DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   03.08.15 7:37

just-me - kto sa bojí, nesmie do lesa 703 . Ak si tento týždeň nájdeš čas, tak sa dozvieš do čoho sa "namočili". Tým je (dúfam) zodpovedaná aj Tvoja posledná pochybnosť .

P.S. Vďaka za záujem
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.08.15 10:07

Pred časom začal plukovník po dôkladnej úvahe v praxi presadzovať bezpečnostné opatrenia. Zaopatril si falošný vodičský preukaz, na ktorý si pred návštevou chorého klienta požičal auto z požičovne a dôsledne dbal, aby biely Ford a sivý Lexus zostali v prísnej anonymite. No v tomto nejasnom prípade radšej chcel mať arzenál, uschovaný v dodávke, po ruke. Spoľahlivý Ford stúpal po úzkej ceste, obchádzajúcej storočné jedle a buky, popri obrovských balvanoch až na čistinu, obklopenú hustým zmiešaným lesom. Spoza vysokého murovaného plota cestujúci videli len pár starých červených striech a vežu kostola. Múr, obklopujúci kláštor, už nutne potreboval dôkladnú údržbu, no brána na konci cesty vzbudzovala rešpekt. Masívne dubové brvná spojené širokými železnými plátmi by odolali aj útočiacej armáde. Pred pozvanými návštevníkmi sa roztvorila sama. Aspoň tak sa zdalo, kým spoza vekom sčernetého dreva nevyšiel muž v dlhej kutni a energickým posunkom nenaznačil, že majú auto vtiahnuť do dvora.
„Som brat Gregor z Rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu,“ predstavil sa, keď založil závoru na kláštornej bráne. „Vítam vás v kláštore Najvyššej sviatosti. Poďte za mnou do parlatória. Vysvetlím vám, prečo som musel siahnuť po tomto spôsobe... poľutovaniahodnom spôsobe... pozvania. Môžem sa snáď ospravedlniť mimoriadnymi okolnosťami aj keď nedostatočne. Je mi skutočne ľúto, že sme sa nestretli za priaznivejších okolností, plukovník Simmons. Tadiaľto,“ ukázal na vchod do najbližšej budovy.
Fredovi poskočilo obočie, keď začul svoje meno, ale neponáhľal sa využiť pozvanie. Najskôr si chcel obzrieť miesto, kde sa ocitol. Nielen z taktických dôvodov. Kláštor Najvyššej sviatosti tvorili z architektonického hľadiska skutočne pozoruhodné budovy. Namiesto obvyklej štvorcovej budovy stála v strede opevnenia masívna jednoposchodová dom s lomenými oknami, priečelím obrátený k západu. Južnou stenou sa opierala o kostol. Na rozdiel od pochmúrnej ubytovne pre mníchov, kostol bol postavený v elegantnom štýle gotických katedrál. Schátralý domček v severnom rohu pozemku niesol znaky účelovosti nedávno minulého storočia.
Muž, ktorý ich pozval, netrpezlivo čakal, kým sa hosť poobzerá. V bielej mníšskej kutni so širokými rukávmi, prepásanej ružencom z tmavého dreva, obutý v jednoduchých sandáloch mohol slúžiť ako prototyp mnícha. Pred vstupom do budovy zhodil z hlavy kapucňu. Freda prekvapili biele krátke vlasy. Fúzy a krátka brada, bez tieňa kapucne tiež dostali mliečne biely odtieň. Rezký krok a celková čulosť brata Gregora patrili mužovi nanajvýš v strednom veku, nie starcovi.

Hovorňa bola, ako celý kláštor, stará a veľmi jednoducho zariadená. Stôl, osem jednoduchých stoličiek z tmavého dreva a na kratšej stene oproti vchodu veľký kríž z toho istého materiálu. Brat Gregor posunkom vyzval hostí, aby prijali miesto. Sám si sadol za vrch stola, zopäl ruky a sklonil hlavu ako k modlitbe.
Bývalý vojak chvíľu zotrval v pietnom tichu, keď však domáci pán neprejavil ochotu poskytnúť sľúbené vysvetlenie, začal sám.
„Nie som odborník na teológiu a tak, ale ešte som nepočul o Ráde Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu.“
Príslušných rádu neprerušil rozjímanie, no Fred svoju odpoveď dostal.
„Ale áno, počul,“ sucho odtušil Irvin. „Templári.“
„Nemožné! Templársky rád bol predsa zničený pred... ani neviem v ktorom storočí! A všetci templári boli popravení. Videl som o tom film na Universal Chanel.“
„Neviem, čo je Universal Chanel, ale mýli sa,“ zdvihol hlavu brat Gregor. „Náš rád bol síce rozpustený, no nebol zničený. Aj keď francúzsky kráľ a pápež vyvraždili predstavených rádu a bratov prenasledovali, templári žijú ďalej. Už štyri desaťročia som rytierom rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu. Som opát, provizor, almužník a vyše dvadsať rokov zároveň aj jediný mních v Kláštore Najvyššej sviatosti. To mi však nebráni, aby som nedodržiaval sedemdesiat deväť pravidiel rádu.“
„To je síce pekné,“ nahol sa dopredu bývalý vojak, „ale neprišli sem kvôli lekcii z histórie. Čo od nás chcete?“
„Už som povedal,“ zvýšil starec hlas. „Konventu hrozí nebezpečenstvo a vy musíte...“
„Tak počkať!“ plukovník sa nenechal zastrašiť starcovým rozhorčením. „My nemusíme nič. Ani ja, ani Irvin. Tie vaše reči o dlhu si tiež môžete strčiť niekam. Mnísi obvykle nepoužívajú čiernu mágiu a neudržiavajú styky s démonmi. Takže, bratku, žiadne rozprávky. Chcem počuť pravdu a len pravdu, potom rozhodnem či si vôbec zaslúžite pomoc!“
Pripomienka použitia čiernej mágie mala takmer zázračný účinok. Starec sa očividne zhrbil. Vzdychol, pohladkal si krátku bradu a znova vzdychol, kým sa ozval: „Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy. Nechcem sa ospravedlňovať, ale pravda je taká, že potrebujem... potrebujeme každú pomoc, ktorú môžeme dostať. Kláštoru hrozí veľké nebezpečenstvo. Požiadal som predstavených nášho rádu o pomoc. Šesť vojakov rádu už je na ceste. Viac rád nemôže postrádať. Šesť vojakov a jeden rytier je na ochranu kláštora primálo. Preto som požiadal o pomoc Irvina. Odmietol a ja som nemal inú možnosť ako...“ Brat Gregor sa v rozpakoch odmlčal.
„O akom nebezpečenstve hovoríte?“
„Toto miesto počas najbližšieho novu mesiaca zničia nečisté sily,“ priduseným hlasom oznámil starec.
„Nečisté sily... Démoni? A vás skutočne nenapadlo nič lepšie ako jedného požiadať o pomoc?“
„Kto vie o démonoch viac ako jeden z nich?“ odpovedal starec otázkou. „Vek mi ešte nezatemnil rozum, viem čo robím. Viac ako šesťdesiat rokov strážim toto miesto a už som ho ochránil viackrát ako dokážem spočítať. No teraz kláštor čelí najväčšiemu nebezpečenstvu počas svojej existencie. A nielen kláštor! Na tomto mieste sa možno odohrá rozhodujúca bitka medzi dobrom a zlom. Tu sa rozhodne o osude sveta na najbližších tisíc rokov!“
„Trochu pomalšie, brat Gregor,“ brzdil mnícha Fred zdvihnutou rukou. „Odkiaľ viete o tom hroznom nebezpečenstve, ktoré podľa vás hrozí kláštoru a svetu?“
„Povedali mi to Hlasy!“ oznámil mních slávnostne.
„Hlasy?“
„Áno. Hlasy anjelov! Počúvam ich celý život. Tu,“ oprel si prst o pravý spánok. „Radia mi. Pomáhajú. Varovali ma. Na toto miesto zaútočia splodenci nečistých síl počas najbližšieho novu mesiaca. Už o tri dni! Musím urobiť všetko, všetko, čo je v mojich silách, ba aj viac, aby som ochrániť našu Svätyňu!“
Fred prekvapene zažmurkal, nevediac čo si má o starom mníchovi myslieť. Obrátil sa k Irvinovi, no démon udržiaval výraz rezignovanej nudy, akoby počúval o dávno známych skutočnostiach.
„Dobre, dajme tomu, že všetko, čo tvrdíte je pravda,“ otočil sa späť k starcovi a dal si záležať, aby demonštroval svoju nedôveru. „Ale jedno nechápem. Prečo by démonom malo záležať na zničení starého kláštora s jedným mníchom?“
„Chcú zničiť posvätný poklad, ktorý tu rád ukrýva niekoľko storočí. Podstatu pokladu nesmiem prezradiť nikomu mimo náš rád.“ Brat Gregor sa vzpriamil na stoličke a ruky zastrčil hlboko do širokých rukávov kutne.
„Templári tu ukrývajú časť Šalamúnovho pokladu, ktorý svojho času ukradli v Jeruzaleme,“ podotkol vecne Irvin. „Zničením týchto relikvií Lilith zlomí dôležitú pečať.“
„Odkiaľ to vieš?“ zalapal brat Gregor po dychu.
„Som démon,“ pokrčil plecom.
„Všetci démoni teda vedia o pečatiach?“
„Som dobre informovaný démon.“
„Keď si tak dobre informovaný, nechceš nám povedať ešte niečo?“ neodpustil si Fred podpichnutie.
„Záchrana Šalamúnovho pokladu nerozhodne o osude sveta. V najlepšom prípade trochu spomalí Apokalypsu. Luciferova klietka je zapečatená šesťsto šesťdesiatimi šiestimi pečaťami. Lilith musí zlomiť len šesťdesiatšesť pečatí, ale nie podľa náhodného výberu. Zlomenie každej jednej pečate vedie k zlomeniu ďalšej a k ďalšej, kým sa nevytvorí puklina v klietke. Na každú pečať má len jeden pokus. Ak sa jej nepodarí pečať zničiť, musí pokračovať iným smerom. Zničenie niektorých pečatí je možné len za určitých špecifických podmienok. Krvavé obete, špeciálny dátum, zriedkavé magické artefakty, fáza mesiaca... V tomto prípade.“
„Áno,“ brat Gregor dychtivo prikývol. „To isté mi povedali moje Hlasy. Okolité pečate je takmer nemožné zlomiť. Nečisté sily sa budú musieť stiahnuť a svet bude zachránený!“
„Moment,“ zarazil starcovo nadšenie bývalý vojak. „Ak je ochrana tohto miesta taká dôležitá, prečo sa o ňu nepostarajú anjeli? Pre jedného z nich by predsa mala byť hračka zničiť aj neviem koľko démonov. Prečo sme tu teda my dvaja?“ ukázal na seba a svojho spoločníka.
„Ich vznešená prítomnosť je žiadaná inde,“ slávnostne odpovedal brat Gregor. „Túto významnú úlohu zverili mne. Ako odmenu za skúšky, ktoré som prekonal, a za dlhoročnú službu rádu. Nesklamem ich ani náš rád. Nemôžem. Nesmiem! Preto som povolal najlepšieho odborníka na boj proti nečistým silám, akého poznám. Vy, plukovník Simmons mi môžete pomôcť brániť toto posvätné miesto alebo stáť bokom v odvekom boji dobra proti zlu. Vaša je voľba!“
„Už druhýkrát si ma oslovil menom, brat Gregor,“ plukovník si založil ruky na hrudi. Nie náhodou sa tak jeho pravá ruka dostala do bezprostrednej blízkosti revolveru vo vnútornom vrecku bundy. „No nepamätám si, že by nás niekto predstavil.“
Mních nestratil ani omrvinku zo svojej pozoruhodnej sebaistoty.
„Poznám vás z hlásení našich agentov, ktorí sledujú pohyb a činy tohto démona,“ ukázal prstom. „Irvina de Witt. Vieme o vás, že ste vojak, otec rodiny a bohabojný muž. Ste dobrý muž, ktorý nevedomky, viac či menej, využíva pomoc nečistej sily na konanie dobra. Vraciate zdravie chorým a nevládnym. Vážim si vás a rozumiem vám, účel svätí prostriedky. No musím vás varovať. Zlu nehodno veriť. Vieme o každom tvojom kroku a slove!“ výhražne sa obrátil k Irvinovi.
„Skutočne?“ zapochyboval ironicky démon.
Brat Gregor sa zachmúril. Na chvíľku.
„Môžeš sa ukrývať, pobiehať po celom kontinente, magicky mazať svoje stopy, kým budem mať tvoju krv, vždy ťa nájdem. Pozorujem a posudzujem tvoje skutky! Žiješ, pretože liečiš potrebných a potieraš zlo. Niekedy. No, ak prekročíš mieru, zničím ťa!“ starec sa nadvihol zo stoličky, rozrušený vlastnými slovami. „Pred trestajúcou rukou rádu sa neukryješ!“ ťažko dosadol naspäť. Ťažko dýchajúc skryl tvár do dlaní. Keď sa upokojil, pokračoval zmierlivejšie. „Teraz máš príležitosť vykúpiť sa aspoň z časti svojich hriechov službou na strane spravodlivých. Pomôžeš mi ochrániť sväté relikvie a tak zabrániť zlomeniu pečate!“
Démon neprikývol, no ani neodporoval.
Bývalý vojak sa zamyslel. Povinnosť a česť kázali zostať a bojovať, zdravý rozum a pud sebazáchovy radili vziať nohy na ramená.
„Čo urobíme?“ obrátil sa k spoločníkovi.
„Odídeme,“ Irvin vstal a pobral sa k dverám.
„Nie, to nemôžeš,“ tvrdo ho zastavil mních. „Musíš zostať a ochrániť kláštor. Mám tvoju krv a... Hlasy mi povedali... Relikvie musím zachovať!“
„Áno,“ nečakane súhlasil démon. „A práve preto odchádzam. Nedokážem zachrániť toto miesto. Ak vravíš pravdu, Lilith sem určite pošle svojich najlepších. Určite nie málo, pätnásť, dvadsať, možno viac. Na odrazenie hromadného útoku démonov sú potrebné vedomosti a sila, ktoré nemám. Moje najlepšie ochranné kúzlo by ich možno, hovorím, možno na chvíľu zdržalo, ale zároveň by celý kláštor zrovnalo so zemou a Šalamúnov poklad by bol tak či tak zničený.“
Mníchovi nešťastne poklesli ramená.
„Teda niet záchrany. Celé tie storočia... Nadarmo.“
„Skutočne nemôžeš nič urobiť?“ spýtal sa ticho Fred.
„Ak by som mal k dispozícii Alexandrijskú knižnicu a mesiac času, tak možno áno. Ale takto...“ rozhodil démon ruky. „Moja zásoba obranných a ochranných kúziel je obmedzená na zaklínadlá určené na osobnú ochranu. Jediná vec, ktorú môžem urobiť, je odísť. A tebe, brat Gregor, radím urobiť to isté. Zober Šalamúnov poklad a utekaj. Tak rýchlo ako vládzeš. Možno budeš mať šťastie a démoni ťa nenájdu.“
„Nemôžem,“ zavrtel mních hlavou. „Hlasy mi jasne povedali, že relikvie nesmú opustiť Svätyňu. Ja zostanem s nimi.“
„Tvoja voľba,“ démon sa obrátil k východu.
„Počkaj,“ zahrmel miestnosťou mníchov hlas. Návštevníci sa prekvapene pozreli na seba. Do starého muža akoby vstúpila nová energia. Energicky sa postavil, s vystretými plecami a s päsťou opretou o stôl sa podobal na patriarchov vyobrazených na starých obrazoch. „Nemôžem ti dať Alexandrijskú knižnicu a mesiac času, no môžem...“ zhlboka sa nadýchol. „Môžem ti na tri dni poskytnúť knihu, ktorú napísal vlastnoručne sám Šalamún, najväčší čarodej, aký kedy žil.“
Démon ustrnul v polovici pohybu. Pomaly sa otočil k mníchovi. „To neurobíš. To nemôžeš urobiť,“ hlesol prekvapene.
„Ja som strážca pokladu,“ odpovedal pevne brat Gregor. „Urobím všetko, všetko pre záchranu svätých relikvií, ktoré mi boli zverené. Ak treba, aby démon...,“ na okamih zavrel oči, akoby ho bolelo už len pomyslenie na čin, ktorý sa chystal urobiť. „Účel svätí prostriedky,“ dokončil pevným hlasom. „Dovolím ti nahliadnuť do Šalamúnovej knihy, aby si našiel kúzla, ktorými ochrániš kláštor a Svätyňu.“
Mladý muž váhal len okamih. „Kedy môžem začať?“
„Hneď!“

Brat Gregor nestrácal zbytočne čas. Vyzval návštevníkov, aby ho nasledovali cez refektórium na chodbu, vedúcu celou budovou. Cestou plukovníka oboznámil s priestormi kláštora.
„Tam je parlatorium,“ ukázal vpravo. „Tu je kapitulná sieň,“ mávol na najbližšie dvere vľavo, prechádzajúc povedľa. „Na poschodí je dormitorium a prelatura.“
„Spálne mníchov a súkromné obydlie predstaveného kláštora,“ vysvetlil potichu Irvin.
„Tieto miestnosti sa využívali ako cellaria,“ zastavil sa pri ďalších dverách.
„Prečo nepovieš jednoducho sklady,“ neodpustil si Fred.
„Teraz sú prázdne,“ ignoroval prerušenie mních a otvoril, ako sa zdalo náhodne, jeden zo skladov. Miestnosť bola tmavá, na prázdnych policiach sa belel prach. „Už roky ich nepoužívam, okrem tohto.“ Siahol pod policu pri dverách a niečo kovovo cvaklo. Celý regál sa odchýlil od steny na pár palcov. Brat Gregor chytil rám police a potiahol. Z temnoty za tajnými dverami dýchol chlad.
„Budeme potrebovať svetlo,“ zahundral mních a vytiahol z vrecka lampáš. „Tu dolu nie je zavedená elektrika.“
Slabé svetlo nebolo pri zostupe po strmých kamenných schodoch veľmi nápomocné, muži sa museli pridržiavať steny. Schodisko ústilo do kamennej chodby. Podľa ozveny ich krokov, Fred usúdil, že je dlhá, pravdepodobne sa rozkladala pod celým kláštorom. Brat Gregor z výklenku v stene vytiahol dve fakle a zapaľovač, jednu podal Irvinovi. Primitívne svietidlá sa ukázali účinnejšie ako modernejšia technológia, no nemali čas na obzeranie. Mních rezko vykročil.
„Čo je to?“ Fred ukázal na nezvyčajne nízke dvere, ktoré míňali.
„Kobky,“ vysvetlil opát. „Pre previnilcov a nepriateľov rádu.“ Pri poslednej kobke zastal, vytiahol kľúč a s nemalou námahou otvoril železom okuté dvere. Všetci traja sa museli pri vstupe poriadne zohnúť. Malá miestnosť bola úplne prázdna. Na dlážke neležala ani príslovečná otiepka slamy. Jediné zariadenie, dva železné kruhy, zapustené do steny, už poriadne načala hrdza. Brat Gregor podal svoju fakľu Fredovi a otočil jeden v smere hodinových ručičiek a druhý v protismere. Stena v kúte sa s vŕzganím posunula a odhalila ďalšie dvere. Mních zo svojho zrejme bezodného vrecka vydoloval zvláštny kľúč. Zúbky rôznej dĺžky a hrúbky neboli usporiadané v jednej rovine, tvorili nerovnostranný trojuholník. Brat Gregor sa postavil tak, aby návštevníkom zaclonil výhľad a pustil sa do otvárania. Dlhý čas bolo počuť len štrngot kovu a zlostné starcovo fučanie. Fred neskoršie tvrdil, že počul aj jednu veľmi nekresťanskú nadávku, kým zámok nakoniec kapituloval. Mních rozrazil neposlušné dvere väčšou silou ako bolo nutné a plukovník nedočkavo natiahol krk. Hrubé dvere skrývali.... úzku, tmavú chodbu. Brat Gregor si posunkom vypýtal fakľu a bez otáľania vstúpil. Mierne sklamaný plukovník posunkom dal prednosť Irvinovi. Mladý muž zakrútil hlavou.
„Ja ďalej nepôjdem... Nemôžem.“
Plukovník preniesol pohľad z Irvina na úzku, tmavú chodbu a naspäť. Ten priestor rozhodne nebol vhodný pre klaustrofobika.
„Chápem. Bude lepšie, ak zostaneš tu,“ zahundral.
„Bude lepšie, ak obaja zostanete tu,“ ozvalo sa z chodbičky. „Ďalej pôjdem sám.“
Návštevníci neodporovali, starec zmizol v temnote. Počas jeho neprítomnosti ticho v kobke narúšalo len prskanie fakle. Nevľúdnosť kamenných stien hrozila pohltiť každé vyslovené slovo, tak ako v minulosti dusila modlitby a nárek odsúdencov, pochovaných za živa. Obaja mlčky hypnotizovali otvor v stene, akoby tým mohli urýchliť opátov návrat. Vynoril sa z tmy ticho ako mátoha, čo si už druhé storočie plní strašidelné povinnosti. Kutňu mohol rovno hodiť do práčky. Poklad bol zrejme rovnako zaprášený ako bol vzácny. O svietivú belosť prišla dokonca aj kapucňa a mníchova krátka brada. Brat Gregor však všetku svoju pozornosť venoval balíčku, zabalenému v plátne, ktorý niesol opatrnejšie ako matka novorodenca.
„Toto je Šalamúnova kniha,“ oznámil slávnostne. „Túto knihu vlastnoručne napísal Šalamún pred dvoma tisícročiami,“ zduplikoval, keď sa nedočkal predpokladaného nadšenia. Bázlivo, takmer s posvätnou úctu, odbalil plátno z hrubého zvitku papyrusu alebo pergamenu, plukovník nikdy naživo nevidel jedno ani druhé, navinutého okolo dvoch drevených, zlatom zdobených tyčiek.
„Áno, skutočná vzácnosť,“ nasilu sa usmial Fred. „Knihu... zvitok už máme. Prečítať si ho môžeme na nejakom príjemnejšom mieste. Vráťme sa hore.“
„Nie! Kniha musí zostať v bezpečí! Tu!“ starec sa od rozčúlenia takmer triasol. „V žiadnom prípade sa nesmie vzdialiť od Svätyne na viac ako niekoľko metrov. Budeš ju študovať tu,“ preniesol pohľad na Irvina. „V tejto miestnosti. Vlastne...“ obzrel sa cez plece na vchod do tajnej chodby. „Vedľa. Poďme! Môžeš hneď začať.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.08.15 19:42

aceras1: Pěkně se to tedy zamotalo. Very Happy Plukovník a Irvin jsou dvojka, která se hledala. Moc pěkné pokračování, velký dík. lol!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   06.08.15 12:22

janča - ďakujem
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.08.15 18:06

Okay, takže už definitívne ruším označenie poviedka. Dielko dosiahlo métu 150 strán, súčasná kapitolka nevyzerá na trojvetové dokončenie (a radšej sa o to ani nepokúšaj, aceras1, pekne prosím...)a to sa ešte neobjavili sľubovaní Winchestrovic chalani. Tým lepšie pre nás homo habilis literalis. study Ďakujem za pokračovanie a už teraz sa teším na ďalšie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.08.15 8:31

just-me - hmmm, a keď nie poviedka, tak čo potom?
Vlastne, na kategórii vôbec nezáleží, pokiaľ je možné pri opise použiť prívlastky ako: čitateľný, pochopiteľný, v lepšom prípade zaujímavý alebo (daj Bože) ešte lichotivejšie 703
Trojvetové dokončenie - to sa mi páči, to určite využijem
Inak vďaka za záujem
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   12.08.15 10:28

Ale také jednoduché to nebolo. Premeniť kobku na pracovňu im zabralo zvyšok noci. Priložiť ruku k dielu musel aj brat Gregor. Prizvaný špecialista rezolútne odmietol používať fakle alebo sviečky ako zdroj osvetlenia s poukázaním na horľavosť pergamenu a požadoval bezpečné svetlo. Mních s ťažkým srdcom opustil svoj poklad aby našiel predlžovací kábel. Elektrické svetlo zo stolnej lampy učinilo z väzenských priestor miesto takmer vhodné na použitie. So zatuchnutým vzduchom si však poradiť nedokázalo.
„Necháme pootvárané dvere až von,“ rozhodol nakoniec plukovník. „Nech sa tu vyvetrá.“
„Necháme?“ zdvihol obočie brat Gregor. „Ja zostanem tu.“
„To asi ťažko. My dvaja máme ešte veľa práce. Kým on bude hľadať zaklínadlá, musíme pripraviť kláštor na obranu.“
„Ako?“ prižmúril podozrievavo oči mních.
„Zavesiť na okná okenice, skontrolovať všetky vchody, nastražiť jednoduché zvukové pasce, zabezpečiť kláštor proti nepozorovanému vniknutiu. Ak na pozemok vbehne čo i len veverička, chcem o nej vedieť!“
„To znie rozumne,“ prikývol starec. No upokojil sa až vtedy, keď starostlivo zamkol tajný vchod v kobke, kobku samotnú a dvakrát skontroloval, či sú dvere skutočne zamknuté. Kľúče bezpečne uložil do plátenného vrecúška, ktoré ukryl v kutni a hmatom kontroloval pri každom druhom kroku.
„Kým začneme,“ pustil sa cestou z podzemia do plánovania bývalý vojak, „chcem vidieť plány kláštora.“
„Žiadne neexistujú,“ sklamal ho opát. „Náš kláštor patrí k najstarším budovám postaveným v Novom svete,“ pokračoval bez falošnej skromnosti. „Žiadne plány ani nákresy sa nedochovali. Opravy vykonávali príslušníci rádu starými metódami. V polovici minulého storočia sme zaviedli do kláštora elektriku, máme vlastný generátor, inak je všetko v pôvodnom stave. Dom pre hostí je najnovšia stavba. Bol postavený okolo roku 1920, no je v dezolátnom stave. Naposledy sme ho použili po veľkej vojne, keď sme v kláštore ubytovali utečencov z Európy.“
„Bez plánov ťažko určím slabé miesta,“ zamyslel sa nahlas plukovník.
„Nepotrebujeme nákresy. Poznám kláštor lepšie ako svoje vrecká,“ vyhlásil kategoricky brat Gregor. „Vchod do kláštora je len jeden. Brána, ktorou ste prišli. Dá sa zamknúť aj zabezpečiť závorou,“ cez okno na chodbe ukázal na dlhý drevený hranol, ležiaci na železných podperách krížom cez bránu. „Ohrada okolo je postavená z kameňa, stavali ju starý majstri. Nenechajte sa oklamať jej ošarpanosťou, vydrží naveky, aj keď som v posledných rokoch zanedbal opravy. “
„Ten kostol?“
„Prekrásna stavba, však? Postavil ho majster, ktorý sa vo Francúzku vyučil v Paríži, u staviteľa katedrály Notre Dame a vysvätil ho prvý biskup v Novom svete. Storočia bol ako maják svetla a viery, ale svet sa zmenil. Temnota je všade a zo dňa na deň silnie. Preto dnes potrebujem všetku pomoc, ktorú môžem dostať, aby som ochránil dedičstvo nášho rádu.“
„Koľko vchodov má kostol?“ Bývalý vojak nemal náladu na historickú prednášku.
„Hlavný vchod je z dvora. Ja chodím do kostola bočným vchodom priamo z kláštora. Budovy sú spojené,“ odpovedal brat Gregor a odvrátil hlavu. „Tento vchod používali bratia v zime a zlom počasí. Už som starý a...“
„Koľko ľudí vie o poklade?“
„Predstavení rádu a ja. Päť, možno šesť ľudí. Každý z nás by radšej zomrel, ako by mal zradiť rád. Len my vieme o tajných priestoroch kláštora.“
„Je ich tu veľa?“
„Prečo sa pýtate?“
„Môžu démoni nejakým spôsobom tajné chodby využiť?“
„Ach,“ pochopil opát, „určite nie. Na poschodí je jedna tajná miestnosť, komôrka, do ktorej odkladám cenné predmety, ktoré konvent vlastní. Má len jeden vchod, z mojej cely, a žiadne okná. Do podzemia pod kláštorom sa dá vstúpiť iba po schodoch, ktoré som vám ukázal. Vľavo je krypta, napravo sú kobky a priechod do Svätyne. Iný vchod nie je. Žiadny. Žiadne okno, žiadny svetlík ani vetrák. O ďalších tajných priestoroch neviem.“
„Takže sa musíme sústrediť na útok zvonka,“ zhrnul situáciu plukovník. „Najskôr zabezpečíme budovy. Začneme s kláštorom.“

Prízemné okná kláštornej budovy boli síce vybavené okenicami, no niektoré už roky neboli použité. Brat Gregor si podkasal kutňu a bol pripravený pracovať. Čistili a mastili pánty, zatvárali vonkajšie okenice a zaisťovali ich závorami. Celý čas opát plukovníka oboznamoval s dejinami Rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu, od jeho založenia v roku 1120 až do jeho zrušenia v roku 1312. Dejiny nikdy neboli Fredovou silnou stránkou, najmä ak sa netýkali vojnových lodí alebo vojenskej histórie všeobecne, takže väčšinu starcových rečí pustil jedným uchom dnu a druhým von. Počúvať začal až pri kapitole z moderných dejín templárov. Poslednému hospodárovi rádu sa podarilo pár hodín pred zatýkaním, nariadeným francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným, odviesť z Paríža veľkú časť rádového bohatstva. Medzi inými cennosťami aj poklad, ktorý rytieri našli pod Chrámovou horou v Jeruzaleme. Po rozpustení rádu sa zvyšky rytierov a vojakov rozpŕchli. Časť našla útočisko v Aragónskom kráľovstve, niektorí členovia rádu sa uchýlili pod ochranu škótskeho kráľa a pár rytierov zamierilo do Pomoranska. Naoko vstúpili medzi johanitov alebo do Rádu nemeckých rytierov, ale neprestali tajne pracovať pre Teplársky rád. Bratia, ktorí našli útočisko v Aragónsku, vtedajšej námornej veľmoci, horúčkovito hľadali spôsob, ako ochrániť rádové relikvie. Našli ju na druhej strane Atlantického oceánu, dávno pred Krištofom Kolumbom. To, že Kolumbove lode mali na plachtách práve templársky kríž, podľa brata Gregora, rozhodne nebola náhoda. Templársky rád v tichosti presídlil do Ameriky a ďaleko od chamtivých rúk európskych vládcov existoval ďalej. Rytieri sa však poučili a existenciu rádu sa snažili uchovať v tajnosti, z bezpečnostných dôvodov nevytvorili oficiálne sídlo rádu. Pri sťahovaní rozdelili Šalamúnov poklad na viac častí. Nie všetkým lodiam sa podarilo dosiahnuť brehy Nového sveta. To, čo sa podarilo z pokladu zachrániť, uložili v Kláštore Najvyššej sviatosti, postavenému zvlášť pre tento účel. K podstate pokladu samotného sa však brat Gregor nevyjadril. Na priamu Fredovu otázku zamrmlal niečo o povinných modlitbách a zmizol v kostole. Plukovník sa neurazil, naopak, potešil sa, že má príležitosť nerušenie sa oboznámiť s areálom kláštora. Prešiel dvor, zeleninovú záhradu na opačnej strane budovy, ovocný sad a obzrel si aj dom pre návštevníkov. Opát mal pravdu, stavba držala pohromade už len silou vôle. S potešením zistil, že ohrada je síce ošarpaná, ale stále funkčná. Už menej bol potešený zistením, že na mobilnú sieť sa dokáže pripojiť len v záhrade. Získanú informáciu hneď aj využil, oznámil manželke, že krátka obchodná cesta sa neplánovane predĺžila. Práve sa lúčil s Melly, keď ho prerušil brat Gregor.
„Čo to robíš, ty nešťastník?“ kričal už z diaľka, od rozčúlenie celý červený.
„Volám domov,“ odložil Fred mobil. „Dal som vedieť mojej žene, kde som, aby sa o mňa nebála. Máš niečo proti tomu?“
„Nie. Si ženatý muž a nie si člen rádu,“ zafučal opát. „Môžeš sa zhovárať so ženami. O osobných veciach. Naše tajomstvá musia zostať tajomstvami a ženy nevedia dobre udržiavať tajnosti.“
„O nič horšie alebo lepšie ako muži,“ mykol plecami Fred, ktorého príslušníčky nežného pohlavia nikdy nemohli obviniť zo šovinizmu. „V ktorom sklade sú uložené okenice z okien na poschodí?“
Práce na zabezpečení budovy pokračovali. Čistili a mastili pánty, zatvárali masívne okenice a zaisťovali ich závorami len s krátkou prestávkou na občerstvenie. Po založení poslednej okenice si plukovník umyl ruky a vydal sa do podzemia. Vzduch v kamennej chodbe sa trošku prečistil, no chlad naďalej dýchal z každého kúta. Démon sedel za stolom a vôbec sa netváril, že trpí podpriemernou teplotou. Naopak. Priam horel negatívnymi emóciami.
„Nie dobre,“ odpovedal na Fredovu otázku, ako ide práca. „Šalamúnovi je pripisované autorstvo troch kníh, Knihy Prísloví, Kohelet a Pieseň Piesní. Všetky boli napísané v zrozumiteľnom jazyku. Avšak tento manuskript... Jeden odsek je hebrejsky, druhý aramejsky, niečo je napísané v kanaánskom nárečí, niečo po grécky. V niektorých vetách mieša všetky jazyky, akoby práve použil slovo, na ktoré si spomenul. A gramatikou sa ako kráľ asi tiež nemusel zaťažovať. Prešiel som úvod, zostavujem si slovnú zásobu. Niektoré frázy môžu viac významov a... “
„Našiel si niečo užitočné?“
„Možno. V úvode Šalamún píše, že pri písaní zvitku mu svietili červené sviece. Keby táto informácia nemala žiadny zmysel, nespomínal by ju. Myslím, že na zápis informácii, určených len pre zasvätených. Použil nejaký druh atramentu, viditeľného iba v špeciálnom osvetlení.“
„Potrebujeme svetelné filtre,“ porozumel plukovník. „Ideme na nákup.“
Brat Gregor toľko porozumenia nemal. Hádal sa, odporoval, v jednu chvíľu takmer dupal nohami, ale nakoniec aj tak musel kapitulovať. Vymienil si však, že sa tiež zúčastní výletu do mesta a bol radostne prekvapený, že jeho návrh sa stretol s priaznivým ohlasom. Radosť ho však prešla, keď zistil, že nákupu sa má aktívne zúčastniť najmä konventná pokladňa. Keďže išlo o záchranu kláštora, nemohol odmietnuť. Vyrazili teda do najbližšieho mesta na nákup v trojici. Brat Gregor strážil kláštorné financie žiarlivejšie než Othello Desdemonu. Odsúhlasil ďalšiu lampu a sadu svetelných filtrov, ale namietal proti každej ďalšej položke na Fredovom zozname a pri nákupe dvoch párov bielych bavlnených rukavíc skoro vybuchol. Utíšil sa, až keď mu Irvin vysvetlil, že starého zvitku by sa nemali dotýkať holými rukami, aby ho nepoškodili. Do obchodu s elektronikou radšej už ani nevošiel. Plukovník usúdil, že sa jednoducho chcel vyhnúť ďalším výdavkom.
Obstarožná dodávka mala čo robiť, kým sa po úzkej ceste vyšplhala ku kláštoru. Keď Fred vyložil poslednú škatuľu z auta, na oblohe sa zjavovali prvé hviezdy. Kým on sa odobral na zaslúžený odpočinok do postele, brat Gregor zamieril do kostola pomodliť sa a démon zmizol v podzemí. Vlastne, svet bežal ako mal.

Ráno prinieslo dobré správy. Skúmanie zvitku prinieslo prvý výsledok – ochranné kúzlo.
„Nie je zložité a určite dobre poslúži ako prvá línia obrany,“ vysvetlil démon plukovníkovi a opátovi, ktorí ho prišli do podzemia skontrolovať. Spolu, aj keď každý i iného dôvodu. „Budeme potrebovať len motyku a dlhý kus kovu. Okolo kláštora musíme vykopať plytkú brázdu, nasypať do nej kovový prach a vysloviť zaklínadlo,“ nadvihol papier, na ktorom sa poprechádzali dážďovky namočené do atramentu, súdiac podľa pohľadu, ktorý si vymenili opát s plukovníkom.
„Motyky mám,“ zamyslel sa nahlas starý mních. „Pestujem zeleninu a bylinky. Sú v sklade náradia. Ale niekoľko sto metrov kovového prachu? Také niečo určite v kláštore nie je.“
„Aký kov musíme použiť?“ zaujímalo bývalého vojaka.
„Hocijaký. Kúzlo výslovne žiada kov, meď, železo, hliník. Striebro by bolo ideálne Výslovne však upozorňuje, že pás okolo objektu musí byť súvislý a minimálne palec široký, aby kúzlo bolo účinné. Šalamún nevysvetľuje prečo, možno to sám nevedel, no píše, že po vyslovení zaklínadla cez vytvorený kruh neprenikne žiadny dybuk. Žiadni démoni, duchovia či iné nadprirodzené bytosti. Samozrejme, kúzlo môže byť zlomené, ale aj v tomto prípade nám aspoň získa čas.“
„Hej,“ pokýval hlavou plukovník. „Ale nemáme ten kovový prach. Musíme ešte raz do mesta na nákup. Myslím, že sme išli okolo železiarstva. Možno tam nájdeme niečo použiteľné.“
„Nie,“ nečakane ostro vyštekol opát. „Neopustíte kláštor. Ja to zariadim.“ pokračoval miernejšie, keď si všimol plukovníkovo stiahnuté obočie. „Zatiaľ môžeme vyhĺbiť ryhu okolo kláštora. Motyky máme.“
Výkopové práce našťastie v tej deň plukovníka minuli. Brat Gregor ledva stihol vytiahnuť potrebné náradie, keď na bránu niekto zabúchal. Ako sa vzápätí ukázalo, konečne dorazili posily. Šesť mladých mužov, oblečených v účelných hnedých odevoch, nápadne podobných vojenským rovnošatám. Všetci vyzerali a správali sa, akoby práve vyskočili z náborového plagátu žoldnierskej firmy. Opát sa nezdržoval privítaním či spoločenskými formalitami. Motyky strčil do rúk najbližšiemu mladíkovi a vydal príkaz. O pár minút už štyria kopali usilovnejšie ako buldog s kosťou. Zvyšní dvaja vytiahli z tmavej dodávky najmodernejšie monitorovacie zariadenie. Na každý roh budovy namontovali kameru a v jednej z nepoužívaných miestností zriadili pozorovateľňu. Bývalý vojak len uznanlivo prikyvoval. Kde sa hrabú jeho osvedčené plechovky zavesené na natiahnutých povrázkoch? Jeden z mladých mužov zostal pozorovať obrazovky, druhý zamieril do kuchyne. Plukovník sa zamyslene poškrabal za uchom, jeho pomoc nebola nikde žiadaná. V danej chvíli mohol byť užitočný len na jednom mieste, s ktorým sa zatiaľ nestihol zoznámiť, v kostole.
Opát mal pravdu. Budova, napriek absencii akýchkoľvek architektonických ozdôb, pôsobila majestátne a krehko zároveň. Vstupný portál lemovali jednoduché ale elegantné kamenné vlysy. Zvnútra stavba na návštevníka pôsobila ako... ako modlitba z kameňa a skla. Vysoké lomené okná s farebnou vitrážou dodávali svetlu takmer mystické farby. Klenba nad chrámovou loďou vzhľadom na jej šírku nepotrebovala podporné stĺpy, transept, krížovú loď, naznačovali dve protiľahlé niky. Nika vľavo spájala kostol s kláštorom, vo výklenku vpravo stála mramorová socha nejakého svätého. Oblúk, oddeľujúci presbytérium od lode zdobil tak pokrútené písmená, že Fred sa ani nesnažil rozlúštiť nápis. Jednoduchý obetný stôl na vyvýšenom stupienku kontrastoval s nádhernou klenbou apsidy a stĺpovým oltárom s bohato zdobeným tabernákulom. Majster, ktorý kostol postavil, vedel ako dosiahnuť dokonalosť. Hnedé kameninové dlaždice, dva rady prostých drevených lavíc, niekoľko striedmych vnútorných ozdôb, len podtrhovalo krásu samotnej stavby. Pokoj a ticho. Na takomto mieste sa človek mohol zmieriť so svojou dušou. Akoby samotné múry kostola šeptom opakovali posvätné slová, ktoré sa za stáročia naučili od modliacich mníchov.
„Tu som ho našiel,“ ozval sa nečakane za návštevníkom opátov hlas. Fred skoro nadskočil, nešetrne vytrhnutý z meditačnej nálady.
„Koho?“ vyštekol, odrazu nahnevaný, že sa nechal prekvapiť.
„Irvina,“ vysvetlil jednoducho opát. Ak ho potešilo, že nezvaného hosťa vyviedol z rovnováhy, nechal si to pre seba. „Tam,“ ukázal na posledný pár lavíc na pravej strane. „Pamätám si tú noc, ako by to bolo včera. Bolo zatiahnuté, fúkal severný vietor. Neviete si predstaviť, aké to je, keď tu na kopci zaduje severák. Ohýna staré stromy takmer k zemi. V také noci sa modlím až do rána. Spať aj tak nemôžem, les stoná ako chorý starec. V tú noc sa mi zdalo, že buchli dvere kostola. Mohlo sa aj stať, že som po modlitbe poriadne nedovrel, no náš svätostánok už poslúžil ako útočište pre potrebných. Išiel som teda skontrolovať, či niekto nepotrebuje pomoc.“ Starec sa odmlčal, hľadiac uprene pred seba, akoby znova prežíval tú noc.
„Vošiel som bočným vchodom, vonku sa medzičasom rozpršalo. Dvere kostola boli skutočne otvorené, vietor búchal uvoľneným krídlom. Ponáhľal som sa zavrieť. Až keď som založil závoru, všimol som si mokré stopy vedúce dnu.“
„Prečo mi to rozprávate?“ využil odmlku plukovník.
„Pretože chceš vedieť ako sa mohlo stať, že strážca Svätyne požiadal o pomoc démona,“ preukázal opát základné znalosti psychológie. „Ako som povedal, niekto vošiel do kostola. Zavolal som, nikto neodpovedal. Po chvíľke hľadania som za lavicami našiel muža v bezvedomí, ležiaceho v kaluži krvi. V bruchu mal zarazený veľký kus skla. V prvej chvíli som chcel zavolať pomoc, ale v takom počasí by sa na cestu sem do kláštora žiadny doktor nevydal. Zranený potreboval pomoc a ja som bol jediný, kto mohol pomôcť. Doniesol som v dlaniach trochu vody,“ opát ukázal na nádobky so svätenou vodou, umiestnené po oboch stranách vchodu, „aby som ho prebral k životu. Pár kvapiek spadlo do jeho krvi a tá... Začala sa variť. Znamenie zla. Pri ochrane kláštora, aj predtým ako som prišiel do Nového sveta, som bojoval proti démonom, no ešte som nevidel takto zranené nečisté stvorenie. Mojou povinnosťou bolo použiť exorcizmus a pochovať telo, pretože také zranenie žiadny človek nemohol prežiť. Ale...,“ vzdychol starec, „aj ja som len človek. Chcel som pomôcť tomu úbohému posadnutému chudákovi a... Bol som zvedavý. Chcel som vedieť, ako možno takto zraniť démona. Rozhodol som sa. Vytiahol som mu črep z brucha, ranu ošetril ako som vedel a odtiahol som ho do nepoužívanej miestnosti v kláštore. Modlil som sa ku svojim Hlasom, aby ma usmernili, ale Hlasy sa neozvali. Ich mlčanie som pokladal za znamenie, že činím dobre. Zranený sa deň a noc zmietal v horúčke a blúznil.“ Opát sa posadil na najbližšiu lavicu, gestom pozval plukovníka, aby si prisadol.
„Pamätám si všetko, akoby tu bol iba včera,“ pokračoval starec v rozprávaní. Horúčka klesla a zranený sa prebral. Bez zdráhania sa mníchovi priznal, že je démon na úteku a požiadal o azyl. Tomu opát rozumel, v kláštoroch po stáročia poskytovali útočište prenasledovaným.
Prenasledovaným ľudom.
Aj keď, ako uznal opát, ľudia mnohokrát spáchali zločiny, o ktorých sa démonom ani nesnívalo. Po vyjasnení pozícií si mních a démon dohodli podmienky vzájomnej koexistencie. Zbytočná formalita. Opát všetok čas, ktorý nemusel venovať svojim povinnostiam, aj tak trávil pri posteli neobyčajného hosťa. Po rokoch samoty konečne získal spoločníka na inteligentnú konverzáciu.
„Veveričky sú síce milé, ale veľa nenahovoria,“ priznal smutne.
Zdravotný stav zraneného sa zlepšoval neuveriteľne rýchlo. Priam z hodiny na hodinu naberal silu. Po pár dňoch mohol znova čarovať a z vďaky za pomoc vyliečil bratovi Gregorovi artrózu. Konverzácia mnícha a démona sa od všeobecných tém pomaly presunula k delikátnejším, k celkom osobným.
„Zveril sa ti, prečo sa dostal do pekla?“ prerušil rozprávanie brat Gregor nečakanou otázkou.
„Nie. Nepýtal som sa.“
„A chceš vedieť kvôli akému činu bol odsúdený na večné utrpenie?“ pokúšal mních.
„Nie,“ úprimne odpovedal Fred.
Brat Gregor si vedľa sediaceho dlho premeriaval s ťažko čitateľným výrazom. „Sila tvojej viery ma ohromuje. Kiež by moja bola nebola slabšia. Lenže bola,“ zamumlal napokon.
„Čo sa stalo?“
„Ozvali sa moje Hlasy,“ pokračoval v spomínaní brat Gregor. „Pripomenuli mi moje zanedbané povinnosti. Chrániť Svätyňu pred zlom. Zlyhal som. Vpustil som do kláštora démona. Musel som odčiniť svoju chybu. Do večerného jedla som mu primiešal silný uspávací prostriedok. Keď zaspal, odniesol som ho do podzemia. Za stáročia bojov proti zlu sme zhromaždili skúsenosti a prostriedky, ktorým ani démoni nedokážu odolať.“
„Čo si urobil?“ zdesil sa Fred.
„Postupoval som presne podľa inštrukcii Svätej Inkvizície,“ opát sa vyhol priamej odpovedi. „Najskôr som vyskúšal jednoduchý exorcizmus. Nefungoval. Neprekvapilo ma to. Niektorí démoni ovládajú spôsob, ako sa zamknúť v posadnutom tele. Kúzlo je sústredené do pečate, umiestnenej na tele, ktorú je potrebné pred vymietaním zničiť. Nechcel prezradiť, kam ju ukryl. Nikdy pred tým som nespôsobil žiadnemu živému tvorovi toľko bolesti.“
Bývalý vojak zopäl ruky a všetku svoju vôľu sústredil na jedinú myšlienku. Nesmie fyzicky napadnúť starca a ešte k tomu muža viery.
„Chcel som byť milosrdný, ale nemal som inú možnosť. Vybral som zo Svätyne zbraň. Nechránime tu len Šalamúnovu knihu, ale aj výstroj a výzbroj jeho osobnej stráže. Podľa legendy tieto zbrane dokážu zabiť všetky nadprirodzené bytosti. Aj démonov. Vysvetlil som mu akú zbraň držím v ruke, ale neprehovoril.“
„Vybral si radšej konečnú smrť ako návrat do pekla.“
„Hej,“ prikývol opát. „Zabiť človeka,“ ospravedlňujúco mávol rukou nad použitým nesprávnym výrazom, „ktorému som zachránil život, nebolo pre mňa jednoduché. Potreboval som sa poradiť s mojimi Hlasmi. Išiel som sa do kostola pomodliť. Keď som sa vrátil, bol preč.“
Ticho v kostole by bolo dokonalé, keby zvonka nedoliehala ozvena zemných prác.
„Prehľadal som celý kláštor. Márne. Nemohol som mlčať, svoj prehrešok som oznámil predstavenému. Prikázal mi obmedziť škody na minimum, aj keď,“ nešťastne vydýchol, „za cenu použitia zakázaných prostriedkov. V kláštore ochraňujeme starý Griomár, knihu kúziel. V ten deň som ju použil prvý raz. V kobke som pozbieral zaschnutú krv a pomocou kúzla som sa pokúsil Irvina pritiahnuť. Kniha je už stará a poškodená, možno preto kúzlo nefungovalo. V hierarchii Rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu nie som na poslednom mieste,“ pokračoval s nádychom hrdosti v hlase opát. „Využil som svoje postavenie a nariadil som nájsť a zajať nebezpečného utečenca. Naším agentom sa podarilo Irvina vystopovať. Niekoľkokrát, no vždy sa im vyšmykol. Podávali mi hlásenia, o ľuďoch, s ktorými sa stretával, o veciach, ktoré robil. O vyliečených deťoch, o démonoch, ktorých zahnal. Zaváhal som. Mal som ihneď dať príkaz na likvidáciu, ale... Vo svete vonku je toľko zla. Čím dlhšie som váhal, tým ťažšie bolo vydať rozkaz. Kým... Kým mi Hlasy nepovedali o útoku na Svätyňu. Povinnosť ochrániť rádové relikvie stojí nad všetkým.“ Brat Gregor sa postavil. „Nad všetkým. Vojak ako ty chápe, čo znamená povinnosť. “ Pokľakol smerom k oltáru, prežehnal sa. „Musím skontrolovať ako postupuje výkop.“
Plukovník po jeho odchode zostal sedieť v lavici. Rozprávanie brata Gregora vyplnilo jednu z medzier v Irvinovom životopise no zároveň nastolilo ďalšie otázky. So vzdychom vstal. Povinnosti volajú.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   12.08.15 19:29

aceras1: Už som asi moc rozmaznaná istou sociálnou sieťou, chýba mi tu tlačítko like, tak aspoň takáto náhrada . Ďakujem za ďalší kúsok.
Súhlasím s Fredom, ohľadom Irvovej minulosti na každú nájdenú odpoveď sa vyrojí kopec nových otázok, ale budem dúfať, že všetky budú skôr či neskôr zodpovedané. Už som to tu totiž myslím spomínala, som dosť zvedavý (po)tvor Laughing a Tvoj exdémon je presne ten typ postavy, pre ktorý mám v knižkách slabosť... budem sa tešiť na ďalšiu časť, ďalšie kúsky do mozaiky a nakoniec na celkový obraz...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.08.15 11:10

just-me - nemáš za čo . Netuším, či Tvoje vyrojené otázky sú totožné s Fredovými a teda či nedúfaš zbytočne confused . Takže, šetri zvedavosť, pretože ja určite nedokážem tak rýchlo písať ako sa Ty dokážeš tešiť. Wink
Vďaka za záujem .


P.S. Vlastne máš, ale vieš... etiketa a tak. 703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   13.08.15 19:19

aceras1: To, jak jsme se dozvěděli něco z minulosti Irvina, bylo super. Laughing Celkově mi tato část připadala jako takový malý výlet do minulosti - historická jména, názvy, data. Very Happy Mně se to moc líbilo. lol!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   14.08.15 7:07

aceras1:Skvelé osvieženie v týchto horúčavách. Orosené pivko a čítanie Tvojho príbehu patrí medzi moje formy oddychu. Takže ďakujem a teším sa na ďalšie "odkrývanie" Irvina.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.08.15 9:23

janča - ďakujem Potešila si ma, pretože históriu si ešte užiješ Wink


adrusik - ďakujem Akú značku piješ? Laughing
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.08.15 12:51

Elektrické svetlo posunulo kobku do dvadsiateho prvého storočia, no chlad v miestnosti sa od stredoveku nezmenil.
„Neruším?“ zabúchal na otvorené dvere.
„Keby som povedal áno, odišiel by si?“ pretrel si červené oči démon.
„Nie. Našiel si niečo?“
„Myslíš okrem vychvaľovania a chvastania?“ Keď videl plukovníkov prekvapený výraz, vysvetlil: „Súdiac podľa toho, čo som doteraz preložil, bol Šalamún narcistický egocentrik. Najviac miesta venoval chválospevu na vlastnú osobu. Okrem ochranného kúzla, ktoré už poznáš, som našiel ešte recept na vyvolanie ifríta, rady ako jednať s koboldami či obchodovať s elfami. Nič užitočné. Obávam sa, že opát svojmu pokladu prehnane dôveruje.“
„Už si mu to povedal?“
„Nie. Nemal som príležitosť. Zvyčajne ma navštevuje dvakrát za hodinu, ale teraz sa tu už dosť dlho neukázal.“
„Hm, asi ešte kontroluje výkop,“ usúdil plukovník. Mechanicky urobil pár krokov, takmer vrazil do steny. Otočil sa a zopakoval pokus na druhú stranu. Taktiež bez veľkého úspechu. Väzenské kobky jednoducho nie sú dimenzované na chodecké tréningy. Plukovník zagánil na kamennú stenu. Necúvla, no len tak-tak.
„Brat Gregor mi ukázal kostol,“ otočil sa k démonovi. „Pekná stavba.“
Irvin prekvapene nakrčil čelo, bývalý vojak doteraz nikdy neprejavil ani len prchavý záujem o architektúru.
„A hneď aj využil príležitosť,“ pokračoval plukovník. „Porozprával mi, ako ťa našiel v kostole a... všetko ostatné. Keby som to vedel skôr... Nikdy by sme sem neprišli. Prečo si mi to nepovedal ty? To skutočne musím z teba každé slovo páčiť násilím?“
Démon sa mimovoľne pousmial nad použitou frázou.
„Chceš to skúsiť?“
„Nie,“ odsekol plukovník. Aj bez živej obrazotvornosti si vedel predstaviť, ako by taký pokus skončil. „Ale chcem vedieť prečo? Prečo si mlčal? Prečo sme sa trepali na koniec sveta? Aby sme pomohli niekomu, kto si našu pomoc vonkoncom nezaslúži?“
„Ty si naliehal, aby sme sem prišli.“
„Veď hej, ale nevedel som, čo bolo medzi vami. Myslel som, že si zase niečo vyviedol,“ priznal neochotne plukovník. „Myslíš, že skutočne môžeme pomôcť?“
„Ak sa nám podarí zabrániť zlomeniu pečate, možno oddialime Armagedon. Pár dní času na viac môže mať rozhodujúci význam pre existenciu sveta, ako ho poznáš. Čas je momentálne rozhodujúci faktor. Pre obidve strany. Lilith si vždy vyberá cestu najmenšieho odporu. Ak sa rozhodla zničiť Šalamúnov poklad, každá iná alternatíva pre ňu pravdepodobne znamená zdržanie. Ak ho ochránime, bude musieť nájsť inú pečať a zlomiť ju bude ťažšie ako túto.“
„Možno, pravdepodobne. Riskujeme životy kvôli neurčitej nádeji?“
„Je len jeden spôsob ako to zistiť,“ pripomenul vecne démon. „Nie práve najbezpečnejší. Mal by si odísť. Melly a deti na teba určite čakajú.“
„Povedal si, že ich určite nepríde menej než dvadsať. Pomer deväť ku dvadsiatim je stále výhodnejší ako osem ku dvadsiatim. Zostanem.“ Posledné slovo vyslovil s konečnou platnosťou a bojovne pozrel na Irvina, aby hneď v zárodku udusil akékoľvek námietky. Keď neprišli, zaútočil sám.
„Ako si mohol byť tak neopatrný? Nechal si sa chytiť tým starým bláznom.“
„Brat Gregor nie je blázon. On skutočne počuje hlasy anjelov. Niektorí ľudia, výnimoční ľudia, môžu vnímať anjelov v ich skutočnej podobe. Brat Gregor je jedným z nich.“
„To ťa neospravedlňuje,“ neustúpil plukovník.
„Nie, asi nie,“ uškrnul sa démon. Odkedy nad ním rozprestrel Frederick Simmons svoje ochranné krídla, vypočul si už dosť prednášok na tému zbytočné riziko a používanie zdravého rozumu v kritických situáciách. Zrejme nasledovala ďalšia.
„Nedal si pozor!“
„Bola to náhoda,“ využil prvú Fredovu prestávku na nádych Irvin a v sebaobrane pokračoval. „Hlúpa náhoda. Dve skupiny démonov si vybrali ako miesto stretnutia dom, v ktorom som sa chystal prenocovať. Neviem, čo mali pôvodne v pláne, ale keď zistili, že som v dome... Bránil som sa ako sa dalo, ale... Bolo ich jednoducho priveľa. Musel som ujsť. Nie, žiadny taktický ústup,“ predišiel s krivým úsmevom obľúbený plukovníkov návrh. „Jednoducho som ušiel. Použil som Saltus ad obscure.“
„Čože?“
„Skok do neznáma. Kúzlo. Na okamih vytvorí v priestore trhlinu a náhodne spojí dva body reality.“
„To neznie práve bezpečne.“
„Nie,“ pripustil démon. „Ale má jednu veľkú výhodu. Nikto nedokáže zistiť, ktoré dva body sa spojili. Z priechodu som vyskočil priamo pred kostolom. Bez energie a s kusom okna v bruchu. Predpokladám, že zvyšok príbehu poznáš.“
„Viac-menej,“ odvrátil sa bývalý vojak. Metódy Svätej Inkvizície. V ústach cítil chuť žlče, najradšej by si odpľul. „Ako sa ti podarilo zmiznúť?“
„Remene, ktorými som bol spútaný boli staré. Zoschnuté. Keď sa navlhčili, zmäkli a mne sa podarilo vytiahnuť ľavú ruku z pút. Potom... to už bolo jednoduché.“
Plukovník naprázdno prehltol. Koľko krvi je potrebné na zvlhčenie starého remeňa? Vzápätí usúdil, že odpoveď na túto otázku radšej nechce vedieť. Priveľmi by ho svrbela päsť pri pohľade na brata Gregora.
„Vyzeráš hrozne. Mal by si si pospať,“ vrátil sa do súčasnosti.
„Teraz nie čas na spanie,“ do kobky vtrhol ako veľká voda brat Gregor. „Máme ešte veľa práce. Prečítal si knihu? Našiel si ďalšie kúzla, ktoré nám pomôžu?“
„Zatiaľ nie, ale ešte som neprezrel celú knihu.“
„Tak na čo čakáš? Prekladaj! Nemôžeme strácať čas zbytočnými rečami! Plukovník, počkaj tu. Mám pre teba prácu.“
Vytiahol z kutne kľúče a pobral sa vedľa. Postupne tíchnuce tlmené zvuky zo susednej kobky prehlušilo zreteľné zaškvŕkanie. Plukovník si pritisol ruku na brucho, aby umlčal žalúdočný orchester.
„Jeden z tých chlapcov, ktorí prišli, niečo kuchtil. Urobíme si prestávku na obed.“
„Ďakujem, nie som hladný.“
„Osobne dozriem, aby nám niekto nenasypal prášky do polievky,“ uškrnul sa plukovník. „Musíš niečo zjesť. Sedíš tu nepretržite viac ako dvadsaťštyri hodín bez vody a bez jedla. Pomyslel si aj na to, komu pomôžeš, keď sa zosypeš?“
Irvinov pokus o odpoveď prehlušil príšerný rámus. Muži pozreli na seba a súčasne vyrazili zistiť aká katastrofa sa rúti na osudom skúšaný kláštor. Nič sa nezrútilo, okrem brata Gregora, ktorý zo Svätyne dotrepal za náruč mečov, dýk a iných súčastí výstroja Šalamúnovej osobnej stráže. Pri výstupe z tajnej chodby sa mu jeden z mečov zamotal medzi nohy a starý mních sa roztiahol v celej svojej výške a šírke na podlahe kobky. Výrazy, ktoré použil, kým sa pozbieral na nohy, boli skôr vhodné do stajne ako do kláštora.
„No čo, stane sa,“ zavrčal útočne, vidiac Fredovo nadvihnuté obočie. „Vyspovedám sa. Nepozerajte tak na mňa! Radšej mi pomôžte! Odneste tieto zbrane bratom do refektória. Musia ich vyčistiť a nabrúsiť. Ja zatiaľ donesiem ďalšie,“ otočil sa k vchodu do tajnej chodby.
Plukovník pozrel na Irvina: „Aj tak sme chceli ísť hore najesť.“
Démon pochopil, že z obeda pod dozorom sa nevykrúti. Pod prísnymi pohľadmi starších sa neochotne zohol a zdvihol najbližší meč. A hneď ho s výkrikom pustil.
„Čo sa stalo?“ Rýchlosť reakcie by plukovníkovi závidel aj gepard. Nemusel sa ani pýtať, sám videl na démonovej dlani a prstoch krvavé rany.
„Poistka,“ Irvin si zvieral zápästie zranenej ruky. „Tých zbraní sa nedotkne žiadne nečisté stvorenie. Vrátane mňa.“
Fred mimovoľne nadvihol obočie. Niečo iné je počúvať o zázrakoch a niečo celkom iné je vidieť pôsobenie mágie na vlastné oči.
„Pošlem vašich chlapcov na pomoc,“ prehodil smerom k opátovi, ktorý scénu pozoroval s nečitateľným výrazom.
Opát prikývol. „Donesiem zatiaľ ďalšie.“
„Nech sa prepadnem, ak nevedel, čo sa stane,“ skôr zavrčal ako zašomral sám pre seba bývalý vojak. Mal toho na jazyku viac, no s ohľadom na akustiku v podzemí, si svoju mienku nechal pre seba. Posunkom vyzval démona k pohybu a sám ho nasledoval. Irvin, stále zvierajúc zranenú ruku, zastal pred vchodom do kobky, zmenenej na študovňu.
„Nie som hladný. Choď sám.“
Plukovník prikývol. „Daj sa do poriadku. Donesiem ti niečo pod zub.“ Očami odprevadil svojho chránenca do kobky. Zranenie takého rozsahu by inokedy mal Irvin už vyliečené. Niečo tu smrdí, a nie je to len zatuchnutý vzduch v suteréne. Zamračene vykročil tmavou chodbou ku schodisku, ak si opát myslí, že môže vyslúžilého vojaka vodiť za nos, mal by porozmýšľať znova.

Posledné lúče popoludňajšieho slnka sa odrážali od vyleštených čepelí starodávnych mečov, ktoré už pekných pár storočí nevideli denné svetlo. Svetelné prasiatka skákali po stenách kláštora, jedno dokonca na okamih pristálo na rukáve plukovníka, rozvaleného na lavičke v bylinkovej záhrade.
„Oddychuješ?“ zastarel sa opát, kontrolujúci stav príprav na obliehanie.
„Hej, mám už svoje roky. Prácu prenechám mladším,“ plukovník odtrhol steblo trávy a vložil si ho medzi zuby, predstierajúc, že nepozoruje mlčanlivých bratov templárov, čistiacich zbrane.
„Tak, tak,“ prisadol si opát na lavičku. „Aj ja by som už mal, ale nedá mi. Musím ochrániť kláštor. Zvykol som si tu. Kam by som odtiaľto šiel? Tu som žil, pracoval, ochraňoval som toto miesto a tu chcem aj zomrieť. Mám už svoje miesto pri zosnulých... Opatrne s tým pilom!“ Okríkol mladíka, ktorý neopatrne oprel o stenu dlhú čepeľ na drevenej násade, spevnenej ozdobným kovaním.
Plukovník nadvihol obočie, v dvadsiatom prvom storočí už málokto poznal správne názvy súčastí starovekej výzbroje.
„Prekvapený?“ uškeril sa brat Gregor na plukovníka. „Vyznám sa v zbraniach. Nie som mníchom od narodenia. Kedysi som bol vojak.“
„Skutočne?“
Brat Gregor si vopchal ruky do širokých rukávov kutne, pohodlne sa oprel a spustil: „Narodil som sa v Durynsku, neďaleko Erfurtu. Moji rodičia mali statok, nič veľké, ale stačil nás uživiť. Vodilo sa nám dobre. Tak dobre, že som začal pomýšľať na ženbu. Rodičia dohodli veno a dátum svadby, volala sa Maria. Na druhý deň sa rozšírila správa, že v Sarajeve zastrelili rakúskeho následníka trónu.“
„Čože?!“ plukovník skoro vyskočil na rovné nohy.
Brat Gregor sa uškeril od ucha k uchu, spokojný s efektom, ktorý vyvolal. „Narodil som sa v zime 1896,“ oznámil skoro slávnostne.
„Ale to... musíš mať vyše sto rokov,“ zahabkal Fred.
„Ide mi na stodvanásty,“ hrdo prisvedčil brat Gregor. „To Svätyňa. Všetci strážcovia sa dožili požehnaného veku, ak nezahynuli pri jej ochrane. Kde som to skočil? Ach, áno. Zastrelili arcivojvodu Františka Ferdinanda. Zo svadby nebolo nič, odviedli ma k vojsku. Po krátkom výcviku ma poslali na západný front. Nikdy predtým som nepočul o mestečku Verdun.“ Starec sa odmlčal, možno spomínal na mesiace prežité v pekle na zemi. Bitka o Verdun trvala od 21. februára 1916 do 18. decembra 1916 a zahynulo počas nej asi sedemsto tisíc vojakov na oboch stranách.
„Tam som prvýkrát počul Hlas. Varoval ma pred nočným útokom, ktorý nikto nečakal. Myslel som si, že som sa zbláznil, vtedy sme tam už všetci boli tak trochu šialení. Ale môj Hlas neklamal. Útok prišiel a len vďaka varovaniu sme vyviazli živí. Nikdy by som sa z toho blata nedostal živý, keby som nepočúval jeho rady. Vďaka nemu som prežil vojnu až do trpkého konca. Cisár prehral.“ Stíchol, možno v duchu znova prežíval tie dni.
„Maria na mňa nepočkala, zomrela na suchoty z podvýživy. Statok môjho otca pošiel na dlhy, všetkých synov mu odviedli do vojska a starí rodičia nevládali toľko drieť, aby si ho udržali. Ani vyplakať na ich hrobe som sa nemohol, hodili ich do spoločnej jamy pre chudobných. Nič ma doma už nedržalo, pustil som sa do sveta. A pil som. Pil som, aby som zabudol na peklo, ktorým som prešiel, aby som prehlušil hlasy v mojej hlave. Potuloval som sa, náhodnými prácami som si zarábal na pohárik a keď nebola robota...,“ pokrčil plecami. „Nuž, kradol som. Tak som sa zoznámil s bratom Fridrichom, okradol som ho. On ma priviedol nazad do lona cirkvi, do Rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu, a na toto miesto. Tu som sa zmieril s Bohom aj so svetom.“
„Prečo mi to rozprávaš?“ chcel vedieť Fred.
„Ani neviem. Dnes je taký deň. Mám chuť spomínať,“ priznal po chvíli premýšľania starec. „No, oddýchol som si a práca čaká,“ ťažko sa postavil. Pobral sa za svojimi povinnosťami, podľa jeho kroku by nikto neuhádol, že po tejto hrboľatej zemi už chodí v treťom storočí.
Plukovník vypľul prehryznuté steblo a vrátil sa k pozorovaniu pracujúcich. Oštepy už vyčistili a pustili sa do mečov štandardného typu gladius, s rovnou, obojstranne brúsenou čepeľou, dlhou asi šesťdesiat centimetrov, ktorá sa na konci zužovala do hrotu, používaných v rokoch, ktoré sa spravidla v odbornej literatúre označujú pred naším letopočtom. Na hromade ešte čakali na brúsenie a leštenie dýky a pár štítov. Mládencov čakala kopa práce, slniečko ešte hrialo, plukovník sa pohodlnejšie oprel. Mal dosť materiálu na rozmýšľanie. Musel zostaviť použiteľný plán na obranu kláštora, zaistiť ústupovú cestu pre prípad núdze a najmä, musel prísť na dôvod, prečo sa brat Gregor tak úporne snaží získať jeho sympatie. Ako bývalý vojak by predsa mal vedieť, že v boji proti zlu je nepriateľ môjho nepriateľa mojím spojencom.

Šalamún nakoniec nesklamal nádeje brata Gregora, ktoré vkladal do jeho knihy. Okrem všeobecných pojednaní o povahe dybukov, ako Šalamún nazýval všetky druhy príšer, obsahovala aj čarodejné symboly prakticky využiteľné pri obrane. Brat Gregor nestrácal čas jasaním. Zabavil odbornú literatúru s odôvodnením, že čas na štúdium už pominul a Irvinov protest, že ju ešte nestihol poriadne preskúmať pod svetelnými filtrami, ostentatívne ignoroval. Sám dohliadol na vytvorenie pásu z hliníkových pilín okolo kláštorného múru a osobne vyslovil zaklínadlo. Lenže práce mali veľa a času málo. Miest, ktoré museli zabezpečiť našli viac než dosť. Opát si vzal na starosť vonkajšie zabezpečenie kláštora a plukovníkovi pridelil ochranu kostola. Fredovu poznámku, že kostol je najnepravdepodobnejší cieľ útoku démonov, ignoroval. Irvin a najšikovnejší z mlčanlivých bratov vyfasovali štetce a plechovky s farbou. Pod odborným dohľadom kvalifikovaného démona sa mladý templársky bojovník naučil namaľovať najjednoduchší ochranný symbol Nodus, ktorým chceli posilniť odolnosť dverí a okeníc. Pustil sa do úlohy s vervou dosť prekvapivou na muža meča. Plukovník a Irvin sa odobrali zaistiť kostol.
„Zabudol si na počítač,“ Fred ukázal na notebook, ktorý pred chvíľou slúžil ako učebná pomôcka a teraz opustene ležal na záhradnej lavičke. „Aj telefón,“ všimol si vzápätí.
„V kostole telefón nepotrebujem, aj tak tam nie je signál,“ ľahostajne mykol plecom Irvin. „Po počítač sa vrátim. Teraz mám plné ruky,“ alibisticky podvihol štetce a plechovku s farbou. „Nič sa mu tu nestane.“
„Ako myslíš. A pozor na tú farbu! Budeme ju potrebovať!“ Sám vzal ďalšiu plechovku a triesku na rozmiešanie farby. „Nechápem prečo nekúpili spreje. Mali by sme ľahšiu robotu.“
„Pretože detaily niektorých znakov lepšie namaľuješ štetcom,“ vysvetlil stručne démon. Už piatykrát, takže sa mu podarilo vysvetlenie zhrnúť do jednej vety.
„Ja machliť nebudem,“ ohradil sa bývalý vojak. Tiež už piatykrát.
„Budeš musieť,“ prekvapil odporcu výtvarného umenia Irvin. „Pasca z druhej knihy nečisté bytosti zničí. Všetky nečisté bytosti. Takže ja nakreslím tie zložité znaky, ale ty budeš musieť pasce dokončiť. Nerád by som v niektorej skončil.“
Plukovník prikývol.
„Pri tvojom nadaní priťahovať mrzutosti každého druhu by som sa vôbec nedivil,“ stiahol obočie do výrazu len skús povedať, že nemám pravdu. Démon neskúsil. Už dávno vedel, že na túto tému nemá zmysel diskutovať. Spoločne otvorili hlavný vchod kostola dokorán. Denné svetlo pomaly ubúdalo, no zatiaľ postačovalo na realizáciu magickej výzdoby podlahy kostola. Nanešťastie, v Irvinovej plechovke sa nachádzala hnedá farba, len o pár odtieňov tmavšia ako bola podlaha v chráme.
„No, to bude zaujímavé,“ zhodnotil plukovník. „Budeš musieť kresliť rýchlo, kým farba nezaschne.“
Démon prikývol.
„Aké veľká bude tá pasca?“
„Asi tak tri kroky v priemere.“
„Nebude príliš malá? Veď môžeš urobiť poriadne veľkú ... na celý kostol.“
„Chcem ich mať viac vedľa seba, pre prípad, že by sa niektorá poškodila.“
„Dobre, ako chceš. Namachli niekoľko menších. Od steny k stene. Tesne vedľa seba. Tu,“ ukázal na prázdny priestor medzi posledným radom lavíc a vchodom. „Je tu tma, páter nebude reptať, že sme mu zašpinili podlahu. Pred bočný vchod tiež daj jednu. Klasickú, a dvere zabezpečíme tým klikyhákom, čo si naučil mladého. S oknami neurobíme nič,“ zachmúrene zaškúlil na vitrážne okná. „Sú vysoko a úzke. Nemyslím, že by sa niekto šplhal oknom, keď môže použiť dvoje dvere. Daj sa do práce, ja zatiaľ rozmiešam farbu. Zaujímavé, ja mám bielu,“ poznamenal, keď si lepšie obzrel plechovku, ktorú doniesol. „Pred dvere nakreslíš klasickú pascu bielou a tie druhé, hnedou, sem,“ ukázal tesne za posledný rad lavíc. Démon nechápavo pokrčil plecia, ale neodporoval. Hneď sa pustil do práce. Plukovník krúžil trieskou v bielej farbe, pozoroval ako na dlážke pribúdajú zložité symboly a rozmýšľal.
„Myslíš, že to bude fungovať?“ prekvapil démona ustarostenou otázkou.
„Áno, bude,“ zdvihol hlavu od práce Irvin. „Myslím tým... Toto miesto je plné mágie, Šalamúnov poklad, samozrejme. Cítim ju stále, tu aj dolu v kobkách. V kláštore a v záhrade menej, ale je tu. Keď brat Gregor dokončil zaklínadlo, ucítil som to ochranné kúzlo, viaže dosť sily.“
„Chceš tým povedať, že cítiš všetky čary, čo tu dnes páchame?“
„Áno, samozrejme, aj keď ochranné znaky slabšie. Som predsa čarodej.“
„Hm,“ pokýval hlavou plukovník, „keď vravíš. Možno by si mal menej kecať a viac robiť. Ja zaskočím skontrolovať, či mládež robí čo má.“
Vrátil sa s dvomi pármi mečov a dýk.
„Templári sa činia, opát si ich zobral na povel. Vyfasoval som nejaké železo. Nezaškodí mať niečo v zálohe pre... Pre istotu,“ mumlal skôr pre seba, kým ukrýval meč a dýku pod dlhý obrus obetného stola, stojaceho na zvýšenej podlahe presbytéria. S druhým mečom a dýkou v rukách sa rozhliadol po kostole, hľadajúc nejakú vhodnú skrýšu. Do oka mu padla socha, stojaca v nike oproti bočnému vchodu. Zobrazovala ozbrojeného mládenca s jednou nohou vyloženou na prerastenom mlokovi. V medzere medzi podstavcom sochy a stenou sa našlo dosť miesta pre historické zbrane.
„Dobrá voľba,“ schválil výber démon. „Svätý Michal, vodca nebeských zástupov a ochranca cirkvi. Proti meču naviac by asi nenamietal.“
„Ja by som nenamietal proti malému zázraku od ochrancu cirkvi, ale nemyslím, že by si katolícky svätý robil ťažkú hlavu kvôli nám dvom.“
„Vlastne je to archanjel.“
„To je jedno,“ rázne uťal teologickú dišputu plukovník. „Už si hotový?“
„Skoro. Šalamúnov kľúč pred hlavným vchodom je hotový, štyri pasce Piamentum budú kompletné, keď dokončíš posledný ťah a pasca pred bočným vchodom potrebuje už len posledné úpravy.“
„Piamentum?“
„Očista alebo očistný prostriedok. Voľný preklad Šalamúnovho názvu do civilizovaného jazyka.“
„Dobre, dokončime to.“
Plukovník vzal štetec, aby na označenom mieste dokončil kruh okolo mimoriadne zložitých symbolov, ktoré mu nepripomínali nič známe. Pri poslednom ťahu štetcom cítil na zátylku jemné mrazenie, až sa mu zježili chĺpky. Obzrel sa na démona. Irvin, zaujatý poslednými detailmi pasce, ktorú maľoval, si mimovoľne prešiel voľnou rukou po šiji. Bývalý vojak uznanlivo skrivil pery, maľovaný nezmysel má skutočne grády. Nakoniec sa možno ukáže ako užitočná vec, aj keď on ako zarytý tradicionalista, dával prednosť tak povediac hmatateľnejším spôsobom ochrany.
Brat Gregor dorazil na kontrolu chvíľočku po dokončení posledného kruhu. Vyjadril spokojnosť nad profesionálnym vyhotovením pascí, dohliadol na umiestnenie ochranných symbolov na obidva vchody a poveril plukovníka a démona ďalšou prácou, zriadením stanice prvej pomoci. Pre tento účel sa vzdal vlastných zásob liečivých byliniek a zrekviroval autolekárničku mlčanlivých bratov.
„Chlapci sú dobre zásobený,“ uznanlivo skonštatoval Fred, keď dvaja mladí templári doniesli do nepoužívanej spálne na poschodí za náručie obväzov, dláh a iného zdravotníckeho materiálu. „Majú dokonca aj štopkanie,“ vybral z kopy na posteli súpravu na chirurgické šitie.
„Hrať sa môžeš neskôr,“ vrátil súpravu na posteľ démon. „Ešte potrebujem stôl, vodu, varič...“
„Na čo varič?“
„Aby som mohol zohriať tú vodu,“ vysvetlil Irvin. „Musím vyvariť nástroje.“
„No veď hej,“ nehádal sa plukovník. Keby sa aj chcel hádať, nedostal možnosť. Templári pod vedením brata Gregora doniesli stôl, lôžkoviny a bandasku s vodou.
„Blíži sa noc,“ vážne oznámil opát, akoby ubúdanie svetla za oknom potrebovalo oficiálneho hovorcu. „Moji ľudia budú na stráži. Vy sa postarajte o toto tu,“ do jedného pohybu rukou zahrnul nakopený zdravotnícky materiál a zanedbanú miestnosť. „Mám tušenie, viac ako tušenie,“ opravil sa, „že čoskoro budeme potrebovať špitál.“
„Dobre,“ prikývol plukovník. Dlhoročné skúsenosti mu našepkávali to isté.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   18.08.15 20:25

Tušenie hraničiace s istotou, povedala by som, súdiac podľa Tvojich predchádzajúcich poviedok. Ja mám zase také tiché tušenie, že Irvin a Fred budú mať kopec roboty nielen so zdravotníckou činnosťou .
Inak, k plukovníkovým pochybnostiam o dôveryhodnosti brata Gregora mi napadol jeden citát z pár rokov dozadu čítanej knižky. Presne si ho už nepamätám, tak len stručná parafráza: príliš žoviálnym ľuďom nehodno dôverovať
Ďakujem za ďalší kúsok a ako obvykle sa budem tešiť na pokračovanie.

P.S.: a k tomu, že nestíhaš písať tak rýchlo, ako sa viem ja tešiť poviem len toľko, že zvedavosti mám neobmedzené zásoby a viem sa tešiť pekne dlho, takže si rada počkám (aj keď čím menej čakania, tým lepšie Wink ).
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.08.15 12:39

just-me - budúcnosť je zahalená v tmách a jej odkrytie bude vyžadovať množstvo práce , inými slovami - no spoilers Wink
Vďaka za záujem a Tvoj komentár.

P.S. Trpezlivosť ruže prináša
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.08.15 15:02


Prispôsobovanie miestnosti na improvizovanú ošetrovňu začali dôkladným upratovaním. Plukovník sa síce tváril veľmi kyslo na párik mumifikovaných myší, ktoré vymietol spod postele, ale inak pracoval takmer bez slova.
„Niečo nie je v poriadku?“ prerušil inventarizáciu nástrojov a ťaživé ticho zároveň Irvin.
„Prečo myslíš?“ odpovedal otázkou Fred.
„Správaš sa... netypicky. Obranu kláštora si celkom prenechal na opáta. Zvyčajne si pri plánovaní postupu iniciatívnejší.“
„Mám čudný pocit,“ neochotne priznal plukovník. Rukou si prešiel po krátkych vlasoch na zátylku. „Vlasy mi stoja dupkom a čo sa pamätám, vždy to značilo problémy. Neviem, čo sa na nás sype a som z toho nervózny, že by som vyskakoval ako lúčny koník.“
„No, nečaká nás prechádzka ružovým sadom, ale máme celkom slušnú šancu ubrániť sa. Kláštor sme magicky zabezpečili, templári sú dobre vyzbrojení a vycvičení. Jednu noc sa udržíme.“
„Hej, urobili sme čo sa dalo. Len či to bude stačiť,“ súhlasil zachmúrene plukovník. „Stále mám dojem, že som na niečo... Čo sa stalo?“ znepokojil sa, keď démonovi s rinčaním vykĺzli z ruky ukladané zdravotnícke nástroje.
„Tvoje vlasy mali pravdu,“ hlesol Irvin, bledší ako dávno nebielené steny kláštora. „Jedno z obranných kúziel práve prestalo pôsobiť.“
„Ako to vieš? Ktoré?“
„Cítim úbytok viazanej sily. Silný. Ochranné kúzlo okolo pozemku je poškodené. Zlomené nie je, to by som zaznamenal použitie rovnakého množstva sily s opačnou polaritou.“
„Povedané po ľudsky, zatiaľ na nás neútočia?“
„Nie.“
„Fajn,“ plukovník odhodil handru, ktorou čistil postele a natiahol sa za vyzlečenou bundou. „Idem zistiť čo sa stalo.“
„Ideme,“ démon sa obliekol. „Bezo mňa nič nezistíš.“
Plukovníkova grimasa dostatočne prezrádzala jeho názor, ale musel uznať, že má pravdu.
„Kde začneme?“
„Pri bráne.“
„Hej, zabezpečiť vchod je priorita.“
Zbehli po vŕzgajúcich schodoch, templár, ktorý sledoval okolie kláštora na obrazovke prenosného počítača vyzrel na chodbu. Na plukovníkovo zdvihnuté obočie odvetil záporným pokrútením hlavy. Nič nezvyčajné sa vonku nedialo.
„Obzrieme sa,“ zahundral bývalý dôstojník cestou ku východu. Mladý muž urobil, pre zmenu, súhlasný posunok a vrátil sa k svojim povinnostiam.
Na skromne osvetlenom dvore nič nepatričné nevideli. Vlastne, nevideli takmer nič.
„Potrebujeme svetlo. V aute by som mal mať baterku,“ rozhodol Fred. Dodávku sa mu podarilo odomknúť až keď si posvietil na zámok mobilom. V dôverne známom chaose rýchlo našiel čo hľadal. „Hneď sa cítim lepšie,“ zapol mohutný záchranársky lampáš a do vrecka vopchal pár rukavíc.
„Symbol na bráne je neporušený,“ hlásil Irvin. „Ochranné kúzlo je nefunkčné,“ ukázal na lesklý pásik hliníkových pilín, navrstvený v plytkej brázde vykopanej tesne popri ohrade. „Pravdepodobne odpadol kus omietky z múru a poškodil ho. Budeme musieť obísť celý pozemok.“
„V tejto tme si akurát tak dolámeme nohy,“ šomral plukovník, ale vykročil. Potkýnajúc sa na starých krtincoch kontrolovali magické symboly, ktoré mali posilniť odolnosť starého múru aj lesklú hliníkovú stužku, kopírujúcu hranicu kláštorných pozemkov. Prerušený ochranný pás zbadali naraz.
„Do psej riti,“ použil obľúbenú nadávku bývalý vojak. „Čo sa stalo? Krtko?“
Čarodej, skúmajúci asi desaťcentimetrovú medzeru, prikývol.
„Krtko. Dvojnohý. Pod pilinami je jamka. Mokrá a... studená?“
„Starý trik,“ odfrkol Fred. „Niekto odkopal zem, dal do jamky kus ľadu, prisypal hlinou a na vrch natrúsil piliny. Ľad sa roztopil, zemina sa prepadla a prerušila pruh. Pamätáš si, ktorý z templárov pomáhal starému pánovi?“
„Bol som v kobke,“ pripomenul Irvin vstávajúc, zablatenú ruku si automaticky obtrel o nohavice. „Musíme varovať opáta a obnoviť kúzlo.“
„Hej, musíme. Dúfam, že zostali ešte nejaké piliny,“ zahundral Fred, nasadzujúc ostré tempo zrýchleného presunu.
Strážca, okrem arzenálu chladných zbraní zrejme vyzbrojený aj neotrasiteľným pokojom, na otázku, kde nájdu opáta, len otočil palec k podlahe. Brat Gregor opäť kontroloval zabezpečenie tajného vchodu k Šalamúnovmu pokladu.
„Je v suteréne?“ spýtal sa pre istotu Fred.
Mladý muž prikývol, spokojný, že pochopili a vrátil sa k sledovaniu obrazoviek.
„Poďme,“ zavelil Fred a vyrazil chodbou ako do útoku. Minul otvorené dvere do parlatória, kde dvaja templári leštili nablýskané sečné zbrane a ostaní sa snažili uchmatnúť si trochu spánku. Takmer idylický obrázok sa rozsypal po prvom hlasnom údere na bránu. Spánok – nespánok, vojaci rádu okamžite siahli po výzbroji a boli takmer ustrojení skôr ako hliadka zrevala: „Poplááách!!“
Fred viac rozrazil ako otvoril okenice na najbližšom okne. Brána sa viditeľne otriasla pod druhým úderom. S rýchlosťou nástupu mladých templárov by bol spokojný hociktorý výcvikový seržant, no útočníci boli rýchlejší. Pod náporom agresívneho kúzla brána povolila, kláštorné nádvorie vzápätí zaplnili občania rôzneho veku, pohlavia, rasového pôvodu a súdiac podľa oblečenia, rovnako demokraticky pochádzali aj zo všetkých spoločenských vrstiev. Jedno však mali všetci spoločné. Temnotu v očiach.
„Viete, čo máte robiť! Zabite každého, kto bude klásť odpor!“ rozkázal muž v obnosenej menčestrovej bunde. Od nesúrodej skupiny sa oddelilo pár postáv, polovica zamierila do tmy záhrady, polovica ku kostolu. Zostávajúci sa pod vedením démona v menčestrovej bunde šikovali k útoku na vchod do kláštora.
„Zaútočia na oba vchody súčasne,“ zabuchol okenice bývalý vojak. „Choď do kostola, ja upozorním opáta a prídem ti pomôcť. Vezmi si toto,“ hodil Irvinovi pár rukavíc, ktoré vytiahol z vrecka, „a nenechaj sa zabiť. Toto bude veľmi dlhá noc!“
„Urobím, čo sa bude dať,“ uškrnul sa démon.
Fred skontroloval situáciu. Mladí templári sa činili, dvaja založili na dvere mohutnú závoru. Ďalší mladý muž privliekol ťažkú komodu ako základ barikády na zatarasenie vchodu, potom schytil pripravený demižón so svätenou vodou a zamieril na poschodie. Bývalý vojak sám pre seba prikývol, chlapci si na tomto úseku frontu poriadia. Vlastne, ak chcú prežiť, nemajú inú možnosť. V tmavom sklade sa zo zvyku rozhliadol po pochodni, kým si uvedomil, že má v ruke svoj lampáš. Zbehol po strmých schodoch, riskujúc, že si v chvate zlomí väzy. Podzemie ho privítalo tichom, ako keby sa o poschodie vyššie črieda démonov nesnažila rozobrať budovu kameň po kameni.
„Páter! Páter Gregor!“
Slová sa odrazili od kamenných stien a zamreli v tmavých kútoch medzi pozostatkami starých pavučín. Ako zabudnutý duch sa z kobky na konci chodby vynorila postava v bielom. Mihotavé svetlo fakle roztancovalo tiene, Fred ohľaduplne vypol baterku. Opát sa obmedzil na krátku otázku: „Už?“
„Hej.“
Nepotrebovali vysvetľovať čo, rozumeli si. Brat Gregor ťažko vzdychol.
„To nie je všetko, máme problém. Jeden z vašich chlapcov...“ Slová spolupracuje s démonmi nejako nechceli zliezť z Fredovho jazyka, tak sa pokúsil zlú správu trochu zaobaliť. „Sabotoval ochranné kúzlo. Démoni sú na dvore a dobíjajú sa do budovy. Ak máte ešte niečo v zásobe, tak sem s tým.“
„Vylúčené! Všetci sú verní príslušníci rádu! Ručím sa nich! Zamknem a...“
„Nenamáhajte sa, otče,“ ozval sa plukovníkovým chrbtom tichý hlas. „Ruky hore a žiadne prudké pohyby, táto vecička má veľmi jemnú spúšť.“
Fred riskoval pohľad ponad plece. V slabom svetle fakle síce nerozoznal značku a typ, ale obrysy masívnej pištole boli dostatočne zreteľné.
„Do kobky, obaja.“
Brat Gregor šokovane zaspätkoval, pod tlakom jeho tela sa dvere otvorili dokorán. Mechanicky sa sklonil a vstúpil, bývalý vojak neochotne nasledoval príklad opáta.
„Až dozadu,“ prikazoval ďalej tieň s pištoľou a svoj príkaz zdôraznil mávnutím zbraňou. Mlčky poslúchli. „Kľúče od tajnej chodby! Hoďte ich na zem.“
Opát trasúcou sa rukou vytiahol z kutne trojuholníkový kľúč a hodil si ho pod nohy.
„Kopnite ho ku mne!“
Opát sandálom posunul kľúč o pár centimetrov.
Nezreteľná postava sa pohla, svetlo fakle vytiahlo z tmy najmladšieho templára. Fred prekvapene nadvihol obočie, ledva odrasteného chlapca si doteraz sotva všimol. Ochotný, poslušný, až príliš tichý aj na príslušníka mlčanlivého rádu. Mladík sa sklonil, naslepo zašmátral rukou, v ktorej držal zbraň, po kľúči. Fred vyvalil oči a zatajil dych. V chlapcovej druhej ruke zazrel čosi, čo sa nebezpečne podobalo na doma vyrobenú bombu. Nasucho prehltol, kvapka potu na čele sa dala do pohybu a zamierila k lícnej kosti. Celkom nevhodne zauvažoval, či si ju stihne utrieť, kým stečie na bradu. Templár zaškrabol rukoväťou zbrane o kamennú podlahu, mimovoľne sklopil zrak. Fred využil príležitosť, mohutný záchranársky lampáš ešte stále držal v ruke zdvihnutej nad hlavu. Namieril ho dolu a stisol vypínač. Mladík inštinktívne zavrel oči a zaclonil si tvár predlaktím. Opát, širokým oblúkom amatérskeho tenistu švihol fakľou. Do hlavy zasiahnutý renegát padol na chrbát, automatická pištoľ mu vyletela z ruky. Fred vytiahol vlastnú zbraň a namieril ležiacemu medzi oči.
„Pokojne lež, chlapče. Aj táto hračka má citlivý kohútik. Takže, páter, kde sme skončili? Aha, už viem, jeden z vašich chlapcov sabotoval ochranu.“
Brat Gregor, ťažko dýchajúc, sa zohol po zbraň. Obzeral si ju ako keby niečo podobné v živote nevidel, no možno len potreboval čas na usporiadanie myšlienok.
„Je to pravda? Zradil si nás? Rád? Ľudstvo? Zradil si vlastný rod?“ opýtal sa podivne prázdnym hlasom.
Ležiacemu sa vzdorne zaligotali oči, no odpovedal: „Hej, podložil som kus ľadu pod kúzlo v záhrade. Démoni museli zaútočiť na kláštor, aby...“
„Aby si mohol uložiť do Svätyne bombu a zničiť Šalamúnov poklad,“ dokončil Fred. „Pretože žiadny démon sa nemôže priblížiť k svätým relikviám dostatočne blízko, aby ich mohol zničiť. Však, páter?“
Starý muž otázku ignoroval. Upieral sklamaný pohľad na zbraň vo svojej ruke.
„Prečo?“
„Ľudstvo je skazené. Príliš skazené! V koľkých mestách by sa dnes našlo desať spravodlivých? Nech zhynú! Všetci! Pán už si ich preberie a svojich uvíta v kráľovstve nebeskom. Zem bude omytá krvou a zbavená hriechov,“ takmer vykríkol mladý templár. Fanatický lesk v očiach sa ešte znásobil, keď pokračoval: „Zničenie Šalamúnovho pokladu je len malá cena za...“
Posledné slovo prehlušil výstrel, druhý, tretí. Brat Gregor s meravou tvárou hodil použitú zbraň na chlapcovo telo. „Nebudem počúvať rúhanie zradcu. Nech jeho duša zhorí v pekle! Poď, kláštor nás potrebuje.“
„Počkaj!“ Fred zadržal staršieho muža. Na podomácky vyrobenej bombe sa rozblikalo červené svetielko. „Odistil bombu! Rýchlo preč!“
„Nie,“ pre zmenu opát zadržal bývalého vojaka. „Výbuch môže poškodiť Svätyňu! Zneškodni tú bombu!“
„Zbláznil si sa? Vylúčené! Neviem, koľko máme času a...“ sklonil sa k mŕtvemu, opatrne zdvihol bombu a vyniesol ju na chodbu. „A nemienim ho strácať zbytočnými rečami.“ Zo všetkých síl odhodil nebezpečný balíček do tmy. Vrhol sa nazad do kobky, zabuchol za sebou dvere a zaujal polohu odporúčanú v príučkách pre prípad výbuchu v budove. Opát našiel kľúč od tajných dverí, starostlivo ho uschoval do kutne až potom sa vzdychajúc natiahol na podlahu. Po chvíli ticha, ktorá sa obom zdala dlhá minimálne jedno storočie, nadvihol hlavu.
„Ten zradca klamal. Nič nevybuchne. Len tu zbytočne strácame čas!“ Nestihol dokončiť posledné slovo, keď podzemím otriasla detonácia.



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   27.08.15 19:59

Ajaj, prúšvih. A ešte aký. affraid Ale tak to má byť, ekšn ako sa patrí, čo si budú templári šunky váľať       .
Jediná chyba je, že tento kúsok bol taký krátky.
Mimochodom, mimoriadne sa mi páčila Irvova hláška, že vraj "Tvoje vlasy mali pravdu." Laughing A aj tá výmena rolí, kde Irvin netypicky prvý prerušil ticho, zvyčajne také veci robieva Fred. Koniec vážne super, už len budem čakať, či tí dvaja skončia zavalení v kobke a čo bude vyvádzať démon-dezertér (nepochybujem o tom, že nejakú volovinu , bez plukovníkovho dozoru Wink ).
Každopádne, aceras1, vďaka za nový príspevok a klasicky sa budem tešiť na ďalší.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   31.08.15 11:40

just-me - ďakujem . Dúfam, že nasledujúci kúsok splní Tvoje očakávania.

-------------------------------------------------------------

Irvin okamih zvažoval možnosť zabarikádovať oba vchody drevenými lavicami, ale ihneď nápad zavrhol. Ak sa démoni rozhodnú vstúpiť do chrámu, pár starých lavíc im v tom nezabráni. Natiahol si rukavice a neubránil sa úctivému úškrnu, Frederick, ako obyčajne, myslel na všetko. Skoro na všetko. Prekážka, neviditeľná ale pevná ako mramorová doska, zastavila jeho ruku na krok od oltára. Tak ako nemohol vstúpiť do tajnej chodby, nemohol sa ani priblížiť k oltáru. Relikvie si vedeli udržať nečisté stvorenia od tela. Rezignovane mykol plecom a obral o dodatočnú výzbroj svätého Michala. Vyskúšal pár jednoduchých figúr, dokonale vyvážený meč zasvišťal vzduchom, rukoväť cez rukavice nepálila.
Ochranný znak na hlavnom vchode do kostola krátko zažiaril, vzápätí na vonkajšej strane niekto kvetnato zahrešil. Starým drevom otriasol úder, ďalšie sa zliali do súvislého zvuku pripomínajúcemu hrmenie letnej búrky. Červotočom prežraná doska v strede ľavého krídla dverí nevydržala nápor a prelomila sa. Dierou sa prestrčila ruka, bez námahy zdvihla závoru z úchytov a odhodila ju takmer cez celý chrám. Prvá obranná línia proti zlu padla. Tmavé postavy pred vstupom na posvätenú pôdu zaváhali, správne predpokladali, že ochranu chrámu obyvatelia kláštora nezveria len jednému človeku. Na objavenie bielej Šalamúnovej hviezdy za prahom, dobre viditeľnej aj v prítmí, nepotrebovali mikroskop. Po krátkej strkanici najmenší z démonov natiahol ruku a jedna z pomaľovaných dlaždíc vyletela zo svojho lôžka. Dve tmavé postavy pomaly, nesmierne opatrne prekročili prah kostola. Zastali, zaskočení buď vlastnou odvahou alebo faktom, že sa nič, celkom nič nestalo. Nečisté bytosti beztrestne pošpinili svojou prítomnosťou posvätenú pôdu. Chrám, zbavený svojej ochrany, im bol vydaný napospas. Pred oltárom stál muž. Len jeden. Smiešna prekážka. Posunkami posmelili ostatných a sebavedome vykročili. Pasce Piamentum by v hlbokých tieňoch, ďaleko od sviec, osvetľujúcich oltár, nenašli, ani keby o nich vedeli. Šalamún pri opise účinku nepreháňal. Svetelné efekty a príslušný zvukový sprievod kúzlom spaľovaných nečistých duší, boli príliš aj na démonov, ktorí nestihli vstúpiť. Cúvali, kým sa nedostali do bezpečnej vzdialenosti, až potom sa s krikom rozbehli k cez rozbitú bránu do nočného lesa.
„Štyria dole,“ skonštatoval démon pred oltárom.
Chrám sa otriasol, ako keby chcel zo seba striasť poškvrnenie nečistými silami. Vzdialené zahrmenie podfarbilo dramatickosť situácie, zvlášť tým, že prišlo spod zeme. Neobvyklý úkaz zrejme prekvapil aj útočiacich démonov. Nad kláštorom sa rozhostilo ticho, ešte aj les okolo onemel.
„Čo sa to... Preboha! Fred!“
Irvin sa rozbehol k bočnému východu a trhnutím otvoril dvere. Chodba bola plná zvíreného prachu, nevidel ďalej ako špičku prstov natiahnutej ruky. Nenechal sa odradiť, zakryl si ústa a nos rukávom a pokračoval ku skladu so schodiskom do suterénu. Namiesto miestnosti s prázdnymi policami našiel hromadu sutiny, časť podlahy sa zrútila a pochovala všetko pod sebou. Na pleci ucítil ruku, otočil sa. Templársky vojak odskočil, vyľakaný ani nie tak dýkou, pripravenou na bodnutie, ako Irvinovým výrazom.
„Čo sa stalo?“
„Ja... neviem! Nejaký výbuch! Kto...?“ Nemohol dokončiť vetu. Naprázdno prehltol a začal znova. „Kto bol dole?“
„Ctihodný opát. Aspoň myslím. David. Išiel za opátom, keď začal útok. A váš... priateľ.“
Irvin sa oprel o stenu. Ako vysvetlí Melly a chlapcom že Fred...?
Templár zaváhal, ale odhodlal sa položiť otázku. „Myslíte, že to bol výbuch? Že nejako súvisí s nimi?“ mykol hlavou smerom k nádvoriu.
„Určite. Neprestali útočiť bezdôvodne. Buď na niečo čakajú, alebo dostali čo chceli.“
Vonku zavyli démoni, príšerne, tak ako to už nečisté duše dokážu a masívne dvere zastonali pod ďalším náporom.
„Alebo možno ani nie,“ usúdil Irvin. To by však znamenalo...
Mladý muž sa nervózne obzrel po zvuku.
„Znova útočia,“ rozkašľal sa, utrel si slziace oči. „Toľko prachu,“ zamumlal a pokračoval hlasnejšie. „Odhádzať sutiny nám bude trvať celú večnosť. Pustíme sa do práce... Hneď, ako budeme môcť,“ dokončil rozpačito. „Našou prvoradou povinnosťou je ochrániť Svätyňu... a, samozrejme, aj postarať sa o padlých. Neskôr.“
Pravda, Šalamúnov poklad možno nie je zničený, ale jeho ochrancovia možno také šťastie nemali. Na druhom konci chodby niekto vykríkol. Bolestne.
Templár viac nestrácal čas rečami a behom vyrazil na pomoc spolubratom. Démon si zahryzol do pery. Rozumel templárovej logike. O mŕtvych sa postarajú, no živí majú prednosť. Na okamih zavrel oči, možno Frederick nezahynul pri výbuchu, možno je len zranený a čaká na pomoc. Možno krváca, možno ho zasypala sutina, možno... Odprať také množstvo sutín bude trvať niekoľko hodín aj keď použije svoje najlepšie kúzla. Ak je zranený ľahko, ako bývalý vojak sa vie o seba postarať a vydrží do rána. V zasypaných katakombách je v relatívnom bezpečí pred útočiacimi démonmi, kým nedobyjú kláštor. Ak je zranený ťažko alebo mŕtvy, aj tak príde každá pomoc neskoro. Zaťal päste v bezmocnej zlosti.
Živí majú prednosť!
Templári držia vchod, zatiaľ, no druhý vchod do komplexu je chránený len kúzlom. Ťažkým krokom sa vrátil do kostola. Okrem dvoch tiel pred rozbitými dverami, bol prázdny. Postavil sa do uličky medzi prvý pár lavíc a čakal.
Nenechali ho čakať dlho.
Počul ich už zďaleka. Možno sa spoliehali, že vresk na opačnom konci dvora im poskytne dostatočné krytie. Alebo im vôbec nezáležalo na utajení. Mali predsa prevahu. Muž v menčestrovej bunde zastal na prahu kostola, gestom zastavil svojich podriadených.
„Kde sú ostatní?“ skrivil pery pri pohľade na mŕtvoly za portálom.
„Preukázali nezvyčajnú mieru zdravého rozumu,“ ozvalo z vnútra chrámu.
„Ušli! Zbabelci prekliati!“ preložil si vodca démonov. „Odpracte tie zdochliny,“ zhúkol cez plece. Najaktívnejší z démonov v podlízavom predklone vbehol do kostola. Stihol sa zohnúť k bližšie ležiacemu telu, keď pasca znova sklapla. Vykríkol, vzpriamil sa ako zasiahnutý elektrickým prúdom, cez kožu presvitol záblesk modravého svetla, Piamentum rozhodne vedela ako zapôsobiť. Rev démona, spaľovaného zvnútra horiacou dušou, prinútil ostatných prehodnotiť svoje bojové nadšenie.
„Stojte, prašivci,“ všimol si úbytok morálky vodca. „Ak si myslíte, že toto je strašná smrť, počkajte, kým si vás podám ja!“
Horiaci démon naposledy zavyl, bezvládne telo sa zosunulo krížom cez mŕtvolu, ktorú chcel pôvodne odtiahnuť. Majiteľ starej bundy zahrešil, výnimočne šťavnato.
„Nezastavíš ma!“ Natiahol ruku a začal recitovať zaklínadlo. Podlaha kostola zapraskala, dlaždice škrípali, keď ich sila kúzla vyťahovala z podkladového lôžka. Ostrý zvuk, ako dávka zo samopalu, ani následná spŕška rozlámanej kameniny nedonútila démonov ustúpiť. Zo strachu pred vodcom sa neodvážili zmiesť zo seba úlomky dlaždíc, ktoré ich zasypali.
„Ty,“ chytil najbližšieho za rameno a posotil ho dopredu. „Dovleč ho.“
Démon, zavalitý muž s jazvami na tvári aj na chrbtoch rúk, váhavo vykročil, ťažkými topánkami drvil kúsky rozbitých dlaždíc.
„Pohni sa!“ Rozkaz plesol ako bič.
Zápasník sa mykol, ale s ďalším krokom sa neponáhľal. Opatrne, akoby bojoval so silným protiprúdom, sa zohol a chytil najbližšiu ruku za zápästie. Skusmo mykol a odskočil. Nič sa nestalo.
„Na čo čakáte? Poďme!“ zreval vodca a postrčil najbližšieho démona dopredu. Sám počkal, kým jeho podriadení prešli bez úhony cez nebezpečný priestor až potom vykročil. Zavalitý démon sa váhavo pohol za ním, dovtípil sa, že odpratávanie padlých nebude hlavný program dňa... vlastne noci. Mali lepšiu zábavu, celý kostol patril im. Alebo nie? Na konci uličky medzi dvomi radmi drevených lavíc stála postava, tmavá na pozadí osvetleného oltára
„Zabite ho,“ ukázala menčestrová bunda nedbanlivým pohybom, akoby mohli nastať pochyby koho. Aj keď... ak sa vezme do úvahy inteligencia priemerného démona, je lepšie presne špecifikovať pokyny. Zavalitý démon sa zamračil, šikovnejší kumpáni sa rozbehli splniť rozkaz, zlížu smotanu a jemu zostane odpratávanie mŕtvol. Nadrie sa ako kôň, kopa už leží pri dverách, ten maník s mečom práve zapichol ďalšieho a ten mexický frajer v drahom obleku, let po údere rukoväťou do hlavy už asi nerozchodí. Buchot lavíc, ktoré zvalil agilný démon, pokúšajúci sa postaviť, privítal s uľahčením. O jedno telo na odnos menej.
„Ani zázračný meč ti nepomôže,“ vodca démonov ani nezmiernil krok, len s úškrnom mávol rukou. Nič sa nestalo. Mávol znova a nadradený úškrn zmizol.
„Jarmočné triky proti Šalamúnovej zbroji nepomôžu a proti mne už vôbec nie,“ ospravedlňujúco pokrčil plecia Irvin. „Asi ťa zabudli upozorniť.“
Démon v menčestrovej bunde zastal, už bol tak blízko, že v prítmí rozoznal proti komu stojí.
„Odpadlík,“ zasyčal. Démonológovia tvrdia, že démoni nepociťujú emócie, no v tom jednom slove bolo toľko nenávisti, že by vystačila na celý rok priemernému americkému mestečku. „Nezastavíš nás.“
„Rozhodne sa o to pokúsim.“
Menčestrová bunda a drahý oblek si vymenili pohľady, trochu rozpačité. Niežeby sa báli, len... O mužovi pred oltárom už počuli mnoho, ale nikdy nie od priamych účastníkov podobných stretnutí. No vysvetľovať zlyhanie dôležitej akcie nadriadeným sa nechcelo ani jednému z nich. Vodca prikývol, úlohu musia splniť stoj čo stoj. Démon v drahom obleku zdvihol dva kusy dosák z rozbitých lavíc a jeden hodil šéfovi. Vyššie postavený démon zamumlal zaklínadlo, dosky sa skrútili, zahrotili, zmenili farbu a démoni držali klasické meče, za aké by sa nemusel hanbiť žiadny stredoveký feudál. Zjazvený zápasník pokrútil hlavou, prerastené nožíky, nič pre neho. On potrebuje do ruky niečo poriadne. Rozhliadol sa, neďaleko ležala odhodená závora, poctivý dubový hranol. To je zbraň pre poriadneho chlapa! No... teda... poriadneho démona!
Menčestrová bunda a drahý oblek zaútočili súčasne.

Najdlhšie z troch tiel, ležiacich na podlahe kobky sa pohlo. Plukovník dlaňou zhodil z vlasov hrubú vrstvu prachu a prispel tak k zvýšeniu hustoty prachových častíc v miestnosti na priam astronomickú hodnotu. Zdvihol hlavu, zakašlal, mávnutím sa pokúsil rozriediť vzduch v okolí tváre na dýchateľnú hustotu. Neúspešne. Rozsvietil lampáš a namáhavo sa postavil, vo vyšších sférach bol vzduch čistejší. Prach, zvírený explóziou, sa už začal usádzať. Oprel sa o stenu, závrat a pískanie v ušiach pomaly začali ustupovať. Opát a mladý templár, pokrytí hrubou vrstvou prachu, pripomínali nedohotovené sochy. Zohol sa k staršiemu, pískanie v ušiach zosilnelo. Namáhavo prehltol a polohlasne zahrešil. Prach v hrdle škriabal ako brúsny papier. Tep na starcovom hrdle bol síce slabý, ale uspokojivo pravidelný. S hľadaním znakov života mladšieho sa nenamáhal, nepravidelný kruh tmavého prachu okolo tela stačil. Vo svojej kariére už videl veľa mŕtvych, ďalšieho do zbierky nočných môr nepotreboval. Nočné mory! Na kláštor predsa útočili démoni! Musí pomôcť chlapom hore! Tackavo vyšiel z kobky, ďaleko sa nedostal. Podomácky vyrobená bomba urobila svoje. Chodbu zatarasili pozostatky múrov, tak tesne ako korková zátka fľašu. Jediná cesta von bola zničená. Vrátil sa do kobky, opát sa so stonaním pokúšal posadiť. Položil lampáš na podlahu a oprel starého muža o stenu.
„Čo sa stalo?“ zašomral neprítomne brat Gregor, vytierajúc si prach z očí.
„Tá sakramentská vecička predsa len vybuchla. Žijeme len preto, že dvere zachytili náraz,“ ukázal na prehnuté dvere, visiace na jednom pánte.
„Hej, už si spomínam. Prekliaty zradca. Nechám jeho telo hodiť psom, nech jeho duša nikdy nenájde pokoja.“
„No, urob ako chceš, ale najskôr sa odtiaľto musíme dostať.“
„Ako, dostať?“
„Výbuch zničil chodbu, bez pomoci zvonka sa odtiaľto nedostaneme.“
„Och.“
Plukovník ho nechal rozjímať nad situáciou, sám sa vrátil k závalu aby preskúmal, či by predsa len nenašiel nejakú možnosť úniku. Ak odvalí niekoľko kameňov tak možno vznikne diera, cez ktorú by sa mohol prepchať. Skusmo sa zaprel do kameňa asi v prsnej výške. Kamenná barikáda zaškrípala, ticho, výhražne. Rýchlo odstúpil, našťastie okrem tenkého prúdu prachu, ktorý sa spustil zo zbytkov stropu, sa nič nepohlo. Namieril svetlo dohora a zahrešil. Zúfalo. Jemný prach sa znášal k podlahe kolmo, ako podľa pravítka, ani najmenší závan vzduchu ho nevychyľoval z dráhy. Zahrešil ešte raz a pobral sa oznámiť zlú správu opátovi.
„Musíte vymyslieť ako sa dostaneme von. Rýchlo!“
„Prečo?“ starec pomaly zdvihol tvár od zopätých rúk. „Chodba je zahradená, nikto sa sem nedostane. Poklad je v bezpečí... My sme v bezpečí.“
„Hej, možno, no ak rýchlo niečo nepodnikneme, tak sa udusíme. Zával je väčší ako som predpokladal, vzduchotesne nás tu uzavrel.“
Brat Gregor hneď neodpovedal, z meniacich sa výrazov jeho tváre sa dalo ľahko prečítať, že zvažuje možnosti. Povinnosť ochrániť relikvie vyhrala s veľkým náskokom nad pokusom o vlastnú záchranu. Starec sa uvoľnil, ochotný prijať koniec ako nevyhnutnú cenu za splnenie povinnosti. Fred pochopil.
„Nie,“ na zdôraznenie nesúhlasu pokrútil hlavou, aj keď ho opát v chabom svetle nemohol vidieť. „Neprichádza do úvahy... Nemám v úmysle tu skapať... úplne zbytočne. Tvoji chlapci si hore sami neporadia, démoni ich zožerú aj bez horčice. Potom sa prehrabú sem dolu. Pre nás dvoch už bude neskoro, ale aj keby nie, tak sami dvaja nemáme šancu. Mali by sme byť hore, brániť kláštor... nie tu sedieť ako... potkany v pasci. Musíme niečo urobiť! Nemáš schovaný nejaký zázrak, ktorý by nám pomohol z tejto sr... pasce? Anihilátor kameňa alebo magickú vŕtačku?“
Páter Gegor mimovoľne zaškúlil na tajné dvere, vedúce do skrýše so Šalamúnovým pokladom. „Nie, som si istý, že nič podobné vo Svätyni nie je,“ odpovedal po dlhej chvíli, pozorne skúmajúc svoje zaprášené dlane.
„Vŕtačku tam nemáš, ale niečo užitočné hej. Je tu ďalší východ. Však?“ naliehal Fred, ktorý vycítil starcovu neúprimnosť. „Cez Svätyňu. Mám pravdu? Teraz nie je čas na tajomstvá,“ pritvrdil, keď starcovi nebolo do reči.
„Áno,“ priznal opát neochotne. „Zo Svätyne vedú do kostola schody, dvere na druhom konci sa dajú otvoriť len zvnútra. O východe cez kostol viem len ja. Z bratov, ktorí schody vytesali, som zostal nažive posledný.“
„Tak na čo čakáme? Vypadnime odtiaľto!“
„Ale...“
„Čo ale? Tam hore môžeme byť užitoční, brániť kláštor! Čo môžeme urobiť tu dolu?“
Opát sa zachmúril, niekoľkokrát pokýval hlavou vlastným myšlienkam. „Musíš mi odprisahať, že nikdy nikomu neprezradíš tajomstvo Svätyne. Ani žene, ani priateľovi, ani synovi!“
„Dobre,“ súhlasil okamžite.
„Tak poďme, v mene Božom,“ brat Gregor sa namáhavo postavil. Zalovil v kutni a vytiahol kľúč.

Drahý oblek sa množstvom nadšenia snažil vyvážiť nedostatok praktických skúseností. Mával mečom štýlom komparzistu v historickom filme a dosť ho prekvapil pohľad na čepeľ dýky trčiacu z vesty, ktorú mal oblečenú. Ešte viac ho prekvapila bolesť a pocit chladu rýchlo sa šíriaci telom. S podobnou kombináciou nepríjemných pocitov sa už stretol. Na vlastnú smrť sa nezabúda. Meč bol odrazu príliš ťažký, kolená príliš mäkké a potom... nebolo už nebolo nič. Démona v obnosenej bunde strata parťáka na okamih zneistila. Zaváhanie potlačil predvedením komplikovanej šermiarskej figúry, ktorá ho akoby náhodou dostala do ideálneho postavenia na úder. Nezaváhal, udrel z celej sily. Do prázdna. Odpadlík unikol krátkym polobratom, ostrie len o pár milimetrov minulo. Obnosená bunda vzápätí len so šťastím odrazila krátke bodnutie vedené na spodnú časť brucha. Šermiari odskočili, získali priestor. Démon sa uškrnul, ak sa chce odpadlík hrať, rád si dopraje trochu zábavy. Zdvihol meč obidvomi rukami nad pravé plece, očakávajúc, že protivník prijme výzvu a tiež sa postaví do strehu. Odpadlík sa nepohol, meč držal len v jednej ruke, šikmo od tela.
„Som Maldoso. Vravím ti to preto, aby si vedel, kto ťa pošle do pekla. Počul som, že tam už na teba čaká dlhý rad veľmi, veľmi nasratých...“ nedopovedal, zaútočil rýchlym seknutím zhora. Starý trik s odvedením pozornosti protivníka nevyšiel. Odpadlík namiesto ústupu skrátil vzdialenosť, meč preťal len vzduch a Maldoso inkasoval tvrdý úder lakťom do brucha. Nenechal sa vyviesť z rovnováhy. Sériou na seba nadväzujúcich krátkych úderov prinútil protivníka ustúpiť až do stredu uličky medzi lavicami. Na jej konci čakal zjazvený démon, už s poctivým kusom dreva v ruke, na príležitosť zasiahnuť. Najradšej nejakú hlavu. Lebka po údere tak pekne chrupne. Ešte pár krokov a...
Odpadlík, akoby im čítal myšlienky, prestal spolupracovať. Výpad, ktorý ho mal prinúť ustúpiť o tých pár rozhodujúcich krokov, zrazil bokom a sám zaútočil. Na menčestrovej bunde pribudla diera, na dávno nepratej košeli pod ňou tiež a démon takisto nezostal celý. Maldoso odskočil, narazil do lavice za sebou a zapotácal sa. Ďalší útok odrazil len šťastnou náhodou. Pri následnom blízkom strete si duelanti vymenili miesta a zjazvený démon so zdvihnutým improvizovaným kyjakom ustrnul v polovici náprahu na úder. Šéf by sa asi nepotešil, keby jeho telu rozdrvil lebku. Maldoso kútikom oka zaregistroval nečinného podriadeného.
„Čo čumíš? Bež pre pomoc!“
Obor spustil drevo do polohy pohov, pokrčil plecia a flegmaticky sa otočil splniť rozkaz.
„Povedal som bež!“
Veľký démon sa nemotorne rozbehol. Tento druh pohybu už dlho nepoužil a toto telo rozhodne nebolo na beh stavané, ale keď šéf rozkazuje bež, bude bežať. Až za roh.
Maldoso sa poskokom neobzrel, mal plné ruky práce. Rýchlym mlynčekom odrazil úder vedený na krk a prešiel do protiútoku. Zúrivými šikmými fintami, do ktorých vkladal viac sily ako rozvahy, prinútil odpadlíka ustúpiť. Vymenili si niekoľko výpadov a úderov, kým sa mu podarilo odpútať sa. So zbraňou zdvihnutou nad hlavu lapal po dychu. To prekliate šteňa! Zahrával sa s ním, testoval ho a zdržiaval. Čas beží a úloha nebola splnená. Pri myšlienke, čo ho čaká ak zlyhá, cítil stekať po chrbte studený pot. O Lilithinej fantázii pri vymýšľaní trestov kolovali veľmi farbisté fámy, obsahujúce všetky odtiene červenej. Rozhodne si ich nechcel overiť na vlastnej koži.
Zaútočil.
A znova.
A znova.
Po ďalšej výmene si mohol na stranu aktív pripísať zisk niekoľkých metrov, prinútil protivníka ustúpiť až pred presbytérium. Medzi pasíva pribudla sečná rana na stehne a škrabanec na ramene. Čas na zmenu taktiky.
„Vzdaj sa.“ Návrh by vyznel vážnejšie, keby ho nepredniesol skoro piskľavým hlasom, ako mal stiahnuté hrdlo. Odkašľal si a skúsil znova. „Vzdaj sa a ja ťa nechám odísť. Prisahám. Neprišli sme sem kvôli tebe.“ Nedostal odpoveď, tak zvýšil ponuku. „Nechám odísť aj tých zasranov v drôtených košeliach. Chcel som ich prenechať mojim chlapom, nech sa trochu pobavia, ale... môžu odísť... všetci... teda... skoro všetci. Nechám si len jedného. Toho parchanta, čo ma zradil. Pomaly ho zderiem z kože. Zaslúži si to, nesplnil úlohu.“
„Úlohu?“ prejavil záujem Irvin.
„Zlomiť pečať.“
„Čo si mu sľúbil?“
Maldosov úškrn vyjadroval pohŕdanie a údiv súčasne. „Nič. Ten sprosták veril, že koná v mene vyššieho cieľa. Myslel si, že Apokalypsa je predzvesť príchodu spasiteľa na tento svet.“
„A nie je?“
„Rozprávka pre hlupákov, ale za pokus stála,“ vysvetľoval démon ochotne, zatiaľ čo v polkruhu obchádzal protivníka, a číhal na vhodný okamih na útok. „Tie templárske krámy sú dobre chránené, ale my sme tiež neprišli naprázdno. Vyvoláme zemský oheň, ktorý spáli toto svätuškárske hniezdo aj s kopcom, na ktorom stojí,“ prezrádzal ochotne, naťahujúc čas, kým dorazí pomoc.
„Obávam sa, že to vám nemôžem dovoliť.“
Z tmy za vstupným portálom sa vylúplo päť postáv, ticho a opatrne, ako noční dravci, sa zakrádali ozbrojení doskami a kusmi vodovodných trubiek z domu pre návštevy v rohu záhrady.
Maldoso sa uškrnul. „Budeš musieť.“ S rozmachom zaútočil. „Zabite ho!“
Irvin bodnutiu uhol takmer tanečným pohybom. Útočiaci démon nenarazil na žiadny odpor a zo zotrvačnosti urobil jeden krok dopredu. Že to bol krok naviac pochopil, keď mu meč, pôvodne patriaci Šalamúnovmu osobnému strážcovi, odzadu prebodol obličku. Skutočnosť, že zbraň ranu hneď vydezinfikovala vypálením, nepovažoval za bonus. Zreval a padol na všetky štyri. Irvin viac zranenému démonovi nevenoval pozornosť. Natiahol ruku, dýka, zapichnutá v drahom obleku sa pohla. Najskôr váhavo, no napokon sa vyslobodila z tela a úslužne priletela do nastavenej dlane. Najbližší z útočiacich démonov si zneistene oblizol pery. Nikto im nepovedal, že narazia na rovnocenného protivníka. Krátkym posunkom prikázal ostatným rozdeliť sa. Traja zaútočia frontálne, dvaja od chrbta. Irvina ani nenapadlo čakať, kým sa rozostavia, zaútočil prvý.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   31.08.15 18:45

aceras1 pokračovanie rozhodne splnilo moje očakávania. Máš vážne dobrý štýl písania.
Páčila sa mi krásna ukážka toho, ako démonovi na úteku "na nikom nezáleží" a hlavne nie na istom nemenovanom lovcovi Wink Akcia bola tiež super a vyzerá to, že teda ešte neskončila, tak sa budem tešiť, až Irvin zase dostane príležitosť prejaviť svoje kvality
Ďakujem za pekný kúsok a klasicky sa teším na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.09.15 14:07

aceras1: Pokračovania nemajú chybu, okrem jednej ... ... na môj vkus sú trošku krátke. Vtipné, napínavé, skvelý štýl, tvoj nezameniteľný humor (niektoré slovné spojenia a výrazy sa dokonca snažím zapamätať). Znovu som sa skvele zabavila a teším sa na pokračovanie...dĺžku príspevku nechám výlučne na Tebe ...však čo mi iné aj ostáva

PS: Čo sa pivka týka, som nenáročná, čo špajza dá. Môj drahý je dosť vyberavý, takže špajzička a chladnička je dobre zásobená.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.09.15 10:37

just-me - ďakujem  Vážne si zaslúžim taký kompliment? 603

Opakovane píšeš, že sa tešíš klasicky.
Teda - ako starí Gréci a Rimania?
       - reprezentuješ vynikajúce trvalé hodnoty?
       - osvedčeným spôsobom?
       - príznačne a typicky?
Alebo nejakým úplne iným spôsobom?

PS. Mne stačí aj keď sa budeš tešiť úplne obyčajne Wink  

adrusik - ďakujem a ďakujem  a zároveň sa ospravedlňujem, no dĺžka pokračovania je prísne limitovaná množstvom času, ktorý mám k dispozícii.
Pitný režim je dôležitý, najmä v lete Wink . Na zdravie!


Naposledy upravil aceras1 dňa 17.09.15 7:52, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.09.15 9:05


Úzka chodbička, vytesaná v skale končila zvislou platňou, podľa farby bronzovou. Na úrovní očí priemerne vysokého muža z kovu vystupoval ornament. Brat Gregor ho starostlivo utrel rukávom kutne, pri bližšom pohľade sa ozdoba rozpadla na zvláštne znaky usporiadané do troch riadkov.
„Tlačidlový zámok,“ oznámil zbytočne. „Otoč sa, prosím.“
Plukovník sa bez reptania odvrátil, svetlo lampáša, ktorý držal v ruke, zatancovalo v klaustrofobickom priestore, opát nespokojne odfrkol, ale hlasné cvaknutie prezradilo, že čo sa týka kombinácie, jeho pamäť ešte nezlyháva. No, v poslednom čase mal dosť cviku. Miestnosť, ktorá ukrývala poklad, rozhodne nezodpovedala pokladniciam z filmov o Indiana Jonesovi. Obdĺžník sotva trikrát širší ako chodbička, obložený vekom stmavnutým drevom, nebol zariadený, ak sa za nábytok nepovažujú police s bohatým výberom chladných ručných zbraní. Každý archeológ by krochkal blahom. Čo sa skrývalo v železom obitých truhličkách na spodných regáloch, plukovník nemal ani tušenie. Možno zlato alebo iné šeplety. V tejto chvíli sa zaujímal len o to, ako sa dostať späť na čerstvý vzduch. Opát odtisol kus obloženia, strmé schodisko bolo ešte užšie ako tajná chodbička. Stúpali po úzkych stupňoch pomaly, opierajúc sa o studenú skalu, až kým plukovník vystretou rukou nenarazil na prekážku. Obrátil lampáš pred seba, schody končili padacími dvermi zaistenými mohutnými závorami. Kovové petlice sa poddávali len ťažko, škrípanie museli počuť až v Kanade. Obaja muži museli napäť všetky svaly, aby nadvihli ťažký poklop. Fred opatrne vyzrel škárou a mohol sa pokochať výhľadom na stenu.
„Kde sme?“ zasyčal na opáta.
„Za oltárom,“ starý muž prevrátil oči spôsobom, ako sa môžeš tak hlúpo pýtať. Samozrejme, že vyústenie tajného schodiska nebude v prostriedku kostola!
„Aha,“ plukovník odhodil opatrnosť zároveň s poklopom. Brat Gregor nadskočil, na šťastie rachot za oltárom nikoho nezaujal natoľko, aby sa prišiel pozrieť, čo sa deje. Hluku bolo totiž v kostole dosť aj bez ich prispenia. Výkriky, treskot zbraní, hrmot odkopávaných lavíc.
„Poď,“ plukovník vyliezol a natiahol ruku, aby pomohol starcovi s výstupom. Spolu vrátili padacie dvere na miesto. Závory na druhej strane sa okamžite vrátili do pohotovostnej polohy, zreteľne počuli kovové šťuknutie.
„Zostaň tu,“ plukovník zadržal opáta, ktorý sa hrnul zistiť zdroj hluku z hlavnej lode chrámu. „Tvoj kostol teraz nie miesto vhodné pre neozbrojeného dôchodcu.“ Skôr ako sa opát stihol uraziť, už ho nebolo. Odborným okom posúdil situáciu na bojisku a usúdil, že je vážna, nie však kritická. Obrana, zastúpená Irvinom, držala priestor pred presbytériom. Útočníci, v počte tri a pol démona, sa držali v strede, medzi lavicami. Traja dorážali na obrancu a štvrtý, Fred ho v duchu počítal za polku, sa snažil zabrániť vnútornostiam v opustení brušnej dutiny. Nie veľmi sa mu darilo. Vopchať slizké črevá pod košeľu jednou rukou, to chce majstra. Bývalý vojak sa uškrnul, smiech ho však prešiel, keď si všimol dve postavy, odťahujúce telo v menčestrovej bunde. Vlastne, nie telo, zraneného. Opreli ho v sede o stenu a úctivo počúvali inštrukcie, doprevádzané živou gestikuláciou. Nerozoznal o čom sa rozprávajú, ale tušil, že o ničom dobrom. Bez zaváhania vytiahol spod obetného stola zbrane a postavil sa do strehu.
„No čo, prašivci, kto z vás chce dostať výprask!“
Až teraz si ho všimli. Démon v menčestrovej bunde ukázal na prstom jeho smerom a mávol rukou. Mladý Aziat, ozbrojený len kusom dreva, okamžite vyrazil. Ukážkovým behom atléta na pretekoch. A ukážkovo sa rozpleštil na neviditeľnej ochrane, ktorú okolo seba produkoval Šalamúnov poklad. Nechápavo sa pozbieral zo zeme, priam bázlivo natiahol ruku, aby preskúmal, do čoho narazil. Fred nelenil, využil príležitosť a bodol. Meč bez problémov prenikol ochrannou bariérou aj mladíkovým hrudným košom. Démon sa prekvapeným výrazom zrútil, v rane sa zaiskrilo, oči zmatneli. Zneužité telo konečne našlo svoj pokoj.
„Ďalší, prosím,“ neodpustil si zavtipkovanie na účet protivníka plukovník.
Traja démoni okolo Irvina mali plné ruky práce, ale druhý poslucháč menčestrovej bundy zatúžil po troške telesného pohybu. Naozaj len po troške, pretože rýchlosť jeho pohybu smerom k oltáru sa so zmenšujúcou vzdialenosťou spomaľovala. Fred nečakal, kedy démon naberie dosť odvahy na útok, zostúpil zo stupienka a zaútočil prvý. Po prvých úderom musel skonštatovať, že vyšiel z cviku. Po ďalších, že démon šerm nikdy necvičil. Neunavoval sa odrážaním chaotických úderov, vyčkal na zvlášť široké mávnutie, ktoré minulo jeho brucho o dobrého pol metra a zároveň ideálne odkrylo démonov bok. Krátke bodnutie ukončilo súboj aj trápenie kedysi ľudskej duše. Pri opačnej stene kostola zabuchotali prevrátené lavice, obzrel sa, či Irvin nepotrebuje pomoc. Nepotreboval. Prevrátenie dvoch lavíc spôsobil pád démona, ktorý takmer stratil hlavu. Držala len na kúsku kože nad pravým plecom. Zostávajúci dvaja útočníci znásobili úsilie, ani nie tak zo snahy zavďačiť sa vodcovi, skôr zaúčinkoval pud sebazáchovy. V zúfalej snahe prežiť si navzájom prekážali rovnako účinne ako bratia Marxovci vo svojich najlepších časoch. Možno preto zaúčinkovali zákony grotesky, úder vodovodnou trubkou tesne nad rukoväť vyrazil Irvinovi meč z ruky. Šťastný démon vyvalil oči na letiacu zbraň, tým stratil drahocennú sekundu, ktorú mohol využiť na útek. Na svoju škodu sa rozhodol zaútočiť. Úder, vedený širokým oblúkom, na miesto odpadlíkovej hlavy zasiahol kumpánovo plece. Rana zasiahnutého démona katapultovala na krátky let, ktorý skončil, ako to už v groteskách chodí, na tom najnevhodnejšom mieste – pri Fredových nohách. Bývalý vojak nevlastnil pochopenie pre jednoduchý humor, výstup nešikovného démona ukončil ráznym bodnutím. Posledný bojaschopný démon pochopil, že proti dvom protivníkom nemá šancu na úspešné ukončenie ozbrojeného stretnutia, tak sa otočil na útek. Nedošiel ďaleko. Dýka špeciálneho určenia medzi lopatkami nesvedčí zdraviu obyvateľa pekla. Padol tvárou na podlahu, ani sa nedozvedel, čo ho zabilo.
„Dobrý hod,“ pochválil bývalý vojak. Irvin spokojne kývol hlavou.
„Nenechajte ho ujsť!“ prerušil výmenu zdvorilostí opát. Stál pred oltárom a prstom ukazoval na démona v menčestrovej bunde, ktorý sa opierajúc o stenu, snažil opustiť chrám. Každý medik by v súvislosti s človekom jeho zranenie klasifikoval ako nezlučiteľné so životom, no démona od spásonosnej tmy vonku delilo už len niekoľko krokov. Po starcovom výkriku pridal do kroku. Fred mimovoľne stisol rukoväť meča, nestihnú ho zadržať, ale musia sa o to aspoň pokúsiť.
„Počkaj,“ Irvin vystrel ruku, akoby priateľovi čítal myšlienky. Fred stiahol obočie, no kým stihol zareagovať, unikajúci démon zreval. V tmavom kúte kostola zažarilo svetlo horiacej temnej podstaty.
„Vidíš, mal som pravdu, keď som ti prikázal nakresliť radšej viac malých pascí ako jednu veľkú,“ obrátil sa Fred s pocitom hlbokého uspokojenia na mladšieho muža.
„Hm,“ Irvin ukryl úškrn za priehľadnú zámienku - pobral sa pohľadať svoj meč.
Plukovník tiež vykročil. „Musíme pomôcť chlapcom vpredu.“ Cestou k bočnému vchodu ukončil trápenie zraneného démona, ktorý nestihol vrátiť vnútornosti do brušnej dutiny. „Počkať,“ otočil sa vo dverách. „Bude lepšie, ak pôjdeme von a napadneme tých parchantov od chrbta. Proti našim zbraniam nemajú šancu. Pár mŕtvych im odoberie chuť hrať sa na dobyvateľov.“
Opát zvraštil čelo, ale prikývol.
„Potrebujem zbraň.“
„Prosím,“ Irvin mu podal svoj meč.
„A ty?“
„Vystačím,“ nadvihol dýku.
„Vezmi si aj moju,“ Fred hodil ponad plece dýku rúčkou dopredu, absolútne nepochyboval, že skončí v Irvinovej nastavenej dlani.
Z chrámu vyšli pomaly, opát v strede, o pol kroka vpredu, ako sa na vodcu patrí. Možno práve ten nenáhlivý pohyb vpred zapôsobil. Démon, ktorý si ich všimol prvý, upozornil ďalšieho a ten ďalšieho. O malú chvíľu vresk a buchot ustal. Všetky páry čiernych očí sa otočili na prichádzajúcu trojicu. Démoni odstúpili od poškodených dverí, rozostavili sa do roztiahnutej línie. Démon, stojaci najbližšie k bráne, porovnal výzbroj útočníkov – kusy dreva a železa vytrhané zo zrúcaniny v záhrade, s nebezpečne vyzerajúcimi mečmi v rukách prichádzajúcich. Porovnanie nedopadlo v prospech nečistých síl. V záujme uchovania vlastnej existencie sa rozhodol zmeniť miesto svojho výskytu. Odhodil kus železa, ktorý donedávna slúžil ako úchytka okenice, a vyštartoval smerom k lesu. Útek vyvolal medzi démonmi rozruch. Nepravidelná línia sa roztrhla na dve časti, ktoré si hlasne vymenili pár názorov na ďalší postup. Skutočne len pár, pretože poškodené dvere na kláštore sa rozleteli a mladí vojaci sa krikom vyhrnuli do útoku. Trubky a úchytky nemali proti rímskym čepeliam na dlhých násadách šancu. Po prvých stratách démoni stratili posledné zbytky bojového nadšenia, útek do tmy sa javil nielen ako logický krok, ale aj plne zodpovedal ich prirodzeným pudom.
Opát dorazil ráznym krokom na opustené bojisko. „Hlásenie!“ vyštekol na najbližšieho templára.
„Áno, brat Gregor,“ mladý muž si pritisol ruku na hruď. Nie ako prejav úcty, predlaktie po údere vodovodnou trubkou potrebovalo fixáciu. „Ako ste prikázali, zabránili sme nečistým silám vstúpiť do kláštora. Zabarikádovali sme sa a na útočníkov sme z poschodia liali svätenú vodu. Tento postup bol účinný, no zásoby svätenej vody sme rýchlo minuli. Nečisté sily sa opäť pokúsili vynútiť si vstup na posvätnú pôdu. Bránili sme sa cez vzniknuté diery... Použili sme zbrane, ktoré ste nám láskavo poskytli. Niekoľkých sme zranili, potom už si dávali väčší pozor. Vaša pomoc prišla v najvhodnejšej chvíli, dvere by už dlho nevydržali.“
„Vidím,“ prikývol opát. „Držali ste sa dobre. Musíme poďakovať Najvyššiemu za ochranu. Teraz je najvhodnejší čas...“
„Pripraviť sa na druhý útok,“ skočil mu do reči plukovník. „Do rána je ešte ďaleko, určite nestiahnu chvost medzi nohy po prvom pokuse. Vy dvaja,“ ukázal na najzachovalejších templárov, „opravíte bránu. Doneste si nejaké dosky a zaplátajte najväčšie diery. Ostatní opravia rozbité dvere a okenice. My sa pokúsime obnoviť ochranné kúzlo okolo pozemku, ak zostali ešte nejaké piliny.“
„Áno, pane. Zostali, pane. V sklade, asi pol vreca,“ takmer predpisovo oznámil ďalší z templárov. „Donesiem ho, pane,“ takmer sa rozbehol.
Mladíci si neboli istí postavením Freda, ale očividne nemienili spochybňovať jeho autoritu. Najmä, keď vedel o čom hovorí.
„Na čo čakáte? Počuli ste rozkaz!“ zhúkol opát. Mladí templári sa rozpŕchli ako kŕdeľ vrabcov. „Len čo donesie vrece, pustíme sa do práce,“ otočil sa k Fredovi, spokojne si šúchal ruky. „Ty sa môžeš pustiť do práce hneď,“ schladil ho Fred. „Dozri na svojich chlapcov! A dozri na nich poriadne. Nechcem, aby sa tu objavila ďalšia bomba. O ochranu pozemku sa postaráme my. Ide tu aj o môj krk, takže si chcem byť istý, že tentokrát bude spravená poriadne!“
Opát sa zamračil, chcel niečo povedať, ale nakoniec len pokýval hlavou a pobral sa organizovať rekonštrukciu brány.

„Neveril som, že to stihneme,“ zveril sa plukovník Irvinovi, pozorne študujúc tiene vonku. V miestnosti na poschodí, zmenenej na stanicu prvej pomoci, sa nesvietilo práve preto, aby sa mohol lepšie rozhliadnuť. „Chlapci sa pousilovali. Brána síce nie je taká pevná ako pôvodná, ale chvíľu vydrží. Dosť času opát ušetril, keď rozbité okenice nechal vymeniť za nové, ešteže ich mal v sklade dosť. Ochranné kúzlo je obnovené a zatiaľ drží.“ Zarazil sa. „Drží?“
Irvin prikývol, potom si uvedomil, že plukovník nemý súhlas v tme nemôže zachytiť. „Áno, drží.“
„Dobre,“ zahundral Fred. „Čoskoro zistíme, či za niečo stojí. Počujem šramot. Tentokrát chcú vyskúšať zadný vchod.“
„Veď tu žiadny zadný vchod nie je.“
Plukovník ignoroval vcelku rozumnú námietku, vyšiel na chodbu a zreval smerom dole: „Pripravte sa! Už idú!“
Na prízemí zavládol živý ruch, templári sa presúvali na určené obranné postavenia.
„Poďme,“ postavil sa Irvin, zakolísal a oprel sa o stôl.
„Ty zostaneš tu,“ plukovníkove oči si privykli na tmu a prejav démonovej slabosti mu neunikol. „Bez rečí. Urobil si dosť. Ak teraz odpadneš, nikomu tým nepomôžeš.“
„Ale...“
„Žiadne ale! Mám ťa priviazať ku stoličke?“
Istota, že Frederick by bez váhania splnil svoju hrozbu, posadila unaveného démona späť na stoličku.
„Tiež tu chvíľu zostanem. Odtiaľto je dobrý rozhľad. Chcem vidieť, čo urobia.“
Šramot vonku neustával, podľa zvukov obliehaní usúdili, že démoni sa približujú z dvoch smerov. Nebola to dedukcia hodná Sherlocka Holmsa, útočníci sa vôbec nesnažili zachovávať nočný pokoj. Prečo aj? Najbližšia policajná hliadka bola vzdialená tridsaťpäť kilometrov. Bránou otriasol mohutný úder. Plukovník v tme nerozoznal, či použili baranidlo alebo mágiu, každopádne zalátaná brána posilnená ochranným znakom, odolala. Druhý úder bol silnejší, náhradné závory sa udržali len silou vôle. Hrmot pri vchode, spôsobený útočníkmi, plnil svoju funkciu, pritiahol pozornosť obrancov. Aj bývalý plukovník na chvíľku sústredil pozornosť len na oficiálny vchod, preto si nevšimol tmavú postavu, ktorá sa nemotorne vyškriabala na ohradu, prehodila nohy na druhú stranu a... Ochranné kúzlo sa aktivovalo. Po celej dĺžke ohrady sa od zeme dvíhala biela perleťová žiara. Démon, sediaci na múre, spanikáril. Pokus o návrat na bezpečnú stranu ohrady skončil neartikulovaným výkrikom a pádom do kláštornej záhrady. V silnejúcej žiare plukovník videl ako sa démonovo telo doslova rozložilo na subatomárne častice. Na zem nedopadol ani prach. Mimovoľne si prešiel rukou po šiji, aby uhladil dupkom stojace vlasy. Koncentrácia mágie v kláštore dosahovala pozoruhodné hodnoty. A žiara rástla. Už dosahovala do polovice múru a stále rástla. V dvojnásobnej výške ohrady sa začala zaobľovať, kým nad celým kláštorom nevytvorila perleťovo opalizujúcu kopulu.
„Nádhera,“ vydýchol plukovník. „Krajšie ako polárna žiara na Aljaške.“
Nezvyčajný úkaz prekvapil aj obliehajúcich. Údery na bránu ustali. Na chvíľu. Démoni obnovili dobývanie s aktivitou skoro horúčkovitou. Brána, podopretá perleťovou bariérou, odolávala. Nezmyselnosť tohto druhu počínania pomaly došla aj útočníkom. Rozhodli sa pre zmenu taktiky. Obidve skupiny sa spojili, po krátkej výmene názorov sa stiahli z dohľadu.
„To ticho sa mi nepáči,“ zašomral plukovník. „Uprostred bitky je vždy predzvesťou problémov. Stavím sa, že sú zašití niekde v závetrí a vymýšľajú nejakú čertovinu.“
Bývalý vojak by stávku vyhral, samozrejme za predpokladu, že by sa našiel hlupák, ktorý by ju prijal. Tmu rozkrojil blesk. Štyri blesky. Napriek platným prírodným zákonom, neprišli zhora, ale z kútov čistiny, obklopujúcej kláštor. Nad vrcholom perleťovej kopule sa stretli, vytvorili mohutný snop, z ktorého vylietavali miniatúrne guľové blesky, zanechávajúce za sebou modré chvosty, ako podenkové kométy. Plukovníkovi sa zdalo, že gigantický blesk sa mučivo pomaly spúšťa ku krehkej ochrane kláštora, v skutočnosti za tú dobu ani nestačil vydýchnuť. Chcel zavrieť oči, aby nevidel skazu, ktorá musela nasledovať, no nedokázal. Zreteľne videl, ako kúzlo kráľa Šalamúna, najväčšieho zo starodávnych mudrcov, pohltilo energiu blesku. Bez viditeľných následkov. Zhlboka sa nadýchol, chcel niečo povedať, ale vo svojom slovníku nenašiel frázu vhodnú na túto príležitosť.
„Toto mi Melly nikdy neuverí,“ vytisol zo seba na koniec. „Ani nemôže. Sám neverím, že som videl, čo som videl!“
Útočníci tiež boli prekvapení, zlostné výkriky lietali z jednej strany čistiny na druhú. Výsledkom porady bol ďalší magický blesk, ktorý nebol o nič úspešnejší ako prvý.
„Som zvedavý, s čím prídu teraz,“ precedil cez zuby plukovník.
Démoni sa usilovali, vytiahli svoj najlepší arzenál. Ohnivý dážď, ktorý stekajúc po kopule za sebou zanechával zaujímavé svetelné obrazce, zemetrasenie, ktoré sa zastavilo tesne pred múrmi kláštora, tornádo, ktoré zdvihlo k nebu lístie z polovice kopca. Nad ránom hukot znásilnenej masy vzduchu konečne ustal. Praskot zlámaných stromov a šuchot sadajúceho lístia pomaly klesol na hranicu počuteľnosti.
„Zdá sa mi zase niečo chystajú,“ neodpustil si kvapku pesimizmu plukovník. „Možno... tsunami, keď tornádo našu ochranu neprerazilo.“
„Nie,“ nesúhlasil Irvin. „Už nechystajú nič. Svitá.“
Skutočne, ranné zore zafarbili perleťovú kupolu do desiatok odtieňov ružovej. Veľmi dlhá noc sa skončila.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   10.09.15 18:03

aceras1 vďaka za ďalšie zábavné pokračovanie, bavila som sa od prvého po posledný riadok. Neslávny koniec démonického ochotníckeho útočného komanda vážne stál za to, ešte teraz sa škerím, keby nie uší, tak okolo celej hlavy Laughing
A mladý templár formálne škrobené vyjadrovanie tuším odkukal od Irvina, jeho report som musela prečítať viackrát, kým som bola schopná ho nielen dočítať, ale cez málo tlmený chechot aj pochopiť... ako vravím, bavila som sa od prvého po posledný riadok.

A k Tvojej otázke, na každé ďalšie pokračovanie (teda aj na to najbližšie) sa teším klasicky, teda pre mňa dlhodobo osvedčeným spôsobom, maximálne príznačným a typickým pre moju maličkosť Smile (tzn. ako malé deco, ale to si nevšímaj, viacročné pracovné pôsobenie na psychiatrii robí svoje 601 )
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.09.15 7:51

just-me - nebuď na templárov prísna Wink . Sú vychovávaní k úcte ku starším (aké staromódne).
Ďakujem, Ja sa teším, že Ty sa bavíš (aspoň niekto Laughing ). Mimochodom, nerob si vrásky. Blázinec nájdeš na Slovensku na každom kroku, síce nie vždy oficiálny, ale zato so všeobecným pôsobením. Alebo si fakt myslíš, že predchádzajúce riadky vyprodukoval normálny jedinec? 703

-----------------------

Slnko už bolo vysoko nad obzorom, keď templári ukončili inventarizáciu škôd. Najväčšie škody spôsobil výbuch bomby. Brat Gregor však bol presvedčený, že s pomocou mladších členov rádu rýchlo obnoví prístup do podzemia. Zničenú podlahu v kostole, rozbité dvere a okenice považoval za drobné škody, ktoré ani nestoja za reč. Horšie dopadlo okolie kláštora. Les a lúka, obklopujúce komplex boli zničené, spálené ohnivým dažďom. Stromy, ktoré nevyvrátilo tornádo, povyvaľovalo zemetrasenie. Opát nad touto skazou smutne potriasol hlavou. Možno kvôli hospodárskym škodám a možno kvôli spoločenským veveričkám, z ktorých sa po environmentálnom zásahu démonov stali bezdomovkyne. Zachmúrený si vypočul hlásenie vyslaného vojaka, ktorý zistil, že príjazdová cesta je prekvapivo voľná. Kmene, ktoré zrejme popadali na cestu, našiel rozdrvené na triesky.
„Nečistí sa museli odtiaľto veľmi ponáhľať,“ usúdil opát spokojne.
„Lepšie pre nás,“ prisvedčil Fred. „Nemusíme sa zdržiavať spriechodňovaním cesty. Keď tak nad tým uvažujem, vlastne ste vyviazli celkom dobre. Až na prepadnutú klenbu v suteréne, kláštor utrpel len pár škrabancov. Tú barabizňu v záhrade ste aj tak chceli zbúrať a dlážka v kostole už potrebovala výmenu.“
„Hneď zajtra požiadam predstavených, aby nechali v našom chráme odslúžiť Te Deum z vďaky za záchranu.“
Plukovník ostro pozrel na starého muža, či si z neho neuťahuje. „Ako chceš,“ mykol plecom. „My,“ ukázal na seba a na Irvina, „sa poberieme. Čaká nás kus cesty.“
„Počkať,“ zavelil opát nečakane rázne. „Na niečom sme sa dohodli! Chcem tvoju prísahu, že zachováte tajomstvo nášho konventu.“
„Už som ti povedal, máš moje slovo, že vaše tajomstvá sú u mňa v bezpečí. Všetky,“ zdôraznil posledné slovo.
Predsavzatie, že na stretnutie s templármi chce čo najskôr zabudnúť, si zdvorilo nechal pre seba.
„Slovo vojaka?“
„Slovo vojaka,“ prisvedčil Fred, ktorého zdroje trpezlivosti sa blížili ku dnu.
„Verím ti. Ako vojak by si vojakovi neluhal. A teraz ty,“ obrátil sa náhle k Irvinovi. „Chcem všetko, čo sa ti podarilo rozlúštiť!“
Irvin otvoril cestovnú tašku a vytiahol hárky s prekladom a podal ich opátovi.
„Čo si ešte z knihy vyčítal?“ Opátova otázka obsahovala veľkú porciu napätia nedostatočne zakrytú útočným tónom.
„Ochranné znaky, ktoré sme použili na dvere a okenice. Zoznam už máš. Súpis Šalamúnových úspechov na bojovom poli aj v posteli.“
Opát si pri zmienke o posteľových zásluhách zbožňovaného kráľa odfrkol. „A ďalej?“
„Viac som nestihol rozlúštiť,“ démon ospravedlňujúco rozhodil ruky. „Len na zbežný preklad knihy, napísanej v zmesi mŕtvych jazykov, by som potreboval mesiace. Nestihol som ju ani poriadne prezrieť do konca.“
„Povedal si, že v Šalamúnovej knihe sa nachádzajú texty písané tajným písmom.“
„Nazdávam sa, že tá poznámka o červených sviecach na začiatku znamenala, že niekde v knihe sa nachádza text, ktorý chcel Šalamún ukryť pred náhodným čitateľom, ale nemal som dosť času na podrobné skúmanie zvitku. Možno, že keby som mal viac času, tak by sa mi podarilo niečo nájsť.“
Opát si zamyslene pohladil krátku bradu, nespúšťajúc zrak z démonovej batožiny. „Povedal som, že chcem všetko. Všetko! Aj to čo máš tam,“ starcov prst ukázal na počítač.
„Dobre,“ pokrčil plecia majiteľ. „Aj to si môžeš vziať.“
„Ja nie. Ja sa už do takýchto vecí nerozumiem. Ale oni áno.“ Tým oni samozrejme myslel najmladšiu generáciu templárov. „Vojak Jeremy sa vyzná v nových technológiách,“ brat Gregor pohybom ruky privolal mladého muža. Mladík z Irvinovej tašky vytiahol notebook. Plukovník sa pohol, odhodlaný ochrániť získané informácie.
„No tak počkať! Čo to má znamenať?“
Vojaci rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu sa postavili do strehu. Plukovník ich ignoroval.
„Vráť ten počítač naspäť! Vy neviete, čo sa momentálne deje vo svete? Tušíte vôbec, koľko životov by mohli zachrániť už len ochranné znaky, ktoré tu máte po stenách? To nemáte vlastný preklad alebo čo?“
„Rád si, samozrejme, nechal vyhotoviť preklad pokračovania Kľúča Šalamúnovho hneď ako ho získal. Prvý preklad však bol zničený pri útoku na rád, ktorého sa dopustil ten vierolomník Filip. Druhý preklad zhorel spolu s väčšinou rádovej knižnice v Atlante v roku 1864. Zachoval sa len poškodený prepis. Odvtedy rád nenašiel dostatočne kvalifikovaného prekladateľa, ktorému by mohol zveriť toto vzácne dielo. Tak je to lepšie. Vedomosti v knihe Šalamúnovej sú príliš nebezpečné. Čary nie sú určené do rúk smrteľníkov. Nikdy neboli. Bez poznania mágie by sa ľuďom žilo ľahšie. Možno... Možno by bolo lepšie, keby ľudstvo nikdy nepoznalo zapovedané. Náš rád stráži zakázané vedomosti viac ako tisíc rokov. Veľa našich bratov, vojakov aj rytierov, položilo pri ich ochrane život. My sme vojaci rádu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu a vieme čo je naša povinnosť. Z tohto kláštora si neodnesiete žiadne zakázané poznanie, ktoré by vás mohlo zviesť na scestie.“
„Práve sme vám všetkým zachránili vaše templárske zadky a ty sa opovažuješ pochybovať o nás? O nás? To tvoj vojak sa pokúsil vyhodiť do vzduchu Svätyňu a nás všetkých spolu s ňou!“
„Dosť! Vojak Jeremy prezrie vaše...,“ starý muž urobil neisté gesto.
„Dátové nosiče. Počítač, kartu vo foťáku, jednoducho všetko,“ doplnil vojak Jeremy a usmial sa. Ten úsmev bol všetko možné, len nie príjemný.
„Len cez moju...“
„Nie,“ démon vystrel ruku, aby zadržal bývalého príslušníka špeciálnych jednotiek. „Nechaj ich.“
„Ty ich necháš, aby všetko zobrali?“
„Máme inú možnosť?“ Myknutím brady ukázal na dvoch vojakov, ktorí spod kutní vykúzlili samopaly značky UZI.
Bývalý vojak zahrešil tak, že skoro padla veža kostola. Naozaj im nezostávalo nič iné, len sa prizerať ako vojak Jeremy systematicky zničil pamäťovú kartu z fotoaparátu a flash-disk, ktorý našiel v postrannom vrecku cestovnej tašky. Posunkom si vyžiadal mobily a zbavil ich všetkých dátových nosičov.
„Dúfam, že už si spokojný,“ zavrčal plukovník, keď na zem dopadla posledná prestrihnutá SIM-karta. Brat Jeremy s kamennou tvárou hodil oba telefóny na zem a dupol na ne až sa súčiastky rozfrkli po dvore. Plukovník len zaškrípal zubami. Viac si aj tak nemohol dovoliť. Pri pokuse protestovať proti osobnej prehliadke sa ústie hlavní oboch samopalov veľmi významne otočili jeho smerom. Tak len prekvapenie zažmurkal, keď brat Jeremy vytiahol v vrecka jeho bundy prenosný pevný disk. Irvin ospravedlňujúco pokrčil plecia. Za pokus to stálo.
„Teraz som spokojný. Môžeš odísť,“ prikývol opát. „On,“ ukázal suchým prstom na démona, „s tebou nepôjde.“
„Tak to teda nie, do psej riti!“ vzbĺkol bývalý vojak. K spomenutiu ďalších častí psieho tela sa nedostal. Medzi lopatky sa mu zaryla hlaveň malého, ale výkonného samopalu.
„Ruky hore a žiadne prudké pohyby!“
Hlaveň druhej zbrane sa oprela o démonovu hlavu. Fred mohol len strpieť rýchlu prehliadku, počas ktorej sa jeho osobná zbraň presťahovala do vrecka jedného z templárov. Mladí muži fungovali ako dobre zohratý orchester. Zatiaľ čo dvaja strážili včerajších spojencov, ďalší priviezol auto a vytiahol z neho reťaz. Že to nebude jednoduché železo, používané na uväzovanie dobytka, pochopil, keď si všimol zvláštne znaky vyryté do jednotlivých článkov. Templári rýchlo a odborne démona spútali a zapchali mu ústa. Vojak Jeremy otvoril zadné dvere tmavého sedanu a pomohol naložiť zajatca. Sám si sadol za volant, templár so samopalom si prisadol k démonovi na zadné sedadlo, ani na okamih na neho neprestal mieriť.
„Kam ho beriete?“
„Do sídla nášho rádu,“ odpovedal pokojne brat Gregor. „Bratia ho preskúmajú a potom mu doprajú pokoj.“
„Zabijete ho? Veď vám všetkým práve zachránil krky! Zachránil váš poklad! Toto je vaša vďačnosť?“
Starec nesklonil hlavu. „Je našou povinnosťou chrániť vedomosti, ktoré nám boli zverené. Videl Šalamúnovu knihu, nemôžeme ho nechať ísť. Je to démon. Našou povinnosťou je chrániť svet pred zlom. Bez výnimky.“
Dvere čierneho auta sa s tresknutím zavreli, motor zareval, spod zadných kolies vystrelil gejzír drobných kamienkov. Bezmocný plukovník mohol len sledovať, ako sedan opúšťa nádvorie kláštora.
„Ty môžeš odísť, ako som povedal. Vojak Johan ťa odprevadí.“
Mladý muž ukázal zbraňou na Ford Transit a mykol hlavou. Fred, zadúšajúci sa hnevom, nemal inú možnosť ako nasadnúť. Naštartoval, zaradil rýchlosť a vyrazil.
„Pomaly,“ ozval sa templár z miesta spolujazdca. Fred pozrel do spätného zrkadla. Za dodávkou sa pohol opátov otlčený pick-up s ďalším vojakom za volantom. Spolujazdec určoval rýchlosť a aj smer, prikazoval vodičovi, kedy a kde má odbočiť. Fred pochopil, že ho navádzajú na trasu čo najviac vzdialenú od smeru, ktorým odviezli Irvina. Po takmer dvoch hodinách prikázal zastaviť. Bez slova hodil na zadné sedadlo Fredovu zhabanú zbraň, prestúpil do pick-upu a staré auto bez rozlúčky zmizlo v oblaku prachu. Fred v bezmocnej zlosti buchol dlaňami do volantu. Mladý templár ignoroval prosby, na vyhrážky nereagoval a zbraň nesklonil ani na okamih. Sedan s Irvinom mieril k neznámemu sídlu templárov a Fred nepoznal žiadny spôsob ako ho vystopovať. Teraz by skutočne potreboval zázrak!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.09.15 19:44

aceras1: Každé pokráčko je super, ale tohle!!!Shocked Ta tvoje poslední věta je naprosto výstižná, teď by opravdu pomohl jen zázrak. Smile Jsem zvědavá, jak z toho plukovník Irvina "vyseká". confused
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 12:35

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 6 z 9Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: