DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10
AutorSpráva
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 293
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.01.18 9:01

Na môj čas a výkonnosť si v poslednej dobe robí nárok viac projektov. Niektoré majú priamy vplyv na stav účtu v banke a tie majú, samozrejme, prednosť. Na Irvina a spol. nezabúdam, teda snažím sa nezabúdať  
Ďakujem za záujem   . Aby Ti akútna zvedavosť neublížila, tak aspoň kúsok   Ďalšie pokračovanie pribudne, až bude  



Mikis vysypal kozám do žľabu postrúhanú repu. Chvíľku postál, aby sa presvedčil, že majú dosť vody a nič im nechýba. Skontroloval, či je ohrádka pevne zavretá. Tie tvrdohlavé potvory boli schopné využiť akúkoľvek šancu, aby sa v noci roztekali po kopci a dolámali si nohy. V tom lepšom prípade. V tom horšom stretnú nejakého nadržaného fauna alebo satyra a keď príde čas, privedú na svet kozľatá s ľudskou tvárou, ktoré budú pri zabíjaní plakať ako malé deti. Podvedome sa striasol a urobil gesto proti urieknutiu. Našťastie, v okolí Hory mŕtvych sa prekliati neľudia nezdržovali. Fauni, dryády, satyrovia a podobný odpad z božích dielní robil starosti pastierom na rovine. Vedeli na stáde narobiť viac škôd ako vlci. Pošúchal si chorú nohu, vred na predkolení na nehojil, noha bolela čoraz viac. Pri chôdzi viditeľne kríval a čoskoro bude potrebovať dve palice. Ak sa pán dozvie, že jeho pastier kôz je skoro chromý... Mikis mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia. Nikto nepotrebuje starého a chromého pastiera. Celý život pásol kozy na svahoch nekropoly, nič iné robiť nevedel. Hrdosť na roky driny, ktorú nikto iný nechcel robiť, Mikisovi na staré kolená brucho nenaplní. Pán svojich otrokov nenapchával údeným mäsom a olivami, ani keď mu prinášali zisk, pre chromého pastiera nezostanú ani odpadky. Vzdychol, každým kúskom vetchého tela cítil, ako sa ten deň blíži. Oprel sa o stenu chajdy, v ktorej aj s pomocníkom spávali, a otvorenými ústami vtiahol vôňu z hrnca, stojaceho na trojnožke nad ohniskom. Ovsená kaša s kusom kozieho loja. Možno budúcnosť nebude k nemu prívetivá, ale dnes večer si ešte namastí brucho zvnútra.  Dokríval na svoje miesto pri ohnisku. Z ohňa zostala len pahreba. Dreva vždy bolo na svahoch hory málo, museli ním šetriť. Nevadí, už dávno si zvykol večerať pod hviezdami. Svetlo nepotreboval, načo aj. Svoje lôžko v chajde  našiel aj potme, spával v halene, ktorú mal oblečenú cez deň a bol radšej, keď svojho pomocníka, to drzé chlapčisko, nevidel. Príliš mu svojou pohyblivosťou pripomínal chromú nohu a starobu. So vzdychom sa spustil na svoje sedacie polienko. Dlhoročné užívanie drevo vyleštilo lepšie ako zručný remeselník. Toto polienko, drevená lyžica zavesená na povrázku okolo krku, halena, remienkové sandále a jedna koza tvorili celý pozemský majetok Mikisa, pastiera od Hory mŕtvych. Nebolo toho veľa, ale stále viac, ako vlastnila väčšina ostatných otrokov na pánovom dvore. Zvesil z krku lyžicu a pustil sa do jedla. Kaša bola tak akurát. Ani tvrdá, ani rozmočená, zavarená srvátkou a omastená lojom. Loja mohlo byť aj viac, no minuli všetok. Hlavne, že kaša je. Boli dni, keď sa musel zaobísť len s kusom jačmennej placky, boli dni, keď sa musel zaobísť aj bez nej. Pravda, v syrárni vedľa chajdy mal uložené dve hrudy syra, ale tie boli určené pre pána. Jedol pomaly, vychutnával si najlepšiu čas dňa. Práca bola urobená, pahreba hriala staré kosti zvonka a kaša zvnútra. Kozy ospalo pomekávali, cvrčky cvrlikali,  neďaleko zahúkala sova, staré drevo chatrče počuteľne praskalo v očakávaní nočného ochladenia. V známych nočných zvukoch sa odrazu objavila disharmónia, cvrčky stíchli, kozy spozorneli. Mikis oblizol lyžicu a schoval ju pod halenu. Vstal, bolestne zasykol, chorej nohe rýchly pohyb nerobil dobre a schmatol pastiersku palicu, jediný predmet, ktorý sa dal použiť ako zbraň.
Keby bol v rukách poriadneho chlapa.
Pritisol sa chrbtom k chajde, čakal z ktorej strany sa objaví... Čo? Divé zvery sa zásadne od kopca, ktorý mal namiesto vrcholu cintorín, držali ďaleko. Rovnako ako potulní zbojníci. Každý predsa vedel o tajomných silách, ktoré potrestali každého, kto vstúpil medzi hrobky v noci. Zatajil dych a načúval celým telom. Šiestym zmyslom, vypestovaným počas dlhých rokov, strávených iba v spoločnosti stádočka kôz, zistil, že na dvorčeku pred chajdou nie je sám. V žiare uhlíkov rozoznal tri ľudské postavy. Normálna veľkosť, takže obri to nie sú. Dve obyčajné nohy vylučovali faunov a iných krížencov ľudskej rasy s párno a nepárnokopytníkmi. Ešte by to mohli byť... Nočný vánok, predzvesť ochladenia, rozfúkal ohnisko k väčšej aktivite. Tiene sa zmenili na troch mužov. Dvaja, s rukou natiahnutou pred seba, obzerali chajdu, tretí sa držal vzadu. Takže ľudia. V tomto čase na tomto mieste môžu chcieť len jedno. Kozy. Mikis naprázdno prehltol.
Sám proti trom zlodejom kôz nemá šancu. Zmysel pre povinnosť mu však kázal brániť pánov majetok. S výkrikom zdvihol palicu nad hlavu a zaútočil. Chorá noha pri prvom kroku, samozrejme, zlyhala. Bojový výkrik sa zmenil na bolestný škrek, keď starý pastier pred vchodom do chatrče potupne dopadol na brucho. Zavrel oči, očakávajúc úder alebo kopanec. Mohol len dúfať, že koniec bude rýchly. Keď ani po chvíli očakávaná inzultácia nenastala, dovolil svojim zmyslom opäť vnímať realitu. Votrelci, namiesto toho, aby prehrabali úbohé vybavenie chatrče a zabavili dobrodružne založené kozy, priložili na oheň. Počul, ako medzi sebou prehodili pár slov , ale nerozumel. Nadvihol hlavu. Oni sa nielen správajú čudne, oni sú celí nejakí zvláštni. Podľa krátkych  vlasov mohli byť nevoľníci, no nijaký zemepán by svojich otrokov neobliekol takto. Mikis nikdy nevidel podobne odetých mužov. Vojaci síce nosili nohavice, ale doplnené krátkou tunikou, nie vpredu roztvorenou hrubou krátkou halenou. Jeden z neznámych upozornil na Mikisov pohyb  ostatných. Starý pastier sa pod toľkou sústredenou pozornosťou zavrtel v blate. Príšerný strach ho ochromoval, no zvyšky dôstojnosti sa dožadovali postoja primeraného pre hrdého muža. Svoj vnútorný boj vyriešil kompromisom. S ochkaním a vzdychaním sa postavil na všetky štyri, s pomocou palice do kľaku. Postaviť sa neodvážil. Zmena polohy sa okamžite prejavila, studený večerný vietor sa oprel do premočenej pastierskej haleny, starec sa roztriasol.
„Čo tu chcete?“ spýtal sa tak hlasno, ako dokázal.
Votrelci sa pozreli na seba, ten vpravo pokrútil hlavou. V Mikisovi zamrzol aj ten zvyšok krvi, ktorý bol ešte v pohybe.
„Som len pastier. Hádam len nechcete ubiť starého, chorého úbožiaka? Ničoho nemám, ničoho! Všetko tu patrí pánovi! Ja nemám ničoho! Len jednu kozu. Môžete si ju zobrať, len ma neubite! Ostatné kozy sú pánove. Pán Faidon je mocný pán a nemá milosť pre zbojníkov! Nechytajte sa jeho majetku a možno vás nechá žiť.“
Cudzinci bez známok strachu pred miestnym potentátom uprene sledovali Mikisa ako rožkaté zmije myš, ktorú si vyhliadli na večeru. Večerný chlad premenil mokrú halenu na kus ľadu, napriek tomu cítil pot strachu, ktorý mu stekal po chrbte. Naprázdno prehltol. Zatiaľ ho nezabili, to bolo dobré znamenie. Oblizol si vyschnuté pery.
„Keď teraz odídete, nikto sa nič nedozvie. Mám chorú nohu, ja za vami nepobežím a pánovi tiež žalovať nebudem. Hej, najlepšie bude, keď hneď pôjdete. Ten chodník za vami vedie hore na... zakázané miesto, tam radšej nechoďte. Do rána z vás zostanú len ohlodané kosti. Ale môžete ísť napravo... No, tam je len latrína. Keď sa dáte doľava, ráno by ste mali natrafiť na kráľovskú cestu. Tam sa otočíte chrbtom k slnku a za pár dní vraj prídete do Kyrené. Alebo môžete ísť na druhú stranu, neviem, kam sa dostanete. Nikdy som na tú stranu nešiel. Ak pôjdete po chodníku rovno dolu, prídete na pánov statok. A tam vás pán nechá zaživa roztrhať na kusy. Ó nie, nemyslite si, pán Faidon nie je zlý chlap ani zlý pán. On len neznáša, keď sa mu po majetku potulujú tuláci a zlodeji.“
Zarazil sa. Nie preto, že cudzinci ničím nepripomínali spomenutú sociálnu skupinu. Vynadať niekomu do zlodejov a tulákov medzi tunajšími mužmi obyčajne malo za následok pár úderov päsťou. Mikis momentálne nebol v pozícii chrániť svoju česť proti trom chlapom. Zaodŕhal, rád by si aj odpľul, keby nie to sucho v ústach. Našťastie, očividne mu nerozumeli ani slovo. Ten najvyšší sa potuloval  okolo, akoby každú chvíľu čakal útok zo zálohy. Keď sa  došiel k ohňu, pastier si s údivom všimol, že je to sotva odrastené decko. Druhý cudzinec, so širokým pásom bielych vlasov a veľkou jazvou na líci, sa zaujímal o obsah hrnca, položeného na trojnožke vedľa ohniska. Nedal si pokoj, kým nenašiel kúsok plochého drievka. Vyutieral ho kúskom bielej látky, ktorú vytiahol z vrecka, a použil ako lyžicu, nabral naň hrudku kaše.
Mikis v duchu zaúpel. Jeho vynikajúca kaša s lojom! Všetko mu zožerú! Jeho dnešnú večeru, zajtrajšie raňajky a zajtrajšiu večera a možno aj pozajtrajšie raňajky. Mimovoľne naprázdno prehltol. Cudzinec sivohnedú hrudku nedôverčivo ovoňal, skrčil nos a odhodil drievko aj s kašou do ohňa. Pastier si uľahčene vydýchol. Zajtra nebude o hlade. Na druhej strane, takto plytvať jedlom je rúhanie!
„Som veľmi dobrý kuchár, aby si vedel, ty had,“ začal, možno s väčšou vášňou ako mal.
Zjazvený, prekvapený zmenou intonácie, prejavil náhly záujem o jeho reči.
Mikis sa prinútil upokojiť. Musí hovoriť, mlieť piate cez deviate, stále rovnakým tónom a oni ho nebudú považovať za hrozbu, presne tak ako doteraz.
„Som dobrý kuchár,“ zopakoval teraz už dával pozor, aby votrelcom neprezradil svoju urazená hrdosť. „Celý život si varím sám a dobre. Čo si navarím, to si aj zjem. A tiež viem robiť výborný syr. Každý na statku vám povie, že nikto iný nedokáže urobiť tak dobrý kozí syr ako ja. Viete prečo? Lebo ja nerobím syr zo špinavého mlieka. Precedím ho cez riedku plachietku, keď ho lejem po pôdoji do putienky. A ako syridlo používam len bachor zo zdravej kozy. Mlieko dobre skysne a pekne vonia. Aj kotol pred vyváraním vždy dobre umyjem. Na mojom kotle žiadne prísušky nenájdete. Preto je môj syr najlepší. V kuchyni pre otrokov ho nenájdete, ten patrí na pánov stôl. Pánov správca ho tiež pochválil, vraj je dobrý k červenému vínu. Neznám, červené víno som nikdy nepil. Ale nesťažujem sa, na sviatky nám pán povolil mušt a chlapi sem-tam zoženú aj fľašku pálenky. Pľuhač to je, nechutná, ale dobre hreje v bruchu. Keby to vedel pán, tak im dá ruky polámať.“
Zjazvený stratil záujem o Mikisovu prednášku už po druhej vete. Vytiahol z ohňa horiacu vetvičku a pobral sa ku kozej ohrádke. Tretí cudzinec sa posadil na klátik na rúbanie dreva a s hlavou mierne nachýlenou k ľavému plecu pozoroval starého pastiera s takou sústredenosťou, až z toho Mikisovi behal mráz po chrbte.      
„Ako som povedal, pán Faidon nie je zlý pán, ale poriadok musí byť. Najlepšie urobíte, ak sa vrátite odkiaľ ste prišli. Podľa nariadenia bohov, každý muž má určené miesto na život a pána, ktorému slúži. Mojím pánom je Faidon a doma som tu. Tu, na svahoch zakázaného mesta. Celý život tu pasiem pánove kozy. Nesťažujem sa, aj keď paša je tu chudobná a kozy sa veľa nachodia, kým si nájdu svoje. Mám strechu nad hlavou, vodu, kozy, aj dreva si nájdem, aby som nemrzol. A keď sa pritrafím k sprievodu, ktorý sprevádza bohatého pána na poslednej ceste, aj si prilepším. Koláč s medom, kúsok mäsa alebo aj medenák mi dajú dobrí ľudia. Však vieš, obdarovať chudáka cestou na tryznu prináša šťastie.“ Mikis sa pomocou palice nadvihol a posadil na svoje sedacie polienko. Neprestal rečniť ani na okamih, nech len vidia, že nie je nebezpečný. „Ja tam nechodím,“ hodil rukou smerom k nekropole. „To je len pre mocných a bohatých. A dejú sa tam zvláštne veci. Zvláštne a nedobré. Hlavne v noci. Občas odtiaľ počujem... zvuky. Krik a nárek. A vidím divné svetlá. Vtedy si radšej zakryjem hlavu a zapchám uši. Nech sa tam robí čokoľvek, mňa sa to netýka. Ja som len obyčajný pastier. Mikis, pastier  od Mesta mŕtvych.“
„Tvoje meno je Mikis?“
Keby vedľa Mikisa udrel blesk, tak by sa zdesil menej. Ako je možné, že tento zvláštny prišelec hovorí ľudskou rečou? Prízvuk síce dáva na nesprávne miesto, ale hovorí zrozumiteľne! Pastier naprázdno prehltol, teda pokúsil sa. Ústa mal suchšie ako vnútro fľaše pálenky ráno po sviatku.
„Hej,“ prikývol. „Mikis je moje meno. Som pastier kôz.“
„Ja som Irivn,“ cudzinec sa rukou dotkol hrude. „To je Dean,“ ukázal na zjazveného, ktorý sa ťahal spoza chatrče a potom na odrastené decko. „To je Steven. Neublížime ti.“
Mikis na okamih zavrel oči. Chvála všetkým bohom.
„Čo odo mňa chcete?“  
„Nič. Len možno... informácie.“
Pastier vytreštil oči. „Čo?“
„Radu. Kde sme? Ako sa volá tento... hm... kus?“
„Ách,“ Mikis sa pomechril na svojom sedacom polienku. „Museli ste prísť z ďaleka, keď ani neviete v akom ste kraji.“  
„Z ďaleka,“ prisvedčil cudzinec.
„Tento kraj patrí pánovi Stésichorovi z Kyrené, potomkovi bohov. Patrí mu všetko naokolo, les, polia aj lúky. Môj pán Faidon je jeho krvný vazal. Spravuje pre neho statok dole v údolí.“
„Aj Nekropola?“
Mikis nad otázkou pokrútil hlavou. Ako môže byť niekto tak hlúpy? „Nekropola je sväté miesto, nemôže patriť smrteľníkom. Patrí len bohom. Nikto nesmie vzniesť nárok na majetok bohov. Na svätom mieste nikto nesmie tasiť zbraň, zajímať zajatcov a prelievať krv. To je zákon bohov. Osobne trestajú každého, kto nedodrží zákon. Sú veľmi mocní a veľmi pomstychtiví.“
Zvedavec nadvihol obočie. Ďalšiu otázku predbehla tichá spŕška. Mikis, zaujatý slovným zápasom o život prestal sledovať oblaky. Tichý, hustý dážď ho prekvapil. S pomocou palice sa  postavil a krívajúc sa pohol k chatrči. Po pár krokoch zastal. Ako hostiteľ, aj keď nedobrovoľný, mal povinnosť postarať sa o hostí.
„Povedz im, aby išli dnu. Bude liať celú noc. Nemusíte moknúť, aj keď ste...“ včas zavrel ústa a len mávol rukou ku dverám zbitým z úzkych žŕdok, ktoré zastávali len čisto formálnu funkciu.
     
Dean Winchester zachmúrene pozrel dohora. Chlad, tma a dážď, obľúbená kombinácia každého lovca. Ách, a ešte zabudol pripočítať hlad. V bruchu už mal tak prázdno, že by prijal aj Samov šialený sendvič s arašidovým maslom a banánom, ale zas nebol až tak hladný, aby ochutnal smradľavú substanciu toho špinavého starca. Zdá sa, že prítomná vzorka miestneho obyvateľstva si porozumela s felčiarom. Štebotajú ako dve... no skôr ako vrany, než ako hrdličky. Starec sa vytiahol na nohy a krívajúc sa pobral do chajdy. Lovec si mávnutie hrčovitou rukou vysvetlil ako pozvanie. Využil ho bez veľkých nádejí. Oprávnene.
Vo vnútri chatrče bola chlad, tma a smrad. Domáci pán s čímsi šramotil v kúte. Steven duchaprítomne v ohnisku zapálil tenké polienko a doniesol ho do chatrče. Malý plamienok osvetlil vnútrajšok. Starec z nejakej diery vytiahol olejovú lampičku s kúskom lieskového orieška namiesto knôtu. Steven ku zvláštnemu svietidlu priložil plamienok, po neochotnom zapraskaní oriešok vzbĺkol. Uznanlivo skrčil nos a vyhodil polienko na čerstvý vzduch. Pri dopade do blata zasyčalo a zhaslo. Orieškový plamienok by svätojánsku mušku nepresvietil, ale  dymil statočne, za dva továrenské komíny. Kvalitu ovzdušia v chatrči aj tak už horšia byť nemohla. Mihotavý plamienok osvetlil dve chatrné lôžka zaberajúce väčšinu priestoru, neveľký batoh v jednom kúte, medený kotol, prikrytý pomerne čistým kusom plátna v druhom, a množstvo čulých zástupcov živočíšnej ríše. Zvieratká, usídlené pod chatrnou strechou, po zapálení orechovej lampičky vyhlásili poplach. Zrejme neboli zvyknuté na toľký prepych. Chrobáky, pousádzané na hrubo tkaných prikrývkach nabrali smer do tmavých kútov. Pavúky, ktoré obmotali väčšinu stien sieťami, si šúchali predné nohy v očakávaní bohatej večere. Dôstojná ropucha, sediaca pod kotlom, krátko vyjadrila svoj protest a jedným skokom opustila miestnosť. Párik jašteríc, rozložených na batohu, sa bez rozlúčenia pobral dierou v podlahe. Domáci pán zakrákal.
„Máme si sadnúť,“ preložil Irvin.
„Ani za nič,“ vyhŕklo úprimne z lovca pri pohľade na párik vypasených ploštíc, uhniezdených uprostred prikrývky. Steven síce mlčal, ale jeho zhrozený výraz hovoril sám sa seba.
„Ak máme hlad, môže nám ponúknuť vlaňajšie hrozienka,“ pokračoval v preklade Irvin.
„ČO?“ Tentokrát to bol dvojhlasný šok.
„Hovorí, že je to sušené hrozno z vlaňajšej úrody.“ Felčiar asi nepochopil podstatu problému. „Teba ich len prebrať. Nasťahovali sa mu do nich nejaké chrobáky. Odmietnuť pohostenie je vážny spoločenský priestupok,“ pokračoval vážne. „Ak si však mám vybrať medzi zdvorilosťou a gastroenteritídou, dám prednosť zdraviu. Obávam sa, že akékoľvek jedlo od tohto dobrého muža bude mať pre nás časté a dlhodobé následky.“
Dean prikývol, napriek škvŕkaniu v žalúdku. Pri pohľade na úroveň miestnej hygieny prišiel k rovnakému záveru. „Takže dnes pôjdeme do postele bez večere. Úžasné. Prečo ma to neprekvapuje? No čo už. Poďakuj mu za pohostinnosť. Neviem ako vy, ale ja v tomto zverinci spať nebudem, idem si ľahnúť do senníka.“ Neprekvapilo ho, že Steven sa k nemu pridal hneď, ani to, keď do senníka o niečo neskôr dorazil aj felčiar.
„Čo si zistil?“
„Náš hostiteľ sa volá Mikis, povolaním pastier a patrí Feidonovi. Narodil sa ako otrok na blízkom statku a od detstva pasie kozy po okolí. Rodinu nemá, ani väčšinu zubov. Trápi ho lámka a vred na predkolení. Ráno mu skúsim pomôcť. Jeho pán vlastní veľa otrokov, ktorí pracujú na jeho poliach. Táto informácia potvrdzuje moju hypotézu. V antickom Grécku bolo vlastníctvo otrokov všeobecne rozšírené.“
„V škole tvrdia, že staroveké Grécko je kolískou demokracie,“ namietol Steven a on to musel vedieť. Na jeho maturitnom vysvedčení ešte neuschol atrament, obrazne povedané.
„Áno, ale občianske práva neplatili pre každého.“
„Máme hodinu dejepisu, alebo čo? K veci, prosím! Povedal ti ten smraďoch niečo použiteľné? Ako sa dostaneme domov, napríklad?“
„Vzhľadom na skutočnosť, že Mikis nie je, jemne povedané, mysliteľ, poskytol mi len všeobecné informácie o miestnom zriadení. Za celý život z tohto miesta neodišiel ďalej ako na pol dňa cesty.  Relevantné informácie musíme hľadať niekde inde. Mikis spomenul nejaké veľké mesto, Kyrené. Veľké mesto znamená knižnicu alebo aspoň vzdelancov. Tam by sme mali zamieriť a možno nájdeme odpovede, ktoré potrebujeme.“
„Možno? To znie úžasne! Tento svet sa mi páči čím ďalej viac!“ Demonštratívne si natiahol  kapucňu mikiny na hlavu a založil ruky na hrudi na znamenie, že chce spať. Ako keby sa dalo na šuchotavej, pichľavej kope sena zaparkovanej do deravej, starej, studenej šopy spať. Zaťal zuby a zízal do tmy nad sebou. Najradšej by vrieskal, kopal alebo niekomu rozbil hubu, naštvaný na celý svet.
Vlastne na dva.
Svety.
Do čerta, prečo sa akurát jemu musia stávať takého šialené veci. Bol už v Pekle, v Nebi, v Očistci, v paralelnom svete bez mágie a teraz je odrazu zase v nejakej zasratej diere. A bez Sama. No, ak Sam zostal doma, tak fajn. Aspoň je v bezpečí. Pravdepodobne nebude trhať traťový rekord, aby dostal staršieho brata zo sračiek, ako keď posledne zaparkoval na rok v Očistci, ale je v bezpečí. To sa počíta. Ak náhodou tiež nesedí v nejakej hrobke a nečumí do tmy. Mimovoľne si pritiahol mikinu. Felčiar tvrdil, že do tohto prekliateho sveta prišli len oni traja. Tváril sa, že vie o čom hovorí, takže Sam sedí doma a....
To je bola otázka za desaťtisíc. A? Felčiar a mladý Simmons šetrili podrobnosťami, aj tak z nich niečo vytiahol. Prišli do bunkra liečiť, zavolal ich Sam. Vzhľadom na skutočnosť, že v bunkri bývali až dvaja, určiť totožnosť pacienta nebol problém. Ale prečo? Rukou bezmyšlienkovite zablúdil k jazve na líci. Bola zahojená už pár týždňov. Zvláštne, nepamätal sa, ako k nej prišiel. Pod prstami cítil hrbolček na kosti, zrast po zlomenine. To musel byť fest tvrdý úder. Havária alebo nejaká potvora? Pozeral do tmy a namáhal pamäť.
Gadreel so Samovou tvárou a Kevinove vypálené oči.
Dážď v tvári na tom moste, kde Sam povedal choď.
A on šiel.
Po pár týždňoch zdvihol telefón a dohodol stretnutie s bratom. Sam musel pochopiť prečo to urobil, chcel mu vysvetliť svoje dôvody. Cestou náhodou na pumpe stretol Gartha. Krátke stretnutie sa zmenilo na Deanovu spoveď.  Aj šťúply lovec bol všetkými desiatimi za stretnutie.  Neveselo sa uškrnul. Ako hlboko klesol, keď žiadal o radu toho strašiačika. Rozzúrený Sam na odpočívadle a potom... Ruka a zakrvavený klinec. Vážne to vytiahol z vlastného tela? Bolesť v chrbte nedovoľujúca nadýchnuť sa a... Čo bolo potom?
Z tmy prebleskovali hmlisté obrázky, nedávajúce zmysel.
Sam opásaný utierkou, nadávajúci na popálený palec. Tvár tmavého škriatka oblečeného v bielom plášti. Tučná žena s falošným úsmevom.
Ten falošný úsmev... na zvráskavenej tvári opálenej do tmavohneda!
Malo ho hneď napadnúť, že niečo nie je v poriadku. V smraďochovej chatrči boli dve lôžka.  Vzhľadom na nedostatok miesta...To druhé určite nebolo určené pre návštevy. Kde je druhý pastier? Posadil sa.
„Hej, felčiar, máme problém!“
Komu česť, tomu česť. Čarodej zareagoval okamžite. Určite preto dopadol prvý úder na jeho hlavu.  Aby sa ostatní nesťažovali, vojaci, ktorí vtrhli cez chýbajúce dvere do šopy, dopriali bohatú nádielku aj im.
„Zkurvysyni prekliati, ako ste sa sem dostali?“ stačil vyhŕknuť lovec, kým ho pohltila tma.


Naposledy upravil aceras1 dňa 13.02.18 13:47, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 230
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.01.18 21:24

Ďakujem, ďakujem. Vzhľadom k expresnému pridaniu ďalšieho kúsku zvedavosť nestihla napáchať žiadne významnejšie škody na mojom duševnom či fyzickom zdraví, čo je celkom potešujúca správa, aspoň pre mňa Laughing
Nový príspevok zase raz spadá do skupiny dealerských, namotáva a nechá čakať na ďalšiu dávku, ale verím tomu, že svoje cravingy úspešne zvládnem a s trochou trpezlivosti sa hádam dočkám aj ďalšieho pokračovania Takže ešte raz ďakujem a teším sa niekedy najbližšie...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester
avatar

Počet príspevkov : 1216
Age : 27
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.01.18 18:15

aceras1: Teď s hrůzou zjišťuji, že jsem zde dlouho, ale fakt dlouho nebyla, až se stydím. affraid Rychle jsem vše dohnala, přečetla. V té poslední části mě pobavily ty pasáže okolo ubytování, jídla, hygieny a následně Deanovy reakce na to všechno. Díky za veškerá pokračování a už se těším na další, protože to vypadá, že jsou opět v pěkném maléru. Shocked
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 293
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   29.01.18 8:29

just-me - teší ma, že malá skupinka mojich čitateľov sa nezmenšila vinou nezvládnutej zvedavosti o ďalšieho člena K Tvojim "túžbam" - ako bolo už viackrát povedané/napísané trpezlivosť pokračovania prináša (viď nižšie). Ďakujem za záujem a pochvalné slová

janča - veď vieš, Dean je jednoducho frfľoš. Keď má "svoj" deň, s ničím nie je spokojný Very Happy . Samozrejme, že sú. Až po krk Very Happy . A budú hlbšie!
Ďakujem za záujem a pochvalné slová

----------------------

Nauplius sledoval ako jeho vojaci skladajú transportný kruh. V duchu koncipoval hlásenie pre pána. Muži zaobchádzali so súčiastkami magického zariadenia opatrne a s úctou. Áno, s úctou. To rozhodne znelo lepšie ako vaši vojaci sa pri príprave presunovača triasli ako panna pred svadobnou nocou, pán Stésichoros. Nezazlieval im ich strach. Pán len zriedka povolil svojim ľuďom využiť magické zariadenie. Mágia nebola určená pre obyčajných ľudí. Následky nepovoleného využitia magických predmetov väčšinou pozostávali z rôznych nepríjemných druhov usmrtenia previnilca. Ak teda prežil magický experiment. Nauplius osobne videl ako podobným aparátom dorazila na miesto určenia len polovica prenášaného. Ľavá.
Počas zvlášť zlých nocí vo sne znova videl ako na farebné dlaždice dopadajú kusy čreva a ďalších vecí, ktoré človek obyčajne nosí v bruchu. V duchu znova preklial náhodu, vďaka ktorej mal teraz možnosť netešiť sa na magický presun vlastnej osoby. Pôvodne mal len vyinkasovať polročné poplatky od užívateľa pozemkov. Pretože Faidon v tomto ročnom období zvyčajne platil vzácnym olejom lisovaným z kvetov liečivých rastlín, ktorému nesvedčalo dlhé natriasanie sa po zlých cestách, pán Stésichoros povolil pri spiatočnej ceste použiť presunovač. Keď na dvor statku dobehol schvátený výrastok, pastiersky učeň z Hory hrobiek, so správou o zvláštnych úkazoch v Nekropolis, musel zmeniť plány. Liečivé oleje musia ešte pár dní vydržať u pôvodného majiteľa. Pán Stésichoros raz a navždy vydal príkaz, aby každého podozrivého cudzinca doviedli k nemu. Faidon obratom poskytol Naupliovým mužom vodcu a nezabudol sa najmenej stokrát ubezpečiť, že veliteľ určite, ale určite spomenie jeho ochotnú pomoc pánovi okolitého kraja.
Nauplius odpľul a ani sa nenamáhal pľuvanec rozotrieť podošvou. Jeho muži spojili štyri štvrťkruhy z bieleho materiálu, ktorý na ohmat pripomínal porcelán, no zároveň mal pevnosť kovu. Sám skontroloval spoje, jeho črevá si nezaslúžili skončiť v blate pánovho zadného dvora. Vydal rozkaz. Vojaci dovliekli zajatcov. Všetci traja boli v bezvedomí, ale živí. Podľa rozkazu. Pán miloval rozhovory s cudzincami. V jeho starostlivosti nemávali dlhú životnosť, preto ho vždy potešila čerstvá dodávka. Títo vyzerali zvlášť zaujímavo.
„Vy dvaja,“ ukázal na najmenej užitočných členov svojho oddielu, „pôjdete prví.“
Muži zbledli, ale rozkaz je rozkaz. Vstúpili do kruhu, kopije zvierali tak pevne až im zbeleli prsty. Hlupáci, ako keby im v tejto situácii mohli zbrane pomôcť! Nauplius predniesol iniciačné slovo, vojaci z kruhu zmizli. Bezo zvyšku. Vydýchol si. Ukradomky, jeho muži nemusia vedieť ako mu odľahlo. Presunovač fungoval.
Tentokrát.
Kopijou ukázal na zajatca s jazvou na líci. Vyzeral na bojovníka a mohol by robiť problémy, keď sa preberie. Pre istotu ho nechá zakovať do želiez ako prvého. Dvojica vojakov odtiahla bezvedomého do kruhu a všetci traja okamžite zmizli.
Intenzívny zápach kôz prezradil Mikisovu prítomnosť skôr ako sa ozval.
„Veliteľ, nezabudni pripomenúť pánovi, že som poslal chlapca na statok hneď, ako som videl ohnivú guľu na oblohe. Som dobrý služobník svojho pána. Aj jeho pána. Kázal mi všímať si nezvyčajné veci a ja si všímam! Poslal som chlapca. Povedz pánom, že som dobrý otrok. Obetoval som svoje posledné zásoby poriadneho jedla, len aby som tých cudzincov zdržal, kým prídete. Prikázal som chlapcovi, aby priviedol pomoc najkratšou cestou.“
„Hej, hej, spoľahni sa.“
„Povedal som ti, že mi zjedli večeru? Výbornú ovsenú kašu s kozím lojom. Sám som ju navaril. Nemáte nejaké jedlo pre hladného starca?“
Nauplia striaslo. „S kozím lojom?“
„Tak, s kozím. Veľmi chutná. Nezabudni povedať pánovi.“
„Určite,“ odvrátil sa vojak. Už ma vidíš. Odoslal ďalšieho zajatca. Posunkom určil štyroch vojakov, ktorí rozoberú presunovač a bezpečne ho dopravia do sídla pána Stésichora. Štyria stačia. V celom kraji sa nenájde blázon, ktorý by sa odvážil napadnúť pánových vojakov. S posledným zajatcom vstúpil do bieleho kruhu sám.
Magický vír Nauplia vypľul do blata na hospodárskom dvore za pánovým sídlom. Zatackal sa, ale svoju dôstojnosť zachránil rýchlym opretím o kopiju. Okolostojacim vojakom, ktorí vyvaľovali oči na nezvyčajné divadlo, posunkom prikázal, aby sa postarali o zajatcov. S prísne stisnutými perami a prižmúrenými očami sledoval ako rýchlo odtiahli cudzincov ku kováčovi, aby im založil okovy. Jeho mužom stačil jediný pohľad na veliteľovu tvár a svojou snahou zahanbili aj mravce. Spokojne kývol hlavou a rozvážnym krokom sa odobral za najbližší chliev. Šťastie stálo pri ňom. Podarilo sa mu vyprázdniť žalúdok bez zvedavých očí.

Sam prevrátil stránku a vďačne prijal od Gartha šálku horúcej kávy. Novopečený vlkodlak akosi samozrejme prevzal starostlivosť o kuchyňu. Varil litre kávy, zaobstarával pizzu, kým sa plukovník a domáci pán prehrabávali v desiatkach zväzkov a hľadali aspoň jednu užitočnú informáciu. Zatiaľ nemali šťastie. Zaostril na začiatok novej strany, písmená sa roztancovali, nedokázal prečítať už ani slovo. Na okamih zavrel oči a pošúchal si koreň nosa a pokúsil sa sústrediť. Niečo...
„Mal by si sa na chvíľu položiť na ucho, chlapče.“
„Netreba, pane. Nie som unavený,“ zaklamal statočne Sam. Za hodinu v posteli by momentálne dal svoj celoročný príjem. Aj keď, ako vzápätí triezvo usúdil, to nebola práve vysoká suma, vzhľadom na finančné zdroje bratov Winchestrovcov. Sklonil hlavu nad knihu. Už len skutočnosť, že nedokáže udržať svoje myšlienky pod kontrolou, je dôkaz nesmiernej únavy.
„Ako myslíš,“ plukovník vyprázdnil svoju šálku a vrátil sa k práci.
Mladší Winchester rovnako odhodlane uprel zrak na prvý riadok, roztancované písmenká zavírili rýchlejšie a neprestávali. Takto to nepôjde. Odložil knihu. „Ja musím...,“ postavil sa a mávol rukou smerom k toaletám. Plukovník ani nezdvihol oči od knihy. V posledných hodinách komunikoval len v prípadoch, keď konzultovali nejakú informáciu, ktorá mohla mať význam pri riešení zmiznutia jeho blízkych. Sam si mimovoľne zahryzol do pery. Jemu zmizol brat, no plukovník prišiel o dvoch členov rodiny a teraz akoby cítil povinnosť vynakladať dvojnásobnú námahu. Mladší Winchester na okamih zaváhal, mal zostať a pokračovať v hľadaní ale... Skutočne potreboval vypustiť prebytočné tekutiny a chvíľu na usporiadanie myšlienok. Už hodiny sa nemohol zbaviť pocitu, že mu uniká niečo dôležité. Čosi, čo celý čas mal pod nosom a čomu nevenoval dostatok pozornosti.

Sam otočil kohútik a pozoroval vodu padajúcu na jeho ruky. Celkom odosobnene, akoby to neboli jeho ruky o ktoré sa triešti tenký prúd vody zo staromódnej vodovodnej batérie. Akoby patrili cudziemu človeku... akoby ich nepoznával... akoby boli niečo...
Niečo iné!
Niečo zvláštne!
Niečo s čím sa doteraz nestretol!
Zastavil vodu, mokré ruky narýchlo utrel do nohavíc. Že mu to nenapadlo skôr! Garth mal pravdu! Celkom od začiatku mal ten záhradný trpaslík pravdu! Je tu ešte niečo iné! Niečo, s čím sa ani Castiel doteraz nestretol. Niečo, čo dokázalo prekvapiť aj skúseného čarodeja. Niečo v Deanovi, čo ho oberalo o životnú silu! A on to celý čas nevidel! Najradšej by sa zahryzol do vlastného zadku! No vzhľadom na skutočnosť, že táto činnosť, odhliadnuc od jej fyziologickej nemožnosti, by nepriniesla žiadny pozitívny výsledok, radšej zrýchlil krok, aby sa čo najskôr dostal do knižnice.
O pár hodín neskôr to zahryznutie do vlastného zadku celkom vážne zvažoval. Taký bol na seba hrdý, že vydedukoval dôležitú stopu. Nadšenie, s ktorým sa pustil so pátrania, prinieslo ovocie. Problém bol, že toho ovocia bolo priveľa. Kúziel, ktoré na svoje uskutočnenie potrebovali životnú energiu, len za prvú hodinu našiel tri. Za ďalšiu dve, a potom mal šťastie. Alebo smolu. Záleží od uhla pohľadu. Do svitania našiel podobných kúziel trinásť. A všetky vyžadovali životnú energiu jedného alebo viacerých viac-menej dobrovoľných subjektov. Až potom pochopil, že na vec išiel z nesprávneho konca. Nemal sa zdržovať identifikáciou kúzla. Mal identifikovať toho hajzľa, ktorý na Deana vyciciavacie kúzlo uvalil. Pri tej príležitosti sa dotyčného spýta, kam zašantročil jeho brata! Skvelý plán! Mal len jednu malú chybu. Nemal ani najmenšie tušenie, kde začať s pátraním. Pred Deanovým zranením viac týždňov neboli v kontakte. Kadiaľ starší Winchester chodil? S kým sa stretol? Komu stupil na otlak? Priveľa otázok.
„Civíš na tú istú stránku už dobrých dvadsať minút v kuse, chlapče.“ Plukovníkov hlas akoby prichádzal z vedľajšej miestnosti. Pre Sama nebolo ťažké ignorovať ho. Veľkú ruku, ktorá mu vzala a zavrela knihu, už ignorovať nemohol. „Choď sa na chvíľu položiť do pelechu. Nikomu nepomôže, keď sa zložíš na hromadu.“
Nemal silu odporovať. Najmä preto, že starší muž mal pravdu. Oprel sa obidvomi rukami o stôl, pomaly vstal, knižnica sa rozhojdala ako loď na rozbúrenom mori. Nadýchol sa a miestnosť sa upokojila. Pomaly, inak nedokázal, prešiel na chodbu. Z náhleho popudu prešiel okolo dverí do svojej spálne. Jemne potlačil dvere do bratovej izby. Zázrak sa nekonal. Dean nesedel v kúte, neležal na posteli. Kľakol si k autodráhe položenej na podlahe. Prstom brnkol do autíčok, zoradených na štartovacej čiare. Na písacom stole ležal otvorený komiks, na nočnom stolíku načatý kúsok sendviča. Na vankúši bol ešte stále zreteľný odtlačok Deanovej hlavy. Mechanicky upravil pokrčenú prikrývku, položil dlaň na vankúš. Možno z vyčerpania, možno z pocitu viny, odrazu mal v hrdle hrču, v očiach slzy a v kolenách vatu. Skrútil sa posteli do klbka, vankúš si pritískal na hruď namiesto strateného brata. Posledná myšlienka, kým sa prepadol do tmy, patrila Deanovi.

Prvá Deanova myšlienka po prebratí sa týkala neutešeného stavu jeho tela a hlavy zvlášť. Druhá tiež, len ju predĺžil o jednu či dve nadávky. Tretia bola zbožné prianie. Keď otvorí oči, bude vo vlastnej posteli. Vlastne, tentokrát bude stačiť vlastný svet. Aj keby mal domov dôjsť pešo alebo, čert to ber, hoci aj lietadlom. Otvoril oči. Nie, bunker sa nekoná. A takisto aj ani cheeseburger so slaninou, vychladené pivo, Sam s novým prípadom a... sloboda. Prvé čo uvidel, boli mreže. Solídne, hrubé ako dva spojené prsty, a bolo ich veľa. Ako sa na poctivú väzenskú celu patrí. Inak sa miestnosť, v ktorej sa prebral, nazvať nedala. Tri steny kamenné, štvrtá zahradená železnými mrežami. Miestami hrdzaveli, ale na hrozivosti im to neuberalo. Zariadenie bolo prosté, trocha slamy, voľne rozhodenej po kamennej podlahe. Hygienické zariadenie nahradzovalo vedro v kúte a k miestnemu ubytovaciemu servisu patrilo aj poskytnutie slušivých okov na zápästia obyvateľov. Svoje sklamanie sa pokúsil vyjadriť verbálne. Obľúbenou nadávkou. Vo zvukoch, ktoré zo seba vytlačil ju nespoznal.
„Dean? Chvalabohu! Konečne si otvoril oči. Mám tu trochu vody? Napiješ sa? Musíš byť smädný! Ja som. Keby som mohol, vypijem ju všetku sám.“ Steven drmolil ako o život. Našťastie pre Deana, slová sprevádzali činy. Dvaja rozostretí Stevenovia mu pritisli k ústam drevený črpák. Voda zapáchala a chutila všelijako, len nie ako slušná pitná voda. Najhoršie však bolo, že jej bolo málo. Posledný hlt mu zabehol, rozkašľal sa. Narazené rebrá zaprotestovali, hlava celkom vážne pohrozila prasknutím. Ohmatal si zátylok a plece. Zaschnutá krv pri pohybe popraskala, na prstoch mu zostali tmavočervené omrvinky. Rozostrení Stevenovia sa konečne ustálili do jedného ušpineného, ustaraného chlapca.
„Kde sme?“ Deanove hlasivky už začali spolupracovať.
„V base. Myslím,“ Steven si nešťastne sadol na päty. Charakter miestnosti, jej zariadenie a fakt, že boli spútaní, podporoval predloženú hypotézu.
„To som si všimol,“ lovec sa pokúsil posadiť. Zostalo len pri pokuse. „Niečo bližšie nevieš?“
„Ľutujem,“ chlapec potriasol hlavou. Následný úškľabok svedčil o tom, že to nebol jeho najlepší nápad. Veľká hrča na čele, podliatina pod pravým okom a rozrazená dolná pera dokazovali, že ani s ním sa únoscovia nemaznali. „Prebral som sa pred pár hodinami, asi. Neviem, koľko je hodín. Zobrali mi hodinky. Vlastne, zobrali mi úplne všetko. Ešte aj topánky.“
Lovec opatrne pohol nohami, aj jeho tenisky boli preč.
„Ja... snažil som sa privolať pomoc. Po chvíli prišiel... muž... aspoň myslím. Vyzerá ako kríženec gorily so žralokom. Nepáčilo sa mu, že robím hluk,“ Steven si mimovoľne siahol na preťatú peru. „Ale po chvíli doniesol vodu a vedro. Prosil som ho, aby doviedol doktora, ale asi mi nerozumel. Teda, ja som mu nerozumel ani slovo. Nie, že by bol zhovorčivý.“
„Doktora?“
„Irv nevyzerá dobre. Stále sa ešte neprebral a...“
Dean zariskoval a nadvihol hlavu. V rohu cely videl ležiace telo.
„Čo je s ním?“
„Má rozbitú hlavu. Veľmi,“ Steven tú svoju nevedomky vtiahol medzi plecia. „Obviazal som ho svojím tričkom, ale stratil veľa krvi. Potreboval by nemocnicu a poriadneho lekára. Alebo zázrak,“ dokončil vecne.
Kohokoľvek iného by chlapcovo vyhlásenie prinútilo premýšľať o jeho duševnom stave, ale Dean bol lovec a sám sa na zázrak spoliehal už viackrát.
„Nejaký by sa zišiel,“ súhlasil. Druhý pokus o zmenu polohy sa podaril, aj keď so Stevenovou pomocou. Oprel sa o stenu a začal analyzovať. Pomerne malá cela nemala okno. Dvere v strede mrežovej steny boli malé a opatrené dôkladným zámkom. Podľa umiestnenia pántov sa otvárali smerom von. Chodba, aspoň ten kus, ktorý mohol vidieť, bola široká, najmenej päť krokov a vydláždená hladkými kameňmi. Samozrejme, žalárnici, na rozdiel od väzňov mali nárok na komfort. O väzňov v žiadnom štátnom zriadení nikdy nebola núdza, ale spoľahlivých žalárnikov aby jeden hľadal lupou. Na druhej strane chodby videl ďalšiu celu a ruka, ktorá zvierala mrežu, bola určite detská.
Steven si všimol, kam sa lovec pozerá. „Trochu som sa poobzeral, kým ste boli, mhm... mimo. Oproti je uväznená rodina, rodičia a dve deti, chlapec a dieťa. Nevyzerajú šťastne. Pokúsil som sa nadviazať kontakt, ale... Nerozumejú, čo hovorím a na pantomímu nereagujú. Len ten chlapček sa zasmial, keď som predvádzal svoj najlepší pokus o zdvorilý pozdrav. Otec ho hneď zahriakol. No, aspoň to tak znelo. Potom ich všetkých zatiahol dozadu a zazeral na mňa.“
Naozaj, pri zadnej stene cely sa dali v šere rozoznať tri postavy. Muž jednou rukou objímal ženu v roztrhanej halene a druhou dievča, asi trinásťročné, tiež v roztrhanej halene. Chlapček, asi päťročný, ignoroval otcove príkazy, prednášané sípavým šeptom a zvedavo pritískal špinavú tváričku na mreže.
„No, ja tiež od radosti z kože nevyskakujem,“ zamumlal lovec.
Situácia skutočne bola všelijaká, len nie potešujúca. Ovzdušie beznádeje, ktoré vo väzení panovalo, zhoršovali výpary ľudských exkrementov a absencia akéhokoľvek vetracieho zariadenia. Ticho rušilo kvapkanie vody z vlhkých stien a občasné vzdychy.
Steven zo zdvorilosti chvíľu posedel pri Deanovi, potom sa presťahoval k adoptovanému bratrancovi, aj keď viac ako držať ho za ruku, pre neho nemohol urobiť.
Čas pokročil. Aspoň podľa intenzity škvŕkania v žalúdkoch uväznených. Inak čas merať nemohli. Olejové lampičky blikali celú noc a deň rovnako slabo, denné svetlo do väznice nemalo prístup. Škripot drevených koliesok malého vozíka, na ktorom si obrovský žalárnik kvôli pohodliu viezol putňu s vodou, ohlasoval najpríjemnejšiu z atrakcií, ktoré mala väznica v ponuke. Ako sa hneď ukázalo, pozostávala z troch tenkých placiek a džbánika vody, prestrčených otvorom v mreži.
Po predchádzajúcej skúsenosti sa Stevenova prosba o pomoc pre Irvina obmedzila na pohľad ublíženého šteniatka. Deanova tiež, hoci v jeho prípade to bol skôr pohľad rozzúrenej argentínskej dogy. Žalárnik pri pohľade na väzňa v bezvedomí niečo zamumlal a nenáhlivo pokračoval v rozdeľovaní jedla. Keď škripot drevených koliesok zatíchol v diaľke, dlhú dobu sa nič nedialo. Lovec rezignovane pokrčil plecia, zdvihol z podlahy placky, po krátkom rozmýšľaní dve podal Stevenovi a do poslednej sa pustil sám. Placka bola tenká, na okraji pripálená a celkom bez chuti, ale zjedol ju v rekordnom čase. Najmladší Simmons sa tiež nenechal dvakrát ponúkať.
Ticho po jedle bolo rovnako hrôzostrašné ako ticho pred jedlom. Dean sa pokúsil postaviť, sám sa čudoval, že pokus bol úspešný. Reťaze pri každom pohybe rinčali, radšej ich prichytil. Obhliadka ubytovacích priestorov netrvala dlho. Najviac času venoval štúdiu ukotvenia mreží do múru. Pri prezeraní sľubného miesta tesne nad podlahou ho prekvapil príchod obrovského žalárnika. Keby rúčka na vedre, ktoré niesol nezaškrípala, nachytal by ho s nosom nalepeným na zvlášť zhrdzavenej mreži. Takto sa stihol posadiť do kúta a hlavu spustiť do dlaní. Príchod zástupcu represívnej moci vyvolal zvláštnu reakciu uväznených. Zo všetkých kútov bolo počuť šuchot slamy, akoby sa obyvatelia ciel snažili zahrabať čo najhlbšie. Obor sa dotkol dvier cely talizmanom, ktorý mal zavesený na motúziku okolo krku. Poslušne sa otvorili.
Čert aby to!!! Magický zámok! Lovec zvážil možnosť, že skočí po obrovi a... dostane poriadnu nakladačku. Rozhodne nebol vo forme a v takej forme aby holými rukami sám premohol tohto... monštrum... nebol nikdy v živote.
Žalárnik vstúpil do cely úplne bezstarostne, ako do remeselník do vlastnej dielne. Dokonca ani dvere za sebou nezavrel. Úsporným, nenáhlivým pohybom zdvihol vedro a vyšplechol vodu na ležiaceho. Spokojný s odborne podanou prvou pomocou prikývol a rovnako nenáhlivo ako prišiel, tak aj odišiel. Až keď mreža opäť zaklapla, si Steven a Dean uvedomili, že by mohli zavrieť ústa.
Najmladší Simmons zatriasol adoptovaným bratrancom.
„Irv! Irv! Žiješ?“
Svojrázna kúra napodiv zaúčinkovala, zranený sa prebral.
„Hej. Aspoň myslím.“
„Chvalabohu! Zľakol som sa, že ťa utopil! To hovädo! Ten kretén! Ten...“
Poslednú nadávku prerušili naliehavé zvuky z cely na druhej strany chodby. Sused štvorčlennej rodiny zúfalými posunkami a výraznou mimikou naznačoval prosby o udržanie ticha. Keď si všimol, že upútal pozornosť zvláštnych cudzincov prilepil sa na svoju mrežu a naliehavo stále dookola opakoval pár slov.
„Šetri paru, kamoš,“ poradil mu Dean. „Tu ti aj tak nikto nerozumie.“ Sám sa zariadil podľa svojej rady a presunul sa k spoluväzňom.
„Ako, felčiar?“
Dostal nezvyčajne krátku odpoveď. „Žijem.“
Viac dobrých správ v sklade nemal.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 293
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.02.18 13:46

Rozliata voda na podlahe rozmáčala zaschnuté škvrny. Niektoré mali pravdepodobne organický pôvod, pretože začali nepríjemne smrdieť. Sedieť v kaluži, navyše v smradľavej, sa nechcelo ani jednému. Presťahovali sa do suchšieho kúta cely. Ako bonus získali výhľad na znepokojeného suseda. Chlapík sa buď veľmi nudil, alebo mal fakt veľký problém, pretože gestikuloval ako mím na súťaži. Keď sa mu opäť podarilo upútať pozornosť cudzincov, s odhodlanosťou zúfalca zopakoval svoju vetu.
„Čo furt otravuje? Zalez, človeče,“ mávol rukou lovec. „My vieme, že si nevinný. To sú tu všetci, my traja zvlášť.“
„Počkaj,“ zadržal ho liečiteľ. „Možno nám chce povedať niečo dôležité.“ Zdvihol ruku na pozdrav v univerzálnom geste, aspoň dúfal. Chlapík sa usmial od ucha k uchu, stav jeho chrupu by priviedol k slzám nejedného zubára.
„Zenondos,“ položil si ruku na hruď.
Irvin si sadol na päty, tvárou k spoluväzňovi a napodobnil jeho gesto. „Irvin.“ Ukázal na postavu vedľa. „Dean.“
Domorodec potešene prikývol, veľmi dobre. Formality už majú za sebou. Lovec sa pri zvuku svojho mena strhol.
„Chceš niečo?“
„Nie. Predstavil som ťa nášmu novému priateľovi.“
Dean sa obzrel a nepriateľským pohľadom premeral nízkeho, opáleného muža v roztrhanej halene. „Nech ide do čerta aj s celou svojou...“
„Trochu viac zdvorilosti, prosím. Náš komunikatívny priateľ nám môže poskytnúť vzácne informácie.“
Zenondos zopakoval posunok, ktorý medzi otrokmi nahradzoval otázku odkiaľ si? Ten šedivý, ktorý ukázal záujem o kontakt, pokrčil plecami, akože nerozumie. Zenonda opustil optimizmus, aby sa vzápätí vrátil v obrovskej vlne.  
„Zdravím,“ ozval sa cudzinec, síce so zvláštnym prízvukom ale vcelku zrozumiteľne. „Porozprávame sa?“

Deana čoskoro omrzelo počúvať rozhovor, z ktorého nerozumel ani slovo, tak radšej pokračoval v obhliadke miestnosti. Touto činnosťou síce zabil nejaký čas, ale to bol zároveň aj jej jediný výsledok. V celej kobke našiel len jedno slabé miesto, kúsok zhrdzavenej mreže. Aj ten kúsok mal ešte dosť sily na to, aby zastavil býka v rozbehu. Buď odtiaľto odídu dvermi alebo skončia ako škvrny organického pôvodu na podlahe. Rezignovane klesol vedľa Stevena. Chlapec na okamih zdvihol hlavu.
„Zobudil som ťa?“
„Nespím. Nemôžem spať. Je mi zima, som hladný a... Toto nemôže byť skutočné. Je to len zvlášť odporný sen, nočná mora, halucinácia.“
„Asi ťa sklamem. Ja som skutočný a toto tu,“ lovec nadvihol reťaz spájajúcu okovy na zápästiach, „tiež.“
„Hej, ja viem, ale.... Bojím sa. Som na smrť vystrašený. Keby tu nebol Irv, tak plačem od strachu ako malé decko.“
„Si ešte decko,“ zamumlal Dean. „Nerob paniku. Dostaneme sa domov. Niečo už s felčiarom vymyslíme,“ dodal s istotou, ktorú necítil.
Steven potiahol nosom a tesnejšie sa pritiahol k lovcovi. Po chvíľke si oprel hlavu o plece staršieho muža a o ďalšiu už obaja pravidelne oddychovali zo spánku.
Prebudilo ich ticho. Ten druh absencie zvuku, ktorý sa vyskytuje tesne pred povelom na útok alebo pred bodnutím dýkou do chrbta. Úder osudu tentokrát na seba vzal podobu skupiny ozbrojencov.

Nauplius mal svoju prácu rád. Post zástupcu veliteľa jedného z menších oddielov pánových ozbrojencov mu zaisťoval prídel obilia, oleja, vína aj nezanedbateľnú dávku úcty. Mal na ňu právo, väčšiu časť života slúžil ako obyčajný vojak a poddôstojník. Vlani o takomto čase, ako jeden zo starších poddôstojníkov, mohol snívať o povýšení na veliteľa malej vojenskej jednotky pridelenej na ochranu niektorého z pánových majetkov. Samostatné velenie niekde na malom statku na konci sveta. Pokojný život v dostatku, osladený priazňou ochotných otrokýň. Hej, vtedy ešte mal svoju prácu rád. Po žatve sa to zmenilo.
Veľa vecí sa po žatve zmenilo.
Najskôr vyhorela pánova pevnosť v Kyrené. Pánovi Stésichorovi oheň neublížil, samozrejme ako inak, ale hovorilo sa, že okrem neho sa z pevnosti nezachránila živá duša. A tiež sa povrávalo, že pán svoju pevnosť zapálil sám. V záchvate nudy. Stará pevnosť ho znudila, so všetkým čo bolo v nej. Všetci zhoreli, vrátane príslušníkov pánovej osobnej gardy, jeho háremu, najmladšieho syna a niekoľko tuctov otrokov. Pán Stésichoros sa presťahoval do svojho domu v Epidaure. V paláci v malom meste pán čakal na opravu svojej pevnosti. Zostavil novú osobnú gardu, vybral najschopnejších zo svojich dôstojník a poddôstojníkov. Do nového háremu nakúpil najkrajšie panny, ktoré ponúkal miestny trh a usilovne pracoval na novom synovi. Osobne dohliadal na stavbu pevnosti, ale našiel si dosť času aj na starostlivosť o svoje ostatné majetky. Najčastejšie sa zdržoval na svojom statku v Diarsii. Pánova sústredená pozornosť čoskoro priniesla výsledky. Počet otrokov pracujúcich v dome prudko klesol. Pán nástojil na perfektnej obsluhe, na ktorú bol zvyknutý v pevnosti. Správca straty nahradil otrokmi pracujúcimi zvyčajne na poli. Väčšina z nich nevydržala ani pol dňa. Stav pracovných síl na pánových okolitých majetkoch v krátkom čase klesol pod kritickú hranicu, výkon tiež a s nimi aj výnosy. Pán zúril. Na ľudí v jeho okolí, veliteľov osobnej gardy nevynímajúc, mala zlá nálada potomka bohov zhubný vplyv. Postup z radového strážcu na veliteľa obvykle netrval viac ako pár desiatok dní a pán nástupcu zvyčajne určil náhodným výberom spomedzi vojakov, ktorí prežili jeho výbuch hnevu. Nauplius mal jednoducho smolu, že v ten deň pozrel na neho. Ako veliteľ pánovej osobnej stráže mal veľa povinností. Nie všetky boli príjemné. Vlastne väčšina. Najhoršie však bolo, keď musel zotrvávať v pánovej blízkosti aj počas jeho súkromných zábaviek s otrokmi. To boli pre Nauplia zlé chvíle.
Veľmi zlé.
Kráčal na čele hliadky do podzemia. Pán prikázal priviesť rodinu otrokov, ktorú chcel potrestať. Nauplius poslúchol, nemal inú možnosť. Cestou však v duchu vymýšľal neodkladnú povinnosť, ktorá by si vyžadovala jeho prítomnosť pokiaľ možno čo najďalej od pána a jeho zábaviek. Rozštvrtiť sluhu, ktorý rozlial drahé víno, bolo plytvanie pracovnou silou, ale ak to pána uspokojilo, tak nech. Ale umučiť štvorčlennú rodinu len preto, že malé dieťa nepozdravilo pána náležitým spôsobom... Nie, niektoré veci Naupliova hlava jednoducho nepoberie. So starostlivo meravou tvárou sledoval ako vojaci rodinu vytiahli z klietky. Vychudnutý muž, pritískajúc k sebe ženu a dcéru, sa snažil zahrabať pod otiepku slamy a slabým hlasom opakoval stále dookola, že oni sú nevinní. Všetko zavinil syn, ktorého  sa zriekajú. Nech pán potrestá jeho. Len jeho. Malý chlapec, odstrčený od rodičov a sestry  nechápavo prestupoval z nôžky na nôžku a zúfalo nariekal. Veľké slzy na vychudnutej tvári a nekonečný žiaľ v detských očiach nedokázali bez pohnutia zniesť ani vojaci. Odvracali zrak, keď hnali úbohú skupinku na smrť, ktorá nebude rýchla ani ľahká. Aj Nauplius sa odvrátil, ako veliteľ predsa musel skontrolovať zostávajúcich väzňov. Podľa očakávania, čakatelia na smrť v ostatných kobkách sa snažili byť neviditeľní. Až na jednu výnimku.
Najnovší prírastok, tí zvláštni cudzinci. Najmladší visel na mreži a čosi vykrikoval tou svojou hatmatilkou. Starší stáli vedľa a pozerali ako vojaci odvádzajú otrokov. No, nech hľadia. Viac aj tak nemohli urobiť. Keď zachytili jeho pohľad, bojovník, ten s jazvou na tvári, prešiel ukazovákom po krku a mykol hlavou k nim. Gesto nepotrebovalo preklad, Nauplius pochopil, no vyhrážka sa ho nedotkla.  On predsa nemal vlastnú vôľu, len poslúchal pánove príkazy. Ak si pán zmyslel využiť umučenie štyroch otrokov na vystrašenie troch zvláštnych cudzincov, je to jeho vec. Len jeho a tých cudzincov. Pevnejšie zovrel rukoväť meča a rozhodol sa, musí skontrolovať stráž v južnej vinici. Ihneď. Neplánovaná inšpekcia zdvihne morálku mužstva. To pochopí aj pán Stésichoros.

„Kam ich odvádzajú?“ Steven sa popri mreži zviezol do sedu na podlahu. Irvin pohol rukou, aby ho zdvihol. V polovici si pohyb rozmyslel a posadil sa vedľa. Podlaha sa smerom k stene zvažovala, takže okolo mreže bola najsuchšia.
„Neviem,“ oprel boľavú hlavu o studené železo. Chlad tíšil bolesť, nepatrne.
„Mám zlé tušenie, že sa to čoskoro dozvieme,“ prisadol si lovec.
Tušenie Deana neklamalo. Kvílenie, ktoré do väzenia doľahlo, prinútilo ostatných obyvateľov zahrabať sa ešte hlbšie do slamy.  
„Čo to bolo?“ spýtal sa pomaly Steven, pretože tušil odpoveď a chcel, aby mu ju niekto nepotvrdil.
Lovec spustil hlavu do dlaní. Príšerné zvuky príliš pripomínali miesto, na ktoré chcel zo všetkých síl zabudnúť.
Zodpovedať otázku musel Irvin.
„Oni.“
„Bože môj! To predsa nesmú! Musíme ich zastaviť! Musíme niečo urobiť!“ Steven vyskočil na rovné nohy.
„Čo?“ Irvinov  príspevok do diskusie bol krátky a k veci.
„Čo? Čo?! Niečo! Hocičo!“
„Napríklad?“
Najmladší Simmons sa nadýchol, aby... zistil, že nemá ani tušenie ako by oni v tejto situácii mohli niekomu pomôcť. Keby bol Irv v plnej kondícii, čo už dávno nie je, alebo keby boli voľní a mali zbrane alebo... keby mal aspoň topánky, aby mohol kopnúť do mreží, tak by sa možno trochu uľavilo. Nešťastne si sadol, čo najďalej od adoptovaného bratranca. Nech vie, že zúri. Správal sa ako nahnevané dieťa. Vedel to, ale nemohol si pomôcť.

Irvin opäť oprel hlavu o mreže. Zúfalo potreboval pár hodín pokoja na analýzu situácie. Predovšetkým bolo nutné zistiť, prečo sa dostali do tohto bizarného sveta práve oni traja. Vyhorený čarodej, práceneschopný lovec a chlapec po maturite. S ich príchodom má určite niečo spoločné dúhový most, ukrytý za tajnými dverami prázdnej hrobky. Ale...
Z úvah ho vyrušilo zasyčanie, tesne nad hladinou počuteľnosti. Had? Už len jedovatý plaz mu v ten deň chýbal ku šťastiu. Prudko sa obzrel a v duchu zaúpel, presvedčený, že jeho hlava sa rozpadla na tri kusy, minimálne. Na šťastie, na chodbe medzi kobkami nevidel žiadnu plazivú potvoru. Syčanie sa ozvalo znova, z kobky krížom oproti. Štíhly chlapík s nosom ako skoba mával rukami a snažil sa opäť upútať jeho pozornosť.  Ako keby žiadni vojaci neexistovali, pokračovali v prerušenom rozhovore.
Vzduch preťalo zvlášť hlasné zavytie. Zenondos sa mimovoľne prikrčil, ale vzápätí už zase gestikuloval smerom k zvláštnym cudzincom. Zvedavosť už zabila aj polobohov, on ale aj tak čakal na smrť. Keď už má zomrieť, tak nech je aspoň za čo, a pred odchodom do veľkého prázdna preskúma týchto zvláštnych ľudí.  

Dean znechutene pozrel na felčiara, štebotal s domorodcom od naproti ako so starým známym. Určite si vymieňali životne dôležité informácie ako je napríklad veľkosť hrubého domáceho produktu za posledných päť rokov v tunajšej gubernii. Kvílenie, ktoré napĺňalo väzenie do posledného centimetra sa mu vrývalo do nervov. Keby sa nehanbil, skrútil by sa do klbka s rukami na ušiach. Musí niečo robiť, hocičo, čo mu pomôže aspoň trochu nevnímať ten nárek. Pohľadom prebehol po cele, hľadajúc nejaký záchytný bod. Pristavil sa na Stevenovi. Chlapec sedel v kúte a prstom posúval po zemi steblo slamy. Pri zvlášť bolestných výkrikoch viditeľne zatínal zuby. Chudák chalan! Bez ďalšieho rozmýšľania sa posunul k nemu a vyhŕkol prvú vec, ktorá mu prišla na jazyk.
„Tak ako?“  
Steven neodpovedal, ďalej sa venoval uschnutému obilnému steblu.
„Ako doma? Všetci zdraví?“ nevzdával sa Dean s taktom jemu vlastným.
Teraz už chlapec zareagoval, pozrel na lovca tak, že jeho ruka mimovoľne skĺzla na miesto, kde zvyčajne skrýval  zbraň. Dean bol lovec, videl už všeličo  a pozeral do tváre samotnému Luciferovi, ale zo Stevenovho pohľadu mu takmer zamrzla krv v žilách. „Stalo sa niečo? Keď som sa naposledy díval, boli ste všetci v poriadku.“
„To muselo byť sakra dávno!“
„Hej, tipujem, že bolo. Nejaký čas som bol mimo prevádzky. Aspoň myslím.“
Steven konečne odvrátil tvár. „Prepáč. Nechcel som. Ja len... Už je toho na mňa jednoducho priveľa.“
„Hej, všetci sme v poslednom čase dostali zabrať.“ Dean sa oprel o mreže. Pokus nenápadne vytiahnuť zo Simmonsa niečo, čo by zaplnilo diery v jeho pamäti, zlyhal.
Neľudský rev utíchol. Kat si asi dával pauzu. Lovec využil príležitosť a zavrel oči. Ako hovorieval otec, John Winchester blahej pamäti, odpočívaj, keď môžeš, bojuj, keď musíš.
Najmladší Simmons zmietol steblo slamy medzi ostatné. Jeden spí, druhý kecá s domorodcom ako so susedom cez plot. Väzenie rozochvel ďalší výkrik, o oktávu vyšší ako predošlé. Steven si pritlačil dlane na uši a hlavu sklonil až ku kolenám. Nech už prestanú! Raz sa predsa aj táto nočná mora musí skončiť.

Irvin pohľadom skontroloval adoptovaného príbuzného. Viac pre neho momentálne nemohol urobiť. Mohol však zbierať informácie. Každá mohla mať cenu života. Väzeň na druhej strane chodby, Zenondos práve rozprával o zločine, ktorý spáchal. Do kobky ho uvrhli na príkaz samotného pána Stésichora.
Zenondos bol otrok, od narodenia. Jeho pán si všimol malého zvedavého chlapca a urobil z neho otĺkančeka a osobného sluhu pre svojich synov. Trávil s nimi všetok čas, aj počas vyučovania. Chlapci čoskoro zistili, že malého otroka môžu nielen zbiť, ale aj využiť na vypracovanie úloh, ktoré im zadával domáci učiteľ. Zenondos časom objavil čaro pánovej knižnice. Keď sa raz nestihol dosť rýchlo skryť, pán ho nachytal nad knihou. Viac z majiteľovho rozmaru ako z iných príčin, dostal  povolenie ďalej sa vzdelávať. Keď pánovi synovia vyrástli, predali ho ako domáceho učiteľa do inej rodiny. Na jeho predaji pán dobre zarobil. Ďalší tiež. Zenondos sa nesťažoval. Ako domáci učiteľ mal prístup do knižnice svojich pánov, nemusel ťažko pracovať na poli alebo v dielňach. Posledný predaj však nebol do rodiny s malými deťmi. Stésichoros, vážený potomok bohov, ho kúpil ako domáceho zabávača. Zenondos sa snažil, ako vedel až do chvíle, keď sa na pánovej hostine neopatrne zamiešal do rozhovoru hostí. Keby sa práve nezhovárali o spôsoboch, ktorými sa dajú usmrtiť polobohovia, pán by ho možno potrestal len bičovaním. Ale Zenondovým prekliatím bolo, že nikdy nevedel odolať možnosti pochváliť sa svojimi vedomosťami. Žiaľ, otrokovu vedomosť, že polobohov je možné zbaviť života pomocou kovaného železa, sa Stésichoros rozhodol odmeniť upečením za živa v bronzovom býkovi. To, že Zenondos ešte dýchal, nebolo zásluhou pánovho milosrdenstva, ale neschopnosťou správcu zaobstarať dostatočne veľkého bronzového býka s kvalitnou akustikou. Starý model  bol zničený spolu s pevnosťou. Pán si chcel vychutnať každý výkrik pečeného v najlepšej kvalite.
Vyhliadky na vlastnú budúcnosť otroka zjavne rozrušili, utiahol sa do kúta cely a cípom haleny si zakryl hlavu.
Vzhľadom na zvuky, ktoré sa šírili z mučiarne, sa Irvin nečudoval. Obrázok sveta, ktorý starý otrok načrtol s poetikou jemu vlastnou, hýril tmavými farbami. A mágiou, neuveriteľným množstvom mágie, prístupným len pre niektorých. Bytosti, ktoré si vyžadovali oslovenie bohovia, dokázali lusknutím prsta postaviť palác. Nesmrteľní, všemohúci vládcovia sveta, ktorí sa riadili len svojimi rozmarmi. Následky niektorých pôžitkov mali minimálne dve ruky a dve nohy, hlavu (väčšinou) a neukojiteľnú chuť odtrhnúť si čo najväčší kus sveta pre vlastné potreby. Polobohovia, potomkovia bohov a otrokýň, ovládali mágiu, tešili sa z neotrasiteľného zdravia, dlhého života a všeobecnej nenávisti. Pri vyberaní prostriedkov na uspokojovanie svojich potrieb v ničom nezaostávali za svojimi rozmarnými predkami. Veď načo sú otroci? Stésichoros v tomto ohľade predstavoval priemerného zástupcu svojho druhu. Jediný život, ktorý si cenil, bol jeho vlastný. Svoje magické schopnosti využíval výlučne pre svoje potešenie. Podľa jeho otroka, pôžitok nachádzal vo víne, dobrom jedle a cudzej bolesti. Vrátane bolesti detí, ako dokazoval žalostný krik z mučiarne.
Pre návštevníkov z cudzieho sveta, nainfikovaných nebezpečnými chorobami ako je vedomie vlastnej dôstojnosti alebo humanizmus, v tomto svete nebolo miesto.
Urodzený pán de Witt zaťal päste. Na indivíduá, ktoré ubližovali deťom, mal vyhradený názor. Od pozitívneho mal veľmi ďaleko, dalo by sa povedať, že sa vlastne nachádzal na druhom konci spektra. Ďalší strašný výkrik.
Stevena myklo, ale ďalej predstieral spánok. Kĺby na lovcových prstoch zbeleli, ako zaťal päste. Zvuky z mučiarne plnili svoj účel, psychicky deptať ostatných väzňov. Monštrum, ktoré dokáže  umučiť dieťa, sa určite príde osobne pokochať pohľadom na výsledok svojej práce.
Irvin pritiahol nohy bližšie k telu a z manžety nohavice vytiahol kancelársku spinku.
„Tieto železá spinkou neotvoríš,“ zamumlal Dean.
Irvin pozrel na lovca. Opieral sa o stenu, oči stále zavreté. „Viem.“ Narovnal spinku a pustil sa do práce.

Nauplius vykonával prehliadku najpomalšie ako vedel. Jeho muži potichu mumlali nadávky, keď kontroloval každý škrabanec na brnení z tvrdenej kože, každý zub na čepeli meča. Dvoch vojakov, ktorý sa dostatočne nepostarali o svoje zbrane, dal na mieste zbičovať. Viac dôvodov na predlžovanie inšpekcie nenašiel, musel sa vrátiť späť. Keď sa dostal mimo dohľad svojich hliadok, zosadol z koňa a povolil podkovu, tým získal výhovorku, pre prípad, že by sa pán zaujímal o jeho dlhú neprítomnosť.  Neďaleko statku stretol otroka, ktorý kráčal popri oslíkovi, zapriahnutému do malého vozíka. Náklad bol prekrytý kusom handry. Nemusel vidieť krvavé fľaky, aby uhádol čo otrok vezie. Vozík sa na nerovnej ceste zakolísal, spod handry vypadla malá zakrvavená ruka. Podľa veľkosti mohla patriť odrastenejšiemu dieťaťu alebo veľmi mladej žene. Staré zvyky zakazovali zabíjať deti a panny. Ako poznal pána, keď malá otrokyňa umierala, určite už panna nebola. Nauplius naprázdno prehltol a odvrátil zrak. Štvorčlenná rodina skončí v kope hnoja na okraji pánových polí. Aj po smrti musia pánovi prinášať úžitok. Ako hnojivo pre obilie.
Na statku čakali na veliteľa pánovej osobnej gardy rozkazy. Stésichoros zatúžil po rozhovore s cudzincami. Nauplius zostavil stráž, štyria ozbrojení muži proti trom zviazaným zajatcom stačia a zahlásil sa u pána. Stésichoros z kopy zvláštnych vecí, ktoré ležali pred ním na stole, niekoľko vybral a milostivo pokynul svojmu veliteľovi stráže. Nauplius, starostlivo schovával svoju nechuť voči návšteve väzenia, išiel vpredu. Ako veliteľ bol  zodpovedný za pánovu bezpečnosť a keď išiel prvý, nikto nevidel výraz na jeho tvári. Na pánov pokyn otvoril celu, v ktorej sedeli cudzinci. Pán vošiel dnu. Sám. Nauplius silnejšie zovrel rukoväť meča, ale proti pánovmu želaniu nemohol namietať.

Pri vstupe ozbrojencov uväznení ustúpili k zadnej stene kobky. Keď zamračený chlapík s chocholom na prilbe otvoril mrežu, nenašli žiadny dôvod zmeniť miesto. Liečiteľ a lovec s kamennými tvárami sledovali ako do kobky vošiel vysoký muž odetý v bielom hodvábe a zlate. Steven prekvapene vyvalil oči na ligotavé kučery vyčesané do vežovitého účesu.
„Prišla Márdž v blond verzii. Kde má Homéra?“
Návštevník síce Deanov vtip nepochopil, ale inštinktívne uhádol, že od poklony mal ďaleko. „Dávaj ty si pozor na jazyk. Môžeš oň prísť!“
„A hovorí ľudskou rečou!“ okomentoval lovec blondínovu znalosť angličtiny.
„Prekvapení?“ usmial sa  Stésichoros. Keby muréna disponovala dostatkom mimických svalov, aby dokázala poskladať tvárovú časť hlavy do úsmevu, dosiahla by podobný výraz. „Prekvapení ste vy počuť ma rozprávať vašou rečou?“
Za Deanovým úškrnom sa skrývala odpoveď, ktorú by potomok bohov nepokladal za úctivú ani po druhom sude vína. Našťastie zasiahol rozvážnejší člen spoločnosti.
„Áno, to sme,“ Irvin lakťom drgol lovca, aby mlčal.
Blondín v sukni si medzihru všimol a pobavila ho. „Ja naučil som sa vo vašej krajine hovoriť.“
Táto informácia cestovateľov neprekvapila. Keď mohli oni prísť sem, prečo by sa niekto odtiaľto  nemohol dostať do ich sveta?
Stésichoros stiahol obočie. Trochu mu pokazili radosť. Cudzinci. Nevedia sa správať. „Vaša krajina. Zvláštna. Veľa zvuku. Veľa ponáhľania. Veľa vecí. Veľa... hm... špiny. Veľmi zvláštna. Veľký potenciál. Veľmi dobrý obchod.“
Traja väzni nereagovali. Ani jeden z nich sa aktívne nezaujímal o turistický ruch ani o názory turistov na hospodársku situáciu, aj keď pochádzali z inej dimenzie.
Domáci pán prižmúril oči. Jeho špeh, samozrejme, že mal špehov vo vlastnej domácnosti, ako inak by vedel, komu môže veriť, mu ohlásil obsah rozhovoru medzi cudzincami a šašom, odsúdeným na smrť. Veľa nového sa nedozvedel. Cudzinci sú veľmi zdržanliví.  Nechali hovoriť toho hlupáka Zenondia.
Zbierali informácie. Presne ako predpokladal.
Boli nebezpeční. Presne ako predpokladal.
Prišli ho zabiť. Presne ako predpokladal.    
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 57
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.02.18 7:37

aceras1: Ďakujem za skvelé pokračovania a za prekvapivé novinky v príbehu. Tvoje opisy skutočností sú neskutočne zábavné ( slušivé ozdoby z okov, opis pánovho záujmu o majetok, chatka u starého otroka na pastve,... môžem pokračovať donekonečna ).

Som veľmi zvedavá, kto má v tomto celom premiestnení prstiská, ale kľudne ma môžeš napínať ešte niekoľko ďalších kapitol, ja vydržím affraid
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 293
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   15.02.18 12:21

adrusik - ďakujem za priaznivú recenziu vyššie uvedených opisov. Čo na to mám povedať? No, snažím sa . Lepšie napísané, snažím sa snažiť a prikladám ďalší kúsok pre Tvoju zvedavosť

------------------

Zobudila ho vôňa smažených vajíčok a kávy.
„Myslel som, že budeš hladný. Niečo výdatné na raňajky.“ Nad tanierom a šálkou zažiaril ochotný úsmev na chudej tvári. Garth položil podnos na posteľ vedľa Sama. „Kým som ťa hľadal, skoro ti to vychladlo.“
„Prepáč. Ja len... Prišiel som sa sem pozrieť a... Ani neviem prečo a... Nejako...“
„Hej. Chápem.“ Malý muž v rozpakoch vopchal ruky do vreciek, ale napodiv vyzeral, že skutočne rozumie Samovým pocitom. „Aj mne chýba. Ste moji priatelia. Teda... vy dvaja ste najbližšie k tomu, čo sa označuje ako priatelia.“ Výraz na Garthovej tvári naznačil, že týmto odhalením prekvapil aj sám seba. Placho sa usmial. „Vieš, niektorým veciam nerozumiem. Vy dvaja... máte len jeden druhého... celé dni spolu... Ste parťáci a máte taký komplikovaný vzťah. Keď sa dvaja chlapi pohádajú tak si dajú cez hubu a je pokoj. Ale vy nie. Dean ti zachránil život a ty si ho poslal do čerta. No... samozrejme... nie doslova, ale...“
„Garth, tak to nebolo. Ja som...“ Sam si prehrabol vlasy. Neposlal brata do čerta. Len mu povedal. aby... „To bola komplikovaná situácia. Nevieš všetko a...“
„Viem, že si chcel zavrieť bránu do pekla. Viem, že ti v tom Dean na poslednú chvíľu zabránil a viem, že do teba nasťahoval anjela, ktorý vás využil. Oklamal vás a zabil Kevina. Dean mi to povedal. Chcel ti zachrániť život. To bol skutočne až taký zločin, že si musel od seba odohnať svojho brata? Tebe ani raz nenapadlo, že nielen ty si bol oklamaný? Ako sa asi cítil Dean? Veď Kevina prijal za člena rodiny, staral sa o neho, cítil sa za neho zodpovedný. Myslel si aspoň sekundu na svojho brata? Alebo si si, ako vždy, hýčkal len svoje úbohučké ubolené ego?“
Sam prekvapene otvoril ústa. Garth mával svoje chvíľky, ale toto prehováranie do duše bolo na malého mužíčka absolútne netypické.
„A vôbec, napadlo ti niekedy, čo by sa stalo, keby ťa Dean nezadržal a ty by si zavrel pekelné brány? Kam by sa asi tak podeli všetky tie čierne duše hriešnikov, ktorí denne zomierajú?“
Sam ústa zase zavrel. To bol zásah do čierneho. Od uzavretia nebeských brán, duše zomrelých zostávali za závojom a nemohli sa pohnúť ďalej. Ale to boli dobrí ľudia, ktorí nepociťovali potrebu ubližovať iným. Keby na svete zostávali duše vrahov a násilníkov.... Až ho striaslo.
„Iste. Pre teba bolo dôležitejšie leštiť si svoju ublíženosť, ako pozrieť sa na vec aj z iného uhla pohľadu.“ Garth sa otočil a vyšiel z izby. Pri odchode buchol dverami až celá izba poskočila.
Sam otvoril oči. V náručí zvieral bratov vankúš. V izbe bol sám, žiadny podnos s raňajkami nevidel, len duch neodbytných výčitiek svedomia sa vznášal všade okolo. Posadil sa a prehrabol si vlasy. Garth, alebo čo už to bolo, mal pravdu. Chcelo to pohľad na vec z iného uhla.
Plukovníka a vlkodlaka v zácviku našiel v kuchyni nad raňajkami. Starší muž ďobkal do cereálií, Garth sa uspokojil so šálkou kávy. Winchestrovci nedisponovali čerstvým srdcom do zásoby.
„Garth,“ začal Sam bez úvodu, „keď si stretol Deana, bolo na ňom niečo zvláštne?“
Malý mužík vyvalil oči. „Niečo zvláštne? V akom zmysle?“
„V našom zmysle. Správal sa nejako inak... Hovoril z cesty? Alebo...? Niečo zvláštne.“
Garth pokrútil hlavou. „Nie. Možno bol trochu pod parou... a v depresii. Ale inak bol úplne normálny. Teda... ak sa v súvislosti s vami dá o niečom povedať, že je to normálne... Bez urážky.“
Sam prikývol. Normálne. Nočný lov na upíra, aspoň raz za mesiac. Vlkodlak pri raňajkách, nič nezvyčajné. Porušenie zákona, každý druhý deň. „Nevieš na čom robil?“
„Spomenul hniezdo upírov niekde na juhu a dve jednoduché posoľ a spáľ na stredozápade. Potom sa začal navážať do víly Zubničky a... zmenili sme tému.“
„Nestopoval čarodejnicu alebo niečo podobné?“
„Nie,“ malý mužík pokrčil plecia. „Nie, skôr sa sťažoval, že má samé nudné prípady. Žiadna strieľačka ani adrenalín.“
Hej, to dávalo zmysel. Párkrát sa už stalo, že metabytosti nachytali Winchestrovcov nepripravených, ale nikdy sa im to nevyplatilo. Keby Deana pri plnom vedomí niekto očaroval, dlho by sa zo svojho úspechu netešil. Ale keby ho niekto očaroval... dajme tomu v stave celkovej amnézie a zníženého zmyslového vnímania? S vedomím, že Johna Doea nebude nikto hľadať? Naliehanie sestry Elgorthovej odrazu nebolo až tak dobroprajné pre pacienta.
„Myslím, že tu sme skončili. Ďalej musíme pátrať v teréne,“ vyhlásil Sam istejšie ako cítil.
Garth prikývol a vstal. Plukovníkovi dramatická výzva nestačila.
„Kam pôjdeme, chlapče?“
„Do Ústavu svätého Sebastiána. Mám pár otázok pre sestru Shailene Elgorthovú.“

Stésichoros odkiaľsi vytiahol zbraň. Deanovi nepripadala povedomá, ale Steven sa trhane nadýchol.
„Zbraň doniesli ste. Zbytočne.“ Odhodil pištoľ na podlahu. „Toto neviem, aký účel môže mať.“ V ruke držal autíčko so zotrvačníkom. Lovec cítil ako mu červenejú líca.
„Nevidel som nikdy podobnú vec,“ poloboh si hračku teatrálne poobzeral zo všetkých strán, kým ju odhodil za pištoľou. „Zvykom je prinášať dary pri návšteve domu cudzieho,“ pokračoval. „Dary hodnotné. Pre potechu a úžitok. Toto iba hračka je,“ v ruke držal Irvinov nôž na démonov. Liečiteľom trhlo, keď jeho najlepší výtvor letel oblúkom na kopu. „Nepoznáte alebo nectíte zvyky naše?“ položil načesaný blondín rečnícku otázku.
Lovec sa nadýchol na odpoveď, ktorá by mala s miestnymi zvyklosťami pramálo spoločného. Našťastie, nedostal príležitosť prehovoriť.
„Prišli vy ste sem so zbraňami...,“ domáci pán v predstieranom zamyslení študoval stenu po svojej ľavici. „a čudnými vecami. Obťažovali vy ste pastiera môjho syna. Napadli vy ste mojich mužov. Neohlásili vy ste svoj príchod ako obyčaj káže. Nocou vy ste sa zakrádali krajom. Prečo išli vy ste do Nekropolis? Neviete vy, že to zakázané je? “ pri otázke sa Stésichoros otočil k svojim nedobrovoľným hosťom. Na odpovedi mu zrejme veľmi záležalo.
Lovec s liečiteľom na seba pozreli, povedať pravdu asi nebude najbezpečnejšie.
„Nešli sme medzi hrobky,“ ozval sa Steven. „Odchádzali sme odtiaľ. Nechceli sme nijako ublížiť tomu pastierovi. Chceli sme sa len spýtať na cestu do najbližšieho mesta.“
Dean na okamih zavrel oči. Ten chalan nevie, kedy má byť ticho.
„Ako prišli vy ste medzi hroby?“ Polobohov tón by sa dal natrieť na chlieb ako maslo.
„Nevieme,“ pomaly odpovedal čarodej a pozorne sledoval výraz blondínovej tváre. „V jednej chvíli sme boli... doma... a v druhej sme sa prebudili v tomto svete.“
„Ó! Aká zvláštna nehoda. Nič neviete vy teda. Zvláštne. Skutočne zvláštne. Na prechod z jedného sveta do druhého mocné kúzlo potrebné je. Aké kúzlo vy spáchali ste?“
Traja väzni súčasne pokrútili hlavami.
„Žiadne,“ okomentoval pantomímu Irvin. „Nechceli sme navštíviť tento svet. Prišli sme sem nedobrovoľne. Náhodou. Najradšej by sme sa ihneď vrátili domov. Máme tam rodinu a priateľov, ktorí na nás čakajú a robia si starosti.“
„Ó, to smutné je. Veľmi, skutočne, smutné,“ Stésichorov výraz naznačoval, že starosti jeho väzňov sú mu absolútne ľahostajné. „Kde v meste mŕtvych vy boli ste? Na ktorom mieste?“
„Tento výsluch sa mi nepáči. Prečo majstra Yodu zaujíma, kde nás tá čertovina hodila?“ zamumlal nespokojne Dean.
„Na ktorom mieste?“
„V hrobke,“ vyhŕkol Steven. Ten chlapík bol síce čudný, ale keď budú spolupracovať, možno im pomôže dostať sa domov. „Vlastne to nebola ozajstná hrobka... bola prázdna, takže...“
„Čia hrobka? Aké meno?“
„Erebos. A... Nyx.“
„Čo videli ste vy v hrobke? Zvláštnosť nejakú? Hneď povedzte vy!“ Pán domu sústredil všetku svoju pozornosť na najmladšieho väzňa.
„V hrobke nebolo nič zvláštne,“ hlesol Steven. „Teda.... až na tie veľké dvere, ktoré neviedli nikam, a dúhový most za nimi.“
Vysoký blondín zamrzol v polovici pohybu. Doslova, ani ústa nezavrel. Až po chvíli pomaly naprázdno prehltol a gestom k sebe privolal veliteľa stráže. „Ihneď zabite všetkých ostatných väzňov!“

Nauplius predal rozkaz podriadeným. Tí ľudia musia zomrieť, ale on si nezašpiní ruky krvou nevinných. Stésichoros lusknutím prstov otvoril všetky kobky. Vojaci vytasili meče a vykonali rozkaz. Rýchlo a efektívne. Traja prišelci sa v šoku zmohli len na verbálny protest, ktorý nebol vypočutý. Samozrejme, ako inak. Angličtinu ovládal iba poloboh a ten ich námietky absolútne ignoroval.
„Tak prišli vy ste cez most dúhový,“ obrátil sa predstaviteľ miestnej moci k trojici po poslednom výkriku, akoby pokračovali v načatom rozhovore po prestávke na jeden pohár vína. „Silné kúzlo. Nehotové. Jeden z vás teda Pútnik je.“
Väzni pozreli na seba. Tento čudák je psychicky narušený masový vrah. Majú predstierať spoluprácu alebo ho poslať do pekla? Sú traja a spútaní proti šiestim ozbrojencom. Budú pokračovať v tejto smrteľne nebezpečnej fraške.
Dean vyčaril svoj najkrajší úškrn. „Na mňa nepozeraj. Ja zabíjam monštrá.“ Dodatočne si uvedomil, že tomuto maniakovi poskytol o jednu informáciu viac ako mal.
„Prečo ste vy prišli do sveta tohto?“
Irvin sa poponáhľal „Ako som povedal. Bola to nehoda. Portál nás vtiahol... mimovoľne. Nechceli sme prísť do vášho sveta. S najväčšou radosťou odtiaľto okamžite odídeme, keď... “
„Klameš!“ Vysoký muž akoby ešte o kus vyrástol. Možno aj vyrástol, v tomto svete predsa mohli potomkovia bohov všetko. „Vy prišli ste mňa zabiť! Špinavý lovec, Pútnik a čarodej s nožom. Viem ja, že nôž, ktorý doniesli ste vy, čarodejný je. Zbrane vaše neúčinné na mňa sú, tak s kúzelným nožom ste vy prišli zabiť mňa a zapečatiť portál do sveta vášho.“
„To nie je pravda,“ protestovali skoro jednohlasne traja väzni.
„Tu dôkaz je,“ Stésichoros víťazoslávne vytiahol neforemný objekt, v ktorom Steven s úžasom spoznal hrčku vosku, ktorú našiel v Erebovej hrobke, vložil ju do vrecka a zabudol na ňu. Až keď opustili mesto hrobiek, pri prezeraní vreciek namiesto cukríkov našiel kúsok zmäknutého vosku. Červená farba mu pripomenula sestrinu najobľúbenejšiu knihu a Steven, ledva odrastené chlapčisko, z dlhej chvíle alebo skôr z túžby po domove, z vláčnej hmoty vymodeloval líšku. Teda, pokúsil sa. Výsledok sa podobal na dotyčnú šelmu asi tak, ako sa jašterica múrová ponáša na brontosaura. Prečo sa ten strašný človek zaujíma práve o kúsok vosku? Možno preto, že už nebol starý a vysušený. Zašlá farba sa zmenila na žiarivú červenú, z ktorej presvitali zlaté iskričky.
„To vosk čarodejný je na zapečatenie portálu. Môj dôkaz. Vy doniesli ste tú vec. Zavrieť chcete vy spojenie medzi svetmi našimi. Kto poslal vás?“
„Nikto,“ pomaly odpovedal liečiteľ. „Nechceli sme sem prísť a už vôbec vám nechceme ublížiť. Chceme sa len vrátiť domov.“
„Ty klameš,“ zreval Stésichoros až mu od úst fŕkali sliny. „Zničiť most chcete vy! To ja nedovolím! Veľa ja dal som, aby most obnovený bol! Jeden môj hrad a veľa otrokov v ňom.“ Na okamih sa zarazil, obzrel sa na svojich vojakov a mávol rukou. „Za chvíľu otrokov mať budem dosť.“

Nauplius prestúpil z nohy na nohu a silnejšie zovrel rukoväť svojho meča. Bronzového meča, samozrejme. Synom bohov nemohol bronz ublížiť. Pán z nejakého dôvodu nechal pobiť všetkých väzňov, ktorí mohli počuť, len počuť, nie rozumieť o čom sa zhovára s tými čudnými cudzincami. Svoje stráže určite nenechá nažive. No, od chvíle, keď ho pán vybral za svojho veliteľa osobnej gardy, vedel, že jeho život nebude dlhý. Napriek tomu teraz túžil, aby jeho meč bol z poctivého železa.

„Keď sme sem nedobrovoľne prišli,“ Irvin zdôraznil príslovku spôsobu, „vôbec sme nevedeli kde sme. Nemáme žiadny dôvod ublížiť vám. Rád by som vás však upozornil na skutočnosť, že kúzlo takého rozsahu ako je váš dúhový most môže nenávratne poškodiť realitu oboch svetov. Nášho aj vášho. V záujme vášho vlastného sveta by ste ho mali zlikvidovať.“
„Vedel ja som! Preto ste vy sem prišli! Môj most! Nie. Môj most svetu môjmu neublíži. Sila čarodejná,“ rozhodil ruky, „všade veľa a dosť. Opraví všetko, každé poškodenie. Váš svet...?“ Pohŕdavým gestom ukázal ako málo mu záleží na tom, čo sa s ním stane.
„To vám nemôžem dovoliť,“ vyhlásil vážne čarodej.
Lovec až nadskočil. Prečo provokuje toho magora?!
Stésichoros zareagoval predne podľa Deanovho predpokladu. Očervenel tak, že to bolo vidieť aj v prítmí kobky.
„Ty priznal si sa! Zabiť mňa chcete a zničiť môj most. To sa nestane!“ Natiahol pred seba ruky a okolie sa až zdeformovalo pod náporom množstva mágie, ktoré uvoľnil.
Aj Irvin natiahol ruky dopredu.
Vlna mágie sa zastavila dva kroky pred väzňami, odrazila sa späť a plnou silou zasiahla poloboha. Nadvihla ho a odhodila až k zadnej stene náprotivnej kobky, napriek tomu, že ich oddeľovali dvoje mreže a chodba. Vzhľadom na skutočnosť, že mreže boli skutočne starostlivo zasadené do kamenných stien a vykované zo železa, Stésichorovo telo pri dopade najviac zo všetkého pripomínalo masu určenú na výrobu fašírok. Také niečo nemohol prežiť ani potomok toho najväčšieho miestneho boha.

Nauplius nedokázal uveriť svojmu šťastiu. Už zmieroval s rýchlym ukončením svojho života, keď...
Je mŕtvy! Jeho pán je konečne mŕtvy! Chvála všetkým bohom! Už nemusí poslúchať rozkazy toho šialenca. Na druhú stranu... Potlačil záchvat eufórie. Jeho pán bol zavraždený. Nebude trvať dlho a niektorý z pánových dedičov vznesie nárok na majetok. Nový pán nebude vyšetrovať kto a prečo zavraždil predchádzajúceho, zabije všetkých, ktorí sa na panstve v tej chvíli zdržovali. Nauplius sa rozhodol, že na nového pána so správou o udalostiach čakať nebude. Vydal svoj posledný rozkaz v hodnosti veliteľa stráže.
„Pán je mŕtvy. Zachráň sa, kto môžeš!“
V lesoch medzi zbojníkmi bude mať lepší a bezpečnejší život ako osobná stráž šialenca s božskou mocou.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Návrat hore 
Strana 10 z 10Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: