DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.09.15 15:23

aceras1 vidím to tak, že Mr. Stasheff mal pravdu, príliš žoviálnym ľuďom sa nedá veriť Suspect  No, ale podobný podraz sa dal očakávať, aj keď teda nepotešil No
Čo sa ale zázraku týka, osobne sa riadim heslom, že na zázraky netreba veriť, ale treba sa na ne spoliehať 703  a snáš sa jeden nájde aj pre Irvina.
Viem, čo by som na základe doterajších znalostí na Fredovom mieste skúsila ja, ale nechám sa prekvapiť, čo preňho vymyslíš Ty.
Každopádne ďakujem za ďalšie pokračovanie a ako vždy sa budem tešiť na ďalšie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.09.15 8:43

janča - ďakujem Ako plukovník pomôže? No zázrakom, ako inak 703


just-me - ďakujem . Dejový zvrat Ťa nepotešil? No čo už, život je už taký. Ďalší Fredov krok je úplne jasný a ja len dúfam, že si sa netešila zbytočne   .

---------------------------------

Skontroloval prípravy. Zhlboka sa nadýchol, v duchu poďakoval všetkým svätým, že tie haraburdy ešte nevyhodil. Pridal poslednú prísadu, prečítal zaklínadlo a vhodil do kotlíka zapálenú zápalku. Jasný plameň ho prinútil na okamih zavrieť oči. Keď ich znova otvoril, na zemi vedľa sa chúlila zviazaná postava. Neváhal ani okamih. Zdvihol démona a posadil ho auta. Stará Fordka už dlho nezažila taký štart odpichom ako teraz. Na moment odtrhol oči od vozovky, aby mohol strhnúť Irvinovi pásku z úst.
„Rozviažem ťa, keď budem môcť bezpečne zastať. O takých sto, možno dvesto kilometrov. Dovtedy musíš vydržať.“
Démon vzdychol. „Nechcem ťa sklamať, ale...“  Pootočil zápästie a uvoľnená reťaz, síce zdráhavo, ale skĺzla. Oslobodiť druhú ruku a nohy bola potom už hračka. Zvinul reťaz  a vyhodil ju z auta.
„Čo to...  Nie, nepovedz mi... Nepovedz mi, že...“
„Chcel som navštíviť sídlo templárskeho rádu. Množstvo vedomostí, ktoré za storočia existencie zhromaždili musí byť... neuveriteľné.“
„Ty si neuveriteľný!! Veď sa ťa chystali zabiť!! Zabiť! Chápeš vôbec akú hlúposť si zase vyviedol? Kvôli čomu? Nejakým starým šalabastrom? O ktorých ani nevieš, či ich majú? Rozmýšľaš vôbec? Načo máš hlavu, keď ju nepoužívaš?“
„Ja...“
„Hej! Neprerušuj ma, keď ti čistím žalúdok! Keby som mohol zastaviť, tak... Rozmýšľal si aspoň sekundu nad tým, do akého rizika sa púšťaš?!“
„Ty si riskoval viac. Kúzlo na pritiahnutie démona je extrémne rizikové ak nemáš všetky prísady v najvyššej kvalite a  moja krv na zablatenom tričku rozhodne nie je...“
„JA som neriskoval! Mal som všetky prísady tej najvyššej kvality.“ Z vrecka bundy vytiahol sklenený pohár, podľa starej vinety kedysi obsahoval nakladané olivy, a hodil ho do lona spolujazdcovi.
Démon nechápavo pozrel na tmavé šupinky. „To je...?“
„Hej,“ prikývol Fred a uspokojenie z neho až kvapkalo. „Tvoja krv. Spomínal som niekedy, že v armáde som mal kurz prístupu k nedostupným informáciám?“
„Prosím?“
„Učili nás ako nájsť a vykradnúť trezor. Brat Gregor nejde s dobou. Ten trezor, ktorý má, sme tiež preberali.“
„Ty si okradol kňaza?“
„Nie je kňaz,“ ohradil sa Fred s úškrnom. „A áno, okradol. Zaslúžil si to. Riskovali sme kvôli nemu krk a on nás podrazil. Zatajoval informácie. Keby som sa sám nedovtípil, že k pokladu sa žiadny démon nedostane tak blízko, aby ho mohol zničiť... skoro bolo neskoro. Klaustrofóbia sem, klaustrofóbia tam. Si taký zvedavý, že keby si mohol vliezť do tej chodby, tak by ťa ani stádo volov neudržalo. Videl som to na tebe. Takže... musela v tom byť nejaká čertovina. On to vedel, inak by ťa nenechal sedieť hneď v susednej kobke, ale aj tak si nepreveril tých chlapcov. Hlupák jeden. Vedel som, že chystá nejaký podraz. Chodil za mnou a podlizoval sa. Len som nečakal, že nás podrazí tak skoro. Preto som svoje protiopatrenie načasoval na dnešné poludnie.“
„Čo si urobil?“
„Požiadal som pár známych, aby zavolali opátovi a pozdravili. Posledné, o čo templári stoja, je publicita.“
„Pohrozil si opátovi prezradím existencie rádu verejnosti?“
„Nie taký druh publicity,“ stiahol obočie Fred. „Skôr... ten druh s plagátikmi s nápisom hľadá sa... Ak nedajú pokoj, verejnosť sa o templároch dozvie zo stĺpčeka s nekrológmi.“  
„Prekvapuješ ma. Prisahal si, že zachováš tajomstvá rádu.“
„Hej, dal som slovo a mienim ho dodržať. Toto som zariadil včera, vtedy ma ešte slovo neviazalo. Mrzí ma len jedna vec. Tie kúzla... Mohli sa zísť. Večná škoda, že si tú knihu nerozlúštil celú.“
„Áno, aj mňa. Na poriadny preklad budem potrebovať minimálne mesiac času, slovník  starej gréčtiny a....“
„Budeš potrebovať?“ spozornel Fred. „Templári zničili všetky tvoje poznámky. Alebo nie?“
„Zničili všetko, až na fotokópie, ktoré som poslal na zabezpečené úložisko mobilným pripojením. Využil som Stuartove lekcie ovládania modernej komunikačnej techniky.“
„Počítač a mobil si v záhrade nenechal náhodou. Prenášal si dáta. A mne chceš vyčítať, že som okradol mnícha!“
„Som démon. Robiť pochybné skutky mám v popise práce.“
„Si démon, ktorý práve pomohol zachrániť kresťanský kláštor. Za sabotáž Apokalypsy ťa v pekle asi nepochvália. A vôbec, keď sa tak zamyslím... Za ten čas, čo ťa poznám, si sa ako démon nepredviedol.“
„Varoval som ťa, nie som práve ukážkový exemplár.“
„Hej. Všimol som. Len by ma zaujímalo, ako si to dokázal.“
„To nie moja zásluha,“ Irvin sa odvrátil. Nemohol, nedokázal vytiahnuť spomienku zasunutú na samé dno pamäti. Ľudská duša v pekle stratí všetko, čo ju definovalo ako človeka. Môže, a väčšinou si aj pamätá fakty zo svojho života, ale emócie, ktoré sa k nim viazali, nie. Pretože city sú pre démona len prázdny pojem. Ani on nebol výnimka. Až do dňa, keď jeho tvrdohlavosť rozzúrila Sigmunda natoľko, že siahol po mimoriadnom treste. Keby už nebol mŕtvy, tak by ho bolesť, keď mu pekelný čarodej prehrabal hlavu, zabila. Neskôr ľutoval, že sa tak nestalo. Neskôr, keď mu Sigmund  vrátil možnosť cítiť, len preto, aby ho znova a znova mohol trápiť spomienkou na najhorší deň v jeho pozemskom živote. Existencia s touto jedinou spomienkou, vyčnievajúcou z nekonečného oceánu špiny a bolesti, nahradzujúceho jeho dušu, ktorú musel preciťovať znova a znova ako čerstvo otvorenú ranu, bola.... nevysloviteľná.
Fred bokom zachytil napäté lícne svaly a mimovoľne zaťaté päste spolujazdca a oľutoval, že položil otázku, ktorou zrejme otvoril Pandorinu skrinku. Nasilu si odkašľal. Niekedy je prečistenie hrdla dobrou zámienkou na zmenu témy rozhovoru. No, existujú  aj iné otázky, menej chúlostivé, na ktoré by odpoveď poznal veľmi rád.
„Keď sa už tak prišla reč na... minulosť, ako sa ti vlastne podarilo ujsť? Vtedy... z pekla? Nikdy si mi to nepovedal.“
„Náhoda praje pripraveným, povedal Napoleon. Využil som príležitosť.“
„Môžeš byť konkrétnejší?“    
„Neušiel som z pekla. Teda... nie priamo z pekla. Po mojom treťom pokuse o útek, Sigmund, môj... majiteľ, rozhodol, že som nepoučiteľný a dal mi na krk obojok. Magický obojok. Tak vždy vedel, kde som a obojok mi zároveň zabraňoval používať mágiu. Čarovať som mohol len na jeho výslovný príkaz  alebo na príkaz démona, ktorý mal príslušný amulet. Nie, nemohol som si ho sám zložiť,“ odpovedal na nevyslovenú otázku. „Sigmund do obojku vložil poistku. Už len myšlienka na zloženie alebo poškodenie obojku bola... mala následky. Sigmund už celé storočia pátra po všetkých prístupných dimenziách po magických artefaktoch a informáciách, ktoré by mohol použiť. Sám neopúšťa peklo. Nemôže. Má špecialistov, ktorí pre neho artefakty vyhľadajú, preskúmajú  a dopravia, kam prikáže.  Ja som jeden z nich.... Bol som. Vlastne som sa nikdy nedozvedel, aký artefakt som vtedy mal preskúmať. Viem len, že potrebovali špecialistu s mojím nadaním. Eskortovali ma dvaja preverení Sigmundovi paholci, priamo do pripraveného tela nosiča. Bol len chlapec, mal osemnásť, akné a dvadsať kíl nadváhy  a, samozrejme, na krku obojok. Tí dvaja Sigmundovi poskokovia boli síce verní, ale rozumu veľa nepobrali. V tom dome jednoducho boli príliš dlho a niekto si ich všimol. Lovci. Mladí, vycvičení, dobre organizovaní, skôr rodina ako lovecká skupina. Zaútočili na budovu a rozprášili démonov na všetky strany. Jedného sa im dokonca podarilo zajať.“
„Koho?“ prižmúril oči plukovník.
„Mňa,“ priznal takmer veselo Irvin.
Starší muž pomaly vydýchol, nápadne pomaly. Tento člov... tento dém... tento lagan je jednoducho... ľahkomyseľný, nezodpovedný, samopašný... lagan. S veľkým L.
„Nechal si sa chytiť,“ skonštatoval nasilu pokojným hlasom. „Prečo ma to neprekvapuje?“ pokrútil rezignovane hlavou. „No, pokračuj! Na čo čakáš?“
„Ty mi neurobíš  prednášku o zbytočnom riziku ako zvyčajne?“
„Keby som ti mal čistiť žalúdok za každý tvoj hlúpy nápad, tak sa uhovorím k smrti,“ usadil posmeškára bývalý vojak. „Čo bolo ďalej?“
„Výsluch. Chvíľu som vzdoroval, aby ma zbytočne nepodozrievali, no pri prvej hrozbe svätenou vodou som im povedal všetko, čo chceli vedieť.“
„Prosím?“
„Poslal som ich loviť na najbližší cintorín s tým, že tam majú démoni dohodnuté miesto stretnutia v prípade núdze. Okrem nádchy tam nemohli chytiť nič. Zviazali ma a nechali ma pod strážou v pivnici, uprostred Šalamúnovej hviezdy, aby mohli pokračovať vo výsluchu, keď sa vrátia. Šikovný ťah.“
„Ako si sa vyslobodil?“
„Mladá žena, ktorá ma strážila, Gwen, bola zvedavá. Spýtala sa,  prečo mám obojok. Povedal som jej, že znakom otroctva sa snažíme ešte viac ponížiť posadnutého. Bolo jej toho chlapca ľúto... Ja som bol zviazaný, ona mala svätenú vodu a brokovnicu nabitú soľou. Chcela pomôcť. Zložila mi obojok.  Neublížil som jej, ani tomu chlapcovi, len som ju prinútil, aby porušila hviezdu a zmizol som. Zvyšok už poznáš.“
Fred prikývol. Story o hľadaní a nájdení vhodného tela poznal. Pokračovanie tiež. V ten pamätný deň, keď spoznal Irvina, prinútil Sharon, aby mu porozprávala ako v jednu zvlášť obyčajnú noc niekto zabúchal na dvere jej pivničnej pracovne.

Vtedy večer som pracovala na kúzle pre pána Gordona. Pokročilá artritída, komplikovaná osteoporózou.  Nechcelo sa mi vstávať, tak som len skríkla voľno. Dvere sa otvorili a do mojej pivnice vkročil najkrajší chlap, akého som kedy videla. Zostal stáť, sotva na krok od prahu. Kým som sa stačila spýtať, čo chce, oči sa mu zaliali čerňou. Démon! U mňa v pivnici. Vieš, že nie som ľahkomyseľná,  istím sa. Mám pascu na strope, svätenú vodu a... všetko, na čo si spomenieš. V tej chvíli som však zmrzla, nebola som schopná ani vstať zo stoličky.  A on vraj: „Sestra, len pokoj. Prišiel som ti navrhnúť obchod.“        
„Svoju dušu nepredám!“
„Nepotrebujem tvoju dušu. Potrebujem tvoje schopnosti. Povráva sa, že si najlepšia telepatka v krajine.“
„Možno,“ pripustila som. „Čo chceš?“
„Chceš, aby si pre mňa našla jednu spomienku. V mojej hlave. Dokážeš to?“
Priznám sa zaskočil ma. Nie preto čo chcel. Počas sedení využívam aj tento spôsob terapie, mám dosť skúseností s uvoľňovaním potlačených spomienok. Prekvapilo ma, že démon je ochotný nechať čarodejnicu hrabať sa  vo svojej hlave. Začal ma zaujímať.
„Čo za to?“
Vytiahol zväzok bankoviek. „Tri tisíc dolárov.“
Vyrazil mi dych. Na tej spomienke mu muselo sakramentsky záležať. Sedela som a vypliešťala oči. Zneistel. „Štyri tisíc?“
Rozhodla som sa zariskovať. „To je málo. Chcem viac.“
„Koľko?“
„Nie koľko, čo. Chcem tvoju krv.“
Moja požiadavka ho poriadne  vyviedla z rovnováhy. „Krv?“
„Hej, som čarodejka. Krv démona môžem použiť ako ingredienciu do mnohých kúziel.“
„Napríklad na dezintegráciu predmetného démona.“
„To už budeš musieť riskovať.“
Myslela som si, že sa na mieste otočí a odíde, že som zašla priďaleko. Ale nie. Vyzliekol bundu a vyhrnul rukáv.
„Môžem požiadať o nejakú nádobu?“
Doniesla som mu pohár. Hej, ten ktorý si videl. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Štyri tisícky a krv démona za prácu, ktorú by som urobila aj zadarmo. Všimol si, že som ožila a vyložil si to po svojom. Pohár s krvou a peniaze položil na stôl a prstom okolo načrtol kruh. Pohár a peniaze prekryla fialová mydlová bublina, len akurát, že z mydla určite nebola.
„Ak siahneš na peniaze bez povolenia, sestra, škaredo sa spáliš, v tom lepšom prípade.  Neskúšaj ma podviesť, urob svoju  prácu dobre a rozídeme sa v pokoji.“
Nepáčilo sa mi, že mám na stole nebezpečné kúzlo, ale musela som súhlasiť a odviesť svoj diel. Potiahla som vyšetrovacie lôžko pod ochranný pentagram. To sa pre zmenu nepáčilo jemu, ale neustúpila som. Keď on  kúzlom zaistil moju odmenu, ja som kúzlom zaistila jeho. Začala som vyšetrovať, postupovala som ako obyčajne. Cez krátkodobú pamäť k dlhodobej a do podvedomia. Od ľahko prístupných spomienok k zasunutým, zabudnutým. Nové spomienky sú jasné, živé farby, ostré detaily. Staré spomienky sú zahmlené, často splývajú s inými zážitkami. Toto bolo iné. Pod vrstvou chaotických informácii, uložených v krátkodobej pamäti, bolo... Neviem to opísať inak, ako nekonečný, studený oceán bezcitného zla, temnoty a utrpenia... Po prvom dotyku som mala chuť umyť sa. A v tej špine som mala nájsť jedinú spomienku! Nevidela som vôbec nič. Strácala som orientáciu. Najhoršie zo všetko bolo... Cítila som... vedela som, že ak zablúdim, už nikdy sa nevynorím a budem blúdiť v tej temnote naveky. Ten pocit... absolútnej bezmoci a beznádeje... V noci sa budím zaliata studeným potom. Ak to bolo peklo, tak...
Už nikdy to nechcem zažiť.
Vieš, vlastne nie, nevieš, si šťastný človek... Prehrabávať sa niekomu v hlave do hĺbky je riskantná a bolestivá záležitosť. Pre pacienta aj pre terapeuta. Pre pacienta, samozrejme, viac. Chcela som prestať, cítila som jeho bolesť. Väčšiu, ako som mohla pohodlne zniesť. Nástojil, aby som pokračovala. Za každú cenu, bez ohľadu na následky. Hrabala som sa v tej špine hádam večnosť, počula som ako kričí od bolesti. Trvalo mi večnosť, kým som ju našla. Jedinú žiarivú perlu v mori temnoty. Keď som skončila, od únavy sa mi triasli ruky. On mal košeľu prepotenú tak, že ju mohol žmýkať. Skoro mi ho bolo ľúto, ako tam sedel s hlavou v dlaniach. Skoro. V tej chvíli ma však zaujímali len dve veci, ako sa ho zbavím a teplá sprcha.
„Tak čo? Spokojný?“
„Spomínam si. Na všetko,“ zdvihol hlavu. Vyzeral ako týždeň stará mŕtvola.
„Tá spomienka... aspoň stála za všetku tú námahu?“ neodpustila som si. Pri priamej manipulácii cítim emocionálny náboj spomienky a tento nebol... pozitívny.
„Áno. Na tú spomienku sú naviazané všetky ostatné. Teraz už viem, kto som bol... Kto som.  Teraz sa už môžem oslobodiť.“ Zarazil sa, akoby prezradil príliš. „Dobrá práca, sestra.“ Luskol prstami a moja odmena bola voľná.  Zdvihol sa, zobral bundu a cestou von len tak, cez plece prehodil: „Ten diagram, čo máš na stole, nebude fungovať. Incunabulov diagram nemôžeš kombinovať  so zaklínaním proti rednutiu kostí.“ Dvere buchli a bol preč. Až ráno mi došlo, že proste odkráčal spod funkčného pentagramu. Skontrolovala som ho. Nebol poškodený. A večer... No a večer môj diagram nefungoval a pán Gordon na svojom vozíku odišiel presne s takými istými bolesťami ako prišiel. Bola som s rozumom v koncoch. Ten diagram bola pre pána Gordona a vlastne aj pre mňa,, posledná šanca. Sedela som v pracovni a rozmýšľala nad nejakou zmysluplnou transformáciou kúzla. Bola som zúfalá a otvorila som si fľašu vína, inak by ma taká hlúposť nenapadla. Vytiahla som z chladničky pohár s krvou a pritiahla som démona. Nebudem ťa nudiť opisovaním vyjednávania a... Jednoducho, dohodli sme sa. Keď starý pán Gordon nasledujúci večer odchádzal, svoj invalidný vozík tlačil pred sebou.


Fred povzdychol. Sharon určite nazrela do spomienky, ktorú našla. Určite, predsa poznal svoju švagrinú, ale ani vtedy, ani potom neprezradila aká spomienka bola pre Irvina tak dôležitá, že kvôli nej toľko riskoval. Koľko vlastne vie o mužovi sediacom na vedľajšom mieste?    
„Hej, čo bolo potom už viem. Skôr by ma zaujímalo, čo bolo pred tým,“ vyhŕkol bez premýšľania.
„Brat Gregor,“ pokrútil znechutene hlavou démon.
„Hej. Podrazácky brat Gregor. Vyzvedal, čo všetko o tebe viem,“ prikývol šofér. „Snažil sa vo mne vzbudiť nedôveru.   “
„Vyvolal?“
„Čo?“
„Nedôveru.
Bývalý vojak namiesto verbálnej odpovede len mimoriadne škaredo zazrel na spolujazdca. Démon sa neveselo uškeril.
„Prečo sa nespýtaš priamo.“
„Nechcem vyzvedať.“
„Si zvedavý, ale nechceš vyzvedať, pretože  sa snažíš šetriť moje city,“  skonštatoval démon. „Tvoja ohľaduplnosť je rovnako dojímavá ako zbytočná. Skončil som v pekle, pretože som zabil asi dva tucty ľudí.“
„Asi dva tucty,“ zopakoval bývalý vojak pomaly.
„Hej, asi. Nepočítal som ich.“
Fred naprázdno prehltol. Samozrejme, do pekla sa človek nedostane za to, že ako decko potajomky fajčil na záchode. Ale... dva tucty? Odkašľal si.
„Nepovieš mi viac?“
Po dlhom tichu, keď si už myslel, že nedostane odpoveď, začal Irvin ticho rozprávať.
„Ušli sme sa do Londýna pred vojnou. Keď Napoleona porazili, druhý krát, situácia v Európe sa pomaly začala konsolidovať.  Manželka nástojila, aby sme sa vrátili z Anglicka na kontinent.“
„Ty si bol ženatý?“
„Prosím, netvár sa tak prekvapene. Bol som lekár, dobrý, a hmotne zabezpečený muž si môže dovoliť založiť rodinu a vychovávať deti. Mali sme tri, dvoch chlapcov a dievčatko. V Londýne sa nám neviedlo zle, vykonával som lekársku prax a mal som bohatých pacientov, no manželka si nevedela zvyknúť. Typická Francúzka. Presťahovali sme sa na môj rodinný statok do Valónska. Poľnosti a vinohrad za vojny veľmi utrpeli, ale ako lekár som zarobil dosť. Boli sme tam šťastní.“ Posledné slová skoro zašepkal.
„Asi o pol roka, začiatkom jesene, som dostal ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť,“ pokračoval démon po chvíli. „Miesto osobného lekára Jej výsosti Šarloty Augusty Hannoverskej,  anglickej korunnej princeznej. Svoje prvé dieťa potratila a potrebovala skúseného pôrodníka. Samozrejme, museli by sme sa vrátiť do Anglicka, ale honorár bol viac než veľkorysý a spoločenský vzostup istý. S miestom osobného lekára budúcej kráľovnej sa spájalo udelenie vysokého titulu. Ginette, moja manželka, na oslavu pripravila piknik na pláži. Pili sme víno a pozerali sme ako sa naše deti hrajú v piesku. Už sme začali baliť, keď pribehol chlapec zo statku. Z mesta poslali po doktora, starostova nevesta začala rodiť, predčasne. Ponáhľal som sa na statok, Ginette a deti zaostali. Starosta poslal po mňa koč, chcel som sa k rodine vrátiť čo najskôr a koč bol na ceste zúfalo pomalý. Vzal som si zo stajne koňa, aj keď kočiš veľmi naliehal. Bol som v meste skôr ako koč prešiel polovicu cesty. Starostov syn a nevesta sa prechádzali po námestí. Neposlali po mňa. Cestou nazad som koňa skoro uštval. Aj tak som prišiel neskoro.“
Frederick silnejšie zovrel volant.  
„Vojna skončila, ale po krajine sa ešte potulovali tlupy marodérov. Lúpili a vraždili... Zabili všetkých mužov a ženy... Ženy si nechali na hranie. Pri odchode spálili všetko čo nemohli odniesť so sebou. Živých svedkov zásadne nenechávali. V ten deň prepadli náš statok. Keď som prišiel.... Ginette ležala uprostred dvora... s podrezaným hrdlom, vyhrnutou sukňou a krvou na stehnách. Náš starší syn ležal neďaleko. Zastrelený,  pokúšal sa brániť matku a súrodencov.  Mladší... visel na dverách stajne, rozpáraný ako... A v stajni sa marodéri zabávali. S našimi dvomi slúžkami a s mojou dcérkou. Ležal na nej chlap, veľký, špinavý a...  Mala len dvanásť... Nebol som ozbrojený, pustil som sa do nich jazdeckým bičíkom, ktorý som ešte stále držal. Smiešna zbraň proti dvom desiatkom na všetko odhodlaných zabijákov. Odzbrojili ma a vidlami pritisli ku stene.  Ten chlap... Zlomil jej väz priamo pred mojimi očami. Dovtedy som nikdy nikomu svojimi schopnosťami neuškodil.  Ale v tej chvíli... Zastavoval som srdcia, trhal tepny, drvil pľúca. Až kým ma jeden z nich nezastrelil.“
Plukovník Simmons brnkol do páčky stierača, kvapky stekajúce po prednom skle sa rozmazali do beztvarých machúľ. Čo mohol povedať? To je strašné? Alebo – to mi je ľúto? Alebo inú banálnosť?  Prečo len nedržal jazyk za zubami! Poklepal prstami po volante, prečistil si hrdlo a nadýchol sa. Banálnosť predbehlo zvonenie mobilu v palubnej priehradke.
„Náhradný telefón pre prípad núdze,“ vydýchol si Fred. Málokedy ho zvonenie telefónu potešilo tak ako teraz. „Podaj mi ho. Pár hodín som sa neozval a Melly si určite robí starosti.“
„Keby som tak raz vyhral v lotérii,“ nadviazal po vybavení hovoru. „Melly sa preľakla, keď sa moje číslo ohlásilo ako nedostupné po trojdňovej neprítomnosti. Obávam sa, že budeme mať doma čo vysvetľovať. Hej, aj ty. Si pozvaný na večeru. Nepokúšaj sa vyhovoriť, pripravila pre teba špeciálne neslané menu.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   21.09.15 17:09

aceras1 "...a ja len dúfam, že si sa netešila zbytočne"... Zbytočne? Keď sa mi splnilo jedno z tajných očakávaní??? Žartuješ? Slintala by som blahom, keby som to ešte nepredýchavala... Shocked Shocked
Ako inak silné kafé toto. Na začiatku príspevku sa človek spokojne vytešuje a potom sa nestačí diviť. Takže až to rozdýcham, tak tu bude jedna malá happy (just-)me. Smile
Vďaka za perfektnú ďalšiu časť a teším sa na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.10.15 8:03

just-me - ďakujem  Dúfam, že si predchádzajúcu časť už rozdýchala Smile . Táto Ti snáď dych nevyrazí .


-------------------------------------------

Dávno nepoužitá príjazdová cesta končila pred rovnako dávno nepoužívanou, no zachovalou prízemnou budovu. Plechové dvere a mreže na všetkých oknách vnútrajšok ochránili pred vandalmi. Na vonkajších stenách sa vybláznili sprejeri, Od názvov populárnych skupín cez banálne nápisy až po detailný opis (a vyobrazenie) intímnych partií istej Kattie. Plukovník sa poškrabal za uchom.
„Si si istý?“
„Tridsiaty prvý krát áno,“ odsekol démon otvárajúc zadné dvere dodávky. Trpezlivosť nie je hlavnou cnosťou pekla a plukovníkova opatrnosť niekedy predstavovala skúšku aj  pre anjela.  
„Nebuď drzý!“
„A ty si prestaň robiť zbytočné starosti! Radšej vylož náklad.“
Plukovník sa ešte raz poškriabal za uchom. Podľa plánu mali bývalú výrobňu pyrotechniky uprostred lesov na pár hodín zmeniť na magické laboratórium. V nákladnej časti dodávky stáli plechovky s farbou, zväzok sviečok, kanister svätenej vody, dve vrecká čistej soli a ďalšie balíčky s viac či menej nezvyčajným obsahom. Najviac miesta zaberal drevený stôl, na dosku ktorého celý včerajší deň vypaľovali magické znaky.
„Takže to myslíš skutočne vážne?“
Irvin zaťal zuby, na okamih zavrel oči a zhlboka sa nadýchol, aby sa mu netriasla ruka pri otváraní zámku šperhákom. „Tridsiaty druhý krát áno.“
„Aj tak si myslím, že je to blbý nápad,“ nedal pokoj plukovník.
Našťastie zámok cvakol a dvere sa otvorili. Prieskum miestnosti zbavil Irvina povinnosti tridsiaty tretí krát obhajovať svoj plán vyrobiť magickú zbraň proti démonom.  
„V tejto dobe,“ pokračoval plukovník bez ohľadu, že prišiel o poslucháča, „by si na seba nemal zbytočne priťahovať pozornosť. Prítomnosť démonov hlásia zo všetkých kútov. Hurikány, údery bleskov... Normálne som ochotný veriť, že koniec sveta je už za dverami. Kde si?“ Konečne si všimol, že na parkovisku osamel.
„Vnútri!“
„Aha,“ vzal farbu a štetce a vošiel do budovy. Hala bola, až na pár papierov, prach a myšacie exkrementy, prázdna. „Čo s tým?“ nadvihol štetec.
„Niekam to polož. Vyložíme z dodávky moje veci a môžeš ísť skontrolovať zákazníka. Cestou nazad sa po mňa zastav.“
Plukovník stiahol obočie. „Nepáči sa mi, že tu zostaneš sám.“
„Nemusíš mať obavy. Znova opakujem, s ochrannými znakmi zo Šalamúnovej knihy som úplne v bezpečí.  Zvlášť teraz, keď Lilith a jej armáda majú iné starosti. Apokalypsa, štyria jazdci, horiaci dážď a... Však vieš. Kto by sa teraz staral o jedného dezertéra,“ zľahčujúco mykol plecom Irvin. „Pomôžeš mi vyložiť stôl? Má minimálne tonu.“

Irvin, stojac vo dverách, chvíľu hľadel za odľahčenou dodávkou, ktorá s nie celkom presvedčeným vodičom za volantom, opustila areál uprostred lesov. Nie preto, že by sa ho zmocnila nostalgia, chcel si byť istý, že plukovník si svoj odchod v poslednej chvíli nerozmyslí. Fredova starostlivosť by  zahanbila aj kvočku. Na druhú stranu... bolo fajn, keď sa niekto staral. Zvuk motora stíchol v diaľke, konečne sám. Potichu pískajúc valčík, obľúbený pred poldruha storočím, vytiahol z cestovnej tašky počítač. Otvoril súbor, preklad Šalmúnovej knihy, a začal maľovať. O dve hodiny  neskôr bol interiér vyzdobený surealistickými obrazcami, o ktorých sa sprejerom,  ktorí sa vybláznili na exteriéri budovy, ani nesnívalo. Rozostavil sviečky, kanister so svätenou vodou postavil ku stolu, po krátkej úvahe zdvojnásobil vrstvu soli pred vchodom. Dvere boli opatrené vnútorným zamykaním, použil ho. Pravdaže, ako bezpečnostné opatrenie proti nadprirodzeným entitám, boli zamknuté dvere jednoducho smiešne, ale náhoda je blbec, ako ustavične opakoval Fred. Vyrušenie náhodným okoloidúcim mohlo mať fatálne dôsledky. Pripravil ingrediencie potrebné na kúzlo, znova skontroloval  symboly a zapálil sviečky. Zhlboka sa nadýchol a začal. Kreatívna mágia, najvyššia méta všetkých čarodejov, vyžadovala absolútne sústredenie, exaktné vedomosti a schopnosti narábať mocou na mikroskopickej úrovni. Vyrobiť niečo z ničoho, transformovať surovú mágiu na fyzickú vec – magický artefakt, vyžadovalo majstra. Presne o toto sa dnes pokúšal. Pokusy s vložením kúzla do vopred pripraveného noža sa nepodarili. Chcel vyrobiť zbraň od základu, vpliesť kúzlo do každej molekuly hmoty, ktorá vznikne. Keď držal v ruke polotovar, nôž s ostrím na oboch stranách čepele,  mohol povedať, že je majster. Keby chcel zbytočne márniť čas. Najťažšia časť práca ho ešte len čakala. Nôž zatiaľ nemal ostré kontúry, vyzeral a bol nahrubo opracovaná prvotná hmota. Konečné kúzlo Irvin upravil podľa odporúčaní samotného Šalamúna a doladil podľa vlastných skúseností nadobudnutých v pekle. Malo by fungovať.
Do čerta, musí fungovať.
Sústredil sa na zaklínadlo. Po prvých slovách sa nôž vzniesol a bez zjavnej opory sa vznášal pol metra nad stolom, pomaly sa krútil okolo svojej vertikálnej osi. Na čepeli noža sa objavili svetlejšie body, pomaly sa zlievali, vytvárali znaky. Magický nápis sa vynáral z hmoty, odlišoval sa a zároveň bol jej súčasťou. Čarodej cítil ako mu po líci steká kvapka potu. Okamžite pocit vytesnil. Kvôli tejto chvíli uskutočnil všetky bezpečnostné opatrenia. Všetku svoju pozornosť a sily musí sústrediť na dokončenie kúzla. Aj keby do budovy udrel blesk, nesmie stratiť  koncentráciu. Opatrne, akoby položil pierku na mydlovú bublinu, sa šiestym zmyslom dotkol bariéry, ktorá oddeľovala pekla od reality. Pritlačil. Cítil tenkú stružku sily, ktorá poháňa dimenziu utrpenia. Vizualizoval si túto predstavu tak silne, že skoro videl svoju ruku a takmer mikroskopickú trhlinku na čiernej stene, z ktorej presakovali kvapky čiernej mágie a z jeho dlane prechádzali do vznikajúceho artefaktu. Obrysy noža získali ostrosť. Čepeľ, odrazu nabrúsená ako britva, odrazila zablúdený slnečný lúč, na rukoväti zreteľne vystúpil drobný vzor. Magická zbraň bola hotová. Podvedome sa usmial. „Konečne,“ vydýchol. Už len posledný krok. Sústredil sa na víziu odťahujúcej sa čiernej steny. Nepatrné narušenie sa odrazu rozchlípilo ako tlama dravca. Z pulzujúcej temnoty vystrelilo chápadlo. V reálnom svete Irvin zareagoval inštinktívne, obidvomi rukami sa odsotil od stola. Stolička zarachotila na dlážke, chlad betónovej steny prenikol cez prepotenú košeľu, no zväčšená vzdialenosť od stola nemala žiadny vplyv na vzrastajúci pocit ťahu v samom jadre démonovej osobnosti.  
„Mne neutečieš,“ zasmial sa hlas v Irvinovej hlave.
„Sigmund,“ vykĺzlo démonovi. „To nie je možné. Nemôžeš tu byť.“
„Môžem byť všade, kde chcem,“ hlas pretekal sebavedomím. „Ja rozhodujem čo je možné alebo nie. Zabudol si? Ja som na teba nezabudol. Robíš problémy, otrok. Nevieš, kde je tvoje miesto!“
Posledné slovo zaťalo ako bič, démon si pritisol päste na spánky v snahe zmierniť bolesť.
„Nie! Nikdy... ma... nedostaneš... späť!“
Ťah zosilnel na hranicu bolesti. „Myslíš, že môžeš vzdorovať? Mne?“
„Vždy!“  
„Uvidíme.“
Spojenie teraz pulzovalo bolesťou. Päste, pritlačené na spánky nepomáhali, rovnako ako zúfalá snaha odtiahnuť sa od čiernych chápadiel, ktoré ho vťahovali do temnoty. Krátkym dychovým cvičením sa pokúsil upokojiť, aby sa mohol sústrediť na obnovenie bariéry. Nasledujúca vlna bolesti ho prinútila vykríknuť.
„Prekvapenie! Tvoje triky nefungujú! Povedal som ti, ja som na teba nezabudol. Ako by som aj mohol. Bezvýznamní niktoši sa mi posmievajú za chrbtom, že neviem umravniť svojho otroka. Našepkávajú do nesprávnych uší klebety o mojej neschopnosti. Do vysokopostavených uší. A ty vieš ako Pán pekla zaobchádza s neschopnými.“
Stupňujúca sa bolesť zrazila Irvina na kolená.
„Robíš problémy, otrok. Veľké problémy. Maríš naše plány. Likviduješ našich emisárov. To je neprijateľné.“
Štvornožky sa dotiahol pod ochranu enochiánskych znakov, vyčítaných z knihy Šalamúnovej. Bolesť ustúpila. Na chvíľu, aby sa vrátila so zvýšenou intenzitou.
„Sústredil si sa na fyzickú ochranu. Chyba! O telo nemám záujem. Nič nevydrží. Zato duša... Mám zoznam vecí, ktoré chcem vyskúšať, keď sa vrátiš.“
„Nikdy!“  
Bojoval, snažil sa uzavrieť trhlinu vo svojej hlave všetkými spôsobmi, ktoré poznal.
„Mám ťa. A vieš, čo ma teší najviac? Chytil si sa do vlastnej pasce.“
Krutý, nadradený smiech sa odrážal od kútov haly. Alebo len v jeho hlave?
„Ty sa nesnažíš uniknúť?  Ale no tak, bojuj! Ukáž mi niečo nové! Nemáš nič? Ja áno! Roztrhám ťa na tisíc kúskov, len aby každý mohla cítiť inú bolesť! Spravím z teba nemysliace hovädo a nechám ti len schopnosť cítiť bolesť! Každú jednu myšlienku z teba vydrapím osobitne. Ešte nikto v histórii pekla netrpel tak ako budeš ty!“
Na dlaniach cítil teplú vlhkosť, no nemal dosť sily aby ani na to, aby zdvihol ruku k tvári. Nemal dosť sily ani na ďalší výkrik. Schúlil sa do klbka okolo svojich najvzácnejších spomienok. Ginette prvýkrát  kojaca ich prvorodeného, Ginette a deti na pláži, Včelička opretá o jeho hruď číta o ovečke v zásuvke,  Fred a pravidlá premávky, Stuart zanietene vysvetľuje princíp internetu.... Pritisol ich sebe ako hladujúci kus chleba, ako matka svoje dieťa, ako lakomec poklad. Sústredil sa na každú zvlášť a zároveň na všetky odrazu. Na manželkin bozk, na priateľské potľapkanie po pleci, na detskú naivnú otázku, na dotyk snehovej vločky na tvári, na vietor vo vlasoch, zatiaľ čo sa jeho telo zvíjalo v kŕčoch na špinavej podlahe, zatiaľ čo temnota okolo vírila v stále zbesilejšom tanci. Celou svojou bytosťou sa držal jedinej pevnej kotvy odolávajúcej prívalu temnoty, ktorá ho ťahala do priepasti. Vytesnil bolesť, hrozby strašného hlasu, chaos, ktorý sa snažil  roztrhať jeho myseľ na franforce. Dôležité bolo len jedno, udržať spomienky, udržať si ľudskosť.
„Zaliezol si do ulity? Neochráni ťa! Rozpučím ťa ako slimáka!“
Budova sa otriasla pod náporom sily, ochranné znaky na oknách a stenách žiarili intenzitou, ktorá sa vyrovnala výkonu stredne veľkej elektrárne, no stará hala vydržala
„Tak predsa si sa niečo naučil.... Nezlomím ťa zvnútra, nezabijem ťa zvonka... Hociktorý z mojich nepriateľov ťa môže použiť ako dôkaz mojej neschopnosti a predhodiť ma Padlému. Môj otrok sa vzbúril, ušiel a behá po svete ako živý dôkaz môjho zlyhania. Teraz, keď pripravuje Armagedon nebude mať chuť vypočuť moje zdôvodnenie! Nie, to sa nestane,“ mrmlal pridusene Sigmund. „Je ešte jeden spôsob. Bez dôkazu niet obvinenia!“

Biela dodávka pred vstupom do opusteného areál spomalila. Budova stála nedotknutá, no stromy dookola ležali, vyvrátené z koreňov.  
„Och, Bože môj! Chlapče, čo si to zase vyviedol?“
Ozbrojený soľou a svätenou vodou sa opatrne priblížil k dverám. Stisol kľučku. Zamknuté. Zastrčil fľašu do vrecka a zabúchal na dvere. Nič. Pritlačil ucho na dvere. Niečo začul. Možno. Zadržal dych a lovil náznaky zvuku z budovy. Nemýlil sa. Počul výkrik. Slabý, akoby z posledných síl. Nestrácal čas pokusmi o vyvalenie dverí. Jednoducho vytiahol zbraň a tromi výstrelmi zničil zámku. Ozvena ešte neutíchla,  keď vtrhol dovnútra. Bizarnú výzdobu si ani nevšimol, letmo skontroloval, či je hala prázdna a sústredil sa na nehybné telo uprostred. Obrátil Irvina na chrbát a hľadal zranenia. Okrem pár kvapiek krvi na líci, pochádzajúcich z prehryznutej pery a skrvavených dlaní žiadne nenašiel. Napriek absencii viditeľných poranení, Irvin ledva dýchal. Zatriasol bezvládnym telom.
„Chlapče! No tak! Preber sa!“
Očakávaný účinok sa nedostavil ani keď postup zopakoval. Rozhliadol sa po miestnosti, hľadajúc niečo, čo by mohol použiť na poskytnutie prvej pomoci. Zastrčil zbraň do puzdra, aby si uvoľnil ruku a zavadil o fľašu v druhom vrecku. Bez rozmýšľania ju vytiahol a časť obsahu vychrstol Irvinovi do tváre. Konečne otvoril oči. Na okamih.
„Fred?“
„Hej, som to ja, chlapče! Bože, ale som rád, že... Čo si tu vyvádzal, do posratej psej prdele?“
Ležiaci zachrčal. Plukovník pohotovo pritisol hrdlo fľaše k popraskaným perám. Irvin  ťažko prehltol.
„Musíš preč... Prídu... Nôž...“
„Najskôr sa postarám o teba.“
„Nie... najskôr nôž... počítač... prosím... Daj mi chvíľku...“
„Hlúpy nápad, ale... Dobre.“ Plukovník vyzliekol bundu, zmotal ju a použil ako podušku. Veci zo stola nahádzal do Irvinovej cestovnej tašky najvyššou možnou rýchlosťou a nezdržoval sa ani obzeraním magického noža. Takmer behom batožinu odniesol do auta a vrátil sa.  Situácia v hale sa za tých pár sekúnd dramaticky nezmenila. Irvin stále ledva dýchal. Plukovník sa znepokojene poškrabal za uchom. Chytil Irvinovu dlaň. Z ôsmych polmesiačikovitých raniek stále mokvala krv. To nebolo v poriadku. Drobné zranenia si démon obyčajne liečil za pochodu. No, na vyliečenie dlaní bude dosť času neskôr. Potriasal ležiace za plece.
„Odchádzame!“
Irvin niečo zamumlal, no neotvoril oči.
„Žiadne výhovorky! Odchádzame, povedal som! Ty tiež!“
„Ja... nemôžem...“
„Isteže môžeš!“ Plukovník chytil ležiaceho za predlaktie a plece, aby mu pomohol vstať a potiahol. Irvin so slabým zastonaním stratil vedomie.
„Aj tak ťa tu nenechám.“
Bývalý vojak si nacvičeným pohybom vyložil nevládne telo na plece do hasičského úchopu. Schmatol svoju vetrovku a nabral smer auto.  Opatrne zložil svoj náklad na sedadlo a potom už len uháňal od opustenej budovy ako by mal za pätami, no skôr za zadným nárazníkom, celé peklo.

Prvé sa vrátili zvuky. Vždy sa prvé vracali zvuky. Zvláštne, celkom cudzie. Neznáme, tlmené kroky, vzdialené hlasy, elektronický šum. Pachy. Aviváž, dezinfekcia, čistota. Jemná bavlna pod prstami.  Zavŕzganie stoličky. Niekto sedel vedľa postele. Olovené viečka odrazu stratili váhu, otvoril oči. A hneď ich aj zavrel pred prívalom svetla, ktoré rezalo ako žiletka. Pohyb, aj keď nepatrný, sediacemu neušiel.
„No konečne, Šípková Ruženka! Už som sa fakt bál, že ťa budem musieť pobozkať!“
Príšerná hrozba zaúčinkovala.
„Frederick?“ vrátil sa s konečnou platnosťou do sveta živých.
„Isteže! Kto iný?“
Zo sivobieleho mraku sa vynorila neoholená plukovníkova tvár. Tmavé kruhy pod očami vyvažoval široký úsmev.
„Vitaj medzi živými!“
Automaticky prikývol a rovnako automaticky zaťal zuby, aby nahlas nevykríkol. Všetky svaly v tele zaprotestovali veľmi  intenzívnym spôsobom.
„Čo....“ zachraptel. Slovo v hrdle škriabalo ako sklený prach.
„Čo sa stalo?“ dopovedal plukovník. Odkiaľsi vyčaroval pohár vody a slamku. „Dúfal som, že mi to povieš ty.“
Pár dúškov vody urobilo zázrak. Nielen s vyschnutým hrdlom. Sivobiela masa nadobudla jasné obrysy. Steny, strop, dvere. Pojmy hore a dolu nadobudli význam. Rozoznal podrobnosti ako kyticu kvetov na stole pri stene, stojan s infúziou vedľa postele. Stojan s....!!
„Kde som?!“
„V nemocnici.“ Odkladaný pohár cinkol trochu dôraznejšie o podklad ako mal. „Keď som ťa našiel...“ plukovníkov hlas odumrel na hranici počuteľnosti. „Potreboval si pomoc. Doktora. A toto je dobrá nemocnica,“ pokračoval odhodlane podľa osvedčeného pravidla, že najlepšia obrana je útok. „Dobre sa o teba postarali. Sestričky sú veľmi milé a...“
„Ako dlho?“
Čas je rozhodujúci faktor.
„Dva dni. Ležíš tu už dva dni.“
Informácia zdvihla vlnu adrenalínu, ktorá by pochovala kompletne celé Japonsko aj s horou Fudži. Dva dni! Je na jednom mieste už štyridsať osem hodín! Pekelným prenasledovateľom zvyčajne stačí na  jeho vystopovanie dvanásť!
„Čože?! Dva dni! Musím...“ posadil sa na posteli. Pokúsil sa. „Musíš ma ihneď dostať preč! Démoni...“
„Len pokoj! Izba je zabezpečená. Síce mi sestry nedovolili nasypať soľ pod dvere, ale proti ochranným symbolom nenamietali. Zatiaľ sa tu žiadny démon neukázal. Podľa správ v telke majú  prácu inde.“
„Aj tak musím hneď preč. Moja krv... Pri testoch...“
„Testy na zisťovanie  monštruozity  nie sú v štandardnom vybavení nemocníc. Pokiaľ viem, tak skúška striebrom, polievanie svätenou vodou a vymietanie exorcizmami nepatria k schváleným liečebným postupom. Keby boli, tak by mi to moja žena povedala. Vieš, že je sestrička.“
„Nerozumiem. Veď...“
„Ležíš tu už dva dni a celý ten čas doktori nerobia nič iné len testy! Testujú a tipujú, čo sa ti vlastne stalo. Zatiaľ sa zhodli na tom, že máš neurologický problém. Tvoje periférne nervy pracujú na tridsať percent, si chudokrvný a máš rozhasené elektrolyty. Nevedia síce čo ti je, ale vedia čo nie. Nemáš meningitídu, tetanus, botulizmus ani besnotu. Vylúčili otravu hubami  aj nejaký exotický druh encefalitídy.  Momentálne víťazí zásah elektrickým prúdom. Akurát nevedia nájsť žiadne stopy po zásahu, takže preverujú asi desať rôznych hypotéz. Proti tvojej krvi nemajú žiadne výhrady, až na to, že jej máš málo a neslávnej kvality. Myslím, že v tomto bode si tak trochu paranoidný.“ Plukovník sa uškrnul. Pri pozornejšom pohľade na zavreté oči a priesvitnú bledosť pacienta úškrn zmrzol.
„Irv! Čo je s tebou?“
„Zisťujem škody.“
„Ako sa tak na teba pozerám, to bude dlhý zoznam,“ upokojil sa plukovník. Pri niekoľkých príležitostiach už mal možnosť zistiť, že hoci sa Irvin vzal démonskej nezraniteľnosti, doteraz sa dokázal vysporiadať s každým druhom zranenia. Plne dôverujúc schopnostiam chorého uzdraviť sa nejakým zázrakom vytiahnutým z rukáva nemocničného odevu, sa rozvalil na stoličke. A hneď vyskočil na rovné nohy s rukou na pažbe pištole, ktorú sa mu podarilo prepašovať do nemocnice.
„Nie je tam.“ Irvinove oči dosahovali veľkosť majákových okien a rovnako aj svietili. Prvá myšlienka, ktorá preletela plukovníkovi hlavou bola, či nemá zavolať doktora. Najlepšie psychiatra. Druhá, že radšej nie, pretože ak by mu povedali pravdu, tak sa chudák zblázni.
„Čo tam nie je? Čo ti chýba? Čo sa deje?!“
„Peklo.“ Irvin sa jemne, ešte stále pochybujúc, dotkol spánku. „Nie je tam. V mojej hlave.“
Plukovník naprázdno prehltol. Toho psychiatra predsa len budú potrebovať. Chudák!
„To nie možné.“ Irvin rozmýšľal nahlas. „To nie je.... Ale... Povedal, že bez dôkazu nie je obvinenie. Ten starý parchant!“
Plukovník smutne prikývol. Toho psychiatra budú potrebovať celkom určite. Mladému preskočilo. Dokonca začal aj nadávať! Prinútil sa do kľudu. „Kto povedal čo? Keď som ťa našiel, bol si sám. Zamknutý zvnútra.“
„Áno, celý priestor bol zaistený, ale čarodej Sigmundovho formátu... si nájde spôsob... Zachytil moje spojenie...“
„Počkaj! Počkaj! Aký čarodej? Aké spojenie? O čom to, do psej riti, vlastne točíš? Pletieš piate cez deviate! Kto ti má rozumieť? Začni pekne od začiatku!“
Irvin teda začal pekne od začiatku, a keď skončil, plukovník si z plných pľúc vydýchol. „Už som sa bál, že ti preskočilo. Takže, v skratke, vyrobil si nôž na démonov.“
Ležiaci prikývol.
„Ukradol si kúsok pekla a nechal si sa pri tom prichytiť.“
Ležiaci otvoril ústa na protest, plukovník ho zarazil posunkom. „Nechal si sa chytiť a Sigmund ťa skoro...,“ ťažko prehltol. „Keď sa mu to nepodarilo, tak ti aspoň zlúpal zvyšky démonského náteru.  Takže teraz si... čo? Človek? Najskôr. To by vysvetľovalo prečo máš normálnu krv a všetko ostatné. Máš všetko ostatné normálne?“
„Áno, myslím, že áno. Všetky orgány sú na svojom mieste a pracujú. Sanácia niekoľkých lokálnych poškodení,“ nadvihol obviazanú dlaň, „nezaberie veľa času.“
„Zadrž, mladý. Ak tie škrabance len tak zmiznú, doktori budú mať otázky. Doteraz sme nevzbudili zbytočnú pozornosť, tak to na poslednú chvíľu neposer. Na zázraky bude dosť času, keď odtiaľto vypadneme. Teraz si radšej pospi.“    
Irvin poslušne zavrel oči.
Plukovník poposadol na stoličke, zakašľal do dlane a riskoval poslednú otázku. „Aké to bolo?“ Nemusel konkretizovať čo myslí. Po dlhej chvíli Irvin so zavretými očami, polohlasom odpovedal.
„Akoby mi pomaly trhal každý nerv v tele. Po dĺžke.“
Plukovník zažmurkal. Skôr ako stačil zareagovať, dvere na izbe sa diskrétne odchýlili. Dovnútra nazrela sestrička. „Pán Simmons, rozlúčte sa. Váš synovec sa nesmie unaviť.“
„Synovec?“  šokovaný Irvin takmer nepočkal, kým zavrela dvere.
„Hej. Podľa tvojich dokladov, ktoré som predložil v nemocnici, patríš do rodiny. Mohol by som povedať, že to bola nevyhnutná lož, pretože doktori o zdravotnom stave pacienta informujú len rodinu. Nebola. Informácie sú len vedľajší efekt. Rozmýšľam nad tým už dlhší čas. Nie z vďaky, aj keď si nás už párkrát vytiahol z riadnych sr... ťažkostí. Urobil som to pre ochranu!“
„Viem sa o seba postarať.“
„Ja som nepovedal, že kvôli tvojej ochrane. Ty, chlapče, si neriadená strela. Priťahuješ problémy všetkých druhov ako magnet. Vieš, že okolie tej barabizne, kde si urobil nôž, vyzerá ako po tornáde? Niekto na teba musí dávať pozor, preto si ťa budem držať pri tele. Od dnešného dňa ma budeš mať za zadkom.“  
Výraz Irvinovej tváre by nezaujatý pozorovateľ popísal ako pravú, nefalšovanú paniku.
„Určite som v minulom živote spáchal niečo hrozné, keď mi ťa karma zavesila na krk,“ povzdychol si plukovník.  Dosť neúprimne.
Exdémon v tichom zúfalstve zavrel oči. S peklom aspoň mohol bojovať! Na pleci pocítil jemný stisk.
„Zmier sa s realitou! Si adoptovaný! Mimochodom, aj keď nie som rasista, som rád, že všetci moji blízki sú ľudia.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.10.15 22:05

Vraj "Zmier sa s realitou! Si adoptovaný!" lol! aceras1 Tak toto ma vážne dostalo. Normálne pred očami vidím ten Irvinov zdeseno-šokovaný výraz a Fredov škodoradostný úškrn. U nás sa takejto situácii hovorí, že prišiel na psa mráz Smile Verím tomu, že Fred si ten posledný rozhovor fakt užíval. Čestne sa priznám, že pri celej tejto časti som sa bavila priam kráľovsky, ďakujem. A ako vždy sa budem tešiť na ďalšiu časť.
Viem síce, že teraz dakedy začína nová séria, ale nakoľko ostatné dve som nevidela, nechystám sa nejak extra pozerať ani túto, tak dúfam, že aspoň tu sa budem mať na čo vytešovať.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.10.15 8:47

just-me - ďakujem za povzbudzujúce slová. Mimochodom, ten zdeseno-šokovaný výraz a škodoradostný úškrn boli cieľovo umiestnené na koniec kapitoly Wink .
Vzhľadom na zmenu ročného obdobia a s tým súvisiaci nárast mojich pracovných povinností, je ďalšia kapitola momentálne v nedohľadne.
Stále je však v pláne a realizácia je najmä otázkou množstva voľného času, ktorý budem môcť využiť .

P.S. Čakanie si môžeš skrátiť pozeraním zameškaných sérií. Neviem ako komu, ale mne sa páčili .


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.12.15 9:05

Všetkým fanúšikom "Supernatural"-u prajem príjemné prežitie Vianoc

--------
13

Hlboké koľaje, vytlačené do málo používanej lesnej cesty ťažkým autom, možno dodávkou, viedli dovnútra lesa. Tmavého lesa. Konáre starých jedlí sa spájali ako zelená strecha. V šere na prízemí súperili mladé listnáče o každý fotón miznúceho slnečného svitu, kým ich pohltí hmla, plaziaca sa zo skrytých mokradí. Dlhými chápadlami ohmatávala priestor, vliala sa do vytlačených koľají a sledovala ich až na čistinu. Na voľnej ploche sa vzdula a zaútočila na starý drevený zrub, pred ktorým stála modrá dodávka značky Ford. Vekom sčerneté drevo už zažilo všeličo, trocha vlhkého vzduchu nestála za pozornosť. Zájdené okná tesnili, strecha už menej, ale z komína stúpal dym a prichádzajúcu noc udržalo vonku svetlo petrolejok. Dočasní obyvatelia stratenej stavby, si sliediacu hmlu nevšímali.
„Naša monografia umrela skôr ako uzrela svetlo sveta,“ Billy smutne zaklapol blok s poznámkami získanými rozhovormi s tými málo lovcami, ktorí boli ochotní nahlas rozprávať o svojej práci.
„Čudujem sa, že vás to ešte neprešlo. Musíš uznať, že ten projekt bol hlúpy a od začiatku bol odsúdený na neúspech,“ prehodil ľahostajne Brad. „Lovenie je v podstatne nelegálna činnosť a žiadny lovec, ktorý má pod čapicou aspoň trochu rozumu, nebude na seba prezrádzať dôkazy o svojich trestných činoch.“
„Veď hej,“ nehádal sa Billy. „Ale bol by to skvelý námet na hororovú literatúru, ktorá by mohla zaplniť dieru v tomto segmente trhu. Nehovoriac o jej populárno-náučnej úlohe. Ale...“
„Ale?“ zaujímal sa starší brat z nedostatku zaujímavejšej činnosti. Večer v zrube bez televízie a bez signálu sa vliekol ako slimák po mŕtvici.
„Ako sa ukázalo, diera už bola zaplátaná. Nejaký Carver Edlund spáchal celú sériu kníh. Volá sa to Supernatural a hlavný hrdinovia, Sam a Dean, mi veľmi pripomínajú našich spoločných známych. Keď som chcel interview ja, tak obaja držali bobríka mlčania. Istým spôsobom.“ Billy si pripomenul pár výrazov, ktorými Dean okomentoval jeho žiadosť. „No, Edlundovi vyklopili všetko. Druhy monštier, spôsoby lovenia, miesta lovu, ba dokonca aj jedálny lístok a mená dievčat, ktoré Dean zbalil.“
„Hm, musím uznať, že si veľmi dobre informovaný,“ uškrnul sa Brad. „Ty si tie knihy čítal?“
„Všetky,“ prisvedčil Stuart. „Niečo sme objednali cez Amazon, niečo sme stiahli z netu. Brácho, niektoré state stáli za prečítanie. Vedel si, že existuje niečo také ako prízrak? Odhaliť ho môžeš len podľa jeho odrazu v zrkadle a dá sa zabiť iba striebrom.“
„Hej,“ lakonicky prikývol starší. „V babičkinej encyklopédii je prízrakom venovaná celá kapitola.“
„Ach,“ Billy sa uškeril. „Zásah. To mi ušlo.“
„No, asi ti toho ušlo viac, keď veríš fikcii. Nabudúce prídeš s nejakou fantastickou teóriou o mimozemšťanoch? Ty si fakt myslíš, že by niekto písal knihu akurát o Samovi a Deanovi? Prečo? Tí dvaja fakticky nevyzerajú ako rockové hviezdy, ktoré prahnú po sláve. Informácie o metabytostiach sa dajú zohnať aj na nete, ak vieš, kde hľadať. V poslednom čase sa s podobnými stránkami priam roztrhlo vrece. Veľmi pochybujem, že by niektorí z lovcov, ktorých poznáme, dobrovoľne spolupracoval s nejakým pisálkom.“
„Hej, tiež som ti to hovoril,“ prisadil si Stuart. „Lacné paperbacky s nízkym nákladom, jasný znak pokleslej literatúry. Nemá ani vyhranený žáner, kolíše na pomedzí fantazy a hororu, ale vlastne nepatrí ani do jednej. A tie popisy postáv? Carverove hlavné postavy si neprestajne vylievajú navzájom srdcia a skoro v každej kapitole sa jeden alebo druhý rozplače. Videl si Sama a Deana v akcii. Pripadali ti ako fňukny?“
„Tak teraz preháňaš! Občasné ventilovanie pocitov ešte z nikoho neurobilo mäkkýša! Každý má právo na slabšiu chvíľku!“
„Dobre. Iný príklad! V jednej časti Dean dokonca skončil v pekle. Prosím ťa, kto by už len tomuto uveril? Kto by sa už len dokázal vrátiť z pekla?“
„No, ja neviem, Že by...,“ Billy sa výrečne obzrel ku stolu, pri ktorom sa plukovník a Irvin ticho zhovárali.
„Ale choď!“ odbil predložený argument Stuart. „Irva do toho neťahaj! A nechci mi nahovoriť, že si hoci len na okamih uveril, že sa z neba zniesol anjel Pána a vytiahol dušu hriešnika z pekla.“
„Prečo nie? Už sme videli aj čudnejšie veci.“
„Prosím ťa! Aké čudnejšie veci? Menuj aspoň jednu!“
Billy mykol plecom.
„No vidíš,“ triumfoval Stuart. „ A vôbec, vieš aká je štatistická pravdepodobnosť, že akurát my by sme sa stretli s jedinými dvomi ľuďmi, ktorí za posledných tisíc rokov ušli z pekla?“ nečakal na odhady prítomných a hneď pokračoval: „Taká mizivá, že ju ani neviem vypočítať. A keď ju neviem vypočítať ja, tak proste neexistuje. Tu máš konečný vedecký dôkaz, že Carver Edlund si tie svoje paperbacky kompletne vymyslel!“
„No a?“ prezieravo zatiahol Steven. „Koho to zaujíma? Sme na dôchodku. Už nelovíme. Prečo stále meliete o tom istom. Sme na záchrannej akcii. Zachraňujeme tento zrub pred spadnutím. Jediné monštrá široko ďaleko ste vy dvaja.“
„Sklapni, štopeľ. Máme právo na pravidelnú dávku adrenalínu!“
„Máte právo zaľahnúť a spať. Zajtra vstávame skoro, aby sme stihli aj niečo urobiť,“ zdvihol sa plukovník. „A keďže vám chýba adrenalín, ráno sa pustíme do opravy strechy.“

Nútené práce na oprave zrubu boli zakončené triumfálnym návratom zneužitých pracovných síl do sladkej civilizácie.
„Konečne doma,“ plukovník zaparkoval, mohutne zívol a natiahol sa. „Nenormálne sa teším na teplú sprchu. Vystupovať, mládež, a za pätnásť minút nástup na večeru. Viete, že mamka neznáša, keď jedlo vychladne! Posledný umýva riad!“
Strašná hrozba zaúčinkovala. Bratia Simmonsovci opustili dopravný prostriedok rýchlejšie ako potkan výročný zjazd mačiek.
Plukovníkov víťazoslávny úškrn zmrzol pri pohľade na člena rodiny, ktorý očividne mal v pláne zamieriť opačným smerom.
„Nebudeš večerať?“
„Ja... ešte niečo mám,“ oznámil Irvin nedbanlivo.
„Prečo mám dojem, že to niečo by sa mi nepáčilo?“ zúžil plukovník oči. Hneď si aj sám odpovedal: „Možno preto, že sa tváriš tak previnilo!“
„Netvárim sa previnilo,“ obvinený odrazil plukovníkov podozrievavý pohľad výrazom profesionálneho hráča pokru.
„Však práve! To je najistejší znak, že sa chystáš vyviesť nejaké lotrovstvo. Presne takýto istý svätuškárko-neviniatkovský ksich si nahodil predvčerom na moste. Idem s tebou!“
Irvin odvrátil pohľad. Previnilo. Predvčerom, počas pracovnej prestávky, vynútenej nedostatkom materiálu, sa dvojčatá rozhodli doplniť chýbajúci adrenalín. Nielen sebe, prehovorili aj bratov a Irvina. Popravde, nemuseli sa veľmi namáhať. Stačilo vytiahnuť lano a pripomenúť most, cez ktorý prechádzali cestou do zrubu. Zabudli len na jednu maličkosť. Keď sa plukovník vracal z najbližšieho mesta s nakúpeným materiálom, prichytil ich priamo pri čine. Teda, prichytil Irivna, Brada, Stevena a Stuarta. Billy visel na lane dvanásť metrov pod mostom a šťastne jačal z plných pľúc. Nevyhnutnú prednášku si vypočuli všetci, ale Irvin, ako najstarší z prítomných, schytal aj bonus. Vo svojom požehnanom veku, dvesto aj nejaké drobné, by predsa mohol už mať rozum! A to si ani nestihol skočiť!
„Potrebujem si len vybaviť nákup,“ pokúsil sa o výhovorku.
„Dobre. Pomôžem ti tlačiť košík.“
„Nebudem potrebovať košík.“
„Nevadí, odnesiem ti vrecko alebo ti podržím ruksak, kým si vyberieš! Nevyjednávaj a nastúp! Zbytočne strácame čas.“

Hľadaný obchodík našli vtesnaný medzi veľkoplošnú predajňu elektroniky a salón pre domácich miláčikov. Zlato Zlatého lotosu už bolo poriadne vyblednuté a výklad plánovito nenápaditý. Pár sušených rastlinných pozostatkov neidentifikovateľného pôvodu a určenia vo výklade plnilo svoj účel, odrádzať prípadných zvedavcov od vstupu. Vo vnútri bolo prekvapivo čisto. Vysoké drevené skrine s množstvom zásuviek a zásuvčičiek, vitrínky s rôznymi fľaškami a fľaštičkami, bylinková vôňa a lekárnické váhy pod skleným príklopom, dodávali miestnosti nádych útulnosti a profesionality zároveň. Starý Číňan za pultom sa vstupom ďalších zákazníkov nedal vyrušiť zo svojej činnosti. Do plastovej misky položenej na digitálnej váhe lyžicou pridal lepkavý žmolok, z ktorého trčali hmyzie krovky.
„Presne dvestopäťdesiat gramov, pani Mbono.“
„Ďakujem, pán Liu,“ usmiala sa elegantná černoška. „Moja svokra miluje cikády naložené v červenom mede. Vždy, keď k nám príde, jej musím nejaké kúpiť. Ale priznám sa, pri pohľade na ich nožičky trčiace z jej úst, sa mi obracia žalúdok.“ Podala mu peniaze a prevzala balíček. „Tak zase o rok, pán Liu.“
„Budem sa tešiť, pani Mbono,“ uklonil sa starček za pultom. Zákazníčka odcupkala, balíček s cikádami držiac čo najďalej od tela.
„Čo môžem pánom ponúknuť?“ obrátil predavač svoju pozornosť k novým zákazníkom.
„Hľadám majiteľa. Je tu?“ zaujímal sa Irvin, zatiaľ čo plukovník si neveriacky prezeral ponúkané položky.
„Hovoríte s ním,“ predavač poskladal vrásky do tvaru láskavého úsmevu.
„Veľmi pochybujem. Podľa mojich vedomostí je majiteľ tohto obchodu o polovicu väčší, o polovicu mladší a hovorí si Fiske.“
Úsmev na tvári starého muža o poznanie stvrdol. „Prepáčte, skutočne netuším o kom hovoríte.“
„Mal som mu sem doručiť objednaný tovar, ale ak stratil záujem, môžem ho predať inde.“
„Špeciálna dodávka pre Furiosa?“ zisťoval opatrne predavač.
„Áno.“
„Choďte ďalej, prosím.“ Pošmátral pod pultom, skriňa za jeho chrbtom sa odsunula. Zdvihol časť pultovej dosky a ustúpil, aby mohli prejsť. Netradičné dvere viedli do tmavej chodby, svetlo z malého svetlíka im pomohlo vyštverať sa po úzkych, strmých schodoch. Na poschodí ich čakal majiteľ. Fiske, skoro dvojmetrový, zavalitý, holohlavý Haiťan, oblečený do bordového županu s divokým kvetovaným vzorom a jasnomodrých teplákov mal na hlave červeno-žlto-zeleno pásikavú jarmulku a na krku mu visel respirátor.
„Prečo ti to trvalo tak dlho?“ zahučal vyčítavo namiesto pozdravu. „Lady Grace je už celá nadržaná. A to je kto?“ dodal útočne, keď si všimol, že návšteva je dvojčlenná.
„Je tu so mnou,“ vysvetlil Irvin pokojne.
„To som si všimol,“ zašomral Fiske, ale uvoľnil miesto v dverách, aby mohli vojsť. „Sadnite si, ak máte kde,“ mávol rukou do miestnosti. Väčšinu priestoru veľkého moderného skladu zaberali škatule, krabice a kontajnery. Pri okne stál stôl s vybavením profesionálneho chemika alebo pokútneho výrobcu drog. Na opačnej strane bolo za polozatiahnutým závesom vidieť neustlatú posteľ. Na chaos v miestnosti dozeral kôň. Z fotografie. V životnej veľkosti. Fred si našiel pohodlne sa tváriacu krabicu a posadil sa. Obsah protestne zapraskal, podľa nálepky na veku sedel na sušených hadoch z Vietnamu. Prehltol a sľúbil si, že sa nebude ničomu čudovať, ale nervóznejšie by sedel už len na živých hadoch z Vietnamu. Majiteľ obsadil jedinú stoličku a položil päste o veľkosti zrelého pomela na kolená.
„Tak máš?“
„Iste, nevyhľadal som ťa v tomto brlohu z estetických dôvodov,“ Irvin zložil z pleca ruksak.
„Koľko?“ zasvietili Fiskovi oči.
„Štyri dávky, ako sme sa dohodli. Tvoja časť dohody?“
„Mám,“ Haiťan vytiahol zo zásuvky stola balíček, zabalený v pergamene. „Pravý, kryštalizovaný jed baziliška. Chceš ho vyskúšať?“
Exdémon prikývol.
„Aj ja by som chcel,“ súhlasil Fiske. Z neporiadku na stole vylovil gumené rukavice, zapaľovač a sklenenú tyčinku. Natiahol si rukavice, nasadil respirátor a pomaly rozbalil pergamen. Obsahoval hrubozrnný prášok mosadznej farby. „Poslúž si.“
Nádejný kupec namočil koniec sklenenej tyčky do destilovanej vody. Na mokrý koniec nalepil niekoľko zrniek a oblizol ich plamienkom zo zapaľovača. Nad tyčinku vyskočil stopu vysoký zlatý záblesk.
„Vravel som ti, pravý, kryštalizovaný jed baziliška, dvadsať gramov. Skoro som vypľul dušu, kým som ho zohnal.“
Irvin vylovil z batoha plastový obal na školskú desiatu, namiesto sendviča v ňom boli štyri fľaštičky, v akých letecké spoločnosti servírujú alkohol. Fiske nedočkavo natiahol ruky.
„Poďte k oteckovi! Moje malé, zlaté žriebätká.“ Maznal sa s fľaštičkami ako dieťa s mackom.
„Čo si mu to dal?“ porušil Fred sľub, ktorý dal sám sebe.
„Nápoj lásky,“ odpovedal mu zasnene Haiťan. „Vášeň, žiadostivosť, náruživý sex, orgie plodnosti!“
„Čože?!“
„Prekrásne, malé žriebätká, rýchle ako blesk!“
„Čo to melie?“
„Fiske vlastní dostihové kone. Niekoľko. Furioso je ...“
„Furioso je šampión. Je fenomén! Je najlepší! Pretekanie má v krvi, nikdy sa nevzdáva. Je ako blesk! Vyhral Zlatý pohár! Nepoznám krajší ohľad ako na bežiaceho koňa. Hriva vlaje vo vetre a kôň nebeží! Vznáša sa ako vták,“ Fiske láskyplne pohladil fotku koňa. „Je dokonalý.“
„Nápoj lásky pre koňa?!!“
„Žriebätá šampiónov sa dajú predať na veľké peniaze. Samozrejme, ak nejaké sú,“ vecne poznamenal Irvin.
„Bez drogy si nevrzne? To sa mi snáď sníva!“
„Furioso si udržiava odstup. Má veľký zmysel pre osobnú integritu,“ chránil česť svojho obľúbenca Fiske.
„Ten kôň je gay? Ty máš teplého koňa?“ žasol Fred.
„Homosexualita nie je viazaná len druh Homo sapiens,“ uťal trápnu diskusiu Irvin. „Fred, Melly na nás čaká s večerou. Dobrý obchod, Fiske. Zase niekedy nabudúce.“
Zavalitý Haiťan, zaujatý nápojom lásky, si ani nevšimol, že odišli.
„Odkedy obchoduješ s nápojom lásky?“ zaútočil Fred, hneď ako zavreli dvere Zlatého lotosu zvonka.
„Bártrový obchod. On mal niečo, čo potrebujem a...“
„Hej, viem čo je výmena. Ale nech sa na mieste prepadnem, ak tuším, na čo je dobrý jed baziliška!“
„Koncentrovaný jed spôsobuje petrifikáciu zasiahnutého subjektu. Dúfam, že patrične zriedený by sme mohli použiť ako východiskovú surovinu pri výskume liečby osteoporózy.“
„Ách, ten váš výskum. Už chápem. No, Melly čaká s večerou. Mali by sme... Čo zase?“ Plukovník zaškúlil na Irvinov mobil, ktorý si dovolil vyrušiť v nevhodnom momente.
Majiteľ pozrel na displej.
„Toto musím vziať.“ Rozhovor trval dlho, exdémon väčšinou len počúval a ustarané vrásky na čele pribúdali. Po ukončení hovoru ešte hodnú chvíľu skúmal povrch chodníka.
„Tak tu večeru predsa len zmeškám. Prosím, povedz Melly, že ma to mrzí. Musím... niečo vybaviť. Súrne.“
„Čo sa stalo?“
„Moja známa má rodinné problémy a myslí, že je to práca pre mňa.“
„Hm, dávaj na seba pozor,“ plukovník potľapkal adoptovaného synovca po pleci. Nesnažil sa vypytovať alebo zdržiavať. Zo skúsenosti vedel, že v naliehavých prípadoch je lepšie neprekážať. Irvin vybaví, čo vybaviť treba a vráti sa. Veď len zúfalec bez aktívneho pudu sebazáchrany by sa postavil do cesty čarodejovi s mechom plným nepríjemných kúziel. No dobre, s knihou plnou nepríjemných kúziel, ale ten mech znie fakt oveľa lepšie. Bývalý vojak sa radšej zamestnával nepodstatnými maličkosťami, len aby si nemusel pripomínať, že sa možno lúčia naposledy. Život potulného čarodeja je pestrý, vzrušujúci, dobrodružný a občas aj pikantný, ale celkom určite nie bezpečný. „Daj na seba pozor,“ zopakoval ticho, sám pre seba, sledujúc vzďaľujúcu sa postavu.

Približne v tom istom čase niekde celkom inde Dean Winchester zaklapol notebook. „Nikde nič. To si všetky potvory dali pohov alebo čo?“ Doplnil hladinu alkoholu v pohári na hladinu, ktorej výška by donútila zaplakať barmana, a frustrovane prešiel k oknu. „Už druhý deň sedíme v tomto zapadákove. Ešte deň a šibne mi z nudy.“
„Pár dní voľna nám neublíži,“ namietol opatrne Sam. „Môžem?“ ukázal na počítač. „Skontrolujem si poštu.“
Dean sa ani neotočil, len mávol rukou. Rob si, čo chceš. Mladší Winchester pre istotu skontroloval bratov profil. Dean bol na svoj počítač dosť háklivý. Zvyčajne. Dnes nie. Dnes... mal pohľad, ktorý Sam v duchu nazýval stratený. Stisol pery a priháčkoval sa na sieť. Preklikával sa ku svojím schránkam, čítal došlú poštu, vymazával spam a v duchu sa bičoval. Deanov stratený pohľad, poloprázdna fľaša whisky, ďalšia celkom prázdna v koši, to všetko išlo na jeho účet. Nebol si celkom istý, čo všetko v poslednom čase povyvádzal, no Deanov rozchod s Lisou a Benom mal na svedomí celkom určite. Nikto mu to síce do očí nepovedal, ani Castiel, ktorý bol v ostatných bodoch zoznamu jeho výčinov veľmi zhovorčivý, ale v hĺbke duše cítil, že má pravdu. V hĺbke duše, ktorú len nedávno získal po poldruharočnej absencii. Na okamih zavrel oči. Dean kvôli nemu zase zomrel. Síce len na sedem minút, ale aj tak. Zase riskoval. Nemusel sa prebudiť vôbec! Potriasol hlavou, v snahe zapudiť nepríjemné myšlienky, a otvoril ďalšiu schránku. Najnovšiu správu si musel prečítať dvakrát, kým pochopil jej obsah. Pozrel na brata. Ešte stále stál pri okne. Mladší Winchester sa posunul, aby videl, čo ho tak zaujalo. Pred motelom asi dvanásťročný chlapec púšťal draka. Pokúšal sa. Nefúkal priaznivý vietor a drak neustále padal. Chlapec sa nevzdával, s detskou tvrdohlavosťou znova a znova vyhadzoval hračku do výšky. Na lavičke sedela mladá žena s časopisom, asi matka, pretože čochvíľa dvíhala hlavu aby chlapca skontrolovala. Nemusel byť jasnovidec, aby uhádol, kde sa momentálne túlajú bratove myšlienky. V tej chvíli by sa najradšej zahryzol do vlastného zadku, keby dočiahol. Pretože podobný úkon bol fyziologicky nemožný, aspoň precedil cez zuby nadávku, ktorú pochytil od Bobbyho.
„Vravel si niečo?“ strhol sa Dean.
„Nie. Vlastne... Máme prípad. Teda... ak máš záujem.“
„Iste. Sem s ním. Som samé ucho. Čo si vyhrabal?“
„Nevyhrabal. Ozvala sa mi Becky.“
Dean nadvihol obočie. Možno v duchu rátal, koľko žien s týmto menom v živote polož... stretol.
„Becky! Rebeka Warrenová. Ten meňavec v St. Louis.“
„Samozrejme, že sa pamätám. Môj prvý pohreb,“ uškrnul sa Dean, uchlipkávajúc z pohára. „Čo potrebuje?“
„Ona nič. Jej strýko. Vraj je to delikátna záležitosť. Chce aby sme prišli. Čo najskôr.“
„Do St. Louis máme odtiaľto poriadnu štreku. To aby sme sa pohli.“
„Do New Yorku, nie do St. Louis. Becky skočila školu a teraz pracuje v New Yorku. Chce sa s nami stretnúť tam.“
„Tak fajn. Pôjdeme navštíviť Veľké jabko.“ Dean dopil a vytiahol cestovnú tašku. Je úplne jedno či pôjdu na juh alebo na východ, hlavne že majú prípad.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.12.15 19:47

Jéééé, vážne idú Vianoce . V rámci aktívnej prokrastinácie som len tak náhodne po dlhom čase zablúdila na túto stránku (popravde, aktuálne už len skôr zo zvyku, než kvôli nejakým očakávaniam) a nájdem nielen Irvina chystajúceho sa na nejakú vilomeninu, ale už aj Deana.... skvelá čerešnička na sladkej torte dnešného dňa. Ďakujem, aceras1, a už len dúfam, že pokračovanie bude skôr, než o dva mesiace, najideálnejšie by bolo ešte toho roku Wink , ale nenalieham 601
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.12.15 20:03

aceras1: Po dlhšej dobe som sa konečne znovu dostala k Tvojmu príbehu... a čaká ma tu predvianočný darček... teraz budem trošku prízemná...Dean Winchester, mňam .
Ale klamala by som, keby som tvrdila, že ma teší iba zmienka o ňom, najväčším potešením je čítať samotný príbeh. Ďakujem a teším sa na pokračovanie (teraz ešte viac 703 ).

Krásne sviatky
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.12.15 9:20

just-me - ďakujem . V rámci odkladania predvianočných prác, bude pokračovanie vyhovovať budúci týždeň?

adrusik - ďakujem . Neboj, Deana si užiješ nielen ako zmienku

Príjemné sviatky všetkým
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.12.15 19:05

aceras1: Děkuji moc za předvánoční dárek, konečně jsem se dočkala bratrů. Mě hlavně pobavilo, jak se v této části rozebírali Edlundovy knihy.
Krásné prožití svátků vánočních.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.12.15 13:34

janča - ďakujem rado sa stalo Smile . Písanie zmieneného odstavca bavilo aj mňa 703 . Ďakujem.

Príjemné sviatky všetkým .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.12.15 14:08

Zazvonili pri dverách nie lacného apartmánu. Rebeka prišla otvoriť osobne. Nežná blondínka zo St. Loius, sa zmenila na nežnú sebavedomú blondínku, oblečenú v triezvom kostýme, ktorý už diaľky kričal topmenažment.
„Och, vitaj, Sam.“ Vyšší Winchester dostal ľahký bozk na líce. „Rada ťa vidím, Dean. Poďte ďalej,“ mávla rukou do bytu. „Nečakala som, že sem dorazíte tak rýchlo.“
„To vieš, Dean sedel za volantom,“ zašomral Sam ospravedlňujúco, aj keď sa vlastne nemal za čo ospravedlňovať.
„Ach, nie. To je dobre,“ Rebeka odmietavo mávla rukou. „Budeme mať viac času na prípravu.“ Zaviedla ich do haly, usadila na hriešne pohodlnú sedačku a odmlčala sa. Roztržito si uhládzala sukňu, naprávala účes. „Odrazu si pripadám ako hlupaňa,“ vyhŕkla odrazu. „Urobila som poplach kvôli ničomu. Ja... vlastne... Možno len robím z komára slona... pre pár náhod. Náhody sa predsa stávajú, však? Aj zvláštne náhody?“
„Becky,“ Sam ju chytil za ruku. „Začni od začiatku a my posúdime, čo je náhoda a čo nie.“
„Dobre,“ súhlasilo neisto. „Mám strýka, volá sa James P. Attwel, starší brat mojej mamy. O dosť starší. Dlho sme sa nestýkali. Veľa cestoval. Zvyčajne sme dostali jednu pohľadnicu do roka, na Vianoce. Vždy z inej krajiny. Pred pár rokmi sa zrazu zjavil u našich, s náručím plným darčekov, vraj sa rozhodol odísť na dôchodok a na staré kolená sa chce vrátiť domov. Postavil si dom dolu na juhu, na pobreží a pozval nás na návštevu. Vraj mu chýba rodina. Sam, to nie je dom. On má... palác. Celý čas, čo sme boli jeho hostia, sa k nám správal veľmi pekne. Skutočne sa snaží. Strýko ako z rozprávky. Má skoro sedemdesiat, ale na svoj vek nevyzerá. Hrá golf, tenis, pláva. Pozýva nás všetkých, celú rodinu, je milý. Nie je ťažké obľúbiť si ho. Všetci ho majú radi, aj služobníctvo. Pred pár mesiacmi...,“ prešla si rukou po čele, akoby si chcela usporiadať myšlienky ručne. „Pobrežie pri strýkovom dome je veľmi... ako by som to... Strmé svahy a veľa skál. Strýko si zmyslel, že na pobreží si postaví prístav pre svoju jachtu a zasklenú terasu s vyhliadkou na oceán. Práve keď bol s architektom na obhliadke, skala nad nimi sa odrazu zrútila do mora. Len zázrakom sa nikomu nič nestalo. Začali stavať, ale čo cez deň postavili, to sa v noci zrútilo. Na stavbe sa vystriedali tri firmy, ale robotníci vždy doslova po pár dňoch zutekali. Prístav a terasa sa nekoná. O pár týždňov si zmyslel, že chce domácu horskú dráhu. Nejakú kúpil zo skrachovaného zábavného parku. Priviezol ju na pozemok aj s partiou robotníkov, ktorí ju mali postaviť. Čo cez deň postavili, to v noci spadlo. Nepomohla ani bezpečnostná služba, najatá špeciálne na ochranu horskej dráhy...“ Rebeka sa rozhovorila, nervozitu pochovala úprimná obava o strýka. Bratia Winchestrovci počúvali, občas sa pozrel Sam na Deana, občas žmurkol Dean na Sama. Rebeka skončila s výpočtom lokálnych katastrôf a s očakávaním pozrela na odborníkov.
„Vyzerá to ako prípad pre nás,“ usúdil služobne starší. Pozrel na brata. „Čo myslíš, Sammy? Prekliata pôda?“
„Alebo kliatba či niečo celkom iné. Musíme sa poobzerať na mieste, aby sme zistili príčinu. Možností je príliš veľa.“
„Súhlasím. Prezlečieme sa pomocných robotníkov. Ja budem strihať kríky a ty môžeš...“
„Nie, to nepôjde,“ zasiahla rázne Rebeka. „Strýko má svoje osvedčené služobníctvo, nikoho cudzieho bez preverenia do domu nepustí.“
„No fajne! Ako sa teda dostaneme dnu?“
„Tento víkend strýko oslavuje narodeniny. Vždy pozve celú rodinu, široké príbuzenstvo, priateľov, známych. Každý si môže priviesť aj sprievod. Oslavu organizuje jeho osvedčená kateringová spoločnosť a...“
„Ešte lepšie, Sammy. Budeme roznášať šampus a jednohubky.“
„Nie! Ak sa chcete dostať dnu, tak len ako hostia. Predstavím Sama ako svojho priateľa, teba ako jeho brata a...“ Rebeka neisto stíchla.
„Takže...ja vám budem robiť hýľa,“ Deanova mimika dostatočne interpretovala, čo si o svojej úlohe myslí.
Sam neuhol. „Ako nezadaný budeš mať väčšie šance u dám.“ Vzápätí by si najradšej vrazil pár faciek. Dean určite ešte bol pripravený na nový vzťah, aj keď... U Deana si jeden nemohol nikdy byť istý. „Ak nie je iná možnosť...“
„Nie! Neviem si predstaviť iný spôsob, ako by ste sa dostali dostatočne blízko k strýkovi. Keď vás predstavím ako svojich priateľov, môžete sa porozprávať priamo so strýkom, aj s ostatnými.“
„Najlepšie informácie sú vždy z prvej ruky,“ zašomral Dean. „Dobre. Fajn. Pôjdeme gratulovať. Akú kyticu mám zohnať?“
„Dar pre strýka mám už niekoľko týždňov. Prvé vydanie Petra Pana. Rezané kvety neznáša. Zajtra zavolám Angusovi, strýkovmu komorníkovi, že prídeme traja. Mimochodom, máte smokingy, však?“
Bratia pozreli na seba.
Sam si odkašľal. „Dean, asi budeme potrebovať financie na nákup.“
Starší Winchester rezignovane prikývol. „Poznám tu jeden klub. Vzadu sa hrajú karty. Poker. Skúsim to tam. Možno už na mňa zabudli.“

„Veľký barák,“ hvízdol Dean pred príbytkom Jamesa P. Attwela. „Videl som už hotely, ktoré boli menšie.“ A pokojne mohol dodať, že aj krajšie. Megalomanskú stavbu z oceli a skla divoké pobrežie potrebovalo ako ryba bicykel.
„Musím uznať, že tento raz nepreháňaš,“ Sam sa vysúkal z auta a pomohol vystúpiť Rebeke. Ignorujúc začudovaný pohľad člena personálu, otvoril kufor a vytiahol batožinu. Dean prikývol. Mali viac ako jeden dôvod nepustiť nikoho nepovolaného k úložným priestorom Impaly.
„Dovolíte, pane?“ Pri okienku vodiča sa zhmotnil ďalší mladík v uniforme s logom kateringovej spoločnosti. Dean neochotne vystúpil a ešte neochotnejšie položil kľúče od Chevroletu do natiahnutej dlane.
„Daj mi na ňu pozor!“
„Určite, pane.“ Mladík vkĺzol za volant so samozrejmosťou človeka, ktorý za poslednú hodinu zaparkoval dva Priusy, Mercedes Maybach a Rolls-Royce Ghost. Autá nižších tried nestáli za zapamätanie. Dean sledoval pohyb svojho miláčika s rukou pod bundou. Sam v duchu odrecitoval tichú modlitbu za bezpečné zaparkovanie. Pri najmenšom náznaku škrabanca na laku by bol Dean schopný vytiahnuť zbraň. Položil bratovi ruku na plece, ale Dean neodtrhol oči od Impaly, kým bezpečne nezakotvila na parkovisku za domom, ktoré ponúkalo pestrejší výber automobilových noviniek ako parížsky autosalón. Chevrolet Impala dostal miesto v kúte, ako chudobný príbuzný.
„Roztrhnem toho chalana ako...“
„Brácho, sme tu pracovne. Nepokaz naše krytie,“ zašepkal preventívne Sam, keď sa Dean pohol, aby svojmu miláčikovi zaistil čestnejšie miesto.
„Dobre,“ zavrčal do kosti urazený vodič. Skoro násilím sa odvrátil od parkoviska, aj to len preto, že z príjazdovej cesty sa ozval sýty zvuk preplňovaného motora.
„Nech sa prepadnem, Ducati... Pravá Ducati! Farba polnočná modrá. Určite na objednávku. Táto farba sa pri sériovej výrobe nepoužíva,“ Dean si zaclonil oči dlaňou, aby lepšie videl. Nebol sám. Nezvyčajný zvuk pritiahol zvedavcom snáď z celého domu.
„Vidlicový motor, dvojvalec, osem ventilov. Desmodramický rozvod, objem cez tisíc kubíkov, mechanická prevodovka, šesťstupňová,“ drmolil ako v tranze starší Winchester.
„Poď už,“ Sam štuchol do brata.
Dean sa mechanicky ohnal ako po otravnej muche: „Neotravuj. Musím zistiť koho mám zabiť, aby mi tá motorka hovorila pane.“
Mladší Winchester si takmer vykrútil krk, ako sa pokúšal zistiť, či niekto nepočul poslednú vetu. Okrem Rebeky, skrývajúcej úsmev, pozornosť všetkých upútala prekrásna motorka, brzdiaca šmykom pred vchodom. Jazdci, v čiernej koži a s modernými aerodynamickými prilbami, pripomínali elegantné mravce. Z vysokého sedadla skĺzli s istotou a gracióznosťou profesionálov. Spolujazdec sa poponáhľal, aby ťažký stroj oprel o stojan. Vodič bez obzretia vykročil k vchodu a cestou si zložil prilbu. Na čiernu motorkársku bundu sa v mäkkých vlnách vyhrnula záplava dlhých plavých vlasov. Odhodila prilbu do náručia najbližšie stojacemu poslíčkovi. Mládenec s neforemným kusom plastu prekvapene zabalansoval, kým si prilbu bezpečne pritisol na hruď. Vzápätí mu na hlave pristála kožená bunda. Stiahol ju do náručia a s otvorenými ústami civel na motorkára, z ktorého sa vykľula dlhonohá modelka. Blondínka zopäla ruky nad hlavou a rozkošnícky sa natiahla. Tenká bavlnená blúzka, obopínajúca obdivuhodné krivky, skoro praskla, natiahnutá na hranice svojich možností. To už na motorkárku civeli všetci. Akurát ženská časť publika vysielala emócie s opačnou polaritou ako mužská. Spokojná s dosiahnutým úspechom si prehrabla vlasy. Sam, neodtŕhajúc pohľad od plavej záplavy, drhol do brata.
„Čo si to hovoril?“
„Sklapni!“
Blondínka skončila s úpravou účesu. „Tak ideš už?“ pootočila sa k spolujazdcovi.
„Moment. Zasekla sa mi spona.“ Spolujazdcovi sa konečne podarilo zbaviť prilby a ťažkej bundy. Teraz pre zmenu vzdychla ženská časť publika. Tvár, za ktorú by vraždil každý mužský model, sivé oči, krátke tmavé vlasy, postava ľahkého atléta.
Bratia Winchestrovci pozreli na seba.
„Ako to, že ten chlap vždy zbalí takú super kosť?“
Sam nechápavo pokrčil plecia a pokrútil hlavou. Vzápätí si uvedomil, že konverzácia na túto tému je v prítomnosti inej ženy vrcholne nevhodná. Vrhol opatrný pohľad na druhú stranu. Miesto, ktoré pred chvíľkou zaberala Rebeka, bolo prázdne. Zmätene sa rozhliadol. A naprázdno prehltol. Rebeka sa práve vrhala na plavovlasú motorkárku.
„Debora! Taká som rada, že ťa vidím! Vyzeráš výborne!“
„Rebeka! Aké milé prekvapenie! Strýko nespomenul, že prídeš!“
Mladé ženy opatrne pobozkali vzduch v okolí náušníc tej druhej, aby si vzájomne nerozmazali make-up.
„Rozhodla som sa na poslednú chvíľu.“
„Lepšie neskoro ako vôbec. Veľmi sa teším, že si tu. Konečne sa po dlhej dobe poriadne porozprávame. Začneme infoškou, ktorý z tých dvoch fešákov, čo na mňa tak zízajú, patrí k tebe.“
„Obaja,“ vrátila smeč Rebeka. „Sam Morgenstein je môj priateľ a jeho brat Dean. Dean má za sebou škaredý rozchod s priateľkou. Pomáhame mu vrátiť sa do spoločnosti. Teraz sa pochváľ ty.“
„Rebeka, dovoľ aby som ti predstavila obchodného partnera, pán Irvin Justin de Witt. Irv, to je moja sesternica Rebeka Warrenová.“
„Slečna Warrenová, veľmi ma teší,“ uklonil sa ako na kráľovskom dvore.
Rebeka inštinktívne vystrela ruku dlaňou dole. „Potešenie je na mojej strane, pán de Witt.“
Nesklamal, v zmysle najlepšej dvornej etikety prijal gesto. Zdvorilý bozk na chrbte ruky takmer necítila. Z tváre najbližšie stojacej ženy vyčítala, že byť tak na jej mieste, tú ruku si týždeň neumyje.
Kúzlo okamihu zlomila Debora. „Je z Európy. Sú strašne staromódni. Na to si zvykneš. A teraz mi povedz, ako sa má tvoj brat...“ Sesternice zavesené do seba, zmizli v dome.
Irvin kývol na mladého muža, ktorý ešte stále opatroval prilbu a bundu ako zlatý poklad. „Budete taký láskavý a zaparkujete. Veci slečny Debory doručte do jej izby. Ja sa obslúžim sám.“
Zamestnanec, ešte stále v šoku, mechanicky prikývol. Obecenstvo, vidiac, že už je po divadle, sa začalo rozchádzať.
„Pán Dean a Sam... Morgenstein. Aké príjemné stretnutie. Dávno sme sa nevideli.“ Dobrá výchova pána de Witt neopúšťala ani pri rozhovore s osobami rovnakého pohlavia. „Prepáčte, nie som si istý, ale nepochádzate náhodou z New Yorku?“
Sam skrútil mimické svaly do niečoho, čo by malo vyzerať ako úsmev a naprázdno prehltol. Bokom pozrel na brata. Samozrejme, Dean nesklamal. Zaťal zuby, svaly na čeľusti pracovali, ako sa snažil ovládnuť.
Morgenstein z New Yorku.
Kým Dean zarábal nevyhnutné financie, Sam mal za úlohu vyrobiť falošné vodičské preukazy. Bratia sa rozhodli, že poslúchnu Rebekinu radu a na oslave jej strýka budú vystupovať ako zamestnanci charitatívnej organizácie. Vyrobil dva perfektné falošné preukazy. Hrdý ich ráno ukázal bratovi.
„Pozri, nechal som nám naše mená, aby sa Rebeka nepomýlila. Zmenil som len priezvisko. Bez hĺbkovej analýzy nikto nezistí, že nie sú pravé. Špičková práca.“
„Morgenstein, Sammy?“
„Hej. Pre zmenu niečo iné. Nemusíme vždy vystupovať ako klony hudobníkov z nejakej rockovej kapely!“
„To si fakt nevedel vybrať niečo iné. Napríklad Smith alebo Jones?“
„Dean, v čom je problém? Meno ako každé iné!“
„Ty si nečítal noviny?“ Dean hodil pred Sama ranné vydanie. Morgenstienova banka skrachovala, kričal titulok na prvej strane. Tisícky klientov prišli o celoživotné úspory, hlásali hrubé čierne písmená o riadok nižšie. Po týždňoch prieťahov konečne prišiel koniec, najstaršia banka v New Yorku vyhlásila platobnú neschopnosť.
„A... do... šľaka,“ hlesol Sam a sadol si. „To mi teda ušlo.“
„Hej, to ti teda ušlo. Musíme vyrobiť nové vodičáky.“
„Nemáme čas. Ak chceme stihnúť večierok, musíme vyraziť. Najneskoršie za hodinu musíme byť na ceste. Teda, ak nechceš letieť.“
Dean hodil na brata mimoriadne škaredý pohľad. „Kvôli tvojej antipatii k fajnej muzike, pôjdeme na snobský večierok ako príbuzní bankrotára a defraudanta. To si vymyslel fakt geniálne, génius!“
Sam v duchu súhlasil s bratom, ale na nápravu bolo neskoro.
Celú cestu sa snažil upokojiť myšlienkou, že bratov Morgensteinovcov nikto nebude dávať do súvisu so skrachovanou bankou. A prvý človek, ktorého stretnú...!
„Nie, my sme z Kansasu!“ Dean zdvihol tašku a vyrazil k domu s razantnosťou útočiaceho nosorožca. Od začiatku sa mu tento prípad nepáčil!

„Hovoril som, že máme urobiť nové vodičáky!“ Dean upravil Samovi motýlika s takou energiou, že mladší Winchester očervenel a zachrčal.
„Dean, dusíš ma.“
„Ach,“ Dean ustúpil. „Nie že by si si to nezaslúžil. Morgenstein! Prečo práve Morgenstein? Prečo nie Smith alebo Jones? Alebo Skolimowski? Všetko by bolo lepšie ako Morgenstein!“ rozčuľoval sa pochodujúc po izbe. Posunkom zarazil brata, ktorý chcel protestovať. „Ak sa bude niekto pýtať, tak vyhlásim, že som čierna ovca rodiny. Chudobný príbuzný. Nie, poviem, že som nemanželský. Alebo...“
„Menovci. Budeme tvrdiť, že sme len menovci. Z Kansasu,“ Sam využil medzeru v Deanovom monológu.
„Hej, to by sme mohli,“ zastavil sa Dean a pozrel na brata skoro ako na človeka. „Budeme tvrdiť, že v New Yorku nemáme žiadnu rodinu. Ale aj tak, Sammy, bol to fakt mizerný nápad!“
„Dean, ja viem. Urobil som chybu. Dokedy mi to budeš vyčítať?“
„Ešte tridsaťštyrikrát. Potom už ti dám pokoj.“ Predstieral, že si upravuje smoking pred zrkadlom, aby brat nevidel jeho úškrn.
Sam sa odvrátil k oknu a uškrnul sa tiež. Konečne s ním brat prestal zaobchádzať ako s puknutým vajcom. Odkedy mu Smrť vložil do hlavy zábranu proti spomienkam, Dean sa zmenil na kvočku. Ešte pár týždňov a začne znášať vajca. Zábrana proti spomienkam. Mimovoľne si pošúchal spánok.
„Sam, si v poriadku?“ Samozrejme, Deanovi nič neušlo.
„Hej, som OK,“ prinútil sa usmiať.
„Už ste hotoví?“ odchýlili sa dvere, Rebeka prišla vyzdvihnúť svojho sprievodcu.
„Samozrejme,“ poponáhľal sa odpovedať Sam, vďačný za vyrušenie.
„Hm,“ slečna Warrenová si kriticky obzrela bratov, hľadajúc prípadné spoločenské nedostatky. Žiadne nenašla. „Kým pôjdeme, musím vám ešte niečo povedať. Môj strýko... uhm... no... Je posadnutý bezpečnosťou.“
„To si už spomínala,“ pripomenul Dean.
„Áno, ale zabudla som na jeho pravidlo cezpoľných hostí. Dnes tu bude na večierku okolo dvesto ľudí, kateringová spoločnosť, obslužný personál a tak. Ale keď sa večierok skončí, všetci musia odísť. Strýko ich volá cezpoľní hostia. V dome môžu zostať len špeciálne pozvaní známi a rodina. Strýko ako obvykle rezervoval najbližší hotel a zorganizoval odvoz. Ráno sa budete môcť vrátiť, pozvala som vás. Nikto nebude klásť otázky, ale v noci v dome nebudete.“
„Špeciálne pozvaní?“
„Áno, šťastlivca, ktorý strýka zaujme, požiada, aby zostal celý víkend. Dostane izbu a... je vítaný hosť. Kedykoľvek.“
„Uhm,“ vrazil ruky do vreciek nohavíc, spamätal sa a uhladil si oblek. „Tak to trochu komplikuje situáciu.“
Sam súhlasil s bratom, no kvôli Rebeke vyčaril úsmev. „Žiadne obavy. Na tvojho strýka urobíme ten najlepší dojem na svete.“
„Samozrejme,“ neisto opätovala úsmev. „Príkladní bratia Morgensteinovci.“
Z Deanovho pohľadu by skyslo aj mlieko v krave. „Vy robte dojem. Tento Morgenstein,“ ukázal palcami na seba, „sa bude venovať jednohubkám a baru.“
„Dobre. Úlohy sú rozdelené....“ Sam ponúkol Rebeke rameno.
„Môžeme ísť,“ usmiala sa. Zavesila so do svojho sprievodcu a v duchu sa snažila zahnať myšlienku, že ako krytie si predsa len mala vybrať toho druhého. Sam je zlatíčko, starý kamarát, ktorý jej a Zachovi veľmi pomohol, nevyzerá zle, ale... Ale Dean v bielej košeli a obleku... by stál za hriech.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.12.15 14:38

Tak to by veru stál... ach jo... ale asi by som mala osobne problém si vybrať medzi lovcom a exdémonom 702 No čo už, musím sa vrátiť späť na zem k predvianočným povinnostiam.
aceras1 ďakujem za ďalší kúsok, potešil, som zvedavá, čo sa z tejto rozohrávky vykľuje... Ako vždy sa budem tešiť na ďalšie pokračovanie.

Prajem krásne, spokojné, ničím nerušené (super)natural Vianoce a bohatého Ježiška či Santa Mráza, podľa želania.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.12.15 19:31

aceras1: Díky moc za další pokračování. lol! Dean v obleku - k nakousnutí.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   25.12.15 7:19

just-me - pod stromček si môžeš želať oboch. Na Vianoce sa predsa dejú zázraky 703 . Ďakujem

janča - Dean už tradične dobre vyzerá (aj s modrým "čírom" a v kockovanom kilte) Very Happy . Ďakujem .

Príjemný zvyšok sviatkov všetkým a tešte sa z darčekov
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.12.15 11:49

Rebeka nepreháňala. V hale o veľkosti futbalového ihriska stálo, klebetilo a popíjalo viac dobre oblečených ľudí, ako kedy bratia vo svojom živote videli.
„Páni,“ zarazil sa Dean. „Tak v tomto mravenisku môžeš zabodovať len ak budeš žonglovať na stole. S horiacimi pomarančmi.“
„Dean, neopováž sa!“
„Nemaj strach. Ako som povedal, na robenie dojmu si tu ty, brácho. Opráš svoje vysokoškolské maniere. Ja pohľadám bar.“
Sam bezmocne zaškúlil na vzďaľujúci sa bratov chrbát. V duchu vyslal rýchlu modlitbu k nebesiam za hladký priebeh večera, ale nedúfal v jej vypočutie. Príliš dobre poznal Deanov vzťah k etikete a spoločenským podujatiam tejto úrovne.
„Sam,“ Rebeka na seba upozornila jemný drgnutím. „Vidím plukovníka Houlta. Patrí k dobrým strýkovým priateľom. Musíme ho pozdraviť.“
„Samozrejme.“
Nechal sa odviesť k plukovníkovi Houltovi, k sudcovi Rosenwinkovi, k štátnemu sekretárovi Fytzsymonovi, k niekoľkým právnikom a podnikateľom, ktorých mená okamžite vytesnil a všade rozhovor prebiehal podľa tohto istého vzorca. Po predstavení a výmene základných zdvorilostí nasledovala otázka namierená na bankrot Morgensteinovej banky v New Yorku a Samov vzťah k majiteľom – rodine Morgensteinovcov.
„Prisahám, ešte niekto sa ma spýta, čo mám spoločné s tým bankrotom a vybuchnem. Dean mal pravdu, mal som vyrobiť nové papiere.“
Rebeka vzala od okolo prechádzajúceho čašníka dva poháre sektu. Jeden podala Samovi. „Odvádzaš skvelú prácu. Prestaň sa už trápiť. Na sudcu Rosenwinka si veľmi zapôsobil znalosťou trestného práva.“
Sam rozpačito zamrvil plecami, ale jeho sebavedomie vyskočilo o dva stupne.
„Rebeka, dobre som počula, že si sem doviedla Morgensteina?“ Na dáme, ktorá pri nich zastala, okrem šperkov nebolo nič pekné. A najmenej škodoradostný úškrn. „Jedného z tých bankrotárov?“
„Nie, pani Duttonová, jedného z inteligentných, ktorý si Morgensteinovej banke nezaložil účet,“ roztomilo sa usmiala Rebeka.
Úškrn zneistel. Škodoradostná dáma sa nevedela rozhodnúť, či sa má cítiť urazená. Poradne si odpila z pohára, v ktorom určite nebola minerálka.
„Sam, ešte som neblahoželala strýkovi. Odprevadíš ma?“ Rebeka sa rozhodla, že narážok na bankrot má aj ona dosť.
Pán James P. Attwel sa mohol pýšiť vyšportovanou postavou, ktorou sa, súdiac podľa obleku ušitého na mieru, aj pýšil. Za účes dal aspoň tri stovky, za manikúru ďalšie tri a topánky sa blýskali minimálne tisíc dolárovým leskom. Dokonalý obrázok úspešného muža.
„Strýko, všetko najlepšie k narodeninám,“ Rebeka vtisla bozk na hladko oholené líce.
„Ďakujem, zlatko.“
„Darček si rozbalíš zajtra, ako ťa poznám.“
„Ako vždy. Mal som veľa práce s...“ do posunku rukou, v ktorej držal pohár, zahrnul halu a priľahlé miestnosti.
„Skvelá oslava. Našim bude ľúto, že ju tento rok zmeškali. Sú v Ríme, aj Zach. Obchodne. Veľmi chceli prísť, ale talianski úradníci majú na všetko dosť času. Vybaviť obchodné zastúpenie trvá večnosť. “
„Hej, niečo o tom viem.“ Krivý úsmev napovedal, že spomienky pána Attwela na Taliansko nie sú práve romantické. „Počul som, že si priviedla hostí, Becky. Predstavíš nás?“
„Strýko, môj priateľ Sam Morgenstein, z Kansasu. Sam a jeho brat Dean mi dnes robia spoločnosť, aj keď Dean asi práve niekde zapíja zlomené srdce. Poznáme sa už dlho, z univerzity. Myslím, že si budete rozumieť. Rovnako ako ty sa zaujíma o výtvarné umenie. Sam, môj strýko je známy a štedrý mecenáš mladých výtvarníkov.“
„Vy maľujete?“
„Nie. Som skôr nadšený amatér obdivovateľ.“
„Čo poviete na moju zbierku?“
„Nádherná. Myslím, že som tu videl Gruščina, Calleovú, dokonca aj Kosutha. Pozoruhodná zbierka konceptuálneho umenia. Zachytáva veľmi rozdielne výrazové prostriedky tohto intelektuálneho zoskupenia. Všimol som si, že máte aj niekoľko kúskov z Priestorového konceptu od Lucia Fontana. Jeho Perforácie vniesli priestor do obrazu.“
James Attwel zavíril zvyškom alkoholu v poháriku. „Teší ma, že ste si vyhľadali na internete ten starý článok o mojej zbierke. Tiež som ho čítal, aj keď bulvár z duše neznášam. Nepáčil sa mi. Priveľmi podlízavý. Tie... umelecké diela som kúpil len ako investíciu. Becky, nemôžem ťa okupovať celý večer. Určite sa chceš zvítať s ostatnými. Pán Morgenstein, tešilo ma,“ odvrátil sa, aby sa mohol venovať ďalšiemu hosťovi.
Vlastne Debore a jej hosťovi. Nahodil spoločenský úsmev a v duchu dúfal, že neter nepriviedla ďalšieho pseudomilovníka umenia. Po pozornejšom pohľade sa opravil. Neterin nový objav tipoval skôr na najatého spoločníka, možno model, možno gigolo.
„Dnes si skutočne fešák, strýko,“ Debora napravila o vlas posunutú klopu saka. „Nemali sme príležitosť odovzdať darček oslávencovi, a ako tak vidím, necháme to na zajtra, keď budeme mať viac súkromia. Môžeš sa tešiť na darčekový balíček produktov našej firmy.“
Oslávenec nadvihol obočie.
„Neodsudzuj dopredu! Dobre vieš, že naša firma nevyrába voľnopredajné sračky na oblbovanie strednej triedy. Prepáč za výraz, strýko, ale poznáš môj názor na všetky tie módne pilulky, vitamínovú vlákninu a podobné zbytočnosti, ktorými ľudia nahradzujú zdravú stravu. My uvádzame na trh lieky, ktoré skutočne zvýšia kvalitu života chorým.“
„Nechcel som sa ťa dotknúť,“ strýko mimovoľne ustúpil o krok. „Uznávam všetky tvoje doktoráty, patenty a príspevok k ozdraveniu národa. Viem, že sa ti darí a prajem ti to, drahá neter. Tá prekrásna motorka s výbavou je výsledok tvojho posledného patentu?“
„Nášho patentu,“ Debora s trochu kyslým úsmevom opravila nepresnosť. „Odpusť, v zápale diskusie som ti zabudla predstaviť doktora Irvina de Witta, vedúceho laboratória. Účinná zložka lieku na regeneráciu väzivovej chrupky je výsledkom predovšetkým jeho práce.“
„Och.“ Domáci pán okamžite spozornel. „V tom vašom reprezentačnom balíčku je...?“
„Áno, strýko, niečo na tvoje boľavé kolená, čo skutočne pomôže.“
„Debby, ani nevieš ako si ma potešila. Pán de Witt, bude mi potešením, keď prijmete moje pozvanie a zostanete s nami cez víkend.“
„Potešenie je na mojej strane, pán Attwel. Rád zostanem.“ Odpoveď bola v duchu príučiek spoločenského správania, ale viac než trošku odmeraná, Attwel ako obchodník, ktorý uzatváral obchody s aristokratmi na všetkých svetadieloch okrem Arktídy, vedel čítať medzi riadkami. Hosť sa síce cítil dotknutý, ale v záujme zachovania etikety určite nehodí k nohám domáceho pána rukavičku. Zatiaľ. James P. si urobil mentálnu poznámku, neskôr sa musí tomu modelovi s modrou krvou prijateľne ospravedlniť za tú poznámku o výbave. Zatiaľ treba ukázať dobrú vôľu.
„Hráte golf? Zajtra predpoludním budeme mať malý priateľský turnaj.“
„Nemám to potešenie.“
Domáci pán sa nenechal zaskočiť. „Tak si môžete za ten čas zajazdiť. Správca stajne sa aj tak stále sťažuje, že moje plnokrvníky potrebujú viac pohybu. Debora vám ukáže stajne a bude vám robiť spoločnosť.“
„Nemusíš mať obavy, strýko. Ja sa o Irva postarám. Ako vidím, hrnú sa ďalší gratulanti. Pozhovárame sa neskôr. Irv, môžeš ma pozvať na drink.“
James P. prikývol a prinútil mimické svaly do úsmevu. Blížiaca sa pani Schoenaertsová a manželom patrili k skupine ľudí, ktorých síce každý pozýval, ale málokto s potešením.

„No, veľký dojem som teda neurobil,“ šomral Sam v bezpečnej vzdialenosti od oslávenca.
Rebeka povzbudivo stisla Samovo predlaktie. „Nič si nevyčítaj. Strýka asi niečo rozladilo. Zvyčajne je oveľa milší.“
„Tak ako?“ Zboku sa pritočil Dean, likvidujúci kanapku s krevetou „Sme pozvaní?“
„Nie.“
„Hm, to trochu komplikuje situáciu. Mal si sa viac snažiť, Sammy. Predpokladám, že ak sa má niečo stať, tak dnes v noci. Veľká párty, ideálna príležitosť. Najskôr nadránom. Ostražitosť bezpečákov po dlhej noci bude pod bodom mrazu. Mali by sme tu byť.“
„Po večeri sa znova porozprávame so strýkom,“ zamračila sa Rebeka. „Možno sa nám ho podarí presvedčiť, aby ste tu mohli prenocovať.“
„Šanca urobiť dobrý prvý dojem je len jedna,“ uškrnul sa Dean. „Ale za pokus to stojí. Sammy, pomaly s tým sektom. Dnes v noci ťa možno budem potrebovať triezveho.“
„Môj prvý,“ dal sa nachytať Sam. „Ty sa mierni! V tvojom pohári určite nie je ľadový čaj.“
„Nie,“ Dean sa nenechal vyviesť z rovnováhy. „Dal som si naliať niečo lepšie. Bez drinku je jeden v tejto svorke podozrivý. A keď už musím, tak nech to stojí za to. Na zdravie, pán Morgenstein.“
Falošný Morgenstein sa vyľakane obzrel. „Sklapni! Nestojím o ďalšie otázky o bankrote!“
„Fakt? Zvláštne, mňa sa na banku nikto nepýtal.“
Sam sa podozrievavo pozrel na brata. Aj Rebeka zvedavo zdvihla obočie.
„No fakt nie,“ bránil sa Dean. „Ak odo mňa baby niečo chceli, tak akurát číslo izby alebo telefónu.“
Pozvanie na večeru prehlušilo Samovu odpoveď. A to bolo dobre, pretože keby ju Dean počul, tak by si určite k stolu nesadol s úsmevom na tvári.

Večer sa prelial do bodu, keď sa lesk z brúsených pohárov presťahoval do očí hostí. Povolené neboli už len viazanky, ale aj atmosféra. Zúčastnení si vymieňali čoraz neuveriteľnejšie historky, uzatvárali obchody, ktoré sa nikdy neuskutočnia a večné priateľstvá, trvajúce do vytriezvenia. Najvhodnejšia doba na nenápadný prieskum terénu. V rámci zachovania krytia, sa najskôr zastavil pri bare aby doplnil obsah pohára. V tanečnej sále zahliadol Sama s Rebekou. Malý brat sa snažil zapôsobiť. Ako sa len volá ten kus, čo hrajú? Valčík, waltz či ako? No, to je jedno. Prešiel do salónu s biliardom. Keď zistil, že prítomní hrajú pre potešenie z hry a nie o peniaze, opustil miestnosť v priebehu tridsiatich sekúnd. Rýchlejšie nemohol, vo dverách sa zasekol mimoriadne zavalitý senátor z Iowy. Pokerová spoločnosť po zelenom súkne presúvala žetóny a viac ako kartám sa venovala správam z burzy. Ako sa zdalo, nikto si nevšímal osamelého hosťa, ktorý sa bezcieľne potuloval v priestore. Nikto, len pár tuctov kamier. Pán Attwel vlastnil lepšie bezpečnostné zariadenie ako hocijaká banka. Morgensteinovu banku v New Yorku nevynímajúc. Použitie klasických metód neprichádzalo do úvahy, aj keď ho šperháky vo vrecku priam pálili. Musel vymyslieť niečo iné. Pre inšpiráciu zašiel k studenému bufetu. Servírky kateringovej spoločnosti práve dopĺňali šunkové rolky a iné dobroty. Z malého zabudovaného výťahu. Do čerta, fakt nenájde možnosť, ako prezrieť dom? Na hriešne malý tanierik nahádzal pár vecí, o ktorých síce nevedel ako sa volajú, ani čo v nich je, ale tvárili sa chutne a momentálne viac nežiadal. Nič tak nepodporuje chuť do jedla ako frustrácia.
„Zaťažiť žalúdok pred spaním nie je zdravé,“ poučil ho hlas s aristokratickým prízvukom spoza chrbta.
„Kto povedal, že sa chystám do postele? A mimochodom, ak si si nevšimol, sme na párty. Daj si pohov, felčiar.“
„Hostia na večierkoch zvyčajne neschovávajú vo vrecku sadu pakľúčov a neplánujú vlámanie do hostiteľovho súkromného apartmánu.“
Dean sa udržal a nesiahol na puzdro so šperhákmi. Uškrnul sa. „Neviem o čom hovoríš.“ Ale sám vedel, že blufuje s nízkymi kartami.
„O podivných náhodách, či skôr nehodách, ktoré v poslednom čase prenasledujú pána Attwela,“ trafil terč na prvýkrát Irvin.
Deanovi skoro zabehla šunková rolka.
„Rebeka vás informovala a najala na jeho ochranu, ako špecialistov na nadprirodzeno.“
„Nenajala nás. Požiadala Sama o pomoc. Chodil s jej bratom do školy.“ Deanovi sa podarilo vyčistiť dýchacie cesty. Zvýšený prísun kyslíka mal priaznivý účinok na výkon mozgových buniek. „Takže Debora najala teba. Honorár dostaneš v hotovosti alebo... no... v naturáliách?“
„Slečna Attwelová vedie firmu so zameraním na vývoj nových účinných látok s kuratívnymi účinkami, v ktorej krátkodobo pôsobím ako konzultant. Moja iniciatíva v tejto záležitosti má čisto charitatívny charakter.“
„Robíš zadarmo. Presne ako my.“
Irvin sa zatváril, ako by ho prichytili pri spoločensky nevhodnom správaní.
„Nič si z toho nerob. Nikto nie je bez chyby. Mimochodom, komu hovorí tá fešácka motorka pane? Tebe? Odkedy si zmenil spôsob presunu?“ zmenil tému Dean.
„Auto sa nedostane všade. V ťažkom teréne je motorka praktickejšia. Z daňových dôvodov je majetkom firmy, preto ju niekedy musím prenechať majiteľke spoločnosti.“
„Hm,“ lovec zvažoval svoje možnosti. Vlastníctvo tmavomodrého stroja sa pomaly a iste rozplývalo za obzorom nedosiahnuteľnosti.
„Vyrobená na objednávku?“
„Áno, Debora ju nechala priviezť pred tromi mesiacmi z Talianska.“
„Výkon?“
„Dosiahne deväť a pol tisíc otáčok za minútu.“
„Gumy?“
„Pirelli.“
„Iste. Čo iné.“
„Prepáčte, ak ruším, ale dobre som rozumel, že predmetom vášho rozhovoru, ktorý som nemohol nepočuť, je ten úchvatný motocykel Ducati?“ Štyridsiatnika v kvalitnom obleku by najlepšie vystihlo slovo priemerný. Priemerná výška, priemerná váha, tuctová tvár s nevýraznými črtami, fádne hnedé vlasy. „Skutočne nádherný stroj,“ pokračoval s miernym úsmevom, ktorý nedostúpil k pozorným, chladným očiam, na ktorých nič priemerné nebolo. „Som veľký fanúšik jednostopových vozidiel. Najmä terénnych. Prepáčte, nepoznáme sa. Som Dietrich Cornet,“ natiahol ruku k Deanovi.
Dean odložil poloprázdny tanierik a zachoval sa primerane spoločensky. „Dean Morgenstein. Z Kansasu.“
„Ach, áno. Iste,“ pochopil.
„Irvin de Witt.“
„Dietrich, dúfam, že nemámiš z priateľa mojej netere motorku? Pokiaľ viem, je firemná a keby sa jej neter chcela vzdať, tak prvý v rade som ja. Veď ja dnes oslavujem narodeniny,“ James P. Attwel priateľsky šťuchol Corneta do ramena. „Priateľ môj, nezdá sa ti, že si v poslednom čase priam posadnutý motorkami? Alebo skôr motorkármi?“
Rýchle šklbnutie obočia, potlačené temer v zárodku, a Dietrich Cornet sa s úsmevom obrátil k oslávencovi. „Mám na to svoje dôvody a okrem toho, každý, drahý James, opakujem, každý musí obdivovať vkus tvojej netere ako aj ju samú.“
Lovec s čarodejom si vymenili pohľady. Dvaja, tak povediac klamári z povolania, narazili na tretieho. Na Irvinov spýtavý pohľad Dean odpovedal záporným posunkom. Dietrich Cornet nie je lovec.
„Samozrejme, samozrejme,“ domáci pán sa usmial. Trochu priširoko. Pohárik, ktorý držal, určite nebol jeho prvý. „Našťastie, Debora nie je len krásavica, má aj pod... čapicou? Nie. Debby čapicu nenosí,“ zasmial sa vlastnému vtipu hrdý strýko. „Pokazila by si účes. Mimochodom, Dietrich, dobre vyzeráš. Opálený, oddýchnutý. Cestoval si?“
„Strávil som pár týždňov na Blízkom východe. Obchodne.“
„Chystáte štátny prevrat v Spojených emirátoch?“
„O žiadnom neviem. Ty áno?“ zasmial sa neúprimne Cornet. „V Abu Dabí som za posledné dva roky strávil dohromady asi päť hodín. Pri prestupovaní z jedného lietadla do druhého.“
„Nesnaž sa mi nahovoriť, že si tak opálil v Langley.“
„Nie,“ pripustil neochotne Cornet. „Nejaký čas som bol členom skupiny, ktorá monitorovala situáciu v Afganistane. Možnosti investícii pre naše firmy, výstavba ciest, mostov, zavádzanie moderných technológii. Nevieš si predstaviť v akých podmienkach sa tamojšie deti učia. O úrovni zdravotníctva ani nehovorím. Pre ľudí ochotných investovať a tvrdo pracovať ponúka táto krajina neobmedzené možnosti.“
„Robíš tu nábor, Dietrich? Sme na oslave. Mojej oslave. Vlastenecké reči si nechaj na inú príležitosť,“ zasiahol oslávenec s úsmevom, akoby mu skutočne veril. „Radšej mi porozprávaj o tej tvojej posadnutosti tým mystickými motorkármi.“
„Motorkárom. Jedným. Veľmi zvláštny patrón. Aj na Afganistan. Vieš, zažili sme tam všeličo. Spánok na holej zemi, útok jedovatých hadov, pavúky v topánkach, piesok úplne všade. To bola každodenná realita. Pohybovali sme sa v provincii Hilmand. Je to veľmi chudobná provincia. Možno najchudobnejšia. Ľudia žijú z pestovania melónov a chovu kôz. A ópia. Produkcia surového ópia v tomto regióne za posledné roky stúpla päťnásobne. Samozrejme, kde sú drogy, tam je zločin. Chceli sme navštíviť ešte dva z najodľahlejších okresov Nad Ali a Washir. Naši rezidenti nás varovali, že v tej oblasti nie je bezpečne. Po zuby ozbrojené tlupy pašerákov a dealerov medzi sebou viedli, a možno ešte stále vedú, regulárnu vojnu, v ktorej neberú zajatcov. Aby nás odhovorili od prieskumu, jeden z našich dal večer k dobru historku z posledného výjazdu. Dve autá, seržant, šesť vojakov a tlmočník, pátrali po Mohammedovi, vodcovi najväčšej z miestnych zločineckých skupín. Hovoril si len Mohammed, jedno meno. Viac nebolo treba, každý hneď vedel o koho ide. Aj my. Tešil sa tej najhoršej povesti zo všetkých zločineckých bossov na juhu krajiny. Vypálené osady, rozsekané telá, znásilnené ženy, zmasakrované deti.“
Okolo Corneta sa utvoril hlúčik hostí, zaujatých exotickou historkou.
„Vláda vypísala na Mohammedovu hlavu odmenu. Spojencom tiež narobil veľa škody. Ako som povedal, nebral zajatcov. Naša patrola bola na rutinnej obchôdzke. Chceli zájsť vysoko do hôr, do odľahlej osady. V zabudnutom priesmyku žilo pár ľudí, starci, ženy a pár detí, s malým stádom kôz. Nebol to práve najlepší nápad. Žiaľ, prišli na to tým horším spôsobom. Na ceste do osady banditi uložili nástražné systémy. Jeden vybuchol pod prvým autom. Mohammedovci zaútočili, ale naši spustili sústredenú paľbu. V chaose jeden z ich džípov nabehol na vlastnú nálož. Banditi stratili pár chlapov a stiahli sa. Seržant, ktorý viedol patrolu, vedel, že sa vrátia s posilami. Jedno auto bolo nepojazdné, mali dvoch ťažko ranených, a čo bolo najhoršie, v horách nemali spojenie so základňou. Boli odkázaní sami na seba. Počasie sa rýchlo zhoršovalo, blížila sa piesočná búrka. V tejto oblasti sú časté. Ak chceli prežiť, museli nájsť úkryt. Podľa mapy sa na kopci nad nimi nachádzala jaskyňa. Naložili ranených na provizórne nosítka a vyrazili. K jaskyni viedol dobre vyšľapaný chodník, keď dorazili k diere v skale, pochopili prečo. Všetci obyvatelia osady, do ktorej mali namierené, sa presťahovali sem. Spolu s celým svojím majetkom. V jaskyni bol neuveriteľný hluk a...

„To je smrad. Ak nás nezloží Mohammed, tak ten smrad určite,“ skonštatoval strelec. „To sú kozy? A... sliepky?“
„Tie kozy a hydina znamenajú pre týchto ľudí všetko. Celý majetok,“ vysvetlil tlmočník, zakrývajúc si nos rukávom. „Nemôžu ich nechať napospas búrke. Podľa počtu kôz, ktoré rodina vlastní, sa odvíja postavenie patriarchu v rámci spoločenstva a... “
„Prednášku si nechaj na inokedy. Poďme,“ seržant prvý vstúpil do jaskyne.
Zbor pozostávajúci z niekoľko desiatok ľudí, kôz, sliepok a jedného somára, utíchol. Všetky tváre sa obrátili k mužom v uniformách. V tichu by bolo počuť spadnúť aj špendlík, a to stáli na hrubej vrstve piesku. Zo skupinky starých mužov, sediacich najbližšie ku vchodu, sa zdvihol ten s najmenej zaplátaným odevom. Podišiel k vojakom, držiac ruky ďaleko od tela, aby bolo zreteľne vidno, že nemá zbraň. Sklonil hlavu na pozdrav a vychrlil zo seba záplavu rýchlej pastúnštiny.
„To je miestny staršina,“ prekladal nervózne tlmočník. „Chce aby sme odišli. Ihneď. Ak sa Mohammed dozvie, že nám dovolili schovať sa v jaskyni, vypáli celú dedinu.“
„Povedz mu, že nemôžeme odísť. Vonku zúri búrka a my máme dvoch ranených. Zostaneme tu.“
Starec pochopil aj bez prekladu. Zamával rukami a znovu vychrlil prúd slov, v ktorom zreteľne prevládal prosebný tón.
„Pane, prosí nás, aby sme odišli. Znamenáme nebezpečenstvo pre celú osadu.“
„Povedz mu, že zostaneme. Nemáme kam odísť. Táto jaskyňa je jediný úkryt v okolí. Zostaneme, či sa mu to páči alebo nie,“ seržant významne napravil samopal, zavesený na hrudi.
Starec pochopil. Vráskavá tvár sa ešte viac zošúverila, keď siahol pod voľný odev.
„Samozrejme, že tu môžete zostať,“ ozvala sa z prítmia najlepšia kráľovnina angličtina. Pri starcovi odrazu stál muž. Európan. „Zložte sa tam,“ ukázal do výklenku vedľa vchodu. Žena, ktorá zmienený kúsok zabrala pre svoju rodinu, bez slova vzala batoh, krčah, dve deti, kozu a pobrala sa hlbšie do jaskyne. Staršina neodporoval, hodil rukou a so sklonenou hlavou sa vrátil na svoje miesto. Jeho gesto nepotrebovalo preklad.
„Pokojne sa zložte. Nikto vás nebude obťažovať,“ pokračoval muž, „ak nezačnete vy. Ste tu hostia, takže schovajte zbrane. Títo ľudia vám neublížia.“
„Neviem, kto ste, človeče, ani kde ste sa tu vzali, ale naše zbrane zostanú v pohotovosti!“
„Som tu ako hosť, presne tak ako vy. A ak tu chcete zostať, začnite sa správať ako civilizovaní ľudia. Westernoví drsní chlapci už nie sú v móde. Každá z týchto rodín,“ ukázal na postavy posedávajúce v prítmí, „niekoho stratila vo vojne. V osade zostali len ženy, deti a starci. Muži a starší chlapci sú všetci preč alebo pod zemou. Tí, čo zostali, nemajú kam odísť. Nikdy im nikto nepomohol, sú odkázaní len sami na seba. Žijú... živoria z toho, čo si vypestujú a zo stádočka kôz. Ak si potrebujete naleštiť ego, vyberte si primeranejšie publikum. Títo ľudia majú dosť vlastných starostí.“
Seržant cítil ako mu do tváre stúpa krv. Poobzeral sa. V šere rozoznal najbližšie postavy, ženu s nemluvňaťom v náručí, druhé skrývalo tvár do jej dlhej sukne. Starcovi, sediacemu vedľa staršinu chýbala pravá noha, ďalší hľadel na vojakov len jedným okom. Dosť prísne.
„OK, neprišli sme strašiť deti,“ zvesil samopal a podal ho vojakovi za sebou. „Prečkáme búrku a pôjdeme.“
„Nikto vám nebude brániť,“ odvetil sucho neznámy. „Ak potrebujete vodu, v jaskyni je prameň. No, skôr pramienok, ale voda je pitná. Môžete si nabrať, koľko chcete. Ak budete niečo potrebovať, som vzadu. Miestni vám ukážu kde.“
„Nezostanete s nami?“
„Nie, mám tam nedokončenú prácu. Komplikovaný pôrod.“
„Vy ste doktor? Máme dvoch zranených. Môžete sa na nich pozrieť?“
„Môj doktorát je síce z archeológie, ale urobím, čo sa bude dať. Hneď ako skončím vzadu.“ Muža pohltilo prítmie.
Domáci sa pomaly vrátili k svojim problémom. Matky sa usilovali zabaviť deti, strážiť zvieratá a zároveň vyčariť nejaké jedlo. Starci pokračovali v prerušenom hovore a deti robili to, čo robia všetky deti na svete v uzavretých priestoroch, doháňali dospelých do šialenstva. Okrem zriedkavých zvedavých pohľadov detí, sa o prítomnosť vojakov nikto nestaral. Vietor vonku víril piesok, až mračná prachu zastierali slnko.

„Tak čo?“ spýtal sa seržanta vojaka skloneného nad vysielačkou.
„Stále nič. Skúšam to už pár hodín a stále nič. Kým neutíchne vietor, nebudeme mať spojenie. Prach vo vzduchu ruší signál.“
„Hej, chlapče, koľko tu trvajú takéto búrky?“
Tlmočník pokrčil ramená. „To je rôzne, pane. Miestni hovoria, že vonku zúri pramatka všetkých búrok. Môžeme tu uviaznuť na dva aj na tri dni. Možno sa pramatka búrok vyzúri skôr. Kto vie?“
„Dva dni? Veliteľ základne chytí amok!“
„Pane, môžeme len čakať. Do toho pekla by vyliezol len sebevrah,“ vojak mykol hlavou smerom ku vchodu. Zvírený piesok tvoril takmer súvislú stenu.
„Hej. Naši nás začnú hľadať, až keď sa ustáli počasie. Dovtedy musíme vydržať. Chlapi, oči na stopkách. Neverím týmto mierumilovným košeláčom, ani tomu archeologickému doktorovi. Nechcem, aby nás prichytili s trenkami na pol žrde!“
Bojaschopní vojaci mlčky prisvedčili.
„Nejaké otázky?“
„Ja, pane,“ prihlásil sa tlmočník. „Všimli ste si, že hoci vonku zúri pramatka všetkých búrok, sem vôbec nefúka?“
Celá jednotka ako na povel otočila hlavy ku vchodu do jaskyne. Z miliárd pieskových zrniek, ktoré víchrica premenila na smrtiace projektily, do vnútra jaskyne nepreniklo ani jediné.
„Náhoda,“ odvrátil hlavu ako prvý seržant. „Obyčajná, skurvená náhoda. Alebo... má vchod taký zvláštny tvar, taký... no.. oný... aerobný.“
„Aerodynamický?“ napovedal spojár.
„Hej. Presne,“ prisvedčil nadriadený. „Aerodynamický. Vietor ho obchádza.“
Spojár s tlmočníkom pozreli na seba, vojak nadvihol obočie, mykol plecom a pokračoval v leštení vysielačky. Pár semestrov na vysokej z neho Einsteina neurobili, no základy fyziky pochytil. Aerodynamiku nevynímajúc. Vchod do jaskyne bola jednoduchá diera v skale, žiadny výnimočný zázrak prírody. Ale život v armáde ho naučil predovšetkým to, že vyššia šarža má vždy pravdu. A u seržantov to platí dvojnásobne.
„No, ja neviem,“ ozval sa najmladší vojak. „V tejto prekliatej krajine som už videl všeličo, ale dneska sa roztrhlo vrece. Táto diera, búrka a ten zvláštny doktor. Nechce sa mi to páčiť,“ potriasol hlavou. „Niečo tu smrdí, a tým nemyslím tie prekliate kozy.“
Spojár naprázdno prehltol a úkosom pozrel na veliaceho. Seržant sa zamračil. Strelec bol síce najmladší, ale dosluhoval druhý turnus. V porovnaní s ostatnými bol starý mazák.
„Držte zbrane stále po ruke,“ polohlasne zavelil seržant. „Čo je?“ oboril sa na tlmočníka, ktorý ho celkom nevojensky drgol do boku. Civilista jeden zasr...
„Pozrite,“ tlmočník pohľadom ukázal na skupinku vážených miestnych okolo staršinu, ku ktorým si, ako rovný k rovnému, sadol zvláštny doktor. Najstarší nenáhlivo vypláchol pripravenú šálku a naplnil ju z džezvy a úctivo podal Európanovi.
„Pozrite na nich,“ zašepkal veterán. „Tí košeláči sa ksichtia, akoby práve častovali jadrovú bombu. Vcelku užitočná vecička, ale je z nej viac problémov ako osohu. Radšej by ho videli za tretím kopcom ako pri svojom ohni.“
Tlmočník vyprskol tichým smiechom.
„Ticho,“ drgol pre zmenu seržant civilistu. „Natiahni uši. O čom hovoria?“
Mladík sa sústredil.
„Starší ďakujú za pomoc. Veľa pre nich znamená.... Čakali škodu... ale majú zisk.“
„Čože?“
„Ten komplikovaný pôrod, pane. Hm... No... Narodili sa dve malé kozy.“
Veliaci poddôstojník zmeravel. „To nemyslíš vážne!“
„Tichšie, pane. Pozerajú sa na nás!“
„Seriem na nich,“ stíšil hlas. „Kvôli kozám naši zranení čakali na ošetrenie? Zabijem toho debila.“
„Seržant, doktor nás zaštupoval na jedničku. Sme v poriadku,“ hasil vnútornú búrku vojak s obviazaným bruchom. „Teda, skoro. Dám si krátku pauzu a môžem odísť po svojich.“
„Čuš! Ty sa postavíš najskôr v Nemecku, keď ťa vyšupujú z nemocnice. Dovtedy o prechádzkach po vlastných ani nesnívaj! Čo hovoria?“ otočil sa k tlmočníkovi.
„Nerozumiem. Ten starec hrozne šušle,“ tlmočník sklonil hlavu, aby sa mohol lepšie sústrediť. „Doktor niekoho hľadá. Muža z rodu Sálehovho,“ vzpriamil sa prekvapene. „Starší sa musia poradiť. V starých hlavách sa ukrýva veľa múdrosti, ale niektoré sa ukrývajú veľmi dobre. Musia porozmýšľať, či niekedy počuli o potomkoch proroka.“
„Proroka? Do čerta, to kde sme? V rozprávke? O chvíľu sa do tejto diery prehrabú trpaslíci so Snehulienkou,“ vybuchol veterán. „Piesku do kýblikov by tu našli dosť.“
„Čo ešte hovoria?“
„Nič, pane. Rozmýšľajú,“ hlásil tlmočník.
Cudzinec tiež došiel k podobnému názoru, pretože sa zdvihol a odišiel hlbšie do jaskyne.

Piesok pred jaskyňou spomalil rýchlosť vírivého pohybu o polovicu. Viditeľnosť sa nezlepšila, medzičasom sa zotmelo. Svietidla, zastupujúce všetky stupne vývoja, kreslili na kameň bizarné tiene. Netopier sa zmenil na vodný mlyn, bizón stíhal lietajúci tanier, neforemní titáni sa naháňali dookola. Okrem detí meniace sa obrázky nikoho nezaujímali. Preto práve detský výkrik upozornil starších na tiene pri vchode, ktoré sa zmenili na mužov. Podľa oblečenia patrili k Afgáncom, podľa výzbroje k banditom. Starší kmeňa, sediaci najbližšie pri vchode zareagovali mimoriadne pružne na svoj vek. Jednooký odtiahol invalida do najbližšieho výklenku, staršina s otvoreným náručím, aby demonštroval absenciu strelných zbraní a nepriateľských úmyslov, vítal prišelcov. Určite len náhodou tak, aby svojím telom zaclonil výhľad na zaoceánskych vojakov so zbraňami v rukách.
„Čo hovorí?“ zasyčal seržant.
„Že jaskyňa je plná žien, detí a starcov. Majú odísť a nechať chudobných na pokoji. Už pre nich mali dosť nepríjemností.“
Zlostná odpoveď nepotrebovala preklad. Úder, ktorý odhodil starého muža na klietku so sliepkami, tiež nie.
Seržant zaklial. Hnusne. Muž, stojaci za Mohammedom, držal prst na spúšti granátometu. Povel k streľbe by znamenal rozsudok smrti nad celou osadou. Výbuch granátu pri vchode by pre zasypaných preživších vzadu znamenal pomalú smrť hladom a smädom. Banditi to vedeli tiež. Štrbavý chlap so samopalom v pohotovosti vychrlil zo seba záplavu slov, z ktorých bol najzrozumiteľnejší pohŕdavý tón.
„Hovorí,“ tlmočník nepočkal na rozkaz prekladať, „že ak sa vzdáme, tak nechá týchto ľudí odísť. Máme odhodiť zbrane a všetky cennosti poukladať na kôpku.“
„A ešte?“ zavrčal seržant.
„Inak nás všetkých zabijú a krv pravoverných, žien a detí, padne na naše hlavy a naše duše zhoria v pekle.“
„A?“ naliehal veliteľ, keď videl ako tlmočník zaváhal.
„Tie ostatné slová, pane, sú nadávky. Ja... Nebudem ich opakovať.“
„Nemusíš. To jediné som pochopil,“ zašomral veterán. „Seržo, čo urobíme?“
„Zložte zbrane!“ Pri vojakoch sa odrazu zhmotnil archeológ. „Nerobte vôbec nič. Ja sa s nimi pozhováram!
„Na reči už je neskoro.“
„Na rozumné argumenty nie je nikdy neskoro.“ Zdvihol ruky, aby banditi videli, že nemá zbraň. Mohammed pokynul namierenou zbraňou, aby pristúpil bližšie. Pomaly, nepríjemne pomaly, si premeral muža pred sebou. Praktické outdoorové oblečenie, čiastočne obnosené, pevné topánky, žiadna zbraň. V púšti nie je prvý deň a odvaha mu tiež nechýba. No rozumu veľa nepobral, ak si myslí, že môže uprosiť Mohammeda. Stiahol si rúšku, chrániacu tvár pred pieskom. Nech ten dar be dar vidí do tváre muža, ktorý ho zabije. Nie hneď, samozrejme. Najskôr si vypočuje tie obvyklé cudzinecké reči. Apel na ľudskosť bude prvý, potom bude nasledovať pokus vykúpiť sa, a nakoniec prídu ponížené prosby o život. Nič nie je opojnejšie ako rozhodovanie o živote a smrti. Pohľady zúfalých ľudí, dúfajúcich v milosť nemilosrdného.
„Čo mi chceš povedať? Budeš prosiť za týchto ľudí?“
„Nie. Naopak. Chcem ti poradiť, aby si odišiel. Ty aj tvoji muži, kým ešte môžete.“
Mohammed sa pozrel na svojich spoločníkov. Riedky úsmev nemohol byť širší, granátometčík významne pohladil svoju zbraň. Tlmočník šeptom prekladal rozhovor vojakom. Seržant naprázdno prehltol. Rád, veľmi rád, by sa vyhol prestrelke v uzavretom priestore, no vývoj situácie neviedol k zmieru. Posunkom prikázal svojim mužom čakať. Budú čakať do poslednej možnej chvíle, ale svoju kožu nedajú zadarmo.
„Kým ešte môžeme? Koho sa máme báť? Týchto žobrákov ozbrojených kuchynskými nožmi? Piatich zbabelcov, ktorí sa prišli schovať pod ženské sukne? Alebo snáď teba?“
„Áno, to by si mal.“
Banditi sa rozrehotali.
„Aj Otmara rozveselilo moje varovanie, keď sme sa stretli v Awlade Mirza. Keď sme sa rozchádzali, už sa nesmial.“
Rehot ustal ako uťatý.
„Ty si ten qarib, čo hľadá potomkov Sálehových,“ Granátometčík odtiahol ukazovák od spúšte, pohľadom vyhľadal štrbavého, obaja prikývli.
„Tu nie si v Awlade Mirza. Ja som pán tohto kraja! Ja rozhodujem, kto bude žiť a kto zomrie!“ Mohammed nepatril medzi ľudí, ktorí sa nechajú ľahko zastrašiť. „Zabijem teba, tých bielych votrelcov, aj každého jedného z tých zradcov, ktorí vás vzali pod svoju strechu! Nie! Teba zabijem posledného! Aby si videl, ako osobne podrežem hrdlo každému starcovi, žene aj decku za to, že neposlúchli moju vôľu!“
„Tak do toho. Strieľaj!“
Tlmočník zalapal po dychu. Ten chlap sa zbláznil. Podvedome sa prikrčil a zavrel oči. Seržant ho drgol do boku.
„Čo povedal?“
O preklad sa postaral Mohammed osobne. Otočil zbraň proti archeológovi a stisol spúšť. Do ticha zahíkal somár, ktorého popálilo pár iskier z nestráženého ohníka. Bandita ohromene vypučil oči. Jeho zbraň, jeho milovaný, starostlivo ošetrovaný a vlastnoručne nabitý sapík zlyhal. Samozrejme, pod kabátom mal v puzdre Glock a na chrbte, za pásom nohavíc, cítil váhu Tokareva, ale tiež tušil, nie vedel, že ani jedna zbraň nevystrelí. Ten svetlooký dar be dar ich pobosoroval.
„Odíď a nevracaj sa.“
„Nezostaneš tu naveky,“ zasyčal, usilujúc sa zamaskovať svoju neistotu. Len neistotu. Je predsa Mohammed. Mohammed, ktorý nevie čo je strach. „Toto je moja zem a ja som jediný, ktorý...!“
„Ty sa mi pokúšaš odporovať?“
Mladý beloch na rozdiel od banditu nezvýšil hlas, no vcelku jednoduchá otázka udusila všetky ostatné zvuky. Ani sliepky sa neodvážili pípnuť, a to v ríši vtákov rozhodne nie sú považované za vzor inteligencie. Teplota vzduchu v jaskyni skokom klesla o pätnásť stupňov, viditeľné obláčky vodnej pary stúpali od úst ku stropu. Mohammed, po zuby ozbrojený profesionálny hrdlorez, ustúpil o krok. Jeho pud sebazáchovy prejavil viac duchaprítomnosti ako vyššie mozgové funkcie. Cúvol o ďalšie dva kroky. Vyššie mozgové funkcie usúdili, že väčšia vzdialenosť od zdroja ohrozenia neuškodí.
„Nepribližuj sa ku mne! Moji muži ťa rozstrieľajú na kúsky!“ Vládu nad jazykom opäť prevzal Mohammed, vlastníctvo zdravého rozumu tým nepreukázal.
„Akí muži?“
Hrdlorez nad hlavňou namierenej zbrane zaškúlil na obe strany. Granátometčík aj štrbavý úsmev boli preč. Rovnako ako ostatní ozbrojenci. Vietor už stačil zasypať ich stopy. Chlad z okolia sa sústredil v oblasti jeho žalúdka do malej ľadovej gule, ktorá sa mrvila ako hniezdo švábov. Pomaly cúval ku vchodu, hlavňou zbrane pohybujúc zo strany na stranu, v smere možných hrozieb. Keby nemal také sucho v ústach, možno by na rozlúčku vykríkol pár hrozieb. Aspoň obligátne: „Ja sa vrátim!“ ako Arnold v Terminátorovi, no celkom presne vedel, že sa nevráti. Nikdy.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.12.15 19:05

aceras1: naozaj veľmi pekne ďakujem za najnovší príspevok k románu aj za to, že stihol byť ešte toho roku.
Dobre som sa bavila na Samovej snahe zaujať a urobiť dobrý dojem, aj keď ma neprekvapilo, že neuspel.
Pri Deanovom rozhovore s Irvom som sa už fakt nezdržala smiechu , tí dvaja sú vážne trieda. Obzvlášť ma pobavilo obvinenie z práce zadarmo a Irvova reakcia
Inak, aj ako "doktor archeológie" u mňa zabodoval, Indy Jones šuviks. No hej, príjemnú dovolenku v zahraničí si každý predstavuje po svojom Very Happy

Páči sa mi Tvoja práca s detailami, aj to, že čítanie chce viac, než len rýchle hltanie písmenok zaradom.

Akurát by ma zaujímalo, či ten "dar be dar" a "qarib" majú nejaký preklad Question , pretože ujo gúgl v tomto absolútne nepomohol (chýbajú mi Samove skilly) confused a keďže akosi neovládam ani arabčinu, ani pashto, ani dárijčinu a ani žiaden iný z asi 50 jazykov, ktorými sa dá v Afganistane teoreticky dorozumieť, tak si s tým neviem poradiť, či ide o reálne výrazy (ak áno, poprosila by som preklad), alebo je to výsledkom tvorčej fantázie (čo by tiež dávalo zmysel, aj keď to sa mi moc nezdá, keďže som si všimla, že dbáš na detaily aj po technickej stránke, ale ak sa mýlim, dobre mi tak).
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   31.12.15 9:01

just-me - ďakujem za komplimenty. Tie spomenuté detaily - Ty si ich overuješ? No, klobúk dolu. Už len za to, že si všímaš

Podľa môjho jazykového poradcu výraz qarib sa dá preložiť ako pútnik.
Výraz dar be dar znamená niečo ako nevítaný hosť, doslovný preklad sa v slušnom texte vybodkuje alebo nahradí prijateľným výrazom Very Happy .
Pretože peržštinu neovládam, jazykovému poradcovi verím. Nič iné mi ani nezostáva 703
Dúfam, že toto technické vysvetlenie stačí.

Všetkým priaznivcom Supernatural-u prajem šťastný nový rok 2016
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.01.16 12:27

aceras1: Ďakujem za vysvetlenie, samozrejme, že je postačujúce

A tiež všetkým prajem krásny a úspešný nový rok 2016
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.01.16 15:47

Ano Dean a Irvin to jsou dvojka k pohledání. Děkuji za další pěkný přídavek. lol!
Přeji všem úspěšný nový rok 2016.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.01.16 10:00

janča - ďakujem . Dúfam, že sa pobavíš aj dnes.

-----------------


„Zaujímavá historka,“ zatlieskala mladá žena v belasom hodvábe, ktorý nadvihovalo tehotenské bruško. „Skoro ako vo filme. Dobrodružstvo s tajomným cudzincom.“
„Ako to skočilo? Myslím, s našimi vojakmi a tak?“ zaujímalo mladého muža, o ktorého sa opierala.
„Na druhý deň, keď búrka skončila, spolu z miestnymi odišli z jaskyne. Spojazdnili jedno auto a v poriadku sa dostali na základňu. O pár dní vyslali do osady ďalšiu hliadku. Dedinčania žili v pokoji, Mohammed a jeho ľudia sa viac neukázali. Naši sa pýtali aj na záhadného cudzinca. Staršina im nepovedali viac, ako to, že odišiel na motorke na sever.“
„To je všetko? Nič viac ste sa o tom chlapíkovi nedozvedeli?“ chcel vedieť vysoký hosť s pohárom šampanského.
„Ale áno, dozvedeli. Muža, na ktorého sa hodil popis tridsiatnik, opálený, fešák, svetlé oči, krátke vlasy vyťahané od slnka, o fúz vyšší ako priemer, videli vo viacerých osadách. Potomkovia Sáleha, jedného z prorokov, podľa legendy strážia poklad, ktorý je vzácnejší než zlato a drahé kamene. Náš miestny znalec nám vysvetlil, že skôr nájde hrniec zlata na konci dúhy, ako niekoho zo Sálehovho rodu.“
„Prečo sa Langley zaujíma o blázna, ktorý sa naháňa za preludom? Chcete si vylepšiť ročnú uzávierku legendárnym pokladom?“
„Pár miliónov by sme neodmietli,“ pripustil Cornet. „Ale pomoc od belocha, ktorého si miestni vážia a majú pred ním rešpekt, by sa hodila viac.“
„Awlade Mirza?“
„No, hej. K nášmu tlmočníkovi sa niečo donieslo. Tamojší miestny hrdlorez sa vraj rozhodol, že z osadníkov urobí odstrašujúci príklad, keď sa do veci zamiešal neznámy, ktorý si prišiel do osady doplniť zásoby a natankovať motorku. Keď odchádzal, všetky zbrane boli uskladnené v náčelníkovej chatrči a banditi za osadou čakali na príchod polície. Niektorí sa modlili, iní len sedeli na piesku a slintali. Polovica skončila vo väzení a druhá v blázinci. Osadníci nevedeli vysvetliť, čo tam vlastne stalo.“
„Možno si ho vymysleli, aby mali obetného baránka. Možno samotní obyvatelia...,“ nadhodil myšlienku pán so šampanským.
„Awlade Mirza,“ pohotovo napovedal Cornet.
„Áno, tí, sa sami zbavili miestneho tyrana a čin podsunuli cudzincovi, ktorý tadiaľ náhodou prechádzal. Váš neznámy len šikovne využil niečiu lož na zastrašenie poverčivých banditov.“
„Neverím,“ takmer rozhorčene sa ozvala budúca mamička. „Muž, ktorý zachránil celý kmeň predsa nemohol byť klamár!“
Dáma, ozdobená kožušinou zvieraťa zaradeného do skupiny živočíchov ohrozených vyhynutím, sa zasmiala. „Drahá, vaša naivita je skutočne osviežujúca. Tá historka je vymyslená. Je predsa nepredstaviteľné, aby ozbrojení banditi ustúpili pred jedným mužom!“
„Možno, že nebol sám. Možno bol ten človek vodca konkurenčnej pašeráckej bandy a rozširoval záujmové územie. Pri konfrontácii jednoducho slabší ustúpil,“ mienila vedľa stojaca žena, ovešaná ponukou stredne veľkého klenotníctva.
„Hlúposť,“ zareagoval sudca Rosenwinck. „Pri takej konfrontácii by bezbranný muž nemal šancu.“
Pokračovanie argumentu už Sam nepočul. Každý počúvajúci chcel vyjadriť svoj názor, podľa možnosti ihneď a nahlas. Kvalita diskusie rýchle skončila na úrovni konverzácie trhovníkov rybieho trhu v Puducherry.
Dietrich Cornet sa spokojne usmial. Jeho historka mala úspech. Posunkom privolal čašníka. Chlapec s podnosom prehltol pri myšlienke, že s krehkým nákladom má prekľučkovať pomedzi rozvášnených debatujúcich. Cornet sa zľutoval a po pohárik si zašiel sám.
„Aký je váš názor?“ so spoločenským úsmevom sa obrátil k najbližšie stojacemu. Sam zatajil dych. Samozrejme, Dean, opálený ako cestár a nadšený obdivovateľ motoriek, presne zodpovedal popisu neznámeho. Ale, čo agent nemohol vedieť, zdravá farba staršieho Winchestra nepochádzala spoza hraníc, bola čisto domáceho pôvodu. Od skorej jari nevynechal žiadnu príležitosť chytať bronz. Nie kvôli tvorbe dôležitého vitamínu D, ale z taktických dôvodov. Chcel zamaskovať pehy.
„Pekná story,“ Dean zavíril jantárovou tekutinou vo svojom pohári.
„Ďakujem,“ usmial sa chladne muž z Langley.
„Len trochu... neuveriteľná,“ kontroloval rovnako Winchester.
„Chápem. Aj ja som mal pochybnosti,“ nedal sa vyviesť z rovnováhy agent Cornet. „V primitívnych končinách sa z každej mimoriadnej udalosti stane legenda. Mimochodom, rád cestujete?“
„Nie,“ nenechal sa zaskočiť. „Neznášam cestovanie.“
Samovi zabehlo zázvorové pivo. Deanov výrok by mohol úspešne kandidovať na titul lož roku. Veď prakticky celý život prežil v aute.
„Si v poriadku?“ Rebeke neušlo, že pivo skončilo v nesprávnej dierke.
„Áno, iste,“ vytiahol vreckovku, aby si osušil bradu. Zachytil bratov pohľad a ospravedlňujúco sa uškeril. „Ponuka studeného bufetu vyzerá veľmi lákavo. Dean, pridáš sa k nám?“
„S potešením.“ Dean dopil a odložil pohár na najbližší podnos. „Pri tej divokej story mi nejako vytrávilo.“
Obaja lovci sa v tichej zhode snažili vytratiť z blízkosti zástupcu štátnej moci. Mladší Winchester zmienil občerstvenie len ako spoločensky prijateľnú zámienku vzdialiť sa, ale starší sa nedal dvakrát ponúkať. Nabral si plný tanier pochúťok, čím kalorickejšie, tým lepšie.
„Tak ako stojíme?“ obrátil sa k bratovi s plnými ústami krabieho koláčika.
Sam sa rozpačito zamrvil, Rebekin úsmev pohasol. V rozpakoch rozmrvila kaviárovú kanapku.
„Rozumiem. Nebodujeme. No čo už,“ zhodnotil Dean. „Kým sme tu, budeme dávať pozor a zajtra... Zajtra uvidíme, ako ďalej. Predpokladám, že kým je strýko obklopený hosťami, nič sa nestane. Takže deti, môžeme si užiť večer. Kritický čas nastane, keď sa začnú rozchádzať hostia. Ten zmätok môže niekto, alebo niečo, využiť. Sam, pôjdeme medzi poslednými.“
„Ale...“
„Etika je to posledné, čo ma teraz zaujíma!“
„Etiketa,“ opravil brata Sam.
„Hej. Tá tiež.“ Dean si vopchal do úst dim-sum.
Sam mávol rukou. Nie že by sa jeho brat nevedel správať v spoločnosti, on len... dával prednosť dôležitejším veciam. Napríklad záchrane civilistov.
„Rebeka, mohli by sme ešte požiadať tvojho strýka o rozhovor? Nerobím si veľkú nádej, ale ak mu vysvetlíme, aké nebezpečenstvo mu hrozí, mohol by zmeniť názor. “
Rebeka nenápadne odložila obrúsok s pozostatkami kanapky. „Práve sa rozpráva so senátorom z Iowy. Teraz ho nemôžeme rušiť. Možno neskôr, ale... To už asi nebude v stave prijímať argumenty tohto typu a obávam sa... Strýko je pragmatik, na nadprirodzené javy jednoducho neverí.“
„Tak čo budeme robiť?“
„Zatancujeme si?“
„Dobrý nápad,“ podporil Rebeku Dean s úsmevom. Očividne sa dobre bavil na bratových rozpakoch. „Bežte udržiavať krytie, deti. Ja pôjdem na obhliadku,“ odložil prázdny tanierik. „Hneď ako si zorganizujem nejaký drink.“

Skontroloval biliardovú sieň, kartársky salónik aj ostatné miestnosti, v ktorých sa zabávali hostia. Nič podozrivé. Preliezol aj menej frekventované zákutia. V zašitom kúte vyrušil párik z intímnej činnosti a za kaktusom v obrom kvetináči našiel späť verejného činiteľa, inak nič. Trochu riskantným prieskumom zistil, že súkromné priestory sú hermeticky oddelené od priestorov určených pre hostí a bez vyhlásenia požiarneho poplachu sa do izieb domáceho pána nedostane. Pretože nemal pri sebe dymovnicu a nepozorovane založiť oheň uprostred tanečnej sály by sa mu nepodarilo, zavrhol aj tento nápad. Obhliadku zakončil na strešnej terase. Nočný chlad zahnal romanticky založených hostí do vnútra, celú terasu mal len pre seba. Mohol sa pokojne kochať nádherným výhľadom na oceán na jednej strane alebo na starostlivo udržiavané okolie na druhej. Oprel sa o zábradlie a kochal sa. Pohľadom na osvetlené parkovisko. Najnovší model Priusa stál vedľa Mercedesu Maybach, o dve miesta ďalej videl Rolls-Royce Ghost a Lamborgini. No nebol by pravoverný Winchester, keby v prvom rade aspoň pohľadom neskontroloval svojho štvorkolesového miláčika.
„Pekný výhľad,“ ozval sa hlas za Deanom. Pán James Atwell sa prišiel nadýchať čerstvého vzduchu.
„Hej.“
„No, ja som myslel tento,“ ukázal rukou, v ktorej držal pohár, na oceán.
„Hej, ten tiež.“
„Väčšina ľudí z tejto terasy obdivuje neskrotný živel, nie autá.“
„Väčšina nemá dobrý vkus,“ Dean sa otočil k hostiteľovi. „Ale čo už, nikto nie je dokonalý.“
Domáci pán zažmurkal. Úprimnosť odpovede mala ďaleko od obvyklých zdvorilostných replík hostí. Zvláštne. A zaujímavé. Zapátral v pamäti. Nenapadlo ho žiadne meno, ktoré by mohol priradiť k tomuto mladému mužovi, aj keď podľa oblečenia je evidentne hosť.
„Hm, pán...“
„Dean Morgenstein. Z Kansasu. Môj brat Sam sprevádza Rebeku Warenovú.“
„Ach, áno.“ Už si spomenul. Rebeka spomenula nejakého brata so zlomeným srdcom. Tak toto je brat toho vysokého, strapatého rádoby milovníka umenia. Profesionálni výžerkovia? Najskôr. Aj keď tento tu je skôr gigoloidný typ. Stratil záujem o ďalší rozhovor. No, nechať mladého muža so zlomeným srdcom samého s pohárikom v ruke na streche trojposchodovej budovy nie je dobrý nápad. Sebevražda dosť pokazí oslavu. Aj keď tento mladík na skokana nevyzerá.
„Ktoré je vaše?“
„Čierny Chevy Impala v rohu.“
„Klasika,“ zhodnotil domáci pán. „Ročník?“
„Šesťdesiat sedmička. Dostal som ju od otca.“
„Váš otec obchoduje s autami?“
„Nie, otec je mŕtvy... Pracovný úraz. Matka zomrela pri požiari, keď sme boli obaja ešte deti. Vlastne Sam mamu ani nepoznal.“
„Ach, to mi je ľúto. To muselo byť hrozné. Preto sa venujete charite?“
„Asi áno. Určite je to jeden z dôvodov,“ Dean si odpil z pohára. Alkohol mu príjemne prehrial telo a pripomenul, že má byť ostražitý.
„Pomáhať ľuďom je veľmi ušľachtilé. Čomu konkrétne sa venujete.“
„Ako ste povedali, pomáhame ľuďom. Môj brat nájde potrebných a ja sa starám transport a realizáciu.“
Attwel zaštrgal ľadom v pohári. Takže hádal správne. Profesionálny výžerkovia. Oblbli Becky a nechali sa pozvať na opuletnú večeru. Moment, nepovedal Morgenstein?
„Morgenstein? Ako Morgensteinova banka v New Yorku?“
„Myslíte, že keby môjmu otcovi patrila banka, tak jazdím v Chevrolete, čo je starší ako ja?“ Tak ten drzý úškrn určite nepatril kandidátovi na sebevraždu.
„Ten starý Chevy je vaše jediné auto? Myslel som, že len vetráte veterána zo zbierky. No... ako ste povedali, nikto nie je dokonalý.“ Nechcel uraziť hosťa, no... len trochu podpichnúť. Ako sponzor podávaných nápojov a jedál mal na trochu zábavy právo.
„Na vašom mieste by som sa menej staral o cudzie auto a viac o vlastnú ochranu!“
Ojha, zrejme mladého pána trafil do citlivého miesta. Počkať!
„Čo ste to povedali o mojej ochrane? Mám najlepší bezpečnostný systém na trhu, v ochranke zamestnávam bývalých vojakov, celý pozemok je oplotený a strážený dvadsaťštyri hodín denne.“
„Každý systém je len tak dobrý, ako ľudia, ktorí ho zabezpečujú. Vaši veteráni sú tiež len ľudia. Napríklad západná stráž,“ mykol hlavou tým smerom. „Svoju trasu tam aj nazad obíde za dvanásť minúť. Na rohu sa stretne so strážcom parkoviska a asi päť minút sa zhovárajú. Parkovisko je osvetlené a kým sa rozprávajú, nevidí na svoj úsek, pretože mu svetlá svietia priamo do očí. Kým sa rozhľadí, prejde polovicu úseku. Rutina je zabiják bezpečnosti. Vlamač má každú hodinu asi osem minút na prekonanie plota a na cestu k domu. Podľa mňa viac než dosť času a nikto by ho nevidel.“
„Všade sú kamery.“
„Kamera na južnej strane je namierená privysoko. Zaberá parkovisko, čo je fajn. Pre autá. Ale popri stene sa dá nepozorovane prejsť.“
„Všetky vchody sú kódované.“
„Všetky kódy sa dajú prelomiť a okná nie sú chránené kódom. Fakt si myslíte, že šikovný vlamač by mal problém vliezť do domu oknom na prvom poschodí? Keď sme prišli, boli na južnej stene otvorené tri.“
James Attwel ešte nebol tak spoločensky unavený, aby nedokázal logicky rozmýšľať. Zahnal myšlienku, že mladík pred ním má nekalé úmysly. Vlamač, či už profesionál alebo amatér, by majiteľovi domu neodhaľoval slabiny v bezpečnostnom systéme. Ale ak nie kriminálnik, tak čo potom? Večierkový vymetač určite nie. Policajt? No, má čertovsky dobrý postreh, skúsenosti aj tú ťažko definovateľnú auru dôležitosti a serióznosti ochrancov zákona. No nálepka štátneho úradníka sa na neho nejako nehodila, natoľko sa v ľuďoch vyznal. Táto výbušná zmes nedotklivosti, sebavedomia a empirických vedomostí, zabalená do atraktívneho obalu, ho zaujala.
„Dean, hráte golf?“
Lovec, prekvapený náhlou zmenou témy, prikývol.
„Potešilo by ma, keby ste prijali moje pozvanie. Rád by som zajtra pokračoval v našom rozhovore.“
Dean sa zmohol len na neistý úsmev a krátke prikývnutie.
„Poviem Angusovi, aby vám pripravil izbu. Aj vášmu bratovi, samozrejme.“

„Nerozumiem, fakt stále nerozumiem, ako sa ti to podarilo,“ Sam sa horúčkovito usiloval dať svojim vlasom spoločensky prijateľný tvar. Gong, ktorý zvolával obyvateľov domu na raňajky, sa ozval druhý krát. V zrkadle závistlivo zazrel na brata.
„Sila osobnosti, brácho.“ Dean si prehodil cez plecia golfový pulóver, rukou si prehrabol účes a bol pripravený.
Mladší Winchester by najradšej odsekol niečo poriadne korenené, ale fakt bol, že noc strávili ako pozvaní hostia. Že sa poriadne nevyspal ani jeden, to už bola druhá vec.
„Tak ideš už, alebo čo. Zomieram od hladu,“ zaškúlil Dean na brata. „Stavím sa, že sa češeš dlhšie ako bratranec It.“
„Sklapni,“ poradil mu naštvaný Sam. Do postele sa dostal nad ránom, s mokrými vlasmi. Výsledok bol účes pripomínajúci mop a brat, ktorý mu to, samozrejme, dal vyžrať. „Hotovo,“ odvrátil sa od zrkadla.
„Mno, ak si kvôli tomuto strávil pred zrkadlom toľko času, tak neviem ako dlho sa fintíš, ak chceš vyzerať dobre.“
„Sklapni,“ Sam si naposledy uhladil vlasy a schmatol sveter zo stoličky. „Chcel si ísť na raňajky, nie?“
„Iste,“ Dean otvoril dvere. „Dámy majú prednosť.“
Len prítomnosť verejnosti na chodbe zachránila staršieho Winchestera pred fyzickou inzultáciou. Sam počkal, kým sa mladí manželia dostatočne vzdialia. Aspoň získal čas na upokojenie.
„Dean, chcem ti niečo povedať,“ zastavil brata na dohľad jedálne.
„Von s tým,“ Dean neochotne zastal.
„Vieš... Len som chcel... Dávaj si trochu pozor pri stole. Tu majú iné zvyky ako v reštike na pumpe. Ľanové obrúsky a...,“ pod bratovým ľadovým pohľadom zmĺkol.
„Ja viem používať príbor, pán Morgenstein.“
„Tak som to nemyslel. Ja...“
„Ty radšej nemysli vôbec,“ Dean prešiel okolo brata do jedálne. Na prahu sa na okamih zastavil, kým sa usadil. Sam sa obzrel, Rebeka pravdepodobne ešte nevyšla z izby. Možno dospáva. Mal na výber, ísť ju zobudiť alebo doplniť energiu. Dal prednosť raňajkám. Na prahu ohúrene zastal, tak ako Dean Jedáleň, veľká miestnosť, v ktorej sa pohodlne mohlo usadiť minimálne tridsať ľudí, sa doslova ligotala. Všetky kovové časti nábytku a doplnky odrážali ranné svetlo. Ligotali sa strieborné príbory a podnosy, drahé benátske zrkadlá na stenách, biely porcelán na stole aj nezasklené vitríny so zbierkou pivných pohárov a historických svietnikov, stojace oproti sebe. Pre zvýšenie umeleckého zážitku boli v svietnikoch zasadené sviečky. Znamená to, že v krígľoch je pivo? Asi ťažko! Trochu omámene si sadol vedľa Deana, ktorý strategicky zaujal miesto tak ďaleko od skupinky ranostajov, ako sa len dalo.
„Majú aj jedálny lístok. Pozri! Paštéta z kačacej pečene, to som ešte nejedol. Francúzske pečivo s dulovou konfitúrou, to ani neviem čo je. Vajcia Benedikt, tie máš rád. Pamätáš na penzión pani Brolinovej? Robila nám ich na raňajky. Ľadový šalát s gréckym kozím syrom a olivami, to nehrozí. Údený losos, môže byť.“
Ledva dokončil vetu, zjavili sa pri nich dvaja čašníci. Jeden držal veľký podnos s raňajkovou ponukou, druhý pohotovo Deanovi naservíroval porciu ryby. Sam dostal misku šalátu, stačilo len ukázať.
„Na takéto služby by som si vedel zvyknúť.“
„Neopováž sa,“ Sam kývol hlavou na pozdrav Dietrichovi Cornetovi, ktorý zívajúc prešiel okolo. „Ja ti osobného otroka robiť nebudem.“
„Dobré ráno,“ Rebeka na rozdiel od Corneta svoje zívanie pôvabne zakryla dlaňou. „Potrebujem kávu, aby som sa prebrala.“
Čašníčka s kanvicou čakala len na svoju narážku. Pohotovo servírovala akostný životabudič.
„Dobré ráno,“ miesta oproti obsadila Debora s Irvinom. Obaja bezchybne upravení a svieži, akoby by vyskočili z brazílskej telenovely venovanej neľahkému životu spoločenskej smotánky.
„Deb, ako to robíš, že hneď ráno vyzeráš tak fantasticky? Ja sa po včerajšku cítim ako zbitý pes,“ Rebeka nastavila šálku na doplnenie.
„Vlastním farmaceutickú firmu, drahá sesternica,“ Debora mierne kývla hlavou smerom k hlavnému čašníkovi. Obrovský podnos s menu sa okamžite dal do pohybu. Debora a jej spoločník si vybrali pečivo, pred Deanom pristála porcia vajíčok. Sam vzdychol. Toto budú dlhé raňajky.
„Rebeka, spomenula si, že strýko je posadnutý bezpečnosťou, ale... Nejako som nepredpokladal, že až tak dôsledne. Ozbrojená bezpečnostná služba, kamery, elektrické oplotenie. Pred čím sa tak chráni?“
Rebeka odložila šálku. „Strýko svoje peniaze zarobil obchodom so zbraňami. Predával zbrane po celom svete, a nie vždy v súlade so zákonmi tej-ktorej krajiny. Narobil si dosť nepriateľov.“
„Kde presne?“ zdvihol hlavu od taniera Dean.
„Prečo? Aký to má význam v našej situácii?“
„No, ak na nás vyskočí zo skrine exotický bubák, rád by som o ňom vedel dopredu.“
„Viem, že v jednej africkej krajine je na strýka vydaný zatykač a hrozí mu tam trest smrti. Aj že naštval nejakých Rusov. Možno aj niekoho ďalšieho. Strýko nerád rozpráva o tejto stránke svojho života. Pomohla som?“
Sam vylúdil úsmev. „Samozrejme.“
Kým sa venovali raňajkám, jedáleň pomaly zaplnili pozvaní hostia v počte asi dvadsať vyberaných kusov popredných predstaviteľov spoločenského života.
Mladší Winchester usúdil, že je najvyšší čas zmeniť tému. „Nevieš aký bude dnešný program?“
„Strýko s niekoľkými priateľmi bude predpoludním hrať golf, to je tradícia. Pre ostatných je pripravené prekvapenie.“
„Aké?“
„Neviem. Keby sme vedeli o čo pôjde, už by to nebolo prekvapenie.“
„To sa už zábava začala?“ Dean vidličkou ukázal na veľké francúzske okno, vedúce na terasu. Po vnútornej strane skla sa šplhal šedý opar, ako keby vonku klesla teplota na hodnoty blízke nule.
Tú istú otázku položil pánovi domu mohutný muž, Sam si ho pamätal z diskusie o úskaliach medzinárodného obchodu. Teraz sa už na okno pozerali všetci. Obchodník vstal, aby preskúmal zvláštny úkaz. Dotkol sa stúpajúcej šede a vzápätí letel dozadu ako po direkte utŕženom od profesionálneho boxera.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.01.16 22:23

aceras1 už štandardne ďakujem za ďalší príspevok, potešil, pobavil, mal len jedinú chybičku - málo viet. Kým som sa rozčítala, už bol koniec príspevku. Chjo.  
No ale, ako Dean postrehol, zábava očividne začala, tak sa nechám prekvapiť, ako sa bude naša banda "baviť". ? ? ?

A rovnako som zvedavá na toho Dietricha Corneta, čo je zač a čo sa z neho vykľuje, pretože takéto zvedavé postavy poväčšinou niečo vyčudia..., už len z princípu, aby nuda nebola (inak povedané, verím pravidlu brokovnice Edgara Allana v Tvojom podaní).
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.01.16 9:51

just-me - ďakujem . Viac ako trochu zábavy odo mňa ani nečakaj, nie som Dostojevský ani Tolkien Very Happy .
Priveľké očakávanie je zvyčajne nasledované sklamaním.
Zamestnanie pána D. Corneta je, myslím, naznačené dostatočne zreteľne, a čo sa zvyšku týka, pozri vyššie 703 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.01.16 10:51

Koniec vysielacej pauzy je už na dosah. Budúci týždeň nás očakáva ďalší diel, promo fotky sú mimochodom dosť zaujímavé, a tak sa zákonite priblížil aj koniec kapitoly.
Užite si posledný kúsok a ak sa vám bude chcieť, podeľte sa o dojmy. 703

------

„Čo to je? Čo sa deje?“ Raňajkujúci povyskakovali zo stoličiek, otázky lietali zo všetkých kútov jedálne. Bratia Winchestrovci si vymenili pohľady, Sam pokrčil ramená, Dean úškrnom naznačil, že tiež nevie. V tichej súhre otočili pohľady na druhú stranu stola. Čarodej v nemej odpovedi zakrútil hlavou a pohol sa, aby vyšetril obchodníka. Medicínska pomoc našťastie nebola potrebná. Postihnutý sa zamrvil a menšou pomocou okolia sa postavil aj sám.
„To teda bola šupa!“
„Čo to je?“
„Nový bezpečnostný systém?“
„Odkiaľ to máš?“
Otázka stíhala otázku, hostia sa prekrikovali v snahe dozvedieť sa nejaké vysvetlenie, s podaním ktorého sa nikto neponáhľal. Atmosféra hustla, doslova. Tmavé chumáčiky sa pod stropom nenápadne zhlukovali do väčších chuchvalcov, až kým nevytvorili rozkošné obláčiky, vhodné do kreslenej rozprávky. V rámci prípravy si vymenili niekoľko elektrických iskier, sprevádzaných paródiou na hrmenie, ktoré zaniklo vo všeobecnej vrave. Zablúdené atmosférické javy nevšímavosť obecenstva pravdepodobne urazila, tak sa rozhodli upozorniť na svoju prítomnosť. Doprostred jedálenského stola udrel miniatúrny blesk. Porcelánové črepy, rozmetané po jedálni, pritiahli všetky oči. Druhý blesk pristál v strede zbierky pivných korbeľov, čím dobrú tretinu z nich násilne deložoval. Rozleteli sa do okolia ako šrapnely. Zvlášť škaredý kameninový pohár s cínovým vrchnáčikom svoj letecký deň ukončil nárazom do Deanovho ramena. S výkrikom skončil na koberci. V rovnakej chvíli sa zabuchli všetky dvere vedúce do jedálne.
Sam sa vrhol ku bratovi. „Dean! Si v poriadku?“
„Nie. Schytal som šupu, akoby ma kopol kôň! Ruku si skoro necítim!“ Dean sa držal za postihnuté rameno.
Tretí blesk zasiahol vitrínu so svietnikmi a vyvolal všeobecnú paniku.
„Sem,“ mladší lovec stiahol Rebeku pod stôl. Jeho nápad uznali na hodný nasledovania aj Irvin s Deborou.
„Čo, do čerta, to má byť? Cvičné blesky? Do pekla, to sme v prekliatych Hviezdnych vojnách alebo čo? No, čo sa mňa týka, tak to prekvapenie strýko poriadne prehnal!“ hundral Dean, stále si zvierajúc ľavé rameno.
„Nemyslím, že tento zmätok niekto naplánoval,“ namietol Sam. Ďalšie argumenty prehlušilo rinčanie porcelánového servisu a príborov, ktoré ďalší blesk rozmetal po miestnosti.
„Čo si myslíš ty? Čo je to?“ Dean obrátil hlavu, kvôli obmedzenému priestoru viac nemohol, k Irvinovi.
„Mágia.“
„Čo nepovieš! Na toto by som sám teda neprišiel!“
„Áno, tiež si myslím,“ vyhlásil čarodej s vážnou tvárou. Kým sa urazený lovec stihol ohradiť, pokračoval: „Na vytvorenie blesku, aj malého, je potrebné veľké množstvo energie. Takéto kúzlo by žiadny čarodej, ktorého poznám, nevyplytval na domácu oslavu. Počkajte, niečo vyskúšam.“
Irvin nadvihol obrus a rozhliadol sa. Najbližší historický svietnik ležal pri stene, asi dva metre ďaleko. Čarodej sa natiahol a strieborný valec sa dal do pohybu. Poslušne sa prikotúľal do natiahnutej ruky.
Jeden z mráčikov zaregistroval pohyb a spustil sa nižšie. Po zistení, že to sa len jeden z exponátov rozhodol zmeniť miesto, znova vystúpil k lustru a pátral po väčšom cieli. Irvin postavil svietnik na posledné neobsadené štyri štvorcové centimetre pod stolom.
„Má niekto zápalky alebo zapaľovač?“
Prázdne pohľady prítomných presne odrážali stav ich vreciek. Čarodej sa obzrel, nikto im nevenoval pozornosť. Priložil ukazovák k knôtu a ajhľa, zjavil sa oheň.
Rebeka nahlas vydýchla. „Čože? Ako si to...? Čo si vlastne...?“
Pozrela na Sama, na Deana. Lovci odvrátili pohľady. Nič nezvyčajné sa nedeje.
Debora stiahla obočie. „To preberieme neskôr, Becky. Pokračuj, Irv.“
Natiahol dlaň tesne nad plamienok a zmumlal dve slová. Plameň sviečky sa zakolísal, pohasol, ale vzápätí znova vzbĺkol. Čierny ako smola. Čarodej sfúkol sviečku.
„Niekto sa tu zahráva s čiernou mágiou. Poriadne čiernou mágiou.“
„Do čerta, ešte to nám chýbalo,“ zaťal Dean zuby. „Celá výbava zostala v izbe!“
Sam zdvihol hlavu. „Ty nemáš zbraň?“
„A kde by som ju asi tak dal? Ty si ma prinútil navliecť sa do tejto golfovej parády! Nemám pri sebe nič. Ani pištoľ, ani svätenú vodu! Nič! Ty?“
„Tiež nič. Čo budeme robiť?“
Samova otázka zostala bez odpovede. Situácia bola jasná. Nemohli robiť vôbec nič.

Hostia, väčšinou inteligentní ľudia, zaliezli pod stoly. Dvaja najpomalší nešťastníci po zásahu bleskom upadli do bezvedomia alebo predstierali nevládnosť. Spod najbližšieho obrusu sa podchvíľou vynoril dobrovoľník ochotný pomôcť, ale lietajúca flotila zakaždým zaútočila. Jeden z výbojov prevrátil kanvicu. Horúca káva sa rozliala po servírovacom stolíku, stekala na koberec a na servírku, ukrytú za stolíkom. Dievča vykríklo a odstrčilo stolík. Výboj vzápätí zasiahol stenu nad jej hlavou. Oblak prachu z poškodenej omietky pomýlil agresora, pretože ani druhým bleskom netrafil. Servírka využila príležitosť a štvornožky sa snažila dostať do najbližšieho úkrytu. Nestihla to. Ďalší výboj ju zasiahol do boku. Vykríkla a zostala nehybne ležať.
„Ty jeden zkurvy...,“ Dean počuteľne zaškrípal zubami. Schmatol najbližšiu vec, ktorá aspoň trochu pripomínala zbraň, a vykotúľal sa z úkrytu. Nadvihol sa na kolená a hodil. Svietnik trafil do čierneho. Doslova. Búrkový mráčik, ktorý sa chystal doraziť úbohú servírku, sa po zásahu rozplynul. Ostatné mráčiky na okamih stuhli, prekvapené protiútokom. Pomaly sa otočili jedným smerom, k Deanovi. Lovec neváhal, zaliezol pod stôl a stočil sa do klbka, rukami si chrániac hlavu. Sústredený útok naštvaných obláčikov zhodil zo stola pozostatky raňajok a stôl sám vydržal len zázrakom.
„Tie potvory nemajú radi striebro,“ zreferoval Dean, keď sa počasie nad stolom trochu upokojilo. „Myslím, že by sme si mohli vyrobiť bezoblačno. Munície máme dosť.“ Strieborný príbor, rozhodený po podlahe, nadobudol strategickú významnosť. Lovec sa bleskovým pohybom zmocnil noža ležiaceho neďaleko, na ktorom ešte boli prilepené vlákna údeného lososa. Miniatúrny blesk urobil dieru do pokrovca o zlomok sekundy neskôr. Odvážny dobrovoľník na opačnom konci miestnosti využil prechodné miestne zlepšenie počasia a vyrazil na pomoc zasiahnutej servírke. Mráčiky sa vrhli za pohybujúcou sa korisťou.
„Teraz,“ zavelil Dean. Ťažký nôž zasiahol najaktívnejší mráčik neskoro. Posledným bleskom stihol zneškodniť odvážneho samaritána. Mráčiky sa otočili ako flotila na manévroch k novému cieľu. Sam bleskovo pozbieral najbližšie kusy príboru a pripojil sa k bratovi. Z druhej strany stola útok podporil Irvin. Sústredená strieborná paľba rozsekala agresívne mráčiky na neškodnú vodnú paru, ktorá sa rozplynula v priestore.
„To by sme mali,“ tleskol dlaňami Dean a zaškeril sa, keď narazené rameno zaprotestovalo.
„Stále sme tu zavretí,“ upozornila Debora. Aj na všetkých štyroch by strčila do vrecka hociktorú playmate z Playboya. „Ako sa dostaneme von?“
„Dvermi asi nie. Tiež sú obrastené tou sivou plesňou,“ zistil Dean.
Sam vytiahol mobil. „Nemám signál. Má niekto signál?“ oslovil prítomných pomaly vyliezajúcich na svetlo. V mimoriadnej prehliadke pomôcok určených k dorozumievaniu na diaľku sa nenašiel ani jeden použiteľný.
„Sme odrezaní. Musíme si pomôcť sami,“ zhodnotil situáciu Cornet. „Nejaké návrhy?“
Návrhy na záchranu sa hrnuli zo všetkých strán. Žiaľ, ani jeden použiteľný.
„Má pravdu. Musíme si pomôcť sami,“ prisvedčil Dean. „Pokúsime sa dosť von.“
Ľahšie sa povie ako urobí. Mráčiky síce zmizli, ale uzatváracie kúzlo ďalej úspešne zabraňovalo väzňom opustiť miestnosť.

„Je to skôr silové pole ako fyzická prekážka,“ uvažoval nahlas Sam po opakovanej sérii pokusov, pozostávajúcich z hádzania rôznych substancií do dverí. „Nie je citlivé na striebro, porcelán, organické látky ani na nadávky,“ zotrel si z košele pozostatok olivy, ktorú Dean hodil do dverí, v rámci pokusu, samozrejme, a ktorá sa odrazila späť.
„No, myslím, že...“
Samovu myšlienku prerušil výkrik. Obzrel sa. Manželský pár si pamätal z večera. Ona bola v belasom hodvábe a on rozpačito prijímal blahoželania ku skorému prírastku do rodiny. Mladá žena, dnes oblečená v ľahkých kvetovaných šatách, zdesene pozerala na koberec, mladík ozelenel. Sledoval jej pohľad, nezbadal nič, čo by ju mohlo vyľakať.
„Odtiekla mi voda,“ zajachtala budúca mamička. „Budem rodiť.“ Pohľadom prebehla okolostojacich. „Budem rodiť! Dostaňte ma von! Budem mať dieťa! Nemôžem predsa porodiť tu! Potrebujem doktora!“ Keby ju manžel nepodoprel, zrútila by sa v ukážkovom hysterickom záchvate.
„Má pravdu. Dostaňte nás von,“ otočil sa mladý muž na domáceho pána a Dietricha Corneta.
„Snažíme sa, Hector. Snažíme sa. Upokoj sa.“
„Ako môžem zostať pokojný, keď Reni rodí?!“
„Prosím, len žiadnu paniku. Reni, dieťatko má ešte dosť času. Upokoj sa. Viem, o čom hovorím. Mám doma dvoch synov,“ ujala sa budúcej mamičky staršia žena. Vyvážená zmes autority a upokojovania zaúčinkovali. Mladí manželia sa nechali uchácholiť.
„Sudkyňa Listerová patrí medzi najtvrdšie sudkyne v štáte. Nepoznám nikoho, kto by sa jej odvážil odporovať,“ uškrnula sa Rebeka. „Sporadicky sa stretávame na spoločenských podujatiach, vernisáže a tak, trochu ju už poznám. Kým ona nedovolí, to dieťa sa nenarodí.“
„Ak sa pôrod raz začne, tak dieťa príde. Skôr či neskôr. Musíme ju dostať von. Táto špina a prach... to nie je miesto vhodné pre príchod dieťaťa,“ zamračil sa Irvin. „Čo tu syčí?“
„Akoby unikal plyn z fľaše,“ obzrela sa Debora.
„Pozrite,“ Rebeka chytila Sama za rukáv. „Pozrite hore!“
Vedľa lustra sa predlžoval chobot miniatúrneho tornáda.
„Na zem!“ zavelil vysoký lovec. Neskoro. Tornádo spustilo chobot až k podlahe a miestnosť sa ocitla vo vnútri miešačky. Vzduchom lietali zvyšky jedál, porcelánové črepy a ostatné neupevnené predmety.
Dean posotil Rebeku do úkrytu. „Sam, zalez!“ Mladší Winchester dal pri lezení pod stôl džentlmensky prednosť Debore.
„Povedal som zalez,“ Dean prakticky vhodil Sama do bezpečia a sám ho nasledoval. Irvin posunul druhý stôl ako ochranu nad budúcich rodičov, kým sám zapikoval do bezpečia. Tornádo besnelo len pár minút, ale prítomným sa tých pár minút zdalo ako večnosť. Vietor utíchol a potlčení prítomní sa dvíhali z podlahy.
„James, čo to má znamenať? Aké ďalšie pohromy nás čakajú v tvojom dome?“ Rozhorčení hostia, schopní samostatného pohybu, sa natlačili k domácemu pánovi.
„Mám bolesti!“ oznámila budúca mamička spod stola. „Mám veľké bolesti. Ja... asi nevydržím. Pomôžte mi niekto!“
„Som pri tebe, Reni,“ snažil sa podporovať manželku Hector. Neplánoval zúčastniť sa pôrodu svojho prvého dieťaťa a už vôbec nie pod stolom v cudzej jedálni. Pohľadom štvaného zvieraťa sa snažil nájsť nejakú pomoc. Nekompromisnú sudkyňu viac zaujímala vlastná bezpečnosť ako blaho prvorodičky. V zúfalstve sa rozhliadol po miestnosti. „Pomôžte jej niekto! Prosím!“
„Samozrejme,“ Debora si kľakla k rodičke. „Reni, dýchaj. Učila si sa ako máš dýchať, tak dýchaj. Nádych, výdych, pekne ako ťa učili na kurze.“
„Nechcem porodiť pod stolom!“
„Obávam sa, že nemáš na výber.“
„Nechcem porodiť pod stolom!!“
Debora zaúpela a otočila sa k Irivnovi. „Počuj, nemôžeš pre ňu niečo urobiť? Mám síce tri doktoráty, ale v komunikácii s hlupaňami som nikdy nevynikala.“
„Pokúsim sa,“ liečiteľ si kľakol ku žene. „Reni, voláte sa tak, však? Mám nejaké skúsenosti s rodením detí. Pomôžem vám, ak mi dovolíte. Máte bolesti?“
Reni, očividne pokojnejšia, keď sa jej niekto venoval, prikývla.
„Ako často?“
„Ja neviem. Každú chvíľu!“
„Môžem vás vyšetriť?“ nadvihol okraj sukne.
Váhavo prikývla.
„Potrebujem nejaký alkohol,“ pozeral na nastávajúceho otca.
„Alkohol?“
„Hej, whisky, gin, vodku. Alkohol.“
„Ahá,“ mladý muž sa bezradne rozhliadol po zdemolovanej miestnosti. „Niečo donesiem.“
Skoro obratom sa vrátil. „Tu je!“ ponúkol liečiteľovi fľašu vaječného koňaku.
„Chlape, najskôr potrebuje dezinfekciu. Oslavovať budeme, až keď sa to malé narodí,“ vyprskol Dean a sám sa pobral zorganizovať použiteľný alkohol. Vrátil sa s poloprázdnou fľaškou vodky. „Nemiň všetko.“
Irvin si vydezinfikoval ruky a zaliezol pod stôl, po chvíli sa vynoril. „Pôrodné cesty sa otvárajú. Pomaly. Samotný pôrod sa začne až o pár hodín. Reni, dýchajte a v žiadnom prípade sa nesnažte tlačiť. Máte čas, len by ste sa zbytočne unavili. Rozumiete?“
Zastonala v ďalšej vlne kontrakcií.
„Rodil si už niekedy? Teda... asistoval... alebo ako sa tomu hovorí?“ zaujímal sa Dean.
„Áno,“ smrteľne vážne odpovedal Irvin. „Pomohol som na svet sto tridsiatim deťom a dvom kozám.“
„Mhm.“ Na viac sa ohromený lovec nezmohol. Z rozpakov ho vyslobodil pohľad dohora. Pod stropom sa formovala jednotka útočných mráčikov. Ak tie predchádzajúce boli barančeky tvoriace altocumulus, tak novovznikajúce patrili do skupiny nimbostratov.
„No, do pekla, budeme potrebovať striebro! A veľa!“
„Počkaj,“ zastavil ho Irvin. „Možno máme príležitosť dostať sa odtiaľto von. Všimol som si, že jeden blesk sa odrazil od zrkadla. Zober si jeden z tých podnosov,“ ukázal na veľké tácky, vyleštené do vysokého lesku. „Ak nasmerujeme blesk do okna, možno sa nám podarí zničiť magickú bariéru.“
„Za pokus to stojí. Ľudia, hej, ľudia! O chvíľku tu máme ďalšiu búrku bez dažďa, takže radšej niekam zalezte,“ Dean, ozbrojený podnosom, sa postavil na príhodné miesto.
Sam, s vreckami plnými strieborných príborov, sa postavil za brata, pripravený kryť mu chrbát.
„Cítim sa ako zlodej!“
„Práve som ti chcel navrhnúť, aby si nezahodil všetky lyžičky,“ utrúsil Dean kútikom úst.
„Debil.“
„Idiot.“
Ďalšiu výmenu bratských nežností prerušil prvý blesk namierený na Irvina. Čarodej pohotovo nastavil lesklý podnos a blesk odrazil do francúzskeho okna. V šedom povlaku vznikla diera, ktorá sa ihneď zatiahla.
„Funguje to!“ zajasal Dean a hneď sa kryl za vlastným štítom. Druhá diera bola väčšia a nezatiahla sa celkom. Ďalšie odrazené blesky zväčšili otvor v silovom poli natoľko, že Dietrich mohol stoličkou rozbiť sklo. Útok obláčikov ustal, akoby si dodatočne uvedomili, že boli zneužité.
„Všetci von! Rýchlo!“ zavelil Dietrich. Sám bežal pomôcť zranenej čašníčke. Attwel vykopol posledné črepiny z rámu a pomáhal svojim hosťom na terasu.
„Rýchlo!“ Dean zdvihol Rebeku.
„A čo ona?“ Debora ukázala na Reni. Hector odsunul stôl, ale očividne nevedel, čo s rodiacou manželkou.
„Ja ju odnesiem,“ ponúkol sa Dean.
„Nie. Máš zranené rameno. Ja ju vezmem,“ Sam si kľakol k Reni a zdvihol ju s ľahkosťou, ktorá vohnala do tváre jej manžela zahanbenú červeň.
„Ponáhľaj sa,“ poháňal Dean brata, obzerajúc sa, či niekto nezaostal.
„Na čo čakáte? Nechajte to!“ okríkol domáci pán čašníka, ktorý sa snažil do poslednej chvíle likvidovať škody. Zamestnanec neposlúchol okamžite, tak Attwel vyrazil, aby ho vlastnoručne dostal do bezpečia.
„Sú už všetci vonku?“ obrátil Irvin len na krok od východu.
„Ja! Ja fom tu!“ Spod obrusu najbližšieho stola sa vynorila ruka. „Pomošte mi, plošfm.“ Dean strhol obrus. Pod stolom sa nešťastne krčil zavalitý obchodník. „Ftlatil som ďuby,“ nešťastne natiahol ruku so zubnou protézou.
„Rýchlo,“ Dean uchopil ruku za zápästie a potiahol. Nič.
„Uviafol fom,“ vysvetlil tlsťoch.
Irvin priskočil a spolu nadvihli stôl, aby nešťastníka vyslobodili. Vytiahli ho na nohy práve v tom momente, keď rozbité okno prekrylo šedé kúzlo.
„Nie,“ vydýchli všetci traja súčasne.
Ľudia vonku sa nahrnuli k oknám. Prvý bol Sam. Dean videl ako zvonku päsťami búcha do skla, ako otvára ústa vo výkriku. Aj cez sivý opar videl, že volá jeho meno.
Sorry, brácho.

„Do čerta,“ Dean sa päsťou buchol do stehna. „A sme v r...“
„Zase v pasci,“ dokončil spisovnejšie Irvin.
„Prepáčte, pán James. Kvôli mne ste... Ospravedlňujem sa,“ čašník sa až krútil od ľútosti.
„To nič. Niečo vymyslíme,“ potľapkal ho po pleci zamestnávateľ.
„Máte správny prístup, pán Attwel,“ Dean zo všetkých síl potláčal kyslý úškrn. „Ja len... Musíme rozmýšľať rýchlo. Tí zkurv... zase niečo kujú!“
Mráčiky sa roztiahli na celú šírku jedálne, tmavosivá línia naháňala hrôzu.
Domáci pán naprázdno prehltol. „Môžete zopakovať ten trik s táckami?“
„Pochybujem, že sa nechajú nachytať ešte raz.“
„Tak čo budeme robiť?“
„Môžeme vyskúšať predný vchod,“ navrhol čašník. Štyri páry očí sa otočili k nemu.
„Dvere na chodbu... sú zase normálne... som si všimol.“ Čašníkov hlas postupne strácal intenzitu, až v rozpakoch celkom zmĺkol.
„Výborne! Zvýšim vám plat,“ Attwel sa takmer rozbehol k dverám. „Nedajú sa otvoriť,“ skoro vypľul, keď vyskúšal kľučku.
„Môfem?“ zavalitý obchodník vložil zuby na ich obvyklé miesto a drobnými krokmi sa rozbehol proti dverám. Náporu ľudskej lavíny by neodolala ani odhodlanejšia prekážka, drevo zapraskalo a únikový východ bol voľný.
„Rýchlo!“ zavelil Dean. Práve včas. O zlomok sekundy neskôr dopadol blesk na miesto, ktoré práve opustili. Spoločnými silami zabuchli dvere a zabarikádovali ich kreslom a palmou v kvetináči. Prebehli chodbou do haly a...
„Do čerta!“
„To snáď nie!“
„Zkurvysyn!“
„Tadiaľto sa von nedostaneme,“ skonštatoval za všetkých domáci pán.
„Čo teraz?“
„Môžeme skúsiť východ z kuchyne,“ navrhol čašník.
„Obávam sa, že aj ten východ je blokovaný. Alebo bude, kým sa k nemu dostaneme. Tá...,“ Irvin zaváhal.
„Šedá sračka,“ doplnil Dean pohotovo.
„Objekt,“ našiel vhodný pojem o niečo vzdelanejší pán de Witt, „je flexibilný. Aby opravil poškodenie na vonkajšej strane, stiahol sa z vnútorných priestorov. Je pravdepodobné, že uzavretie budovy je priorita.“
„Má to logiku,“ Attwel si pošúchal ramená. „Nezdá sa vám, že je tu chladno?“
Teplota v miestnosti rýchlo klesala. Mužom od úst stúpali viditeľné obláčky pary, strapatá palma v kúte zosmutnela.
„Nie, nie je tu chladno. Je tu kurevská zima!“ drkotal zubnou protézou obchodník. „Zamrzneme tu!“
„Obávam sa, že máte pravdu.“ Domáci sa pán sa poobzeral. „Nemá zmysel vrátiť sa do jedálne. Navrhujem predsa len vyskúšať východ pre služobníctvo. Tadiaľto, páni.“
Kľučka na dverách do úzkej chodbičky bola tak studená, že si musel obaliť ruku svetrom, aby ju mohol stlačiť. Teplota za dverami rýchlo stúpala zároveň so vzdialenosťou od haly. Za najbližším rohom sa dokonca prestali triasť. Niektorí. Obchodník sa ďalej nielen triasol, on sa aj potil a menil farbu do belasa.
„Počkajte, ja musím...“ roztrasenou rukou zašmátral vo vrecku. Očividne sa mu uľavilo, keď vytiahol maličkú liekovku. Chvatne si vložil pod jazyk tabletku a popri stene sa zviezol na zem. „Srdce. Bude dobre, len potrebujem chvíľku. Choďte pokojne ďalej, dobehnem vás.“
„Nemôžeme vás tu nechať,“ namietol pán domu.
„Zostanem s ním, pán Attwel, kým neprivediete pomoc,“ ponúkol sa čašník. „Utiahneme sa do skladu prádla,“ ukázal na najbližšie dvere.
„Dobrý nápad,“ chytil sa čašníkovho návrhu Dean. „Myslím, že tam budete v bezpečí. A v teple. Pomôž mi,“ kývol na Irvina. Spolu prakticky odvliekli nevládneho obchodníka do skladu. Čašník z uskladnených obliečok a obrusov pripravil provizórne lôžko pre chorého.
„Dám na neho pozor, kým privediete pomoc, pán Attwel. Môžete sa na mňa spoľahnúť. Len by som rád požiadal, ponáhľajte sa. Prosím.“
„Samozrejme, vrátim sa tak rýchlo, ako len budem môcť. Nevychádzajte zo skladu a neotvárajte dvere, kým nepríde pomoc.“
„Spoľahnite sa, pán Attwel.“
Domáci pán zavrel sklad a pochybovačne pokrútil hlavou. „Nie som si istý, že rozdeliť sa, je dobrý nápad. Mám obavy o ich bezpečnosť. Colman je tak trochu hypochonder, ale tentokrát nevyzeral dobre.“
„Nevoľnosť zo šoku. Nič vážne. Myslím,“ Irvinov úsmev zainteresovaného laika pôsobil vierohodne. Na Deanov spýtavý pohľad odvetil prikývnutím. Zdravotný stav zavalitého obchodníka naozaj nie je vážny.
James Attwel neverbálnu výmenu informácií nezbadal. „Nerád ich nechávam vzadu, ale musím. Musím zabezpečiť pomoc. Najbližší východ je cez kuchyňu. Skúsime to tadiaľ. A, mládenci, ďakujem za pomoc.“ Posledné slová vyslovil už za chôdze. „Videl som, ako ste v jedálni zlikvidovali záporne nabitý iontový fenomén. Dobrá práca.“
Lovec s liečiteľom si vymenili nechápavé pohľady. Iontový fenomén? Záporne nabitý?
„Bez vášho zásahu by bolo viac zranených. Preukázali ste iniciatívu a invenciu a...“
„Fajn, že ste si všimli,“ Dean skočil hostiteľovi nezdvorilo do reči. „Dúfam, že teraz budete počúvať.“
„Svoje myšlienky zvyknem dokončiť, ale tentokrát urobím výnimku, mladý muž. Celkom výnimočne. Nezvykajte si,“ Attwel sa otočil k hosťom. „Počúvam. Čo mi chcete povedať?“
„V jedálni ten...“ začal Dean.
„Iontový fenomén,“ doplnil Irvin neutrálnym tónom.
„Fenomén,“ zopakoval lovec s úškrnom, „začal vypúšťať... záporné náboje, až keď všetci sedeli za stolom. A dosť presne.“
„V hale začalo mrznúť bezprostredne po našom príchode,“ doplnil Irvin.
„Čo naznačujete?“ prižmúril oči Attwel.
„Váš bezpečnostný systém... V jedálni aj v hale sú umiestnené kamery. Kde je monitorovacia miestnosť?“
„Vy myslíte, že... niekto v mojom dome ma špehuje a ohrozil mojich hostí?“ Pán James P. Attwel pridal niekoľko nadávok, ktoré určite nepochytil v salónoch lepšej spoločnosti. Hoci, kto vie?
„Áno,“ Dean nemal ani toľko slušnosti, aby sa zatváril rozpačito.
Domáci pán pridal ďalšiu dávku vybraných slov, v niekoľkých jazykoch odrazu. Roky strávené v cudzine rozšírili jeho slovnú zásobu vo veľmi špecifickej oblasti. „Tadiaľto,“ ukázal na úzku chodbu. Sám išiel prvý a šomral niečo, z čoho liečiteľovi vyskočilo obočie tak vysoko, že keby ho chcel ešte nadvihnúť, potreboval by rebrík.
„Bezpečnostná ústredňa je na prvom poschodí, nad kuchyňou. Nemáme žiadnu šancu dostať sa tam nepozorovane. Tu kamery nie sú, ale v ostatných chodbách áno. Všetky vchody sú monitorované a všetky dôležité priestory tiež.“
„Kuchyňa je dôležitý priestor,“ skonštatoval lovec.
„A tak isto aj schodište. Kamery sú na každom poschodí.“
„Fajn. Tak ako to urobíme?“
„Je spôsob, ako sa môžeme dostať na poschodie nepozorovane. Až na strechu vedie výťah.“
„Hluk motora určite upúta pozornosť.“
„Nemôžeme použiť výťah, je v ňom kamera. Len výťahovú šachtu. Neďaleko je odpadová šachta, vedie do pivnice, rovnako ako výťah.“
„Takže skočíme do smetí a potom vyšplháme dve poschodia po oceľovom lane bez istenia. Nádhera, fakt príma. Čo budeme robiť po obede? Poletíme na Mesiac?“ Deana predložený plán nenadchol.
„Si priveľmi negatívny,“ usúdil Irvin.
„Prepáč, že po toľkých rokoch praxe neskáčem radosťou zakaždým, keď mám príležitosť zlomiť si krk. Mimochodom, keď sme už pri negativite, ako sa prešmykneme z výťahovej šachty? Tam nie je kamera?“
„Je,“ zamračil sa domáci pán. „No zábery z chodbových kamier nie sú celý čas na obrazovkách. Strážnik ich prepína na monitor podľa potreby.“
„Budeme potrebovať niečo na upútanie pozornosti. Nech tam sedí hocičo, radšej by sa malo pozerať iným smerom,“ Dean sa poškrabal na hlave. „Napadá vás niečo?“
„Kuchyňa. Kamera z kuchyne má vlastný monitor a stále sledovanie. Teraz by tam mal byť kuchár, pomocný kuchár a... Asi šesť ľudí. Robím si o nich starosti. Možno ušli, no ak nie, musíme ich dostať von. Jeden z vás by mal skontrolovať kuchyňu a...“
„Fajn, vy skontroluje zamestnancov a my sa,“ Dean ukázal na seba a na Irvina, „zoznámime s vaším odpadom.“
„Nesúhlasím! Toto je môj dom a ja zodpovedám za bezpečnosť mojich hostí. Vy ste moji hostia, nebudete sa vystavovať nebezpečenstvu. Nemôžem dovoliť, aby ste riskovali namiesto mňa.“
„So všetkým rešpektom, pán Attwel, odbornú prácu nechajte na profesionálov. Postarajte sa o svojich zamestnancov. Poznajú vás a určite vám budú dôverovať viac, ako chlapíkovi, ktorého v živote nevideli. Keď budete v kuchyni, snažte sa dostať do záberu. Niečo mi hovorí, že tento bordel na kolieskach je namierený proti vám.“
„Mne?“
„Je to váš dom.“
„Hej, to dáva zmysel. Ale neviem, skutočne neviem, kto by mohol... Ale ja to zistím, a potom...“ Posunok, ktorý urobil bol dostatočne výrečný.
„Fajn, ja vám rozhodne prekážať nebudem,“ uškrnul sa Dean. „Kde je tá šachta?“

James P. Attwel starostlivo zatvoril poklop na odpadovej šachte. Tí dvaja mládenci rozhodne boli veľmi zaujímaví. Na okamih sa zamyslel. Vraj charita a labák! Tí dvaja nie sú takí dobrí klamári ako si myslia! Vlastne traja. Ten vysoký pseudoznalec umenia k nim určite tiež patrí. A pravdepodobne aj Debby a Becky.
„Drahé netere, čaká nás vážny rozhovor,“ vyhlásil do prázdnej chodby. Áno, čaká, ale teraz má prácu. Kradol sa do vlastnej kuchyne, spomínajúc na svoje mladé roky, ktoré strávil ako žoldnier v Afrike. S potešením skonštatoval, že ešte nestratil všetky návyky získané v buši. Opatrnosť bola na mieste. Zo sporáka sa šíril zápach spáleného mäsa, no všetok kuchynský personál sa tiskal v kúte. Dnešný deň nemohol od zamestnancov vyžadovať príkladnú pracovnú morálku, a to ani vtedy, keby v druhom kúte kuchyne nestáli tri bytosti pripomínajúce logo Michelinu. Akurát ten ich panáčik sa usmieval a tieto vôbec nemali tvár.
„Pozor,“ vykríkol hlavný kuchár.
Nemusel sa namáhať. Attwel aj sám videl, že jeho príchod narušil krehkú rovnováhu. Jedna obrovská postava sa pohla smerom k nemu, ostatné roztiahli ruky a zahnali personál kuchyne tesnejšie do kúta ako neposlušné ovce. Schytil najbližšiu vec, vhodnú na obranu, panvicu, a zahnal sa. Panvica bez odporu prešla postavou. Hmlový obor zaskučal, pozrel sa dolu, na plytkú brázdu v boku, ktorá sa rýchlo začala vypĺňať a zahnal sa neforemnou končatinou. Na rozdiel od trupu, substancia, ktorá tvorila ruku, nemala hmlovitú konzistenciu. Úder Attwela odhodil ku stene, po ktorej skĺzol na podlahu. Vystrašení zamestnanci sa neodvažovali ani poriadne nadýchnuť. Domáci pán si pri náraze vyrazil dych aj panvicu z ruky. S bezmocnou zúrivosťou si pripomenul zbierku zbraní na poschodí, teraz nedočiahol ani na príborový nôž. Proti blížiacemu sa obrovi by mu síce nepomohol, ale s nožom v ruke by sa cítil istejší. A troška istoty by sa mu teraz zišla. Mohutná postava sa blížila pomaly, plíživým spôsobom ako podvečer zhustené vodné pary z močiara. Každým krokom bol obor vyšší, až sa hlavou dotýkal stropu. Špecialistka na dezerty hlasno vzlykla, raz, dva razy a regulárne sa rozplakala. Pomocná kuchárka sa pridala, hlavný kuchár si vzdychol až niekde od hrubého čreva. Attwel naprázdno prehltol, zahrabal nohami, aby sa odtiahol čo najďalej. Pokus o útek ukončil sedemdesiat litrový elektrický kotol za jeho chrbtom. Málo používaná nerezová nádoba znova ukázala svoju neužitočnosť, neuhla z cesty. Najskôr preto, že bola priskrutkovaná k podlahe. Paródia na michelinské logo urobila ďalší krok, ešte jeden a z váženého Jamesa. P. Attwela zostane len nie veľmi mastný fľak. Obor zdvihol nohu, zaváhal, stiahol ju na pôvodné miesto, schúlil sa do seba, zablikal a zmizol. Dvaja obri v kúte tiež. Ľudia v kuchyni sa pozreli na seba, na zakalené okná, znovu na seba a začali precvičovať rečové ústrojenstvo. Množstvo otázok a inej verbálnej vaty, tvorenej rôznymi citoslovcami vyjadrujúcimi údiv, by sa dali zhrnúť do jedinej vety: „Čo, do čerta, sa tu deje?“
Samozrejme, odpoveď mal poskytnúť zamestnávateľ. Pán domu sa s úslužnou pomocou personálu pozviechal na nohy a začal organizovať opustenie budovy. Čiastočne preto, že žiadne odpovede pre vystrašených zamestnancov nemal. Zatiaľ. Zadný vchod bol zablokovaný kúzlom, našťastie stihol uchrániť príliš horlivého zamestnanca pred úrazom. Návrat do kuchyne zamietol, dym zo spálených pokrmov dosahoval kritické hodnoty. Útočište nakoniec našli v sklade zeleniny. Keď už nič iné, mohli si spríjemniť čakanie na záchranu chrúmaním mrkvy. James P. Attwel mrkvu nenávidel skoro rovnako ako pasivitu, radšej sa vybral na prieskum domu, ktorý ešte ráno považoval za takmer nedobytnú pevnosť. Ráno? Zdalo sa vzdialené rovnako ako posledná doba ľadová! Ozbrojený nožom, ktorý kuchár používal na krájanie moriaka na Deň vďakyvzdania, sa kradol chodbami vlastného domu.

„Smrdím ako bezdomovec,“ šomral Dean roztierajúc dlaňou fľak na stehne svetlých nohavíc, pôvodne určených na golfový trávnik.
„Obávam sa, že tvoje opakované sťažnosti nezlepšia tvoj výzor. Takže navrhujem, kým nenájdeš zmysluplnejší námet na hovor, ukonči konverzáciu.“
Lovec, urazený do špiku kosti, zagánil na liečiteľa.
„Vyváľal som sa v kontajneri so špinavým prádlom, vyšplhal som dve poschodia po oceľovom lane. Ruky mám od vazelíny, na nohaviciach mám fľak od kečupu...“
„To je krevetkový krém. Fľak od kečupu máš na pleci.“
„Mám fľak... Všade mám nejaký fľak a smrdím ako bezdomovec! Tak prepáč, že ma to rozčuľuje!“
„Prepáčim,“ liečiteľ si z čistého pulóvra oprášil neviditeľnú smietku. „Znížená koordinácia pohybov a z nej vyplývajúce znečistenie odevu, je príznakom poruchy činnosti vyššej nervovej sústavy. Môže prognózovať závažné ochorenie. Tvoja nešikovnosť nemusí byť tvoja chyba, ale následok...“
Dean s neveriacim pohľadom sledoval predložené postuláty. „Sklapni,“ zavrčal, keď mu došlo, kam Irvin svojou prednáškou mieri. Spoza opasku vytiahol nôž odcudzený v jedálni. „Do práce! Tadiaľto,“ ukázal do chodby, ktorej podlaha bola pokrytá lacným behúňom. „Toto určite nie je pre bohatých hostí.“
Liečiteľ prikývol, z krížového puzdra na opasku tiež vytiahol nôž. „Poďme.“
Dean opatrne otvoril prvé dvere. Do šatne zamestnancov. Postupne sa zoznámili so šatňou zamestnankýň, kde si Dean neodpustil poznámku, že tu by rád strávil nejaký čas, samozrejme, len keby boli prítomné aj zamestnankyne. Pekné zamestnankyne. S účtovnou kanceláriou, s neupratanou staromládeneckou izbou, ktorá prinútila zapchať si nos aj Deana a...
„Počkaj,“ zadržal lovca Irvin, „počujem hlasy.“
Spoza dverí o dve miestnosti ďalej sa ozvala hádka. Lovec pokrčil ramenami a prikývol. Potichu sa presunuli, Dean pomaly skrútol kľučku a vrazil dnu s nožom v pohotovostnej polohe.
Neveľká miestnosť bez okna bola zariadená skromne, stôl, dve stoličky, počítač a na stene šesť monitorov. Momentálni obyvatelia, žena v stredných rokoch, odetá do dlhej bielej tuniky, vyšívanej zelenými ratolesťami a mladý muž v tmavom obleku, toho času, uväznený v belasej priesvitnej sfére, na seba štekali ako dvaja pouliční psi. Ženu podľa charakteristických ozdôb a vetvičiek imela vo vlasoch určil ako wiccanskú čarodejnicu a mladíkove červené oči mohli patriť len druhu démon križovatkový.
„Tabita? Čo tu, pre Mojžišove rohy, vyvádzaš?“
Winchester zažmurkal. Ak si môže dovoliť posúdiť situáciu, tak slovo prekvapujúca ju vystihuje najlepšie. Pre všetkých zúčastnených. Okrem démona, ktorý si založil ruky na hrudi a pomerne zlomyseľne zízal na zmätených aktérov.
„Doktor? Ja... Ja... Ja tu....“ Na človeka, ktorý ešte pred malou chvíľou jačal z plných pľúc, Tabita preukázala veľmi slabú slovnú zásobu.
„Vy sa poznáte?“ vložil sa do rozhovoru Dean.
„Dá sa to tak vyjadriť. Už sme sa stretli. Obchodne. Tabita Urbina, wiccanská kňažka, Dean Winchester, lovec.“
„Teší ma,“ odvetila mechanicky žena.
Mladík v magickej bubline pri mene Winchester spozornel. Pri prídomku lovec zbledol a začal si hrýzť pery.
„Tabita, pýtam sa ešte raz, čo to tu vyvádzaš?“
„Ja... To je na dlho.“
„Dobre, vypočujeme si teda skrátenú verziu.“ Tón uhladeného džentlmena znel dosť výhražne.
„Áno... teda...,“ Tabita klesla na stoličku. „Musela som zakročiť, lebo.... Táto zem.. Toto je posvätné územie. Bolo. Kým si tu Attwel nepostavil toto oceľové monštrum, ktoré uráža Matku Prírodu.“
„Tento dom tu stojí už pár rokov,“ podotkol Dean.
„Nedokázali sme zabrániť stavbe tohto domu, potom sme sa dohodli s Jamesom... s pánom Attwelom na kompromise, ktorý by vyhovoval všetkým. Roky sme nažívali v súlade... kým nezačal s novou výstavbou. On si myslí, že keď túto zem kúpil, tak môže s ňou narábať ako bezduchým majetkom. Hyzdiť ju! Ničiť! Že si tu môže postaviť zábavný park! Prístav a hotel pre turistov! Tu, na pôde zasvätenej Bohyni! Musela som ho zastaviť!“
„Teda to ty si sabotovala výstavbu prístavu a horskej dráhy,“ skonštatoval lovec.
Prikývla. „Áno, niekto musel konať. Ale... nestačilo to. James... Attwel je nepoučiteľný. Použila som...“
„Križovatkového démona.“
„Nie! Ja som... Použila som prírodnú mágiu. Silu živlov!“
„Tabita, na uzavretie domu si nepoužila jarný vánok! Už sme sa stretli a ja viem, že tvoje sily rozhodne nestačia na vytvorenie inferna, ktoré si dolu rozpútala!“
„Nie, moje sily a umenie by nestačili na poriadnu príučku pre Jamesa, ale stačili na chytenie a spútanie démona. Kým je v pasci, musí poslúchať moje príkazy.“
„Takže to on do nás strieľal bleskami a vypustil tornádo?“
Démon sklopil oči k zemi.
„Na tvoj príkaz?“ Deanov tón by bolo možno využiť na pílenie dosák.
„No... áno, ale ja som mu neprikázala, aby zranil Jamesových hostí. Chcela som ich len vyľakať. Upozorniť na silu prírody a... Nechcela som nikomu ublížiť. Ale on,“ zazrela na démona, ktorý sa stále viac chúlil do seba, „prekrútil moje príkazy podľa seba. Zničil by celý dom, keby som ho nezastavila. Chcela som hrôzostrašné, ale neškodné strašiaky, ale on stvoril obrov, ktorí skoro zbúrali kuchyňu.“
„Myslíš toho, ktorý sa práve snaží rozmliaždiť Attwela?“ ukázal Irvin na príslušný monitor.
„Čože?! Okamžite ho zastav!!“ vyletela so zaťatými päsťami zo stoličky.
Démon s previnilým výrazom luskol prstami a obri zmizli. Tabita úzkostlivo skontrolovala monitor, utrela si zarosené čelo a s úľavou sa oprela o stôl.
„Nechajte ma hádať,“ zašermoval Dean nožom, „kvôli tomu divadlu dole si na križovatke zahrabala svoju fotku, kosť čiernej mačky a... ešte pár nechutností.“
Tabita prikývla.
„Lapila si démona, preniesli ste sa sem a...,“ rukou naznačil vyvolaný chaos.
Tabita prikývla.
„Stále nerozumiem, čo si si od tejto bláznivej akcie sľubovala,“ zamiešal sa Irvin. „Skutočne veríš, že pár obláčikov a trochu chladu Attwela vystraší tak, že sa odsťahuje?“
„Nie,“ utrela si slzu. „Ja som len chcela, aby všetko bolo také ako predtým, keď sme... James a ja...“
„Nechápem,“ potriasol hlavou Irvin. „Alebo skôr, dúfam, že nechápem. Vy ste sa pohádali a namiesto aby si zdvihla telefón, tak si radšej vyvolala démona?“
„My sme sa nepohádali, rozišli sme sa.“
„Tak to máš naozaj zvláštny spôsob ako povedať, že je ti to ľúto.“
„Ty a Attwel? Neprekáža ti, že Attwel je už... tak povediac... po záruke?“ Dean nezaprel svoj povestný takt.
„Po záruke?“ zopakovala nechápavo. „Ako to myslíš?“
„No veď vieš...,“ snažil sa jej naznačiť úškrnom. „Má už svoje roky a....“
„Ty chlípnik!!“ zjačala až im skoro zaľahlo v ušiach. „Ja ho predsa milujem!!“
„Ach,“ pred takým návalom emócií ustúpil aj ozbrojený lovec.
„Tabita? Ako si sa sem dostala? Vrátila si sa! Tak si mi chýbala!“ Na miesto činu práve dorazil domáci pán. „Nestalo sa ti nič? Si v poriadku?“ Natiahol k nej ruky a všimol si šéfkuchárov nôž, ktorý ešte stále držal. Odhodil ho na stôl. Čarodejka, bledá od výčitiek svedomia, o krok ustúpila. Attwel spozornel.
„Ako si sa sem dostala?“ zopakoval pomalšie.
„Ja som...“
„Tabita, ten chaos, to je tvoja práca?“
„Nie!.... Nie celkom. Nechcela som nikomu ublížiť. Ja len...“
Trápne ticho v miestnosti prerušil Dean. „Verím, že si máte čo vysvetľovať, ale teraz máme väčší problém. Tabita, uzavrela si zmluvu?“
„No, nie celkom. Skôr by som povedala, že sme uzavreli zmluvu o budúcej zmluve.“
Lovec s čarodejom sa pozreli na seba. Dean pokrútil hlavou, Irvin stisol pery. Ako na povel obaja zaostrili na mládenca v obleku. Naprázdno prehltol a jeho tvár sa poskladala do výrazu nevinnej neškodnosti.
„Uväznila som ho skôr, ako stihol spečatiť dohodu. Nebudem sa predsa bozkávať s démonom!“ vyhŕkla čarodejka.
Mladík si odkašľal. „Dohoda síce nebola potvrdená obvyklým spôsobom, ale protistrana konzumovala požadované pôžitky. Z čisto právneho hľadiska je dohoda platná aj bez... telesného kontaktu.“
„Z čisto praktického hľadiska, keď ťa teraz zabijem, z dohody nebude nič,“ potešil démona Dean.
„Ovšem, ak sa na vec pozrieme z hľadiska protistrany, zmluva neobsahovala všetky predpísané náležitosti a ako taká je jej platnosť spochybniteľná,“ poponáhľal sa s odpoveďou mladík a utrel si spotené čelo.
„Myslím, že sa mi začína páčiť,“ uškrnul sa lovec. „Nie som zvyknutý, že títo zkurvysyni sú takí ústretoví. Koľko duší si už ulovil?“
Mladík naprázdno prehltol. „Toto je moja prvá samostatná akcia. Dokonca som si na túto príležitosť zaobstaral nový oblek,“ rukou si prešiel po líci. „Posral som to. Crowley ma zabije.“
„Tvoj oblek... ten chalan, ktorého si posadol... ešte žije?“
„Samozrejme. Je taký opitý, že si ma doteraz nevšimol.“
„Čože? Nechcete mi niekto vysvetliť, čo sa tu, do čerta, deje?“ domácemu pánovi došla trpezlivosť. „O akom obleku trepe? Aké duše? Čo za obchod si uzavrela?“
Tabita pritiahla Jamesa bližšie a dlho mu šepkala do ucha. Oči bývalého žoldniera sa rozširovali úžasom, skoro vypadli z jamiek.
„To myslíš vážne? Démon? On je skutočne démon? A ty si kvôli mne...?“
So sklopeným zrakom prikývla.
„Milujem ťa,“ vydýchol zbožňujúco.
„Čo s ním urobíme?“ vrátil sa Dean k podstate veci, aby nevnikli pochyby o kom hovorí, nožom ukázal na démona. Mladík viditeľne prehltol a uvoľnil si golier košele, ktorý mu bol náhle tesný.
„Ak môžem pokorne navrhnúť, nechajte ma odísť a my budeme zmluvu s tu prítomnou považovať za neplatnú. Nebudeme vyžadovať jej plnenie.“
„Ani o desať rokov?“ uisťoval sa lovec.
„Ani o desať rokov, ani nikdy,“ démon zdvihol ukazovák a prostredník na pravej ruke ako pri prísahe.
„Čo ten chalan?“
„Ani nebude vedieť, že bol posadnutý. Neskrivím mu ani vlások!“
„Čo povieš?“ Dean sa otočil k čarodejovi.
„Nechajme ho odísť,“ Irvin schoval nôž do puzdra.
„Tabita, pusť ho. Nech ide.“
Čarodejka mávla rukou a zamumlala zaklínadlo, belasá sféra zmizla. Mladík zaklonil hlavu a z hrdla sa mu vydral oblak čierneho dymu. Zamieril k mriežke ventilácie a zmizol. Telo mladého muža sa zosypalo ako handrová bábka, ktorej niekto prestrihol vodiace nitky.
„Neverím,“ vydýchol Attwel. „Videl som to na vlastné oči a aj tak neverím. Démon v mojom dome. Démoni predsa neexistujú!“
„No, to by bolo fajn,“ neveselo sa usmial lovec.
„Ale... chcete povedať, že existuje aj peklo? A nebo? Aj anjeli?“
„Verte mi, astrálne bytosti sú dosť preceňované,“ vyhlásil s vážnou tvárou liečiteľ.
Attwel pokrútil hlavou. „Na niektoré veci si budem musieť zvyknúť. Teraz, keď budem žiť bok po boku s čarodejkou.“
„James,“ hlesla Tabita. „Myslíš to vážne?“
„Ak chceš ty, tak ja rozhodne.“
Prikývla, so šťastným úsmevom.
V úplne filmovom geste ju jemne zaklonil a pobozkal. Bozk, dlhý ako zo záveru romantickej komédie, prerušil šramot na podlahe.
Mladý muž v obleku sa pohol, posadil sa, hlavu zložil do dlaní. Po niekoľkých vzdychoch si uvedomil, že nie je v miestnosti sám. Rozhliadol sa. Pri pohľade na úplne neznámu miestnosť mu takmer vypadli oči z tváre.
„To bol teda prekliato dobrý flám,“ zašomral uznanlivo. Zažmurkal a zdvihol hlavu. K otraseným mozgovým bunkám konečne dorazili informácie z vonkajšieho sveta.
„Kde som? A kto ste vy? Ako som sa sem dostal?“ pokúsil sa postaviť. „Aúúú,“ zavyl a ťažko dosadol na podlahu, oboma rukami sa chytil za hlavu. „Mohol by mi, prosím, nieto vysvetliť, čo sa tu deje... Mne sa stalo... A... A vôbec, čo tu, do čerta, robím?“
„Chceš skrátenú alebo plnú verziu?“ poškrabal sa za uchom Dean.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 5:26

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 7 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: