DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.09.14 14:11

aceras1: Wow! Další luxusní část! Nejprve jsem napětím ani nedutala, jak to s plukovníkovým synem dopadne, a pak Irv... fakt super část a já už se moc těším na další!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.09.14 10:05

bohdy - fakt mi robíš radosť, že vraj "napětím jsem ani nedutala" . Normálne žasnem Very Happy .
Ďakujem . Na pokračovaní sa pracuje 703 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   29.09.14 12:33

Prajem príjemnú zábavu so zatiaľ posledným kúskom.
Zároveň ďakujem všetkým, ktorí obetovali čas na čítanie a podelili sa so svojím názorom.
------------


Dom Simmonsovcov bol súčasťou tuctovej ulice tuctovej zástavby na tuctovom predmestí. Na prvý ani na druhý pohľad nebol ničím výnimočný. Malá predzáhradka s jednou vistériou a dvomi kríčkami hortenzií, lopta a bicykel na trávniku, biele záclony v oknách, dokorán otvorené hnedé garážové dvere, ktoré pohostinne prijali bielu skriňovú dodávku. Obrázok vystrihnutý z reklamy na americký sen. Ako mimikry slúžil celkom dobre. Skutočnosť za trochu ošúchanými belasými stenami bola zrozumiteľná len niektorým zasväteným. Abstraktné dekoračné motívy na stenách, vyrobené na zákazku z dreva stromov druhov Guaiacum sanctum a Bursera graveolens, ocenil len praktikujúci čarodej, exorcista alebo iný znalec v odbore ochrany proti silám nadprirodzena. Všetci ostatní považovali ochranné symboly vyrobené zo svätého dreva za prejav trochu exotického vkusu domácej panej. Telocvičňa v suteréne nie je ani na predmestí nezvyčajný jav, no zbierka zbraní uložená vo falošnej stene by milo prekvapila hociktorého fanatického militanta. Démonológ by zas jasal nad zbierkou náučnej literatúry, prefíkane ukrytej v knižnici v hale na prízemí. Jednoducho, typický dom na predmestí mal všetky znaky domova roky budovaného s láskou a s ohľadom na potreby svojich obyvateľov.
„Konečne doma,“ zazíval Stuart.
„Konečne,“ prikývol veliteľ vozidla, vypol motor a vystúpil. „Vystupovať, mládež! Osprchovať, pomodliť a spať! A bez rečí,“ zatrhol hneď v zárodku protest dvojčiat. „Ty pôjdeš so mnou. Zober si batoh a nech to sype!“ ukázal prstom na démona. Zaviedol ho do pracovne na prízemí, stroho zariadenej miestnosti. Freda ani nenapadlo ospravedlniť sa za neporiadok na veľkom písacom stole. Prečo by mal, veď bol doma. Neochotného hosťa aj tak viac zaujímali police s knihami a najmä makety slávnych lodí, vlastnoručné dielka domáceho pána, starostlivo vyhotovené až do najmenších podrobností. Deku a vankúš, ktoré vytiahol z príručnej skrinky, hodil na opotrebovaný kožený gauč.
„Vyspíš sa tu. Kúpeľňa je hneď vedľa, uteráky nájdeš v modrej skrinke za dverami. Potrebuješ ešte niečo? Nie? tak dobre!“ Rázne vykročil ku dverám, s rukou na kľučke sa zastavil. „Mohol by si mi vysvetliť jednu vec? Prečo si tej doktorke v nemocnici povedal, že si herec?“ otočil sa späť do miestnosti. „Vieš čo, radšej neodpovedaj,“ hodil rukou, keď videl zmätený výraz svojho hosťa. „Idem si ľahnúť a tebe radím to isté.“ S výrazom nepripúšťajúcim žiadne námietky sa pobral realizovať svoj jednoduchý plán. Cestou sa zastavil v kuchyni, kde jeho najstarší venoval všetku svoju pozornosť ohromnej porcii lazaní.
„Dáš si?“ privítal Brad otca plnými ústami.
„Nie. Nemám hlad. Prečo si to nezohreješ? Vieš, že mama sa vždy hnevá, keď jete studené jedlo.“
„Zomieram od hladu a mama nie je doma. Má mimoriadnu službu v nemocnici.“
„Kde sú všetci?“
„Billy a Stuart zaliezli k sebe, Steven obsadil našu kúpeľňu, Bea si číta vo svojej izbe a Abby maľuje nejakú orchideu v zimnej záhrade. Pokojne si choď ľahnúť,“ okomentoval otcovo zívnutie, „vezmem si prvú hliadku. O dve hodiny zobudím Billyho, vystrieda ma. Neboj sa, dáme pozor, aby sa nič nezvyčajné nestalo.“
„Dobre,“ prikývol plukovník. „Keby niečo, okamžite príďte po mňa. Okamžite, rozumieš?“
„Rozkaz, ocko,“ Brad zasalutoval vidličkou oblepenou mletým mäsom.
Plukovník naoko pohoršene pokrútil hlavou a vydal sa za vidinou odostlanej postele. Na poschodí neodolal, otvoril prvé dvere. Stevenova izba bola prázdna, no v kúpeľni šumela sprcha. V spoločnom brlohu dvojčiat si Billy krátil čakanie na očistu skopávaním bratovho rozhádzaného šatstva do kôpky. „Upratujem,“ zaškeril na otcovo prísne zdvihnuté obočie.
Hosťovská izba bola uprataná a prázdna, rovnako ako útočisko jeho staršej dcéry a ružové kráľovstvo miláčika celej rodiny, malej Beatrix. Unavenému plukovníkovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že jeho najmladšia ratolesť nesedí na svojej čítacej stoličke. Nazrel do spoločnej kúpeľne sestier, bola prázdna. Trochu znepokojený sa vrátil k do kuchyne, kde Brada ešte stále zamestnávali lazane.
„Nevidel si Beu? Nie je vo svojej izbe.“
Brad, prežúvajúc, záporne mávol rukou. „Nie, nešla okolo, takže musí byť niekde v dome. Neprehrabáva sa v knižnici? V poslednom čase si zvykla prezerať prírodovedné encyklopédie.“
„Nie, v hale som ju nevidel. Musíme ju rýchlo nájsť a dávať na ňu dobrý pozor, lebo ak natrafí ... na mladého, tak na nás susedia zavolajú polišov, hasičov aj Národnú gardu. Ten tanec nechcem vidieť.“
Brad okamžite odložil vidličku. Príbeh, na ktorý otec Simmons narážal, naozaj patril medzi nezabudnuteľné zážitky. Ako každá poriadna predmestská rodina, aj Simmonsovci z času na čas usporiadali záhradnú oslavu pre priateľov a susedov. Každý pozvaný si samozrejme so sebou priviedol spoločníka, niečo na jedenie a pár fliaš piva. Pamätnej akcie sa zúčastnila aj susedka z konca ulice, slečna Daviesová, ktorá so sebou priviedla svojho dentálneho hygienika a predstavila ho ako čerstvú známosť. Nanešťastie, takmer ihneď natrafili na malú Beu. Dievčatko pri pohľade na milého pána v stredných rokoch spustilo na svoju výšku neuveriteľný krik. Až polhodinu po odchode šokovanej susedky a jej spoločníka sa matke podarilo Beatrix ako-tak upokojiť a zistiť dôvod hysterického záchvatu. Dcérka tvrdohlavo tvrdila, že onen milý pán je veľmi zlý človek, ktorý ubližuje deťom a všetky argumenty v prospech dentálneho hygienika ignorovala. O pár týždňov milého pána zatkla polícia pre výrobu a rozširovanie detskej pornografie a organizovanie detskej prostitúcie. Podobných príhod s malou Beou zažili niekoľko. Jej šiesty zmysel bol zameraný na odhaľovanie zlých ľudí, indivíduí zameraných na spôsobovanie utrpenia iným. V rodine, ktorej čarodejnícke korene siahali niekoľko storočí dozadu, mali aj zvláštnejšie prípady. Pri pomyslení, čo by mohlo spôsobiť stretnutie ľudského detektora zla s nefalšovaným démonom, aj Bradovi prešla chuť na jedlo.
„Musíme ju nájsť! Prezriem prízemie, ty si zober poschodie a zimnú záhradu, možno sa pozerá ako Abby maľuje.“

Brad sa pustil do systematického prehľadávania, najskôr skontroloval odkladací priestor pod schodmi, ktorý Bea v živote nepoužila, ale jeden nikdy nevie čo ženu napadne. Najmä takú malú. Bol prázdny, rovnako ako hala. Žiadna z knižníc nevykazoval známky napadnutia dieťaťom. Zato dvere do otcovej pracovne boli pootvorené. Naprázdno prehltol, ak Beatrix už našla...hosťa, určite by ju už počuli aj najvzdialenejší susedia. No, možno len otcov podivný známy potreboval použiť kúpeľňu alebo... Prehltol ešte raz, rozhodnutý nerozvádzať svoje katastrofické scenáre, jeden horší ako druhý. Sám nevedel prečo, ale po špičkách sa prikradol k vchodu do pracovne, natiahol uši a ustrnul. Po chvíli načúvania sa s výrazom najvyššieho údivu vrátil k studeným lazaniam.
„Našiel si ju?“ vrazil do vnútra už poriadne znepokojený otec rodiny.
„Hej,“ odvetil lakonicky Brad, loviac posledné omrvinky.
„Kde bola?“
„Nebola, ešte stále je.“
„Tak kde je? Dúfam, že nie tam, kde by mohla robiť problémy.“
„Neuveríš,“ Brad vstal aby prázdny tanier vložil do umývačky. „Ja tiež neverím.“
„Bradford, prestaň ma naťahovať, lebo za seba neručím,“ zahromžil nanajvýš rozrušený otec. „Kde je tvoja sestra?“
„V pracovni, tvoj démon jej číta Malého princa a ona mu pri tom sedí na kolenách.“
„Malého princa? Vylúčené!“ plukovník si pod ťarchou ohromujúcej správy rovno sadol.
„Prisahám,“ slávnostne ho uistil najstarší syn. „Varoval som ťa, že nebudeš veriť. Ja ešte ani teraz neverím!“
Ako žena, ktorá nesie meno dvoch kráľovien, aj Beatrix Eleanor Simmonsová svojou náklonnosťou neplytvala. Privilégium čítať jej niektorú z obľúbených kníh udeľovala len zriedka a len za zvláštne zásluhy. Malý princ od Saint-Exupéryho bola bezkonkurenčne jej najobľúbenejšia kniha. Odkedy sa naučila čítať, prečítala ju aspoň stokrát. Niektoré pasáže vedela dokonca spamäti. Čítať jej Malého princa bolo najväčšie vyznamenanie, aké kedy niekomu udelila.
„Malého princa. Ako sa toto mohlo stať?“

Jednoducho. Za všetko mohla detská zvedavosť. Okná dievčenských izieb hľadeli na ulicu, takže Malá Bea, ako ju doma všetci volali, si všimla návrat bielej dodávky a vybehla privítať otca a bratov. Na schodišti sa zarazila, dnes otec priviezol hosťa. Zvláštneho hosťa. Veľmi zvláštneho hosťa. Zmätená sa vrátila do svojej izby. Beatrix Simmonsová celý svoj krátky život žila v dôvernej blízkosti zvláštnych vecí. Jej milovaná babička a teta boli čarodejnice. Pre cudzích to bolo tajomstvo, ale v blízkom rodinnom kruhu sa dospelí rozprávali voľne o rôznych veciach. Samozrejme, že aj ona o tom vedela, tak ako vedela, že aj ona je čarodejnica. Teda, bude. Keď vyrastie. Babička jej to sľúbila. Iné deti možno príšery poznali len zo seriálu Scooby-Doo, Bea vedela, že jej rodina odpradávna bojuje proti tvorom, čo sa skrývajú v tieňoch. Nebola si síce veľmi istá, čo znamená odpradávna alebo tradícia alebo dedičstvo povinnosti alebo vrodené magické predispozície, ale to nebolo dôležité. Ťažké slová pochopí, keď vyrastie. Teraz ju viac zamestnával zmätok, ktorý v nej vyvolal neznámy návštevník. Zvyčajne jej stačil jeden pohľad aby kohokoľvek bezpečne odhadla. Doteraz si vystačila s jednoduchým delením sveta na dobrých a zlých. Nevedela, ako to robí, ale nikdy sa nezmýlila. Na muža v otcovej pracovni jej stupnica nestačila. To nemohla nepreskúmať.
„Dobrý deň,“ spôsobne vyrušila otcovho hosťa pri obdivovaní presnej kópie slávneho Titaniku. Mladý muž sa otočil rýchlosťou skôr zodpovedajúcou fyzickému napadnutiu než pozdravu deväťročného dievčatka.
„Dobrý deň,“ opätoval pozdrav a napätá vráska na čele zmizla.
Malá slečna sa usmiala spôsobom odpozorovaným od matky pri oficiálnych príležitostiach. Prvýkrát sa sama zhovárala s neznámym mužom a chcela sa správať čo najdospelejšie. Natiahla pravú rúčku. „Som dcéra plukovníka Simmonsa, Bee...,“ jazyk sa jej zahrčkal v najnevhodnejšom momente. „Som Bee...,“ zaťala pästičky a pokúsila sa znova vysloviť meno, ktoré krášlilo aj holandskú kráľovnú. „Volám sa Bee...,“ so slzami na krajíčku nedokončila.
Neznámy si pred ňou kľakol na jedno koleno. „Ako ti hovorí ocko?“
Láskavý tón bol poslednou kvapkou. „Malá Bee...Bee...,“ pery sa roztriasli a po líčku sa jej skotúľala zradná slza.
„Včelička? To je pekné,“ usmial sa muž. Mal veľmi pekný úsmev.
Beatrix Eleanor si dlaňou roztrela slzu po tvári a opätovala úsmev. „Môžeš mi tak hovoriť,“ znova natiahla pred seba ruku. „Ako sa voláš ty?“
Jemne ju potriasol. „Teší ma, Včelička. Ja som Irvin.“
„Potešenie je na mojej strane,“ vyhlásila ako ozajstná panovníčka. V rozpakoch nad vlastnou opovážlivosťou schovala obe ruky za chrbát a o krok ustúpila. Irvin sa postavil.
„Pekné lode.“
„Všetky urobil ocko. Toto je Zlatá laň, Francis Drake na nej doviezol svojej kráľovnej veľký poklad,“ ukázala na najbližšiu plachetnicu. „Nad ňou je Santa Maria, patrila Krištofovi Kolumbusovi. On objavil Ameriku, vieš?“
„Niečo som o tom počul,“ pripustil pobavene démon, obzerajúc si trojsťažník.
„Tá úplne hore je Victoria, prvá loď, ktorá oboplávala svet. A toto je King George,“ ukázala na mohutnú bojovú loď. „Bojoval vo veľkej vojne. V Európe. Aj môj najobľúbenejší spisovateľ bojoval vo vojne, ale on bol letec. Napísal knihu o pokazenom lietadle a malom princovi. Poznáš ju?“
„Myslím, že nie.“
„Och, to je škoda. Je to veľmi dobrá kniha. Mamka mi ju kúpila minulý rok na narodeniny. Aj Abby a Steven mi ju kúpili. Ale ja mám najradšej tú od ocka. Sú v nej smiešne obrázky, ovečka v zásuvke a baobab a Malý princ s líškou. Poznáš príbeh o ovečke v zásuvke?“ spýtala sa zvedavo a veľmi sa potešila, keď hosť pripustil, že nie. „Sadni si sem,“ poklepala rukou na gauč. „Hneď ti ukážem ovečku aj baobab. Mám u ocka vždy odloženého jedného Malého princa.“ Z najnižšej police v knižnici vytiahla útlu knihu a prisadla si k hosťovi.
„Rád čítaš nahlas? Ja mám veľmi rada, keď mi naši čítajú nahlas. S mamkou si vždy čítame, keď je večer doma. Aj tebe mamka čítala rozprávky?“
„Áno, ale to je už veľmi dávno.“
„Budeš mi čítať?“ podala mu knihu otvorenú na prvej strane.
„Och... no... ja...nemyslím, že...,“ zajachtal zaskočený démon.
„Prosím,“ prosebne na neho uprela veľké hnedé oči. Najstarší trik na svete zaúčinkoval. Opäť.
„No dobre. Kúsok.“
„Čítaj od začiatku,“ ukázala prštekom, kde má začať a oprela sa o jeho rameno. „Odtiaľto nevidím obrázky,“ zamrvila sa o pár riadkov neskôr. „Ukáž,“ vzala knihu, celkom samozrejme sa vyšplhala na mužove kolená a oprela sa o jeho hruď. „Môžeš čítať ďalej. Tu si skončil,“ ukázala na koniec príslušného riadku.

Takto ich našiel plukovník. „Beatrix, miláčik, náš hosť je unavený.“
„Dobre, ocko. Dočítame si to nabudúce.“ Vzala knihu, založila rozčítanú stranu a veľmi spôsobne sa postavila vedľa rodiča. „Dovidenia.“
Plukovník chytil dcéru za ruku a odviedol ju do jej izby, vážne sa posadil na posteľ. Zamračene sa usadila vedľa.
„Beatrix, som s tebou veľmi nespokojný. Porušila si pravidlo. Vieš veľmi dobre, že sa nesmieš zhovárať s cudzími ľuďmi. Prečo si išla do pracovne?“
„Bola som zvedavá,“ priznala bez okolkov. „Neporušila som pravidlo. Priviedol si ho k nám, takže nie je cudzí.“
„Bea, moja maličká,“ vzdychol si unavene otec, „niektoré veci komplikovanejšie ako sa na prvý pohľad zdá. O našom hosťovi sa porozprávame neskôr. Zatiaľ mi sľúb jedno. Nebudeš sa s ním rozprávať, kým ti to výslovne nedovolím.“
„Prečo?“
„Keď príde mamička, vysvetlíme ti prečo. Sľúb mi to.“
„Nie. Je veľmi milý a páči sa mi. Vydám sa za neho!“
„To skôr zamrzne peklo!“ vyletelo zo šokovaného rodiča nepedagogicky ale o to úprimnejšie. „Beatrix Eleanor, buď mi okamžite sľúbiš, že poslúchneš alebo budeš mať domáce väzenie bez televízora a počítača až do odvolania. Minimálne do maturity! Ak nie až do promócie.“
„Sľubujem,“ vytlačila zo seba neochotne. „Ale Irvin mi začal čítať Malého princa,“ uprela na otca prefíkano-nevinný pohľad a našpúlila pery.
„Dočítaš si ho sama!“ nedal sa obmäkčiť. Vzápätí sa zarazil. „Irvin? Volá sa Irvin? Odkiaľ to vieš?“
„Povedal mi,“ odsekla, nahnevaná, že jej úskok nevyšiel.
„Čo ti ešte povedal?“
„Že mám pekné meno a páčili sa mu tvoje lodičky.“
„A ešte?“
„No... nepozná Malého princa, tak som mu požičala môjho. Toho s obrázkami, aj jemu sa páčili. Prečo sa pýtaš, ocko?“
„Bea, dievčatko, neviem, ako by som ti to vysvetlil, takže mi budeš musieť veriť. Ten... Irvin... nie je dobrý človek.“
Hnedé oči sa zúžili do tenkých čiarok. „To nie je pravda! Ja to viem!“
„Možno som sa nevyjadril celkom správne. On je... iný...je zvláštny...“
„Hej, ja viem.“
„Vieš?“
„Mhm, Je taký ako ja. Nie celkom, ale... Skoro. Tu, vnútri,“ priložila si rúčku na hruď. „Rozumieš? Nemusíš sa báť, ocko. Irvin nám neublíži, je náš priateľ. Môžeš mi veriť. Viem to.“
Táto matematika už bola na plukovníka privysoká. Akonáhle do hry vstúpila mágia, dobrovoľne opúšťal bojisko.
„Hm...Porozprávame sa, keď sa vráti mamička. Dovtedy, maličká moja, dala si mi sľub a sľuby sa majú plniť,“ postavil sa a výchovne zdvihol prst.
„Áno, ocko,“ prisvedčila zdráhavo. „Zostanem vo svojej izbe a budem sa hrať.“
„Dobré dievčatko,“ zavrel za sebou dvere. Na chodbe zaváhal. Má ísť dolu aby... Čo? Vyhodil na ulicu osobu, ktorá pred pár hodinami zachránila život jemu aj jeho synom? Prečo? Kvôli náhlej sympatii malej čarodejnice? Unavene si prešiel rukou po tvári. Keby tu tak bola Melly. Ona vždy nájde správne riešenie etických hlavolamov.
„Stalo s niečo, ocko?“ Abigail, jeho staršia, si pred vchodom do svojej izby utierala ruky do fľakatej handry. „Našli ste Beu?“
„Hej,“ prikývol. „Teraz je vo svojej izbe. Mohla by si na ňu trochu dať pozor, prosím? Nech tam aj zostane, kým sa nevráti mama.“
„Hej. Iste,“ súhlasila okamžite. „Stalo sa niečo?“
„Neskôr, Abby.“
„Tak dobre,“ roztržite si prešla rukou po líci a rozmazala kvapku bledomodrej farby do širokej šmuhy, siahajúcej od ucha po nos. „Dám pozor. Spoľahni sa,“ s úsmevom za sebou zavrela dvere.
Prikývol, aj keď ho už nemohla vidieť. Na racionálnu a praktickú Abby sa skutočne mohol spoľahnúť. Jeden problém mal z krku. Čo s tým druhým? Nerozhodne pozrel na schody do haly, na dcérinu izbu, na dvere svojej spálne. Cítil sa strašne unavený! Termín sobáša jeho najmladšieho dieťaťa s démonom vzhľadom na vek nevesty nehorí, takže riešenie tohto problému môže počkať. Tak sto rokov, minimálne.

Stuart ležal v posteli a premýšľal. Mal by spať, cítil sa telesne aj duševne vyčerpaný. Lenže... keď zavrel oči, znovu videl obrazy z dnešnej noci, na ramenách cítil ruky, ktoré ho strčili do klietky, nedokázal sa zbaviť zápachu preliatej krvi. Obe ruky si pritisol na brucho, potreboval sa presvedčiť, že nahmatá neporušené svaly a kožu. Spomienka na zranenie bola priveľmi čerstvá. Vlastne nie. Nie na zranenie. Útok upíra bol neľudsky rýchly, nestihol ho ani poriadne zaznamenať. Spomínal si len na tvár s hrôzostrašnou paródiou úsmevu, ktorá sa vynorila z tmy, na zvuk trhaného oblečenia, na bolesť. Na bolesť, neznesiteľnú bolesť, ktorá ho kmásala na kúsky. Na zúfalstvo v otcovom hlase, na hrôzu v tvárach bratov. Na vľúdny hlas, na dotyk prinášajúci úľavu. Na zázrak, ktorý ho vrátil do života. Billy ticho vzdychol zo spánku, Stuart sa obrátil na bok, ale Morfeus ho stále obchádzal. Skúsil polohu na bruchu, bez úspechu. Rezignovane sa posadil, nemá zmysel nútiť sa do spánku. Natiahol si domáce oblečenie, s nádejou sa obzrel na brata. Billy sa nenechal vyrušiť, obrátil sa na druhý bok a blažene zafučal.
„Poleno,“ zafrflal Stuart smerom k dvojčaťu. Potreboval sa s niekým porozprávať, no Billy očividne nemal o diskusiu záujem. Sestry z pochopiteľných dôvodov neprichádzali do úvahy a Brad ho s najväčšou pravdepodobnosťou pošle okamžite do postele. Mohol by...? Mal by...? Patrilo by sa...? Cestou do haly bláznivý nápad dostával reálnejšiu podobu. Decentne zaklopal na nedovreté dvere otcovej pracovne. Cítil ako mu vlastná opovážlivosť rozbúchala srdce, keď nazrel dovnútra. Zvláštny hosť nespal, odsunul otcove papiere na okraj písacieho stola, aby urobil miesto pre svoj notebook.
„Môžem ďalej?“
Mladý muž zdvihol hlavu od počítača. „Stalo sa niečo? Necítiš sa dobre?“
Stuart sa rozhodol otázky považovať za pozvanie. Vošiel a posadil sa na gauč. „Nie. Je mi celkom fajn. S prihliadnutím na okolnosti,“ dodal s úškrnom. „Vlastne som chcel... Poďakovať. Zachránil si mi dnes v noci život. Dvakrát. To pre mňa ešte nikto neurobil. Fakt, vďaka. Bol si bombový. Tie tvoje triky, to je fakt niečo,“ v rozpakoch zmĺkol. Slová, ktoré v duchu zneli úžasne štýlovo, vyslovené nahlas stratili lesk. Možno preto, že vôbec nebol tak nad vecou, ako sa snažil predstierať. „Len som chcel... Keby som mohol pre teba niečo urobiť, stačí povedať.“
Tvár muža za písacím stolom bola nečitateľná. „Áno, by si mohol si niečo pre mňa urobiť.“
Stuart mimovoľne zatajil dych, už je to tu. Otec ich varoval! Podaj čertovi prst a schmatne ti celú ruku. Za záchranu života bude musieť zaplatiť dušou. Ak teraz vykríkne, stihne niekto prísť na pomoc?
„Môj počítač nepracuje tak, ako by mal. Neviem prečo. Ak mi poradíš, kde ho môžem nechať opraviť, naše účty budú vyrovnané.“
Stuart nahlas vdýchol. Tento maník je fakt samé prekvapenie! „Hej, samozrejme, že poznám machra, ktorý ti dá písíčko do poriadku. Pusti k bedni profíka, pozeraj a žasni.“

Po prebudení prvé kroky Freda Simmonsa viedli do pracovne. Vankúš a deka ležali nepoužité tam, kde ich predpoludním položil. Faktúry, projekty a ponuky z písacieho stola niekto preložil na police medzi knihy. Démonov batoh ani jeho majiteľ sa v miestnosti nenachádzali. Najbližšie zvuky života sa ozývali z kuchyne, zamieril tam. Jeho synovia vyplienili chladničku a momentálne, v relaxačných polohách, napomáhali tráveniu popíjaním piva.
„Ahoj, ocko,“ Brad bleskurýchlo zložil nohy zo stola.
„Ahojte,“ plukovník ohľaduplne nevidel ako Steven ukradomky vopchal svoju fľašu pod stoličku. Chlapci sa po dnešnej noci potrebovali uvoľniť.
„Odišiel asi pred hodinou,“ odpovedal na nevyslovenú otázku najstarší, „taxíkom na stanicu. Zapísal som si číslo taxíka a overil som cieľ cesty. Taxikár ho vysadil na stanici, účet vyrovnal. Inak, kým si spal, tak sa nič zvláštne nestalo.“
„To rád počujem. Prečo nespíte?“
„Spali sme,“ zívol Billy. „Teda, ja určite. Bol by som v posteli doteraz, keby....“ Kopanec do nohy ho upozornil, že poskytol o jednu informáciu naviac.
„Keby?“ chytil sa synovho podrieknutia rodič.
„Počul som ako Stui kradne preč. Keď sa dlho nevracal,“ priznal prichytený neochotne, „išiel som ho hľadať, či mu neprišlo zle alebo tak.“
„A?“
„Našiel som ho v tvojej pracovni. Brada tiež.“
„Čo ste tam robili?“
Mladí Simmonsovci mimovoľne vtiahli hlavy medzi plecia, ocko sa hnevá. Poplašené pohľady lietali od jedného k druhému a k tretiemu, nevyhli sa ani štvrtému.
„Nič nezákonné,“ vyhŕkol najstarší, jednohlasne zvolený za rečníka. „Videl som Stuarta, ako sa vplížil do pracovne, tak som išiel za ním. Našiel som ho, ako sa hrabe v Irvinovom notebooku.“
„Chcel som sa len poďakovať. Bol som len zdvorilý. Ten chlapík mi predsa zachránil život,“ vysvetľoval Stuart skrúšene. „Spýtal som sa, či môžem pre neho niečo urobiť a on, že vraj hej. Vraj má pokazené písíčko. Tak som si k nemu sadol. Mal ho zavírený, asi sedem trójskych červov, plný spamu. Taký parádny stroj a taká mizerná starostlivosť. Vôbec nemal inštalovaný antivirák, ani...,“ vysvetľovanie technického nadšenca pod ťarchou otcovho pohľadu odumrelo.
„Myslím, že som vám dôrazne zakázal priblížiť sa k tomu démonovi v mojej neprítomnosti. Ktorej časti slova zákaz ste neporozumeli?“
„Ale, ocko,“ Billy sa pokúsil obrátiť situáciu na žart, „museli sme si predsa preklepnúť budúceho švagra.“
„Prosím?“
Podľa ľadového tónu hlavy rodiny okamžite pochopil, že prestrelil. „Keď si doviedol Beu hore, nezavrel si poriadne dvere a nerozprávali ste sa práve potichu. Počul som takmer všetko. Keď toho tvojho démona schválil náš indikátor zla, tak nemôže byť skutočne nebezpečný, inak by som nenechal Stuiho aby...“
„Takže ty si spal?“ oboril sa Stuart na dvojča.
„Hej! No, nie celkom. Akoby som mohol chrápať, keď sme mali v dome ozajstného démona. Nemohol som predsa premeškať takú príležitosť. Keby si za ním nešiel ty, išiel by som sám.“
Plukovník stiahol obočie do súvislej čiary. „Neposlúchli ste priamy rozkaz, a to, ako viete, bude mať následky.“
Bratia si vymenili odovzdané pohľady. Spomínané dôsledky zväčša predstavovali nútené práce v záhrade alebo pri údržbe domu. Podľa možnosti v čase konania nejakého vychyteného koncertu alebo inej zaujímavej akcie.
„Takže, synovia moji, čo ste zistili?“ položil bývalý vojak ďalšiu otázku.
„Už som sa bál, ocko, že sa nespýtaš,“ odľahlo Stuartovi. Pohodlnejšie sa rozvalil na stoličke, ovlažil si hrdlo a spustil. „Na subjekt sme použili metódu nepriameho krížového výsluchu kombinovanú so skúmaním informácií uchovávaných na prenosnom elektronickom médiu.“
„Stuart, ľudskou rečou.“
„Jasan, ocko,“ rozprávač zvädol. „Jednoducho. Najskôr sme sa bavili len o tej jeho bedni. Fajn stroj, výkonný, praktický a má zvýšenú odolnosť proti mechanickému poškodeniu. Ten model stojí kopu prachov, ale je využitý na tridsať percent aj to metódou pokus-omyl. Ako keby niekde počul, že počítač je fajn vec a jeden si kúpil. Prečítal si užívateľskú príručku a potom skúšal, čo to spraví, keď stisne nejakú klávesu.“ Znalec celým telom vyjadril svoje znechutenie. „O ochrane dát asi počul prvýkrát odo mňa. O rozdelení disku a zálohovaní tiež. Tak som sa pustil do práce, pri tej príležitosti som si obzrel obsah. Nemá žiadne hry. Vôbec žiadne. Ani jednu. Pokiaľ som mohol posúdiť, všetko, čo má uložené, sa týka medicíny. Anatómia ľudského tela, choroby, popisy príznakov, liečenie, najnovšie postupy, genetika, liečivá, účinné látky, výroba, liečivé rastliny.“
„Pokiaľ si vedel posúdiť?“ zaujímalo otca.
„Hej, nie som fachman na cudzie reči. Rozoznám akurát tak španielčinu a on tam má stiahnuté články odhadom tak v siedmych rečiach. Nerátam čínske, či aké hieroglyfy. Ale na to sa musíš spýtať odborníka.“
Fred sa spýtavo pozrel na svojho najstaršieho.
„Vedel som, že si to neodpustíš,“ zazrel Brad na Stuarta, ktorý ho posmešne pozdravil poloprázdnou fľašou. „Máš to u mňa.“
„Aby si rozumel, ocko, Brad chcel odvrátiť pozornosť od Stuiho, kým sa hrabal v Irvinovom počítači, ale nenapadlo ho nič lepšie, len sa pochváliť svojím prekladom. No, keď uvážim, že posledného polroka o ničom inom ani nehovorí, tak prečo sa vlastne čudujem?“ položil sám sebe rečnícku otázku Billy. „Teda, vytiahol ten svoj slávny preklad bretónskej ľudovej balady a ten tvoj démon ho zotrel pod čiernu zem. Vraj preklad presne nevystihuje jednotlivé citové odtiene balady. Hodinu, ocko, hodinu, debatovali hádam o každom verši! Najskôr anglicky, ale keď prešli na hatmatilku francúzštiny, španielčiny a latinčiny, tak som sa vzdal. A môžem skromne podotknúť, že rodinný špecialista na románske jazyky ledva stíhal.“
„Náhodou,“ ohradil sa Brad, „skvelo sme sa pozhovárali. Niektoré jeho pripomienky môžem použiť pri vylaďovaní prekladu. Zato ty si tam sedel sfučaný ako kysnuté cesto. Aby si vedel, ocko, našiel sa niekto, kto prehádal našu prírodovednú encyklopédiu.“
„Chlapci, k veci.“
„K veci,“ prikývol Brad. „Som si istý, že angličtina je jeho materinský jazyk, ale určite nie je Američan a ani potomok aristokratických plantážnikov z Louisiany. Tipujem, že vyrástol v anglicky nehovoriacej krajine, pravdepodobne Francúzsko alebo nejaká frankofónna oblasť v Európe, odtiaľ ten prízvuk. No ak je džentlmen charakterizovaný ako človek, ktorý nazve mačku mačkou aj potom, čo sa o ňu potkne, tak sme práve jedného mali doma. Má sakramentsky dobrú výchovu.“
„Nemá ani šajnu o fungovaní štátu, sociálnom systéme či zahraničnej politike. O spoločenské vzťahy sa zaujíma, len ak sa priamo týkajú. Typický ľahostajný občan,“ pridal sa Billy. „Nerád, ale musím uznať, že v medecíne, botanike a biológii, je lepší ako ja a chcel by som mať jeho vedomosti z chémie. No fyzika, matika, astronómia a mechanika mu nehovoria vôbec nič.“
„O modernej technike má veľmi vágne vedomosti, ale učí sa čertovsky rýchlo,“ prispel svojou troškou do mlyna Stuart. „Každý postup mu stačilo ukázať len raz.“
„Nevyťahuje sa, je veľmi zdvorilý a opatrný. Za celý čas, kým bol u nás sa ani nenapil vody,“ podotkol dosiaľ mlčiaci Steven. „A jeho aura je úplne jedinečná, akoby na nočnej oblohe vybuchoval modrý ohňostroj.“
„Behá mi mráz po chrbte, vždy keď začneš s týmto...,“ striasol sa Stuart. „Akoby nestačil jeden pošuk v rodine!“
Steven sa zranene schúlil na stoličke.
„Stui, určite si unavený, choď si ľahnúť,“ zasiahol mäkko otec a zdvihol sa. „Vy ostatní upracte kuchyňu, mama sa vráti každú chvíľu. Nech tu nenájde neporiadok. Inak, dobrá práca chlapci. Som na vás hrdý.“
Bratia si vymenili veľmi potešené pohľady.
„O vašom treste za porušenie rozkazu dôkladne porozmýšľam,“ vypálil plukovník partský šíp, vychádzajúc z dverí. „Myslím, že mama chcela natrieť záhradnú besiedku. Alebo plot? Musím sa jej spýtať.“
Zborové zakvílenie by nešťastným mladíkom závidel ktorýkoľvek profesionálny antický chór.
Bývalý vojak sa potuteľne usmial, presne takú reakciu od svojich chlapcov očakával, no trochu obyčajnej telesnej práce im nezaškodí. Spokojne sa pobral do svojej pracovne, rozostavaný model papyrusovej lode mu pomôže pri rozmýšľaní. Do pomysleného spisu vo svojej hlave, vedeného pod krycím názvom Démon, priložil nové fakty. Mozaika, namáhavo pozliepaná z čriepkov informácií začínala dostávať jasnejšie kontúry. Nanešťastie, obraz, ktorý vytvárala, sa nehodil ku žiadnej známej hypotéze o predstaviteľoch nečistých síl.


*Little Bee - malá včela
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.10.14 14:37

Už sa ani nepamätám, kedy som mala naposledy čas si v kľude sadnúť k poviedke a prečítať si pokračovania. Za tú dobu to tu pekne narástlo -tri, alebo až štyri pokračovania a ja som ich doteraz nevidela - hanba mi. Ale čo už, štúdium má, bohužiaľ, prednosť a skúšky sú pred dverami. V rámci psychohygieny som sa ale na chvíľu odtrhla a konečne sa dostala k príjemnejším záležitostiam. Nebudem rozpisovať o každom príspevku zvlášť, len skonštatujem, čo som spomínala, myslím, v Treťom stretnutí - Pišťík Segalovie, Sly, Arnie i Chuck sa môžu schovať, toto je akcia, ako má byť Rovnako sa mi páčila aj návšteva nemocnice a "úžasná" ochota spolupracovať všetkých prirodzených i nadprirodzených pacientov. A Irv u Simmonsovcov - ktovie, či ten chudák démon o sebe vie to všetko, čo naňho vyhrabala mládež Very Happy Každopádne sa teším na ďalšie pokračovanie, a naďalej tajne dúfam v "cestu do hlubin démonovy duše".
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.10.14 17:52

Tahle část je vážně úžasná! Naprosto jsem si zamilovala Bee! Je rozkošná, vážně. A myslím, že zcela přesně vystihla Irvina. Doufám, že Irvin ještě chvíli u Freda zůstane, protože celé toto jejich soužití je hrozně krásné, i to, jak se Fred stále snaží zjistit, co je Irv vlastně zač. Takže tleskám a těším se na pokračování 704
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.10.14 9:26

just-me -ďakujem za pochvalu akcie a rovnako aj scén z nemocnice .
ktovie, či ten chudák démon o sebe vie to všetko, čo naňho vyhrabala mládež - nie, nevie. Ale dozvie sa Shocked . Aspoň časť z toho 703

bohdy - ďakujem a zvlášť ďakujem za Včeličku . Irvin a Simmonsovci to ešte chviľku spolu potiahnu, ale nesľubujem, že to bude bezproblémové "spolužitie" 703 .

Pokračovanie bude. Pomaly sa na ňom pracuje. Veľmi pomaly. So zmenou ročného obdobia sa znásobili moje pracovné povinnosti a momentálne nestíham ani tých obligátnych 15 riadkov týždenne. Nezostáva mi nič iné ako nádej, že Irvinovi a spol. zachováte svoje sympatie aj v budúcnosti. Dúfam, že sa stretneme počas nejakej ďalšej prestávky .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.12.14 13:23

Máme tu ďalšiu prestávku .
Predsviatkový stres je krutý a prípravy na Vianoce vrcholia ( fish ), tak dnes iba kúsok.
Prajem príjemnú zábavu.
-----------------

10




Mesto, ktoré nikdy nespí, sa zo všetkých síl usilovalo dostáť svojej prezývke. Ulicami pulzovali žlté taxíky, na chodníkoch sa nervózni chodci obratne preplietali medzi užasnutými turistami, zízajúcimi na pouličných umelcov.
„Vždy zabudnem, aké je toto mesto blázinec,“ pokrútil hlavou Fred Simmons a krok ustúpil, aby si lepšie prezrel obrovskú budovu, pred ktorou stáli. Poslíček, roznášajúci pizzu na bicykli, sa rýchlou myšičkou vyhol zrážke a s nadávkou odfrčal odovzdať objednávku. Bývalý vojak ani nezaznamenal, že skoro spôsobil dopravnú nehodu.
„Keby som tu mal žiť, tak sa zbláznim. Cítim sa ako opica v cirkuse,“ napravil si športové sako, ktoré výnimočne nahradilo maskáčovú bundu. „Čím skôr odtiaľto vypadnem, tým lepšie. Tak poďme, nech nestrácam zbytočne čas,“ pootočil sa k obchodnému spoločníkovi a znova zlostne zafučal. Žiadny iný prejav nesúhlasu si nemohol dovoliť a mohol si za to sám. Tentokrát ich služby potrebovala rodina, obývajúca luxusný apartmán v drahom vežiaku na prestížnej adrese. Ochranka v dome by mohla mať námietky proti návšteve dvoch indivíduí v ošúchaných jeansoch. Preto sako, košeľa z jemnej bavlny a viazanka. Primerane oblečení splynú s davom v centre a nevzbudia neželanú pozornosť. Na jeho výslovný príkaz sa démon dostavil slušne oblečený, v tmavošedom obleku, perlovosivej košeli s viazankou tmavšou o dva odtiene. A priťahoval pohľady všetkých okolo idúcich žien, ba aj niekoľkých mužov. Skutočne skvelé maskovanie. Metrosexuál, nastupujúci obďaleč do taxíka, zaznamenal nesúrodú dvojicu a zaváhal. Mladšieho muža si premeral oceňujúcim pohľadom, staršieho závistlivo. Plukovník si všimol neželaný záujem o svoju osobou, stačilo stiahnuť obočie a záujemca sa urýchlene pratal do pristaveného dopravného prostriedku.
„Poďme,“ zopakoval zbytočne a rázne vykročil k vchodu do budovy. Vestibul spĺňal všetky nároky reprezentačného vstupu. Travertínová podlaha a obloženie stien, mosadzné menovky sídliacich firiem, diskrétna ochranka, dobre oblečení návštevníci, náhliaci sa von či dnu alebo postávajúci v hlúčikoch pred výťahmi.
Plukovník sa pridal k čakajúcim pred najbližšími dverami pod blikajúcim číselníkom.
„Kde máš ruksak?“ spomenul si dodatočne na démonovu nerozličnú batožinu.
„V hoteli,“ mladší muž automaticky povytiahol z vrecka kartičku od izby. „Turistický vak nie je vhodným doplnkom k obleku, najmä vzhľadom na tvoju požiadavku nevzbudzovať pozornosť.“
„Predsa len si ho mal použiť. Na hlavu,“ zamumlal ironicky Fred.
„Prosím? Obávam sa, že som nepochopil pointu tvojho vtipu.“
„To nebol vtip.“
„Skutočne? Zdalo sa mi... No, nechajme to,“ mladší muž mávol rukou a opäť raz vytiahol svoju obvyklú námietku. „Stále nerozumiem, prečo nemôžeme použiť schodište?“
„Pretože nepôjdem pešo štyridsaťpäť poschodí. Najmä nie smerom hore!“
„Berúc do úvahy tvoj vek a začínajúcu artritídu, by výstup pre teba mohol byť náročný, ale...“
„Prestaň!“ zahriakol plukovník podkušiteľa. „Prosím,“ doložil s ohľadom na okolostojacich. Aj tak zaznamenal pohoršené pohľady od zástupkýň nežného pohlavia, ktoré všetky náhodou pociťovali potrebu čakať na výťah na démonovej strane. „Šetri si energiu na neskoršie. Potrebujem sa s tebou vážne pozhovárať.“
„Hm, nejaké nezrovnalosti vo financiách z mojej strany?“
Žena v strednom veku, s postavou a tvárou, ktorých zachovalosť už nemala veľa spoločného s dielom matky prírody, sa ani nesnažila predstierať, že nepočúva ich rozhovor. Špičkou jazyka oblizla hornú peru a s výrazom tigrice na love sa otočila ku dvojici, pravdepodobne ju napadol veľmi konkrétny spôsob ako investovať. Skôr, do koho investovať.
„Nie,“ zareagoval rýchlo Fred. „Skôr naopak.“
Nadšenie v očiach mestskej šelmy pohaslo. Trochu.
„Mám u teba dlh...“ Príchod výťahu prehlušil koniec vety. Vošli do luxusnej kabíny pre dvanásť osôb vyloženej tmavým drevom a chrómom. Plukovník stlačil štylizovanú štyridsaťpäťku. „Mám u teba dlh a chcem ho vyrovnať čo najskôr.“
„Aha. No ako ťa poznám, nedáš pokoj, kým nedosiahneš svoje. Dobre, dám ti možnosť ako vyrovnať záväzky.“
Viac plukovník ani nežiadal, len sa obával, aby cena za preukázané služby nebola privysoká. Aj keď... čo by neobetoval pre svoje deti?
„Odmietni objednávku na ďalšiu prácu. V najbližšom období budem potrebovať nejaký čas pre seba.“
Tak takúto faktúru starší obchodný spoločník naozaj neočakával, prekvapene sa oprel o stenu. V tej istej chvíli výťah trhane zastal. Na displeji zamrzla číslica deväť, svetlo zablikalo. Ľudia v kabíne nepokojne zdvihli oči k svietidlu. Na náhly prepad o desať centimetrov zareagovali zdesenými výkrikmi. Výťah sa zasekol uprostred dvoch poschodí, normálne osvetlenie nahradilo núdzové svetielko.
„No nazdar, vypadol prúd,“ ozval sa do napätého ticha niekto.
„Taká smola,“ zabedákala žena v béžovom kostýme. „Akurát teraz, keď na mňa čaká môj rozvodový právnik. Účtuje mi každú začatú hodinu! Myslíte, že tu budeme trčať dlho?“
„Určite nie,“ dodával sám sebe nádej úradník v typickom šedom obleku. „Je pracovný deň, určite čoskoro opravia výpadok alebo nás prídu vyslobodiť.“
„Minule som tu bola zavretá skoro hodinu,“ posťažovala sa postaršia výkonná asistentka a posunula si okuliare na ostrom nose vyššie.
„Už len to by nám chýbalo,“ zašomral plukovník nespokojne. „Čakať zavretí v tejto kovovej rakve hodiny. Hádam sme predsa len mali ísť po schodoch.“ Zo strany spoločníka, nadšeného telesným pohybom, neprišla odpoveď plná zadosťučinenia. Démon bol priveľmi zaneprázdnený zápasom s kravatou, po sluchách mu stekali kvapky potu, zúfalo lapal po vzduchu. Záchvat klaustrofóbie ako z učebnice. V žiadnej z praktických medicínskych príučiek sa však neuvádza, že postihnutému sčernejú oči. Fredova päsť vyletela akoby mala vlastnú vôľu. Démon nemal žiadnu šancu uhnúť úderu namierenému do tváre, aj keby ho bol schopný zaregistrovať. Padajúce telo pritiahlo pozornosť cestujúcej verejnosti, ktorá spoločne hypnotizovala nehybný číselník poschodí.
„Preboha!“ zjajkla postaršia výkonná asistentka a pritisla si na hruď zložku dokumentov, akoby ju mohli ochrániť.
Fred s ohľadom na prítomných opatrne položil démona v bezvedomí na koberec.
„Nerobte paniku, vážená. Prišlo mu zle. To sa stáva.“
„Iste,“ prikývla tigrica, „to sa stáva. Pustite ma bližšie. Mám pri sebe parfum,“ vytiahla fľaštičku Caron’s Poivre.
„A čo chcete s tou lacnou voňavkou?“ zastarela sa čakateľka na rozvod.
„Kvalitný parfum je účinný prostriedok na mdloby!“
„Kvalitný parfum možno, ale nie vaša falšovaná...!“
„Dámy, odstúpte trochu a vy schovajte tú voňavku. Ak to tu rozlejete, tak sa všetci podusíme! Mám kurz prvej pomoci, postarám sa o neho!“ zasiahol plukovník.
Zúčastnené ženy neochotne poodstúpili. Tigrica síce schovala fľaštičku do kabelky, ale rozhodne sa nemienila vzdať vyhliadnutej koristi bez boja. Ako odpoveď na Fredovu nemú modlitbu sa rozsvietilo svetlo a výťah začal klesať zvyčajnou prevádzkovou rýchlosťou.
„Chvalabohu,“ oddýchol si úradník. „Zasa ide prúd.“
Plukovníkovu dilemu, či začať so serióznym kriesením, vyriešilo mäkké dosadnutie kabíny na prízemie. Uniformovaný ochrankár rutinne cestujúcich vyzval, aby vystúpili a láskavo počkali na povinné preskúšanie spoľahlivosti výťahov. Pri pohľade na muža v bezvedomí len povytiahol obočie a vysielačkou prizval pomoc. Na veľké zadosťučinenie tigrice jeden z privolaných mužov s logom bezpečnostnej služby strčil démonovi pod nos vonnú soľ. Účinok sa dostavil ihneď. Ležiaci muž otvoril oči. Normálne, sivé.
„Čo sa stalo?“
Plukovník, stojaci v pohotovosti, si oddýchol.
„Zosypal si sa. To sa stalo.“
„Pane, bolo by vhodné aby ste išli s nami, kým vás budeme môcť odtransportovať do nemocnice,“ zamiešal sa profesionálnym tónom jeden z ochrankárov.
„Áno. Dobre.“ Démon si pri vstávaní nechal pomôcť a bez námietok nasledoval ochotného muža. Plukovník, mierne zarazený vývojom situácie, išiel tiež. V jednej z bočných chodieb dostali dve miesta. Na koženkových kreslách pri stene už sedelo niekoľko obetí výpadku prúdu. Matka so synom, ktorý sa mohol pochváliť zdravou prírodnou farbou, bledozelenou, študent, otrasený po epileptickom záchvate a mladá žena s obviazaným členkom.
„Vyvrtla som si členok, keď sa zasekol výťah,“ vysvetlila na spýtavý plukovníkov pohľad.
„Nečudujem sa,“ zamrmlal nezdvorilo popod nos konzervatívny otec dvoch dcér. Na druhej nohe mala lodičku s dvanásťcentimetrovým opätkom. „Si v poriadku?“ zaujímal sa hlasnejšie o démonov stav.
„Áno. Samozrejme,“ mladík bruškami prstov skúmal podliatinu na lícnej kosti.
Jeden z ochrankárov vylovil z prenosnej chladničky vrecko s ľadom a ponúkol ho postihnutému. „Priložte si to na líce. Ľad pomôže zmierniť opuch.“
„Vďaka,“ priložil si vrecko na tvár.
„Sanitka už je na ceste. V nemocnici vás prehliadnu. Pre istotu, pri páde ste mohli utrpieť nejaké zranenie,“ muž v uniforme sa usiloval robiť svoju prácu dobre. „Prosím, počkajte tu. My s kolegom máme prácu.“ Obaja priateľský chlapíci odbehli.
„Mami, mne je zle,“ zastonalo zelené chlapčisko a hneď to aj dokázalo. Matka vykríkla. Otrasený študent, sediaci vedľa, nestihol uhnúť a s nadávkou striasal chlapcove zvratky z bundy, ktorú mal položenú na kolenách. Dáma, žijúca na vysokej nohe, pohotovo zdvihla oba členky, ten obviazaný aj ten pekne tvarovaný. Plukovník ochotne vytiahol balíček papierových vreckoviek a ponúkol ich šokovanej matke. Zmätok, vyvolaný pokazeným žalúdok netrval dlho, no po démonovi na kresle zostalo len vrecko s ľadom. Plukovník zahrešil, ticho, ale o to šťavnatejšie. Mohol tušiť, že nezvyčajná ochota poslúchať len zastiera úmysel, čo najskôr zmiznúť. Vytiahol mobil, zachmúrene si ho poobracal v prstoch a vložil do vrecka. Niektoré veci je lepšie vybaviť osobne.

Dvere s číslom stosedemnásť presne zodpovedali nižšiemu cenovému štandardu hotela. Popukaná farba a otlčené drevo zažili aj lepšie časy. Koncom minulého storočia. Plukovník bez zaváhania stisol kľučku. No, čo už. Každý má svoje chyby. Niekto odchádza bez rozlúčenia, niekto neklope.
Muž, stojaci pri stole sa bleskovo otočil, v pravej ruke sa zaleskol nôž.
„Dobrý deň,“ pozdravil plukovník, vošiel a zavrel dvere.
„Ako si ma našiel?“ démon schoval nôž do krížového puzdra na opasku.
„Vytiahol som ti kartičku z vrecku, kým si sa váľal vo výťahu.“
„Aha.“ Mladý muž sa vrátil k skladaniu saka.
Krátka odpoveď plukovníka popudila. „Aha? To mi viac nepovieš?“
„Čo chceš ešte počuť?“
„Vysvetlenie,“ vyštekol starší obchodný spoločník. „Zmizol si bez slova od rozrobenej práce. To po prvé! A po druhé...“
Démon konečne skomprimoval sako k svojej spokojnosti a vložil ho ruksaku.
Nevolaný hosť sa zarazil, jeansy a tričko pripravené na jedinom kresle v miestnosti, toaletné potreby vyrovnané na kraji stola, skladanie oblečenia. Znaky balenia a zamýšľaného odchodu. Stalo sa snáď niečo, o čom by mal vedieť?
„A po druhé...,“ plukovník sa posadil na ustanú posteľ. „Málokedy v živote som sa tak zľakol ako dnes. Čo ťa to napadlo? Máš vôbec predstavu, čo by sa mohlo stať, keby si niekto všimol tvoje oči?“
„Áno.“ Poskladať kravatu netrvá dlho, takže démon rýchlo prišiel o zámienku nedívať sa hosťovi do tváre.
„Teda vieš. Samozrejme, ty vieš všetko,“ zamumlal plukovník nespokojne. „Nepochválil si sa s klaustrofóbiou. Je to choroba ako každá iná,“ začal z iného konca a cítil sa veľmi pedagogicky. „Nemáš sa za čo hanbiť. Každý má nejaký problém, to je prirodzené,“ pokračoval a ignoroval démonov ironický pohľad. „Ale obchod je obchod. Zmizol si bez vysvetlenia a neodviedol si dohodnutú prácu. To nie je profesionálne.“
„Výnimočné okolnosti,“ démon si urobil pohodlie. Oprel sa o stôl a skrížil predlaktia na bruchu. „Zavolaj klientovi a dohodni náhradný termín.“
„Už som mu volal. Chápe, že dnešný termín padol. V celej budove doteraz poriadne nefungujú výťahy. Niečo sa pokazilo v elektronickej ústredni. Ten človek má bolesti a nemôžeme ho nechať čakať dlho.“
„Dám ti vedieť,“ démon si utrel spotené čelo. „Zavolám ti. Teraz ma, prosím, ospravedlň, musím sa prezliecť. Prajem ti príjemnú cestu.“
„Nie,“ plukovník si poposadol, rozhodnutý tentokrát dostať odpoveď aspoň na polovicu otázok, ktoré ho trápili. „Ešte som neskončil! Musíme doriešiť niekoľko vecí. Pred pár dňami si bol u mňa doma.“
„Nemusíš mať obavy. Počas pobytu v tvojom dome som striktne dodržal všetky pravidlá spoločenského styku.“
„V to pevne dúfam!“ odsekol otec rodiny. Prudko do seba vtiahol vzduch a zasekol sa. Takto začať nechcel. Zmiernil tón. „Mojej dcére si povedal, že sa voláš Irvin.“
„Áno, volám sa tak.“ Démon sa zrejme rozhodol pre krátke odpovede.
„Voláš sa tak,“ plukovník cítil ako mu znova stúpa krvný tlak. „Mesiace, rozumieš, mesiace, sa vozíš v mojom aute a ani raz ťa nepadlo predstaviť sa? Povedať mi svoje meno?“
„Nepýtal si sa.“
„Aha,“ plukovník stratil reč. Na chvíľu. No, nepýtal sa. Predpokladal, že aj tak by nedostal odpoveď a nechcel sa zbytočne strápňovať. „Irvin. A ako ďalej?“
„To stačí,“ odpovedal ihneď démon tvrdo. Niektoré druhy žuly sa vedia tváriť milšie.
„Hm, ako chceš. Doteraz som sa nemiešal do tvojich súkromných záležitostí a nebudem ani ďalej,“ plukovník sa snažil nedať najavo, že nedôvera obchodného spoločníka sa ho dotkla na citlivom mieste.
„Chcem...“
Lenže démona nezaujímali hosťove potreby. Celkom nezdvorilo sa k nemu otočil chrbtom a zavrel sa v kúpeľni.
„Čo, do psej riti, má zase toto znamenať?“ Plukovník vyskočil na rovné nohy a hnal sa za ním. S rukou na kľučke zaváhal. Spoza dverí počul charakteristické zvuky vyprázdňovania žalúdka. S nechápavo zdvihnutým obočím sa vrátil na svoje miesto na posteli. Po krátkom uvažovaní si spomenul na školenie zo zdravotníckej pomoci. Úder do hlavy môže spôsobiť otras mozgu, ktorý môže zapríčiniť okrem iných ťažkostí, ako je rozostrené videnie, strata rovnováhy aj žalúdočnú nevoľnosť. Trochu rozpačito sa pozrel na svoju pravú päsť.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.12.14 14:11

aceras1: Už jsem myslela, že jsi na nás zapomněla Smile Jsem ráda, že to tak není. Sice kratší část, ale potěšila mě. To špičkování mezi Fredem a Irvinem mi chybělo Very Happy Budu se těšit na další část, ráda si počkám. A přeji šťastné a veselé!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.12.14 16:37

aceras1 - predčasný Ježiško sa ukázal a pribudol ďalší kúsok. Tušila som, že si asi počkáš do najbližšej prestávky, ale úprimne, dvakrát nadšená som z toho nebola, chýbalo mi pokračovanie. O to viac potešil tento kúsok, aj keď je to len zase taká dílerská dávka na namotanie. Rovnako sa budem tešiť aj na pokračovanie a budem dúfať, že sa medzi Irvom a Fredom už konečne prelomia ľady

Každopádne prajem krásne Vianoce
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.12.14 10:16

bohdy - ďakujem . Pokračovanie bude. Hádam pár riadkov stihnem počas predvianočných prác  santa .

just-me - ďakujem .
Varovanie bolo uverejnené hneď na začiatku santa . Píšem pomaly ( 15 riadkov/týždeň) a píšem len vtedy, ak mám čas a náladu . A pokladám za kompliment, že Ti chýba pokračovanie santa . Bude!

Všetkým čitateľom prajem šťastné a veselé sviatky
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.12.14 19:29

aceras1: po dnešnom "maratóne" predvianočného pečenia bolo čítanie Tvojho príbehu skvelým oddychom. Ďakujem a a prajem príjemné vianočné sviatky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.12.14 19:27

aceras1: Děkuji ti za pěkný vánoční dárek - pokračování tvé povídky. lol!
A přeji všem krásné vánoce.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.12.14 16:30

adrusik - ďakujem . Niečo na čítanie ku koláčikom santa .


janča - ďakujem . Ďalší kúsok darčeka santa

Všetkým pekné Vianoce

---------

Po chvíli čakania začal strácať trpezlivosť. Prešiel k dverám do kúpeľne a s uchom pritlačeným na drevo počúval. Ak mal súdiť podľa zvukov vo vnútri, tak démon medzičasom vydávil obsah žalúdka, žalúdok a teraz sa pokúšal zbaviť ostatných vnútorností. Nespokojne sa vrátil k posteli. Sadol si, ale ihneď zase vstal a zapol televízor. Čakanie bude zrejme dlhšie ako sa nazdával. Niekoľko minút sledoval dianie na obrazovke, bez toho aby vnímal, na čo sa vlastne pozerá. V duchu preberal príčiny úpornej žalúdočnej nevoľnosti, s ktorými sa stretol v praxi alebo na školeniach. Ani jedna nebola dobrá. Pre človeka. Čo však mohlo poslať do kolien démona? Jeden úder päsťou asi ťažko! Mimovoľne začal premeriavať malú izbu z jedného konca na druhý. Od vchodu po kúpeľňu a nazad.
„Predsa tu nebudem obchádzať ako panic pred bordelom!“ buchol si dlaňou do stehna a rozhodne vrazil do kúpeľne. Pach zvratkov ho donútil skryť nos do dlane. Pozrel sa na zúboženú kôpku vedľa záchodovej misy a výčitky ohľadne správneho používania hygienických zariadení si nechal na inokedy. Ostatne, mal skúsenosti so situáciami, keď pravidlá spoločenského správania išli bokom. Tie situácie boli spravidla spojené s nadmerným požitím alkoholických nápojov. Čo, pravdepodobne, nebol tento prípad, aj keď dočasný okupant kúpeľne vyzeral horšie ako po trojdňovom fláme. Fešácka košeľa stmavla veľkými mokrými fľakmi, vlasy mal prilepené na spotenom čele, pod očami tmavé kruhy.
„Obsadené,“ démon, kľačiaci pri mise sa spustil na päty a chrbtom ruky si utrel ústa. „Nájdi si iný.“
Plukovník pridusene zaklial, sklopil kryt na záchode a spláchol. „Nechceš mi povedať, čo je s te...“
„Nie!“
„Nemôžem ti pomôcť, keď neviem...“
„Nepotrebujem tvoju pomoc! Choď preč!“
Starší muž rezignovane rozhodil ruky.
„Fajn, keď skončíš, tak sa ohlás.“ Zbežne prezrel miestnosť. Bola príliš malá na to, aby sa v nej schovával nejaký záškodník, no opatrnosti nie je nikdy dosť. Nazrel za záves do sprchového kúta, okrem mydla na jedno použitie, neschovával nič. Vzal pohár, stojaci na umývadle, naplnil ho vodou a podal démonovi.
„Aspoň si vypláchni ústa.“
Pri pohľade na čistú vodu sa démonovi obrátil žalúdok, ledva stihol odklopiť kryt na mise. Plukovník znechutene pokrútil hlavu a diskrétne sa vzdialil. Nezašiel ďaleko, zaparkoval pred televízorom, rozhodnutý počkať si na vysvetlenie. Príznaky démonovej náhlej nevoľnosti, žalúdočná nevoľnosť, silné potenie a celková slabosť, mu niečo pripomínali, len si nevedel spomenúť čo. Mal neodbytný dojem, že s podobnou chorobou sa už stretol. Lenže kde?
Chuck Norris a Clarence Gilyard Jr. na obrazovke spacifikovali muža v obleku a z drahého kufríka triumfálne vytiahli vrecko s bielym práškom. V plukovníkovej hlave sa rozsvietila stowattová žiarovka.
„Do psej riti! To snáď nie!“ Samozrejme! K známym príznakom si pridal búšenie srdca a rozšírené zrenice. Samozrejme, že sa s touto chorobou už stretol! Labilní vojaci pod tlakom sa tiež niekedy utiekajú k chemickým barličkám! Bez rozmýšľania vrazil do kúpeľne.
„Pozri sa mňa!“ Keď sa démon nemal k činu, chytil ho za bradu a prinútil otočil tvár do svetla dopadajúceho cez malé kúpeľňové okno. Démonove zreničky prekrývali skoro celé dúhovky.
„Nechaj ma,“ mladý muž úderom predlaktia zrazil plukovníkovu ruku. Úderu však chýbala sila, trojročné dieťa by usilovalo viac.
„To snáď nie je pravda! Máš absťák ako hrom! Ukážkový! Máš všetky príznaky! Potíš sa, trasieš ako osika, zrenice cez pol oka a srdce ti búcha, že ho počujem až sem! Ani neskúšaj zapierať!“
Keby aj chcel, nedostal príležitosť. Plukovník rozčúlene pokračoval.
„Ako môžeš byť taký hlúpy? Čím si sa napchal? Vieš, že herákový absťák môže trvať aj päť dní?“
„Túto informáciu aktuálne nepotrebujem.“
„To si ma upokojil! Herák si teda nepicháš. Tak čo teda? Amfetamíny, pervitín alebo niečo exotickejšie? Mám ti prehľadať vrecká alebo ruksak? Tebe nikdy nikto nepovedal, že brať drogy škodí zdraviu?“
Ako na potvrdenie posledného plukovníkovho výroku sa dostavil ďalší symptóm. Triaška. Démon si ovinul ruky okolo hrudníka v snahe ovládnuť zimnicu, no zuby mu drkotali hlasnejšie ako opätky španielskej tanečnice.
Plukovník nahnevane zaťal zuby. „Na toto sa ďalej nebudem pozerať!“
„Môžeš sa vzdialiť, kedykoľvek uznáš za vhodné,“ zaznelo nezreteľne z kúta.
„Potrebuješ do nemocnice!“
„Žiadna nemocnica!“
„Myslím, že v tomto prípade by si mohol zvážiť...“
„Žiadna nemocnica!“
„Dobre. Môžeme to urobiť aj inak! Povedz mi na čom fičíš a ja ti to pôjdem zohnať do mesta. Sme v New Yorku! Tu zoženieš aj také drogy, o ktorých ani jeden z nás v živote nepočul!"
„Túto nie!“
„Tak predsa,“ skonštatoval plukovník a dal si záležať, aby miera jeho sklamania bola patrične počuteľná. „Feťák. Pod všetkou tou noblesou a rečičkami o zdravom životnom štýle si obyčajný zasratý feťák. Len sa na seba pozri, sedíš na podlahe špinavej kúpeľne v zavšivavenom hoteli a ideš si vyvrátiť vnútornosti. Stálo ti to vôbec za to?“
„Každá jedna hodina, ale to ty nemôžeš pochopiť,“ odsekol tvrdo démon. „A teraz, ak dovolíš...“
„Nie, nedovolím, ty nafúkaný čiernooký bastard!“ v plukovníkovi zovrela krv. „Už mám dosť tvojich vyhýbavých odpovedí! Dosť dlho som zatváral oči, pretože som bol presvedčený, že cieľ svätí prostriedky. Stačilo mi, že pomáham vracať zdravie ľuďom, ktorí si to zaslúžia a nestaral som sa, čo robíš so svojím podielom. Ale stačilo. Rozhodne nebudem podporovať tvoje feťáctvo! Nie je to ani celý týždeň, čo si presviedčal doktorku v nemocnici, že si nič nepicháš. Keby som to vtedy vedel...“ Stíchol, zarazený vlastnými slovami. „Nie je to ani týždeň... Nechceš mi niečo vysvetliť?“
„Nie.“
„Dobre,“ Fred odhodlane vytiahol mobil. „V tom prípade nemám inú možnosť, ako splniť svoju občiansku povinnosť a zavolať odbornú pomoc. Tie príznaky, nevoľnosť, triaška... Nevyznám sa v medecíne, ale toto vyzerá vážne. Čo ak prenášaš nejakú nebezpečnú nákazlivú chorobu?“
„To neurobíš.“
„Myslíš? Dokážeš mi v tom nejako zabrániť? Nie? Ani to neskúsiš?“ Plukovník vedel, že v tomto prípade má prevahu a užíval si to. Trochu. Trochu dosť.
„Tak čo, mám zavolať?“
Démon si pritiahol kolená k hrudi a pevne ich objal rukami, v snahe aspoň trochu zmierniť triašku. „Čo vlastne chceš?“
„Pred týždňom si presvedčil tú harpyu v bielom plášti, že si čistý. Čo sa odvtedy zmenilo?“
„Nič.“
„Nič? Tomu môžem ťažko veriť, keď ťa vidím ako sa snažíš vyvrátiť vnútornosti. Bol som vojak a videl som, veľakrát, čo dokážu narobiť drogy s človekom. Nie si prvý chlapík s absťákom, s ktorým sedím pri hajz... v kúpeľni.“
„Neberiem drogy,“ démon si unavene oprel hlavu o stenu. „Ale aj tak som závislý. Na pekle.“
Plukovník zatajil dych, na moment. „Povedal si, že si ušiel, že už na teba nemajú dosah.“
„Áno aj nie. Je to... zložité.“
Plukovník sa posadil na múrik lemujúci sprchový kút. „Ja mám čas a ty chvíľu nebudeš myslieť na... žalúdočnú nevoľnosť.“
„Všetci démoni, ktorí kráčajú po zemi sú na vodítku. Na vodítku z čiernej mágie, ktorá tvorí základ pekla. Použil som kúzlo... Podarilo sa mi prerušiť to spojenie. Čiastočne. Kým udržujem bariéru tak ma nemôžu lokalizovať. Ale... To kúzlo nie je dokonalé. To spojenie stále existuje. Istým spôsobom. Každý dotyk okamžite prezradí moju aktuálnu polohu. Musím byť stále v pohybe. Zostať na viac ako desať hodín na jednom mieste je nebezpečné. A... ešte je tu poistka. Keď ma chytili, súčasťou môjho trestu bolo zaistiť, že každý ďalší pokus o útek bude neúspešný. Princíp poistky je založený na skutočnosti, že počas záchvatu klaustrofóbie sa nedokážem sústrediť na udržiavanie zábran proti prúdu čiernej mágie. To vo výťahu... bolo pre... zainteresovaných ako maják.“
„Robil si to predsa už aj predtým! To vždy vyvrátiš vnútornosti?“
„Nie. Teraz to bolo ako pretrhnutá hrádza v porovnaní s pootvoreným vodovodným kohútikom. Takéto množstvo čiernej mágie má veľmi nepriaznivý vplyv na... všetko. Zamýšľaný účinok tejto metódy je lokalizovať a imobilizovať.“
„Prečo klaustrofóbia? Myslím,“ plukovník rozpačito mykol plecom, aj keď ho spolubesedník nemohol vidieť, „je toľko iných možností...“
„Ten postup sa nazýva vtlačenie. Úzka tmavá kobka... z ktorej pomaly uniká vzduch. Tiché pískanie, tón sa zvyšuje úmerne s klesajúcim množstvom vzduchu. Zápas o každý nádych. Halucinácie a kŕče. Znova... a znova... a znova. Udusenie bolí, ale nemôcť sa nadýchnuť je horšie ako akákoľvek bolesť. Mohol použiť kúzlo, ale takto sa viac bavil.“
Plukovníka striaslo. Mučenie je hrozné, odsúdeniahodné, neľudské... ale mučenie bez konca, bez možnosti vyslobodenia? Démonom je odoprené posledné východisko ľudí, ktorí už nevládzu ďalej znášať bolesť. „Ako si to mohol vydržať a nezblázniť sa?“
„Nevydržal som. On... postaral s, aby som si svoj prídel vychutnal bezo zvyšku.“
„Kto?“
„To nechceš vedieť.“
Fred naprázdno prehltol a usúdil, že nemieni ďalej pokračovať v rozhovore týmto smerom. Ak opakované pomalé udusenie bolo len časťou trestu, rozhodne nemusí vedieť, čo všetko obsahoval kompletný balíček. Ani ostatné podrobnosti. „Aj tak si ušiel.“
„Áno, a znova ma chytili.“
Na poslednú informáciu plukovník vyvalil oči. Už len pokus o únik z večného zatratenia znel ako výnimočne šialený nápad, ale pokúšať sa o útek znova a znova a vedieť, čo bude v prípade neúspechu nasledovať, to už chce iné odhodlanie!
„Koľký krát si už vonku?“
„Štvrtý.“
„Ako je možné, že ti zase dovolili vyliezť na svetlo?“
„Potrebovali moje schopnosti. Skutočne dobrých liečiteľov je v suteréne aktuálny nedostatok. Väčšinou idú po smrti iným smerom.“
„No, tomu verím,“ chápavo prikývol plukovník. „Ale neviem si celkom dobre predstaviť, prečo by akurát démoni mali záujem prevádzkovať kúpele. Podľa toho, čo viem, konanie dobrých skutkov nie je práve v popise práce pekla.“
„Uzdravovať nie je vždy aktom milosrdenstva. Skutočne veríš, že meter od Hitlera* vybuchla bomba a on vyviazol len s odreninami?“
„Och,“ zhrozil sa Simmons. „To nemyslíš vážne? Ty si... Skutočne? Ako si len mohol?“
„Jednoducho... Stačí dotyk. Už si ma predsa videl pri práci. Často.“
Plukovník vyskočil na rovné nohy. „Smrť toho zvera by skrátila vojnu o celé mesiace! Koľko životov mohlo byť ušetrených! Prekliaty parchant! Najradšej by som ťa...!“ Len málo chýbalo, aby mužovi, schúlenému pri záchodovej mise nevrazil pár päsťou, ovládol sa len s vynaložením všetkých síl. Dvere na kúpeľne rozrazil takou silou, až sa odrazili od steny. Zachytil ich a zabuchol za sebou tak prudko, že na dlážku dopadlo pár kúskov omietky. Rovnako razantne opustil hotelovú izbu. Ozvena tresnutia prinútila recepčného, postaršieho muža s výrazom vystresovanej myši, skloniť hlavu ešte nižšie nad pult. Zrejme sa riadil príkladom sošky troch opíc, ktoré používal ako ťažidlo.
Plukovníka rozčúlenie neprešlo ani cestou na parkovisko. Auto sa mu podarilo odomknúť až po niekoľkých pokusoch. Ruky sa mu triasli tak, že nedokázal trafiť do zámku. Sadol si za volant, ale neopovážil sa naštartovať. V tomto stave by mohol spôsobiť dopravnú nehodu. Obomi dlaňami buchol do volantu. Vedel, predsa veľmi dobre vedel, že sa nemá zapliesť s démonom! Nechal sa zaslepiť drobnými láskavosťami. Hľadal dobro tam, kde žiadne nebolo! U spolupáchateľa vojnových zločinov. Nijako inak sa záchrana života jednému z najväčších zločincov v dejinách dvadsiateho storočia nazvať nedala! Ako mohol na staré kolená tak ohlúpnuť? Samozrejme, očakával, že jeho podivný obchodný spoločník neviedol práve príkladný život, ale chladnokrvné... Nie, úplne ľahostajné priznanie k činu, ktorý predĺžil dosiaľ najhoršiu svetovú vojnu takmer o rok.. To bola prisilná káva aj na bývalého profesionálneho vojaka. Toľko zbytočne zmárnených životov! Spustil hlavu do dlaní. Cítil sa podivne špinavý, ako keby ho samotné priznanie démona ku zločinu poškvrnilo. Veľakrát pátral po jeho minulosti. Márne. Na otázky ohľadne pobytu v pekle a roky, ktoré mu predchádzali, nikdy nedostal odpoveď.
Až dnes.
„Sprostý starý somár,“ vynadal si nahlas. „Čo tu ešte robíš?“ vzdychol si, keď hodnoty jeho krvného tlaku klesli na prijateľné hodnoty. „Už si dávno mal byť na ceste domov.“ Siahol po kľúčiku od zapaľovania, nejaký nejasný pocit ho prinútil zaváhať. Takmer proti svojej vôli stiahol ruku späť. Tento pocit veľmi dobre poznal. Už niekoľkokrát mu zachránil život, objavoval sa vždy, keď prehliadol niečo dôležité.
Životne dôležité.
Niečo mu uniklo. Ale čo! Niekde celkom na okraji toku myšlienok zablikali tri slová.
Lokalizovať a imobilizovať.
Kontakty v plukovníkovej hlave zapadli na svoje miesta a vytvorili spojenie, ktoré viedlo k jedinému správnemu výsledku.
„Ty čiernooký parchant! Toto ti nedarujem!“ Plukovník zavrel oči, niekoľko krát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Pokojnejší vystúpil z dodávky, z pohotovostnej tašky vzal pár vecí, ktoré sa mohli zísť a vrátil sa do hotela. Za recepčným pultom nikto nestál, a to bolo dobre. Momentálne rozhodne nepotreboval svedkov. Všetci Fredovi známi by dali za jeho čestnosť ruku do ohňa, no napriek svojej nepoškvrnenej povesti a nedostatku praktických skúseností otvoril zámok hotelovej izby pomocou kreditnej karty za menej ako päť sekúnd. Šramot, ktorý spôsobil vlámaním, nestál za reč, napriek tomu postavil obyvateľa izby do pohotovosti.
„Pokojne, to som len ja,“ plukovník mierumilovne zdvihol ruky.
„Vidím,“ démon schoval nôž a oprel sa o stenu.
„Vrátil som sa,“ vošiel do izby a zavrel za sebou.
Túto očividnú skutočnosť démon nekomentoval.
„Došlo mi, prečo si sa práve teraz rozhodol vylievať si svoju čiernu dušu! Skutočnr si myslíš, že ma tak ľahko odstrašíš?“
„Za pokus to stálo.“
„Už nikdy... nikdy, neskúšaj so mnou manipulovať!“ Z ľadového tónu bolo zrejmé, že bývalý príslušník špeciálnych jednotiek myslí svoju výstrahu vážne. „Ako sa si chcel dostať z mesta? Vziať si taxík a odviesť sa na stanicu?“ načal problém z druhej strany. „Nenapadlo ťa, že tam ťa budú hľadať najskôr? Alebo máš iný plán ako sa stratiť?“
Ticho v miestnosti bolo priam hmatateľné.
Plukovník sa podozrievavo prižmúril oči. „Chcel si vôbec odísť z mesta?“
Aj žiadna odpoveď je odpoveď.
V niektorých prípadoch.
Plukovník porozumel. „Dúfal som, že máš aspoň trochu zdravého rozumu. Dúfal som márne.“ Rezignovane vytiahol z vetrovky vrecko soli a nasypal pred dverami hrubú čiaru.
„Mal by si odísť,“ odhodlal sa nakoniec démon aktívne prispieť do diskusie.
„Hej, to by som mal,“ súhlasil plukovník, sypúc ďalšiu dávku nerastu na okenný rám, „ale mám tu nesplatený účet a ja nikdy nezostávam dlžný. Zostanem tu, kým... kým bude treba,“ doložil rozhodne.
„Tvoja prítomnosť nie je potrebná ani žiadúca.“
Plukovník námietku s potešením ignoroval. „Koľko máme času kým sa tu ukážu?“
„V najlepšom prípade niekoľko hodín. Skutočne by si mal odísť. Ihneď!“
„K tomu bodu som sa už vyjadril,“ Fred sa rázne pretlačil okolo obchodného spoločníka do kúpeľne, aby pred malé okienko navŕšil slanú bariéru. „To by malo byť všetko,“ zašomral spokojne. „Koľko ich môžeme čakať? Doniesol som takmer liter svätenej vody, nôž z čistého železa a dostatok soli. Na ťaháku mám exorcizmus a skicu pasce. S takýmto vybavením tých pár čiernookých bastardov pošleme do pekla obratom ruky.“
„Nemôžeš tu zostať. Musíš odísť. Ihneď.“
„Keď môžeš zostať ty, môžem aj ja. Nemusím ti pripomínať, že sa vyznám vo všetkých spôsoboch obrany aj útoku a jednoduchá matematika mi hovorí, že dvaja sú viac ako jeden. Vchody sú zabezpečené, svätená voda pripravená,“ vytiahol z vrecka fľašu a postavil ju na stôl. „Ak máš nejaký rozumný nápad, tak sem s ním!“
Démon na jeho spýtavý pohľad odpovedal iným spôsobom ako očakával. Zalapal po dychu, pritisol obe ruky na brucho, tvár mu stiahla grimasa bolesti. Klesol na kolená, na bok, skrútil sa do klbka. Dostavil sa ďalší symptóm, kŕče.
„Tak, a teraz tu chýba už len mor a daňová kontrola,“ vzdychol si plukovník.



*20. júla 1944 v Rastenburgu sa Claus von Stauffenberg neúspešne pokúsil spáchať atentát na Hitlera.
Kto chce vedieť viac, odporúčam film Valkýra z roku 2008 alebo návštevu knižnice.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.12.14 18:51

aceras1: Wow! Tak rychlé pokračování jsem opravdu nečekala! Udělala jsem si pauzu u zdobení stromečku a rozhodně jsem udělala dobře! Jsem napnutá jak kšandy a v tom nejlepším jsi to přerušila! Doufám, že na pokračování tudíž nebudeme čekat dlouho Very Happy Takže děkuji a krásný Štědrý den!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   24.12.14 12:41

Super aceras1, ďalší kúsok, ktorý viac než potešil. A súhlasím s bohdy, napäto čakám čo sa bude diať a tu zrazu koniec. Páči sa mi zmena Fredovho postoja a teším sa na "návštevu" čiernookých bastardov. Irv mimo, Fred má fakt šancu splatiť dlh - len nech to prestoja obaja v jednom kuse a bez zbytočných strát hemoglobínu a potrebných telesných tekutín Smile
Ďakujem za darček pod stromček a dúfam, že pokračovania sa dočkáme ešte tento rok 603

A samozrejme, prajem krásne sviatky, veľa pohody a spokojnosti nielen pod stromček
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   25.12.14 12:28

bohdy - ďakujem . Na pokračovaní pracujem aj počas sviatkov santa

just-me - ďakujem . Aj ja dúfam, že pokračovanie stihnem ešte tento rok santa

Všetkým prajem príjemné prežitie zvyšných sviatočných dní
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.12.14 13:21

všetkým!

-----------


Ak sa nazdával, že situácia už nemôže byť horšia, o hodinu neskôr si musel priznať, že sa zmýlil. Démona sa mu po intenzívnom prehováraní síce podarilo uložiť do postele, ale kŕče nepoľavili. Naopak. Záchvaty bolestí prichádzali častejšie a trvali dlhšie. V takých chvíľach mladík na posteli tlmil stony vankúšom, ktorý zvieral v náručí. Keď sa ku kŕčom pridala horúčka, plukovník znervóznel. Vytiahol mobil a zavolal Sharon. Vysvetlil jej situáciu ako najlepšie vedel, ale vedma ho nepotešila.
„Fred, ľutujem, ale doteraz sa žiadny rozumný človek nezaoberal otázkou ako liečiť démona. Neviem ti pomôcť.“
„Nemohla by si...“
„Fred, momentálne som na sympóziu v Alberte. Nemôžem prísť.“
„Tak som to nemyslel. Chcel som len aby si sa pohrabala vo svojich knihách, aby si našla niečo ...“
„Ľutujem, švagor. Ako som povedala, som v Alberte! Nenosím so sebou celú svoju knižnicu. Nemôžem ti pomôcť. Ale môžem ti dať radu. Čo najrýchlejšie sa odtiaľ strať. Najlepšie ihneď.“
„No, to ti pekne ďakujem,“ zamumlal sklamane do stíchnutého telefónu.
„Má pravdu,“ ozvalo sa nečakane z postele. „Mal by si odísť.“
„Tento bod programu sme si už vyjasnili,“ plukovník schoval telefón do vrecka. „Na túto tému už nechcem počuť ani slovo. Radšej...“
„Tá soľ ťa neochráni,“ pokračoval démon, akoby sa plukovník ani neozval. „Vedia, ako majú zlikvidovať jednoduché prekážky aj ako sa chrániť pred svätenou vodou. Nôž ti tiež nepomôže. Nedostaneš príležitosť použiť zbraň.“
„Ďakujem za varovanie,“ entuziazmus bývalého vojaka po tejto správe klesol o dve tretiny. „No zbytočne sa namáhaš. Neodídem.“
„Si zanovitý starý blázon!“
Plukovník zdvihol obočie. „Že mi to hovoríš práve ty. Keby existovali preteky v tvrdohlavosti, tak vyhráš už len tým, že sa zúčastníš. Hrom do psej riti, prečo raz pre zmenu nepovieš aj niečo rozumné?“
„V ruksaku mám... zápisník.“
„Hm,“ plukovník vytiahol knihu viazanú v drahej koži, ktorú už raz držal v ruke. „Našiel som ho. Máš tam recept na absťák?“
„Z druhej strany...“
„Ahá,“ Fred obrátil zápisník a obočie mu vyskočilo do stredu čela. „Čo to je? Čarodejnícky grimoár? Také hieroglyfy som nevidel ani na dovolenke v Egypte.“
„Správne,“ chorý sa nadvihol a posunkom privolal plukovníka s knihou k sebe. „Tento a tento,“ ukázal na dva zvlášť pomotané symboly. „Na každú stenu,“ vyčerpaný klesol nazad.
„To si skôr zlomím zápästie, ako toto namachlím,“ usúdil plukovník. „Na každú stenu. To sa ti povie,“ šomral ďalej. „Ale čím? Prepiskou asi ťažko. Nemáš kriedu? Pravdaže máš,“ hneď si aj odpovedal. Z bočného vrecka batohu vytiahol puzdierko s kriedou a pustil sa do výtvarnej činnosti. A ako vždy, keď niečo robil, robil to dôkladne. Každý symbol dosahoval približne pol metra v priemere. „Na každú stenu?“ zapochyboval pri pohľade na strop. „No, čo už. Keď na každú, tak na každú.“ Aj pri svojej výške si musel pomôcť stoličkou, ale svoju úlohu splnil. Masírujúc si stŕpnutý krk, ozdobil aj podlahu, pričom si, pre zmenu, otlačil kolená.
„Hotovo,“ zvalil sa vďačne na stoličku, na ktorej pred chvíľkou stál. „Od natierania domu som toľko v kuse nemaľoval. Na čo budú tie moje čarbanice dobré?“
„Pri zbežnom... magickom skenovaní... sa bude... izba javiť... ako prázdna.“
„Šikovné,“ oprášil si z rúk kriedový prach. „A nemáš v tom ruksaku niečo, čo ťa postaví na nohy?“ Odpoveď nedostal. Ak sa nepočítajú stony, tlmené poduškou.
„No, zrejme nie,“ zašomral Fred sám pre seba. „Ale...,“ prudko zdvihol hlavu, „niečo nájdem. Melly určite vopchala niečo užitočné do autolekárničky. Počkaj tu,“ prehodil smerom k posteli. „Len zájdem po niečo do auta a hneď sa vrátim.“ Zhrabol zo stola magnetický kľúč v tvare kartičky s číslom izby. Jedno vlámanie mu prešlo, ale prečo pokúšať osud? Cestou k východu si v duchu začal chystať prijateľnú bájku pre prípadného zvedavého zamestnanca hotela. Žiadnu nepotreboval, vo vestibule nebolo živej duše. Vzhľadom na úroveň ponúkaných služieb to nepokladal za nič výnimočné, skôr naopak. V takomto pajzli sa určite ubytovávali len nemajetní skrachovanci a kradnúť by sa tu nepodujal ani vlamač s Downovým syndrómom.
Ford Transit poslušne stál presne tam istom mieste, ako ho zanechal. Zo zvyku hneď zamieril k športovému vaku s prvou pomocou. Medzi obväzmi, škrtidlami, dlahami a pár škatuľkami s liekmi proti bolesti, nenašiel nič na zníženie horúčky. Matne sa pamätal, že niekde v aute by mala byť autolekárnička s najbežnejšími liekmi, pozostatok poslednej rodinnej dovolenky. Po chvíli usilovného prehrabávania krámov, ktoré sa ktovieako nahromadili na každom vhodnom mieste, našiel plastovú škatuľu s červeným krížom na veku. Názvy na väčšine liekoviek mu nič nehovorili, no drahá, spoľahlivá Melly nezabudla pribaliť aspirín, univerzálny všeliek. S lepšou náladou sa pobral oznámiť dobrú správu chorému.

Recepčný, pre zmenu na svojom mieste, zaregistroval plukovníka vystrašeným pohľadom ponad plece nižšieho z mužov, ktorí stáli pred pultom. Fred preventívne zdvihol kartičku od izby, aby odvôvodnil svoju prítomnosť.
„Môžem niečím poslúžiť?“ spýtal sa zbytočne nahlas zamestnanec hotela. „Kolega, ktorý mal ráno službu, musel neočakávane odísť. Môžem vám ponúknuť...“
Ako na povel sa obaja muži v tmavých oblekoch otočili k plukovníkovi. Napriek šeru v miestnosti, mali založené slnečné okuliare.
„To nie je on,“ uťal rázne monológ zamestnanca hotela nižší muž. „Bol vonku, teda preto bola izba prázdna.“
„Aj tak sa spýtame,“ odtušil ten vyšší. „Prepáčte, nezdržíme vás,“ oslovil plukovníka. „Vy bývate v izbe číslo stosedemnásť? Ste pán Salinger?“
Oslovený mimovoľne pozrel na kartičku v ruke, na ktorej sa skvela veľká červená stosedemnástka. Kto si dal tú námahu a zistil si mená ubytovaných? V žalúdku sa mu zamrvilo klbko červov, všetky zmysly stáli okamžite v pozore.
„Kto sa pýta?“
„Prepáčte, my hľadáme istého mladého muža,“ začal ten vyšší.
„Černocha, krátke vlasy, na ľavej strane krku má vytetovaného motýľa, škúli,“ skočil mu do reči Fred pohotovo. „Je asi takto vysoký,“ naznačil rukou do výšky svojho pleca. „Počúva na meno Okáň. Tak to nie, vážení. Na toho poľujem ja a konkurenciu nemám rád!“
„Nie,“ zmätene sa znovu ozval ten vyšší. „My hľadáme nášho brata, beloch, sivé oči, tmavé vlasy, príjemný typ.“
Keby odrazu Fred nemal sucho v ústach, aj by od prekvapenia prehltol. Takto sa len zatváril tvrdo obchodne: „Je na neho vypísaná odmena?“
Muži v oblekoch pozreli na seba.
„Nie, náš brat neporušil zákon. Dnes ráno mal nehodu a teraz má zdravotné problémy. Vážne zdravotné problémy. Zistili sme, že taxikár ho vysadil v tejto štvrti. Nepamätal si kam išiel, ale brat nemá v meste žiadnych známych, ktorí by mu pomohli, preto máme o neho obavy,“ vysvetlil nižší.
„Aha,“ plukovník predstieral, že stratil záujem. „Keď zaňho nie sú prachy... Zadarmo nerobím.“
„Ak nám ho pomôžete nájsť, určite nebudete škodovať. Budete prekvapení, akí vieme byť vďační.“ Z úsmevu vyššieho muža bývalého vojaka zmrazilo.
„Poobzerať sa môžem, ale nič nesľubujem.“
„Ďakujeme. Každá pomoc je vítaná a bude po zásluhe odmenená. Ak by ste narazili na nášho brata, skutočne potrebuje pomoc, tento dobrý muž bude vedieť ako nás má kontaktovať.“ Ten nižší predviedol úsmev aký zvyčajne vídajú myši pri osudovom stretnutí s hladným kocúrom.
„Ako som povedal, poobzerám sa,“ zopakoval dôrazne plukovník a pootočil sa smerom k recepčnému.
„Ak by ste videli môjho človeka, nenaplašte mi ho. Mám na neho prichystanú šikovný klepec s chutnou návnadou. Keď sa tu ukáže, pošlite ho na stosedemnástku. Určite si ho nespletiete. Škuľavý černoch, krátke vlasy, vytetovaný motýľ. Keby ste ho náhodou stretli...,“ oslovil vzduch niekde v priestore medzi mužmi v oblekoch a recepčným.
„Nestretneme, sme na odchode,“ uistil ho nižší z dvojice. „Nezabudni na nás,“ prehodil smerom k recepčnému. „Vrátime sa.“
„Určite sa vrátime,“ zdôraznil aj vyšší.
Recepčný si utrel záplavu potu, ktorá mu stekala z čela. „Budem dávať pozor. Môžete sa spoľahnúť.“
„Vieme,“ obaja prikývli. Tón slova vyhnal recepčnému z tváre posledné zvyšky farby spoľahlivejšie ako pohľad na nabitú zbraň z nesprávneho konca.
Predstierať ľahostajnosť a otočiť sa k podivnej dvojici chrbtom, Freda stálo desať rokov života. Pristúpil k automatu na ľad a demonštratívne si prehrabával vrecká, kým zvláštna dvojica neopustila vestibul hotela.
„Zabudol som na sáčok na ľad. Myslím, že v aute nejaký nájdem,“ prehodil polohlasom, no recepčný sa na háčik nechytil, mal dosť vlastných starostí. Plukovník sa pomalým krokom pobral na parkovisko, pozorne prezerajúc okolie. Muži v tmavých oblekoch sa pobrali dolu ulicou. Na budove v susednom bloku zahliadol logo ďalšieho hotela. Dvojica pred vchodom už z diaľky posunkami oznamovala, že tiež nemali úspech. Bývalý príslušník zvláštnych jednotiek si nepotreboval nasadiť múdry klobúk, aby mu došlo, že neznámi neprehľadávajú práve túto štvrť náhodou a že ich bude viac než len pár. S pocitom, akoby kráčal po mínovom poli, prešiel krížom cez parkovisko k svojej dodávke.
„Zmena plánu, mladý. Nepovedal si, že ich bude ako švábov pod smetiakom,“ šomral si, kým sa prehrabával v príručnej batožine pre núdzové prípady. Nájdené predmety si napchal do vreciek bundy a pred odchodom starostlivo skontroloval okolie. Nemohol sa zbaviť pocitu, že ho sledujú nepriateľské oči.
Čierne nepriateľské oči.

V hotelovej izbe vytiahol z vrecka liekovku, do pohára vysypal tri aspiríny, lyžičkou ich rozdrvil a zalial vodou. Zamiešal kalnú tekutinu, aby sa rozpustili všetky omrvinky tabletiek.
„Mladý, čas na medecínu,“ potriasol telom, schúleným na posteli. Irvin neprejavil ochotu spolupracovať. Vytiahol mu z náručia vankúš, na zápästí nahmatal pulz.
„Bože, chlapče! Tá horúčka ťa zabije.“ Odložil pohár s aspirínom na nočný stolík, v kúpeľní namočil uterák do studenej vody. S pomocou studeného obkladu sa mu podarilo priviesť démona aspoň čiastočne k vedomiu. Na pár sekúnd pootvoril oči.
„Rozpustil som vo vode pár tabletiek aspirínu, musíš to vypiť a hlavne, musíš ho udržať v sebe, ak má účinkovať“ vysvetľoval mu pomaly ako dieťaťu. „Chutí to hnusne, ale musíš. Pomôžem ti,“ podoprel mu plecia a hlavu aby sa mohol napiť. „No, poďme,“ priložil mu pohár k ústam. Zbytočne, Irvin sa odtiahol. Pokúsil sa odtiahnuť.
„Musíš to vypiť,“ naliehal Fred. „Nechcem na teba tlačiť, ale na chodbe som stretol tvojich priateľov. Čiernookých priateľov,“ zdôraznil. Telom, ktoré podopieral, kŕčovito šklblo. „Zatiaľ nevedia, že sme tu,“ ponáhľal sa s dobrou správou ošetrovateľ. „Ale nebudeme mať šťastie večne. Ak chceš niečo so sebou urobiť, tak teraz je najvhodnejší čas,“ priložil mu pohár k ústam. Pomaly, veľmi pomaly z tekutiny ubudlo. Z napätia vo svaloch, ktorých sa dotýkal, cítil, koľko úsilia stálo Irvina prehltnúť jeden malý glg lieku.
„Dobrý chlapec, len tak ďalej,“ pochválil ho a neveselo sa pousmial pri myšlienke, že práve takto opatroval svojich synov, keď boli malí a chorí. Skoro po kvapkách nalial obsah pohára do démona, uložil ho späť na prepotený vankúš a so vzdychom uvoľnil svaly, ktoré mimovoľne napínal celý čas. Naplnil pohár vodou a vrátil sa k posteli. „Ešte trochu vody a už ti dám pokoj,“ podoprel nevládne telo a pokračoval v mučení. Rád by si nahovoril, že pomáha, ale vedel, že v Irvinovom stave každý pohyb znamená ďalšiu bolesť, ktorá ho vyčerpáva do bezvedomia. S vypätím posledných síl vyprázdnil pohár a znova sa schúlil do klbka s vankúšom v náručí. Fred mu skontroloval čelo.
„Môžem si na tebe upražiť vajíčko,“ zašomral nespokojne, to však bolo všetko, čo mohol v tejto chvíli urobiť. Sadol si na stoličku umiestenú v strategickom bode, odkiaľ mal pod dozorom dvere, okno aj démona. Neoddychoval dlho. Telo na posteli skrútil dosiaľ najagresívnejší kŕč, na prikrývku vystrekli aspirínové zvratky. Plukovník kvetnato zahrešil, toľko k úspešnosti konvenčnej liečby.

Zašpinenú prikrývku hodil zmotanú do kúta, chorému priložil na čelo čerstvý obklad, a tým vyčerpal všetky možnosti pomoci. Alebo...?
„Vtedy v nemocnici...,“ zažmúril oči v snahe vyvolať takmer zabudnutú spomienku. „Keď si bol zranený, pil si červenú vodičku. Kde ju máš?“
Démon, samozrejme, neodpovedal.
„Napadá mi len jedno miesto,“ pokračoval plukovník v monológu. „Dúfam, že nemáš nič proti prehliadke batožiny.“
Majiteľ ruksaku nevzniesol námietku, aj keď bývalého vojaka by nezastavilo ani ozbrojené násilie. Bezohľadne vyhádzal na stôl všetky veci z batoha. Medzi náhradným oblečením a cestovnými potrebami nenašiel nič použiteľné ako liečivo.
„To nie je možné! Určite si niečo mal,“ zaškrípal zubami a znova prehľadal očividne prázdny ruksak. „Nič,“ bezradne prešiel dlaňou po dne batohu. Prstami narazil na... niečo. Oči mu hovorili, že ruksak je prázdny, no v ruke držal.... určite držal... niečo. Vytiahol to oboma rukami. Držal prázdno, no zreteľne v dlaniach cítil hranol s rozmermi menšej dlane, vysoký čosi cez štyri palce. Opatrne ho položil na stôl a bruškami prstov skúmal všetky strany neviditeľnej vecičky. Námaha sa oplatila. Pohol čímsi maličkým a na stole odrazu stála otvorená drevená škatuľka. Vnútro, vyčalúnené hrubou vrstvou čierneho semišu, ukrývalo tri fľaštičky z tmavého skla s brúsenými zátkami.
„Tak predsa,“ zajasal plukovník. S poriadnou dávkou pochybností vytiahol prostrednú fľaštičku, odzátkoval a privoňal. „Fuj,“ odtiahol okamžite hlavu. „Smrdí to ako pokazená melasa.“ Pre istou nalial pár kvapiek do pohára, tekutina mala odpudivú špinavozelenú farbu. Druhá fľaštička skrývala tyrkysovú kvapalinu, voňajúcu po sleze. V poslednej bol tmavočervený elixír, pripomínajúci malinový sirup. Plukovník napustil do vypláchnutého pohára vodu a po kvapkách pridával červenú tekutinu, kým zmes nenadobudla sýtu farbu, ktorú si pamätal z Nemocnice svätého Krištofa. S pohárom v ruke zaváhal, pozrel na špinavú prikrývku v kúte a rozhodol sa pre zmenu taktiky. S použitím čerstvo namočeného uteráka a niekoľkých faciek si získal pozornosť pacienta.
„Je čas na medecínu, chlapče.“ Nedbajúc na chabý odpor, prinútil démona prehltnúť lyžičku červenej tekutiny. „To zatiaľ stačí. Uvidíme, čo to s tebou urobí,“ položil hlavu pacienta späť na podušku. Nedokázal pokojne sedieť, nervozitu zmenšoval vytrvalým pochodom po izbe. Ubehlo päť, desať, pätnásť minút, stav pacienta sa nezmenil.
„Fajn, tak ďalšia lyžička,“ dobrovoľný ošetrovateľ sa odhodlal pokračovať v podávaní lieku. Aspoň dúfal, že lieku.

Po piatej dávke si plukovník dovolil opatrný optimizmus. Intervaly medzi záchvatmi kŕčov sa zreteľne predĺžili, aj ich intenzita zoslabla. Horúčka, pokiaľ mohol posúdiť, nestúpla, ale ani neklesla. Démon, rozpálený ako poctivá hrnčiarska pec, mumlal do vankúša celé litánie, z ktorých Fred sem-tam pochytil nejaké slovo. Zmysel monológu mu unikal, najmä kvôli obmedzenej znalosti cudzích rečí. Rozoznal francúzštinu. Brad sa najradšej učil slovíčka nahlas v hale, čím obohacoval celú rodinu o úprimnú antipatiu k tomuto jazyku. Rozoznal španielčinu, angličtinu a ešte nejaký jazyk s tvrdou výslovnosťou, možno švédštinu, potom sa prestal usilovať porozumieť.
„Nechcem na teba tlačiť, ale dochádza nám čas, mladý. Kvôli tebe prehľadávajú celú štvrť. Vyzerajú dosť odhodlane. Neprestanú, kým ťa nenájdu a ja by som bol radšej ďaleko, keď sa vrátia.“
Z démonovej odpovede plukovník s istotou identifikoval len jedno z mála francúzskych slov, ktoré ovládal. Non. Neustále opakované nie.
„Rád by som vedel, čo ti teraz máta v hlave,“ zašomral, prikladajúc na spomenutú časť tela čerstvý obklad.

Išiel po chodbe vydláždenej čiernym kameňom. Kroky sa duto ozývali v nekonečnom priestore bez ozveny. Chodba sa krútila a lámala a vetvila. Každá ďalšia odbočka bola o niečo užšia ako predchádzajúca. Posledná, do ktorej zabočil bola už tak úzka, že keby natiahol ruky, mohol by sa prstami dotknúť stien na oboch stranách zároveň. Nejako tušil, že presne to urobiť nesmie. Ponáhľal sa ďalej. Snažil sa udržať priamy smer, no za ďalším rohom odrazu stála stena. Zarazil sa v polovici kroku. Stačilo málo, aby do nej vrazil. Neisto cúvol. Pred chvíľkou priamu chodbu kolmo pretínala ďalšia. Nevedel ako, ale mal istotu, že je znova tesnejšia. Obzrel sa. Môže sa predsa vrátiť! Alebo nie? Smer, ktorým prišiel, po niekoľkých metroch zahradzoval čierny múr. Nemal inú možnosť, ako pokračovať. Vľavo alebo vpravo? Ak pri prechodoch bludiskom zabočí vždy vpravo, nájde východ. Alebo má zabočiť vľavo? Nemohol si spomenúť. Zvláštny pocit ohrozenia ho prinútil obrátiť sa. Stena za jeho chrbtom sa posunula. V rozptýlenom sinavom svetle bez zdroja sa nenáhlivo blížila, hltajúc čierne dlažobné kamene. Prižmúril oči, múry okolo stáli s odhodlaním vydržať naveky. Nehybne. Rukou si prešiel po tvári. Nemôže veriť ničomu, ani vlastným očiam. Nesmie veriť ničomu a musí ísť ďalej.
Kam?
Všetky smery sú v tomto labyrinte rovnako dobré!
Zabočil doprava. Po niekoľkých odbočkách sinavé svetlo potemnelo, vzduch oťažel ako v dlho neotvorenej podzemnej kobke. Zmiernil krok a potvrdil si podozrenie. Chodba bola užšia. Nemusel by sa ani natiahnuť, aby sa dotkol steny.
Čiernej steny, ktorá sľubovala teplo a mäkkosť zamatu. Spočinutie pre unaveného pútnika. Bezpečné útočisko utečencovi. Moc bezmocnému. Natiahol ruku, prsty sa takmer dotkli čierneho povrchu, ešte pár milimetrov. Stena sa nedočkavo zachvela. Stiahol sa. Musí dopredu. Len dopredu. Niekde musí byť východ. Každý labyrint má predsa východ!
Chodba sa krútila a lámala a vetvila. Po chvíli stratil prehľad, koľkokrát odbočil doľava či doprava. Steny sa posúvali, zahradzovali priechody, vytvárali slepé uličky. Viac ako raz sa musel vrátiť a hľadať cestu ďalej. Stratil prehľad koľkokrát zmenil smer, možno chodil stále dookola. Táto myšlienka ho prinútila zastať, až teraz si uvedomil, že posledné metre prebehol. Utrel si čelo a prekvapene pozrel na svoju mokrú ruku. Prečo sa vlastne ponáhľa? Nemohol sa zbaviť vtieravého pocitu, že niekde blízko striehne nebezpečenstvo a čas sa únik sa kráti. Musí sa ponáhľať, ale čím rýchlejšie ide, tým rýchlejšie sa steny bludiska presúvajú. Bezmyšlienkovite utrel ruku do košele a pohol sa. Stáť bolo rovnako nebezpečné ako bezhlavo utekať. Prečo? Nevedel, nemohol si spomenúť. Hlavu mal úplne prázdnu, kŕčovite sa držal dvoch myšlienok, ktoré mu dávali aký-taký zmysel. Nedotýkať sa stien a hľadať východ. Musí sa dostať von! Musí sa rýchlo dostať von za akúkoľvek cenu, pretože inak...
Nevedel si spomenúť čo sa stane, ale niekde v podvedomí driemala spomienka na nepredstaviteľnú bolesť.
Pristihol sa, že znova skoro uteká. Zmiernil krok. Napätie v svaloch sa blížilo k bolesti, musel kráčať už dlho. Ako dlho? Koľko chodieb už prešiel! Nechodí stále dookola? Vypätím vôle zastavil kolotoč panických myšlienok. Musíš sa sústrediť na podstatu problému.
Kto si?
Kde si?
Ako si sa sem dostal?
Nevedel si spomenúť. Pritisol si päste na spánky. Prečo si nevie spomenúť? Na spomienkach nezáleží, sústreď sa na podstatu! Tiché slová rozochveli ťažký vzduch. Bol to jeho hlas alebo...
„Sústreď sa na podstatu!“ vykríkol do čiernej chodby. Na pár úderov srdca zavládlo ticho. Absolútne ticho vyznačujúce sa absenciou akéhokoľvek zvuku.
Čo je podstatné?
Kto som?
Nedotkni sa steny!
Prečo?
Do priestoru sa tichučko, takmer na hranici vnímania, vliala hudba. Nevedel rozoznať či má slová alebo len melódiu.
Len vďaka chvíli ticha si uvedomil, že ho po celú dobu v bludisku sprevádzala. Hypnotická melódia, ktorá vábila, sľubovala, priťahovala. Slová, ktoré sľubovali moc a silu, zázraky a splnenie všetkých prianí.
Natiahol ruku, prsty sa chveli tesne nad čiernym zamatom.
Sústreď sa! Čo je podstatné? Kde som?
Nedotkni sa steny!
Prečo?
Pretože prepadneš večnému zatrateniu! Opäť! Spomienka sa nečakane vynorila z hĺbky podvedomia.
„Nie, tak ľahko ma nedostanete,“ stiahol ruku a vykročil.
Niekde musí byť východ!
Musí!

Nekonečná chodba sa na každej odbočke zužovala, niekedy o vlas, niekedy o dlaň, a vzdialenosť medzi odbočkami sa zmenšovala. Aj keď v celom labyrinte nevidel jediný schod, nemohol sa ubrániť pocitu, že klesá, že bludisko vedie do nedozernej hĺbky.
Že končí v pekle.
Ťažký vzduch slabo zapáchal, možno po síre. Spomalil, bol unavený, vyčerpaný, uštvaný. Potreboval oddych. Automaticky natiahol ruku aby sa oprel o stenu. Spamätal sa v poslednej chvíli.
„Nie, ešte nie.“
Oprel sa dlaňami o stehná, dovolil si krátky oddych a znova vykročil.
Niekde predsa musí byť východ!

Každý ďalší krok znamenal boj. Boj s vlastným telom, s ťažkým zapáchajúcim vzduchom, s hypnotickou melódiou, ktorá napĺňala priestor. Sľubovala zamat a teplo a pokoj. Stačí sa len dotknúť. Prijať ponuku.
„Vráť sa! Vráť sa k nám!“
„Nie!“ ďalší krok v chodbe len o dve dlane širšej ako jeho plecia. Stačí jeden neopatrný pohyb a... „Patríš sem. Vrátiš sa k nám. Skôr či neskôr aj tak prídeš! Odďaľuješ neodvratné!“
„Nie.“ Každý krok bol boj.
„Zbytočne sa usiluješ,“ šepkali tiene zo všetkých kútov labyrintu. „Odtiaľto neunikneš.“
„Nie!“ zakryl si uši.
„Nemáš kam ísť! Odtiaľto je len jedna cesta! K nám! Natiahni ruku!“ zavyli steny. Sila zvuku ho zrazila na kolená.
„Nie! Nikdy! Nikdy sa nevrátim späť!“
„Stačí sa dotknúť,“ navrhol labyrint tichšie. Akosi neisto.
„Nie,“ namáhavo sa postavil a tackavo vykročil. Položiť jednu nohu pred druhú bolo ťažšie ako tlačiť nákladný vlak do kopca. Zaťal zuby a odlepil podrážku od dlažby. Vždy môže urobiť ešte jeden krok. Urobil ho, potom ďalší a ďalší.
Niekde musí byť východ.
Musí!

Čierny zamat steny po ľavej ruke odhodil kamufláž, zmenil sa na pulzújúci prúd sily. Medzi tieňovými prúdmi prebleskovali miniatúrne blesky. Labyrint zmenil taktiku: „Čas na hranie sa už skončil. Nikdy sa odtiaľto nedostaneš. Budeš tu blúdiť do konca večnosti.“
„Nie.“
„Prikazujem ti! Musíš poslúchnuť, otrok!“
„Nie! Nie som tvoj otrok! Už nie!“
Do kolien ho udrel čosi tvrdé. Obe dlane, opreté o dlažbu pálili, pokryté drobnými odreninami od drsného kameňa.
„Poslúchni,“ šepot zaznieval zo všetkých strán. „Už nevládzeš! Si sám! Nemôžeš vzdorovať. Nikto nám nemôže vzdorovať! Poslúchni!“
„Nie!“
Do hypnotickej melódie sa vmiesil nový disharmonický zvuk. S námahou sa sústredil, rozoznal ľudský hlas. Len hlas. Slová sa lámali v stovkách ozvien do nezrozumiteľnosti. Pulzujúca hmota stien stvrdla. Sinavé svetlo sa odrazu lámalo na lesklom obsidiáne. Tackavo sa postavil. Ak počuje hlas, ešte niekto musí byť v labyrinte. Možno vie, kde je východ. Nemelodický zvuk sa ozval znova, nezrozumiteľný, no ukazujúci smer.
„Si sám!“ zasyčali steny. „Nie je iný východ! Odtiaľto je len jedna cesta! Dolu!“
„Nie,“ vykročil. Dopredu, za hlasom. Sprvu neistý krok spevnel, po dlhej dobe sa poriadne nadýchol.
„Nemôžeš vzdorovať,“ obsidián zavibroval. „Každým krokom sa k nám približuješ.“
„Nie,“ vôbec sa nesnažil potlačiť úškrn. Spoznal hlas lámajúci sa v nekonečných ozvenách. Akoby zdvihol stavidlo, púšť v hlave zaplavili spomienky. Záchvat klaustrofóbie vo výťahu, strata koncentrácie a zrútené zábrany. Plukovníkova návšteva v lacnej hotelovej izbe, aktivované kúzlo, nevoľnosť.
„Šaľba a klam. Ilúzia a podvod. Tvoje zbrane. Nemôžeš ma tu udržať. Nie teraz, keď už viem...“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.12.14 14:18

aceras1: Děkuji za tak dlouhé pokračování! No teda! Snad se z toho Irvin ve zdraví dostane. Jsem napnutá jak kšandy! Fred je fakt frajer, jak se z toho snaží Irvina dostat. Tak snad se mu to podaří. Ještě jednou děkuji za pokračování a také přeji
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.12.14 20:24

aceras1 Eeeeeeh, toto nie je fér. Teraz budeme musieť čakať na pokračovanie do ďalšieho roka..... Smola.

To Irvinovo blúdenie labyrintom bolo vyložene super, btw, labyrinty vedia byť pekne desivé... A tiež sa mi páčilo, ako sa Fred o zneschopneného démona pekne staral. Už aby tu bolo pokračovanie. Trpezlivosť je bohužiaľ cnosť, ktorou nijak zvlášť neoplývam... Tak nič, kým dorazí pokračovanie, idem si ešte aspoň raz prečítať labyrintovu pasáž. No dobre, dvakrát Smile  

Každopádne, prajem šťastný Nový rok a aj v 2015 plno podobných zaujímavých nápadov, o ktoré by si sa s nami delila
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   31.12.14 15:52

bohdy - ďakujem . Uvidíš na budúci rok , či sa mu to podarí.703

just-me - áno, budete a možno aj dlhšie. Ďakujem , dobré nápady sa vždy zídu.

Všetkým prajem veľa bubliniek v šampanskom, veľa iskričiek v ohňostroji a veľa šťastia a zdravia po celý budúci rok 2015!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   31.12.14 19:06

aceras1: Opravdu napínavé pokračování, díky moc. lol! Docela jsem si Irvina oblíbila, byla by škoda, kdyby ho démoni dostali. Tak mě napadlo, co kdyby Fred požádal o pomoc bratry? A už vidím ten Deanův obličej a určitě i nadávky, až by zjistil koho to má zachraňovat.
A já přeji všem do nového roku jen to nejlepší.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.01.15 11:47

janča - ďakujem . Obávam sa, že kvôli časovej tiesni si Fred s Irvinom budú musieť poradiť sami 703 . Bratia by určite nedorazili včas. 602
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.01.15 9:40

Otvoril oči a zastonal. Cez okno, otočené na západ, zalievalo izbu slnko. Podvečerné svetlo síce už stratilo svoju ostrosť, ale stále malo dosť síl, aby ho prinútilo zakryť si tvár.
„Koľko je hodín?“
Vysoká postava v rohu izby sa prudko otočila. „Čože?“
„Koľko je hodín?“
„Bude šesť,“ plukovník sa prihrnul k posteli. V jednej ruke držal pohár s červenou tekutinou, v druhej lyžičku. „Zdalo sa mi, že sa... Preberieš sa z poldňového záchvatu a prvé, čo ťa zaujíma je, koľko je hodín?“ spýtal sa neveriacky.
„Áno,“ démon odtiahol ruku, ktorou si zakrýval oči a pokúsil sa posadiť. Neúspešne.
„Počkaj, mladý! Nie tak rýchlo,“ Fred zamračene pozrel na poloprázdny pohár, hodil dovnútra lyžičku a postavil ho na stôl.
„Nemôžem čakať. Osem hodín,“ stiahol si z čela mokrý uterák a podal ho plukovníkovi. „Musím...“
„Ostať ležať,“ Fred automaticky prevzal premočenú handru. „Len tak horíš. Normálne sa čudujem, že tá posteľ už nevzbĺkla. Potrebuješ doktora alebo aspoň vaňu s ľadom! Nanešťastie, v tomto všivavom hoteli majú len sprchy! Urobím ti aspoň studený obklad.“
„Nie! Prosím, nie. Všetko je už mokré a ďalší obklad nepomôže.“
„Tak čo?“
„Febris elixír.“
„Čože?“
„Ten modrý.“
„Ahá,“ plukovník doniesol fľaštičku voňajúcu po sleze. Trochu nedôverčivo sledoval ako si chorý poslúžil priamo z nádobky. Podľa príšernej grimasy pravdepodobne elixír voňal lepšie ako chutil.
„Čo teraz?“ zazátkoval fľaštičku plukovník.
„Nič. O pár minút budem v poriadku.“

Pár minút trvalo skoro polhodinu, ale modrý elixír skutočne zabral. Irvin sa pomaly pozviechal, pri pokuse vstať sa rukami zaprel do matraca a zasykol od bolesti. Prekvapene pozrel na svoje dlane, ušpinené zaschnutou krvou.
„Čo máš s rukami?“ spozornel plukovník.
„Nič,“ mimovoľne zaťal päste.
„Tvoje nič vyzerá ako zodretá koža z dlaní. Čerstvo. Ako je to možné? Pol dňa si sa nepohol z postele. Smrdí tu nejaká čertovina! Nemal by som o niečom vedieť?“
„Nie. Ver mi, o niektorých veciach nechceš vedieť.“
Plukovník sa poriadne nadýchol, zahryzol si do pery a vydýchol.
„Si v poriadku?“ začal z iného konca. Z hlasu bolo cítiť koľko premáhania ho stála zmena témy. „Nevyzeráš dobre. Vôbec. Skôr sa podobáš na niečo, čo vypľula krava. Po poradnom požutí.“
Démon s rezignovaným úškrnom prikývol. Ešte ráno elegantnú košeľu zdobili mokré fľaky, výsledky horúčky a plukovníkovej odbornej starostlivosti. Nohavice potrebovali buď komornú alebo výkonnú žehličku, najlepšie oboje.
„Máš pravdu. Idem sa umyť.“ Neisto sa postavil a opatrne prešiel k stolu. Z hŕby vecí, nahádzaných na kopu, vylovil náhradné oblečenie.
Plukovník usúdil, že ak majiteľ nekomentuje stav svojej batožiny, on nemá žiadnu povinnosť ospravedlniť sa narobený neporiadok. Pre istotu sa však pripravil zachytiť ho v prípade potreby.
Démon, pomaly, ako niekto, kto oprávnene nedôveruje vlastným nohám, zmizol v kúpeľni. Plukovník si oddýchol až keď počul šumieť sprchu. Aj tak bol pripravený vtrhnúť do vedľajšej miestnosti v okamihu ako začuje podozrivé zvuky. Celkové scivilizovanie Irvinovi netrvalo dlho a zaobišlo sa bez dodatočných komplikácií. Keď sa vynoril z kúpeľne, umytý, učesaný, v suchých šatoch, vyzeral takmer normálne. Takmer. Plukovník bez slova pozoroval, ako opatrne balí škatuľku s elixírmi. Po zatvorení znova spriesvitnela. Ako strká do batoha nešetrne poskrúcané mokré handry, ktoré ešte ráno tvorili elegantný a pravdepodobne aj dosť drahý oblek.
„Čo máš v pláne?“ spýtal sa, keď v ruksaku zmizli aj toaletné potreby
„Postarám sa, aby viac neobťažovali,“ Irvin zatiahol posledný zips. Nemusel konkretizovať koho myslí.
„Sprostosť! Ledva stojíš na nohách,“ neveril svojim ušiam Fred. „Musíme odísť. Nehovorím ujsť. Hovorím odísť, a to čo najrýchlejšie.“
„Aký je rozdiel medzi odísť a ujsť? Obe slová znamenajú to isté. Démoni budú ďalej ohrozovať ľudí v meste.“
„Hovorím odísť, pretože to je rozumné riešenie v našej situácii. Nemôžeme sa postaviť neviem koľkým démonom v neznámom teréne. Niektoré bitky najlepšie vyhráš tak, že sa neuskutočnia. Počul si už niekedy termín taktický ústup?“
„Dobrý nápad. Ty takticky ustúpiš a ja to s nimi vybavím.“
„Hm,“ rezignovane pokrútil hlavou. „Ako chceš,“ vstal z kresla a podišiel k oknu, nešlo mu o výhľad, týmto manévrom dostal démona medzi seba a posteľ. „Nedávaš mi na výber!“ zamumlal nespokojne.
„Prosím?“ Irvin sa inštinktívne pootočil za hovoriacim.
Fred sa rozvážne zahnal. Úder, namierený na lícnu kosť, démona katapultoval na posteľ.
„Upozornil som ťa, že hlúpe nápady nemôžem vystáť,“ oznámil Fred bezvedomému telu. Nenáhlivo vytiahol z vrecka bundy bavlnenú šatku, čiernu vlnenú čiapku, široký šál, ktorý sa nejakým záhadným spôsobom zatúlal do dodávky, a plastovú pásku.
„Prepáč, ale nemôžem si dovoliť, aby si začal protestovať v nevhodnej chvíli,“ profesionálne použil šatku na utlmenie prípadných námietok po nadobudnutí vedomia, obrátil svoju obeť na brucho a šálom mu zviazal ruky za chrbtom, plastovou páskou stiahol k sebe členky. Znehybnenie zvŕšil natiahnutím čiapky až po bradu.
„Dobrá práca,“ pochválil sám seba. Pri pohľade na telo, zviazané na posteli, sa nedala rozoznať ani farba pokožky, tvár už v žiadnom prípade. „Pôvodne som chcel ten šál a čiapku použiť inak, ale aj takto splnili účel.“ S trochou nadávania si bezvedomého prehodil cez plece, vzal ruksak a opustil miestnosť. S neporiadkom, ktorý za ním zostal, si nerobil ťažkú hlavu. Na stole nechal pokrčenú desaťdolárovku.

Recepčný za pultom zase chýbal, Fred mohol len dúfať, že práve nepodáva hlásenie známym v čiernych okuliaroch. Cestou k autu preklínal evolúciu, ktorá krátkozrako vybavila schopnosťou pozrieť sa za vlastný chrbát sovy a nie ľudí. Teraz by sa mu táto schopnosť veľmi hodila. Neodvážil sa priveľmi obzerať, aby na seba neupozornil, no nemohol sa zbaviť pocitu, že je nápadný ako vianočný stromček pred Rockefellerovým centrom. Svoj náklad opatrne zložil do zadnej časti, nasúkal sa za volant a vyrazil. V zmysle pravidla, dbaj na dopravné predpisy, keď sa najviac ponáhľaš, vyrazil predpisovou rýchlosťou. Dôsledne zastavil na každej červenej, smerovku zapínal v dostatočnom predstihu, dával prednosť chodcom a prstami nervózne bubnoval po volante. Mesto opustil prvým výjazdom, na ktorý narazil. Z rušnej komunikácie pri prvej príležitosti odbočil na cestu nižšej triedy, a tento manéver opakoval, až kým spod kolies Fordu na všetky strany nefŕkali kamienky nespevnenej vozovky. Neustále kontroloval spätné zrkadlo, aby sa uistil, že ho nikto nesleduje. Žiadne vozidlo neprejavilo chuť nasledovať bielu dodávku, tak spomalil, aby mohol zastaviť na príhodnom mieste. Práve včas. Zošnurovaný balík vzadu sa začal hýbať.
„Nemetaj sa!“ húkol dozadu ponad plece. „Zaparkujem a rozviažem ťa.“
Vhodné miesto nemusel hľadať dlho. Na dlhom, prehľadom úseku zatiahol auto do kríkov, tak aby mal rozhľad a zároveň ukryl dodávku pred prechádzajúcimi.
„Povedal som, nemetaj sa,“ okríkol pasažiera na zadnom sedadle. Vystúpil, obišiel auto a opatrne otvoril zadné dvere. Napoly očakával, že dostane kopanec do tváre, alebo podobné privítanie. Našťastie svoju prácu v hoteli odviedol dobre. Chytil zviazaného za členky a silno potiahol. Posadil démona na okraj a stiahol mu čiapku z hlavy. Keby oči démonov boli schopné metať blesky, v tej istej sekunde by na zemi ležalo na uhoľ spálené telo bývalého plukovníka Fredericka Simmonsa, blahej pamäti. Presne s takouto reakciou rátal.
„Tak počúvaj, Irvin, alebo ako sa to voláš,“ začal vážne. „Teraz ti vytiahnem handru z úst. Dobre si rozmysli, čo povieš alebo urobíš. Pretože ak sa mi to nebude páčiť, tak ti ju zas napchám späť a najbližších dvesto kilákov sa povezieš ako balíček. Rozumel si mi?“
Zviazaný muž zavrel oči na dobu, ktorú by priemerný matematik potreboval na odrecitovanie všetkých číslic od jednej po dvadsať a späť, potom prikývol.
„Dobre,“ plukovník vytiahol bavlnenú zátku, pripravený vrátiť ju nazad pri prvom náznaku neposlušnosti.
„Mohol...,“ démon zakašľal. „Mohol by som dostať trochu vody, prosím?“
„Iste,“ plukovník odložil šatku a z príručnej batožiny vytiahol fľašu s vodou.
„Nerozviažeš ma?“
„Neurobíš žiadnu hlúposť?“ odpovedal protiotázkou.
„Nie,“ uistil ho okamžite démon. „Nenapadnem ťa fyzicky ani iným spôsobom. Sľubujem,“ dodal, keď videl plukovníkovu nedôveru.
„Tak dobre,“ Fred vytiahol vyskakovací nôž a rozrezal plastovú pásku, sťahujúcu členky. Potom pomaly rozmotal šál a vyslobodil démonove ruky. Ostražito sa posunul do bezpečnej vzdialenosti, no Irvin sa len natiahol za fľašou a na dúšok vypil skoro polovicu obsahu. Oprel sa o dvere a pomaly upíjal menšími dúškami, skúmajúc okolie.
„Nechceš mi niečo povedať?“ nevydržal nepríjemné ticho plukovník.
„Nie,“ ticho odpovedal démon, skúmajúc bruškami prstov poriadnu podliatinu pod pravým okom.
„To som rád,“ zatiahol plukovník opatrne. „A teraz môžeme pokračovať v ceste.“
Irvin bez námietok vstal a pobral sa k miestu spolujazdca, fľašu vzal so sebou. Plukovník naprázdno prehltol, rátal s výbuchom, prinajlepšom s výčitkami. Démonovo chladné zmierenie sa so situáciou priveľmi pripomínalo ticho pred búrkou, horiacu zápalnú šnúru, odpočítavanie časovača bomby. Potláčajúc nepríjemné tušenie sa usadil za volant.

Cesta na západ ubiehala v tichu. Plukovník sa nepokúšal nadviazať rozhovor, svojho obchodného spoločníka už poznal dostatočne na to, aby vedel, že v takejto nálade dostane maximálne jednoslabičné odpovede. Mlčanie v aute narastalo každým kilometrom, pred Danville už dosahovalo váhu stredne veľkého menhiru.
„Hneváš sa,“ nevydržal nakoniec nepríjemnú atmosféru. Nečakal na odpoveď, hneď pokračoval. „Hneváš sa, pretože som nenechal tých démonov, aby si ťa dali na večeru. Hovor si, čo chceš,“ zvýšil hlas. „Presne tak by to dopadlo! Po tom záchvate by si nedokázal ani premôcť ani mačku. Veď sa pozri na seba! Nemáš dosť sily ani na to, aby si si vyliečiť tie škrabance a monokel.“
Démon reflexívne zopol ruky, aby skryl poranené dlane.
„Poznáme sa už nejaký ten piatok, takže viem, že rozumné riešenie vždy vyskúšaš až ako poslednú možnosť a ja z duše neznášam hlúpe nápady. Ústup bol v tejto situácii jediné prijateľné východisko,“ pokračoval starší muž tvrdo. „Pre oboch. A na prehováranie som nemal čas ani chuť.“
„Prečo?“
Plukovník silnejšie zovrel volant. To jednoduché prečo sa samozrejme nevzťahovalo na jeho nechuť presviedčať. Chvíľu v hlave prevaľoval možné odpovede, rozhodol sa pre tú pravdivú.
„Pretože ľudia si pomáhajú.“
„Ja nie som človek,“ namietol démon.
„Pripomínaš to mne alebo sebe?“
Spolujazdec sa odvrátil. Krajina za bočným oknom musela byť veľmi príťažlivá, aj keď v hustnúcom šere boli rozoznateľné akurát tak míľniky lemujúce cestu. Plukovník stisol pery, nikdy sa nepovažoval za muža slova. Za chlapa majú vravieť jeho činy, dnes by však veľmi potreboval zopár výstižných viet. Kde ich však vziať?“
„Ehm,...“ začal neobratne.
„Rozumiem prečo si to urobil,“ démon konečne prestal zízať bokom. „Vzhľadom... hm... na posledné udalosti môžeš považovať naše účty za vyrovnané.“
„Nič si nepochopil! Ak si myslíš, že som ti celý deň robil pestúnku len preto, že si zachránil moje deti, tak sa veľmi mýliš. To ti v pekle celkom upiekli mozog? Také výrazy ako obyčajná ľudská slušnosť alebo pomoc blížnemu v núdzi ti naozaj nič nehovoria? Nie všetko sa dá kúpiť alebo zaplatiť! Zabilo by ťa, keby si jednoducho povedal ďakujem?“
„Ďakujem,“ uznal po chvíli rozmýšľania spolujazdec predložený argument.
„Veď preto,“ zašomral plukovník.
V bielom Forde znova zavládlo ticho.
Také obyčajné, unavené ticho.

Pútač vedľa cesty upozornil, že o pár minút dorazia k pumpe, ktorá sa o svojich zákazníkov kráľovsky postará.
„Práve včas,“ zahundral vodič. „Mám hlad ako vlk. Zjedol by som dokonca aj guláš mojej švagrinej a to ho oželel aj náš pes.“
„Myslím, že v ruksaku mám ešte jablko a nejakú...“ ponúkol spolujazdec.
„Nemáš,“ nenechal ho dokončiť vetu Fred. „No čo pozeráš? Bol som celý deň zavretý v hotelovej izbe. Nemohol som si odskočiť na kávu a koláč, musel som sa hrať na pestúnku. Kúpim ti niečo pod zub v obchode.“
„To nie je potrebné.“
„Ale je! Potrebuješ sa najesť a poriadne si oddýchnuť. Videl som už dosť chlapov odpadnúť od vyčerpania, bezpečne rozoznám ďalšieho. Pokojne si nahováraj, že ty môžeš ťahať do nekonečna ale niekedy inokedy. Ja pôjdem nakúpiť a ty zostaneš v aute. S tým monoklom si priveľmi nápadný a my nechceme zanechávať zbytočné stopy.“ Zabuchol dvere dodávky aby nedal pasažierovi možnosť protestovať.
Obchod bol poloprázdny. O pult sa opieral znudený predavač, ktorý očami vyzliekal jedinú ženu na dohľad. Plukovník neveriacky potriasol hlavou. Dotyčná držala v náručí dieťa, druhé sa jej motalo pri nohách a ďalšie sa mohlo narodiť každú chvíľu. Vzal košík, nie na veľký nákup, ale jednu ruku chcel mať pre prípad potreby voľnú a v blízkosti svätenej vody. Dve fľaše vody, pár sendvičov, nejaké sladkosti a ovocie nezabrali veľa času, no neustále kontrolovanie okolia áno. Do zrkadiel v rohoch obchodu pozeral častejšie ako do regálov. Pri platení dal prednosť mamičke. Nie z vrodenej galantnosti, z opatrnosti. Nechcel sa k nej a k deťom otočiť chrbtom, aj keď nepredpokladal, že nejaký démon by bol tak hlúpy aby posadol tehotnú ženu s dvomi malými deťmi. To by mu už bolo lepšie aj v pekle, no istota je istota. S nákupom v náručí sa pobral na parkovisko. Pomaly, aby neprehliadol prípadných záujemcov o dodávku alebo skôr o jej pasažierov. Biely Ford stál osamotene v kúte, presne tak, ako ho odstavil. Nikto podozrivý sa v okolí nemotal, všetky pneumatiky boli plné, okná celé. Tým dobré správy skončili. Vnútro auta bolo rovnako prázdne ako okolie. Nakúpené potraviny len zázrakom neskončili na asfalte. Plukovník zahrešil ako už dávno nie, a to bol dnešný deň na podobné príležitosti štedrý. Nákup bezohľadne hodil na zadné sedadlá a prehľadal dodávku. Zbytočne. Ford Transit nie je dostatočne veľký na to, aby sa v ňom dospelý muž mohol úspešne hrať na schovávačku.
„Nie,“ zaúpel nahlas Fred. „Dnes nie.“ Démonov zvyk miznúť bez rozlúčky pokladal za mimoriadne rozčuľujúci vždy, ale dnes to bola hra s ohňom.
Pekelným.
Samozrejme, ruksak zmizol tiež. Chabá útecha, ale plukovník logicky predpokladal, že démoni by sa nezdržovali s batožinou, ak by sa zmocnili majiteľa. Vytiahol mobil a kým hľadal číslo, drvil medzi zubami výrazy, za ktoré by poslal kľačať do kúta aj svojho najstaršieho syna. Po krátkom zvonení bol hovor odmietnutý. Plukovník si uľavil úderom päste do strechy. Dodávka protestne zaškrípala, ruka poriadne zabolela. Napočítal do desať a opakoval posledné volané číslo. Milý ženský hlas mu oznámil poslednú zlú správu dňa.
„Dočasne nedostupný!“ Odhodil mobil na sedadlo spolujazdca. „Keď ťa dostanem do ruky, budeš dočasne nepohyblivý!“
Posadil sa za volant. V duchu prebral svoje možnosti. Nebolo ich veľa a len jedna bola rozumná. Naštartoval a vyrazil smerom domov.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.01.15 16:58

No, na to, ako je Irv inteligentný sa občas vážne správa pekne hlúpo. A už by mohol konečne začať aj spolupracovať... aj keď, njn, dôvera mu asi vážne veľa nehovorí. Ale Fred už od predsudkov upúšťa, aj pekelný dezertér by mohol zvážiť zmenu názoru.

Každopádne vďaka za ďalšiu časť, aceras1 a už klasicky sa budem tešiť na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.01.15 18:01

Souhlasím s just-me. Ta tvrdohlavost Irvina mě už trochu štve. Snad dostane brzy trochu rozumu. Fredovi se vůbec nedivím, že se tak rozčiloval. Tak uvidíme, jak to bude dál pokračovat. Moc děkuji za pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 4:47

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 4 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: