DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 One bad decision

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : 1, 2  Next
AutorSpráva
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: One bad decision   11.08.10 11:26

Zdravím Smile Už niečo vyše roka sa snažím napísať poviedku s touto tematikou. Moje prvé pokusy vždy končili v koši alebo sa nikdy nedočkajú svojho konca. No pred pár dňami, keď som listovala medzi epizódami piatej série, narazila som na jednu, ktorú pokladám za jednu z najlepších a ktorá mi vnukla tento nápad. V „ The End“ bol Dean prenesený do roku 2014. Táto poviedka nadväzuje na to čo sa dialo tie roky. Pravdepodobne je to len ďalší z brakov, ktoré patria do koša. Preto vás prosím, ak je to tak (čo si ja rozhodne myslím) napíšte to Smile


I.



Posledný zápis v denníku Juliena Hendersona
22. september 2014, pondelok

„ Stratili sme vieru vo víťazstvo. Už niet o čo bojovať. Všetko čo sme poznali je preč. Opustili sme naše domovy, naše rodiny, našich priateľov...zanechali sme všetko čo sme milovali, veriac, že sa nám podarí získať našu slobodu späť. Bola to naivná ilúzia a jej splnenie nemožné. Mohli sme si vybrať. Strániť sa boja a dúfať, že ho za nás vyhrá niekto iný alebo sa pridať na stranu, o ktorej sme vopred vedeli, že prehrá. Kto by chcel vo vojne len nečinne stáť a prizerať sa ako mu umierajú priatelia? Pomsta sa stala našou druhou prirodzenosťou. Videli sme umierať naše deti, manželky, bratov a sestry. Vtedy tu ešte bola šanca, že nás z toho niečo dostane. ON to povedal a jeho argumenty boli pravdivé. Stali sa svetlom, ktoré sme potrebovali. Cieľom, ktorý nás posúval vpred. No teraz. Prišli sme o nádej, ktorá nás držala na nohách. Vyhráva.... a už nemáme nič, čím by sme sa mu postavili. Naše modlitby nebudú nikdy vyslyšané. Ostali sme sami a on prichádza. Silnejší než kedykoľvek predtým. Lucifer...“


Pred dvoma rokmi

Vzala som do ruky malú krabičku. Bola oranžová s takým tým štítkom naboku, kde bolo napísané meno a názov lieku. Moje meno už vybledlo a časť bielej nálepky sa odlúpila. Dalo sa rozoznať len priezvisko. Hendersová. Niekoľko krát som ju prevrátila v prstoch a za každým obráteným sa o plastové steny obtrelo tých pár tabletiek, ktoré som ešte neužila. Antidepresíva? Ja? Vždy som pokladala nápad poslať ma k cvokárovi za nezmyselnú hlúposť. No otec bol iného názoru. A čo povedal on, to bol zákon!

Všetko to začalo pred troma mesiacmi. Tak ako po iné dni, aj ten deň som sa vracala domov vo zvyčajnú hodinu a obvyklou cestou. Nebo bolo zatiahnuté, možno pár čiernych oblakov naviac, neviem, nikdy som ich nepočítala. Bývalo tak stále, či už bol deň alebo noc. Ulice boli vyľudnené, ostatne tak ako vždy. Nebolo nutné pozastavovať sa nad tým. No niečo do toho ticha nepatrilo. Doteraz si pamätám ten pocit. Chlad, úzkosť, zimomriavky a túžba zmiznúť odtiaľ čo by mi nohy stačili. Potlačila som ju myšlienkou, že o pár minút budem v teple rodinného domu a otec mi donesie horúci čaj. Ja mu vyrozprávam čo bolo v robote a zmienim sa aj o paranoidnom zážitku po ceste domov.

Lenže tá predstava sa nestala skutočnou. Nič z toho, čo som mala v pláne na večer sa neudialo. Na opačnej strane ulice som periférnym videným zachytila pohyb. Automaticky som zastavila, aj keď najrozumnejšie vyzerala možnosť utekať a nezastavovať sa. S obavami som hľadela pred seba, modliac sa za vystrašenú mačku či veveričku. No kedy boli moje prosby vypočuté?! Z tieňa bielej dodávky sa vynorila postava. Na tú diaľku som nevedela rozoznať či sú to ženské kontúry alebo mužské. Nepotrebovala som to vedieť. No aj napriek tomu som tam stále stála, akoby mi nohy vrástli do zeme. Postava na druhej strane neváhala tak dlho ako ja. Jej sprvu pomalé kroky sa o niekoľko sekúnd zmenili na beh a jediné na čo som sa v tej chvíli zmohla, bolo zdesené vytreštenie očí. V taške som mala paralyzér avšak vtedy som nevedela ani len ako sa volám, nieto ešte, že mám pri sebe niečo na sebaobranu.

Vzdialenosť medzi nami nebola veľká a on ju zdolal v rekordne krátkom čase. Bol to muž, čo som usúdila podľa jeho chôdze, podľa zvuku ťažkých topánok dopadajúcich v rýchlom tempe na chladný povrch chodníka. Bol celý v čiernom, čo v spojení s mrazivým podvečerom vo mne budilo len tie najhoršie predstavy. A tie sa aj splnili. Otupená hrôzou, ktorej som nemala šancu sa vyhnúť a ktorá sa rozprestierala v celom našom meste už celé mesiace, som len zatvorila oči a bezradne čakala. Tušila som, že sa niečomu podobnému nevyhnem. Každého to stretlo. Ľudia okolo mňa sa záhadne strácali a následne objavovali. Mŕtvi alebo celkom na cucky. Polícia nad tým stratila kontrolu. Zanikli veľké spoločnosti, úrady viac nemal kto spravovať. Nemocnice sa stali miestom, kde na vás čakala smrť. Tie obsadili ako prvé. Niekde nebolo bezpečno. Mohli ste len tráviť čas so svojimi blízkymi a dúfať, že vás nikdy nenájdu. Vychutnávať si minúty s nimi, akoby mali byť posledné.

No to neboli moje posledné minúty. Čosi pevné ma tvrdo udrelo do hrudi. Sila úderu ma hneď sknokautovala k zemi. Dopadla som tvárou nadol. Nemala som čas však si ochrániť hlavu, takže som si užila celú nádheru chodníka, ktorú som nemala možnosť z takej blízkosti vidieť. Zatmelo sa mi pred očami, ale neupadla som do sladkého bezvedomia. Namiesto toho som si uvedomovala všetko, čo sa okolo mňa dialo. Počula som ako sa niekto (pravdepodobne môj záhadný, tmavý muž) ošíva priamo nado mnou. Nedokázala som si tie zvuky pospájať. Pripravoval sa doraziť ma? Ak áno, trvalo mu to akosi dlho. Odvážila som sa pretočiť na chrbát. V hlave mi hučalo a tým prudkým pohybom sa tá otravná hmla vrátila. Mala som otvorené oči, no nič som nevidela. Len tú jasnú, bielu farbu, ktorá sa postupne zmenila na čiernu a tá nakoniec všetko pohltila. Pamätám si len vôňu akejsi kolinskej a výkrik, na ktorý do smrti nezabudnem.

Z toho dňa som si odniesla len pár modrín a jednu trojcentimetrovú jazvu na čele. Och, a samozrejme otázky, na ktoré stále hľadám odpovede. Ako to, že ma ten muž nedorazil? Prečo ma ušetril? Bol tam ešte niekto ďalší? Ak áno, kto?

Znechutene som otvorila krabičku a hltavo si do úst vhodila dve tabletky. Nenávidela som lieky a ešte viac to, že som ich potrebovala! No len oni ma držali nad vodou. Ďaleko od skutočného sveta, v ktorom som ostala sama. Vracali mi nádej, dávali mi príležitosť vrátiť sa do minulosti. Nechcela som si uvedomovať budúcnosť. Nebola ružová a na takú som ja nebola zvyknutá.

II.


Z denníka Juliena Hendersona
8. jún 2012, piatok

„ Rozhodol som sa viesť si denník. Aj tak sa tu nič iné nedá robiť. Začínam byť zúfalý z toho, že nič nerobíme. Stále nám hovorí, aké dôležité je ostať pokojný, neunáhliť sa, vyčkať na správnu príležitosť. No ja v tom nevidím žiadny zmysel. Jediné čo tým dosiahneme je to, že mu poskytneme čas. Nazhromaždí si viac posluhovačov a dostať sa k nemu bude viac nemožné ako teraz. Povedal som mu to. Včera pri večeri. Jeho pohľad bol ako vždy rezervovaný a na moje slová reagoval len slabým pokývnutým hlavy. V poslednom čase je stále častejšie v zlej nálade a počúva len spoly. Niečo ho trápi a nikomu nepovie čo. Nikdy nám nič nepovie. Slepo ho nasledujeme, hoci jeho príbeh je tak absurdný! Démoni, ktorý prišli ovládnuť svet. Lucifer, ktorý vystúpil z pekla a rozpútal apokalypsu. No na to, čo sa deje vo svete nie je veľmi veľa vysvetlení. A toto jediné, je ako tak podložené. Verím mu. Verím, že nás povedie a my získame späť to čo od vekov patrilo len nám. No skôr ako sa tak stane, chcem niečo omnoho viac. Svoje dievčatko, ktoré je stále tam vonku medzi nimi. Presviedča ma, že nemôže byť nažive, no ja cítim, že to tak nie je. Nájdem ju, aj keby to malo byť to posledné čo na tomto svete urobím!“


Sedela som presne tak ako pred piatimi hodinami. Ponorená hlboko v kresle s nohami prirazenými až pod bradou. Ruky som mala obtočené okolo nôh, tlačiac si ich tak bližšie k hrudi. Po lícach mi stekali slzy a tvorili na nich brázdy, dodávajúc tak mojej tvári omnoho starší vzhľad. Cítila som sa tak. Akoby som mala osemdesiat rokov a nado mnou visela tá povestná kosa, ktorá v tom najnečakanejšom momente padne a usmrtí vás. No vedela som, že sa mi nič nestane a takého vysokého veku sa nikdy nedožijem.

Moje existovanie na tomto svete sa obmedzilo na dve dôležité a hlavne jediné činnosti, ktoré som ešte bola schopná vykonávať. Dýchať a jesť. Problém bol v tom, že zo vzduchu človek dlho nevyžije. Už dávno som v ústach necítila chuť zemiakov. Ostrú, pálivú chuť paprikovej omáčky. A ovocie. Milovala som ovocie! No teraz. Jeden chod denne. Keď otec koncom mája zmizol, prvý krát som zamierila do pivnice. Všetko som vyniesla hore a naskladnila to do chladničky, aj keď elektrinu vypli sotva pred mesiacom. Prečítala som všetky otcove knihy, odpredu aj odzadu, hádam desať krát. Začínala som sa nudiť. Avšak predstava, že o niekoľko dní by som mala opustiť bezpečie domova a zháňať niečo na jedenie, ma desila viac ako pomyslenie, že umriem hladom. Nebola som pripravená na to, čo nájdem vonku. Okná som pekne zabednila, nechala som len malý otvor na svetlo v izbe, ktorá sa stala mojou spálňou, obývačkou aj jedálňou. Svietila som sviečkami, ktoré ako všetko ostatné, začali tiež dochádzať.

Hodiny, ktoré viseli na stene oproti mne odbili šesť. Čochvíľa začne vychádzať slnko. Prenikne dnu tým malým otvorčekom a lúče sa budú plaziť po zemi. Najskôr narazia na gauč umiestnený pri protiľahlej stene. Keď čas pokročí, presunú sa na stolík, zaprataný zaprášenými knihami a oblepený voskom zo sviečok. A až nadíde večer, alebo skoré popoludnie, lúče zastavia pár centimetrov odo mňa. Nedotknú sa ma, tak ako ja ich. Budeme tam, vedľa seba, ako dávny priatelia, ktorý však na seba zabudli. Deň prejde tak rýchlo ako ten predchádzajúci. Vstanem z kresla, zapálim sviečku, zjem suchý chlieb s uhorkami a ľahnem si do postele. No nezaspím. Budem pozerať do stropu, avšak môj pohľad žiadnu tmavú škvrnu od plastelíny nebude registrovať. Uviaznem kdesi na hranici vedomia a spánku. Neokúsim ani jedno. Pravdepodobne sa opäť zobudím na škrekot vtákov a vydesene sa odbehnem skryť do kúpelne. Tam nie sú okná. Keď vyjdem, ticho ma upokojí ale na spánok ani nepomyslím. Budem čulá, tak ako deň predtým. Usadím sa do kresla a deň sa do detailu zopakuje.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   11.08.10 12:03

jééééé nová povídka Very Happy Very Happy Very Happy

neboj se není to špatné - a je to velice zajímavý nápad... 601 nikoho zatím nenapadlo o tom napsat a to se cení Very Happy
líbí se mi to 704 704 704
jsem velice zvědavá na pokračování, protože to zadím vypadá hodně dobře a hodně napínavě....
takže koukej psát hezky dál
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Anonymný
Anonymný



OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   11.08.10 13:27

takže calla po prve Wink
- NIE JE to brak ako si to ty nazvala,
po druhé
- je to naozaj zaujímavo opísané
po tretie
- už sa teším na pokračovanie, dúfam, že bude čoskoro Smile

Takže pekne píš ďalej, lebo ťa tu čaká pár dychtivých čitateľov Cool Wink
Návrat hore Goto down
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   12.08.10 13:13

No teda, nečakala som takú odozvu Shocked ďakujem vám, strašne moc
prestať písať neplánujem, po vaších milých slovám už vôbec nie.Smile Zatiaľ sú to len také omáčky, ale časom sa to snáď rozbehne a už to nebude také nudné Smile A možno pridám aj na dĺžke, ak sa mi podarí Very Happy


III.


Z denníka Juliena Hendersona
15. júl 2012, nedeľa

„ Dnes ráno sa vrátili. Po týždni. Odchádzali desiati, tak ako vždy, na dvoch autách. Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že je zle. Vystúpili šiesti. Rick, Jordan, Miles a Amber sa nevrátili. Nepoznal som ani jedného z nich. Omša bola o siedmej. On tak ako vždy neprišiel. Zaujímalo by ma čo také neskutočne dôležité večne rieši. A prečo sa nikomu nezdôverí! Začínam mať dojem, že niečo tajne plánuje. Niečo veľké. Opäť som za ním zašiel. Znovu som ho o to požiadal. A ako zvyčajne ma odbil. Jeho tvár bola strhaná, dobitá a na viacerých miestach modrá. Vyrušil som ho pri poháriku whisky. Zjavne sa snažil upiť do bezvedomia. Takého som ho ešte nevidel. Vždy bol nad vecou, pripravený na každý problém. Keď som ho tak videl, uvedomil som si, že aj on je človek ako každý iný. S dušou, ktorá je roztrhnutá na kusy ako každého z nás. Nikdy sa takto nesprával. Niečo sa zmenilo. A ja zistím čo!“

Prestala som počítať dni. Hodiny v obývačke už dávno prestali tikať. Hneď som si to všimla a zvesila ich. Nepáčili sa mi a budili vo mne dojem, že sa čas skutočne zastavil, čo bola nepochybná pravda. Premiestnila som gauč do vhodnejšej pozície. Teraz trónil medzi kuchyňou a obývačkou, ktoré sme mali spojené a blokoval cestu. Nemôžem povedať, že by mi to pridalo na pocite bezpečia, no nejako som sa zabaviť musela. Včera mi došla voda. Otec už pred rokmi nainštaloval do pivnice záložný vodovodný kohútik, aby sme nemuseli behať do záhrady. Nechápala som načo to bolo dobré, no teraz mi to len poslúžilo. Šetrila som obsahy oboch boilerov, tak dlho ako to len šlo. Nejakú mám ešte vo fľašiach, no istú dobu budem musieť vydržať bez sprchovania.

Došli mi aj lieky. Niežeby niekedy zaberali. Keď mi kolovali v krvi, cítila som sa istejšie. Akoby to čo som mala pred sebou, bola len formalita, ktorú musím a ktorú dokážem vybaviť. S nimi som mala viac odvahy. Raz som vyšla von. Bolo to krátko po otcovom zmiznutí, len pár hodín potom čo skolabovala elektrická sieť. Vtedy som ešte užívala lieky na lekársky predpis, mala som v sebe niekoľko tabletiek a vďaka nim som sa cítila silná a nebojácna. Nešla som ďaleko, len na verandu, ktorá stála za domom s výhľadom do záhrady. Časť dreveného zábradlia aj podlahy chýbala. Po záhrade nebolo ani stopy. Tam, kde sme ešte pred dvomi týždňami stála pýcha nášho dvora, mohutná jabloň, bol kráter o veľkosti malého bazéna. Akoby ho niekto vytrhol, alebo naň padla slabšia bomba. Susedný dom vyzeral podobne ako náš. Prikrčila som sa, keď som z dverí pani Serfieldovej uvidela vychádzať muža. Premkla ma hrôza a v prvom momente mi napadlo, že je to ten, ktorý ma vtedy napadol. Jeho tvár bola skrivená hnevom. Alebo bolesťou? Nikdy predtým som ho nevidela. Nepáčil sa mi. Kráčal rýchlo, vystretí ako pravítko. Bolo by to vtipné, nebyť samotnej pani Serfieldovej, ktorá sa vynorila z dverí za ním. Kričala a pritom zúrivo okolo seba rozhadzovala rukami. Muž jej slová niekoľko sekúnd ignoroval, no potom sa otočil v polovici cesty, stále narovnaný ako by mu za to platili. Šiel späť k nej. Keď si ho stará pani všimla začala vrieskať ešte viac a ustupovať dozadu. K ničomu to neviedlo. Behom dvoch sekúnd bol pri nej, chytil ju oboma rukami za hlavu a zvrtol ju.

Na ten zvuk som sa týždne budila spotená a s plačom. Jej sklený pohľad som mala pred očami kam som sa pohla. Žena, ktorá ma ako desaťročnú strážila, keď otec odcestoval na služobnú cestu, žena, ktorá mi v nedeľu nosila čerešňový koláč, bola mŕtva. A najhoršie bolo, že som tomu mohla zabrániť.


IV.

Z denníka Juliena Hendersona
25. júl 2012, streda

„ Život bol nafigu už predtým. Vypočul som si mnoho ľudských osudov, do uší sa mi dostala toľká bolesť a utrpenie. Prečo som si vždy myslel, že môj osud bol hrozný?! Lebo mi zomrela žena? Lebo môj najstarší a jediný syn sa po jej smrti zbláznil? Lebo som sa nedokázal postarať o svoju dcéru? Lebo som od nej ušiel ako zbabelec, zanechal som ju tam samú, bezbrannú a vydesenú. Či nebodaj preto, že moje prosby o to, aby sme sa po ňu vrátili boli zakaždým zmätené pod koberec? Bol som jedným z mnohých. Avšak v poslednom čase som túžil znať len jeden príbeh. Ten, o ktorom som bol presvedčený, že bude rozhodne najzaujímavejší. Jeho!“

Nechcela som zomrieť. Akýmkoľvek spôsobom. Každý mi bol proti srsti a ak by som si niekedy mala presa len zvoliť, volila by som život. Milovala som ho, aj keď jeho nenávisť ku mne bola väčšia. Nevedela by som sa ho vzdať, hoci ma len vláčil po zemi ako handru. Pre mnohých bola smrť vyslobodeným z pekla, do ktorého zem upadla. Pre mňa nie. Možno raz, keď konečne zistím, čo sa stalo s otcom. Dovtedy som mienila žiť! A práve tieto myšlienky roztrieštili moju sladkú predstavu o nečinnom posedávaní a utápaní sa vo vlastných pochmúrnych myšlienkach. Vôbec som si neuvedomila, že to čo som celé tie týždne robila, bolo zmierenie sa s tým, čo malo prísť. So smrťou, ktorá ako zlodej striehla za každým rohom. A to som rozhodne nechcela. Pretože ak sa zmierite so svojím osudom, boj pre vás stratí význam. Chcela som bojovať a rozhodne som chcela zvíťaziť!

Neviem aký bol deň a už vôbec nie dátum. Rok som si pamätala. Bolo vylúčené, aby okolo mňa prebehol a ja som nezaregistrovala tú zmenu. 2012. Keď som bola menšia, verila som na tie nezmysly, ktoré sa o tom roku predpovedali. Priam som ich hltala. No prišli omnoho skôr, ako ich Nostradámus, či kto to prorokoval. Či na to bol niekto pripravený? Pochybujem. Tak či onak, v ten deň som opustila svoje miesto, svoj malý svet bezpečia. Zbalila som si pár vecí, ktoré som považovala za nevyhnutné a ktoré by mi mohli pomôcť prežiť tam vonku dlhšie ako minútu. Stále som však nemala žiadnu zbraň. Nikto ma neučil zaobchádzať s ňou, alebo s niečím iným, čo by bolo ostré alebo zdraviu škodlivé. Vlastne som sa do toho nikdy netlačila, to otec večne chodil na rôzne poľovačky a preteky. Ťahal zo sebou aj Willa, lenže jeho prístup k takým veciam sa celkom zhodoval s mojim. Will. Na neho som si nemohla dovoliť myslieť. Nie vo chvíli, keď som mala byť odvážna.

Vystúpila som na verandu. Chladný, podvečerný vzduch sa mi obtrel o tvár, nepohladil, len na seba upozornil. Uprostred leta v ňom mali poletovať stebielka pokosenej trávy, alebo sa v ňom mali nachádzať rôzne sladkasté arómy. Cukrová vata, zmrzlina, jahody alebo cigaretový zápach či ostrá vôňa zrnkovej kávy. Nič z toho, čo som si pamätala tam nebolo. Do nosa mi udrel puch spáleniny a niečoho, čo som vôbec nemala chuť niekam zaradiť. Slnko ako vždy nebolo na oblohe vidieť. Úplne ho zatienili tmavé, dravé mračná a aj keď som ich nevidela tak dlho, videli sa mi známe. Patrili k tomu, čo sa dialo, boli súčasťou tej zmeny. Rozhliadla som sa. Trosky domu pani Serfieldovej boli len zlomkom toho, čo sa dialo v Detroite. Nebolo to mesto, v ktorom som vyrastala. Vlastne sa už za mesto ani nedalo považovať. Zostúpila som dolu schodíkmi, ktoré pod mojou váhou nebezpečne zaškrípali. Plán bol jasný. V Tolede, len niekoľko desiatok kilometrov vzdialenom meste, žila moja teta aj s manželom. Vždy boli čudný, tajnostkársky a správali sa akoby každú chvíľu očakávali útok mimozemšťanov. Ak mohol niekto v tom pekle tak dlho prežiť, tak jedine oni!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Anonymný
Anonymný



OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   12.08.10 13:20

calla skvelé pokračovanie 704 704 704 máš úžasný dar rozprávať a pri takomto štýle písania je to skvelé Smile aj ked tam zatial nie sú dialogy je to zaujímavé a rozhodne to NIE JE nudné, pretože ten štýl akým to píšeš je sám o sebe zaujímavý ... len tak ďalej Wink dúfam, že pokračovanie bude čoskoro 601 601
Návrat hore Goto down
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   12.08.10 13:27

704 704 704 připojuju se k Satu - je to opravdu dobré a jako úvod do povídky super - samozřejmě ale pak na ty dialogy nezapomeň Laughing mě osobně by tam trošku chyběly Laughing
hrozně se mi líbí, jak to máš rozdělené na vyprávění dvou osob, které mají k sobě blízko.....
prostě za tuto část skládám poklonu a už se těším na další část
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   13.08.10 15:01

Dialógy tam budú, len čo hl. postava niekoho stretne, čo bude už ďalšej časti Wink no nie v ešte v tejto Very Happy a tá ďalšia bude aj dlhšia, už vážne! Very Happy

V.

Z denníka Juliena Hendersona
27. júl 2012, piatok

„ Prestal som sa zaujímať o dianie v tábore. Dnes vyberali členov ďalšej výpravy. Akúsi náhradu za tých, čo predtým padli. Nikto sa nehlásil. Celý ten proces fungoval inak. Všetci sme sa zhromaždili v kostole. Koľká irónia! Niektorý prišli skôr, aby si užili omšu a siahodlhé kázanie, ktoré sa opakovalo snáď každý deň a iný dorazili až po všetkej tej paráde. V kostole som bol naposledy pred rokom, na pohrebe. Ten deň nebol len rozlúčkou s mojou milovanou Gloriou, ale aj s Williamom. Jeho správanie bolo oprávnené, jeho slová pravdivé. Bola to moja chyba, bol som zodpovedný za jej smrť. No nemohol som to nijako zmeniť. Musel som s tým žiť a už len to, že tak robím, že stále dýcham, ho vytáčalo. V ten deň sme sa posledný krát rozprávali ako otec zo synom. Pochytili sme sa, priamo tam nad jej hrobom. Preto som nevidel žiadny dôvod, vojsť do kostola skôr ako to bolo potrebné. Chrám Boží nebol útočiskom, bol miestom, ktoré mi vyhadzovalo na oči minulosť. Ten proces som absolvoval prvý krát. Pripomínalo mi to súd, akurát tam chýbal žalobca a žalovaný. Vystúpil pred nás, poslušne sediacich v laviciach. Najskôr povedal pár milých slov na adresu zosnulých. Na jeho tvári však nebolo badať žiadne emócie, ktoré by zdôrazňovali, ako veľmi mu je to ľúto. Brr, bol ako vystrihnutý zo zlého čiernobieleho filmu, kde herci len mechanicky prednášajú svoje repliky a zabúdajú pri tom, že majú robiť aj čosi viac. Po dobrých desiatich minútach prešiel k veci, kvôli ktorej sme sa tam zhromaždili. Celé to trvalo dvadsať minút, aj s prológom. Ani som sa nenazdal a bolo po všetkom. Moje meno neodznelo. Niežeby som to čakal. Vlastne som ho ani poriadne nepočúval. Jeho hlas ma uspával. No cieľ nasledujúcej výpravy ma dostatočne rýchlo prebral. Toledo? Čo preboha budú hľadať v Tolede, tak ďaleko odtiaľto?“

Už po prvých krokoch mi bolo jasné, že to neskončí dobre. Mala som strach. Príšerný. Bála som sa dokonca aj toho mizerného skla, roztrúseného všade kam som sa pozrela. A pritom sa ani nebolo čoho báť. Mesto bolo prázdne, o tom som bola presvedčená. Celý deň mi trvalo prejsť z jedného konca na druhý. To preto, že som sa každú sekundu obzerala a skrývala sa za všetko čo bolo na blízku, pri každom zvuku. Či už to bol vánok, ktorý vrazil do dopravnej značky a tá zavŕzgala, alebo moje vlastné kroky, nesúce sa naprieč ulicou a následne sa vracajúce ako neškodná ozvena. Jednoducho to nebolo pre mňa. Odmalička som bola spoločenský človek, ktorý musel byť stále obklopený ľudskou pozornosťou, inak sa stávalo a to dosť často, že som len tak vybuchla a revala dovtedy kým v izbe nebolo najmenej päť ľudí. Len ja a dunivé zavíjanie vetra, snažiace sa ma dohnať k šialenstvu? Iba som hádala, ako dlho mi to potrvá.

Keď nadišla noc a na nebi sa usadilo ešte viac nepriestrelných, uhľovočiernych mračien, bola som niekde na kraji mesta, vo štvrti, ktorú som jakživ nevidela. Domov tam bolo ako húb po daždi, ale ako všade inde, aj tu obyvatelia vytratili, nechávajúc za sebou otvorené dvere a okná. Vstúpila som do jedného z domov. Na prvý pohľad bol najzachovalejší. Mal strechu a zdalo sa, že aj všetky steny. Vo vnútri bol neporiadok a na všetkých hmotných veciach hrubá vrstva prachu. Ako som sa domnievala, odišli náhle. Sadla som si na zošúchaný, od slnka zožltnutý gauč. Ten jediný vo mne nebudil dojem, že sa po kontakte so mnou rozpadne. Bolo úžasné znovu sedieť, len tak si vyložiť nohy po celodennej chôdzi a nechať ich odpočívať. Vydržalo mi to asi dve minúty. Potom sa ozval môj všadeprítomný a otravný žalúdok. Z tašky, ktorý už značne stratil na svojom objeme som vybrala niečo v šuštivom obale. Našla som to v jednom z rozbitých obchodov a bez mihnutia oka som si to privlastnila. Nikomu to chýbať nebude, hovorila som si a utešovala sa myšlienkou, že keď bude po všetkom( áno, stále som zaslepene verila) tak im to vrátim.

Prešla som kuchyňu odspodu až povrch. Nič čo by bolo jedlé som nenašla. Sklamaná som sa vrátila späť na gauč a pokúšala som sa zaspať. Nedarilo sa mi to. Nemali hodiny, na mieste, kde po dlhé roky viseli bol len svetlo biely kruh. Akosi mi chýbal ten známy zvuk tikania, navodzoval atmosféru, pripomínal mi časy, kedy bolo všetko v poriadku. Keď mama schádzala zo schodov s krikom, že Will zase rozbil pohár. Keď ma učila jazdiť na bicykli a Will sa mi spoza jej chrbta rehotal. Keď otec prišiel z práce uťahaný ale i napriek tomu si prisadol k nám a pozeral s nami Dumba, aj keď vnímal len do prvej reklamy, počas ktorej už spal. Keď sme s Willom prvý krát ušli na diskotéku a vrátili sme sa ráno o štvrtej. Chýbali mi tie časy. Na celej tej veci okolo minulosti bolo najhoršie to, že spomienky začínali blednúť. Nespomínala som často, nemohla som si to dovoliť. A tak som strácala to, čo mi bolo najcennejšie. Čo som v normálnom, rýchlo ubiehajúcom ruchu života nedokázala oceniť.

No hodiny neboli pravým dôvodom môjho nepokoja a ustavičného prehadzovania sa na nepohodlnom gauči. Napínala som uši, pripravená na každý neočakávaný zvuk, ktorý neprichádzal z nocou, zareagovať. Zaspala som až vtedy, keď začalo byť odolávanie mocným okovám spánku nemožné a čumenie do neznámeho stropu, bez ružovej škvrny otravné. Pohltila ma černota, ktorú ale zanedlho nahradili jasné farby a obrazy.

A keď sny skončili, znovu som sa prebudila so slzami v očiach. Pred očami sa mi stále zjavovala jej kriedovo, mŕtva tvár. Odišla som z neznámeho domu a pokračovala v ceste, striedajúc nohy rýchlejšie, aby som nemusela myslieť na nič iné, len na svoje divoko bijúce srdce, snažiace sa vyskočiť mi z hrude. Na svoj prerývaný dych a na skutočnosť, že som vzduch v pľúcach míňala v omnoho väčších dávkach, než by som mala. Svet naokolo sa zmenil na jednu veľkú rozmazanú čmuhu. Neuvedomovala som si kam kráčam, či moje nezmyselné kráčanie má svoj vôbec cieľ. Nebrala som na vedomie zvuky, ktoré tak nečakane pretrhli dusivé ticho panujúce od samého začiatku. Vôbec som si nevšimla, že sa atmosféra zmenila, hoci ma priam zrážala z nôh. Až keď nebolo kam ísť sa svet opäť vrátil. A zasiahol ma omnoho väčšou silou, než som od neho očakávala. Predo mnou bola tmavá, pokreslená, murovaná stena. Musela som zle odbočiť. A práve keď som sa otočila a vykročila naspäť, pohľad mi padol na koniec uličky. Prekvapene som zastala, odrazu neschopná nahodiť späť svoje šialené tempo. Strach šiel bokom, v tom okamihu som tu bola len ja a oni. Ľudia.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   13.08.10 19:11

Ano tento neobvyklý styl psaní je zajímavý a doufám, že se to rozběhne, jak Calla slibuje.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Anonymný
Anonymný



OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   13.08.10 19:39

dalšie skvelé pokračovania calla Smile takže píš píš a ešte raz píš Smile som naozaj zvedavá koho stretne Twisted Evil ale mám také malilililinké tušenie Smile tak múze zdar a teším sa na pokračovania Smile
Návrat hore Goto down
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   14.08.10 23:42

na pár dní idem mimo domu, takže nebudem mať prístup k netu. ďalšia kapitola bude pravdepodobne až vo štvrtok Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   16.08.10 13:49

calla to je takové tajemné a já jsem nesmírně zvědavá, jak to celé bude dál Shocked
moooooc se mi to líbí 704 704 704
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   24.08.10 21:23

dnes je utorok, takže meškám len šest dní 603 ospravedlňujem sa, ale mala som toho veľa, blbá autoškola mi nedala ani spávať, nie to ešte čas na písanie Sad Tu je ďalšie krátke pokračovanie ( aj mňa to hnevá, lebo stále len sľubujem a sľubujem a neviem to dodržať Sad )

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Niekedy som sa sama seba pýtala, či sa Boh na nás za niečo naštval. Nebola som z tých, čo navštevovali kostol pravidelne, no ale nepatrila som ani k tým, čo tam chodili len zriedka. Mali sme voči sebe vzájomnú úctu, on nechal na pokoji mňa a ja som zas neobťažovala jeho. Ďalej tu bola otázka toho, v čo vlastne verím. Či má moja viera reálny základ a či to čo verím, má vôbec význam. Odpoveď? Nechcela som, no nenašla som jediný dôvod, spochybňovať tú bláznivú teóriu. Nechcela som to všetko hádzať na jednu osobu. Bola som presvedčená, že to nebola jeho chyba. Tak trochu som ho chápala. Ako otec si toho prežil dosť. Pozeral sa na nás, slabomyseľné tvory, ako sa snažíme prežívať. Život stratil totižto svoju pravú funkciu už dávno. Ľudstvo sa osamostatnilo, prenieslo svoje myslenie do väčších rozmerov, len kvôli úbohej rivalite. Bola to chyba? Podľa mňa áno. Aha, kam to ich to doviedlo! Zahubili samých seba. Vytvorili zbrane, ktoré ich načisto pripravili o rozum. Ohradili sa predsudkami a tie ich doviedli k vojnám a krviprelievaniu. To nebol Boží zámer. Nebolo to to, čo chcel aby sa z ľudstva stalo. Malo sa uberať celkom iným smerom. No ono spyšnelo. A tak ako každý iný otec, aj tohto najvyššieho to prestalo baviť. Jeho deti sa od neho odvrátili, neposlúchali. Čo iné mal robiť? Zakročiť? Myslím, že ani to nemal v pláne. Jednoducho stratil trpezlivosť a nakoniec aj vieru, tak ako mi v neho? Zdalo sa, že áno.

Keď som ich tam tak videla stáť, v otrhaných šatách ako boli tie moje, uvedomila som si, že svet sa pomaly ale isto vracia po svojich stopách. Do čias, kde nebola elektrina, kde neexistovali supermarkety a kde panoval chaos. Vracal sa míľovými krokmi. Stáli tam ako traja mušketieri. K dokonalosti im chýbali len kordy a klobúky s husacími perami. No niečo mi na nich nesedolo. Ich postoj bol rovnaký, ako...nemohla som si vybaviť čo. Šaty mali celé od prachu, miestami sa nedala rozoznať ich skutočná farba. Ostatne, ja som určite nevyzerala inak. No ani hrubá vrstva špiny mi nebránila v tom, premerať si ich od hlavy po päty a usúdiť, že na nich skutočne nie je čosi v poriadku. Nerozprávali sa, len tak tam postávali s rukami vedľa tela. Vyzerali ako bábky, ktorým niekto odrezal povrázky a oni teraz nevedia, ako majú hrať ďalej. Neodvážila som sa ani pohnúť. Dýchala som plytko, akoby každý nasledujúci nádych mohol byť posledným. Prečo som mala taký pocit? Boli to ľudia z mäsa a krvi, rovnako ako ja, nebol dôvod sa ich báť. Teda, aspoň nie viditeľný. Predstavovali pre mňa hrozbu? Akým spôsobom? Ako som na to vôbec prišla? Začínala som byť paranoidná. Týždne samoty sa na mne podpísali.

Aj keď som najviac na svete v tej chvíli chcela prísť za nimi a prihovoriť sa, neurobila som to. Muž stojaci priamo oproti mne sa otočil. Náhle som sa strhla, akoby ma bodli žeravou tyčou a skočila som za prevrátený smetiak. Správala som sa detinsky, spanikárila som. Zatvorila som oči, dúfajúc, že keď neuvidím ja ich neuvidia ani oni mňa. Bláznivé, ja viem. Načúvala som ich rozhovoru, no nepočula som nič konkrétne. Ako bolo možné, že tak dlho prežili? Je ich viac? Kde žijú? Zvedavosť ma nakoniec prinútila vykuknúť zo svojho úkrytu. Stále tam stáli, otočení čelom k ceste, takže ma nemali možnosť vidieť. Vyhovovalo mi to. Mala som akési zlé tušenie, že nebudú práve priateľský, keď ma načapajú pri tom, ako ich špehujem. Čo mi však na nich vadilo najviac a čo ma odradzovalo od toho, aby som predsa len vyliezla von a prihovorila sa, boli zbrane v ich rukách. Proti komu ich používali?

Skupinka sa pohla vpred skôr, ako som si to stihla uvedomiť a nejako im v tom zabrániť. Zmizli za ľavým rohom tehlovej budovy. Niekoľko sekúnd som zízala tým smerom, až som sa napokon rozhodla niečo urobiť. Vybrala som sa za nimi, nechávajúc strach pri kontajneri. Utešovala som sa myšlienkou, aj keď naivnou a hlúpou, že mi neublížia, pokiaľ im k tomu nedám podnet. Zahla som doľava a zastala. Mali náskok niečo cez 20 metrov. To stačilo. Znovu som vykročila, keď sa mi stratili z dohľadu. Takto sme kráčali približne hodinu. Nikde nezastavovali, išli ako naprogramované bábky, ženúce sa k svojmu cieľu. Mesto ostalo za nami, budovy sa strácali a nahrádzali ich poriedky rastúce stromy. Niekedy som musela pobehnúť, aby sa mi nestratili. A niekedy naopak, som bola pri nich príliš blízko. Nevšimli si ma, aj keď som robila hluk ako stádo slonov. Zastavili sme až pri akomsi ošarpanom dome. Ostala som schovaná za veľkým dubom a len pohľadom som sprevádzala skupinku dovnútra. Rozhodnutá počkať na nich, som sa usadila na zem a chrbtom som sa oprela o kmeň.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   25.08.10 12:40

calla: nevadí, že je to krátké - na konci jsi nás opět uvedla do napětí - takže já se moooc těším na další část
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   28.08.10 20:55

Jsem také zvědavá, co se z toho vyklube, co to je za lidi. Question
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Anonymný
Anonymný



OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   31.08.10 20:44

calla pokračko poprosím Smile neviem sa dočkať čo bude dalej ... aj tak to je to dosť napínavé a ty nás necháš čakať ... ja viem že na písanie treba čas Smile ale máš tu dychtivých čitateľov 702
Návrat hore Goto down
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   06.01.11 13:11

uf, po dlhej dobe som opäť otvorila túto tému a prekonala som sa a niečo spísala Smile

VI.

Z denníka Juliena Hendersona
6. august 2012, pondelok

„ Odišli. Sledoval som ich cez malé okienko vzadu v izbe. Nebol to normálny výjazd. Správal sa čudne, na každého kričal, dokonca aj na Chucka, s ktorým obvykle vychádza najlepšie. Keď sa na drahú sekundu stalo, že zatvoril ústa, pohľadom ich prepaľoval o čosi intenzívnejšie. Niečo nebolo v poriadku. Necítil som to len ja. Bob ho takmer usadil späť na zem. Ale len skoro. Otvoril ústa, pripravený zrovnať jeho bláznivú náladu, keď sa zrazu zasekol. Zrejme si spomenul na to, ako zachránil jeho Suzie. To ho zastavilo a evidentne prinútilo zamyslieť sa aj ostatných. Vyrazili čosi pred svitaním, čo ma taktiež prekvapilo. Ich zvyčajná doba činila jednu hodinu rannú, maximálne. Čo chystal, že na to potreboval denné svetlo? Kam sa podel jeho strach?“

Obloha temnela stále viac, pravdepodobne prichádzal súmrak, ktorý so sebou niesol ako vždy neznesiteľný chlad a beznádej. Zároveň pocit, že keď noc skončí, príde nový úsvit. Ten skutočný so žiarivým slnkom, ktoré nám bude rozlievať do tela teplo. Rozmrazí naše pochmúrne výrazy a vráti nám späť tých, o ktorých sme prišli. Zakaždým som v to dúfala, aj keď som pridobre vedela, že nič také sa neudeje. Aspoň nie tak skoro. Tak ako zmizli hviezdy, s nimi sa vytratili aj sny. Tak ako zmizlo z oblohy slnko, z ľudských duší sa stratila radosť. A hoci viera žije, tak hlboko, nik sa ju neodváži dostať von, obávajúc sa poriadneho sklamania.

Hľadela som na dom a iba raz som sa odhodlala vystúpiť zo svojho úkrytu. Len hodinu po tom, čo doň vošli. Zakrádala som sa popod zatiahnuté okná, až kým som nenašla jedno, ktoré malo nedotiahnutý záves, takže sa mi naskytol pohľad na dianie vo vnútri. Miestnosť bola veľká, pri ľavej stene bol umiestnený pracovný stôl, za ktorým ale nik nesedel. Uprostred izby bol gauč, otočený chrbtom k oknu. Rozoznala som na ňom tri postavy. Sedeli bez pohnutia, akoby ich tam niekto nakreslil. Rozprávali sa, no ich hlasy sa odrážali a skresľovali, nedokázala som rozoznať o čom. Odrazu sa k pracovnému stolu ktosi posadil. Vôbec som si nevšimla, žeby tam niekto kráčal. Bleskovo som sa zohla, no predtým som ešte stihla zahliadnuť pár ebenovo čiernych očí. Vrátila som sa späť na miesto, trasúc sa na celom tele.
Vchodové dvere sa konečne otvorili. Spozornela som, čupla si, aby som v prípade potreby mohla utiecť alebo vyraziť za nimi. Tento krát boli štyria. Pribudol k nim vysoký muž, ten s tými čiernymi očami. Mal blond vlasy, krátky zostrih a na sebe ako inak, čiernu bundu a menčestráky bledozelenej farby. Nepáčil sa mi ešte viac ako tí s ním. Jeho chôdza bola iná ako ich. Ladná, istým spôsobom fascinujúca. Obyčajná chôdza ľudí, ktorá sa mi takmer stratila z pamäte.

Pokračovali smerom, ktorým šli predtým. Nasledovala som ich, udržujúc odstup ako predtým. Tentoraz to bolo iné. Cítila som sa divne, akoby na mňa mal každú chvíľu niekto skočiť. Avšak, jediný ľudia v okolí boli predo mnou a stále o mne nevedeli. Alebo žeby áno?
Nikdy predtým som nikoho nesledovala. Nemal ma kto naučiť, ako sa to správne robí. Urobila som niekde chybu? Prezradila som sa? A ako to, že voči mne stále nezakročili?

O sekundu neskôr som si uvedomila, že som sa až tak nechala ponoriť do spomienok, až som prestala sledovať svoje ciele a hlavne potencionálne nebezpečie. Keď som zodvihla zrak, že ich skontrolujem, srde mi zamrzlo a prestalo správne fungovať. Alej medzi dubovými, vyschnutými stromami bola prázdna. Šokovane som zastavila a horúčkovito som uvažovala. Všimli si ma. Vedia o mne. To boli veci, na ktoré som dokázala myslieť, no ktoré som nevedela prijať. Hlavou mi však vŕtala ešte jedna myšlienka, ktorú som rozhodne chcela vykonať, no vôbec sa mi ju nedarilo zrealizovať.

Ale, ale, ale...“ ozvalo sa za mnou, na čo som s krikom nadskočila. Nikto mi v tom nezabránil, tak som pokračovala. Tak dlho som neotvorila ústa, dočerta, naposledy som sa rozprávala s kanvicou od čaju, môj hlas bol položený o oktávu nižšie a znel chrapľavo. Keď som sa konečne upokojila, pripadala som si ako posledný žijúci blázon na tejto planéte. Moje sledovanie dopadlo katastrofálne a prvý dojem taktiež. Čo sa dalo pokaziť, to som už urobila. Jediné, čo mi ostávalo a čo mi ako prvé napadlo, bol útek. Avšak malo to háčik. Kam som sa len pozrela, tam sa niekto nachádzal. Pripadalo mi to, akoby ich boli stovky. Zatočila sa mi hlava a do krku sa mi natlačil knedlík. Odrazu sa mi nedalo dýchať.

„ Ako to, že tu pobehuješ tak sama?“ Pokračoval ten čiernooký chlap a viditeľne sa na mne dobre zabával. To som nechápala a ani som sa v tom nechcela ďalej vŕtať. A už vôbec som sa s ním nechcela baviť. Zjavne to bola rečnícka otázka, dobre vedel, že sa s ním nemienim baviť. Možno mu to napovedal môj výraz, bojovný a k všetkému odhodlaný. No keby skutočne prišlo na činy, zachovala by som sa ako zbabelec. Naprázdno som preglgla a čakala na verdikt. Pripadala som si ako výstavný exemplár, nový druh, ktorý má na sebe niečo nezvyčajné, čo predtým ešte nevideli. Ten čiernovlasý ku mne znenazdajky pristúpil, na čo som zareagovala celkom mimovoľne krokom vzad. Neprestával ma sledovať skúmavým pohľadom, z ktorého mi naskakovala husia koža. Z vrecka bundy vytiahol malú fľaštičku. Až pri jej dôkladnejšom preskúmaní mi došlo, že je to obyčajná ploskačka. Nad jej obsahom som sa musela dlhšie zamyslieť, no nakoniec som dospela k tomu, že v tom by žiadny normálny človek neskladoval nejakú kyselinu. Potom urobil čosi, čo ma načisto vyviedlo z mieri. Zhruba polovicu obsahu tej veci mi vylial priamo do tváre. Prekvapene som urobila niekoľko krokov vzad, aby som udržala rovnováhu, o ktorú ma pripravil jeho nečakaný čin. Bleskovo som si pretrela tvár, snažiac sa dostať tú tekutinu z očí. Oblizla som si pery, na ktorých mi ostali malé kvapôčky. Pokiaľ mi to nerozleptalo tvár, bolo to neškodné. Voda. V prvom momente mi napadlo, že sa mi len posmieva. No tie vyjavené pohľady, ktoré na mňa upierali, ma presvedčili o opaku.

„Človek...“ To slovko vo mne znovu naštartovalo myslenie, ktorého ma strach zbavil. Už mi nepripadali taký nebezpečný.

„ Samozrejme, že som človek. Čakali ste, že mi narastú krídla a odletím?“ Teatrálne som pretočila očami, uvažujúc, či som vážne povedala takú hovadinu. Nad mojimi slovami sa zamračil a opäť sa tváril normálne, nasrdene ako predtým.

„ Kde máš rodinu?“ Čo je ťa do toho, mala som chuť odseknúť, no zarazila som sa práve včas. Jeho otázka neznela povýšenecky, skôr...ako keby sa fakt zaujímal.

„ Chceš to podľa abecedy, alebo chronologicky?“ Neodpovedal, no mračil sa o to intenzívnejšie.

„ Nemám rodinu, jasné? Matka zomrela na začiatku tohto všetkého, môj brat sa scvokol a viac som o ňom nepočula...“ To, že zomrel som si len domyslela, nemusela to byť nutne pravda. A bolo to tak lepšie. Ak by bol stále niekde tam vonku, v tom duševnom rozpoložení v akom ho videla naposledy...nedokázala si to ani len predstaviť.

„ A otec?“ Jeho záujem ma začínal štvať.

„ K čomu je potrebný takýto výsluch?“ Krátko som si premerala každého z nich, no ani jeden mi nevenoval toľko pozornosti, aby na moje slová nejako zareagoval. Znechutene som si zo zeme zodvihla vak, ktorý mi musel spadnúť z ramena a otočila som sa na odchod. Čiernooký muž práve odkladal svoju ploskačku späť do vrecka. Prešmykla som sa pomedzi nich, nesnažili sa mi v tom zabrániť. Zvládla som to? Zbavila som sa ich? Nezdalo sa mi to, ako niečo, z čoho by som sa mala tešiť. Boli to ľudia, rovnako ako ja. Pátrala som v pamäti, snažiac sa vybaviť si deň, alebo aspoň dátum, kedy som naposledy hovorila s nejakým človekom. Bezúspešne. Spomalila som, moje kroky prestali byť také rázne. Odrazu mi nápad s útekom nepripadal taký lákavý.

„ Kam ideš?“ Ozvalo sa za mnou znudene. Idiot. Bola som rada, že sa ozval, omnoho viac, než by som mala. Zahryzla som sa do jazyka, no neotočila som sa. Srdce sa mi opäť stabilizovalo, už mi do hrude neudieralo tak silno ako predtým. Teraz sa opäť rozbehlo. Možno mi už nepripadali nebezpeční, no ich spoločnosť mi bola stále nepríjemná. Zvrtla som sa a prekvapilo ma, ako ďaleko odo mňa stoja.

„ Preč. Niežeby ma prestalo baviť toto konverzovanie o ničom, no mám na pláne aj iné veci, ako len postávať uprostred cesty a tváriť sa, že dospejeme k nejakému záveru, kto, kde, s kým a prečo.“ Rozhodila som rukami na znak mojej frustrácie.

„ Nemyslím, že niekde inde, to bude lepšie ako tu.“ S nami, zabudol si dodať.“ Pochybujem, že si stretla aj niekoho iného.“ Och, či si múdry. Začínal ju dožierať. Keby mala v ruke nejaký predmet, už dávno by skončil v jeho hlave.

“ Idem do Toleda. Mala by tam byť moja teta a...“ Pomaly sa stávalo zvykom, že nechám vetu nedokončenú. Skupinka mužov sa pohla smerom ku mne. Nezdalo sa však, žeby to bola reakcia na moje slová.

„ Toledo? Kedy naposledy si pozerala správy? Ach, jasné, žiadne nechodia.“ Prešiel až ku mne a jeho hlas znel trochu miernejšie ako predtým.“ Toledo je zrovnané zo zemou už niekoľko mesiacov. Posledný ľudia, ktorých som odtiaľ stretol, mali to šťastie, že skončili v samostatných hroboch.“ Inými slovami, nikto neprežil. Civela som naňho, čakajúc, že povie ešte niečo ďalšie. Mlčal, naposledy si ma premeral a bez ďalších rečí nasledoval svojich spoločníkov, ktorý mali už značný náskok. Nezmohla som sa ani k tomu, aby som ho zastavila. Odrazu som si pripadala opustenejšia, než kedykoľvek predtým. Zodvihla som zrak a všimla som si, že stojí len niekoľko metrov odo mňa. V ruke si prehadzoval krátky nôž a popod nos si pospevoval nejaký popevok. S povzdychom som prešla k nemu.

„ Takže kam?“ Usmial sa, odhaliac pritom raz bielych zubov.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   06.01.11 18:53

Super, že jsi se dala do pokračování. Ta společná cesta bude určitě zajímavá. Razz
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   07.01.11 11:02

suhlasim:) perfektne:)))))
este este este:)
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   08.01.11 20:28

dúfam, že mi toto nadšenie vydrží čo najdlhšie Very Happy Prinášam pokračovanie, nakoľko bol včera brat preč, čo som hneď využila a uchmatla si jeho notebook pre seba cheers

VII.

Z denníka Juliena Hendersona
12. august 2012, nedeľa

„ Práca v tábore mi nikdy nepripadala tak namáhavá, ako tomu bolo tento týždeň. Dostal som na starosti umývanie riadu, čo by ma za iných okolností neskutočne potešilo. No tento týždeň som sa nedokázal na nič sústrediť. Neustále som mal pred očami poslednú schôdzu. Chuck mi nevedel povedať, prečo šli práve tam. Buď nevedel alebo nechcel. Stavil by som svoju večeru na druhú možnosť. Otravoval som ho celý týždeň, samozrejme s malichernosťami, ale zakaždým sa konverzácia zvrtla práve týmto smerom. Vždy extrémne znervóznel, ako keby som od neho chcel vedieť, aký sprchový gél používa. Dnes som mu dal pokoj. No nevzdal som sa a už vôbec som neskončil so svojím pátraní.“

" Čo ste to vlastne robili v tom dome?" Moja otázka možno vyznela trochu dotieravo, no teraz, keď sme boli "priatelia" sa nad takýmito vecami nikto nepozastavoval. Kráčala som s Devonom - tak sa predstavil čiernooký muž - a tak povediac sme zakončovali našu malú výpravu. Ostatní traja šli bez slova pred nami a kedy-tedy si niečo pre seba zamrmlali. Popravde, vôbec som nemala chuť o niečom sa s nimi baviť.
" V akom...?" Na tvári môjho spoločníka sa na chvíľu zjavil zmätený výraz. " Ach, ten. Stavili sme sa na menší pokec" pokrčil plecami, akoby to bola tá najnormálnejšia vec pod slnkom. Veruže aj bola, predtým. Teraz sa moje vedomosti v tomto smere trošku otočili.
" Ale ty si tam už bol. Pripojil si sa k nim až potom." Hlavou som kývla smerom k trom mušketierom vpredu.
" Všímavá." Mala som pocit, že ma chce uznanlivo pohladkať po hlave. Samozrejme to neurobil, no zatváril sa lišiacky, ako keby som prišla na koreň nejakej hádanky. Obrátila som oči k nebu, čo bola moja jasná rezignácia na túto tému a naznačovala som, že nemám v pláne hrať túto jeho slovnú hru.
" S kým ste sa tam bavili? Nikoho iného som nevidela."
" O tvojich sledovacích schopnostiach sme sa už presvedčili, takže..." Vyžíval sa v tom, že si ma môže doberať, cítila som to z každej slabiky, ako keby sa každá jedna na mňa široko usmievala. Nechutné.
" Poď k veci, prosím" zasyčala som naňho nevraživo. Tú skutočnosť som dobre vedela aj bez jeho posmešných pripomienok.
" S duchom slečny Daisy. Získavali sme informácie z druhej strany." Ostala som naňho tupo zízať. To si robí srandu! Prečo mi jeho zmysel pre humor vôbec neprišiel smiešny?
" S duchom" zopakovala som, avšak celkom odlišným tónom ako on." Ste ešte väčší blázni ako som si myslela."
" Duch, po latinsky spiritus, je duša zosnulého človeka, uväznená na tomto svete, ktorá..." odriekaval to ako modlitbu pred spaním, dokonca pri tom i zavrel oči.
" Viem, čo je duch. A viem aj, že nič také neexistuje!" Vydal akýsi zvuk, niečo medzi odkašlaním a tlmeným smiechom. Potlačila som nutkanie niekam ho udrieť.
" Aká je tvoja teória na to, čo sa deje vo svete?" Tá otázka ma zaskočila. Zamyslela som sa, pohľadom zabodnutým do šedivých oblakov. Nemala som teóriu. Invázia mimozemšťanov? Roboti? Nepodarený supertajný vládny projekt?
" Určite s tým nebudú mať nič spoločné duchovia." Roky ustavičného opakovania si, že niečo ako nadprirodzený svet neexistuje, sa na mne viditeľne podpísali.
" Správne. Na svedomí to majú iné bytosti."
" Len mi nepovedz, že rusalky prestalo baviť kontaminovanie vôd a rozhodli sa zničiť svet, aby si udržali aspoň to minimum čistej vody, ktorej im ešte zostalo." Niekoľko krát zažmurkal, zrejme ho to, čo som povedala vyviedlo z rovnováhy. Na perách sa mu pohrával letmý úsmev.
" Ako ťa mohla napadnúť taká..." Čo sa mi chystal povedať som sa už nedozvedela, ale vedela som si to domyslieť. Devon spozornel, siahol si za opasok a vytiahol odtiaľ zbraň. Ani som si neuvedomila, že sme zastavili.
" Počuješ to?" Jeden z mužov sa otočil k Devonovi. Predstavil sa ako Alan. V jeho ruke sa takisto skvela zbraň. No teda, tí brali bezpečnosť skutočne vážne.
" Ticho" vyriekol Devon ako odpoveď. Nebola som si istá, či by ho tá zbraň proti lietajúcemu lístiu nejako ochránila. No nechala som to tak. Zjavne ich tá hra bavila, načo im kaziť radosť.
" Mali by sme sa pohnúť" navrhol rýchlo ďalší, čiernovlasí, Tony. V jeho hlase boli stopy niečoho, čo som považovala za nepokoj, alebo strach. Jedno ani druhé sa mi nepozdávalo. Rozhliadla som sa. Stáli sme uprostred cesty. Detroit bol ďaleko za nami, posledný kvázi dom sme minuli pred pár hodinami. Začalo sa stmievať a stromy, ktoré lemovali cestu začali pôsobiť ešte desivejšie ako počas dňa, ktorý sa ale veľmi od noci nelíšil. Aj tak som nechcela stráviť noc vonku.
" Poďme" súhlasil Devon, stále sa mračiac kamsi do diaľky. Vykročila som za vedúcou trojicou, nechávajúc ozbrojeného Devona za sebou. Počula som ako sa dal tiež do pohybu, jeho ťažké topánky dopadali na udupanú zem s hlasným žuchnutím. Zamerala som svoj pohľad na Alanovu bundu, presnejšie do jedného spáleného miesta. Bola som taká sústredená rozmýšľaním ako sa mu to podarilo, že som si rozmazaný tieň približujúci sa sprava, všimla až v poslednej chvíli. Keď už bolo neskoro. Alanova bunda mi zmizla z očí. Začula som hlasitý, sypavý dych, krátky výkrik a potom nastalo ťaživé ticho. Mala som chuť zavrieť oči a zakryť uši, pretože to čo nastalo potom, mi pripomenulo prečo nemám rada akčné filmy. Devon prebehol popri mne, kričiac pritom nejaké pokyny. Nedokázala som ich v tej rýchlosti rozlíšiť. Sledovala som jeho siluetu ako si nad niečo kľaká a vôbec som nebola schopná pohnúť sa k nemu. Tony a tretí muž, Harvie zatiaľ strieľali v nepravidelných intervaloch okolo seba. Nechápala som do čoho, nič, čo by ich ohrozovalo som nevidela. No keď sa na kraji cesty opäť objavil tmavý tieň, celkom odnikiaľ, sotva siahajúci obom mužom po pás, pochopila som. Tá vec nielenže bola nízka, bola aj štíhla a na prvý pohľad krehká. Otrhané šaty na nej viseli ako gule na vianočnom stromčeku. Bola to stotina sekundy, počas ktorej som si tieto veci stihla všimnúť. Tony tým smerom poslal skoro celý zásobník. Ani jedna guľka nezasiahla cieľ. Premkla ma hrôza. Čo sa dokáže pohybovať tak rýchlo? Naprázdno som preglgla a opäť stočila svoj pohľad k Devonovi. Mával na mňa a čosi pritom hovoril. Znovu som nepočula čo, no teraz som aspoň bola schopná jeho gesto poslúchnuť. Prebehla som tú krátku vzdialenosť a kľakla si k nemu. Zdesene som zalapala po dychu. Alanova popolavá tvár bola postriekaná kvapôčkami krvi. Mykal sebou a len Devonove ruky ho držali v ako tak stabilnej polohe. Čosi mi strčil do dlane. Kus látky.
" Silno zatlač!" Hovoril to až priveľmi pokojne. Presunul moju ruku na Alanov bok. Látka bola v momente vlhká, pod prstami som zacítila čosi mäkké a lepkavé. Nemala som odvahu pozrieť sa dolu. Devon sa bleskovo postavil a o chvíľu sa streľba zintenzívnila. Podľa jeho inštrukcií som pritlačila svoju dlaň najsilnejšie ako som sa odvážila. Alan zasyčal od bolesti a voľnou rukou začal tú moju odtláčať. Bol silnejší, no oslabený bolesťou.
" Prestaň! Chcem ti len dobre" zahriakla som ho, uvažujúc, či by sa jeho stav veľmi zhoršil, keby som ju dala facku. Dospela som k záveru, že nie. Náhle streľba utíchla. Zodvihla som zrak od Alanovej napoly naštvanej napoly bolestnej grimasy. Tony, Devon a Harvie stáli nepohnuto na mieste, kde som naposledy videla to stvorenie. Bolo tam, pod ich nohami. Nehýbalo sa, nevydávalo žiadny zvuk. Bolo mŕtve. Alan slabo zavrčal, avšak dosť hlasno na to, aby ho počuli. Odtrhli od toho zrak a všetci traja ako na povel sa vybrali k nám.
" To si si teda naložil, bažant." Nebol to ten pravý súcit, aký som čakala, ale stále lepšie ako nič. Aspoň Devon ho obdaroval súcitnejším pohľadom, bez štipky posmechu.
" Dostali ste to?!" Odvrkol nasrdene, plesol si hlavu o suchú zem a zatvoril oči. Prežije to.
" Samozrejme. Pomstili sme tvoju pečeň!" Slabo som sa usmiala, to pre prípad, žeby neohlásene otvoril oči. Zato Devon sa zasmial poriadne nahlas, načo som ho preťala nesúhlasným pohľadom.
" To nebola pečeň, ty idiot. Je to len povrchové...aspoň dúfam." Otvoril oči a opierajúc sa o lakte sa snažil dovidieť si na ranu. Odtiahla som ruku s mokrou látkou preč. Asi desaťcentimetrová úzka čiara sa tiahla spod rebier až k panve a stále krvácala. Aspoň som nezahliadla žiadny jeho telesný orgán.
" Do vašej bojovej výbavy sa asi nevmestili lieky, čo?" Svorne pokrútili hlavami. Načiahla som sa za batohom, ktorý som tresla na zem vedľa seba. Bol priďaleko. Devon moju snahu pochopil a podal mi ho. Z najväčšej priehradky som vytiahla malú lekárničku. Chvíľu som sa v nej prehrabovala, cítiac pritom na sebe štyri páry očí.
" Na. Proti bolesti." Podala som Alanovi bielu tabletku. Bez slova si ju vzal, no predtým ako si ju strčil do úst, na moment zaváhal. Tvárila som sa, že som si to nevšimla.
" Potrebuje ošetriť. Hlavne vyčistiť ranu, aby sa ráno nezobudil s infekciou..." Absolvovala som síce kurz prvej pomoci, ale zastaviť kečupové krvácanie a pomôcť dusiacej sa figuríne, boli moje jediné úspechy v tomto obore.
" Môžeš to urobiť tu?"
" Žartuješ? To sa potom nezobudí vôbec. Nie je to tu sterilné, hoci pochybujem, že v nejakom opustenom dome to bude o niečo lepšie." Ospravedlňujúco som vykrivila pery. Devon si povzdychol a zľahka ma odstrčil, aby sa dostal bližšie k Alanovi.
" Neďaleko je opustená budova červeného kríža. Bude to stačiť?"
" Bude musieť." Postavila som sa, preťahujúc si stuhnuté končatiny. Pohľadom som zaletela k miestu, kde odpočívalo druhé telo. Nechala som ich pracovať, zodvihnúť vzpierajúceho sa Alana bude určite chvíľu trvať a nenápadne som premiestnila sa k telu toho stvorenia. Malé telíčko ležalo na zemi v pokrútenej polohe, šaty malo samú dieru, z ktorej vytekali cícerky krvi, neklamný znak toho, že sme mali dočinenia s človekom. S dieťaťom, uvedomila som si neskôr, keď som za záplavou hnedých vlasov, rozhodených po tvári zbadala detské črty. Otvorené oči boli prázdne, bez života, zorničky rozšírené buď bolesťou alebo šialenstvom. Mohlo mať tak päť rokov. Do očí mi vyhŕkli slzy a musela som si zakryť rukou ústa, aby som zadržala vzdych.
" Toto sa stalo zo sveta" ozvalo sa za mnou, načo som sa preľaknuto strhla.
" Ako?"
" To je dlhý príbeh. Raz ti ho poviem." Devonov hlas bol plný pokoja, ľútosti a ešte čohosi, čo som nedokázala zaradiť. Chytil ma za lakeť a nasilu, nie však bolestivo, ma odtiahol od mŕtvoly.
" Poď, máme prácu."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   08.01.11 21:27

Calla: No, to byla akce, napínavé, krásně to nabralo na rychlosti, prostě super.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   10.01.11 19:41

snáď mi takéto tempo vydrží čo najdlhšie Smile

VIII.


Z denníka Juliena Hendersona
13. august 2012, pondelok

„ Sú preč pridlho. Nie je to strach čo cítim. Viem, že sa vrátia v poriadku, tak ako vždy. On ich dokáže priviesť späť v celku, možno trochu domlátených, ale stále živých. Sužuje ma úzkosť z toho, čo tam nájdu. Dnes som bol v kostole, za účelom toho, čo sa zvyčajne chodí na to posvätné miesto robiť. Posadil som sa do lavičky, čo najďalej od oltára a kríža. A znovu ma premkol ten známy pocit bezmocnosti a spomienky mi bez ohlásenia vyskakovali na myseľ. Jedna cez druhú, dookola tie isté...“

Ako sa neskôr ukázalo, dostať Alana na nohy a niekam s ním pohnúť, bola takmer nesplniteľná úloha. Skoro neuskutočniteľná. S pomocou všetkých svätých tam hore, troch silných párov rúk, desiatkam nadávok a jednej facke, sa nám napokon podarilo dostať sa do cieľa. Opustené zariadenie si túto prezývku nezískalo len náhodou. Polovica komplexu chýbala a strechu, s množstvom dier držalo nad zemou len pár nedôverčivo pôsobiacich múrov. Vyzeralo to ako vo filme, kde je skupinka mladých ľudí dohnaná okolnosťami prečkať noc v schátralom blázinci. Počas noci niekoľkí zmiznú a ráno po nich nájdu len krvavé stopy.
„ Je to bezpečné." Zašepkal mi do ucha Devon, ktorý si všimol moje nervózne okusovanie pier a dal si to do súvisu so strachom.
„ Neverím ti" vzdychla som si otrávene, pretínajúc ho pritom skleslým pohľadom. Začínala som mať pocit, že moje dni na tejto planéte sú už zúčtované, podčiarknuté hrubou čiarou, pod ktorou je napísaný dátum mojej neodvratnej smrti.
„ Hovorí pravdu. Nedávno sme tu nocovali a môžem ti s čistým svedomím potvrdiť, že chodby tohto sanatória sú rovnako prázdne ako súčasné supermarkety" uškľabil sa na mňa Harvie, prehodil si Alanovo rameno vyššie na to svoje a neohrozene vykročil v ústrety tomu strašidelnému domu.
„ To ma malo akože upokojiť?!" Zahundrala som, neadresujúc svoje slová nikomu konkrétnemu. Napriek tomu mi Devon milo odpoveď poskytol.
„ Žiaden strach. Zapálime si oheň, ten zaručene odoženie každú potvoru, ktorá sa k nám bude chcieť priblížiť!“ Toto bol žart, ale z jeho prednesu som usúdila, že ak to bude potrebné, s radosťou to urobí. Zdržala som sa ďalšej poznámky a vykročila som za Harviem a Tonym, ktorý vliekli medzi sebou Alana ako handrovú bábiku. Boli už skoro pri dverách, ktoré boli vyrazené z pántov, pričom sa sklo z nich povaľovalo všade naokolo. Geniálny úkryt.
„ Chceš sa chytiť za ruku?“ Opýtal sa veselo Devon, keď sme vychádzali po malých schodíkoch a so širokým úsmevom ku mne natiahol svoju mohutnú dlaň. Chladne som sa naňho pozrela, premietajúc, či tento môj čin dokáže pochopiť ako nesúhlas alebo bude potrebovať buchnát do hlavy, aby pochopil, že nie som decko a že so mnou tak nemá zachádzať.
„ Chceš sa zbierať zo zeme?“ Opätovala som mu úsmev a ignorujúc jeho ruku som prešla popri ňom do potemnenej chodby. Steny boli natreté nabielo, teda, v minulosti tak nepochybne pôsobili. Teraz ich farba pripomínala zaschnuté vajcia. Dokonca to aj podobne páchlo. Pred sebou som zachytila svetlo z baterky. Vybrala som sa za ním, ukazujúc tak Devonovi, že ja strach z tmy rozhodne nemám. Čím ďalej som šla, tým rýchlejšie sa teplota približovala k nule. Síce som na sebe mala teplú, podšívanú bundu, nezakryté časti tela mi pomaly ale isto začali mrznúť. Svetlo odrazu zmizlo. Zmätene som zastavila uprostred chodby a čumiac do priestoru pred sebou, som sa snažila opäť nájsť ten malý prúžok svetla, čo ma viedol.
„ Nie je to vtipné Harvie!“ Vyhŕkla som ani neuvažujúc o tom, že by si zo mňa dobrý deň robil niekto iný. Tony na podobné žartíky nebol, čo som usúdila z toho, ako si Alana obzeral a tváril sa pritom. Mal o neho strach, čo sa o Harviem nedalo povedať. Harvie bol ten typ človeka, ktorý len tak zo srandy podpáli pole a zvedavo sa bude z diaľky pozerať na svoje dielo s diabolským rehotom. Na môj vkus bol až priveľmi výstredný. Nedostalo sa mi žiadnej odpovede. Nikdy som sa nebála tmy, ale prázdne priestory, v ktorých sa za každým rohom mohli skrývať šialenci schopní preraziť vám hlavou vidličku, to už bola iná káva. Z toho som obavy mala. A poriadne veľké. Otočila som sa, že sa vydám späť cestou, ktorou som prišla. Na konci chodby však stála postava. Figúrou sa nepodobala ani jednému z mojich spoločníkov. Na sebe mala dlhý plášť, na spodkoch rozstrapkaný, siahajúci jej až k členkom.
„ Nora?“ Prekvapene som sebou trhla. Chvíľu som si myslela, že sa so mnou rozpráva tá tmavá silueta. Až potom som si uvedomila, že hlas patrí Devonovi a vychádza odkiaľsi spoza môjho chrbta.
„ Ako si sa sem dostala?“ Spýtal sa až priveľmi naliehavo, postavil sa vedľa mňa a očami vyhľadal miesto, od ktorého som nemohla odtrhnúť zrak.
„ Šla som za svetlom“ povedala som rozpačito. Kútikom oka som zachytila, ako sa jeho telo natriasa v tlmenom smiechu.
„ Ešte som ten oheň nezaložil“ podotkol, akoby mimochodom a zasmial sa zvonivým smiechom. Opäť som túto jeho poznámku nepovažovala za dostatočne vhodnú na to, aby som na ňu nejako zareagovala. Možno, keď ho budem ignorovať, dá mi s tými jeho postrehmi pokoj. Za pokus to stálo.
„ Fajn. Tak som si to len predstavovala. Mohli by sme ísť?“ odsekla som a vyrazila smerom, ktorým prišiel. Po pár metroch sa chodba rozdvojovala. Rozhodla som sa ísť vľavo, avšak Devonov ma chytil za lakeť a zastavil.
„ Tadeto“ ukázal druhou rukou doprava a nešetrne ma tam postrčil. Na samom konci sa nachádzali dvojkrídlové dvere, ako inak, vybité. Devon napodobnil moje tempo a kráčal vedľa mňa.
„ Čo sa stalo v tej chodbe?“ Prekvapene som sa k nemu zodvihla zrak.
„ Nič. Prečo?“
„ Tvárila si sa, akoby si videla ducha“ uprene mi hľadel do tváre, usilujúc sa v nej uvidieť stopy toho, čo si myslel, že tam nájde. Nenašiel.
„ Bola som v tom, že sme už duchov uzavreli.“
„ To, že v nich neveríš, neznamená, že neexistujú“ prehodil priam filozoficky.
„ Chceš tým povedať, že sú tu?“ Neverila som jeho rečiam na túto tému, ale keď to povedal, bez štipky toho nepodareného humoru, nedokázala som potlačiť triašku. Poznala som tie povery, že duch je neviditeľný a nehmotný a bla bla bla. Lenže ak existoval duch, čo zabráni ostatným legendám, aby neboli aspoň spolovice pravdivé? A toho som sa bála viac.
„ Umrelo tu veľa ľudí...“ To nebola odpoveď, ktorú som chcela počuť. Prekročila som prevrátený vozík, ktorý bol pohodený rovno na prahu dverí a ocitla sa v priestrannej miestnosti. Jedáleň, hádala som. Stoly boli poodsúvané ku stenám, stoličky, tie rozbité, nahádzané na kope v kúte. Jeden stôl bol neporučený, ten niekto umiestnil do prostriedku a teraz na ňom ležal Alan. Ruky mu viseli dolu, skoro sa dotýkali zeme. Vyzeral akoby spal. Harvie sedel obkročmo na stoličke v úctyhodnej vzdialenosti, zatiaľ čo Tony sa skláňal nad priateľovým telom. Očami som ešte raz preletela miestnosť, od hora až po spodok.
„ Čo je to?“ Začudovane som ukázala na podlahu, kde bol nakreslený kruh a v ňom čudne vyzerajúce symboly. Bolo mi to povedomé, no nemohla som si vybaviť, kde som to už videla.
„ Diablova pasca. Démoni ju tak trochu neznášajú“ vysvetlil mi Harvie s úškrnom na tvári. V ruke držal nejakú zašpinenú fľašu. Neriešila som jej obsah, pravdepodobne to bol alkohol. Prečo som nebola vôbec prekvapená?
„ Myslím, že tá tabletka prestáva účinkovať“ oznámil Tony, keď som sa chystala ešte čosi opýtať. Bez ďalších slov som prešla k nemu a ruku som priložila na Alanove čelo.
„ Dostáva horúčku. To nie je dobré. Čím ho to bodlo?“ Otočila som sa k Harviemu, pretože som vedela, že bol pri tom útoku najbližšie.
„ Nožom.“ Odvetil vecne, akoby sa ho to vôbec netýkalo. Rozčúlene som sa od neho odvrátila tvár.
„ Musel byť zhrdzavený alebo špinavý...“ mrmlala som si pre seba, opatrne trhajúc Alanove špinavé tričko na zdrapy. Zakaždým bolestivo zasyčal, keď som musela odlepiť zaschnutú látku od kože. Nakoniec sa mi to podarilo. Zhodila som svoj batoh na najbližšiu voľnú stoličku. Vytiahla som odtiaľ fľašu s vodou a svoje čisté tričko. Namočila som ho a dôkladne otrela zaschnutú krv z okolia rany. Nič dostatočne účinné na vyčistenie takého zranenia som zo sebou nemala. Zato Harvie... Bleskovo som sa postavila, prešla k nemu a nevšímajúc si jeho zmätený pohľad, som mu fľašu vytrhla z ruky. Okamžite začal protestovať, ale to som už bola na polceste späť. Voňalo to ako vodka. Bola som vďačná za to, že to nie je pivo. Prvý krát ma Harvie v niečom skutočne potešil.
„ Bude to štípať“ zašepkala som Alanovi, ktorý slabo prikývol a zahryzol sa do pery. Vyliala som malé množstvo rovno do rany. Zavrčal cez stisnuté pery a rukami kŕčovito zovrel okraje stolu. Použila som toľko liehu, koľko som sa odvážila. Na malú chvíľku ma prepadla myšlienka vyliať celý obsah, aj tak tam toho bolo dosť málo, a zničiť tak Harviemu príjemný večer. S veľkým sebazaprením som však fľašu položila na stoličku. Všimla som si, že Alanova tvár je ešte bledšia ako predtým. Dýchal zhlboka, akoby mu každý nádych spôsoboval bolesť. Pozrela som sa na svoje dielo. Rana bola veľká, no nie veľmi hlboká. Aj tak to treba zašiť a ja som si na to rozhodne netrúfala.
„ Také plytvanie! Mohla si povedať, že to chceš použiť na lekárske účely, milerád by som ti dal niečo menej kvalitné, ale rovnako účinné.“ Harvieho reči som vnímala len spolovice. Moju pozornosť upútalo čosi iné. V Alanovej rane, na vnútornej strane bolo čosi, čo tam byť nemalo. Chytila som opäť svoje tričko, našla som čisté miesto a utrela zvyšky zaschnutej krvi. Pozornejšie som si ju obzrela. Bola červenšia, v tom prítmí pôsobila takmer čierne. Hlavné ale bolo, že nebola jeho.
„ Deje sa niečo?“ Ozval sa Tony a nazrel na tričko z druhej strany stola.
„ Nie som si istá, ale myslím, že toto nie je jeho krv. Ale to je vylúčené, pretože...“ Náhle sa Alan prudko posadil, načo som sa prekvapene odtiahla. Tony siahol po zbrani, avšak nebol dostatočne rýchly. Alanova päsť dopadla na jeho líce príliš tvrdo a neočakávane na to, aby tomu nejako zabránil. Sila úderu ho odhodila nabok a stratil sa pod stolom. Znepokojene som sledovala ako sa jeho tvár obracia smerom ku mne. Do hrude ho zasiahla zmes guliek. Nezastavilo ho to, len spomalilo. Zalapala som po dychu, keď sa Alan začal dvíhať zo stola. Čiasi ruka ma zdrapla za rameno a trhla mnou dozadu. Spadla som na chrbát, na niečo pevné a nerovné. Do tela mi vystrelila bolesť a na moment som si myslela, že omdliem. Nestalo sa to. Zvuky boja náhle ustali. Odvážila som sa zodvihnúť hlavu a pozrieť sa, čo sa stalo. Alan ležal na zemi vedľa stola, tvárou nadol. Spod neho sa rinuli potôčiky krvi. Ak ešte nebol mŕtvy, nemal od toho ďaleko. Tony už bol na nohách a trel si zranené miesto na tvári. Nikoho iného som nevidela. Obzrela som sa. Harvie a Devon, objala so zbraňami v rukách stáli pár krokov za mnou a tvárili sa ublížene.
„ Čo sa to stalo?“ Ozvala som sa opatrne, obávajúc sa odpovedi.
„ Nakazila ho. Tá malá beštia ho nakazila!“ Z Harvieho slov som mala pocit, že každú chvíľu vybehne von, vráti sa k tomu stvoreniu a zabije ho znovu. Neurobil to. Namiesto toho prešiel k svojej stoličke a zúrivo do nej kopol až s hrmotom odletela. Sadla som si, rukami si kontrolujúc chrbticu.
„ Čím ho nakazila?“ Vyzvedala som ďalej, ignorujúc Harvieho, ktorý chodil z jednej strany na druhú a nadával pri tom v jazykoch, ktoré som ani nevedela pomenovať.
„ Démonským vírusom. Jej krv sa musela počas toho útoku zmiešať s jeho. Nebolo mu pomoci“ vysvetľoval mi ohľaduplne Devon. Nerozumela som, ako to myslí. Démonský vírus? O ničom podobnom som nepočula.
„ Prečo sa to neprejavilo už skôr?“
„ Nie je to fuk?! Je mŕtvy a tvoje priblblé vyzvedanie mu život nevráti!“ Osopil sa na mňa Harvie až sa mu podráždene zaiskrilo v očiach. Tony zodvihol prekvapene obočie, ale nijako to nekomentoval. Zozadu doniesol nejakú veľkú vec, plachtu alebo čo a prehodil ju cez Alanovo telo.
„ Harvie“ oslovil ho drsne Devon, načo preskočil pohľadom naňho. „ Pomôž Tonymu.“ Nebol to rozkaz, no Harvie ho aj tak poslúchol. Pokúsila som sa postaviť. Trochu to bolelo, akoby mi na chrbát tlačilo niečo ťažké a studené, no dalo sa to vydržať. Premiestnila som sa k jednej zo stien obkolesenej stolmi. O jeden som sa oprela. Muži pracovali ticho, len kedy-tedy jeden z nich, prevažne to bol Harvie, neslušne zahrešil. Odniesli telo preč, ostala po ňom len kaluž krvi. Nešla som za nimi no odhadovala som, že šli von, pochovať ho. Na moment som osamela. Prázdnou miestnosťou sa niesol len môj prerývaný dych. Mala som chuť odísť preč, utekať čo by mi nohy stačili a nikdy sa nevrátiť. Videla som zomrieť dvoch ľudí behom dvoch dní. Nič, čím by som sa mohla chváliť, no niečo, čo ma poznačí na dlhú dobu. A potom som to začula.
„ V nebezpečí...Prichádza zničiť...schovať sa...“ a zase odznova. Hlasy vychádzali akoby zo stien. Zneli vyľakane. A ja som sa v tej chvíli necítila inak. Nasucho som preglgla a zatvorila oči, dúfajúc, že keď ich otvorím, zistím, že to všetko bol len zlý sen. Bláznivá predstava chorej mysle.
„ Si v poriadku?“ Ľaknutím som nadskočila. Otvorila som oči a pred sebou zbadala Devonovu tvár. Za tú chvíľu čo bol preč sa stihol zašpiniť. Na tvári mal stopy zeminy a potu. A na rukách krv. Len som prikývla. Bral to ako dostatočnú odpoveď.
„ Sme pripravený“ vyzval ma nech idem za ním a nečakajúc na súhlas, či nesúhlas sa vybral späť tam, odkiaľ prišiel. Nasledovala som ho.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   11.01.11 11:14

esteeeeeeeeeeeeeeeeeee:D
ja to zeriem!Very Happy (hoc tam neni D aS... Very Happy )
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   12.01.11 19:34

Já jsem na tom stejně jako Ettie. Laughing
Takže stačí škrábnutí - šíří se to jako lavina - no hrůza. Mad
Ale jinak nádhera, jak to perfektně popisuješ.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   13.01.11 9:36

Ettie: čoskoro na scénu prídu aj brothers Wink
janča: ďakujem Smile
edit: dúfam, že tam nie sú žiadne nejastnosti, až teraz sa opäť vraciam k svojej starej závislosti 603

IX.

Z denníka Juliena Hendersona
18. august 2012, sobota

„ Napadli nás. Tie krvilačné beštie prišli uprostred noci. Netuším ako sa im podarilo prekĺznuť cez oplotenie. Malo byť predsa strážené. Podpálili niekoľko domov. Vždy som si myslel, že ich hlavným cieľom je infikovanie čo najväčšieho počtu ľudí. Nikdy predtým som nevidel skupinku croatoanov správať sa takto...“

Už som pár krát bola na pohrebe. Zažila som tú ponurú atmosféru plnú plaču a sĺz. Ani raz mi to nebolo príjemné. Nebolo tomu inak ani teraz. Za sanatóriom sa rozprestierala rozsiahla lúka, pokrytá hrobmi. Boli ich desiatky, niektoré len pár mesiacov staré, na ktorých ešte zem nestihla sadnúť, iné zarastené burinou, ktorú nemal kto vytrhať. Bola tma, noc sa približovala míľovými krokmi, čo mi na nálade vôbec nepridávalo. A bolo chladno. Ako pred búrkou. Otriasla som sa a pridala do kroku, šliapajúc v Devonových stopách. Zastavili sme pred čerstvo vykopanou jamou, v ktorej Harvie usilovne pracoval. Netušila som odkiaľ vzal lopatu a bolo mi to jedno. Tony mu zatiaľ svietil baterkou pod nohy. Zopár krát sa vymenili, raz kopal Tony a raz zase Devon, kým nebol hrob hotový. Celý čas som stála nad nimi, tiež mi dali do ruky baterku. Neodvážila som sa ísť inam. Sledovala som ich pri práci a ani raz som sa nepozrela na Alanovo telo. Bála som sa, že keď sa tam pozriem, pohne sa alebo tam proste nebude. Viem, že to bolo vylúčené, no po tom čo som videla, som si už ničím nebola istá. V tom čase už začali padať prvé kvapky dažďa. Tony vyliezol z jamy, ktorá nebola hlbšia ako tri metre, postavil sa ku mne a vzal si od Harvieho svoju baterku. Stále sa na mňa nepozrel, úplne moju prítomnosť ignoroval. Bol naštvaný, nemusel k tomu nič hovoriť aby som to spozorovala. Ticho, ktoré vládlo bolo akousi úctou voči Alanovi. Devon a Harvie vložili telo zabalené v plachte do hrobu. Potom zaváhali. Krátko na seba pozreli. V tejto chvíli prišla na rad reč. Rečnenie na pohrebe som počúvala vždy sústredene. Fascinovalo ma ako zanietenie dokážu ľudia hovoriť o osobách, ktoré stratili. V tom som videla krásu spomienok. Naveky budú s nami, nech sa deje čokoľvek. Nemôžu zmiznúť, sú našou súčasťou. Tony sa ujal slova, čím obom bezradným mužom stojacim odľahlo.
„ Alana som poznal od škôlky. Bol mi ako brat. Bol človekom, ktorému som nadovšetko dôveroval. Vedel som, že sa naňho môžem vždy spoľahnúť. V hocičom. Keď sa svet zmenil, bol to on, kto sa nevzal. To on ma prinútil žiť ďalej. Jeho optimizmus a viera v šťastný koniec ma zakaždým, keď som stratil svoju nádej, tlačili ďalej. Vo všetkom videl to pozitívne. Našiel riešenia vecí, ktoré pôsobili strateno. Snažil sa svet zlepšiť na úrok vlastného šťastia. Tvoj odkaz ostane naveky v našich srdciach. Nezabudneme Alan." Tonyho hlas znel ľahko, ako uspávanka. Naplnil priestor hrdosťou a odhodlaním pokračovať v tom, čo Alan začal, ale nedokončil. Poznala som ho len chvíľu, ale prišiel mi taký, ako ho opísal. Devon vytiahol z vrecka svoju ploskačku. Otvoril ju a polial ňou Alanovo telo. Harvie jeho príklad nasledoval. Lenže obsah jeho nádoby páchol ako benzín.
" Prečo..?" Začala som avšak Devonov pohľad ma umlčal. Hovoril: "vysvetlím ti to neskôr". Prikývla som, aj keď to nebolo potrebné. Tony z vrecka vytiahol zápalky. Jednu z nich zapálil a bez štipky zaváhania hodil horiacu zápalku na mŕtve telo, ktoré okamžite vzbĺklo, akoby bolo z papiera. Plamene začali oblizovať okraje zeme. Vzduch sa razom naplnil pachom spáleniny. Zodvihol sa mi žalúdok, preto som zatvorila oči a predstavovala som si, že to čo cítim nie je ľudské telo.
" Nemusíš sa na to pozerať" povedal mi Devon, keď sa s ďalšou lopatou v ruke, chystal pomôcť Harviemu, nahádzať zem späť do jamy.
" Nechaj tu. Má vlastnú hlavu, síce nie veľmi chytrú, ale stále dosť na to, aby pochopila, kedy má odísť. Nech ju použije." Harvie ani nezodvihol hlavu, len to vyriekol, ako hotovú vec. Tá narážka nebola myslená na túto situáciu. Drzo ma posielal preč. Vyhadzoval. Nechápala som, čo ho k takémuto záveru doviedlo. Obviňoval ma z toho, že Alan zomrel? To ťažko, nezdalo sa, žeby jeho smrť jeho emócie nejako rozhodila. Bol ešte viac protivnejší. Bolo to o tom, že som sa k nim pridala? Vadila som mu? Prečo? Rozhodla som sa tú poznámku prejsť bez ďalších rečí. Hádať sa nad hrobom mi nebolo nikdy mojím tajným snom.
" Prečo ste ho spálili?" Otočila som sa na Tonyho, ktorý sa zo zatvorenými očami opieral o hrubý kmeň stromu. Zachytil moju otázku a trochu sa narovnal.
" Pretože sa to robí, ty múdra! Ešte si nepočula o krematóriu?" Odpovedal pohotovo Harvie, keď Tony len otváral oči. Zamračila som sa jeho smerom a zasyčala.
" S tebou sa nebavím!"
" Ľudia radi svojich blízkych spopolňovali vo viere, že keď ich budú mať v takej podobe blízko seba, ostanú s nimi dlhšie. Pre pocit istoty, alebo niečo také. Nie veľmi často spomínaným dôvodom je aj ochrana, pred zlými bytosťami, ktoré by do takéhoto mŕtveho tela mohli vstúpiť."
" Preto ste to urobili? Aby doňho nevstúpila zlá bytosť?"
" Démon, napríklad" pripojil sa Devon.
" Nebolo by príjemné, keby tu pobehovala jeho mŕtvola čo?" Zatiahol posmešne Harvie, načo si od Devona vyslúžil štuchanec.
" Démon je nehmotná bytosť z pekla. Skôr to boli duše ľudí, ktorí sa svojim životom dostali do pekla. Niektorým sa darilo dostať von, ale stále ich bolo v zdravom počte. Pred niekoľkými rokmi bola ale brána do pekla vo Wyomingu otvorená. Do sveta tak uniklo tisíce démonov, ktorí stále hľadajú telá, ktoré by mohli posadnúť." Zamrazilo ma z tej predstavy. Nedarilo sa mi urovnať si to v hlave.
" Tak na démonov veríš, ale o duchoch nechceš ani počuť?" Predniesol neveriacky Devon, keď si všimol môj vážny výraz. Opierajúc sa o lopatu, napäto čakal na moju reakciu.
" Len nad tým uvažujem" odvrkla som, stále zrakom spočívajúc na Tonyho vážnej tvári." A čo tá voda?"
" Svätená voda" opravil ma Harvie, tento krát menej kusavým tónom.
" Mala za účel očistiť jeho telo."
" Zabrániť tomu, aby išla jeho duša do pekla?"
" To nevieme. Nie je to potvrdené. V knihách sa píše, že niečo také je možné, no nikde nie je uvedené, ako presne to urobiť."
" Preventívne opatrenie" pokrčil ramenami Harvie a ďalej usilovne sypal zem. Oheň už dohorel, vzduch opäť napĺňala vôňa suchej trávy.
" Takže..." začala som, pohľadom behajúc z jedného muža na druhého.
" Neznášam, keď ľudia začínajú vetu tým slovo" zahundral Harvie dostatočne hlasno na to, aby ho každý počul.
" Démon môže posadnú aj mŕtve telo?"
" Áno. Ale nestáva sa to veľmi často. Skôr si vyberajú "čerstvejšie ryby."
" Dve duše v jednom tele?"
" Nie tak celkom. Démon nemá dušu. Predstav si to ako dym, ktorý vdýchneš. Lenže ho nemôžeš zo svojho tela vypudiť. Ostane v tebe, prevezme vládu nad tvojím telom. Odsunie tvoje vedomie do úzadia a ak je na to dostatočne silný, môže tvoje vedomia načisto odstrániť."
" Usmaží tvoj mozog ako chrobáka." Taký detailný popis som nepotrebovala. Preťala som Harvieho nahnevaným pohľadom, ktorý mi opätoval. Odložil lopatu bokom a unavene sa posadil na zem. V rukách sa mu znovu zjavila fľaša. Kde ich schováva?
" Ale nemysli si, že sú nesmrteľní. Cítia bolesť, aj keď obyčajné guľky ho do záhrobia nepošlú."
" Diablova pasca?" Vyhŕkla som zo seba až priveľmi horlivo. Harvie sa tlmene zasmial, no odpovede sa ujal Devon, ktorý už tiež nepracoval.
" Len ho uväzní. Musíš ho z tela vyhnať"
" Vyhnať?"
" Exorcizmus. Taká básnička, ktorá je ľahko zapamätateľná" vysvetlil mi Harvie a pretočil pri tom očami. Cítila som sa ako v škole. Bolo toho toľko, čo som sa musela ešte naučiť.
" Ale ešte tu je pár vecí, ktoré ho môžu zabiť. Špeciálny nožík a veľmi účinná zbraň. Ale ani jedno som nemal tú česť čo i len uvidieť" zatváril sa ublížene Harvie a chvatne sa postavil na nohy.
" Myslím, že sme už zabili dosť času. A navyše, je tu zima." Otočil sa ku mne so širokým úsmevom." Hodina skončila."
Vrátili sme sa späť do jedálne. Harvie sa okamžite pobral k svojej stoličke, ktorú zodvihol zo zeme, preložil si ju do vzdialenejšieho rohu a zjavne si vychutnával svoju chvíľku súkromia. Tony sa naopak vrhol do ďalšej roboty. Doniesol novú plachtu a začal ňou utrierať pomaly zaschíňajúcu krv. Vyšvihla som sa na jeden z odsunutých stolov, zhadzujúc pritom na zem roztrieštené úlomky skla. Chcelo sa mi spať, no akosi som sa k tomu nedokázala prinútiť. Devon sa posadil ku mne. Jeho tvár bola bez známky pôsobila mŕtvo a opustene.
" Teraz už chápeš, prečo som nechcel ísť do Toleda?"
" Deje sa to všade, nie? Prečo je to mesto iné?" Odvetila som ostejšie, než som plánovala. Buď to nezaregistroval o čom som pochybovala, alebo tomu jednoducho neprikladal dôležitosť. Mlčal.
" Chceš po mne, aby som vám dôverovala. Povedz mi, ako to mám urobiť, keď mi ustavične niečo zatajuješ!?" Zodvihol pohľad od zeme a zadíval sa na mňa. V ruke niečo zvieral, nevidela som čo to bolo.
" Myslíš, že sa s pravdou sa vysporiadaš lepšie? Ver mi, nerobím to pre svoje potešenie, ale pre tvoje dobro. Proste to nepotrebuješ vedieť. Ešte nie." Nemo som jeho pohľad opätovala. Ako keby čakal, že sa každú chvíľu zodvihnem a opustím ich ctenú spoločnosť. Napadlo ma to, ale ani som sa nehla.
" Bojím sa, že tá vhodná doba nikdy nenastane" zašepkala som, pozorujúc Tonyho ako sa ukladá na stoličku. Harvie sa k nemu takmer okamžite pripojil a teraz spolu niečo živo rozoberali. Občas ich pohľadi strelili naším smerom.
" Čo budeme robiť?" Ozvala som sa, keď stále mlčal. Prestal si v ruke otáčať onen predmet a prekvapene vzhliadol.
" No... pokračovať v ceste" povedal po menšom zaváhaní. Akoby rozmýšlal aj na inou alternatívou.
" Dobre." Nechcela som sa ho pýtať niečo iné. Ako napríklad, či idem s nimi, ako dlho cesta potrvá a kam to vlastne ideme. Vlastne som to ani nechcela vedieť. Budúcnosť ma desila, hlavne všetky tie nástrahy, ktoré tam čakali. Užívať si plnými dúškami prítomnosť, nech je akákoľvek, to sa stalo mojím novým mottom. A chystala som sa ho dodržať. Pretože podľa všetkého, čo som sa dozvedela, smrť prichádza rýchlejšie ako sme si mysleli. Možno je už tu a čaká za najbližším rohom.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Ettie
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1500
Age : 27
Bydlisko : in the arms of the angel
Nálada : falling out of a perfect dream coming out of the blue..
Registration date : 13.01.2008

OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   13.01.11 18:03

"V tom som videla krásu spomienok. Naveky budú s nami, nech sa deje čokoľvek. Nemôžu zmiznúť, sú našou súčasťou. " krasne napísane I love you nemam rada pohreby Sad
fakt ma ta poviedka zaujima stale viac a viac:D uz zacinam mat abstaky Very Happy
je to SUPER!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://modrestuhy.blog.cz/
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: One bad decision   Today at 7:01

Návrat hore Goto down
 
One bad decision
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 2Choď na stránku : 1, 2  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: