DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.08.14 13:29

Túto kapitola venujem just-me s vďakou za námet, podľa ktorého vznikla slečna Griffinová  703 
---------------------------

8.


Slečna Griffinová medzerou medzi záclonami pozorovala chodník vedúci k domu. Vlastne, skúmala dvoch mužov, ktorí sa blížili k jej dverám. Vlastne, k dverám domu, ktorý patril jej matke. Slečna Griffinová, radšej o sebe premýšľala ako o slečne Griffinovej, Mabel znelo tak... tak strašne všedne a neatraktívne. Oslovenie slečna Griffinová jej prepožičiavalo štipku nie každodenného lesku, aj keď ten lesk bol po skoro päťdesiatich rokoch používania viac než trochu opotrebovaný. Rovnako ako matkin dom. Starala sa o záhradu a o domácnosť, ale starostlivosť o dom vždy bola a vždy bude mužská práca, ako opakovane vysvetľovala svojim priateľom v záhrade. Sadroví trpaslíci síce neodpovedali, ale určite jej rozumeli. Verní, mlčanliví priatelia, no v prípade vpádu cudzích osôb na pozemok, vonkoncom nepoužiteľní. Dvaja neznámi muži pred dverami bezmocnej ženy a jej nevládnej matky. Slečna Griffinová cítila blížiaci sa záchvat úzkosti, keď cudzia ruka zabúchala na dvere.

Plukovník zaklopal na dvere, ktoré pamätali lepšie časy. Niekedy v polovici minulého storočia. Po chvíli čakania sa nepatrne pohli. Škárkou zahliadli chumáč vyblednutých vlasov a vydesené modré oko.
„Pani Griffinová?“ Mohutný chlap nahodil svoj najdobrosrdečnejší úsmev. „Dobrý deň. Volám sa Simmons, telefonovali sme spolu. Prišli sme...?“
Škára sa prudko zabuchla.

Musela ísť otvoriť. Musela vedieť, čo tí cudzinci chcú. Okamžite svoju opovážlivosť oľutovala. Zabuchla dvere a zatúžila po svojich priateľoch. Od svojho pobytu v nervovom sanatóriu, v blázinci, ako nezabúdala jej matka zakaždým štiplavo pripomenúť, sa naučila vážiť si ich tiché porozumenie. Len im mohla sa mohla zveriť, nikto iný jej neveril. Ani lekár v sanatóriu, ani priateľky, ani vlastná matka. Bola posadnutá, démon ovládol jej telo a z časti aj myseľ. Robila strašné veci. Videla ako mučia a zabíjajú ľudí, sama pomáhala. Nie, ona nie. Démon v nej. No videla svoje ruky až po lakte ušpinené krvou. Donútil ju robiť hrozné veci, ale vzoprela sa, keď chcel jej telo použiť pri... orgiách. Nikdy... nikdy... nikdy nevidela nič odpornejšie. Bojovala zo všetkých síl a démon odišiel, šomrajúc niečo o prekliatej staropanenskej prudérnosti.
Bola voľná!
Bola voľná. Sama v cudzom meste, bez prostriedkov, dezorientovaná, oblečená v cudzích handrách a špinavá.
Špinavá zvnútra.
Tú špinu nedokázalo odstrániť žiadne mydlo ani hektolitre vody. Nikto nechcel počúvať jej nesúvislé rozprávanie o čiernych očiach, o zločinoch, ktoré páchali posadnutí. Naordinovali jej sedatíva, lieky proti depresii a oddych vo vyčalúnenej izbe.
Pochopila.
Prestala sa snažiť vysvetľovať, žobrať o pochopenie.
Keď dostala prepúšťaciu správu a brána sanatória sa otvorila, bola rovnako šťastná ako v deň, keď sa zbavila démona. Znova mala svoje telo, svoju dušu a svoju slobodu. Zostali spomienky a pár podivných zvykov, ktoré jej matka neochotne akceptovala. Slečna Griffinová sa poučila. Už vedela, že po svete chodí zlo a ako sa má pred ním chrániť.

„Hm, si si istý, že sme na správnej adrese?“ uisťoval sa démon, stojaci pod schodišťom.
„Určite, ulica aj číslo domu sedí. Aj plot je natretý na bielo. Teda... bol. Kedysi. A pred vchodom majú trpaslíka.“
„To je trpaslík?“ obočie mladého muža vyletelo do stredu čela.
„No, hej ... aspoň myslím. Má ružovú čiapočku,“ zbavoval sa Fred zodpovednosti za presné určenie druhu rozprávkovej bytosti.
„Mne skôr pripomína...“
Zvyšok vety prehlušil tresk náhlivo otvorených dverí, sprevádzaný pišťaním. Pred dom sa vyrútila majiteľka, vyzbrojená plastovým vedrom, dodávajúc si odvahu napodobňovaním čajovej kanvice, a z rozbehu vychrstla jeho obsah na muža pri schodoch. Stíchla a s očakávaním pozorovala spúšť, ktorú sa jej podarilo spôsobiť.

Od svojho posadnutia dokázala vycítiť prítomnosť démonov a matkin dom premenila na pevnosť. Soľ vo všetkých vchodoch, svätená voda v každej miestnosti, protidémonské nákresy, schované pod kobercom. Matka a jej známi si síce za jej chrbtom klopkali po čele, no akceptovali to ako neškodné čudáctvo, pozostatok duševnej choroby. Svoje vedomosti, nadobudnuté počas života s démonom využila vo svoj prospech. Nepotrebovala ani letmý pohľad na muža pod schodmi, aby vedela, že s ním nie je niečo v poriadku. Cítila zlo, nejako nezreteľne, akoby spomienku na zápach démona, ktorý ju ešte stále mátal po nociach, ale určite bolo tam. V prvej chvíli skoro spanikárila, no okamžite pozbierala všetku svoju odvahu. Nesmie utiecť, má zodpovednosť za svoju bezvládnu matku. Bude bojovať! Nedovolí, aby ju nejaký démon znova posadol a telo jej matky zneužil na bohvieaké zločiny. Naplniť vedro svätenou vodou netrvalo dlho.

„Čo, do čerta, to stvárate?“ vyletelo z Freda prekvapene. „Si v poriadku?“ obrátil sa k spoločníkovi.
„Nie,“ mladší muž spustil pravú ruku, ktorou si chránil tvár pred nečakaným útokom. „Som mokrý!“
Pani Griffinová, útla päťdesiatnička, s vyšednutá blondína, oblečená do vyblednutých teplákov a vyťahaného svetra, vypleštila svetlomodré oči.
„Ja ... ach ... no...Nefungovalo to!“ vydýchla zničene.
„Nefungovalo? Neviem, čo ste so od toho sľubovali, vážená, ale ja som mokrý! Voda ako zmáčadlo ešte stále účinkuje celkom spoľahlivo,“ šomral postihnutý, utierajúc si do suchšieho rukáva mokrú tvár.
„Prepáčte, ja som nechcela ....“
„Dúfam, že mi nebudete zazlievať, keď vám neuverím,“ odsekol démon, striasajúc si kvapky z premočeného pulóvra. „Ak mi zostane fľak, budem od vás žiadať náhradu za čistiareň!“
„Je to len voda. Nemusíte sa báť, žiadne fľaky nezostanú,“ poplašila sa pri zmienke o čistiarni. „Nemali by... Vôbec žiadne... Vlastne by sa mala všetka odpariť,“ pokračovala nesúvislo.
Muži si vymenili významný pohľad.
„Počujte, pani Griffinová ... Ste pani Griffinová?“ pre istotu sa informoval starší.
Útla osoba s plastovou nádobou pritisnutou na hruď, prikývla. „Slečna Griffinová!“
„Slečna Griffinová, ak si neprajete návštevu, stačí povedať a my odídeme. Nemusela ste môjho spoločníka obliať vedrom vody.“
„Svätenej vody,“ opravila ho bezmyšlienkovite. „Myslela som si, že je démon.“
„Ehm,“ plukovník sa zarazil, pohľadom skĺzol po mokrej metabytosti, ktorá ešte stále skúmala rozsah skazy na svojom oblečení. Napriek deklarovanej skutočnosti, najrozšírenejšia zbraň proti splodencom pekla nespôsobila žiadne iné škody. Rozhodol sa skúmanie tohto zaujímavého javu odsunúť na neskoršie. „To je jedno. Keby som vedel, že ste bláznivá, netrepal by som sa sem zbytočne tri hodiny.“
„Som síce blázon,“ ohradila sa nečakane prudko, „ale som neškodná. Mám na to papier. Prepúšťaciu správu z kliniky. Môžem vám ju ukázať.“
Ďalšie vysvetľovanie sa jej zaseklo v hrdle, obaja muži na ňu vytreštili oči. Ich reakciu si vysvetlila po svojom.
„Nie som nebezpečná. Ja som ... Ja som sa len zmýlila! Myslela som si, že ste démon. Je mi to ľúto. Zmýlila som sa ...“
„Slečna Griffinová,“ bývalý vojak začal zvažovať ústup, „my ...“
„Trocha vody predsa nemôže nikomu ublížiť,“ nenechala ho dohovoriť. „Nemusíte sa obávať, už vás neoblejem.“
„Hm, ehm... slečna Griffinová, bude lepšie, ak sa teraz rozlúčime.“

Na špecializovaných webových stránkach sa zoznámila s ľuďmi, ktorí mali podobnú skúsenosť ako ona. Bolo upokojujúce vedieť, že nie je sama a sadroví trpaslíci nie sú jediní, ktorí jej rozumejú. Spriaznené duše, ktoré poznala len podľa prezývok, ju uviedli do zázračného sveta mágie. Nesmelo, len jedným okom, len veľmi okrajovo, prejavila záujem o čary, artefakty, zvláštne bytosti ako z Tolkienových kníh. Až do chvíle, kým skoro prišla o matku. Jedna zo spriaznených duší zmienila zázračného liečiteľa a slečna Griffinová si nedopriala pokoja, kým nenašla niekoho, kto pozná dakoho, kto vie o niekom, ktorý by mohol mať kontakt na človeka, ktorý sa vraj pozná so zázračným liečiteľom. Na presvedčenie dotyčného musela použiť všetku svoje schopnosti a teraz sa sama skoro pripravila o jedinečnú šancu vyliečiť matku! Mohla predsa tušiť, že čarodej sa nejako bude odlišovať od obyčajných ľudí. Nesmú odísť, aj keby im v tom mala zabrániť fyzickým násilím.

„Nie,“ natiahla ruku, akoby ho chcela chytiť za bundu, hneď ju však stiahla, „nemôžete odísť. Ešte ste neuzdravili moju matku!“
„No, nemyslím, že za týchto okolností...“
„Nie sú žiadne okolnosti!“ skočila mu do reči. „Objednala som si vašu službu a žiadnu som nedostala. Poznám svoje práva! Som informovaný spotrebiteľ! Trvám na tom, aby ste odviedli dohodnutú prácu!“
„Prosím?“
„Nemôžete sa na mňa hnevať,“ obrátila sa k mladšiemu mužovi. „Viete, od môjho posadnutia... Od istého času si myslím, že cítim prítomnosť... rôzne veci. Ale.. nie som nebezpečná, potvrdil to môj ošetrujúci lekár. Písomne! Mýlila som sa a ospravedlňujem sa. Musíte pomôcť mojej matke. Bez nej som celkom stratená! Poďte ďalej, prosím,“ uvoľnila cestu k dverám. „Moja matka leží vo svojej spálni. Čaká na vás.“
Obchodní spoločníci si vymenili rozpačité pohľady, mladší neisto pokrčil ramenami.
„Dobre, ale už žiadne oblievanie svätenou vodu alebo podobné excesy,“ vymienil si Fred.
„Nie,“ previnilo ukryla vedro za chrbtom. „Žiadna voda.“
Muži váhavo vstúpili dnu, slečna Griffinová poslednýkrát skontrolovala okolie. Žiadni ďalší votrelci sa v záhrade neskrývali, len sused zvedavo nakúkal spoza latkového plota. Preventívne sa zamračila a buchla dvermi.

Slečna Griffinová dodržala slovo, v dome nečakala ďalšia sprcha, len množstvo soli. Bola všade, pred dverami, na parapetných doskách, pred vstupom do každej miestnosti.
„Preventívne opatrenie,“ vysvetľovala cestou do matkinej spálne. „V komore mám zásobu soli a v každej izbe mám pripravenú fľašu svätenej vody. Pre prípad potreby. Podľa môjho cvokára mi tieto rituály pomáhajú vyrovnať sa s mojimi predstavami. Nikomu neškodia. Tie opatrenia... vlastne aj.... moje predstavy.“
„To je dobre,“ neprítomne hlesol Fred, stále kútikom oka kontrolujúc svojho spoločníka. Démon zatiaľ nemal s protidémonskými bezpečnostnými opatreniami žiadny problém.
„Matka síce nie je nadšená, ale neprotestovala ani keď som pod koberec umiestnila pravú pascu na démona,“ pochválila sa domáca pani nadšene. „Vlastnoručne som ju nakreslila podľa návodu.“
„Podľa návodu?“
„Áno, farbu a návod som si objednala cez internet, na webovej stránke ozajstného exorcistu. Philip Morris. Poznáte ho?“
„S tým menom som sa už stretol,“ pripustil Fred.
„Osobne ma ubezpečil, že z tejto pasce žiadny démon neunikne.“
„Milé,“ vyčaril neúprimný úsmev. „Kde presne ste ju umiestili?“
„Pod tento koberec,“ poklopkala obnosenou papučkou na ošúchaný handrový štvorec uprostred miestnosti. „Presne tam, kde stojí váš priateľ.
„Môžem sa pozrieť?“ prejavil démon záujem. Prekročil na drevnú podlahu a nadvihol roh koberca. Z prítmia zasvietili pokrútené symboly, vymaľované krikľavou červenou. „Pekné, skutočne, skoro ako profesionál,“ pochválil domácu pani, polichotene sa vystrela. „Vo vašom dome zlo nemá šancu.“
„Však,“ zažiarila. „Viem sa o seba postarať. No, nezdržujme sa! Nesmieme nechať matku čakať.“
Pani Griffinová nejavila známky netrpezlivosti. Nejavila známky ničoho, nehybne ležala v posteli, prázdne oči upreté na strop. Z kútika úst jej na vankúš vytekala slina, dcéra jej nežne utrela líce.
„Moja matka mala porážku. Podľa pána Andersona, to je náš rodinný lekár, sa už nikdy nespamätá a mala by som ju umiestniť do zariadenia, kde sa o ňu poriadne postarajú do konca jej dní. Nie som ochotná zmieriť sa s jeho diagnózou a nie som ochotná strčiť moju matku do ústavu, kde sa okolo nej budú motať cudzí ľudia. Preto som sa obrátila na vás.“
„Slečna Griffinová, nie som si istý, či ste správne pochopili ... hm... spôsob, akým pracujeme,“ začal opatrne Fred.
„Myslím, že podstate našej dohody rozumiem veľmi dobre,“ odvetila malá osôbka veľmi dôstojne. „Vy urobíte zázrak a ja vám zaplatím.“ Z nočného stolíka vytiahla tučný zväzok bankoviek. „Ako vidíte, peňazí mám dosť. S matkou sme zdedili značný majetok po otcovi. Môžem vám vyplatiť vašich osem tisíc a ešte nám zostane dosť na cestu po Južnej Amerike, ktorú sme si objednali.“
„Slečna Griffinová,“ vložil sa do rozhovoru liečiteľ, „vaša matka je teda uzrozumená s alternatívnym spôsobom liečenia?“
„Moja matka nie je v stave, ktorý by jej dovolil rozhodovať čo i len o značke plienok, ktoré momentálne používa. Teraz za ňu rozhodujem ja a ja si želám, aby ste použili akýkoľvek spôsob liečenia, ktorý ju uzdraví.“
„Rozumiem,“ prikývol mladík. „V tom prípade buďte taká láskavá a trochu ustúpte.“
Prikývla a oddrobčila k Fredovi, stojacemu vo dverách.
„Som taká napätá,“ zdôverila sa mu sprisahanecky a bez okolkov sa mu zavesila na predlaktie.
Upokojujúco ju poklepal po ruke. „Nebojte sa, všetko bude v poriadku.“
„Och, veľmi v to dúfam. Bez matky by som bola v tomto nepriateľskom svete úplne stratená,“ vzlykla. „Rozhodne by som nemohla odcestovať. Sama slobodná žena v Južnej Amerike? Nemožné! Vždy som túžila vidieť karneval v Rio de Janeiro, ale bez matky... Nemohla by som sa tešiť z cestovania!“
Starecké zakašľanie prerušilo jej sťažovanie sa.
„Mama!“ vrhla sa k posteli. „Mama, ako ti je? Môžeš rozprávať? Rozumieš mi?“
„Prečo by som ti nemala rozumieť, Mabel? Pomôž mi podsadiť sa!“ stará pani sa ihneď ujala velenia. Dcéra ju pohotovo poskytla asistenciu pri komplikovanom procese zmeny polohy. Trvalo hodnú chvíľu, kým bola pani Griffinová spokojne usadená a poduška za jej chrbtom patrične natrasená.
„A teraz mi vysvetli, prečo sú v mojej spálni dvaja cudzí páni a prečo máš oblečené tie staré handry, ktoré na tebe neznášam!“
„Mala si mŕtvicu, drahá mama,“ chvatne začala vysvetľovať dcéra. „Skoro mesiac si o sebe nevedela. Títo páni boli takí láskaví a vyliečili ťa. Keď ti poviem...“
„Mŕtvicu?“
„Áno, mama. Praskla ti žilka v mozgu. Ochrnula si a prestala si vnímať. Doktor Anderson povedal, že...“
„Nezaujíma ma, čo povedal ten starý šarlatán. Pýtam sa, prečo sú v mojej spálni dvaja cudzí muži?“
„To sú liečitelia, mama,“ poponáhľala sa s odpoveďou slečna Griffinová. „Venujú sa alternatívnej medicíne. Vyliečili ťa. Nikto iný ti nedokázal pomôcť. Ich služby mi odporučil....“
„Neskôr,“ zdvihla stará pani ruku. „Podrobnosti preberieme neskôr. Tvoje nevhodné oblečenie tiež. Páni, ďakujem vám. Zdá sa mi, že ste odviedli dobrú prácu. Predpokladám, že moja dcéra vám prisľúbila zodpovedajúcu finančnú odmenu.“
„Osem tisíc,“ šepla Mabel. „Polovicu hneď a polovicu o desať dni.“
„Vzhľadom na situáciu, by sme mohli zvážiť vyplatenie celej sumy naraz,“ ozval sa rozvážne Fred.
„Ale dohodli sme sa, že...,“ pokúsila sa nesmelo protestovať mladšia Griffinová.
„Mabel,“ zvýšila hlas žena na posteli, „nejednaj sa! Vyplať tých pánov, aby mohli odísť. Som neupravená, mám plienku a neviem sa dočkať, kedy sa dostanem do vane!“

Cestou k autu plukovník vybral z vrecka zväzok bankoviek. „Stále nemôžem uveriť, že ich máme. Vidím to tak, že tá stará dračica mala slabú chvíľku, inak by sme sa tak ľahko ku svojej výplate nedostali.“
„Hm,“ démon nehodlal spoločníkov postreh komentovať.
„Poznám tento typ žien, komandujú všetkých naokolo. Moja svokra je presne taká istá. Našťastie žije na Floride a neznáša lietadlá,“ dodal filozoficky odomykajúc auto.
„Tebe rozkazuje svokra? Tá dáma má moje sympatie.“
„Ona nerozkazuje,“ chmúrne odvetil bývalý dôstojník. „Ona veľmi zdvorilo oznámi, čo si želá a očakáva, že jej želania budú okamžite splnené. Myslím, že vy dvaja by ste si dobre rozumeli.“
„Nie som si istý, čo to mám považovať za kompliment,“ uvažoval démon nahlas, nasadajúc do auta.
„Ja som to rozhodne ako kompliment nemyslel. Obaja používate zdvorilosť ako zbraň hromadného ničenia.“
„Preháňaš.“
„Ani v najmenšom. Občas mám skoro neprekonateľnú chuť roztrhnúť ťa na dva kusy. Ako teraz.“
„Prosím?“ spolujazdec prudko zdvihol hlavu od ruksaku, v ktorom lovil suchý kus odevu. „Možno sa mýlim, ale mám dojem, že si sa mi práve vyhrážal použitím fyzického násilia?“
„Nie, povedal som, že mám chuť roztrhnúť ťa na dva kusy. Na štyri by bolo lepšie,“ spresnil šofér.
„Teraz hneď?“ zneistel démon, keď dodávka odbočila z hlavnej cesty do bočnej uličky.
„Zvažujem to.“ Motor auta zhasol. „Záleží na...,“ nedokončil starší muž a znechutene sa otočil k oknu.
„Na čom?“ odvážil sa po chvíli nepríjemného ticha spýtať spolujazdec.
„Na pravde,“ pomaly odpovedal, stále pozorujúc cestu za oknom. „Celý čas, od nášho prvého stretnutia, ma hryzie svedomie, že som sa dal do spolku s démonom. Všetky tie klamstvá, utajovanie, výhovorky... Nikdy v živote som... Sám pred sebou som sa ospravedlňoval, že všetko je pre dobrú vec. A teraz...“
„Keď chceš skončiť, stačí povedať. Nemusíš nič vysvetľovať, ani hľadať výhovorky,“ hlesol potichu démon, vzal ruksak a otvoril dvere.
„Sadni si a čuš! Ešte som neskončil! Na čo bola dobrá tá rozprávka o démonovi?“
„Prosím?“
„Pár informácii som pre istotu naštudoval. Šalamúnov kľúč, známy aj ako pasca na démona, je bezpečný spôsob ako polapiť a uväzniť démona. Každého, aj toho najsilnejšieho. Preto má Sharon jeden na stope svojej pracovne, preto má slečna Griffinová jeden pod pokrovcom. Sharon možno ten svoj poškodila, keď si sa začal objavovať v jej dome.... Ale tá malá popletená osôbka s litrami svätenej vody a soľou pod každými dverami... Prečo jej pasca nefungovala? Sú len dve možnosti. Buď nebola v poriadku, a tomu neverím, alebo pasca nesklapla, pretože do nej nevliezla myš. Teda démon,“ precedil pomedzi zuby. „Chceš mi k tomu niečo povedať?“
„Len toľko, že si mal pravdu.“
„Pravdu? Akú pravdu?“
„Akurát ty, zo všetkých ľudí na svete, si natrafil na disfunkčný exemplár démona.“
„Ty!!!!“ Plukovník zalapal po dychu. „Ty...,“ márne hľadal priliehavé slovo, ktoré by vyjadrilo, že jeho krvný tlak momentálne dosiahol nemerateľnú hodnotu. „Okamžite vypadni z môjho auta a viac sa mi neukazuj na oči!! Ty parchant jeden bezočivý!!!“
Démon nečakal na ďalšie hodnotiace pripomienky k jeho charakteru, schmatol svoju batožinu a urýchlene opustil nebezpečnú zónu. Biely Ford prudko vyrazil, zasýpajúc okolie drobným štrkom vymršteným spod zadných kolies.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.08.14 15:37

aceras1:Další skvělé pokračování! A ten konec! No to mě dorazilo! Jsem zvědavá, co bude dál, protože už teď si nervozitou hryžu nehty  lol! 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.08.14 20:40

aceras1 Ďakujem, ďakujem, ďakujem   Za venovanie (skutočne pobavilo, potešilo a cítim sa poctená za využitie nápadu mojej maličkosti  ), za slečnu Griffinovú a za ďalší zábavný kúsok.
A už sa teším na ďalší, pretože sa mi tak trochu zdalo, že Irvin nevyzeral práve nadšený aktuálnym vývojom situácie...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.08.14 12:06

bohdy - ďakujem   . Nechty si šetri, aby Ti niečo zostalo aj na budúce  Wink  . Žartujem, samozrejme, ale pokračovanie bude.

just-me - prosím, nech sa páči, aj na budúce  Wink 
No, zdá sa Ti správne  703    .
Mimochodom, ak máš ešte nejaké nápady na komické figurky, tak sem s nimi  Laughing . Smiešni ľudkovia sa vždy zídu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.08.14 19:45

aceras1: Super pokráčko. lol! Ti dva - Fred a Irvin - jsou dvojka k pohledání.  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.08.14 11:14

janča - ďakujem    , snáď im to ešte nejaký ten piatok vydrží  Wink .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   25.08.14 8:43

Plukovník nevenoval ani jeden pohľad vzďaľujúcej sa postave v spätnom zrkadle. Záchvat hnevu pomaly prechádzal do zahanbenia, tomu laganovi sa zas podarilo rozzúriť ho do belasa a navyše, vyhnúť sa vysvetleniu dôležitých vecí. Cítil, že hnev sa vracia, pre zmenu sa tentokrát hneval sám na seba. Z náhleho popudu zastal na hlavnej ulici pred obchodným domom. Nákup darčekov pre deti mu vždy vylepšil náladu. Nemusí doniesť domov nič drahé, vždy sa potešia aj maličkostiam, ktoré im dovezie z ciest. V oddelení potravín naplnil košík sladkosťami pre rodinu. Po krátkom zaváhaní sa nechal zlákať vôňou kávy a pizze, sadol si do lacnej reštaurácie v susedstve. Obsluha nebola ukážková, ale teraz mal času dosť. Dojedol a s nákupom v náručí sa pobral k svojmu dopravnému prostriedku. Už z diaľky videl, niečo nie je v poriadku.
Nebolo.
Pravá predná pneumatika bola prázdna. Uložil nákup a rezignovane sa pustil do výmeny kolesa. Práve uvoľňoval zdvihák, keď sa k jeho tieňu pridal ďalší.
„Smola.“ O bielu dodávku sa opieral štíhly chlapík so sympatickou, otvorenou tvárou.
„Mhm,“ súhlasil majiteľ Forda neurčito.
„Pozerám, že ste z Nebrasky.“
„Hej. No a?“
„Nič, ja len... Do Nebrasky je to pekných pár míľ. Merať taký kus cesty bez rezervy môže byť riskantné. Nechcem byť dotieravý, ale neďaleko mám malý servis. Môžem vám opraviť ten defekt na počkanie.“
„Hm,“ plukovník zaváhal.
„Ak zaplatíte v hotovosti, spravím vám cenu,“ snažil sa miestny podnikateľ.
„Začínam rozmýšľať, či tá preseknutá pneumatika bola len náhoda,“ zamyslel sa majiteľ auta nahlas.
„Počujte, chcel som len pomôcť!“ urazil sa miestny. „Fakt je, že obchody mi momentálne nejdú ako by som chcel, ale to neznamená, že si sám vyrábam zákazníkov. Keď nechcete, vaša vec. Rukáv vám neodtrhnem.“
„Nič v zlom, človeče,“ ustúpil plukovník. „S tou rezervou môžete mať pravdu. Je to kus cesty a jeden nikdy nevie, čo všetko sa môže stať. Ten váš servis je ďaleko?“
„Na konci ulice. Winstonova tridsaťtri,“ mávol rukou na západ. „Poďte za mnou,“ zamieril k modrému Plymouthu o tri parkovacie miesta ďalej.

Malý autoservis na konci ulice mal svoje lepšie časy dávno za sebou. Zošúchaná farba na bráne, burinou prerastené dlaždice, puknuté sklo na dverách, nebolo to najhoršie, čo na zákazníkov čakalo. Uprostred neupratanej dielne ležalo asi desaťročné dievčatko. Svetlé šatočky malo na brušku zašpinené svetločervenou krvou, hlavičku neprirodzene naklonenú k ľavému plecu. Pri každom ťažkom výdychu sa na jej malom pršáčiku utvorila krvavá bublina.
„Diana! Preboha! Dievčatko moje! Čo sa ti stalo? Kto ti ublížil?“ majiteľ autoservisu sa vrhol k dieťaťu a zalomcoval útlym telom.
„Prestaňte,“ plukovník sa prebral zo šoku. „Ublížite jej! Musíme zavolať sanitku! Kde máte telefón?“
„Tam!“ Trasúci sa prst ukázal na svetlý obdĺžnik na stene. Súčiastky rozbitého prístroja ležali na dlážke pod ním.
„Do...,“ Fred prehltol nadávku a vytiahol mobil.
„Zbytočne voláte,“ muž, kľačiaci pri dieťati si oboma rukami vošiel do vlasov. „Nepríde! Nikto nepríde. Našu nemocnicu zavreli. Najbližšia je vo vedľajšom meste. Kým príde nejaká sanitka, moje dievčatko zomrie! Moje malé dievčatko! Človeče, robte niečo!“
Plukovník zasunul telefón do vrecka. „Zoberieme ju k doktorovi. V mojom aute bude mať väčšie pohodlie! Máte tu niečo, čo by sme mohli použiť ako nosidlá?“
„Nevidíte jej krk? Ak ňou pohneme, tak... Dievčatko moje! Dcérenka! Pomôžte nám niekto!! Prosím!! Pane, urob zázrak! Na kolenách ťa prosím!“
Mobil sa zas dostal na svetlo, Fredove prsty samé navolili číslo jedinej bytosti v okolí, ktorá mohla pomôcť.
„Potrebujem ťa! Súrny prípad. Autoservis na konci Winstonovej ulice. Ponáhľaj sa!“ Jednou rukou ešte odkladal telefón, druhou už triasol zúfalého otca za plece. „Pomoc už je na ceste. Kde máte lekárničku? Musíme zastaviť krvácanie!“
„Lekárnička? Tam v šatni,“ ukázal na dvere v zadnej časti dielne.
Plukovník okamžite vyrazil, v malej komôrke našiel dve stoličky, pár kúskov rozhádzaných zvrškov a pomerne čisté tričko v plechovej skrini.
„Aspoň niečo!“ schmatol núdzový obväzový materiál a behom sa vrátil do dielne. Keď zbadal tri mužské postavy okolo zúfalého otca a zraneného dievčatka, jeho prvá myšlienka bola: „Chvalabohu! Prišla pomoc!“
„No, neposlal nás práve on!“ Zavalitý černoch, stojaci autoratívne o krok vpredu, mávol rukou. prekvapený plukovník stratil pôdu pod nohami, po krátkom lete skončil poloomráčený v kúte na hŕbe odpadu. Do hrkotu padajúcich súčiastok zaznel ostrý rozkaz: „Zabite ho!“
„Hej, mohli by sme ho ešte potrebovať,“ zaprotestoval malý holohlavý chlapík s črtami lasice.
„Na čo?“ podozrievavo sa zaujímal černoch.
„Živá návnada,“ uškeril sa lasica významne. „Ak sa niečo zvrtne, budeme potrebovať výhodu. Rukojemník sa môže zísť, a keď aj nie, tak sa aspoň po robote zabavíme.“
„Dobre. Zviažte ho!“
Dva páry rúk drsne vytiahli bývalého vojaka z kúta. Otec dievčatka, ktorý sa už vôbec nesprával ako zúfalý rodič, úslužne priniesol zo šatne stoličku.
„Čo to má znamenať? Kto ste?“ pokúsil sa protestovať Fred. Na účinnejšiu obranu sa momentálne nezmohol. „Čo odo mňa chcete?“
„Čo myslíš?“ zaškeril sa mu lasičí ksicht do tváre, prehľadávajúc mu vrecká, kým druhý chlapík, smrdiaci potom, mu zväzoval ruky za chrbtom. Plukovník zalapal po dychu.
Úzke očká boli čierne.
Celé.
„Vy ste démoni,“ vydýchol.
„Veľmi správne,“ usmial sa autoratívny černoch. Na jeho pokyn priviazali rukojemníka na stoličku.
„Zapchajte mu papuľu. Nechceme, aby ho varoval!“
Tričko, ktoré chcel pôvodne použiť na obviazanie dievčatka, skončilo v plukovníkových ústach.
„Hej, ty,“ vodca démonov prstom ukázal na majiteľa dielne. „Môžeš zmiznúť. My to už tu dokončíme!“
„Samozrejme, pane, len...,“ chlapíkovu tvár znetvoril podlízavý úsmev zmiešaný so strachom. „Nezabudnite, prosím, pripomenúť nášmu pánovi, že ja som ho našiel prvý a upozornil som vás. Len vďaka môjmu úsiliu...“
„Ako si na neho vlastne prišiel?“ skočil do sebachvály holohlavý.
„Aktívne pracujem pre vašu... Pre vás. Zapamätal som si rozkaz nahlásiť alebo zadržať chlapíka, čo chodí po domoch a lieči beznádejné prípady. Moja susedka, stará Griffinová, mala porážku,“ pustil sa do vysvetľovania miestny, „tak som dával pozor, čo keby a dočkal som sa. Keď som dnes videl tých dvoch, bolo mi to jasné. Ten mladší zodpovedal popisu.“
„Ako vyzeral?“ vystrelil otázku smraďoch.
„Vysoký, tmavé vlasy, gigolo,“ nenechal sa pomýliť rozprávajúci. „Sadol som do auta, ako najrýchlejšie to šlo, ale stratili sa mi z dohľadu. No ja mám výdrž. Tú obitú dodávku som našiel pred obchoďákom aj s ním,“ mykol hlavou k zviazanému. „Ten druhý chýbal, ale nemôže byť ďaleko. Pohol som rozumom. Nemal som veľa času, len kým sa henten najedol. Prepichol som mu gumu, aby mi neušiel a narýchlo som zorganizoval toto divadlo.“
Plukovník deprimovane privrel oči. Nechal sa oklamať ako hlupák a teraz tu bezmocne sedí v úlohe syra v pasci na myši.
„Oceňujem tvoju oddanosť. Obetoval si vlastné dieťa a svoje živobytie,“ prehodil znudene hlavný démon.
„Ale kdeže,“ úlisný úsmev sa o niečo prehĺbil. „Táto diera mi nepatrí a toho caparta,“ nohou sa dotkol doráňaného telíčka, „som zobral na ulici. Ani neviem ako sa volá.“
„Skutočne, pozoruhodná oddanosť našej veci,“ zatiahol černoch.
Z tónu jeho hlasu prebehli rukojemníkovi zimomriavky po chrbte. Alebo sa v miestnosti zrazu ochladilo?
„O tvoje snahe by sa náš pán mal dozvedieť, čo najskôr. Akoby som to len zariadil? Vieš čo, podáš mu hlásenie sám a hneď!“ Pomaly zovrel päsť.
Aktívny miestny pomocník vyvalil oči, zachrčal. Oboma rukami sa snažil strhnúť z hrdla neviditeľné ruky, ktoré z neho vytláčali život. Z hlbokých škrabancov vytryskla krv, od nesmierneho úsilia nadýchnuť sa praskali žilky v očiach a tvár sa nahromadenou krvou sfarbila do tmava. Trojica démonov sledovala zápas o život so zaujatím špecialistov.
„Zbytočne si sa ponáhľal,“ vyhlásil smraďoch po poslednom zachrčaní pomocníka.
„Pýtal som sa tvoj názor?“ Vo vodcovom hlase zavibrovala hrozba, bezduché telo nedbalým mávnutím odhodil k stene.
„Už čuším,“ poponáhľal sa zamumlať previnilec.
Zviazanému mužovi prebehli po tele zimomriavky, a nezapríčinil ich studený prúd vzduchu, ktorý sa mu znenazdajky oprel o lýtko ani strašná smrť démonského aktivistu. Nikdy by si však nepomyslel, že skončí ubitý démonmi ako prašivý pes v cudzej garáži.
„Postav sa k dverám a dávaj pozor. Keď uvidíš niekoho prichádzať, upozorníš nás,“ zavelil černoch. „Ty sa schováš tamto,“ prehodil cez plece k holohlavému, „ale predtým odtiahni toho dlháňa dozadu. Nech ho nie je na prvý pohľad vidno. Ja... “
Koniec vety odsekol nôž, ktorý sa mu zaboril do hrdla. Podriadení démoni zaskočene vyvalili oči. Ich vodca klesol na kolená, z úst sa mu drali bublavé zvuky, pokožka okolo rany sa zošúverila ako spálená. Muž s lasičou tvárou zareagoval prvý, rozbehol sa k dverám. V tej istej sekunde sa pohol plne obsadený stojan na pneumatiky. Stret s ťažkou kovovou konštrukciou nemohol vyhrať ani démon, skončil na podlahe, pricviknutý pod ťažkými gumami. Smraďoch sa rozhodol, že najlepšia obrana je útok. Z hromady odpadu vytiahol asi metrový drevený hranol a napriahol sa na úder.
„Vylez! Ukáž sa! Inak jej rozmlátim hlavu!“
„Prečo si nenájdeš niekoho primeranejšej veľkosti?“ ozvalo sa spoza plukovníkovho chrbta. Ten prízvuk si nemohol spliesť. Dorazil pozvaný hosť.
„Vzdaj sa lebo... Zabijem ju!“ pohrozil démon, rozkročný nad dieťaťom. „Najskôr ju,  potom jeho a na koniec ťa aj tak dostanem,“ rozhodol sa zvýšiť stávku, keď na svoju ponuku nedostal odpoveď.
„Ak ti to urobí radosť, poslúž si,“ liečiteľ podišiel pár krokov do dielne a pohodlne sa oprel o pojazdný pult na nástroje. „Počkám, ale poponáhľaj sa.“
Fredovi mimovoľne vyskočilo obočie do pol čela, od svojho obchodného spoločníka nečakal toľkú ľahostajnosť k obetiam, ktorá ako sa zdalo, útočníka vôbec neprekvapila. Bez varovania sa otočil na päte a divokým rozmachom zaútočil. Dezertér uhol v poslednom zlomku sekundy. Útočník zakolísal, ukročil, aby vyrovnal stratu rovnováhy a zaútočil kusom dreva ako baranidlom. Minul. Liečiteľ sa nohou odrazil od dlážky, použil nástrojový pult ako skejtbord, čím dosiahol dve veci. Zväčšil vzdialenosť od zraneného dievčatka a rozzúril útočiaceho démona.
„Ako si sa sem dostal? Necítil som ťa prísť!“
„Mal si ráno použiť mydlo.“
„Ty!!“ Smraďoch zamával improvizovaným kyjakom a viac náhodou ako úmyselne sa mu podarilo prevrátiť pult aj s nákladom. Zajatec, priviazaný o stoličku, zúfalo zafučal. Situácia sa predsa vyvíjala tak dobre... Teraz sa jeho jediná nádej váľala medzi rozhádzanými súčiastkami a náradím na špinavej podlahe. Útočník sa chopil šance. Z kusu dreva odleteli triesky, keď dopadol na miesto, kde ešte pred zlomkom sekundy ležala liečiteľova hlava. Na omráčeného sa pozoruhodne rýchlo na zemi pretočil a ukážkovým podkopom podrazil smaraďochovi nohy. Pod démonom zadunela zem, kyjak mu vyletel rúk. Kopanec pätou do brucha už len dokončil pacifikáciu, zapáchajúci démon sa skrútil do klbka, na moment neschopný koordinovaného pohybu. Liečiteľ svojich pár sekúnd využil, zdvihol sa na kolená a zašepkal pár slov protivníkovi do ucha. Muž zvrátil hlavu, z úst sa mu vydral čierny oblak, ktorý najbližším vybitým oknom opustil budovu. Šramot pri dverách, ktorý doteraz prehlušovali zvuky násilného stretu, bol zreteľnejší. Démon s lasičím profilom sa vyhrabával z kopy pneumatíik, práve sa mu podarilo vyslobodiť hlavu. Súdiac podľa vyvalených očiek, situáciu v dielni nepovažoval za zdraviu prospešnú. Naširoko otvoril ústa, aby sa síce nedôstojne, ale o to rýchlejšie, dostal do bezpečnejšieho prostredia.
„Opustiť spoločnosť bez rozlúčenia je veľmi nezdvorilé,“ krátkym gestom liečiteľ poslal vyliezajúci dym nazad do tela.
Holohlavý démon sa uškľabil, musel prehltnúť skutočne horkú pilulku. „Ja som len plnil rozkazy!“ zjačal preventívne.
„Iste,“ mladý muž sa postavil, nenáhlivo sa oprášil. „Aké rozkazy?“
„Aké rozkazy?“ zopakoval zasypaný. Malými očkami nepokojne preskočil z pomaly sa blížiaceho na svojho nadriadeného. Vodcove chabé pokusy vytiahnuť si nôž z hrdla boli stále malátnejšie a hrozba bola stále bližšie. Oblizol si pery, hodil zúfalý pohľad na nedosiahnuteľné dvere.
„Poviem ti ...,“ začal vyjednávať. „Hej, poviem ti všetko. Ak ma necháš ísť!“
„Ale samozrejme,“ mladík bol ústretovosť sama. „Na čo už by som len teba potreboval? Nielenže ťa nechám ísť, dokonca ti pomôžem s transportom. Kam by si chcel? Poznám veľa príjemných miest. Čo by si povedal na Deviaty kruh?“
„Nie!!“ Na lasičiu tvár vystúpili veľké kvapky potu. „To nemôžeš urobiť!“ V panike otočil hlavu k východu, zvyšok tela nenasledoval jej príklad.
„Pusti ma!“ Z každého slova rádoby príkazu vyčnieval strach.
„Aké rozkazy?“
Holohlavec si oblizol vyschnuté ústa. „Mali sme si nájsť vhodný úkryt a čakať na ďalšie pokyny. Nie sme tu kvôli tebe. Ja som nechcel, ale... To on! On chcel odmenu! Ja som len,“ neisto potiahol nosom, „poslúchol rozkaz.“
„Aké pokyny?“
„Neviem!“
„Aké pokyny?“
„Ja skutočne neviem,“ zakvílil holohlavý. „Prisahám. Ja som len...“
„Poskok?“
Vypočúvaný rýchlo prikývol, viac mu aj tak magická paralýza nedovolila.
„Pozdrav dole,“ usmial sa mrazivo mladík. Zašepkal pár slov do démonovho ucha, podľa výrazu na lasičej tvári to asi prianie šťastnej cesty nebolo. Čierny oblak ešte ani celý nevyfučal a mladý muž bol znova v pohybe. Fred, po udalostiach v posledných minútach, s nedôverou sledoval nôž v jeho ruke.
Na nevyslovenú otázku v plukovníkových očiach liečiteľ len znechutene pokrútil hlavou a prerezal zajatcovi putá, o tričko v ústach sa už postaral sám.
„Prečo ti to tak trvalo?“ nestrácal čas plukovník. Strhal si zo zápästia zvyšky lepiacej pásky, ktorou ho zneškodnil aktivista, odkopol tričko, vlhké od jeho slín, a odpľul si. Z časti preto aby sa zbavil pachute v ústach, tričko predsa len bolo použité, z časti chcel demonštrovať svoje pobúrenie nad nevšímavosťou svojho známeho. „Mimochodom, ďakujem za opýtanie, som v poriadku.“
„Máš v aute soľ?“ Liečiteľ sa už skláňal nad dievčatkom.
„Čože?“
„Soľ. Potrebujem soľ, veľa soli. Jedno balenie, minimálne.“
Plukovník prehltol otázky, derúce sa mu na jazyk, a vybehol k autu po požadovanú pochutinu. Ostré svetlo ho prinútilo na moment privrieť oči. S prekvapením si uvedomil, že od chvíle, keď vstúpil do budovy uplynulo len pár minút. Bol by prisahal, že vo vnútri strávil hodiny. Schmatol balíček technickej soli a takmer behom sa vrátil, zvedavý, čo sa bude diať. Na budovanie obranných línií bolo neskoro, démoni už boli v miestnosti. Liečiteľ mu skoro vytrhol balíček z ruky, náhlivo nasypal okolo dievčatka nepravidelný biely kruh. Na každej štvrťhodine navrstvil kopček, ktorý rozotrel dlaňou a do vzniknutej plôšky prstom nakreslil komplikované symboly.
„Čo to robíš?“ Fred nedokázal ďalej udržať svoju zvedavosť na uzde.
„Bariéru.“
Z krátkej odpovede síce nebol múdry, ale musel sa s ňou uspokojiť. Aspoň zatiaľ. Nespokojne sledoval ako si liečiteľ kľakol do kruhu vedľa zraneného dieťaťa, ako ho chytil za ruku a zašepkal zaklínadlo. Soľ, navrstvená okolo nich, sa rozžiarila. Najskôr takmer nebadateľné modravé svetlo rýchlo mocnelo do takmer oslepujúceho záblesku. Inštinktívne si zaclonil oči, keď zložil ruku, zdravé dievčatko obklopovala čiara z popola, ktorý rozfukoval jemný prúd vzduchu z nedovretých dverí.
Dieťa, ležiace ne dlážke, sa zmätene poobzeralo a zafňukalo. „Kde je moja mama? Ja chcem mamu!“
„Hneď, maličká.“ Mladý muž zdvihol dievčatko a vložil ho zmätenému plukovníkovi do náručia. „Tento dobrý ujo ťa vezme k tvojej mamičke.“
„Ja nechcem žiadneho uja! Ja chcem mamičku!“ Oči dievčatka sa začali plniť slzičkami.
„Veď dobre,“ plukovník sa rozpamätal, že má doma dve dcéry. „Len neplač. Pôjdeme za mamičkou. Hneď teraz, len mi povedz, kde bývate.“
„Ja chcem mamičkúúú!!“ Dieťa zakvílilo hlasnejšie ako banshie v predvečer bitky dvoch stredne veľkých armád.
Muži sa na seba bezradne pozreli.
„Ty nevieš, kde bývate?“ skúsil pre zmenu zistiť nejaké fakty mladší.
„Ja chcem mamičkúúú!!“
„Na toto teraz nemáme čas!“ otočil uslzenú tváričku k sebe. „Spi!“
Tvárička sa pokladala do veľmi udiveného výrazu. Ten chlap myslí, že môže rozkázať žene? Síce, zatiaľ ešte len žene v malom vydaní, ale aj tak. S takmer komickým výrazom prekvapenia zmiešaného s urazenosťou, jej hlavička odkväcla na plukovníkovo rameno.
„To si teda pomohol! Čo s ňou ako teraz mám urobiť?“
„Čo ja viem? Čo zvyknete robiť so stratenými deťmi?“
„Odvedieme ich na políciu!“
„Tak ju odveď na políciu.“
Bývalý vojak pohľadom premeral skrvavené dievčenské šaty. „Možno... polícia nebude práve to najšťastnejšie riešenie. Niečo vymyslím. Čo urobíš s ním?“ bradou ukázal na démona s nožom v hrdle.
„Pozhovárame sa,“ usmial sa opýtaný. Z toho úsmevu takmer na oknách vykvitli ľadové kvety.
„Tak pri tom naozaj byť nemusí. A ja tiež nie.“ Plukovník, neprirodzene vystretý, rozkopol dvere na dielni. Uložil dievčatko na zadné sedadlá, vyhrabal starú deku pre prípad núdze a starostlivo ju zakryl, najmä okolo uší. Nemenej starostlivo pozaťahoval okná a zavrel dvere, s očakávaním sa obzrel na zanedbanú budovu. Ticho za zaprášenými oknami ho znepokojovalo. Kedysi sa viac než raz musel zúčastniť získavania informácii alternatívnymi metódami. Musel, bola to jeho povinnosť a chápal to, ale to ešte neznamenalo, že ich aj schvaľoval. Vedel, aké strašné veci dokáže urobiť človek človeku. Alternatívne metódy démonov musia byť desivé! To ticho... bolo hrozivé. Hrozivejšie ako...
„Do čer... Do psej riti!“ rázne rozrazil dvere do dielne.
„... zvýšili odmenu. Ten skunk prisahal, že...,“ démon, už bez noža v hrdle, sa veľmi ochotne delil o informácie. „... jeho pasca ukážkovo sklapne. Uveril som mu, už sme spolu pracovali a vždy bol veľmi spoľahlivý.“
„Pracovali?“ Frederick bol sám prekvapený, koľko emócií zavibrovalo v jeho otázke.
Veľký černoch vyľakane zažmurkal, po spánku mu stiekla veľká kvapka potu.
„Odpovedz,“ takmer láskavo mu poradil liečiteľ.
„Potrebovali sme nejaké ľudské obete. Dohodil nám pár bezdomovcov a osamelých starochov, ktorí nikomu nechýbali. Zháňal pre nás informácie a pomáhal nám s krytím. Snažil sa, aby v novom ráde bol dobre zapísaný. Strašne mi liezol na nervy,“ skonštatoval otrávene.
„Zvýšili odmenu?“
„To hniezdo, ktoré si zničil posledne... Mali špeciálnu úlohu, zlomiť pečať. Kvôli tebe nesplnili úlohu.
Lilith zúri, za tvoju hlavu sľúbila zvláštnu prémiu.“
„Ale?“ zareagoval stíhaný.
Fred nadskočil. Skutočne? Zvýšili odmenu za jeho dolapenie, rozzúril Lilith, podľa výrazu toho tlsťocha je to určite niekto dôležitý, a on je... pobavený?
„Gideon ušiel. Musel vysvetliť prečo sa vytratil bez boja. Zničenie tej pečate malo niečo spoločné s mesačnou fázou a keď ho zmeškali... Urobila z neho exemplárny príklad.“ Spotenú tvár znetvoril kŕč hrôzy, dokonalá ilustrácia konca démona s vyvinutým pudom sebazáchovy.
„Akú pečať mali zlomiť?“
„Neviem!“
„Akú pečať?“ Opakovaná otázka bola položená ešte jemnejším tónom ako predchádzajúca, napriek tomu u vypočúvaného démona takmer vyvolala hysterický záchvat.
„Ja neviem! Neviem! Prisahám! Nepovedia nám viac ako je potrebujeme vedieť. Veď ja ani neviem akú...“
„Akú pečať ste mali zlomiť vy,“ dokončil vetu vypočúvajúci. „Koľko vás je v meste?“
„Len my traja. Prisahám!“
„Tvoja prísaha nemá tú správnu dávku hodnovernosti.“
„Hah?“
„Neverím ti.“
„Prisahám! Len my traja. Vydala rozkaz! Malé skupinky sú vraj nepriťahujú pozornosť. Ak nás bude potrebovať, zavolá nás. Najbližšie hniezdo je niekde v okolí McLeanu.“
„Kde presne?“
„Neviem!“
Nôž z ruky vypočúvajúceho vyletel akoby mal vlastnú vôľu. Černoch s prebodnutým stehnom zjačal.
„Neviem! Naozaj neviem!“ Inštinktívne schmatol rukoväť, v snahe odstrániť zdroj bolesti a zjačal znova. Prsty navreli od námahy, spálená koža nepríjemne zaškvrčala, kvapky potu sa spojili do súvislého prúdu. Zbytočne, nôž sa nepohol.
„Nenamáhaj sa! Používam čisté železo s vloženým kúzlom. Na zlomenie sily kenaanských znakov sú potrebné vedomosti a sila, ktorých sa tebe nedostáva. A mám aj ďalšie pádne argumenty.“ Liečiteľove prsty sa zastavili tesne nad zápästím ležiaceho. „Nepremyslíš si svoju odpoveď?“
„Ja neviem! Prisahám!“ mohutnému mužovi sa rozviazal jazyk. „Neviem, kde zaliezli. Nikto to nevie, len ona. Nenájdeš ich. Majú rozkaz... Všetci máme rozkaz nenechať sa vyprovokovať. Môžeš ma poslať dolu, ale po tebe teraz idú špecialisti. Keď ťa dostanú...,“ v očiach mu zablyslo škaredé zadosťučinenie, „sám si ťa podám. Budem ťa trhať po kúskoch, pomaly!“
„Postav sa do radu, no pochybujem, že sa ti čakáreň bude páčiť.“
Tretí oblak čierneho dymu sa pobral najkratšou cestou do svojho trvalého bydliska.
Plukovník sa zhlboka nadýchol, dnešný deň bol bohatý na udalosti. Poobzeral sa po spustošenom autoservise. „Čo teraz?“
Posledný funkčný démon v budove vytiahol nôž z nohy mŕtveho, automaticky utrel zakrvavenú čepeľ do černochovej bundy a vrátil zbraň do pružinového puzdra na pravom predlaktí. „Máš nejaký konkrétny návrh?“
„Hej. Stratiť sa. Rýchlo! Nechcem, aby ma niekto našiel v spoločnosti štyroch nebožtíkov...“
„Piatich. Vzadu v kancelárii je ešte jedno telo. Starší muž v pracovnej kombinéze.“
„Možno majiteľ,“ vráska na Fredovom čele sa prehĺbila. „Pravdepodobne práca toho...,“ rozzúrene pozrel na pozostatky prisluhovača. „O jeden dôvod viac urýchlene zmiznúť. Dievčatko môžeme vyložiť neďaleko detského centra v centre. Je hneď vedľa reštaurácie, kde som obedoval. Dnes už naozaj nemám chuť vysvetľovať nejakému snaživému polišovi, že nežeriem malé deti na raňajky a  nočné mory naozaj chodia po uliciach.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   25.08.14 14:50

aceras1: Shocked Wow!!! Tak tohle byla pěkně akční část!!! Napětí se dalo krájet. Drsné scény... to je něco pro mě lol! Vážně super! Těším se, jak to bude pokračovat dál
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.08.14 10:23

bohdy - ďakujem, vážne ďakujem Very Happy . Pokračovanie bude, ale obávam sa, že nie také akčné.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.09.14 9:16

„Hrozný nález dnes otriasol pokojným mestečkom, keď miestny obyvateľ pri náhodnej návšteve autoservisu objavil päť mŕtvych tiel. O príčinách úmrtia zatiaľ nemáme presné informácie, ale podľa prvého vyjadrenia ohliadača, minimálne v troch prípadoch bolo zistené zavinenie úmrtia neznámou osobou. Polícia teda začala vyšetrovanie trojnásobnej vraždy. Či sa prípad rozrastie o ďalšie...“
Vodič rázne vypol rádio. „Poponáhľali sa! Dúfal som, že budeme mať väčší náskok. Ak si niekto spomenie na bielu Fordku v servise... Budem mať problém.“
Spolujazdec na prvý pokus o konverzáciu od odchodu z mestečka nereagoval, pozorne študoval mapu v autoatlase, ktorý vytiahol z palubnej skrinky.
„Povedal som, že budem mať problém. Ty, samozrejme, tiež. Nechceš niečo dodať?“ Zvýšil hlas šofér, podráždený tichom.
„Nie, nekomentujem tvoju paranoidnú teóriu. Auto na dvore autoservisu nie je podozrivé, po cestách jazdia tisíce bielych dodávok a keby si náhodou nejaký svedok zapamätal tvoje číslo, tak sa iste vyhovoríš. Tieto fakty sú ti dôverne známe a nepochybujem, že už v tejto chvíli máš vymyslený hodnoverný krycí príbeh pre prípad kontaktu s políciou, pretože sa v podobnej situácii nenachádzaš prvýkrát. Podľa tvojich reakcii však trpíš stresom, ktorý je vzhľadom na momentálnu situáciu neprimeraný,“ démon odložil autoatlas. „Inými slovami, čo ťa trápi?“
K známkam nadmerného stresu, napätým mimickým svalom, svetlým kĺbom rúk, neprimeranou silou zvierajúcim volant a pulzujúcej žilke na spánku pribudli hnevlivo stisnuté pery.
„Trápi ma neuveriteľne zvláštna zhoda okolností. Pred pár dňami si ma oblažil rozprávočkou o prevzatí bezduchého tela účtovníka z Charlestonu. Overil som si pár faktov. V Charlestone sa skutočne prebral z kómy chlapík, ktorý obtočil auto okolo stĺpa. V novinách bola dokonca aj jeho fotka. Vôbec sa na teba nepodobá. Dnes doobeda som pochyboval o tvojej démonickej historke. O niekoľko hodín neskôr, v mestečku o ktorom som pred tromi dňami ani nechyroval, démoni a ich prílepok kvôli mne zabili človeka a zmrzačili dieťa. Urobili zo mňa návnadu v pasci, z ktorej si pozoruhodne ľahko vykĺzol. Tak ľahko, ako v dobre zrežírovanej divadelnej hre. Čo povieš na túto moju teóriu?“
„Zopakujem, že to bol skutočne zlý nápad.“
„Zlý nápad? O čom to, do psej riti, hovoríš?“
„Varoval som ťa, že pravidelný výskyt v mojej spoločnosti môže byť rizikový.“  
„Nie,“ plukovník rozhodne pokrútil hlavou, aby aj neverbálne zdôraznil nesúhlas. „Tentokrát žiadne výhovorky a zahmlievanie. Chcem dôkladné a pravdivé vysvetlenie. Všetky fakty! A začni pekne od začiatku! Chcem vedieť čo si vlastne zač!“
„Obávam sa, že si z posledných udalostí vyvodil nesprávny záver. Ospravedlňujem sa, ale musím ťa sklamať. Môj status sa nezmenil.“
„Inými slovami?“
„Stále som démon na úteku.“
„Vzhľadom na posledné udalosti by bolo vhodné, aby si svoju odpoveď... rozviedol,“ precedil plukovník ľadovo. „A začni pekne od začiatku. Kde si vzal toto telo?“
„Vďačím zaň pánu Sarnowskému z Charlestonu.“
Vodič pochybovačne nedvihol obočie, ale zdržal sa komentára.
„Po...,“ spolujazdec zaváhal, „úteku som vymenil niekoľko nosičov. Živých ľudí, ktorí ani nezaregistrovali moju prítomnosť. Musel som zamiesť stopu. Týmto spôsobom sa nedá unikať dlho. Potreboval som dlhodobého nosiča. Posledný človek, v ktorom som sa ukryl, ma odniesol do Charlestonu. Bol to zamestnanec nemocnice. Od neho som dozvedel o kómatických pacientoch, o telách bez duše, ideálne schránky. Pán Sarnowsky nemal rodinu, zostávalo mu pár dní vegetovania a hlavne, mal vrodené predispozície stať sa čarodejom. Prevzal som jeho telesnú schránku a...“
„A?“ prerušil po chvíli ticho vodič.
„Urobil som nevyhnutné opatrenia.“
„Podľa dvojstránky zo ženského časopisu?“ neodpustil si bývalý vojak.
Spolujazdec očervenel ako správne servírovaný homár. „N-nie. Ja...,“ odkašľal si.
„Každý chce vyzerať dobre,“ zľutoval sa Fred. „Len... je vhodnejšie zachovať mieru. S takou vizážou zbytočne priťahuješ pozornosť. Čo si vlastne vyviedol, že si musel vziať roha?“
„Vyviedol?“
„No, niečo si vyviesť musel. Nechci mi nahovoriť, že si opustil svoju rodinu len tak zo špásu a teraz ťa hľadajú...“
„Oni nie sú moja rodina!“
„Tak teda tvoj druh alebo... za čo sa vlastne považujete,“ pokrčil plecami vodič prekvapený prudkým protestom. „Musel si mať nejaký dôvod na...dezerciu.“
„Nejaký dôvod? Samozrejme, že som mal dôvod! Bol som v pekle! Vieš vlastne čo je peklo?  Nechodíš do kostola? Cirkev sa veriacim už dvetisíc rokov vyhráža zatratením. Všetci, ktorí sa vedome previnili proti božím prikázaniam, skončia tam dolu. Je to bezodná jama, v ktorej sa zatratené duše vystavené utrpeniam každého druhu, trhajú a mučia navzájom. A ty sa pýtaš, či som mal dôvod!“
Fred, zaskočený výbuchom démonových emócii, nasucho prehltol. Z tohto uhľa pohľadu ešte o svojom zvláštnom obchodnom partnerovi neuvažoval. Potreboval chvíľku aby zanalyzoval nové fakty.      
„Preboha!“ dupol na brzdu, bez ohľadu na za ním idúce vozidlá. „Zatratené duše... To znamená... každý démon...?“
„Áno,“ spolujazdec už vychladol. „Každý démon bol kedysi človekom.“
„Môjtybože,“ Fred si prešiel rukou po tvári, neuvedomujúc si, že za poslednú minútu dvakrát vzal meno bože nadarmo. „Teda ty si väzeň na úteku? Čo tí ostatní? Tiež? ... Alebo? ... Prečo?“
„Nie. Majú poslanie. Úlohu, ktorú musia splniť a vrátiť sa späť. Celý čas na povrchu sú pod prísnym dohľadom. Stačí chybička, zaváhanie a musia späť. To nikto z nich nechce. Peklo je peklom aj pre démonov.“
„Akú úlohu? Lámanie pečatí? Čo to znamená? Myslím, že už som to niekde počul ... alebo čítal,  len si narýchlo neviem spomenúť kde.“
„V zjavení svätého Jána.“
Frederickovi Simmonsovi ľadová hrôza stisla srdce. „Apokalypsa?“
Mladý muž na vedľajšom sedadle vážne prikývol.
„Apokalypsa ako štyria jazdci, ohnivý dážď, divé zvery, voda zmenená na krv....?
„A všetko ostatné, čo je súčasťou ponúkaného balíčka. Peklo na zemi po tisíc rokov v celej jeho kráse. Ak sa to dá tak povedať.“
„To nie je možné. Tomu... neverím.“ Chcelo sa mu kričať, chytiť démona za krk a vytriasť z neho dušu, alebo sa len tak oprieť o sedadlo a smiať sa až do úmoru. „To nemôže byť pravda. Všimli by  sme si... Ľudstvo by si všimlo znamenia a mohli by sme... niečo urobiť.“
„Čo?“
„Ja neviem. Niečo! Musí sa dať niečo urobiť. Nemôžeme sa len tak prizerať ako nastane koniec sveta!“ Bývalý vojak mimovoľne zovrel päste. „Musíme zastaviť lámanie pečatí alebo...“ odmlčal sa, ochromený vlastnou bezradnosťou. „Čo vlastne môžeme spraviť?“
„Modliť sa.“
Dlhým pohľadom si premeral démona vedľa seba, jeho výraz nezainteresovaného diváka, sledujúceho nudnú divadelnú hru, predvádzanú amatérmi, nahrádzajúcimi svoju neschopnosť prehnaným nadšením. „Nie,“ namietol pomaly. „Musí sa dať urobiť ešte niečo. Ten démon tam povedal, že... Zabránil si zlomeniu pečate. Takže... sa nemusíme len prizerať ako náš svet zhorí.“      
Okoloidúci nákladiak dlhým zatrúbením upozornil biely Ford Transit, že prekáža plynulej doprave na verejnej komunikácii. Majiteľ mechanicky zapol smerové svetlo, zaradil rýchlosť a včlenil sa do prúdu vozidiel. „Tak ako? Čo mi k tomu povieš?“
„Nebudem ti dávať neodôvodnenú nádej. Ak som aj skutočne pozdržal zlomenie jednej pečate, bola to náhoda, ktorá sa nebude opakovať. Luciferove väzenie uzamyká šesťstošesťdesiatšesť pečatí. Stačí zlomiť len šesťdesiatšesť, ale nikto nevie ktoré, ani v akom poradí. Možno okrem Lilith.“
„Kto je to?“
„Podľa legendy prvá stúpenkyňa Padlého. Podľa tvojej terminológie velí generálnemu štábu ofenzívnej armády. Ona vydáva rozkazy všetkým démonom, ktorý sa momentálne prechádzajú po zemi. Patrí k elite, už len samotné vyslovenie jej mena vyvoláva u zasvätených hrôzu. Jej najobľúbenejšou kratochvíľou je týranie a najobľúbenejšie jedlo detská krv. Ver mi, nie je to niekto, koho by si rád stretol.“  
„Možno nie,“ nehádal sa plukovník, „ale musí byť niečo, čo  môžem urobiť! Potrebuje radových démonov, aby za ňu bojovali. Ak zdecimujeme jej armádu, tak...“
„Tak si vytiahne z pekla ďalších. Ver mi, má ich tam dosť a každý sa trasie, aby dostal svoju príležitosť. Poľovačka na démonov nemôže zhatiť jej plán, len spomaliť. Nepatrne. Nemáš ani tušenie, čo sa ženie naším smerom. Svoju najhoršiu nočnú moru vynásob číslom s najvyšším počtom núl, aký poznáš, a potom budeš mat matnú predstavu o tom, čo vás čaká.“
„Takže nemáme žiadnu nádej?“
„Nie nevyhnutne. Existuje určitá možnosť zabrániť Armagedonu, pripúšťam nie veľmi veľká, ale existuje. Na tento súboj už boli vybraní duelanti a ty ani ja k nim určite nepatríme. Ak chceš byť za každú cenu užitočný, sústreď sa radšej na zmiernenie vedľajších škôd. Temné časy, ako sú tieto, prajú bytostiam temnoty. Upíry rozširujú svoje hniezda, vlkodlaci lovia v nočných uliciach...“
„Stačí, pochopil som,“ plukovník stiahol čelo. „Démonov mám nechať profesionálom a nepliesť sa pod nohy veľkým hráčom!“
„V tejto hre máš výstup len na vedľajšom javisku, záleží len na tebe, ako ho odohráš. Ospravedlňujem za nie príliš podarenú metaforu.“
„Hm,“ neochotne vzal na vedomie svoju úlohu. „Čo budeš robiť ty? Aká je tvoja rola v tomto chaose?  
Budeš hrať prvého milovníka?“
Démona zalial rumenec. „Ľutujem, ak môj zovňajšok nevyhovuje tvojim estetickým normám, no kvôli nim sa nevzdám svojej prirodzenej podoby.“
„Och,“ plukovník sa zháčil. „Chceš povedať, že takto si vyzeral... no... za živa? Tak pardón, už mlčím.“ A naozaj sa odmlčal, no ticho vydržalo len chvíľu.
„Ak to nie je tajomstvo, za čo si sa dostal do pekla?“
„Prečo to potrebuješ vedieť?“
„Inými slovami, čerta starého je ťa po tom,“ zavrčal rezignovane Fred. „Ako obyčajne. Dobre, nebudem sa starať do tvojich súkromných záležitostí. Ako obyčajne. Ale nemysli si, že sa vykrútiš z vysvetľovania. Prečo pasca slečny Griffinovej na teba nepôsobila? Podľa Sharon a múdrych kníh, Šalamúnov kľúč spoľahlivo neutralizuje aj najsilnejšieho démona.“
„Nie je to celkom tak, ale podstata tvojej úvahy je správna. Čím silnejší démon je chytený v pasci, tým spoľahlivejšie pasca funguje, pretože v princípe je závislá na dodávaní energie zachytenou entitou. Každý démon je závislý na spätnej energetickej väzbe so svojou dimenziou a práve túto energiu Šalamúnov kľúč využíva. Nie nadarmo bol Šalamún považovaný za najmúdrejšieho človeka svojej doby. Pomocou energetickej väzby vyšší démoni môžu kontrolovať svojich podriadených, zanecháva stopy. Prerušiť toto spojenie patrilo po úteku k mojim prioritám.“
„Aha,“ plukovníkove analytické kolieska sa rozkrútili na plné obrátky. „Svätená voda?“
„Nechcel som ti brať ilúzie,“ démon sklopil oči v nepresvedčivo skrúšenom výraze.
„Čisté železo?“
„Môže byť nepríjemné, ak je poriadne naostrené.“      
„Soľ?“
„Vonkajšia aplikácia je prakticky neúčinná.“
„Hm,“ zachmúrene vzal na vedomie nové informácie. „Čo tá pasca v servise? Odkiaľ si o nej vedel?“
„Nevedel. V blízkosti budovy som cítil prítomnosť démonov. Z opatrnosti som radšej išiel odzadu. V kancelárii som našiel mŕtvolu a usúdil  som, že určitá miera nedôvery voči tvojej naliehavej žiadosti je na mieste. Zvyšok už poznáš.“
„Dajme tomu,“ zdráhavo prijal spolujazdcovo vysvetlenie. „Čo je Deviaty kruh?“
„V pekle sú desivé,  desivejšie a nevysloviteľne príšerné miesta. Deviaty kruh sa nachádza na samom konci zoznamu tretej kategórie.“
„Prečo práve tam?“
„Musím myslieť na vlastnú bezpečnosť. Kým sa odtiaľ dostanú, nebudú si pamätať ani ako sa volajú, nieto ešte tvár a meno muža, ktorý sa často vyskytuje v mojej blízkosti. Čím menej stôp zanechám, tým lepšie. Deviaty kruh je zároveň určitá forma prevencie. Keď sa roznesie konečná destinácia mojich prenasledovateľov, dúfam, že ich počet radikálne klesne.“  
„Aha,“ plukovník prikývol. Materiál premýšľanie mu vydržal na pár  kilometrov. „Počuj,“ ozval sa prudko, „ten démon, ten veľký, spomenul, že ich nenájdeš, pretože majú rozkaz nenechať sa vyprovokovať. Čo tým myslel?“
„Naozaj to potrebuješ vedieť?“ pokúsil sa démon vyhnúť odpovedi.
„Bezpodmienečne,“ uistil ho plukovník tvrdo.
„Spomenul som, že som prerušil spojenie s peklom. Nie je to trvalé a keď chcem, môžem sa napojiť na jeho energetickú dráhu. Tým však prezradím svoju momentálnu polohu a záujemcovia o odmenu za moje zajatie na seba nenechajú dlho čakať.“
„Bol vydaný rozkaz... Koľkokrát si to už urobil?“
„Nepočítal som.“
„Ty...! Ty blázon! Zamyslel si sa vôbec niekedy nad rizikom? Čo keby ich prišlo viac alebo niekto naozaj silný? Čo by sa stalo?“
„Nechápem prečo sa  rozčuľuješ? V každom prípade by váš svet bol chudobnejší o jedného, prípadne viac démonov. Túto skutočnosť by si z komplexného pohľadu mal brať pozitívne.“
„Pozitívne?“ Plukovník sa musel zhlboka nadýchnuť. „Niekedy sa správaš ako parchant!“
„Som démon. Správať sa ako parchant mám v popise práce.“
„Mám sto chutí vyhodiť ťa za auta! Zase! Neurobím to len preto, že by si sa určite zase namočil do nejakých sračiek a o pár dní nás čaká ten ochrnutý farmár za Fremontom! Ako ťa poznám, tak by si sa okamžite pobral do McLeanu.“
„No áno, ale musíš uznať, že mám...,“ pokúsil sa obhájiť spolujazdec.
„Môj prídel trpezlivosti pre tento týždeň si už vyčerpal, takže seď a čuš. Nechci, aby som ti musel vysvetľovať rozdiel medzi prácou a zábavou! Keď už som spomenul povinnosti... Ako budeš prechádzať cez križovatku vedľajšej cesty s hlavnou, ak ideš po vedľajšej?“
„Vážne ma teraz chceš skúšať z pravidiel cestnej premávky?“
„Samozrejme. Niekto to urobiť musí. Ja mám čas, ty sa tiež nikde neponáhľaš, takže ako budeš...“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.09.14 15:30

Konečne po dlhšej dobe znova na nete a hneď tu mám dve pokračovania. Super. aceras1 musím poďakovať za ďalší skvelý literárny zážitok. Irv v akcii, to mi už celkom chýbalo, takže predposledný príspevok mi naplnil jednu spokojnostnú úroveň Maslowovej pyramídy, a ďalšiu tehličku spokojnosti doplnil posledný príspevok s informáciami o mojom obľúbenom, ehmmm, démonovi Wink  Ale musím čestne priznať, že do kolien ma dostalo hlavne posledných 5 riadkov - úplne geniálne zakončenie. lol! Taká prudkovážna debata a naraz toto... Laughing Fakt by som si v takýchto situáciách priala vedieť, čo si o tom celom myslí Irvin, lebo mňa osobne Fred občas privádza do úžasu (teraz to myslím v dobrom slova zmysle). Takže už klasicky sa budem tešiť na ďalšie pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.09.14 21:54

aceras1: Jen bych opakovala just-me, tak jen doplním tolik, že mě hrozně baví ta chemie mezi Irvinem a Fredem. Jsou vážně skvělí a i když jsou každý úplně jiný, tak i tak to funguje. Prostě super! Těším se na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   03.09.14 10:05

just-me - ďakujem za rozsiahly a originálny pozitívny ohlas, ktorý krásne zapadol do štvrtej úrovne mojej stupnice hierarchie potrieb
Duševné pochody predmetného démona (pozor spoiler) sú v programe (Microsoft office) v jednej až dvoch (ešte neviem presne) nasledujúcich kapitolách (koniec spoileru). 703

bohdy - ďakujem . Zvlášť za ocenenie vzťahu hlavných postáv, "ukočírovať" tých dvoch dá niekedy neskutočne veľa práce Wink .
Na záver len toľko, pokračovanie bude.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   08.09.14 9:03

9.


„Nejaký problém, drahý?“
Manželkina otázka zastihla Freda nepripraveného. Rezignovane na okamih zavrel oči. Ako to tie ženy robia? Vedel, že zahmlievať nemá zmysel. Každý pokus o upravenie skutočnosti vyvolá nadvihnutie obočia, prísne stisnuté  pery a Melly, aj keď je o jeden a pol hlavy nižšia, sa na neho pozrie zvrchu a pohoršene pokrúti hlavou. Najlepšie riešenie bude povedať pravdu. Ako vždy.
„Malá nepríjemnosť s logistikou,“ odložil mobilný telefón. „Pokúšam sa dovolať...“ V rozpakoch stíchol. Jeho manželka neschvaľovala výrazy ako čiernooký parchant alebo bezočivý lotor. Označiť predmetnú bytosť ako obchodného spoločníka sa mu zadalo prehnane dôverné a slovo démon mu v bezpečnom súkromí domova jednoducho nechcelo zliezť z jazyka. „Chcel som len... mladému,“ našiel nakoniec neutrálny výraz, „povedať o zmene programu. Keďže Kretschmannova farma vyhorela, jeho služby už nie sú žiadané, ale už druhý deň sa nemôžem dovolať. Nechal som mu správu, že si dnes môže urobiť voľný večer.“
„Chudák,“ vzdychla súcitne Melly.
„Kto?“
„Pán Kretschmann. Zhorel vo vlastnej posteli. Strašná smrť.“
„Áno, máš pravdu, strašná smrť,“ súhlasil automaticky. „Chlapci už sú hotoví?“
„Brad so Stevenom čakajú pri garáži a dvojčatá balia sendviče. Fred, skutočne je nevyhnuté, aby ste...“
„Drahá, o tomto sme sa už rozprávali. Od chvíle, keď Bobby Singer zavolal, že Regie a jeho partia vypátrali hniezdo upírov a potrebujú posily, žobronili, aby som ich vzal so sebou. A ja som im to sľúbil, pretože obaja vieme, že ak nepôjdu so mnou, tak si nájdu vlastnú príležitosť loviť. O zabíjaní príšer básnia od detstva, od chvíle ako im tvoja matka začala vysvetľovať, čo číha v tme. Radšej ich budem mať pod dozorom, ako sa máme strachovať, kde sú a čo robia. “
„Ja viem, že máš pravdu, ale...  Musí ísť aj Steven? Má len sedemnásť.“
„Nemusí. Chce, a ako! Nemôžem ho nechať doma, keď jeho bratia idú na lov. Ale neboj sa, nechám ho strážiť auto. Na parkovisku bude v bezpečí. Som skôr prekvapený, že naše dcéry tiež neprejavili chuť pridať sa. Abigail je možno pacifistka, ale Beatrix sa už nevie dočkať.“
„Dúfam, že si jej nič nesľúbil! Bude musieť počkať minimálne desať rokov, kým jej dovolím čo i len pomyslieť na lov,“ tvrdo odtušila Melly. „Dvadsať bude lepšie,“ dodala po krátkej odmlke. „Najlepšie by bolo....“
„Keby žiadne príšery neboli,“ dokončil manželkinu vetu. „Ale sú tu. Keď vyhladíme to hniezdo upírov, tak zachránime veľa ľudských životov. Musíme ísť, drahá. Keď nie my, tak potom kto?“    
„Viem. Ja len... Mám strach.“
„Neboj sa, láska moja,“ pritiahol ju k sebe a pobozkal do vlasov. „Dám na naše deti pozor. Vrátime sa.“
„Vráťte sa zdraví.“

„Otrasné počasie,“ prehodil zo zadného sedadla Brad, len aby prerušil nepríjemné ticho, ktoré zavládlo v aute po poslednej prudkej hádke dvojčiat. William, zvaný Billy, a Stuart sa hádali takmer nepretržite od chvíle ako zistili, že dokážu vydávať zvuky. Cvikom svoje nadanie na britké slovné prestrelky vybrúsili k dokonalosti. Ako praví umelci nepremeškali žiadnu príležitosť predviesť svoj talent, čo však ich okolie nie vždy prijímalo s pochopením. Prekrásne rozbehnutú hádku o prednostiach Evangeline Lilly, ukončilo jediné otcovo slovo. Obaja demonštratívne ignorovali pokus staršieho brata o nadviazanie rozhovoru. Billy zachmúrene civel priamo pred seba, Stuart, sediaci pri okne, sledoval okolie.
Tváril sa, že sleduje okolie. Stromy pri ceste, bičované prudkým dažďom zmiešaným s kúskami ľadu, mohol v tme rozoznať len keď sa zablyslo.
„Hej, hnusná psota,“ prekvapivo prisvedčil otec Simmons. Tón jeho hlasu v spojení s čiarkami medzi obočím ukončili jalovú diskusiu, ktorá sa ani poriadne nezačala. Brad a Steven, sediaci vzadu, si vymenili dlhý pohľad. Otec má starosti, a poriadne. V takomto prípade je najlepšou stratégiou stratiť sa z dohľadu. Obaja sa mierne zosunuli na sedadlách, blahorečiac osudu, že dnes si prestížne miesta vpredu uzurpovali dvojčatá.
„Brad, pozri, čo je s tým krámom,“ vodič ponad plece podal svojmu najstaršiemu mobil.
Skúsenému užívateľovi moderných technológii stačil jeden pohľad. „Nemá signál, ocko.“ Inokedy by ešte dodal, že to sú tie čiaročky vľavo hore na displeji, ktoré tam momentálne nie sú. Dnes nie.
„Signál!“ vyletelo z majiteľa telefónu, akoby strata spojenia bola provokácia techniky namierená cielene proti jeho osobe. Brad pohotovo zakryl úškrn rukou, v duchu si gratulujúc, že držal zobák. Úsmev pod dlaňou sa ešte rozšíril, keď otec zašomral pár výrazov, ktoré mali od spisovných veľmi ďaleko.
„Urobíme si malú zachádzku,“ zakončil frfľanie otec rodiny rozhodne. Zmena trasy si zapríčinila zdvihnutie štyroch párov obočí, ale žiadny protest sa neozval. Načo? Aj tak by nebol vypočutý. Bratia Simmonsovci poznali pravidlá. Na ceste mal vždy posledné slovo veliteľ vozidla.

Kretschmannova farma za denného svetla pôsobila depresívne. V noci obhorené zvyšky stien, prázdne okná a búrka vylepšená občasnou spŕškou krúp, navodzovali atmosféru hororu z tridsiatich rokov minulého storočia. K dokonalosti scéne chýbalo už len nejaké to slizko-plazivé zákerné monštrum, kujúce pod plášťom tmy odporné úklady, zahrňujúce zničenie sveta a zneužitie dobre vyvinutej panny.
Zvlášť dlhý blesk podfarbil atmosféru sinavým svetlom, tieň postavy na okamih preťal dvor zhoreného domu.  
Svetlá Fordu rozbili falošnú romantiku, zostali len opustené zvyšky zhorenej farmy a zmoknutý démon. Biely Ford zastal oknom na strane vodiča na úrovni muža, ktorý našiel chatrný úkryt pre počasím pri jednej z čiastočne stojacich stien.
Fred spustil sklo, do auta okamžite vniklo pár kvapiek, vôňa dažďa, blata a vlhkej zhoreniny. „Pani Kretschmannová zrušila objednávku. Jej manžel už tvoje liečenie nebude potrebovať. Pred dvoma dňami zomrel. Pri požiari.“
Mladý muž prikývol, voda zachytená vo vlasoch sa pridala k tenkým pramienkom stekajúcim po tvári.
„Myslel som si.“
„Volal som ti,“ vyštekol útočným tónom Fred preventívne, aby démona nenapadlo, obviniť ho zo zadržiavania informácii. „Nedvíhal si telefón. Nechal som ti aj správu.“
„Slabý signál.“
„Hej, to je. Aj keď je mobil zapnutý. Ako sa si sem dostal?“
„Stopom.“
„Aspoň si ušetril cestovné na autobus.“
Démon prikývol, možno by aj niečo dodal, no náhly poryv vetra mu hodil do tváre priehrštie dažďových kvapiek zmiešaných s krúpami o veľkosti výberového hrachu. Mimovoľne si pritiahol golier tenkej vetrovky, vonkoncom nevhodnej do tohto nečasu, v snahe ochrániť sa pred vlhkom a chladom.
Otec Simmons sa obzrel do auta na svojich synov, mladík vonku si to vysvetlil ako koniec rozhovoru. Pritiahol sa bližšie k obhorenej stene v nádeji že ho aspoň trochu ochráni pred nečasom. Chlapci Simmonsovci pod otcovým prísnym pohľadom predviedli ukážkový vpravo hlaď aj bez povelu. Potichu zahrešil, rozhodne nemohol dopustiť, aby sa jeho deti dostali do nejakého ohrozenia. Na druhej strane, nechať v tomto nečase obchodného spoločníka v zapadnutej diere bez signálu, bolo jednoducho ... neľudské. Atramentovú tmu rozčesol ďalší blesk, stromy sa sklonili pod náporom vetra. Spŕška dažďových kvapiek plukovníka cez otvorené okienko udrela do tváre silou solídnej facky. To rozhodlo.
„Brad, Steven, posuňte sa tam vzadu. Hej, ty! Sadni si dozadu. Zveziem ťa do najbližšieho mesta.“
Démon od prekvapenia pustil golier vetrovky, padajúca voda okamžite využila šancu. „To nie je dobrý nápad,“ odmietol ponuku a pokúsil sa obnoviť textilnú hrádzu.
„Hej, ja viem. Tak nastúp, kým si to nerozmyslím.“
Premoknutý muž sa nepohol.
„No tak, pohni zadkom! Ponáhľame sa. Vyložím ťa na stanici v meste. Ak tu zostaneš do rána, tak ťa neosuší ani pekelný oheň. Steven, dvere!“
Najmladší Simmons sa natiahol a opatrne, akoby ho mohla kľučka popáliť, odsunul zadné dvere. Ihneď sa posunul na sedadle bližšie k najstaršiemu bratovi, pod jeho ochranné krídla. Démon  neochotne nastúpil, dvere zatvoril s výrazom človeka, ktorý vliezol do klietky obsadenej šelmami. Ford vyrazil v okamihu, keď zaklapli dvere.
„Vyzleč si tú mokrú vetrovku! Zamočíš mi sedadlá,“ prikázal vodič nekompromisne pri pohľade na nového pasažiera v spätnom zrkadle.    
Démon bez odporu stiahol zo seba premočený kus odevu, na podlahe auta zacvrčala voda. Zmrzol v pomykove, či má vetrovku vyžmýkať alebo rovno vyhodiť z okna.
„Sedadlo má na druhej strane háčik. Môžeš si zavesiť vetrovku, aby stiekla,“ zašepkal Steven, zdesený vlastnou odvahou, že sa vôbec ozval.
„Ďakujem,“ démon sa zariadil podľa rady.
Ticho v aute sa predlžovalo a rozhodne sa nedalo označiť inak ako trápne. Dvojčatá vpredu sedeli  strnulo ako prerastení sadroví trpaslíci. Horeli túžbou prezrieť si veľké rodinné tabu, ale neodvážili sa otočiť. Steven s Bredom využili  príležitosť a po očku škúlili na spolujazdca. Chvíľku. Sklamaní jeho všednosťou sa vrátili k vlastným myšlienkam.

Ako sa biela dodávka približovala k mestu, počasie sa zlepšovalo. Studený front sa sťahoval na juh, pravdepodobne preto, aby urobil radosť meteorológom, ktorí predpovedali krásnu mesačnú noc. Za lesom  na horizonte presvitali svetlá pouličných lámp a okien nočných flamendrov. Mesto, vyumývané večerným dažďom, sa ukladalo spať. Skoro idylickú  náladu zničilo zvonenie Fredovho mobilu.
„Zmena plánu, zastávka na stanici sa odkladá,“ oznámil lakonicky po skončení krátkeho telefonátu. „Volal Regie. Ciele vykazujú zvýšenú aktivitu. Máme sa poponáhľať, čakajú už iba na nás.“ Chlapci, ako jeden muž, prikývli. Z tašiek, ukrytých pod sedadlami, sa vynorili opasky s ťažkými nožmi, mačety a podomácky vyrobený plameňomet.
„Rozkazy poznáte,“ pokračoval vecným tónom veliteľ akcie. „Stuart pôjde s Bradom, Billy so mnou. Steven, máš na starosti auto. Ty zostaneš sedieť vnútri a postaráš sa, aby ťa nikto nevidel.“ Posledná veta patrila démonovi.
„Ocko, ja... Chcem ísť s vami,“ protestoval najmladší.
„Ja viem, Steven. Odpoveď je stále tá istá. Auto je pre nás životne dôležité, nemôžeme si dovoliť nechať ho bez ochrany. Zostaneš tu!“
„Áno, pane,“ zašomral sklamane najmladší.
Ford Transit veľkorysým oblúkom opustil hlavnú cestu, vyjazdená asfaltka viedla auto medzi ošarpané budovy, ktoré svoje dobré časy mali už dávno za sebou. Prízemné dielne s vybitými oknami, sklady, ktorým chýbali dvere, zvyšky kancelárií lemovali pásy tohtoročnej aj vlaňajšej buriny. Nefunkčné kandelábre dokresľovali výsledok dopadu krízy na miestnych podnikateľov. Jediné známky života, rozsvietené svetlá otrieskaného pick-upu, ich doviedli na parkovisko vedľa skladu, z ktorého zostala len kovová kostra. Dvojčatá vyskočili z dodávky skôr ako stihla poriadne zastať.
„Tu že nájdeme hniezdo upírov?“ prehnane vyvalil oči Stuart. „Možno tak párik myší, ale určite nie päť zubatých chlapov!“
„Tu nie, holub,“ od pick-upa, zaparkovaného v tesnej blízkosti  kovovej konštrukcie, sa odlepila silueta. „Pijavice majú radi strechu nad hlavou a súkromie. Usídlili sa tam.“ Do svetla reflektorov vstúpil stredne vysoký muž v hnedej keprovej bunde, ukázal na zachovalú prízemnú budovu a obrovský sklad o pár sto metrov ďalej. „Nechceme ich vyplašiť, tak sme káry zatiahli sem. Ďalej pôjdeme pešo. Ak sa ti cnie po zubatých chlapoch ... a ženách,“ dodal po významnej odmlke, modré oči sa studeno zaleskli, „tak si na správnom mieste.“
Dvojčatá si vymenili dlhý pohľad, zrozumiteľný len im dvom, a múdro držali zobáky. Chlapík bol ozbrojený a mačeta v puzdre na jeho boku k nemu patrila ako nevyhnutná súčasť oblečenia.
„Walt, nesnaž sa vystrašiť mojich chlapcov,“ zasiahol otec Simmons. Vystúpil, posunkom prikázal dvojčatám stiahnuť sa. „Zdravím Roy,“ dodal bez obzretia. Spoza dodávky sa vytiahol kratúch v riflovej bunde, s prasacími očkami, tisnúcimi sa z oboch strán na impozantný nos. Na kráse mu nepridávalo niekoľkodňové strnisko ani brokovnica v ruke.
„Zdravím, plukovník,“ oneskorene spustil pušku z pleca. „Nutná opatrnosť. V tejto tme sa môže priplížiť všeličo.“  
„Tak prečo tu vy dvaja stojíte ako vo výklade?“ Z tmy sa vynoril štíhly černoch s vyholenou hlavou, tesne sledovaný  mohutným belochom s vlasmi na ježka a veľkými kútmi nad čelom. Pár krokov za nimi sa ťahal malý ryšavec so zapustenou briadkou. Všetci traja zrejme nakupovali oblečenie vo vojenskom výpredaji a vlastnili vernostné karty obchodu so zbraňami. „Bobby Singer povedal, že sa tu stretneme s posilami. Zabudol dodať, že to budú decká a párik hlupákov.“
Malý Roy nadskočil, urážka ho zrejme pichla na citlivom mieste. Kým stihol zo seba vypľuť niečo nepremyslené, tmavovlasý Walt, zrejme mozog dvojice, mu položil ruku na plece. „Neskôr, kámo. Teraz máme prácu. Ty si...?“
„Regie,“ predstavil sa vysoký černoch.
„Steve,“ zamrmlal plešatejúci beloch. Tretí z partie nepovažoval za potrebné, predstaviť sa.
„My sme vystopovali hniezdo,“ pokračoval Regie. „Dolu mám ešte pár chlapov, strážia hniezdo. Pijavice sa usídlili v opustenej dielni. Sklad používajú na uskladnenie obetí,“ potichu sa zasmial vlastnému vtipu.
„Koľko ich je?“ vecne sa zaujímal bývalý vojak.
„Napočítali sme ich osem,“ zamiešal sa do vysvetľovania Steve. „Dostali by sme ich aj sami, ale ten barák má viac dier než jazvecov brloh. Potrebujeme viac chlapov, na všetky východy. Keď zaútočíme, pijavice sa rozutekajú na všetky strany a kto ich potom má naháňať?“
„Aký je plán?“ Walt položil otázku rovnako chladným tónom ako boli jeho oči.
„Vlezieme dnu a budeme stínať hlavy, kým všetky pijavice nepošleme do pekla,“ aj Regie predviedol nepríjemný úškľabok.
„Na jednoduchom pláne je skvelé najmä to, že sa nedá posrať,“ kontroval Walt.
„No, s troškou námahy,“ uškrnul sa tichúčko Billy.
„Chlapče, zabíjanie je práca pre dospelých,“ Regie prekvapivo zachytil tichú narážku. „Vy si zoberie na starosť sklad. Nemali sme dosť času na prieskum, tak nevieme, kde presne sú zavreté obete. Videli sme len, keď si pijavice zo skladu priviedli jedného nešťastníka na večeru. Vysali ho do sucha. Nájdete ostatných a vyvediete ich von.“
„Dobre,“ prikývol plukovník.
Regie prikývol a bez ďalšieho komentára zmizol aj so spoločníkmi v tme.
Roy si neodpustil obscénne gesto ich smerom, potom zamieril k otlčenému pick-upu, odložil brokovnicu a navešal na seba menší arzenál chladných zbraní. Walt si medzičasom skontroloval mačetu, spolu zamierili k hniezdu. Royovo šomranie na Regieho adresu bolo počuť, ešte dlho po tom, čo odišli.
„Billy, Stuart, kuše! Brad, máš na starosti škatuľku,“ zavelil bývalý vojak.
Súrodenci Simmonsovci sa dali do práce, Stuart odsunul zadné dvere dodávky. „Vystupovať, vážení účastníci zájazdu. Po prehliadke miestnych pamätihodností, ktorá nám zaberie hodinu, možno dve, sa môžete tešiť na ochutnávku pôvodnej americkej kuchyne.“
„Sklapni,“ odporučil samozvanému turistickému sprievodcovi  najstarší. Cestujúci na zadnom sedadle vystúpili, démon nenadšene, Steven váhavo a Bradford veselo. Skontroloval svoju sečnú zbraň,  prehodil si cez plece remeň domáceho plameňometu a bol pripravený. Dvojčatá otvorili zadné dvere dodávky a vytiahli veľký vak, aký zvyknú používať hokejisti. Namiesto chráničov obsahoval ochranu iného druhu. Ľahké športové kuše,  zväzky šípok, pár mačiet a ďalšie zbrane.
Billy podal kušu dvojčaťu a vylovil ešte ďalšie dve. „Štopeľ, táto je pre teba,“ jednu podal najmladšiemu. „Pozor, je nabitá. Mačetu si vyber sám.“
„Nevolaj ma Štopeľ,“ zareagoval Steven automaticky. „Nebudem potrebovať zbraň. Ocko povedal, že zostanem strážiť auto.“ Z každého slova bolo cítiť sklamanie.
„Neplač, Špuntík, máš šancu! Môžeš sa hrať na rangera,“ poponáhľal sa využiť príležitosť Stuart.
„Sklapnite,“ zasiahol najstarší. „Steven, aj pri strážení potrebuješ zbraň. Nikdy nevieš, čo môže vyliezť z tmy.“
„Brad má pravdu,“ prisvedčil otec Simmons. „Prichystaj si zbrane. Máš dôležitú úlohu. Pojazdné auto je pre nás životne dôležité, možno budeme musieť rýchlo odísť. Rozumieš, synček?“
„Áno, ocko,“ rezignoval najmladší, vylovil z vaku najmenšiu sečnú zbraň, kušu položil na podlahu nákladnej časti dodávky.  Otec ho nekontroloval, mal iné starosti.
„Ty sa kam chystáš?“ oboril sa na démona, vyťahujúceho z auta svoj ruksak.
„Pokračujem v ceste.“
„Nikam nepôjdeš! Regie určite dookola rozostavil pár svojich chlapov. Nechcem, aby si ťa niektorý z nich pomýlil s upírom na úteku!“
„Som dojatý tvojou starostlivosťou,“ ironicky odtušil démon.
„Nepovedal som, že mám starosť o tvoju bezpečnosť,“ odsekol plukovník. „Zostaneš v aute. Okolie sa momentálne hemží lovcami. Nepotrebujem aby niektorý z nich zistil, že so sebou vozím... Keď sa vrátime, odveziem ťa na stanicu.“
Démon s kamennou tvárou vrátil svoju batožinu do auta a oprel sa o auto, s rukami provokatívne založenými na hrudi.
„Steven, mačetu si pripni na opasok, kušu maj pripravenú a buď v strehu. Zadné dvere nechaj otvorené, možno budeme potrebovať rýchlo nastúpiť. Nájdi si baterku a keď odídeme, vypni svetlá. Baterku maj v ruke, ale použi ju, len keď bude treba. Svetlo vidieť ďaleko, niekoho by mohlo zaujímať, čo tu robíme. Rozumel si?“
Steven prikývol s výrazom niekoho, kto podobnú kázeň pozná spamäti. Plukovník usúdil, že pre bezpečnosť prítomných momentálne urobil, čo mohol. S výrazom ťažko skúšaného mučeníka pokrútil hlavou a dal pokyn na odchod.

Nebo sa vyčistilo, mesiac v poslednej štvrti pred splnom odrážal dostatok svetla do kaluží, ktoré sa po večernom daždi nestihli vypariť. Zároveň s vyjasnením prišlo ochladenie, fúkal vytrvalý mierny, no studený vietor.
Najmladší Simmons nebral svoje povinnosti na ľahkú váhu. S kušou v jednej ruke a s baterkou v druhej, poctivo obchádzal auto. Pravú stranu o niečo väčším oblúkom. Kvôli drobnému štrku, škrípajúcemu topánkami, určite nie kvôli démonovi, ktorý  opretý o auto počítal hviezdy. Chlapcove kroky, pravidelné v nočnom tichu, narušilo prenikavé zakvílenie. Steven počul rozprávať svoju starú mamu o banshee, víle, ktorá zvestuje smrť. Po dnešnej noci už bude jej rozprávkam venovať viac pozornosti. Prehltol, aj keď mal v ústach sucho, dovolil si jeden kradmý pohľad na zvláštneho spoločníka a pokračoval v obchôdzke. Keď sa nevzrušuje démon, tak povinnosťou kresťana je zachovať pokoj. Dobré predsavzatie mu vydržalo celých tridsať sekúnd. Zo smeru, ktorým zmizli lovcami sa ozval rachot a krik, akoby sa tam všetci čerti ženili. Otočil sa, snažiac sa zahliadnuť niečo v tme, baterku sa neodvážil použiť. Nechcel prilákať nič, čo bolo schopné vydávať takéto zvuky.  Divý neartikulovaný rev sa zlomil v najvyššom bode. Ticho, ktoré nasledovalo, bolo svojim spôsobom desivejšie.
„Čo to bolo?“ Ozval sa Steven, nie kvôli odpovedi, len chcel počuť svoj hlas a uistiť sa, že nesníva.
„Bojovým revom si dodávali odvahu už pravekí lovci. Tento zvyk zrejme u niektorých jedincov pretrval až do dnešných čias. Pôvodca poslednej ukážky vedel zrejme lepšie kričať ako bojovať,“ muža opretého o auto trochu hluku nevyviedlo z rovnováhy.  
„Ale teraz je ticho,“ namietol chlapec, prekvapený vlastnou odvahou. Skutočne sa rozpráva so živým démonom? Sám? V tme?
„Pri osobných súbojoch krik duelantov zbytočne vyčerpáva a v prípade vyhľadania úkrytu obeťou je vyslovene nežiadúci.“  
„Aha,“ Steven sa pozrel na prízemnú budovu, škaredú aj v romantickom mesačnom svite. Oni sa tam hrajú na schovávačku? Čož o to! Miesta vnútri majú dosť. Vonku ešte viac. Kútikom oka niečo zachytil. Nemihlo sa niečo za jeho ľavým plecom? Prudko sa obrátil, nič. Len popred mesiac prekĺzol zatúlaný obláčik. V pomykove si zahryzol do pery, nechal sa vyľakať kúskom vodnej pary! Urobil zo seba hlupáka! Čo teraz? Má pokračovať v rozhovore akoby sa nič nestalo? Alebo má radšej zachovať dôstojné mlčanie a obchádzať dodávku? Zaškrípanie, ktoré sa ozvalo celkom zblízka mu zrýchlilo srdečný tep na dvojnásobok. Prekvapený zistil, že sa opiera o dvere spolujazdca a svetlom baterky prehľadáva okolie, ani nevedel ako sa dostal k autu.
„To bol len vietor,“ ozval sa nevzrušene démon. „Na tamtej stavbe sa uvoľnil obklad,“ ukázal na najbližšiu budovu.
Steven tým smerom namieril kušu aj baterku. Skutočne, kus opotrebovaného plastu sa kýval na jedinej funkčnej skrutke a vydával kvílivé zvuky. „Len vietor,“ súhlasil chrapľavo a cítil sa ako hlupák. „Tak prečo sa trasieš?“ oboril sa na démona skôr ako mu nadbytok hormónov v krvi dovolil znova rozmýšľať.
„Je chladno.“ Pobavená irónia v odpovedi sa nedala prepočuť.
Najmladší Simmons sa prvýkrát poriadne pozrel na otcovho zvláštneho známeho. Štíhly chlapík v sivej košeli, s tmavými, mokrými fľakmi, ktoré ešte nestihli vyschnúť, si objímal hrudník rukami v snahe uchovať si trochu telesného tepla. Otec ohľadne nečakaného pasažiera nevydal žiadne inštrukcie, no pravdepodobne neurobí chybu ak sa k nemu bude správať ako k hosťovi.
„Máš vetrovku...“ začal a zarazil sa. „Je ešte stále mokrá,“ dokončil vetu. „Počkaj moment.“ Prešiel k zadným dverám a vytiahol cestovnú tašku. „Mám tu nejaké veci na prezlečenie. Ocko nástojí, aby sme vždy mali rezervné oblečenie. Myslím, že...,“ zalovil na samom spodku batožiny. „Hej, vedel som, že ju mám.“ Vytiahol ostro oranžovú mikinu s veľkým obrázkom Droopyho na chrbte, ponad  hlavu  smutného psíka sa v polkruhu skvel jeho najznámejší výrok: I am very happy.
„Obleč sa, inak prechladneš,“ podal smiešny kus odevu démonovi. „Nie je to bohviečo, ale lepšie ako nič. Ja viem, vyzerá strašne. V živote by som si nekúpil nič, na čom je Droopy. Dostal som ju. Billy a Stuart si mysleli, že sú vtipní.“
„Ďakujem,“ démon prijal mikinu. Hneď si aj navliekol, zatiahol zips a obe ruky vopchal do vreciek. Ľavú ruku vzápätí vytiahol a držal v nej zmäť káblikov a čosi. „Čo je toto?“
„Ukáž! To je moja stará empétrojka,“ potešil sa Steven. „Čo som sa jej nahľadal a ona bola celý čas tu.“
„Empétrojka?“ démon nadvihol obočie.
„Hej. Mobilný audio prehrávač,“ vysvetlil majiteľ, ktorému došlo, že démon s podobným zariadením ešte nemal tú česť. „Vyberieš si hudbu, pesničky, ktoré sa ti páčia a nahráš ich. Pripojíš slúchadlá a môžeš ich počúvať, kde chceš.“
„O takom prístroji som už  počul.“
„Počul? Ukážem ti  ako funguje. Niéé, má vybitú baterku. Starý krám.“ Steven omotal slúchadlá okolo miniatúrneho prehrávača a všetko vopchal k rezervnému oblečeniu. Kuša mu  prekážala, položil ju do auta vedľa tašky.
„No, nevadí. Stiahol som si svoj playlist do mobilu. Empétrojku používajú len dinosaury.“ Vytiahol z vrecka mobil a navolil zoznam skladieb. „Mám tu celého Williamsa, Mikaela Jacksona, Chemical Brothers, kopu  Pet Shop Boys. Nájde sa aj Whitney Houston, One Direction, alebo Pink Floyd.“
„Hm.“
„.Ak nemusíš rock alebo pop, mám ešte nejaké country a balady,“ pokračoval chlapec, neuvedomujúc si, že rečnením o nepodstatných veciach sa zbavuje nervozity.  
„No...“
„Ja môžem skoro všetko. Ak máš na mobile bluethoot, tak ti môžem nejaké pesničky poslať. Máš bluethoot?“
„Neviem,“ démon vytiahol elegantné véčko. „Zatiaľ som nejako....“
„Ha,“ Steven mu telefón prakticky vytrhol z ruky. „Motorola RAZR 2, pekný kúsok. Véčko s vonkajším displejom. Má foťák so zoomom, prístup na net, pamäť cez päťsto mega, Javu. No, nemá slot na pamäťovú kartu, rádio ani zvýšenú odolnosť. “
„Hm.“
„Môžem sa pozrieť?“ Steven začal odhaľovať tajomstvá démonovho telefónu s rutinou, akú môže dosiahnuť len puberťák, pre ktorého je mobil stredom spoločenského života. „Človeče, máš tu továrenské nastavanie! Všetky zoznamy sú prázdne! Žiadne fotky, žiadna hudba, žiadna rýchla voľba! Ani len pozadie nemáš nastavené. Na čo vlastne používaš ten mobil?“
„Na telefonovanie?“
„To je bohapusté mrhanie schopnosťami tohto úžasného kusu pokročilej technológie!“ rozčúlil sa Steven. „Vôbec nevieš oceniť, čo máš! Cez toto si môžeš prezerať maily, natočiť video, flákať sa po nete. V žiadnom prípade to nemôžem tak nechať,“ posadil sa podlahu nákladného priestoru, mačeta zavesená na ľavom boku mu prekážala, tak ju vytiahol z puzdra a oprel o auto. „Ako prvé ti nastavím nejaké slušné pozadie. Pozri, to musíš...,“ zdvihol hlavu. „No, odtiaľ veľa neuvidíš,“ pokáral vlastníka telefónu. „Poď bližšie.“ Pokračoval vo vysvetľovaní, neuvedomujúc bizarnosť situácie. Stojac bok po boku, hlava pri hlave, syn lovca, sám lovec vo výcviku, dával lekciu ovládania spotrebnej techniky reprezentantovi  nečistých síl.
„Takto si prepneš mobil na tichý režim.“
„Na čo?
„Tichý režim, mobil nepípa, nezvoní,“ Steven názorne predviedol funkciu. „Šikovná vec, v niektorých situáciách. Napríklad, keď hráš sudoku  pod lavicou.“
„Hm,“ démon neriskoval otázku, čo je sudoku, správne usúdiac, že určite ide o činnosť v škole zakázanú. „A ako prepnem... na zvonenie?“
„Navolíš normálny režim,“ majster predviedol.  
„Aha,“ majiteľ mobilu si rozpačito prehrabol vlasy. „Normálny režim, samozrejme. Ukážeš mi to ešte raz, prosím?“
„Jasan! A nemusíš prosiť,“ Steven sa zaškeril. „Takto sa dostaneš do menu režimov, prejdeš na zvolený a týmto ho aktivuješ. Jasné?“
Prebrali základné funkcie, prebrali základné aj pokročilé nastavenia, zoznam úloh, budík aj fotografovanie a prezeranie snímok.
Majiteľ mobilu prikyvoval, učil sa a občas položil technickú otázku.
Steven vysvetľoval a vysvetľoval, nadšený, že našiel niekoho, kto ho pre zmenu berie vážne. Pri objasňovaní výhod rýchlej voľby sa zarazil. „Vieš ty čo? Vôbec nie si taký, ako o tebe hovoril otec.“
„Čo o mne povedal?“
„Povedal, že si ten typ, čo by ma s úsmevom podrezal a pokojne by si utrel nôž do môjho kabáta.“
„Nesmieš veriť všetkému, čo počuješ. To by som neurobil,“ ohradil sa démon. „Použil by som tvoju košeľu. Bavlna lepšie saje tekutiny.“
Chlapec od prekvapenia vyvalil oči. Jemný poloúsmev  jednoznačne  posunul  démonovu ironickú odpoveď do oblasti  hypotetických možností. Nemohol inak, uškrnul sa tiež.

Občas jeden alebo druhý odtrhol hlavu od malého displeja a skontroloval okolie. Sporadický krik, premiešaný s bližšie nedefinovateľnými zvukmi z bojiska, škripot uvoľneného obkladu a šelest vlaňajších stoniek zlatobyle sa zliali do nedôležitého ruchu v pozadí. Možno preto ich nepočuli prichádzať.
„Milujem dodávku do domu,“ chrapľavý hlas znel pobavene. „Neskorá večera, chlapci.“
Boli traja. Všedné typy, otcovia rodín z predmestia, ktorých najväčšou ambíciou je dovolenka na Bahamách a honosnejšia vianočná výzdoba ako majú susedia. Možno bola. V minulosti, keď ešte patrili k ľudskej populácii. Muž vľavo v paródii úsmevu vyceril zuby upíra. Melodramatické gesto splnilo svoj účel, Steven stuhol. Jeho inštinkt jačal z plného hrdla aby kričal, aby utiekol, aby bojoval o život, ale telo sa rozhodlo hrať mŕtveho chrobáka.
„Ľutujem, páni. Nie ste pozvaní.“ Vycerené tesáky neurobili na démona veľký dojem.
„My nepotrebujeme pozvánku, fešáčik. My si berieme, čo chceme,“ majiteľ chrapľavého hlasu sa považoval za pána situácie.
Lovec v zácviku sústredil všetku svoju silu a vôľu na jeden bod, na mačetu, opretú o auto, medzi ním a démonom. Tých pár centimetrov bola  najdlhšia vzdialenosť akú jeho ruka za sedemnásť rokov života prekonala a stála ho všetky sily. Nahmatal rukovať, stuhnuté prsty však nedokázal prinútiť aby ju uchopili.
„Ktorý bude prvý? Hodíme si mincu?“ Upír vpravo sa chcel zabaviť.
Vyľakaný chlapec pocítil, že po zbrani siahla ďalšia ruka. Nenáhlivo, no rozhodne.
„Ak si môžem vybrať, tak ty!“ Muž v oranžovej mikine sa pomaly postavil, mačetu držal v ľavej ruke čiastočne za telom.  
„A čo chceš spraviť? Utelefonovať ma k smrti?“ uškerilo sa monštrum nepochybujúc o svojej prevahe.
„Tiež možnosť, no najskôr použijem môj spôsob.“ Jedným plynulým pohybom ruky odhodil dvoch vzdialenejších upírov až k otrieskanému pick-upu, prehodil si mačetu do pravačky a seknutím vedeným podhmatom oddelil hlavu zábavychtivého upíra od zvyšku tela. Zostávajúci dvaja pochopili, že svoju korisť trestuhodne podcenili. Zohrane napadli nečakaného protivníka z dvoch strán. Démon medzi nimi prekĺzol elegantnou otočkou, ktorá ho dostala do výhodnej pozície, za chrbát väčšieho z nich. Neváhal využiť momentálnu výhodu. Na zem dopadlo ďalšie bezhlavé telo. Posledný upír okamih zvažoval svoje možnosti. V súlade s tradíciami svojho druhu sa rozhodol pre útok. Nebol to jeho najšťastnejší nápad, rozhodne však posledný.
„Ja...,“ Stevenovi sa konečne podarilo postaviť. Pohľad na kaluže krvi a bezhlavé telá, najbližšie len pár krokov od auta, bol na vydeseného chlapca priveľa. Odtackal sa ku okraju parkovacej plochy a vyvrátil obsah žalúdka do záhonu uschnutej buriny.  
„Prepáč, ... ja,“ previnilo sklopil oči. „Ja som...“
„Prvýkrát na love?“
„Hej. Mal som len strážiť auto. Otec si myslí, že na lovenie som príliš mladý,“  Steven si utrel zvyšky zvratkov z brady. „Asi má pravdu.“
Démon neprisvedčil, ani neodporoval. Zamračene pozrel na použitú mačetu a oprel ju o auto. „Niečo nie je v poriadku,“ stiahol obočie ešte nižšie.
„Čo? Čo sa deje? Ďalší upír?“ Steven sa poplašene poobzeral. V tme dookola sa mohlo skrývať hocičo. Cúvajúc sa podal  k autu, neriskoval ďalší útok zo zálohy. Okrem vŕzgania uvoľnených krytov vo vetre, nepočul nič podozrivé. „Tak čo sa deje?“ vyhŕkol s nervami napnutými na prasknutie.
„Je ticho,“ odtušil démon. „Veľmi podozrivé ticho. Tie pijavice neboli na úteku, kontrolovali okolie. Niečo sa asi zvrtlo.“
„Myslíš, niečo s otcom a ...“
Rýchle prikývnutie potvrdilo obavy najmladšieho Simmonsa.
„Potrebujú pomoc! Hneď!“ Zabudol na žalúdočnú nevoľnosť, aj na slabosť v kolenách, dokonca ani zakrvavená mačeta mu už nenaháňala strach. Bez očistenia ju vrazil do pošvy. Otec mu za to určite poriadne vynadá. Ak bude mať ešte príležitosť. Z vaku vytiahol zväzok šípok, kušu vzal do druhej ruky a bol pripravený pomôcť. Ale.. ako? Pre takýto prípad nemal žiadne inštrukcie. Na improvizáciu zas žiadne skúsenosti. Vlastná bezradnosť skoro bolela. Jediný človek.... bytosť... na blízku nemá žiadny dôvod pomôcť činom alebo radou. Musí si poradiť sám! Alebo....? Veď predsa zabil troch upírov. S nádejou sa otočil.
„Musíme im pomôcť,“ démon rozmýšľal nahlas. „Sme len dvaja... Koľko pijavíc ešte môže byť v tom hniezde? Prežil niekto? Ak áno, kde sú? Aká je vnútri situácia? Nezaútočia na nás vlastní, ak sa vkradneme dnu? Nemôžeme tam ísť naslepo, mŕtvi nikomu nepomôžeme.“
Steven netrpezlivo prestúpil z nohy na nohu. Nemohol neuznať logickú správnosť polohlasných úvah, bolo mu však jasné, že musia niečo urobiť a rýchlo. „Čo urobíme?“ vyrazil zo seba naliehavo.
„Máš ešte nejaké zbrane?“
„Hej, nejaké zostali v aute. Máme otcovu kušu, dva zväzky šípok, dve mačety a bowiak.“
„Priprav všetku použiteľnú výzbroj, ktorú nájdeš. Upíry nie sú práve prívetiví k nezvaným hosťom. Zatiaľ sa musím presvedčiť, že nás pri vchode nebude čakať uvítací výbor.“
Steven ustrnul v polovici pohybu, čo vlastne chce ten... to... urobiť? Celkom od veci ho napadlo, že by si mal urobiť poriadok v pojmoch. „Chceš ísť dnu?“
„Nie celkom.“
„Tak ako?“
„Počul si už výraz astrálna projekcia?“

Obrovský sklad zvnútra pôsobil strašidelnejšie ako zvonku. Oveľa strašidelnejšie. Steven si z démonovej správy urobil pomerne presný obraz rozmiestnenia vchodov, zariadenia a prázdnych kontajnerov. Na atmosféru hroziaceho nebezpečenstva do prachu načrtnutá skica pripraviť nedokázala.  
Pažba kuše kĺzala v spotených rukách, váha druhej kuše na chrbte skôr prekážala ako upokojovala. Vôbec sa necítil hrdinsky, skôr úboho. Ako si vôbec niekedy mohol myslieť, že by mohol loviť? Jemný dotyk na ramene ho vytrhol zo sebapodceňujúcich litánií. Jeho spoločník, v šedej košeli ledva rozoznateľný od všadeprítomných tieňov, posunkom ukázal smer. Steven nasucho prehltol a prikývol.  Zakrádanie pomedzi dávno nepoužité zhrdzavené prepravné kontajnery vyžadovalo koncentráciu a trpezlivosť. V tichej budove každý neopatrný krok rezonoval s razanciou poplašného zariadenia. Jedinú funkčnú lampu v hale rozhojdal prievan, v poskakujúcich tieňoch obrovských kovových škatúľ sa mohlo skrývať hocičo. Ostrovček svetla mali už na dosah. Presne podľa inštrukcií si kľakol, striehnuc, aby kušou nespôsobil hluk, a krátko vykukol spoza kontajnera. Vedel, čo uvidí, ale aj tak len s námahou potlačil výkrik.
Tesne pod strechu na hrubej reťazi visela veľká kovová klietka. Vo svetle lampy, hojdajúcej sa na kábli, rozoznal štyri postavy. Otca a bratov. Dvierka improvizovaného väzenia istila visiaca zámka, reťaz končila vo veľkom navijaku pri stene. Riskoval ešte jeden pohľad. Nemýlil sa, na ponku vedľa navíjacieho zariadenia sa kopili známe zbrane.  
Démon ukázal na seba a na navijak. Steven prikývol. Budú postupovať podľa plánu, kým démon spustí klietku, on bude dávať strážiť okolie s príkazom strieľať na všetko, čo sa pohne. Len čo sa klietka dotkne podlahy, čo najrýchlejšie musí odraziť zámku a vyslobodí otca a bratov. Démon zatiaľ prinesie zbrane. Vyslobodzovacia akcia sa v tomto štádiu nezaobíde bez hluku, no prípadných zubatých zvedavcov bude ich zvedavosť veľmi mrzieť.
Zhlboka sa nadýchol a dvakrát rýchlo prikývol. Je pripravený. Muž v sivej košeli sa stratil v tmavších tieňoch pri stene skladu. Steven sa potichu vytiahol na nohy a zaujal streleckú pozíciu. Striedajúce sa tmavšie a svetlejšie plochy klamali zrak, v každej z nich sa mohol skrývať pozorovateľ. Možno vľavo alebo... za chrbtom? Nedokázal sa ovládnuť. Jednoducho sa musel obzrieť. Preskúmal pološero za sebou. Nič! Len hra tieňov. Oblizol si vyschnuté pery a upriamil pozornosť na osvetlenú plochu pred sebou. Nepohlo sa niečo v náprotivnom rohu? Zažmurkal, ale postava v menčestrovej veste nezmizla.
„Koho to tu máme? Lovca s kušou! Vylez!“
Stevenovi sa zatmelo pred očami.
„Prišiel si vyslobodiť našich vtáčikov?“ Upír položil ruku na poistku navijaku. „Vylez, lebo z nich zostane len omáčka.“
Trasúc sa na celom tele vystúpil z úkrytu.
„Lovec? Ó, nie. Žiadny lovec! To je ovečka s kušou. Polož tú hračku na zem, dieťatko, kým si ublížiš.“
„Steven, strieľaj!“ ozvalo sa zároveň z výšky štvorhlasne.
„Stavíš na tvoju presnú mušku proti mojej rýchlosti?“  
Posmech v upírovom hlase Stevena dorazil, trasúcimi sa rukami položil zbraň na betónovú podlahu.
„To isté platí aj pre teba,“ chlap v menčestrovej veste sa obrátil doprava. „Vylez a odhoď zbraň!“
Na betóne zarachotila mačeta, spoza hrdzavého kontajnera sa vynoril démon.
„Ruky pekne od seba, aby som na videl. Dobrí chlapci,“ pochválil splnenie rozkazu. „Prišli ste práve na večeru. Ja sa najem hneď a ostatným, keď skončia, bude musieť stačiť aj omáčka.“ Rýchlym pohybom vytrhol poistku navijaku. Bubon sa roztočil a uvoľňoval reťaz šialenou rýchlosťou. Klietka s obsahom štyroch živých Simmonsovcov nabrala kurz k matičke Zemi. Desať metrov síce nie je extra dlhá vzdialenosť, no ak sa počíta vertikálne a je zakončená betónovou podlahou....


Naposledy upravil aceras1 dňa 11.09.14 8:27, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   08.09.14 13:15

aceras1: affraid affraid affraid Co to je??? V tak napínavé chvíli to ukončit!!! To se nedělá Pokud se ovšem nechceš zbavit čtenářů tím, že jim přivodíš infarkt lol! Jako musím říct... wow wow wow To je naprosto luxusní pokračování! A pekelně dlouhé! Tak se mi to líbí Nejvíc mě dostala ta vtipná část s mobilem To je bravurně napsané! Úplně to vidím před očima lol! No a ten konec... jak už jsem psala, málem to se mnou seklo. Takže se moc těším, jak bude příběh pokračovat dál. Zatím se jen klaním Vážně úžasná povídka!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   08.09.14 23:02

aceras1: Skutočne napínavý koniec, je potrebné urýchlené zverejnenie pokračovania, lebo inak.... confused asi ... nič.

Veľmi sa mi páči ako do Tvojho príbehu pomaličky poťahuješ vlákienka zo "skutočného sveta supernatural". Vo všeobecnosti mi Tvoje príbehy pekne, systematicky a hlavne uveriteľne dopĺňajú prázdne miesta v TV show .

Pre mňa znovu výborné.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.09.14 7:24

aceras1 - asi by som mala súhlasiť s dievčatami vyššie, že takéto konce sa nerobia, keby som to pri prekladoch nepraktizovala podobne.  Ale aspoň sa mám na čo tešiť.
Perfektne sa bavím aj na Irvinovom postoji k modernej technike, šoférovaniu a podobne, hlavne keď už viem, aký bol/bude v Stretnutiach. Scénka s mobilom perfektná, potešila rovnako ako scénka s "autoškolou" pár častí predtým. Irv rozhodne medzi Simmonsovcov dobre zapadá. A predpokladám, že v tejto nie celkom vydarenej akcii sa ešte stihne prejaviť jeho všestranná užitočnosť 703
BTW, Walt a Roy??? Vážne??? Fakt super, za toto máš u mňa malé bezvýznamné plus k dobru. Škoda len, že ten piaty nemenovaný lovec nebude Gordon, ale ten stratil hlavu dávno pred začiatkom Apokalypsy. No čo už, človek nemôže chcieť všetko.
Už len dodám, že na začiatku poviedky som mala rozhodne pravdu, celé je to natoľko super, že  sa tu ozaj pokojne zaobídem aj bez Winchesterovcov
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.09.14 9:22

bohdy - nie, uisťujem Ťa, že rozhodne nemám v úmysle znižovať už aj tak malý počet "mojich" čitateľov 703 , ani infarktom ani iným spôsobom. Inak ďakujem za Tvoje pochvalné slová a neobávaj sa. Vraj jeden malý šok denne srdcu neškodí .

adrusik - zverejnenie pokračovania je v pláne na budúcu päťročnicu Wink . Ale nie, pravdepodobnejší dátum zverejnenia je o týždeň. Ďakujem , snažím sa. Svet SPN je už komplexne utvorený, tak prečo to nevyužiť? Páčia sa mi možnosti, ktoré môžem takto zneužiť.703 .

just-me - ďakujem . Vývoj postavy je bežne využívaný postup v dlhších literárnych dielach. (Aj keď, úprimne, "Môže byť" má od serióznej literatúry veľmi ďaleko).
Pokračovanie bude, nechaj sa prekvapiť .
Nie, Gordon sa medzi lovcami nevyskytuje. Tretí lovec nemá meno, pretože sa v 5x03 zabudol predstaviť Very Happy .
Dúfam, že Tvoju poslednú vetu zopakuješ, aj keď sa "Mohlo byť" skončí. Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.09.14 20:44

aceras1: Perfektně jsem se pobavila. lol! Irv je takový antitalent na moderní techniku. Já už jsem docela zvědavá, až se objeví na scéně - jaké bude vzájemné uvítání. Smile Pokud si dobře pamatuji, Dean s Irvem se moc v lásce neměli.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.09.14 9:23

janča - ďakujem . To vieš, v pekle je prístup k moderným technológiám dosť obmedzený Wink .

Já už jsem docela zvědavá, až se objeví na scéně - jaké bude vzájemné uvítání.

Pozor spolier!
Vzájomné stretnutie bude dosť rozpačité, najmä z Deanovej strany Shocked .
Koniec spoileru.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.09.14 12:43

Štyri výkriky sa zliali v jeden, zakončený zatajeným dychom. Klietka po dvojmetrovom voľnom páde zastala. Koniec uvoľnenej reťaze vyletel do výšky, odrazil sa od stropu, zotrvačnosťou sa prešmykol cez oko kladky a kovové články sa s príšerným rinčaním poskladali na podlahu. Klietka napriek strate nosného média visela vo vzduchu bez akejkoľvek viditeľnej opory. V skoro absolútnom tichu klietka dôstojnou rýchlosťou klesla o ďalších pár metrov. Najmladší Simmons zmätene vyvalil oči. To predsa nie je možné! To musí byť zázrak! Alebo... Nasilu odtrhol zrak od svojej rodiny. Upír vyvaľoval oči rovnako, démon s rukou vystretou pred seba dlaňou hore, hypnotizoval mrežovaný výťah. Steven s hlasným zaklapnutím zatvoril ústa. Neskôr si uvedomil, že presne v tej chvíli uveril, skutočne uveril, že existuje svet zázrakov, démonov, príšer, mirakulóznych uzdravení a nevysvetliteľných úmrtí.
Svet mágie.
Nesmierny duševný otras chlapcovi paradoxne pomohol vrátiť sa do reality. Zázrak bol viac než vítaný, ale čo ak budú fyzikálne zákony predsa len potestovať? Princípy fungovania vesmíru nevenovali bezvýznamnej, krátkodobej anomálii pozornosť, no upír nechcel prísť o večeru.
„Vedmák,“ precedil nenávistne.
Z hromady zbraní za sebou vytiahol ťažký lovecký nôž a hodil, ako sa patrí na paranormálnu bytosť, takmer bez mierenia a z celej neľudskej sily. Trafil skoro presne. Nôž minul démonovo srdce o dlaň, zapichol sa pod pravý rebrový oblúk. Sila úderu mladého muža odhodila na stenu kontajneru za ním. Improvizovaného väzenia sa opäť zmocnila gravitácia, bezmocný výkrik uväznených sa odrazil od schátralých stien skladu. Steven zareagoval inštinktívne, presne ako ho otec učil. Nacvičeným pohybom potiahol za popruh kuše, rukoväť poslušne ponad rameno prehupla do pripravenej ruky. Zacieliť a vystreliť stihol skôr, ako si upír uvedomil, že sa chlapec pohol.
Klietka so zaškrípaním zastala skoro tri metre nad podlahou, osadenstvo skončilo na jednej hromade uprostred.
Zásah šípkou, namočenou v krvi mŕtveho, donútil príšeru zamyslieť sa. Prekvapene pozrel na kus dreva, trčiaci z menčestrovej vesty a s nesmierne hlúpym výrazom sa sklátil.
Muž s nožom v bruchu si pritískal ľavú ruku na ranu, no neprestal fixovať kúzlo, aby klietku aj s obsahom dostal bezpečne dolu. Kým sa Simmonsovci stihli pozviechať, klesla o ďalší meter, a ešte jeden a konečne dosadla na podlahu. Steven rozbíjal zámku prakticky v okamihu pristátia.
„Ocko,“ vrhol sa rodičovi do náručia. Lovecká hrdosť môže počkať, v tejto chvíli je predovšetkým vydesený sedemnásťročný syn a brat, ktorý skoro prišiel o svojich blízkych.
„Steven, synáčik, sme v poriadku. Vďaka tebe sme v poriadku,“ otec svojho najmladšieho pevne zovrel. „Už bude dobre.“
Dobre? Chlapec naprázdno prehltol a otočil hlavu. Plukovník sledoval pohľad svojho syna. Démon, pritískajúc si obe ruky na ranu, sa popri hrdzavej stene kontajnera pomaly zošuchol na zem. Aj v slabom svetle bola rýchle rastúca krvavá škvrna na sivej košeli dobre viditeľná.
„Chlapci, zbrane,“ zavelil rázne bývalý vojak. „Brad, doraz toho grázla,“ mykol rukou smerom k postrelenému vampírovi. „Billy, Stuart, doneste železo aj pre mňa.“
„Rozkaz, ocko.“ Bratia Simmonsovci sa rozbehli.
Steven žiadny rozkaz nedostal, pobral sa teda s otcom. Zblízka vyzeral zranený horšie. Vlastne, celkom zle. Nôž, zabodnutý až po rúčku do brucha, prešiel skrz, ako dokazovala dlhá červená machuľa na kovovej škatuli o ktorú sa opieral. Pomedzi prsty, pritisnuté na ranu, prúdom pretekala krv. Ďalší pramienok sa pustil z kútika úst, keď slabo zakašľal.
„Vydrž, mladý,“ plukovník si kľakol k zranenému. „Dostaneme ťa k doktorovi. Zase budeš ako nový.“
Steven sa síce nevedel posúdiť vážnosť zranenia, ale zato bezpečne rozoznal, kedy jeho otec klame. Ako práve teraz.
„Neznášam nemocnice,“ zamumlal démon, pramienok krvi na brade zosilnel.
Steven pocítil na pleci ruku.
„Príliš silno krváca.“ Billy šepkal na hranici počuteľnosti. „Je mi to ľúto, ale... nedostaneme ho k doktorovi včas.“
„Ocko,“ zakňučal najmladší. To... ten... im práve všetkým zachránil život. Niečo predsa musia urobiť!
Plukovník zachytil synov pohľad a mierne pokrútil hlavou. Steven vzlykol.
Démon zavrel oči, prsty pravej ruky pevne obtočil okolo rúčky noža. Okolostojaci zreteľne počuli zaškrípanie ocele o rebro.
„Prestaň,“ pokúsil sa zasiahnuť plukovník. „Zbytočne si spôsobuješ bo...“
Nôž, vytiahnutý z rany, zarachotil na betóne. Z veľkej diery na bruchu aj na chrbte sa vyvalila krv, ruky pritisnuté na ranu nedokázali vytvoriť dostatočne účinnú hrádzu. Štyri páry očí užasnuto sledovali ako prúd teplej tekutiny presakujúci pomedzi prsty slabol, zmenil sa na pramienok, na jednotlivé kvapky, na mazľavý povlak. Démon sa s výdychom uvoľnil. Zdvihol ruku, aby si utrel tvár, no nebola použitiaschopná.
„Ty si...?“ Fred nedokázal dokončiť vetu.
„Neznášam nemocnice,“ odtušil uzdravený s krivým poloúsmevom.
Plukovník mu rýchlym pohybom siahol po košeli a nekompromisným pohybom zadržal ruku, ktorou ho chcel zranený odstrčiť.
„Musím sa presvedčiť.“
Na krvou presiaknutom kuse odevu zívala impozantná diera, pokožka pod ňou bola neporušená.
„To ma poser,“ s odzbrojujúcou úprimnosťou vydýchol Stuart. „Kde sa hrabe David Copperfield!“
„Mhm,“ Billy sa pre tentokrát nezmohol na slovo. Rukou sa dotkol podliatiny na vlastnom líci, zasykol od bolesti. Zázračná regenerácia sa očividne netýkala aj najbližšieho okolia.
Plukovník zdvihol hlavu, okrem Stevena jeho synovia vyzerali ako po zápase v rugby. Ako po prehratom zápase.
„Chlapci,“ postavil sa, rozhodnutý zatrúbiť na ústup.
„V poriadku, ocko,“ zahlásil okamžite najstarší. „Ja aj škatuľka. Už sa neviem dočkať, kedy tým zkurvy...“ zasekol sa. „Podkúrim,“ dokončil neisto.
„Bojaschopní,“ zahlásili unisono dvojčatá, salutujúc nabitými kušami, „v celom rozsahu.“ Podliatiny a škrabance na viditeľných miestach, skoro nepohyblivá Billyho ľavačka a Stuartovo krívanie ich usvedčovalo z klamstva.
„Vráťte sa k autu,“ sklamal ich otec. „Ja prehľadám halu.“
„Ocko, to nemôžeš...,“ škemral Billy, podporovaný bratovým horlivým prikyvovaním. „Nie bez nás. Nemôžeme ťa nechať samého.“
„Bez rečí! Odchod!“ zaverila hlava rodiny rázne.
Neskoro.
Vôňa krvi upíra, ktorého Steven postrelil a Brad skrátil o hlavu, privábila jeho spoločníkov. Zaútočili ticho a rýchlo, tak ako šelmy zvyknú. Prvý úder pazúrmi vedený neľudskou rýchlosťou roztrhol Bradovi rameno až na kosť, chlapec s výkrikom pristál pri stene. Domáci plameňomet a mačeta tiež leteli, na nešťastie na opačnú stranu. Dvojčatá zareagovali rýchlo, no upír bol rýchlejší. Uhýnal ich zbytočne prehnaným úderom, do ktorých vkladali viac hnevu ako bolo bezpečné, a zároveň sa mu darilo spôsobovať im citeľné rany pazúrmi. Druhý upír skočil po plukovníkovi, zrejme neozbrojeného muža pokladal za ľahkú korisť. Bývalý príslušník špeciálnych jednotiek ho odrazil kopancom do brucha, prakticky vytrhol Stevenovi mačetu z puzdra a zároveň tým istým pohybom preťal útočníkov krk. V rovnakej chvíli Stuart zaťal mačetu protivníkovi do stehna, Billy ihneď využil šancu na svoju prvú úspešnú dekapitáciu. Dvojčatá si nestačili ani vymeniť víťazné úškrny, tesne ponad ich hlavy preletel objemný tieň. Po prudkom náraze o betón obďaleč sa rozpadol na dvoch omráčených upírov. Nečakali na otcov príkaz, iniciatívne ich poslali do večných lovísk.
„Kde sa tu vzali? Spadli z neba?“ položil Billy rečnícku otázku do prázdna.
„Nie. Chceli na vás skočiť z kontajnera, kým ste sa zabávali,“ odsekol plukovník. „Vy dvaja ste zabudli všetko, čo som do vás vtĺkal na tréningoch. Keby... ach,“ hodil rukou. Mal dôležitejšie starosti, ponáhľal sa k zranenému. „Brad, ako je?“
Najstarší z bratov zasykol od bolesti, odtiahol dlaň z rany. Vetrovka na ľavom ramene bola roztrhaná na franforce, svaly pod ňou tiež.
„Môžeš?“ otec Simmons zdvihol oči k liečiteľovi.
Mladý muž prikývol, poutieral si ruky do suchých častí svojej košele. „Podaj mi ruku.“ Brad poslúchol, zaťal zuby a nahlas vydýchol. Tržné rany na ramene zmizli, zároveň s podliatinami a škrabancami, ktoré utŕžil pri prvej šarvátke s upírmi. Neveriacky vyskúšal ruku, ohmatal si tvár.
„Môžeš vstať?“ plukovník nečakal na odpoveď a pomohol synovi na nohy.
Brad si rozpačito odkašľal, ešte raz zohol a narovnal ruku. „Ďakujem,“ vytisol zo seba nakoniec zdráhavo.
Dvojčatá, poučené najnovšími zážitkami, medzičasom zdvihli odhodené kuše a sledovali okolie, opierajúc sa chrbtami o seba, aby pokryli celý perimeter. Plnenie povinností im nebránili vŕtať sa v záhade lietajúcich pijavíc.
„Myslíš, že to on...?“ štuchol Stuart brata do boku. Nemusel konkretizovať, obaja vedeli na koho naráža.
„Nechal levitovať nás štyroch a klietku navrch. Hodiť o zem dvoch upírov musí byť pre neho hračka. Robí predsa zázraky na počkanie! Pozri!“ Billy sa drobnými krôčkami posunul o tretinu kruhu, aby sa aj brat mohol pozrieť na Bradovo vyliečenie.
„Fíha! Myslíš, že by sa mohol postarať aj o môj lišaj? Zajtra mám rande s Alison. Nebude nadšená, keď sa objavím s ksichtom ako Frankensteinovo monštrum.“ Stuart si odniesol pamiatku po príliš dôvernom stretnutí tváre s betónovou podlahou. „Hej?!“ drgol brata dotknuto, keď sa nedočkal odpovede.
Ale Billyho pozornosť zaujalo niečo iné. „Ocko, máme problém!“
Takým tenkým hlasom nepočul brata prehovoriť od puberty. Stuart sa otočil tak rýchlo, že jeho tenisky zanechali na podlahe stopu. Billy nebol celkom presný. Neblížil sa k nim jeden problém. Z tieňov sa k nim blížilo päť postáv s vycerenými tesákmi a pazúrmi v pohotovostnej polohe. Obaja chlapci inštinktívne cúvli.
Štyria nadmerne ozubení muži a jedna veľmi zubatá dáma so škaredou manikúrou nenáhlivo a okázalo zaujímali bojové postavenie. Rozostavení do širokého polkruhu zatláčali Simmonsovcov ku stene skladu. Starší členovia rodiny sa automaticky ochranársky rozostavali okolo najmladšieho. Budú ho chrániť, kým.... Steven sa s nádejou obzrel, môžu predsa uniknúť medzerou medzi kontajnermi, a zaúpel. Upírov táto možnosť zrejme napadala tiež, a skôr. Dve postavy, doteraz skryté v nedostatočnom svetle, sa netvárili priateľsky. Dnešná večera rozčuľujúco nespolupracovala.
„Postarajte sa, prosím, o tých dvoch pánov vľavo,“ požiadal démon tónom používaným na nedeľnom čajovom popoludní u veľmi jemnej a kultivovanej starej dámy.
Plukovník nadvihol obočie, pomer síl rozhodne nebol vyrovnaný, ale päť na dvoch bol rozhodne výhodnejší kurz ako jeden proti piatim.
„Si si istý?“
„Isteže,“ mladý muž v zakrvavenej košeli sebavedome vykročil v ústrety pätici upírov.
„Chceš sa obetovať, mladý?“ žena si všimla, že zdvorilý lovec nemá zbraň.
„Ľutujem, nie. V žiadnom prípade. Nie som totiž členom spoločenstva lovcov. No kvôli vášmu spoločníkovi som prišiel o košeľu a vaše spôsoby ma až neskutočne iritujú. Vzhľadom na vašu druhovú neschopnosť konať racionálne a stiahnuť sa, som nútený vyvinúť primeranú aktivitu na vašu definitívnu elimináciu.“
„Čo?!“ zareagoval muž v strede. „Čo to povedal?“
Príslušníci klanu upírov sa zarazili. Po výmene svojich úsudkov a postojov k predloženej téze, pozostávajúcich najmä z nechápavých pohľadov a krčenia pliec, vyjadril spoločnú mienku znova muž v strede polkruhu. „To si z nás robíš prdel?“
„Nie,“ usmial sa spokojne démon. Lesť sa vydarila, zneistení krvesajci podvedome zrušili útočný útvar, zhrčili sa k sebe. Koniec železnej reťaze, na ktorej bola pôvodne zavesená klietka s úlovkom, sa zdvihol ako hlava zákerného hada, nečujne rozpletajúc svoje slučky. S rýchlosťou útočiacej anakondy sa omotala okolo skupinky upírov. Výstražné výkriky muža a ženy, blokujúcich únikovú cestu prišli neskoro. A netrvali dlho. Štyri sečné nástroje v trénovaných rukách sú v schopné vyriešiť skoro každý problém. Natrvalo.
„Fuj,“ komentoval výsledok spoločnej práce Stuart. „Zostal po nás kvalitný svinčík. Nebudeme tu musieť upratať, že ocko?“ Krv z dvanástich preťatých hrdiel vytvorila plochu vhodnú na menej náročné vodné športy.
„Nemám chuť na žarty,“ zavrčal plukovník. „Ste všetci v poriadku?“
Brad a Steven okamžite prikývli, dvojčatá si vymenili pohľad zrozumiteľný len im dvom.
„Použiteľní,“ uškeril sa Billy snaživo.
„Tvoj brat áno,“ zamiešal sa ticho démon.
„Čo ty vieš?“ utrhol sa na neho Billy. „Máš azda röntgenový pohľad?“
„William?“
Na Billyho malo jediné zdvihnutie otcovho obočia účinok rovnajúci sa hodinovému pohovoru o základných pravidlách etikety. „Ospravedlňujem sa,“ zamumlal o očami upretými na špičky botasiek.
„A?“ nebol spokojný otec.
„Mám narazené rameno,“ priznal neochotne. „Ľavé, takže pravačkou môžem...,“ s nádejou zdvihol hlavu.
„Vráť sa k autu!“ prikázal plukovník. „Steven, ty tiež a zober so sebou aj mladého. Stuart, Brad, my prejdeme túto búdu. Možno sa tu ešte niekde schováva nejaká zabudnutá pijavica.“
„Ocko,“ protestoval Billy, „potrebujete ma. Na troch je to tu priveľké. Prosím, neposielaj ma preč!“
Otec silnejšie zovrel rukoväť mačety, použitý argument mal svoju váhu. Pri prehľadávaní skladu by sa ďalší pár očí zišiel, no zranenie by mohlo chlapca spomaliť v najnevhodnejšej chvíli.
„Daj ho do poriadku,“ rozkázal démonovi, „a pripíš mi to na účet.“
Billy srdnato nastavil ruku. „Smiem prosiť?“
„S hudbou by bol tanec príjemnejší, slečna,“ odtušil bez úsmevu liečiteľ.
Simmonsovská mládež vybuchla smiechom. „Tak ti treba,“ vytlačil zo seba Brad. „Nabudúce si dáš pozor na jazyk!“
Zahanbený Billy ani nevedel, kedy ho rameno prestalo bolieť.
„Ticho!“ plukovníkov príkaz uťal veselie s razantnosťou gilotíny. „Chcete sem privolať všetky príšery z okolia troch kilometrov?“
Chlapci okamžite stíchli, oči upreli všade inde, len nie na otcovu tvár. Plukovník nadvihol obočie a spokojne prikývol. Priznanie chyby bolo oficiálne zaznamenané, prednáška o zodpovednom správaní bude nasledovať v bezpečnejšom prostredí.
„Hééj,“ zareval niekto z druhého konca haly. „Nestrieľajte! Posiela ma Regie!“
Bývalý vojak sa zamračil na rýchlo sa blížiace svetielko baterky. „Steven, zober mladého a okamžite sa vráťte k autu! Chlapci, kuše na ramená a ustúpte zo svetla!“

Špinavý biely Ford ešte stál medzi otlčeným pick-upom a hrdzavými zvyškami nejakého sedanu bližšie neurčenej značky. Steven svedomito prehľadal celé parkovisko, prezrel vrak a posvietil si aj pod dodávku.
„Čisté,“ zamával na spoločníka, ktorý so založenými rukami sledoval obhliadku terénu. „Môžeš.“
Démon vážne prikývol, diskrétne si nechávajúc pre seba, že hoci je neozbrojený, určite sa vie o svoju bezpečnosť postarať lepšie ako začiatočník s kušou. Počkal, kým Steven odomkne auto a vytiahol ruksak.
„Odchádzaš? Ocko povedal, že máme strážiť!“ Najmladší Simmons neskrýval prekvapenie.
„Chcem sa prezliecť.“ Aj v slabom svetle mesiaca boli na sivej bavlne zreteľne viditeľné škvrny od krvi.
„Aha! Do čistého,“ odľahlo chlapcovi. „Môžem nejako pomôcť?“ opýtal sa snaživo, o pár sekúnd neskôr mu došla nevhodnosť otázky. Nikto tu predsa nepotrebuje vymeniť plienky!
„Iste,“ prekvapil démon. „Ak máš k dispozícii väčšie množstvo čistej vody.“
„Vozíme so sebou bandasku vody na umytie. Ocko nebude proti, ak si poslúžiš,“ roztvoril zadné dvere dokorán, vytvárajúc tak aspoň zdanie súkromného priestoru za dodávkou. Vyteperil bandasku z auta a dôsledne odvracajúc zrak, ju posunul do improvizovanej šatne. Spoza auta vyleteli kusy špinavého šatstva, ozvalo sa čľapkanie a o chvíľku sa ukázal démon, žiariaci čistotou ako nový.
„Ďakujem,“ vrátil poloprázdnu nádobu s vodou. Steven ju obratom uložil do voza, dúfajúc, že bratia a otec uprednostnia domácu sprchu.
„Čo zvyknete urobiť s telami?“ démon sa zamyslene pozrel na troch nekompletných upírov.
„Ja neviem,“ priznal lovec v zácviku, ktorý sa celý čas od ich návratu dôsledne vyhýbal pohľadu na bezhlavé telá. „Myslím, že lovci vždy nejako odpracú pozostatky. Aby nezostali zbytočné stopy a tak.“
„Hm, stôp je tu teda dosť.“
„No, to teda je.“
Šľapaje v blate, odtlačky pneumatík, kaluže sadnutej krvi, a najmä šesť kusov tiel, ktoré kedysi tvorili tri kompletné ľudské postavy, by donútili zamyslieť sa každého policajta.
Steven sa nerozhodne poobzeral, za žiadnym rohom sa neschovávala upratovacia čata. O tuhnúce telá sa budú musieť postarať sami. Prečistil si hrdlo, aj tak sa mu podarilo položiť otázku až na druhý pokus. „Čo urobíme?“
„Máš niečo proti pohrebu žehom?“
Samozrejme nemal, a nemal nič ani proti telekinetickému prenosu tiel zosnulých pijavíc na hromadu. Najmä preto, že všetku prácu zaobstaral otcov známy, vrátane zvláštneho modrobieleho ohňa, ktorý bez dymu strávil nebohých upírov a skrvavené šatstvo v rekordnom čase.
„Páni,“ vydýchol obdivne. „Žiadny popol! Asfalt sa ani nezohrial! Šikovná vecička, toto kúzlo. Zišlo by sa mi, keď musím doma hrabať lístie z trávnika, alebo keď musím ...“
Ďalší praktický príklad využitia magickej likvidácie nežiadúcich predmetov sa mu zadrhol v hrdle pri pohľade ku skladu. Tri vysoké náhliace sa postavy boli proti hviezdnatému nebu dobre rozoznateľné, štvrtá v náručí najvyššieho muža, tiež.
„Niečo sa stalo,“ zašepkal, v ústach mal náhle sucho, v bruchu mráz a nohy plné olova.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.09.14 15:18

Čo som vravela, všestranne užitočný. Very Happy  aceras1 vážne super pokračovanie, prečítané na jeden dych. Škoda len, že tak rýchlo skončilo. Takéto akčné scénky ja môžem, aj konce v najlepšom - pokiaľ teda nebudem nútená čakať na ďalšiu časť celú večnosť Len tak ďalej.
Nedá mi ešte nevypichnúť dva body, ktoré ma extra potešili: Vedmák, heh, z toho mám príjemné asociácie  Laughing a ozaj sa mi páčila Irvova lesť na zmiatnutie nepriateľa...
Mimochodom, už teraz si myslím, že by som svoju poslednú vetu z predchádzajúceho príspevku kľudne mohla zopakovať aj na konci Mohlo byť. Máš vo zvyku udržať si vysoký štandard poviedok, takže Ti verím.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.09.14 21:26

aceras1: Opět výborná akční část! Ani k tomu nemám co víc dodat Laughing Prostě se mi to líbilo a těším se na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.09.14 9:26

just-me - ďakujem Mňa zas extra tešia písomné odozvy. Opakujem sa, ale spätná väzba je skutočne dôležitá.
Ak si "Mohlo byť" skutočne udrží vysokú úroveň až do konca, tak pokojne predmetnú vetu zopakuj aj potom Wink .


bohdy - ďakujem . Proste... ďakujem . Na pokračovaní sa pracuje 703 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.09.14 9:28

Plukovník zložil svoje bremeno na mokrý asfalt pred dodávkou a vytiahol z vrecka kľúče.
„Brad, svetlo!“
Najstarší šikovne chytil hodený zväzok. Otvoriť a naštartovať auto trvalo len niekoľko sekúnd. Predné svetlá Fordu sa kvalitou osvetlenia nevyrovnali svietidlám v operačnej sále, no rozsah škody bol dobre viditeľný. Zakrvavený Stuart si obidvomi rukami pritláčal na brucho otcovu košeľu. Provizórna bandáž na všetkých stranách presakovala. Chlapec lapal po dychu, očividne v šoku od bolesti a straty krvi nevnímal svet okolo seba. „Ocko, to bolí,“ opakoval dookola tichúčko.
Fred zachytil démonov pohľad. „Zachráň ho.“
Mladý muž prikývol, kľakol si k Stuartovi z neosvetlenej strany a pokúsil sa odtiahnuť jeho ruky od rany. Chlapcove kŕčovité zovretie nepovolilo. Inštinktívne cítil, že len vďaka krvou premočenému chuchvalcu bavlny má ešte nejakú krv v tele.
Démon zmenil taktiku. Obrátil tvár zraneného k sebe. „Stuart, pozri sa na mňa,“ požiadal.
Chlapcove oči však hľadeli niekam veľmi ďaleko. „Ocko, to bolí. Tak veľmi to bolí.“
Plukovník zúfalo zaťal päste. Limit zázrakov na tento deň ešte nemohol byť vyčerpaný!
„Stuart, pozri sa na mňa!“ Teraz to už bol ostrý rozkaz. Zranený pomaly, akoby ho jednoduchý pohyb očami stál zvyšok síl, zaostril na hovoriaceho.
„Môžem ti pomôcť, ak urobíš, čo ti poviem. Rozumieš mi?“
Stuart slabo prikývol a stiahol tvár bolesťou.
„Bolí to, ja viem,“ chlácholil zraneného liečiteľ a položil ruky na chlapcove. „Ale teraz bolesť odchádza, už ju vôbec necítiš.“
Stuart sa viditeľne uvoľnil.
„Teraz mi dovoľ, aby som sa pozrel na ranu. Nemusíš sa báť, nebude to bolieť a tú handru už nepotrebuješ.“ Jemne odtiahol chlapcove ruky z brucha a odhodil zakrvavenú košeľu. „Myslím, že bude lepšie, ak sa nebudeš pozerať.“ Zranený poslušne zavrel oči.
Okolostojaci zalapali po dychu, Stuartova brušná dutina bola plná guľášu z kože, vnútorností, krvi a zdrapov oblečenia, aký vedia spôsobiť len štyri prsty vyzbrojené pazúrmi ostrými ako britva. Démon s kamennou tvárou vytiahol z rany niekoľko útržkov trička, flanelovej košele a kus šnúrky z vetrovky. Povytiahol si rukáv a vnoril do krvavej masy ruku až po zápästie. Stuartovi to zrejme nevadilo, ani sa nepohol, keď do kužeľu svetla na asfalt dopadli dva gombíky a kus paznechtu. Démon obe ruky položil na okraje rany. Kým potichučky recitoval zaklínadlo, vnútornosti v chlapcovom bruchu sa zamrvili ako klbko hadov, orgány a črevá hľadali svoje obvyklé miesto. Steven zavrel oči, preklínajúc svoju zvedavosť a súčastne blahorečiac všetkým svätým, že má prázdny žalúdok. Tak prepásol pohľad na zaceľujúcu sa pobrušnicu a ostatné zložky tvoriace brušnú stenu. Vrátene vrstvy podkožného tuku, ktorého existenciu neskôr Stuart vytrvalo popieral.
„Hotovo,“ liečiteľ sa pomaly postavil, držiac zakrvavené ruky čo najďalej od svojho oblečenia.
„Je v poriadku?“ Otec Simmons sa okamžite vrhol k synovi.
„Bude. Stratil veľa krvi. Je dehydrovaný, ale tekutiny musí dopĺňať postupne. Nie veľa naraz a žiadne bublinkové nápoje. Aspoň týždeň sa musí vyhýbať akejkoľvek telesnej námahe. Rana by sa mohla znova otvoriť. Musí oddychovať a veľa spať. Počas rekonvalescencie nedoporučujem žiadne ťažké jedlá,“ pokračoval démon nenáhlivo. „Namiesto fastfoodu zeleninu, ovocie a ryby.
„Dobre, dozriem na to. Billy, Brad, pomôžte bratovi do čistého. Steven, dones bandasku s vodou na umytie a termosku s kávou.“
„Rozkaz, ocko!“
Priestor pred autom sa zaplnil horúčkovitou činnosťou. Traja mladší Simmonsovci vyzliekali, umývali, obliekali a napájali člena rodiny, napriek jeho chabým pokusom o odpor a poukazovaniu na skutočnosť, že nadmerná opatera môže viac uškodiť ako pomôcť. Plukovník ustúpil aby urobil miesto synom. Veľmi dobre chápal, že prehnanou, trochu posmešnou starostlivosťou, ventilujú strach zo straty brata. Nespúšťajúc oči z uzdraveného syna, podišiel k démonovi, opierajúcom sa o vrak sedanu.
„Skutočne bude v poriadku?“ uisťoval sa ticho ustarostený otec.
„Áno. Môžeš mu nechať urobiť kontrolné sono alebo iné vyšetrenie.“
„Hej, to urobím. V najbližšej nemocnici,“ zašomral plukovník, obzerajúc si krvavé škvrny na rukách a bunde. „Len na chvíľku som ho stratil z očí. Niečo uvidel medzi dvomi kontajnermi, kým som ho stačil zastaviť, bol preč. Počuli sme výkrik. Natrafil na posledného z tých bastardov, schovával sa v tme. Zabili sme ho, ale...,“ bývalý vojak zaťal zuby a odvrátil tvár. „Bál som sa, že ho nedonesiem živého. Tak veľmi krvácal.“
Bratia pomohli prezlečenému a umytému Stuartovi vstať. Billy pohotovo brata podoprel a pomohol mu do auta. Na prestížne predné sedadlá, zranený mal predsa právo na zvláštne výhody.
„Brad, zhoď zo seba tie krvavé handry a vopchaj ich do vreca. Billy nech sa tiež prezlečie. Posledné, čo potrebujeme je nakaziť sa od pijavíc,“ plukovník sa vrátil k praktickým starostiam.
„Áno, ocko!“ Obaja chlapci zmizli za dodávkou.
Otec spokojne kývol hlavou, takto si predstavoval disciplínu. Pohol sa, aby sa sám zariadil podľa svojej rady. Po prvom kroku sa zarazil. „Stuart! Nie je nakazený? Krv toho hajzla lietala na všetky strany a on ležal neďaleko. Pár kvapiek sa mohlo dostať do rany!“
„Nemusíš mať obavy. Tvoj syn nezmení stravovacie návyky.“
„Určite?“
„Určite,“ potvrdil dobrú správu nenáhlivo démon.
„Prezlečiem sa a vypadneme,“ plukovník si mimovoľne pošúchal špinavé ruky. „Dúfam, že mi nechali nejaké mydlo a vodu.“ Vykročil k bandaske, ktorú Steven ešte nestačil naložiť. „Ani tebe by trochu vody a mydla neuškodilo,“ pootočil sa v polke cesty. Práve v tom momente sa démonovi podlomili kolená a mäkko, ako herec na javisku, sa popri vraku zosunul na zem.
Plukovník na muža, ležiaceho v blate neveriacky vyvalil oči. „Už len toto nám chýbalo!“ Behom sa vrátil. „Našťastie, len mdloby,“ skonštatoval po rýchlej obhliadke. „Neduh viktoriánskych slečiniek a netrénovaných nováčikov na začiatku výcviku,“ dodal skúsene. „V oboch prípadoch bolo najúčinnejšie....“ Rozohnal sa a vylepil démonovi dve poriadne facky.
„Au,“ ležiaci otvoril oči a pritisol si dlaň na postihnutejšie líce. „Čo sa stalo?“
„Zosypal si sa. To sa stalo,“ oznámil plukovník takmer veselo. „Steven, zostala nám ešte nejaká káva?“
Najmladší Simmons neodpovedal, s rukou pritisnutou na ústa, vyvaľoval oči na scénu pred autom.
Brad, vidiac, že braček je mimo, vytiahol mu z ruky termosku, z vnútra sa ozvalo slabé špliechanie. „Niečo sa ešte nájde.“
„Nalej do hrnčeka...“
Inštrukciu prerušilo zaúpenie. Démon si prudko pritisol ruky na pravý bok, na tričku sa rýchlo rozpíjala krvavá machuľa.
„Čo, do psej...“ Zvyšok nadávky bývalý vojak prehltol. Predsa videl, čo sa stalo. Rana spôsobená upírom, sa znova otvorila. Démon sa na zdravom boku stočil do klbka, k škvrnám od blata na chrbte pribudla ďalšia, červená. Plukovník váhavo vstal, jeho obchodný spoločník si už dnes v podobnej situácii pomohol sám, nebudú sa mu pliesť do remesla ani teraz. Pritláčanie rúk a tlmené stony však trvali pridlho a blato ďalej redlo. Videl už dosť príkladov magického liečenia, aby vedel ako má vyzerať úspešný zákrok. Rozhodol sa.
„Lekárničku,“ skríkol cez plece a znovu si kľakol k zranenému.
„Nie, ďakujem, nie je potrebná,“ odmietol pomoc sotva počuteľne ležiaci.
„To posúdim ja.“ Plukovník rázne odhrnul špinavé tričko, rany na boku aj na chrbte boli zhojené. „Dobre, môžeš sa posadiť.“ To nebola otázka, to bolo dovolenie, ktoré okamžite oľutoval. Démon rozhodne nerobil dobré meno svojmu druhu. Sivo-biela tvár, tmavé kruhy pod očami, pery s nádychom do fialova, by viac pristali duchovi. Duchovi v polovici tretej storočnice strašenia v podzemí hradu v severnom Škótsku.
„Brad, dones dezinfekciu ku tej káve.“
Chlapec obratom doručil objednávku, whisky a hrnček kávy z termosky. Plukovník dolial námornícku mierku alkoholu do horúceho nápoja a vtisol hrnček démonovi do ruky.
„Steven, máš rezervné oblečenie?“ staral sa ihneď o ďalšie praktické záležitosti. „Tá káva nie je na pozeranie ale na pitie. A môžeš si vybrať, buď ju vypiješ sám, alebo ju do teba nalejem ja! Spoľahni sa!“ oboril sa potichu na démona, ktorý sa nemal k činu. „Boh vie, že dnes už nemám chuť na žarty,“ dodal s odhodlaním, ktoré donútilo zamyslieť sa aj paranormálnu bytosť. S výrazom japonského pilota lietadla na jedno použitie, splodenec temnoty na dúšok vypil ponúknutú tekutinu.
Plukovník skontroloval šálku. „Dobre.“ Postavil sa a natiahol ruku, samozrejme zbytočne. Démon sa postavil sám. Pomaly, bez zvyčajnej mačacej elegancie.
„Ocko, nech sa páči,“ Steven dorazil s tyrkysovým tričkom a oranžovou mikinou. Plukovníkovi intenzita farby oblečenia zdvihla obočie až ku korienkom vlasov, ale bez zaváhania oba kusy podal ďalej. „Prezleč sa.“
Vyzlečené skrvavené tričko prihodil ku veciam, ktoré zo seba zhodili jeho chlapci a plastové vrece šmaril do nákladného priestoru dodávky. Zatvorenie zadných dvier skúšaného Fordu ozvena dvakrát vrátila. Simmonsovie chlapci si vymenili významné pohľady. Ocko zúril! No, dôvodov mu dnešná noc dala hojne. Jeden si schovala na záver.
„Ocko, blíži sa návšteva,“ opatrne upozornil Brad.
Bývalý vojak sa otočil naznačeným smerom. Opatrná odmeranosť toho pohybu upozorňovala na rastúce podráždenie z ďalšieho zdržania odchodu. Od dielne sa k bielej dodávke nenáhlivo ťahali dvaja muži. Vojenské držanie tela a zbrane v rukách ich jednoznačne radilo do skupiny lovcov.
„Do pekla!“ zaklial plukovník. „Ešte tí mi tu chýbali! Stuart, zostaň v aute! Nevyliezaj v žiadnom prípade. Billy, zostaň pri ňom! Ty,“ chytil démona za rameno a bez okolkov ho priam vhodil na zadné sedadlo dodávky, „sa snaž byť nenápadný. Alebo radšej úplne neviditeľný! Brad,“ otočil sa k svojmu najstaršiemu.
„Jasné, ocko.“ Vysoký širokoplecí mladý muž sa postavil vedľa otca. Živá skoro dvojmetrová hrádza účinne zabraňovala prístup k Fordu. Steven posúdil okolnosti a inteligentne zaujal miesto pri druhej otcovej ruke.
Mesačné svetlo sa zalesklo na Regieho vyholenej hlave, Stevovej brokovnici, na bielych pásikoch obväzov, ktoré ostro kontrastovali s ich polovojenským oblečením. Realizácia jednoduchého plánu neprebehla úplne bez komplikácií.
„Zdravím,“ začal Regie, Steve len kývol hlavou. „Jim mi povedal, že jeden z tvojich chlapcov nebol dosť opatrný. Chcel som...“
„Dosť opatrný? Mali sme prehľadať opustený sklad a pomôcť niekoľkým uväzneným úbožiakom z klepca, nie brániť pevnosť Alamo!“
„Preháňaš, ale...“
„Prezrel si ten prekliaty sklad? Nie? Tak choď spočítať telá a potom uvidíme, či budeš mať odvahu hovoriť o preháňaní! Nenašli sme vôbec žiadnych zajatcov, len pijavice. Neviem, kto z vás robil prieskum, ale svoju robotu dokonale odflákol. Bolo tam druhé hniezdo a nie práve malé!“
Steve si zdravou rukou prešiel po vlasoch, vystrihaných na ježka. „Fred, dobre vieš, že veci nie vždy vychádzajú podľa plánu. Dookola je sakra veľa starých barabizní. Nikto nemohol vedieť koľko pijavíc sa tu skutočne schováva! Vedel si, že idete do rizika, nepozvali sme vás na sobotňajší blší trh. Urobili ste kus práce, ale ani my sme nesedeli na zadku!“ Zhlboka sa nadýchol a vypustil zo seba oblak pary dobre viditeľný v studenom nočnom vzduchu. „Neprišli sme za tebou hádať,“ dodal zmierlivo. „Ako sa má tvoj chlapec? Regie spomenul, že nevyzeral dobre, keď s ním ten upír skončil. Je v poriadku?“
Plukovník sa letmo obzrel k autu, Stuart sa chúlil v ochranárskom bratovom objatí, hlavu položenú na jeho pleci. „Nie, nie je v poriadku. Zranenie nie je tak zlé ako sa v prvej chvíli zdalo, ale nie je v poriadku.“
„To mi je ľúto,“ zašomral Steve.
„Ale žije,“ tvrdo sa ozval Regie. „Milo také šťastie nemal. Jeho črevá pijavice rozťahali po celom baráku! Ten Waltov krpec má z nohy fašírku a...“
„Asi ste neboli dosť opatrní,“ uťal výpočet škôd plukovník. „Mila mi je ľúto, chlapci. Rád som s vami poklábosil, ale musíme vyraziť. Pohľadať nejakého doktora. Prajem vám šťastnú cestu.“
Vysokému černochovi zaihrali svaly na tvári ako sa snažil ovládnuť. Spoločník mu upokojujúco položil ruku na plece. „Je to jeho syn, kámo. Nechaj to tak!“
Regie toporne prikývol a obaja muži v maskáčoch sa obrátili na odchod.
„A Regie, ak mi Bobby Singer ešte raz zavolá, aby som vám kryl chrbát, pošlem ho psej riti,“ vypálil plukovník na rozlúčku.
Odchádzajúci sa neotočili ani nespomalili, len Regie zdvihol pravú ruku zaťatú v päsť so vztýčeným prostredníkom.
Otec Simmons si dovolil krátky opovržlivý úškrn. „Chlapci, toto pred mamou spomínať nemusíte.“
„Nie, ocko,“ ozval sa okamžite nacvičený zbor. Príležitostí na obdobnú žiadosť a adekvátnu odpoveď sa zrejme naskytlo už viacero.
„Vlezte dnu,“ plukovník posotil oboch synov k autu, cestou na svoje miesto zabuchol zadné dvere. „Odchádzame.“

Parkovisko pred nemocnicou bolo v skorú rannú hodinu poloprázdne. Vodič odstavil zablatenú dodávku blízko vchodu. Zo zvyku, pre prípad urýchleného odchodu.
„Stuart, ideme nájsť nejakého doktora, ktorý sa na teba pozrie. Brad, Billy, idete tiež. Steven, zostaneš v aute a budeš dávať pozor.“ Nešpecifikoval, či má najmladší strážiť auto alebo neobyčajného pasažiera. Steven prikývol, dohliadne na oboje. Len čo sa za otcom a bratmi zavreli dvere, pohodlnejšie sa oprel o sedadlo a vytiahol mobil a slúchadlá.
Plukovník na základe skúseností získaných počas dlhoročného manželstva so zdravotnou sestrou usúdil, že najrýchlejšie sa dočkajú pomoci na urgentnom príjme. Dohnal svoje stádočko k príslušnej zodpovednej osobe, rýchlou obhliadkou prítomných sa presvedčil, že nikto akútne neumiera a s miernou panikou v hlase sa začal zháňať po nejakom lekárovi. Jeho žiadosť bola takmer okamžite vypočutá. Možno preto, že miestne gangy si svoju každotýždennú výmenu názorov odbavili včera a v nemocnici bol relatívny pokoj.
„Som doktorka Gardnerová. Aký máte problém?“ Službukonajúca doktorka bola dáma v rokoch, oblečená v bielom plášti veľkosti XXXL a potrebovala by ešte asi o číslo väčší. Šedivejúce vlasy mala zmotané do uzla na zátylku. Po nočnej službe jej pár neposlušných prameňov uniklo z obstarožnej spony a teraz neposlušne povievali okolo tváre. Z prirodzenej autority jej strapatý účes neubral ani gram.
„Moji chlapci...,“ začal otec Simmons znepokojene, a ani nemusel veľmi preháňať, „sa dnes v noci vyznamenali. Stuart si požičal auto od kamaráta a havaroval. Chlapec sa sťažoval na bolesti v bruchu, tak som ho pre istotu priviedol, či...“
„Dobre ste urobili,“ prikývla lekárka. „Vy dvaja, boli ste s ním v aute?“ obrátila sa k Bradovi.
„Hej, boli,“ predbehol syna plukovník.
„Rozumiem,“ prikývla doktorka. „Preklepneme všetkých troch. Kompletná prehliadka. Ty pôjdeš prvý,“ kývla prstom na Stuarta. Poslušne sa za ňou pobral do vyšetrovne, z prahu ešte vyslal komicky prehnane vydesený pohľad k bratom. Vnútri ho smiech prešiel.
„Vyzliecť!“ zavelila lekárka tónom, ktorý až priveľmi pripomínal seržanta pri výcviku nováčikov.
Stuart si neochotne stiahol bundu aj tričko.
„Povedala som vyzliecť! Všetko,“ spresnila. Z jej tónu naskákali zimomriavky aj čakajúcim pred dverami.

„Tak,“ doktorka Gardnerová s výrazom spokojnosti z dobre vykonanej práce vyšla z vyšetrovne. Billy sa pred jej pohľadom zbabelo schoval za otcov chrbát. Pretože tento úkryt stačil len pre jedného, jeho bratia aspoň o pár krokov ustúpili.
„Vaši chlapci sú v poriadku, ale pre istotu som vypísala žiadanku na vyšetrenie pre Stuarta. Má nízky tlak, môže to byť zapríčinené prežitým šokom, ale nechcem zanedbať ani tú najmenšiu možnosť, že by som prehliadla vnútorné zranenie.“
Plukovník prikývol a prevzal papier.
„Pôjdete na druhé poschodie a ohlásite sa u službukonajúcej sestry. Ona vás usmerní ďalej. A chlapci...,“ obrátila sa k omladine, „ak budete ešte niekedy robiť hlúposti, tak sa znova stretneme.“
Na tvárach všetkých troch mladších Simmonsovcov sa dalo veľmi jasne prečítať, že radšej skapú v šianci pri ceste.
Plukovník si zachoval svoj povestný šarm. „Ďakujeme, doktorka. Pri domácich prácach nebudú mať čas myslieť na darebáctva a ak áno, tak ich sem pritiahnem za uši.“
S úškrnom prikývla a pobrala sa k ďalšiemu nešťastníkovi.
„Ocko si z nás robí srandu,“ vzdychol Billy. „Jemu sa to smeje, keď nebol vnútri. Tá stará striga!“ Obrátil sa k dvojčaťu. „Vraj prehliadka! Tiež ti..?“
„Čuš! Nechcem na to ani myslieť!“ Stuart sa schúlil vo svojom kolieskovom kresle. Akoby jeho poníženie ešte nebolo dostatočné, ako jediný vyfasoval mobilnú pomôcku pre invalidov.
„Chlapci, poďme,“ plukovník prvý zamieril k výťahu. Stuart zaváhal, chcel namietnuť, že sa cíti dobre a rozhodne nestojí o žiadne ďalšie vyšetrenia, no rozmyslel si to, keď zachytil pohľad staršieho brata. Brad so stiahnutým obočím záporne pokrútil hlavou a chopil sa držadiel kresla. Stuart vzdychol. Bradovi sa to povie, nepridávaj ockovi starosti, ale on už na žiadne vyšetrenie nepôjde!
Sestra o poschodie vyššie bola milá a výkonná. Prebrala žiadanku a obratom ruky vybavila vyšetrenie.
„Doktor sa vám bude venovať o pár minút. Môžete počkať v čakárni, je hneď vedľa ordinácie,“ ochotne ich navigovala do správnych dverí. Simmonsovci sa usadili na nepohodlné plastové stoličky. Billy si pritiahol stoličku k bratovi a celkom netradične obaja mlčali, unavení po náročnej noci. Otcovo stiahnuté obočie tiež práve nepovzbudzovalo búrlivú diskusiu. Ponuré ticho v čakárni prerušil plukovník.
„Chlapci, nechcel som, aby ste sa niekedy dostali do blízkosti... Stretli s démonom,“ začal pomaly, so sklonenou hlavou. „No, stalo sa.“
Bratia si vymenili prekvapené pohľady. Hej, stalo sa a ani jeden z nich nechcel pomyslieť, čo by sa stalo keby s nimi nebol.
„Pomohol nám,“ pokračoval otec vážne. „Zachránil nás, ale... to neznamená, že je priateľ. Je démon. Nevyspytateľný, nebezpečný. Viem, ja som ten, kto priviedol zlo do nášho života, aj keď mojou úlohou je chrániť vás, deti moje. Je to moje poslanie, som váš otec. Na druhej strane, keď nám pomáhal v tom sklade... a neskôr.... riskoval...“ Plukovník sa odmlčal, uvažujúc, koľko zo svojich postrehov a domnienok o démonovi môže povedať svojím deťom. „Riskoval veľa a tým pádom vznikol dlh, ktorého vyrovnanie je moja a len moja starosť. Preto si neželám... Nie, zakazujem vám akýkoľvek bližší kontakt s... týmto tvorom. Vezmeme ho k nám domov, kým sa trochu nepozbiera... do večera. Chcem, aby ste ho nechali na pokoji, hlavne keď nebudem nablízku. Rozumeli ste mi?“
Brad prikývol, dvojčatá si vymenili pohľad, zrozumiteľný len im dvom.
„Čo myslíš pod pojmom bližší kontakt?“ chcel vedieť Billy.
„Žiadne osobné otázky, najmä o... o pekle, žiadne pošťuchovanie a potľapkávanie po pleci, žiadne nakúkanie poza chrbát ... Vlastne, čo sa vás dvoch týka, tak bude lepšie, ak sa od neho budete držať čo najďalej.“
„Prečo práve my dvaja?“ urazil sa za obidvoch Stuart.
„Pretože by ti zlomil ruku alebo krk skôr ako by si uvedomil, že sa stal obeťou ďalšieho z vašich nejapných žartíkov.“
Dvojčatá na seba nechápavo pozreli a tváre so zdvihnutým obočím naraz, ako na povel, otočili k bratovi.
„Nepamätáte sa strýka Egona? Skoro ťa hodil o stenu, Billy.“
„Hej, spomínam si. Veľký chlap, skoro holohlavý. Nezniesol, keď sa ho niekto dotkol alebo mu stál za chrbtom. Mal nervy v kýbli, ani sa mu nedivím, v irackom väzení si dôkladne podali Saddámove gorily.“
„Pochopili, naši zázrační chlapci,“ ironicky pochválil inteligenciu dvojčiat starší brat.
„Och,“ Billy vyvalil oči. „Ty myslíš, že...“
„Billy, Billy, ešte musíš dosť popracovať na svojich pozorovacích a dedukčných schopnostiach, ak chceš byť dobrým doktorom. Samozrejme! Nevšimli ste si, ako si udržuje osobný priestor a stále kryje chrbát?“
„No, do čerta!“ Ani otcova prítomnosť nezabránila Billymu použiť nadávku. „Steven je s ním sám v aute!“
„O nášho autistu sa nemusíš báť,“ mienil Stuart. „Steven nenadväzuje bližší kontakt ani s babami, takže s cudzím démonom sa určite bratríčkovať nebude.“
„Steven nie je autista,“ okamžite odporoval Billy. „Je introvert, a to je rozdiel. Introvert totiž...“
Dvere ordinácie sa otvorili: „Ďalší, prosím!“
Stuart sa pomaly postavil a s mučeníckym výrazom sa pobral v ústrety svojmu osudu.

Steven si vypočul takmer polovicu skladieb zo svojho najhranejšieho playlistu, kým jeho hladina nervozity neprekročila únosnú medzu. Zbalil slúchadlá aj telefón do vrecka, Timberlake ani Pet Shop boys nezneli dnes ani spolovice tak dobre ako obyčajne. Pokúsil sa upokojiť pozorovaním okolia, skoro ráno sa pred nemocnicou nič zaujímavé nedialo. Mal na výber ešte dve ďalšie možnosti, obhrýzať si nechty alebo rozhovor s otcovým známym. Riskoval opatrný pohľad doľava, démon mu pripadal veľmi neprístupný, zaujatý vlastnými myšlienkami. Najmladšiemu Simmonsovi sa zdalo nemožné, že pred pár hodinami mu vysvetľoval nastavenie mobilu. Pred pár hodinami? Skôr pred pol životom! Radšej dá prednosť prírodným upokojujúcim prostriedkom. Sklopil oči k svojej pravej ruke, nechty mal skrátené až po živé mäso. Na ľavej tiež, aj keď si nepamätal, kedy sa venoval manikúre. Snažil sa veriť, že Stuart je v poriadku, ale stále mal pred očami krvavú kašu v bratovom bruchu. Kedy sa už vrátia? Jedno vyšetrenie predsa nemôže trvať tak dlho! Vytiahol z vrecka mobil a slúchadlá, znechutene pokrútil hlavou a vopchal ich nazad. Pokúsil sa nájsť na sedadlách pohodlnejšiu polohu, po pár nádychoch sa vrátil k zunovanému sedu.
„Chceš vedieť ako sa má brat,“ skonštatoval démon, ktoré chlapcovo neustále mrvenie vrátilo do reality.
„Hej, ale v nemocnici je zakázané používať mobily,“ frustrovane vysvetlil Steven. „Nemôžem zavolať ockovi a spýtať, či už skončili.“
„Môžeš ísť za nimi a spýtať sa.“
Najmladší Simmons si zahryzol do pery. Aj jeho už napadlo zabehnúť po informácie, ale brzdili ho dve prekážky. Auto predstavovalo tú menšiu, kľúčiky mal.
„Ja si zatiaľ niekde umyjem ruky,“ predbehol potenciálne námietky Stevenov druhý problém.
„Tak fajn,“ súhlasil chlapec, ktorému došlo, že zamknuté auto zo stráženého parkoviska samo neodíde a démon sa nechá ustrážiť, len ak sám bude chcieť. Chlapík, ktorý na elimináciu troch upírov potreboval necelých tridsať sekúnd, si predsa nenechá rozkazovať od sedemnásťročného chalana.

Sestra za informačným pultom dvojicu návštevníkov poslala na príjem. Ak hľadajú zraneného príbuzného, najskôr ho nájdu tam. Na plastových stoličkách pred vyšetrovňami viac či menej trpezlivo sedelo pár bezdomovcov, ktorí sa prišli zohriať, traja flamendri po fláme si vzájomne podávali vrecko s ľadom a chladili si opuchliny, robotník s rukou obviazanou skrvavenou handrou dospával nočnú smenu, matka utišovala plačúce dieťa s horúčkou, no ani na jednej stoličke nesedel nikto známy.
„Prepáčte, hľadám brata,“ Steven zastavil okolo idúcu sestru s plným náručím nemocničných zložiek. „Povedali mi, že je na príjme, ale nikde ho tu nevidím.“
„Ako sa volá a s čím prišiel?“
„Simmons. Úraz brucha.“
Sestra prehrabala papiere. „Doktorka ho poslala na interné vyšetrenie. Výťahom na druhé poschodie a vľavo,“ napravila si zložky a bola preč.
„Ďakujem,“ zakričal za ňou a vyslúžil si pohoršený pohľad od nevyspaného robotníka aj od vyčerpanej matky, ktorej dieťa sa znova rozplakalo. „Prepáčte,“ zašomral previnilo a celkom zbytočne. Obaja ho ignorovali.
„Toalety sú tam,“ ukázal na šípku s medzinárodne užívanými písmenkami. „Nájdem ocka a hneď sa vrátim. Počkaj ma tu.“ Počkal, kým démon potvrdí prijatie informácie a rozbehol sa k výťahu. O dve poschodia vyššie poďakoval rodinným génom, troch skoro dvojmetrových príbuzných nemohol prehliadnuť.
„Stui?“ zaujímal sa lapajúc dych po behu chodbou.
„Doktor tvrdí, že je v poriadku,“ plesol ho Brad po pleci.
„Kde je?“
„Len žiadnu paniku! Oblieka sa. Doktor ho presvietil zo všetkých strán. Vraj mu okrem poriadnej večere, vlastne raňajok, nič nechýba. Môžeš mi veriť, ocko doktora vyspovedal horšie ako Oprah.“
„Steven, čo tu robíš?“ všimol si najmladšieho otec. „Stalo sa niečo s autom?“
„Nie, všetko je v poriadku. Auto som zamkol, tu sú kľúče,“ ukázal zväzok na potvrdenie svojich slov. „Len som si robil starosti, kde ste tak dlho.“
„Už ideme, len...“ plukovník sa obzrel k vyšetrovni, z ktorej práve vytrielil Stuart, vetrovku si obliekal počas chôdze.
„Konečne vonku a oficiálne zdravý. Poďme preč, z toho nemocničného pachu na prázdny žalúdok sa mi robí zle.“
„Citlivka,“ neodpustilo si dvojča.
„Nie každý si chce zarobiť na Mercedes a vilu na Bahamách rozrezávaním ľudí,“ odrazil výpad Stuart. „Viem aj o čistejšej kariére.“
„Ozval sa nový Bill Gates! Alebo Zuckerberg?“ nedal sa Billy.
„Závidíš? Tak budem zarábať prachy, pekne v suchu a teple. Z pohodlia vlastného domova, prepchatého najmodernejšou technikou. Prvé, čo si kúpim, bude inteligentný dom.“
„To určite urob. V každej domácnosti má byť aspoň jeden inteligent,“ súhlasilo dvojča. Za vzájomného podpichovania, do ktorého sa im podarilo vtiahnuť aj Brada so Stevenom opustili nemocnicu.
„Steven, kde je...?“ spamätal sa na parkovisku plukovník.
„Och, úplne som zabudol,“ najmladší Simmons si buchol dlaňou po stehne. „Išiel sa umyť. Dohodli sme sa, že ho cestou nazad vyzdvihnem v čakárni na pohotovosti. Bežím pre neho.“
„Nikam nechoď,“ zastavil horlivého študenta otec. „Jeden nezvestný denne stačí. Mládež, do auta a žiadne excesy, kým sa nevrátim.“
„Áno, ocko,“ zareagovali spoločne bratia.

Plukovník sa vrátil do budovy. Miestnosť pred vyšetrovňami páchla ako všetky ostatné, ktoré mal tú česť navštíviť. Trochu dezinfekciou, poriadne absenciou základnej hygieny. Zdroj zápachu identifikoval ihneď, dvaja bezdomovci driemali na plastových stoličkách, tretí čosi kutil otočený tvárou do rohu. Plukovník v záujme miestnej upratovačky dúfal, že nevykonáva malú potrebu. Pri stene oproti sedel pomerne slušne oblečený mladík, obďaleč namrzená matróna v hrubom kabáte. Odhadol ju na žlčníkový záchvat. Ostatné stoličky neboli obsadené. Plukovník v duchu zahrešil. Mohol vedieť, že ten pekelník nezostane sedieť na mieste.
„Hej,“ drgol do mladíka, „nevidel si tu náhodou...“
Mládenec nezareagoval.
„Haló! Si hluchý?“ plukovník zvýšil hlas.
Mladík konečne zdvihol oči, zreničky mal zúžené na veľkosť špendlíkových hlavičiek, v kútiku úst mu zasychali sliny.
„No, ako by si bol,“ zašomral otec šiestich detí zhnusene, pochopiac, že zdrogovaný chlapec mu nepomôže.
Bezdomovec v kúte sa pri hlasnej otázke strhol, aj keď nebola určená jemu. Naľakane sa obrátil, nešikovane skrývajúc za chrbtom ... oranžovú mikinu s veľkým obrázkom Droopyho na chrbte, ktorú práve prehľadával.
Plukovník bol dvoma krokmi pri ňom. „Kde si to vzal?“ zrúkol až sa smradľavému chudákovi podlomili kolená.
„Ja... neukradol som ju,“ vyjachtal. „Tu ležala, len som ju zdvihol!“ Zdvihol ruku s inkriminovaným kusom odevu akoby mohol dosvedčiť jeho nevinu.
„Má pravdu,“ zastala sa neočakávane asociála mrzutá matróna. „Ten sveter tu nechal ten herec.“
„Aký herec?“
„No ten, čo odpadol. Sanitár ho odviezol, ale sveter tu zabudol. Človek tu musí odpadnúť, aby si ho všimli. Nechajú nás tu sedieť v tomto smrade a špine, ako keby sme ani neboli ľudia,“ zagánila a tesnejšie sa zabalila do kabáta.
Plukovníkovi pár sekúnd trvalo, kým pochopil, že ďalšie informácie už nedostane. Obrátil sa nazad k bezdomovcovi. „Daj to sem,“ vytrhol mikinu z trasúcej sa ruky.
„Prečo?“ odvážil sa zaprotestovať asociál, ktorý sa nechcel vzdať perspektívneho bártrového obchodu, oranžový sveter za tekutý. „Ja som ho našiel! Nie je tvoj! Prečo by som ti ho mal dať?“
„Pretože patrí môjmu...synovcovi!“ vyštekol Simmons už na chodbe.
„Mám to ja ale smolu!“ povzdychol si osudom skúšaný asociál.
Plukovník prešiel pár krokov smerom k recepcii. Synovcovi? Prečo to slovo vôbec vypustil z úst? Synovec! Príbuzenstvo s týmto konkrétnym démonom by poprel aj keby bolo skutočné. Vraj synovec! Pokrútil hlavou nad vlastnou pochabosťou. A vzápätí znova. Ako vysvetlí sestre koho hľadá? Mladého muža v bezvedomí, bez dokladov a pravdepodobne aj bez mena? Rázne urobil predpisové čelom vzad, radšej si pomôže sám! Pustil sa smerom k vyšetrovniam. Hneď prvá kója z kraja ho zaujala, spoza nedovretých dverí bolo počuť rozčúlené mumlanie. Dobré znamenie, ak je niekde rozruch, jeho známy nebude ďaleko. Podišiel bližšie, teraz už rozoznal slová a spoznal hlas korpulentnej doktorky, ktorá sa ujala Stuarta. Čo jej to vlastne narozprával? Ahá, chlapčenská nerozvážnosť s autom. Na otázku položenú zvýšeným ženským hlasom odpovedal niekto s aristokratickým prízvukom. Bingo! Plukovník absolútne nediskrétne pritisol ucho ku škáre.
„Mladý muž, opakujem posledný krát, vyzlečte sa a ja vás vyšetrím!“
„A ja znova odmietam a zároveň vás musím upozorniť, že ma nemôžete vyšetriť proti mojej vôli a taktiež ma nemôžete naďalej zadržiavať vo vašom zariadení. Takže odchádzam.“
Plukovník sa mimovoľne uškrnul, už len samotný tón odpovede by rozzúril aj svätého. Jeho obchodný spoločník teda vie ako rozpáliť autoritu do červena!
„Sadnite si! Ešte som s vami neskončila!“ doktorka podľa očakávania zvýšila hlas takmer na maximum. „Drahý chlapče,“ irónia obsiahnutá v týchto dvoch slovách by zaplnila vzducholoď, „môžem vás zadržať a vyšetriť aj bez vášho zvolenia minimálne v dvoch prípadoch. Napríklad, ak ste pod vplyvom návykových látok alebo nie ste schopný rozumne uvažovať po úraze hlavy. Buď ma presvedčíte, že ani jedna z týchto možností nie je váš prípad alebo zavolám ochranku a nechám vás priviazať na lôžko a vyšetrím vás tak.“
„Neberiem drogy a neutrpel som úraz hlavy, takže akákoľvek prehliadka je zbytočná strata času.“
„Dobre, tak mi dokážte, že ste čistý a pri zmysloch alebo zavolám ochranku. Zrejme vám nedochádza vážnosť vašej situácie, človek nestratí vedomie pre nič za nič,“ luskla prstami. „A ja nedovolím, aby ste po odchode z nemocnice skolabovali na parkovisku kvôli vlastnej tvrdohlavosti!“
„Dobre, podrobím sa základnej prehliadke,“ súhlasil neochotne démon. „Čo mám urobiť?“
„Vyzlečte sa. Chcem sa presvedčiť, či nemáte stopy po vpichoch.“
Plukovník na chodbe sa s úškrnom oprel o stenu. Narazila kosa na kameň! Z tohto sa tak ľahko ani démon nevykrúti. Z vyšetrovacej kóje doliehalo cinkanie nástrojov a strohé otázky
„Koľko vážite?“
Odpoveď načúvajúci nezachytil, lekárkina reakcia sa nedala nepočuť.
„Pri vašej výške je to primálo! Váš optimálny index by mal byť minimálne o šesť bodov vyšší. Váš srdcový rytmus je abnormálny, stodvanásť úderov za minútu je priveľa! A váš tlak je vhodný pre novorodenca, nie pre dospelého muža! Môžete sa obliecť!“
Šuchot látky bol pozoruhodne krátky. „Môžem už odísť?“
„Nie. Pre istotu urobíme ešte hladinu elektrolytov a rozbor krvi, aby sme vylúčili anémiu,“ doktorka svoju prácu vykonávala veľmi svedomito. „Taktiež je nutné zistiť hladinu hormónov a...“
„Vylúčené. Kategoricky nesúhlasím s akýmkoľvek odberom.“ Hlas vyšetrovaného si teplotou nezadal s tekutým dusíkom.
„V záujme vlastného zdravia by ste...“
„Presvedčili ste sa, že kompletne spôsobilý rozhodovať o svojich činoch. Mám právo odmietnuť ošetrenie a svoje právo mienim využiť, takže vás už nebudem ďalej zdržiavať od vašej práce. Prajem vám príjemný deň!“
Načúvajúci na chodbe ledva stačil odskočiť od dverí, ktoré takmer vyleteli z pántov. Svoje tvrdenie, že neznáša nemocnice démon zrejme myslel úplne vážne.
„Hľadal som ťa,“ Fred nevinne strčil oranžovú mikinu vychádzajúcemu pod nos.
„Našiel si ma,“ odtisol príšerný kus odevu a vykročil k východu. Po pár krokoch zastal a vrátil sa „Odkedy ...?“
„Práve som prišiel,“ zaklamal operatívne bývalý vojak a mimovoľne zdvihol obočie. V dennom svetle zreteľnejšie videl belasé kútiky úst a popolavú pleť. Stiahol obočie. Vzhľadom na svoje skúsenosti mohol na priamu otázku o démonovom zdravotnom stave očakávať odpoveď, že dotyčný žiadny zdravotný stav nevlastní a v dohľadnej dobe ani vlastniť nemieni. Pokúsil sa získať informáciu okľukou.
„Nevyzeráš dobre.“
„Odkedy si arbiter elegancie? Ale, máš pravdu, tyrkysová mi nepristane.“
Bývalý vojak zaťal zuby, až pridobre poznal odpoveď na svoju zvyčajnú výčitku ohľadne nemiestnych odpovedí – správať sa ako parchant mám v popise práce. Otočil sa, korpulentná doktorka vo vyšetrovni ešte preberala nejaké papiere so sestrou.
„Počkaj ma vonku. Ešte si kúpim v automate kávu.“
Počkal, kým démon nezmizne za prvým rohom a oslovil lekárku.
„Pani doktorka,“ pohľadom skĺzol na jej menovku, „Gardnerová, môžem na moment?“
„Iste,“ stiahla obočie a pozrela na hodinky. „Na moment. Čo môžem pre vás urobiť? Vášmu chlapcovi sa priťažilo?“
„Nie, chvalabohu je v poriadku. Niečo iné by som chcel... Pred chvíľou ste vyšetrovala mladého muža, vysoký, tmavé vlasy...“
„Áno, pán Smith,“ prikývla, obočie vytvorilo súvislú čiaru.
„Chcem vedieť ako je na tom.“
„Viete, že informácie o zdravotnom stave pacientov môžeme podávať len príbuzným?“
„Áno,“ bývalý vojak nemihol ani brvou. „Pán Smith je môj synovec. Som jeho jediný žijúci blízky príbuzný.“
„Váš synovec je dospelý.“
„To ma nezbavuje zodpovednosti,“ namietol, v duchu sa modliac aby nechcela nejaký dôkaz o blízkom vzťahu. Krstné meno, napríklad.
S pochopením prikývla. „Áno, aj dospelé deti sú len deti. Pre nás.“
„Svätá pravda.“
„Aj pán Smith bol v tom aute?“
„Nie, ale tiež má za sebou ťažkú noc.“
„A koľko tá noc trvala? Posledné tri mesiace?“ Doktorka Gardnerová zrejme mala nevyčerpateľnú zásobu sarkastických otázok.
„Nerozumiem.“
„Vážený pane, váš synovec väčšinu symptómov vyčerpania, a tým nemyslím únavu po prehýrenej noci v klube. Naposledy som ošetrovala človeka v takomto stave pred dvoma rokmi v nemocnici v Anchorage. Dva mesiace išiel pešo krížom cez Aljašku, vystrojený jednou plastovou fľašou a kompasom. Pre vašu informáciu, urobili sme pre neho, čo sme mohli, ale nestačilo to.“ Na okamih sa odmlčala. „Ja viem, že pre hercov je dobrý výzor životne dôležitý, ale váš synovec je výrazne podvyživený, dehydrovaný a s najväčšou pravdepodobnosťou anemický. Možno niečo horšie. Jeho krvný tlak je alarmujúco nízky a prístroj ukázal stodvanásť úderov srdca za minútu. To nie je práve bežná kombinácia. Mohla by to byť tachykardia. Alebo... Nestratil v poslednom čase väčšie množstvo krvi? Nemá žiadne viditeľné zranenie, ale viem, že zúfalí ľudia bez prostriedkov predávajú svoju krv v pokútnych transfúznych staniciach, kde ich doslova vysajú.“
„Neviem o tom,“ plukovník ani nemusel predstierať ohromenie. Táto žena mala pozoruhodný pozorovací talent. Keby len vedela....
„Rozhodne sa musí dať poriadne vyšetriť. Dohliadnite na neho! Musí mať dostatočný príjem tekutín a kvalitnej stravy, radšej viac menších porcií ako dve - tri veľké. Pri jeho výške by mal vážiť o dvadsať až tridsať libier viac. Nástojte, aby na pár dní vypol a poriadne sa vyspal. Nechcem vás strašiť, ale totálne vyčerpanie zabíja rovnako isto ako rakovina, len rýchlejšie. Rozumiete?“
Otrasený plukovník sa zmohol iba na prikývnutie. Lekárka, spokojná s účinkom, ktorý vyvolala, sa pobrala k ďalšiemu pacientovi.

Smer pohybu von z nemocnice bol farebne vyznačený, inak by zamyslený Fred určite zablúdil. Sledujúc čiaru na podlahe sa bezpečne dostal do vestibulu, kde ho čakal démon, opierajúc sa o stenu vedľa automatu na teplé nápoje.
„Nechcel si kávu?“
„Nie. Nemocničná káva je hnusná,“ plukovník si založil ruky na hrudi. „Musíme sa pozhovárať!“
„Iste, preto tu na teba čakám,“ pritakal mladší muž. „Hneď mi bolo podozrivé, ako ľahko sme dnes v noci eliminovali up... pijavice.“ Vzhľadom na pribúdajúci počet ľudí vo vestibule bol použitý eufemizmus na mieste.
„Ľahko? Stuart tam skoro zostal!“ Fred sa nevedel rozhodnúť, či ho viac zaskočila nečakaná téma alebo poburujúce tvrdenie.
„Úprimne, obišli ste viac ako dobre. Štyria lovci, z toho traja úplní začiatočníci a odniesli ste si jedno ťažké zranenie a tri ľahšie. Tvoje narazené rebrá ani nerátam. Profesionálni lovci vo vedľajšej budove mali väčšie straty. Mali ste neskutočné šťastie, že ste narazili na čerstvo premenených,“ pri poslednom slove stíšil hlas, upratovačka, neďaleko stierajúca podlahu, si ich aj tak začudovane premerala.
„Poďme von,“ plukovník nehodlal počkať, kým niekto zavolá ochranku alebo políciu na dve podozrivé indivíduá. Hneď za presklennými dverami pokračoval v rozhovore.
„Čo, do psej riti, sa mi tu snažíš narozprávať?“
„V tých budovách neboli dve hniezda. Upíry sú vo svojej podstate dosť teritoriálni. Neznášajú konkurenciu a prípadné nezhody zásadne riešia násilím. Ak sa hniezdo upírov chystá na boj o územie, všetkých zajatcov premenia, aby ich mohli poslať do prvej línie. V sklade neboli obete, boli tam uväznení čerstvo premenení, kým ich hlad nedonúti poslúchať natoľko, aby mohli dostať základný výcvik. Starí členovia hniezda si pripravovali armádu. Niekde blízko sa musí nachádzať ešte jedno hniezdo s územnými nárokmi.“
„A do psej riti,“ uľavil si bývalý vojak. „Ešte to nám chýbalo. Takže dnešnou akciou sme vlastne nejakým pijaviciam vytrhli tŕň z päty!“
„Aj tak by sa to dalo formulovať,“ súhlasil démon s pobavenou iróniou.
„Porozprávam sa s Bobbym, nech sem pošle niekoho pozorovať cvrkot. Ak máš pravdu, tak možno nájde nejaké stopy. Ak, pravda, sa pijavice nezbalia a nezmiznú kade ľahšie, keď sme z kolegov narobili šalát.“
„Pravdepodobnejšie sa na chvíľu stiahnu, aby nevzbudzovali pozornosť. Po pár týždňoch sa vrátia k ... svojej činnosti. Lovci poznajú zvyky upírov a upíry poznajú lovecký modus operandi.“
„Urob si robotu, zbaľ sa a vypadni z mesta,“ doplnil lovec - dobrovoľník. „Čo mi pripomína, že je najvyšší čas zmiznúť. Poďme, a...“ otočil sa so vztýčeným ukazovákom, „nechcem počuť nijaké výhovorky. Hovoril som s lekárkou, ktorá ťa vyšetrila. Teraz sa budeš aspoň jedenkrát vo svojom mizernom živote správať rozumne, budeš držať pec a nastúpiš do auta. Chcem ťa mať na očiach, kým sa trochu nepozviechaš! Nie, ani slovo! Žiadne výhovorky, povedal som,“ uťal démonovu námietku ešte pred jej vznikom. „Buď pôjdeš s nami alebo sa vrátim a zariadim ti trojdňové pozorovanie u doktorky Gardnerovej. Vieš veľmi dobre, že som schopný urobiť to,“ plukovník sa zatváril veľmi hrozivo. „A ešte je poradím, nech ťa pre istotu priviaže na posteľ, aby si sa potajomky nevytratil. Verím, že by si dala poradiť.“
Mladý muž si rezignovane prešiel rukou po tvári. „Zo všetkých tvojich nezmyselných nápadov, ktoré som mal to potešenie vypočuť si, je tento najbláznivejší! Skutočne chceš do svojho domu pozvať zlo?“
„Posudzovanie mojich nápadov láskavo prenechaj mne! Neskúšaj moju trpezlivosť a nasadni.“ Fred ukázal na prázdne miesto na zadných sedadlách. „Chlapci sa už tešia na raňajky a ja do postele.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 22:46

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 3 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: