DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.01.16 15:07

aceras1 tak toto bolo vážne super, bavila som sa od prvej vety k poslednej   a to som, prosím pekne, v práci, a po prečítaní najnovšieho kúsku som sa mala tváriť seriózne a profesionálne pri dvoch pohovoroch s klientami...

Od celej aktuálnej krízy a peripetie som sa nevedela odtrhnúť až k excelentnému záveru.
Počasie u Attwela pripomínalo to naše, našťastie ale len vonku, za oknom, pretože nemám po ruke ani strieborné príbory, ani vyleštené tácky... 703

Ako zvyčajne, kombinácie Irvin a Dean k zahryznutiu 603
Aj záverečná hollywoodsky romantická scéna ma dostala.
Mimochodom, ten démon bol v pôvodnom živote právnik? Vyjadrovanie na to mal Smile

Každopádne, dúfam, že sa jedná len o koniec kapitoly, nie celého diela (v poslednom riadku chýbalo slovíčko "Koniec"). Trochu ma mrzí, že budúci týždeň (ak som dobre pochopila) nebude pokračko, no ale kto si počká, ten sa dočká a hádam sa aj ja dočkám ďalšej dávky lovecko démonskej drogy

Takže nazatiaľ ďakujem a budem sa tešiť na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.01.16 19:11

aceras1: Skvele som sa zabavila , čo kombinácia Tvojho Irvina a Deana zatiaľ vždy bezchybne zabezpečila. Ďakujem a keďže moju "čitateľskú" vernosť máš už dávno zabezpečenú, teším sa na všetko ďalšie čo napíšeš.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.01.16 10:53

just-me - Tvoj problém ma mrzí, ale nenesiem zodpovednosť za akékoľvek ťažkosti spôsobené čítaním predmetnej zábavnej literatúry v pracovnom čase study .
Ľutujem, profesijný životopis dotyčného démona nemám k dispozícii, ale keďže väčšina právnikov aj tak skončí v pekle, je to možné Wink .
Ukončenie si pochopila správne, budúci týždeň sa pokračovanie nekoná. Ďalšia kapitola je zatiaľ v nedohľadne a jej realizácia závisí od množstva voľného času v týždňoch až mesiacoch budúcich .
Ďakujem za Tvoje pravidelné vyjadrenia, spätná väzba je pre mňa dôležitá (najmä ak je pozitívna Wink )

adrusik - nemáš za čo Very Happy . Ja ďakujem za Tvoj čas, ktorý si obetovala na čítanie a vyjadrenie sa a zvlášť ďakujem za Tvoju čitateľskú vernosť .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.01.16 19:39

aceras1: tahle kapitola mě moc, moc bavila (jako ostatně všechny). Děkuji ti za krásné počtení a těším se na další.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   15.01.16 13:03

janča - rado sa stalo, možno aj nabudúce 703 . Ja ďakujem za Tvoj čas strávený čítaním a písaním
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.06.16 9:29

Všetkým priaznivcom Supernatural-u prajem všetko najlepšie k Medzinárodnému dňu detí. Užite si sviatočný deň .

------

14


Constance Handlerová pozrela na fotografiu, ktorú jej žena podala. Tvár na nekvalitnej snímke bola trochu rozmazaná, ale určite poznala muža, ktorý ich pred časom navštívil. Na zadnom dvore sa rozosmialo dievčatko, spontánne, z plných pľúc. Mimovoľne sa obzrela, Amber sa hrala s mačiatkom. Uviazala mu okolo hrdla mašľu a malá šelma sa teraz nemotorne snažila zbaviť nežiaducej ozdoby. So spoločenským úsmevom vrátila fotografiu návštevníkom.
„Nikdy v živote som toho muža nevidela.“
Vľúdny úsmev na mužovej tvári pohasol. „Ste si istá?“
„Určite.“
„Vaši susedia si myslia, že toho muža a jeho spoločníka, vysokého starca v zelenej bunde, videli vchádzať do vášho domu.“
„Ak si to myslia, tak sa mýlia. Mýliť sa je ľudské,“ odvetila a vôbec sa nesnažila o prívetivosť. „Odkedy som ovdovela, málokedy prijímam pánske návštevy. Venujem sa len mojej dcére, práci a domácnosti. Možno práve táto skutočnosť niekomu vadí.“
„Váš manžel zahynul pri autohavárii, však?“ položila prekvapivú otázku žena.
„Áno.“
„Vaša dcéra vtedy bola s ním v aute,“ pokračoval muž. „ Po kolízii s opitým vodičom dodávky sa auto vášho manžela niekoľkokrát prevrátilo a začalo horieť. Váš manžel zhorel za živa a vaša dcéra... Volá sa Amber, však? Amber utrpela ťažké popáleniny. Lekár, s ktorým sme sa zhovárali, použil výraz devastačné,“ muž sa nahol smerom k domácej pani. „To dievčatko, ktoré sa hrá vzadu je vaša dcéra, však? Nevidím žiadne stopy po popáleninách. Vidím úplne normálne, šťastné dieťa. Naše zdravotníctvo je na skutočne dobrej úrovni, ale pochybujem, že by nejaká klinika dokázala vyliečiť popáleniny tretieho stupňa bez stopy. Nechcete sa s nami podeliť o zázrak, ktorý vyliečil vašu dcéru? Ten muž na obrázku... Kontaktoval vás on alebo jeho spoločník? Akú cenu ste museli zaplatiť za vyliečenie vašej dcéry?“ S každou otázkou sa naliehavosť v jeho hlase stupňovala.
Paradoxne, rastúce napätie v miestnosti domácej pani pomohlo zachovať chladnú hlavu.
„Prepáčte, spomenuli ste, že ste sa zhovárali s lekárom mojej dcéry. S ktorým lekárom? Veľmi pochybujem, že jej bývalý pediater vám dal relevantné informácie.“
„Rozprávali sme sa s doktorom Krumholtzom, z úrazovej kliniky v Pittsfielde,“ vystrelila žena triumfálne. Len sa ešte skús vyhovárať, vravel jej výraz.
„Ďakujem,“ usmiala sa chladne domáca pani.
„Prečo vás zaujíma, s ktorým lekárom sme sa rozprávali?“ prižmúril oči muž.
„Pretože teraz už viem, na ktorého doktora mám podať žalobu za porušenie lekárskeho tajomstva. Nikomu, opakujem nikomu, som nedala zvolenie na podávanie informácií o zdravotnom stave mojej dcéry. Amber je našťastie úplne zdravá. Deti majú takmer neuveriteľnú schopnosť regenerácie. Najmä ak podporená drahou liečbou, veľmi drahou liečbou, na špeciálnej klinike vo Švajčiarsku. Za to, čo som urobila pre zdravie mojej dcéry sa nemusím nikomu zodpovedať.“ Iba Bohu v deň posledného súdu, ale aj On má syna, takže ma pochopí, dodala v duchu.
Návštevníci si vymenili dlhý, znepokojený pohľad.
„Pani Handlerová,“ muž sa opäť naklonil dopredu, „vy neviete, čo...“
„Ale áno, viem,“ prerušila ho nezdvorilo. „A taktiež viem, že je najvyšší čas, aby ste opustili môj dom. Viac tu už nie ste vítaní. Nedovolím, aby ste moju dcéru využili na získanie pätnástich minút pochybnej slávy, keď napíšete škandalózny článok pre bulvár o jej,“ oboma rukami naznačila úvodzovky, „zázračnom uzdravení.“
„Pani Handlerová, nie sme novinári,“ ohradila sa prudko žena.
„Mala som dojem, že ste sa predstavili ako dopisovatelia Týždňa zo sveta žien.“
Žena si zahryzla do pery. „Áno, ale...“
Constance Handlerová vstala. „Opusťte môj dom! Ihneď! Inak zavolám políciu! Ak vás niekedy uvidím v blízkosti mojej dcéry alebo môjho domu, nechám vás zatknúť.“

„Tak opäť nám to nevyšlo,“ Sana vytiahla z vlasov sponu, ktorá držala pokope prísny uzol. „Ďalšia stopa vyšumela do prázdna.“ Potriasla hlavou, medové pramienky zavírili. „Táto naháňačka za preludom ma už unavuje. Si si istý, že ten typ od Dietricha bol dobrý? Hej, ja viem, už viackrát nám dohodil informácie a vždy sme mali robotu. Však, od toho tu sme. Robíme z tohto sveta prijateľnejšie miesto na život. Ale teraz sa pán Cornet sekol. Týždne, nie, mesiace preverujeme každé zázračné uzdravenie na celej severnej pologuli. Zatiaľ sme odhalili osem poisťovacích podvodov, štrnásť fám a šesť nepotvrdených zázrakov. A nikto, opakujem nikto, na toho chlapíka nepovedal zlé slovo. Vlastne, nikto o ňom nepovedal ani slovo.“
„Zatĺkajú, a práve to mi robí starosti.“ Oscar si zložil okuliare a premasíroval si koreň nosa. Masáž nepomohla, odtlačky od priúzkého mostíka okuliarov boli stále viditeľné. „Ľudia, ktorých sme sa pýtali, sú príliš vystrašení na to, aby nám povedali pravdu.“
„No neviem! Conny nevyzerala vystrašene, skôr naštvane. A to poriadne. Tá ženská má guráže za dve. Stavím sa, že tú len tak niečo nevyľaká. A tí ostatní tiež. Teda, nehovorím o Fosterovcoch a Gomézovcoch alebo o tom bláznovi z Wichity, ako sa len... Ahá, Magaro. Ale to boli podvodníci, ktorí chceli pumpnúť poisťovňu a vyinkasovať prachy za vymyslené choroby. Zázračne vyzdraveli, hneď ako doláre nabehli na účet. Tí ostatní... tie zvláštne uzdravenia, ktoré údajne vôbec zvláštne neboli... Nikto z nich nášho podozrivého nepoznal. Všetci tvrdili, že zabrali lieky, alternatívna medecína, úprimná viera alebo iná blbosť. A všetci sú spokojní ako syseľ v sýpke. Vysmiati od ucha k uchu. Nikto sa nesťažoval, že by musel odovzdať desať rokov života alebo prvorodené dieťa či obličku. Buď sme niekde urobili chybu alebo sa naháňame za preludom. Hovorím ti, že by sme sa mali sústrediť na perspektívnejší prípad. Do čerta, Ossy, komu uškodilo, keby aj vyliečil to dievčatko alebo tú rodinu v Austine alebo aj všetkých ostatných? Do čerta!“
„Môžeš mať pravdu,“ pripustil Oscar. „Niekde sme urobili chybu. Musíme zmeniť taktiku. Zase. Sledovanie Simmonsovcov nikam neviedlo. Vyhľadávanie obetí tohto prekliateho bosoráka tiež nie. Nemáme žiadnu použiteľnú stopu. Zatiaľ. Musíme skúsiť iný spôsob.“
„To už si vravel, Ossy. Lenže mňa žiadny ďalší spôsob nenapadá.“

*******

Doktor Harington naplnil prázdne poháriky. „Ani nevieš, aký som rád, že sa zbavím toho čertovského výmyslu,“ pozrel na hosťa, stojaceho nad starožitným pozinkovaným vedrom. „Doniesol mi to známy môjho známeho, hasič. Ľudia o mne vedia, že zbieram kuriozity, zvláštne kuriozity,“ uchechtol sa. „Našiel tú čertovinu pri požiari, dom ľahol popolom. V požiarovisku neskôr našli pozostatky troch ľudí.“
Hosť, vysoký mladý muž, pozrel na domáceho pána a spýtavo nadvihol obočie.
„Nie, nedám ruku do ohňa za to, že to boli ľudia, aspoň teda v čase požiaru,“ doktor Harington odmietavo zdvihol ruku. „Kosti patrili druhu Homo sapiens, to podpíšem, ale to je všetko. No, späť k tej... čertovine. Hasiči uhasili požiar a on bol v skupine, ktorá prehľadávala zbytky. Všimol si to, pretože všetko bolo zničené, úplne všetko, ešte aj kovové súčasti domu boli roztavené. Ležalo to v miestnosti, ktorú neskôr vyšetrovateľ označil ako miesto vzniku požiaru, a lesklo sa to ako drahá vec. Zabavil to a dúfal, že dobre zarobí. No, rozmyslel sa, keď ten fras podpálil všetko, na čom chvíľu ležal. Nakoniec to strčil do kovového kýbľa a doniesol mi to zadarmo. S jedinou podmienkou, aby to už nikdy nevidel. Spomenul som už, že je hasič?“
„Áno, spomenul,“ usmial sa hosť, vzal si ponúknutý pohárik a usadil sa oproti domácemu pánovi.
„No, teším sa povesti zberateľa zvláštnych vecí a nie celkom bezdôvodne,“ pokračoval doktor Harington, „ale toto je aj na môj vkus priveľmi čudná vec. Preto som ťa pozval. Si najlepší, a vlastne jediný odborník na špeciálne kuriozity, ktorého poznám. Nebyť teba, tak by to prekliate magické zrkadlo zo mňa postupne vysalo aj poslednú kvapku krvi. Doteraz ďakujem osudu, že si vtedy braček spomenul na teba.“
Mladý muž sa usmial. „Mimochodom, ako sa má Lucas?“
„Môj synovec sa má dobre, jeho rodičia už menej. Puberta, chápeš. Randenie, odvrávanie, neskoré návraty domov, jednoducho normálny chalan. Vďaka tebe,“ doktor Harington zdvihol pohárik na prípitok. „Pred pár rokmi som si bol istý, že môj drahý brat právnik príde o syna, rozvedie sa a skončí ako bohatý, opustený, cynický obhajca gaunerov. A teraz?“ doktor pokrútil hlavou. „Má dve zdravé deti, dobrú ženu a úspešnú prax. Vieš, že sa venujú charite? Podporujú program vzdelávania postihnutých detí. Myslím, že môj brat našiel svoje miesto vo svete,“ dopil zvyšok alkoholu. „Zatiaľ čo ja som stvrdol ako obhliadač nebožtíkov v malom hniezde uprostred Maine, sám, bez ženy a bez detí. Jediným mojím potešením je Johnny Walker a zbierka neužitočností.“ Prázdny pohárik položil na stôl a nohou ťukol do plechového vedra. Obsah vedra, zvinutý, hrubý ostnatý drôt, na jednom konci ukončený tmavou rúčkou, zaštrkotal ako chvost podráždeného štrkáča. „Čo hovoríš na najnovší prírastok do mojej zbierky? Musím sa priznať, trochu ma desí. Vyskúšal som to. Nie tu v dome, samozrejme. Nahlásil som v práci vytknutý členok a urobil som si výlet do prírody. Jediným úderom tou vecou som zlomil strom hrubý ako moja ruka. A potom...“ domáci pán si naordinoval tekutý prostriedok proti šoku. „A potom som bežal do auta pre hasiaci prístroj. Skoro som podpálil les, a to už dva týždne každý deň prší. Keď som tu vec držal v ruke... mal som chuť rozmlátiť všetko naokolo. Tá vec je zlá,“ dokončil tichým hlasom a vyprázdnil pohárik jedným dúškom. „Vieš, čo to je?“
Mladý muž prikývol. „Pekelný bič, magický artefakt. Podľa dostupných informácií prvý pekelný bič zostrojil čarodej z Gomory kvôli jedinému účelu, spôsobiť bolesť. Čo najviac bolesti. Spôsobuje kombináciu vulnus scissum a combustia escharotica. Zanecháva nezahojiteľné rany,“ neprítomne si pošúchal ľavé predlaktie. „Máš pravdu, je to zlá vec. Veľmi. Zbav sa ho čo najrýchlejšie.“
„Preto som ťa zavolal,“ doktor sa v kresle naklonil dopredu. „Nemôžem len tak odhodiť tú vec... ten bič... do smetí. Niečo mi hovorí, že zakopať ho do zeme tiež nie je riešenie. Zničiť tú vec... to je práca pre špecialistu. Pre čarodeja tvojej úrovne, pán de Witt.“
Irvin de Witt vážne prikývol. „Kvôli tomu som prišiel.“ Zdvihol kufrík, položený na dlážke vedľa kresla, a otvoril ho. Domáci pán zvedavo natiahol krk, zbytočne. Kufrík bol, až na pár symbolov namaľovaných na dne, prázdny. Čarodej zdvihol vedro a obsah opatrne presypal do kufríka, keď príručnú batožinu zavrel, zreteľne si oddýchol. Domáci pán tiež.
„Teda, poviem ti, že...“
Zvyšok vety prerušilo zvonenie.
„Šerif,“ doktor Harington sa pri pohľade na displej mobilu zamračil. „Čo chce? Veď som nahlásil, že som práceneschopný. Prepáč, musím to vziať,“ ospravedlnil sa hosťovi. „No, čo chceš, vrchný strážca poriadku?“ zahučal do telefónu. Po chvíli sústredeného počúvania zmenil tón na doktorský. „Počkaj. Nie som si istý, že rozumiem. Tí ľudia čo...? Niekto sa musel zblázniť! Nemohli skamenieť! Nie od večera do rána!“ Pozrel na svojho hosťa a stiahol obočie. „Počkaj minútu,“ zakryl mikrofón rukou. „Ľudia nemôžu cez noc skamenieť alebo...?“
Výraz čarodejovej tráve ako odpoveď stačil.
„Teda môžu,“ skonštatoval doktor. „Šerif v susednom okrese našiel dvoch mŕtvych, ktorí, podľa jeho vyjadrenia sú tuhý ako kameň, doslovne. Potrebuje niekoho, kto mu určí príčinu smrti. Šerif Hougthon nemá vlastného patológa, keď treba, požičia si niekoho z okolitých okresov. Ostatní patológovia už odmietli a ja tiež nemám chuť riešiť nebožtíkov premenených na náhrobné kamene.“
„Odporuč ma,“ Irvin sa postavil. „Znie to ako prípad pre špecialistu.“
„Teba?“ domácemu pánovi od prekvapenia spadla sánka, zažmurkal a voľnou rukou sa buchol do čela. „Stále zabúdam, že si diplomovaný lekár. Samozrejme, poviem šéfovi, že ma môžeš zastúpiť, vzhľadom na moju,“ uškrnul sa, „indispozíciu.“ Po krátkom rozhovore odložil telefón. „Vybavené. Máš sa hlásiť u šerifa Hougthona v susednom okrese, podľa možnosti hneď.“
Čarodej prikývol a zdvihol svoj kufrík. „Ľutujem, že okolnosti mi nedovoľujú dlhšie sa tešiť z tvojej spoločnosti.“
„Aj ja,“ domáci pán odprevadil hosťa pred dom. „Určite mi zavolaj všetky podrobnosti z prípadu. Veľmi som zvedavý na ten čudesný šerifov nález. Možno rozšírim svoju zbierku kuriozít,“ uškrnul sa na rozlúčku. Cestou dovnútra sa na okamih zastavil. „Radšej nie. Čo ak bude tá magická skamenelina smrdieť? Ešte by mi dala gazdiná výpoveď! Už teraz na tie moje krámy šomre.“

*****

Elektromagnetické vlny nedokázali preniknúť najvyššou vrstvou členitej litosféry, takže ticho v Impale rušilo len občasne cvakanie klávesnice počítača. Inými slovami, rádio nehralo, medzi kopcami bol zlý príjem. Staručký prehrávač odmietol po tisíc prvýkrát prežuvať tisíckrát prežuté pásky, aj táto možnosť rozptýlenia odpadla.
„Niečo nové?“ Dean neodtrhol oči od cesty pred nimi.
„Nie. Našťastie. Zatiaľ len dve známe obete. Z pondelka a z utorka. Včera nepribudol nikto.“
„Tlač?“
„Žiadne použiteľné fakty. Len bláznivé teórie. Ale... kopa. Fakt veľa a jedna strelenejšia ako druhá.“
„To sa dalo čakať. Výroba sôch zo živých ľudí vzbudí pozornosť verejnosti. Takže rekapitulácia. Čo máme?“
„Prvú obeť, Johna Crutchleyho, našla manželka neďaleko domu. Vybral sa na prechádzku so psom. Keď dlho nevracal, manželka sa ho vybrala hľadať. Stál pred otvorenou bránou pri nádobe na smeti, očividne sa ju chystal odpratať z chodníka. Nestihol. Niečo, alebo niekto, ho zmenil na kameň. Doslovne.“
„A ten pes?“
„Aký pes?“
„Jeho! Vybral sa predsa na prechádzku so psom. Čo sa stalo s tým psom?“
Sam pokrčil čelo, očami znova prebehol článok na obrazovke. „Psa našla neďaleko. Tiež skamenel.“
„Hm.“
Mladší Winchester v očakávaní pozrel na brata, keď videl, že sa Dean nechystá vysvetliť svoje hm, pokračoval: „Druhá obeť, Quentin Caprari, bola nájdená neďaleko podniku, ktorý pravidelne navštevoval. Podľa miestneho plátku, člen občianskej hliadky, ktorý ho našiel, sa poriadne vydesil. Až tak, že krikom zobudil spiacich vo všetkých domoch naokolo. Ako v prvom prípade, aj druhá obeť okrem toho, že skamenela, nemala žiadne viditeľné zranenia.“
„Hm.“
„Čo znamená to tvoje hm?“
„Hm zvyčajne znamená hm,“ Dean preradil rýchlosť na vyšší stupeň. „Zaujímalo by ma, ako koroner vykonal obhliadku. Píšu tam, na aký druh kameňa sa zmenili?“
„To myslíš vážne?“
Šofér odtrhol oči od asfaltu kvôli jednému zo svojich pohľadov typu ‚čo myslíš?’
Sam vzdychol. Prelustroval všetky dostupné podklady, márne. „Očividne nikoho nenapadlo požiadať o konzultáciu geológa. Druh kameňa zatiaľ nikto neurčil. V novinách sa píše len toľko, že aj po skamenení sa na obetiach zachovali všetky detaily, vrátane herpesu Johna Crutchleyho a obväzu na Quentinovom porezanom malíčku.“
„Hm.“
„Dean, skutočne ma už začínaš štvať! Ak nemáš čo povedať, tak radšej mlč!“
„A čo podľa teba asi tak robím?!“
„Hmkáš! A robíš to zvlášť zavrhnutiahodným spôsobom!“
„Čo?!“
„Hmkáš!“
„Sam, cítiš sa dobre? Nemáš náhodou horúčku? Čo si mal na obed? Bláznivé huby?“
„Nie, mal som kura a cítim sa... frustrovaný. Ešte som nevidel, nepočul ani nečítal nič, čo by čo i len trochu pripomínalo bleskovú zmenu živého organizmu na kameň. Quentin Caprari dvadsať minút po jednej odišiel z baru. O pol druhej ho našli tuhého ako kameň. Doslova. Petrifikácia aj v ideálnom čase trvá storočia, tisícky rokov, nie desať minút.“
„Mágia.“
„Hej, najskôr. V otcovom denníku som nič nenašiel. Bobby snorí vo svojej knižnici, zatiaľ nič. Ale mágia je zatiaľ naša najlepšia teória.“
„Hm.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   03.06.16 18:54

aceras1 - tak toto je príjemné prekvapenie. Ďalší kúsok románu o Irvinovi vždy poteší, obzvlášť, keď príde po takom dlhom čase.
Aktuálne sa tu ukazujú dve zaujímavé vetvy príbehu a obe vzbudzujú zvedavosť (BTW, ja som tušila, že s Dietrichom to nebude len tak ) A mimoriadne povzbudzujúce je, že to vyzerá, že sa Irv stretne s Winchestrovcami pri ďalšom spoločnom prípade (budú naháňať Medúzu Question )
Na každý pád, ako obvykle sa budem tešiť na pokračovanie, dúfam, že nás (mňa 703 ) nenecháš dlho čakať.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.06.16 7:09

just-me - ďakujem .
Mimochodom, vzala si do úvahy možnosť, že Medúza by mohla naháňať Winchestrovcov? 703
Dĺžka čakania závisí od toho, či sa uspokojíš pätnástimi riadkami alebo budeš chcieť tridsať . Samozrejme, v druhom prípade sa budeš tešiť dlhšie Cool .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.06.16 8:26

Povedať, že šerif Hougthon má hlavu v smútku by bolo zámerné zľahčovanie situácie. V skutočnosti sa po objavení tretej skamenej osoby nachádzal v stave blízkom panickému záchvatu. Tri nevysvetliteľné úmrtia v jednom týždni! Úmyselne sa vyhýbal slovu vražda. Posledné úmyselné usmrtenie osoby inou osobou riešil pred šiestimi rokmi. Ak sa vytiahnutie zakrvavenej sekery z ruky opitého Colina Salmona, stojaceho nad zmasakrovaným telom Davida Elbitara, dá nazvať vyšetrovaním. Teraz mal v márnici dve skamenené telá miestnych občanov a psa. Teda, Pedro, foxteriér Johna Crutchleyho do márnice rozhodne nepatril, veď bol iba pes, ale... Vlastne bol dôkaz. Rozhodne bol dôkaz, a ako taký by mal byť v sklade dôkazov, ale... Zároveň bol aj mŕtvy pes a... Jednoducho, lepšie miesto, kam odložiť dôkazného skameneného psa ako márnica, šerifa nenapadlo. Samozrejme, Pedro nedostal svoj vlastný mraziaci box. Postavil ho ku stene. Teda, pokúsil sa. Foxteriér nespolupracoval. Skamenel v polohe, ktorá vylučovala jednoduchý postoj na štyroch labách.
Takže dva mraziace boxy sú obsadené a dočasný obyvateľ tretieho je na ceste. Unavene si pretrel oči. Za posledné dve noci skoro nespal. Sedel pri počítači a hľadal podobné prípady. Našiel niekoľko odkazov na samovoľné vznietenie s desivými fotografiami. Z postihnutých zostalo pár kostí a topánky, ak vôbec niečo. O samovoľnom skamenení nenašiel vôbec nič. Podľa encyklopédie, ktorú zabavil svojej školopovinnej dcére, skamenenie čiže petrifikácia mäkkých tkanív, okrem iných podmienok ako tlak či prítomnosť impregnačného roztoku, vyžadovala najmä čas. Veľa času.
Čas!
Čas bol momentálne limitujúci faktor! Pokojné mestečko sa zmenilo na bordel na kolieskach! V takejto atmosfére má vyšetrovať zločin?
Ochrancovia zákona v okolitých okresoch o podobnom prípade nikdy nepočuli a šerif v hlase každého z nich počul radosť, že táto šlamastika postihla niekoho iného. Jedinú skutočnú pomoc dostal len kolegu zo susedného okresu. Ako na potvoru, nie oficiálneho koronera, ale doktora, ktorý bol práve v meste a bol ochotný obhliadnuť obete za minimálny honorár. Vraj patológ, ale skôr vyzeral ako plastický chirurg z Hollywoodu. No vďaka kolegovi aj za to. Šerif Hougthon nemal vlastného koronera už sedem rokov. Škrty v rozpočte.
Vstal od stola, nalial si šálku kávy a pokúsil sa nájsť v prázdnej hlave aspoň jednu použiteľnú myšlienku. Okrem množstva nadávok na deň, keď sa rozhodol vstúpiť do služieb zákona, nenašiel nič.
Keď vrzli dvere, ani nezdvihol hlavu.
„Odneste ju k ostatným, chlapci. Prídem za vami.“
„Prosím?“ ozval sa neznámy hlas.
Šerifom myklo až si oblial ruku horúcou kávou. Sykol, odložil šálku a snažil sa striasť tmavé kvapky z uniformy.
„Agenti Walsh a Palmer.“
Dvaja neznámi vytiahli preukazy, z ktorých si zapamätal len tri písmená. FBI. Ani sa nemuseli namáhať. Lacné tmavé obleky, vážne výrazy a hlavne neotrasiteľné vedomie vlastnej dôležitosti ich legitimovali lepšie ako pozlátené odznaky.
„Prišli sme kvôli dvom úmrtiam, ktoré ste tu mali v posledných dňoch,“ začal ten vyšší. Šerif síce nebol žiadny trpaslík, ale musel zakloniť hlavu, aby mu videl do očí. Okamžite sa snažil zahnať myšlienku, že agent Palmer by sa mal dať ostrihať.
„Viete nám poskytnúť nejaké podrobnosti?“ zaujímalo toho nižšieho.
„Už sú tri,“ vytisol šerif. „Obete. Pred dvomi hodinami našli Lauru Reisigovú v zadnom dvore jej domu. Chlapci ju práve vezú do márnice.“
„Hm,“ nižší agent zdvihol obočie a pozrel na kolegu. „Nejaké ďalšie podrobnosti?“
Hm? Ako sa tento týpek dostal k FBI? Nevyzerá na mysliteľa! Vyzerá ako chlapík, čo sa páči ženám a vie o tom. Možno agentov párujú podľa použiteľnosti. Ten vyšší má mozog a ten druhý svaly.
„Nejaké ďalšie detaily?“ zopakoval otázku agent Mozog. „Hocijaké. Zvláštnosti. Nás zaujíma všetko.“
„Na miestach činu sme nič zvláštne nenašli. Vlastne... nenašli sme vôbec nič. Žiadne použiteľné stopy. Prvé dve obete sa nachádzali na verejných komunikáciách, zaisťovanie všetkých stôp by aj tak nikam neviedlo. Viete, ako to chodí. Pred chvíľou som sa vrátil z tretieho miesta činu. Nič. Žiadne ohorky, guľky v stene, nábojnice, stopy krvi alebo hocičo iné. Jednoducho nič. Ani použiteľné odtlačky prstov. Nemáme vôbec nič, žiadny záchytný bod. Ani neviete, aký som rád, agenti, že ste sa tu ukázali.“
„Môžeme vidieť telá?“
„Samozrejme, hneď ako s nimi skončí doktor.“
„Hm,“ našpúlil ústa menší agent. „Miesto činu?“
„My sme tam už skončili. Je celé vaše.“
„Kým pôjdeme, môžeme vidieť fotodokumentáciu?“
Vyššiemu agentovi prebehol po tvári prekvapený výraz, asi nebol zvyknutý, že parťák má vlastné myšlienky, ale zdržal sa komentára. Šerif ukázal na stolný počítač.
„Všetky fotky sú v kompe. Poslúžte si.“
S malou porciou škodoradosti pozoroval agentov, ako listujú v galérii dôkazov. Naozaj len s malou. Sám nebol z fotiek obetí múdry a teraz sa cítil rozpoltený. Na jednej strane dúfal, že agenti prípad vyriešia a na druhej, že na fotkách nenájdu žiadny dôležitý detail, ktorý on prehliadol.
„Ten pes... akej bol rasy?“ zdvihol oči od počítača miláčik žien.
„Foxteriér. Prečo? Je to dôležité?“
„Možno.“
Agenti vstali od počítača. „Vďaka za spoluprácu, šerif. Prezrieme posledné miesto činu a radi by sme nahliadli do spisov všetkých obetí. To sú tieto?“ Agent Svaly vzal do ruky spisové obaly ležiace vedľa počítača. „Požičiame si ich. Necháme ich v márnici, keď obhliadneme obete, aby sme sa zbytočne nemotali po meste. Niekoho po ne pošlite, keď skončíme.“
Vyšší vybral z vrecka vizitku. „Moje číslo. Môžete volať kedykoľvek.“
A boli preč.

„Našiel si niečo použiteľné?“ zaujímalo Deana, keď sa vrátil do auta po obhliadke posledného miesta činu.
„Nič. Laura Reisigová, päťdesiatjeden ročná riaditeľka miestnej základnej školy, rozvedená, bezdetná. Angažovala sa v miestnej komunite, najmä v oblasti ochrany zvierat a plánovala kandidovať na starostku. Podľa všeobecnej mienky je... bola... najhorúcejší kandidát. Quentin Caprari tridsaťdva rokov, miestny flamender. Chronicky nezamestnaný, na pravidelné návštevy baru si zarábal príležitostnými prácičkami, nie vždy práve zákonnými. Malé krádeže a tak. John Crutchley, tridsaťpäť, šťastne ženatý, dve deti, chlapci, sedem a deväť rokov. Vlastní malé železiarstvo na hlavnej ulici. Je možné, že sa obete poznali, ale určite sa nestýkali pravidelne. Laura bola horlivou členkou miestnej kongregácie, John raz do roka navštívil kostol, Quentin pravdepodobne ani nevedel, čo znamená slovo náboženstvo. Žiadne spoločné členstvo v spolkoch, nemali ani toho istého zubára. Žiadna spojitosť medzi obeťami. A ty?“ Sam zložil požičané doklady.
„Nič. Ak na mieste činu boli nejaké použiteľné stopy, tak po návšteve šerifa a jeho pomocníkov tam už žiadne nie sú.“
„Čo teraz?“
„Navštívime nebožtíkov.“

Šerif Hougthon správne predpokladal, že náhle úmrtie poprednej obyvateľky mestečka vyvolá, mierne povedané, záujem. No až taký príval telefonátov a osobných návštev postupne celej miestnej honorácie neočakával. V snahe vykázať usilovnú činnosť na prípade, sa osobne vybral do márnice zistiť výsledky obhliadky. Neznášal pohľad na mŕtve telá a zvyčajne sa tejto budove vyhýbal dôslednejšie ako vegetarián bitúnku, no jeho žena si až príliš zvykla na pravidelné šeky s výplatou. Zaťal zuby a stisol kľučku. Po troch dňoch sa na neho usmialo šťastie, kúsoček. Doktor už spisoval správu.
„Môžem,“ šerif zaklopal na otvorené dvere kancelárie.
Mladý lekár skontroloval posledný list, ktorý vypľula tlačiareň.
„Iste. Vy ste tu doma,“ zarazil sa. „V meste, samozrejme, nie v tejto budove. Ospravedlňujem sa za nevhodné vyjadrenie...“
„Nechajte tak,“ mávol rukou šerif. Nevhodné vyjadrenie? Ani náhodou! Po dnešných telefonátoch od vystrašených spoluobčanov dôkladne zrevidoval svoje hodnotenie pojmov ako invektíva, urážka na cti a otvorené vyhrážanie. „Čo máte, doktor?“
Mladý muž pedantne vyrovnal stránky a zopol ich spínacím strojčekom.
„Moja správa.“
Šerif prevzal dokument, ale s čítaním sa neponáhľal.
„Môžete mi povedať, čo ich zabilo?“
„Podľa výsledkov autopsie, obeť číslo jeden zomrela následkom hemoragickej cievnej mozgovej príhody, pri ktorej došlo k masívnemu subarachnoidálnemu krvácaniu, spôsobenému vaskulárnou malformáciou, aneuryzmou na arteria carotis interna.“
„Eee,“ štátny úradník zalapal po vzduchu. Nevyhnutnú otázku nestačil položiť.
„Dobrý deň.“ Do márnice dorazili externé posily.
„Šerif,“ agent Svaly sa škeril, akoby návštevy márnice patrili k jeho vysoko ceneným osobným zážitkom. „Aká šťastná náhoda. Vaše zložky.“
Šerif automaticky prebral podávané papiere.
„Doktor, to sú agenti...,“ zahryzol si do jazyka, aby nevyhŕkol prezývky, ktorými ich v duchu pokrstil.
„Walsh a Palmer,“ doplnil vyšší.
„Agenti, to je doktor Buchaman, patológ. Je tu namiesto koronera zo susedného okresu, ktorý si vytkol členok a nemohol prísť.“
„Hm.“ Po tvári agenta Svaly prebehol výraz pobavenej irónie.
Agent Mozog sa zamračil horšie ako profesionálny vodič pri pohľade na defekt. „Teší nás... doktor.“
„Agenti,“ mladý patológ si napravil okuliare a potlačil úsmev. Úsmev?
Šerif naprázdno prehltol. Nedeje sa tu niečo o čom nevie, ale mal by? Rýchlo ten pocit zahnal. Momentálne mal iné starosti.
„Doktor Buchaman mi práve podáva správu o príčinách... eee... úmrtí. Pokračujte, doktor... a prosím...“
„Ľudskou rečou,“ doplnil nižší agent.
„John Crutchley zomrel na krvácanie do mozgu, zapríčinené prasknutím aneuryzmy. Aneuryzma je rozšírené miesto na cieve, ktoré má oslabené steny. Následkom zvýšeného tlaku, pod vplyvom emócií alebo námahy praskne a začne krvácať. Malformácia je bez príznakov. Kým sa neprejaví, pacient o svojom postihnutí vôbec netuší. V tomto prípade bolo krvácanie veľmi masívne. Pánovi Crutchleymu by pravdepodobne nepomohla ani okamžitá lekárska pomoc.“
„Námaha?“ Agent Mozog sa nahlas zamyslel. „Johna Crutchleyho našli neďaleko nádoby na smeti, však?“
Šerif prikývol. „Prakticky na nej ležal.“
„Doktor, je možné, aby mu žilka v mozgu praskla práve vo chvíli, keď sa snažil odpratať smetiak?“
„Áno, to je možné. Krvácanie mohlo zapríčiniť hocičo, rozčúlenie alebo...“
„Alebo sex?“ zaujímalo Svaly.
„To sa tiež nedá vylúčiť.“
Agent Mozog prevrátil oči a poponáhľal sa zmeniť tému: „Druhá obeť?“
„Quentin Caprari zomrel na akútnu otravu metylalkoholom. Obsah žalúdka,“ ukázal na nádobu s kalnou tekutinou, „skoro stodvadsať mililitrov zmesi kukurice, metanolu a etanolu. Podiel metanolu je viac ako osemdesiat mililitrov.“
Agenti Mozog a Svaly sa ako jeden otočili k miestnemu predstaviteľovi zákona.
„Pálenie domácej pálenky je u nás tradícia. Quentin od niekoho vyžobral zvyšky a.... Somár! Predsa každý vie, že od zvyškov z pálenia akurát tak oslepne.“
„No, toho sa už báť nemusí,“ skonštatoval zrejmý fakt agent Svaly. „Čo tretia obeť?“
„Pani Laura Reisigová trpela Lutembacherovým syndrómom, vrodenou chybou srdca, ktorá sa jej stala osudnou.“
„Takže, ak som dobre rozumel, tak všetci traja zomreli?“ šerif sa od nádeje až spotil.
„Áno, myslím, že môžem potvrdiť, že John Crutchley, Quentin Caprari a Laura Reisigová sú preukázateľne mŕtvi.“
„Tak som to nemyslel,“ nenechal sa zmiasť úradník. „Všetci zomreli prirodzenou smrťou. Krvácanie do mozgu, infarkt. Quentinovu otravu metylom tiež môžem považovať za prirodzené úmrtie, vzhľadom na jeho spôsob života. Ďakujem, doktor. Z celého srdca vám ďakujem.“ Šerif zhabol klobúk a zaváhal. „Doktor, ako ste urobili pitvu? Veď obete... skameneli?“
Mladý muž si napravil okuliare v zlatom ráme.
„Šerif Hougthon, nechcem sa vás dotknúť, ale po toľkých rokoch praxe by ste už mali vedieť, že posmrtné stuhnutie tela sa odborne nazýva rigor mortis. Primárnou príčinou posmrtného stuhnutia svalov je vyčerpanie zásob adenozíntrifosfátu a únik vápenatých katiónov zo sarkoplazmatického retikula. Určite viete, že rigor mortis nie stály stav, ale pri primeraných teplotách začne ustupovať už po tridsiatich šiestich hodinách. Pri násilnou rozrušení, akým je napríklad manipulácia s telom pri prevoze a príprave na autopsiu, aj skôr.“
„Ale...ja som videl... Rozoznám kameň od mŕtvoly! Boli tuhí ako kameň. Celí šediví!“
Doktor stisol pery, niekto spochybňuje jeho zistenia? „Pochybujete o mojom profesionálnom úsudku?“
„Nikdy by som si nedovolil,“ zahabkal šerif. „Ale...“
„Intenzita rigor mortis je priamo závislá od viacerých faktorov. Jedným z nich je aj minerálne zloženie stravy zosnulého. Čím viac minerálov telo obsahuje, tým viac svaly stuhnú. Podľa farby vašej vody usudzujem, že mimoriadne vysoko mineralizovaná. Obsahuje nezvyčajne vysoké množstvá vápnika, horčíka a iných minerálov. Na vaše zdravie má takéto zloženie vody priaznivý vplyv, ale po smrti vyvolať nezvyčajne rýchly nástup intenzívneho stuhnutia. Zovretie ciev svalmi následne zapríčiní nezvyčajné sfarbenie pokožky. Rozumiete?“
Šerif prikývol. Dosť nechápavo.
„Tento stav je prechodný, samozrejme. Môžete sa presvedčiť sám,“ vstal od stola, otvoril dvere a gestom nahnal prítomných do pitevne. Z najbližšieho boxu vytiahol podložku s telom a odkryl hlavu. Quentin Caprari po smrti vyzeral ako... mŕtvola človeka, ktorý mal rád alkohol a zásadne necvičil. Čiže dosť podobne ako pred smrťou. Na druhý svet odišiel s prekvapeným výrazom, asi nečakal že jeho posledný pohárik bude mať takú silu. Šerif si pozorne obzrel telo, ďubol prstom na Quentinovho líca, nadvihol plachtu, aby prezrel zvyšok. Sám otvoril ďalšie boxy a skontroloval ostatné telá.
„Ďakujem, doktor,“ zamumlal, keď skončil obhliadku. „Ja... nechcel som... Asi... som sa nevhodne vyjadril, ja len....“ V rozpakoch si narazil na hlavu klobúk. „Ešte raz, vďaka,“ priložil prst ku strieške v náznaku pozdravu a vytratil sa. Pred budovou si ešte spomenul na zložky a vrátil sa pre ne do kancelárie. Agenti ešte stále postávali okolo boxov. Nech. Na základe doktorovej správy všetky tri prípady uzavrie ako prirodzené úmrtia a celé FBI sa môže postaviť na hlavu.

Cez pootvorené dvere Sam sledoval ako šerif Hougthon opúšťa budovu, sadá do auta a mizne do tmy.
„Kde sa tu berieš? Zmenil si špecializáciu? Teraz krájaš mŕtvoly?“ vybuchol Dean, hneď ako sa za šerifom zavreli dvere.
Irvin de Witt posunul okuliare na koreň nosa. „Náhoda. Navštívil som známeho. Zhodou okolností pracuje ako koroner v susednom okrese. V práci nahlásil zdravotnú indisponovanosť, takže som prevzal jeho povinnosti. Ako záskok. Našťastie, pretože tieto úmrtia sú prípad pre čarodeja.“
„Mineralizovaný rigor mortis?“ usmial sa Sam. „To myslíš vážne?“
„Nie,“ pokrčil plecia oslovený. „Ale niečo som šerifovi povedať musel. V tomto prípade by asi pravde neuveril.“
„No, možno nie. Nevyzeral na mysliteľa. Ale nás by zaujímalo, čo, do čerta, sa tu naozaj stalo,“ ozval sa vecne Dean. „Čo týchto chudákov zabilo?“
„Fatálne zlyhanie organizmu bezprostredne zapríčinené aplikáciou látky spôsobujúcou petrifikáciu.“
„Boli otrávení a skameneli?“ uistil sa Sam.
Doktor prikývol.
„Nevyzerajú... pertifikovaní,“ skonštatoval zrejmý stav vysoký lovec. „Tvoja práca?“
„Obdukcia sa lepšie vykonáva na telách v prirodzenom stave.“
„Takže... čo si našiel?“
„Na všetkých obetiach som našiel miesto vpichu.“ Doktor obrátil Qentinovo telo na bok. Na zadnej strane stehna, tesne nad kolenom mal svetlú trojuholníkovú ranku. „Predpokladám, že tadiaľ do tela vnikol jed. Účinkoval rýchlo. Obete nemajú tváre znetvorené bolesťou.“
„Nestihli sa ani poriadne zľaknúť a už boli mŕtvi,“ skonštatoval Dean. „Všetky miesta vpichu boli na rovnakom mieste?“
„Nie, John Crutchley mal poranené lýtko a Laura Reisigová dlaň. Pes mal zasiahnutý krk.“
„Nech to bolo hocičo, nebolo to veľké,“ usúdil Dean.
„To?“ zdvihol obočie Sam.
„Hej. Keby útočil človek, rany by boli vyššie. Nikto sa predsa nebude plaziť po ulici, aby útočil na okoloidúcich. A Laura Reisigová sa k niečomu zohla s natiahnutou dlaňou, asi bežne nehladkala nebezpečných zabijakov Ten pes... Všimol si si v akej pozícii skamenel? Vycerené zuby, napružený, na niečo útočil...“
„Mohol aj na človeka.“
„Ťažko. Keby ten čokel skákal po ľuďoch na ulici, tak by ho John nebral na prechádzky bez vodítka a bez košíka na papuli. Tie zabitia boli veľmi rýchle, prekvapivé. Keby zabíjal človek, domáci pes by akurát tak stačil zakňučať a bum, bolo po paráde. Ale ten čokel bol foxteriér, inštinktívne sa snažil proti niečomu bojovať.“
Sam zamyslene prikývol. Predložená úvaha znela celkom pravdepodobne. „Takže, čo to teda bolo?“
„Nemám ani šajnu. Máš nejaký typ?“ Dean sa obrátil k doktorovi, ktorý sa tváril dosť zamyslene.
„Možno, ale najskôr musím zohnať pár vecí a vykonať chemický rozbor.“
„Hm. Sam, zistil si, kde sa môžeme v tejto diere vyspať?“
„V moteli pri výjazdovke alebo v penzióne na hlavnej ulici.“
„Hlasujem za motel,“ uškrnul sa Dean. „Pozamykaj nebožtíkov a príď za nami. Hodíme reč.“

Tento motel sa nijako nelíšil od ostatných motelov, v ktorých bratia Winchestrovci raňajkovali, obedovali a večerali, ak mali dostatok financií. Unavená čašníčka servírovala mastné jedlo a vlažnú kávu. Stoly, pokryté vyblednutými gumovými obrusmi, zúfalo potrebovali saponát a teplú vodu, na dlážke sa by pedológ našiel vzorky pôdy respektíve blata hádam aj zo šiestich štátov. Napriek všetkým nedostatkom sa bratia cítili skoro ako doma.
Dean likvidoval svoju porciu nezdravého fastfoodu s vážnym osobným nasadením, ako zvyčajne.
„Chlapík, dva stoly od nás,“ Sam si vložil do úst ďalší kúsok čakankového šalátu. „Nespúšťa u nás oči. Poznáš ho?“
Dean záporne pokrútil hlavou, neprestávajúc prežúvať hranolky s kečupom. „V živote som ho nevidel,“ prehodil ľahostajne, keď prehltol.
„Možno tvoj ďalší ctiteľ,“ prehodil mladší Winchester potmehúdsky, vidličkou zbytočne prehrabal šalát, aby mal dôvod ignorovať bratov pohľad.
„Ctiteľ?“ Deanovi skoro zabehlo.
„No, áno. Tebe predsa osamelí chlapi v baroch vnucujú pohárik zadarmo. Budeš mať ďalšiu príležitosť odmietnuť... galantný návrh.“
„Žiarliš, Sammy? Nemáš dôvod! Mne sa zdá, že sa nepozerá na nás ale na teba.“
Objekt rozhovoru, nižší chlapík s výraznými kútmi nad čelom, sklopil oči do šálky s kávou.
„Miestni sú zvedaví na agentov FBI. Stavím sa, že tu ešte žiadneho agenta naživo nevideli.“ Sam prehrabal obsah taniera v márnej snahe nájsť ešte pár relatívne nezvädnutých kúskov zeleniny a sklamane odložil vidličku. Neobával sa, že je objektom záujmu postaršieho človiečika v ošúchanej koženej bunde, ale Deanove vtipy na túto tému by nevydržal dlho. Musel brata zaraziť hneď na začiatku. „V takomto hniezde sú tri vraždy za tri dni, a všetko čo s nimi súvisí, udalosťou desaťročia. Mali by sme pohnúť s prípadom, aby úmrtí nebolo viac.“
„Necháš ma aspoň dojesť?“
„No... čo už s tebou. Ale jedz rýchlo!“
Deanove námietky prerušilo zvonenie mobilu. „Bobby,“ odpovedal na bratovo zdvihnuté obočie.
„Preliezol hádam všetky folianty, ktoré sa mi váľajú po dome,“ začal starý lovec bez úvodu, „a môj typ je Medúza.“
„Medúza? To želatínové blé, čo pláva v oceáne a podobá sa na dáždnik?“
„Nie, idiot! Medúza s veľkým M. Antická potvora, s blýskavými očami, veľkými zubami, pazúrmi a s hadmi namiesto vlasov, ktorá pohľadom menila smrteľníkov na kameň. Na príšeru ju premenila bohyňa Athéna, pretože sa nechala zviesť v jej chráme. Podľa legendy ju zabil Perseus, podľa jej odrazu v štíte, ktorý, mimochodom, dostal od Athény.“
„Ženy...,“ pokrútil hlavou Dean. „Fajn, keď ju teda ten frajer zabil, tak ako je možné, že teraz vraždí v Maine?“
„Perseus zabil jednu a Gréci o tom napísali divadelnú hru. Možno ich je viac. Tých Medúz. Možno sa presťahovali za oceán. Nebola by prvá... V poslednom čase.“
„Dobre. Ako ju môžeme zabiť?“
„Ako Perseus. Odtnite jej hlavu. A nepozerajte sa jej do očí!“
Dean odložil telefón a v rýchlosti zreferoval bratovi obsah telefonátu. „Odtnite jej hlavu! To sa mu hovorí, keď sedí v Južnej Dakote!“ Zamával na čašníčku. „Zabaľte mi to.“ Vytiahol peniaze, odčítal na stôl pár bankoviek a zhabol balíček s jedlom.
„Nehovoril si, že nikto sa nebude plaziť po ulici aby útočil na okoloidúcich?“
Starší lovec venoval bratovi škaredý pohľad. „Ideme, brácho. Musíme ešte raz prezrieť miesta činu. Taká potvora musela zanechať nejaké stopy!“
Sam, obliekajúc si bundu, obetoval dve sekundy času a obzrel sa. Stôl plešivejúceho chlapíka bol prázdny. Chvalabohu! Posledné, čo v tomto prípade potrebujú, je neodbytný domorodec, ktorý strká nos kam by nemal.

„Čo to čítaš?“ Dean skrčil mastný papier do guličky a na prvý pokus ho umiestnil do koša na smeti v kúte motelovej izby.
„Mýtické postavy a zvieratá. Videl som ju vo výklade kníhkupectva a keď Bobby spomenul Medúzu... Možno nájdem niečo užitočné.“
„Keď myslíš. Vyčítal si z nej niečo zaujímavé?“
„Hej. Podľa povesti bola Medúza dcérou morského boha Forkýna a jeho manželky Kéty. Nemala nohy, jej telo končilo hadím chvostom. Namiesto nechtov mala mosadzné pazúry a namiesto vlasov zmije.“
„Učinená krásavica.“
„Keď jej Perseus odťal hlavu, z jej tela vyskočil Pegas, okrídlený kôň.“
Dean uznanlivo stisol pery.
„Jej dve sestry, Stheinó a Euryalé, boli nesmrteľné a rovnako škaredé. Hlavu Medúzy Perseus použil, aby obra Atlanta premenil na kameň. Je po ňom pomenované pohorie v severnej Afrike. Atlas.“
„Zaujímavé. Ako nám to pomôže s týmto prípadom?“
„No... vlastne... nijako.“
„Úžasné.“ Dean vytiahol z chladničky dve pivá, otvoril ich a jedno postavil pred brata. „Zaujímalo by ma, kde sa zasekol felčiar. Už tu mal byť. Nerád to priznávam, ale sme v slepej uličke. Nemáme žiadnych svedkov, žiadnu stopu a ten Bobbyho nápad s Medúzou sa mi nezdá. Nenašli sme žiadne stopy, ktoré by potvrdzovali jeho teóriu. Keby sa po hlavnej ulici plazila škaredá ženská s hadmi na hlave, tých skamenených by určite bolo viac.“
Sam odložil knihu a pritiahol si počítač. „Skúsim niečo pohľadať na nete.“
Starší Winchester mykol plecom, ako rob si čo chceš a sám siahol po otcovom denníku. Po tichom zaklopaní na dvere zmenil úmysel a vytiahol pištoľ. Ruku so zbraňou schoval za chrbát a kývol na brata, aby otvoril. Pri pohľade na známu tvár si vydýchol.
„Kde si, do pekla, tak dlho trčal?“
„Máš predstavu aký problém je zohnať čistý metylbenzén v malom meste? Našťastie som stretol milého mladíka, ktorý mal dobre zásobené laboratórium.“
„Labák? Mal?“ starší lovec podozrievavo prižmúril oči.
„Miestny šerif sa určite poteší, keď v jeho okrese klesne výroba a distribúcia psychotropných a omamných látok.“
„Ty si vykradol drogový labák?“ Sam plesol rukou po stole. „No, to ma podrž. Ako si ho našiel?“
„Na tom nezáleží,“ Irvin zložil z pleca tašku. „Podstatné je, že mám všetky chemikálie potrebné na identifikáciu látky, ktorá spôsobila petrifikáciu.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba a zároveň mykli plecom. Naozaj, nelegálnu výrobu omamných látok vyšetrujú iné inštitúcie. Usadili sa do bezpečnej vzdialenosti, popíjali pivo a sledovali ako čarodej vyťahuje fľašky a fľaštičky, odlieva a odsýpa rôzne ingrediencie do skúmaviek v stojane. Posledná prísada, kôpka sivočervených kúskov, zabalená v igelitovom vrecúšku vzbudila Deanov záujem.
„Čo je to? Vyzerá to hnusne!“
„Svalové tkanivo Canis lupus forma familiaris odobraté z kadávera.“
Dean pozrel na brata.
Vzdelanejší lovec kútikom úst vysvetlil: „Kúsky mŕtveho psa.“
Celá bytosť Deana Winchestra sa poskladala do jedného výrazu. FUJ!
„Vzorky som odobral po uvedení subjektu do pôvodného stavu. V tele psa sa jed zachoval vo vyššej koncentrácii, pretože je menšie ako ľudské. Možno. Pokúsim sa ho vylúhovať a identifikovať.“
Obsahy skúmaviek nevykazovali žiadnu zmenu. Až na jednu. Tekutinu pomerne odpudivej farby Irvin prelial do Erlenmeyerovej banky a prisypal zvyšok odobratého tkaniva. Tekutina pomaly strácala farbu, až sa ustálila na kalnej žltej. Precedil obsah banky do čistej skúmavky, z hrnca a sitka pripravil vodný kúpeľ. Po chvíli odparovania v skúmavke zostal prášok farby špinavej mosadze. Pár zrniek vysypal na lyžičku.
„Máte zapaľovač?“
Sam zalovil vo vrecku bundy, prehodenej cez stoličku. „Chytaj!“
Irvin priložil plamienok k obsahu lyžičky. Vzbĺkol oslnivým prevažne zlatým plameňom. Liečiteľova tvár stuhla ako postihnutí nebožtíci.
„Tak čo?“ naliehal Dean.
„Bazilišok. Jed baziliška horí zlatým plameňom.“
„Bazi... čo? V živote som o takom zkurvysynovi nepočul! Sam?“
„Myslím, že v knihe som videl...“ Mladší lovec bol jedným krokom pri knihe a zbesilo listoval. „Aha, tu! Bazilišok. Asi dvanásť palcov dlhý had s bielym diadémom na hlave..... Otrávený dych... Môže mať dve až šesť nôh...“
„Odkedy majú hady nohy?“
„Je to mýtický had,“ odbil bratovu otázku Sam. „Žije na púšti a jeho popol premieňa striebro na zlato.“
„Hm, to by sa dalo využiť. Ako sa to dá zabiť?“
„Kohútím zakikiríkaním.“
Starší lovec uprel na brata skeptický pohľad.
„Alebo lasicou, ktorú je potrebné doviesť do brlohu baziliška.“
Dean bez slova upieral na brata pohľad typu ‚nehovor, že TOTO myslíš vážne!‘
„A ešte tu píšu, že pomocou zrkadla,“ Sam položil prst na príslušnú stať v knihe. „Ale nezmieňujú presný postup. Takže, ako zabiješ baziliška pomocou zrkadla?“
„Poriadne ho udrieš po hlave,“ neprítomne odpovedal Irvin, listujúci v zozname kontaktov na mobile. „Nemusíš bezpodmienečne použiť zrkadlo. Stačí akýkoľvek tvrdý predmet, ktorý je práve po ruke.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba.
„Nechceš sa podeliť s triedou, felčiar?“
„Bazilišok nie je had, je jašter. Živí sa hmyzom a rastlinnými plodmi. Má štyri nohy, zelenú až šedozelenú farbu, na hlave a na chrbte má vysoký hrebeň. Koniec chvosta je premenený na žihadlo, spojené s jedovým váčkom. Žihadlo používa len v sebaobrane, jed premení útočníka na kameň, a tým baziliškovi umožní dostať sa do bezpečia. Je totiž dosť nemotorný a nevie sa rýchlo pohybovať. A prirodzene sa vyskytuje len vo Faerii.“
„Kde?“
„V krajine elfov,“ poučil brata vzdelanejší lovec.
„Si nejako dobre informovaný?“ Dean vycedil z fľaše posledné kvapky.
„Pamätáte sa na Deboru Attwelovú?“
Sam jednoducho prikývol, Deanova tvár prezradila, že sa pamätá, a ešte ako.
„Vlastní farmaceutickú firmu, som jej tichý spoločník, pre ktorú vyvíjame vlastné účinné látky. Mali sme v pláne vyrobiť liek na osteoporózu. To je metabolická choroba kostí, ktorá sa prejavuje rednutím kostného tkaniva,“ doložil, keď videl nechápavé výrazy. „Jed baziliška petrifikuje čiže spevňuje akékoľvek živé tkanivo, takže sme sa rozhodli, použiť ho ako východiskovú substanciu. Pri tej príležitosti som si niečo o baziliškovi naštudoval.“
„Hm,“ Sam zdvihol obočie, ale argument prijal. „Takže bazilišok. Našli sme nášho vraha.“
„Nie,“ nesúhlasil Dean. „Počul si, bazilišok je malý a nemotorný, žerie muchy a bobule a žije na púšti. Taká jašterica sa nebude sama od seba prechádzať stredom mesta v Maine. Zvlášť nie v tomto ročnom období. Ten pes, hej, to by som bral, že zaútočil na neznámeho zvera a bazilišok sa len bránil. Ale traja mŕtvi, to nie... Bazilišok je vražedná zbraň. Musíme nájsť majiteľa!“
„To ako pôjdeme od dverí k dverám a budeme sa pýtať, kto tu vlastní vraždiaceho jaštera?“
Starší lovec zamrvil plecami, čo iné im zostáva?
„Jeden známy pre naše potreby svojho času na čiernom trhu získal dvadsať gramov jedu baziliška,“ zmiloval sa Irvin nad bezradnými lovcami. „Na výrobu lieku sa nakoniec ukázal ako nepoužiteľný, ale to je teraz nepodstatné. Myslím, že vhodnú protislužbu bude ochotný prezradiť, od koho vtedy jed kúpil.“
„Tak volaj!“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.06.16 23:07

aceras1 ďakujem za ďalší kúsok... trochu škoda, že si chalani neužijú naháňačku s Medúzou, snáď inokedy, medzitým si môžu pozháňať domáceho miláčika

Inak, ten mineralizovaný rigor mortis ma dostal, perfektne som sa na tej scéne bavila a chudáka šerifa úprimne ľutovala. Ale som úprimne rada, že robím v zdravotníctve, takže niektoré pojmy mi nie sú úplne neznáme a mám aspoň základné povedomie aj o nervovej sústave, inak by som sa pri čítaní tejto časti cítila veľmi podobne

Ako vždy sa budem tešiť na ďalšiu časť a čakať, čo naša trojka vymyslí study

P.S.: Mimochodom, otázka trochu , ale už dávnejšie nad tým premýšľam, zvažovala si aj stretnutie Irva s Casom??? Mohlo by to byť veľmi zaujímavé Ale to ja len tak, aby reč nestála... Teším sa na baziliščie pokračovanie...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   26.06.16 18:17

aceras1: Tahle část byla opravdu povedená, uchechtávala jsem se po celou dobu. lol! Trojice Sam, Dean, Irvin nemá chybu, ty jejich hlášky a vzájemné popichování. Děkuji ti za zpříjemnění horkých dnů.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   29.06.16 9:02

just-me - ďakujem . Tak mu treba (šerifovi), asi ešte nepočul o systéme celoživotného vzdelávania , ja pevne dúfam, že moji čitatelia áno. Ak nie, tak strýko Google to istí. Smile
Stretnutie s Castielom je v pláne na strane č. 31.703  

janča - ďakujem . Podľa uja Jurčoviča sa blíži ďalšia vlna horúčav, tak pridávam pár stránok. Odporúčam čítať s chladeným nápojom podľa vlastného výberu v ruke 703 .

--------

„To ma poser! Teda takto som si palác elfieho princa nepredstavoval,“ Dean hodil znechutený pohľad na starú fabrickú budovu na predmestí Chicaga. „Hoci... v takej barabizni asi neplatí vysoké nájomné.“  
Sam nestrácal čas komentovaním zrejmých faktov a vyťahoval z kufra Impaly zbrane. „Tu máš,“ polovicu ostrých predmetov podal bratovi.
„Mám z toho blbý pocit,“ Dean kontroloval nôž v puzdre na predlaktí. „Bol by som radšej, keby nám Bobby chránil chrbát.“
„Vieš, že nemôže. Má vlastný prípad.“
„Hej, ja viem. Ale aj tak by som bol radšej, keby bol tu. Bobby vie byť tak... správne... diplomatický a...“
A Sam vyprskol smiechom. Bobby a diplomatický? Vtip týždňa.
Dean urazene stisol pery. Aby celkom nestratil tvár, demonštratívne pozrel na hodinky. „Felčiar sa fláka. Už tu mal byť.“
Vyšší lovec zvážnel. „Fakt. Majster Tointon zdôrazňoval, že nesmieme meškať.“
„Hej? A čo ešte vravel ten mechúr?“
„Dean....,“ Sam na okamih privrel oči, aby nevytresol niečo nepremyslené. „Brácho, nehovor, že si nepočúval. Každá chyba nás môže stáť život!“

Presne touto vetou začal majster Tointon svoju prednášku. S odborníkom na komunikáciu so vznešenými elfami Irvina skontaktoval jeden z jeho známych. Tučný holohlavý mužíček sa predstavil ako majster Tointon a hneď lovcov a čarodeja požiadal, aby ho tak aj oslovovali. Sám seba označil za najlepšieho styčného dôstojníka s rasou obývajúcou Faeriu. Na Deanovu otázku, ako môže svoje kvalifikáciu  dokázať, jednoducho odpovedal tým, že je ešte nažive. Touto odpoveďou okamžite získal pozornosť lovcov a ironické poznámky obmedzil na minimum. Za mierny, tisícový  poplatok, ktorého zaplatenie lovci veľkoryso prenechali čarodejovi, majster Tointon dohodol schôdzku so vznešeným lordom Faerie, princom Wilwarinom. K tomuto menu sa dopracovali sledovaním dlhej reťaze priekupníkov, cez ktorých prešiel balíček jedu baziliška. Ako výraz svojej dobrej vôle, majster Tointon pridal pár dobrých rád.  Pokyny pre rokovanie s elfami boli vcelku jednoduché: Hovoriť čo najmenej. Neodporovať. Nepozerať do očí. Neotáčať sa chrbtom. Neusmievať sa.
Po Deanovom znevažujúcom zhodnotení lekcie, sa majster Tointon miernym tónom zaujímal, či dáva prednosť ľaliám alebo karafiátom. Na udivenú otázku prečo, mierne odpovedal, že by sa nerád dostavil na lovcov pohreb s nevhodnou kyticou. Vonkajšiu stráž Wilwarinovho sídla zabezpečujú vlkodlaci, služobníctvo v paláci princ verbuje medzi upírmi. Rozlúčka s majstrom Tointonom sa niesla v úctivom duchu a z Deanovej strany aj v tichu.

„Dean, sľúb mi, že...“
„Že?“
„Že budeš držať jazyk za zubami. Potrebujeme informácie. Musíme dodržiavať pravidlá, inak...“
Od dlhšej prednášky staršieho Winchestra  zachránil príchod anonymného, zaprášeného Pontiacu.
„Náš felčiar dorazil,“ usmial sa trochu silene Dean.
„Nie je... náš,“ opravil ho Sam, ticho a cez zaťaté zuby. Tak ticho, že brat poznámku nepočul. Vlastne ani nechcel Deanovi vysvetľovať, že tomu povýšeneckému chlapíkovi nedôveruje. Nie kvôli ručne šitému obleku na mieru, ani kvôli strojenému vyjadrovaniu, ktorým dával najavo drahé vzdelanie, ale kvôli nejasnému pocitu, že im neprezradil všetko, čo by mali vedieť.  
Ak aj čarodej postrehol, že jeho príchod nevyvolal nadšené ovácie, nechal si svoje dojmy pre seba. Z kufra auta vytiahol jednoduchú kazetu  z tmavého dreva.
„Čo je to?“ prejavil vlažný záujem Dean.
Irvin odklopil veko. V kazete, na lôžku z tuhej peny, ležalo päť okrúhlych fľaštičiek s dlhými hrdlami, uzavretých brúsenými zátkami. Každá obsahovala tmavofialovú tekutinu.
„Čudné pivo,“ zdvihol obočie lovec.
„Elfovia neznášajú dobre dlhodobý pobyt v iných dimenziách. Ponúknem tento elixír na prispôsobenie  princovi za informácie.“
„Myslel som, že vletíme dnu, zotneme zopár hláv a informácie sa len pohrnú,“ lovec poklepal po puzdre so zbraňou.
„To je plán B. Najskôr sa pokúsime získať informácie mojím spôsobom,“ čarodej zavrel kazetu. „Takže, ja ponúkam tovar, vy ste moja stráž. Nehovorte, kým vám nedám znamenie. Nechajte vyjednávať mňa. Držte sa pol kroka za mnou a nezabudnite na rady majstra Tointona.“ Napravil si bezchybne uviazanú kravatu  a vykročil k schátranej fabrickej budove.
Dean sa nadýchol, aby vyjadril svoju mienku na pridelenú úlohu. Skôr ako spustil, Sam zdvihol obočie a uprel na brata vyčkávavý pohľad. Starší lovec si neodpustil nahnevanú grimasu, ale bez slova sa pripojil k bratovi. On dokáže mlčať.
Chvíľu.

Ctihodný Famulus, dvormajster Jeho Výsosti Wilwarina, člena faerijského vládnuceho rodu, si napravil dlhé obradné rúcho. Látka rúcha bola viac ako trochu vyšedivená a šerpa, odznak jeho úradu,  ošúchaná. Následok akútneho nedostatku financií. Chudoba bola všadeprítomná. Aj v prijímacom salóne, pomerne tmavej, stroho zariadenej miestnosti. Naľavo od vchodu stáli štyri staré kreslá, stenu vpravo skrášľoval pokrútený, vybielený samorast. Kde sú tie časy, keď bola princova rezidencia zariadená rozkošným secesným nábytkom! Záhrada okolo paláca sa hmýrila mladými devami, ktoré upadali do extázy už len pri pohľade na vznešeného. A taká exaltovaná mladá žena väčšinou ani nezbadala, že jej odrazu chýba pár decilitrov krvi. Teplá krv, priamo zo žily! Naprázdno prehltol. Už sa takmer nepamätá na tú chuť. Ešte pár rokov sŕkania krvi z plastových sáčkov a bude z neho vegetarián! Smutne sa uškeril a vzápätí sám seba pokáral za porušenie etikety. Nezostáva mu nič iné, len hrdo vztýčiť hlavu a dúfať, že úmyselný nedostatok svetla zakryje aspoň najvýraznejšie znaky úpadku kedysi vznešeného dvora. Odkašľal si a postavil sa tak, aby videl z okna. Očakávaní návštevníci už stáli pred bránou barabizne, ktorú boli nútení obývať v tomto meste. Boli traja. Ten vpredu, oblečený v tmavom obleku, bol určite čarodej, ktorý požiadal princa o audienciu. Tých dvoch vzadu, pripomínajúcich lepších vandrákov, tipoval na najatú stráž. Nestáli za druhý pohľad.
Hliadka pred vchodom, dvaja muži, ktorí výškou, šírkou aj výrazom tvárí pripomínali skriňu, upreli na prišelcov pohľady, pri ktorých lovcom vyliezali zbrane z vreciek aj samé.
„Ohláste pána de Witt so sprievodom,“ prikázal čarodej.
Zachmúrenejší strážca bez obzretia buchol päsťou do dverí za chrbtom. „Návšteva!“
Dvere sa takmer okamžite otvorili.
Famulus sa ujal svojich povinností. „Ráčte vstúpiť, pán de Witt. Ste očakávaný.“
Čarodej vykročil, sebavedome, bez zaváhania. Najaté sily na seba pozreli, ani jednému sa do tmavého otvoru nechcelo, ale keď už začali....
„Je pre česť, že vás môžem privítať v paláci vznešeného lorda,“ naznačil majordóm úklon.    
„Ďakujem,“ aj čarodej mierne kývol hlavou. Veľmi mierne.
„Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Famulus. Som dvormajster princa Wilwarina. Odprevadím vás k Vznešenému, hneď ako si páni odložia,“ ukázal na tácku v rukách buď mimoriadne zavalitého sluhu alebo priemerne urastenej gorily. Poznal ho už pár desaťročí, ale stále sa nevedel rozhodnúť. Súdiac podľa tváre, mal ako miesto narodenia v rodnom liste zapísaný africký prales.  
„Som šľachtic. Mám právo na ozbrojenú osobnú stráž,“ namietol pán de Witt.
Famulus vzdychol, zopäl ruky na páse. „To určite máte, môj pane.“ Pokýval hlavou, úzka bledá tvár s veľkým zahnutým nosom nápadne pripomínala ustaraného supa. „Ale musím podotknúť, že podľa zaužívaného zvyku, hostia nepredstupujú pred princa ozbrojení.“
Zvyky princovho dvora návštevníkov nezaujali.
„Môj sprievod si zbrane ponechá. Ručím za nich.“
Famulus vzdychol.
„Princ na vás čaká a on čaká veľmi nerád. Nenávidí čakanie. Taktiež nemá rád nezdvorilosť.   Vytiahnuť zbraň v prítomnosti Vznešeného považujeme za neodpustiteľnú nezdvorilosť. Chcem vás  upozorniť, že každé preukázanie dešpektu bude mať následky.“ Usmial sa a pri tom úsmeve ukázal podstatne viac zubov ako má plne vyvinutý chrup dospelého človeka. Vlastne, akéhokoľvek človeka. „Nasledujte ma, prosím.“
Málo osvetlená miestnosť pokračovala tmavou chodbou. Svetlo z riedko rozostavených fakieľ stačilo len na rozoznanie stien a podlahy. Upírskemu  dvormajstrovi nedostatok osvetlenia nevadil, bokom sledoval návštevníkov. Strážcovia, očividne bratia, držali krok a ruky blízko zbraní. Hlupáci. Nevedeli, že za každým rohom stojí v pohotovosti princov služobník. Upír alebo vlkodlak. Obyčajných ľudí princ zo zásady nezamestnával. Zle znášali telepatickú komunikáciu, ktorej kvôli pohodliu, dával princ prednosť. A taktiež neznášal, keď sa sluhovia menili  každých desať rokov, ľudia tak krátko vydržia. Čarodej sem, čarodej tam, ak sa návštevníci o niečo pokúsia, nemajú šancu dostať sa živí von.    

Chodba končila veľkými vyrezávanými dverami zdobenými zlatom. Zlatý náter ktosi kedysi dosť odflákol, tenučké lesklé pásiky sa odlupovali a odpadávali, zanechávajúc za sebou obnažené, červotočom prežraté drevo. Dvormajster obradne trikrát zaklopal a dvere s počuteľným zaškrípaním otvorili zvnútra dvaja bledí sluhovia v tmavých rúchach. Nábytok do prijímacej siene princa  Wilwarina navrhol niekto, kto vedel ako vyvolať dojem. Do stredu miestnosti umiestnil vyvýšenú plošinu s tromi stupňami, na najvyššom stál svetlý, zlatom a drahokamami vyšitý baldachýn, v každom rohu podopretý stĺpikom ozdobeným vyrezávaným hadom. Pod baldachýnom sa na impozantnom tróne rozvaľoval princ. Za trónom stáli dve postavy v dlhých rúchach. Od vchodu až k trónu, tesne za okrajom pokrovca, stál riedky dvojradový špalier služobníkov.  
„Gentilhomme de Witt so sprievodom žiada Vznešeného o prijatie,“ ohlásil Famulus a ustúpil na bok.
„Nech vstúpi!“
Dvormajster mávol rukou, dávajúc hosťom prednosť. Návštevníci vykročili po slávnostnom pokrovci, miestami zodratom až na osnovu. Zo sviec vo svietnikoch na stenách  horela len každá druhá, ale aj tak si hostia cestou stihli všimnúť, že z baldachýnu visia poodtŕhané lesklé ozdoby, farba z pódia opadáva a veľkolepý trón viac farby stratil ako si ponechal. Hej, prijímaciu sieň princa  Wilwarina navrhol umelec na slovo vzatý, ale navrhol ju prekliato dávno a sťahovanie zariadeniu na kráse nepridalo.
Famulus pobehol, aby hostí zdvorilo zastavil päť krokov pred pódiom. Dosť blízko, aby sa mohli pokochať pohľadom na princa z Faerie a zároveň dosť ďaleko, aby si jeho pán zachoval osobný priestor. Vľavo za trónom, ako ostatne vždy, stál muž v tmavom rúchu, s holou hlavou a červenými, okrúhlymi líčkami gurmána. Ruky, založené na páse mu skrývali široké rukávy. Princov čarodej.
Za princovým pravým plecom stála žena, oblečená do šedomodrej ligotavej róby s diadémom na hlave. Posledná zo suity mladých elfiek, ktoré sa rozhodli nasledovať svojho lorda do vyhnanstva. Kedysi musela byť veľmi krásna. Kedysi, v čase, keď vyrobili zariadenie pre princovu audienčnú sieň.
Hovorí sa, že všetci elfovia sú krásni. Princ Wilwarin potvrdzoval toto pravidlo, kým alkohol nepremenil jeho klasické črty  na roztečené cesto, vyrážky nezničili dokonalú pleť a kalorické jedlá štíhlu postavu. Z Wilwarina zostala len troska, ale stále bol lord Faerie a príbuzný vládcov sveta.  
„Vznešený,“ dvormajster sa takmer zlomil v páse smerom k princovi, „mi dovolí, aby som predstavil šľachetného pána de Witt.“
Princ pohol jedným prstom ruky, ktorou si nepodopieral hlavu. Pán de Witt na oplátku kývnutím hlavy naznačil úklon.  Bratov nikto nepredstavil, takže neurobili nič. Dvormajster nešťastne prevrátil oči.
Princ sa rozvaľoval na tróne, hostia, v zmysle obdržaných pokynov, mlčali a vzduch v audienčnej sieti páchol plesňou a potkaním močom. Do dusivého ticha z ktoréhosi tmavého kúta zamňaukala mačka. Princova znudená tvár stuhla, služobníci zmeraveli. Famulus v duchu zaúpel. Princov mentálny rozkaz mu rozochvel lebku intenzitou slušnej migrény.
„Vznešený vám dovoľuje predniesť svoju prosbu,“ popohnal návštevníkov.
„Nemám prosbu, mám návrh,“ dôstojne odpovedal čarodej. „Navrhujem výmenu. Časť mojich vedomostí za jeden špecifický kúsok informácie od Vznešeného.“
Princove unudené oči ožili. Pohol prstom.
„Čo ponúkate?“ preložil dvormajster.
Čarodej otvoril kazetu. Tekutina vo fľaštičkách rozbila svetlo sviec na stovky fialových prasiatok.
„Elixír Alienigena je účinný liek na nepríjemnosti, ktoré spôsobuje  obyvateľom Faerie dlhodobý pobyt v iných dimenziách. Je pripravený podľa pôvodného receptu veľkého Avicennu, ktorý si zaznačil do svojho súkromného denníka a neuvádza ho v piatej knihe svojho Al-Kánún fi ttibb.“ (Kánon medicíny)
Princ sa pomaly vzpriamil na tróne. Stisol pery, bez otočenia mávol pravou rukou a prstom ukázal na elixír. Elfka pomaly zostúpila po vŕzgajúcich schodíkoch.
„Vznešený si želá vyskúšať účinok vášho elixíru,“ trochu pridusene oznámil Famulus. Úbohá lady.
„Prosím,“ Irvin ochotne natočil kazetu. „Vyberte si, madam.“
Natiahla sa k fľaštičkám a zaváhala. Pozrela do čarodejovej tváre, akoby čakala na náznak, ktorú si má vybrať. Z Irvinovej nehybnej tváre nevyčítala nič. Ruka, vráskavá, s pigmentovými škvrnami, sa triasla, keď vybrala prostrednú fľaštičku. Vytiahla zátku a prosebne pozrela na princa. V opuchnutej tvári nenašla žiadnu milosť, zavrela oči a so sebevražedným odhodlaním na dúšok vypila obsah fľaštičky.
Na pár sekúnd všetci v miestnosti zmeraveli. Keď otvorila oči a neisto sa usmiala, ťažký vzduch rozochvel uľahčený výdych prítomných. Predčasne. Prázdna fľaštička cinkla o podlahu. Pokusná osoba zalapala po vzduchu, pritisla si ruky na hrdlo, otvorila ústa. Náhly kŕč ju vytiahol na špičky a prinútil rozpažiť. Najbližší sluha priskočil a zachytil ju. Famulus naprázdno prehltol, odrazu bledý aj na upíra, princ silnejšie zovrel pery, lovci rukoväte zbraní.
„Netreba,“ odtisla lady sluhu. „Som...“ Pri pohľade na vlastnú ruku sa jej slová zasekli v hrdle. Na ruku, s bielou pokožkou bez vrások a stareckých škvŕn. Prstami si prešla po tvári. Druhou rukou urobila krátke gesto, vzduch pred ňou sa zmenil na zrkadlo. Pozerala na seba dlho, veľmi dlho. Mala na čo, za takú tvár a postavu by zapredala dušu hociktorá modelka. Princ zakašľal. Lady sa začervenala, skutočne pekný pohľad ocenili všetci prítomní muži, a so sklopeným zrakom sa vrátila na svoje miesto. Keď prechádzala okolo trónu, princ ju chytil na ruku. Zastala, aby sa sám mohol presvedčiť, že čistá, hladká pokožka, štíhla postava, pevné prsia a záplava plavých vlasov nie sú len ilúzia. Po chvíli ju gestom prepustil a kývol Famulovi.
„Vznešený je spokojný s výsledkom skúšky,“ uklonil sa dvormajster hosťom. Jeho poklona bola hlbšia ako súčet všetkých doterajších. Ten mladý je skutočný majster. „O akú informáciu máte záujem na výmenu?“      
„Podľa mojich informácií si Vznešený  zo svojej domoviny priviedol domáceho miláčika, baziliška. Rád by som tohto zaujímavého tvora, o ktorom som už toľko počul, študoval osobne.“
Dlhá dvormajstrova tvár sa ešte predĺžila. „S ľútosťou vám musím oznámiť, že baziliška sme  preda... sa tu už nenachádza. Dvor vznešeného princa však môže ponúknuť iné zaujímavosti, ktoré by mohli upútať vašu pozornosť. Napríklad bezoárové kamene, čeľusť olgoja chorchoja, perie algonosta alebo veľmi zachovanú múmiu draka.“
„Vaša ponuka je síce veľmi lákavá,“ odmietol čarodej tónom, rezervovaným pre neodbytných predavačoch na blšom trhu, „ale musím odmietnuť. Môj záujem sa týka len baziliška. Podľa možnosti, živého.“
Obočie vznešeného princa sa o milimeter stiahlo, nepatrne pohol ľavou rukou. V rovnakej chvíli bratia Winchestrovci pocítili akoby sa im do oboch uší snažili vtlačiť studené, slizké slimáky.  Nepríjemný pocit netrval ani dve sekundy, ukončilo ho hlasné  plesnutie. Sam si s veľkým zadosťučinením všimol, že holohlavý tučniačik, stojaci za trónom, si pod dlhými rukávmi hladká ruky, akoby po nich práve dostal jednu výchovnú.  
„Pokiaľ je mi známe, mentálne ovplyvňovanie hostí je považované za spoločensky neprijateľné na všetkých taumaturgických dvoroch.“ Irvinov studený tón znásobil chlad v miestnosti. „Z úcty k Vznešenému, túto urážku tentokrát nepotrestám. Tentokrát. Môj záujem o princovho domáceho miláčika, vyplýva zo skutočnosti, že v nedávnej minulosti boli nájdení traja ľudia, bezpochyby zavraždení jedom baziliška. Ako ste mi ráčili práve oznámiť, predmetný tvor sa už na dvore Vznešeného nenachádza. Táto skutočnosť ma privádza k ďalšej otázke. Kto je momentálne majiteľom baziliška? Za túto informáciu som ochotný prenechať Vznešenému zvyšok elixíru,“ nadvihol kazetu. Fialové odlesky rozjasnili pochmúrnu miestnosť. Na okamih.
Princovo obočie sa stiahlo o ďalší milimeter.
„Vznešený má záujem o ponúknutý dar, no meno nového majiteľa baziliška nepovažuje za hodné výmeny.“
Lovci napriek zákazu pozreli na seba. Preložené z diplomatického jazyka, odovzdajte elixír a vypadnite. To rozhodne nevyzeralo dobre. Najmä, keď ich od východu delilo niekoľko desiatok metrov a niekoľko desiatok upírov. Dean takmer mikroskopicky pohol hlavou k východu. Sam rovnako minimalisticky nápad prebiť sa silou von, odmietol. Bradou ukázal na čarodeja. Teraz je na ťahu on.
Irvin sa usmial. Len v duchu, samozrejme. V tejto fáze vyjednávania bolo nebezpečné prejavovať emócie viditeľne. Jednania s elfami boli vždy veľmi ošemetné, ako chôdza po lane natiahnutom medzi dvomi kostolnými vežami. Buď pôjde veľmi opatrne, alebo sa postará o záchrannú sieť. Je na čase vyskúšať ako je napäté lano. A dúfať, že Winchestrovci majú pevné nervy. S pokojom fakíra siahol do kazety, vybral fľaštičku s elixírom a roztiahol prsty. Tenké sklo sa pri dopade na zvetraný betón rozprsklo na tisíc kúskov.  
„Ako som povedal. Elixír som ochotný vymeniť len za informáciu. Kto je novým majiteľom baziliška?“
Lady, stojaca za princom, si v šoku  pritisla ruky na hruď a otvorila ústa. Princ celkom nevznešene vyvalil oči. Takúto drzosť už pekných pár storočí nezažil. Famulus pre zmenu oči zavrel a zadrmolil do tejto chvíle zabudnutú modlitbu, čím sa mu podarilo prekvapiť najmä samého seba.  Okrúhlučký čarodej sa spokojne usmial a vytiahol ruky z rukávov. Lovci sa prikrčili pod ďalším magickým mentálnym útokom.
Tak to nie, drahý kolega! Irvin voľnou rukou urobil krátky pohyb. Princ zadarmo elixír nedostane. Zo zdobeného stĺpika, stojaceho najbližšie k princovu čarodejníkovi, sa bleskurýchle odvinul drevený had a zaťal dlhé zuby do čarodejníkovho hrdla. Tučný muž zachrčal. S vypätím síl odtrhol hadovu hlavu od svojho krku a klesol na kolená. Obe ruky pritisol na ranu. Široké rukávy skĺzli a odhalili predlaktia, pokryté svetločervenou krvou. Had sa stiahol, omotal sa okolo svojho stĺpika, nevinná, drevená ozdoba. Vznešený viditeľne zneistel. Proti zástupu prítomných monštier dvaja lovci a jeden čarodej teoreticky nemali šancu. Mohol pohnúť prstom a jeho verní by sa bez zaváhania vrhli na drzých votrelcov. Bez zaváhania? Nakoľko sa mohol spoľahnúť na vernosť svojich sluhov? Na lojálnosť zamestnancov, ktorí pracovali za ubytovanie a stravu a s ktorými zaobchádzal ako s otrokmi? Koľkí z nich sú ochotní postaviť sa proti čarodejovi, ktorý práve, len tak mimochodom, zlikvidoval dvorného mága?
Irvin cítil, ako sa atmosféra v miestnosti zmenila. Musí princovi dať možnosť zachovať si tvár.
„Ospravedlňujem sa, že som nezdvorilého opovážlivca potrestal sám a neprenechal som výkon spravodlivosti, bezpochyby prísnejšej ako bola moja, vládcovi tohto dvora,“ prehovoril do ticha, stále chladný ako zamrznutá horská dolina. „S dovolením Vznešeného, opakujem svoju otázku,“ významne pohladil zvyšné fľaštičky.
Dvormajster otvoril oči, zbežne skontroloval, či ešte žije... existuje... a ujal sa svojich povinností. Energickým posunkom sa postaral o transport krvácajúceho dvorného mága z dohľadu dvoma najbližšie stojacimi služobníkmi. Tak mu treba. Odporná, nafúkaná kreatúra. Vďaka lektvarom, ktorými napájal Vznešeného a jeho Lady, si namýšľal, že je nenahraditeľný.
Lovci pozreli na seba, ak tučniak niekde za rohom poslúži ako desiata pre služobníctvo pozostávajúce hlavne z upírov, môže si za to sám.
Famulus vtiahol hlavu medzi plecia a riskoval priamy pohľad na svojho pána. Vznešený Wilwarin zdvihol oči od rýchle sa vyparujúcej fialovej mláčky a prikývol.
Dvormajster pookrial. „Vznešený láskavo vyhovie vašej prosbe.“
Princ milostivo nadvihol tri prsty a urobil zložité gesto. Pri úpätí schodov k trónu sa zjavila polopriesvitná postava. Pomerne tuctový hnedovlasý muž, priemernej výšky, oblečený do koženej bundy staršieho strihu. Uklonil sa, zrejme na rozlúčku, pretože sa otočil. Princ pohol prstom, hologram znehybnel. Návštevníci teraz videli mužovu tvár, tenké pery, obyčajný nos, studené hnedé oči. Ďalší pohyb prstom a muž zmizol. K Irvinovi pristúpil sluha s natiahnutými rukami. Čarodej zavrel kazetu a bez slova mu ju podal. Princ nepatrne kývol hlavou.
„Vznešený vám dovoľuje odísť.“
Čarodej naznačil úklon, veľmi mierny, a urobil čelom vzad. Famulus pobehol, aby si udržal miesto v čele miniatúrneho sprievodu.  

Keď dorazili do stroho zariadeného vestibulu bez nehody, lovci si viditeľne oddýchli. Dvormajster tiež.
„Princ Wilwarin je mimoriadne spokojný s kvalitou vášho elixíru.“ Podlízavý úsmev na supej tvári vyvolával potrebu skontrolovať si peňaženku alebo ústupovú cestu. Lovci pozreli na dvere, Irvin dal ruku do vrecka.
„Nevylučuje, že v budúcnosti využije mimoriadne schopnosti šľachetného pána. A teraz, ak nemáte iné želanie...“ aj dvormajster významne pozrel na dvere.
„Mám želanie,“ prekvapil Irvin všetkých prítomných. „Rád by som vás požiadal o viac podrobností ohľadne... baziliška.“ Vytiahol ruku z vrecka a Benjamin Franklin zmenil majiteľa.
„Samozrejme, rád budem nápomocný,“ zapriadol dvormajster. „Náš Isidor, pokiaľ môžem posúdiť nie je ničím výnimočný. Úplne obyčajný bazilišok, malý, zelený, nemotorný, ale milý.  Slušne vychovaný,  lôžko mal v princových súkromných komnatách. Nikdy nikoho nezranil. Služobníctvo sa nikdy na neho nesťažovalo, aj keď... náš druh nemá v láske. Ako väčšina zvierat.“
Dean sa víťazoslávne pozrel na brata. Veď som to vravel.
Sam odpovedal úškrnom. Uži si to!
„Finančné prostriedky vznešeného sú následkom niekoľkých nešťastných finančných transakcií v poľutovaniahodnom stave. Dvorný správca financií teda pristúpil k zvyšovaniu disponabilného obeživa mobilizáciou našich aktív.“
„Čo?“ nevydržal starší lovec.
Famulus prevrátil oči, zúfalo pokrútil hlavou a rozhodol sa pokračovať v smrteľníkom zrozumiteľnom jazyku. „Popredával všetko, bez čoho sme sa mohli zaobísť a čo malo v tomto svete nejakú cenu. Z nevyhnutnosti dal Vznešený súhlas aj na predaj baziliščieho jedu. Na naše prekvapenie, na čiernom trhu bol o Isidorov jed veľký záujem. Nanešťastie, mal ho málo a mohli sme ho... podojiť... len raz za dva týždne.“ Dvormajster sa zarazil. „Nespomínali ste, že zabil troch ľudí?“
„V priebehu troch dní,“ prikývol Dean.
„Chudák Isidor! Musí byť úplne vyčerpaný! Tri dávky za tri dni je na baziliška jeho veku priveľa.“
„Tak preto len traja.“  
„Pokračujte, prosím,“ zasiahol Irvin. Konečne, boli to jeho peniaze.
„Ten muž, ktorého vám ukázal princ, sa tu zjavil pred tromi týždňami... Nie, pred mesiacom. Predstavil sa ako Merlin z Ostrovov. Zvučné meno. Kvôli tomu menu ho princ prijal. Ako sa na audiencii ukázalo, nebolo pravé. Merlin síce ukázal pár trikov, aby dokázal, že je veľký čarodej, ale... Veľmi nepresvedčil. Jeho peniaze boli presvedčivé dosť. Vznešený mu dlhom jednaní predal Isidora.  Za hotovosť.“
„Takže Merlin?“ skonštatoval Sam.
„Hej, Merlin z Ostrovov. Tak sa predstavil. Ako pán oboch mágií, ctihodný Merlin z Ostrovov.“
„Nezmienil sa odkiaľ prišiel alebo kde býva? Alebo nejaký ďalší detail?“                  
Supia tvár sa zamračila. „Nespomínam si. Stretli sme sa len na chvíľu. Nebol mi sympatický. Ale... keď nakladal do auta klietku s Isidorom, všimol som si, že na aute mal značku s jeleňom.“
„Idaho,“ pozreli na seba bratia.
„Ďakujeme, majster Famulus.“ Ďalší Benjamin Franklin zmenil majiteľa. „Ak by ste si spomenuli ešte na nejaký fakt, ktorý by nám mohol pomôcť, kontaktujte ma cez našich spoločných známych.“
„Spoľahnite sa,“ uklonil sa dvormajster. „Dovoľte, aby som vám poďakoval. To ako ste ponížili toho neschopného tučného babráka pred princom a Lady... Za to divadlo by som bol ochotný aj zaplatiť.“ Dvormajstrov úsmev bol úprimný a nesmierne škodoradostný. „Prajem vám príjemnú cestu.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   29.06.16 17:24

Holt, Chicago nie je Tir na Lía, Lothlórien ani Elvandar, tak sa musia elfíci uskromniť. Zato ctihodný Famulus mi prišiel ako celkom inteligentný chlap
Akurát ten Isidor mi nepríde práve ako faerijské meno, ale tak zase, iná dimenzia, iný mrav Very Happy

Každopádne, aceras1, najnovšie pokračovanie ako vždy potešilo, som zvedavá, čo za týpek sa vykľuje z Merlina z Ostrovov, ale hlavne ma celkom zaujala tá poznámočka o Samovej nedôvere voči šľachetnému de Wittovi.
Predpokladám, že by sa z toho vykľula typická bratská hádka, keby Sam prišiel na pravú Irvinovu totožnosť, šiel by to zvestovať bratovi a zistil by, že ten to nielen že už dávno vie, ale mu to ani moc neprekáža. Pri tom ma tak napadlo, že narozdiel od seriálu (aspoň tých 7 sérii, ktoré som videla), sa v Tvojich poviedkach bráškovia nikdy tak poriadne od srdca nepohádali (keď nerátam Veľkonočného zajačika, a aj tam sa skôr pobili). Celkom by ma zaujímalo, ako by vyzerala Winchesterovská hádka v Tvojom podaní. Ale zase, Tvoj príbeh, tak sa do toho nejdem montovať.

Inak, beriem Ťa za slovo a počkám si do strany 31 na stretnutie Irva s Casom. Už to chce len 23 strán dobrodružstiev, napätia a humoru a sme tam 703 Laughing  Ale aby som nebola príliš náročná, zatiaľ sa budem tešiť na najbližšie pokračovanie Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   11.07.16 10:04

just-me - ďakujem   .
a) Cass by sa mal vyskytovať na strane č. 31 od začiatku kapitoly (aspoň podľa môjho číslovania, ktoré sa od Tvojho môže líšiť v závislosti od veľkosti písma a riadkovania).
b) podľa môjho skromného úsudku
- vieš písať (dôkaz č. 1 Tvoje poviedky na  tomto fóre)  
 - máš nápady (dôkaz č. 2 viď vyššie)
 - máš čas (dôkaz č. 3 nepozeráš seriál - priznanie viď vyššie)  
tak si sadni a napíš Tvoj príbeh aj s poriadnou bratskou hádkou  703 .

(Aspoň sa na tomto fóre nebudem cítiť ako pocestný na púšti   )

----------

„Fuj, som spotený ako panic v bordeli. Košeľu mám prilepenú na chrbát,“ posťažoval sa Dean cestou na parkovisko. „Smrdím a cítim sa ako... Budem sa sprchovať najmenej týždeň.“
„Ja tiež,“ prisadil si Sam. „Už teraz sa mi cnie po práčke.“
„Do čerta, čo si to tam vyvádzal? Nám robíš prednášku o dodržiavaní pravidiel a sám vyvádzaš ako šialenec, ktorého omrzel život. Ak chceš spáchať sebevraždu cvoklým elfom, tak nás dvoch z toho láskavo vynechaj! Keď tá ženská vypila tvoj elixír, tak... Nikdy, počuješ? Nikdy viac s tebou nejdem do podobného podniku!“ rozčuľoval sa Dean. „Bez predchádzajúceho upozornenia,“ dodal tichšie.
„Moje kúzla vždy účinkujú.“
„Dúfam, že máš nejaké aj na akútny infarkt,“ frflal Sam. „Väčšinu času som mal srdce v hrdle. Keď na nás zaútočil ten čarodej, tak som sa už videl hore bradou! Násilnícky telepat! Mohol nás...!“
„Nechápem, prečo sa sťažujete. Ste lovci. Pár upírov a jeden obstarožný elf pre vás predsa nemôžu predstavovať problém.“
„Pár upírov?“ Dean zalapal po dychu. „Tomu hovoríš pár upírov? Videl som hniezda, ktoré boli o polovicu menšie. Na každého z nás pripadol aspoň tucet pijavíc! A to nerátam tie gorily vonku, ničomného bosoráka a dvoch elfov.“
„Teraz sa sťažuješ alebo chváliš?“ nezúčastnene sa zaujímal čarodej.
Do neba volajúca nehoráznosť vzala staršiemu lovcovi reč. Sam rýchlo skontroloval okolie. Nečakal útok zo zálohy, len potreboval ukryť pred bratom úškrn. To má za to, že si púšťa k telu toho potulného felčiara.
„Čo navrhujete ďalej?“
„No, máme meno a štát. Začneme pátrať.“
„Možno máme meno a možno máme štát,“ opravil brata Sam. „Meno si mohol vymyslieť len na túto príležitosť a auto sa dá ukradnúť. Alebo značka auta sa dá ukradnúť a vymeniť. Nemohol by si ho vystopovať magicky?“
„Každý aspoň trochu schopný čarodej vie ako blokovať vyhľadávacie kúzlo.“
„Smola,“ vzdychol starší lovec. „Takže staré, dobré, klasické pátranie.“ Vytiahol kľúče od auta a zarazil sa. „Čo si urobil s Nissanom?“
„Vrátil som ho majiteľovi.“
„A tvoj Lexus? Rozbil si ho? Takú peknú káru.“
„Nie. Je v poriadku. Takže, ako chcete pokračovať v pátraní?“  
„Počkaj s plánovaním,“ nenechal sa odbiť Dean o témy, ktorá ho zaujala. „Keď je tvoje auto  v poriadku, prečo jazdíš v tomto  príšernom  kráme? Toto auto je fakt hnusné! Kde si dal Lexus? Predal si ho?“
„Nie, je zaparkovaný vo Fredovej garáži.“
„Auto má jazdiť a nie stáť v garáži. Prečo si ho odstavil?“
„Mal som dôvod.“
„Hm,“ pokrčil čelo lovec. „Meníš autá, nosíš okuliare. Ako sa volá tvoj dôvod?“
Sam, na polceste k dverám spolujazdca zastal a tiež sa skúmavo zahľadel na čarodeja. Tak predsa len niečo tají!
Pod ťarchou inkvizítorských pohľadov nemohol ďalej zahmlievať.
„Oscar Ruhian.“
„Ossy? No, to už je iný druh zkurvysyna!“ hvízol Dean. „Ako sa ti dostal na stopu?“
„Pamätáte sa na Attwela? Niekto hovoril. Niekto, kto neuveril vašej historke o náhlej mikroklimatickej poruche počasia.“
„A do čerta! Tak to si v riadnej kaší! Ale prečo ty? Prečo nie Tabita?“
„Ten niekto nemal presné informácie. Našťastie, pretože keby sa Ruhian dozvedel o Tabite, už by nežila.“
„Hm, to je fakt.“
„Tak počkať,“ zasiahol Sam. „Kto je Oscar Ruhian?“
„Ossy a jeho svorka sú lovci čarodejníc. Ten horší druh,“ vysvetlil neochotne Dean. „Podľa neho je každá čarodejnica bosorka a každá bosorka patrí do ohňa. Najlepšie do tretieho kolena.  A je mu dosť jedno, či loví ženu, muža alebo dieťa. Vraví sa, že má na konte asi päťdesiat zárezov. Nekromantov, ľudožravé strigy, aj.... viccanské kňažky a šamanov. Aj s rodinami.“
„Ale... viccani a šamani sú predsa neškodní. Nikomu neubližujú. Väčšinou,“ nechápal Sam. „Chceš povedať, že zabije každého, kto používa mágiu?“
„Nie. On sám pri love používa kúzla a artefakty. Nemusíš sa báť, braček, po lovcoch nejde. Väčšinou.“  
Mladší lovec chvíľu spracovával práve získané informácie. Krútil hlavu, chvíľu si dokonca sám pre seba niečo šomral, kým sa mu podarilo ako tak stráviť pracovný postup lovca čarodejníc. Ale podľa výrazu tváre, to bolo trpké sústo. Radšej sa vrátil k vlastnému prípadu.
„Skúsime  ho vypátrať podľa mena. Možno bol taký hlúpy a nepoužil pseudonym.“
„Kto? Ossy?“ nepochopil Dean.
„Nie, ten maník s baziliškom,“ prevrátil oči Sam. Ako sa len môže tak zadebnene pýtať. „Rozhodíme siete, kontaktujeme známych, prelezieme internet. Niekde bude nejaká  použiteľná stopa. Musí byť.“

Irvin počkal, kým sa usadí prach, zvírený frajerským štartom Winchestrovcov a pohol sa opačným smerom. Podstatne menej okázalo, starý Pontiac by pravdepodobne po podobnom experimente vykašľal motor. Rýchlosť pridával postupne, predsa si len mal zaobstarať lepšie auto. Okoloidúci blikaním alebo klopkaním na čelo či inými posunkami vyjadrovali svoj názor na slimáka pri krajnici. Všetci, okrem zelenej Toyoty, ktorá veľmi nenápadne kopírovala jeho pohyb. Mohol to byť náhodný prechádzajúci, ktorý sa snažil zorientovať na neznámom mieste, mohol. Ale mohol to byť aj lovec čarodejníc, ktorému sa podarilo zachytiť jeho stopu. Našťastie, na krajnici sa povaľovali odpadky rôzneho pôvodu. Stačil malý pohyb, zvlášť špicatý kúsok kovu sa nenápadne zdvihol a postavil sa do dráhy ľavej prednej pneumatiky zelenej Toyoty. Auto zakľučkovalo po ceste ako sa vodič snažil zvládnuť nečakaný defekt, kým nezastal pri krajnici. Irvin v spätnom zrkadle videl vystúpiť vodiča. Postarší chlapík si zložil šiltovku, rozpačito prehrabal rednúce vlasy a kopol do poškodenej pneumatiky. Na nasledujúcu polhodinu mal o zábavu postarané. Motor Pontiacu sa medzičasom zohrial a bol ochotný zabrať naplno. Dočasný majiteľ pridal plyn a na križovatke zmenil smer, rozhodnutý vymeniť auto pri prvej príležitosti.  

O pár hodín neskôr a veľa kilometrov ďalej čarodej v tuctovej motelovej izbe odložil telefón. Pravidelný telefonát so Simmonsovcami na zlepšenie nálady splnil svoj účel. Unavene si pretrel oči. Dnes bol dlhý deň a hneď tak ani neskončí. Informácia, že baziliška kúpil kolega bola dôležitá, aj keď nie prekvapivá. Len určitý okruh ľudí vedel o existencii tohto živočíšneho druhu a z tohto počtu len asi polovica mala vedomosť o výskyte baziliškov v tomto svete. Zvyšok Merlinovi zariadili dobré kontakty s osobami združenými okolo praktických používateľov mágie. Ďalší krok bol jasný – nájsť Merlina. Bratia Winchestrovci sa o to postarajú. V hľadaní osôb sú veľmi dobrí a používajú klasické, magicky nevystopovateľné metódy, zatiaľ čo použite vyhľadávacieho kúzla by Merlin okamžite zistil.  
Irvin sa uškrnul. Sam a Dean majú v hľadaní monštier prax, na rozdiel od neho. On väčšinu života, druhého života, prežil ako štvaná zver a so stopovaním podozrivých nemá skúsenosti. No ak nebude hľadať Merlina, neznamená to, že bude sedieť so založenými rukami. Nevyriešených otázok je ešte stále dosť. Čo viedlo Merlina k vražde a následnej petrifikácii troch ľudí? Niečo tým musel získať. Ale čo? A prečo petrifikácia? Musel vedieť, že skamenené telá  vzbudia pozornosť.
Papiere, rozložené na stole, stále nechceli prezradiť, čo skrývajú. Zdvihol výslednú správu obhliadky Laury Reisigovej. Niečo prehliadol. Ale čo? Odhodil zložku na stôl, aj tak ju poznal takmer naspamäť. Potrebuje pohľad na prípad z iného uhla.
Určite to nebol akt šialenstva. Duševne postihnutý čarodej by zlikvidoval sám seba skôr, ako by stihol napáchať škodu. Túto alternatívu mohol vyčiarknuť.
Chcel Merlin niekoho vyľakať alebo poslať výstrahu? No, podarilo sa mu vystrašiť všetkých obyvateľov mestečka, ale nikto nezrušil konto v banke a neobjednal letenku do Brazílie.
Chcel odstrániť svedkov? Svedkov čoho? Podľa miestnych sa tí traja možno nikdy v živote naraz nenachádzali na tom istom mieste.
Alebo zakryť stopy? Stopy po čom?
Pritiahol si počítač a otvoril súbor s fotkami z obhliadky tiel. Na skamenenom tele Johna Crutchleyho sa zachovali všetky detaily, vrátane nezapnutého horného gombíka na košeli. Všetko, samozrejme, vo vkusnej šedej farbe. Ak chcel Merlin niečo skryť.... Otvoril fotky tela urobené počas obhliadky. Zväčšoval a zaostroval každý štvorcový centimeter kože. Preskúmal všetky materské znamienka a staré jazvy. Všetky boli uvedené v správe. Ale počkať! Medzi lopatkami niečo je! Nezreteľný, tmavý fľak, ako hlboká podliatina, ktorá nestačila vyjsť na povrch. Po pätnástich minútach práce na zaostrení  obrázku dostal výsledok. Tieň mal tvar niečoho, čo vzniklo ako následok skríženia obráteného riedkeho hrebeňa a trojzubcom. Chvíľu hľadel na monitor počítača.
„Tak toto určite nie je následok manželskej hádky.“
Nájsť rovnaký symbol na ostatných telách nezabralo veľa času, keď už vedel čo a kde má hľadať. Obkreslil symbol na kus papiera.
„Takže,“ oslovil obrázok, „čo si zač?“
Obrázok, samozrejme, neodpovedal. Čarodej vzdychol, vstal a z tašky vytiahol hrubú knihu. Na odretej hnedej koži svietil strieborný nápis LEXIKON. S odovzdaným výrazom otvoril knihu a začal listovať.
Hodiny ukazovali pár minúť po druhej hodine rannej, keď dolistoval k symbolu, vykazujúcemu neodškriepiteľnú podobnosť s jeho obrázkom. Unavene sa pousmial,  už takmer pochyboval, že vôbec niečo na fotkách tiel videl. Prečítal zameranie kúzla, ktorého pôsobením symbol vznikol ako druhotný následok. Výraz, ktorý mimovoľne vypustil, by vyvolal rumenec aj na tvári pohoniča tiav v Mozambiku.  

    Každá osoba, ktorá využíva výdobytky modernej civilizácie, za sebou zanecháva stopy svojej činnosti. Osoby, stojace na okraji spoločnosti, alebo osoby, ktoré z vlastných dôvodov netúžia po popularite, sa usilujú takéto stopy nezanechávať, prípadne zakrývať či ničiť. Ovšem, stopy sú  stvorenia vonkoncom nespoľahlivé. Nespolupracujú. Aj po veľkom upratovaní nejaká zostane, aj keď ju niekedy treba hľadať ako ihlu v kope sena bez magnetu.
Ako správne poznamenal Sam, nevedeli či hľadaný používa meno Merlin, ani či sa ukrýva v Idahu. Mohli sa spoľahnúť len na jednu skutočnosť, a to na skutočnosť, že stopujú čarodeja. A  čarodej sa pozná najmä podľa toho, že čaruje a na čarovanie sú potrebné špeciálne ingrediencie.  
Bratia Winchestrovci rozhodili siete, oslovili všetky svoje kontakty zapojené do tieňového obchodu s magickými potrebami. Háčik sa zachvel v Odgene.

Malý obchod so zbytočnosťami, viedol mladý muž s vizážou umelca. Hnedé vlasy po ramená, brada, rozťahané tričko a pod pultom tovar, mierne povedané, exotický. Perie grifa, pazúr lamie, stavec nižšieho svätého a ďalšie podozrivé kúsky.
„Zdravím, Ian,“ Dean posunkom pozdravil majiteľa a ohľaduplne počkal, kým vybaví dve puberťáčky, ktoré hľadali uletený darček pre priateľku. Odišli s ružovou sieťovou šiltovkou, tak roztomilou, až sa z nej dvíhal žalúdok. Tie dve museli svoju priateľku skutočne nenávidieť.
Predavač si utrel zarosené čelo a spýtavo pozrel na lovca.
„Môj brat Sam,“ Dean posunkom predstavil rodinného príslušníka. „Ian, majiteľ tohto krámu.“
„Dean, už som ťa dlho nevidel! Čo pre vás môžem urobiť? Páčila by sa vodná fajka?“
„Ďakujem,“ s kyslým úškrnom odmietol Dean. „Možno neskôr. Hľadáme jedného maníka. Hnedé vlasy, hnedé oči, asi takto  vysoký,“ naznačil dlaňou. „Tuctový ksicht. A aby som nezabudol, čarodej. Možno u teba niečo nakúpil.“
Ian sa zamyslel. „Taký namyslený, studený čumák?“
Sam prikývol.
„Taký tu bol minulý mesiac... nie pred šiestimi týždňami. Zháňal vodu z Léthé, havajskú lesnú ružu a balzamované vnútornosti nenarodeného dieťaťa.“
„Hej, to by mohol byť náš chlapík. Nepovedal, ako sa volá?“
Majiteľ sa znova zamyslel. „Neviem Ak aj povedal, tak som už zabudol. Ale môžem pozrieť na záznam z kamery,“ ukázal nad hlavu. „Disk čistím raz za čas. Minulý mesiac tam ešte bude. Choďte dozadu,“ mávol na lovcov. „Zamknem krám a hneď som pri vás.“
Spojazdnenie počítača a nájdenie príslušného záznamu chvíľu trvalo, Sam využil čas. „Voda z Léthe a tie...“
„Balzamované vnútornosti nenarodeného decka,“  napovedal obchodník.
„Hej. Na čo sa dajú použiť?“
„Podľa toho, čo som počul, na čiernu mágiu. Toho najhoršieho druhu. Preto s takými sračkami neobchodujem. Aha, tu to je. Je to ten hajzeľ, čo ho hľadáte?“
Na monitore sa objavil muž identický s hologramom elfieho princa. Ten istý účes, tá istá tvár, tá istá kožená bunda.
„Hej, to je on,“ prikývol Dean. „Môžeš nám vytlačiť fotku?“

„Konečne sme sa pohli,“ pošúchal si ruky Sam. Najedený, osprchovaný, sediac na čistej, pohodlnej posteli, si mohol dovoliť trochu optimizmu. Porada o spoločnom potupe v trojici sa tentokrát konala v príjemnom moteli s dobrou kuchyňou. V porovnaní s predchádzajúcim ubytovaním sa cítil ako v predsieni raja.
„Pohli? Máme fotku jeho ksichtu. To mi ako prielom v prípade nepripadá,“ šomral Dean cestou ku chladničke.
„Nesúhlasím. Získali ste dve dôležité informácie. Jeho fotografiu a položky, o ktoré má záujem,“ ozval sa Irvin od počítača.
Dean vytiahol pivo a pozrel na brata. Sam prikývol.
„A to nám pomôže ako?“ pokračoval Dean v diskusii. „Pivo?“ nadvihol fľašu smerom k Irvinovi.
„Ďakujem, nie. Fotografiu pošlem Stuartovi. Prehľadá databázy a zistí meno. Ak má Merlin auto, určite má aj vodičský preukaz. Praktické dôvody. Zakliať každého, kto vyžaduje doklady, je energeticky náročné.“
Starší Winchester otvoril dve pivá, jedno podal bratovi a vrchnáčiky odhodil na stôl. „To znie dobre, ale dovedie nás meno k Merlinovi?“
„Možno. Skôr nie,“ uznal čarodej. „Preto je tak dôležitá druhá informácia, ktorú ste získali. Jed  baziliška, voda z Léthé, balzamované detské vnútornosti, havajská lesná ruža. Ingrediencie používané pri zakázaných kúzlach. Dôkaz, že Merlin sa seriózne zaoberá čiernou mágiou. Spíšem zoznam najčastejšie používaných ingrediencií v tomto odvetví a Stuart ho porovná s dodávkami najznámejších internetových predajcov magických potrieb.“
„To znie fajn,“ ocenil návrh starší lovec. „Ako dlho mu to potrvá?“
„Pár dní. Možno.“
„Alebo pár týždňov. Možno.“
„Toto je chvíľa, kedy zvykneme požiadať o pomoc Cassa,“ Sam sa tváril ako stelesnená nevinnosť.  
Dean pozrel na brata. Len pozrel. Mladší Winchester stiahol hlavu medzi plecia a všetku svoju pozornosť sústredil na fľašku, ktorú držal. Prečo si doteraz nevšimol tú peknú etiketu? Čarodeja mimoriadne zamestnalo posielanie správy, venoval sa len svojmu počítaču.  Starší lovec sa postavil k oknu a študoval výhľad. Vzhľadom na pokročilú hodinu, mal nádherný výhľad na mnoho odtieňov zatiahnutej nočnej oblohy.
S pohľadom upretým na bratov chrbát, Sam opatrne zmenil tému. „Priznám sa, elfov som si predstavoval inak. Nie ako...“
„Klientov zo starobinca?“ otočil sa Dean od okna.
„Skôr ako z Pána prsteňov. Vysokých, štíhlych, ušľachtilých.“
„Naivka,“ vyprskol starší lovec. „Priveľa čítaš, bráško. Elfovia sú presne takí istí bastardi ako ktokoľvek iný. Pamätáš sa na ten prípad v Elwooode v Indiane? No, vlastne nepamätáš,“ mávol rukou a napil sa.
„Musím uznať, že tvoj duchaplný popis je presný,“ čarodej stlačil klávesu enter a pohodlne sa oprel. Faeria je kúzelné miesto a elfovia sú dokonalé bytosti. Na prvý pohľad. V skutočnosti je celá ich civilizácia prehnitá. Elfovia sú dlhovekí a to z nich robí majstrov intrigovania. Majú dosť času na uzatváranie aliancií, osnovanie sprisahaní, prípravu zrád. Vierolomnosť je u elfov pokladaná za pozitívnu povahovú črtu. Ako každá stará civilizácia, ktorá dosiahla svoj vrchol a nie je schopná ďalej sa vyvíjať, aj elfovia sa prehnane formalizovali.“
„Sa čo?“
„Forma má prednosť pred obsahom,“ vysvetlil bratovi Sam.  
„Nedodržanie etikety je najvážnejší spoločenský priestupok. Aj vražda je prípustná, ak je vykonaná predpísaným spôsobom. Ak vrah dodrží všetky pravidlá, namiesto odsúdenia mu gratulujú.“
„Šialenci,“ zhodnotil Dean.
„Niektorí,“ súhlasil liečiteľ. „Vo veľmi starých rodoch sa vyskytujú duševné choroby, najmä ak sa sobášia pokrvní príbuzní.“
„Si nejako dobre informovaný,“ zamyslel sa nahlas Sam. „Ty si tam bol?“
„Cestovanie rozširuje obzory.“
„Páni!“
„Počkaj! Ty si fakt bol vo Faerii?“ vyvalil oči Dean. „Ako to tam vyzerá? Fakt sa elfovia navzájom obhadzujú soľou a cukrom?“
„Vyššie víly, elfov, počítaním zrniečok nezastavíš. Ovládajú mágiu od narodenia a v jej používaní sa neobmedzujú. Všetko vo Faerii je ovplyvnené mágiou.  Lesy sa podobajú na pestované parky, lúky sú posiate kvetmi. Elfovia bývajú v bielych zámkoch, obklopených ružovými záhradami s letohrádkami a fontánami. Jedovaté hady pod schované medzi kvetmi, dýky ukryté v rukávoch, mentálne ovládanie otrokov, žiadna milosť pre slabších, to je druhá strana mince.“
„Príjemná krajina,“ uškrnul sa starší lovec. „Skoro ako u nás. Vôbec sa nečudujem, že princ odtiaľ zdrhol. Ale prečo skončil tu, tomu fakt nerozumiem. No, jeho problém. Kým nebude robiť problémy, nech si zostane. Ako si sa dostal k elfom?“ otočil sa k Irvinovi.
„Stabilným portálom.“
„Stabilné portály neexistujú,“ presvedčene vyhlásil Sam. „Nemôžu. Samotná myšlienka odporuje základným princípom fyziky. Iba ak by.... Teória multidimenzionálneho vesmíru...  alebo.... Nie, to nie je možné.“
„Nechceš mi povedať o čom točíš, brácho?“ mierne sa znepokojil Dean. „Nejako ti prestávam rozumieť.“
„Podľa teórie bublinového vesmí...“
„Tú časť môžeš preskočiť a hneď prejdi k pointe.“
„Predstav si nekonečné množstvo vesmírov vedľa seba. V každom platia iné fyzikálne zákony a môžu mať rôzny počet dimenzií. Sú priveľmi odlišné na to, aby existoval stabilný priechod z jedného sveta do druhého. To je... nemožné. Technicky, fyzikálne a vôbec...“
„Nemožné? Nič nie je nemožné. Sammy, už si zabudol na svoju kariéru filmovej hviezdy? Svet, v ktorom neexistuje mágia? Fajn výlet! Iné svety mi nevadia, kým sem neposielajú svoje potvory. Aj bez cudzích monštier máme svojich problémov dosť. Zbesnené nebo. Eva a Očistec. Rafael. Tvoja stena... Ech,“ hodil rukou.
„Ako počujem, dosť som zmeškal,“ usúdil Irvin.
„Ani nevieš koľko!“
Čarodej vytiahol z cestovnej tašky hranatú fľašu. „Kým sa ozve Stuart, máme chvíľu času. Nechcete ma oboznámiť s najnovším vývojom?“

Hladina alkoholu vo fľaši klesla na polovicu, kým sa Winchestrovci dostali k súčasnosti. Teda, Dean sa dostal k súčastnosti, podporovaný Samom, ktorý sem-tam doplnil nejaký detail a celkom úspešne schovával nechuť nad prílišnou bratovou zdielnosťou voči v podstate neznámemu človeku.
„Takže, ak správne chápem situáciu, Apokalypsa nebola zažehnaná, len odložená?“
„Dúfame, že nie. Michael a Lucifer sú mimo hru,“ zhrnul Sam. „Rafael uvidel svoju príležitosť a...“  
„A preskočilo mu. Ledva sme sa vyhrabali z jednej sračky, už sme po krk v druhej,“ zavrčal Dean. „Nájazd príšer riadený osobne mamičkou všetkých monštier! Nechcem na ten bordel ani myslieť! Obráťme list a bavme sa o niečom inom! Čo si robil ty, odkedy sme sa nevideli?“
„S Deborou sme sa pokúšali vyrobiť prípravok na regeneráciu chrupaviek. Čiastočne sme uspeli a  firma sa slušne rozrástla. Ak máte záujem investovať, odporúčam kúpiť naše akcie.“
„Debora...“ zasnil sa Dean.
„Nie, nemáme,“ poponáhľal sa odpovedať Sam, keď videl, že brat sa stratil v spomienke na plavovlasý sen. „Celý čas... od pátra Leška... si sedel v labáku a vyrábal lieky?“
„Nie, len posledných pár mesiacov. Predtým som sa trochu túlal. Európa. Blízky východ. Mexiko. Faeria.“
„Blízky východ? Myslíš Afganistan?“
„Irak, Irán, Sýria, Afganistan.“
„Náročná turistika. No, každý oddychuje inak.“
Irvin sa usmial. Neveselo. Prehľadávanie tajných vatikánskych archívov v prezlečení za laického brata by teda oddychom nenazval. Ešte aj teraz sa mu zrýchlil tep pri spomienke, ako s kópiami vyhľadaných informácií opúšťal budovu archívu jedným vchodom a tajná služba najmenšieho štátu druhým vstupovala dnu, aby zatkla votrelca. Turistika? Deň po dni, nekonečne veľa dní, strávených na motorke po cestách, ktoré nie sú viac ako naznačené koľaje, v krajine, kde sa zabíja aj pre pár obnosených topánok. Pátranie po úkryte, ktorý aj pre zainteresovaných nebol viac ako skoro zabudnutou legendou z ríše rozprávok. Hľadanie, ktoré skončilo v prastarom dome v horskom údolí neďaleko prameňa rieky Oxany. V sídle rodu Sálehovcov, pred ktorým sa sklonil aj sám Alexander Veľký. V najstaršom a najväčšom depozitári magických artefaktov sveta. Čo by Winchestrovci povedali, keby vedeli, že na vlastné oči videl svätý Grál, Kopiju osudu alebo lietajúci koberec? Ale... niektoré tajomstvá sú tajomstvami z dobrého dôvodu. „Áno, sú rôzne druhy zábavy.“
„Mimochodom, keď hovoríš o zábave... Dobre sa zabávaš, keď ťaháš za nos Ossyho a jeho svorku? Čudujem sa, že ťa ešte nedostali. Teda... bez urážky, ale...“ pod bratovým vyčítavým pohľadom zmĺkol.
Sam znechutene pokrútil hlavou, Dean a jeho povestný takt.
Starší Winchester nechápavo pokrčil plecia, veď nič také nepovedal. „Ossy vždy dostane svoju bosorku. Uštve ju, vypočuje, zabije a spáli. Nie nutne v tomto poradí. Ja sa fakt nestarám, ale máš problém. A nielen ty.“
„Viem,“ prikývol Irvin. Dosť ľahostajne. Túto záležitosť už vyriešili. Takmer. Plukovník si všimol auto, ktoré nápadne dlho stálo neďaleko domu. Oprášil svoje skúsenosti z armády a identifikoval pozorovateľov skôr, ako si uvedomili, že sú odhalení. Keď zistil, že patria k skupine lovcov čarodejníc, vyhlásil všeobecný poplach. Simmonsovci mali čo stratiť. Sharon, jej matka a najmä Fredova najmladšia dcéra, Včelička, všetky sú magicky aktívne. Taumaturgický talent sa v ich rodine dedí celé storočia. Adoptívny synovec do schémy celkom dobre zapadol, len ďalší čarodej v rodine. Rodina zaktivizovala všetky kontakty, aby stanovili veľkosť ohrozenia. Zistenie, že Ruhianova svorka sa zamerala na Irvina, nikoho nepotešilo, no zjednodušilo riešenie problému.  Irvin sa vrátil k svojmu menu, oficiálne prerušil kontakty so Simmonsovcami a vedome zo seba urobil návnadu. Plukovník a jeho rodina dostali príležitosť zmiznúť bez stopy. Využili ju a boli v bezpečí. A len na tom záležalo.
„Nerozumiem prečo si Ossyho už dávno...,“ Dean vodorovným posunkom pred hrdlom naznačil čo.        
„To by nebolo spravodlivé. Svojim spôsobom je užitočný,“ mykol plecom čarodej. „Selektuje a zneškodňuje čarodejnícky odpad,  nekromantov, goetikov, koldunov, strigy. Predpokladám, že o pár týždňov ho prestane hra na schovávačku baviť. Počul som zvesti o strige neďaleko Eustisu. Známy nenápadne prihrá túto informáciu pánovi Ruhianovi, nech má zmysluplnú prácu a ja budem mať pokoj.“
„Hm,“ Dean zavíril zvyškom alkoholu vo svojom pohári. „Ako som povedal, nestarám sa. No ako ja poznám Ossyho, je ako buldog. Keď sa raz zahryzne, tak nepustí. Na tvojom mieste by som bol opatrný.“
„Som opatrný. Maskujem sa.“
Bratia si vymenili skeptické pohľady.
„Okuliare a autá z požičovne? Tomu hovoríš maskovanie?“  pokrútil hlavou Sam.
Čarodej siahol do vrecka, vzduch okolo stoličky sa zachvel. Zavalitý afroameričan v oranžovej teplákovej súprave sa uškrnul. Škaredo, so zjazvenou tvárou to ani inak nešlo.
„Tak to už hej,“ ocenil výkon Dean, keď ho prešiel šok. „Ako si to spravil? Nevidel som žiadne,“ zamával rukami v snahe napodobniť čarodejnú gestikuláciu.
Sam zavrel ústa a prikývol. Aj jeho zaujímala blesková premena vizáže.
„Amulet,“ čarodej vytiahol z vrecka keramický kosoštvorec pokrytý runami. „Aktivácia vopred pripraveného amuletu je rýchlejšia a praktickejšia ako vytvorenie ilúzie v teréne.  Mám ich niekoľko. Môžem striedať podoby.“
„Fajn, tak sa sprav zase na seba. Mám z teba husiu kožu,“ uškeril sa Dean.
Obrysy oranžových teplákov sa rozvlnili a na stoličke opäť sedel atraktívny mladý beloch.
„Ilúzia? Tvoja zmena... nie je ako u meničov?“ zobudil sa Samov profesionálny záujem.
„Nie. Zmena meničov je fyziologická a čiastočne aj psychická. Preberajú znalosti a...“
„Odpusti si prednášku, felčiar. Vieme,“ zarazil odborný výklad Dean. Ešte stále mal z času na čas zlé sny, v ktorých naháňal sám seba v kanáloch pod St. Luis.
„Ilúzia je dočasná zmena exteriéru. Najjednoduchšia sa dá odhaliť rukou. Vidíš hrubý kabát  a nahmatáš košeľu. Ilúzia druhého stupňa je komplexnejšia, zahŕňa aj hmatové vnemy a tretí stupeň sa dá odhaliť len použitím špecializovaného kúzla.“
„Fajn, teóriu si nechaj. Ako to robíš?“ Starší lovec pripomínal dieťa v lunaparku. „Nedaj sa prosiť!“
„Na výrobu amuletu potrebujem fyzický objekt na ukotvenie kúzla,“ čarodej sa poobzeral. Zdvihol jeden z vrchnáčikov od piva ležiacich na stole. „Iniciačné kúzlo.“ Vyslovil pár slov, ktoré zneli ako príznak akútneho zápalu hlasiviek. „Fixácia podoby.“ Nad vrchnáčikom sa zjavil maličký priehľadný muž kaukazského typu s miernou nadváhou. Nedostatok vlasového porastu kompenzoval hustým zárastom tváre. Riflová bunda bez rukávov odhaľovala  veľkoplošné tetovanie, ktoré s grafickým umením malo spoločné len toľko, že pri oboch sa používa farba. Ošúchané kožené nohavice a ťažké topánky dopĺňali výstroj v podstate dosť nepríjemne vyzerajúceho indivídua. „Iniciačné slovo. Cudzinec,“ vyslovil zreteľne. „Záverečná formula.“ Pre zmenu pripomínala školskú latinčinu.
„A funguje?“ informoval sa podozrievavo Dean.
„Iste.“ Čarodej vzal vrchnáčik do ruky a priložil si ho k ústam. „Cudzinec.“ A na stoličke sedel  pravoverný motorkár.
Bratia Winchestrovci unisono uznanlivo zapískali. Na ďalšie prejavy obdivu nedostali čas. Počítač cinknutím ohlásil prijatie správy.
„Stuart poslal meno,“ ohlásil čarodej už zase vo svojej podobe. „John Smith, Flower Street dvadsaťdva, Boise.“
„John Smith. To neznie ako pravé meno,“ zamyslel sa nahlas Sam.
„Nie, ale aj tak to omrkneme. Možno má k tomu miestu nejaký vzťah alebo nájdeme nejakého svedka, ktorý nám pomôže ďalej. Ideš s nami?“ otočil sa starší lovec k čarodejovi.
„Nie, spíšem pre Stuarta zoznam ingrediencií používaných v čiernej mágii, nech môže začať pátrať, a kontaktujem pár známych, ktorí majú známych.“
„Dobre. Budeme pátrať dvoma smermi. Zostaneme v kontakte,“ uzavrel poradu Dean.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   11.07.16 20:55

aceras1
1. Vďaka za ocenenie, aj keď o mojej schopnosti písať by sa dalo polemizovať. Nápady by síce nejaké boli (napríklad už dva roky v šuplíku Sleep ), aj čas by sa našiel, len motivácie je pomenej . A hádky píšem strašne nerada, tak to radšej nechám len na seriál...

2. Ešte väčšie ďakujem ale posielam za ďalší príspevok Ako vždy príjemné aj zábavné čítanie, páčilo sa mi vymieňanie si informácii o najnovšom vývine situácii na západnom i východnom fronte a ako vždy som zvedavá, ako to pôjde ďalej. Takže sa budem tešiť na pokračovanie a medzičasom skúsim niekde pohľadať moju stratenú motiváciu a pokúsim sa niečo urobiť s tým mojim rozpracovaným počinom, nech sa tu necítiš tak opustene Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   28.07.16 9:24

just-me - ďakujem a prajem úspech pri Tvojom hľadaní .

--------

„Naša zachádzka do Boise bola úplne zbytočná,“ frfľal Sam, vybaľujúc si čistú košeľu. „O Johnovi Smithovi na Flower Street dvadsaťdva nikto nepočul.“
„Okrem tej....“ Dean luskol prstami.
„Myslíš pani Nagyovú? Ó áno, tá si spomenula, že keď bola dieťa, tak v tom dome býval John Smith. Lenže, brácho, má osemdesiat sedem, alzheimera a je skoro slepá. Ako hodnoverný svedok nestojí za nič.“
„Piánko, Sammy. Naša zachádzka nebola celkom zbytočná,“ Dean si napravil bundu, aby mu lepšie sedela. „Pri obhliadke okolia som našiel fajný bar. Nie ďaleko. Pár blokov. Dáme pivo?“
„Choď sám,“ odmietol mladší Winchester. „Ja prezriem materiál, ktorý nám poslal Bobby a ľahnem si. Keď prídeš, tak ma nebuď.“
„Ako chceš, brácho, či vlastne ako nechceš,“ mykol plecom Dean a vybral sa v ústrety nočným radovánkam veľkomesta.

Fajný bar by päť Michelinských hviezdičiek nezískal. Vlastne, nedostal by ani jednu. Obvyklí zákazníci sa viac ako o nejaké hviezdičky zaujímali o ceny nápojov, ich množstvo a súkromie. Všetky ostatné kritériá boli nepodstatné. Dean si pri bare objednal veľkú whisky a poobzeral sa. Drevené obloženie stien zúfalo potrebovalo nový náter. Vyblednuté plagáty slúžili skôr ako obrázkové hádanky než ako výzdoba. Šero, spôsobené chýbajúcimi žiarovkami, malo najskôr zamaskovať pleseň v rohoch. Zákazníci, zrejme pravidelní štamgasti, ticho nasávali alebo preberali komunálnu politiku či prednosti všeobecne známej Sookie. Pretože nebol miestny a predmetnú dámu tiež nepoznal, do rozhovoru sa nezapojil. O biliardový stôl vo výklenku nikto nejavil záujem, možno preto, že niekto nedávno použil jeho jednu nohu ako kyjak, a tým sa akákoľvek stolová hra dostala na šikmú plochu. Dopil, objednal si ešte jeden a vytiahol peniaze. Keď už nudný večer, tak radšej s bratom v moteli.
„Odchádzaš? Noc je ešte mladá.“ Na vedľajšiu stoličku si prisadla mladá žena. Polodlhé vlasy farby lesného medu, milá tvárička, inteligentné hnedé oči. Biela blúzka sa atmosféry podniku nezapadala, obnosená menčestrová bunda áno.
„Chcel som, ale...teraz zisťujem, že sa mi tu začína páčiť.“
„Som Sonja a na dnes večer nemám program.“
„Som Dean a teraz som už obsadený.“ Mávol na barmana a objednal ešte dva poháriky.
Usmiala sa a poldecák do seba obrátila rýchlosťou prezrádzajúcou prax.
„No, Jim Beam to nie je, ale píše. Hej, barman, ešte dvakrát! Na mňa. Nikdy nezostávam dlžná,“ usmiala sa. Veľmi pekne. „Tak, Dean, čo ťa priviedlo do tohto pajzla?“ Na barmanov škaredý pohľad odpovedala uličníckym úškrnom.
„Vyberaný vkus.“
„Ale no tááák!“
„Nemám čas ani chuť hľadať iný bar. Zastavili sme sa na noc o pár blokov ďalej.“
„Zastavili?“
„Hej. Cestujem s bratom. Zostal v moteli. Mali sme tu malú prácičku, ráno vyrážame. A čo ty? Si pravidelný hosť?“
„Nie.Pravidelná kontrola vysunutého pracoviska. Často cestujem, pracovne, stále tie isté destinácie. Nesťažujem sa, mám svoju prácu rada, len... keď ma chytí depka a potrebujem spoločnosť, tak si vyrazím.“
Vchodové dvere vrzli, ku stolu pri stene sa posadili hostia. Od pohľadu tvrdí chlapci.
„Niekto nasáva doma, iný napchá drobné do výherného automatu alebo sa prejedá zmrzlinou. Ja si spravím záťah, a ak si nevyberám študentské bistrá... je to moja vec. Nesúď ma,“ mykla plecom.
„Nechystám sa,“ uškrnul sa lovec. „Sedím vedľa teba, ak si si nevšimla.“
„To je fakt,“ zasmiala sa. „Asi máme podobný vkus, čo sa krčiem týka. Čo ešte máme spoločné? Milujem čokoládu, kvalitné pitie a syrový burger so slaninou.“
„Tvoj výber sa mi páči čím ďalej, tým viac,“ lovec dopil a posunkom objednal ďalšiu rundu.
„Vážne? Ešte mi povedz, že máš rád akčné filmy a dobrú hudbu a mne zmäknú kolená,“ plesla si dlaňou po stehne. Nohy mala dlhé a štíhle.
„Záleží od toho, čomu vravíš dobrá hudba.“
„AC/DC, The Scorpions, Def Leppard, Black Sabbath, niekedy Bon Jovi a tak,“ typicky ženským gestom si zasunula za ucho neposlušný pramienok vlasov. „Proste, dobrá hudba z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Keď ešte muzikanti vedeli robiť dobrú, tvrdú muziku.“
Prikývol, s oceňujúcim úsmevom.
Bar sa pomaly plnil. Dvaja chlapíci, podľa množstva svalov kulturisti alebo prístavní nakladači, obsadili posledné voľné miesta pri pulte. Ten väčší skoro zhodil Deana zo stoličky.
„Sorry, chlape.“ Aj hlasom pripomínal medveďa.
„Pri filmoch nie som vyberavá,“ nenechala sa prerušiť Sonja. „Pozriem si Hviezdne vojny aj Pána prsteňov. Neznášam detektívky, najmä Kriminálku Miami, Horatio je príšerne premúdrelý a tie jeho slnečné okuliariky...,“ pokrútila znechutene hlavou. „Zbožňujem Bratstvo neohrozených a Živých mŕtvych. Ale moji naj sú Tom a Jerry,“ naklonila sa. Výhľad do výstrihu bielej blúzky bol... úchvatný.
„Na to si pripijem.“
Položila prázdny pohárik a ukázala barmanovi repete.
„Ja už som sa vyspovedala. Teraz mi povedz niečo o sebe,“ usmiala sa, držiac v prstoch ďalší pohárik. „Kde si sa tu vzal, čím sa živíš a podobné nudné veci. Nie, že by ma to skutočne zaujímalo, ale konverzácia nejako k pitiu patrí. Nechceš predsa, aby som si pripadala ako závisláčka, čo chodí do baru mlčky nasávať! Lebo ja nepotrebujem toto,“ nadvihla pohárik. „Ja... mám len depku a potrebujem trochu ľudského tepla.“ Posledné slová sprevádzal dlhý, významný pohľad spod privretých mihalníc.
„No... o tom niečo viem,“ prikývol Dean. Koľkokrát už hľadal na dne pohárika niečo, čo inde nevedel nájsť. „Nemám sa čím chváliť. S bratom cestujeme po štátoch a... hubíme škodcov. Každý týždeň iný prípad v inom meste. Nuda.“
„Nezdá sa mi. Stále na cestách, moderní nomádi. Musíš mať kopu zážitkov. Každý týždeň iní ľudia, iný príbeh.“
„Nie, ani nie. Väčšinou je to rutina. Prídeme do mesta, zistíme, kde je problém, vyriešime ho a odchod. Bodka.“
„To neznie veľmi zaujímavo,“ pokrčila sklamane plecom.
„Takže by sme sa mohli venovať zaujímavejšej téme,“ usmial sa. Vyzývavo.
„Mohli,“ prijala hru. Mám izbu v hoteli na vedľajšej ulici. Sama pre seba. Posteľ je čistá, pohodlná a dosť veľká pre dvoch.“
„Bola by škoda nevyužiť ideálny kus nábytku,“ mienil lovec.
„To by teda bola,“ usmiala sa, dopila a vstala.
Dean hodil na pult pár bankoviek a vyprázdnil svoj pohárik. „Tak poďme.“

Ležala na boku, ľavou rukou si podopierala hlavu. Hladina hormónov, predchádzajúcou činnosťou vybičovaná na maximum, klesala, dych sa upokojoval, frekvencia pulzu sa znižovala. Vychutnávala chvíľu a študovala svojho jednohodinového milenca.
Tiež sa obrátil na bok a napodobnil jej pózu.
„Nad čím rozmýšľaš?“
„Nad ničím,“ zaklamala. Premýšľala, a veľmi usilovne, ako využiť chvíľu uvoľnenia, prichádzajúcu po dobrom sexe. Lovcova znížená ostražitosť by jej mohla dopomôcť k odpovediam, ktoré by podstatne skrátili pátranie po cieľovom objekte. Mohli by, ak položí správne otázky a nevzbudí podozrenie. Nechcela mu ublížiť, ale ak bude musieť, urobí to. Musela dostať svoje odpovede.
„Ja... len... dobre sa na teba pozerá,“ priznala výnimočne úprimne. Prstom prešla od krátkych svetlohnedých vlasov k rímskemu nosu, po plných perách až k jazve na brade. Dean Winchester bol neodškriepiteľne fešák, zábavný a v posteli nebol sebec. Mal viac pozitív ako väčšina mužov s ktorými spala. Skoro jej bolo ľúto toho, čo musela urobiť. Bruškami prstov prešla po Deanovej hrudi až k tetovaniu pod ľavou kľúčnou kosťou.
„Pekné. Takúto kerku som ešte nevidela. Má nejaký význam? Nosí šťastie? Ochraňuje? Alebo ju nosíš len ako spomienku na prvú lásku?“
„Skôr ako spomienku na divokú mladosť,“ usmial sa.
Na prvý háčik nezabral. Nevadí, má ďalšie. „Hej, niečo mi o tom hovor,“ nadvihla pravú ruku, aby videl vyblednuté mužské meno vytetované na vnútornej strane zápästia. „Moja prvá láska. Dnes je ženatý, samozrejme, nie so mnou, má tri deti, malý podnik a pivné brucho. Mne zostala len kerka, ktorej sa neviem zbaviť.“ Stiahla prikrývku a odhalila ružu na pravom bedre. „Toto bola z núdze cnosť. Porezala som o skalu pri plávaní, zostala mi škaredá jazva. Povedala som si, že radšej budem mať na zadku kvietok ako Veľký kaňon.“ Časť o zakrytí jazvy bola pravdivá, tá o plávaní nie. Ranu na boku získala pri likvidácii bosorky v čínskej štvrti v Los Angeles. Zo storočnej, vyschnutej starenky sa vykľula mrcha, ktorá vyhodila do vzduchu dva bloky, kým ju s pomocou miestnych zlikvidovali.
„Dobrá práca,“ prešiel dlaňou po ruži. „Keby si mi nepovedala, že tam máš jazvu, vôbec by som si ju nevšimol. Máš ešte nejaké umenie, o ktoré sa chceš podeliť?“ Dlaň sa pomaly presúvala nižšie.
„Teraz si na rade ty,“ zachytila ruku pred ďalším zostupom.
„Nekamarátim sa s ihlami. Nemám na koži viac obrázkov.“
„Ja tiež nie.“
„A tento?“ nežne sa dotkol jej ľavého pleca.
Na okamih zaťala zuby. Ten ochranný symbol na ľavej lopatke si nemal všimnúť.
„Och, to je... Spomienka na moju.... tretiu? Štvrtú? Už ani neviem koľkú lásku. Myslela som, že je ten pravý. Dali sme si urobiť rovnaké tetovanie. Vzor vybral on. Keď ma nechal, došlo mi, že nemusím mať viditeľnú spomienku na každého muža v mojom živote,“ prevalila sa na vankúš. „Už vieš o mne všetko. Teraz si na rade ty. Povedz mi niečo o sebe,“ prešla rukou po bicepse, na plece, na krk a jemne potiahla. Podvolil sa, sklonil sa k jej ústam. Pri dlhom bozku jej dvojdňové strnisko vôbec nevadilo.
„Neviem o tebe nič, len to, že máš brata, auto a nezdržíš sa,“ nadviazala, keď chytila dych.
„To stačí,“ usmial sa. „Teraz sa chcem venovať inej činnosti ako rozprávaniu.“
Nenamietala, ten úsmev bol... jednoducho sexy. Nikto predsa nepovedal, že si pri práci nemôže aj trochu užiť a navrhovaná činnosť bola... viac než len príjemná.
„Tá tvoja práca... nočné šichty v špine a chlade... riziko... žiadne uznanie. Nehovoril si, že stretávaš samých pošukov?“ využila prestávku v Deanovej aktivite na zdanlivo ľahostajnú otázku. Cítila ako stuhol. Postkoituálna uvoľnenosť bola preč. V duchu zakliala. Teraz už z neho nič nedostane.
„Nehovoril som o práci, ale keď si spomenula povinnosti.... Zajtra chceme vyraziť skoro a musím sa trochu vyspať. Pôjdem,“ odhodil prikrývku a natiahol sa za nohavicami.
„Nechoď,“ chytila ho za plece.
Jemne zložil jej ruku a pobozkal ju na dlaň.
„Musím. Ver mi, radšej by som zostal, ale fakt nemôžem.“
„Noc je ešte mladá,“ nevzdávala sa. „Do rána je ďaleko a my dvaja... Išlo nám to spolu dobre, nemyslíš? Celkom sme sa zhodli!“
„Hej,“ natiahol si tričko a košeľu.. „Užili sme si. Je mi fakt ľúto, dievča, ale pôjdem.“
„Nemyslím,“ spustila ruku cez pelasť. V medzere medzi posteľou a nočným stolíkom schovala zbraň.
„Tst, tst, tst.“
Stuhla v polovici pohybu, v lovcovej ruke sa ako zázrakom zjavila pištoľ.
„Dievčatká by sa nemali hrať s pištoľkami,“ pohrozil jej prstom. „Daj obe ruky za hlavu! Ihneď!“ Slová, šľahli miestnosťou ako bič.
Poslúchla, pri rýchlom pohybe jej prikrývka skĺzla až k pásu.
„Pekný pohľad,“ uznanlivo sa uškrnul a zdvihol zbraň v posmešnom rozlúčkovom geste. „Adiós.“ Mal toľko rozumu, že sa nepokúsil pobozkať ju na rozlúčku.
„Do riti!“ Schmatla vankúš a z celej sily ho hodila do zavretých dverí. Z nočného stolíka vybrala vysielačku. „Odišiel! Zadržte ho v budove. Nenápadne! Opakujem, zadržte Deana Winchestera!“
„Rozkaz, Sana.“

Dean zavrel dvere hotelovej izby a zatajil dych. Pri nadávke vnútri sa škodoradostne uškľabil. Pri nasledujúcich inštrukciách ho dobrá nálada prešla. Takmer behom vyrazil smerom k výťahom. V polke cesty v nemom monológu pokrútil hlavou. Schody majú v určitých situáciách prednosť. Zbehol na prízemie a spoza rohu prezrel vestibul. Ako na objednávku bol prázdny, ani za recepčným pultom nikto nestál. Len v kresle oproti výťahom sedel nevysoký, postarší chlapík s výraznými kútmi nad čelom. Pravú ruku držal ukrytú pod rozopnutou bundou. Možno ho omínala slezina, možno držal rukovať strelnej zbrane. Dean cúvol. Čo robí zvedavec z motela v Maine v Idahu? Patrí k Sane a k hlasu z vysielačky? Polohlasne zahrešil. Toho chlapíka by zneškodnil, ale pravdepodobne nie celkom potichu. A kde je jeden ozbrojený chlapík, tam je celá Ossyho banda. Majú taký sprostý zvyk, vyskytovať sa v húfoch. Musí nájsť iný východ. Podľa nápisu, dvere vľavo viedli do priestorov určených pre zamestnancov hotela. Zadný východ našiel viac náhodou ako systematickým hľadaním. Z opatrnosti, získanej pri podobných príležitostiach, skontroloval uličku malým okienkom na dverách. Vzhľadom na neskorú nočnú hodinu, dvaja muži, postávajúci v ústí tmavej uličky, cielene čakali. S najväčšou pravdepodobnosťou na neho, tie tváre videl večer v krčme. Lovca prešiel úsmev. Samozrejme, vo vrecku cítil váhu pištole, ale... Lovcov čarodejníc mávaním zbraňou nezastraší a strieľať nechcel. Prestrelka uprostred mesta by neunikla pozornosti polišov a o tú ani v najmenšom nestál. Zahrešil, siahol do vrecka po telefón a zahrešil znova. Sam nemá šancu prísť včas na pomoc, a keby aj. Čo by spravili? Dvaja chlapi v uličke, tretí v hale. Štvrtý z baru sa pravdepodobne potuluje niekde po budove a musí ešte pripočítať šéfa a dievča pre všetko. Prstami zavadil o niečo okrúhle. Vrchnáčik od piva. V duchu opäť videl bratov prekvapený výraz, keď po odchode čarodeja zabavil improvizovaný amulet. Viac zo zvedavosti ako z praktických dôvodov. Ak by to fungovalo, tak by sa vyhol skutočne nepríjemnej situácii, mierne povedané. Zovrel vrchnáčik v dlani.
„Cudzinec.“ V zájdenom skle dverí zasvietila plešina, spodnú časť tváre lemovala strapatá brada. Naprázdno prehltol. „Páni! Nekecal!“
Otvoril dvere a s predstieraným sebavedomím vošiel do uličky. Voľným krokom minul mužov, jeden s postavou prístavného nakladača, si poklepával montážnou pákou do dlane. Nedbanlivým pohybom pozdravil a zahol na hlavnú ulicu.
V uličke niekto s rachotom rozrazil dvere.
„Vnútri nie je! Videli ste ho odísť?“
„Nie, stojíme tu už skoro hodnú chvíľu a tadiaľto určite nešiel,“ zahučal muž oblečený ako prístavný robotník.
„Predsa sa nemohol vypariť!“
„Nerečni a prehľadaj znova prízemie. Možno sa zastavil v hotelovom bare na pohárik.“
„Bar je prázdny, barman to zbalil už pred hodinou. “
„No a? Nemôže sa obslúžiť sám? Sana vie chlapa poriadne vysušiť!“
Muži sa rozrehotali.
„Bavíte sa dobre?“ Ostrá otázka ženským hlasom uťala smiech ako sekera.
„No tak, Sana. My sme len..,“ zahabkal prístavný nakladač. Aj v župane a s rozpustenými vlasmi vyzerala nebezpečne.
„Nedávali pozor,“ nenechala ho dokončiť vetu. „Mali sme Winchestra pricviknutého ako moru na podložke! Boli sme piati na jedného a on nám zdrhol. Parádny výkon! Vyzeráme ako hlupáci, ktorých previezol pologramotný lovec.“
Mlčali, vďačí za fakt, že nepoužila obviňovaciu druhú osobu množného čísla.
„Colin, pípačka funguje?“
Tvár postaršieho chlapíka, ktorého Dean videl sedieť v hale, skrivil bolestný kŕč. „Samozrejme. Moja škatuľka je absolútne spoľahlivá. Len vďaka nej visíme Winchestrovcom za zadkom už od Maine. Keby som v Chicagu nechytil ten defekt...“
„Prosím, nerozoberaj zase Chicago!“ zaťala päste. „Hej, všetci vieme, identifikoval si cieľ, nepodarilo sa ti označkovať jeho auto, tak si sa zvesil aspoň na Winchestrovcov. Sledoval si ich až do Chicaga a potvrdil si ďalší kontakt, dostal si defekt a zostal si visieť pri ceste bez pomoci. Mal si cieľ na dosah ruky a stratil si ho.“
„Ja?! Takže teraz je to moja vina? Tak ti pripomeniem, že ja a len ja sám, som našiel cieľ v tej riti sveta v Maine a keby ste vtedy pohli zadkami, už sme ho dávno mohli mať v hrsti. Ja som zistil väzbu na Winchestrovcov a ja ich odvtedy sledujem krížom-krážom po Štátoch. Hej, ja som cieľ vystopoval v Chicagu a vy ste ma zase nechali v štichu. Ja som vám dnes večer prihral Deana Winchestera a vy ste ho, zase, nechali zmiznúť. A ty chceš teraz robiť výčitky mne?! Tak to nie, moja drahá! To teda nie!“
„Prepáč, Colin. Rupli mi nervy! Do čerta, s týmto prípadom sa serieme už mesiace! Ossy ho berie veľmi osobne.“
„Pozri, Sana, nechcem pochybovať o Ossyho úsudku, ale uštvať potulného liečiteľa, ktorý sa previnil vcelku neškodným žartíkom, sa mi nezdá správne,“ vložil sa do rozhovoru doteraz mlčiaci štvrtý spoločník postavou aj hlasom pripomínajúci medveďa.
„Nestopujeme cieľ kvôli tomu, že z Attwelovho domu spravil kôlničku na drevo,“ stíšila hlas. „Náš informátor nám predložil dôkazy, ten chlapík je omnoho nebezpečnejší ako sa zdá na prvý pohľad. Musíme ho dostať skôr, ako sa predvedie v plnej kráse. Colin, vytiahni sa ešte raz! Sleduj Winchestrovcov a keď sa ráno pohnú, zavesíme sa na nich. Jasné?“
Muži prikývli.
„Tak čo tu ešte stojíte? Do práce!“

„Nečakal som ťa tak skoro,“ Sam prekvapene zdvihol hlavu od počítača.
„Ani ja som nečakal, že sa vrátim pred polnocou.“
„Čo sa stalo,“ zbystril mladší lovec.
„Pamätáš sa toho chlapíka, ktorý ťa očumoval vtedy pri obede?“
Sam stiahol obočie a po pár okamihoch prikývol.
„Robí pre Ossyho. Sledujú nás už poriadnu chvíľu. Možno už od Maine. Nemôžem uveriť, že som si nič nevšimol! Iba ak...“ vyvrátil vrecká bundy.
„Čo hľadáš?“
„Čarodejný váčok, stopovaciu mincu alebo inú čertovinu, vďaka ktorej sa nám prilepili na zadok.“
Sam sa bez slova pridal k prehľadávaniu vreciek, batohov a tašiek.
„Nič,“ sadol si na rozhádzanú posteľ. „Nenašiel som nič, čo by sa podobalo na magický váčok.“
„Tiež nič,“ Dean odhodil poslednú tašku na dlážku. „Ako? Ako nás mohli....? Ten zkurvysyn!“ Schmatol lampáš a vybehol z izby. Mladší Winchester sa neveselo uškrnul. Samozrejme, existovala už len jedna vec, ktorú mali vždy pri sebe. Impala. Vzdychol, vzal bundu a nasledoval brata.
„Vedel som to,“ s chmúrnym zadosťučinením vyhlásil Dean spod auta, keď sa pri ňom zastavili bratove nohy. „Ten hajzel nám prilepil na blatník sledovačku.“
Sam sa zohol, aby si v svetle Deanovho lampáša lepšie obzrel nenápadnú plastovú škatuľku pripevnenú na vnútornú stranu zadného blatníka. Hrubý nános prachu prezrádzal, že čierneho pasažiera vozia už dlhšie. Natiahol ruku a štuchol do lokátora.
„Nie! Nechaj to tam,“ Dean zhasol lampáš a vytiahol sa na nohy.
„Prečo?“
„Túto hru môžeme hrať dvaja a ja nestojím o to, aby som mal Ossyho za zadkom, keď neviem čo chce. Do čerta, neurobil som nič, čím by som si zaslúžil jeho pozornosť! Teda, nie som svätý,“ dodal sebakriticky, keď si všimol bratovo nadvihnuté obočie, „ale neoživujem mŕtvoly a nežeriem malé deti. Možno sme v minulosti vyviedli pár vecí, ale nič také, čo by mohlo zaujímať Ossyho a jeho svorku. Iba... ak sme... návnada! Do čerta!“
„Návnada?“ Mladší Winchester stiahol obočie. „Tvoj felčiar?“ S tým chlapom sú len problémy.
Dean grimasou prisvedčil, vopchal lampáš do vrecka a pobral sa do izby.
„Dáva to zmysel,“ uvažoval nahlas mladší lovec, odkladajúc bundu. Na bratov spýtavý pohľad prikývol. Po takejto šokujúcej novinke jeden pohárik ostrého neuškodí. „Idú po ňom. Sám nám to povedal a veľa ľudí z fachu vie, že už sme spolu pracovali. Ako si vlastne zistil, že nás sledujú?“
Dean podal bratovi plný pohár a sadol si na posteľ oproti.
„V bare ma skúsila zbaliť kočka. Pekná, so slabosťou pre dobré pitie, tvrdý rock a Hviezdne vojny.
Môj typ. Až priveľmi môj typ,“ uškrnul sa. „Pozvala ma na izbu a, brácho, nebola zlá...“
„Ušetri ma podrobností, prosím!“
„Tak v skratke, mala na pleci ochranný symbol proti urieknutiu, vraj ako spomienku na milenca. Ale keď sa začala vypytovať na moju prácu, tak sa mi v hlave,“ prstom ukázal niekde za ucho, „zapol alarm. Zaradil som spiatočku a ona sa pokúsila vytiahnuť zbraň. Bol som rýchlejší. Vypadol som, ale chvíľu som načúval za dverami. Musela mať pri sebe vysielačku, počul som ako vyhlásila poľovačku. Zbehol som dole a v hale sedel ten maník, čo si ťa obzeral vtedy v moteli.“
Sam prikývol, na toho zvedavca si pamätal.
„Pri zadnom východe čakali ďalší dvaja. Sledovali ma celý večer, tie ksichty som videl v bare, kde ma zbalila. Mne sa predstavila ako Sonja, ale jej chlapi ju volali Sana. Sana Kilkevichová je už roky Ossyho pravá ruka. Počul som o nej, ale do dneška sme sa nestretli. Podľa rečí je poriadne ostrá a nezaťažuje sa maličkosťami.“
„Maličkosťami?“
„Hej, maličkosťami ako je fér jednanie alebo nepriestrelné dôkazy o vine, napríklad.“
Mladší Winchester zovrel pery. Ignorovanie dvoch základných predpokladov prežitia v komunite lovcov nepokladal za dobré odporúčanie.
„Ako si sa odtiaľ dostal? Cez záchodové okienko?“
„Keby tam nejaké bolo. Nie. Použil som felčiarov trik. Pamätáš sa, ako si sa mi smial, keď som zbalil ten vrchnáčik od piva? Fungovalo to. Síce len asi päť minút, ale dostal som sa z hotela bez bitky. Doteraz špekulujú, kde som zmizol,“ dodal s úškrnom viac než trochu škodoradostným.
„Myslíš, že prídu sem?“
„Nie. Nebudú riskovať bordel, keď už o nich vieme . Označkovali nám auto, budú nás sledovať. Dnes v noci sa môžeme vyspať v posteli, ale pre istotu podložím pod kľučku stoličku, ak by niekto chcel hodiť v noci reč.“
Sam prikývol a začal baliť rozhádzané veci. Od práce ho vyrušilo pípnutie počítača.
„Prišla správa. Súradnice a čas,“ hlásil Dean, ktorý bol bližšie. Rozbalil mapu, ležiacu na stole. „Felčiar si vybral na stretnutie odľahlé miesto,“ položil prst na vyhľadaný bod.
„Máme to dosť kus cesty,“ mienil Sam. „Kedy sa máme stretnúť?“
„Podvečer.“
„Až? Tak to sa nemusíme ponáhľať. Stačí, keď vyrazíme pred obedom. To už bude dosť rušná premávka,“ potuteľne sa usmial na brata.
„Hej, to bude,“ vrátil úškrn Dean.

Colin Gerety sa pomrvil na sedadle. Sledovačky z duše neznášal, najmä keď musel sedieť v nevykúrenom aute a vonku mrholilo. Skurvená zima, skurvený dážď, skurvení Winchestrovci!
Tesnejšie si pritiahol bundu, vrchnáčik termosky naplnil vlažnou kávou. Usrkol a z nedostatku inej činnosti si nostalgicky zaspomínal. Prvýkrát počul o Johnovi Winchestrovi, keď bol ešte ucho zelené. Po svojom prvom stretnutí s ľudožravou strigou a lovcami, ktorí ju poslali do horúceho pekla. Našťastie, skôr ako vypustila z Colinových žíl surovinu nevyhnute potrebnú na výrobu jej obľúbených krvavničiek. John patril ku starej škole, ako Rufus, Bobby Singer či Philip Morris. Boli dobrí, fakt veľmi dobrí. Ich šikovnosť dokazoval najmä fakt, že sa dožili takmer dôchodkového veku. A v tom bol ten problém. Tí chlapi možno sa možno stali legendami, ale už patrili do starého železa. Vysielačka na sedadle spolujazdca zachrčala.
„Sedím pred motelom. Nie, v noci nemali žiadnu návštevu,“ podal hlásenie.
Z ďalších atmosferických porúch ledva vylúštil slová.
„Hej, stále sú v izbe. Ešte nevyliezli. Môžeš sa spoľahnúť, dám vedieť, keď sa pohnú, aby si ich mohol prebrať. Už sa teším do postele.“
Vysielačka spýtavo zachrapčala.
„Ani náhodou. Nastavil som ti frekvenciu lokátora na mobil. Ja dokončím hliadku a idem spať. Áno, pokojne ti prenechám tú česť, celý deň sa vláčiť za tými kreténmi.“ Ukončil spojenie a položil vysielačku na vedľajšie sedadlo.
Hej, svet patrí mladšej generácii. Generácii, ktorá sa spolieha viac na techniku ako na mágiu. Prečo by mal dôverovať ošemetnému vyhľadávaciemu kúzlu, keď môže použiť lokátor s dlhým dosahom? Malá čierna škatuľka, umiestnená na správnom mieste, ho o pohybe Winchestrovcov informovala lepšie ako kŕdeľ čarodejníc na metlách. Aj keď pri rýchlosti, akou sa tí dvaja presúvali, by tie strigy museli mať minimálne vysávače s príkonom sedemsto kilowattov. Uškrnul sa pri spomienke na kreslenú rozprávku, ktorú pozerala jeho dcéra, keď naposledy odchádzal z domu. Niečo s Tomom, Jerrym a čarodejnicou na vysávači. Kedy to bolo? Dva týždne? Tri? Prekliati Winchestrovci! Vláči sa za nimi už celú večnosť. Mohol by o nich napísať román. Hlavná postava Sam Winchester, mozog dvojice, sčítaný, vzdelaný, kultivovaný. Prívrženec zdravej stravy a striedmej konzumácie alkoholu. Neznáša hrubé vyjadrovanie, násilie a obložené žemle. Vedľajšia postava Dean Winchester. Príležitostný alkoholik so sklonom k zbytočnému násiliu s inteligenciou lúčneho koníka. Hlavný záporák Irvin de Witt, čarodej s charizmou filmovej hviezdy a účinnosťou zbrane hromadného ničenia. Oblúznil bratov, obaja mu zobú z ruky. Možno ich ani nemusel začarovať, bratia Winchestrovci sa svojmu otcovi nemohli rovnať. Takých truľkov by oblafol hocikto. Vláči sa za nimi už celú večnosť a oni si ho ani nevšimli. Vraj profesionálny lovci! Dve samoľúbe decká sú to a nie...
„No konečne!“
Z motelovej izby vyšli sledované objekty. Dean hodil cestovné tašky do kufra Impaly, Sam sa s ruksakom v náručí usadil na miesto spolujazdca. Kým sa starší Winchester posadil za volant, roztiahol mapu a strčil ju bratovi pod nos. Lovci sa poradili a čierna Impala vyrazila. S poriadnym odpichom, kamienky lietali na všetky strany ako v akčnom filme. Colin počkal, kým sa prach usadí a vysielačkou ohlásil odchod sledovaných z motelu. Povystieral si stuhnutý chrbát a natiahol sa za termoskou s kávou. Nádoba bola podozrivo ľahká, pri potrasení sa neozvalo žiadne špliechanie. Zanadával a naštartoval. V obchode na pumpe určite budú mať uvarenú čerstvú a záchody tam tiež majú čisté. Močový mechúr pripomenul, že obličky v noci nezaháľali.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   08.08.16 7:54

aceras1: Skvelé čítanie , ktoré si žiada len jednu vec...a to pokračovanie.
Dúfam, že Winchestrovci to svorke lovcov čarodejníc poriadne spočítajú. Je úplne jasné, že takéto bezbožné podceňovanie nemôže zostať bez náležitého potrestania a "lúčny koník so slušniakom" im predvedú, že nie sú žiadni truľkovia .
Prepáč, som trochu krvilačná a to, že bratia svorku prekukli mi nestačí. Potrebujem, aby tiekla krv, tak za džbánik by mi stačilo.
V každom prípade som veľmi zvedavá a teším sa na ďalší Tvoj kúsok.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.08.16 12:31

adrusik - normálne mi naháňaš strach! 703 Trochu krvi sa v dnešnom kúsku nájde, za džbánik to nie je, ale dúfam, že nebudeš sklamaná. fish
Ďakujem za Tvoj záujem ako aj za vyjadrenie spravodlivého rozhorčenia. Wink

------------------

Spokojný, po návšteve toalety, s plnou termoskou a nákupom, sa vrátil k autu. Zložil raňajky do auta, naštartoval, zívol. Viac ako kalórie potreboval spánok. Pohol sa a zanadával. Výjazd z parkoviska zablokoval náklaďák s prasknutou pneumatikou. Vodič pri oprave defektu očividne nemienil prekonať platný rekord, zapálil si cigaretu a pokojne rozjímal nad situáciou. Colin sa nadávajúc poobzeral. Keby obišiel budovu, mohol by odísť výjazdom z pumpy. Pridal plyn, opatrne prešiel cez deliaci trávnatý pruh a zamieril poza obchod na cestu. Z užasnutých pohľadov ostatných uviaznutých vodičov si nerobil ťažkú hlavu. Ak sa im chce čakať, prosím, na neho sa teší posteľ. Natiahol sa pre čokoládovú tyčinku, zubami roztrhol obal a odhryzol si poriadny kus. Vzápätí si skoro čokoládu vypľul na nohavice, mimovoľne znížil rýchlosť. Za obchodom stála čierna Impala. Nepotreboval ani skontrolovať poznávaciu značku. Po týždňoch sledovania by toto auto spoznal aj o polnoci. Odhodil zvyšok tyčinky a chmatol po telefóne. To nie možné, podľa lokátora bratia Winchestrovci plnou rýchlosťou uháňajú na juh! Pridal plyn, šomrúc jednu nadávku za druhou, vyšiel na cestu. Winchestrovci teda nie sú úplní tupci. Našli lokátor a pripevnili ho na nejaké auto, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou mierilo opačným smerom. Keby ten blbec na parkovisku nechytil defekt, bez stopy by sa vyparili. Po pár metroch jazdy zašiel na krajnicu a zastal, predstierajúc poruchu. Na mobile navolil šéfove číslo. Príjemný ženský hlas oznámil, že volané číslo je dočasne mimo dosah. Schytil vysielačku, drviac nadávky medzi zubami. Podľa kontrolky bola vzdialenosť priveľká na nadviazanie kontaktu. Čo teraz? Prehrabol si rednúce vlasy. No, existuje len jedna správna možnosť. Pôjde za Winchestrovcami. Nemôžu si dovoliť stratiť jedinú stopu, ktorú s takou námahou vypátrali. Ešteže naplnil termosku čerstvou kávou. Keď veľké čierne auto s Deanom Winchesterom za volantom prešlo okolo, zaradil sa do toho istého prúdu.
Sledoval Chevrolet na sever. Opustili diaľnicu výjazdom na cestu prvej triedy, ktorú vystriedala vedľajšia cesta vedúca do kopcov. Po desiaty raz chytil mobil, zaváhal a navolil číslo. Vydýchol si, keď sa ozval vyzváňací tón.
„Čo je?“ ozvala sa Sana podráždene.
„Problém,“ odpovedal krátko.
„Aký?“
„Idete zlým smerom.“ Počkal, kým utíchne recitál nadávok, pri ktorom sa postupne vystriedali všetci cestujúci, a pokračoval. „Winchestrovci našli lokátor a prehodili ho na iné auto. Idú na sever, som im v pätách.“
„Prečo si nám nedal vedieť skôr? Skoro hodinu ideme na juh!“
„Vysielačka je mimo dosah a Ossymu som volal už aspoň stokrát! Prečo má vypnutý mobil?“
Nedostal odpoveď, ale zmätený ruch na druhej strane bol výrečný sám o sebe. Rýchla kontrola zmieneného aparátu ukázala, že Ossy trestuhodne zanedbal údržbu svojho telefónu, najmä nabíjanie.
„Dobrá práca, Colin,“ zahučalo z mobilu. Malý mužík sa hrdo narovnal, šéf pochvaly nerozdával zadarmo. „Kde si?“
Nadiktoval smer a názov posledného mestečka, okolo ktorého prešli. Vypočul si inštrukcie, sledovať, držať sa z dohľadu a nezasahovať, kým nedorazia posily a s úškrnom zvesil. Nemusia mu prízvukovať, že sa má držať Winchestrovcov. Bude ich sledovať ako tieň.

Vedľajšia cesta sa zmenila na poľnú, ktorá bola sotva viac spevnený okraj poľa. Upravené krajnice nahradilo riedke krovie a suché stonky vlaňajšej trávy. Lúka na pravej strane plynulo prešla do lesa. Polia vľavo po niekoľkoročnej námahe vyprodukovali džungľu pre trpaslíkov z buriny. Náznak cesty veľkým oblúkom zahol doľava. Napriek očakávaniu, stopy po pneumatikách Chevroletu viedli rovno, hlbšie do lesa. Zastal a vytiahol autoatlas. Po porade s mapou zmätene pozrel na les. Cesta, ak sa tak dajú nazvať dve plytké koľaje, pokračovala ďalej ešte pár kilometrov a končila uprostred divočiny.
Čo môžu hľadať dvaja lovci v hlbokom lese proti noci? Po krátkom zamyslení usúdil, že ponuka možností je dosť pestrá. Jedno je však isté, nech Winchestrovci plánovali hocičo, museli vrátiť touto istou cestou späť. Chevrolet Impala predsa nie je terénne vozidlo. Mal príkaz držať sa z dohľadu. Ak pôjde ďalej, bratia si ho určite všimnú. Bude lepšie, ak zostane tu. Samozrejme, nie uprostred cesty. Naštartoval a prešiel pár metrov. Spoza ostrej zákruty sa vynoril farmársky dom. Colin mimovoľne pokrútil hlavou, divné miesto na stavbu domu, starý dom stál pod previsnutou skalou ako pod obrovským dáždnikom, no nemal čas obzerať sa, musel obrátiť auto. Zmena smeru o stoosemdesiat stupňov si na úzkej ceste vyžiadala všetky jeho šoférske skúsenosti. Podľa vytlačených stôp po pneumatikách, ošarpaná stavba nebola tak opustená, ako sa zdalo na prvý pohľad, aj keď okolie nebolo udržiavané. Drevené okenice boli pozatvárané, z komína sa nedymilo. Majiteľ pravdepodobne nebol doma. Tým lepšie, aspoň sa nikto nebude zaujímať o osamelé auto, stojace na príjazdovej ceste. Colin sa pohodlnejšie usadil, rozhodnutý počkať na zásahový tím alebo na vracajúcich sa lovcov, podľa toho, kto príde skôr.

Zabúchanie na strechu auta zaznelo nečakanie, od prekvapenia nadskočil a udrel sa o volant. Sťahujúc okienko, horúčkovito vymýšľal výhovorku, ktorou by zmiatol Winchestrovcov. Aspoň trochu. Neprišiel na nič použiteľné, a tak si celkom vydýchol, keď vystrčil hlavu z okienka. Ten chlap vonku nebol Sam Winchester, aj keď do dvoch metrov mu veľa nechýbalo.
„Dobrý deň. Nejaký problém?“ milo sa usmial z okienka.
Chlap niečo zamrmlal.
„Prosím? Nerozumel som vám. Môžete mi to zopakovať?“ vystrčil hlavu cez okno von.
Chlap namiesto odpovede natiahol ruku a chytil Colina za krk. Bez námahy, aj keď nie celkom bez ťažkostí, ho vytiahol z auta, dosť bezohľadne, zjavne mu nezáležalo či pri transporte vodič nepríde o nejaké časti tela. Zaskočený lovec čarodejníc sa zmohol len na zajačanie, keď ho neznámy obor pasíroval cez otvor, ktorý nebol primárne určený na vystupovanie. Náraz na tvrdú zem Colinovi vyrazil dych. Jeho posledná myšlienka, než ho obrovská päsť úderom do tváre zbavila vedomia, bolo dosť ublížené: „Veď som nič také nepovedal!“

*****

„Tak sme došli, stará mama,“ vyhlásil Dean a vypol motor. „Ďalej pešo.“
„V tomto blate?“ znechutene nadvihol obočie spolujazdec.
Dvojica koľají pokračovala súvislým radom výmoľov, prekladaných blatom a spadnutými konármi.
„Baby sa ďalej nedostane,“ starší Winchester otvoril dvere a zanadával pri pohľade na vlhkú hlinu všade naokolo. Špičkou topánky opatrne vyskúšal konzistenciu podložia, blato labužnícky zamľaskalo. Vtiahol nohu dnu, dôkladne si obzrel terén pred autom a rozhodne vystúpil. Okamžite sa prepadol o dva centimetre nižšie. Polohlasne nadávajúc obišiel auto a vytiahol z kufra ošúchaný vak.
„Na čo čakáš?!“ okríkol brata, stále sediaceho v aute.
„Počuj, Dean, nemohol by si predsa len skúsiť potiahnuť ešte pár metrov? Vidím čerstvé odtlačky kolies. Nedávno tadiaľto určite prešlo auto.“
„To je možné, ale Baby ďalej nepôjde. Ak tu niekde zapadneme, tak sa odtiaľto nevyhrabeme ani do súdneho dňa. Vystupovať, brácho, ďalej ideme po svojich.“
Sam so vzdychom vystúpil. Na každú topánku sa mu okamžite prilepil asi kilogram blata. Chytil batoh, ktorý mu hodil brata a zúfalou mimikou sa snažil signalizovať, že okolité podmienky pokladá za absolútne nevhodné na turistiku. Starší Winchester s kamennou tvárou ignoroval bratove grimasy, upravil si vak na ramene a vyrazil po okraji bahnitej cesty. Sam zaváhal, ale vykročil v bratových stopách. Po pätnástich minútach pochodu dorazili k Jeepu, oblepenému bahnom. Na streche by mohli bez väčšej námahy založiť hriadku koreňovej zeleniny. Dean sa otočil k zachmúrenému bratovi a významne zdvihol obočie. Sam odpovedal úškrnom, odovzdaným. Samozrejme, Dean by radšej išiel pešo desať míľ, aj bez zásobnej čokolády, akoby mal dostať Impalu do takého stavu. Šoférovi Jeppu trocha blata zrejme nevadila, sedel za volantom a čítal. Podľa hrúbky knihy, mal o zábavu postarané najmenej do jesennej rovnodennosti. Dean natiahol ruku, aby zaklopal na sklo. Pri pohľade na vrstvu blata na skle zase stiahol ruku späť. Irvina upútal pohyb pri aute, pootvoril dvere.
„Zdravím.“
Starší Winchester nemal náladu na výmenu zdvorilostí. „Keby som vedel, že nás vylákaš doprostred bahenného kúpeľa pod holým nebom, tak nás sem nedostaneš.“
„Preto som poslal len súradnice.“
„Do čerta s tebou,“ Dean nadhodil vak na ramene. „Čítal si najnovšie správy?“ Nepočkal, kým čarodej pokrúti hlavou a pokračoval: „Pred obedom našli ďalšieho skameneného, v malom mestečku na západnom pobreží. Sam cestou sem vygúglil pár podrobností. Podľa štýlu práce je to určite Merlin. Dúfam, že máš dobrý plán ako toho hajzla stiahneme z obehu.“
„To je zlá správa. Ak správne počítam, Merlin má k dispozícii energiu zo štyroch ulúpených duší. Možno z viacerých, z prípadov, o ktorých sme sa nedozvedeli. S takým množstvom energie môže vytvoriť veľmi nepríjemné kúzla.“
„Úžasné,“ kyslo okomentoval informáciu Dean. „Máš ešte nejaké ďalšie dobré správy?“ sarkasticky zazrel na felčiara. „Máš. Nie, nehovor mi to,“ otočil sa k lesu. Po pár okamihov sa obrátil späť. „Tak to už vysyp!“
„Prezrel som Lexikon a našiel som kúzlo, ktoré vyžaduje použitie vody z Léthé, balzamovaných vnútorností nenarodeného dieťaťa, havajskú lesnú ružu a pár ďalších ingrediencií. To kúzlo sa používa na absolútne ovládnutie osobnosti, magický výplach mozgu. Objekt celkom stratí vlastnú vôľu, žije, len aby slúžil svojmu tvorcovi.“
„Úžasné.“ Deanovým tónom by sa dali rezať dosky.
„Čím sa dá kúzlo zvrátiť?“ zaujímalo Sama.
„Podľa odbornej literatúry ničím. Poškodenie mozgu je trvalé. Objekt plní pánove rozkazy až do sebazničenia.“
„Takže, nechajte ma, nech zhrniem situáciu. My traja sa chystáme napadnúť bosoráka, ktorý zabíja ľudí, aby im mohol kúzlom ukradnúť dušu a vlastní smrteľne jedovatého baziliška, pomocou ktorého po sebe zahladzuje stopy. Duše používa ako príručné jadrové elektrárne na výrobu čertovín podľa vlastného výberu a kedykoľvek nás môže zmeniť na zombie. Na niečo som zabudol? Aha, a dnes ani nemusí byť doma, pretože v noci zabil nejakého náhodného opilca na západnom pobreží.“
„To sa nám môže celkom hodiť,“ mienil Sam. „Prezrieme dom, nájdeme baziliška a iné potencionálne zbrane, počkáme na Merlina a pohodlne ho...,“ rukou naznačil rýchly úchop.
„No, to asi nebude celkom jednoduché,“ mienil odborník. „S množstvom energie, ktorú získal z ukradnutých duší, si môže dovoliť používať náročné kúzla, prenos v priestore, napríklad.“
„Fakt úžasné! Takže, keď tam na neho vletíme, tak skočí do príručnej červej diery a my utrieme hubu.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba.
„Potrebujeme pomoc,“ dôrazne vyhlásil Sam.
„Nie, zvládneme to aj bez...“
„Dean! Potrebujeme pomoc!“
„Dobre!“ Dean zavrel oči. „Castiel, potrebujeme tvoju pomoc. Hodilo by sa, keby si sa hneď ukázal.“
Zjavenie anjela sprevádzal šuchot obrovských krídel. Bratia Winchestrovci si na nevyhnutný zvukový efekt už dávno zvykli, no prekvapil ich výraz v Castielovej tvári. Inokedy zdržanlivý anjel vyvalil oči.
„Konečne som ťa našiel.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba, na anjela, na seba. Výmena pohľadov nepomohla, nechápali. Castielova poznámka totiž patrila Irvinovi.
„Daj mi kľúč od Poslednej váhy!“ Castiel natiahol ruku.
„Nie.“
Castiel očervenel. Od posledného stretnutia s bratmi utrpelo povestné anjelské sebaovládanie poriadne trhliny.
„Čo je Posledná váha?“ zamiešal sa Sam v snahe zmenšiť napätie.
Castiel ani Irvin nevenovali otázke pozornosť. Stáli proti sebe ako duelanti pripravení na súboj.
„Vezmem si ho sám a s ním aj tvoj život,“ oznámil anjel rozrušene.
Dean sykavo vtiahol do seba vzduch, no nestačil protestovať.
„Prajem ti veľa šťastia. Zložil som kľúč a zmenil som ho opäť na verbálne kúzlo. Uložil som ho na zabezpečené úložisko, opatrené poistkou. Mojou životnou poistkou. Do jednej hodiny po mojej smrti bude kúzlo voľne dostupné na webe. Spolu s tebou bude mať kľúč... odhadom... asi tak jedna miliarda ľudí. Prvý deň. Crowley a nepočítané množstvo nadprirodzených bytostí samozrejme tiež. Mňa zabiť môžeš, ale dokážeš zneškodniť celý internet? Vieš na koľkých serveroch je kúzlo uložené? Vieš, kde sú tie servery?“
Za iných okolností by Castiel svojím zmäteným výrazom vyvolal súcit. Dnes nie.
„Čo je Posledná váha?“ zopakoval Sam otázku. Podstatne dôraznejšie.
„Vy neviete čo je Posledná váha?“ nadvihol obočie Irvin.
Bratia Winchestrovci pozreli na seba a svorne pokrútili hlavami.
„A viete aspoň kto sú Smrtky a čo robia?“
„Hej, pár Smrtiek sme už stretli,“ uškrnul sa Dean. „Vrátane hlavného šéfa. Odvádzajú duše nebožtíkov do Neba alebo do Pekla.“
„Každému podľa jeho zásluh,“ pridal sa Sam.
„To vám povedala Smrtka?“
„Nie,“ Dean mykol plecom. „Smrtky nikdy nehovoria, kam nebožtíka odvedú. Ale... kde inde môžu duše skončiť? Voľba je jasná. Dával si drobné na charitu, ideš hore. Kopal si do susedovej mačky, máš smolu,“ otočil palec k zemi.
„Smrtky nerozhodujú, kam ktorá duša pôjde,“ ľadovým hlasom poučil lovcov Castiel. „To je práca Poslednej váhy. Smrtka vyzdvihne dušu a odvedie ju k Poslednej váhe, ktorá zváži všetky činy, pohnútky, predsavzatia.... celý ľudský život a podľa pomeru dobra a zla, ktoré sa počas života v duši nazbierali, rozhodne, kam duša patrí. Boh Poslednú váhu stvoril po smrti prvého človeka a odo dňa jej stvorenia až do súčasnosti má pôvodné nastavenie. Stvoriteľ presne zadefinoval, čo je dobré a čo je zlé, ktoré hriechy a koľko je možné odpustiť a ktoré už nie. Keď svoju prácu ukončil, vzal kľúč, ktorým váhu nastavil, rozlomil ho na tri časti. Doslova, pretože svojmu kúzlu dal fyzickú podobu. Jednu časť ukryl v Pekle, jednu v Nebi a jednu na Zemi, aby nikto nemohol manipulovať s nastavením Poslednej váhy. Pretože...“
„Zmenou nastavenia by mohol poslať spravodlivých do Pekla alebo vrahov do Raja,“ dokončil vetu Sam. So zdesením v hlase. „Ty máš kľúč od Poslednej váhy?“ pozrel na Irvina s väčšou úctou.
„Áno.“
„Celý?“
„Áno.“
„Ako, keď...“
„Stretol som anjela, ktorý rozpredáva nebeské zásoby a bol ochotný vymeniť nepotrebný kúsok artefaktu neznámeho určenia za pár dávok prípravku na posilnenie potencie. Druhú časť som získal zo skladiska kuriozít v Pekle a kúsok, ktorý opatrovali Sálehovci, bol posledný, ktorý mi chýbal.“
„Na čo anjel potrebuje Viagru?“ zaujímalo Deana.
„Ako vyzeral?“ spýtal sa zároveň Sam.
„Špinavý blondiak, priemerná postava, arogantný. Spomínal nejakú sopranistku.“
„Balthazár,“ pozreli bratia na seba.
„Ten hajzel,“ uškrnul sa Dean. „To sa na neho podobá.“
„Áno, Balthazar mi prezradil, že časť Posledného kľúča predal čarodejovi. Nemohol som ťa nájsť kvôli tvojmu ochrannému kúzlu. Až do dnešného dňa. Ihneď mi odovzdaj kľúč, lebo inak ťa vymažem z povrchu zemského.“ Výraz anjelovej tváre nenechával na pochybách, že svoju hrozbu myslí vážne.
„A potom čo? Ak okamžite nezničíš celosvetovú internetovú sieť, kúzlo sa uvoľní na web. Čo sa stane, keď každý, kto kúzlo nájde, ho bude chcieť aj vyskúšať?“ spýtal sa ticho Sam. „Koľko asi vydrží tvoje nastavenie, keď sa kľúča zmocní aj Crowley? Alebo Rafael?“
„No, kamoš, touto cestou viac duší nezískaš,“ upozornil anjela vážne Dean.
Castiel pohol ústami, akoby chcel niečo povedať. Prebehol pohľadom po tvárach priateľov, ktorých zradil. Nenašiel v nich ani náznak pochopenia či súcitu. S nahnevaným výrazom zmizol.
„Ten váš anjel,“ poznamenal Irvin po chvíli do ticha, „by potreboval behaviorálnu terapiu.“
„Nie, potreboval by poriadny preplesk, aby sa spamätal,“ opravil ho Dean.
„Hej, možno,“ súhlasil vyšší lovec. „Ale my sme teraz bez podpory.“
„Musíme to zvládnuť sami,“ nadhodil si Dean vak na pleci.
„Dean...“
„Pretože ak nie, tak bude Merlin pokračovať vo výrobe záhradných trpaslíkov.“
Sam zaťal zuby, tento argument nedokázal vyvrátiť. Zbytočne si napravil batoh a nasledoval brata.

******

„Myslel som, že to bude ťažšie,“ pridusene vyhlásil Dean, keď stisol kľučku zadného vchodu starého farmárskeho domu, stojaceho vedľa neobrobeného poľa. Dvere sa poslušne otvorili.
„Pšt,“ zahriakol ho brat, kontrolujúci okolie s pištoľou v ruke.
Starší lovec odložil do vrecka puzdro so šperhákmi, vytiahol zbraň a pridal sa k tieňom vo vnútri schátranej budovy. Sam ešte raz preletel pohľadom úzky zadný dvor a zdráhavo nasledoval brata a Irvina. Vlámanie do Merlinovho úkrytu bolo skutočne jednoduché. Až príliš.

Pán domu sa pri lovcovej poznámke uškrnul. Dobrú pascu si myši všimnú až keď sklapne. A táto pasca je excelentná. Urobená priamo na mieru.
„Vďaka nášmu krátkodobému priateľovi sme sa návštevu dobre pripravili,“ letmo pozrel do kúta na Colinovu mŕtvolu, ktorá si podržala prekvapeno-ublížený výraz, ako keby sa lovec čarodejníc aj po smrti sťažoval na neférovú hru. „Nemal som síce veľa času, ale musím sám seba pochváliť, využil som ho dobre. Každú minútu. Naši budúci priatelia teraz prehľadajú prízemie, zájdu na poschodie a potom objavia návnadu. Šťavnatú, lákavú návnadu, ktorej neodolajú.“ Pritiahol si stoličku a pohodlne sa usadil. Na veľkom zrkadle na stene Dean bratovi ukázal dvere naľavo, Irvinovi napravo a sám si vzal na starosť poschodie.
„No čo som hovoril,“ Merlin sa oboma dlaňami plesol po stehnách. „No, nie som dobrý?“ pozrel na muža stojaceho pri stene. „No, nie som dobrý, Stan?“ zopakoval otázku ostrým tónom.
Muž pri stene, tridsiatnik, oblečený do ošúchaného turistického výstroja, na priamu otázku odpovedal bez zmeny postoja a výrazu tváre. „Pán je dobrý.“
Obraz na zrkadle sa roztrojil, ako kúzlo sledovalo troch votrelcov pri pohybe po dome.
„Pasca je nastražená, návnada čaká. Páni, poponáhľajte sa trochu!“ povzbudzoval votrelcov domáci pán. „Nemám na vás celý deň!“

Dean, schádzajúci po schodoch pozrel na brata. Sam pokrútil hlavou, Irvin na spýtavý pohľad taktiež odpovedal záporným posunkom. Nič. V celom dome nenašli známky pobytu ničoho väčšieho ako myš.
„Niečo tu musí byť,“ starší lovec zaťal zuby, odhodlaný zopakovať prehliadku.
„Hej, niečo som si všimol,“ prisvedčil Sam s pohľadom upretým na dlážku. „Prach. Všetko je zaprášené,“ voľnou rukou ukázal do izby, kde boli zreteľne vidieť odtlačky jeho topánok, „ale chodba je čistá. Ako keby niekto...“
„Chcel zakryť stopy,“ prikývol Dean. „V priestore medzi zadným a predným vchodom.“
„Prezreli sme každú miestnosť,“ skonštatoval Irvin.
„Každú nie,“ namietol Sam. „Neprezreli sme pivnicu,“ otvoril dvere farby dreveného obloženia chodby. Z úzkeho schodiska dýchol chlad a vlhkosť.
Dean zamrvil plecami a pokúsil sa pretlačiť okolo brata dnu.
„Kam sa hrabeš?“ chytil brata za plece Sam. „Ja idem prvý.“
„Tak to v žiadnom prípade,“ vzkypel starší Winchester.
„Dean...,“ začal mladší lovec a hneď aj skončil. Čarodej využil bratskú výmenu názorov, vytiahol baterku a schádzal do tmy.
„Do čerta,“ precedil Dean vytiahol vlastný lampáš a svetlom ohmatal priestor pred sebou. Schodisko sa po desiatich stupňoch lomilo, ďalšia časť sa strácala v tme. Nespokojne mykol hlavou a s bratom za chrbtom vykročil.
Nejasnú siluetu na konci plošiny, ktorá delila schodisko na dve časti zbadali všetci traja naraz. Svetlá lampášov vytiahli z tmy nízku postavu pripútanú reťazou o stenu. Väzeň viac visel za spútané zápästia ako stál na vlastných nohách.
„Preboha,“ vzdychol Sam.
Postava, príliš malá na dospelého človeka, sa otočila za zvukom. Dievčatko, možno deväť – desať ročné, s opuchnutou tvárou pokrytou podliatinami, ústami prelepenými lepiacou páskou a krvou na svetlom tričku.
Všetci traja sa pohli pomôcť. Komplikovaný symbol nakreslený na nízkom strope si nevšimol ani jeden, kým nezažiaril prenikavým belasým svetlom.

„Pasca sklapla,“ spokojne sa usmial Merlin a pohojdal sa na stoličke.

Treštiaca hlava, pachuť kovu v ústach a žalúdok v hrdle. Príznaky zasiahnutia kúzlom a úderu do hlavy. Irvin pritlačil ruku k miestu, ktoré sa ozývalo najhlasnejšie, teplá tekutina na zátylku určite farbila na červeno. Aj tak skontroloval prsty. Krv. Poobzeral sa. Ďalšia zlá správa: v každom smere kazili výhľad mreže. Klietka?!

Sam kýchol až mu nadskočila hlava a s tupým zadunením dopadla na svetlé parkety pokryté tenučkou vrstvou prachu. Aspoň toľko rozoznal vo svojom obmedzenom zornom poli. Ležal doluznačky na podlahe. Opatrne sa pohol. Okrem tupej bolesti v hlave nezistil žiadne ďalšie poškodenie organizmu. Pokúsil sa kľaknúť. Nič vo vnútri neprotestovalo a, čo ho potešilo viac, žiadny protest sa neozval ani z bezprostredného okolia. Postavil sa, s otvorenými ústami. Pomerne veľká miestnosť bola zariadená dosť stroho. Stôl, pár stoličiek, luster a stovky, nie, skôr tisícky kníh, ktorými boli obložené steny od podlahy až po strop bez jedinej medzery. Miestnosť nemala žiadne okná ani dvere. Bol uväznený. V knižnici?!

Prebrala ho vlhkosť prenikajúca odevom až na kožu. Vo svetle jedinej žiarovky, visiacej zo stropu, rozoznal na hrubo omietnuté steny, podlahu z nehoblovaných dosák a dvere na opačnej strane pivnice. Dean vzdychol a posadil sa. Od východu ho delilo pár metrov priestoru a traja drevorubači v pohotovostnom postoji. Traja?!

„Sú takí predvídateľní,“ vzdychol Merlin, hojdajúc sa na stoličke. „Priznám sa, od lovcov som čakal viac. Trochu viac invencie, predstavivosti. Ale to je moja chyba. Hľadám u iných moje vlastnosti, inteligenciu, tvorivosť, rozhodnosť, a vždy sa sklamem. Život nie je hračka. Je to reťaz trpkých sklamaní, najmä ak hľadám niekoho na mojej úrovni.“ Z misy si nabral hrsť pukancov. „Milujem tieto priame prenosy, Stan. Najmä ak sú kvalitne zrežírované. Náš predčasne zosnulý priateľ mi o našich hosťoch dosť povedal. Bratia Winchestrovci, lovci, dobre zohraté duo. Jeden myslí a druhý koná. Myslím, že pre našu malú domácnosť budú prínosom. Mám veľkú spotrebu služobníctva. Bez urážky, Stan, ale vy turisti tak málo vydržíte. Každého polroka aby som zháňal nových sluhov. To lákanie okoloidúcich na zúfalé výkriky, znehybňovanie, príprava elixíru a zaklínanie je tak únavné. A kvôli čomu? Kvôli pracovnej sile použiteľnej len pár mesiacov?“
Muž pri stene sa nepohol, počúval pánov monológ s emočnou škálou dubového klátu.
„Stan, na tvojom vyjadrovaní už vôbec nepoznať, že si vyštudoval dve univerzity. Vôbec si nevychutnávaš priamy prenos! No, asi máš pravdu, bez komentára to nie je ono. Takže, na obraze celkom vľavo je Doktor. Ty nevieš kto to je? Ale no tak, Stan. Nemôžeš byť taký ignorant. Každý v našom fachu vie, kto je Doktor. Stúpajúca hviezdička na temnom nebi mágie. Ochranca slabých, uzdravuje chorých, pomáha menej nadaným a zbiera slávu. Ešte pred tromi rokmi o ňom nikto nepočul a teraz ho má každý plné ústa. Mimoriadne schopný, sa o ňom hovorí. Poznáš ma, nie som náchylný veriť rečiam. Oprávnene, na tom šarlatánovi nie je nič mimoriadne. Sadol mi na lep ako hlúpy vtáčik a teraz sedí v klietke. Môj bývalý majster ju získal počas jeden z ciest do Európy. Vraj takúto istú použila Nimue na ovládnutie môjho menovca Merlina. Obrala ho o všetku silu a uväznila mimo priestor a čas, v medzere medzi dimenziami. Samozrejme, majster tejto bájke neveril. Teda, až kým sám nepresvedčil, že sa z klietky nedostane.“ Komentátor sa odmlčal, kým spracoval dávku pukancov.
„Niekde som čítal, že Faradayova klietka je navrhnutá tak, aby ochránila objekt vnútri pred úderom blesku. Táto je urobená tak, aby zabránila objektu vnútri metať blesky von.“ Merlin sa zasmial vlastnému vtipu. „Stan, povedal som vtip. Zasmej sa!“
„Ha-ha.“
„Dokonalý klepec na čarodeja. Nedá sa otvoriť, kým má zavretý čarodej čo i len kvapku čarodejnej moci. Žiadne kúzlo neprenikne von a klietka pomaly, ale iste, odčerpáva z objektu energiu, ak sa dotkne mreží, tak rýchlejšie. Po pár hodinách bude Doktor súhlasiť s každým návrhom, ktorý dostane. A ako prvú úlohu dostane čo, Stan? Presne! Vylepší náš elixír. Je fantastický, len má ešte svoje muchy,“ pozrel na Colinovo telo. „Našťastie, priviedol so sebou dva vhodné pokusné objekty. Lovci sú vhodnejší ako turisti, lepšie znášajú účinok mágie a dúfam, že po aplikácii elixíru vydržia dlhšie ako polroka,“ Merlin si nabral ďalšiu hrsť pukancov a pohojdal sa na stoličke.
„Asi si hovoríš, Stan, že zbytočne plytvám energiu a komplikované kúzla, keď by som všetkých troch mohol jednoducho hodiť do kobky a po dvoch dňoch hladovky napojiť elixírom. Tak ako teba.“
Muž pri stene neodpovedal. Nemyslel na nič, nedostal príkaz myslieť.
„No, títo traja... to je iný prípad. Lovci a čarodej. Kým ich zlomím, potrebujú malú lekciu v pokore. Pán de Witt sa musí poučiť, že nie je, určite nie je, taký dobrý mág ako si o sebe myslí. A lovci? Podľa nášho pred-chvíľou- zosnulého priateľa, jeden myslí a druhý koná. To som už spomínal, však? Tak ten vyšší, v strede, Sam Winchester, to je ten inteligentný. Zavrel som ho v izbe bez dverí. Aj keby rozmýšľal týždeň, odtiaľ sa nedostane. Naučí sa, že aj jeho inteligencia má hranice. Ten vpravo, Dean Winchester, výkonná sila, dostane výprask. Hlupáci sa najlepšie drezírujú pomocou bolesti. Zároveň ho môžem využiť ako názorný, vlastne počuteľný, príklad pre tých zvyšných dvoch.“
Stan žmurkol. Nie, nedal najavo svoj postoj k pánovmu plánu. Žmurkol, pretože žmurkanie je automatický fyziologický pohyb, ktorý zaisťuje, že očná buľva sa priveľmi nevysuší. Stál pri stene, pretože pán prikázal stáť a počúval pánovo rozprávanie, pretože pán prikázal počúvať. Zmysel rozprávania mu unikol. Pán neprikázal rozumieť.
Merlin sa zhúpol na stoličke, nabral si hrsť pukancov a nahlas sa rozosmial.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.08.16 19:18

aceras1: Tohle byla moc vyvedená část. lol! Jak se asi ti tři z toho teď dostanou. Jsem napnutá jako kšandy. Shocked Takové počtení to je něco pro mě, díky moc a pokračuj co nejdříve.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.08.16 7:06

aceras1: Pááni, to bolo teda pokračovanie. Horím nedočkavosťou čo bude ďalej... .
Dúfam, že Merlinovo čerpanie informácií od maxi - podceňujúceho Colina sa mu pomstí a vráti ako dobrý kopanec do ...  
Moja krvilačnosť je len trochu uspokojená  , ale keďže plne verím v tvoje spisovateľské schopnosti neobávam sa, že by nedošlo k jej naplneniu   .
Prosím pokračovanie čo najskôr
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.08.16 14:33

janča - ďakujem . Máš nejaký dôvod myslieť si, že sa tí traja z "toho" nejako dostanú? Dúfam, že Ti dlhodobé napätie neublížilo, pokračujem ASAP 703


adrusik - ďakujem . Dúfam, že Tvoje okolie malo dostatok vody k dispozícii a neutrpela si žiadne popáleniny Aj dnes pridávam trochu telesných tekutín na uspokojenie Tvojej "krvilačnosti". fish

----------------

Irvin sa pozviechal na kolená, postaviť sa nemohol, klietka bola príliš nízka. Takmer automaticky aktivoval svoju schopnosť, aby zahojil tržnú ranu na hlave. Na celom tele okamžite pocítil bodanie tisícoviek neviditeľných ihličiek. Spustil ruku a snažil sa ignorovať krv, tečúcu za golier. Strata hemoglobínu momentálne nepredstavovala hlavný problém. Vlastne, v momentálnej situácii bola päťcentimetrová diera v hlave zanedbateľná maličkosť. Práve sa preukazným spôsobom, experimentom na vlastnej osobe, presvedčil, že zariadenie, v ktorom je uväznený je skutočne artefakt, ktorého autorstvo sa pripisuje Nimue a hovorovo je nazývaná Merlinova, pretože čarodej kráľa Artuša bol prvou obeťou tohto zariadenia a... Do čerta s historickými úvahami! Merlinovu klietku predsa dobre pozná. Z vlastnej skúsenosti. Sigmund pobyt v nej považoval za mierny trest. Kúzlo, vložené do kovovej konštrukcie, bezpečne zadržalo každú bytosť, ktorá obsahovala mágiu. Kúzlo samé bolo udržiavané postupne a bolestivo odčerpávanou energiou z uväzneného. Po niekoľkých hodinách väznenia v Merlinovej klietke bol čarodej ochotný urobiť všetko, skutočne všetko, aby sa vyslobodil, pretože pocit, že stráca kvapku po kvapke silu, privádzal väzňa do šialenstva. V porovnaní s inými spôsobmi Sigmundových trestov.... mal asi pravdu. Irvin si pošúchal ramená. V miestnosti bolo síce chladno, ale viac ho mrazilo vedomie, že je uväznený. Zhlboka sa nadýchol, teraz si nemôže dovoliť klaustrofobický záchvat. Musí sa dostať von! Nanešťastie, existoval iba jeden spôsob a vonkoncom nepríjemný. Prehmatal si vrecká. Všetky veci, použiteľné ako zbraň boli preč. V puzdre pod bundou našiel náhradný zásobník do pištole. Prehliadajúci zrejme logicky usúdil, že zásobník bez strelnej zbrane je rovnako platný ako bicykel bez kolesa. Poťažkal ho v ruke. Na čo sa dá využiť pár dekagramov kovu?
Ako zásobník magickej energie, napríklad.
Čarovanie vo vnútri Merlinovej klietky je bolestivá záležitosť a keď skončil, mal prepotenú nielen košeľu. Utrel si pot z tváre a odložil zásobník, zmenený na improvizovaný rezervoár mágie, aspoň dúfal. Príjemnejšia časť plánu splnená. Na okamih zavrel oči a párkrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Natiahol ľavú ruku a zovrel mrežu. Bolesť bola o mnoho horšia ako si ju pamätal z pekla. Tak ako vtedy, urobil jedinú vec, ktorá ho mohla ochrániť. Stiahol sa do odľahlého kútika svojej mysle, do šťastnej spomienky, k manželke a deťom.
K manželke Fredericka Simmonsa a k jeho deťom.
Sústredil sa podrobnosti záhradnej slávnosti, na dym z grilu, na Fredove dobromyseľné doberanie, na Stevenove pokusy uchmatnúť dvojčatám fľašu piva. Kdesi tam vonku niekto kričal. Bolestne. Ignoroval ten zvuk, rovnako ako ignoroval vlastnú bolesť. Kým bol v klietke, nemohol nikomu pomôcť.
Bolesť ustala. Pomaly, prst po prste, uvoľnil ruku. Na dlani a na prstoch bola spálená takmer až na kosť. Ticho, bez varovania, sa časť klietky otvorila. Vyžmýkala väzňa všetko, čo mohla. Ďalší, prosím.

Merlinova stolička s klapnutím dopadla na všetky štyri nohy.
„To nie je možné! Z tej klietky sa predsa nikto nedostane?! Čo ten chlap urobil?“ komentoval dianie v Irvinovej cele až rozžuvané kúsky pukancov lietali po miestnosti.
Stan, stojaci pri stene, neodpovedal. Pán neprikázal odpovedať.
„Do čerta, ako sa dostal von?“ Merlin buchol päsťou do stola až misa s pukancami nadskočila. „Podcenil som ho. Trestuhodne som ho podcenil, alebo ten starý krám už nestojí sa nič! Hej, tak to bude. Ten odporný, starý krám sa posral. V tomto prekliatom dome už nič nefunguje! Najskôr portál a teraz aj klietka. Stan, choď a nájdi Reeda. Chcem, aby urobil toto....“

Trojnožky sa vyplazil z klietky, a potom ďalej, do bezpečnej vzdialenosti. Oprel sa o stenu a z puzdra vytiahol zásobník. Fakt, že Merlinova klietka je vo vzťahu k neživým magickým predmetom neúčinná, zistil len náhodou a do dnešného dňa ho považoval za kuriozitu bez praktického využitia. Uvoľnil magickú energiu, naviazanú na kov. Nebolo jej veľa, akurát tak na zahojenie zranení. Skontroloval ľavú ruku, popáleniny zmizli, ale prsty sa zreteľne triasli, vlastne celá ruka sa viditeľne chvela. Pravá tiež. Zaťal zuby a viac silou vôle ako svalov sa s pomocou steny postavil. Zhlboka sa nadýchol, odpútal sa od opory a jeho telo bez varovania odmietlo ďalšiu spoluprácu.

Sam sa postavil a musel sa oprieť o stôl, aby sa zase neposkladal na dlážku. Sila sa do roztrasených nôh vracala len pomaly. Prešacoval si vrecká. Všetky zbrane a užitočné veci boli preč, zostalo mu len pár drobností, zápalky v zadnom vrecku nohavíc, šatka prvej pomoci, balíček žuvačiek. Stále podopretý sa pomaly otočil. Knihy, všade samé knihy. Poukladané nielen podľa oblastí, ktorými sa zaoberali, od abolicionizmu, cez zväzky venované herpetofaune a pyrometamorfóze až po odborné pojednanie o žurnalistike, ale zároveň zoradené aj podľa mena autora. Chýbalo len jedno heslo. Mágia. Prečo? Prečo chýbajú práve knihy o mágii? Sú uložené niekde inde alebo... Alebo tu nie sú, pretože do miestnosti a von z miestnosti sa dá dostať len magickým spôsobom?
Nie, túto možnosť musí vylúčiť. Potriasol hlavou, a hneď ten nápad oľutoval. Miestnosť zavírila ako kúsok avokáda v mixéri. Zhlboka sa nadýchol a so zavretými očami počkal, kým závrat prejde. Trochu neisto, ale odhodlane začal skúmať svoje väzenie. Dlážka, staré parkety. Nábytok, nemoderný a opotrebovaný, ale použiteľný. Police, sériovo vyrábané, kovovo-drevená konštrukcia. Knihy, všeobecne dostupné tituly. Niektoré už staršie a ohmatané, možno z antikvariátu, žiadne vzácne vydanie. Námatkovo vytiahol z police Základy metafyziky mravov od Immanuela Kanta. Otvoril knihu, prečítal jednu stranu, zvyšok prelistoval. Vyzerala ako úplne obyčajná kniha, vrátil ju nazad. Takže, knižnica. V knižnici sú knihy, dobre. Ale ku knihám sa treba aj nejako dostať. Dvermi, zvyčajne. Kde sú dvere? Hocijaké dvere, obyčajné alebo malé alebo skryté. Ohmatal kovovú konštrukciu najbližšej police. Žiadna nerovnosť, ktorá by naznačovala existenciu ukrytého mechanizmu. Trpezlivo prezrel celú miestnosť, všetky police. Nenašiel žiadny náznak tajného vchodu. Posadil sa na stôl a zamyslel sa. Na základe miestnej obhliadky už nevylučoval predpoklad, že z knižnice sa môže dostať len magickým spôsobom. Čo teraz? Žiadne únikové kúzlo nepoznal a knihy o mágii sa v knižnici nenachádzali. Niekde v miestnosti sa musí nachádzať skrytý východ, ale nemá prostriedky na jeho objavenie. No čo už, ak dvere nemôže nájsť, musí si nejaké urobiť. Užitá architektúra nepatrila k odborom, ktorým sa podrobnejšie venoval, ale zopár informácii o stavbe domov pochytil. Každá stavba pozostávala z nosných stien a z tenších priečok. Hrúbka steny sa dala odhadnúť podľa zvuku. Skryté dvere tiež. Vstal, z najbližšej police vybral náruč kníh a opatrne ich položil na podlahu. Hánkami zaklopal na stenu za policou, odpovedala plným, hutným zvukom. Ďalšia tiež. Tá vedľa tak isto.
Až na posledných pár decimetrov preskúmal obvod miestnosti, už si bol takmer istý, že priečka za prírodnými vedami je tenšia ako ostatné. Zabúchal na stenu, ozvenu sa preplietla s nejakým zvukom z vonka. Nahnevane zadržal ruku pred ďalším zabúchaním. Ten zvuk... znel nejako povedome. Naklonil hlavu, aby lepšie počul. Výkrik sa ozval znovu, silnejší a plný bolesti. Sam zaťal obe päste. Ten hlas poznal.
„Dean! Dean!!“
Priskočil k prírodným vedám, schytil policu a jediným pohybom ju prevrátil na podlahu. Knihy sa rozleteli ako vydesené vtáky. Oboma päsťami udrel do steny, až omietka popraskala. A znova.

Traja rozložitý páni sa pohli takmer v tom istom okamihu ako on. Smerom k nemu a vôbec, ale vôbec, sa netvárili prívetivo. Dean sa stuhnuto postavil, a to bolo všetko čo stihol urobiť. Tá trojica s meravými tvárami vyžarovala bezprostredné, neosobné nebezpečenstvo, pripomínala valiaci sa ľadovec, padajúci strom, odbrzdený autobus. Prvému úderu sa uhol, ledva, druhý mu takmer vyrazil dych. Zaťal päsť a úder vrátil. Po osvedčenom Winchestrovskom pravom háku sa najbližší drevorubač zatackal. Vzniknutú medzeru okamžite zaplnili päste, udierajúce sa razantnosťou kováčskeho kladiva. Bránil sa, samozrejme, ale boli traja. Skončil na zemi, schúlený do klbka, aby si uchránil dôležité orgány. Najvyšší z trojice kopol. Ležiaci lovec postrehol kam je kopanec namierený, a pretočil sa na chrbát. Ťažká topánka narazila do bedra s takou silou až mu zacvakali zuby. Drevorubač sa znova rozohnal, lovec sa pretočil na bok a potiahol stojnú nohu útočníka. Chlap sa zvalil s uspokojivým zadunením, lenže aj jeho kolegovia mali nohy, ťažké topánky a chuť kopať. Po piatom kopanci Dean stratil chuť zhromažďovať štatistické údaje. Vnímal len bolesť a hviezdičky zjavujúce sa mu pred očami po každom údere, vydali by za slušný novoročný ohňostroj.
Pre tri časové pásma.
Nakoniec prestali. Podľa Deanovho názoru, príliš neskoro. Schúlený do klbka, pritisnutý ku stene, mohol len dúfať, že ich jednostranné okopávanie prestalo baviť. Sklamal sa. Veľká ruka ho chytila za členok a vytiahla z kúta. Všetky veľké aj malé telesné súčiastky zaprotestovali, vykríkol. Kým lapal dych a snažil sa zvládnuť bolesť, traja rabiáti sa huhlavo dohovárali. Snažil sa porozumieť, zbytočne. Zvuky, ktoré vydávali, nepripomínali poctivú angličtinu. Možno preto, že príjem audiosignálu rušilo hučanie v hlave. Na čom sa dohodli, zistil na rýchlo a na vlastnej koži. Prevrátili ho na chrbát, jeden mu prišliapol ľavé zápästie, druhý znehybnil nohy a tretí mu zlomil ukazovák na pravej ruke. Dvakrát. Nechcel kričať, skutočne nechcel, ale bolesť bola priveľká.
Prasknutie poslednej záprstnej kosti v Deanovej ruke sprevádzal zmučený ston, sotva hlasnejší než výdych. Muž, znehybňujúci ľavú lovcovu ruku sa zohol, chytil Deana za vlasy a otočil dobitú tvár k svetlu.
„Má dosť,“ prehodil ľahostajne.
Najvyšší drevorubač kývnutím hlavy súhlasil. Aj ďalej budú postupovať podľa pánovho rozkazu. Tretí z partie sa ťažko postavil, prešiel pár krokov a s rukou pritisnutou na narazené kríže otvoril padacie dvere z nahrubo opracovaných dosák. Spoločne niekoľkými kopancami dopravili dobité telo k diere v podlahe a o poschodie nižšie. Dean padol do tmy. Napriek zaužívanému stereotypu, táto tma bola pekelne tvrdá.

Zaškrípanie kľučky prinútilo Irvina otvoriť oči. Návšteva? Tak neskoro? To určite nebude slušný človek. Dvere sa otvorili a čarodej si mohol pogratulovať k skvelému odhadu. Vstupujúci muž sa podobal viac na skriňu ako na človeka. Čarodej sa pomaly postavil, ďalšie mdloby si momentálne nemohol dovoliť. Návštevník mal v ruke kus dreva, ktorý dvojčatá pri jednej príležitosti Irvinovi opísali ako viacúčelovú športovú pomôcku. Basebalová pálka sa totiž okrem odpaľovania loptičiek s úspechom používala aj na mrzačenie nesympatických osôb. No, pán s meravou tvárou asi nepatrí do Irvinovho fanklubu. K podobnému záveru dospeli aj Irvinove nadoobličky, adrenalín zaplavil telo ako povodeň. čarodejove srdce sa rozbúchalo, zreničky rozšírili, pečeň zvýšila dodávku energie. Telo sa pripravilo na boj.
Takže Merlin si myslí, že na neho stačí jeden chlapík s pálkou? No, uvidíme. Zakrúžil plecami, aby si uvoľnil kĺby. Čarovať síce nemôže, ale to neznamená, že je bezbranný. Umenie sebaobrany ovládol skôr ako urobil svoje prvé kúzlo. „Môžeme začať.“
Muž zdvihol pálku a zaútočil. O pár nádychov neskôr ležal na podlahe v bezvedomí.
„Je mi to ľúto, ale môžeš si za to sám. Nemal si byť taký tvrdohlavý,“ potľapkal po pleci ležiaceho Irvin a zdvihol viacúčelové náradie. Príval adrenalínu momentálne potlačil únavu na znesiteľnú hladinu. Chemická vzpruha nevydrží dlho, musel využiť každú sekundu. Niekto niekde potreboval pomoc a kus tvrdého dreva v ruke mohol predstavovať pádny argument pre prípad stretnutia s podobným indivíduom, aké ležalo na podlahe. Ak by stretol dvoch násilachtivých drevorubačov, pálka by minimálne vyrovnala pomer síl. Ak protivníkov bude viac.... tak skončí opäť v klietke. Pri tejto myšlienke mu prebehol po chrbte mráz a prsty mimovoľne pevnejšie obopli rukoväť pálky. To sa viac nestane.
Merlinova klietka, napriek faktu, alebo možno práve preto, že je primárne určená na zadržiavanie magicky aktívnych bytostí, nie je masívne zariadenie. Kovové mreže sú pomerne tenké a celú konštrukciu drží pokope strieborný prstenec v hornej časti, spájajúci prúty do estetickej korunky. Do tohto prstenca sú vyryté kľúčové časti kúzla, tvoriaceho podstatu zariadenia. Je to logické, pretože striebro je pomerne mäkký kov. Nevýhodou tohto riešenia je fakt, je striebro je pomerne málo odolné voči mechanickému poškodeniu. Irvin sa zaprel do klietky a pokúsil sa ju prevrátiť. Podarilo sa mu to, až keď klietku najskôr rozhojdal, po strate stability sa s rinčaním prevrátila na bok. Zdvihol viacúčelovú športovú pomôcku a s pocitom nesmierneho zadosťučinenia premenil strieborný prstenec na neforemný kus kovu.

Vdýchol oblak prachu z rozbitej omietky a rozkašľal sa, až mu vyhŕkli slzy. Takto sa von nedostane. Pohľadom prebehol miestnosť. Všetka pozbieraná múdrosť v knihách na policiach mu nepomôže dostať sa von z tejto prekliatej miestnosti! Počkať! Na policiach! Police! Hrubé drevené dosky voľne položené na kovovej konštrukcii. Otočil sa, odkopol knihu, o ktorú sa takmer potkol, na ďalšiu šliapol. Z hŕby na podlahe vytiahol hrubú dosku z poctivého dreva a použil ju ako baranidlo. Hneď prvým úderom vyrobil uspokojivú dieru do deliacej priečky. Drevená doska sa ukázala ako neobratné, ale mimoriadne účinné búracie náradie. Aj keď je dosť pravdepodobné, že aj špajdľa, ak by bola poháňaná silou Samovej zúrivosti, by odviedla rovnaký kus práce. Po chvíli narábania improvizovaným demoličným zariadením vznikla diera, ktorou mohol nahliadnuť do vedľajšej miestnosti. Po krátkej obhliadke mohol skonštatovať, že vedľa je chodba a je prázdna. Úplne, až na dve sliepňajúce žiarovky visiace zo stropu. Sam vzal vlastnoručne vyrobený únikový východ útokom. Na chodbe nestrácal čas vytriasaním kúskov omietky z vlasov, ani počítaním škrabancov, musel nájsť brata. Skúsil najbližšie dvere.

„Nie! Čo to robíš, hajzel?“ Merlin pred svojím pozorovacím zariadením vyskočil na rovné nohy. „On ničí moju klietku! On ničí moju klietku!!“
V návale zlosti zhodil misu pukancov na dlážku, rozleteli sa po celej miestnosti.
„Za to zaplatí. Stiahnem ho za živa z kože. Nie, nie. To je málo. Vytrhnem mu pečeň z tela a prinútim ho, aby ju zožral, kým ho zabijem.“
Pukance zaškrípali pod ťažkými topánkami troch drevorubačov, ktorí sa vrátili k pánovi po splnení rozkazu. Ani jeden z mužov sa nepozastavil nad situáciou v miestnosti. Jednoducho sa postavili k stene a čakali na ďalšie rozkazy.
„Nie, najskôr ho...,“ menil priebežne plány likvidácie Merlin, „áno, najskôr ho....“ Pohyb vo vedľajšej časti zrkadla pritiahol čarodejovu pozornosť. Úhľadná stena chodby dostala dieru. Vedľa zrkadla sa rozplesla fľaša vína. Letiaci črep škrabol jedného z drevorubačov na líci. Muž sa nepohol. Ak pán uznal za vhodné letieť črep, je to jeho vec.
„Jon, vykonali ste príkaz?“
Muž s čerstvou krvou na líci prikývol.
„Odpratali ste ho do gréckeho apartmánu? Žije ešte?“
Muž dvakrát prikývol.
„Dobre. Vidíš tohto chlapa,“ ukázal na obrázok Sama, prehľadávajúceho chodbu. Muž prikývol. „Nájdi ho a zabi. Potom choď dolu a zabi aj tohto druhého. Pomaly. Vy dvaja,“ mávol na zostávajúcich drevorubačov, „vidíte tohto tu?“ ukázal na Irvina nad zmasakrovanou kopou šrotu.
Muži prikývli.
„Nechcem, aby ste ho zabili. Len ho spomaľte a nech ho to bolí. Poriadne. Môžete mu zlomiť nohu. Alebo nie,“ dodal po chvíľke premýšľania. „Zabite ho. Pomaly a bolestivo. Zoberte si nože. Choďte.“
Drevorubači bez zmeny výrazu vzali z police veľké mäsiarske nože a opustili miestnosť. Merlin odstrčil prevrátenú stoličku, rozkopol hrsť pukancov a trochu pokojnejšie skontroloval situáciu v zrkadle. Z klietky sa medzičasom stala kopa recyklovateľného šrotu, Sam horúčkovito prehľadával chodbu a priľahlé priestory. Tretí obrázok bol úplne tmavý.
„Aspoň že od toho je pokoj,“ zamumlal Merlin.

Pozorovacie kúzlo v Merlinovom dome malo už svoje roky a bez pravidelnej údržby strácalo citlivosť. Touto skutočnosťou sa dal vysvetliť fakt, že na zrkadle v Merlinovej pracovni nebolo pozorovateľné malé svetielko. Úplne maličké, ako plamienok zapaľovača.
Dean otvoril oči do úplnej tmy. Prvých pár nádychov nedokázal vnímať nič, okrem svojej bolesti. Bolelo ho všetko, úplne všetko, a najviac pravá ruka. Chcel zostať ležať, veľmi chcel, ale nehybnosť nie je riešenie. Pod sebou cítil studenú podlahu, hlina, najskôr. Vzduch bol zatuchnutý, studený a vlhký. Inštinkt mu hovoril, že je sám, ale v tej tme okolo sa mohlo schovávať čokoľvek, možno potkany alebo... Stop! Potkany?! S výdatnou pomocou svojej zbierky nadávok sa posadil. Bolesť bola ochromujúca, ale stále lepšia ako predstava potkanov hodujúcich na bezvládnom tele Deana Winchestra. Zdravou rukou si prehľadal vrecká. Samozrejme, žiadne zbrane. Vo vnútornom vrecku bundy nahmatal šatku pre všetky prípady, balíček papierových vreckoviek a zapaľovač. V zadnom vrecku nohavíc našiel puzdro so šperhákmi. Vytiahol zapaľovač, najskôr musí zistiť rozsah škôd a hneď potom, ako sa dostane z tejto diery. Na okamih zavrel oči, nie že by to vzhľadom na svetelné podmienky v miestnosti znamenalo nejaký rozdiel, ale potreboval chvíľku, aby nazbieral odvahu pozrieť sa na svoju pravačku. Šťukol zapaľovačom, malý ohníček vytiahol z tmy krvavú, beztvarú masu, ktorá ešte pred chvíľou slúžila ako funkčná ruka. Naprázdno prehltol a usúdil, že chvíľka na nazbieranie odvahy bola príliš krátka. Opatrne a nešikovne si obalil doráňanú ruku šatkou, aby spomalil krvácanie, komentoval svoju činnosť v duchu. Klamal sa, vedome. V skutočnosti sa nedokázal na ňu pozerať. Tie vytŕčajúce ostré biele kúsky, boli skutočne jeho kosti? No, nikdy ich netúžil vidieť na vlastné oči. Nadýchol sa a zaskučal. Pritisol si ruku na bok, zreteľne cítil pohyb kostí tam, kde podľa sa anatomického atlasu nenachádzal žiadny kĺb. Zlomené rebro. Možno dve. Musia počkať. Vstať sa mu podarilo už na druhý pokus, aj keď kolená nespolupracovali na sto percent. Ruku so zapaľovačom zdvihol nad hlavu. Kobka bola úplne prázdna, ani príslovečná kôpka slamy neležala v kúte. Vydýchol si. Keby tu boli potkany, zožrali by sa navzájom nudou. Dvere uprostred užšej steny boli primerane masívne a zaslúžili si bližšiu obhliadku. Tých pár krokov ho vyčerpalo viac, ako celonočné naháňanie upíra po lese. Boli zamknuté, samozrejme. So zapaľovačom pri hlave dôkladne prezrel okraj dverí a zaklial. Zúfalo. Nemali zámok, žiadny. Čelom sa oprel o drevo. Čo teraz? Má si ľahnúť a skapať? To by nesmel byť Dean Winchester! Odtiahol hlavu, niečo, nejaká nerovnosť na povrchu, ho bolestivo tlačila do čela. Uprostred dverí, vo výške očí zbadal rezbu. Dosť zvláštnu. Štvorec, rozdelený na šestnásť menších štvorčekov, uprostred každého bol nejaký kliky-hák. Zaostril zrak. Tie čarbanice mu boli nejaké povedomé. Celý obrázok mu bol nejaký povedomý. Odkiaľ?
„Sústreď sa, Dean,“ zašomral sám pre seba. „Sam?“ Malo to niečo spoločné so Samom. Kde je? Je v poriadku? Teraz nie! Pred duševným zrakom sa vynorila spomienka.

Impala, otec za volantom, on a Sam na zadnom sedadle. Najmladší Winchester sedel sklonený nad svojou hrou, plastovou štvorcovou škatuľkou, v ktorej sa posúvaním snažil zoradiť osem malých štvorčekov s číslami podľa ich hodnoty.
„Pozri, Dean, dokázal som to! Všetky číselká som poukladal,“ malý Sam víťazoslávne strčil hru medzi bratove oči a komix. „Som šikovný! Dokázal tom to.“
„Si úplný génius,“ Dean odstrčil bratovu ruku.
„Poukladal som číselká, Dean,“ Sam odložil hru vedľa seba. „Čo budeme teraz robiť? Budeme sa rozprávať? Nie? Tak mi požičiaš tvoj komix?“
„Nie!“ Deanova ruka vyklopila pokladané štvorčeky na sedadlo. „Skús to znova, Sammy.“ Spomienka sa vytratila s posledným obrázkom bratovho ukrivdeného výrazu.


„Hm, ale tu ich je šestnásť. Aby sa mohli hýbať, jeden je naviac.“ Skusmo stisol posledný štvorec úplne dole. O pár milimetrov sa poddal, niečo šťuklo a kliky-hák vypadol.
„Och.“
Opatrne pohol vedľajším štvorčekom, Neochotne, ale predsa sa pohol.
„Čo, do čerta... to má byť?“ spýtal sa lovec tmy. Heslový zámok, samozrejme. Ale zvnútra? Aký zmysel má dať zámku od cely dovnútra? Aký správca väzenia by to urobil? Predsa každý aspoň trochu rozmýšľajúci väzeň by sa pokúsil rozlúštiť zámok a otvoriť dvere. Plamienok zapaľovača zakolísal. Hm, akú šancu by mal v úplnej tme? Predstavil si sám seba ako jednou rukou hmatká po znakoch a zúfalo sa pokúša ich zoradiť do správneho nastavenia. Ktoré nastavenie je správne? Znakov je šestnásť, takže možných kombinácii bude.... Veľmi veľa. Takže... správca tejto diery musí byť prekliaty sadista! Dean mimovoľne zaťal zuby. Keď ťa dostanem do rúk tak... ale najskôr sa musím odtiaľto dostať. To znamená rozlúštiť heslo. Najlogickejšie by bolo, zoradiť tie hieroglyfy podľa... Podľa čoho? Veľkosti? Šírky? Dĺžky? Hodnoty? Abecedy? To by najskôr musel vedieť čo sú zač! Počkať! Priblížil zapaľovač do stredu štvorca. Tento pokrútený tvar predsa pozná!

Motelová izba, večer, v kúte šomre televízia.
„Urob trochu miesta,“ Dean lakťom, pretože v jednej ruke drží misku s večerou a v druhej lyžicu, nešetrne odtisne Samovu učebnicu. „Človek sa tu nemá ani kde najesť.“
„Dávaj pozor! Pokrčíš mi knihu,“ zakvíli Sam so slzami na krajíčku.
„No a? Jedna kniha, je tam toho,“ zahundre starší brat. Naberie si plné ústa a zbystrí pozornosť. „Ty fňukáš? Hádam som tak veľa nepovedal?“
„Ja nefňukám!“ ohradí sa Sam prudko.
Dean nadvihne obočie.
„To nie... kvôli tebe. Ja... neviem sa naučiť... toto,“ pristrčí k bratovi knihu otvorenú na stráne s tabuľkou plnou zvláštne pokrútených písmen.
Dean nechápavo prečíta nadpis nad tabuľkou. „Grécka abeceda? Na čo je tebe grécka abeceda?“
„Slečna Akramová chce, aby sme sa naučili grécke písmená skôr, ako začneme preberať geometriu. Ja si ich neviem zapamätať.“ Sam zažmurká, aby potlačil slzy. Večera razom stráca svoju príťažlivosť. „Ale no táák! To nie je také ťažké,“ pritiahne si starší brat knižku a začne improvizovať. „Prvá je alfa, to si zapamätáš, vyzerá ako tehotné veľké el. Veľké el s bruškom. Potom je beta, zaokrúhlené bé. To je jednoduché. Potom je gamma, vyzerá ako prútik, ktorým sa hľadá prameň, rozumieš? Ďalšia je delta...“
Malý Sam prikyvuje a oči mu žiaria ako hviezdy.


„Takže grécka abeceda,“ Dean by sa aj uškrnul, keby ho tvár tak nebolela. Na nastavenie kombinácie, ktorá otvorí dvere, mal jeden pokus. Dlhšie zapaľovač nevydrží. Dean si chtiac-nechtiac realisticky musel priznať, že on tiež nie. Jeden pokus! Ktoré nastavenie je správne? Najjednoduchšie by bolo, zostaviť abecedu. Najjednoduchšie riešenia sú vraj väčšinou správne, tvrdil občas Sam.
Dám na teba, brácho.
Nájsť spôsob, ako posúvať neochotné štvorčeky s písmenami a zároveň držať zapaľovač chvíľu trvalo, k výpočtu zranení mohol teraz pridať aj popáleninu.
„Alfa je prvá,“ umiestnil štvorček do ľavého horného rohu. Ešte pätnásť. „Kde je beta?“ Našiel písmenko a posúvaním ho smeroval na jeho miesto. Ak sa dobre pamätal, grécka abeceda mala rovnaký začiatok ako anglická, ale potom prišla zrada. Musí sa odtiaľto dostať, nájsť Sama a potom vytrasie dušu z toho prekliateho zkurvysyna.

Ták, prvý riadok má hotový. Čo je ďalšie? Malo by to byť e, alebo grécka variácia e. Príslušné písmenko nenašiel. Nechápavo pozeral na tabuľku, ale ak nemajú byť písmenka za sebou tak ako? Ešte raz si posvietil na všetky štvorčeky. A pochopil. Samozrejme, všetky písmenka sa sem nezmestia. Niekto zopár vynechal, tie jednoduché. Takže mal prvé štyri, ďalšie chýba. Ďalšie písmenko bolo...
„Sedmička s háčikom.“ Dzéta
„Predĺžené malé en.“ Éta.
„A potom....“ Čo nasleduje potom? Prezrel všetky štvorce, zvonček pamäte nezazvonil. Zavrel jediné funkčné oko a snažil sa spomenúť. Motelová izba. Nešťastný Sammy. Knihy na stole. Šum televízora v pozadí. Takmer cítil vôňu cereálií s mliekom. Otvoril oko. Iste, ďalšie písmeno je nula s čiarkou v strede....
Posledný štvorček, dve spojené pologule ako zvlášť plný výstrih, omega. Nič sa nestalo.
„No ták,“ Dean strčil do dverí. „Čo do čerta... ahá. Posledné písmeno.“
Kľaknúť na jedno koleno bolo menej bolestivé ako zohnúť sa. Zdvihol posledný štvorček. Vodorovne prečiarknuté o.
„No zbohom! Kde patrí toto?“ Obrátil písmeno o deväťdesiat stupňov. „Ahá, tak ty prídeš sem.“ Zastrčil štvorček do vrecka a niekoľkými ťahmi urobil miesto pre fí medzi sigmou a chí. Štvorček s písmenom vložil do medzery a potisol. Dvere neochotne cvakli a otvorili sa. Inokedy by si vychutnal scénu ako z dobrodružného filmu, teraz len vyčerpane odtlačil dvere natoľko, aby prešiel.

„Do čerta.“
Ani tieto dvere nemali kľučku ani viditeľný zámok, a čo bolo horšie, na pohmat boli cítiť ako hrubá omietka, nie ako hladké drevo. Sam frustrovane privrel oči. Čomu má veriť? Očiam alebo prstom? Vidí predsa drevených obdĺžnikov s kľučkami, dvere, ale zakaždým, keď siahne po kľučke nahmatá len omietku. Ak dvere nie sú dvere, tak potom stena nie je stena, alebo ako? Skusmo ohmatal najbližší kus steny. Táto stena sa zdala byť stenou, žiadne ukryté dvere. Podišiel k ďalším dverám. Zreteľne videl letorasty a spoje dosiek, ale brušká prstov znova hlásili drsnú omietku. Čo má teraz urobiť? Počul kričať Deana! Musí mu pomôcť! Ako? Stále dookola sa pokúša dobiť do dverí, ktoré nie sú dvermi! Začínal pochybovať o spoľahlivosti svojich zmyslov. Môže ešte veriť svojich očiam alebo... Určite ho počul! Síce tlmene, ale spoznal bratov hlas. Tlmene? Tá stena, ktorú prebúral nebola hrubá a nemala izoláciu. Deana musia držať niekde inde. Ale ako sa má dostať z tejto chodby bez východu?
„Do čerta!“ udrel päsťou do steny vedľa tmavého obdĺžnika. Keby sa inštinktívne nezachytil druhou rukou, bol by sa padol do neznáma, pretože jeho päsť nenarazila na odpor. S otvorenými ústami pozeral na svoju ruku, až po lakeť ponorenú v napohľad pevnej stene. Opatrne, so zatajeným dychom, stiahol ruku nazad. Vyzerala a bola cítiť celkom obyčajne.
„No... dobre...“ vyhlásil nahlas, najmä kvôli tomu, aby si dodal odvahu, a vykročil. Našťastie ústa už zavrel, pretože by si asi odhryzol jazyk, ako minul prvý stupeň schodiska, ukrytého za ilúziou steny. Aj tak si odrel ruku, ako zachraňoval stratenú rovnováhu. Zbehol po schodoch o poschodie nižšie. Krátka chodba mala len troje dvere, všetky otvorené a všetky viedli do prázdnych ciel. V strednej našiel tmavé lesklé škvrny, jednej sa dotkol prstom, čerstvá krv. Deanova? Naprázdno prehltol, mechanicky si otrel ruku o nohavice. Pohľadom preletel miestnosť, na špinavej dlážke sa ostro črtali padacie dvere. Nedávno ich niekto použil, v drážkach po obvode nebol prach. Nadvihol zbité dosky a pozrel do tmy pod sebou.
„Dean? Dean, ozvi sa! Ak si tam, tak odpovedz!“
Ticho.
Pozeral do tmy a prehodnocoval možnosti. Skočiť do neznáma bola prvá a najhoršia. Nie, pôjde dolu, ale inou cestou.
„Vydrž, Dean. Prosím, vydrž, kým ťa nájdem!“

Tma na chodbe bola ako... tma. Studená a tmavá a otravná. Dean nastavil zapaľovač na minimum už pred hodnou chvíľou, aj tak bol skoro prázdny. Natiahol ruku čo najviac dopredu, malý plamienok osvetlil priestor tak na dva kroky dopredu. Teraz kam? Inštinkt hlasoval vpravo. No, mal šancu jednu k jednej, že si vyberie správnu cestu k východu, tak prečo nie vpravo? Po troch krokoch sa chodba rozhojdala, oprel sa o stenu, aby udržal rovnováhu. Cítil teplú krv presakujúcu z poranenej ruky cez košeľu a tričko. Sucho v ústach, mäkké svaly, studený pot medzi lopatkami, tej krvi asi vytieklo viac ako si mohol dovoliť. Tvrdohlavo sa odlepil od steny, musí ďalej, musí nájsť Sama. Stihol urobiť len pár krokov, kým jeho kolená bez predchádzajúceho varovania vypovedali poslušnosť. Popri stene sa zviezol na zem. Hlavu mal odrazu celkom ľahkú a prázdnu. Stmieva sa, pomyslel si. Zaujímalo by ma, či dochádza plyn v zapaľovači alebo strácam vedomie
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.08.16 18:04

A jéje, človek na chvíľu vypadne z bežného štandardu a nestačí sa diviť - hneď tri pokračovania naraz Very Happy  
aceras1 pekne sa to tam zamotalo, kým som bola mimo, tak sa mi to páči.
Len by asi mal niekto Merlinovi pripomenúť, že nie je práve najlepší nápad podliehať stereotypným predstavám o tom, ako svet (a ľudia v ňom) fungujú. Ale mám pocit, že na to príde aj sám  
A že som tak zvedavá, kde sa na tejto stránke dajú zmeniť nastavenia??? Nespomínala si niečo v tom zmysle, že sa Cas stretne s Irvom na strane 32?? A ja tu mám pritom stále stranu 8. Teda nieže by som sa sťažovala, len ma to prekvapilo.
Každopádne si ale moje sadisticko-psychopatické ja naplno užíva a dúfa ešte v nejaký uvoľnený hemoglobín a v podstate ani nezáleží na tom, ktorému účastníkovi skrývačky v začarovanom dome bude patriť (aj keď si robím nesmelé nádeje, že (aj) Merlinovi )
Ďakujem za zábavné chvíľky a budem sa tešiť na pokračko
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.09.16 9:25

just-me - ďakujem .
K Tvojej otázke - ako bolo spomenuté niekde vyššie, na mojom nastavení sa stretli na strane č. 31. Keďže každé nastavenie je subjektívne, tu sa stretli na strane č. 8. Ak posúdim vzniknutú situáciu z objektívneho hľadiska, pri úrovni mojich technických znalostí je zázrak, že sa predmetné postavy vôbec stretli.
Prajem príjemnú zábavu s ďalšou dávkou uvoľneného vnútrožilného obsahu zúčastnených postáv. Dúfam, že sa cestou nestratili 703 .

-------

Pokračovanie schodiska nebolo osvetlené, ale Sam na prvom schode našiel vedro s fakľami. Zápalky v zadnom vrecku nohavíc našťastie ušli pozornosti toho, kto si privlastnil väčšinu jeho vybavenia. S horiacou fakľou istejšie zostupoval do tmy, schodisko nebolo dlhé a ústilo do tmavého tunela. Zdvihol svetlo nad hlavu, dosiahlo len na pár krokov, po protiľahlú stenu. Otočil hlavu vľavo, tma, pozrel doprava. Tam vzadu sa čosi zalesklo?
„Dean?“
Žiadna odpoveď. Opatrne sa vydal tým smerom. Ten svetlý bod bol dohasínajúci zapaľovač, ležiaci neďaleko ruky jeho brata.
„Dean?“
Prevrátil nehybné telo na chrbát a naprázdno prehltol. Dvakrát. Potriasol brata za plece.
„Dean! Hovor so mnou!“
Nič.
Sam si zahryzol do pery. Podľa Winchestrovskej príučky prvej pomoci by pri kriesení ako ďalší bod malo nasledovať poriadne zaucho, ale momentálne by si radšej odhryzol ruku ako udrel brata do doráňanej tváre.
Potriasol bratovo plece silnejšie. „Dean! Dean!! Otvor oči!“
„Sam?“
„Hej, brácho. Som to ja.“
Starší Winchester sa pokúsil otvoriť menej opuchnuté oko.
„Si v poriadku?“
Sam zamrzol v polovici pohybu. Zaťal zuby, aby premohol neskutočnú túžbu dať bratovi jednu do zubov. „Dean, ja ti asi vrazím.“
Jediné funkčné zelené oko sa prekvapene otvorilo. „Čože?“
„Ležíš tu v kaluži vlastnej krvi, tvoja pravačka vyzerá ako by absolvovala tri kolečká v mixéry a ty sa pýtaš, či JA som v poriadku?“
„Hej. Si v poriadku?“
Mladší Winchester rezignovane zaťal zuby. „Áno, Dean, som v poriadku.“
„To je fajn. Aspoň jeden z nás musí byť, ak sa máme odtiaľto dostať.“
„Dobre. Môžeš chodiť?“ Sam si prehodil Deanovu ľavačku okolo krku a vytiahol brata na nohy.
„Možno,“ precedil cez zaťaté zuby starší lovec.
„Tak poďme.“
Nešli, vliekli sa zúfalou rýchlosťou, Dean pri každom kroku syčal a mumlal jednu nadávku za druhou. Samovi sa zdalo, že schodov bolo odrazu dvakrát viac ako predtým. Snažil sa nemyslieť, koľko poschodí ich ešte čaká.
„Chceli, aby som kričal,“ povedal odrazu zreteľne Dean.
„Prosím?“
„Chceli, aby som kričal. Tí chlapi...Keď mi lámali prsty. Prikázal im to.“
„Zaplatia za to! Brácho, prisahám! Zaplatia! Všetci!“  
Ešte dva schody k poschodiu s civilizovaným osvetlením, Sam ponad plece odhodil horiacu fakľu, ani sa neobzrel kam padla. Tam dole nemalo čo horieť, ale ak by aj áno, tak mu bolo úplne ľahostajné, či tento brloh zhorí do tla.  
„Ešte dva kroky, brácho, a oddýchneš si.“

Mal oči len pre brata, preto si nevšimol, že na chodbe nie sú sami. Muž v pracovných nohaviciach, špinavej flanelovej košeli, posledné veľkostné číslo človeka alebo možno najmenšie číslo obra, sa pripomenul sám. Vytiahol nôž a vykročil s neúprosnosťou prírodnej katastrofy.
„Tohto poznám,“ zašomral Dean, ruku, opretú o bratovo plece, zovrel v päsť.
„Nechaj ho mne, brácho,“ Sam oprel brata o stenu a postavil sa útočníkovi. Vyhol sa bodnutiu, vedenému spodným oblúkom, ale obrov úder ľavačkou do boku  ho odhodil o tri kroky.
A Dean, samozrejme, zaútočil, jeho úder by nezhodil ani domček z karát. Chlap, takmer bez obzrenia zasadil jeden úder päsťou, ktorý lovca nadvihol a odhodil. Muž ležiacemu venoval ešte jeden kopanec a prestal si nehybné telo všímať. Pán prikázal najskôr zabiť vysokého, dobitý príde na rad neskôr.  
Samovi sa od zúrivosti zatmelo pred očami. To bolo dobre, aspoň nevidel brata krvácajúceho na podlahe. Postavil sa, zvažoval svoje možnosti. Obor zaberal takmer celú šírku chodby a čo bolo horšie, stál medzi ním a Deanom. Nemal žiadnu zbraň, jedinou jeho výhodou bola rýchlosť a skúsenosti s kontaktným bojom. Mohol by....
Dean zastonal, pokúsil sa nadvihnúť, neúspešne. Ležiac na boku sa schúlil v snahe zmierniť bolesť. Samove racionálne uvažovanie v tej chvíli ustúpilo pred brutálnym útokom pravekých inštinktov, ktoré prevzali velenie nad telom. Odskočil, aby sa vyhol širokému seknutiu. Ustupoval dozadu a zároveň sa vyhýbal nožu, ktorým muž mával ako sekerou. Strhol zo seba bundu, chytil ju za rukávy a zatočil, získal niečo ako veľmi hrubý povraz. Improvizovanou zbraňou švihol obrovi do tváre, zasiahol oči, ako dúfal. Útočník zakolísal, naslepo švihol nožom. Sam využil svoju šancu, odrazil sa a skočil do medzery medzi obrom a stenou. Zotrvačnosťou sa pár krokov šuchol po podlahe, musel sa zachytiť, aby neprepadol na schody. Rýchlo vstal a ešte v pohybe sa pripravoval na ďalší útok. Skrútenou bundou zachytil bodnutie, obor sa vzhľadom na svoju šírku pohyboval nezvyčajne rýchlo, no ďalší úder päsťou nevykryl. Po krátkom lete chrbtom ťažko narazil do steny, náraz mu takmer vyrazil dych a na okamih ho ochromil, mimovoľne zaskučal. Útočníkovi stačilo urobiť dva kroky, bodnúť a Sam Winchester by sa stal minulosťou.
Prvý krok, druhý...
Ležiaci Dean nemohol použiť päste, ale mohol kopnúť. Ťažká Winchestrova topánka sa stretla s kolenom útočníka. Koleno je najzložitejší kĺb v ľudskom tele a zároveň aj najzraniteľnejší. Pri bočnom náraze sa krehké chrupavky, vystielajúce vnútro kĺbu môžu poškodiť a väčšinou aj nenávratne poškodia. Tento druh traumy je veľmi bolestivý, ako práve zistil obor na vlastnom kolene.  Zranená noha sa podlomila a útočník ťažko padol na bok. Napriek bolesti sa okamžite pokúsil postaviť, podarilo sa mu to, aj keď s pomocou steny. Bez zmeny výrazu pár sekúnd pozoroval bratov. Dean sa, ešte stále na zemi, sa odtiahol do bezpečnejšej vzdialenosti, Sam zdvihol nôž, ktorý obrovi pri páde vyletel z ruky. Zaváhal. Na okamih. Pozrel na brata, na jeho pravú ruku, nedostatočne omotanú povizórným obväzom, na krvavú stopu, ktorá za ním zostala.
Obor zaútočil využívajúc svoju telesnú prevahu, celým telom sa vrhol vpred.
Sam bodol, priamo do srdca.
Útočník široko roztvoril oči, urobil ešte jeden malý krok, pomalým pohybom položil obe ruky lovcovi na plecia. „Pán prikázal...,“ zachrčal, po brade mu stiekol tenký pramienok krvi, zachvel sa a padol. Svoj posledný pohyb, zahrdúsiť lovca, nedokončil.
„Bože,“ Sama striasla hrôza. Mechanicky si obliekol bundu a pozrel na brata. Dean sa posediačky oprel o stenu, ľavú ruku pritisknutú na tvár.
„Dean!“ kľakol si k bratovi. „Si v poriadku?“
„Čo všetci majú proti môjmu pravému oku?“ posťažoval sa starší Winchester. K opuchom, kvôli ktorým menované oko nemohol použiť, sa pridala tržná rana na lícnej kosti.
„Neviem. Možno by si mal skúsiť milší pohľad,“ podoprel brata pri vstávaní.
„Ja som vždy milý,“ ohradil sa nepresvedčivo Dean, zaúpel a zakašľal. Na Samovo líce dopadlo niekoľko teplých kvapiek.
„Sorry, brácho, ušpinil som ti tvár.“
„Nevadí,“ Sam si dlaňou utrel líce, zostala na nej krvavá škvrna. K Deanovým zraneniam mohol teraz pripočítať aj pľúca prepichnuté zlomeným rebrom. „Účet za čistiareň ti preložím, keď sa odtiaľto dostaneme.“ Ak sa odtiaľto dostaneme živí. Do čerta! Kde je čarodej, keď ho potrebujem?  
 
Irvin odhodil pálku s pocitom dobre vykonanej práce. Túto Merlinovu klietku už nikdy nikto nepoužije, kopol do najbližšieho kusu kovu. Pohľadom skĺzol na viacúčelovú pomôcku. Nemal by ju vziať so sebou? Nie, radšej nie, nemotorný kus dreva by iba prekážal, dal by prednosť nejakej praktickejšej zbrani. Napríklad, jednému z tých nožov, ktoré doniesli so sebou tí dvaja milí páni s meravými tvárami, ktorí práve vošli. Len keby mu tie nože nepodávali ostrým koncom dopredu. Bodnutiu, namierenému na brucho, uhol len o pár milimetrov. Vykopol, zasiahol útočníka do zápästia ruky s nožom, presne podľa plánu. Muž nespolupracoval, zaskučal, ale zbraň nepustil. Druhý drevorubač zaútočil širokým sekom, vedeným od ľavého pleca. Irvin cúvol, aj tak ho ostrie minulo len o vlas. Ustupoval pred útočníkmi a snažil sa vymyslieť, ako by sa mohol z tejto miestnosť dostať bez ujmy na zdraví. Drevorubači očividne neovládali boj s nožom, svoje zbrane používali skôr ako sekery, širokými sekmi,  a pekne na striedačku.  To by mohol využiť, nejako. Ustúpil o ďalší krok a takmer sa potkol o kus kovu z Merlinovej klietky. Ešte pár krokov a nebude mať kam ustúpiť. Odkopol kus kovu k útočníkovi vľavo, bol na rade s útokom. Kus strieborného prstenca sa šmykol po dlážke, priamo pod drevorubačovu topánku. Šliapol naň, na okamih stratil rovnováhu, zatackal sa a vypadol z rytmu. Irvin namiesto ústupu urobil krok dopredu, úderom na vnútornú stranu lakťa zablokoval úder a zasadil  dva údery na citlivé body, do krku a pod koniec hrudnej kosti. Muž bolestne vydýchol, ruka s nožom klesla. V tej istej chvíli si druhý útočník spomenul, že nožom sa dá aj bodnúť. Chlapík, ktorého pán prikázal zabiť, chvíľu nepostál, tak bodnutie, ktoré ho malo naskrz prepichnúť skončilo v jeho pravom boku. Vytiahol nôž, z rany sa vyvalil uspokojivý prúd svetločervenej krvi. K ďalšiemu použitiu zbrane sa už nedostal. Inkasoval úder pod bradu, po ktorom mu hlava odskočila dozadu až mu zapraskali krčné stavce. Ďalší zasiahol krkavicu a niekto zhasol svetlo. Ďalší úder do spodnej časti hrudného koša už necítil.  Drevorubač vľavo zdvihol nôž, ktorý mu vypadol z bezvládnej ruky a hneď z predklonu zaútočil. Zasiahol a vzápätí sa jeho nos zoznámil s Irvinovým kolenným kĺbom. Od príšernej bolesti sa mu pred očami rozsvietili hviezdičky, mechanicky sklonil hlavu a schytal úder zopätými rukami do temena, ktorý ho poslal na dlážku. Po zásahu do bedrovej časti chrbtice si prestal cítiť nohy a po kopanci do spánku, prestal cítiť čokoľvek.
Irvin si pritisol dlaň na ranu na boku, nôž prenikol nepríjemne hlboko. Množstvo magickej energie, ktoré mal k dispozícii, stačilo akurát tak na vyliečenie zranenia, v prípade magického útoku by bol celkom bezbranný. To si nemohol dovoliť. Scelil zasiahnuté cievy, odtrhol kus košele a pritisol ho na ranu. S plytkou reznou ranou na stehne momentálne nemohol urobiť nič. Zdvihol najbližší nôž a so zaťatými zubami opustil miestnosť.
A takmer vrazil do bratov Winchestrovcov.
„Chvalabohu,“ vydýchol si Sam. „Konečne sme ťa našli. Dean potrebuje pomoc. Vylieč ho. Hneď!“ Pozornejšie sa pozrel na čarodeja. „Čo sa ti stalo?“
„Stretol som dvoch pánov s nožmi.“
„Vyzeráš hrozne,“ prispel do rozhovoru Dean.
„Bez potešenia môžem tvoj kompliment opätovať.“
Lovec vyprskol. Smiech rýchlo prešiel do kašľa, Deanovu tvár skrivila bolesť, v kútiku úst sa objavila krv.
„Môžeš pre neho niečo urobiť?“ zmiernil Sam tón na prosebný. Medzičasom mu došlo, že ak má liečiteľ na bok pritisnutý kus handry a ďalšiu ranu na stehne, nebude asi všetko v poriadku. „Aspoň niečo?“ Nenávidel sa za to kňučanie, za to, že musel žobrať o pomoc u čarodeja, a zvlášť u tohto.  Nebol mu sympatický od prvého stretnutia, ale Dean, ktovie prečo, sa zo všetkých kreatúr musel spriateliť práve s ním.
„Pokúsim sa.“
Sam posadil Dean na podlahu a podoprel ho.
„Musíš odstúpiť. Nemôžem nič urobiť, kým...,“
„Áno, dobre,“ mladší Winchester chvatne oprel brata o stenu a ustúpil.
Irvin sa dal do práce. Po chvíli sa Dean zhlboka nadýchol, prečistil si hrdlo a vypľul  krvavú slinu. Zanadával, mimoriadne farbisto.  Očividne už nemal problémy s dýchaním.
„Viac už nedokážeš, felčiar? Stále sa cítim ako boxovacie vrece po troch kolách s nadržaným panicom!“
„Sanoval som životohrozujúce zranenie. Ľutujem, viac energie nemám.“
„Ako to? Ty ideš do akcie bez šťavy v baterkách?“
„Nikdy. Po dôkladnom uvážení musím konštatovať, že Merlin bol dopredu upozornený na našu návštevu. Môj akútny nedostatok energie je priamy dôsledok tejto poľutovaniahodnej skutočnosti.“
„Hej, tiež mám dojem, že na nás čakal,“ prisvedčil Sam. „Ale neviem si vysvetliť, odkiaľ mohol dostať hlášku.“
„Možno nejaký čarodejný.... sasafras?“ tipoval Dean.
„Sledovať budúcnosť je energeticky veľmi náročné, neviem si predstaviť, že by niekto permanentne sledoval svoju budúcnosť, ale magicky sledovať prítomnosť vybraného subjektu je možné.“
„Musel by dopredu vedieť, koho má sledovať a tak sa zase vraciame k našej otázke. Odkiaľ vedel, že prídeme?“ sucho skonštatoval Sam.  
„Spýtame sa ho,“ navrhol Dean. „Mám pre toho zkurvysyna viac otázok,“ dodal tónom, z ktorého išiel na Sama strach. O brata.  
„Myslíš, že je to rozumný nápad? Pozri na nás, nie sme v plnej pohotovosti. Vypadneme a vrátime sa keď...“
„Keď vezme nohy na plecia a zastaví sa niekde v Portoricu,“ odsekol starší lovec. „Nie, skončíme to tu a teraz. Hneď. Felčiar, môžeš niečo urobiť s mojou rukou?“
„Nie, Dean!“ nenechal sa odstaviť mladší Winchester. „Nepôjdeme proti čarodejovi v jeho dome! Nie, keď sme v úplnom oslabení. Vy dvaja ste rozsekaní na sračku, dokopy máme dva nože a žiadnu magickú podporu! Stiahneme sa!“
„Sam, počúvaj! A rozmýšľaj! Felčiar spraví moju ruku, na ksichte momentálne nezáleží, a budem schopný z toho zkurvysyna vykopať dušu. Zbrane nájdeme niekde cestou, tento detail vyriešime neskôr. Tak, felčiar, môžeš niečo urobiť s mojou rukou?“
„Teoreticky áno, lenže ja už nemám magickú energiu, takže by som musel použiť tvoje zdroje.“
Sam zažmurkal. To neznelo dobre. „Nie.“
„Moje?“ opatrne zisťoval podrobnosti Dean.
„Tvoje telo normálne vynaloží určité množstvo energie na svoje uzdravenie. Dĺžka uzdravovacieho procesu závisí od povahy zranenia.“
Lovec prikývol. So zrastaním kostí a tržných, rezných, strelných a iných rán mal bohaté skúsenosti.
„Zvyčajne môžem tento proces urýchliť tak, že dodám telu primerané množstvo energie zvonka, magickej energie, a uzdravovanie riadim usmernením zanedbateľného množstva životnej energie liečeného subjektu. V tomto prípade nie. Musím improvizovať. Tvojmu telu nemôžem dodať energiu zvonku, musím využiť tvoje energetické zásoby a mágiu musím čiastočne kompenzovať tvojou životnou silou. Dobre si rozváž, či skutočne chceš, aby som urýchlil tvoje uzdravenie. Nezostane bez následkov.“
„Aké následky?“ napružil sa Sam.
„Ako urýchliť?“ spýtal sa v rovnakej chvíli Dean.
„Na minúty.“
„Aké následky?“ nedal pokoj mladší brat.
„Urob to!“
„Nie, Dean! Počkaj! O akých dôsledkoch si nám nepovedal? Čo chceš urobiť?“ zaťal Sam päste, pripravený udrieť.
„Využijem energetické zásoby organizmu aktiváciou lipidového mechanizmu spaľovania.“
„Čože?“ vyletelo naraz z bratov.
„Spálim tvoje tukové rezervy,“ usmial sa Irvin.
Sam povolil napäté svaly. To by šlo, za posledný rok Dean svoje zásoby tohto druhu zdvojnásobil.
„Tak na čo čakáš!“ starší Winchester natiahol ruku.

„No... tak teda...,“ Dean prestal hmatom preskúmavať odpuchnutú tvár a šikovne zachytil nohavice, ktoré prejavovali úmysel zošuchnúť sa nebezpečne nízko. „Musím si utiahnuť opasok. Ty sa zatiaľ poobzeraj, či nenájdeš niečo užitočné.“
„Dobre,“ súhlasil Sam. „Čo s ním?“ opýtal sa stíšeným hlasom a ukázal na liečiteľa, schúleného pri stene. Červená mapa na stehne sa rapídne zväčšila a kus látky, pritisnutý na ranu na boku,  definitívne zmenil farbu na červenú.
„Daj mu chvíľu. Spamätá sa. Je tvrdší ako vyzerá.“
Sam prijal argument, aj keď s pochybnosťami, a vydal sa na prieskum. Poučený predchádzajúcou skúsenosťou s iluzórnymi dverami, zamieril do tých otvorených. Po letmej obhliadke miestnosti uznal, že na tom felčiarovi niečo musí byť.
„Dean? Môžeš?“
Mohol a prišiel. „Týchto hajzlov poznám.“ Dean skusmo kopol do najbližšieho tela. „Keby už neboli z obehu, tak by som...“ urobil výrečný posunok.
Sam zdvihol z podlahy nôž. „Tu máš. Lepšie ako nič.“
„Hej. Aj kus železa by sa zišiel,“ ukázal Dean nožom na pozostatky klietky.
„Ako myslíš. Niečo si vyber. Ja sa ešte poobzerám.“  
O chvíľu bol Sam späť. „Okrem knižnice a tejto miestnosti sú tu ešte tri ďalšie. Jedna je prázdna, v jednej je starý stôl a nejaké rárohy, v poslednej staré vrecia. Nenašiel som žiadnu cestu von, len tie schody dole, ale...,“ prešiel si rukou po vlasoch. „Myslím si, že tadiaľ sa von nedostaneme. Mám pocit, že cesta dole nie je východisko.“
„Pozri, čo som našiel,“  Dean klepol basebalovou pálkou do dlane. „Oveľa lepšie ako kus železa. Hej, tiež si myslím. Musíme hore.“
„To sa ľahšie povie ako urobí.“
„Hm, nevšimol si si niekde padacie dvere na strope? O poschodie nižšie boli,“ pošúchal si chrbát pri spomienke na pád do tmy.
„Nie, ale žiadne som ani nehľadal. Pozriem sa ešte raz.“
Pozrel sa a našiel. Priamo nad hŕbou starých, deravých vriec. Takmer splývali s omietkou stropu, preto ich pri prvej obhliadke prehliadol. Takže, východ našli, len ako sa k nemu dostať. Pokúsili sa premiestniť stôl z vedľajšej miestnosti, rozsypal sa pri prvom nadvihnutí.
„Fajn, čo teraz?“ položil rečnícku otázku Dean.
„Nadvihneš ma a ja ťa potom vytiahnem,“ navrhol mladší lovec vecne.
„Prečo by som mal dvíhať ja teba? Prečo nemôžem ísť hore ja?“
„Som vyšší a teda mám dlhšie ruky, takže logicky bude pre mňa jednoduchšie vyškriabať sa. Navyše... ty nie si práve v stave na akrobatické výkony.“
„Dobre, ale opatrne!“
O kopu nadávok neskôr Sam pálkou opatrne nadvihol poklop. Mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia, ale  žiadny úder neprišiel. Silnejšie potisol, padacie dvere sa prevrátili na druhú stranu, vytiahnuť sa do miestnosti lovcovi nerobilo žiadny problém. Takmer ihneď sa naklonil dole.
„Nie je tu nič, len pár zvláštnych nádob. A dvere. Zamknuté. Pokúsim sa ich otvoriť a hádam nájdem niečo...“
„Nie,“ radikálne odmietol nápad starší brat. „Nevieš, akú čertovinu má ešte ten zkurvysyn na nás pripravenú. Pôjdeme spolu. Podaj mi ruku.“
Sam sa naťahoval čo telo dalo, takmer spadol, ale aj jeho dlhé ruky boli prikrátke.
„Vyzleč si bundu a vyhoď mi ju, urobím povraz,“ navrhol Sam.  
„Pohni si, ja idem pre felčiara. Nechcem ho nechať v spoločnosti tých troch hajzlov. S tou dierou v boku... stačí ak sa preberie jeden.“      
„Ponáhľaj sa.“

Merlin zaškrípal zubami a päsťami buchol do stola. Keby mal niečo po ruke, vyskúšal by si hod na cieľ. Určite by netrafil, priveľmi sa mu triasli ruky od zlosti. „Špinavci prekliaty, bodaj by ich lepra rozožrala... bodaj by im oči vytiekli... bodaj by zhoreli za živa!“ Kopol do stoličky, prevrátila sa s uspokojujúcim hrmotom. Za ten narazený palec to stálo. „Musíme tých prašivcov zastaviť, kým narobia viac škody. Stan, poď za mnou!“
Sluha, nehybne stojaci pri stene, vykročil.    

„Už to bude,“ spýtal sa starší Winchester štyridsiaty ôsmy krát. Túto minútu.
„Hneď,“ zasyčal Sam, opatrne narábajúc šperhákmi v zámke.
„Trvá ti to ako...“
„Čítal som dôkazmi podloženú štúdiu, ktorá preukázala, že bezúčelná konverzácia spomaľuje každý druh práce vyžadujúci si koncentráciu.“
Mladší lovec vrhol vďačný pohľad na liečiteľa, sediaceho pri stene. Transport ťahom smerom hore rozhodne jeho zdravotný stav nezlepšil, no, ako sa zdalo, na jeho sarkazmus vplyv nemal.
Starší lovec zatvoril ústa s počuteľným klepnutím. Zmieriť sa s faktom, že musel svoje šperháky požičať bratovi, pretože jemu sa priveľmi triasli ruky na to, aby ich mohol použiť, bolo ťažké. Priznať si, že rozhodne nie je v dobrej forme, ešte ťažšie.
„Dobre, bavme  sa k veci,“ vyhlásil po demonštratívnom pochode po obvode miestnosti. „Aký je ďalší plán?“
Sam vybral jemný háčik, ktorý držal v zuboch. „Nájsť prvú cestu von a zmiznúť!“
„Čože? Zoberieme nohy na plecia? Tak to teda nie! Ten zkurvysyn má u mňa otvorený účet! A poriadny! Keď mu zrátam tie vraždy a...“
„Dean, nie sme v stave postaviť sa čarodejovi na jeho vlastnej pôde! Najmä ak používa čiernu mágiu. Vypadneme odtiaľto a to čo najskôr! Najkratšou cestou. Pôjdeme rovno za Bobbym, prehľadáme knižnicu a vrátime lepšie vyzbrojení a s posilami.“
„A zkurvysyn už bude za horami!“
„Našli sme ho raz, nájdeme ho znova.“
Dean, prichádzajúc o argumenty, sa otočil k čarodejovi. „Čo povieš.... Čo to robíš?“ zmenil otázku, nahnevaný, že Irvin je zaujatý vedľa stojacou čiernou nádobou a ignoruje bratskú hádku.
„Tento znak sa používa pre zapečatenie nádoby s nebezpečným alebo vzácnym obsahom,“ ukázal na žltý hieroglyf na skle. Je veľmi silný a starý. Takmer sa už nepoužíva. S použitím tohto znaku som sa stretol len raz.“
„A?“ zaujímalo staršieho lovca.
„Pečatil nádobu s dušou,“ pomaly odpovedal Irvin. Vytiahol spoza opaska nôž a zoškrabal kúsok  žltej farby. S viditeľnou námahou vytiahol brúsenú zátku, v miestnosti sa razom rozsvietilo. Z fľaše váhavo vyplával obláčik strieborného svetla o veľkosti mužskej dlane.
„To je...?“ zahabkal Dean.
„Ľudská duša,“ potvrdil Irvin stíšeným hlasom.
Duša s narastajúcou istotou zamierila k dverám a prešmykla sa medzierkou medzi drevom a zárubňou.
„Kam išla?“ nepochopil Sam.
Bratia Winchestrovci naraz pozreli na čarodeja. Pokrčil plecami.
„Do neba?“ navrhol a natiahol sa po ďalšiu nádobu.
„Počkaj,“ zarazil vypustenie ďalšej duše Sam. „Kým pustíš na slobodu aj tú druhú, nemohol by si... načerpať z nej energiu? Dáš sa do poriadku, dobiješ baterky....“
„Prosím?“ Irvina až nadvihlo a všetka  krv, ktorá ešte zostala v jeho tele sa mu nahrnula do tváre. „To nemôžeš myslieť vážne!“
Bratia nechápavo pozreli na seba.
„Čerpať energiu z cudzej ľudskej duše  je.... dégoûtation... odium... neprijateľné. Nerobím také veci! Nikdy!“
„Tak nie. Ako myslíš,“ Dean pre istotu ustúpil o krok. Od nahnevaného bosoráka človek nie je nikdy dosť ďaleko. Irvin vypustil aj druhú dušu, nasledovala svoju spoluväzenkyňu. Sam, pozorujúc rýchly odchod strieborného obláčika nadobudol podozrenie, že musela rozumieť ich rozhovoru. Nestačil sa so svojím postrehom zveriť bratovi, pretože v zámke konečne cvaklo. Opatrne otvoril dvere, viedli do malej miestnosti s ďalšími tromi dverami. Dean zaklial.
„Kam teraz? Máme si vybrať ako v rozprávke? Dvere napravo vedú k drakovi, dvere naľavo k baziliškovi a tie uprostred do bordelu?“
„No...,“ začal Sam.
„No?“
„... ja neviem,“ dokončil mladší Winchester neisto.
„Tak fajn,“ Dean stisol kľučku naľavo. Dvere sa otvorili do tmy, bratia pozreli na seba. Lovecký inštinkt obom napovedal, že táto tma končí hlbokým nepríjemným prekvapením. Dean zabuchol dvere. „Vyskúšame ďalšie?“
„Neviem,“ pokrčil plecami mladší Winchester.
„Ale ony vedia,“ Irvin, ktorému to k východu trvalo najdlhšie, ukázal na dva strieborné obláčiky, ktoré tancovali v rohu miestnosti. „Myslím, že nám chcú niečo ukázať.“
„Nič tu nie,“ Sam podišiel do rohu. „Počkať!“ Rúčkou noža poklepal po stene. Znela duto. Preklepal sa až k zárubni dverí vpravo. Bruškami prstov prehmatal okraj masívneho hranolu, našiel malý výstupok. „Niečo som našiel.“
Kus steny sa nehlučne odchýlil, Sam s nožom v ruke otvoril tajný vchod dokorán. „Páni!“
Miestnosť si jeho údiv zaslúžila. Na podlahe z čierneho kameňa v rohoch červeného šesťuholníka, vyplneného symbolmi, stáli známe čierne nádoby.
„Čo je?“ Dean sa hrnul za bratom ako veľká voda. Dve bezprizorné duše tiež, trošku decentnejšie, vo vyšších sférach.
„Prečo nezmizli?“ spýtal sa hlasno, aby prehlušil škvŕkanie v žalúdku. Lovec, aj keď si to nechcel priznať, bol po liečení vyčerpaný, smädný a jeho hlad bolo dosť počuť.
„Nemôžu,“ Irvin sa pretlačil cez bratov do vnútra. Z bezpečnej vzdialenosti preštudoval maľbu. „Toto  kúzlo je kombinácia bariéry a ochranného kúzla. Energiu čerpá z tých nádob. Preto duše nemôžu uniknúť.“
„No, tak ho zrušíme,“ nepríjemne sa usmial Dean a špicou topánky sa pokúsil zotrieť najbližšiu linku. Praskol modrý záblesk a lovca odhodilo tri kroky dozadu. „Zkurvysyn jeden!“
„Sám by som ho necharakterizoval priliehavejšie,“ súhlasil Irvin.
Samovo obočie takmer opustilo čelo. Ani vo sne by ho nenapadlo, že uhladený čarodej pozná tento výraz.
„Čo to bolo?“ Dean si šúchal narazenú časť tela.
„Ochrana. Kúzlo tohto stupňa sa nedá mechanicky narušiť. Budeme potrebovať kúzlo minimálne druhého stupňa s obrátenou polaritou a...“
„Šetri teóriou,“ zabrzdil čarodeja starší lovec. „Po prvé, je dôvod, prečo by sme sa mali zdržovať s týmto...?“ urobil gesto, do ktorého zahrnul hexagón s príslušenstvo.
Irvin prikývol. „Bez zrušenia kúzla neoslobodíme duše zavreté v nádobách.“
„Po druhé, vieš zrušiť to kúzlo?“
„Áno,“ ukázal na police v zadnej časti miestnosti.
„Ako? Nemôžeš čarovať!“
„Použijem energiu, ktorá sa nachádza v dome, zvyšky kúziel, a prirodzenú mágiu viazanú v špecifických hmotných objektoch. Vidím, že Merlin má slušne zásobený sklad. Určite nájdem dosť ingrediencií použiteľných na protikúzlo.“ Opatrne, popri stene, prešiel k policiam. „Budem potrebovať radix Elytrigie, osteon Gaviana,  pulver nereimorpha, a ešte toto, toto a toto.“
Pri pohľade na odpornosti, uložené v sklenených prachovniciach, sa bratia pozreli na seba, pokrútili hlavami a zhodne držali jazyky za zubami.
„A čože je toto?“
Dean nadvihol obočie. Odpornosť v čarodejovej ruke sa ničím nelíšila od ostatných, možno len vrstvou plesne na skle. Tak prečo to nadšenie?
„Zmena plánu, páni. S týmto môžem rozbiť bariéru a zároveň zachytiť zvyškovú mágiu zo zlomeného kúzla, tak sa uväzneným dušiam vráti aspoň časť energie o ktorú ich Merlin okradol. V záujme vlastnej bezpečnosti ustúpte.“
Pritisnutí k stene sa prizerali ako na dlážke pribudli čudné obrazce a strieborná misa s ingredienciami. Po zariekaní, ktoré znelo ako akútny záchvat laryngitídy, prišla na rad krv vyžmýkaná z provizórneho obväzu a  Samove zápalky. Pri záblesku, ktorý vyšľahol z misy bratia mechanicky privreli oči, prejavil sa podmienený reflex, získaný pri množstve podobných príležitostí. Okamžite oči naľakane roztvorili, miestnosť podskočila, ledva sa udržali na nohách. Magický tajfún, ktorý sa vzápätí rozpútal, sa doteraz ani im, ani Bobbymu, ktorý mal s mágiou bohatšie skúsenosti, nepodarilo vyvolať.
Červený hexagón sublimoval, čierne nádoby popraskali ako mydlové bubliny, šesť matných strieborných obláčikov sa pridalo k besnému tancu. Dlhé stuhy belasej energie prenikali stropom, stenami aj podlahou, mierili do stredu liečiteľovho diagramu, do oka uragánu. Vyhladované duše sa dravo vrhli na uvoľnenú energiu. Pohlcovali belasé stuhy a s každým úlovkom jasneli až žiarili ako malé hviezdy. Magický vír ustal tak náhle ako vznikol, duše spomalili, už sa len vznášali, mäkko ako semienka púpavy v nežnom jarnom vetre stúpali  vyššie, až k stropu. Posledným zvyškom zlomeného kúzla nič nezabránilo preniknúť do stredu diagramu a do objektu, ktorý sa tam nachádzal, do Irvinovho tela.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.09.16 17:51

Trochu krvičky, trochu magických ohňostrojov, recepty na čarodejné kokteily z ingrediencií rôzneho stupňa nechutnosti (inak, dá sa povedať aj po ľudsky, že chce koreň z buriny, kosť z prerastenej jašterice a červíkovský prášok ), zombioidi, dušičky, dvaja nasratí čarodejníci a bratia Winchesterovci v nie práve priateľskej nálade... k dokonalosti večierku chýba už iba zúrivá banda lovcov čarodejníc podpichnutá nálezom mŕtvolky teraz už bývalého kolegu (som zvedavá, či sa stihnú dostaviť, alebo prídu len s krížom po funuse ešte zhoršiť preživším náladu).

aceras1 - vďaka za ďalší podarený kúsok a ako vždy sa budem tešiť na pokračovanie
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.09.16 9:09

just-me - isteže sa to dá povedať aj jednoduchšie, ale prečo odolávať pokušeniu dokázať, že autor (to ako ja) je schopný použiť vyhľadávač a odborné termíny? 703 Večierok zatiaľ neskončil, takže budeš potrebovať ešte kúsok trpezlivosti. Len kúsoček, na východnom Slovensku by už nalievali kapurkovú Very Happy .
Ďakujem za Tvoj záujem a pochvalné slová

-------

Čarodej vykríkol a rozpleštil sa na stene, parodujúc známy obraz Leonarda da Vinci, následne bezvládne stiekol na dlážku ako postavička z kresleného filmu. Bratia zareagovali okamžite, v súlade s príučkou prvej pomoci skontrolovali životné funkcie. Liečiteľ dýchal, srdce bilo, dokonca aj oči otvoril.
„Si v poriadku?“ zisťoval Dean.
„Budem,“ prekvapil ho odpoveďou liečiteľ.
Prekvapení lovci nestihli ani dvakrát žmurknúť a všetky liečiteľove škrabance, opuchliny a iné zranenia boli minulosťou.
„Pomôžte mi vstať,“ natiahol Irvin ruky.
Bratia automaticky poslúchli výzvu, každý chytil jednu ruku.
„Do čerta,“ vydýchol Dean. Vyčerpanie, hlad, smäd a ostatné nepríjemnosti zmizli. Sam uznanlivo nadvihol obočie, po škrabancoch na ruke nezostala ani pamiatka.
„Ako?“ zaujímalo staršieho Winchestra. Nemusel vysvetľovať čo presne myslí.
„Prenechali mi časť energie,“ Irvin pozrel na hlúčik duší nad dverami. „Akurát, že... takýmto spôsobom dobíja baterky len presvedčený masochista.“
„Hm,“ Dean osobné ťažkosti liečiteľa odsunul bokom. „Takže si zase použiteľný? Na koľko percent?“
„Na stodvadsať. Ak rýchlo nevypustím časť energie, začnem svietiť!“
„Fajn! To rád počujem,“ uškrnul sa lovec. „Cestou domov si nájdeme trochu času a vytrasieme dušu z toho zkurvysyna. Radšej viac času, nech si to poriadne užije,“ významne pozrel na svoju pravú päsť.
„Nechcem ti kaziť radosť, ale ako ho chceš v tomto bludisku nájsť?“ spýtal sa opatrne Sam.
Irvin ukázal na čakajúce duše. „Ony nás povedú.“

Merlin gestom zrušil jednoduché kúzlo, chrániace sklad, do ktorého nevkročil už roky, odo dňa keď zabil svojho majstra, predchádzajúceho majiteľa nehnuteľnosti.
„Posledná obrana,“ prehodil k sluhovi, ktorý s otvorenými ústami vyvaľoval oči na tri kompletné brnenia, zavesené na stojanoch.
„Poď bližšie, Stan. Na aktiváciu tohto kúzla potrebujem jednu pomerne prozaickú ingredienciu.“ Bez náhlenia priložil sluhovi ku krku nôž a otvoril mu žilu. Namočil dlaň do vytekajúcej krvi. Stan si inštinktívne pritlačil ruku na ranu, pán prikázal byť blízko, tak nasledoval pána. Merlin na každé brnenie urobil odtlačok a o krok ustúpil, pri zaklínaní sa doporučoval odstup. Vrazil do sluhu, otočil sa a zúrivo ho udrel. „Zmizni, ty zdochliak! Zavadziaš!“ Nestarajúc sa o sluhu, ktorý sa tackavo pobral von, ustúpil ešte o pár krokov. Nadýchol sa a... celý dom podskočil, roztiahol ruky, aby udržal rovnováhu. Zaklial, hádam sa tým špinavcom nepodarilo.... Urobil zložité gesto, žiadna odozva. Ochranné kúzlo aj bariéra boli zničené. Nestrácal čas ďalšími nadávkami, vytiahol pergamen a prečítal zaklínadlo. Brnenia sa pohli, pomaly zostúpili zo stojanov a pokľakli pred pánom. „Choďte a zabíjajte!“
Brnenia sklonili prilbice na znak, že porozumeli príkazu, vytasili zbrane a vyrazili. Merlin za nimi chvíľu hľadel, potom sa otočil a odišiel na opačnú stranu. Čakalo ho veľa práce, musel sa pobaliť na cestu. Tento úkryt po strate ochranného kúzla už nebol bezpečný. Dokázal udržiavať kúzla, ktorými svoj dom zabezpečil starý majster a využívať jeho zbierku magických artefaktov, vytvoriť novú ochranu však nedokázal.

Duše previedli trojicu mužov labyrintom skrytých priechodov a tajných dverí až k miestnostiam, ktoré na prvý aj na druhý pohľad vyzerali ako obývaný byt. Množstvo obrazov a umeleckých predmetov, rozmiestnených skôr náhodne v priestore ako s ohľadom na vkus, vyvolávalo muzeálny efekt.
„Tósei gusoku,“ vydýchol obdivne Dean.
„Čože?“ nepochopil mladší brat.
„Tie brnenia,“ ukázal nadšený obdivovateľ anime na tri umelecké artefakty pre nimi. „Tósei gusoku, celotelové brnenie japonských samurajov. Staršie verzie brnení, mukaši gusoku, boli vyrábané z kože. Tie sú kovové, odolajú aj guľkám z muškety a....“
Predmety Deanovho nadšenia nadvihli zbrane, doteraz spustené k zemi, a vykročili.
„A toto by rozhodne robiť nemali,“ vytiahol nôž. Skôr pre pocit, že má v ruke nejakú zbraň, aj keď nôž proti plne vyzbrojenému tósei gusoku bol platný ako vejár proti búrke.
„Čo tým myslíš?“ v hlase mladšieho lovca sa objavil zárodok paniky.
„Zabijácke brnenie. Sú nezraniteľné a všetko živé rozsekajú na kúsky. Ten trik som videl v...“
„Dean! Nie sme v telke!“
„Obávam sa, že tvoj brat má pravdu,“ zhodnotil situáciu odborník. „To, čo sa chystá na nás zaútočiť sú mimoriadne nebezpečné magické artefakty. Držbu a používanie takýchto artefaktov Veľký zlet zakázal už pred dvesto rokmi.“
„Fajn, ďakujem za informáciu,“ aj Sam vedel použiť sarkazmus, bol predsa rodený Winchester. „Ako nám v tejto chvíli pomôže?“
„Vlastníctvo magických artefaktov je pre mágov prestížnou záležitosťou. Predmety tohto druhu sú zriedkavé a drahé. Poškodenie majetku iného čarodeja je legálna zámienka na odvetu, až na jednu výnimku, ak sa jedná o poškodenie zakázaných artefaktov.“ Irvin mávol rukou akoby odháňal protivnú muchu, jednotlivé súčasti brnení sa rozleteli. „Predpokladám, že Merlin nepodá na môj postup sťažnosť na najbližšom zasadaní Veľkého zletu.“
„O to sa už postaráme,“ sľúbil s úškrnom Dean.
„Priznám sa, táto možnosť, akokoľvek nepravdepodobná, ma netrápi. Neuznávam autoritu Veľkého zletu.“
„Ty anarchista!“
„Hej, poďte sa pozrieť!“ Sam nestrácal čas a prehľadával priľahlé miestnosti. „Našiel som...čosi.“ Čosi sa podobalo na monitorovaciu miestnosť.
„To ma podrž!“ Dean sa postavil k bratovi pred veľké zrkadlo. „Sprostý pocit pozerať sa na seba do zrkadla, ako sa pozerám na seba do zrkadla. Krúti sa mi z toho hlava!“ Odvrátil sa a zrak mu padol na mŕtvolu pri stene.
„Sammy, poznávaš tohto parchanta?“
Mladší lovec prikývol.
„Ossyho sliedič. Myslel som, že sme ho striasli, keď som lokátor preložil na autobus do Vegas. Sledoval nás až sem. Teraz už chápem, odkiaľ dostal ten zkurvysyn hlášku o našom príchode. Chudák bastard, zabitý pri výkone služby.“ Dean si kvokol, aby zatlačil Colinovi oči. Vstávajúc zazrel známy tvar pod stolom. „Pozri, našiel som naše batohy.“ Roztvoril tašku. „Všetky veci sú tu. Tak si mi chýbala,“ poláskal pištoľ s bielou rukoväťou. Vysunul zásobník, skontroloval zbraň, nabil. „Teraz by som chcel prehodiť pár slov s tým zkurvysynom. Mám v ruke pár ráznych argumentov!“

„Nie je tu,“ skonštatoval Sam. „Prehľadali sme všetko. Nazrel som aj do skríň a pod posteľ. Je preč. Možno zdrhol portálom.“ Narážal na veľký železný rám, ktorý našli v susednej miestnosti. Pri podrobnejšej prehliadky zistili, že do kovu sú vyryté zvláštne znaky, ktoré Sam, samozrejme, chcel preskúmať bližšie. Náhodným dotykom aktivoval portál a skoro dostal infarkt, keď sa pred ním odrazu zjavil priechod na hlavnú ulicu rušného mestečka. Našťastie Irvin ihneď portál deaktivoval a po krátkom premýšľaní nadobro vyradil z prevádzky.
„Možno,“ súhlasil roztržito Dean. „Možno nie. Počuj, felčiar, ten zkurvysyn nás celý čas sledoval. Nedá sa ten čarodejnícky.... krám otočiť? Vieš, že by sme videli jeho... ak je ešte v dome. Tento brloh je prešpikovaný tajnými chodbami ako bludisko pre potkanov! Možno len zaliezol do diery a čaká, kým zmizneme.“

Lovec ani netušil, že takmer trafil do čierneho. Domáci pán nebol ďaleko, vlastne ešte stále sa nachádzal na tom istom poschodí. Jeho pôvodný plán, zbaliť cennosti, použiť portál a zmiznúť do bezpečia, narušili votrelci. Porazili poslednú obranu a teraz sliedili v jeho byte. V jeho súkromných miestnostiach! Cesta k portálu bola odrezaná. Našťastie, pôvodný majiteľ domu rátal aj s takouto možnosťou. Vybudoval tajnú chodbu, vedúcu na druhú stranu skalného previsu, chrániaceho stavbu. Vstup do chodby z bytu momentálne nemohol použiť, ale poznal aj iné. Zaviazal vrecko s hotovosťou a klenotmi a vykročil. V jednom sa ten pehavý špinavec nemýlil, toto miesto je skutočne prešpikované tajnými priestormi. Starý majster, ktorý ho vytvoril, bol viac než trošku paranoidný. Nie, že by mu to na koniec pomohlo.

Obrátené kúzlo fungovalo, chodbu, po ktorej majiteľ domu utekal, spoznali všetci traja. Muža z elfovej ukážky dostihli, keď odsúval tajné dvere na vzdialenejšom konci chodby. Počul ich prichádzať, na veľmi neskoré uvítanie im v ústrety poslal ohnivú guľu. Lovci ukážkovými šípkami zamierili do strán, čarodej si vybral zlatú strednú cestu, hodil sa na dlážku tam, kde stál. Ohnivá guľa pokračovala v lete po najbližšiu stenu a potom urobila to, na čo bola vytvorená. Zapálila všetko naokolo.
Sam zaškrípal zubami. Toho..., zvyčajne neužíval bratov obľúbený výraz, ale tentokrát sa s Deanom na posúdení charakterových vlastností pána Merlina vzácne zhodli, ... zkurvysyna mal takmer na dosah ruky a namiesto ručného zdelenia názoru na jeho zaobchádzanie s hosťami, aj keď nepozvanými, čistil bruchom dlážku. Pozrel na brata, Dean pritisnutý k stene, si mimovoľnom ochranárskom geste pritisol nedávno vyliečenú ruku na hruď. Mladšiemu Winchestrovi sa zatmelo pred očami. Nečakal na ďalšiu ukážku aplikovaného magického umenia. Vytiahol zbraň a vyprázdnil zásobník do postavy na konci chodby.
Prvá guľka hvizdla Merlinovi nepríjemne blízko ucha, pohotovo vyčaroval štít, od ktorého sa ostatné odrazili späť.
„Máš aj ďalší inteligentný nápad?“ zaujímal sa Irvin, utierajúc si z tváre prach z omietky zvírenej odrazenými guľkami.
Mladší Winchester vyhodil z pištole prázdny zásobník, zaškúlil na čarodeja a nabil plný. Vyprázdniť ho už nestačil, Merlin zopakoval svoj zahajovací ťah, chodbou zahučala ďalšia ohnivá guľa, ktorú Irvin obratom poslal nazad k výrobcovi. Merlin, s tvárou skrivenou úzkosťou, viac vpadol ako vbehol do prvých bočných dverí. Ohnivá guľa s hukotom narazila do kamennej steny v tajne chodbe. Plamene v kombinácii s tmavým kameňom pripomínali nepríjemné miesto, stvorené špeciálne na skladovanie smrteľníkov Merlinovho typu.
„Do čerta! Vyzerám ako...,“ Dean ďalej nerozvádzal ako, len vytriasaní prachu z vlasov šomral niečo veľmi pripomínajúce obsah slovníka moderných vulgarizmov.
Sam skontroloval zbraň a cieľavedome vykročil k otvoru, ktorý poslúžil domácemu pánovi.
„Počkaj, kam si sa vybral?“ Deana sa prestal zaujímať o stav svojho odevu.
Sam nadvihol pištoľ. „Kam myslíš?“
Dean bez slova vytiahol svoju a pripojil sa k bratovi. Po rýchlom pohľade spoza zárubne sa bratia na seba zmätene pozreli.
„Sa mi nejako nechce veriť, že ho odrazu omrzel život,“ zhodnotil starší. Dvere viedli do šachty tak hlbokej, že nedovideli dno.
„Páni, skutočne ste sa nechali oklamať primitívnou ilúziou?“ Čarodej luskol prstami a šachta sa v zlomku sekundy zmenila na úzku chodbu.
„Som si istý, že predtým tu bol prázdny sklad,“ podozrievavo sa ozval mladší lovec.
„Sme v dome čarodeja. O chvíľu tu môže byť kúpeľňa alebo niečo celkom iné,“ nehádal sa špecialista. „Skôr mi robí starosti, že...“ nastavil pred seba ruku dlaňou dopredu. Do neviditeľného štítu sa zabodlo osem čiernych čepelí, „že tam niekde je Merlin,“ dokončil nevzrušene.
„Hm,“ súhlasil Dean, nervózne pozorujúc čierne ostrie, visiace vo vzduchu pár milimetrov pred jeho nosom. „Nechce sa mi s tým zkurvysynom hrať na naháňačku, ale niečo musíme podniknúť a rýchlo! Začína tu byť nepríjemne horúco.“
Bodaj by nie, stáli, doslova, medzi dvoma ohňami. Čarodej znovu luskol prstami a plamene zmizli.
„Lepšie,“ zhodnotil lovec. „Takže... nejaký nápad?“
„Hej, nájdeme Merlina a zabijeme ho.“ Samove slová zneli tvrdo a rozhodne.
Dean prekvapene pozrel na brata. „V podstate nie som proti, ale potrebujeme plán. To je zvyčajne tvoja hláška,“ uškrnul sa, dúfajúc v rovnakú odozvu. Samova tvár zostala nehybná.
„Zruš to,“ kývol pištoľou smerom k neviditeľnej sile, ktorá ešte stále zadržiavala pozostatky Merlinovho posledného útoku.
„Nie,“ prekvapil bratov Irvin. „Zneškodnenie čarodeja nie je práca pre lovcov. Urobím to sám.“
Starší lovec nadvihol obočie, preletel pohľadom z čarodeja na brata a... prikývol. „Dobre.“ Zovrel pravú ruku v päsť. „Daj mu to vyžrať aj za nás.“
„Dean, nemyslím, že...“
„Má pravdu,“ nenechal dokončiť mladšieho lovca starší brat. „Toto nech si mágovia vybavia medzi sebou. Nemám chuť nechať si odraziť hlavu guľovým bleskom.“
Sam nahnevane mávol rukou, v ktorej držal zbraň. „My by sme mali dokončiť...“ Ostatné slová zanikli vo výbuchu ohnivej gule, ktorá narazila do štítu blokujúceho dvere.
„Ako som povedal, nemám chuť nechať si odraziť hlavu guľovým bleskom,“ uťal ďalšie bratove námietky Dean. „Čo chceš urobiť?“ pozrel na čarodeja.
„Ulovím ho na návnadu.“
Bratia pozreli na seba, Dean bezradne nadvihol ramená, Sam pokrútil hlavou.
„Na návnadu?“
„Áno, vyrobím návnadu, ktorej nebude môcť odolať. V jeho súkromných miestnostiach som videl vhodný predmet, guľu vyrezanú zo slonoviny.“
Bratia pozreli na seba. Dean bezradne nadvihol ramená, Sam prikývol. Hej, také niečo tam ležalo.
„Pre tento druh mágie je tento materiál veľmi vhodný,“ pokračoval Irvin. „Pôjdem ju vziať a...“
„Počkaj, Sam ti ju donesie. Ty radšej zostaň tu, ak by ten zkurvysyn skúsil ďalšiu čertovinu. Sam, pôjdeš?“
Mladší Winchester síce stiahol obočie, ale prikývol a odišiel.
„Počuj, viem, že vy...,“ Dean urobil neurčitý pohyb zahŕňajúci všetky druhy magických činností, „držíte spolu, a tiež, že feľčiari skladajú prísahu o posvätnosti života a tak ďalej, ale... tento zkurvysyn si nezaslúži žiadne ohľady. Myslím to vážne. Zabil minimálne osem ľudí a neviemkoľko ďalších pripravil o rozum. Zaslúži si zdochnúť ako prašivý pes. Vlastne, horšie. Zaslúži si horieť v najhlbšom pekle, ale najskôr si zaslúži zažiť peklo na zemi. Najradšej by so mu sám vykrútil krk, pomaly, ale.... Bojím sa o Sama. Málokedy sa vytočí do vysokých obrátok, ale keď už, tak to stojí za to. Mohol by vyviesť nejakú somarinu, keby sa dostal blízko k Merlinovi.“
„Rozumiem. Myslím, že nášmu hostiteľovi môžem dopriať obidve spomenuté alternatívy aj bez toho, aby som ho zbavil života.“
„Každá ďalšia vražda, ktorú spácha, pôjde na naše triko!“
„Dávam ti slovo, že už nikomu neublíži!“
Dean stisol pery, ale musel sa uspokojiť so sľubom, ktorý dostal. „Dobre, ale ako som povedal, daj mu to vyžrať.“
„Presne to mám v úmysle.“
„Dobre,“ prikývol lovec. Vec bola uzavretá.
Do štítu vo dverách udrela bližšie neurčená tmavá masa. Rozpleskla sa o neviditeľnú prekážku a pomaly stekala na dlážku. V stekajúcej mase sa niečo lesklo, možno zuby. Lovec štítivo ustúpil o pár krokov a odvrátil pohľad.
„Čo je toto?“
Pri vstupe do tajnej chodby ležalo plátené vrecúško. Bez rozmýšľania ho zdvihol a otvoril.
„Ó!“
Hrubé plátno skrývalo tučný zväzok bankoviek a, podľa váhy, aj slušnú kôpku zlatých šperkov. Bez zaváhania umiestnil cennosti do vnútorného vrecka bundy. Za dnešný deň si predsa zaslúžil nejaké bolestné.
„Už som tu,“ zahlásil Sam zbytočne, ako by niekto mohol prehliadnuť jeho prítomnosť. „Tu je guľa,“ podal vyrezávanú slonovinu Irvinovi. „Tebe som doniesol tašku,“ hodil bratovi ošúchanú vojenský vak.
„Vďaka,“ uškrnul sa Dean a rozhodol sa nekomentovať, že bratov ruksak od posledného stretnutia zväčšil objem. Podľa hranatých obrysov tipoval na knihy. „No, myslím, že bude lepšie, keď vypadneme,“ otočil sa k Irvinovi.
Čarodej prikývol. „Obávam sa, že vzhľadom na Merlinovu aktivitu, by som nemohol zaručiť vašu osobnú bezpečnosť.“
„Tak poďme, Sammy,“ starší Winchester sa pohol k tajnej chodbe. „Z tejto diery ťahá čerstvý vzduch. Myslím, že nás vyvedie do lesa. Priznám sa, že sa mi nechce štverať po schodoch z tohto prekliateho bludiska, keď máme skratku.“
Sam sa uškrnul. Schody? Nie, veľký lovec Dean Winchester sa obáva, že by zablúdil. Kývol Irvinovi a nasledoval brata.

Merlin zaklial, škaredo a zúfalo. Stal sa štvancom vo svojom vlastnom dome a, čo bolo horšie, nemohol preč. Teda, teoreticky mohol, ale... stratil vrecko s hotovosťou a zlatou rezervou. Rozhodne nehodlal čeliť nástrahám sveta vyzbrojený len jednou dýkou a s niekoľkými drobnými mincami vo vrecku, aj keby našiel priechod do inej časti domu. Určite tu niekde nejaký bol, len kde? Do tejto časti domu takmer nechodil. Rúčkou dýky nervózne preklepal ďalší kúsok steny, neustále sa obzerajúc cez plece. Zatiaľ si udržoval prenasledovateľov od tela, použil svoje najlepšie útočné kúzla. To, že neškodne skončili na magickej bariére, nebolo podstatné. Vlastne, magická bariéra bola užitočnejšia pre neho, zadržiavala lovcov a toho prekliateho Doktora na druhej strane. Prerušil prácu, aby smerom k východu poslal ohnivú guľu. Malú, nemohol zbytočne plytvať energiou, ale chcel udržiavať votrelcov pod tlakom. S uspokojením sa uškrnul, keď sa hlučne rozbila o neviditeľnú prekážku. Preklepal ďalší kus steny a zarazil sa. Niečo sa zmenilo, vzduch v miestnosti akoby ochladol, cítil závan ozónu, dymu a... živice? Obrátil sa práve včas, magická bariéra bola preč. Svetlo vo dverách zatienila mužská postava. Merlin sa inštinktívne prikrčil a pracovný úchop dýky zmenil na obranný. Nadýchol sa, prehodil si zbraň do druhej ruky, pravú natiahol pred seba a vykríkol zaklínadlo. Ohnivá guľa, tentokrát veľká, najväčšia akú dokázal vyčarovať, vyletela k cieľu. Prichádzajúca postava mávla rukou a ohnivá guľa neškodne zhasla v rohu. Merlin zaškrípal zubami. Prekliaty Doktor! Natiahnutá ruka sa zreteľne chvela, ani hlas, ktorý recitoval kúzlo nebol najistejší, zopakoval formulku sebavedomejšie, znova a ešte raz. Vzduchom zasvišťala magická čepeľ, prichádzajúci ju mávnutím ruky odklonil, ani nespomalil chôdzu. Druhú a tretiu tiež. Merlin zreteľne rozoznal pobavený výraz na Doktorovej tvári, ktorý sa zmenil na prekvapený, keď sa mu štvrtá čepeľ zabodla do hrude. Zranený zavrávoral, klesol na jedno koleno a pritisol ruky na ranu. Merlin nehodlal vyhlásenému liečiteľovi poskytnúť čas na vlastné vyliečenie, vyčaroval ohnivú guľu a vrhol ju na kľačiacu postavu. Kvílenie za živa upaľovaného muža domácemu pánovi znelo ako oslavné fanfáry. Zabil Doktora! V záchvate víťazného ošiaľu vyčaroval ďalšiu a zväčšil zmietajúce sa ohnivé klbko na podlahe. Založil by poriadnu vatru, keby zaklínadlo namiesto ďalšieho ohňa nevyprodukovalo len smiešne malý obláčik iskričiek. Merlin zahrešil, ohnivé kúzla boli síce efektné a účinné, ale odčerpali veľké množstvo energie, ktorú mal momentálne k dispozícii. V skrýšach magických predmetov, rôzne rozmiestnených po dome, sa samozrejme nachádzali aj zásobníky. Najbližšia bola o poschodie vyššie, musí sa k nej rýchlo dostať. Teraz, keď zabil najnebezpečnejšieho zo svojich prenasledovateľov, to už nebude problém. Tých hlúpych lovcov sa zbaví obratom ruky.
„Hlupák, dal si sa nachytať na najstarší trik na svete,“ odpľul si do dohárajúcej kôpky.
„Tlieskam, naozaj tlieskam tvojmu výstižnému zhodnoteniu situácie,“ muž, ktorý práve zhorel, stál nezranený pár krokov od Merlina a skutočne naznačoval potlesk.
„Zabil som ťa,“ vyjachtal domáci pán.
„S potešením ťa môžem vyviesť z omylu. Nechal si sa oklamať ilúziou. Čiastočne ťa ospravedlňuje fakt, že to bola ilúzia tretieho stupňa a, nechcem sa chváliť, verne kopírovala originál,“ špičkou topánky kopol do mierne zaúdenej gule zo slonoviny, na ktorú sa zmenili zhorené ľudské ostatky. „Ale aj tak, dal si sa nachytať na najstarší trik na svete.“
„Skap!“ Merlin natiahol ruku a v rýchlom slede vysypal všetky útočné zaklínadla, na ktoré si momentálne spomenul. Nebolo ich veľa a všetky boli zneškodnené skôr, ako mohli napáchať nejakú škodu.
„Predpokladám, že úvodnú časť diskusie sme týmto ukončili,“ Irvin si oprášil ruky ako po špinavej práci. „Ak nemáš ďalšie...“
Merlin mal. Prehodil dýku do pravej ruky a zaútočil bodnutím na trup. V nasledujúcej chvíli sa veci udiali v tak rýchlom slede, že Merlin nestihol vnímať podrobnosti. Po návrate do reality sa našiel ako sedí na podlahe pri stene na opačnom konci miestnosti. Pravé zápästie mal ako v ohni a sedacie svaly vehementne protestovali proti použitiu ako nárazníky.
„Musím ťa upozorniť,“ Irvin si bez veľkého záujmu obzeral ukoristenú dýku, „že ak budeš pokračovať vo vyvíjaní fyzického násilia, vynaložím nadpriemernú aktivitu, aby som sa zbavil frustrácie z tvojej osoby agresívnym spôsobom. Aby si mi rozumel, s potešením ti rozbijem hubu.“
Merlin zaťal päste. „Čo odo mňa chceš? Zákerne ste ma prepadli v mojom vlastnom dome, zavraždili ste mojich sluhov a teraz sa mi vyhrážaš bitkou? Budem sa na teba sťažovať členom Veľkého zletu!“
„Prajem ti veľa šťastia,“ vyhrážka najvyššou autoritou magického sveta na Irvina nezapôsobila. „Pri tej vzácnej príležitosti im určite vysvetlíš pár detailov. Napríklad ako zabezpečuješ ochranu svojho príbytku alebo povahu zbierky artefaktov, ktorú som mal možnosť vidieť v obytných miestnostiach, či spôsob akým najímaš služobníctvo. Pretože ja nenachádzam žiadny dôvod, aby som o týchto maličkostiach pomlčal.“
Merlin zaškrípal zubami. Magický útok by momentálne nezvládol, vo fyzickom meraní síl by podľahol po prvom kole, vyhrážanie neúčinkovalo. Čo mu ešte zostávalo, ak sa chcel dostať z tejto situácie so zdravou kožou? Vyjednávať.
„Neodpovedal si mi na otázku,“ začal z iného konca. „Prečo si sa spolčil s lovcami a prečo ste sa vlámali do môjho domu? Ak máš so mnou nejaký problém a ja o žiadnom neviem, to si nemohol prísť ako čarodej k čarodejovi a pohovoriť si ako rovný s rovným? Čo odo mňa chceš?“
„Baziliška,“ usmial sa liečiteľ. Ten úsmev by ho dostal na titulnú stránku Vanity Fair. „Pôvodne sme chceli len baziliška, ale po exkurzii po tvojom dome sa naše požiadavky podstatne rozšírili. Moji spoločníci hlasovali za tvoju fyzickú elimináciu, no...“
Merlin sa nadýchol. Lovci, hlúpi lovci, nevedia nič iné, len zabíjať. Ale to no na konci vety znelo nádejne.
„Baziliška nájdeš v kotci na druhom konci chodby. Môžeš si ho zobrať. Hlúpe zviera, sú s ním len starosti a osoh žiadny. Neznáša cestu portálom a všetkého sa bojí. Vyhodené prachy.“
„Používal si ho na zakrytie stôp, keď si kradol duše.“
„Hej. Na skamenených mŕtvolách nie sú viditeľné stopy po odobratí duše a dobre sa potápajú v hlbokej vode. Keby ich aj niekto našiel, určite by sa nezaoberal tým, čo sa s nimi dialo pred skamenením.“
Liečiteľ sa neveselo uškrnul. „Uprostred mesta, kde si zabíjal, som žiadnu vodu nevidel.“
„Ten posratý krám, portál, sa zasekol, nie je práve posledný model. Nedá sa poradne ovládať. Niekedy sa otvorí viackrát na to isté miesto, niekedy zanáša. Nutne som potreboval energiu na udržanie ochranného kúzla a nemal som na výber. Musel som loviť aj v meste. Našťastie, tie skameneliny vyvolali všeobecný strach. Ľudia sa držali v noci doma a ja som sa nemusel obávať neželaných svedkov.“
„Ten mŕtvy hore? Neželaný svedok, alebo máš inú výhovorku, prečo si zavraždil?“
Merlin neuhol pohľadom. „Priemerne každý tretí subjekt po podaní elixíru z havajskej ruže neprežije. Mal by si mi byť vďačný. Ten chlapík sem prišiel, pretože stopoval teba. On a jeho kumpáni ťa chcú zabiť. Áno, teba! Vyhláseného filantropa a liečiteľa. To je ich vďaka. Vďačnosť obyčajných ľudí! Spodina, ktorá nám nesiaha ani po členky, sa chce schopnejším pomstiť za svoju prízemnosť. Mali by nám byť bozkávať nohy za každú omrvinku našich schopností, ktorú im hodíme!“
„Väčšina mojich známych čarodejov si svoj talent príliš cení na to, aby ho rozhadzovali.“
„My sme tí, ktorí ovládajú silu! Veľký zlet, Magistérium... všetci sú spiatočníci s tým svojím zákonom o utajení! Mali by sme ovládať svet a nie skrývať sa v kútoch! My sme noví vládcovia!“
„Nie, my sme relikty minulosti. Kedysi sme boli jedinou ochranou ľudstva pred vecami, ktoré sa skrývajú v tme. Ale ľudstvo vyrástlo a dokáže si s monštrami podariť aj bez nás. Náš čas skončil. Rovnako ako táto filozofická debata. Takže, keď sme si teraz vysvetlili svoje navzájom nezmieriteľné postoje, zostáva otázka, čo s tebou? Vraždy, čierna mágie, násilné zbavovanie vôle, únosy... Porušil si asi všetky zákony nášho sveta a veľkú väčšinu zákonov tejto krajiny. Za to, čo si vykonal, si zaslúžiš...“
„Ty ma chceš súdiť? Ty?“ Merlin vyskočil na rovné nohy, obe päste zaťaté. „Ten chlapík, ktorý ťa sledoval až sem, mi o tebe veľa prezradil. Všetko! Ako sa vláčiš po krajine, ako si sa votrel do váženej rodiny a ako oberáš ľudí o peniaze pod zámienkou liečenia. Čo by povedalo Magistérium na to, že porušuješ pravidlá o utajení magickej činnosti? Si presne taký istý vyvrheľ ako som ja!“
„Medzi nami je nepatrný, ale dosť dôležitý rozdiel. Ja nevraždím ľudí! Nevytrhávam im primitívnym kúzlom duše z tela kvôli osobnému pohodliu,“ Irvin odhodil dýku. Zmocnila sa ho temer neodolateľná chuť použiť ju, ale to by nebola spravodlivosť.
„Samozrejme, že nie. Ty si dokonalý dobrý vzor. Vždy ochotný pomôcť a podeliť sa so svojimi nekonečnými znalosťami. Si taký príkladný, že ťa treba zastreliť, aby si nekazil priemer!“ soptil Merlin. „Myslíš si, že si lepší ako ja? Prečo? Pretože ja nie som z dobrej rodiny? Nie, nie som. Neštudoval som u najlepších majstrov! Nemám vizáž hollywoodskej hviezdy! Mne nikto nič neservíroval na striebornej tácke do lona! Všetko čo viem, čo mám, som si musel vydrieť a vybojovať!“
Irvin zaťal zuby, cítil ako sa ho zmocňuje hnev. Na okamih. Negatívnu emóciu vystriedal chladný pokoj, vnútorná rovnováha vyvážená na čepeli noža. Vina bola preukázaná, obhajoba nepredložila žiadne poľahčujúce okolnosti, zostalo už len uložiť trest. Spravodlivý trest, ktorý by aspoň trochu vyvážil utrpenie obetí.
Merlin ešte neskončil. „Povedz, pán Dokonalý, prečo ťa loví najznámejší lovec bosoriek v štátoch? Iste len omylom, však? Veď ty len uzdravuješ chorých, pomáhaš nešťastným! Celý svoj život si prežil bez obláčka na modrej oblohe! Ja som také šťastie nemal!“
Šťastie? Závideniahodný život?! Ale keď chce, môže ho mať.
„Moji spoločníci hlasovali za tvoju fyzickú elimináciu, no ja sa nazdávam, že smrť je pre teba príliš mierny trest. Chceš mať môj život? To môžem zariadiť!“ Slabým magickým výbojom Merlina ochromil, zrútil sa ako podťatý. Irvin si kľakol k ležiacemu a oboma rukami ho chytil za hlavu. Telesná premena nie je bezbolestná ani pri pomalom procese, no zrýchlená verzia je extrémne bolestivá. Merlinovo telo sa natiahlo v kŕči, vykríkol. Jeho tvár sa roztiekla ako prekysnuté cesto a vzápätí sa formovali jemné lícne kosti, klasický grécky nos. Po pár minútach na dlážke ležalo Irvinovo telesne identické dvojča.
„Chceš mať moje vedomosti? Aj to môžem zariadiť. Pošlem ťa tam, kde som sa najviac naučil.“
Merlin si ďalším výkrikom takmer roztrhol hrdlo. Pekelná mučiareň je miesto, ktoré vyvoláva podobné reakcie.
Irvin sa postavil „Máš, čo si chcel. Dúfam, že si spokojný.“
Merlin, válajúci sa po podlahe, si oboma rukami zvieral hlavu a nahlas nariekal.
„Prajem ti príjemný zvyšok života. Možno bude trochu nudný... bez magických schopností,“ prekročil zvíjajúce sa telo a bez obzretia odišiel.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 14:29

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 8 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: