DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 One bad decision

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2
AutorSpráva
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   14.01.11 18:53

Krásná část. Laughing Ten proslov nad mrtvým kamarádem, tak procítěné. Sad
A to vysvětlování všeho kolem démonů - jak je zastavit, zničit.
Už se těším na další část. Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   15.01.11 19:58

Ettie: ja tiež nie, ale na tú tematiku rada píšem Smile myslím, že ich bude ešte pribúdať 603
a nová časť Wink

X.


Z denníka Juliena Hendersona
19. 8. 2012, nedela

" Dvaja ľudia prišli o život a ďalší dvaja sú nezvestní. Tri domy zhoreli do tla. To je štatistika toho útoku. Všetci zachraňujeme aj to málo, čo z horiacich domov zostalo. Pohreby sa konali zavčas ráno. Za úsvitu. Pochybujem, že bude záchranná misia. Jednak ju nemá kto založiť a za ten čas, kým sa on vráti, nebude už koho zachraňovať. Je to boží trest, vykladal brat Bernard pri omši. Boh na nás dávno zanevrel, vykríklo niekoľko hlasov z lavíc. Súhlasil som s nimi. Nič ako Božia prozretrelnosť už nie je. Už sa nemáme ku komu obrátiť zo žiadosťou o pomoc. Je to len na nás. Ostali sme sami."

Keď sme za svitania opúšťali sanatórium, mala som pocit, že som tam niečo nechala. Svoju osobnosť. Aj keď som si to nechcela priznať, už som nebola tou ľahkovážnou Norou, ktorú nezaujíma nič iné, len vlastné šťastie. Teraz to bolo o prežití. O našom prežití. Ľudstva. Nebola som na to pripravená. Nielen po tej fyzickej stránke. Môj mozog odmietal prijať existenciu tých príšer a pohľad na svet sa nečakane zmenil. Za každým kríkom som videla nejakú tvár, nejasné obrysy postavy. Neustále som sa otáčala, len aby som sa presvedčila, že tie zvuky čo počujem sú len výplodom mojej fantázie a v skutočnosti za nami nič nekráča. Prestala som s tým, keď ma Harvie okríkol, že mu to lezie na nervy. Predtým by ma taká správa potešila. Nejako sme si nesadli a napraviť to, sa nechcelo ani jednému. Vyhovovalo nám to tak, ako to bolo. Veľa som toho v noci nenaspala. Podarilo sa mi na pár hodín zatvoriť oči a upadnúť do akéhosi stavu medzi bdením a spánkom. No keď som sa prebrala, ostala som ešte viac unavenejšia. Tony sa uložil na zemi, kde si naskladal rôzne kusy látok. Netušila som odkiaľ to nabral. Harvie zaspal priamo na stoličke, s hlavou v dosť čudnom a na prvý pohľad bolestivom uhle. Nechala som ho tak, dobre vediac, že keď sa ráno zobudí, bude ho nenormálne bolieť celé telo. Devon sa zložil na stôl vedľa toho, na ktorom som sedela. Vedľa hlavy si položil zbraň. K môjmu prekvapeniu, Alanova smrť toho nezmenila veľa, hoci som bola presvedčená, že obráti na ruby všetko. Devon sa stále usmieval a hádzal uštipačné poznámky, aj keď sme všetci vedeli, že to boli len márne pokusy navodiť pohodovú atmosféru. Akceptovali sme to a hrali tú hru spoločne s ním. Na Harvieho nálady som si už začínala zvykať, takže som jeho slovám prestala prikladať veľký význam. Tony bol rovnako mĺkvy ako predtým. S tým rozdielom, že teraz som vedela, čo ho k tomu vedie. Smrť priateľa znamenala pre nich, len ďalšie meno vyškrtnuté zo zoznamu bojujúcich a pridané do knihy padlých.
„ Čo to tam máš?" Pobehla som a prispôsobila sa Devonovej chôdzi. V ruke stále držal tú malú vecičku, ktorú ani počas spánku nepustil. Roztvoril dlaň, aby som si to mohla obzrieť. Prsteň. Bol veľký, strieborný s malým kamienkom uprostred, okolo ktorého sa ťahali všakovaké nitky. Vyzeral staro. Ani nebol pekný. Aspoň mne sa nepáčil.
„ Patril Alanovi" vysvetlil, keď som nechápavo pokrútila hlavou. Harvie sa odrazu zjavil vedľa mňa a vykrivil pery, do niečoho čo pripomínalo úškľabok.
„ Nenosil prstene. Teraz už viem prečo. Je škaredý." Devon vyzeral, že mu zakrátko ublíži. Stavila by som všetko čo vlastním, za facku. Už len kvôli tomu, že by pekne bolela.
„ Tvoj štýl ala James Dean je hrozne priehľadný" vrátil mu to so smrteľne vážnym výrazom. Zasmiala som sa a premerala si Harvieho od hlavy po päty. Menčestrové nohavice, nezastrčená košeľa, zanedbaná čierna kožená bunda. A tie hnedé rozcuchané vlasy. Áno, niečo mi to nápadne pripomínalo.
„ Aspoň nejaký mám" ohradil sa bleskovo a zrýchlil. Dokonca aj jeho chôdza pôsobila urazene. To ma rozosmialo ešte viac. Devon sa ku mne pridal. Veselá nálada nám vydržala zhruba minútu. Spomenula som si na Alanovu popolavú tvár, na jeho telo, ktoré nenásytne hltali plamene a smiech ma hneď prešiel. Devon musel myslieť na niečo podobné, lebo stíchol v rovnakej chvíli.
„ Čo s ním budeš robiť?" Všimla som si, že on už na ruke jeden prsteň mal. Na ľavej, hrubý a tiež strieborný. Nemyslela som si, že bude nosiť aj ten Alanov. Ja by som niečo také neurobila.
„ Neviem." Pokrčil plecami a strčil si ho do vrecka nohavíc. Prečo mu ho vôbec vzal? Žeby si boli taký blízky, že chcel vlastniť niečo, čo by mu ho naveky pripomínalo? Devon bol všelijaký, no nie sentimentálny. Nechala som to tak, moje otázky by boli aj tak zahrabané pod zem.
„ Harvie nie je veľmi nadšený z toho, že idem s vami" začala som na celkom inú tému, rozptyľujúc tak vlastné neželané myšlienky.
„ Ako si na to prišla?" Na moment som si myslela, že začal opäť trieskať tie svoje sarkastické poznámky. Toto tak ale vôbec neznelo. To ma zneistilo.
„ Nie som slepá a stále si viem dať dve a dve dokopy. Správa sa, akoby ho moja prítomnosť obťažovala." Devon uprel skúmavý pohľad na Harvieho chrbát. Zamračil sa.
„ Nič také som nepostrehol." Skepticky som zodvihla jedno obočie.
„ Snažíš sa mi nahovoriť, že sa tak správa ku každému?" Neverila som svojím slovám o nič viac ako jeho.
„ Odkedy som ho spoznal, je takýto." Naprázdno som otvorila ústa. Takže ku mne bol odporný, celkom prirodzene? A ja...odrazu som sa hnusila sama sebe. Prostredie nekončiacich stromov vystriedala otvorená pláň. Kam som sa len pozrela, nestálo nič, čo by nejako pripomínalo civilizáciu. Cítila som sa hrozne zraniteľne. Devon očividne tiež, pretože keď som sa naňho pozrela, v ruke zvieral svoju zbraň. Tony s Harviem takisto. Kráčali sme rýchlejšie po suchej ceste. Slnko nesvietilo ani dnes, čo nebolo žiadne prekvapenie. Avšak predsa len bolo jasnejšie. Oblaky sa preriedili, no stále ich na oblohe bolo dosť, šedočiernych chumáčov pary. Mala som chuť požiadať Devona, nech mi tiež dá do ruky nejakú búchačku. No potom som si uvedomila, že by som s ňou aj tak nič prevratné neurobila. Prinajlepšom by som si odstrelila len jednu končatinu.
„ Nemám z toho dobrý pocit" predniesol Devon, striedajúc jednu nohu za druhú v diabolskom tempe.
„ Neznášam, keď to hovoríš!" Precedil cez stisnuté zuby Harvie. Bože, už nie, pomyslela som si zúfalo. Našťastie sme tou pustinou prešli bez problémov. Opäť sme sa ocitli v objatí stromov, no tieto mi pripadali akési povedomé.
„ Počkať. Poznám to tu." Otočila som sa okolo vlastnej osi a s vykoľajeným pohľadom sa pozrela na Devona. Do Toleda to bolo len niekoľko kilometrov. Ako to, že ideme tadeto?
„ Nehovoril si, že je to v Tolede nebezpečné?"
„ Nie. Hovoril som, že tam nechcem ísť. To je rozdiel" povedal bez okolkov a ospravedlňujúco sa usmial. To sa mi snáď len sníva!
„ Ale, ty...ty..!" nedokázala som v tej rýchlosti nájsť adekvátne slovo, ktoré by presne popísalo to čo cítim. Harvie mi pomohol.
„ Idiot, kretén, blbec..." a pokračoval. Až Devonom zabijacky pohľad ho prinútil sklapnúť.
„ Tak čo je v Tolede, že to prinútilo zmeniť tvoj názor?" Vypálila som naňho naštvane, ani sa nesnažiac znieť čo možno najpríjemnejšie. Už som sa zmierila s myšlienkou, že posledný členovia mojej rodiny sú mŕtvy. A teraz toto!
„ Skôr, čo by tam byť nemalo." To už počúvali aj tí dvaja. Zjavne si takéto informácie nechával pre seba. Pretrel si rukou tvár a na moment zavrel oči.
„ Pred odchodom" otočil sa k svojim spoločníkom" mi otec povedal, že sa mám za každú cenu vyhnúť tomu mestu. Nepovedal prečo. Len naznačil, že je tam veľké zlo."
„ Zvyčajne sa veľké zlo rovná veľkému problému. To ťa nenapadlo?" Harvie bol rozčúlený aspoň z polovice tak ako ja.
„ Kolt" povedal to slovo a tváril sa tak sebavedome, ako keby vytiahol eso z rukávu.
„ Kolt? Čo je to?" Zmätene som sa otáčala raz k jednému raz k druhému. Nikto mi nevenoval pozornosť. Tony ostal pozerať s otvorenými ústami a Harvie namiesto šokovanému výrazu, len stisol čeľusť.
„ Idiot!" Uľavil si a len horko ťažko sa ovládal, aby ostal stáť na mieste." Odkiaľ vieš, že tam je?"
„ Slečna Daisy." Takže to meno bolo pravdivé. Určite to bola nejaká stará panna, ktorá žila s desiatymi mačkami a do konca svojho života hltala romantické braky.
„ Nedá sa jej veriť. Videl si ju. Za minútku pokecu s niekým živým by zapredala aj duše svojich mŕtvych mačiek!" Takže som mala pravdu. Stále som však nevedela, čo je to ten Kolt.
„ Prinajhoršom tam nebude. Ako to vidím ja, môžeme viac získať ako stratiť."
„ Mal si to v pláne od začiatku..." Harvieho tvár prešla od slaboružovej farby k purpurovej. Urobil krok vpred.
„ Ja.." Devon zo seba odrazu nedokázal vysúkať jednoduchú vetu.
„ Alan zomrel kvôli tvojej debilnej vízii! To sa ako strata nepočíta?!" Napriahol sa a udrel Devona do tváre. Keby chcel, mohol sa tej rane s prehľadom uhnúť. Neurobil to. Hlava mu zaletela dozadu a keď som ju opäť mala možnosť vidieť, z úst mu tiekla krv. Harvie sa naňho s odporom pozrel, potom sa otočil a odkráčal. Tony ho nasledoval. A ja, v podstate Devon podrazil aj mňa. Vybrala som sa za nimi, nechávajúc krvácajúceho Devona so zdrveným výrazom samého.
Dobehla som ich o niekoľko metrov. Harvie si pre seba ticho nadával. Zamerala som sa na Tonyho, u ktorého som mala istotu, že na mňa hneď nevyletí, keď mu položím otázku.
„ Čo je to Kolt?"
„ Zbraň schopná jedným výstrelom zabiť akéhokoľvek nadprirodzené stvorenie" povedal to tónom človeka, ktorý pozná súradnice najcennejšieho artefaktu na zemi.
„ Už pár rokov ju vraj majú démoni. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo získať ju späť. Pochybujem, že sa o to vôbec niekto pokúšal."
„ Ani nevieme či skutočne funguje" zapojil sa Harvie, ktorý už získaval opäť svoju normálnu farbu. Vyzeral o poznanie spokojnejšie.
„ Funguje!" dotknuto odsekol Tony. Harvie pretočil oči a jemne sa udrel dlaňou po čele.
„ Zabudol som, že máme tú česť s človekom, ktorému iný človek, ktorý pozná správneho človeka povedal, že VIDEL ako istý chlapík zastrelil tou zbraňou démona. Pardon, moja chyba." Kútikom oka som zazrela ako sa Tony prestáva kontrolovať.
„ Prečo ju teda už dávno nezničili, keď je pre nich tak nebezpečná?" Nadhodila som rýchlo, aby som ich prinútila prestať sa na seba intenzívne mračiť. Pre zmenu sa zamračili na mňa.
„ Drahá Nora, ako si si mala možnosť všimnúť, moje znalosti týchto pekelných bytostí sú dosť rozsiahle, ale sklamem ťa, stále sa mi nepodarilo preniknúť do ich myslenia, takže ti na túto trefnú otázku neodpoviem." Zaťala som päste a počítala do desať. Harvie mal na perách víťazoslávny úsmev.
„ Keď tam prídeme, Kolt bude určite dobre strážený. A my sme len traja. Bude to samovražda" otvárala som ústa k protestu, no Harvie ma predbehol.
„ O to Devonovi šlo." Vypľul tých pár slov ako nadávku.
„ Preto potrebujeme plán" ozvalo sa za nami.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   15.01.11 20:49


dakujeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeem SmileSmileSmileSmile je to superrr! esteeeeeeeeeeeeeeee Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   18.01.11 16:29

prichádzajú bratia Wink

Bol to prvý bojový plán, ktorého som bola súčasťou. Nevedela som, aké bývajú a či sa v nich má diať to, čo v tom našom, no prišiel mi úplne hrozný. Mohol zlyhať v toľkých veciach a skončiť katastrofou. A to z veľkej časti kvôli mne. Harvie ním bol na rozdiel odo mňa nadšený. Tony ako zvyčajne nedal najavo žiadnu emóciu a Devon, ktorý s polovicou nesúhlasil sa tváril približne rovnako ako ja. Toledo sa pred nami otvorilo náhle a bez varovania. Videla som ako skončil Detroit, no toto mesto na tom bolo ďaleko horšie. Vo vzduchu sa vznášal pach síry a spáleniny. Puch mŕtvol ho však kvalitne prerážal. Ulica, po ktorej sme kráčali bola po oboch stranách lemovaná vysokými budovami. Každé do radu malo rozbité okná, niečo obhorené a niečo, čo chýbalo. Po ceste boli poprevracané autá, z niektorých zostali len vraky. Harvie zodvihol ruku do vzduchu a spomalil, čo som si nestihla všimnúť včas, pretože som bola príliš zamestnaná obdivovaním mesta, než aby som hádala čo to gesto znamená. Vrazila som doňho a takmer mu zhodila zbraň z ruky.
" Dávaj pozor! Skoro som si ustrelil nohu!" Preháňal ako malé decko.
" Sme blízko" povedal a urobil ďalší posunok. Tony s Devonom prešli k pravej strane cesty a zmizli v nejakej zašitej uličke. Harvie ma musel postrčiť aby ma prinútil k pohybu. Ulička bola obsypaná odpadkami od hora až po spodok. Devon sa k nám otočil a s odhodlaným výrazom zvolal bojovú poradu. Tony zatiaľ niekam zmizol.
" Všetko bude založené na improvizácii. Pamätaj..." zameral svoj pohľad špeciálne na mňa." nech sa deje čokoľvek, nech budeš počuť hocičo, nevychádzaj z úkrytu." Chcela som protestovať, no tak ako predtým, zarazil ma skôr ako som niečo stihla vyrieknuť.
" Len by si zavadzala. Budeme mať iné starosti ako na teba dohliadať." Nechcela som, no musela som priznať, že jeho argumenty sú logické. Podal Harviemu nádobku so svätenou vodou a podobnú dal aj mne. Do uličky vbehla postava. Tony. Dýchal rýchlo a na tvári sa mu pohrávala nešťastná grimasa.
" Dva bloky odtiaľto. Miestny cintorín. Napočítal som minimálne desať croatoanov a pár démonov" zreferoval zistené skutočnosti v rekordne krátkom čase.
" Cintorín. Aké poetické" zatiahol Harvie a z vaku, ktorý mal prehodený cez plece vytiahol brokovnicu. Strčil do nej dva náboje a zaklapol hlaveň. Spokojne sa usmial.
" Môžeme začať."
Obišli sme cintorín a vošli na priestranstvo zo severnej strany, na ktorej chýbal kusisko plotu. Nebola strážená, takže preniknúť dovnútra sa nám podarilo v tichosti. Ako hovorili, na svojej strane sme mali moment prekvapenia, čo bola zároveň naša jediná výhoda. Dalo by sa povedať, že na našej strane stála aj tmavá noc, ktorá zanedlho ovládla krajinu, lenže to by sme proti sebe museli mať obyčajných ľudí a nie zdegenerované príšey, aby sa táto výhoda vôbec prejavila. Utiahli sme sa do vysokej trávy a z neveľkého briežku sme pozorovali dianie na scéne. Keby niekto otočil hlavu tým správnym smerom, uvidel by nás. Medzi hrobmi sa premávala hŕstka ľudí, všimla som si, že ani jeden nebol ozbrojený. Nezdalo sa, žeby robili niečo dôležité. Len tam tak...postávali.
" Tak dobre. Nevyzerá to tak zle..." ostatok som nepočula, nakoľko sa ma to netýkalo, nevidela som dôvod prejavovať záujem. Stále som bola trochu nahnevaná z toho, že ma tak rýchlo odstavili. Cítila som sa nepotrebná a totálne neschopná. Chcela som pomôcť, lenže som ani len netušila ako.
" Ostaň tu. Nebude... " zarazil sa uprostred vety. Jeho pohľad smeroval kamsi medzi stromy, odkiaľ sa ozývali chrapčajúce zvuky, ktoré som dlho nepočula. Auto, hádala som. Moje dohady sa potvrdili za niekoľko sekúnd. Z tieňa stromov sa skutočne vynorilo auto, čierne ako noc, zamazané, ledva sa dala rozlíšiť poznávacia značka. Chevrolet. Hlasito priadol, načo sa k nemu otočili všetky tváre na cintoríne. Vrátane našich.
" Čo to má do pekla byť?" Harvie dokonale vystihol moje pocity. Auto prešlo okolo miesta, kde sme sa skrývali. Svetlo svetlometov preletelo pár centimetrov nad našimi hlavami. Nepodarilo sa mi zahliadnuť vodiča, pretože keď som vystrčila hlavu, Devon ma pohotovo stiahol späť. Rukou som pred sebou rozhrnula suchú trávu, aby som niečo videla. Auto zastavilo pred zhromaždenou skupinkou a zhaslo. Len svetlá ostali svietiť a naplno žiarili do ich pobavených tvári.
" Dean " z davu zhromaždených sa vynorila postava, ktorú som si predtým nevšimla. Počula som ho, ako keby stál priamo vedľa mňa. Muž, vek som odhadovala okolo tridsiatky. Polodlhé vlasy mal dokonale učesané, takže mu neodstával ani vlások. Bol oblečený inak ako ostatní. Dôstojnejšie, ak je to to pravé slovo. Bolo viac než zjavné, že je to ich šéf. Po jeho slovách nastalo ťaživé ticho. Uvedomila som si, že démoni, postávajúci naokolo sa na príchodieho nevrhli, ako by sa od nich očakávalo, práve naopak. S neskrývaným záujmom sledovali čo sa bude diať. Z auta vystúpil muž. Mal hnedé vlasy, ktoré si priam pýtali ostrihať a na sebe dlhý kožený kabát. Pôsobil dojmom, že je schopný rozkopať zadok každému, kto sa mu postaví do cesty. Už mu len chýbala pištoľ a špáradlo do úst a bol by ako vystrihnutý z béčkového westernu. Prešiel tých niekoľko metrov a narušil tak mužov osobný priestor. Bolo zjavné, že je démon, no on i napriek tomu neohrozene hľadel do jeho tváre. Akoby boli starí priatelia a on vedel, že mu neublíži.
" Nečakal som, že ešte niekedy uvidím tvoju všivavú tvár " Pokračoval muž a jeho tvár pritom neprezradzovala žiadny druh emócie, ktorú by som poznala. Usmieval sa, ale takým zvláštnym, desivým spôsobom. Na cintoríne vládlo hrobové ticho, takže sme počuli každú vetu, ktorú povedali.
" Poznáš ma, som samé prekvapenie." Žiadny úsmev, len suchá veta, ktorá dokonca ani neznale povýšenecky. Harvie, by si mal brať príklad, napadlo ma.
" To áno. Čakal som však, že prejavíš viac intelektu." Bolo to ako sledovať pingpongový zápas. Otázkou zostávalo, kto tú hru pokazí prvý.
" Prišiel som si po to, čo je moje" vyriekol muž – Dean - a črty jeho tváre stvrdli ešte viac, ak to teda bolo vôbec možné.
" Ale no tak, Dean. Si už dospelý, nemyslíš, že je najvyšší čas začať sa deliť s ostatnými?" Neodpovedal. Mužov pokus o vtip, či sarkazmus zostal neocenený.
" Ak ide o Sama, hľadáš na zlom poschodí" prstom ukázal nadol a ticho sa zasmial. Dean upieral na muža chladný pohľad, až som mala pocit, že o chvíľu sa zmení na kocku ľadu. Samozrejme sa to nestalo.
" Chcem Kolt" spresnil svoju požiadavku a ani sa nepohol. Zúril, no nechal si svoju zlosť pre seba. Buď mal s podobnými típkami skúsenosti, alebo mu nestálo za to, poriadne sa rozčuľovať.
" Kolt? K čomu ti tá hračička bude?" Opäť mlčal. Kto by odhalil svoj plán nepriateľovi? To robia len tí zlý, aj to na konci epizódy. Toto nebol koniec, ale začiatok. Muž spoza opasku vytiahol tenkú zbraň. Na tú diaľku som nedokázala presne rozlíšiť všetky detaily. Podľa Deanovho výrazu som usúdila, že presne o tom je celý rozhovor.
" Už sme to raz absolvovali. Myslíš, že tento krát to bude iné?" K prekvapeniu všetkých mu onú zbraň podal s ľahostajným výrazom. Dean na moment zaváhal, ale nakoniec si ponúkanú zbraň opatrne vzal. Poťažkal ju v rukách, letmo skontroloval náboje, no popri tom nespustil oči z muža. Potom naňho namieril. Dalo sa to očakávať, no aj tak ma to zaskočilo. Zbraň sa letmo oprela o mužovu hruď.
" Do toho.“ Povzbudil ho s priam nedočkavým úškrnom. Dean sa ani nepohol. Úsmev na mužovej tvári sa prehĺbil. „ Neurobíš to. Nedokážeš vystreliť. Vy ľudia ste tak slabí. Pocity, zakorenené hlboko vo vás, sú jedinou chybou, ktorej sa otec dopustil. Ste len výsledok nepodareného experimentu. A vieš, čo sa robí s vecami, ktoré nespĺňajú požiadavky? Likvidujú sa.“ Po jeho slovách mi po chrbte prebehol mráz. Devon ležiaci vedľa mňa sa pomrvil na mieste. Kútikom oka som zachytila, že jeho stisk na zbrani zosilnel. Dean stále nevystrelil, ťažko povedať, čo mu v tom bránilo.
„ Stále veríš, že dokážeš Sama priviesť späť? Tento svet je teraz môj a s ním aj všetky pravidlá!“ Takmer tú vetu vykríkol. Zbraň sa zaprela o jeho hruď o čosi silnejšie.
„ To si len myslíš!“ Odvrkol Dean, tentoraz už nie pokojným tónom, akým hovoril do tej chvíle. Konečne vystrelil. Na poslednú chvíľu však trhol rukou doľava a guľka tak zasiahla svetlovlasého chlapíka, ktorý sa v kŕčoch skácal k zemi. Ostala som primrznuto civieť na jeho meravú tvár s dierou v čele. Akoby mu pod kožou prebiehali elektrické výboje. Vedľa seba som zacítila prudký pohyb. Na sekundu som si myslela, že nás objavili, no potom som si všimla, že som ostala v úkryte sama. Vpredu vypukol chaos. Odvšadiaľ sa ozývali zvuky streľby, prerušované bolestivým krikom. Devon kamsi zmizol, ale na Harvieho s Tonym som bezchybne videla. Držali sa v úzadí, neďaleko Deana, ktorý strieľal takmer na všetko čo sa pohlo. Muž, s ktorým sa rozprával sa vytratil. Medzi hrobmi sa váľali mŕtvoly a tí, ktorí ešte stáli, boli taký vykoľajení zvratom udalostí, že sa ani poriadne nebránili. Razom ich počet zrazili na polovicu. Posadila som sa, kŕčovito pritom v ruke zvierajúc fľašu so svätenou vodou. Nevedela som sa rozhodnúť čo urobiť. Moje úvahy prerušil vreskot a potom neďaleko miesta kde som ležala odrazu priletelo telo. S hlasným dunením vrazilo do náhrobku a zviezlo sa nadol. Viac sa nepohlo. Zhrozene som sa zodvihla a opatrne sa priblížila. A potom bitka stratila absolútny zmysel. Srdce mi vynechalo niekoľko úderov a opäť sa rozbelo, omnoho rýchlejšie. Devon. Ležal tvárou nahor, jednu ruku mal zloženú pod telom v takom uhle, z ktorého sa mi dvíhal žalúdok, zatiaľ čo druhá mu visela popri tele ako gumená napodobenina končatiny. Na nohaviciach mal stopy krvi, veľké množstvo krvi. Nehýbal sa, zdalo sa mi, že jeho hruď sa vôbec nedvíha. Kľakla som si k nemu, otupene zízajúc do jeho mŕtvolne bledej tváre, cez ktorú sa tiahla úzka, no zato široká rana, ktorá okamžite začala silno krvácať. Oči som mala rozšírené hrôzou, takže aj keby som chcela plakať, nešlo by to. Devon nemôže byť mŕtvy. Nemôže ležať v tak dolámanej polohe. Devon je nažive a čo nevidieť sa objaví. Tá zlomená osoba predo mnou, nie je on. Ako v sne som si uvedomovala, že zvuky boja ustávajú. Vnímala som akési hlasy, ktoré po sebe začali kričať a následne prešli do normálneho, konverzačného tónu. Viac ma nezaujímalo. Siahla som po jeho ruke, dotkla sa jej a vzápätí ihneď ucukla. Bola extrémne chladná. Tá skutočnosť ma zasiahla silnejšie ako kopanec do brucha. Vydala som zo seba neidentifikovateľný zvuk, niečo podobné zúfalému vzdychu.
„ Nie, nie, nie“ šepkala som stále dookola, dúfajúc, že po stí raz budú moje slová vypočuté.
„ Nora?“ Niekto sa snažil prerušil môj, k ničomu nevedúci monológ. Ignorovala som ho a naďalej si pre seba mrmlala to slovo ako modlitbu, k niekomu, v koho existenciu som ani neverila. Bolo mi to jedno. Hlavne nech ten niekto bude počúvať a rozhodne sa konať. Nejaké silné ruky ma chytili za lakeť a vytiahli na nohy. Zvrtli ma chrbtom k Devonovi. Ako náhle mi jeho tvár zmizla z očí mala pocit, že sa z jeho neprítomnosti zbláznim. Nechcela som stáť nie to ešte sa s nimi rozprávať. Chcela som len prosiť Boha o pomoc. Stisk však bol pevný, nemohla som sa ani pohnúť.
„ Nora! Musíme ísť“ Bol to Harvieho hlas, to jeho prsty sa mi tak zarývali do bundy. Znel však inak. Nezachytila som ani náznak sarkazmu, či niečoho iného, čo tam zvyčajne bývalo.
„ Nie!“ Znelo to skoro hystericky. Vytrhla som sa mu a znovu padla na kolená vedľa Devonovho tela. Počula som, ako si Harvie nazlostene povzdychol. “ Musíme ho pochovať.“ Bola to požiadavka, ktorá by mala byť splnená. Musela byť!
„ Musíme...“ začal opäť, tentoraz naliehavejšie. To ma vytočilo. Nech už chcel povedať čokoľvek, bola som si viac než stopercentne istá, že by som s tým nesúhlasila.
„ Nenecháme ho tu!“ Otočila som sa k nemu a zadívala sa do jeho namrzenej tváre. Mal na nej zopár krvácajúcich šrámov, odrazu som dostala chuť prirobiť mu ďalšie. Jeho výraz bol ľadový.
„ Má pravdu. Nezaslúži si ostať tu, s hentými.“ Dean, ktorého som si vôbec nevšimla, stál za Harviem, sa zapojil do našej hádky. Pridal sa na moju stranu. Harvie stihol pery do úzkej čiarky a neochotne prikývol.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   18.01.11 17:45

Konečně jsme se dočkali - bratři na scéně (i když Sam není Sam). Je to tak vzrušující, napínavé, díky Calla. 704







Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   18.01.11 20:10

705 ja chcem esteeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee 704
to je super celeeeeeeeeeeeeeeeee I love you

EDIT: 23.1. mam abstak:D:D:D:D
ale verim, ze je toho teraz vela:) tak plno sil prajem Smile 701
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   24.01.11 10:42

janča: dúfam, že sa to teraz nepokazí Smile
Ettie: jjj, tento posledný týždeň bol hrozný Sad totálne ma obral o chuť žiť Sad pokúsim sa pokračovanie dopísať čo najskôr Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   24.01.11 12:24

701 plne chapeme
hlavne oddychni Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   24.01.11 20:48

Ztotožňuji se s Ettie - jen odpočívej a naber sil k dalšímu psaní. Smile
Pokud tě to uklidní, já mám zrovna "vygumováno" a nedaří se mi dokončit další pokračování mé povídky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.01.11 8:33

Very Happy to máte ešte fajn.... ja mam vygumovane uz rok a stale ani čiarka do pokračovania:D Wink 701
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.01.11 16:02

dúfam, že už žiadny týždeň nebude taký ako ten minulý Sad ale včera sa mi podarilo dopísať myšlienku, tak prinášam krátke pokračovanie Smile Ďakujem vám za povzbudenie

XI.


Z denníka Juliena Hendersona
21.august 2012, utorok

„ Na smrti je najzaujímavejšie to, čo dokáže robiť s našimi pocitmi. Je to smútok, z veľkej časti, no z tej druhej, ktorú si nikto nechce priznať, sú to práve naše sebecké dôvody, ktoré nás nútia ku žiaľu. Zakaždým sú tu otázky, ako pôjde náš život ďalej, aké ťažké to bude. V skutočnosti vždy myslíme len na seba, naša sebeckosť prebije každý pocit, ktorý by ukazoval, kam odišiel náš milovaný. Veriť, že do neba, je to najjednoduchšie. Pripustiť si, že by mohol skončiť v pekle, trpieť večnými mukami, v tom nám zabraňovala sebeckosť.“

Nenávidela som čas, ktorý som strávila na cintoríne. Pripadalo mi to ako sen, z ktorého sa nemôžem prebudiť. Nočná mora, ktorá sa stále vracia na to jedno miesto. Obrazy, ktoré neprestávajú a snažia sa mi privodiť infarkt. Darilo sa im to. Sediac pri ďalšej jame a otupene hľadiac pre seba. Nikdy som si nepripadala menej ľudskejšia ako práve vtedy. Tony vyhadzoval hlinu vedľa mňa, na nohavice mi padali vlhké, hnedé hrudky. Nesnažila som sa nejakým spôsobom ochrániť, alebo tú špinu dať dole. Vnímala som len jednu skutočnosť dostatočne na to, aby zatienila tie ostatné. Studené telo, prikryté vyšedivenou plachtou, ležiace vedľa mňa. Rukou som sa letmo dotýkala Devonových končekov prstov, vnímajúc ten chlad stonásobne intenzívnejšie. A potom ma niečo napadlo. Plachta bola prikrátka, nevedeli sme ju napasovať tak, aby ho zakrývala celého. Buď mu trčali nohy, alebo hlava. Zhodli sme sa, že najprijateľnejším riešením bude to prvé. Harvie s Deanom diskutovali pri tom čiernom aute, ledva si všímali, že medzi oblakmi sa tvorí malinká škára a na zem začína padať svitanie. Opatrne som odhrnula plachtu z Devonovho boku. Ruky mal položené na hrudi, konečne v normálnej polohe. Na tmavomodrej bunde sa nachádzali výrazné tmavšie škrvny, ktoré už stihli zaschnúť. Strčila som ruku do vrecka jeho bundy a po hmate našla to, čo som hľadala. Strieborný prsteň s nepekným kamienkom som si ani poriadne neobzrela a bleskovo si ho vložila do svojej bundy. Očami som našla jeho ľavú ruku, konkrétne ukazovák. Bridilo sa mi siahať na ruku mŕtveho muža. Lenže už som ho stihla okradnúť, tak čo na tom záležalo. Išiel dolu ťažko, chvíľu som sa bála, že sa mi ho ani nepodarí stiahnuť. No nakoniec sa podvolil a o minútu neskôr už hovel vo vrecku spoločne s Alanovým prsteňom. Ani neviem čo ma to napadlo. Možno som len chcela mať niečo, čo patrilo im, kvôli spomienkam. Boli to však len prázdne reči. Skutočným dôvodom bolo, že Devonovi na nich záležalo z nejakého tajuplného dôvodu. Pokračovať v jeho tradícii aj keď s nulovým cieľom, bolo to jediné, čo som preňho mohla urobiť. Tony sa vyšvihol z diery a upútal tak moju pozornosť. Zatiahla som plachtu späť na svoje miesto a postavila sa. Kývol hlavou k tým dvom a počkal kým k nemu prídu.
„ Ja som ťa videl" zašepkal mi do ucha Harvieho škodoradostný hlas. Než som mohla čokoľvek odpovedať, už bol preč a pomáhal Tonymu s Devonovým telom. Zamračila som sa jeho smerom. Bude potrebovať všetko šťastie sveta a božiu ruku na svojom ramene, aby sa vyhol mučeniu, ktoré si preňho v dohľadnej dobe pripravím. Tak strašne ma vytáčal, ako snáď ešte nikto.
„ Nevšímaj si ho. Je to kretén." Dean sa zjavil vedľa mňa ako duch. Strhla som sa, no následne na jeho slová odpovedala úsmevom.
„ Ja viem." Potvrdila som bez najmenšieho zaváhania. Otočila som sa k nemu s jemným úškrnom." Prekvapuje ma, že si ho tak rýchlo prekukol. Občas vie byť aj normálny...keď chce." Žeby ďalší človek do fanklubu " Udri ho a uľaví sa ti?". Vážne som začínala pochybovať o tom, že sa na tejto planéte nájde jeden človek, ktorý by ho mal úprimne rád.
„ Mám to šťastie, že som ho v tej fáze ešte nezastihol." Zahľadela som sa do jeho tváre, skúmajúc každý detail. Mal zelené oči, ktoré v miernom slnečnom svetle žiarili silnejšie. Boli smutné, ako bez života. Tvár mu zdobilo mnoho vrások, boli to však mimické vrásky, ktoré vznikajú z častého usmievania sa a mračenia. Bol to veselý človek, ale nič také som nespozorovala. Ako všetci ostatní, aj on sa musel po tom všetkom zmeniť. Zaľutovala som, že som ho nemala možnosť vidieť predtým. Čo mal rád, čo bolo dôvodom jeho usmievania sa. Neprítomne som sa zaškerila. Stále mi nešlo byť veselá nad hrobom. A myslím, že to sa ani nikdy nezmení. Odtrhla som pohľad od Deana a zadívala sa smerom k jame. Tony práve rozlieval svätenú vodu a tváril sa pri tom rovnako ako ja. Zachmúrene, obočie ľahko stiahnuté, čelo skrčené. Pri pohľade na Harvieho ma pochytila zlosť. Prehadzoval si v ruke nádobku s bezínom tak ľahkovážne, akoby sa chystal zapáliť stoh slamy. Mala som chuť vyraziť mu tú vec z ruky a rozliať mu ju do tváre. Neurobila som to. Bolo by to plytvanie. A Devon to potrebuje viac ako moje sebecké úmysly. Keď som opäť prišla k sebe z krajiny fantázie, všimla som si, že všetci na mňa hľadia v akomsi očakávaní. Až potom mi došlo, že nadišiel čas rečnenia. Pristúpila som bližšie, špičky topánok mi trčali cez okraje jamy.
„ Devona som nepoznala dlho. Vlastne len dva dni. Dva neskutočne krátke dni, počas ktorých som mala možnosť spoznať ho. Len 48 hodín mi stačilo k tomu, aby som pochopila, že Devon bol človek, aký sa často nevidí. Chápavý, láskavý, starostlivý a v neposlednom rade neskutočne priateľský. Odkedy sa svet zmenil, nedostala som veľa príležitostí pochopiť nové fungovanie sveta a prispôsobiť sa mu. On mi ho ukázal. Vďaka nemu som zistila, že tam vonku číhajú príšery, démoni z našich nočných môr. Zároveň som pochopila, že zlo nemôže existovať bez dobra. A dobro...to prvé a najväčšie aké som dostala príležitosť spoznať, bol práve Devon. On ma presvedčil o tom, že nádej neumrela, ale je stále s nami. Rodí sa a žije v nás, z našej vôle bojovať. A tak isto neumrie ani on. Bude žiť v nás, v našich spomienkach. Nádej, ktorú si priniesol do našich životov nikdy nevyhasne. Nezabudneme Devon." Naposledy som sa pozrela na jeho telo skryté pod plachtou. Už ho viac neuvidím, už viac nezačujem jeho hlas, uštipačnú poznámku na môj účet, alebo Harvieho nemožný štýl.
„ Odpočívaj v pokoji" predniesol Dean tichým hlasom. Takmer by som ho nezačula, keby nestál tak blízko. Ustúpila som, aby Harvie mohol obrad dokončiť. Hodil zápalku do tmavej jamy. Sledovala som ako padá, až do chvíle, kedy sa nedotkla tela. Potom som sa odvrátila a rýchlo kráčala k autu, čo najďalej od horúcich plameňov. Z kapoty som sledovala vrcholky stromov a snažila som sa nevnímať pach spálenej kože nesúcej sa povetrím. Až keď si niekto odkašľal, prebudila som sa zo svojho tranzu a ako na povel sa zošuchla z kapoty. Bol to Dean. Našťastie sa netváril naštvane ani inak nepríjemne.
„ Prepáč. Mala som sa najskôr opýtať."
„ To je v poriadku. Teplo ženského tela jej neublíži" uškrnul sa. Nechápala som ako to myslí, no nenabrala som dostatok odvahy opýtať sa ho na to. Môj zmätený výraz mu bohate stačil. Za jeho chrbtom stál Harvie, svoj vak mal prehodený cez plece a celkovo pôsobil tak, že sa už nemôže dočkať toho, ako si do toho auta sadne. Vážne som zvažovala myšlienku, že Deanovi navrhnem, aby mu nedovolil čo i len dotknúť sa dverí. Veď predsa, boli sme v rovnakom klube. Harvie si už obchádzal auto a začal otvárať dvere na strane spolujazdca. Prišlo mi to trochu unáhlené. V podstate sadá do auta úplne cudziemu človeku. Ja by som takú vec neurobila. Povedal mi len pár viet, ktorými si ma získal, to áno, ale stráviť s ním čo i len niekoľko minút v uzavretom priestore, na to som sa zatiaľ necítila. A ku všetkému, bavil sa s démonom, akoby to bol jeho najlepší kamoš. Tým si teda odo mňa kredity navyše nezískal. Harvie sa oprel o rám dverí a zo zdvihnutým obočím nás sledoval. Opätovala som mu ten pohľad. Potom som sa otočila k Deanovi.
„ Máme nejaký konkrétny cieľ?"
„ Páči sa mi, ako ste začali používať množné čislo." Nereagovala som na to, nech to už bolo čokoľvek. Pokračoval s uvoľnenejším tónom." Pravdou ale je, že lovcov je stále menej, zišlo by sa pár rúk naviac."
„ Arlington" povedal Tony, ktorý aj s lopatami dorazil k nám. Nechápavo sme naňho pozreli. Tresol náradie na zem a začal ho čistiť, pričom neprestával Harvieho prepaľovať nazlostneným pohľadom.
„ Tam je náš tábor" Vysvetlil Harvie, keď Tony prestal javiť záujem o ďalšiu komunikáciu. " Tridsať schopných mužov a žien."
„ Máte autá?"
„ Žiadne, ktoré by fungovalo." Dean sa zahryzol do pery a viditeľne nad niečím tuho rozmýšľal. Keď sa opäť ozval, jeho hlas bol jasný a znel isto.
„ Dobre" unavene si rukou pretrel tvár a odrazu vyzeral o nieľko rokov starší." Ale najskôr musím domov."
„ Domov?" Opýtala som sa skôr, ako som nad tým stihla pouvažovať. Domov bol pojem, ktorý označoval miesto, kam sa mohol človek po dlhej ceste vrátiť. Bolo to miesto pokoja, mieru, pocitu bezpečia. Vážne povedal slovo, ktoré zahrňovalo toto všetko? Alebo malo preňho celkom iný význam?
„ Tábor Chitaqua. Neďaleko hraníc Severnej Dakoty" odpovedal Dean, nejaviac žiadnu známku rozčúlenia. Bol ako studený hrniec, do ktorého môžete liať horúcu vodu, ale on nikdy nezovrie. Harvie po ňom prekvapene zazrel, no nič nepovedal. Stále sa opieral o auto, tváriac sa pritom tak obyčajne, ako to táto doba dovoľovala.
„ A súhlasiť s tým máme, lebo..." Niekedy som vážne uvažovala nad tým, či v Harvieho hlave je aj niečo iné ako len piliny. Toto bola jedna taká chvíľa. Dean sa ale nedal zaskočiť.
„ Bezo mňa nemáte šancu" predniesol to ako holý fakt, dokonca ani nemrkol. Harvie sa narovnal, zjavne uvažoval nad tým ako mu na to odpovedať. K ničomu neprišiel.
„ Potom pôjdeme do Arlingtonu?" Otočila som k nemu, kútikom oka zachytiac Harvieho nespokojné povzdychnutie.
„ Ak na tom stále budete trvať" pokrčil plecami a už otváral dvere. Vymenili sme si s Harviem pohľad a bez slova nasadli.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.01.11 19:48

tie dni poznam..a stale si vravim, dufam, ze sa nebudu opakovat Very Happy tak snad uz po tychlo salenych dnoch sa to uz vazne nebude opakovat :/ Very Happy
a inak jeeeej Smile velmi pekne super pokracko. som velmi zvedava ako sa to bude dalej vyvijat:)
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   29.01.11 16:19

I mně se pokráčko moc líbilo. Ta řeč nad hrobem byla zase moc dojemná. Sad
Už se těším na příští část. Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   20.02.11 14:40

taak, konečne som sa vymáčkla a niečo schopné (možno aj nie), zo seba dostala Smile je to krátke a nie je tam nič dôležité, skôr len také omáčky Very Happy ďalšia časť by mala byť akčnejšia Wink

*-*-*-*

Cesta autom sa v ničom nezmenila. Bola presne taká akú som si ju pamätala. Nepohodlná, hrboľatá, tichá a ako mnohokrát predtým, aj teraz ma prepadol pocit, že ak čoskoro nevystúpim, prežijem hyperbolický šok. Dean jazdil rýchlo a keďže predpisy boli k ničomu, nepochybne maximálnu rýchlosť prekročil najmenej o polovicu. Cesty boli prázdne, len kde tu sa občas vynorilo nejaké odstavené auto. Sedieť vzadu s Tonym bola tá najlepšia vec, čo sa mi mohla prihodiť. Harvie večne do Deana čosi húdol, ústa sa mu nezatvorili ako bol deň dlhý. Museli sme to počúvať a jediné čo sme mohli robiť, bolo tlmiť smiech čo najnenápadnejšie. Samozrejme sa nám to nedarilo, tak ako sme chceli, takže sme zakaždým videli v spätnom zrkadielku Harvieho nesúhlasný pohľad. Nakoniec som to vzdala a snažiac sa nevšímať si Harvieho monotónny hlas, som sa zadívala von oknom. Výhľad to bol otrasný. A hoci sa krajina menila rýchlo, obraz ostával rovnaký. Ani neviem ako, no po nejakej dobe sa mi podarilo zaspať. Bol to nestály spánok. Keď auto narazilo na hlbšiu jamu a celé sa otriaslo, prebudila som sa. Stávalo sa to len občas. Pri jednom takom „vyrušený“ som si všimla, že sa zotmelo. Museli sme cestovať pekne dlho, dokonca som už nepočula ani Harvieho. Hukot motora mi už tiež nevadil, celkom sa stratil v zmesi obrazov, ktoré sa mi vynárali v hlave. Raz to bola Alanova tvár, inokedy Devonova, obe boli celkom dobité, zakrvavené a niečo mi hovorili. Nerozoznala som čo. Stáli sme na akomsi pohrebisku, nebol to cintorín, chýbali tam hroby. Len kopec kostí, nahádzaných na seba, niektoré dokonca mali aj kúsky živého mäsa. A hoci to bol len sen, cítila som pach hniloby a zvratkov. Chcela som sa prebudiť, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Alan s Devonon začali prehadzovať kosti na inú hŕbu. Ťuk, ťuk, ťuk. Myslela som, že z toho zvuku zošaliem. Ustupovala som dozadu, potkýnajúc sa o neusporiadané kosti, akoby to mohlo pomôcť. Ťukajúci zvuk zosilnel, prechádzal do každej bunky môjho tela, dokonca som cítila ako sa trasiem. Zakričala som, počula som svoj hlas, akoby z veľkej diaľky. Ako keby ani nepatril mne. Následne ma omnoho hlasnejšie ťuk, prinútilo otvoriť oči. Dezorientovane som sa rozhliadla. Auto sa nehýbalo, Tony niekam zmizol a predné miesta boli tiež prázdne. Za oknami bola tma, nevidela som ani rozoznať miesto kde sme zastavili. Ďalšie ťuk sa ozvalo tesne vedľa mňa. Zdesene som sa otočila, očakávajúc ten najhroznejší pohľad. Ale, veď som sa prebudila, nemohol to byť...Odľahlo mi, keď som za oknom uvidela Harvieho. Teda, skôr len jeho nejasný obrys, pretože všetko svetlo, ktoré mi umožňovalo zazrieť jeho tvár, mi práve svietilo do očí. Lenivo sa opieral kapotu a s prstom na skle mi niečo naznačoval. Dobrý pocit pol fuč. To on vydával ten otrasný zvuk. Preťala som ho vražedným pohľadom, ľutujúc, že nedokáže zabíjať. Usmial sa a otvoril dvere. Naznačila som mu, nech tou baterkou mieri niekam inam. Poslúchol.
„ Bolo načase, Šípová Ruženka. Chvíľu som si myslel, že ťa budem musieť prebudiť bozkom“ zaškeril sa nadšene, akoby ho tá myšlienka neskutočne tešila. Jasne videl môj znechutený pohľad, no nič si z neho nerobil a pokračoval rovnakým bezstarostným tónom akým začal.
„ Ťahali sme si zápalky. Ten, kto si vytiahne najkratšiu ťa musí ísť zobudiť. Vravel som, že je to hlúpa hra. Prehral som. Hovorili sme si, že predtým ako znovu vyrazíme by si chcela...“zarazil sa, očami vyhľadal niečo nad mojou hlavou a zadíval sa na to. “použiť miestne toalety“ povedal nakoniec, načo sa rozpačito usmial. Blázon. Nič som na to nepovedala, nevedela som čo a aj keby som otvorila ústa, moje slová by ako vždy odignoroval. Odstúpil, aby som popri ňom mohla vystúpiť. Ponaťahovala som si zmeravené kĺby, užívajúc priestor, ktorý sa mi po dlhých hodinách dostal. Harvie mi do ruky strčil novú baterku so slovami, že počká pri aute. Ruka sa mi slabo zatriasla, keď som v sebe potlačila nutkanie šmariť ju po ňom. Zapla som baterku a posvietila pred seba. Miesto, ktoré použili ako parkovisko, ním vlastne aj bolo. Budova, ktorá kedysi slúžila ako benzínka, však bola celkom zdemolovaná. Netušila som kam ísť, tak som sa vybrala opačným smerom aký mi určil. Keď som sa k nemu po pár minútach vrátila, v ústach usilovne niečo prežúval. Spozoroval, že sa ku nemu blížim a na perách sa mu zjavil posmešný úškrn, bez ktorého by snáď ani nemohol existovať. Zasvietila som mu priamo do tváre, nech chlapec vidí aké nepríjemné to je.
" Daj tú vec inam! Jem, nekaz mi ten zážitok" napomenul ma rozčúlene, rukou si zakrývajúc oči. So smiechom som vypla baterku, vložila ju do vrecka bundy a pristúpila k nemu. Svoju baterku mal opretú o auto, namierenú na tanier, ktorý zvieral v rukách. Nazrela som mu tam. Voňalo a vyzeralo to ako kura. No ľahko som sa mohla spliesť. Uchmatla som mu kúsok, skôr ako ma v tom stihol zastaviť.
" Hej! Choď si zohnať vlastné!" To som už prežierala prvé sústo. Vážne to bolo kura a ešte aké dobré! Hoci bolo studené. Prosebne som sa naňho zadívala. Dlho sa tváril, že to nevidí, pričom do seba usilovne hádzal zemiaky. Nakoniec som ho zlomila.
" Vieš čo, nechaj si to. Aj tak sú už poriadne studené. Idem si vziať teplé" strčil mi plastový tanier do rúk a odkráčal preč. Sadla som si do auta, nohy mi viseli von a spokojne som sa napchávala. Stále som nemohla uveriť tomu, že jem takú dobrotu. Kde k nej vlastne prišli? Tanier sa vyprázdnil skôr, ako sa mi stihol zaplniť žalúdok. Odložila som ho na zem, aj tak už k ničomu nebude. Ak mali tento jeden, budú ich mať aj viac. Nebude im chýbať. Pritiahla som si kolená k brade a objala rukami nohy. Prstami som bubnovala o nohavice, spomínajúc pritom na svoj sen. Takú nočnú moru som jakživ nemala. Možno začínam blázniť a odráža sa to na takýchto hororových predstavách. Z tmy sa vynorila postava. Zodvihla som zrak v očakávaní jedného zo svojich spoločníkov. Nedovolila som si prijať myšlienku, žeby to mohol byť niekto iný. Alebo niečo. Neplietla som sa, bol to Tony. V náručí niesol nejaké balíčky a plastové poháre.
„ Vykradli ste samoobsluhu?“
„ Niečo také“ odvetil s rezervovaným úsmevom. Ešte som ho nepočula smiať sa, nie tak, ako to robil Harvie. Tak bezstarostne, uvoľnene, ako keby prijal realitu a všetky starosti s ňou spojené. Prijal, pochopil, vzdoroval im. Vystúpila som, aby mohol svoj náklad hodiť na zadné sedadlo, medzi miesta, kde sme mali sedieť. Zvedavo som si obzerala obsah tých balíčkov, no nič jedlé som medzi nimi nenašla.
„ Tu máš.“ Držal v ruke niečo malé, v krikľavom obale. Dobre som to poznala. Neváhajúc na nič ďalšie som si tú dobrôtku vzala. Jedným pohybom som ju rozbalila a polovicu si z nej odhryzla.
„ Nie je po záruke, že nie?“ A aj keby bola, čo tam potom.
„ Nie. Môžeš sa do nej bez obáv pustiť.“ Uistil ma, znovu s tým úsmevom.
„ Ďakujem.“ Prikývol a sadol si na kufor, pričom očami dôkladne prezeral okolie. Rozhostilo sa ticho, ktoré ani jeden z nás neprerušil. Z akého dôvodu, to som nevedela. Čas, keď sme čakali na tých dvoch som si krátila čumením do blba. Nebolo to príjemné. Dávalo to priveľa možností k premýšľaniu. Nenávidela som, keď sa nedalo robiť nič iné, len to.
„ V Arlingtone...máte tam rodinu?" Nedokázala som sa včas zastaviť. Jednoducho to zo mňa vybehlo. Ani som nevedela, či mám na takú otázku právo. Trochu skľúčene som sa pozrela na Tonyho. Ani sa nepohol. Stále sa pozeral pred seba, stále pri tom vyzeral akoby ho to bolelo. Len jeho oči hovorili o tom, že moju otázku zachytil. Či na ňu plánoval odpovedať v tomto storočí, to som mohla len hádať. Možno priveľmi sklamane som sklonila hlavu späť k obalu od čokolády, odhadujúc, či by som pôsobila ako veľký idot, keby som si ten obal odložila. Už som bola zmierená s tým, že prežijeme ďalšiu hodinu v tichu, keď ma Tonyho hlas prinútil trochu sa strhnúť.
„ Nie. Moja rodina...všetci zomreli pri požiari, ktorý založili...Prežil som len preto, že ma odtiaľ včas Harvie odtiahol." Jeho slová zneli ako zle nadabovaná nahrávka. Bez štipky citu, chýbala im dokonca aj intonácia. Len to tak...povedal. Nevedela som ako na to reagovať. Až vtedy mi došlo, že som to vlastne ani počuť nechcela. Len som neúspešne a celkom neprimerane snažila narušila ticho. Ja tupá!
„ A jeho rodina?" Môj priškrtený hlas sa ponášal skôr na zavíjanie vetra, než na niečo spisovné. Budem sa musieť čo najskôr naučiť kontrolovať svoj jazyk, inak to neskončí dobre! Neviem prečo, ale neskorá nočná hodina na môj mozog zle vplývala. Správala som sa dotieravo.
„ Prepáč, že sa na to pýtam. Chápem, že sa o tom nechceš baviť..." nezodvihla som zrak, stále som bola príliš zamestnaná svojimi rukami, ktoré mechanicky hužvali onen pestrý obal. Ani som to nedokázala dokončiť. Namiesto Tonyho mi však odpovedal iný hlas.
„ Mám sestru. Je to taká otrava, večne fňuká, že chce svoju bábiku a prikrývku s prerastenou lasicou, či čím." A bolo po deprimujúcej atmosfére. Zamračene som Harvieho preťala pohľadom, usilujúc sa privodiť mu tým infarkt alebo nejakú inú náhlu, zákernú príhodu. Možno aj kvôli tomu, že sa zjavili tak neohlásene. Ani som si nevšimla kedy, no Dean už sedel na sedadle vodiča a svižne šťukal do autorádia.
„ My vieme, že ti chýba." Tony ho priateľsky udrel do ramena, načo si vyslúžil rovnaký, silnejší buchnát, ktorý ho zhodil z kufra. Dopadol nestabilne na zem a divoko rozhadzujúc rukami sa snažil opäť nabrať rovnováhu. Harvie vyzeral spokojne.
„ Absolútne nie!" Z jeho výrazu a slov sa dalo čítať ako z otvorenej knihy. Nedokázala som si Harvieho predstaviť s nejakým dieťaťom. A vôbec, s niekým kto by mu siahal po pás. Taká predstava ma desila a zároveň rozosmievala.
„ Mohli by ste už konečne nastúpiť do toho auta?!" S Tonym sme sa nahlas zasmiali, ale inak sme jeho rozkaz nekomentovali. Navyše, mal pravdu. Ako som stihla pochytiť z ich výrazov, čakala nás ešte dlhá cesta.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   20.02.11 19:37

Calla: Také je potřeba psát jak ty říkáš "omáčky". Smile I já to dělám ve své povídce.
Mně se to tvé psaní líbí, však nemusí stále být boj.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   12.03.11 20:54

ďalšia kratšia časť Smile po maturite sa poviedke budem venovať viac a nebudem ju už tak zanedbávať Smile

*-*-*-*

Keď som spomínala dlhú cestu, nemyslela som tým 200 kilometrov suchej jazdy, bez štipky konverzácie. Krajina za oknami sa zmenila z trávnatej pustatiny, na čistú pustatinu. Nemohla som uveriť tomu, že kamene, ktoré na moju fantáziu pôsobili chaoticky a zdevastovane, boli kedysi ľudské príbytky. Dopadol tak aj náš dom, pýtala som sa zakaždým, keď sa podobná zrúcanina objavila za ďalšou zákrutou. Čo vlastne zostalo z môjho domova? Stojí ešte moja polička na knihy? O tom som pochybovala. V každom prípade, raz by som sa tam chcela vrátiť. Možno len kvôli tomu, aby som si prezrela náš dvor. Nechala som tam priveľa. Nielen hmotných vecí. Nechala som tam hlavne svoju osobnosť. Keď si spomeniem na to, ako veľmi som túžila po vlastnom aute. Po červenom BMW, ktorým by som sa pýšila pred nepríjemnými susedmi. Taká malichernosť. A teraz,...Na zem ma zniesol až Harvieho unudený hlas, ktorý sa dožadoval mojej pozornosti.
„ Nora? Nora, počúvaš?!" Zmätene som sa otočila tvárou späť k svojim spolucestujúcim. Tony si ma prezeral dosť pochybovačne, čo som pripisovala tomu, že moje vlasy si už skoro štyri dni nepotykali s hrebeňom. Deanov výraz som nevidela, ale jeho oči v spätnom zrkadle pôsobili na môj vkus až príliš veselo. A Harvie...sa usmieval.
„ Áno?" Odvetila som, skôr ako otázku než priamu odpoveď. Harvie sa zaškeril.
„ Myslel som si." Nič viac.
„ Nemôžeš mi jednoducho zopakovať, čo si povedal?!" Škaredo som sa naňho zamračila. Ten pohľad nebral ako vyhrážku. Absolútne ju nepochopil. Vážne som začínala pochybovať o výške jeho inteligencie. Presnejšie o tom, či vôbec nejakú mal.
„ Nie. Ani nie. Vlastne slovo jednoducho, vôbec nepoznám. Budeš taká láskavá a vysvetlíš mi ho?" Zazubil sa, potešený vlastným nedoceneným vtipom.
„ Harvie" napomenul ho Tony, ktorý sa mne nepochopených dôvodov, škeril. Prečo som z tej situácie mala pocit, že mi uniká hlavný zmysel celého toho nemožného rozhovoru? Mal vôbec nejaký zmysel. Pochybovala som. A to auto sa stále hýbalo! Ako naschvál. Nemohla som sa im ani otočiť chrbtom a hrať urazenú, pretože ich smiech by mi kazil celý dobrý pocit.
„ Mám otázku" povedala som po chvíli ticha, ktoré Harvie pohotovo využil k predvádzaniu svojho speváckeho nadania. Netreba ani podotýkať ako falošne to znelo.
„ Spusť. Napäto čakáme" pokúsila som sa tie slová ignorovať, ale môj pohľad stále ubiehal k jedinému keramickému tanieru, ktorý ležal na sedadle vedľa mňa. Takmer som počula ako lahodne znie zvuk toho rozbíjajúceho črepu o jeho hlavu.
„ Tam na tom cintoríne. Bol tam chlap. Ten s tým uhladeným účesom v bielom obleku. Kto to bol?" Smerovala som tú otázku špeciálne na Deana, ten však nejavil žiadny náznak toho, žeby ma vôbec počúval. Na tvári mal prázdny výraz, teda aspoň ten čo som mala možnosť vidieť. Napokon auto citeľne spomalilo. Počula som ako si vzdychol.
„ Lucifer."
„ Lucifer? Akože ten Pán Pekla? Diabol?"
„ V skutočnosti je to Padlý anjel. Zradca." Ani pri tom nemrkol. Tony s Harviem vyzerali rovnako ako ja. Obočie vysoko vytiahnuté a v očiach pochybovačné iskričky.
„ Takže tá povera o tom, že sa pred niekoľkými rokmi dostal von z pekla, je pravdivá?" Ešte aj Tonyho hlas pôsobil neveriacky. Nie práve pochybovačne, akoby si tú informáciu len overoval. Už dávno som prišla o nádej, že raz budem vedieť niečo viac ako oni. Teraz sa mi to len potvrdilo.
„ Rovnako ako tá o apokalypse" potvrdil Dean. Nechápala som o čom to hovoria. Nikto sa však nemal k tomu, aby mi to objasnil. Začínala som si zvykať.
„ To potom znamená..."
„ Áno. Môžem za to ja." Po tých slovách nastala nepríjemná chvíľka ticha. Mohla som len hádať, čo sa odohrávalo v hlavách mojich spoločníkov. V tej mojej to vrelo a aj keď som celkom nechápala tomu, čo to priznanie znamená, za ten krátky čas čo som s nimi, mi došlo, že celý chaos, ktorý nastal, je apokalypsa. Tá biblická, alebo nejaká iná, dôsledky sú identické. Nikto neprehovoril, čo ma viedlo k domnienke, že stále tie slová spracúvajú, alebo sa rozhodujú, čo urobiť. Obávala som sa toho druhého. Harvie mal výbušnú povahu, najskôr koná potom rozmýšľa. A keď to vo výnimočných prípadoch robí opačne, nič dobré z toho aj tak nevzíde. Tony bol ten citlivý. Empatický. Záležalo mu na každom stratenom živote, bolesť celého sveta bral ako vlastnú. A teraz mal pod nosom človeka, ktorý za to všetko môže. Lenže...nemali sme ani potuchy, čo Deana k tomu doviedlo. Bola som si viac než istá, že to neurobil zámerne. Otvorila som ústa, aby som povedala niečo totálne hlúpe, čo by otočilo niť rozhovoru. Jednak som na nič neprišla a potom som už ani nič hovoriť nemusela. Harvie urobil niečo, čo mi vzalo slová z pier. Rýchlosťou, ktorú by som naňho ani netipla udrel Deana zboku do tváre. Sila úderu ho odhodila doľava, pričom zľahka pobozkal okienko na svojich dverách. Ruky nespustil z volantu, čo bola chyba. Spoločne s ním sme leteli doľava aj my. Neviem či tento detail ušiel Harviemu alebo Deanovi, v každom prípade, som sa hnevala na oboch.
„ Zastav!" Zasyčal podráždene Harvie a viac na Deana nepozrel. Ten ho poslúchol. Podobné správanie, aké predvádzal Harvie, by som čakala skôr od Tonyho. Ten so stisnutou čeľusťou tiež nevyzeral najpokojnejšie. Atmosféra v aute zhustla na najvyšší stupeň. Mala som pocit, že ak urýchlene nevystúpime, prihodí sa čosi horšie. Niečo mi napovedalo, že to príde aj tak. Auto konečne zastavilo. Ešte ani nevypol motor a Harvie bol už na polceste von. Rovnako tak aj Tony. Dean so zaťatými päsťami do volantu ostal sedieť. Nepočula som ani jediný jeho nádych. Ticho prerušovali len zvýšené hlasy tých dvoch, ktoré k nám doliehali. Pozrela som doprava. Harvie stál na mieste, pohľad mal zapichnutý pred seba, dýchal zhlboka a celkovo vyzeral akoby prekonával hyperbolický šok. Tony stál obďaleč a niečo mu tichšie vysvetľoval. Nepočúval ho. Poznala som ten výraz. Často som ho sama využívala.
„ Prečo si to povedal?" Opýtala som sa ho zo záujmom. Nemal to robiť, vedel predsa čo príde. Musel.
„ Pretože by to skôr či neskôr zistili. Radšej nech to vedia odo mňa." Dávalo to zmysel, no aj tak to bolo...neuvážené rozhodnutie. Otvoril dvere a vystúpil. Nasledovala som ho. Čakala som, že mi čerstvý vzduch pomôže. Nebolo tomu tak. Nič sa nezmenilo. Zvrtla som sa k Deanovi. Kráčal k nemu Harvie a vôbec nevyzeral pokojnejšie. Ba naopak. Každá čiastočka jeho tela prezrádzala, že by najradšej niečo roztrieskal. A najbližšie bol...
„ Si kretén!" Zasyčal Deanovi do tváre a zastavil len niekoľko centimetrov pred ním. Niečo také som už videla vo filmoch mnohokrát. Vidieť to na vlastné oči bolo niečo úplne iné. Harvie zatvoril ústa, avšak na tvári mal stále ten výraz, že by najradšej povedal aj niečo ďalšie. Neurobil to. Len sa naňho pozeral a keďže bol od neho o niečo menší, nenavodzovalo to presne taký dojem, aký mal v pláne. Ale dopadlo to dobre. Čakala som krik, násilie a keďže boli obaja ozbrojení, aj niečo horšie.
„ Ja viem" prikývol na jeho slová. Harviemu to stačilo. Ešte niekoľko sekúnd si ho premeriaval pohľadom, nakoniec sa otočil a prešiel k autu.
„ Sedím vzadu" informoval nás, akoby dúfal, že budeme protestovať. Nikto neprehovoril.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   15.03.11 12:51

To vypadalo docela nebezpečně, mohli se opravdu navzájem postřílet.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.04.11 12:09

Po dlhom čase nové pokračovanie Smile Sľúbila som, že po maturite sa poviedke budem viac venovať a zatiaľ sa mi to veľmi nedarí Sad Ale ešte pár týždňov a konečne bude pokoj od školy dance Táto časť je mierne...neviem či som to s opismi trochu neprehnala Very Happy ale mala som nutkanie písať a takto to dopadlo Smile

XII.

Z denníka Juliena Hendersona
25. august 2012, sobota

„ Je to vážne. Práve sme prežili ďalší útok. Už vedia kde nás nájdu, kde sú naše slabé miesta, kam udrieť, aby to bolelo čo najviac. Prišli sme o trochu ľudí a ďalší piati sú nezvestní. Nie sme schopní ubrániť sa im. Zakaždým prídu vo väčšom počte. Sú silnejší, rýchlejší a na svojej strane majú okrem momentu prekvapenia aj svoju odolnosť. Nevidím žiadnu možnosť, okrem tej, ktorá bola vyslovená už mnoho krát. Musíme odísť...a to čo najskôr.“

Bola som neskutočne vďačná, že opäť nastala noc. Nemusela som pozerať na žiadneho zo svojich spoločníkov a s pokojom som mohla predstierať, že spím. Šlo mi to vážne dobre. Až tak, že sa mi nakoniec predsa len podarilo zaspať. Tiež to nebol príjemný spánok, a ani dlhý. Za mnou sedel Harvie a hoci som si podala sedadlo dopredu najviac akoto šlo, jeho dlhé nohy ma stále tlačili do chrbta. Trikrát som ho nato upozornila a on trikrát zamrmlal niečo nezrozumiteľné a ani sa nepohol. Dean hneď ako sme vyrazili zapol rádio, čím nám všetkých odľahlo. Aspoň v aute nevládlo to neznesiteľné hrobové ticho, ktoré nikto z nás nevedel a z určitej časti ani nechcel, narušiť. Svet za oknami sa konečne zmenil. Už tam nebola prázdna krajina, lež hustý porast stromov. Neporušený. Ten pohľad ma prinútil pousmiať sa. Oproti zdevastovaným mestám to bolo priam k neuvereniu. Čarovné, povedala by som. Ale predsa mi tú idylku muselo niečo pokaziť. Vzduch v aute náhle ochladol. Pri každom nádychu ma nepríjemne pichlo v hrudi. To ma prebralo dostatočne na to, aby som si uvedomila, že v aute už nehrá žiadna rocková skladba. Jediný zvuk, ktorý som počula bolo tiché mrkotanie, ktoré vychádzalo zozadu. Harvie s Tonym sa o niečom potichu rozprávali. Po čase som dokázala rozlíšiť niektoré slová, no ako celok mi to nedávalo príliš veľký zmysel. Zachytila som len slová ako, „blbý", „zbraň", „odchod" a „na nervy". Nechcela som z toho vyvodzovať žiadne závery. Radšej som sa sústredila na cestu pred sebou. Dean jazdil rýchlo, ale bezpečne. Každú zákrutu vyberal precízne, do najmenšieho detailu. Vyzeralo to, akoby sa auto ani nepohybovalo po ceste, len tak "plávalo" vzduchom. Dokázala by som sa tak viesť celé hodiny. No to moje želanie nemohlo byť vyslyšané. Kedy človek dostal to, čo skutočne chcel? Nikdy. Začali sme spomaľovať. Tú zmenu rýchlosti zaregistrovali aj tí vzadu a konečne stíchli. Auto zabočilo doľava, medzi stromy, na lesnú cestičku, ktorú som dokázala rozlíšiť, až keď sme boli na nej.
„ Niečo tu nehrá" zašepkal Dean po chvíli, kedy sa cesta pod kolesami auta začala citeľne líšiť. Kvôli podivnému tichu sme to počuli všetci. Auto zastavilo pred spadnutým ostnatým plotom. Dean vypol svetlá a potom aj motor. Pozrela som naňho s otázkou v očiach. Ako v mrákotách hľadel pred seba, pričom sa mračil na niečo čo sme mi ostatní nemohli vidieť. Nechápala som, čo tam robíme. Zablúdil? Ani by som sa tomu nečudovala. Boli sme v podstate na konci sveta. Vzhľadom na udalosti, ktoré sa udiali mi to slovné spojenie prišlo zvláštne.
Auto sa pohlo, nie však za pomoci motora. Otočila som sa na Deana, no bol preč a jeho dvere otvorené. Videla som ako sa pred autom niečo pohybuje a svetlo baterky kmitá z jednej strany na druhú. Taktiež som si všimla, že sedadlá za mnou sú tiež prázdne. Nasledovala som ich príklad a otvorila dvere, keď vtom mi Tonyho ruka zabránila vo vystupovaní. Zovrel horný rám dvier a zadržal ho.
„ Čo to robíš?“ Oborila som sa naňho a stále s rukou na kľučke som sa snažila dostať von.
„ Ostaň v aute.“ Sotva som to čo povedal počula, tak ticho to predniesol. A nič viac. Od samého prekvapenia som zo seba nedokázala dostať ani slovko. Keď videl, že nehodlám odporovať, silno zabuchol dvere. Kapitulovane som sa zamračila a namosúrene sledovala ako sa jeho silueta pripojila k dvom ďalším. Vytiahli zbrane, čo som zaregistrovala ako prvé. Dean niečo krátko hovoril a keď svoju reč dokončil, vytratil sa v lese. Harvie s Tonym si medzi sebou ešte rýchlo povedali, rozsvietili svoje baterky a rovnako zmizli v objatí stromov. Ostala som sama. Len ja, auto a tma. Prečo som nemohla ísť s nimi? Kam to vlastne išli? Načúvala som tichu lesa, snažiac sa rozlíšiť zvuky, ktoré ku mne doliehali z veľkej diaľky. Nič. Dokonca ani škrekot lesných tvorov. Rozhliadla som sa okolo seba, v márnej nádeji, že sa za tú chvíľu, kedy sa vrátia, nejako zabavím. Rozhodne som neplánovala neposlúchnuť Tonyho príkaz. Netušila som kam išli, takže ich nasledovanie by bolo založené iba na mojej schopnosti zorientovať sa. A tej som príliš nedôverovala. Navyše by to z mojej strany bolo čisté bláznovstvo. A toho som teda mala v poslednom čase po krk. Prerastalo mi to cez hlavu a neraz som sa pristihla pri tom, ako myslím na veci, ktoré by ma v normálnom stave nikdy nenapadli. Držať v ruke zbraň! Taká hlúposť. A predsa. Pri pohľade na krv sa mi zvieral žalúdok a hrdlo som mala ako v jednom ohni. Teraz som sa pri tom len mierne chvela. Zmenilo sa toho priveľa a nemohla som to nijako ovládať. Zastaviť to, ani prinútiť ustúpiť. Mohla som len čakať, že to čo príde najbližšie ma nezrazí do tej najhlbšej priepasti môjho vedomia.
Po mojej ľavici sa čosi pohlo. Ten pohyb bol nepatrný a možno si ho moje podvedomie len vymyslelo, no aj tak som sa poriadne vydesila a z úst mi uniklo slabé zaúpenie. Rýchlo, akoby mi šlo o život, som sa nahla k dverám vodiča a zavrela ich. Pre istotu som zatlačila zámok a posunula sa zo svojho miesta na sedadlo šoféra. Bola to len slabá chvíľka mojej mysle, uvedomila som si vzápätí. Žiadny ďalší zvuk som nepočula aj napriek tomu, že som dýchala tak plytko, ako mi to moje telo dovolilo. Len ťažko som dokázala rozoznať vlastný dych, ktorý mi od strachu zamŕzal v hrdle. Cítila som sa tak smiešne, keď som kŕčovito zvierala volant, div po jeho obvode neostávali odtlačky po mojich nechtoch. Nič to nebolo, len...Nedokázala som tú vetu dokončiť. Nech som sa snažila akokoľvek, nič mi tam nepasovalo. A to moje zdesenie ešte viac posilňovalo. Mala som chuť naštartovať to prekliate auto a ísť preč. Lenže opäť sa mi pred očami zjavila tá otázka, čo pred chvíľou. Kam by som šla? Nemám kam ísť. Jediné, čo mi zostalo, je viera, že ak ostanem s nimi tromi, prežijem. Odrazu sa stali mojimi opornými kameňmi. Bez nich som si pripadala strateno. Presne ako v tej chvíli.
Zadívala som sa cez čelné sklo a periférnym videním si všimla ten sotva sekundový pohyb. Bol tam a tentoraz to nebola moja myseľ. Bolo to skutočné. Niekto tam vonku bol. Niekto, kto nemal baterku, čím mi uľahčil rozpoznávanie. Nepriateľ. V hlave sa mi rozsvietila červená kontrolka, ktorá začala zbesilo pípať. Očami som rýchlo prečesala okolie a keď som sa presvedčila, že je tam ticho a nič sa tam nehýbe, vrhla som sa k priehradke na strane spolujazdca. Našťastie nebola zamknutá a stačil len letmý dotyk, aby sa otvorila. Nevidela som do nej. V aute bola priveľká tma. V tichosti som si pre seba šťavnato zanadávala a poslepiačky natiahla ruku dnu. Modlila som sa, aby tam Dean neschovával nejaké svoje domáce zvieratko. Prstami som nahmatala akési papiere, no nechala som ich tak. Tie mi boli k ničomu. Potrebovala som niečo ťažké, niečo ostré alebo tvrdé. Zbraň. Prsty som obtočila okolo hlavne a vytiahla ju von. Netušila som, či je nabitá alebo nie. Bolo mi to jedno. To, že som niečo také nebezpečné držala pevne v rukách, mi akoby zázrakom dodalo odvahu. Lenže mať zbraň je jedna vec. Použiť ju, je niečo celkom odlišné. Rovnako rýchlo ako tomu tam vonku, som mohla ublížiť aj sebe. Položila som ju na sedadlo vedľa seba a ďalej horúčkovito sledovala okolie. Nič. Listy stromov sa pohupovali v jemnom vánku a vydávali nepríjemný, šušťavý zvuk. To nebol ten pohyb, čo som zazrela. Možno to bol Harvie, alebo Tony. Možno sa vracali. Tieto moje úvahy rozohnal fakt, že keby to boli oni, neváhali by a nastúpili do auta. Ten niekto tam vonku sa k autu ani nepriblížil. Zatiaľ.
Zvuk, čo sa ozval tmou, mnou prebehol ako studená voda. Vykríkla som zhrozeným. Bol to zvuk, ktorý sa nedal zameniť s vetrom. Ako keď niekto stupí na niečo kovové, duté a puknuté. Konár, odhadovala som. A bol pekelne blízko. Znovu som vzala do ruky zbraň, tento raz som si s ňou nepripadala o nič bojovnejšie. V duchu som preklínala tých troch, že ma nechali takto samú. Pokúsila som sa svoje divoko búšiace srdce upokojiť. Kvôli nemu som nič nepočula. Jeho bubnovanie sa mi ozývalo v ušiach ako kostolné zvony. Tie som neznášala.
Slabé šuchotanie pri mojej ľavej ruke ma vyrušilo zo sústredenia. Ktosi zápasil s kľučkou, no keďže som zamkla, nemohol sa dostať dnu. Od strachu som nedokázala ani len otočiť hlavu. Bála som sa čo tam uvidím. V rovnakej chvíli, keď to šuchotanie prestalo, mi napadlo zamknúť aj druhé dvere. No bolo príliš pozde. Keď som sa nahla a pravou rukou sa snažila rýchlo nájsť ten malý zámok, moje zápästie zovrela studená ruka. Hlasno som sa rozkričala, čo mi prišlo ako úplne normálny jav, na skutočnosť, že som nevidela ani na dva metre pred seba a niekto sa ma snažil surovo dostať z vlastného auta. Teda, nebolo tak celkom moje, ale s istotou som mohla povedať, že nepatrilo ani tomu tam vonku. Automaticky som ruku stiahla späť, no ten pohyb bol rovnako márny, ako ten pred ním. Cudzia ruka bola silnejšia než moja. A ťahala ma von z auta.
Nohami som sa čo najsilnejšie zaprela do podlahy a druhou rukou sa chytila volantu. Zbraň som pustila na zem už dávno pred tým. Bola som naivná, keď som si myslela, že s ňou budem vedieť zaobchádzať. Cítila som, ako stisk tej druhej ruky zosílil. Zároveň som počula ako jej majiteľ hlasito funí. Moja predstavivosť sa dala do chodu sama od seba. Napadali ma samé nechutnosti, tie najhoršie možné scenáre. Že tam v tme je Jack Rozparovač s motorovou pílou a chystá sa ma rozsekať. Alebo je tam ten chlapík v maske z Vreskotu a ide ma prebodnúť kuchynským nožom. Bola som tam vydesená, že mi tieto predstavy neprišli vôbec čudné a už vonkoncom nie nereálne.
Chlapík tam vonku sa naštval. Spoznala som to podľa toho, že ku svojej prvej ruke pridal aj druhú a už ma ťahal oboma. Proti takej sile som nemala šancu. A pridobre som si to uvedomovala. Kde trčali tí traja?! Prečo sa ešte nevrátili? A v tom ma napadla spásonosná myšlienka. Teda, aspoň som si myslela, že jej dôsledky budú takého charakteru. Naštartovať auto by sa mi asi ťažko podarilo. Lakťom ľavej ruky som stlačila jedinú vec, ktorá ma napadla a ktorá vyzerala ako dobrý plán. Klaksón. K môjmu jedinému šťastiu fungoval. To bolo všetko čo som dokázala urobiť. V ďalšej sekunde som cítila, ako sa moje telo posúva cez dvere spolujazdca do chladnej noci.
Poriadne som si poudierala končatiny, kým som sa konečne ocitla na zemi. Doslova. Vypadla som z auta, aj napriek tomu, že ma ruky toho chlapa držali, som sa rozčapila na prašnej ceste. Padla som tvárou nadol a bruchom na niečo tvrdé. Pravdepodobne výmoľ. Do úst sa mi dostalo nepatrné množstvo prachu a prinútilo ma rozkašľať sa. Chutilo to nechutne, ale nedostala som možnosť zaoberať sa tou myšlienkou dlhšie. Rovnaké studené ruky, ktoré ma predtým držali za ruky, sa mi zjavili na ramenách. Dlhé nechty som bolestivo vnímala a snažila sa ich striasť. Neúspešne. Jedným rýchlym pohybom ma vytiahol na nohy, ktoré ma nanešťastie udržali. Opäť som vykríkla a divoko sebou mykala. Nemala som v pláne nechať sa zabiť len tak. Stále sa mi nepodarilo zazrieť tvár toho neznámeho. Ak som sa dostala do rúk takej príšere, ktorá zabila Alana, nemala som veľmi čo obdivovať. Stále ma silno držal za ramená. Prečo ma ešte nezabil? Na čo čakal? Niečo ma silno udrelo do tváre a prinútilo tak sklapnúť. Hlava mi zaletela nabok a na líci som cítila pulzujúcu bolesť. Skvelé. Prečo nemohol vytiahnuť zbraň a rovno ma zastreliť? Takýto spôsob sa mi nepáčil. V predstave o mojej vysnívanej smrti nebola žiadna zmienka a mlátení. Ale to on vedieť nemohol.
„ Pusť ju!“ Vďaka Bohu. Ten známy hlas ma tak potešil, až som sa usmiala. Už bude všetko v poriadku. Zastrelia toho hnusného...(stále som nevedela, či je to muž alebo tá príšera) a táto hrôza skončí. Lenže niečo z tohto plánu tomu neznámemu unikalo. Alebo bol celkom natvrdlý, keď mu nedošlo, že je v koncoch. Obtočil svoju nechutne studenú ruku okolo môjho krku a druhou mi niečo priložil k hlave. Samozrejme. To sa dalo čakať. Žmúrila som do tmy v nádeji, že uvidím aspoň jedného zo svojich spoločníkov. Svetlá ich bateriek mi osvetľovali tvár a prenikali bolestivo do očí.
„ Odhoďte zbrane!“ Hrubý hlas spoza môjho chrbta mi na rukách navodil zimomriavky. Bol to tón, ktorý by ste čakali od človeka, ktorý sa len tak ľahko nechystá zomrieť. Dočerta! Moment. Premietla som si svoju poslednú myšlienku ešte raz. Človek? Tak to potom znamená... Zhlboka som si vydýchla a rozosmiala sa. Vážne som to urobila. Neviem či to bola reakcia na to, v akej blbej situácii som sa ocitala alebo to bolo z úľavy, ktorú som práve pocítila. Nikto neprehovoril. Zrejme si mysleli, že mi načisto preskočilo. Neboli ďaleko od pravdy. Sama som tomu verila. Inak sa to vysvetliť nedalo.
„ Nora?“ Harvieho pochybovačný tón o mojom duševnom zdraví, ktorý som z toho jediného slovka cítila, ma donútil smiať sa ešte hlasnejšie. Tá studená vec, čo mi tlačila do spánku, zmizla. Aj ruka z môjho krku. Ostala som stáť celkom bez pomoci a natriasala sa smiechom. Keď som konečne prestala a odvážila sa nadýchnuť, uvidela som tri páry očí, ktoré ma znepokojene sledovali. Keby boli psychiatrie ešte otvorené, pravdepodobne by ma tam hneď a zaraz odviezli. Ale takto sa s tým museli vysporiadať sami.
„ Urobil ti niečo?“ Pripisovali moje „šialenstvo“ jemu. V podstate za to aj mohol. Otočila som sa a uvidela toho neznámeho chlapíka stáť niekoľko krokov odo mňa. Dopadalo naňho svetlo z bateriek Na tvári mal rovnaký nedôverčivý výraz. Evidentne aj jemu došlo, čo sme zač.
„ Som v poriadku“ odpovedala som na Tonyho otázku v rýchlosti. Zadívala som sa na toho chlapíka, ktorý nemohol mať viac ako štyridsať rokov. Dlhé vlasy, ktoré by rozhodne potrebovali nožnice, mu padali do očí. Ich farbu som nedokázala presne určiť. Presunula som pohľad nižšie a všimla si, že stojí akosi pokrivene. Len za pomoci jednej nohy. Tú druhú mal skrútenú do zvláštneho uhla, ktorý už na pohľad vyzeral poriadne bolestivo. Nohavice mal takmer celé zmáčané od krvi.
„ Kto si?“ Okríkol zraneného muža Harvie. Zodvihol zbraň vyššie a namieril ju priamo naňho. To ma naštvalo. Vari nevidí, že je zranený?
„ Prestaň!“ Zavrčala som jeho smerom a vykročila k tomu chlapíkovi, ktorý sa už nebezpečne nakláňal smerom k zemi. Harvieho ruka, ktorá mi dopadla na rameno ma zastavila v ďalšom postupe. Pokúsila som sa mu vytrhnúť, no on moje pokusy nebral na vedomie. Kývol hlavou v akomsi nemom znamení, ktoré som nechápala. Tony vykročil spoza mňa a pristúpil k mužovi.
„ Nič vám neurobíme. Kto ste?“ Oslovil ho priateľsky, no v jeho tóne bolo poznať istú rezervovanosť. A zároveň si udržiaval určitý fyzický odstup.
„ Steve...“ nedokončil svoju vetu. Nestihol.
„ Bravdon“ vypadlo z Deana, ktorý tiež pristúpil bližšie. Neveriacky pozoroval toho muža. Steve k nemu zodvihol zrak a opätoval mu jeho pohľad. V tom chabom svetle jeho oči vzplanuli poznaním.
„ Dean! Konečne! Mysleli sme si, že sa ti niečo stalo...“ Steve razom ožil. Akoby mu jediný pohľad do Deanovej tváre vohnal energiu do tela. Zjavne sa poznali. Deanov napätí výraz povolil. Po dlhom čase som na jeho tvári zazrela náznak emócie. Úľavu.
„ Čo sa tu stalo?“
„ Prišli. Našli nás. Pred pár týždňami sa tu objavili z ničoho nič. Zničili všetko, čo im prišlo do cesty. Neviem čo mali v pláne. Nechceli nás zabiť. Aspoň nie všetkých. Tak rýchlo ako sa objavili aj zmizli. A pred pár dňami tu urobili opäť. Vzali mi moju Tracy, Dean. Oni mi ju zobrali“ s každým slovom, ktoré povedal mi bolo horšie a horšie. Nemala som ani tušenia o čom presne sa rozprávajú. Ale jeho posledné vety boli plné žiaľu. Videla som, že jeho oči sa plnia slzami. Bol zúfalý. Zranený nielen na tele ale aj na duši.
Dean k nemu bez slova pristúpil a podoprel ho.
„ Ako sa ti to stalo?“ Hlavou kývol k jeho nohe.
„ Musel som ich prenasledovať Dean! Musel! Nemohol som ju opustiť!“ Zhlboka sa nadýchol, keď mu Dean obzeral ranu a dotýkal sa jej.“ Nenašiel som ich. Spadol som na nejakom hlúpom pni a podarilo sa mi zlomiť si nohu. Šiel som sem, lebo som počul auto. Tvoje auto. Nikoho som nevidel, len to dievča, ako vystrašene sedí dnu. Myslel som si, že je jedna z nich. Nevedel som...“ prestal rozprávať a posadil sa na sedadlo, ku ktorému ho Dean zaviedol.
„ Je mi to ľúto. Že som ťa udrel“ zodvihol zrak ku mne a chabo sa usmial. Urobila som rovnaké gesto.
„ To je v poriadku. Ani to nebolí.“ Mykla som plecom, ktoré som si udrela pri tom „neplánovanom“ vystúpení z auta. Bolelo aj jedno aj druhé. Hrala som sa na hrdinku do chvíle, kým ku mne nepristúpil Harvie a neobzrel si moje líce. Opatrne sa toho boľavého miesta dotkol. Niekoľko sekúnd ho pozoroval, akoby určoval nejakú vážnu diagnózu. Bolo mi to nepríjemné, že stojí tak blízko a čumí na mňa. Konečne sa odtiahol s tým povestným úškrnom na tvári.
„ Budeš tam mať peknú modrinu. Chcelo by to ľad,...ktorý nemáme.“ Primračene som si chytila líce, ktoré stále pulzovalo bolesťou. Obišlo celú moju dlaň. Najbližších pár dní budem vyzerať ako modrá obluda. Skvelé vyhliadky.
„ Musíme sa čo najskôr dostať do tábora“ povedal Dean spôsobom, z ktorého ma už po druhý krát behom niekoľkých minút zamrazilo. V jeho hlase som počula istú naliehavosť zmiešanú so strachom. Bolo to prvý krát, čo som toho chlapa videla rozrušeného. A mala som silný dojem, že nie posledný.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.04.11 19:30

Calla: Jak ji ten chlap tahal z Impaly, to bylo hrozně napínavé. Ještě, že ti tři přišli včas a všechno se vysvětlilo.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   01.05.11 12:43

janča: práve toho vyťahovania z auta som sa obávala Very Happy
A nová časť Smile

*-*

Sedela som na zadnom sedadle, vtisnutá medzi Harviem a Tonym. Obaja boli dosť veľký, takže pre mňa ostalo len minimum miesta. Boľavým ramenom som tlačila na to Tonyho a s vypätím všetkých síl som sa snažila neskuvíňať, alebo nevydávať nejaké iné prejavy bolesti.
„ Odkiaľ to máš?“ Harvie sa nahol k mojej tvári a zadíval sa na predmety v mojich rukách, s ktorými som sa posledných niekoľko minút pohrávala. Tiež som sklopila zrak a pozrela sa na prstene, ktoré som si nedávno nasadila na prsty. Jeden, ten menší a tenší, som si dala na prostredník ľavej ruky, ten hrubší zase na ukazovák. Poriadne som ani nevedela, prečo som niečo také urobila. Nechcela som. Ešte pred týždňom, by som niečo také pokladala za absolútne neprijateľné.
„ Netušil som, že si vykrádačka hrobov.“ Zdesene som naňho vyvalila oči.
„ Čože? Nikoho som neokradla!“ Ohradila som sa, vediac, že moje argumenty nemajú žiadnu váhu. Mal pravdu a ja som si všemožne nahovárala, že to čo som urobila, by vykonal bez výčitiek svedomia aj niekto iný. Mierne previnilo som sklonila hlavu.
“ S istotou môžem povedať, že ten menší a škaredší patril Alanovi. A ten väčší nosil na ruke Devon. Z toho jasne vyplýva...“ Nenechala som ho dopovedať a rázne ho prerušila.
„ Nikoho som neokradla!“ Zopakovala som o čosi podráždenejšie. Čo je zlé na tom, že som chcela mať na tých dvoch aspoň malú pamiatku? Bolo niečo neprirodzené na tom, že som si ich chcela pamätať a pripomínať si ich existenciu? No vysvetľovať niečo z toho Harviemu, sa mi rozhodne nechcelo. Nikam by to neviedlo. Nepochopil by to.
„ Ako chceš.“ Zodvihol ruky, akože mu je to jedno. Ale nebolo. Videla som na jeho tvári výraz, ktorý som nevedela zaradiť. Niečo medzi hnevom a nesúhlasom. Rýchlo som zahnala také myšlienky a sústredila sa na cestu, ktorá mi začínala pripadať nekonečná. Keď sme úspešne prešli cez ten spadnutý ostnatý plot, dostali sme sa do hlbokého lesa. Netreba ani podotýkať aká hrozná cesta tam viedla. Každou minútou som mala v žalúdku čoraz ťažší kameň, ktorý ma zatláčal hlbšie do sedadla. Čo nevidieť sa niečo udeje. Nevedela som s istotou povedať čo, ale bála som sa toho. Príšerne.
Dean opísal jednu z ostrých zákrut a dostal auto na menšiu plošinku. Stromy, ktoré nás obklopovali sa razom rozostúpili a odhalili tak široké priestranstvo. Ako prvé som si všimla domy. Mnoho. Takmer v každom sa tlmene svietilo a videla som za závesmi obrysy postáv. Niečo také som nevidela....už poriadne dlho. Auto zastavilo a veľké reflektory, ktoré boli umiestnené na streche jedného z domov a namierené k zemi nás zaliali jasným, umelým svetlom. Dean vystúpil takmer v momente ako motor stíchol. Rovnako tak aj Steve, ktorý sa s boľavou nohou pokúšal dostať ku schodíkom vedúcim na verandu. Zároveň s Harviem a Tonym som s úľavou vyliezla z auta. Vonku bola zima a niečo tam dosť zvláštne páchlo. Rozhodne som nechcela zisťovať čo je toho príčinou. Vytiahla som si svoj batoh z auta a prehodila si ho cez plece. Zachytila som Harvieho úškrn predtým ako sa dvere toho domu s verandou rozleteli.
Von vybehlo hneď niekoľko postáv. Všetci mali v rukách zbrane a hlaveň každej z nich sa zamerala na nás troch. Popravde, čakala som milšie privítanie. Napočítala som tri ženy a štyroch mužov. Bola som naozaj rada, že Harvie im to uvítanie neopätoval.
„ To je v poriadku. Sú to priatelia" predniesol Dean, opäť tým svojim rozkazovačným tónom, ktorý som mala tú česť už pár krát okúsiť. Nič príjemné, no poslúchli ho.
„ Kde si ho našiel?" Opýtal sa jeden zo skupinky a hlavou kývol k nešťastnému Stevemu, ktorému sa už venovala jedna zo žien. Netváril sa dvakrát potešene, keď mu chytala krvavú nohu a otočila ju do svetla.
„ Pri južnej bráne. Mimochodom, tá je úplne na šrot."
„ A oni?" Tentoraz patrilo to otravné kývnutie hlavy nám. Vždy lepšie ako ukazovanie prstom. Dean sa na nás zadíval, akoby nás zbadal po prvý krát. Niečo na jeho postoji sa zmenilo. Počas cesty bol napätí, neustále sa pozeral do spätného zrkadla a kontroloval okolie. Teraz mal plecia spustené a konečne po pár dňoch som na ňom zbadala prvé známky únavy.
„ Sú to priatelia" zopakoval znovu, tým vyčerpaným tónom. Nezdalo sa mi, žeby mal chuť nejako to rozvíjať, no napokon sa premohol.
„ Harvie Allen, Tony Macken a Nora..." tu sa zarazil a spýtavo na mňa pozrel. Svoje priezvisko som mu nikdy nepovedala. Tú jedinú informáciu som si starostlivo uchovávala pre seba. Meno znamenalo, že niekým som. Že stále patrím na túto zem. Že som človekom. A k tomu všetkému, Dean sa nikdy nepýtal.
„ Hendersonová" povedala som hrdo, načo mu obočie vyletelo až k vlasom. Niečo sa mu na mojom mene nepáčilo? Mne pripomínalo akúsi postavu z rozprávky. Nebolo na ňom nič čudné. Ostatne, meno si človek nevyberá.
„ To mi je ale náhoda" zapojil sa do nášho rozhovoru jeden z mužov a pritom usmieval sa.
„ Čo?" Nechápala som kam tým naráža. Deanova tvár bola opäť nečitateľná. Vedel niečo čo ja nie a zjavne mu to neprekážalo. Pomohol Stevovi na nohy a spoly ho ťahal, spoly vliekol dnu do domu. Chcela som ich nasledovať, no do cesty sa mi postavil ten chlap s úsmevom na perách, vyzerajúc pritom, akoby vyhral v športke.
„ Niekoho by som ti chcel predstaviť" predniesol namiesto pozdravu a naznačil mi nech ho nasledujem. Z časti som čakala, že ma Tony s Harviem zastavia alebo budú chcieť ísť so mnou. No keď to neurobili, došlo mi, že je koniec. Skončila celá tá otravná cesta, počas ktorej sme sa neustále museli otáčať za seba. Už viac sa nemusíme držať pohromade. Určite boli radi, že ma majú z krku. Vykoľajene som pozorovala toho chlapíka, až keď sa otočil a opäť urobil ten pohyb rukou, pohla som sa z miesta. Nekráčali sme dlho, no domy, ktoré sme po ceste míňali ma aj tak zneisťovali. Akoby som sa ocitla na menšom sídlisku. Každým dom bol jedinečný. Jeden mal na dverách sieťku, iný ju mal v okne a ďalší mali pred dverami zvonkohru. Také obyčajné, až ma to udivovalo. Začínala som si myslieť, že svet, taký ako som ho poznala, sa načisto vytratil. Zjavne som sa plietla. Môj sprievodca bol tichý chlapík, trochu postarší so šedivejúcimi vlasmi. Jeho tvár bola ale vľúdna a priateľská. Cez plece mal prehodenú brokovnicu a celkovo vyzeral akoby práve vyliezol z dosť hustého pralesa. Pripomínal mi toho chlapíka, čo hral hlavnú úlohu vo filme Tarzan. S tým rozdielom, že tento chlap mal na sebe podstatne viac oblečenia. Priblížili sme sa k ďalšiemu domu, tento nebol ničím zvláštny. Z jeho útrob sa ťahala lákavá vôňa čerstvo uvareného jedla. Od hladu sa mi skrútil žalúdok.
„ Juliene?" Zvolal chlapík čo ma sprevádzal, namiesto klasického a omnoho zdvorilejšieho zaklopania. To meno ma na moment rozhodilo. Bola som pripravená na všetko, počnúc nejakým útulným domčekom pre Barbie, končiac tmavou miestnosť s ostrým svetom a chlapíkom hrajúcim sa na detektíva. Juliene. To meno v týchto končinách nebolo veľmi časté. Vlastne som za celý život poznala len jednu osobu s takým menom. Drevené dvere sa po chvíli otvorili. Napäto som čakala, kto vyjde von, zvierajúc v rukách popruhy svojho batohu. Keď som bola nervózna zvykla som si obžúvať nechty, no odkedy som sa od toho odnaučila, musela som sa uspokojiť aspoň s nepokojným zvieraným rôznych vecí. Kolieskové kreslo mi na malú chvíľu vzdalo vietor z plachiet. Odľahlo mi. To nemohol byť...
„ Je to dôležité? Mám tu niečo rozrobené." Hlas muža sediaceho na starom kresle znel podráždene. No i napriek tomu tónu som v ňom spoznala hlas svojho otca. Pozeral sa na môjho sprievodcu, div mu tým nespôsoboval ujmu na zdraví. Nezmohla som sa na slovo ani na nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo skutok. Až po niekoľkých dlhých sekundách sa jeho pozornosť preniesla na mňa. Zmeravel, dokonca sa mi zdalo, že prestal dýchať. Utierka, ktorú držal v rukách mu prekĺzla pomedzi prsty.
„ Je to dôležité" potvrdil mu ten šedivý chlapík a samou spokojnosťou sa takmer rozplynul. Zodvihol zo zeme bielu utierku a ustúpil dozadu, stále sa prihlúplo škeriac. Nechcela som veriť vlastným očiam. Nemohla som. Tak dlho som si nahovárala myšlienku, že keď tento deň nadíde, budem najšťastnejšou osobou pod slnkom. Nezmohla som sa na žiadny úsmev. Stále som po častiach vnímala fakt, že môj otec je na vozíku. A jediné čo som povedala bolo...
„ Prečo? Prečo si odišiel?" Neprešiel deň, aby som si tú otázku nepoložila. Neprešla hodina bez toho, aby som na ňu nehľadala odpoveď. Nikdy som nebola úspešná. Až teraz. Konečne sa dozviem, prečo som tie mesiace musela byť doma sama. Prečo som musela prežívať tie chvíle, čo po maminej smrti. Samotu. Nič iné len neznesiteľnú samotu, doliehajúcu na mňa z každého kúta. Prečo mi to urobil.
„ Nora. Ach, Nora, si v poriadku" popošiel s kreslom o čosi bližšie. Pozeral sa mi do tváre, akoby sa za ten čas na nej niečo zmenilo. Samozrejme, tá hlúpa modrina. Ale to nebolo to, čo tam hľadal. Natiahol ku mne ruky, na čo som zareagovala prehnane. Ustúpila som od neho a bolo mi jedno, že mu tým ubližujem. Správala som sa ako Will v deň maminho pohrebu. Nespravodlivo. Nechcela som vidieť inú pravdu, len tú svoju. Ruky mu spadli do lona a tá radosť, ktorá sa tam zjavila a rozjasnila mu vráskavú tvár, povädla.
„ Ale nevďačím za to tebe" odvrkla som hrubo, nevšímajúc si nesúhlas zo strany svojho sprievodcu. Nebola to jeho záležitosť, jeho názor mi bol ukradnutý. Otec sa zachmúril, ale stále sa tváril nadnesene. Ako narkoman, ktorý po dlhom čase dostal svoju drogu. Zrejme mu bolo jedno čo hovorím. Preňho bolo dôležité, že som s ním. On nepotreboval žiadne odpovede.
„ Snažil som sa po teba vrátiť...ale nemohol som" rukou mávol ku vozíku, na ktorom tak odovzdane sedel. Až teraz na mňa doľahol ten pocit výčitiek. Môj otec bol na vozíku a ja ho obviňujem, že ma nechal doma samú. Prišlo mi to absurdné, ale aj tak som neurobila nič, čím by som dala najavo ako veľmi mi je to ľúto.
„ Nemal si vôbec odchádzať" odvrkla som nasrdene. Nemal.
„ Dovoľ nech ti to vysvetlím" poprosil ma opatrne, akoby sa bál, že sa otočím a odídem. Pohrávala som sa s tou myšlienkou, ale nemala som odvahu na jej uskutočnenie.
„ Na to čakám posledné mesiace" utrúsila som sucho a prešla popri ňom do jeho domu.

*-*

Skutočne neviem čo som od toho čakala. Môj otec bol už štyri mesiace mŕtvy. Vo svojom vnútri som ho už dávno pochovala. Ten muž na vozíku mi bol úplne cudzí. Na jeho tvári pribudlo pár nových vrások. A tak isto aj jaziev. Môj otec bol fešák. Aj keď mal už päťdesiat rokov a za sebou ťažkú, manuálnu prácu, prekypoval vitalitou a na každú stranu rozdával úsmevy. V mojich spomienkach jeho tmavé vlasy nepoznali šediny. Jeho modré oči boli vždy vľúdne. Ten muž na vozíku mal šedivé vlasy a jeho oči boli príliš chladné na to, aby mohli niečo cítiť. Ruky mal samú mozoľu od tvrdej práce. Sedel na vozíku ako prikovaný, zhrbený a zlomený. Ten muž mal s mojim otcom spoločné len meno.
Sedela som pri stole, rukami zvierala pohár, do ktorého mi nalial horúci čaj a snažila som sa nepozerať naňho so súcitom v očiach. Nechcela som ho ľutovať, pretože to by ma nakoniec doviedlo k odpusteniu. A ja som mu odpustiť nechcela. Aspoň nie dovtedy, kým mi nepovie pravdu.
„ Chceš ešte niečo?" Opýtal sa starostlivo, v rukách držiac opäť tú svoju utierku. Záporne som pokrútila hlavou. Bola som hladná, ale ten hlad po odpovediach, mi nedovolil zaoberať sa niečím takým nepodstatným. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Prešiel na druhú stranu stola a povzdychol si.
„ Takže....počúvam" povedala som tónom, ktorý sa mi samej hnusil.
„ Čo chceš počuť?" Opäť ďalší vzdych. Veľmi sa mu do toho nechcelo. Súdila som podľa toho, ako utekal pohľadom čoraz častejšie ku dverám. Žeby čakal návštevu?
„ Všetko!" Vypadlo zo mňa až príliš horlivo. Bolo mi to jedno. Poznal ma, vedel aká viem byť tvrdohlavá.
„ Neviem ako začať. Nikdy som sa na takúto situáciu nepripravoval..."
„Nečakal si, že ma ešte niekedy uvidíš..." dokončila som potichu, hoci to aj tak počul. Prikývol.
„ Nechcel som od teba odísť. Po smrti tvojej matky som chcel ostať s vami. Starať sa o vás, tak ako sa odo mňa očakávalo. Sama vieš, ako to William zle niesol. Keď odišiel, mal som pocit, že je všetko v koncoch. Ty si nevychádzala z izby, Gloria nás opustila a tvoj brat.... Musel som sa aspoň pokúsiť dostať ho späť!" Urobil krátku pauzu, počas ktorej na mňa vrhol znepokojený pohľad. Opätovala som mu ho. To som chápala. Sama som to chcela urobiť. No bolo to tak krátko po maminej smrti a ja som sa bála, že keď opustím miesto, kde na mňa číhali spomienky na ňu, zabudnem. To by som nezniesla. Otec chcel udržať rodinu pokope.
„ Myslel som si, že sa čoskoro vrátim. Nebolo to tak dlho, čo Will odišiel. Myslel som si, že ho nájdem rýchlo a presvedčím. Lenže bol ako ja. Mal krv lovca. A presne to čoho som sa najviac bál sa aj stalo. Narazil na partičku ľudí, ktorá bola odhodlaná zbaviť svet všetkých démon. Bola to len hŕstka detí! Chceli sa pripraviť a zaútočiť na nich v pravú chvíľu. Bolo to šialené, keby si videla to zapálenie v ich očiach. Neuvedomovali si, akú hlúposť chcú urobiť. Snažil som sa im to vyhovoriť, no nepočúvali ma. Will sa k nim pridal a bolo to kvôli mne. Nedokázal som ho presvedčiť. Vyhodil mi na oči, že som pred ním celé tie roky tajil, kým v skutočnosti som. Ty vieš kto som Nora, je to tak?"
„ Si lovec" predniesla som to opatrne, akoby moja odpoveď mohla byť nesprávna.
„ A on ním chcel byť tiež. Myslím, že to urobil len preto, aby na nás zabudol. Na mňa, na to, že má za otca klamára." Chcela som prerušiť a povedať, že to nie je pravda. No nespravila som to. A on ďalej pokračoval zlomeným tónom.
„ Nechcel som aby s nimi šiel. Bolo jasné, že to skončí absolútnym fiaskom. No oni mali niečo, čo som do tej chvíle pokladal za mýtus. Niečo, čo mohlo, ale nemuselo fungovať. Mali Kolt." Prekvapene som zamrkala. Tá zbraň.
„ A chceli ho použiť. Mali len dva náboje. Dva pokusy a žiadnu záruku, že to vyjde. Potom som urobil ďalšiu chybu. Jednu z mnohých. Odišiel som. Bol som presvedčený, že sám by som nič nezmohol. Mal som pár priateľov, ktorých som sa pokúsil prehovoriť, aby mi pomohli s tými šialencami. Ako si zistila, svet sa zmenil. A s ním aj jeho uvažovanie. Nikto mi nechcel pomôcť. Každý sa staral len o seba. Bol som zúfalý. A keď som si myslel, že je všetko stratené, stretol som ich." Ďalšia pauza. Hltala som jeho slová, akoby boli kyslíkom, ktorý mi dovoľuje žiť.
„ Sama a Deana. Vlastne, som ich nestretol. Zachránili ma. Dostal som sa do hlúpej situácie s jedným obzvlášť vynaliezavým démonom." Nevedela som kto je to ten Sam. Ani som nechápala kam tým mieri.
„ Ako..." začala som, no prerušil ma.
„ Hlúpej v tom zmysle, že ma posadol. Nedával som si pozor. A on bol nezvyčajne silný. Nejakým spôsobom obišiel všetky moje ochrany a dostal sa do mňa." Zamračene sledoval svoje ruky. Posadol ho. Môj otec bol posadnutý. Spomenula som si na Alana, na jeho tvár a Harvieho slová, žeby mohol vstať z hrobu. To sa stalo otcovi. S tým rozdielom, že nebol mŕtvy. Nevedela som si to predstaviť. Nenechal ma nad tým uvažovať a rýchlo pokračoval.
„ Mojim jediným šťastím bolo, že vo mne ten sukin syn strávil len pár dní. No boli to najhoršie dni v mojom živote. Bolo to ako sledovať televíziu, hororový kanál. Moje telo robilo všetky tie hrozné veci a ja som sa len prizeral. Nemohol som ani zatvoriť oči. Počul som krik ľudí, ktorým som ubližoval. Na svojich rukách som cítil ich krv." Zhnusene odtrhol pohľad od svojich rúk, ako keby ich mal špinavé.
„ Netuším prečo ma ušetrili. Prečo odrecitovali exorcizmus a dostali ho z môjho tela skôr, ako ma zabili. Ako si mohli myslieť, že po tom všetkom budem chcieť so sebou žiť? No urobili to. Až na to, že po sebe ten sviniar zanechal pamiatku" hlavou kývol k svojim nohám a krivo sa usmial.
„ Pomohli mi a ja som od nich chcel ďalšiu láskavosť. Povedal som im o svojom synovi, o tej skupinke fanatikov a ich pláne. Povedal som im o Kolte. Práve tá informácia ich prinútila súhlasiť. Potrebovali tú zbraň. Verili, že je pravá a funguje. Potom som urobil svoju druhú najväčšiu chybu. Zaviedol som ich na miesto, kde bol William.“ Prešiel s vozíkom až ku mne. Zľakla som sa. Prečo prestal rozprávať? Prečo to nedopovedal? Čo bolo ďalej? Čo sa stalo s Willom?
„ Musíš ma pochopiť. Nikdy som vám nepovedal, čo všetko je svet vlastne zač, pretože som vás chcel chrániť. Nemohol som vás vystaviť takému nebezpečenstvu. Boli ste všetko, čo som mal. Stále to tak je.“ Načiahol sa k mojim rukám. Tentoraz som sa pred jeho dotykom nestiahla. Dovolila som mu, nech chytí moje dlane do svojich. Mal teplú ruku. Presne takú, akú som si pamätala.
„ Čo sa stalo ďalej?“ Odvážila som sa povedať priškrteným hlasom.
„ Dean so Samom sa k nim pridali. Nahovorili im, že chcú pomôcť, že majú informácie, kde sa nachádza Lucifer. V momente sa toho chytili a vyrazili. Bolo to šialené. Dorazili do Detroitu a mali v pláne zaútočiť v noci. Lenže ten chlapec urobil omnoho bláznivejšiu vec. Vykradol sa von a šiel za ním sám. Až potom som z Deana vypáčil, prečo to urobil. Ponúkol svoje telo Diablovi. A Deana to načisto položilo. Podarilo sa mu presvedčiť ich, aby neútočili a počkali. Sam si navyše so sebou vzal Kolt a pripravil ich tak o jedinú výhodu, ktorú mali. Poslúchli a stiahli sa. Odišli. A William s nimi.“ Nemohla som tomu uveriť. Will je stále nažive.
„ Nechal si ho s nimi? Celkom samého?“
„ Nie je malé dieťa. Nemohol som ho odviesť za ucho...“ Pokrútila som hlavou, pustila jeho ruky a postavila sa.
„ Prečo si sa potom nevrátil domov?“
„ Chcel som. Dean povedal, že takéhoto ma nemôže nechať samého. V Detroite nechcel ostať ani o sekundu dlhšie. Povedal som mu o tebe, ale bol neoblomný. Zároveò som vedel, že to mesto je plné démonov. Bolo šialenstvo ostávať tam, prechádzať sa po uliciach...
„ Ja som tam bola!“
„ Ale nič si nevedela. Tá nevedomosť ťa zachránila. A navyše som vedel, že tak skoro dom neopustíš. Vždy si sa bála tmy a...“ Znovu som ho nenechala dopovedať. Rázne som zodvihla ruku a prehrabla si ňou vlasy. Bolo toho na mňa priveľa. Nič takéto som počul nechcela. Myslela som si, že to zvládnem, ale zase raz som sa šeredne prerátala.
„ Musím...ísť“ vykoktala som zo seba a už sa hnala ku dverám. Vzala som si batoh, čo som mala opretý pri dverách a vyšla von. Počula som, ako za mnou otec niečo hovorí. Ako volá moje meno. Bolo mi to jedno. Nemala som chuť ho viac počúvať. To čo rozprával tak strašne nedávalo zmysel! Vlastne som ani nevedela kam chcem ísť. Cítila som sa tak osamelo.
Potom sa jeho krik stratil a nahradil ho zvuk výstrelu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   01.05.11 19:31

Tak Nora tam potkala svého otce o kterém si myslela, že je mrtvý. Smile Pěkné pokráčko, díky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   Today at 9:33

Návrat hore Goto down
 
One bad decision
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 2 z 2Choď na stránku : Previous  1, 2

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: