DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9
AutorSpráva
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 228
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.09.16 21:01

Ta zbytočne uľivac kapurkovu, kec neni s kym vypic. Dean, Sam a Irvin už pošli a Merlin asi ňema moc naladu, jak tak na to patrim. Ta sebe uľej za jednoho aspoň Ty, aceras1, za totu dobru robotu sebe zaslužiš Laughing

U nás by sme Merlinov aktuálny smutný koniec okomentovali, že prišiel na psa mráz... aj keď... mráz Ale zas, kto chce kam...

Každopádne, ďakujem za ďalší super kúsok, fakt potešil. Dúfam, že pred začiatkom ďalšej série sa tu ešte jeden-dva kúsky objavia, nech si môže užiť aj taká čierna ovca ako ja, čo už nesleduje seriál...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester
avatar

Počet príspevkov : 1215
Age : 27
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.09.16 19:21

Irvin pěkně s Merlinem "zatočil". Dobře mu tak. lol! Sam se pěkně naštval, na něho opravdu dost nezvyklé, asi už toho všeho měl plné zuby. Díky za pěkné počtení.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.09.16 7:43

aceras1: Skvelé vyvrcholenie dobrodružstva troch fešákov. Páči sa mi akým spôsobom Irvin potrestal toho "červa" Merlina Twisted Evil . Ja sama som, s mojou chabou fantáziou ale veľkou pomstychtivosťou, rozmýšľala o tom, ako zlikvidovať Merlina. Avšak Tvoj nápad bol pre mňa prekvapujúci a skvelý .

Ďakujem
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   03.10.16 11:07

just-me - ďakujem . Nuž, nazbieralo sa už len na jeden kúsok, hádam tiež poteší
Takže prajem príjemné čítanie. Ja si idem zohnať fľašu niečoho dobrého na oslavu prvého dielu dvanástej série 601 .
Mimochodom, ďakujem za perfektnú ukážku východniarskeho nárečia. Malý návrh - čo keby si do svojej vznikajúcej poviedky zakomponovala postavu hovoriacu čistou "východniarčinou"? Ku Castielovi by sa mi veľmi nehodila, ale myslím, že Bobbymu by celkom "sekla". Very Happy

janča - ďakujem . Vystihla si situáciu celkom presne. Sam sa mení na neriadenú strelu, keď mu niekto "šiahne" na Deana   .  

adrusik - ďakujem . Dúfam, že si Merlinov definitívny koniec užiješ fish .  Z určitého uhla pohľadu, bol tak trošku aj užitočný 703 .

--------------------

„To je Colinovo auto,“ Sana Kilkevichová posvietila baterkou cez otvorené okno dovnútra. „Ale Colin tu nie. Na sedadle je rosa, musel odísť už pred pár hodinami. Zvláštne, kľúče nechal v zapaľovaní.“ Prezrela okolie auta. „Toto je čo? Krv! A tu sú stopy po vlečení. Nepáči sa mi to, páni!“
„Myslíš, že Colina uniesli?“
Sana pokrčila plecami.
„Kto? Winchestrovci?“
„Nemám šajnu. Nikde nevidím stopy po Chevrolete, alebo po inom aute. Stopy po vlečení smerujú k domu. Môžeme sa spýtať tam,“ pohladila puzdro so zbraňou.
Všetky oči sa obrátili k Oscarovi. Prikývol. Ďalší postup bol odsúhlasený, pobrali sa k domu.
„Stará barabizňa,“ ohodnotil stavbu muž so vkusom prístavného robotníka. „Kopnem do dverí a spadne nám na hlavu.“
„Tak našľapuj opatrne,“ poradila mu Sana a gestom prikázala druhému tímu obísť dom. S pištoľou v ruke stisla kľučku, nebolo zamknuté. Po rýchlej prehliadke domu zistili, že majiteľ nemal čo zamykať.
„Colin tu nie je,“ skonštatovala Sana.
„Nič tu nie,“ opravil ju Oscar. „Nepáči sa mi to. Niečo tu nie je v po...“
Dom podskočil. Členovia zúčastnenej spoločnosti zatajili dych, zatiaľ čo jednou rukou automaticky šmátrali po opore, druhou vyťahovali zbrane.
„Čo to bolo?“ Všetky oči sa obrátili k Oscarovi, akoby vedúci tímu mal odpoveď na všetko.
„Nejaká čertovina, obávam sa. Vravel som, nie čo tu nie je v poriadku.“
„Je tu pivnica.“ Mohutný muž, postavou pripomínajúci medveďa otvoril dvere vedúce dolu a do tmy.  Vo svetle bateriek sa v tme niečo pohlo.
„Viac svetla,“ zavelila žena. „Preboha! Veď je to dieťa!“
„Počkaj!“
Oscarov ostrý príkaz Sanu zastavil na prvom schode. „Zabúdaš na prvé pravidlo!“  
„Opatrnosť, opatrnosť a ešte raz opatrnosť,“ zašomrala. „Ossy, je to len malé dievčatko! Potrebuje pomoc!“
„To hneď uvidíme.“ Z batohu na pleci vytiahol zväzoček bylín, podpálil ho na oboch koncoch a hodil dolu schodmi. Jasný záblesk v pivnici prinútil všetkých privrieť oči.
„Ilúzia,“ zašomral Medveď. Pár schodov odrazu končilo v úplne obyčajnej pivnici, mimochodom, úplne prázdnej.
Členovia tímu pozreli na seba.
„Takže kúzla. Sme v čarodejníckom brlohu. Alebo v bývalom čarodejníckom brlohu. Ale... Kde je Colin? Prezreli sme všetko a nenašli sme ho. Predsa sa nevyparil.“
„Zjavne sme neprezreli všetko,“ Oscar pažbou pištole poklepal po drevenom obložení chodby. „Nie každé dvere sú viditeľné na prvý pohľad.“
Špecialisti trpezlivo preklepali dom a podarilo sa im  nájsť tajný vchod do podzemných priestorov.
„Do čerta, celkom ako v telke,“ ohodnotil zle oblečený muž. „Pripomína mi ten film.... Nespomeniem si... Bol tam krpec s chlpatými nohami. Možno tu stretneme...“
„Hobita?“ uškrnula sa Sana. „Alebo by si radšej pôvabnú elfku?“
„Skôr rodinku potkanov,“ rýpol si Medveď.
Ani jeden nemal pravdu. Prvý živý tvor, na ktorého natrafili, bol muž s podrezaným hrdlom. Stanovi pán prikázal zmiznúť a on nemal inú možnosť ako poslúchnuť. Príkaz zmizni si zvyšné funkčné bunky v jeho mozgu vyložili ako synonymum pre opusti dom. Sily a krv mu došli v polovici posledného schodiska.
„Ešte dýcha. Ale len tak-tak. Podajte mi niekto obväz,“ Sana natiahla zakrvavenú ruku.
„Zbytočná námaha,“ podal jej Oscar žiadaný balíček.
„Nikdy nevieš,“ šikovne obväzovala ranu. „Hej, človeče, kde si sa tu vzal? Ako sa voláš? Nevidel si tu náhodou poloplešatého krpáňa v zelenej bunde? Tak povedz niečo! Kto si?“
Stan otvoril oči,  dostal príkaz, musel poslúchnuť. „Stan.“
„Čože? Stan? Voláš sa Stan?“
Nemohol prikývnuť, tak len na znak súhlasu privrel oči.
„Nie, nie, nie! Neomdlievaj,“ naliehala žena. „Stan, prosím! Povedz mi, čo je toto tu za miesto! Komu to patrí? Kto tu býva?“
„Domov.“
„Domov? Ty tu bývaš? Sám, alebo je vás viac?“
„Sana, nechaj ho. Ten nám viac nepovie.“
Sana sa nenechala rušiť. „Stan, hľadáme priateľa. Neďaleko domu sme našli jeho auto. Colin, menší muž, s plešinkou nad čelom. Mal na sebe zelenú bundu a džínsy. Videl si ho?“
Privrel oči.
„Videl si ho, však? Čo je s ním? Povedz mi to!“
Musel poslúchnuť. „Mŕtvy.“
„Čože? Mŕtvy? Kto ho zabil? Odpovedz!“
„On.“ Jeho pán. Stredobod jeho života.
„Aký on? No tak,“ naliehala Sana. „Odpovedaj! Aký on? Ten, ktorý ublížil aj tebe?“
Stan zavrel oči, nie ako výraz súhlasu. Konečne po mesiacoch bezpodmienečnej poslušnosti urobil niečo z vlastnej vôle. Zomrel.
„Je koniec, Sana. Nechaj ho.“
Opatrne položila Stanovu hlavu. „Ossy, čo nám chcel povedať? Colin je mŕtvy?“
„Ja neviem, Sana. Najlepšie bude, ak si to zistíme sami. Ideme ďalej.“

„Páni, toto tu skutočne vyzerá ako hobitia nora,“ uznanlivo vyhlásil Medveď. „Obývačka, spálňa, dobre zásobená kuchyňa.“
„A mŕtvola v pracovni,“ zakončil ľadovým tónom vodca tímu.
„Našiel si Colina?“ viac skonštatovala ako sa spýtala Sana.
„Hej. Je mŕtvy. Podľa stôp na tele som si istý, že ho  zabila čierna mágia. Opravujem, sme v brlohu bosoráka. “
„Hej, myslel som si,“ neprekvapil sa štvrtý člen. „Pozrite,“ ukázal na zrkadlo. Ukazovalo tmavovlasého muža, s dýkou v ruke, pohyboval sa pomaly, popri stene. Peknú tvár mal skrivenú úzkosťou.
„Myslím, že je v dome,“ pomaly povedal Oscar.
Cieľ, kvôli ktorému precestovali tisíce kilometrov, mali odrazu na dosah ruky.
„Čo tu robí?“ nechápal štvrtý člen tímu.
„Myslím, že už viem,“ Oscar Ruhian zaujal vysvetľovací postoj. „Ten chlap s podrezaným hrdlom, Stan, tu bol doma, tento brloh mu patril. Nejako sa o ňom dozvedel náš starý známy Doktor a chcel mu vziať dom alebo niečo iné.  Bez boja sa to neobišlo, ešte cítiť vo vzduchu dym a ozón, myslím, že domáci pán sa bránil a došlo na magický súboj. To bol ten otras, ktorý sme cítili hore. Nakoniec  Doktor Stana podrezal. Nazdával sa, že je po ňom a nedorazil ho, alebo mu to bolo celkom jedno či skape hneď alebo až o chvíľu. Kam by v tejto  divočine mohol ťažko ranený ujsť?“
„Ako do toho zapadá Colin?“
„Môžem len hádať. Stan videl Colina obšmietať sa na príjazdovej ceste a pozval ho dnu na pokec. Pri tejto činnosti ich prekvapil Doktor a oboch zabil. Teraz prehľadáva dom. Pozrite na neho, nevie na čo môže ešte naraziť, má plné gate. Sme vo výhode, nevie o nás, ale to neznamená, že je menej nebezpečný. Ja a Sana si zoberieme na starosť Doktora, vy prezriete zvyšok domu. Nezabúdajte, sme v čarodejníckom brlohu, takže, oči na stopky! Pozor na každý krok. Viete, čo môžete čakať. Pasce, prepadliská, tajné dvere, prepady zo zálohy. Pri najmenšom podozrení na nebezpečný artefakt, použite magickú ochranu. Ja viem, je čertovsky drahá, ale mŕtvole sú prachy na nič. Colin by so mnou súhlasil.“
„To si nemusel, Ossy.“
„Rozdelíme sa a prelezieme túto potkaniu dieru až do základov. A nezabudnite na pravidlo číslo dva, najskôr strieľajte, pýtajte sa až potom.“
Muži a žena prikývli, skontrolovali zbrane a pustili sa do práce.

„Ou! Brzdi felčiar! Skoro si mi uškvaril zadok,“ Dean zdvihol obe ruky, aby demonštroval, že je priateľ. Preháňal, samozrejme, ale po dnešnej noci mal na trochu zábavy právo.
„Ospravedlňujem sa,“ Irvin bol ako vždy, zdvorilosť sama, aj keď sa vlastne nemal za čo ospravedlňovať. Gestom, na ktoré lovec reagoval, si odhŕňal pavučinu z tváre. Ústie tajnej chodby miestne pavúky zrejme považovali za ideálne miesto na usporiadanie výstavy nožných prác. „Myslel som, že už budete na ceste domov.“
„Hm, vlastne sme aj chceli,“ starší lovec pozrel na brata, „ale potom sme si uvedomili, že sme ťa zabudli varovať. Ten chlapík, to telo v miestnosti so zrkadlom, patri k Ossymu. Sledoval nás od motela až sem. Ja viem, naša chyba. Určite zavesil Ossymu a spol na nos, kde sme a ako poznám toho starého bastarda, určite nebude ďaleko. Keby si neprišiel... Robili sme si starosti,“ dokončil nešikovne.
Sam prikývol, robili. Emotívny okamih prerušilo tichučké bolestivé zakvílenie.
„Čo to...?“ Dean zbystril zrak. Ranné šero ešte nedovoľovalo rozlišovať podrobnosti. „Ty máš... zviera?“
„Hej, vyzdvihol som baziliška z jeho... väzenia. Merlin ho držal v katastrofálnych podmienkach.“
Irvin opatrne položil jaštera na zem. Bližší pohľad odhalil, že zvieratko u svojho nového pána nemalo na ružiach ustlaté. Vzhľadom na mnohopočetné odreniny pravdepodobne nemalo stielku vôbec žiadnu. Dobrým zaobchádzaním jeho opatrovateľ tiež nemrhal, na boku baziliška sa tiahla infikovaná tržná rana. Vychudnuté, sivozelené zvieratko vôbec nepripomínalo masového vraha, vzbudzovalo skôr súcit.
„Čo s ním urobíš?“ zaujímalo vyššieho lovca. Tón hlasu naznačoval, že váha medzi pomocou zranenému zvieraťu a ranou z milosti.
Liečiteľ odpovedal činom. Pohladil baziliška, rana na boku sa zatiahla a zmizla, rovnako ako škrabance a odreniny. Zvieratko, teraz už smaragdovozelené, sa tackavo postavilo, roztiahlo hrebeň na hlave a na chrbte, skusmo zvinulo a rozvinulo chvost, zakončený žihadlom. Všetky súčiastky fungovali podľa plánu. Lovci s rešpektom odstúpili, obaja s rukou na zbrani. Pohyb baziliška naplašil, bezpečie hľadal u jedinej osoby, ktorá sa k nemu v poslednom čase správala slušne. Doslova sa vopchal Irvinovi pod pazuchu. Nežne zvieratko zdvihol, usadilo sa mu na predlaktí ako mačka a nedôverčivo si obzrelo lovcov.
„Vezmem ho domov, do Faerie, a vypustím na slobodu.“
„No, keď myslíš,“ Dean vrátil pištoľ do vrecka. „Myslím, že keď je Merlin z obehu, bazilišok už vraždiť nebude. Stiahol si Merlina z obehu?“
„Žije, ale už nikomu neublíži.“
Sam prudko vydýchol.
Starší Winchester položil ruku na bratovo predlaktie, aby ho upokojil. „Si si istý?“
„Stopercentne.“
„Fajn, misia splnená. Bazilišok pôjde domov a bosorák na šrotovisko. Mne to stačí,“ Dean potlačil zívnutie. „Myslím, že...“
„Ale mne nie,“ Sam stiahol obočie a mimovoľne zaťal päste. Ten darebák sa opovážil položiť ruku na jeho brata! Zmrzačil Deana a ešte stále dýcha? „Za to čo urobil, by si zaslúžil...,“ urobil gesto s jednoznačným významom. Mal sa o neho postarať sám, kým mal príležitosť! Vedel, veľmi dobre vedel, že  na tohto Deanovho priatelíčka sa nedá spoľahnúť. Prečo mu len brat tak verí?  
„Dostal, čo si zaslúžil,“ liečiteľ sa vážne pozrel na lovcov. „A môžete mi veriť, nepáči sa mu to.“
„Hej, veríme ti,“ vyhlásil starší Winchester. „Obidva ti veríme,“ zopakoval hlasnejšie, s pohľadom upretým do Samových očí. Odvrátil zrak, až keď mladší Winchester neochotne prikývol.  
„Dobre, takže môžeme ísť,“ Dean zdvihol zo zeme svoju tašku. „Len by som chcel...“
„Do čerta,“ Sam tiež zdvihol svoj batoh.
„Čo sa stalo?“ zaujímalo staršieho brata. Rodinný džentlmen nenadával často. Mladší lovec vyčítavo ukázal bratovi batoh. Spodná strana bola premočená. Obsah, knihy pojednávajúce o mágii, ktoré  lovec zabavil práve penzionovanému čarodejovi právom víťaza, pravdepodobne tiež. „Musíme sa poponáhľať k autu, inak budú všetky knihy zničené. Nechcem si ani predstaviť, ako bude Bobby vyvádzať, keď mu donesieme nečitateľnú literatúru.“
Dean na okamih bolestivo stiahol tvár, rozzúreného pána Singera už zažil a nebol to zážitok, ktorý by si chcel zopakovať. „Choď dopredu a zachráň knihy, dobehnem ťa.“
Sam prikývol, zamrmlal niečo na rozlúčku a s batohom v náručí, odbehol do lesa.
„Chcel som,“ Dean nadviazal na prerušenú vetu, „teda, ak to nie je problém, aby si zapchal túto dieru,“ ukázal na ústie tajnej chodby. „Niekto by tam mohol vliezť, vieš, akí sú ľudia, a škaredo sa zraniť.“
Telekinetický presun predmetov je prvá zo základných znalostí používania mágie, ktorú si každý čarodej osvojí. Vytvoriť kamennú stenu, uzatvárajúcu vstup do tajnej chodby nezabralo Irvinovi veľa času, potrebného materiálu v okolí našiel dosť.
„Fajn,“ ohodnotil prácu lovec, „ešte sa postaráme o dom a tu sme skončili. Môžeme ísť.“ Hm, to sa ľahko povie. Hlavne uprostred lesa. Keby sa mohol vrátiť k Impale tou istou cestou, to by zvládol, ale... Všetky stromy vyzerali úplne rovnako. Sam zmizol a Deanov orientačný zmysel po krátkom premýšľaní odmietol prevziať zodpovednosť za šťastný návrat k autu a bratovi.
„Odprevadím ťa k autu,“ Dean prinútil mimické svaly vytvoriť umelú náhradu úsmevu, liečiteľov Jeep stál na ceste kúsok od Impaly.
Pán de Witt dostal dobrú výchovu, ak tušil dôvod náhlej lovcovej zdvorilosti, nechal si ho pre seba. „Iste, ak chceš.“  Pohodlnejšie si uložil baziliška v náručí a cieľavedome vykročil, Dean vyslal rýchly ďakovný pohľad k nebu: Baby, o chvíľku som s tebou!

„Som sklamaná, Ossy. Nesťažujem sa, ale čakala som... ja neviem.... Viac? Išli sme po Doktorovi pol roka. Nikdy nás nepustil bližšie, sofistikované úniky na poslednú chvíľu, šikovné falošné stopy a dnes sme ho našli, priznaj si to, len čírou zhodou okolností. Spadol nám do rúk ako zrelá hruška. Hej, čakala som viac. Rozhodne aspoň ukážku jeho presláveného magického umenia. Vrhol sa na nás ako šialenec. Musel vedieť, že proti automatickým zbraniam s dýkou v ruke nemá šancu.“
„Mali sme šťastie, magický súboj ho vyčerpal. Zostala mu len dýka.“
„Mno, trochu šťastia nikdy nezaškodí.“
Štvrtý člen tímu odtiahol vrecko s ľadom, ktorým si chladil spuchnutú tvár. „Hovoríš mi z duše, Sana. Dnes stálo šťastie na našej strane. Tí šialení drevorubači... Keby Medveď nemal v ruke odistenú pištoľ, zabili by nás holými rukami.“  
„Nikdy som nevystrelil na neozbrojeného chlapa, ale... Rozhodne neboli normálni. Správali sa skôr... ako besné psy. Strieľal som v sebaobrane!“
„Neospravedlňuj sa,“ zdvihol Ruhian odmietavo ruku. „Z tohto čo som tu našiel, usudzujem, že pôvodný majiteľ, Stan, mal tiež poriadne za ušami. Frčal na čiernej mágii. Temnejšiu zbierku artefaktov som dosiaľ nevidel.“
„No, tak to by vysvetľovalo tú hŕbu kostí, ktorú sme našli dole,“ zamumlal opuchnutý spoza vrecka. „Čo ďalej?“
„Zoberieme všetko, čo môžeme nejako použiť a zvyšok... Oheň zahladí stopy po mŕtvolách aj po čiernej mágii.“
„Rozkaz, šéfe!“

Z bezpečnej vzdialenosti sledovali ako z okien domu vyšľahli plamene, ako steny miznú v ohni. Keď sa prepadla strecha a k nebu vyrazil oblak iskričiek, pobrali sa k autám.
„Ešte je tu jedna vec, o ktorú sa musíme postarať, Ossy,“ prehodila Sana, odkladajúc do kufra dodávky batoh s korisťou. „Winchestrovci. Čo urobíme s tými chalanmi? Vláčili sa s Doktorom, Colin ich sledoval až sem. V dome sme po nich síce nenašli ani stopu, ale aj tak... Neviem, čo si o nich mám myslieť. Boli Doktorovi komplici dobrovoľne alebo ich očaroval? V každom prípade, mali by sme niečo podniknúť.“
Šéf tímu nadvihol obočie. „Medveď, čo myslíš ty?“
„Winchestrovci sú lovci. Podľa rečí dobrí a hovorí sa, že ich má pod palcom Bobby Singer. Bobbyho poznám, je rovný ako lineár.“
„No, Colin ich sledoval dosť dlho, podľa jeho názoru boli styky Winchestrovcov s Doktorom čisto obchodné. Nevidím dôvod, prečo by sme mali po nich ísť,“ vyjadril svoju mienku aj bez pýtania štvrtý člen. „Ja viem, Sana, ešte vždy ťa škrie, ako s tebou Dean Winchester vypiekol, ale pre mňa to nie je dôvod na krvnú pomstu.“
„Debil,“ opovržlivo sa odvrátila.
„Rozhodnuté,“ Oscar si sadol za volant. „Nemáme žiadny dôkaz, že Winchestrovci používajú čiernu mágiu. Nevieme, prečo akurát dnes išli týmto smerom, Colin hlásil, že pokračovali ďalej do lesa. V dome sme po nich nenašli žiadnu stopu. Možno lovia wendigo alebo rugaru, v týchto lesoch môže žiť čokoľvek. Necháme ich.“
„Preložili lokátor na iné auto,“ pripomenula Sana.
„To by som urobil aj ja, keby mi niekto takú vecičku pričapil na blatník,“ uchechtol sa Medveď.  
„Ale...“
„Sana, je rozhodnuté. Splnili sme úlohu, ohlásime Cornetovi, že Doktor sa už viac do politiky miešať nebude. Nebudeme strácať čas prenasledovaním dvoch prihlúplych lovcov. Máme dôležitejší prípad, dolu na Floride miznú deti. Podľa zdroja za tým môže byť striga. Vyberá si blonďaté dievčatká do šesť rokov a ...“ Oscar naštartoval. „Na čo čakáte? Do auta, zvyšok vám dopoviem cestou!“  

Po niekoľkých desiatkach metrov pochodu časový odhad zrevidoval. Takýmto tempom to veru chvíľka nebude, ale rýchlejšie si netrúfol. Kamene, spadnuté konáre, blato, pichľavé kríky, ktoré museli obchádzať, všetko sa sprisahalo proti Deanovi Winchestrovi a ako na potvoru, začalo mu škvŕkať v žalúdku. Už aby sa dostal do civilizácie, voňajúcej čerstvými žemľami, pečenou slaninou a hranolkami. Zaujatý myšlienkami na raňajky takmer vrazil do chrbta liečiteľovi, ktorý zastal doslova v polovici kroku.
„Čo sa deje?“
„Problém,“ odpovedal ticho  Irvin.  „Tvár sa, že tu vôbec nie si.“
Problém na seba vzal podobu atraktívnej blondínky v tmavom nohavicovom kostýme, tváriacej sa ako hlavný ochutnávač Spojenej octárenskej spoločnosti. V žiarivo vyleštených lakovaných lodičkách pôsobila v lese mimoriadne nepatrične.
„Posiela ma Rafael,“ oznámila na úvod.
„Ani ja nemôžem povedať, že ťa rád vidím, Nitaiáš,“ kontroloval liečiteľ rovnako ľadovým tónom. „Ako si ma našla?“
Žena odpovedala úsmevom, zvlášť nepríjemným.
„Dovoľte, aby som vás zoznámil,“ prejavila sa Irvinova dobrá výchova. „Dean Winchester, lovec. Nitaiáš, môj anjel strážny.“
Dean sa nahlas nadýchol, lovec a čarodej stretnú v lese anjela, to znie ako začiatok zlého vtipu. „Krásny deň na prechádzku,“ prehodil konverzačným tónom. „V nebi vám došiel čerstvý vzduch?“
Blondínka lovca počastovala pohľadom, vyhradeným pre hnedé hromádky, ktoré na trávniku zanechávajú domáci miláčikovia. „Dean Winchester. Myslím, že konkrétne pre teba má Rafael odložený artefakt, ktorý vyvoláva nepríjemné podnety. Mimoriadne nepríjemné fyzické podnety.“
Dean naprázdno prehltol a prinútil sa k úsmevu. „Náš archanjel má zlú náladu? Tlačí ju podprsenka? Balansuje v ihličkách? Nemá dostatok duší na malú občiansku vojnu v Nebi?“
Plné pery Nitaiáš sa zmenili na tenké čiarky, preniesla pohľad na liečiteľa. „Okamžite mi odovzdaj kľúč od Poslednej váhy!“
„Tak možnosť cé je správna,“ uškrnul sa lovec.
Neuznala ho za hodného odpovede.
„Odovzdaj mi kľúč. Viackrát ťa žiadať nebudem! Čakám!“ natiahla ruku.
„Čo sa mňa týka, môžeš čakať do skončenia sveta,“ zdvorilo odpovedal džentlmen rodom aj výchovou. „Nie som si vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by ťa oprávňovala žiadať odo mňa čokoľvek.“
„Kľúč nie je určený smrteľníkom. Si príliš slabý na to, aby si ho ovládol. On ovládne teba! Daj mi ho a ja ťa ochránim.“
„Radšej sa spoľahnem na vlastné sily.“
„Si vyvolený služobník nebies,“ Nitaiáš už strácala trpezlivosť. „Dlhuješ nám poslušnosť! Musíš Rafaelovi pomôcť zvíťaziť.“
„Ak Nebu niečo dlžím, tak vzhľadom na skutočnosť, že si nechala vyvraždiť moju rodinu, to pomoc určite nie je. Áno, viem, že si to bola ty, kto vtedy poslal žoldnierov do môjho domu.“
„Tvoja rodina bola prebytočná. Starostlivosť o nich by ťa odvádzala od tvojej úlohy. Mal si to pochopiť a sústrediť sa na vykonanie svojej povinnosti. Keby sa v ten deň nevrátil domov predčasne a hlúpo nezahodil život pri pokuse pomstiť tvoju ženu a deti, mohol si splniť svoju povinnosť. V kľúčovom okamihu by nedošlo k zmene následníčky trónu vedúcej mocnosti sveta. Dejiny by sa uberali vopred predurčenou cestou a naše konečné víťazstvo by prišlo oveľa skôr. Kvôli tvojej neposlušnosti  sme prišli o veľmi významnú výhodu a množstvo práce a dlhodobého plánovania vyšlo nazmar. Nezopakuj tú chybu znova!“
„Pretože inak ma opäť pošleš priamo do pekla?! Ako vtedy?“
„Dal si prednosť pomste za svoju rodine pred úlohou, ktorú si mal splniť. Sklamal si nás. Zaslúžil si si trest,“ oznámila ľadová kráska jednoducho. Ako len ľudia môžu byť tak nechápaví?
Dean vytreštil oči, zmätene si prehrabol vlasy a otočil sa k Irvinovi. „A ty hovoríš, že náš anjel je pošuk?!“
Nitaiáš zmätene pozrela na lovca. „Váš anjel? Castiel? Ty si hovoril s Castielom?“ Preniesla pozornosť na čarodeja. „Vydal si mu kľúč od Poslednej váhy? Odpovedz!“
Dean sa pod naliehavosťou príkazu prikrčil a bokom pozrel na Irvina. Musí poslúchnuť, s rozzúreným anjelom  predsa nemôžu bojovať.  
„Nie, nevydal som kľúč Castielovi a nevydám ho ani tebe. Nechám si ho pre vlastnú potrebu. Pre prípad, že by si ešte raz chcela porušiť Božie nariadenie.“
Blondínka zbledla ako po údere do tváre.
„Áno, viem, že môj pobyt v pekle bola tvoja osobná iniciatíva, aj to, že si vedome neposlúchla vaše predpisy. A viem aj to, že neposlušnosť je u anjelov prísne trestaná, najmä ak sa týka zneužitia právomoci vo vzťahu k zverenej duši. Čo myslíš, ako bude reagovať Rafael, keď sa dozvie o tvojom zločine?“  
Nitaiáš zdesene o krok ustúpila. Pohľadom preskočila z čarodeja na lovca a späť, zúžila oči, zjavne dospela k rozhodnutiu, zdvihla ruku...
„Nech ťa to ani nenapadne,“ aj čarodej natiahol ruku, medzi prstami nechal preletieť drobnú belasú iskru. „Poznáš moje schopnosti, ubránim sa. Minimálne dovtedy, kým niekoho nebude zaujímať nezvyčajné množstvo uvoľnenej anjelskej energie. Čo urobíš, ak sem prídu Castielovi stúpenci? Alebo budeš radšej svoje pohnútky vysvetľovať Rafaelovi osobne?“
Zmiznutie Nitaiáš doprevádzal zvlášť dôrazný zvuk mávnutia ohromných perutí.
„Páni,“ vydýchol lovec. „To bola ženská! Máš aj viac šialených známych? Vieš čo? Radšej neodpovedaj! Jedno takéto stretnutie za deň stačí.“
Po pár metroch pochodu lesom sa Deanovi rozležal v hlave obsah práve vypočutého rozhovoru.
„Počuj, felčiar, ona skutočne zabila tvoju... ?“
„Áno.“
„A potom ťa poslala do...?“
„Áno! Máš ešte nejaké ďalšie otázky, Gladiátor?“
Och, do čerta! Samozrejme, že mal, ale po tomto oslovení si radšej zahryzol do jazyka. Keby sa tak Sam alebo nedajboh Bobby dozvedeli o príhode, ku ktorej sa viazala táto prezývka, tak... Život Deana Winchestra by veľmi zmenil a rozhodne nie k lepšiemu.

Nad les sa zdvihlo mračno iskier a kúdol dymu.
„Ako vidím, s Merlinom si už starosti robiť nemusíme. Kombinujem, že dorazil Ossy a on zajatcov neberie,“ Dean si nadhodil tašku na pleci. „Musíme si nájsť inú cestu do mesta, netúžim stretnúť Ossyho a jeho bandu fanatikov.“
„Ako chceš,“ čarodeja zjavne lovcove starosti nezaujímali.
Porastom presvitalo čoraz viac svetla, blížili sa k ceste, už videl obrysy Jeepu. Irvin si napravil baziliška v náručí, zvieratko zaspalo, chvost stočený do kolieska pripomínal škoricový koláčik. Zelený škoricový koláčik. Tichý les ožil, operený obyvatelia začali deň pravidelným zvukovým vyznačením hraníc svojho územia, noční dravci uvoľnili priestor denným. Oba druhy šeliem mali dosť rozumu, aby nechali dvojnohých votrelcov na pokoji.
„Konečne,“ odfúkol si Dean, zhodil tašku z pleca, znechutene pozrel na rozbahnenú zem, na zablatenú na kapotu Jeepu a vyložil batožinu na druhé plece. „Kam pôjdeš teraz?“
Irvin pohladkal baziliška.
„Do Mexika. V jednom malom mestečku miestni strážia permanentný portál do Faerie. Pustím baziliška na slobodu a... Možno tam chvíľu zostanem, kým neutíchne rozruch okolo kľúča. Zmena vzduchu môže byť v tejto situácii pre moju fyzickú integritu osožná.“
„Hm, nie zlý plán. Tak šťastnú cestu. Možno sa ešte stretneme.“ Lovcov tón prezrádzal, že sám veľmi neverí svojim slovám.  
„Radšej nie. Vždy keď vás stretnem, môj jednoduchý život sa značne zdramatizuje. Prosté vyzdvihnutie cudzodimenzionálneho živočícha sa vaším prispením zmenilo v deštruktívnu akciu.“
„Preháňaš, keby nás ten Ossyho chlapík nesledoval až sem a následne všetko o nás nevyzvonil tomu zkurvysynovi, celá akcia mohla prebehnúť hladko a potichu. No čo už. Karma,“ pokrčil plecia a podal čarodejovi ruku. „Vďaka za spoluprácu a pozdrav plukovníka, keď sa zase uvidíte.“
„Ďakujem, pozdravím,“ potriasol podanú ruku čarodej. „Rozlúč sa za mňa s bratom a šťastnú cestu.“
Dean si napravil tašku na pleci a pobral sa k svojmu autu, na zákrute ešte zdvihol ruku na pozdrav a potom vysokú postavu zhltol les.
Čarodej opatrne uložil spiace zvieratko na sedadlo spolujazdca. Zelená odfukujúca hromádka vyzerala nevinne, skoro dojímavo, vôbec nie ako príšerný netvor, zodpovedný za usmrtenie štyroch ľudí a jedného psa. Ticho zavrel dvere a prešiel k miestu vodiča. Závan vetra priniesol kúdol dymu a na Irvinovej ruke pristála vločka popola. Nasadol a zmenil plán. Nevráti sa tou istou cestou, pri Merlinovom dome by sa mohol stretnúť s lovcami bosoriek. Po polroku naháňačky by im nerád dobrovoľne vbehol do rúk. Konečne, dnes v noci ulovili čierneho mága, to by im mohlo na pár dní stačiť. Naštartoval a... nahlas sa rozosmial. Bazilišok, vytrhnutý zo spánku, sa mrzuto poobzeral, žihadlo varovne vztýčené. Keď zistil, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, zvinul sa do klbka a zase zaspal. Čarodej tvorčeka upokojujúco pohladil, ale nedokázal sa prestať usmievať. Merlinov trest, z náhleho popudu z neho spravil svoju dočasnú kópiu, sa odrazu stal riešením dlhodobého problému. Zaradil rýchlosť a zamieril hlbšie do lesa, teraz má o dôvod viac vyhnúť sa lovcom bosoriek. Nerád by ich obral o pocit triumfu po úspešne ukončenom love.

Sam obchádzal Impalu a dosť mu odľahlo, keď videl Deana ťahať sa po okraji rozbahnenej cesty.
„Kde si tak dlho?“
„Zastavil som sa na pokec s bláznivým anjelom... anjelkou... to je jedno,“ starší Winchester hodil tašku na zadné sedadlo a vyčítavo sa zahľadel na bratove topánky.
„Čože? Čo to melieš?“
Dean zdvihol oči a tvrdo pozrel na brata.
„Buď to blato necháš tu, alebo ideš pešo. Knihy pre Bobbyho?“
„Trochu navlhnuté, ale inak v poriadku,“ hlásil mladší lovec, otierajúc blato z topánok o najbližší trs vegetácie. „Myslím, že ho darček poteší.“
„To ho nepoznáš, posunie si tú svoju zamastenú šiltovku do tyla a začne frflať,“ uškrnul sa Dean, štartujúc. Sam usúdil, že množstvo zostávajúceho blata šoférovi vadiť nebude a nasadol. „Kým som na teba čakal, pozrel som do mapy a našiel som skratku do mestečka. Musíš sa vrátiť asi dvesto metrov a odbočiť doľava. Nie je práve diaľnica, ale nemusíme sa vracať tou istou cestou...“
„A vyhneme sa Ossymu a jeho svorke,“ dokončil vetu starší lovec. „Dobrá práca, bráško.“
Sam sa usmial, štúdium mapy sa vyplatilo. „Nechceš mi vysvetliť, čo myslel tým pokecom s bláznivým anjelom?“ spýtal sa po chvíli bez väčšej nádeje na odpoveď.
„Neskôr, pri raňajkách. Zomieram od hladu,“ prekvapil ho starší brat. „Mimochodom, felčiar necháva pozdravovať. Vybral sa  do Mexika urobiť dobrý skutok.“
„Do Mexika?“
„Hej, vraj tam pozná niekoho, kto má bránu do Elfie.“
„Myslíš portál do Faerie?“ opravil brata sčítanejší Winchester.
„Nie je to jedno? V každom prípade, chce tam odniesť baziliška a stráviť dovolenku. Keď nad tým tak rozmýšľam, kedy sme my dvaja boli naposledy na dovolenke?“
„To ti poviem úplne presne, nikdy. Teda ak nepočítam tvoj rok voľna s Lisou.“
„To sa neráta. Myslel som si, že si mŕtvy,“ ohradil sa Dean. „Mali by sme si urobiť nejaké voľno. Niekde kde je teplo, pláž, kočky v bikinách a chladené pivo.“
„Radšej niekde, kde je pokoj a málo ľudí. Apalačské hory?“
„Ani náhodou! Nevidím dôvod celý deň stráviť lezením na skalu, len preto, aby som sa pozrel ako je dolu pekne!“
„Tomu sa hovorí aktívny oddych.“
„Idiot!“ uškrnul sa Dean.
„Debil!“ usmial sa Sam.

Po polhodine pomalej jazdy Irvin našiel lesnú cestu, vedúcu širokým oblúkom do civilizácie. Vytiahol mobil a navolil číslo.
„Ahoj, Fred, nezobudil som ťa? Isteže nie, ako ťa poznám celú noc si sedel na telefónom a čakal si, kým zavolám. Poslušne hlásim, akcia bola úspešne ukončená. Zajatec je zaistený a bez odporu transportovaný do domovskej krajiny... Áno, rozprávam z cesty. Šoférujem, podrobnosti ti poviem neskôr, keď niekde zastavím. Pozdrav Melly a ostatných. Opatrujte sa.“ Odložil telefón a pozrel na baziliška, ospalo sa obzerajúceho po novom prostredí.  „Tešíš sa domov? Za pár dní budeš dýchať vzduch svojej rodnej dimenzie.“
Bazilišok neodpovedal, viac ako návrat do Faerie ho zaujímali dnešné raňajky. Oblizol sa, veľmi dôrazne, aby dal najavo, že je čas na jedlo.
„Iste, aj ja som hladný. Nikde zastavíme a najeme sa,“ pohladil zvieratko, ktoré úslužne sklopilo hrebene, aby neporanilo láskavú ruku. „Myslím, že budeme priatelia.“  
Bazilišok žmurkol, súhlasne.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 228
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   04.10.16 17:17

aceras1 ďakujem za ďalší podarený kúsok... ako som si myslela, banda naštvaných lovcov bosoriek prišla znepríjemniť život preživšiemu... dobre mu tak... Twisted Evil

Hmmm, takže aj Irvin mal majáčik? A pozerám, že sa mu tiež tiež dvakrát nepáčilo - ďalšia vec, čo majú s Deanom spoločnú.
Tú dovolenku vo Faerii Irvovi závidím, tiež by som niekedy najradšej vypadla mimo našu dimenziu, ale čo už, nemôže byť každý profesionálny čarodej.

Inak, vďaka za nápad s postavou s dialektom, keď sa niekedy, snáď za sto rokov, dokopem k tomu, aby som niečo napísala, tak to skúsim zrealizovať, pokiaľ sa mi podarí oprášiť moje znalosti vychodňarčiny, keďže môj problém je, že rozumic rozumim, ale nehutorim

Takže ešte raz vďaka a keďže som na záver príspevku nenašla to povestné "Koniec", tak sa budem tešiť do nejakej najbližšej prestávky v seriály s nádejou, že sa pritrafí pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   12.10.16 13:57

aceras1: Ďakujem za ďalší podarený kúsok. Tiež ďakujem za vyplnenie času počas čakania na pokračovanie nášho seriáliku . Skvele si mi nahradila TV show.
Teším sa na Tvoj ďalší výtvor
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.10.16 9:13

just-me - ďakujem za pochvalné slová .
Nezáviď, nemusíš vypadnúť mimo dimenziu, aj v tejto sa dá celkom úspešne stratiť, len treba trochu chcieť  (a niekedy len treba byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste Very Happy ).
Nemáš za čo Very Happy . Moja rada, začni kopať, o  sto rokov sa Ti už budú na písanie príliš triasť ruky 703 .
Tešiť sa môžeš. Pokračovanie je však závislé na množstve voľného času a pracovného entuziazmu (a obidvoch mám momentálne nedostatok).

adrusik - ďakujem za Tvoje milé slová . Najmä záverom si ma potešila. Ako je uvedené vyššie, tešiť sa môžeš, ja nesľubujem viac ako to, že sa budem snažiť 703 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.12.16 10:57

Všetkým prajem príjemné a veselé prežitie vianočných sviatkov

--------

15

Dom kričal tichom. Opäť. Ozveny práve skončenej hádky poletovali prázdnymi chodbami a narážali do zatvorených dverí. Domáci pán sklonil šedivú hlavu do dlaní, do hlbokej vrásky na líci skĺzla slza. Abby, jeho spoľahlivá, vyrovnaná Abby. Nemusel pátrať po príčine, ktorá zmenila jeho dcéru. Ktorá zmenila všetkých. Dlaňou rozotrel slanú vodu po neoholenej tvári, čakala na neho nevďačná úloha mediátora. Koho má navštíviť prvého? Útočníčku alebo napadnutú?
Zaklopal na dvere dcérinej izby. Po neochotnom. „Poď dnu!,“ vstúpil. Abby, stojaca pred otvorenou skriňou, sa neotočila.
„Niekam ideš?“ Zbytočná otázka, veď videl otvorený kufor, z ktorého viseli narýchlo nahádzané tričká a blúzky.
„Hej,“ vytiahla čiernu sukňu, kriticky ju prezrela a odhodila na dlážku.
„Môžem vedieť kam?“
„Môžeš,“ vytiahla džínsy a podrobne ich skúmala. „Volala mi Sally, poznáme sa z univerzity, má pre mňa miesto v jednej veľkej firme v New Jersey. Kým si niečo nájdem, môžem bývať u nej, má voľnú izbu. Rozišla sa s priateľom.“ Nohavice prešli konkurzom, nedbanlivo ich poskladala a hodila do kufra. Zaváhala, ešte stále otočená chrbtom siahla po ďalší kus odevu. „Už som jej sľúbila, že prídem.“
„Dievčatko, nepochybujem, že je to pre teba šanca, ale...“
„Ocko, odchádzam!“ otočila sa, pritískajúc na hruď svetlomodré sako. „Musím odísť, pretože inak sa v tomto dome zbláznim. Tak mi chýbajú! Všetci... mi tak chýbajú... A Bea...“
„Nie je to jej vina.“ Obranná veta sama skočila Fredovi na jazyk. V poslednom čase ju potreboval často.
„Možno,“ pripustila unavene. „Možno to nie je jej vina. Možno to bola ich chyba... možno to všetko zavinil len on. Možno to bol osud. Ja neviem. Neviem, kto spôsobil, že... Neviem. Ale jedno viem! Sú preč. Navždy. Nie sú tu a tento dom je bez nich tak... tichý. Nechcem... nemôžem tu vydržať už ani deň! Ja... musím preč!“
Otec sklonil hlavu, rukou si prešiel po tvári. „Keď to tak cítiš, dcérka, tak choď,“ zdvihol hlavu a silou vôle prinútil kútiky úst, aby sa zdvihli v imitácii úsmevu. „Len som chcel... počkaj, kým sa vráti mamka z práce a rozlúč sa s ňou.“
Prikývla, prekvapená absenciou odporu.
„A nezabudni, keby si sa dostala do problémov,“ zdvihnutou rukou umlčal pokus o námietku, „máš tu rodinu. Sme tu pre teba. Vždy tu pre teba budeme.“
Abby odhodila sako a vrhla sa otcovi do náručia. „Ocko, je mi ľúto. Všetko mi je tak ľúto, ale... Ja musím preč! Jednoducho... musím. Musím sa pohnúť ďalej.“
„Ja viem, dievčatko, ja viem,“ pohladil dcéru po vlasoch, utrel jej slzu z líca. „Veci do kufra si poriadne poskladaj, inak...“
„Inak ich budeš mať dokrčené a neviem, čo si potom oblečieš,“ dokončila dcéra otcovu vetu. „Neboj, pobalím sa, ako sa patrí. Kým príde mamka, mám dosť času.“
Prikývol, vďačne jej stisol plece a pri odchode za sebou ticho zavrel. Ďalšie dieťa odchádza z domu. Vždy vedel, že táto chvíľa príde, ale... nie takto. Abby mala odísť do šťastnej budúcnosti jedného krásneho slnečného dňa v bielych šatách, s mladým mužom po boku v aute, ťahajúcom prázdne plechovky. Nie takto, utiecť od rodiny s narýchlo zbaleným kufrom. No, aspoň sa mohol rozlúčiť. Brad si zbalil batoh a vykĺzol z domu uprostred noci. Nerozprávali sa spolu už... ani nevedel koľko týždňov. Položil ruku na kľučku dverí svojho najmladšieho dieťaťa, zaváhal. Čo povie? Čo by mal povedať, aby...?
„Nie je tam.“ Steven sa k otcovi priblížil ticho ako duch. V posledných mesiacoch sa tak po dome pohybovali všetci. Mátožili, bez smiechu, bez slova, bez života. „Abby balí?“
Starší muž prikývol.
„To je dobre, že sa konečne rozkývala. Kam má namierené?“
„Hovorila o nejakej práci v New Jersey.“
„To je dobre,“ zopakoval Steven tónom dospelého. „Nová práca a zmena prostredia jej pomôže... vyrovnať sa so... so všetkým, čo sa nám stalo... v poslednom čase.“
Otec Simmons sa smutne pousmial. Nie, ani jeho najmladší už nie je dieťa, chlapec sa za jednu noc zmenil na muža. To nebolo spravodlivé! Steven by mal riešiť ktoré dievča pozve na ples, kde v piatok večer zoženie slušné auto na rande alebo...
„Ideš za Včeličkou?“
Prikývol, prezývku najmladšej Simmonsovej používali všetci úplne automaticky.
„Plače v zimnej záhrade.“

Steven sa mýlil. Neplakala. Kričala.
„V knihe po babke som našla oživovací rituál. Som si istá, že tento bude fungovať. Na rozdiel od tých predchádzajúcich, ingrediencie nie sú bizarné nezmysly. Myslím, že tentokrát by sme mohli uspieť. Prečo mlčíš? Povedz niečo!“
„Nie.“
„Nie? Ty povieš len NIE?! To je všetko?!“
„Čo chceš, aby som povedal? Mám ti znova a znova vysvetľovať, že to nie je možné?“
„Nehovor mi, že to nie je možné! Mŕtvi sa môžu vrátiť do života! V starých knihách som našla niekoľko popísaných prípadov zmŕtvychvstania!“
„Niekoľko?“
„Hej, niekoľko! Nebolo ich veľa, ale aj tie, čo som našla, stačia. Dokazujú, že mám pravdu! Môžeme uskutočniť oživovací rituál a...“
„Ty si doteraz vôbec nepočúvala,“ Irvin využil Včeličkinu prestávku na nádych. „Záznamov o oživení je len niekoľko nie preto, že realizácia príslušného rituálu je náročná, alebo preto, že ingrediencie sú takmer nedostupné. Podľa starých zvitkov vzkriesenie mŕtveho je čin najvyššej potreby alebo úplného blázna. Vrátiť jednu osobu späť do života môže ovplyvniť existujúcu časovú líniu a náprava prirodzeného rádu môže trvať roky až storočia. Vzkriesenie všetkých našich drahých by s najvyššou pravdepodobnosťou roztrhalo realitu na kusy.“
Eleanor Beatrix sklopila oči a zahryzla si do pery. „To nikto nevie presne! Možno by sme... nespôsobili... celkom nič.“
„Ako čarodejnica v zácviku by si už mala vedieť, že používanie mágie má svoju cenu. Čím silnejšia je použitá mágia, tým vyšší účet je potrebné zaplatiť. Pri každom kúzle musíš myslieť na dôsledky! Ak môžeš,“ doložil tichšie. „Ako by sa asi cítili tvoji bratia, keby vedeli, že svojím návratom zničili svet? To by si priala svojim drahým?“
„Dobre vieš, že nie,“ odvrkla. „Možno neviem, čo spôsobím, ale jedno viem určite! Čo sa stane, keď nespravím nič! Otec a mamka sa budú trápiť a Abby... Abby mi do smrti bude vyčítať, že to bola moja vina! Počul si ju! Povedala... kričala... že to bola naša vina... a že sme neurobili nič... nič, aby sme zabránili... Ja už nemôžem! Nemôžem počúvať... a... nemôžem,“ Včeličke nekontrolovateľne vyhŕkli slzy. „Nemôžem stratiť aj sestru! Nechápeš? Brad sa zbalil a... Odišiel v noci. Ani sa s nami nerozlúčil. Nevieme kde je, ani čo robí a... Keď nič neurobím, aj Abby odíde a ... Nemôžem stratiť aj ju! Nemôžem sa pozerať ako sa naša rodina rozpadá! Neznesiem ďalšiu stratu! Čo môžem urobiť?“
Irvin položil ruky na plecia dievčaťa. „Dúfať. Každý smúti svojím spôsobom. Abby potrebuje čas, aby sa vyrovnala so svojou stratou. Brad tiež. Keď budú pripravení, vrátia sa. A my ich privítame s úsmevom a otvoreným náručím, ako sa patrí na rodinu.“

Garth silnejšie stisol papierové vrecko v hrsti, naprázdno preglgol, pozbieral všetku svoju odvahu a vstúpil do budovy. Rýchlo zahnal nevhodnú myšlienku, že dobrovoľne vstupuje do vlčieho brloha, aj keď nemohol neoceniť iróniu situácie. On, vlkodlak práve vstúpil do tajného úkrytu lovcov. Mohol len dúfať, že majitelia, bratia Winchesterovci, nezmenili názor a stále sú jeho priatelia. Aspoň Sam ho pri svojom poslednom telefonáte uistil, že na tejto skutočnosti sa nič nezmenilo. Zostúpil po kovovom schodisku do vestibulu, neisto sa poobzeral kam ďalej. Spoza pootvorených dverí doľahol nejasný zvuk a veľmi jasná nadávka. Váhavo sa pobral k zdroju hluku, ako sa ukázalo, natrafil na kuchyňu a zároveň na obyvateľov bunkra.
Sam namiesto pozdravu preventívne zasyčal: „Nepýtaj sa!“
Garth horlivo prikývol, držiac ústa pevne zavreté. Situácia v kuchyni bola dostatočne zrozumiteľná aj bez vysvetľovania. Dean, sediaci v kúte s očami rozžiarenými očakávaním ako trojročné dieťa pred vianočným stromčekom, Sam, zamúčený až za ušami, všeobecný chaos v miestnosti a na stole ležiace tri pekárske pokusy v rôznom stupni zuhoľnatenia.
„Povedz mi, prosím, že si doniesol koláč!“ Podľa miery zúfalstva v hlase, bol mladší Winchester na pokraji duševných síl.
„Dva,“ roztvoril donesené vrecko. „Broskyňový a ríbezľový.“
„Chvalabohu,“ vydýchol si neúspešný pekár a odhodil kuchynskú utierku, ktorou bol opásaný. Znechutene si premeral neporiadok na stole, pod stolom a všade okolo. „Najeme sa v knižnici. Zober taniere, ak nejaké nájdeš,“ sám zobral poloprázdnu fľašu whisky na varenie. Podľa Samových lesknúcich sa očí, Garth usúdil, že nie všetok minutý alkohol skončil v koláčoch.
„Dean, poď, budeme jesť v knižnici. Dostaneš koláč.“
Starší Winchester sa nepohol. Ďalej sedel s rukami zloženými v lone, len jeho detské nadšenie pohaslo. Garth mimovoľne zdvihol obočie, niečo nebolo v poriadku.
Sam vzdychol, podišiel k bratovi a kvokol si, aby sa mu mohol pozrieť do očí.
„Áno, ja viem, Dean, je tu neporiadok. Upracem, ale najskôr sa najeme. Chcel si predsa koláč! Tak teraz pôjdeme do knižnice, zjeme koláče, ktoré doniesol Garth. Určite budú lepšie ako moje a potom tu upracem. Sľubujem! Poď do knižnice, Dean. Prosím!“ pomohol bratovi vstať a Garth zalapal po dychu. Drastický úbytok Deanovej váhy nezamaskovalo voľné tričko, ani hrubá flanelová košeľa. Nemilosrdné svetlo odhalilo škaredú jazvu na líci a široký pruh bielych vlasov nad pravým uchom.
„Ahoj, Dean,“ pozdravil priškrteným hlasom. Odpoveď nedostal. Bratia okolo neho prešli, ako by tam ani nebol.
Až na prahu dverí Sam zastal. Chrbtom otočný k hosťovi neochotne vysvetlil: „Dean.... nehovorí. Je... Nie je... celkom v poriadku. Nejaké taniere nájdeš v tej skrinke naľavo. Asi.“
Garth si bezradne prehrabol vlasy. Dean že nie je celkom v poriadku? Hm, skôr to vyzerá, že nie je vôbec v poriadku. Poobzeral sa a usúdil, že jednoduchšie bude tri taniere vytiahnuť z výlevky a umyť, ako sa prehrabávať v tej spúšti.
Ešte nikdy Garthovi koláč nešiel tak ťažko dolu hrdlom. Naháňal kúsky po tanieri a viac pozornosti venoval okoliu ako jedlu. „Človeče, suprový brloh,“ pokúsil sa po chvíli prerušiť trápne ticho.
„Hm,“ súhlasil Sam, odhodlane likvidujúc svoju porciu.
„Toľko kníh, páni! Kožené kreslá, meče a dokonca aj teleskop. Nežijete si tu zle, chlapci.“
„Nie,“ potvrdil vyšší Winchester medzi dvoma hltmi.
„Máte tu kuchyňu aj knižnicu.“
„Hej.“
„Aj garáž,“ spomenul si, že pred budovu nevidel zapakovanú Impalu.
„Hej.“
„Spálne a kúpeľne tiež, predpokladám,“ pokračoval Gath zúfalo a dochádzali mu nápady na ďalšiu konverzáciu. Snažil sa nepozerať na Deana, ktorý pomaly a neobratne, kvôli trom nepohyblivým prstom na pravej ruke, jedol svoj kus koláča.
„Hej,“ odsekol Sam takým tónom, že sa hosť už nepokúšal zisťovať existenciu ďalších priestorov. Garth previnilo zabodol pohľad do svojho taniera a vložil si mikroskopický kúsok broskyne do úst. Po dôkladnom prežutí sa pokúsil dostať sústo do žalúdka. S rovnakým úspechom by sa mohol pokúsiť prehltnúť dospelého dikobraza. Naježeného dospelého dikobraza. Proti srsti.
„Garth, niečo od teba potrebujem,“ Sam prudko odložil vidličku. „Veľkú službu.“
„Samozrejme,“ poponáhľal sa odpovedať, no zabudol na kúsok koláča v ústach.
Mladší Winchester ohľaduplne počkal, kým vykašle zabehnuté ovocie a pokračoval: „Potrebujem, aby si našiel jedného človeka. Viem, kde asi by si mal začať hľadať, dám ti jeho poslednú známu adresu. Musíš ísť za ním osobne a poprosiť ho, aby ti dal kontakt... Nie, aby kontaktoval jedinú osobu, o ktorej viem... dúfam... že môže pomôcť Deanovi. Urobíš to pre mňa?“
„Samozrejme.“
„Nežiadal by som ťa o to, ale nemôžem... Nemôžem nechať Deana samého. Nedokáže sa o seba postarať a na cestovanie je príliš slabý.“
Garth prikývol, prepadnuté líca a takmer priesvitné ruky staršieho lovca nesvedčili o dobrom zdravotnom stave.
Kým stihol položiť pochopiteľnú otázku, starší Wichester s cinknutím položil vidličku na tanier a odtisol ho. Sam so vzdychom vstal a išiel sa posadiť k bratovi. „Dean, chcel si koláč a máš ho! Tak prečo neješ?“ Skutočne, z Deanovej porcie zostala dobrá polovica. „Ešte aspoň kúsok, dobre? Urob mi tú radosť!“ prisunul koláč k bratovi. Dean neochotne vzal vidličku a pokračoval v jedle. Chvíľku. Po pár kúskoch opäť odložil vidličku a odsunul tanier.
„Tak fajn, ideš do postele,“ vzdal sa Sam. Pomohol bratovi vstať a odviedol ho.
Garth zostal v knižnici sám. „No to ma poser,“ zhodnotil situáciu, ktorú ani trochu nechápal. Mechanicky sa znova pustil do dezertu. Posledný kúsok prehltol vo chvíli, keď sa domáci pán vrátil. Bez slova pozbieral použitý riad a zamieril do kuchyne. Garth schmatol svoj tanier a pobral sa za ním.
„Sam, človeče...“
„Musím upratať kuchyňu,“ nenechal ho dohovoriť. „Dean síce nehovorí, ale to neznamená, že nevie ako dostať čo chce. Ak tu zajtra ráno nebude poriadok, tak ...“
„Tak čo?“
„Posadí sa do kúta a bude vyčítavo zazerať, kým tu neupracem. Odkedy nehovorí, posunul svoju schopnosť trucovať na vyššiu úroveň. Zo všetkých vecí si musel zapamätať akurát to, že v bunkri mal vždy upratané. V živote som nestrávil toľko času v kuchyni a upratovaním ako teraz.“
„Nevedel som, že vieš piecť,“ Garth sa poobzeral, kde by si mohol sadnúť bez nebezpečenstva, že sa ušpiní múkou.
„Neviem,“ Sam sa opásal zamúčenou utierkou a upratovanie začal odhodením nepodarených pokusov o koláč do odpadu. Na okamih sa zamyslel, odbehol do knižnice a vrátil sa s dvomi pohármi a poloprázdnou fľašou whisky. Bez opýtania nalial tak na dva prsty alkoholu do oboch a jeden podal hosťovi.
„To kvôli Deanovi,“ ukázal rukou, v ktorej držal pohár, na neporiadok okolo. „Chcel som ho zabaviť. Dal som mu nejakú encyklopédiu nech si prezerá obrázky. Páčilo sa mu to, sám sa začal hrabať v knižnici a hľadať obrázkové knihy. Na moje nešťastie natrafil na kuchársku knihu. Našiel obrázok domáceho mriežkovaného ovocného koláča a sedel nad ním tri hodiny. Bez pohnutia!“ Na dúšok vypil alkohol a znova si nalial. „Na druhý deň znova. Na raňajky zjedol tak dve sústa a na obed ani to. Len sedel nad knihou a zízal na obrázok koláča. Keď som mu zobral knihu, tak trucoval v kúte, až kým som mu nesľúbil, že upečiem koláč. Zachránil si ma, Garth. Ďakujem.“ Zdvihol svoj pohár na prípitok a znovu ho vyprázdnil. Natiahol sa za fľašou, ale akoby cítil Garthov nesúhlasný pohľad na chrbte, stiahol ruku a odložil prázdny pohár na policu. „Neviem, čo by som bez teba urobil,“ pokračoval odkladajúc múku a iné ingrediencie používané pri pečení. „Nikdy som nič nepiekol, ak odrátam kosti nebožtíkov a tak. Urobiť cesto a plnku a posýpku... Odhadnúť pri akej teplote sa má koláč piecť a ako dlho. Je to fakt veda,“ potriasol hlavou a pustil sa do umývania riadu. Okamžite bolestne zasyčal. „Popálil som si palec, keď som vyťahoval posledný koláč,“ vysvetlil ublížene. „Aj tak zhorel. Neviem pochopiť, čo Deana na varení priťahovalo.“ Odovzdane pokračoval v umývaní.
Garth sa s priam sebevražedným odhodlaním nadýchol. „Čo sa mu stalo?“ vytlačil zo seba otázku, ktorá ho zožierala celý večer.
Sam zmeravel, ticho v kuchyni sa dalo krájať.
„Nebol som pri ňom, keď ma potreboval,“ odpovedal, stále otočený chrbtom k hosťovi s toľkou trpkosťou, že Garth sa neodvážil pýtať na podrobnosti.
„Presne to isté mi povedal tvoj brat, keď zomrel Kevin,“ podotkol tak ticho, že ho Sam nepočul. „Bol to upír alebo...,“ zasekol sa a zakašľal, aby zamaskoval odmlku. Zo starého zvyku chcel povedať vlkodlak, ale v tejto situácii sa mu nezdalo vhodné pripomínať zmenu vlastnej druhovej príslušnosti.
„Garth, je neskoro, mal by už ísť,“ Sam sa otočil od drezu a utrel si saponátové bublinky z rúk. „Odprevadím ťa.“
„Ďakujem,“ odložil pohár s alkoholom, ktorého sa ani nedotkol. „To je od teba milé. Pozdrav Deana.“
„Iste,“ Sam odviedol hosťa tak rýchlo, že Garthov odchod hraničil s vyhodením.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 228
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.12.16 18:57

Shocked Tak ja teda zíram a nestačím sa diviť. To čo toto je? aceras1, počuj, určite je to pokračovanie toho diela spred dva a pol mesiaca? Pokiaľ som dobre čítala, tak sa všetci rozlúčili v dobrej pohode, Irv sa chystal na dovolenku do Faerie a teraz pozerám, že z ničoho nič Simmonsovcov ubudlo a Deanovi kvalitne preskočilo, okrem iného. Shocked Tak to je teda fakt iný nárez... Popravde, pokiaľ si po prestávke chcela zaujať, tak u mňa sa Ti to podarilo na 200% a len dúfam, že v dohľadnej dobe sa dočkám aj vysvetlenia... OK, nateraz stačí, idem predýchavať...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.01.17 11:17

just-me - no to vieš, časy sa menia Very Happy a nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Náš seriál je toho nádherný príklad, čo všetko sa už bratom prihodilo... Tak prečo ich (a všetkých ostatných) šetriť?
Ak už si predýchala, ponúkam kúsok vysvetlenia a ďakujem za záujem.


---------

Po takmer nezdvorilo krátkej rozlúčke sa vrátil do kuchyne a usúdil, že aj zajtra je deň a upratovanie počká. Cestou do postele automaticky zamieril do bratovej izby. Každovečerná kontrola sa už stala zvykom. Ako sa v kútiku duše obával, Dean nespal. Sedel v kúte, opieral sa rukami o koleno pravej nohy, ľavú, ako vždy, mal kvôli skoro nepohyblivému kolenu vystretú, a hľadel na niečo, čo videl len on sám.
Sam si kľakol k bratovi. „Dean?“
Žiadna reakcia.
Otočil bratovu tvár k sebe. „Dean, choď si ľahnúť.“
Žiadna reakcia.
„Dean, neseď na podlahe. Vieš, že nesmieš nachladnúť!“
Žiadna reakcia.
Toľko k rozumným argumentom. Ako ďalší bod nasleduje prehováranie.
„Brácho, dnes sme mali dlhý deň. Si unavený, ja tiež, zajtra nás čaká kopec práce a už je fakt neskoro. Najvyšší čas zaľahnúť.“
Nič.
OK, na rade sú sľuby.
„Dean, ak hneď zalezieš do postele, dostaneš na raňajky koláč. Ríbezľový.“
Návnada bola príliš malá.
„Koláč a kávu, a kúpim ti ďalšie autíčko. Alebo motorku? Dean, chcel by si maličkú motorku?“
Nechcel.
Toľko k sľubom. Zostala posledná možnosť. Žobrať.
„Dean, prosím, netrucuj a poď spať. Padám od únavy a neviem sa už dočkať, kedy sa dostanem do postele, tak, prosím... prosím... prestaň robiť fóry a choď... už... spať!“
Po pár sekundách sa oprel o stenu vedľa brata. „Nepôjdeš. Nepôjdeš spať, pretože...? Prečo vlastne tentokrát? Čo ťa zase žerie? Vadí ti, že som k nám pozval Gartha?“
...
„Alebo sa hneváš pretože, že som ho požiadal o službu? Nemal som inú možnosť. Sám nemôžem ísť a veľa priateľov nám už nezostalo.“
...
„Nie, neupiekol som ti ten koláč, ale snažil som sa. Pozri,“ strčil bratovi pred oči ruku. „Popálil som si palec. Aha, tu mám pľuzgier. Ten kúpený bol aj tak lepší. Vieš, že v kuchyni mi to nikdy nešlo.“
...
„Dean, hovor so mnou! Prečo zase trucuješ?“ Unavene si prešiel rukami po tvári. Kedysi stačilo aby sa bratia Winchestrovci na seba pozreli a čítali si myšlienky, nastavení na tú istú vlnu. Teraz sa to zdalo tak dávno, akoby v minulom živote. „Hneváš sa na mňa,“ konštatoval rezignovane. „Pretože som pil, však.“ Nepotreboval potvrdenie, vedel.
„Hej, pil som a dosť. A ty vieš veľmi dobre prečo! Nezvládam to, Dean. Jednoducho to už nezvládam. Sedím celé dni v bunkri, upratujem, periem, varím, ale ja nie som ošetrovateľka! Toto nie je život pre mňa! Vôbec nemám čas na výskum! Von sa dostanem len, keď idem nakupovať. Už sa vôbec nepamätám, kedy som naposledy lovil. Rodinný podnik, pamätáš sa, Dean? Máme zabíjať monštrá, zachraňovať ľudí. Namiesto toho sedím tu a.... nerobím nič. Vôbec nič užitočné!“
Starší Winchester si dlaňami zakryl oči. Toto nebudem počúvať!
„Toto všetko... ja viem, že je to aj moja vina, ale je toho na mňa priveľa a ty mi to vôbec neuľahčuješ, tak sa nečuduj, že potrebujem... trochu vypnúť,“ pozrel Sam bokom na brata. „Dean, dnes večer som fakt uťahaný ako pes, tak buď dobrý chlapec, poslúchni a vlez do tej prekliatej postele!“ S každým slovom mimovoľne zvyšoval hlas, až kričal. Vlastný krik ho prebral, zahanbil sa. „Prepáč, Dean. Nechcel som na teba kričať. Prosím, choď si ľahnúť. Prosím!“ Samova nálada pod vplyvom vypitého alkoholu preskočila na druhú koľaj. „Viem, že toto nie je vhodné miesto pre človeka s tvojím postihnutím, ale nič lepšie nemáme... Možno by ti u Svätého Sebastiána bolo lepšie.“ Vstal, jemným ťahom prinútil vstať aj Deana, odviedol ho k posteli a uložil. „Dobrú noc. Nechám ti rozsvietené svetlo.“
Dovliekol sa do svojej izby, usúdil, že osobná hygiena počká do rána a hodil sa na posteľ. Zaspal okamžite. Ďalšia nočná mora na seba nenechala dlho čakať. Znova sa ocitol na TOM mieste. Opustený, polozrúcaný bar niekde na konci sveta. Sedel za jediným použiteľným stolom, pred sebou mal fľašu piva. Aspoň sa nazdával, že piva, nikdy sa neodvážil ochutnať. Slabé, rozptýlené svetlo, dopadajúce zdanlivo odnikiaľ, osvetľovalo len Samov kút, zvyšok miestnosti bol v šere takmer nerozoznateľný, protiľahlá stena sa úplne strácala v temnote. Tiesnivé ticho zlomil suchý zvuk. Sam sa strhol a napäto sa obzrel, dve gule na biliardovom stole uprostred baru narazili do seba, jedna sa ešte stále pomaly kotúľala po potrhanom zelenom súkne.
„Dlho ti tá tvoja starostlivosť nevydržala, že, bráško?“
Sam, nervózny a preľaknutý, vyskočil zo stoličky, ktorá sa s rachotom prevrhla. Na kraji stola sedel Dean.
Dean bez jazvy na tvári, bez bielych vlasov, oblečený v plnej poľnej. Tak ako ho videl naposledy. Pred...
„Si nejaký nervózny, Sammy. Prečo? Vedieš predsa pokojný, domácky život, ako si vždy chcel. Do ničoho ti už nekecám. Usadil si sa. Knižnicu máš len sám pre seba...“ Z každého Deanovho slova kvapkala zžieravá irónia, ktorá ťala do živého. „Aj keď, brácho, priznám sa, trochu si ma sklamal. Tipoval som, že vydržíš trochu dlhšie, kým ma znova strčíš k Svätému Sebastiánovi. Tie tvoje reči... Je mi to ľúto, Dean... Toto som nechcel, Dean... Dostanem ťa z toho Dean, nech to stojí čokoľvek,“ posmešne napodobnil Samov hlas.
„Ja..,“ Sam sa konečne zmohol na obranu. „Je mi to ľúto a ty to dobre vieš! Ja som nechcel...Nechcel som...“
„Chcel! Chcel si mi ublížiť a podarilo sa ti to. Zase!“
Surová úprimnosť v bratovom hlade sa Sama dotkla na citlivom mieste. „Prečo mi hovoríš také veci? Prečo, Dean?“
„Pretože presne to chceš počuť. Sme predsa v tvojej hlave. Ja len opakujem tvoje myšlienky... Tvoje výčitky svedomia. Nevieš ako ďalej a chceš aby som ťa vytiahol z kaše. Preto si ma zavolal. Tak ako vždy, malý brat.“
Skoro dvojmetrový Winchester postavil stoličku a posadil sa. „Máš pravdu, neviem ako ďalej. Ja... nemôžem sa pozerať, ako sa zo dňa na deň strácaš. Vyskúšal som už všetko. Všetky návody a recepty, ktoré som našiel v knižnici aj na internete. Kontaktoval som všetkých známych...,“ sklonil hlavu do dlaní. „Nikto ti nedokázal pomôcť. Ani Castiel. Tak som sa na neho spoliehal! Keď si konečne našiel čas, tak... Chodil okolo teba a tváril sa tak múdro... Neurobil nič! Vraj sa s takým prípadom ešte nestretol. Aby zamaskoval svoju bezradnosť tak začal mlieť o energetických dráhach a ukradnutej milosti...“
„A ty si ho vyhodil,“ dokončil sucho Dean.
„Hej, vyhodil som ho,“ Sam prudko zdvihol hlavu. „Nedokázal som ho dlhšie počúvať. Všemohúci anjel, ktorý je schopný vzkriesiť mŕtveho a nedokáže... Vyhodil som ho!“
„Spolu s ním aj moju najväčšiu nádej na vyliečenie.“
„Nie!... Možno... Ale... Mám ešte nádej. Ak sa Garthovi podarí...“ nedokončená veta visela v prázdnote.
„A ak nie, tak Svätý Sebastián,“ dokončil Dean s krivým úsmevom. „Malá bonboniéra každú druhú nedeľu. Zo začiatku. Potom raz za mesiac a nakoniec... Oznámenie o úmrtí, ktoré ťa zastihne na ceste niekde medzi...“
„Nie, to nedopustím,“ pokúsil sa rýchlo odporovať mladší Winchester. Rýchlo zmĺkol, prekvapený, ako falošne znel jeho protest.
„Ale áno. Preto si ma sem zavolal. Chceš ma strčiť do útulku a chceš na to moje požehnanie. Nie, brácho, tak toho sa nedočkáš. Nikdy som neschvaľoval tento tvoj spôsob riešenia problémov.“
„Môj spôsob?“
„Útek. Ušiel si od otca, ušiel si od Amélie. Nepočítam koľkokrát si odkopol mňa. Utekáš pred zodpovednosťou celý život. Neboli by sme tu, keby si, už bohvie koľkýkrát, nechcel zase raz vziať nohy na plecia....“
„Mlč! Drž hubu! Buď už ticho!“ Sam buchol päsťou do stola až fľaša podskočila. Dean ju stačil zachytiť skôr ako sa prevrátila a položil ju späť.
„Nepáči sa ti čo hovorím? Sorry, brácho, život nie je vždy taký aký chceme. Túto hru môžeš hrať len s kartami, ktoré máš v ruke. Ty sa musíš rozhodnúť, aký list vynesieš. Tentoraz je to na tebe. Ja nebudem rozhodovať za teba. Nie tentokrát. “
„Dean, ale ja... Nemôžem... Neviem...
„Dobrý pokec, brácho,“ Dean nemilosrdne prerušil bratovo jachtanie, „ale už musím ísť.“
„Čože? Kam?“ strhol sa Sam, mimovoľne sa obzrel. Ako chce odísť? Veď miestnosť, v ktorej sedeli, nemá dvere! Keď sa otočil späť, Dean už na stole nesedel. Prázdnota, ktorá po ňom zostala bola takmer hmatateľná.
Prebudil sa zaliaty potom. Stiahol zo seba mokré tričko a zamieril do kúpeľne. Teplá sprcha je skutočne vynikajúci vynález, pomohla mu pozbierať si myšlienky. Ešte s vlhkými vlasmi sa pobral do bratovej izby. Dean spal. Svetlo malej lampičky dopadalo na škaredú jazvu po kopanci ťažkou topánkou do tváre. Sam ticho privrel dvere, výčitky svedomia sa v ňom zamrvili ako osy, rovnako bolestivé ako zásah žihadlom. Vrátil sa do postele, ľahol si, zhasol svetlo a zavrel oči, rozhodnutý spať. Márne, spánok a s ním aj zabudnutie, neprichádzali. Nevolané spomienky však áno.

Znova stál na tom moste a na tvári cítil dažďové kvapky. Znova povedal bratovi: „Choď!“
A on šiel.
Keď po pár dňoch Dean zavolal a navrhol stretnutie, súhlasil. No ešte stále mal toho na srdci príliš veľa. Stretli sa na neutrálnom území, na odpočívadle pri bezvýznamnej ceste v zapadnutom okrese. Výmena názorov prerástla v regulárnu hádku. Znovu sa počul ako kričí na Deana, slová o klamstve, zrade a sklamaní. Videl svoje ruky ako narážajú do brata. Videl ako Dean stratil rovnováhu a chrbtom narazil do starého doskového plota, ktorý oddeľoval cestu od spustnutého pasienka. Videl, ako chatrný plot s praskotom spráchniveného dreva povolil pod Deanovou váhou. Videl brata ležať v troskách plota, no nepomohol mu vstať. Namiesto toho naštartoval svoje auto a odišiel. Obľúbený country album mu pomohol upokojiť sa. Trochu. Rozhodne nie natoľko, aby prijal Deanov hovor, keď jeho mobil o pár minút zazvonil. Po ich hádkach bol zvyčajne Dean ten, ktorý zdvihol bielu vlajku a doliezol s rečami o rodinnej súdržnosti. No len pár minút po roztržke? To bol aj na neho rekord! Nemal najmenšiu chuť sa s ním teraz rozprávať. Odmietol hovor, zapol rádio, počúval prázdne reči o počasí a mizernej situácii v ekonomike a večer v moteli hľadal prípad. Nechcel sa vrátiť do bunkra. Nie hneď. Potreboval čas pre seba, čas na vychladnutie. Premyslieť si veci, kým veľkodušne kývne na bratov pokus o zmier.
Lenže hovor od Deana neprichádzal.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.01.17 14:52

Dni sa hromadili, až z nich boli týždne a na displeji mobilu ani raz nezasvietilo Deanovo meno.
Vybavil prípad v Novom Mexiku, zachránil život Garthovi, ktorý začal novú kariéru ako vlkodlak – amatér, zneškodnil poltergeista v dievčenskej škole a v návale práce si neuvedomil, ako čas letí.
Kraviny!
Veľmi dobre vedel koľko dní uplynulo od ich hádky, ale nebol ochotný zdvihnúť telefón a zavolať bratovi. Deanovo vytrvalé mlčanie pokladal za vyhlásenie vojny a nebol ochotný ustúpiť zo svojich pozícií.
Pomohla mu náhoda. Pri hľadaní podkladov pre ďalší prípad narazil na Impalu. V prvej chvíli sa uškrnul. Dean síce nebol ochotný ustúpiť, ale akoby náhodou sa ukázal v meste, v ktorom pracoval jeho mladší braček. Vyskúšaný spôsob ako ukončiť hádku. Rozhodol sa, že tiež spraví ústretový krok. Našiel si lavičku neďaleko parkoviska a usadil sa, rozhodnutý počkať na majiteľa. Neveril vlastným očiam, keď z banky vyšiel úplne neznámy chlapík, posadil sa za volant bratovho auta a odfrčal. Sam cítil ako ho zalieva zlosť. S Deanom boli od seba len pár týždňov a on ho už vymenil za iného parťáka? A požičal mu Impalu?! Bez rozmýšľania skočil do svojho auta a sledoval bratov Chevrolet. Nešiel ďaleko, zabočil na predmestie a zastal pred udržiavaným domčekom. Chlapík vystúpil, láskyplne sa zvítal s tehotnou ženou, ktorá sa hojdala na záhradnej hojdačke. Spolu, v objatí, vstúpili dnu.
„To nie je možné,“ zhíkol mladší Winchester. Predsa poznal svojho brata. Nikdy, nikdy by si nevybral za parťáka muža, na ktorého doma čaká tehotná žena. Ale... je to Deanova Impala! Alebo nie? Mohol sa pomýliť? Vylúčené! V tom aute prakticky vyrástol. Rozoznal by ho medzi tisíckou podobných. Každú maličkosť, každý škrabanec pozná naspamäť! Vystúpil a pobral sa k odstavenému Chevroletu overiť si svoje podozrenie. Nepotreboval ani obísť auto dookola, aby si bol istý, že určite stojí pri Deanovej Impale. Ale... ako je možné, že rodinné auto šoféruje Nikto z Konca sveta? Dean by radšej prišiel o obličku, ako sa vzdal svojho auta!
„Hej, človeče, čo robíte pri mojom aute?“ Mladý muž si všimol neznámeho človeka pred domom a vyšiel na verandu.
„Prepáčte, pán...,“ Sam hodil rýchly pohľad na domovú schránku, „Hardrict. Ste pán Hardrict?“
„Hej,“ pripustil muž na verande neprívetivo.
„Dobrý deň, volám sa Stenberg, George Stenberg,“ Sam za pochodu vymýšľal kryciu historku, vďačný za slušný oblek, ktorý mal momentálne oblečený. „Pracujem pre nemenovaného majetného džentlmena, ktorý zbiera veterány. Staré autá v použiteľnom stave.“
„Viem, čo je veterán,“ odtušil domáci pán, už prívetivejšie.
„Išiel som okolo a zaujalo ma vaše auto. Chevrolet Impala, ročník tisícdeväťsto šesťdesiatšesť, ak sa nemýlim.“ Mýlil sa. Schválne. „Práve o taký exemplár by mohol mať môj zamestnávateľ záujem.“
„Šesťdesiatsedem,“ opravil ho majiteľ. „Nie je na predaj.“
„To ma mrzí,“ Sam predstieral mierne sklamanie. „Môj zamestnávateľ je ochotný slušne zaplatiť za dobre udržiavané auto, pokiaľ má záujem o kúpu. Nevadilo by vám, ak by som si auto nafotil a fotky ukázal starému pánovi? Možno vám urobí ponuku. Veľmi slušnú ponuku,“ zdôraznil.
„Nie, nevadilo. Odfoťte si čo chcete, ale auto nie je na predaj. Len nedávno som ho kúpil a chcem si ho nechať. Aspoň zatiaľ.“
„To ma mrzí,“ Sam schoval do vrecka mobil, ktorým alibisticky urobil pár snímok. „Nebudem na vás zbytočne tlačiť, keď nechcete predať. Mohli by ste mi však trochu pomôcť?“
„Iste, prečo nie?“
„Od koho ste to auto kúpil? Pýtam sa preto, že ten človek má možno na predaj aj iné zachované kúsky.“
„To sotva,“ uškrnul sa muž na verande. „Kúpil som ho tu v meste od Toma. Tom Santaro. Obchoduje tak trochu so všetkým a priznám sa, radšej som sa veľmi nezaujímal ako prišiel k tejto kráske. Dal mi ju za slušnú cenu, bola v dobrom stave a mala všetky papiere, ktoré mala mať. Viac ma nezaujímalo.“
„Ďakujem, pán Hardrict. Prajem vám príjemný deň,“ pobral sa Sam. Po pár krokoch sa otočil. „Ešte maličkosť, ak môžem. Kde nájdem toho Toma Santara?“

Sam zabúchal, a nijako šetrne, na dvere, z ktorých v pásoch zliezala stará farba, natretá najskôr v minulom storočí. Pár kedysi svetložltých vločiek pristálo na nepozametaných schodoch.
„Neposer sa,“ ozvalo sa zvnútra nezreteľne. „Veď už idem!“
Dvere sa na pár centimetrov odchýlili, škárou vykuklo krvou podliate oko. Prekvapene sa rozšírilo, keď zbadalo neznámeho.
„Čo tu chceš?“ zavrčal nepriateľsky majiteľ oka.
„Minúť prachy,“ Sam siahol do vnútorného vrecka bundy a vytiahol pár bankoviek. Zamával nimi pred škárou a znova ich schoval. „Ak si Tom Santaro, tak môžeme uzavrieť obchod.“
„Hej, to som,“ dvere sa otvorili dokorán. Majiteľ domu, nevysoký chlapík v modrom obnosenom župane a šľapkách naboso, zrejme práve vyliezol z postele. „O akom obchode hovoríme?“
„Posiela ma za tebou Joe Hardrict. Vraj si mu predal to fantastické fáro, na ktorom sa teraz rozváža. Aj ja by som rád mal také. Som ochotný obetovať,“ odmlčal sa, akoby rozmýšľal nad výškou ponuky. „No, povedzme aj päť litrov. Čo ty na to? Môžeš mi takú káru zohnať?“
V Tomových očiach sa rozsvietili ziskuchtivé svetielka. „Môžem sa poobzerať, ale potrebujem čas a bude ťa to stáť viac ako päť litrov.“
„Poobzerať?“ Sam využil príležitosť, že ostražitosť domáceho pána ochabla a pretisol sa okolo neho dovnútra. „Človeče, preliezať obchody s ojazdenými vrakmi môžem aj sám. Joe mi prisahal, že ty zoženieš čokoľvek, čo sa dá naštartovať. Tak sa mi vidí, že trepal.“
„Pozri, človeče,“ rozohnil sa Tom a automaticky zavrel za nepozvaným návštevníkom dvere. „Zoženiem ti fáro aké chceš, ale Chevy Impalu, v dobrom stave len tak zo stromu nestrasieš. Musím sa pospytovať a to chvíľu trvá!“
„Hm,“ Sam sa pustil do obhliadky bytu. „Na tom niečo bude.“
Tom vo vidine dobrého zárobku sa vôbec nepozastavil nad čudným počínaním nádejného zákazníka. „Hneď zajtra začnem obvolávať známych. Ale ak chceš káru v dobrom stave, musíš rátať, že lacná teda určite nebude.“
„Na prachoch nezáleží. Za kvalitu rád priplatím, ale nesnaž sa ma obtiahnuť nejakou zhrdzavenou rachotinou,“ pokračoval lovec vo svojej úlohe trochu roztržito. Skončil obhliadku a presvedčil sa, že špecialista na výhodné kúpy je doma sám. Čas skončiť divadlo. „Len tak mimochodom, ako si prišiel k tej káre, čo si predal Joeovi?“
„Náhodná kúpa, človeče. Mal som neskutočné šťastie,“ nahodil Tom neúprimný úsmev. „Taká príležitosť sa asi už nikdy nebude opakovať.“
„Taká príležitosť,“ zopakoval Sam pomaly. Opanovať hnev bolo čoraz ťažšie. Niečo z potláčaných emócií muselo presiaknuť na jeho tvár, pretože domáci pán vyľakane zaspätkoval, až chrbtom narazil do steny. S najväčšou pravdepodobnosťou už ľutoval, že tohto obra pustil za prah dverí a teraz horúčkovito uvažoval, ako vyviaznuť zo zdravou kožou.
„Pýtal som sa, ako si prišiel k tomu autu, čo si predal Joeovi.“
„Čo ťa je do toho?“
„Mám sa spýtať ešte raz?“ Samova trpezlivosť sa nebezpečnou rýchlosťou blížila k svojim hraniciam. Toma viditeľne striaslo. Jeho kamoši, zákazníci aj nepriatelia boli chlapi tuhí ako kremeň. Pre ranu päsťou nikdy nešli ďaleko a vybavovanie nedorozumení zbraňou tiež nebola výnimka. Pri odpykávaní niekoľkých nevydarených krádeží mal tú česť stretnúť sa aj s tými najtvrdšími, s vrahmi odsúdenými na doživotie. No z tohto chlapa vyžarovala chuť ublížiť v množstve, na ktoré by sa muselo poskladať celé osadenstvo bloku väznice s najprísnejším režimom. Oblizol si zrazu vyschnuté pery.
„Ja...,“ vyrazil náhlivo zo stiahnutého hrdla, „vlastne my.... vracali sme z....“ Zarazil sa. Prezradiť nelegálne aktivity partie zaváňalo dlhším pobytom na štátne trovy, no v porovnaní s alternatívnou, ktorou hrozili obrove zúžené oči, bol výber jednoduchý.
„Obrali sme párik študákov o tovar. Skoro päť kilo koksu... a obratom sme ich strelili za slušné prachy. Museli sme to osláviť. Pili sme v najbližšej krčme, kým nás nevyrazili, pretože Dirty Dog Stan začal zadrapovať do nejakého fešáčika. Keď sme sa vracali domov, Veľký Al musel čúrať, tak sme odstavili auto pri ceste. Pozerám a čo nevidím, ten fešáčik z baru sa tam opieral o perfiš káru a trápil mobil. Ten starý Chevrolet sa mi hneď páčil, chcel som si ho obzrieť bližšie,“ Tom si utrel zvlhnuté čelo. „Prisahám, len obzrieť a... trochu sa povoziť. Spýtal som sa toho týpka, či mi nedá kľúčiky. Že sa s kamošmi trochu povozíme a potom mu fáro v poriadku vrátim. Poslal ma do horúcich pekiel.“
Sam sa neveselo uškrnul, živo si vedel predstaviť Deanovu reakciu. „Čo sa stalo potom?“
„Nepáčilo sa nám, ako sa s nami zhovára, Stan do neho strčil a dostal jednu po hube, až ho prehodilo. A potom na nás ten chlapík vytiahol zbraň. Vraj nemá čas ani chuť sa s nami naťahovať, nech sa hneď zdekujeme. Trochu silácke reči na jedného ožrana a to som chcel len dobre. Aj tak nemohol za volant, veď sa ledva udržal na nohách. To už sa Veľký Al vyčúral a prišiel k nám. Vždy so sebou nosí basebalovú pálku a nepáčilo sa mu, že ten maník máva pištoľkou, tak ho tou pálkou odzadu vzal po hlave. Zložil sa ako vrece.“
„Zabili ste ho?“
„Ja neviem.“ Rýchly pohľad na Samovu tvár domácemu pánovi prezradil, že si nevybral správnu odpoveď. „Nie! Myslím, že nie, “ pokračoval príležitostný zlodej rýchlo. „Nezabili, ale nemohli sme ho tam nechať, všetkým na očiach. Hodili sme ho na korbu pick-upu a Veľký Al ho odviezol.“
„Kam?“ Sam sa s námahou ovládol.
„Ja neviem. Niekde do lesa.“
„Kam ho odviezol?!“
„Neviem!! Ja fakt neviem! Prisahám! Povedal, že telo sa nikdy nenájde, že o toho maníka sa postarajú medvede a iná háveď.“
„Kde nájdem Veľkého Ala?“
„Neviem, ale každý piatok večer chodí do krčmy. Kolesá a motory sa to volá a...“
„Kde býva?!“
Tom zalapal po vzduchu, Veľký Al bol kamoš a vodca svorky. Okrem toho veľmi podrobne a plasticky opísal svojim kumpánom, čo ich čaká, ak niekedy prezradia jeho adresu nepovolaným ušiam. No inštinkt Tomovi napovedal, že ak zachová lojalitu kamošovi, dĺžka jeho života sa dramaticky skráti. Prakticky na niekoľko sekúnd.
„Býva tu v meste u jednej štetky. Vlastne, nie u nej, vyhodil ju z domu. Roosveltova dvadsaťpäť, modrý barák, bez plota.“
„Kde máš mobil?“
Trasúcou sa rukou ukázal na stôl. Neodvážil sa protestovať, keď jeho Motorolu ten blázon hodil o zem a rozdrvil opätkom. Podobný osud postihol aj pevnú linku a notebook. „V Impale boli... veci. Kam ste ich dali?“
„Veci? Hej, zbrane a nejaké mobily a kopa haraburdia. Všetky krámy si nechal Veľký Al, my sme si rozdelili prachy a kreditky. Nebolo to bohviečo, ale dostal som pár stoviek navrch za predaj tej káry.“
„Tá kára je Chevrolet Impala ročník šesťdesiatsedem a pre mňa dosť znamená. Ten maník je môj brat a ak ste... mu... ublížili... tak ... sa... vrátim... a... vytrasiem... z teba... dušu! Je ti to jasné?“
Tom horlivo súhlasil. Samozrejme, že rozumel, veď každé Samove slovo sprevádzal úder päsťou.
Lovec bez súcitu pozrel na skrvavenú hŕbku. „Ak chceš, aby som sa vrátil, daj vedieť Veľkému Alovi, že ho idem navštíviť.“ Odišiel, nečakal na odpoveď. Žiadna by ani neprišla, majiteľa bytu priveľmi zamestnával zlomený nos.

Prvý výraz, ktorý Sama napadol pri prehľadávaní modrého domu s číslom dvadsaťpäť na Roosveltovej ulici, bol špinavý brloh a iný už ani nehľadal. Izby páchli potuchlinou, zvetraným pivom a produktmi ľudského metabolizmu. Kuchynský drez slúžil ako sklad použitého riadu a príručný pisoár. Na stole sa skvela stála výstava zvyškov rôznych jedál, niektoré exponáty sa už pokúšali chodiť. S vreckovkou pritisknutou na nose odborne prehľadal dom. Šťastie mal až v pivnici. Kompletnú výbavu Impaly a Deanove osobné veci našiel navŕšené vedľa plechového sudu, ktorý zrejme slúžil na spaľovanie dôkazov. Samozrejme, všetky strelné zbrane a mobily boli preč. Mrzuté, ale neprišiel nepripravený. Skontroloval revolver a vybral si najčistejšiu stoličku, rozhodnutý počkať na pána domu. Nečakal dlho. Šramot pri zadných dverách nebol taký tichý, aby si ho nevšimol niekto vycvičený na lov duchov. Veľký Al si svoju prezývku zaslúžil. Široké plecia, mohutný hrudník a slušne vypracované pivné brucho dohromady zabrali kopu miesta. Ako správny alfa samec šíril okolo seba zápach hodný diviaka postihnutého svrabom. Červeň v jeho tvári ani tak nesvedčila o dobrom zdraví, skôr o sile Samovho hnevu a ruky, ktorou ho držal za krk.
„Dobrý večer, Al,“ pozdravil lovec, pamätajúc na svoju dobrú výchovu. „Mám niekoľko otázok a dúfam, že mi urobíš tú radosť a nebudeš chcieť odpovedať!“

Otvoril dvere garáže, nenápadne skontroloval okolie. Zbrane síce zabalil do deky, ale istota je istota. Pomaly, kvôli pravačke obviazanej vreckovkou, pokračoval v odnášaní vybavenia a Deanových vecí do svojho auta. Nemusel sa ponáhľať, Veľký Al bol zaneprázdnený. Ako by povedal starší Winchester, zbieranie vyrazených zubov polámanými prstami zaberie nejaký čas. Na chlapíka s povesťou tvrďáka, Veľký Al spolupracoval prekvapivo ochotne.
Po chvíli presviedčania.
Ukázal nezvanému hosťovi úkryt pod podlahou, kde uskladnil zbrane a hodnotnejšie veci z Impaly. Bol ochotný nahradiť spôsobenú škodu, teda aspoň jej časť, hotovosťou, ktorú geniálne skladoval v nádržke splachovača. No podrobnosti o veciach, ktoré urobili Deanovi si radšej mal nechať pre seba. Zakaždým, keď Sam pomyslel na svojho brata, zbitého a odhodeného v lese ako nepotrebnú, pokazenú vec, a ten obraz nemohol dostať z hlavy, sa až roztriasol. Odniesol posledný náklad, kvílenie Veľkého Ala tíchlo. Keď pozatvára dom, bude mať domáci pán dostatok súkromia na účinnú ľútosť všetkých svojich hriechov. Garážové dvere zhrčali na podlahu, bez obzretia nasadol do auta a naštartoval. V tomto všivavom mestečku skončil, musí vybaviť už len poslednú záležitosť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester
avatar

Počet príspevkov : 1215
Age : 27
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.01.17 18:20

aceras1: Tak z téhle části jsem úplně v šoku. Shocked Co je s Deanem? Není už někde zahrabaný? Sam se tedy pěkně naštval - sahat mu na bratra! Já v koutku duše doufám, že to dobře dopadne. Laughing Díky za pokračování a jsem strašně napnutá, co bude dál.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.01.17 7:30

aceras1:A toto čo je, toto čo je doors ? Žiadny ohľad na moje krehké srdiečko???
Potrebujem, ba priam požadujem, okamžitú nápravu a vyliečenie Deana ... a potrebujem aj pokračovanie, inak nebudem mať čo lakovať na rukách až do leta Shocked .

Mimochodom skvelé pokračovanie...prekvapujúce, ale skvelé
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   24.01.17 14:42

janča -
kód:
Tak z téhle části jsem úplně v šoku
ďakujem za kompliment .
kód:
Sam se tedy pěkně naštval
- však? Osobne mám slabosť pre Sama, keď stráca spoločenské zábrany, pretože mu niekto siahol na bračeka Very Happy , (ako v desiatej sérii). Ako to dopadne? Ľutujem, koniec ešte nie je napísaný, takže túto informáciu zatiaľ nemám k dispozícii ani ja confused .

adrusik - obávam sa, že Tvojej požiadavke nie je možné v dohľadom čase vyhovieť vzhľadom na moje časové zaneprázdnenie pracovnými aktivitami. Vzhľadom na skutočnosť, že ma živia, majú prednosť 703 . Na pokračovaní sa pracuje.
Podľa informácie od môjho domáceho otroka, v ponuke drogérií sú vraj celkom pekné gélové nechty. Do leta môžeš zvážiť aj túto možnosť. Very Happy .
Ďakujem za Tvoje milé slová .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   20.03.17 16:09

Tak sa predsa len trochu času na ďalší kúsok našlo.

-----

Ak bol niekedy Sam Winchester vďačný za svoje schopnosti pátrať, tak v dňoch, keď pátral v okolí lesov Ouachity po svojom bratovi. S bratovou fotkou v jednej ruke a falošným preukazom v druhej, pátral po nezvestnom občanovi, ktorý sa stratil počas výletu. Nemal odvahu začať s hľadaním v miestnych márniciach, vždy najskôr obehol nemocnice. Okrem rozličných obmien na „Ľutujem, nemôžem vám pomôcť,“ nezískal nič. Obišiel skoro všetky mestá a mestečká okolo územia, ktoré Veľký Al dosť neurčito označil ako oblasť, v ktorej sa zbavil tela. Podľa mapy zostávali už len tri mestečká, v ktorých líšky dávali dobrú noc a jedno väčšie oblastné centrum na tejto strane pohoria. Rozhodol sa pre civilizáciu. Väčšie mesto znamenalo čistú posteľ, slušnú večeru, možnosť doplniť zásoby a v neposlednom rade, spádovú nemocnicu.
Po príchode do mesta mu žalúdok hlasno pripomenul svoje nároky, mimovoľne spomalil a medzi výkladmi na hlavnej ulici hľadal logo známeho reťazca reštaurácií. Na smerovníku však uvidel odbočku na nemocnicu. Okamžite stočil volant, práca má prednosť.
Mal šťastie. Recepčná v nemocnici, milá staršia pani, bola prekvapivo ochotná vyhľadať záznamy o neidentifikovaných pacientoch.
„Za posledného polroka sme tu mali dvoch,“ informovala ho láskavo, kým sa prehŕňala v záznamoch, vedených staromódne na papieri. „Aj keď ošetrujeme pomerne veľa sviatočných turistov, ľudí, o ktorých sa nikto nezaujíma, nemáme veľa. Väčšinou nám dovezú zraneného obklopeného celým príbuzenstvom. Rodinné výlety sú životu nebezpečné. Tak, tu máme prvého.“ Rýchlo preletela záznam, mrmlajúc si popod nos. „Fraktúra..., fraktúra..., exitus. Ľutujem,“ pokračovala hlasnejšie. „Podľa záznamu smrť pacienta nastala ani nie dvanásť hodín po hospitalizácii následkom početných zranení a vnútorného krvácania.“
Samovi sa zatmelo pred očami.
„Úbohá pani, pravdepodobne sa zrútila z niektorého kopca,“ poľutovala nebohú recepčná.
„Pani?“ vyjachtal Winchester.
„Áno, Jana Doe,“ prikývla láskavá pani. „Pravdepodobne sa sama vydala na výlet a nikomu nepovedala kam. Hory môžu byť zradné, najmä pri náhlych zmenách počasia. Počas pádu si znetvorila tvár, identifikácia nebola možná. Aspoň zatiaľ.“
„Pani,“ zopakoval lovec a utrel si pot z čela.
„Ešte tu máme jedného neznámeho, John Doe,“ pokračovala recepčná. „Podľa záznamu...,“ zarazila sa. „Podľa záznamu bol prevezený k Svätému Sebastiánovi.“
Sama zarazila zmena v jej hlase. „K Svätému Sebastiánovi? Čo to znamená? On... zomrel?“
„Nie, nezomrel,“ poponáhľala sa s odpoveďou, uhýbajúc očami. Niečo Samovi napovedalo, že podľa jej mienky, by bolo lepšie, keby sa tak stalo. „Ľutujem, ale nemôžem vám poskytnúť ďalšie informácie o zdravotnom stave pacienta, pokiaľ nie ste jeho príbuzný.“
„Ďakujem vám aj za tie informácie, ktoré ste mi dali. Mohol by som vás poprosiť ešte o jednu láskavosť? Tu je fotka nezvestného. Môžete mi povedať, či je to váš John Doe?“
Recepčná zobrala do ruky Deanovu fotku. „Pekný mládenec. No ja som len recepčná, skutočne vám neviem povedať či to bol on. Po toľkom čase,“ napravila si okuliare. „Ale môžem vám povedať, že podľa záznamov ošetrujúci lekár Johna Doea bol... bola doktorka Hadlowová. Máte šťastie, dnes má službu. Nájdete ju na druhom poschodí. Od výťahu doľava.“
„Ďakujem,“ Sam sa takmer rozbehol k výťahom, cestou si nenápadne utrel spotené ruky do saka. Konečne nejaká stopa.
Doktorka Hadlowová nielenže vyzerala ako prísna a energická žena, ona prísna a energická aj bola. A navyše aj inteligentná. Samov preukaz súkromného detektíva podrobila prísnej prehliadke, až sa obával, že zdvihne telefón a overí číslo jeho falošnej licencie na príslušnom úrade.
„Takže vy ste súkromný detektív a pátrate po nezvestnom...“
„Dean Maynard,“ doplnil ju rýchlo. „Tu mám fotku.“
„Áno, mohol by to byť on,“ pripustila po dôkladnom preštudovaní Deanovej tváre.
„Mohol?“ Niečo ľadovo chladné zovrelo Samove vnútornosti.
„Chápte, rozhodne nevyzeral takto dobre,“ poklepala prstami na fotografiu, „keď ho k nám doviezli. Obete násilných útokov často bývajú zohavené, ani on nebol výnimka.“
„Násilný útok?“ ďalej hral svoju úlohu. „Myslel som, že pán Maynard sa stal obeťou nehody.“
Doktorka vstala a vytiahla z obrovskej zakladacej skrine spis. „Máte šťastie, ešte som jeho spis ešte neposlala do archívu.“ Vrátila sa na svoje miesto za stolom a otvorila papierový obal. Zábery dobitej Deanovej tváre Sam síce videl hore nohami, ale aj to stačilo, aby naprázdno prehltol.
„John Doe, prepáčte pán Maynard, určite nebol obeťou nehody, ak nepokladám za nehodou to, že skrížil cestu niekoľkým rozzúreným násilníkom,“ prehŕňala sa v hororových snímkach. „Povaha zranení tomu nasvedčuje.“
„Zranení?“ lovec nadhodil udičku.
Doktorka sa nechytila. „Pán súkromný detektív, nemusím vám vysvetľovať, že informácie o zdravotnom stave pacienta podávame iba príbuzným.“
„Nie, to určite nie,“ prikývol vážne. „No príbuzných, ktorí ma platia za vypátranie miesta pobytu pána Maynarda, bude zaujímať, prečo bol z vašej nemocnice prevezený k Svätému Sebastiánovi a prečo po prijatí pacienta nebola okamžite kontaktovaná rodina.“
„Iste, to bude,“ zavrela spis a položila zopäté ruky na obal. Chvíľa ticha sa preťahovala. Sam si mimovoľne napravil kravatu, rozmýšľajúc, či už je audiencia ukončená.
„Rodinu sme nekontaktovali. Nemohli sme. Nález tela ohlásili sviatoční poľovníci. Zablúdili a náhodou na nejakej zabudnutej lesnej ceste natrafili na pohodené telo. Príšerne sa vystrašili. Najskôr kontaktovali políciu a až privolaný koroner zistil, že údajný nebožtík ešte dýcha. Ako-tak. Keď ho k nám priviezli, nemal pri sebe žiadne doklady a zdrapy oblečenia nám identifikáciu nijako neuľahčili. Bežná prax je poskytnúť fotku neznámeho tlači. V tomto prípade... vzhľadom na rozsiahle poranenie tváre, by to bolo zbytočné.“
Sam naprázdno prehltol. „Mno, ale keď sa prebral, mohli ste...,“ zasekol sa. Určite mohli, ale ak tak neurobili, pravdepodobne mali dôvod.
Doktorka chvíľku sústredene študovala svoje ruky. „Musíte pochopiť,“ začala ticho, „že Johna D..., prepáčte, Deana Maynarda k nám doviezli v kritickom stave. Mnohopočetné zranenia, masívna strata krvi a podchladenie. Prednosť mala sanácia život ohrozujúcich zranení a zlomenín. Len tak sa mohlo stať, že sme spočiatku prehliadli bodnú ranu v spodnej časti chrbta, aj keď bola pomerne hlboká. Zasiahla pravú obličku.“
Sam zatajil dych. Tušil, že to čo bude počuť, sa mu nebude páčiť.
„Týmto zranením sme sa začali zaoberať, až keď sa prejavili komplikácie.“
Mal pravdu. Nepáčilo sa mu, čo počul.
„Komplikácie?“
„Bodnutie bolo spôsobené úzkym dlhým predmetom. Znečisteným, pretože v rane sme našli zvyšky hrdze. Zapríčinilo infekciu sprevádzanú vysokými horúčkami. Infekcia postupovala veľmi rýchlo a prvé príznaky boli potlačené liečbou ostatných zranení. Medzi jej prepuknutím a prvými výraznými príznakmi uplynulo priveľa času, obličku sme nedokázali zachrániť.“ Znova sa odmlčala, akoby zbierala silu oznámenie ešte horšej správy. „Nie sme špecializované pracovisko a kultiváciu na identifikovanie patogénov pre nás vykonávajú laboratória v Little Rocku a to si vždy vyžaduje určitý čas. Len tak sa mohlo stať, že sme dve rôzne infekcie považovali za jednu a tú istú. Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách, ale nestačilo to.“
„Ktorý orgán,“ vytlačil zo seba Sam cez stiahnuté hrdlo, „bol....
„Mozog,“ doktorka zdvihla oči. „Infekcia napadla mozog cez otvorenú zlomeninu os pariatale, temennej kosti, spôsobenej pravdepodobne úderom tupým predmetom. Basebalovou pálkou alebo niečím podobným. Spôsobila úplnú a pravdepodobne trvalú amnéziu, okrem iných poškodení. Svätý Sebastián je zariadenie špecializované na starostlivosť o pacientov s organickým poškodením mozgu a centrálnej nervovej sústavy. Vedúci lekár určite poskytne vašim klientom podrobnú správu o jeho momentálnom stave.“
Staromódny telefón na stole zazvonil. Doktorka Hadlowová zdvihla slúchadlo, chvíľku sústredene načúvala, potom krátko odpovedala. Samovi úplne unikol význam rozhovoru, mal pocit akoby sa s ním krútila celá pracovňa.
„Teraz ma ospravedlňte, mám prácu,“ vstala. Rozhovor bol ukončený.
„Iste,“ musel vynaložiť skoro všetku svoju zostávajúcu energiu, aby sa mu pri vstávaní nepodlomili kolená. „Ďakujem za informácie, doktorka Hadlowová. Dobrú noc.“
Vytackal sa na chodbu a oprel sa o stenu. Okolo idúca sestra si ho podozrievavo premerala.
„Ste v poriadku, mladý muž?“
„Prosím?“ pozrel na ňu nechápavo. „Áno, som v poriadku. V úplnom poriadku,“ zajachtal, keď mu došiel význam otázky.
„Hm,“ premerala si ho znova. „Na konci chodby je čakáreň pre príbuzných. Môžete si tam odpočinúť alebo vypiť kávu,“ poradila mu dobrosrdečne a odišla za svojimi povinnosťami. Winchester celkom mechanicky poslúchol jej radu. Neskôr si vôbec nevedel spomenúť ako sa mu do ruky dostal kelímok s kávou. Spamätal sa až keď na dne zostalo pár tmavých kvapiek. Odhodil prázdny pohár do nádoby určenej na recyklovateľné plasty, znova si sadol a spustil hlavu do dlaní. Najrozumnejšie by bolo vrátiť sa do mesta, nájsť si nejaký slušný hotel a poriadne sa vyspať. Ale to znamená, že musí vstať, zísť na parkovisko, naštartovať auto a... Necítil sa ani na prvú fázu plánu, vstať zo stoličky. V hlave sa mu znova ozvali doktorkine slová. Obličku sme nedokázali zachrániť... úplná amnézia... podchladenie... masívna strata krvi... infekcia... iné poškodenia. Kolotoč zlých správ sa zasekol. Iné poškodenia? Aké iné poškodenia? Spis Johna Doea bol poriadne hrubý, doktorka mu určite nepovedala ani polovicu informácií, ktoré mala. V duchu preklial svoj nápad vydávať sa za súkromného detektíva. Ako Deanov brat by sa určite dozvedel viac. Nahnevane vstal a začal pochodovať po miestnosti. „Čo mám teraz robiť?“ spýtal sa sám seba polohlasne. Z chodby doľahli hlasy, nediskrétne nazrel spoza veraje. Doktorka Hadlowová a nejaká sestra sa ponáhľali k výťahu. Počkal, kým bezpečne zmizli z dohľadu, rukou vo vrecku nedočkavo zvieral puzdro so šperhákmi. O pár minút opúšťal nemocnicu s bratovým spisom pod sakom.

Rozlúskať ukradnutú zložku, aj s notebookom po ruke, Samovi zabralo skoro hodinu. Teraz chodil po hotelovej izbe a celkom vážne hľadal vhodné miesto, kde by si mohol začať tĺcť hlavu o stenu. Po prečítaní Deanovho spisu sa mu táto činnosť zdala celkom vhodná. Pár primeraných úderov by možno pomohlo, no vzhľadom na neskorú nočnú hodinu, by sa susedia určite sťažovali. Nevraživo zaškúlil na papiere porozkladané po stole, po posteli a pár sa ich váľalo aj po koberci.
„Somár, idiot, blbec, debil!“ počastoval sám seba, namiesto otĺkania sa o chatrné steny hotela. Bobby mal určite podstatne lepšiu zásobu výrazov, ktorými by sa mohol označiť. Bobby! Keby len vedel... Striaslo ho, mimovoľne sa obzrel. Bol v miestnosti sám, našťastie, lebo keby Bobby vedel... Svojho času bol presvedčivo desivý pomstychtivý duch. Náhlivo pozbieral papiere z Deanovho spisu, vložil ich do obalu a zavrel do cestovnej tašky. Keby tak ľahko mohol odpratať aj svoj podiel viny.
Doktorka Hadlowová sa pri podávaní informácie nezdržovala podrobnosťami. Nespomenula, že mimoriadne odolný infekčný patogén, kvôli ktorému Deanovi vyoperovali obličku, sa prirodzene nachádza jedine v blízkosti hovädzieho dobytka. Napríklad na hrdzavom klinci, držiacom pohromade starý dobytčí plot okolo pasienka. Zavrel oči a znova videl svoje ruky ako narážajú do brata, ako Dean stráca rovnováhu a chrbtom naráža do plota.
Ako padá.
Otočil sa a odišiel.
Keď mu o pár minút Dean volal, nebolo to kvôli ospravedlneniu. Roztrasený Tom aj Veľký Al, obaja spomenuli, že ožran, ktorého okradli, ledva stál na nohách. Lenže Dean nebol opitý. Pri náraze do plota alebo možno pri páde, sa mu do chrbta zapichol hrdzavý železný klinec, ktorým farmár pribil dosky na koly. Bol zranený a potreboval pomoc. Zavolal jedinému človeku na svete, ktorý mu mohol v tej chvíli pomôcť a ten nezdvihol telefón. Namiesto pomoci prišli štyria ... hajzli a .... Sam mal znova pred očami súpis zlomenín, tržných rán a ostatných zranení. Veľký Al povedal, že z toho fešáčika urobili fašírku. Vtedy nepochopil, nechcel pochopiť, že doslova. Telo vyhodili na konci nepoužívanej lesnej cesty. Vedeli, že ak ho nezabili na mieste, tak v lese zmrzne a lesná zver mŕtvolu roznesie po okolí. Studené počasie paradoxne zachránilo Deanovi život, rany sa stiahli a nevykrvácal, kým ho našli sviatoční poľovníci. To bola v jeho prípade jediná dobrá správa.
Sam sa posadil na posteľ. Mal by si ľahnúť, zajtra ho čaká ťažký deň. Nemohol. Keby nebol v slepom hneve sotil brata, Dean by sa nezranil a štyria baroví bitkári by nikdy...
„Je to moja vina,“ oznámil do ošúchanej hotelovej izby. „Je to len moja vina, že Dean je... zmrzačený.“
Tak a bolo to vonku.
Necítil sa ani o trochu lepšie.

Svätý Sebastián bola strohá, špinavobiela budova uprostred zanedbaného parku. Na terase okolo vchodu si niekoľko pacientov užívalo riedke slnečné lúče. Dvaja muži v strednom veku, sedeli vo svojich kolieskových kreslách, so zavretými očami si opierali hlavy o operadlá. Tomu vľavo zo skriveného kútika úst vytekali sliny. Paralýza nepostihla len tvár. Na lacnej deke ležala skrútená ľavá ruka, pravdepodobne následok mozgovej mŕtvice. Ďalší pacient pod dozorom sestry sedel na stoličke a mechanicky namotával kúsok povrázku na klbko. Povrázok bol dlhý sotva pár centimetrov a ustavične padal z neobratných rúk. Nezdalo sa, že by to pacientovi alebo sestre nejako prekážalo.
Sam so sklonenou hlavou prešiel popri opaľujúcich sa nešťastníkoch, celkom nelogicky sa zahanbil za svoje zdravie. Vo vestibule ho očakávala službukonajúca sestra. Po krátkom vysvetlení dôvodu návštevy dostal podrobné inštrukcie, kde nájde hlavného doktora. Cestou po chodbách, osvetlených úzkymi, zamrežovanými oknami, nevychádzal z údivu. Veselé obrázky na stenách, amatérsky vymaľované živými farbami, zrejme názorný príklad chudobného rozpočtu, sa snažili vniesť trochu radosti do pochmúrneho prostredia. Pracovňa doktora M’Bareka bola natretá na bielo a potrebovala vymaľovať. Sam si uľahčene pretrel oči, ešte jedna chodba a z toho umelého optimizmu by ho rozbolela hlava.
„Dobrý deň,“ slušne pozdravil a nesnažil sa zakrývať nervozitu.
„Dobrý, mladý muž,“ doktor, sediaci za stolom, zdvihol hlavu. „Čo môžem pre vás urobiť?“
„Som Sam Maynard, prišiel som kvôli môjmu bratovi.“
„Aháá,“ doktor pretiahol poslednú hlásku, zavrel zložku, na ktorej pracoval a zopäl prsty do striešky, pripravený počúvať. „Akú máš pán brat diagnózu, kde sa doteraz liečil a kedy ho môžeme očakávať?“
Sam prekvapene zažmurkal. „Môj brat je predsa vaším pacientom. Už pár týždňov.“
„Áno?“
„Dean Maynard. Prijali ste ho na odporúčanie doktorky Hadlowovej. Včera sme sa telefonicky dohodli, že môžem prísť a spolu preberieme jeho stav a možnosť domáceho liečenia.“
„Áno, to je možné, včera som s niekým telefonoval,“ lekár si premeral návštevníka ponad zopnuté prsty. „Možno... Dean Maynard?“ Vrtko zoskočil zo stoličky a prebehol k registračke. Sam si s prekvapením uvedomil, že hlavný doktor nie je vyšší ako dvanásťročné dieťa. Svetlohnedou pokožkou a rýchlymi pohybmi pripomínal rozprávkového škriatka. Veľmi roztržitého škriatka. Rýchlosťou, prezrádzajúcou dlhoročnú prax, sa prehrabal zložkami pod písmenom M. „Nemáme tu žiadneho Maynarda,“ otočil sa k Samovi a malé očká sa ligotali nedôverou.
„Môjho brata ste hospitalizovali pod menom John Doe, doktor M’Barek. Včera som vám vysvetlil, že...“
„Áno, áno, pamätám sa,“ maličký lekár zamával rukami ako rozrušený kolibrík. „John Doe, John Doe,“ zaútočil na zásuvku označenú veľkým D. „Áno, máme tu pacienta s týmto menom. Amnézia následkom organického poškodenia...“ začítal sa do zložky najskôr nahlas, s každou diagnózou tíchol, nakoniec len nemo pohyboval perami. Dočítal, v pomykove zaklapol papierový obal a s hlbokým súcitom pozrel na Sama. „Môj milý, ste si istý, že ho chcete domov?“

Plný význam tejto otázky Samovi došiel až pri rozhovore s vrchnou sestrou. Doktor M’Barek síce poctivo podal správu o Deanovom momentálnom stave, ale svoju prednášku prešpikoval toľkými odbornými výrazmi a latinskými slovíčkami, že Sam pochopil len toľko, že Deanov stav je vážny a v blízkom časovom horizonte, a pravdepodobne ani vo vzdialenom, nemá zmysel očakávať akékoľvek zlepšenie. Vrchná sestra Shailene Elgorthová sa vyjadrovala oveľa jednoduchšie. Aj oveľa obšírnejšie.
„Samozrejme, že vám pomôžem, zlatko,“ srdečne sa ujala mladšieho Winchestra. „Ani ma doktor Ibi nemusí prosiť. No, viete, zlatko, on sa nevolá Ibi. To len my ho tak voláme. On je Ind. Z Indie, zlatko, viete?“
Sam prikývol. Niečo už o existencii krajiny zvanej India počul.
„Preto má ja také zvláštne meno, Ibrahim M’Barek, No, kto by mu tak hovoril! Veď si hádam nepolámeme jazyky? Ale doktor je dobrý, veľmi dobrý, všetci ho chvália. Píše do časopisov. Odborné články. Ja im teda nerozumiem, ale ostatní lekári ho citujú. Chodí prednášať aj na univerzitu, náš doktor Ibi je kapacita. No, poďte za mnou, zlatko. Ukážem vám našu spoločenskú miestnosť. Je prekrásna, naši pacienti sa v nej cítia veľmi dobre. Sami sme si ju vymaľovali.“
Návštevník prebehol pohľadom po nútene veselých obrázkoch na stenách chodby a mimovoľne ho striaslo. Dlhší pobyt v priestoroch s nadmerne optimistickou insitnou výzdobou by určite poznačil duševné zdravie každého normálneho človeka.
„V tomto čase sú všetci naši chodiaci pacienti v spoločenskej miestnosti. Aj vášho brata tam nájdeme. John, prepáčte, Dean, stále si neviem zvyknúť, je naše zlatíčko. Nemáme s ním žiadne problémy. Celý deň sa prehrá aj sám.“
„Prehrá?“ Sam sa snažil zostať nad vecou, ale napriek varovaniu doktora M’Bareka, sa mu do hlasu vkradla neprehliadnuteľná dávka paniky.
„Áno,“ korpulentná sestra Elgorthová ho obdarila širokým materským úsmevom. „Obľúbil si malé čierne autíčko a hrá sa s ním celé dni. Spoločenské hry nemá veľmi v láske, doktor Ibi myslí, že kvôli verbálnemu handicapu. John, prepáčte, Dean, stále si neviem zvyknúť, nehovorí. Vôbec.“
Mladší Winchester naprázdno prehltol.
„Nám to nevadí. Vôbec. John, prepáčte, Dean, stále si neviem zvyknúť, je naše zlatíčko. Vie sa sám umyť, obliecť aj najesť. Aj keď s umývaním zubov a tým nešťastným jedením máme trochu problém. Viete, zlatko, udržať v dvoch prstoch lyžičku alebo zubnú kefku nie je jednoduché. Našťastie, správnou rehabilitáciou sa časom hybnosť prstov zlepší. Trochu... Možno. No, vždy sa môže naučiť jesť aj ľavou rukou,“ doložila profesionálne povzbudzujúcim tónom. „Keď k nám prišiel, nezvládal ani jednoduché samoobslužné činnosti. Viete, zlatko, jedlo, hygiena, obliekanie. No, naše rehabilitačné sestry s ním dokázali za pár dní zázraky. V posledných týždňoch sa jeho pokrok výrazne spomalil, ale nestrácame nádej. Dúfam, že budete s bratom v rehabilitácii ďalej pokračovať. Môžeme sa dohodnúť na externej starostlivosti, zlatko, a....“
„Ľutujem, ale nebývame v okolí,“ Sam usilovne predýchaval rastúcu paniku.
„Ach, tak vám môžem odporučiť niekoľko dobrých zaradení v okrese alebo aj v štáte, zlatko, to nič. Za tie roky mám prehľad o každej...“
„Ďakujem za ochotu, pani Elgorthová, ale bývame ďaleko. Nebudeme môcť využívať žiadne zariadenie v tomto štáte.“
„Och,“ sympatická, materská tvár sestry sa stiahla nefalšovaným žiaľom. „Ďaleko? A ja som sa tešila, že John, prepáčte, Dean, stále si neviem zvyknúť, nás bude navštevovať. No, už sme tu,“ otvorila dvere na konci chodby, ktoré by skôr pristali do výchovno-nápravného zaradenia so stredným stupňom stráženia. Mreže na oknách tiež. Sam so sebazaprením vstúpil do miestnosti, ktorá mu okamžite pripomenula krátky pobyt bratov Winchesterovcov vo väznici. Prvý dojem podporilo pravidelné rozmiestnenie stolov, priskrutkovaných k dlážke a zvláštna atmosféra neustáleho dozoru ako neurčitý pocit vnímaný šiestym zmyslom.
„Nemusíte sa báť, zlatko,“ sestra Elgorthová si po svojom vysvetlila návštevníkovo zaváhanie. „Do spoločenskej miestnosti smú len pokojní pacienti. Za odmenu. Nikto vám tu neublíži. Len poďte, zavediem vás k bratovi. Chodiaci pacienti majú miesto celkom vzadu.“
Prechádzali popri stoloch, okolo ktorých boli usadení pacienti vo vozíčkoch, bez akýkoľvek známok záujmu o svoje najbližšie okolie, popri hráčovi zaujatom posúvaním figúrok po šachovnici podľa vlastných a samozrejme, celkom iracionálnych pravidiel, popri dievčine, krásnej ako obrázok, ktorej zrejme robilo ťažkosti zistiť, koľko bodov na šesťstrannej kocke práve hodila. Prehliadka ľudskej bolesti a úbohosti bola na mladšieho Winchestra priveľa, zabodol pohľad od ošúchaného linolea, presvedčený, že už videl dosť. Sestra Elgorthová sa pomaly prepracovávala na koniec spoločenskej miestnosti, tu pozdravila nejakého vnímavejšieho pacienta, tam potľapkala po pleci telo vegetujúce na invalidnom vozíčku alebo si vymenila informačný pohľad s niektorou z dozerajúcich sestier.
Samov pohľad pritiahol pacient, sediaci pri jednom z posledných stolov chrbtom k stene. Bezmyšlienkovite pred sebou po ošúchanom plastovom obruse jedným prstom posúval malé čierne autíčko. Bez ohľadu na tempo sestry Elgorthovej natiahol nohy a prakticky dvomi krokmi bol pri bratovi.
„Dean! Konečne som ťa našiel!“
Autíčko, lacná hračka s pokazeným zotrvačníkom, pokračovalo vo svojej nezmyselnej púti po stole.
Zmes pocitov zovrela Samovi hrdlo. „Dean?“ Položil ruku na bratovo plece. Pacient pomaly, celkom ľahostajne, preniesol pohľad z autíčka na ruku a potom vyššie, na tvár jej majiteľa.
Sam naprázdno prehltol. Svetlo zo zamrežovaného okna osvetlilo škaredú jazvu na pravom líci, siahajúcu od nosa až po spánok. Pamiatka na Alovu topánku s okovaným špicom.
„Och, bráško, čo to len s tebou spravili,“ vzdych sa vydral z najhlbšieho Samovho vnútra. Deanove oči boli prázdne.
Úplne.
Dean chvíľku skúmal tvár mladšieho brata, bez akejkoľvek známky pohnutia sa vrátil k hre s autíčkom.
„Chcela som vám to povedať, zlatko,“ vedľa Samovho lakťa sa ozval materský hlas sestry Elgorthovej. „Váš brat si nič nepamätá. Vôbec nič. Ani nás, hoci sa o neho staráme už niekoľko týždňov. A nemá rád, keď sa ho ľudia dotýkajú,“ jemne, ale dôrazne zložila Samovu ruku z bratovho pleca.
„Och, ja... som nevedel,“ mladší Winchester sa spamätával zo šoku. „Nemyslím, že mu to vadilo. Dean, to som ja,“ posadil sa na vedľajšiu stoličku. „Sam, tvoj brat. Spomínaš si?“
Autíčko sa nezmenenou rýchlosťou potulovalo medzi takmer nerozoznateľnými kvetmi na obruse.
„Musí sa na vás pozerať, keď hovoríte, inak vás nevezme na vedomie,“ upozornila sestra. „Doktor Ibi hovorí, že infekcia v Johnovom, prepáčte, stále si neviem zvyknúť, v Deanovom mozgu porušila zvyčajné nervové spojenia a teraz spracúva informácie iným spôsobom. Je možné, že sa obnovia pôvodné synapsy, no chce to svoj čas.“
„Áno, to isté povedal aj mne, “ Sam si na okamih zahryzol do pery. „Podľa doktora M`Bareka by môjmu bratovi mohol pomôcť pobyt v známom prostredí. Vezmem ho domov.“
„Zlatko, viem, že chcete pre svojho brata len to najlepšie, ale toto rozhodne nie je dobrý nápad. Dean potrebuje celodennú starostlivosť, rehabilitácie, pravidelný režim a špeciálnu stravu, vzhľadom na jeho zdravotný stav. Viete, že má len jednu obličku?“
„Áno, bol som informovaný.“
„Bez urážky, zlatko, ale tušíte vôbec čo vás čaká? Už ste sa niekedy starali o dieťa?“
„O dieťa? Čo to má spoločné s mojím bratom?“
„Dean je momentálne na mentálnej úrovni päť možno šesť ročného dieťaťa, ktoré nekomunikuje a, zlatko, úprimne, nerátajte s tým, že sa to niekedy zlepší. Prirátajte si k tomu špeciálnu posttraumatickú rehabilitáciu a diétu. Nebudete môcť brata spustiť z očí ani na minútu. Žiadne súkromie ani voľno. Chcete sa dobrovoľne odsúdiť na domáce väzenie na najbližších päť, desať možno dvadsať rokov? Zlatko, pochopte,“ oči sestry Elgorthovej boli plné súcitu, „nie ste prvý, kto sa chce sám starať o svojho blízkeho, pretože sa nazdáva, že je to jeho povinnosť. Ale nebudete ani prvý, kto sa po pár týždňoch vyčerpaný vráti a... Pochopte, pre našich pacientov je lepšie ak majú svoj pravidelný režim a našu odbornú starostlivosť. Ja viem, nahovárate si, že po návrate domov sa s vašim bratom udeje zázrak. Ale to sa nestane a naši pacienti sa z domácej opatery pravidelne vracajú k nám v podstatne horšom stave ako odišli. Neunáhlite sa zbytočne, dobre zvážte či sa skutočne dokážete dostatočne postarať o postihnutého brata.“
Sam Winchester sa poobzeral po ošumelom zariadení, pacientoch, ktorí sotva vnímali svoje okolie. Zhodnotil mreže na oknách, dvere spevnené oceľovými pásmi, Deanovu kedysi čiernu mikinu, vyšedivenú od prania a vyťahané tepláky.
„Myslím, že to risknem.“
Potrebné papierovanie vybavili rýchlo, pobaliť Deana tiež nezabralo veľa času. Z ústavnej starostlivosti ho prepustili len v oblečení, čo mal na sebe. Aj autíčko s nefunkčným zotrvačníkom musel odovzdať. Svätý Sebastián nemal na rozdávanie.

Cestou na parkovisko sa Sam začal zaoberať praktickou stránkou situácie. Čo keď mala sestra Elgorthová pravdu a Dean stav sa nezlepší? Dokáže sa o brata dlhodobo postarať? Ako budú spolu komunikovať, keď Dean nehovorí a možno ani nerozumie? Čo urobí, ak sa bratov zdravotný stav zhorší? Nemôže predsa do bunkra zavolať sanitku. Ako Deanov stav ovplyvní ich doterajší spôsob života? Nemôže vyraziť na lov s mentálne postihnutým spoločníkom s neohybným kolenom. Pochybnosti mali na svojej strane závažné argumenty a k celkovému víťazstvu nad pocitmi zodpovednosti a viny im chýbalo už len pár metrov, no ústavné parkovisko bolo tesne pri budove. Vytiahol z vrecka kľúče od auta, potešený, že má dôvod aspoň na chvíľu sa nezaoberať vyhliadkami na svoju... na ich najbližšiu budúcnosť.
„Dean, pozri! Tvoja Impala. Vzali ti ju a predali, ale ja som ju ukradol späť. Niekedy ti porozprávam, ako som sa kradol ku garáži na predmestí, kde parkovala a o mojom bravúrnom skoku medzi kríky, keď sa na ulicu náhle vyrojili nejakí opitý futbalový fanúšikovia.“
Úsmev mladšieho Winchestra nenašiel odozvu na tvári staršieho brata. Sam si zahryzol do pery, odomkol auto a otvoril dvere na strane spolujazdca.
„Dean, môžeš nastúpiť.“
Starší Winchester sa nepohol.
„Dean, môžeš nastúpiť,“ dôraznejšie zopakoval Sam. Bez úspechu. Pristúpil k bratovi, dbal, aby bol v jeho zornom poli. „Dean... John, nastúp do auta.“
Dean sa poslušne pohol. Kvôli zranenému kolenu nasadnutie do auta neprebehlo celkom hladko, ale so bratovou pomocou po chvíli sedel na mieste spolujazdca. Sam sa usadil za volant a s nútenou veselosťou sa obrátil k bratovi: „Ďalšia zastávka domov.“ Zaradil rýchlosť a vyrazil.
Keby vedel, čo ho čaká, radšej by si zlomil ruku.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 228
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.03.17 18:34

No páni, jedna časť veselšia, než tá druhá... Toto je vážne dobré terno... aceras1, na Teba dosť neobvyklý mlynček na mäso , ale o to viac som zvedavá na pokračovanie (a to nielen Winchestrovic, ale aj Simmonsovie línie príbehu), tak dúfam, že tentokrát nebudeme musieť čakať celú večnosť (vážne to boli len dva mesiace ) na pokračko bounce
Každopádne ale ďakujem za ďalší kúsok
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.03.17 10:16

just-me - váham, či Tvoje slová mám brať ako kompliment alebo nejaký druh sťažnosti. Môj vrodený optimizmus hlasuje pre prvú možnosť, takže vďaka za milé slová a záujem.
Čo sa týka pokračovania.... bude.
Možno...
Niekedy...
confused
Ale kedy? Neviem ani odhadnúť. Raz určite.
Objektívne príčiny nebudem uvádzať, sú všeobecne známe, a subjektívne... zostanú subjektívne . V každom prípade, na pokračovaní sa pracuje.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach
avatar

Počet príspevkov : 228
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.03.17 17:11

no, kompliment za obsah , sťažnosť na časovanie   - aj keď viem, že mi to nepomôže a príspevky nebudú pribúdať rýchlejšie, ale aspoň zníži úroveň frustrácie z nedostatku iného dobrého čtiva na fóre... takže sa teším na ďalší kúsok...
...možno...
...niekedy... (hádam ešte tento rok )
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.04.17 17:22

aceras1:Srdiečko mi poskočilo od radosti, keď som objavila pokračovanie príbehu a musím povedať, že mi skáče ešte aj teraz, po dočítaní. Lenže tentoraz od "zúfalstva". Obdivujem Tvoje umenie vložiť toľkú bezmocnosť a frustráciu do príbehu. Všetko toto hurt/comfort je jedným z dôvodov prečo zbožňujem Supernatural. Dúfam, že bude aj druhá časť za lomítkom 701 , lebo len utrpenie bez útechy by bola pre mňa tragédia, aj vo fiktívnom svete.

Skvelá práca, mali by sa od teba scenáristi učiť

PS: Ak nebude pokračovanie čo najskôr, tak ohryziem aj gélové nechty (bez ohľadu na ich tvrdosť)
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.04.17 14:45

just-me - ďakujem za bližšie vysvetlenie Very Happy a optimisticky s Tebou zdieľam nádej, že možno ešte tento rok


adrusik - ďakujem, že si s nami podelila o svoj názor . Čo veta - to kompliment. Len tak ďalej
O čom bude pokračovanie? Fakt neviem, pracuje sa na ňom , takže trpezlivosť poviedky prináša. Ďakujem za pochopenie .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 287
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.06.17 14:34

Príchod do bunkru bol... sklamaním. Očakával niečo viac, ako len letargickú Deanovu reakciu. Dean... Nemohol povedať, že nespolupracuje. On len... Išiel, keď ho Sam viedol. Stál, keď ho nechal. Sadol si, keď dostal príkaz. Mladší Winchester si pomaly začal uvedomovať, na akú úlohu sa to vlastne podujal, no nehodlal sa vzdať. Zaviedol brata do izby.
„Dean, tvoja izba. Nespoznávaš svoju izbu? Sám si ju zariadil.“ Pravda, bez zbraní na stene vyzerala inak. „Dean, tvoja posteľ.“ Sadol si a stiahol brata k sebe. „Matrac z pamäťovej peny. Pamätá si ťa.“
Položil Deanovu dlaň na ustlanú posteľ.
Žiadna odozva.
Vzdychol. „No, prehliadku bunkra necháme na zajtra. Určite si unavený. Budeš spať tu. Mám ti pomôcť? S oblečením alebo umyť zuby a tak? Sestra Elgorthová hovorila, že sa dokážeš o seba postarať, ale ak chceš...“
Nechcel, alebo skôr nijako nenaznačil, že potrebuje pomoc. Pomaly, nešikovne si začal vyzliekať mikinu. Sam, odrazu smiešne rozpačitý, si odkašľal.
„Ja... Donesiem čisté uteráky.“ Zmizol, šťastný, že našiel dobrú výhovorku a zároveň bol užitočný. Odprevadil brata ku kúpeľni a späť. Uložil ho spať. Sám padol do postele o polnoci, úplne vyšťavený. Druhý deň po Deanovom návrate bol vlastne prvý.
Prvý deň ich nového života.

Sestra Elgorthová mala pravdu, Dean sa zasekol niekde na úrovni päťročného dieťaťa. Rovnako vyžadoval nemenné každodenné rituály, miloval sladkosti a kreslené filmy. A rovnako sa učil rozumieť svetu okolo seba. Možno vďaka známemu prostrediu alebo snáď zásluhou Samovej starostlivosti, Deanov stav sa pozoruhodne zlepšoval. Hovoriť síce nezačal, ale z panciera apatie sa pri vzácnych príležitostiach na povrch predierala stará Deanova osobnosť. Jeho žartíky síce zostávali na úrovni dieťaťa, ale Sam sa utešoval skutočnosťou, že aj pred úrazom jeho brat dával prednosť jednoduchému humoru. Zlepšená komunikácia medzi bratmi mala aj svoju tienistú stránku. Dean sa naučil povedať/naznačiť nie. A svoju novonadobudnutú vedomosť začal okamžite využívať. Najmä v súvislosti s diétnou stravou, na ktorej Sam nekompromisne trval.
„Dean, už som ti predsa vysvetlil, že musíš dodržiavať diétu. Zeleninová polievka je ľahko stráviteľná a zároveň výživná. Tak buď dobrý chlapec a jedz.“
Dean zovrel pery a stiahol obočie v ekvivalente výrazu – tak to ani náhodou, do čerta!
„Dean, prosím, aspoň ochutnaj. Aspoň lyžičku.“
Poslušne nadvihol lyžičku, aby... tenkým prúdom zeleninový vývar vylial späť do taniera.
„Dean, nenúť ma, aby som začal ľutovať, že nie som jedináčik! Zjedz tú polievku!“
Starší Winchester zlostne prižmúril oči a posunul tanier k bratovi – tú šlichtu si môžeš zožrať sám, Sammy!
„Dobre,“ rezignoval Sam. „Obleč sa. Ideme nakupovať. Sám si vyberieš čo ti chutí. Samozrejme, až potom, keď ti výber schválim. Stále musíš držať diétu.“ Prirodzene, spoliehal sa na skutočnosť, že Dean od svojho návratu nevystrčil nos z bunkra. Prepočítal sa. Vidina úžasného dobrodružstva bola silnejšia. Vyrazili na nákupy spoločne. Pri platení sa Sam nestačil diviť. Cukríky, šľahačka v spreji, čokoládová poleva sa rozhodne na zozname doporučených potravín nenachádzali. Dean sa tváril podozrivo nevinne a pokladníčka netrpezlivo. Takže bez protestu zaplatil. Ďalšia zastávka – hračkárstvo. Sám sebe v duchu vynadal, že už skôr nekúpil pár hračiek pre brata. Dean, okúzlený vlastníctvom vlastného autíčka s funkčným zotrvačníkom spolupracoval priam ukážkovo. Povzbudený úspechom Sam povolil malú oslavu. Podávali sa nezdravé hamburgery s oblohou a nealkoholické nápoje. Nikdy by sa nepriznal nahlas, ale šetriaca diéta aj jemu už liezla ušami.
Po úspešnom výlete do mesta sa situácia konečne začala konsolidovať. Dean sa osamostatnil natoľko, že už nepotreboval bratovu celodennú asistenciu. S autíčkom vytvorili nerozlučnú dvojicu a keď objavil garáž pôvodných majiteľov, okamžite ju zabral ako svoju súkromnú herňu. Všetky domáce práce samozrejme zostali Samovi. S vďakou ocenil prepracovaný systém služieb, ktoré ponúka dvadsiate prvé storočie. Najmä hotové jedlá, mikrovlnnú rúru a práčku so sušičkou. Voľný čas, ktorý získal vďaka autíčku so zotrvačníkom a garáži Mužov slova, využíval ako priateľ na telefóne pre lovcov. Loviť v teréne samozrejme nemohol, ale ako odborný poradca bol užitočný. Medzi lovcami sa veľmi rýchlo rozkríklo, že Sam Winchester pomôže identifikovať akékoľvek monštrum alebo poskytne detailný popis likvidácie málo známej potvory. Nový život bratov Winchestrovcov rozhodne nebol ideálny, ale svojím stabilným spôsobom uspokojujúci. Ako si Sam neustále pripomínal, mohlo byť aj horšie.

To horšie sa k nemu prikrádalo zhmotnené v snoch, z ktorých sa prebúdzal s krikom. S denným svetlom sa nočné mory vytratili. Väčšinou. V takých dňoch Sam nástojil na presnom dodržiavaní denného režimu neústupnejšie ako Dean. Pravidelné rehabilitačné cvičenia, diétna strava podľa vlastného výberu a známe prostredie za pár týždňov Deana posunuli ďalej ako odborná starostlivosť u Svätého Sebastiána za celý čas, ktorý tam strávil. Pri predpísanej prehliadke si Sam vychutnal malého indického doktora a sestru Elgorthovú, keď im ukázal bratov pokrok. Pohľad na prekvapenie tých dvoch kuvikov bol balzamom na jeho dušu. Situácia bola v medziach možností najlepšia aká mohla byť. V duchu tejto stratégie si Sam opakoval, že všetko je v poriadku.

V tom najlepšom poriadku, v akom len môže byť. Túto mantru si opakoval, keď sa Dean po návrate z obchodného výletu sám a dobrovoľne pobral do postele bez večere. Mal predsa právo byť unavený.
Všetko je v poriadku, opakoval si, keď brat stále častejšie zostával vo svojej izbe. V garáži, kde sa rád hrával, je prievan. Je prirodzené, že radšej zostal v teple. Najmä, keď dostal autodráhu s dvoma pretekárskymi autíčkami.
Všetko je v poriadku, opakoval si, keď sa každodenné cvičenie zo dňa na deň skracovalo. Samozrejme, urobili čo sa dalo. Zranené koleno sa jednoducho už viac rozcvičiť nedalo.
Všetko je v poriadku, opakoval si, keď prestali v kuchyni miznúť sladkosti. Dean konečne pochopil, čo je pre neho dobré.
Všetko je v poriadku, opakoval si do chvíle, keď Dean pri nákupe potravín skolaboval. Lekári v nemocnici krútili hlavami a používali súcitný tón pri vysvetľovaní, že nevedia, kde je chyba. Zo siahodlhého vysvetlenia Sam pochopil, že román na pokračovanie by už bratovi nemal začať čítať. Zaťal zuby a odviedol Deana domov. Čo už len lekári vedia? Oni sú predsa Winchesterovci! Pomôžu si sami! Ako vždy! Keď zlyhala klasická medecína, vyskúšal alternatívnu. Keď nepomohla akupunktúra, akupresúra, ezoterika, bylinky a esencie, pomôže mágia, usúdil Sam po sérii neúspešných pokusov zvrátiť bratov stále sa zhoršujúci stav. Na eventualitu, že by mohla zlyhať aj magická liečba si zakázal čo i len pomyslieť.

Pozrel na telefón položený doprostred stola, dosť blízko aby videl na displej a zároveň dosť ďaleko, aby odolal pokušeniu vziať ho každú minútu dvakrát do ruky. Napriek pochybnostiam, Garth svoju úlohu poštového holuba splnil vynikajúco. Zodpovedne podával pravidelné správy o svojom pátraní po momentálnom mieste pobytu bývalého plukovníka Simmonsa. Ako sa zdalo, plukovník a jeho rodina sa v posledných rokoch sťahovali častejšie ako putovný cirkus. Z prenajatých domov mizli najčastejšie medzi súmrakom a svitaním, pričom susedom zásadne neoznamovali ďalšiu adresu. Garth presvedčoval Sama, že ich určite, celkom určite, vypátra. Časom. Ale Deanovi už skoro žiadny čas neostával. V posledných dňoch takmer nevychádzal z izby. Sam zaškrípal zubami a zaostril pohľad na obrazovku počítača. Oficiálne zisťoval spôsob likvidácie mäsožravej kelpie, ktorá sa z len jej známych príčin špecializovala na pomalé požieranie realitných agentov. V skutočnosti premáhal nutkanie zdvihnúť telefón a volať svojmu agentovi v teréne. Ale ako mu Garth pred niekoľkými dňami dosť ostro vysvetlil, jeho pátranie bolo dosť ťažké aj bez toho, aby musel každých desať minút odpovedať na Samove hovory. Otvoril ďalšiu stránku, ktorá sľubovala obšírne pojednanie o mýtických tvoroch, prinútil sa prečítať prvý odsek. Keď odtrhol oči od posledného slova, uvedomil si, že absolútne netuší o čom práve čítal. Nenávistne zagánil na svoj mobil a natiahol ruku. Úbohý prístroj, akoby vycítil blížiace sa ohrozenie svojej celostnej integrity, zazvonil. Sam prijal hovor rýchlosťou zaľúbeného puberťáka.
„No čo?“
„Našiel som,“ triumfoval Garth. „Namakal som sa ako otrok na bavlníkovej plantáži! Mi môžeš veriť, skoro som vypľul dušu! A keď som plukovníka konečne vystopoval v malom mestečku neďaleko...“
„Garth! K veci!“
„K veci. Iste,“ nadšenie malého mužíčka kleslo o sedemdesiat percent. „Prídu. Vysvetlil som im situáciu a súhlasili, že je vážna... Tá situácia... Vaša situácia... Ráno vyrazíme a niekedy poobede by sme mali byť u vás. Pokúsil som sa im vysvetliť cestu, ale... plukovník usúdil, že bude lepšie ak pôjdem s nimi.“
„S nimi?“
„Hej. Tak rozhodol plukovník. Medzi nami, veľmi ostrý chlap. Vyspovedal ma horšie ako FBI a CIA dohromady. Ani moja manželka nie je taká zvedavá! Mimochodom, keď už som pri tom, máš pre mňa niečo, alebo sa už môžem vrátiť domov? Moja manželka...“
„Garth, k veci! Akí oni?“
„ Och, no... Plukovník rozhodne trval na tom, že ak potrebuješ služby jeho synovca, tak on so synom pôjdu s ním. Z bezpečnostných dôvodov. Nespresnil z akých. Ale keď začali baliť, do auta išli prvé pušky. Automatické. Človeče, mám z celej tejto veci husiu kožu. Nechceš mi niečo vysvetliť? Napríklad, či tie zbrane nie sú určené na vás?“
„Nie, to určite nie.“ Sam si vošiel rukou do vlasov. „S plukovníkom a jeho ľuďmi sme vždy vychádzali dobre. Ale vďaka za upozornenie. Urobím nejaké opatrenia, keby niečo.“ Ukončil hovor, odložil telefón a sklonil hlavu do dlaní. Konečne! Konečne zohnal pre brata najlepšiu magickú medicínsku pomoc aká sa len dala. Konečne!! Teraz musí vstať a urobiť nejaké opatrenia pre prípad... pre všetky prípady. Zdvihol hlavu... a poupratovať. Odkedy Dean nevychádzal z izby, udržiavanie civilizovaného prostredia nepatrilo medzi priority. Ak sa dobre pamätal, tak niekde v komore by mal byť aj vysávač.

Ako Garth sľúbil, slnko ešte stálo nad obzorom, keď návštevníci zabúchali na dvere bunkra. Sam skontroloval pištoľ a pootvoril dvere. Do škáry sa okamžite vopchala úzka Garthova tvár ozdobená šťastným úsmevom. Domáci pán zasunul zbraň na chrbát za opasok nohavíc a otvoril dvere.
„Zdravím, synak, dlho sme sa nevideli.“ Stisk plukovníkovej pravice bol stále rovnako silný, ale od posledného stretnutia ošedivel a vrásky na jeho tvári mohli slúžiť ako školská pomôcka pri výučbe vývoja kaňonov.
„Dlho,“ prikývol Sama odstúpil, aby návštevníci mohli prejsť okolo. „Poďte ďalej.“
Za plukovníkom vstúpil Steven, výškou už dorástol otca. Irvin pozdravil len kývnutím, Sam s prekvapením zaregistroval biele vlasy na čarodejových spánkoch. Garth sa dnu všuchol posledný, s natešeným úsmevom, spokojne si šúchal dlane. Keď pochopil, že nadšeného ďakujem za preukázanú službu sa v dohľadnej dobe nedočká, zvážnel.
„Dole doľava,“ Sam zabuchol dvere. „Sadneme si v knižnici, kým...vám poviem, čo potrebujete vedieť.“
Ako pozorný hostiteľ nezabudol ani na občerstvenie po dlhej ceste. Vytiahol fľašu a poháriky. Nikto neodmietol. Po druhej dávke tekutej odvahy Sam v krátkosti popísal Deanove problémy a na liečiteľovu žiadosť doniesol všetky Deanove lekárske záznamy, ktoré mal k dispozícii. To, že márne požiadal o pomoc Castiela a následné anjelove výhovorky, si nechal pre seba.
„Organické poškodenie mozgu, početné zlomeniny, chýbajúca oblička. Áno, to zvládnem,“ odložil Irvin predložené doklady. „Jediný problém vidím v traumatickej amnézii. Obávam sa, že vzniknuté následky nedokážem sanovať.“
„Čo to znamená?“ naprázdno prehltol Sam. Ako len neznášal toto šroubované vyjadrovanie!
„Môžem, samozrejme, odstrániť organické poškodenie mozgu, ale ak mozog priebežne neukladal informácie, čo sa podľa lekárskeho nálezu, zrejme nestalo, nedokážem obnoviť spomienky na čas po úraze.“
„Teda?“
„Posledné, na čo Dean bude pamätať, budú udalosti predchádzajúce úrazu.“
Sam na okamih zavrel oči. Takže Deanova posledná spomienka bude na hádku s bratom. Úžasné, ako zvykol hovorievať. Ak by mal starší Winchester na niečo zabudnúť, tak je to toto.
Otvoril oči a tvrdo prikývol. „Urob to!“
Zaviedol návštevníkov do bratovej izby. Dean, ako zvyčajne, sedel na podlahe, opieral sa o stenu v kúte, akoby si potreboval chrániť chrbát. Na príchod cudzích ľudí nereagoval. Aspoň sa nemusel pozerať na zhrozenie priateľov nad jeho stavom.
Sam si kľakol ku bratovi, nadvihol mu tvár, aby si pohli pozrieť do očí. „Dean, máme návštevu. Prišiel Irvin. Poznáš predsa Irvina. Vylieči ťa, budeš presne taký istý chlapák ako pred... predtým.“
Žiadna reakcia. Sam vstal a pozrel na čarodeja. Irvin prikývol, počkal kým mladší Winchester prejde a kľakol si uvoľnené miesto v kúte. Vzal Dean za vychudnutú ruku a sústredil sa.
„Fraktura ossa metacarpi, radius a ulna taktiež, os parientale a... Ak už nič iné, tak v nemocnici urobili dobrú inventarizáciu. Ale... Je tu ešte niečo...“ Naklonil hlavu, akoby mu to mohlo pomôcť lepšie vidieť a zmeravel, ani nežmurkal, ani nedýchal. Po chvíľke sa prítomní pozreli na seba, Sam skoro vydesene hľadal v tvárach Simmonsovcov potvrdenie, že takýto postup pri liečení nie je výnimočný. Otec so synom sa znepokojene pozreli na seba, Garth so zvedavo zdvihnutým obočím sa odlepil od steny, o ktorú sa opieral. Steven zaváhal. Irvin zásadne nedovoľoval pri liečení žiadne vyrušovanie, ale okolnosti boli tak nezvyčajné, že sa odhodlal konať. Pohľadom sa poradil s otcom, starší Simmons prikývol. Chlapec natiahol ruku a chytil liečiteľa za plece. Prenikavý záblesk belasého svetla nikto nečakal. Sam zahrešil a energicky si pretrel oči. Nepomohlo, stále videl svetlomodré kolieska. Vedľa počul plukovníka mumlať jednu nadávku za druhou, Garth sa v prítomnosti dvoch lovcov neodvážil použiť nespisovné výrazy, len si usilovne trel oči a nespokojne fučal. Plukovníkove nadávky nabrali na hlasitosti a zneli dosť... zúfalo? Nasilu zaostril.
Kút bol prázdny!
Dean, Irvin a Steven zmizli.
Nejaká ľadová ruka zovreli Samove vnútornosti. „Dean?“ vydýchol ticho. „Dean?!“ zopakoval hlasnejšie. Nič, žiadna odpoveď. Pozrel na plukovníka. Vysoký muž neveriacky pozrel na holé steny, otočil sa k domácemu pánovi a pohľadom žiadal nejaké prijateľné vysvetlenie. Ťažké ticho prerušil Garth. Odkašľal, rozpačito sa zamrvil, zažmurkal, aby dostal oči, ktoré mu takmer vyliezli z jamiek, na ich zákonné miesto.
„To sa vám tu stáva často?“ obrátil sa s nevinnou otázkou k Samovi.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.07.17 11:39

aceras1: Ďakujem za skvelé pokračovanie príbehu. Očakávala som nápravu Deanovho zdravotného stavu..., ale samozrejme nič také jednoduché v tvojom podaní príbehu nie je .

Takže znovu čakám na pokračovanie Very Happy .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 9 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: