DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Mohlo byť

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next
AutorSpráva
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Mohlo byť   16.06.14 9:50

Fanúšikovia SPN si krátia čakanie na ďalšiu sériu rôznym spôsobom, ja píšem. Síce väčšinou len rýchlosťou pätnásť riadkov za týždeň, ale môj domáci otrok aj tak frfle, že zbytočne márnim čas (a to už dosť dlho), keďže  tie riadky zostávajú v PC len pre súkromné použitie. Moje námietky že:
a) cez leto aj tak nikto na fórum nechodí,
b) bratia Winchestrovci sa zjavia až na stopäťdesiatej strane (po nevyhnutných úpravách možno aj neskôr), takže to aj tak nebude nikoho zaujímať,
c) na úpravy a zverejnenie budem potrebovať ešte viac času ako na nezáväzné písanie,
jednoducho odmieta vziať na vedomie.
V záujme zachovania pokoja pri rodinnom kozube (skôr pri rodinnej mikrovlnke) sa teda  podvoľujem a predkladám trochu iný pohľad na svet Supernaturalu verejnosti.
Neváhajte a ozvite sa, ak sa vám nebude nasledujúci útvar páčiť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -


Venované Zuzane, bez ktorej by táto,
ani žiadna iná moja poviedka nevznikla.



Mohlo byť

1.

„Brad, ako je?“ vodič staršieho Fordu Transit na moment odtrhol oči od cesty.
„Fajn,“ pokúsil sa usmiať spolujazdec.
„Nezdá sa mi,“ zašomral prvý nespokojne. Spolujazdec, jeho syn, sedel nepohodlne opretý plecom o dvere auta v snahe odľahčiť ľavú stranu hrudníka. Pod zakrvavenou košeľou si na zranenie pritáčal hrču zmotaného obväzu.
„Ocko, je to len odrazená guľka. Povrchové zranenie. Neprenikla hlboko, už to skoro vôbec netečie,“ nazrel pod bandáž.
„Odrazená guľka tiež môže zabiť. Ideme do nemocnice.“
„O tom sme už hovorili,“ unavene odporoval Brad. „Zavolajú na nás polišov. Musia, a ty vieš, že musia, nahlásiť každé zranenie strelnou zbraňou. Ako im chceš vysvetliť, že som bol postrelený a navyše striebornou guľkou? Najmä, ak už našli toho úbohého bastarda.“
„Ten úbohý bastard bol vlkodlak a zabil päť ľudí!“
„Nenakazil sa náročky.“
Poslednú poznámku svojho syna prešiel mlčky, momentálne mal iné starosti ako diskutovať o pôvode metafyzických bytostí. Brad, bol bledý, vlasy na čele zlepené potom, sa len s námahou držal ako-tak vzpriamený.
Bolo to zlé.
Dosť.
„Škoda, že som na Billa nemal viac času. Nabudúce vytrasiem z toho zmätkára dušu,“ zaškrípal zubami.
„Keď budeš pri tom, prilož mu aj za mňa,“ pridal sa nemej pomstychtivo aj mladší muž. „Keby nezačal strieľať na všetky strany ako mexický ohňostroj, mohli sme to vybaviť rýchlo a potichu zmiznúť.“
„Ten panikár sa posral hneď ako uvidel cieľ. Prečo som len bol taký blbec a išiel som s ním do akcie?“
„Pretože Bobby Singer ho doporučil a pretože ty nikdy nepovieš nie, keď ide o ochranu verejnosti,“ zasmial sa zranený. Pokúsil sa. Smiech skončil stonom, ktorý sa mu nepodarilo potlačiť.
Starší muž pridal plyn. „Ideme do nemocnice.“
„Ocko! Obaja skončíme v base! Vyhodia ma zo školy! Tesne pred dokončením! To mi nemôžeš urobiť!“
„Ale ...“
„Ocko! Prosím!“
„Dobre,“ zaťal zuby, zúrivo hľadajúc nejaké riešenie. Ukazovateľ na krajnici mu pomohol. „Dobre,“ zopakoval rozhodne. „Ideme k Sharon.“
„Fajn,“ prijal plán Brad. „Teta Sharon je OK. Aj keď bude mať kázeň a bude žalovať mame.“
„Vydržíš?“ riskoval ďalší pohľad na syna.
„Bez obáv, ocko,“ vykúzlil bledý úsmev, ktorý po miernom poskočení auta na výjazde z diaľnice nahradila bolestná grimasa. Vodič bez ďalšej diskusie stačil plyn až na podlahu. Obstarožný biely skriňový Ford Transit spoľahlivo hltal míle ako o život.   

Svetlo v okne tuctového domu na predmestí sa zažalo hneď ako dodávka zabrzdila pred vchodom. Dvere na aute a na dome sa otvorili súčasne.
„Fred, čo sa stalo?“
„Potrebujeme pomoc,“ vysoký, prešedivený muž pomohol vystúpiť svojmu mladšiemu, štíhlejšiemu vydaniu.
„Poďte dnu, rýchlo,“ poobzerala sa majiteľka domu, či ich niekto nesleduje. Zbytočne. Na pokojnom predmestí o štvrtej ráno všetci spali.
„Čo sa stalo?“ zopakovala otázku, keď boli v bezpečí štyroch stien.
„Bill Considine sa stal,“ zavrčal, kým jemne pomáhal synovi posadiť sa v hale.
„Prosím?“
„Predvčerom mi volal Bobby Singer, vraj Bill vystopoval vlkodlaka a požiadal ma, aby som mu robil zálohu, že potrebuje pomoc pri love. A ja, somár starý, som sa nechal ukecať. A navyše som zobral so sebou aj Brada.“
„A?“ povzbudila ho, keď sa odmlčal.
„Dnes v noci sme išli na vec. Bill sa rozsypal, hneď ako uvidel cieľ. Strieľal ako pri Verdune  a nanešťastie mal sedemnásťranový Glock. Vlkodlaka trafil asi päťkrát, všetko povrchové rany, ale podarilo sa mu ho dokonale rozzúriť. Skákal okolo nás ako besný.“
„Preboha! Pohrýzol vás?“
„Nie, dostal som ho z bezpečnej vzdialenosti. Ale Brad schytal odrazenú guľku, Bill nedokázal prestať kým nemal prázdny zásobník. Chlapec vraví, že je to škrabnutie, no nevyzerá dobre. Pozrieš sa na neho?“
„Iste. No, ukáž sa mi, synovec.“
Neochotne odtiahol ruku s obväzom. „Nebudeš žalovať mame, teta? Že nie? Prosím.“
Neodpovedala, zaujatá prezeraním krvavej dierky blízko hrudnej kosti. Pravú ruku pritisla na ranu a ľavú na jeho čelo, pre lepšie sústredenie zavrela oči. Obaja muži mimovoľne zatajili dych.
Fred vedel, že je zle, ešte skôr ako skončila. Poznal predsa svoju švagrinú a už ju videl pri práci. Tvár zmenená na kamennú masku znamenala problém.
Veľký problém.
Fatálny.
„Pomôž mi ho dostať do postele,“ prikázala bezvýrazne.
„Sharon?“
„Neskôr,“ uťala ho. „Uložíme ho v pracovni.“
Nasucho prehltol, nemýlil sa. Pracovňou nazývala miestnosť, ktorá v iných domoch slúžila ako pivnica, V domoch, kde nebývala čarodejnica-liečiteľka a kam nechodili po pomoc ľudia, pre ktorých bolo použitie mágie posledným a často jediným východiskom. Bola zariadenú čiastočne ako laboratórium, čiastočne ako stanica prvej pomoci, vylepšená pascou na démonov namaľovanou na strope.
Viac zniesol ako odviedol syna o poschodie nižšie a uložil ho na pripravené lehátko.
„Hneď som pri vás,“ horúčkovite sa prehrabávala vo veľkej drevenej skrini. Pokiaľ vedel, mala tam uložené pravdepodobne všetky známe ingrediencie používané pri čarovaní, od kuchynskej soli, cez svätenú vodu a minimálne tristo druhov byliniek až po očný zub lamie.
„Hneď som pri tebe,“ prikryl Brada dekou. Jeho syn prikývol, na viac sa nezmohol, pokrytý studeným potom, bledý ako stena.
„Sharon,“ chytil ju za rameno, „čo sa deje?“
„Fred,“ vytrhla sa mu, „zdržuješ.“
„Sharon, bolo to len škrabnutie! Veď mu už ani tečie krv. Tak čo sa deje? Šok alebo čo? Nepanikár, veď nezomiera!“
„Tichšie,“ zasyčala a rýchlo sa obzrela po chlapcovi. „Brad má silné vnútorné krvácanie, ja to nedokážem zastaviť. Na prvý pohľad to nie je vážne, ale cievy v tele sú dorezané. Pravdepodobne sa guľka zlomila a úlomky putujú krvným riečišťom.“
„Pravdepodobne?“
„Áno, nedokážem úlomky presne lokalizovať. Vyťahovanie guliek nie je môj odbor, keď potrebujem, zavolám Moiru, má skúsenosti aj prax na chirurgii.“
„Tak na čo čakáš?“
„Dnes má službu v nemocnici. Nedostane sa sem skôr ako o pár hodín. Brad nemá toľko času.“
„Čo tým chceš povedať?“
Na okamih mu pozrela do očí, vzápätí sa znova prehrabávala v polici.
Pochopil. „Sharon, je to môj syn a tvoj synovec! Musíš niečo urobiť!“
„Nepovedala som, že nemôžem nič urobiť. Povedala som, že ja nedokážem vytiahnuť guľku a máme málo času.“
„Čo chceš spraviť?“ spýtal až priveľmi pokojne na to ako sa cítil.
„Poznám ešte niekoho, kto to dokáže urobiť.“
„Dobre! Na čo sú tie krámy?“ ukázal na prísady, ktoré držala.
„Môžem...,“ začala neisto, zhlboka sa nadýchla a hlas jej stvrdol. „Musím pritiahnuť démona.“
„Čože?!“
„Tichšie,“ napomenula ho, očami ukázala na jeho nevládneho syna. „Ak nechceš aby... nemám inú možnosť.“
„Môžeme ho odviesť do nemocnice!“
„Už je neskoro. Keby ste hneď išli do nemocnice, tak možno, ale takto? Nevydrží cestu. Myslím, že úlomky guľky sa pohybujú a preto ich neviem lokalizovať.“
„Radšej budem riskovať to, ako možnosť, že zatratím dušu môjho syna!“
„Fred, upokoj sa. Ja démonovi zaplatím a nikto tu o dušu nepríde.“
„Ako to chceš urobiť?“ chytil sa ponúknutej nádeje.
„Mám niečo, čo chce. Urobí pre mňa čokoľvek, čo mu prikážem.“
„Dobre,“ vytiahol z puzdra pištoľ. „Pre istotu,“ odpovedal na jej prekvapený pohľad.
V rýchlosti nahádzala do kovovej misy pár prísad, z ktorých rozoznal len tymian, podľa vône. Z malej chladničky, opatrenej zmesou zložite vyzerajúcich symbolov, vytiahla sklenenú nádobku s povedomou tmavočervenou tekutinou. Opatrne odliala časť obsahu do misy a začala odriekať zaklínadlo. Pri posledných slovách hodila na nevábnu kôpku zapálenú zápalku, miestnosť osvetlil modrý plameň. Keď tiene v kútoch znova zaujali svoje trvalé bydliská, mali spoločnosť. Fred okamžite namieril na postavu, ktorá sa zjavila uprostred miestnosti. Ohľadne výzoru nadprirodzených bytostí nemal žiadne predsudky, ale rozhodne nečakal bosého, polonahého muža s penou na ústach.
„Čo toto má zname...,“ rozhorčená sťažnosť sa privolanému zasekla v hrdle pri pohľade na namierenú zbraň. Okamžite zdvihol ruky nad hlavu, v pravej držal zubnú kefku.
„Fred, potrebujeme ho,“ pripomenula švagrovi liečiteľka. Neochotne sklonil zbraň.
„Sharon! To snáď nie! Sú štyri ráno. Ak poriadaš neskoré orgie, nemám záujem,“ preventívne  informoval návštevník sarkasticky a uľahčene pripažil.
„Nesťažuj sa!“ odsekla. „Ako vidím, nezobudila som ťa!“
„Vyrušila si ma pri večernej toalete,“ utrel si zvyšky zubnej pasty predlaktím. „Rušná noc,“ vysvetlil zdržanlivo, vidiac jej prekvapený výraz. „Čo je také dôležité, že nemôžeš použiť telefón ako zvyčajne?“ 
„Môj  synovec... Je to zlé, postrelili ho, je v šoku a ja... nedokážem vytiahnuť guľku.“
„To je on?“ kefkou ukázal na lehátko.
„Áno.“
„Pozriem sa,“ cestou si ju zasunul do zadného vrecka jeansov, svojho jediného kusa oblečenia. Znepokojený otec sa pohol rovnako rýchlo, zastavil démona v polovici cesty k svojmu dieťaťu.
„Ak sa dotkneš môjho syna, tak ťa zabijem! Pomaly! A sľubujem ti, že si to užiješ,“ namierená zbraň sa takmer dotýkala čela návštevníka.
„Zaujímavá informácia,“ ohrozený ľahostajne mykol plecom. „V poriadku. Netrvám na ďalšej spolupráci. Prajem príjemný deň. Nemusíte ma vyprevádzať, dvere nájdem aj sám.“
„Prestaňte,“ vykríkla Sharon. „Teraz nemáme čas na testosterónové rituály. Fred, okamžite odlož to železo. Nemôže pomôcť Bradovi, ak ho k nemu nepustíš!“
Neochotne spustil ruku so zbraňou a ustúpil o pol kroka, pripravený zasiahnuť, ak by bolo potrebné.
„Na čo čakáš?“ osopila sa rovnako nahnevane na druhého muža.
„Mám teda povolenie pracovať?“
„Áno!“ odpovedala mu naliehavo.
„Máš,“ zaškrípal zubami otec a pevnejšie zovrel pištoľ. S prižmúrenými očami sledoval ako sa démon dotýka jeho bezvládneho dieťaťa. 
„Mala si pravdu, je to zlé,“ ozval sa po chvíli. „Guľka pri náraze na rebro rozpadla na dve časti. Ostré hrany poškodili cievy a zapríčinili silné vnútorné krvácanie. Chlapec upadá do šoku zo straty krvi.“
„Vylieč ho!“ prikázala.
Spýtavo nadvihol obočie.
„Vylieč ho a ja ti dobre zaplatím.“
„Na koľko si ceníš život svojho príbuzného?“ Jemný ťahavý prízvuk v jeho hlase dodával vecnej otázke pôsobivo sarkastický podtón.
„Ak zachrániš môjho synovca, vrátim ti tvoju krv. Všetku.“
Neváhal ani sekundu. „Dohodnuté.“
„Počkať!“ Fredov hlas šľahol miestnosťou ako bič, démon ustrnul s rukou natiahnutou nad zraneného. „Čo to malo znamenať? O čom sa tu vy dvaja...“
Otázku smeroval na sestru svojej ženy, ale odpovedal démon.
„Ja a tu prítomná dáma sme uzavreli obchod. Ja zachránim život pacientovi a ona dodá primeranú protihodnotu. Pokiaľ chceš prispieť finančnou prémiou, strop je neobmedzený.“
„Čo...? Ako...?“
„Pracovný postup je veľmi prostý,“ mladík bol rovnako ústretový ako ironický. „Guľka, ktorou bol postrelený tvoj syn, sa rozlomila na dva úlomky s ostrými hranami, ktoré sú pomerne malé, takže sa dostali do krvného riečišťa a krv ich strhla so sebou. Zlomom vznikli ostré hrany, ktoré pri pohybe náhodne poškodzujú okolité tkanivá a spôsobujú masívne vnútorné krvácanie. O niekoľko minút sa jedna časť dostane k srdcu a druhá k pľúcnej tepne, pričom vznikne poškodenie, definovateľné ako fatálne. Vzhľadom na vzniknutú situáciu, bude konvenčný postup najprijateľnejším riešením. To znamená, že vytiahnem obe časti guľky vstrelným kanálom a následne sanujem vzniknuté poškodenia.“
„Vraví pravdu?“ štekol smerom k švagrinej, neodtŕhajúc oči od dvojice uprostred miestnosti.
„Hej,“ prikývla.
„Môžeš mi zaručiť, že...“
„Môžem viac,“ prerušila ho. „Môžem kontrolovať každý jeho pohyb, kým bude ošetrovať Brada.“
„Urob to!“
Bez slova podišla k lôžku a položila dlaň na čelo zraneného chlapca.
 „A ty, ak sa vieš modliť, tak sa modli, aby sa ti podarilo zachrániť môjho syna,“ s pohľadom upretým na démona významne nadvihol zbraň.
 „Niet nad pozitívnu motiváciu, ale s tou hračkou opatrne. Pri práci bezpodmienečne vyžadujem absenciu hluku a iných rušivých vnemov, ktoré by mohli narušiť moje sústredenie.“
„Tvoje sústredenie? A čo sa stane, keď naruším tvoje kruhy?“
„Tvoj syn zomrie,“ znela jednoduchá odpoveď.
Šokovaný rodič neisto prešliapol, ale zbraň nesklonil.
„Môžeme?“ posúrila udalosti Sharon.
Obaja prikývli. Démon sa postavil k boku lehátka, liečiteľka ku hlave pacienta, položila mu dlaň na čelo a zvrela oči. Fred nečakal predstavenie s kopu rekvizít  a ohnivými efektmi, a žiadne ani nedostal.
Jediné, čo sa hýbalo, boli kvapky krvi, presakujúce z dierky na Bradovej hrudi. Čoraz častejšie, až sa spojili do súvislého prúdu, stále silnejšieho. Démonova dlaň sa slimačím tempom vzďaľovala od zranenia, zranený zastenal.
„Tichučko,“ upokojovala ho neprítomne teta. „Budeš v poriadku, chlapček môj.“
Z červeného tunelu na chlapcovom hrudníku sa vynorili dva zdeformované kúsky kovu. Napriek všeobecne platným fyzikálnym zákonom zostali visieť vo vzduchu, medzi ranou a démonovou rukou.  Pomaly a opatrne, akoby mohli ešte ublížiť, ich ľavou rukou vzal a odhodil. Sharon si nahlas vydýchla.
„Ešte nie,“ pozrel na ňu. „Teraz príde tá ťažšia časť. Pripravená?“
Prikývla.
Démon položil ruky po oboch stranách zranenia, ktoré postupne prestávalo krvácať. Rana sa  zaťahovala, mizla. Nezostala ani jazva.
„Hotovo,“ odstúpil od pacienta.
„Hotovo,“ prikývla so širokým úsmevom. „Keď sa chlapec vyspí, bude ako nový.“
Fred bol dvoma krokmi pri synovi, prstom prešiel po pokožke, odkiaľ pred dvomi minútami unikal Bradov život. „Sharon?“
Pozrela na neho, tvár bledú od prestáteho napätia. „Bude v poriadku. Vďakabohu, Brad bude v poriadku.“
„Určite?“ neodvažoval sa hneď uveriť vlastným zmyslom. Jeho syn už nebol smrteľne bledý, pravidelne dýchal, spal.
„Určite,“ potvrdila a bolo na nej vidno, ako sa jej uľavilo.
„Tá guľka bola skutočne strieborná?“ ozval sa nečakane démon.
„Nehovor? To nie je možné! Musel si sa zmýliť. Fred s Bradom náhodou boli v zlom čase na zlom mieste, ale...,“ domáca pani sa varovne pozrela na švagra.
„Priplietli sme sa k prestrelke,“ pochopil jej varovanie bývalý vojak. „Asi dva nepriateľské gangy. Strieľalo sa tam ako v deň D v Normandii. Nemal som chuť vysvetľovať, že len náhodou prechádzame okolo, tak sme hľadeli zmiznúť. Už sme boli skoro preč, keď si chlapca našla odrazená guľka. Nemohli sme zostať, boli by z nás asi narobili rešetá “
„Aha,“ nerozvádzal tému démon. „Idem sa umyť,“ zmizol v susednej miestnosti.
„Zostaň s ním,“ prikázala otcovi domáca pani a pobrala sa k východu na poschodie.
„Kam ideš?“
„Po mokrý uterák a deku. Musíme ho umyť a prikryť. Teraz bude spať.“
„Dobre,“ prikývol. Hladil svojho syna a v duchu sa ešte triasol. Stačilo tak málo a bol by prišiel o svojho prvorodeného.
Skoro nezbadal, že Sharon sa vrátila, aby sa postarala o pacienta. Nedokázal sa odpútať od syna, musel ho držať za ruku, aby sa znova a znova presviedčal, že jeho srdce bije. Pozoroval sestru svojej ženy, ako skúsene zotiera krv z chlapcovho hrudníka a balí ho deky. Mimovoľne mu prišlo na um, koľkým už takto pomohla. Čarodejka z rodu čarodejok, uznávaná kapacita v boji proti zlu, vyhľadávaná kvôli svojej ochote pomôcť všetkým informovaným.
Informovaných o tom, čo sa ukrýva v tieňoch.
Stres z neho pomaly opadal a k slovu sa dostali prozaické starosti. Jedna prozaická starosť.
Démon vo vedľajšej miestnosti.
Počkal, kým domáca pani skončí a potom zaútočil.
„Sharon ...“
Tento okamih si démon vybral na návrat do miestnosti. „Na začiatku nášho rozhovoru som nadobudol dojem, že .... “
„Samozrejme,“ odstúpila od švagra a synovca. Z chladničky vytiahla nádobku s krvou.  „To je tvoje.“
Bez slova ju vzal a odišiel s ňou vedľa. Otvorenými dverami pozorovali ako vylial jej obsah do výlevky, dôkladne ju umyl a vrátil majiteľke.
„Oceňujem tvoj prístup k plneniu dohodnutých zmluvných podmienok ale obávam sa, že neodkladne musím opustiť tvoj pohostinný dom. Vyrušila si ma pri rannej toalete, v hotelovej kúpeľni som nechal tiecť vodu. Ponáhľam sa.“
„Načrtni diagram, ja pripravím ingrediencie,“ podala mu kriedu, ktorú vytiahla zo skrine. Zo spodnej police vylovila nerezovú polievkovú misu a postupne do nej  ukladala prísady na kúzlo.
Mladý muž na pracovnom stole načrtol obrazec pripomínajúci stopu svadobnej noci dvoch poriadne opitých užoviek, náhle prerušenie príprav ho zaujalo. „Čo sa deje?“ oslovil domácu paniu, prekvapene hľadiacu na plechovku, ktorú držala v ruke.
„Nemám cédrovú živicu,“ vysvetlila pomaly.
„To nemyslíš vážne!“
„Posledný kúsok som minula pri tvojej poslednej návšteve,“ bránila sa. „Nestihla som si doplniť zásobu. Kde sa potrebuješ dostať?“
„Davenport, hotel na Deviatej ulici.“
„To je okolo dvesto míľ,“ sadla si na najbližšiu stoličku.
„Ďakujem za informáciu,“ zašomral kyslo.
„Nemáš za čo,“ odvetila mechanicky, obracajúc v ruke prázdnu plechovku, akoby v nej bolo schované riešenie. „Musím porozmýšľať čo ďalej,“ odložila ju na stôl a vstala. „Myslím, že ráno pôjde tým smerom autobus,“ navrhla neisto.
„Myslíš že Modré linky prijímajú ako platidlo zubné kefky? Pretože nič iné pri sebe nemám a nohavíc sa nemienim vzdať. Taxík tiež nemôžem použiť, kvôli tvojmu neodmietnuteľnému pozvaniu nie som vhodne oblečený na použitie konvenčných dopravných prostriedkov. O nedostatku finančných prostriedkov sa ani nezmieňujem. To už radšej dám prednosť Travisovmu transportu.“
„Nikdy som to neskúšala,“ natiahla sa po zápisníku na stole.
„Riskujem to.“
„Ale ja nie!“ odporovala, keď si nalistovala kúzlo. „Priveľmi zložité a okrem toho, nemám kubický chalkopyrit ani mučenkové semená.“
„Začínam pochybovať o výhodnosti uzavretej transakcie,“ vošiel si prstami do vlasov. „Dostala si ma do dosť nepríjemnej situácie.“
„Viem, a mrzí ma to. Nemôžeš...,“ v rozpakoch si zahryzla do pery. „No, vieš... premiestniť sa vlastnými prostriedkami?“
„Si ochotná vyrovnať sa s následkami?“
„Nie! Hlúpy nápad! Zabudni na to! To ťa radšej osobne zaveziem do Davenportu! V skrini na chodbe mám odložené nejaké šatstvo pre charitu. Vyber si niečo na seba, aby ma susedia neohovárali. Nie! Ani slovo!“ prerušila jeho protest autoritatívne. „Ak sa chceš dostať do svojho hotela, nezdržuj a sprav, čo som povedala!“
Prevrátil oči a rezignovane sa pobral ku schodom.
„Čo to malo znamenať?“ prejavil záujem Fred.
„Privolala som ho, musím ho poslať nazad. Davenport, hotel na Deviatej ulici, počul si.“
„Musíš? Zaplatila si mu, koniec! Prečo ho jednoducho nevyhodíš na ulicu?“
„Pretože ho budem ešte potrebovať!“
„Potrebovať? Sharon, ty jednáš s démonmi! Zo všetkých ľudí práve ty? Démoni?! Stelesnené zlo a tak ďalej?“
„Frederick Simmons, neobchodujem s démonmi ale len s jedným konkrétnym démon a tým obchodom som, mimochodom, práve zachránila tvojmu synovi život.“
„Možno," pripustil neochotne. „Ale, že práve ty... Nevarovala si ma aspoň tisíckrát, aby som si nikdy nezačínal s temnými bytosťami?“
„Áno, varovala som ťa. Môžeš mi veriť, že ja sa riadim svojou vlastnou radou. Väčšinou,“ odsekla. „Každé pravidlo má výnimku. Čo vieš o démonoch?“
„Nie veľa. Démona som ešte nelovil,“ pokrčil plecom. „Pekelné stvorenia, čierne oči, stelesnenie zla.“
„Takže uznáš, že čo sa tohto týka, mám väčšie skúsenosti.“
Zdráhavo súhlasil.
„Kontrolovala som ho celý čas. Odviedol dobrú prácu. To, že sa ho dotkol, tvojmu synovi neublížilo. Zaplatila som mu a ty môžeš zabudnúť, že si sa s ním niekedy stretol. Som opatrná. Vždy som opatrná!“
„Sharon, miešaš sa do nebezpečných vecí! Je to démon! Môžeš ho využiť, raz, a potom sa ti v nestráženej chvíli zahryzne do hrdla.“
„Máš pravdu,“ nehádala sa.
„Hovoríš, že mám pravdu, ale ...“
„Ale?“
„Nemohol som si nevšimnúť, že sa v tvojom dome vyzná. Vedel, že más v práčovni umývadlo a nespýtal čo je kde. Nie je tu prvý krát, rozprávate sa ako starí známi, spomenul, že zvyčajne ho voláš telefónom.  Nechceš mi niečo vysvetliť?“
„Fred, si manžel mojej sestry a ja ťa mám rada, ale nemusím ti nič vysvetľovať.“
Jej odpoveď ho prekvapila. Pozrel sa na svoju švagrinú inými očami. Videl peknú, pestovanú ženu v stredných rokoch, hoci každý jej hádal o pätnásť rokov menej.
„Sharon, nemohol som si nevšimnúť, že... ten... vyzerá dobre... ty a...“
„Chceš sa ma spýtať, či s ním spím?“ neverila vlastným ušiam. Nečakala na potvrdenie a ihneď odpovedala: „Nie! Samozrejme, že nie. Zbláznil si sa?“
„A čo iné si mám myslieť? Nesprávaš sa racionálne. Neprerušuj ma,“ zdvihol ruku. „Nie som tupý. Poznáte sa už dlhší čas, pozvala si do svojho domu zlo. Myslím si, že si vyviedla nejakú hlúposť.“
„Myslela som, že my dvaja sa poznáme lepšie. Nemusíš sa obávať. Nepredala som svoju dušu ani nič podobné. Chceš vedieť prečo sa tu vyzná?“
Prikývol.
„Pretože už tu bol. Niekoľkokrát. Chceš vedieť prečo?“ Nečakala na súhlas. „Pretože som ho privolala. Myslíš, že som dobrá liečiteľka?“ spýtavo na neho pozrela.
Zarazila ho náhla zmena témy, ale odpovedal: „Najlepšia s akou som sa kedy stretol.“
„Tomu chlapcovi hore nesiaham ani po členky.“
„Prosím?“
„Z profesionálneho hľadiska ma nezaujíma čo je! Je mi jedno či je démon alebo Eskimák. Je vynikajúci liečiteľ. Rozumieš? Ukázal mi také kúzla, o ktorých som ani netušila. A všetky fungujú.“
„Za akú cenu?“ pokúsil sa ju vrátiť do reality.
„Prísady do kúziel, informácie, hotovosť.“ 
„Nechápem,“ priznal ohromene.
„Čo na tom nechápeš? Ľudia ochotne za zdravie zaplatia. Privyrábam si tak už roky.“
„Ale...“
„Ale démoni si za svoje služby nechajú platiť ľudskou dušou. Hej, to je pravda. No nie v tomto prípade. On dáva prednosť hotovosti.“
„Ako si... na to... na neho... natrafila?“
„To je dlhá história a ja teraz nemám chuť ani čas na rozprávanie príbehov. Musím sa pripraviť na  cestu.“
„To nie je dobrý nápad.“
„Lepší nemám.“
„Ja áno.“
„Tak sem s ním.“
„Ja ho odveziem.“
„Vylúčené!“
„Zachránil mi syna.“
„Nechci ma rozosmiať! To pre teba nie je argument.“
„Si unavená, čarovala si, nezvládneš štyristo míľ na jeden záťah.“
„Nepredstieraj starosť o mňa! Som dospelá a viem sa o seba postarať. Čo vlastne chceš?“ 
„Sharon, bude lepšie ak tu zostaneš s Bradom, keby... ak bude niečo potrebovať.“
„Brad je v poriadku a spí. Keď sa zobudí, bude smädný. Mal si v armáde zdravotnícky výcvik, určite zvládneš podať mu pohár s vodou.“
„Budem pokojnejší, keď budeš blízko neho, ak by bolo treba. Neboj sa, neublížim tvojmu skrotenému démonovi. Vyložím ho pred hotelom a zmiznem,“ vyhlásil presvedčivo.
„Nejako rýchlo si zmenil názor. Ešte pred chvíľkou si ho chcel vyhodiť na ulicu a teraz mu ponúkaš odvoz?  Nehnevaj sa, ale táto zmena postoja mi je dosť podozrivá!“
„Pozri, nemienim predstierať, že som nadšený. Celá táto situácia je... neskutočný bordel! Bradovo zranenie... ty a démon... Neviem čo si mám o tom všetkom myslieť, ale jedno viem celkom určite. Nechcem ťa vidieť v spoločnosti toho pekelného hajzľa ani o sekundu viac, ako je bezpodmienečne nutné.  Aj keď nechápem prečo, očividne  ti na ňom záleží a... fakt je, je mi to veľmi proti srsti, ale zachránil Bradovi život. Takže... dobre. Nezožeriem ho. Tentokrát. Keď si to všetko zrátam, najlepšie pre nás všetkých  bude, ak ho odveziem ja a ty zostaneš tu s Bradom. Ak by sa niečo... pokazilo, bude lepšie ak budeš po ruke. A ja budem pokojnejší, keď sa toho... jeho,“ neurčito mávol rukou smerom ku stropu, „bezpečne zbavím. Vyhodím ho pred hotelom a ihneď sa vrátim.“ 
„Určite? Môžem sa spoľahnúť?“
„Samozrejme,“ klamal s vážnou tvárou.
„Tak dobre,“ vzdala sa.    

    Ale nevyzerala celkom presvedčená ani vo chvíli, keď nasadali do dodávky. Fred vôbec nemaskoval svoj arzenál, bol ozbrojený až po zuby. Do stredu širokého predného sedadla, dimenzovaného pre troch, priam provokatívne položil fľašu so svätenou vodou. Démon nahodil tvár profesionálneho hráča pokeru, ani oblečený v primalej vetrovke a priveľkých botaskách nejasného pôvodu, nestrácal sebaistotu.
„Budem sa ponáhľať,“ zamrmlal vlastník auta smerom ku svojej príbuznej.
„Dám pozor na Brada,“ pobúchala po kapote. „Vy si tiež dajte pozor.“
„Neboj sa! Pripútaj sa,“ zavrčal smerom  k spolujazdcovi. „Nestojím o to, aby ma kvôli tebe zastavili policajti.“
Bez slova splnil príkaz, na sedadle spolujazdca sedel najďalej ako sa dalo, ešte kúsok doprava a ocitol by sa vedľa auta.
Biela dodávka s kvílením pneumatík vyrazila na cestu. Staré autíčko si určite pomyslelo svoje, vo svojom požehnanom veku bolo zvyknuté na iné zaobchádzanie. Vodič šliapol na plyn, túto cestu chcel mať čo najskôr za sebou.

     Prvých sto kilometrov prešli mlčky, Fred sa tváril, že ranná premávka na ceste si vyžaduje všetku jeho pozornosť. Podchvíľou nenápadným pohľadom kútikom oka študoval spolujazdca, predsa len, bolo to jeho prvé stretnutie s ozajstným démonom. Mal skúsenosti s upírmi, ulovil aj nejedného vlkodlaka... Z istého uhla pohľadu to boli vlastne úbohé stvorenia. Nie vlastnou vinou sa zmenili na nebezpečné monštrá, krvilačné beštie a ako také museli byť eliminované. Keby bola iná možnosť, ako pred nimi chrániť nič netušiacich civilov, siahol by po nej. Ale démoni? Bol považovaný za spoľahlivého príležitostného lovca a sám najlepšie vedel, že démoni sú pre neho príliš vysoká liga. Podľa skúsenejších lovcov je démon najhorší z lovených netvorov, úskočné stelesnené zlo. Mali svoju vlastnú vôľu, zameranú na jeden cieľ, škodiť, ničiť životy, získavať duše pre peklo. Okrem tejto  informácie a rady, aby zobral nohy na plecia ak nejakého stretne, o nich viac nevedel. Aj to stačilo. S upírom a vlkodlakom mohol mať aký-taký súcit, k démonom inštinktívne cítil odpor.
Teraz nečisté stvorenie sedelo vedľa neho v jeho aute. Lákavej možnosti získať informácie o prirodzenom nepriateľovi priamo zo zdroja nevedel odolať, ale musel postupovať opatrne. Riskoval ďalší pohľad, démon sedel takmer nehybne, keby občas nežmurkol, tak by si ho mohol zmýliť s figurínou. Podobnosť s panákom do výkladu zvyšoval grécky nos, jemné lícne kosti, sivé oči s dlhými čiernymi riasami, tmavé vlasy, jednoducho tvár, ktorú čaká hviezdna kariéra v Hollywoode. Zvyšok za ňou nezaostával, vyšší než priemer, aj keď do Fredovej výšky mu asi päť palcov chýbalo, štíhly, vypracované svaly. Jemný ťahavý prízvuk mohol získať v niekde na juhu, aj keď svetlá pleť mala od zdravého opálenia ďaleko. Aj po hodine cesty zachovával od vodiča zdravý odstup, pravá ruka bola stále v blízkosti kľučky a ľavá naoko nedbanlivo položená pri úchyte bezpečnostného pásu, pokoj stlačenej oceľovej pružiny. Na démona, podľa vlastných slov ozbrojeného len zubnou kefkou, sa  v prítomnosti lovca a fľaše svätenej vody správal až pozoruhodne sebavedome. Postoj, ktorý Freda neskutočne dráždil.
„Hej, ty...,“  pokúsil sa nadviazať civilizovaný rozhovor.
„Môžeš ma oslovovať podľa vlastného vkusu, prašivý démon, čiernooký parchant alebo pekelný bastard,“ pohotove mu poradil spolujazdec.
Fred zaťal zuby a silnejšie zovrel volant. Chuť na konverzáciu ho prešla.
    Po skoro dvoch hodinách jazdy, ktorú vyplňovalo len rádio, dorazili do cieľa. Parkovisko pred hotelom bolo poloprázdne, ošumelá fasáda hotela dostatočne vysvetľovala prečo.
Vodič počkal, kým cestujúci vystúpi, vysadol a zamkol. Démonovi sa nezdalo čudné, že ho nasleduje do hotela.
„Budete taký láskavý,“ oslovil  muža v pokročilom veku za recepčným pultom, „zabudol som si v izbe kľúč a zabuchol som si dvere.“
„Iste,“ pracujúci dôchodca vylovil univerzálny kľúč a zdvihol zrak. Ak ho prekvapilo, čo videl, múdro si to nechal pre seba. Pravdepodobne už videl horšie veci ako chlapíka  v  hráškovozeleno-oranžovej vetrovke eskortovanú dlháňom v maskáčoch. „Izba číslo?“
„Dvestoosemnásť.“
Zamestnanec hotela išiel celú cestu pred nimi, zmes výrazných farieb mu asi pôsobila bolesti hlavy, alebo len nechcel rozmýšľať, prečo tak rozdielna dvojica mieri do jednej izby. Rýchlo odomkol  a porúčal sa aj bez prepitného.
Fred nečakal na pozvanie, vošiel do miestnosti hneď za dočasným obyvateľom. Zovňajšok hotela neklamal, izba bola zariadená opotrebovaným nábytkom, prešliapaný  koberec už dávno zabudol na svoju pôvodnú farbu. Okom vycvičeného príslušníka zvláštnych jednotiek zaznamenal detaily. Rohová izba, neďaleko požiarneho schodiska, umožňovala obyvateľovi odchod aj inak ako predným vchodom. Tmavé fľaky na hŕbke oblečenia v kúte identifikoval ako zaschnutú krv a spáleninu,  ruksak, položený na stoličke, ako verného spoločníka nielen v meste. Démon bez mihnutia oka akceptoval Fredovu prítomnosť, nechal ho stáť uprostred miestnosti a ponáhľal sa zastaviť vodu v kúpelni, tečúcu už večnosť. Nenáhlivo zhodil požičanú vetrovku, poskladal ju do úhľadnej  kôpky, pridal botasky a balíček vložil Fredovi do náručia.
„Ďakujem za odvoz a za požičanie odevných zvrškov.“ Otvoril dvere, bez okolkov vystrčil nezvaného hosťa na chodbu.  „Prajem šťastnú cestu.“
Bývalý vojak ohromene vyvalil oči na dvere, z vonkajšej strany neboli nijako zvlášť zaujímavé, radšej sa pobral k autu. Cestou nezabudol hlasne pozdraviť recepčného.

       Prvá časť plánu prebehla nadmieru úspešne. Mal v rukách oblečenie, ktoré Sharon požičala démonovi a ani nebolo zakrvavené. Mienil ho použiť ako dôkaz, že keď odchádzal z hotela ten bastard ešte žil. Čistá vetrovka a recepčný mu poskytnú dostatočné alibi. Druhá časť plánu bola jednoduchá, preparkovať auto a nájsť si nenápadné miesto, odkiaľ bude môcť pozorovať vchod do hotela. Ideálne by bolo, keby videl aj do bočnej uličky. Tretia časť bola ešte jednoduchšia, na nejakom príhodnom mieste, podľa možnosti bez svedkov, zbaví svet jedného pekelného parchanta. Nemôže predsa dopustiť, aby sa príslušníčka jeho rodiny zaplietla s démonom. Sharon si myslí, že má dosť vedomostí a skúseností, aby sa mohla zahrávať s peklom. Poznal svoju švagrinú natoľko, aby mu bolo jasné, že je len tak neprehovorí, ale nemohol sa len tak prizerať ako sa rúti do nešťastia. Do smrti by si vyčítal, keby ju neochránil.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.06.14 17:26

aceras1: Mám takový dojem, že ty píšeš povídky hlavně o prázdninách  Very Happy  Prázdniny před námi a já se konečně dočkala!!! Tvé povídky mám moc ráda a zatím jsem i z této nadšená. Začátek je skvělý a to, že tam ještě nejsou bratři Winchesterové, to vůbec nevadí. Má to napětí, ale i vtipné momenty... a samozřejmě ty neuvěřitelné detaily, které umíš jen ty. Takže super a já se těším na pokračování   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   16.06.14 19:26

aceras1: Už jsem ti někdy napsala jak mé srdce zaplesá vždy, když se tady objeví nějaká tvoje povídka? Nejspíš jo, ale i tak ti to zopakuji, některé věci je dobré opakovat  Very Happy  Rodinu Simmonsových a hlavně jejich "adoptovaného démona" jsem si hodně oblíbila a proto mám radost, že pokračuješ v psaní jejich příběhu. I když popravdě bych byla radši kdyby se kluci Winchesterovi objevili dřív než na sto padesáté stránce  Laughing  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   17.06.14 11:37

bohdy - ďakujem   . Fakt je, že väčšinou píšem - keď mám čas. No, zavesenie na web, to už je boj, na ktorý musím vždy zbierať odvahu dlhší čas affraid .

Joclynn - ďakujem   . Máš pravdu, opakovanie je matka múdrosti  Wink a takéto opakovanie má veľmi priaznivý účinok na toleranciu môjho domáceho otroka. Ak sa ti už teraz stíska po bratoch W., jednoducho skús preskočiť prvých cca 150 strán  703   Very Happy .  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.06.14 13:48

aceras1: Tvoje povídky čtu ráda, mají super šarm, jsou podle mého vkusu. lol! 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   19.06.14 21:47

aceras1: Som veľmi rada, že sa znovu "stretávame". Fúúha, prestávky medzi zverejňovaním Tvojich vždy-skvelých príbehov máš dlhšie ako hellatus v SPN, ale čakanie stojí za to. Začiatok zaujimavý, som zvedavá čo bude ďalej. A predpokladám (alebo presnejší výraz je dúfam), že keďže Winchestrovci sa objavia až na 150 strane, tak samotný príbeh bude mať aspoň 1000 strán. Prosíím, potvrď môj dúfaný predpoklad, veľmi by ma to potešilo  Very Happy .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   22.06.14 18:26

aceras1 : Už som sa bála, že si na písanie zanevrela, alebo minimálne na svojich čitateľov. Som teda veľmi rada, že som sa mýlila. Mám za sebou dosť ťažké obdobie, takže takáto malá príjemnosť mi aktuálne vážne padne vhod.

Musím síce podotknúť, že môj vzťah k prequellom bol vždy dosť rozpačitý, pretože nikdy neviem vytesniť fakt, že už viem, ako celá záležitosť dopadne, na druhú stranu som ale vždy bola zvedavá, ako sa vlastne démon mohol stať členom rodiny lovcov.  
Osobne by ma veľmi potešilo aj to, keby si objasnila, čo také vlastne Irvin urobil, že sa dostal do pekla a stal sa démonom (aj keď si niečo máličko v Druhom a Treťom stretnutí naznačila), ale to je len také moje malé súkromné prianie.

Čo sa dlhšej neprítomnosti Winchesterovcov týka, myslím, že mne osobne nijako vadiť nebude (najmä Samova), celkom si vystačím aj s Irvom  Laughing  Wink , aj keď podpichovanie medzi Deanom a Irvinom som si vždycky vychutnala   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.06.14 8:49

janča - ďakujem   . Mňa potešilo, že pokračuješ. Už sa neviem dočkať ako Tvoj príbeh skončí   .

adrusik - nápodobne   . Známky života od "mojich" čitateľov ma vždy potešia  Very Happy . príbeh na 1 000 strán? Odo mňa? No, poďme trochu počítať.
Rýchlosť písania 15 riadkov za týždeň.
1 normostrana má cca 30 riadkov = doba písania 2 týždne.
1 000 strán = 2 000 týždňov = cca 38 rokov a 5 mesiacov. Skutočne chceš čakať tak dlho?  602   

just-me - Tvoje obavy nie sú opodstatnené. Ja si svojich čitateľov skutočne vážim, o nejakých záporných emóciách nemôže byť ani reči  Wink .  

Môj vzťah k prequellom sa Tvojmu asi veľmi podobá. Ako je uvedené vyššie, uverejnenie začiatku vzťahu medzi Irvom a Simmonsovcami nebolo celkom v pláne, ale čo už... Každý, kto obetoval čas a čítal, vie ako pokračoval   703 . Aj tak sa pokúsim Vás prekvapiť (možno). Objasnenie  ako sa Irv dostal do pekla je v pláne, no budeš si musieť trochu počkať  703 .  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.06.14 8:51

      Šťastie mu opäť prialo. V internetovej kaviarni oproti hotelu bolo voľné miesto pri okne, odkiaľ bol dobrý výhľad na vchod do hotela aj požiarny rebrík. Objednal si čiernu kávu a začal hľadať informácie. Jeho synovia prisahali, že všetko je webe, s úžasom zistil, že majú pravdu. Ani začiatočník ako on nepotreboval dlhý čas na vyhľadanie informácií. Podľa internetu démoni existovali. Boli nebezpeční, s tým súhlasil. Boli hlúpi, tento exemplár rozhodne nie a navyše bol aj sarkastický. Spoľahlivo sa dali chytiť do pasce, nakreslenej na vhodnej ploche. Zarazil sa, pasca na démonov na strope v Sharoninej pivnici bola už tak dlho, že ju už nevnímal. Ale bola tam a démonovi zjavne nevadila. Vlastne ju ani nezaznamenal. Napadlo ho jediné vysvetlenie, majiteľka ju sama poškodila, aby sa démon mohol pohybovať po dome. Trestuhodná neopatrnosť. Najdôležitejšiu informáciu našiel na koniec. Podľa stránky profesionálneho exorcistu a lovca monštier, nejakého Philipa Morrisa, zneškodniť démona bolo síce riskantné, ale možné. Stačilo nahlas prečítať uvedený exorcizmus. Autor stránky odporúčal aby predmetný démon bol vopred umiestnený do pasce alebo ochromený či spomalený iným spôsobom, pretože sa nedalo spoľahnúť na dobrovoľnú spoluprácu vymietaného. Pod iným spôsobom sa odporúčalo použitie kolíka zo svätého dreva alebo zapichnutie  noža, posypaného soľou alebo namočeného do svätenej vody, najlepšie oboje, do tela démona. Vytlačil si latinský text, nožov sa v arzenáli uloženom v dodávke nájde niekoľko, svätenú vodu mal. Zohnať soľ tiež nebol neprekonateľný problém, stánok s rýchlym občerstvením videl neďaleko. Plán sa vyvíjal čím ďalej, tým lepšie, všetky potrebné ingrediencie získal za pár minút. Ako na zavolanie, z hotela vyšiel démon. Pre bývalého príslušníka zvláštnych jednotiek nebolo ťažké sledovať ho. V novembri sa po ulici neprechádzalo veľa mužov oblečených v košeli, s ruksakom cez rameno a igelitovým sáčkom z koša na smeti v ruke. Plastového kusa batožiny sa zbavil pri najbližšom kontajneri, z ktorého sa skoro okamžite začalo nenápadne dymiť. Fred neodolal, skontroloval či sledovaný naozaj mieri do centra a odkryl veko smrdiacej  nádoby. Nemýlil sa, na kope smetí doháralo démonovo zakrvavené oblečenie. Sledoval ho ďalej. Mladý muž zamieril do prvého obchodu s použitým šatstvom, na ulicu vyšiel oblečený do tuctovej sivej vetrovky.
Skúsený stopár sa uškrnul. „Dobrý ťah, ty bastard, ale mňa sa tak ľahko nezbavíš.“  
Démon sa však vôbec nesnažil splynúť s davom, naopak, spomalil a v pouličnom stánku si kúpil kávu. Fredovi neušlo, že predavač si nechal dvakrát zopakovať objednávku, vyvalil oči a krútiac hlavou servíroval objednávku. Zvedavý na chute obyvateľov najnižšieho poschodia Univerza, pristúpil ku stánku, kútikom oka zaznamenal, že sledovaný si s pohárom v ruke sadol na lavičku na autobusovej zastávke.
„Dám si to isté, čo ten chlapík predo mnou,“ položil pred muža za pultom desaťdolárovku.
„Espreso s dvakrát trojitým cukrom?“ vyvalil predavač oči.
„No, hej,“ hlesol rovnako prekvapený zákazník.
„Keď chcete,“ predavač mu podal výdavok a kelímok.
„Ani na webe nie je všetko,“ zašomral si Fred pre seba. „Odkedy peklo  funguje  na cukrový pohon?“ Popíjajúc kávu, ktorá mu nechutila, sa tváril, že obzerá výklady. Kútikom oka kontroloval, či  démon stále konzumuje svoj nákup. Zjavne sa nikam nechystal, bez pohnutia nechal odísť  miestny spoj.
Idylické slnečné predpoludnie brutálne zničilo kvílenie bŕzd a zvuk zapríčinený blízkym stretnutím parkovacieho automatu s Fordom Thunderbird. Kabriolet sa od prekážky zotrvačnosťou odrazil a skončil vo výklade obchodu, nanešťastie plného ozdobného skla a porcelánu, sklenené črepy lietali na všetky strany. Rachot a rinčanie skla zmrazilo akýkoľvek prejav života na ulici. Zo šoku sa prvý spamätal mladík na autobusovej zástavke, prudko položil kelímok s kávou, schmatol batoha a rozbehol k havarovanému autu, vratký papierový pohárik sa prevrátil, presladená káva kvapkala na dlažbu.
Fred sa ponáhľal pomôcť, kým sa dostal do centra diania, okolo rozbitého výkladu sa vytvorila skupinka zvedavcov aj horlivcov, ochotných podať pomocnú ruku, keby vedeli ako. Mladá žena, skrútená za volantom auta, krvácala z množstva väčších či menších rezných rán. Po veľkom sklenenom črepe, ktorý jej trčal z hradla, stekala svetločervená krv. Zrejme jej bránil aj pri dýchaní, každý ďalší nádych bol ťažší ako predošlý, od zúfalej námahy nadýchnuť sa, až chrčala.
Bývalý príslušník ozbrojených síl sa pri pohľade na jej zranenie stiahol. Na rozdiel od ostatných prizerajúcich sa, vedel, že sklenený črep vodičke presekol priedušnicu a krčnú tepnu. Jej život tenkým, červeným prúdom skončí na špinavom chodníku.
Mladý muž, ktorý prvý dorazil na miesto nešťastia, pohľadom preletel zvyšky skla v ráme výkladu. Zubaté črepy v ráme výkladu  nad autom sa chveli a škrípali pri každom závane vzduchu  v ich okolí.
„Zavolajte sanitku,“ prikázal neadresne do davu, traja ochotníci okamžite siahli po mobiloch. „Zbytočná námaha,“ zašomral Fred, ale nespúšťal oči z démona. Ten istou rukou vytiahol vodičke z  krku zakrvavený kus skla, z rany okamžite silným prúdom vystrekla krv. Pritlačil dlaň na zdroj krvácania a ponad plece prehodil k najbližšie stojacemu: „Podaj mi obväz! Z tamtoho batohu, bočné vrecko!“
Zelenejúci pehavý dorastenec, ktorý už zrejme oľutoval svoju zvedavosť, sa svižne pohol. Takmer obratom doručil požadovaný obväz a dokonca ho aj inteligentne odbalil.
„Ďakujem,“ démon zručne obviazal porezané hrdlo. Opatrne prehmatal krčnú chrbticu, preskúmal ostatné rezné rany na rukách a na tvári. Bez ohľadu na vŕzganie labilných kusov skla na hlavou, sa pustil do obväzovania silne krvácajúcej rozrezanej ľavej dlane.
Okolostojacich z dilemy, či obeť autohavárie vytiahnuť z auta alebo zneškodniť visiace kusy skla,  vyslobodil príchod záchranárov.
„Ustúpte,“ zavelil muž v rovnošate vyskakujúc z auta. Zvedaví občania sa disciplinovane rozostúpili a odkryli výhľad na miesto havárie. Záchranára až myklo, keď uvidel, že im niekto fušuje do remesla.
„Ďakujeme, pane, ale už sme na mieste,“ schmatol pohotovostný kufrík a vyrazil k obeti havárie.
„Už končím,“ nedal sa vyrušiť samaritán.
Sanitárovi stačil jeden pohľad na obviazané rany a rozhorčenie ho prešlo. „Môžeme s ňou pohnúť, doktor?“
 „Nie,“ zastavil ho démon, „mám podozrenie na fraktúru Cé troky a štvorky. Skôr ako s ňou pohnete, zafixujte ju.“
„Áno, pane,“ z kufríka už vyťahoval penový golier na znehybnenie. „Ešte niečo?“
„Možné poškodenie ACC.“
„Arteria carotis communis?“ zdvihol obočie záchranár.
Mladý muž prikývol. „Okrem toho šok, masívna strata krvi, rezné rany, fraktúra pravej ulny a radia a fraktúra ľavej fibuly pod syndezmózou, zatiaľ.“
„Čože?“ Ku zranenej dorazil ďalší záchranár.
„Možné poranenie krčnej tepny, podozrenie na dva zlomené krčné stavce, zlomené pravé predlaktie a ľavý členok,“ preložil do ľudskej reči prvý. „Vďaka, doktor. Prevezmeme to.“
„Za málo,“ ustúpil mladík.
„Zachránil ste jej krk. Doslova,“ nesúhlasil starší záchranár. „V aute máme vodu, môžete si umyť ruky,“ kýval nesústredene smerom k sanitke a pustil sa do práce.
Vďaka svojej výške a strategickej polohe mal Fred na celú scénu skvelý výhľad. Aj keď jeho pozornosť patrila predovšetkým tomu parchantovi z pekla, kútikom oka sledoval dianie okolo obete havárie. Kým si démon umýval ruky, záchranári zranenej profesionálne poskytli prvú pomoc, zafixovali zlomeniny, obviazali rezné rany, naložili na vozík a šupli do sanitky.
„Prežije to?“ zaujímal sa odvážne pehavý dorastenec.
„Pravdepodobne. Uvidíme v nemocnici. Asi má poranenú chrbticu ale dýcha sama, to je dobré znamenie. Poznáš ju?“
„Nie. Ja... len som bol zvedavý. Viete, pomohol som mu,“ ukázal na mladého muža, ktorý sa nenápadne vzďaľoval ulicou smerom do centra.
„Doktorovi?“
„On je doktor? Vy ste kolegovia?“
„Nie, ale určite je od fachu, vždy v službe, to sa pozná,“ naskočil do auta. „Prepáč,“ zabuchol dvere a sanitka so zavýjaním odfrčala.
Fred váhavo pustil rukoväť noža, ktorý zvieral vo vrecku, zamyslene si zahryzol do pery a pomaly sa pustil opačným smerom, späť na parkovisko. Cestou k svojmu synovi mal o čom rozmýšľať.

     Brad  privítal otca v kuchyni nad šálkou kávy, Sharon mu natierala sendvič zvyškami arašidového masla, ktoré dolovala lyžičkou zo dna pohára.
„Som skutočne rada, že si už tu,“ neskrývala úsmev.
„Prečo?“
„Tvoj syn má neskutočný apetít. Vyjedol mi chladničku. Súrne potrebujem niekoho, kto pôjde na veľký nákup.“
„Teta, nepreháňaj.“
„Môžeš sa presvedčiť.“
„Sharon, si povestná tým, že vždy máš prázdnu chladničku,“ zastal sa otec syna.
„Aj ty, Brutus?“ naznačila sklamanie z jeho prístupu.
„Ako sa cítiš, synak?“ zmenil tému.
„Dobre, len... som hladný,“ priznal rozpačito.
„Určite?“
„Áno,“ pritisol si ruku na žalúdok. „Celkom určite som by som niečo dobré zjedol. Podľa možnosti, veľa.“
„Brad, nežartujem!“
„Ani ja, ocko. Je mi fajn, len mám fakt prázdno v bruchu.“
„Nežartuje, teraz sa skutočne potrebuje doplniť energiu,“ zastala sa teta synovca. „Práve som sa chystala niečo  uvariť.“
Otec so synom si vymenili zdesené pohľady.
„Mám lepší nápad,“ starší Simmons siahol do vrecka a na stôl hodil peňaženku. „Objednaj nám pizzu.“
„Objednať pizzu? Chystám sa variť,“ protestovala domáca pani.
„Teta, nehnevaj sa, ale ty nevaríš práve stráviteľné...“ začal nediplomaticky synovec.
„Nie, Sharon, nechaj ho nech niečo objedná. Teraz nebudeš strácať čas varením. My dvaja  sa musíme  pozhovárať.“
„Počúvam ťa,“ pobavený úsmev vystriedal vážny výraz.
„Nie tu, dole,“ mávol rukou smerom ku schodom.
„To musí byť vážne,“ nasledovala ho do svojej pracovne.
„Hej, to je,“ posadil sa prázdne lôžko. „Urob si pohodlie,“ ukázal na stoličku pri stole.
„Fred, začínaš mi naháňať strach,“ neochotne sa posadila.
„Prepáč, to som nemal v úmysle.“
„Dobre, keď ma nechceš vystrašiť na smrť, o čo  teda ide?“
„Sharon, potrebujem vedieť všetko, skutočne všetko čo vieš o démonoch a zvlášť o tvojom démonovi.“
„On nie je môj démon!“
„Prosím, bez výhovoriek.“
„Neublížil si mu, však nie?“
„Nie. Zatiaľ. Začni  tým, odkiaľ sa poznáte a prečo si mala jeho krv!“ 
„Nebudeš mi veriť!“
„Nechaj na mňa, čomu uverím a čomu nie.“
Rezignovane si vzdychla a začala rozprávať.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   23.06.14 15:17

aceras1: Tak se nám to začíná hezky rozjíždět! Ta záchranná akce Irvina se mi moc líbila! Je to zlatíčko    Jsem zvědavá, jak to nakonec dopadne s ním a s Fredem. Přece jen už je Fred na vážkách. Takže děkuji za pokračování a budu se těšit na další část  Smile 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   25.06.14 9:55

bohdy - ďakujem   , však mi aj záchranná akcia dala dosť zabrať (neznášam pohľad na krv  Mad ). Na pokračovaní sa už pracuje, takže máš slušnú šancu dozvedieť sa, ako to dopadne  703 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.06.14 11:21

2.

      Fred Simmons zo svojho úkrytu pozoroval námestie mesta, ktoré démon váhavo určil ako miesto stretnutia po Sharoninej naliehavej telefonickej žiadosti. Zo zvyku, nadobudnutého počas služby v armáde, prišiel o dvadsať minút skôr, našiel si miesto odkiaľ mohol kontrolovať celú plochu námestia vrátane prístupových ciest, a sám bol skoro neviditeľný. Neveril, že sa démon ukáže, príchod mladého muža s ruksakom cez rameno ho zaskočil. Cez zaprášené sklo sledoval ako sa démon usalašil na lavičke pred vyschnutou fontánou, batoh položil vedľa a spustil hlavu do dlaní. Čakanie si zrejme chcel spríjemniť troškou relaxu. Bývalý vojak sa v zaprášenej miestnosti sa oprel o stenu. Napriek skutočnosti, že on sám požiadal o zorganizovanie tohto stretnutia, nevedel sa odhodlať opustiť špinavé zákutie opusteného obchodu. Muž na lavičke po zdvorilostných pätnástich minútach čoraz častejšie pozeral na hodinky, po polhodine stratenú vartu vzdal. Bez náhlenia prešiel krížom námestie, zastavil sa pri stánku s kávou, aj tento predavač krútil hlavou nad dávkou cukru, a pokračoval ďalej na predmestie. Fred sa opatrne vykradol z úkrytu a pustil za ním, doprial si primeraný odstup, tak akurát na dohľad. Nezdalo sa, že si cieľ všimol tieň za chrbtom. Nenáhlivo nechali za sebou námestie aj priľahlé ulice s obchodmi a úradmi. Dopil, disciplinovane odhodil prázdny pohár do smetiaka a z nohy na nohu sa ťahal stále špinavšími uličkami, jasným dôkazom postupného úpadku tejto časti mesta.
      Bývalý vojak vytrvalo sledoval podozrivý subjekt, jedným okom evidujúc potkany na hŕbach smetí pri múroch, absenciu použitiaschopných motorových vozidiel a kradmé pohľady spoza vybitých okien. Úradné oznámenia na obytných blokoch, zohyzdených príšernými a obscénnymi grafitti, varovali pred vstupom do budov, na chodníku bolo viac dier než asfaltu. Podľa jeho skúseností, dobrovoľníkov, ochotných pomôcť náhodným návštevníkom štvrte od kabáta, hotovosti a povinnosti dýchať, by sa v domoch, ktoré míňal, našlo dosť. Našťastie pre nich, okrem minima svetského majetku, vlastnili aj slušne vyvinutý pud sebazáchovy, nie nepodobný tomu, ktorý vlastnia skúsené hlodavce. Varovanie inštinktu bolo dostatočne hlasné, aby od dvoch podivných prechádzajúcich indivíduí dali ruky preč.
Kým ich nemajú polámané.
Fred spokojne sám pre seba kývol hlavou, nemal by námietky proti ručnému vysvetleniu základov slušného správania prípadnému záujemcovi, ale teraz ho zaujímalo predovšetkým, čo hľadá démon v najzanedbanejšej časti mesta. Pokiaľ mohol posúdiť, sledovaný proste išiel rovno za nosom do najhoršej mestskej džungle. Mimovoľne ho napadlo, že aj prenasledované zviera sa snaží zaliezť do najhustejšieho krovia. V úzkej uličke napravo od neho zarinčalo železo. Ruka sama od seba zbehla k zbrani, kým sa mu podarilo zistiť zdroj hluku. Z okna polorozpadnutej budovy vyskočila sivá mačka s potkanom v papuľke, prenasledovaná túlavým psom. Večera najlepšieho priateľa človeka mal byť zrejme strešný zajac plnený hlodavcom. Nahlas zahrešil, nadýchol sa, aby upokojil búšiace srdce, odtrhol oči od vychudnutých zvierat a zahrešil znova. Sledovaný cieľ zmizol. Nahnevane odtiahol ruku od pištole a do vonkajšieho vrecka na vetrovke si preložil nôž, namočený do svätenej vody a obalený soľou. Ostražito, krok za krokom, sa kradol dolu ulicou, kontroloval každú odbočku, každý výklenok, každý otvor. Pár desiatok metrov ku križovatke dvoch ulíc mu zabralo skoro pätnásť minút. Na konci chodníka zastal, ktorému z  troch smerov má dať prednosť? Lovecký inštinkt hlasoval za východ, poslúchol. Úzka, krátka ulička sa nelíšila od okolitých zadných uličiek. Obité múry lemovali staré preplnené smetiaky, striedajúce sa s voľne pohodenými starými pneumatikami a inými haraburdami. Démon sedel na vrchu bočného schodiska poslednej budovy vľavo. Opieral sa o polorozbité dvere, ruksak mal položený vedľa seba a nenamáhal sa predstierať prekvapenie.
„No nie! Aká náhoda, že sme sa predsa len stretli!“
Fred prebehol pohľadom budovu, pátrajúc po prípadnom ohrození.  Keď si uvedomil, na čo sa  vlastne pozerá, prekvapene ustúpil a znova si obzrel celú uličku. „Žiadna náhoda. Plahočím sa za tebou už hodinu.“
„Všimol som si. Čím som si zaslúžil toľkú pozornosť?“
„Chcem ti navrhnúť obchod.“
Tmavé obočie sa zdvihlo nahor. „Obchod?“
„Neťahám sa za tebou cez polku mesta kvôli potešeniu z rozhovoru.“
„Škoda, mám pripravených niekoľko nekonvenčných slovných spojení.“
 „Nepochybujem, ale odlož si ich pre niekoho iného,“ uťal Fred. „K veci...“
„Nemyslím, že máš niečo, o čo by som mal záujem,“ nenechal ho dopovedať.
„Obchod, ktorý ti chcem navrhnúť sa netýka mňa...“
„Nestrápňuj sa,“ nenechal ho zase dohovoriť démon. „Klišé typu  - v tomto obchode ide o tvoj život, naozaj nie je originálne. A frázy ako – pošlem ťa tam, odkiaľ si prišiel, ma už unavujú.“
Plukovník  vo výslužbe vo vrecku vetrovky zaťal päste. „Môžeš držať chvíľu zobák a vypočuť ma?“ 
„Prečo? Mali sme sa stretnúť na námestí, namiesto toho si ma nechal osamote obdivovať suchú fontánu a neodhodlal si sa zasvätiť ma do svojho podnikateľského zámeru. Zmenilo sa snáď niečo počas našej skoro spoločnej prechádzky mestom?“
„Možno.“
„Ach, a čímže som si získal tvoju dôveru a sympatie?“ mladík sediaci na schodoch sa naklonil dopredu, viac posmešne ako zvedavo.
„Moju dôveru a sympatie rozhodne nemáš a nikdy mať ani nebudeš,“ odsekol Fred prudko. „Chcem aby si použil, čokoľvek čo používaš, na to, aby si vyliečil môjho priateľa.“
Ak chcel démona vyviesť z miery, podarilo sa mu to. Oprel sa ramenom o múr a mlčky si ho premeriaval.
„Dokážeš predsa liečiť?“ prerušil trápne ticho starší muž útočne.
„Áno,“ pripustil démon. „Ak mám dôvod.“
„Aký dôvod?“
„Finančný.“
„Koľko chceš?“ zvecnel Fred.
„Cena závisí od typu choroby.“
„Nie je chorý. Ochrnul po zranení.“
„Úplne?“
„Nie, je ochrnutý na obe nohy a pravú ruku. Ľavú čiastočne ovláda. Môžeš ho vyliečiť?“
„Poškodená chrbtica?“
„Áno.“
„Mohol by som“ prikývol jednoducho.
„Mohol by si? Nerozumiem.“
„Je tu zopár maličkostí ...“
„Napríklad?“
„Ten tvoj priateľ, chce sa vyliečiť?“
Pozrel na neho ako na duševne chorého. „Samozrejme, že áno.“
„Aj pomocou mágie?“
„Myslím, že áno,“ menej iste pripustil Fred.
„Hm... Myslíš,“ sarkazmus v démonovom hlase rezal do živého. „Ten tvoj priateľ, je majetný?“
„Prosím?“ bývalý plukovník vo vrecku silnejšie stisol posolený nôž.
„Zlomená chrbtica... To bude drahé.“
„Koľko?“
„Päť tisíc.“
„Zbláznil si sa? Pred pár dňami, tá žena v kabriolete mala podrezané hrdlo a zachránil si ju zadarmo.“
„Nebolo to celkom tak,“ podcenil jeho postreh mladík. Jemný ťahavý prízvuk dodával jeho slovám nádych výsmechu.
„Bol som v armáde. Viem, ako krváca preťatá tepna a prerezanú priedušnicu som už tiež videl. Mimochodom, keď už si bol pri nej, prečo si jej nepomohol viac?“
„Mala v peňaženke len tri stovky, akurát tak na sanáciu jednej diery.“
„Ty si okradol zranenú ženu?“
„V nemocnici nebude potrebovať peniaze.“
„Prekliaty parchant!“
„Ďakujem za kompliment. Predpokladám, že týmto sa naše obchodné jednanie skončilo.“
Fred zaškrípal zubami, najradšej by vytiahol nôž a zarecitoval exorcizmus, aby... zmaril poslednú Rogerovu šancu znovu chodiť. „Nie, uzavrieme obchod! Ak odvedieš svoju prácu, dostaneš tie prachy.“
„Prekvapuješ ma. Ale dobre,“ pokrčil ramenom. „Meno a adresu.“
„Tak to teda nie,“ odmietol razantne starší. „Nevydám svojho priateľa a jeho rodinu dobrovoľne peklu. Nepoviem ti jeho meno, ani to kde býva. Pôjdeme tam spolu, najlepšie ihneď.“
„Musím uznať, že si celkom dobrý. Síce nie originálny, ale celkom dobrý. Prajem ti príjemný deň, predstavenie skončilo,“ démon sa ľahostajne oprel o zvyšok dverí. „Cestu domov nájdeš aj sám.“
„Čo to trepeš?“ Fredov tlak vyskočil o dvadsať dielikov. „Aké predstavenie?“
„Ale no tak,“ zatiahol povýšene mladík. „Nie si prvý, kto ma chce nalákať na rýchly zárobok vyliečením vymysleného priateľa. Skutočne si myslíš, že som taký hlúpy aby som sa nechal odviesť niekam, kde na mňa čaká niekoľko tvojich kolegov s pascou a exorcizmom?“
„Čože?“ Na viac sa Fred nezmohol.
„Opakujem sa, ale urob si láskavosť a nestrápňuj sa. Nevieš sa pretvarovať tak dobre ako si myslíš. Nemohol som nezbadať, že z mojej prítomnosti je ti takmer fyzicky špatne. Tú schôdzku si zaranžoval len preto, aby si zbavil svet jedného čiernookého bastarda. To predsa vy lovci robíte, nemám pravdu?“
„Ako to vieš? Že som lovec?“ Tento šok plukovník nepredstieral.
„Pravdepodobnosť zranenia striebornou guľkou, pokiaľ nie je dotyčný lovec alebo príšera, je v dnešnom svete nulová. Mal som príležitosť overiť si, že tvoj syn určite nie je vlkodlak, takže zostáva len druhá možnosť.“
„Hej, správny postreh,“ rozhodol sa Fred. „Ale môj priateľ nie je vymyslený. Volá sa Roger a býva o tri ulice východne od Sharon, Amesova 3481. Ochrnul, pretože pod jeho autom počas akcie vybuchla mína. Ak jemu alebo jeho rodine nejako ublížiš, nájdeme ťa, ja a moji známi, a potom sa budeš modliť, aby si sa konečne mohol vrátiť do pekla, kým s tebou skončíme.“
„To znie ako vážna obchodná ponuka,“ uznanlivo zatiahol démon. „Stretneme sa pred domom v utorok popoludní o štvrtej. Ak sa pokúsiš ty alebo niekto iný, podraziť ma... No, neskoršie tvoji známi povedia, že to nebol tvoj najšťastnejší nápad.“
„Prečo až v utorok?“
„Mám nejaký program a už teraz meškám. Dúfam, že ma ospravedlníš,“ démon si hodil ruksak na plece, zbehol po schodoch a pustil sa dolu ulicou. Neobzrel sa.
Ani raz.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   30.06.14 14:21

aceras1 - tak teda, toto čo má byť? Very Happy  To sa už dá pokojne klasifikovať ako dealerstvo  Wink . Odrobinky na namotanie, vyvolanie chuti, vytvorenie závislosti a potom... ono by ti už chcelo aj nejakú poriadnu dávku, začínam mať z toho absťáky      Trošku viacej textu, trochu dlhší kúsok, trochu viac Irvina, prosím...  603 ...
Irv sa mi fakt ráta, Fredov prístup tiež, ako celok to vyzerá veľmi sľubne, jedinú chybu to má v počte publikovaných viet...  703  (njn, ja som večný nespokojenec a určite to poznáš, daj čertovi prst...)
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   01.07.14 16:29

aceras1 - letné popoludnie, otvorené pivko a pokračovane Tvojho príbehu .....jednoducho skvelý relax. Ďakujem a znovu čakám na pokračovanie.

PS: ten 38 ročný plán písania by sme mohli znížiť na prijateľnejšiu 5-ročnicu  702 (ten sa predsa osvedčil aj v predchádzajúcom politickom režime)  Wink 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   02.07.14 8:56

just-me - no, tak Ti pekne ďakujem    . Už týždeň presviedčam môjho domáceho otroka, že v lete na fórum aj tak nikto nechodí, takže si aj ja môžem dopriať prestávku, a Ty takto  Wink . Na pokračovaní sa pracuje, ďalšia dávka je teda na ceste. Irvina bude dostatok, dĺžka bude. Ešte síce neviem aká, ale určite viac ako jedna normostrana   Wink . Ohľadne Tvojej závislosti Ti môžem poradiť len jedno: čítaj pomalšie  703   Very Happy .

adrusik - ďakujem   , relax k letu patrí, vychladené pivko tiež  Very Happy .
Fakt je, že predchádzajúci politický režim bol založený na päťročných plánoch, no všetci vieme ako dopadol  Very Happy .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   04.07.14 9:22

3.
„Neveril som, že sa tu skutočne ukážeš,“ zavrčal Fred namiesto pozdravu smerom k postave, ktorá sa lenivo opierala o holý platan pred ošumelým domčekom na predmestí.
„Môžem povedať to isté, aj keď uznávam fakt, že ty si inicioval stretnutie,“ démon sa odlepil od stromu a pedantne si oprášil kúsky kôry a zľadovatený sneh z ramena. „Prekvapuje ma, že si o vyliečenie tvojho priateľa nepožiadal Sharon.“
„Požiadal,“ ponuro odsekol švagor liečiteľky.
„Už rozumiem, prečo si sa odhodlal uzavrieť obchod so mnou.“
„Stále pochybujem o tom, že to bol dobrý nápad.“
„Stačí povedať a ja sa vzdialim,“ démon bol ústretovosť sama.
„To by sa ti tak páčilo. Keď už som Rogera ukecal...,“ Fred pri spomienke zaťal zuby.
„Zopakuj mi to. Ty chceš,“ paralyzovaný vojak vo výslužbe sa uškrnul, „priviesť ku mne liečiteľa? Ty? Keby si nebol môj veliaci dôstojník, tak sa ti rozosmejem do tváre.“
„Nežartujem,“ bývalý dôstojník sa nemusel namáhať, aby udržal vážnu tvár.
„Nie, skutočne to neskúšaj. Po tom všetkom, čo sme si spoločne prešli, by to bol veľmi škaredý žart.“ Roger sa pokúsil otočiť invalidný vozík. „Siuan ten rozheganý krám sa zase zasekol. Pomôžeš mi?“
„Iste,“ jeho manželka vstala, šikovne odblokovala neposlušné koliesko, odtlačila manžela k oknu a znovu si sadla.
 Freda po stý krát napadlo, že len polovičná Číňanka má dostatok trpezlivosti na život s ochrnutým mariňákom. „Neomrzel ťa už vozík? Koľkokrát som ti vravel, že by si svoju liečbu mal brať vážne?“
„Liečbu?“ ironicky ho napodobnil invalid. „Kde mám na ňu vziať? Z toho, čo nám dáva vďačná vlasť si špecialistov nezaplatím.“
„Sú aj iné možnosti. Špeciálny špecialista s okamžitým výsledkom.“
„Nechci ma naštvať, plukovník!“ rozrušenie mu vzalo dych. „Ponúkaš mi tu nejaký hókus-pókus? To má byť seriózna liečba?“
„Videl som, čo dokáže. Rog, nebol by som tu, keby som neveril, že ti môže pomôcť.“
„Môže pomôcť,“ odvrátil sa ochrnutý. Nevideli mu do tváre, ale znelo to dosť trpko. „Vyskúšali sme už všetko,“ pokračoval rovnakým tónom. „Experimentálnu liečbu, homeopatiu, rehabilitácie, liečbu vierou, čínsku tradičnú medicínu, termálne kúpele. Dokonca ma bol okiadzať aj indiánsky šaman. A teraz prídeš ty a ponúkaš mi nejakého liečiteľa? Poviem ti na rovinu, keby sme sa nepoznali už roky, tak ťa vyhodím.“
„Ja viem. Ale aj tak ti radím, aby si ho vyskúšal. Zváž si, čo môžeš stratiť a čo môžeš získať.“
„Čo môžem stratiť? Nič! To najhoršie, čo sa mi mohlo stať, sa mi už stalo. Sedím na tomto prekliatom vozíku a pozerám sa ako mi môj život preteká pomedzi prsty. Nepracujem, nemôžem sa hrať s deťmi, ani milovať sa so svojou ženou. Som úplne zbytočný! Bezo mňa by im všetkým bolo lepšie!“
„Roger,“ Siuan sa nepokojne pohla, „takto nesmieš hovoriť.“
„Je to pravda. Pre teba aj pre deti som len príťaž. Do čerta, upísal by som dušu diablovi, keby som sa znova mohol postaviť na nohy!“
Fred naprázdno prehltol, dúfajúc, že nebude treba. „Mám to brať ako tvoje áno?“
„Nechcem ďalšie sklamanie, už nie.“
„Roger!“ zasiahla jeho manželka.
Ľavou rukou namáhavo natočil vozík, aby jej videl do tváre. „Ty vieš....,“ prehltol a na moment zavrel oči. „Nosím plienky! Vedel si to?“ obrátil pohľad na bývalého veliteľa. „Ja, elitný mariňák, sa nedokážem ani vysrať bez pomoci. Moja žena ma obskakuje ako malé decko. Hýbem len troma prstami na ľavej ruke. Sám sa ani poriadne nenajem. Vieš ako sa cítim?“ Nepotreboval odpoveď na svoju otázku, pokračoval. „Z času na čas si vyprosím pár dní v nemocnici pre veteránov. Nepotrebujem ich, ale moja rodina si musí odpočinúť. Je to pravda,“ zastavil manželkin protest. „Keby som bol chlap, tak si hodím mašľu a nebudem vám visieť ako balvan na krku.“
„Nie, takto nesmieš hovoriť. Potrebujeme ťa,“ Siuan stekali po lícach slzy.
„Máš pravdu, Rog,“ Fred vstal a vzal si vetrovku.
„Som rád, že so mnou súhlasíš.“
„Máš pravdu, nie si chlap. Rozhodne nie taký, na akého sa pamätám. Ten Roger, ktorý za mnou išiel do krížovej paľby by sa nevzdal. Do čerta, chlape! Máš rodinu! Kvôli nim sa musíš držať a nie viesť porazenecké reči.“
Bývalý vojak očervenel. „To som si od teba nezaslúžil! Ty nevieš aké to je sedieť tu a pozerať von oknom a nič viac. Nič viac! Na nič viac sa nezmôžem!“
„Ponúkol som ti šancu  zmeniť to. A ty namiesto toho, aby si po nej skočil, sedíš a žobreš o súcit!“
Roger zbledol. „Dobre, doveď toho tvojho liečiteľa. Uvidíme, aký zázrak dokáže. Čo ma bude ten špás stáť?“
„Chce päť tisíc.“
„Žartuješ?“
„Nie.“
„Päť tácov! V každom prípade?“
„Ako to myslíš?“
„Mám vyhodiť päť tisíc za nič?“
„Ak ti nepomôže, nezaplatíš mu,“ tvrdo odvetil Fred. A ja mu dolámem všetky kosti v tele, dodal v duchu.
„Pre zmenu niekto, kto nechce prachy vopred! Nech príde! Mňa to nebude stáť ani cent!“
„Rog, znovu ti radím, aby si ho bral vážne. Ak nemáš dosť v hotovosti...“
„Ďakujem za ponuku,“ prerušil ho priateľ. „Ešte nám niečo zostalo z tretej hypotéky na dom. Nerob si starosti. Aj tak tie prachy nebudem potrebovať. Mne pomôže už len zázrak!“
    Fred sa so vzdychom vrátil do prítomnosti. „Poďme,“ vykročil k domu s rampou pre vozíček namiesto schodov.
„Prečo to vlastne robíš?“ oslovil démona, ktorý ho nasledoval v bezpečnej vzdialenosti. 
„Potrebujem hotovosť na drobné výdavky.“
„Päť tácov nie sú prachy na drobné výdavky!“
„Ako pre koho. Môj životný štýl je nákladný.“
Znechutene si ho premeral, ruksak, visiaci na pleci, nenápadná vetrovka, čierne jeansy, nevyvolávali práve predstavu hriešneho prepychu. „Každý deň raňajkuješ kaviár, či ako?“
Démon jemne nadvihol obočie a príjemným, konverzačným tónom sa zaujímal: „Nečítaš články o zdravom stravovaní? Kaviár je na raňajky príliš ťažký.“
Fred sa nenechal vyprovokovať, namiesto odpovede zaklopal na dvere. Otvoriť prišla Siuan.
„Dobrý deň. Poďte ďalej, prosím,“ roztvorila dvere dokorán. Nezaprela v sebe ženu, bokom nenápadne skĺzla pohľadom po mladíkovi, ktorého priateľ jej manžela ohlásil ako liečiteľa. Výsledok obhliadky zakryla svojím  typicky orientálnym nečitateľným výrazom.
„Tak toto je tvoj zázrak,“ privítal ich nevrlo domáci pán.
„Prepáčte mu, prosím. Dnes sa necíti dobre,“ ospravedlnila manžela Siuan. „Môžem vám ponúknuť čaj?“
„Nie, ďakujem. Nezdržíme sa dlho,“ odmietol ihneď starší hosť.
„Rýchlovka, to sa mi páči,“ kontroval Roger. „Tak, na čo čakať? Poďme na vec.“
„Skôr ako začneme,“ spustil démon ruksak z ramena na podlahu, „mám niekoľko otázok.“
„Sem s nimi,“ ukázal ochotu spolupracovať invalid.
„Pri liečení dávam prednosť alternatívnej medecíne. Máte nejaké námietky proti takémuto postupu?“
„Námietky? Ja nemám námietky už proti ničomu. Mám len jedno prianie, nepodpáľ mi dom. Tomu indiánskemu šamanovi, ktorý ma prišiel okiadzať, sa to skoro podarilo.“  
„Nepoužívam pri práci oheň.“
„To je dobre,“ spokojne sa uškľabil domáci pán.
„Ste ochotný dodržať podmienky obchodu?“ pokračoval démon.
„Aké podmienky?“ vyletelo naraz z Freda aj jeho bývalého podriadeného.
„Po prvé, absolútna diskrétnosť. Žiadne mená. Nikdy som tu nebol. Nikdy ste ma nevideli a vaše uzdravenie bolo spontánne. Ani ja, a myslím, že ani vy, nemáme záujem skončiť ako pokusný materiál v nejakom laboratóriu bez možnosti odchodu,“ dodal, keď videl ich prekvapené tváre.
„To znie rozumne,“ uznal domáci pán.
„Po druhé, platba za moju prácu bude nasledovná, polovicu dostanem v hotovosti ihneď. Máte desať dní na to, aby ste si overili u lekára, alebo lekárov, podľa vlastného výberu, že váš problém bol odstránený úplne a natrvalo. Druhú polovicu odmeny vyplatíte potom.“
„To znie férovo. Čo ak sa ti nepodarí vyliečiť ma?“
„Bez výsledkov nebudete mať výdavky.“
„Dobre, súhlasím. Čo mám spraviť?“
„Podajte mi ruku.“
Roger namáhavo zdvihol čiastočne pohyblivú ľavú ruku. „Počkať!“ zastavil sa v polovici pohybu. „Čo vlastne budeš so mnou robiť?“
„Najskôr spravím diagnózu, nebudete vôbec nič cítiť.“
„Len z toho, že ma chytíš za ruku?“
„Áno,“ prvý krát si démon dovolil malý úškrn, celkom maličký, jedným kútikom úst.
„Dobre. Tak do toho!“ Roger mu podal ruku.
Prsty pianistu alebo chirurga mu obopli zápästie. Naozaj nič necítil. „Máte prerušenú miechu v dolnej časti hrudnej chrbtice, vďaka tomu môžete hýbať ľavou rukou. Stavce vám operáciou vrátili skoro do pôvodného stavu, takže žiadne úlomky kosti netlačia na miechu alebo nervové korene. Operoval vás skutočný odborník. Ďalej máte...“
„Stačí! Viem, čo všetko som mal dolámané. Odkiaľ to vieš ty?“ zúžil oči
pacient. „Plukovník, si klebetný ako stará baba,“ zašomral rozčarovane.
„Odo mňa to nemá,“ ohradil sa Fred.
Bývalý mariňák preniesol pohľad na liečiteľa. „Nechci mi nahovoriť, že len z toho, že si ma chytil za ruku!“ 
„Presná diagnóza je súčasťou ponúkaného balíčka,“ odvetil tónom podomového predajcu plastových zbytočností.
Fred so Siuan si vymenili prekvapené pohľady, v jej očiach bolo vidieť, že sa neodvažuje uveriť, že by azda...  možno....
„Čo bude ďalej?“ neskrýval Rog nedôveru.
Mladík ho oboma rukami chytil za predlaktie. „Teraz budete cítiť silné mravenčenie v chrbte, ktoré sa rozšíri do celého chrbta a do končatín.“
„Ak budem niečo cítiť v nohách, tak si tých päť tácov skutočne zaslúžiš,“ podotkol posmešne Roger. Pár sekúnd sa nič nedialo, nikto v miestnosti sa neodvážil ani poriadne nadýchnuť, akoby vzduch okolo nich zrazu zhustol. Ticho zvýrazňovalo nezreteľný šepot démona, ako recitoval zaklínadlo.
„Do čerta,“ mykol sa muž na vozíku. „Mám v každej nohe stovku termitov.“
Jeho manželka vytreštila oči, nacvičené sebaovládanie muselo uvoľniť miesto prekvapeniu a nádeji.
„Roger?“
„Do čerta, sedem rokov si necítim nohy a teraz... toto.“
„Skúste zovrieť päsť,“ požiadal ho liečiteľ. Jediný z prítomných nevyzeral ani trošku prekvapený.  Bývalý vojak pomaly zovrel prsty na ľavej ruke do päste, všetkých päť. „Nie, to nie je pravda. Neverím, že ...“
„Skúste pohnúť prstami na pravej ruke. Pomaly.“
Štyri páry očí sa upreli na Rogerovu pravú ruku, tri absolútne užasnuto, jeden spokojne, prsty na zachveli a na pokyn zhora sa pokúsili vytvoriť päsť, skoro sa im to podarilo.
„Od vášho úrazu uplynulo veľa času, vaše svaly atrofovali. Kým nadobudnete predchádzajúcu zručnosť a silu, budete potrebovať rehabilitáciu. Čím skôr začnete, tým lepšie. Nájdite si odborníka a počúvajte ho. Nesnažte sa dosiahnuť príliš veľa v krátkom čase. Myslím, že o mesiac, dva budete môcť viesť plnohodnotný život. Čo sa týka... bežných hygienický úkonov, vrátil sa vám cit a plne ovládate všetky svoje zvierače.“
„Hej,“ prehltol ohromený, zmätený, neodvažujúci sa uveriť skutočnosti, „práve teraz cítim, že potrebujem prebaliť.“ Sklopil oči k svojim nohám, chodidlá sa v odpovedi na nevyslovený príkaz pohli, len o pár milimetrov, ale pohli sa. „Ako si to urobil? Ako sa ti podarilo..?“
„Spojením osobného nadania a osvedčených pracovných postupov.“
Uzdravený sa zarazil, nevediac či má liečiteľovu odpoveď vziať vážne alebo nie. Na okamih. Vzápätí sa rozhodol neriešiť okolnosti svojho vyliečenia. Dôležitý bol výsledok. Len výsledok a nič iné.
„Siuan,“ vydýchol. „Nesníva sa mi to?“
„Nie,“ vrhla sa k nemu. Chytila jeho pravú ruku, pohol prstami v snahe pohladiť jej tvár, po ktorej stekali slzy šťastia. „Nie,“ vzlykla, „nesníva sa nám to.“
Uveril jej a ani on, ostrieľaný mariňák, sa neubránil slzám. „Ďakujem. Bože, chlapče, vrátil si mi život. Ďakujem.“
Fred si utrel oči. Nie, v žiadnom prípade nebol dojatý, len sa mu trochu zahmlil zrak. 
     Odomkol svoju spoľahlivú bielu skriňovú dodávku a nasúkal sa za volant. Radšej by ešte chvíľku strávil so svojim zázračne uzdraveným priateľom a jeho šťastnou manželkou. Stále mal pred očami Siuaninu tvár, bála sa uveriť zázraku, za ktorý sa denne sedem rokov modlila a zároveň skoro šalela od šťastia. Rogerov výraz! Bude znova chodiť. Chodiť! Bude sebestačný!
Rád by s nimi strávil aj celý deň, ale povinnosť nedovolí. Démon vecne vyinkasoval polovicu honoráru a porúčal sa. Fred, pod zámienkou, že chce dopriať manželom chvíľku spolu, ho vyprevadil ku vchodu.
„Tých zvyšných dva a pol tisíc?“ nadhodil pri dverách.
„Čo je s nimi?“
„No, čo sa týka vyplatenia ...“
„Aha, to je tvoj problém,“ démon si ľahostajne napravil ruksak na pleci.
„Môj problém?“
„Iste, tvoj podiel, tvoj problém. Môžem prejsť?“
Mimovoľne mu uvoľnil cestu, potom mu došlo čo vlastne povedal. „Čože?“
„Tak to predsa chodí, ty si zohnal pacienta a dohodol obchod, za to dostaneš polovicu. Ja som odviedol prácu, takže polovica odmeny je moja. Svoje peniaze som už dostal, druhá splátka je tvoj podiel a tvoj problém,“ zbehol po rampe a bez obzretia sa pobral preč. To bolo dobre, pretože ak mal niekedy niekto chuť spáchať vraždu, pomaly a zvlášť zavrhnutiahodným spôsobom viditeľnú v tvári, tak to bol Frederick Simmons v tejto chvíli.

Nemohol nechať odísť toho čiernookého odroňa len tak. Musel mať istotu, že naozaj zmizol a nevráti sa nejakým spôsobom uškodiť Rogerovi a jeho blízkym. Tie reči o práci za hotovosť mohli byť len zásterkou. Kto môže vedieť, čo má ten parchant skutočne za lubom? Pri sledovaní sa nemusel veľmi namáhať, z miesta, kde zastal, videl démona stáť na koncu ulice a telefonovať. Volal si snáď posilu? Pre istotu si pripravil fľašu so svätenou vodou a nahmatal papier s exorcizmom, pripravený vyčkať ďalší vývoj udalostí. Sledovaný očividne vykazoval všetky príznaky netrpezlivého čakania. Kontrola času dvakrát za minútu, prechádzanie sa okraji chodníka, netrpezlivé pohľady na obe strany ulice. Po desiatich nekonečných minútach sa dolu ulicou prirútil taxík.
„Vy ste si objednal taxi?“ vykukol z okienka pre spolujazdca mladý černoch s dredmi. Muž na chodníku prikývol.
„Tak sadajte,“ roztvoril  sa ochotne obúchaný taxík. Veselé: „Kam to bude?“ doľahlo až do bielej dodávky, ktorá sa nenápadne zavesila za nich.  Preplietli sa mestom na železničnú stanicu. Z diskrétnej vzdialenosti sledoval ako démon vyplatil taxikára, kúpil si lístok a nastúpil do prvého vlaku, ktorý mal odchod. Až keď posledný vagón opustil stanicu, vydýchol si a pobral sa oznámiť Rogerovi dobrú správu.
„Ušetrili ste dva a pol tisíc,“ informoval svojho bývalého podriadeného a jeho manželku.
„Ako?“ spýtal sa Roger napäto.
Najjednoduchšia odpoveď bola tá pravdivá. „Polovica odmeny mala byť môj podiel a ja ho nechcem. Nevezmem si od vás tie peniaze.“
„Prečo?“ chcela vedieť Siuan.
„Pretože ste moji priatelia. Nedoviedol som sem... liečiteľa preto, aby som na vás zarobil. Urobil som to preto...“
„Lebo si ešte stále myslíš, že moje zranenie bola tvoja vina,“ dopovedal prerušenú vetu Roger.
Na toto bývalý nadriadený dôstojník nemal odpoveď.
„Bola to náhoda. Ty vieš, že to bola náhoda. Keby tvoje auto išlo prvé po tej prekliatej ceste, tak by si na tomto naničhodnom vozíku sedel teraz ty!“
„Lenže nešlo. Malo... a nešlo.“
„Nie, pretože si nás chcel chrániť pred útokom od chrbta, išli ste poslední. Prestaň sa obviňovať, Fred!  Nemôžeš byť všade a ochrániť každého. V ten deň som si vytiahol krátku slamku ja. Bola to nehoda! Obyčajná prekliata náhoda. Nikdy som ti to nezazlieval.“
„Rog, ja ...“
„Nie, Fred, urobil si pre nás viac ako ktokoľvek iný. V minulosti, aj dnes,“ Roger neobratne, ale o to láskavejšie pohladil zápästie svojej manželky. „Za tento deň ti budem do smrti vďačný.“
„Za tento deň ti budeme všetci do smrti vďační,“ Siuan stále držala manželovu pravú ruku, akoby ho už nikdy nechcela pustiť.
„Pokojne si tie peniaze vezmi, zaslúžiš si ich,“ pokračoval vyliečený. „V živote som neinvestoval lepšie.“
„Nie, Rog, to nemôžem,“ odmietol kategoricky Fred. „Dnešný deň ber ako dar od priateľa. Trvám na tom!“
„Keď inak nedáš,“ prikývol vďačne. „Sme tvojimi dlžníkmi. Ak by si ty alebo niekto z tvojich, potrebovali pomoc, na konci môjho ramena nájdete pomocnú ruku.“
„Vďaka, priateľ môj,“ Fred vstal. „Nechám vás, tí moji ma už čakajú.“
„Pozdrav Melly a deti,“ usmiala sa Siuan.
„Ďakujem. Opatrujete sa.“
„Hej, Fred,“ zastavil ho vo dverách domáci pán, „odkiaľ vlastne máš ten zázrak?“
„Možno mi nebudeš veriť, Rog, ale našiel som ho na schodoch kostola.“

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   05.07.14 17:04

aceras1: arigato godaimas za ďalší kúsok. A už teraz som zvedavá na pokračko (a nijako mi nevadí, že sem v lete chodí pomenej ľudí, mňa trápi moja zvedavosť Very Happy ).
Akurát ale musím skonštatovať, že rada s pomalším čítaním sa ukázala absolútne neužitočná, keďže sa Tvoje poviedky čítajú skoro samé a táto nie je výnimkou. Takže budem netrpezlivo čakať na ďalší príspevok (ale nenechaj si tým pokaziť leto     703 )
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   06.07.14 20:46

aceras1: Vrátila jsem se z dovolené a čekají mě hned dvě pokračování! Paráda! Přečetla jsem to jedním dechem! Vážně mě to úplně dostalo! Takže se už nemůžu dočkat dalšího kousku! Děkuji a přeji krásné prázniny!   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   07.07.14 9:23

just-me - muchas gracias   . Ďalší kúsok čakaj radšej trpezlivo  703 . Ja viem, že trpezlivosť nie je práve obľúbená cnosť (Crowley so mnou súhlasí), no prináša ruže a niekedy aj poviedky  Very Happy . Na pokračovaní sa pracuje   . A mimochodom, vieš, že zvedavosť zabila mačku?   

 bohdy - ďakujem    a ďakujem    a taktiež Ti prajem pekné prázniny.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
calla
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1082
Age : 24
Bydlisko : Taká malá dedinka v BB kraji
Registration date : 25.06.2008

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   08.07.14 11:31

ďalšia poviedka, paráda, paráda, paráda!dance  hneď mám krajšie leto, ďakujem    poslednú sériu SN som nepozerala, ale vôbec mi to nechýba, kým budeš zverejňovať svoje poviedky 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.07.14 9:33

calla - ďakujem za milé slová   . Ty si nepozerala deviatu sériu? Tak tomu už poviem sila vôle!   . Ja túžobne čakám na začiatok októbra   .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.07.14 9:35

4.

 

„Máš návštevu, drahý,“ privítala Freda doma manželka.
„Kto si na nás spomenul?“ Narýchlo pátral v pamäti, či si nedohodol schôdzku s niektorým zákazníkom.
„Prišli nás navštíviť Siuan s priateľkou,“ prekvapila ho.
„Siuan? Niečo s Rogom?“ znepokojil sa.
„Roger sa má dobre, veľmi dobre, aspoň tak mi povedala. Je tu kvôli niečomu inému a chce sa o tom rozprávať len s tebou.“
„Do čerta,“ pokrútil znechutene hlavou. „Dúfam, že mi neprišla vnútiť tých dva a pol tisíc. Je to práve desať dní a Rog berie dlhy veľmi vážne.“
„Nie, že by sa nám tie peniaze teraz nehodili, ale rozhodne ich nemôžeme prijať. Nie od Siuan a Rogera,“ podporila ho vážne Melly.
„Pokúsim sa jej to vysvetliť.“
„Ak to niekto dokáže, tak len ty, drahý,“ letmo ho pobozkala na líce. „Choď, čakajú na teba v tvojej pracovni.“
Sedeli na starej koženej pohovke, oproti písaciemu stolu. S oneskorením si uvedomil, že sa nespýtal Melly, kto je tá druhá žena. Nikdy predtým ju nevidel. Mohla mať okolo tridsať a bola by celkom pekná, keby sa netrápila. Vyplakané oči, zvädnutá pleť a ochabnuté držanie tela prezrádzali väčšie množstvo problémov, ako mohla zvládnuť.
„Rád ťa znova vidím, Siuan. Vyzeráš výborne. Ako sa ti podarilo omladnúť o desať rokov?“ privítal priateľovu manželku.
„Preháňaš,“ s úsmevom mu podala ruku.
„Ani trochu,“ odporoval. Skutočne vyzerala o dekádu mladšia v porovnaní s ich posledným stretnutím. Na kráse jej neubral ani obnosený kostým a topánky, ktoré boli v móde pred tromi sezónami.
„Ako sa má Rog?“
„Ďakujem. Dobre, veľmi dobre. Zotavuje sa nad očakávanie rýchlo. Terapeut očakáva, že na budúci týždeň by sa mohol postaviť a skúsiť prvé kroky,“  zažiarila.
„To je veľmi dobrá správa.“
„Áno a práve preto sme tu,“ prekvapila ho. „Fred, dovoľ, aby som ti predstavila pani Mildred Trittenovú. Mildred s manželom a synom bývajú vedľa nás.“
Mladá žena mu nesmelo podala ruku.
„Teší ma.“
„Mňa tiež,“ potriasol jej ju. „Siuan, teší ma, že si nás prišla navštíviť, no...,“ prisadol si k nim.
„Fred, všetko ti vysvetlím, ale najskôr sa ti chcem ospravedlniť. Ľutujem, že som nedodržala slovo, ale.... ako matka, som musela porušiť sľub a dúfam, že ma pochopíš,“ Siuan si zahryzla do pery. Prekvapilo ho to, v jeho prítomnosti sa vždy obdivuhodne ovládala. Mildred vytiahla z kabelky vreckovku, nepoužila ju, len ju nervózne žmolila v rukách.
„O čom hovoríš?“ nechápal ich rozrušenie.
„Fred, Trittenovci sú naši najbližší susedia. Nemohli si nevšimnúť, že... že Rogerov zdravotný stav sa náhle zlepšil.“
„A?“ ponúkol ju, keď sa odmlčala.
„Mildred a Larry majú syna,“ znova sa odmlčala.
„Nerozumiem,“ oprel sa o operadlo a tvár mu stvrdla. Začal tušiť prečo prišli.
„Andeas sa narodil s vrodenou chybou srdca, ťažký hypoplázny syndróm. Lekári nám povedali, že našou jedinou nádejou je transplantácia. Andeas má sedem mesiacov. Šanca, že sa nájde vhodný darca je takmer nulová,“ doplnila informáciu Mildred odosobneným hlasom, ako by to vysvetľovala už mnohokrát. „Jeho nádej na prežitie klesá každý deň.“
„Fred, Mildred nie je len moja susedka je aj moja priateľka. Povedala som jej, musela som, o... o tom, ako sa Roger uzdravil.“
„Siuan!“
„Áno, ja viem, sľúbili sme tebe aj tvojmu priateľovi absolútnu diskrétnosť. Ale, Fred, naozaj som musela! Andreas potrebuje zázrak.“
„Siuan nám povedala, že vy poznáte človeka, ktorý nám môže pomôcť. Že môže uzdraviť môjho syna. Viem, že budeme potrebovať peniaze. Máme ich,“ mladá žena vytiahla z kabelky hrubý zväzok bankoviek. „Pomôžete nám?“ s očakávaním na neho pozrela.
„Schovajte si tie peniaze,“ prikázal zbytočne prísne.
Z výrazu na jeho tvári pochopila aká bude odpoveď, vrátila hotovosť do kabelky a sklonila hlavu, aby nevideli jej slzy.
„Siuan, prišli ste zbytočne. Toho... liečiteľa som stretol náhodou. Nie je to môj priateľ. Rogerovo vyliečenie bola jedinečná možnosť, ktorú som musel využiť a ktorá sa nebude opakovať. Nemôžem vám pomôcť. Ľutujem.“
„Rozumiem,“ Siuan sa zachveli pery. „Je mi to ľúto.“ Neupresnila, či ľutuje prezradenie tajomstva alebo ich zbytočnú púť za pomocou, alebo obe veci naraz.
„Nemôžete alebo nechcete?“ mladá žena prudko zdvihla hlavu, levica brániaca svoje mladé. „Keď ste sa s ním stretli raz je predsa možné dohodnúť aj ďalšie stretnutie. Nerozumiete, že ide o život môjho syna? Má len sedem mesiacov! Ničím sa neprevinil a zaslúži si žiť! Chcem ho vidieť chodiť, hrať sa, vyrásť! Pomôžte mu, prosím!“ Toľko zúfalej prosby v troch slovách ešte nepočul.
„Neviem, či viete o čo ma žiadate?“ snažil sa odolať.
„Buďte si istý, že viem! Každý deň sa modlím, aby sa stal zázrak a našiel sa darca pre Andreasa. Viete o čo vlastne sa modlím? Aby niekde zomrelo dieťa, ktorého srdce bude vhodné pre môjho syna! Áno, presne to znamená moja modlitba. Modlím sa o to, aby inú matku postihol žiaľ, ktorému sa ja chcem vyhnúť. Viem, že ak sa tak stane, budem mať do smrti výčitky svedomia, pretože iné dieťa zomrelo, aby to moje mohlo žiť. Ale som zúfalá, moje jediné dieťa zomiera a ja mu inak nedokážem pomôcť! Keď mi Siuan povedala o liečiteľovi, myslela som si, že sa stal ten zázrak, o ktorý každý deň prosím nebesia. Žiadne dieťa nemusí zomrieť a môj syn sa uzdraví. A vy si myslíte, že neviem o čo vás žiadam? O šancu na život pre môjho syna!“ Zmĺkla, prekvapená silou vlastného výbuchu.
„Prepáčte, že ruším,“ vo dverách stála Melly. „Fred, môžeš na chvíľočku. Je to súrne,“ dodala neústupne.
„Iste, drahá,“ vstal, vďačný za zámienku opustiť miestnosť.
Už zo spôsobu, akým za nimi zavrela Melly dvere vedel, že je zle.
„Musíš im pomôcť,“ zaútočila na neho bez obalu. „Nie, nechcem počuť nijaké výhovorky. Jednoducho im musíš pomôcť.“
„Melly, ty vieš, že nemôžem.“
„Žiadne výhovorky, Frederick!“
„Nemôžem. Už dvakrát som sa zaplietol s démonom. V oboch prípadoch som sa sám pred sebou ospravedlňoval, že robím správnu vec a spolčenie sa s pekelným parchantom nebude mať následky. Melly, tretíkrát už tú chybu neurobím.“
„Zachrániť život maličkému, nevinnému dieťaťu nemôže byť chyba.“
„Hej, tak ako nebola chyba ošetriť Brada a uzdraviť Rogera. Melly, tebe predsa nemusím vysvetľovať o čo tu ide. O ozajstného démona! Vieš, čo to znamená. Tvoja rodina...“
„Moja rodina má skúsenosti s nadprirodzenom a vieme ako sa chrániť. To, že nie som čarodejka ako moja sestra, matka a stará matka neznamená, že neviem ochrániť svojich blízkych. Ty pomôž Mildred a ja sa postarám o bezpečnosť našej rodiny.“
Z jej tónu poznal, že už sa rozhodla a bude trvať na svojom.
„Dobre,“ ustúpil. „Pokúsim sa. Viac sľúbiť nemôžem.“
Bez slova otvorila pred ním dvere do pracovne a potichu vošla za ním. Prenechal jej miesto pri Siuan a sám si sadol za písací stôl.
„Pani Trittenová ...“
„Mildred,“ opravila ho rozpačito.
„Mildred, nemôžem vám nič sľúbiť, ale pokúsim sa nadviazať spojenie,“ chvíľu hľadal priliehavý výraz, termín pekelný parchant sa mu nezdal vhodný na tento okamih, „s osobou, ktorej služby potrebujete. Pár dní mi to určite bude trvať, takže buďte trpezlivá. Ozvem sa vám.“
„Ďakujem,“ v očiach sa jej znova objavili slzy.
„Mildred, prosím, neočakávajte priveľa. Nie je isté, či sa mi ho podarí nájsť a ak hej, môže odmietnuť.“
„Áno, ja viem,“ prikývla, ale zreteľne bolo vidieť, že zúfalo dúfa v zázrak. Fredovi zovrelo srdce, jej sklamanie bude o to väčšie. V súdny deň mu to pripíšu na stranu hriechov.
Domáca pani odprevadila návštevníčky a vrátila sa k manželovi.
„Nemôžeš urobiť chybu, ak sa snažíš pomôcť,“ pohladila ho po sklonenej hlave.
„Želám si, aby si mala pravdu,“ zachytil jej ruku a pobozkal ju na dlaň.
„Čo budeš robiť?“
„Zavolal som Sharon. Má spôsob, ako ho kontaktovať.“
„Hej, určite má,“ usmiala sa.
Neopätoval jej úsmev.
„Čo sa deje, Fred?“
„Nepáči sa mi to,“ zamumlal jej do dlane.
„Čo?“
„Spolupráca s tým parchantom. Najradšej by som mu dal ich adresu, nech sa dohodnú. Ale ako môžem ... ako by som mohol, nič netušiacim ľudom poslať do domu démona? Bolo by to ako... ako vydať jahniatka vlkovi.“
„Budeš tam, nič sa nestane.“
„Hej, budem tam,“ zopakoval ponuro.
Mobilný telefón, položený na stole, zazvonil. Fred  pozrel na číslo.
„Sharon,“ oznámil manželke. Natiahla sa mu ponad plece, prijala hovor a zapla reproduktor.
„Ahoj,“ pozdravila sestru.
„Ahoj. Máš tam aj Freda?“
„Hej, som tu,“ zahučal neochotne.
„Dobre, nebudem to musieť opakovať. Nesúhlasí.“
„Prosím?“ neveril správe.
„Nesúhlasí,“ trpezlivo zopakovala.
„Prečo? Chce viac?“
„Nie, o peniaze nejde.“
„Tak o čo?“
„Nemá záujem o ďalšiu spoluprácu s tebou ani so mnou.“
 „O čom hovoríš?“
„Nechce s nami nič mať. Zložil mi telefón a keď som mu znova volala, nezdvihol.“
„Tak to by sme mali,“ pozrel na manželku v pomykove, či má byť sklamaný alebo cítiť uľahčenie.
„Tak ľahko sa nevzdám,“ zatvárila sa bojovne. „Sharon, môžeš ho vyvolať?“
„Nie.“
„Už si ho predsa pritiahla?“
„Hej, to som mala jeho krv. Už ju nemám.“
„Na vyvolanie ti stačí meno!“
„Stačí. Je tu ale malý problém. Démon ti svoje meno prezradí vtedy, ak ti dôveruje alebo je hlúpy. Tento má rozumu dosť a s dôverou to tiež nepreháňa.“
„O čom to hovoríte?“ zamiešal sa Fred. „Pritiahnuť, vyvolať? Čo to znamená?“
„Keď niekoho kúzlom pritiahneš, musí sa zjaviť, nemôže odporovať. Na takéto kúzlo potrebuješ silné ohnisko kúzla, najlepšie krv, alebo vlasy, alebo niečo podobné. Na vyvolanie alebo aj na vzývanie  ti stačí meno privolaného ale vyvolaniu sa možno brániť silnejším kúzlom alebo bariérou.“
„Hm,“ prijal nové vedomosti so zdvihnutým obočím. „Čo navrhujete, čarovné sestry?“
„Daj nám jeho číslo“ prebrala iniciatívu Melly.
„Počkať, počkať,“ zastavil manželku. „Sharon, ty si predsa liečiteľka. Prečo ma to nenapadlo skôr? Nepotrebujeme nikoho ďalšieho. Nemáš to ďaleko, len tri ulice.“
„Čo nemám ďaleko?“
„Manželka môjho priateľa, pamätáš sa na Roga? No tak, jeho žena sem doviedla svoju priateľku, má chorého syna.“
„Čo mu chýba?“
„Má... ako to bolo? Plazivé srdce?“
„Hypoplázny syndróm?“
„Hej! Hej, také niečo.“
„Tak to mi je ľúto, také závažné poškodenie srdca je nad moje sily.“
„Sharon ...“
„Nenaliehaj! Viem, čo dokážem a čo už nie!“
„Dobre, nemusíš zvyšovať hlas, sestrička,“ zamiešala sa do rozhovoru  Melly. „Radšej nám daj to číslo.“
„Osem šesť šesť deväť nula sedem dva sedem osem tri.“
„Osem tri, vďaka,“ zapísala posledné čísla Melly. „Maj sa,“ ukončila hovor. „Tu máš,“ potisla zápisník s číslom a telefón pred manžela. „Zavolaj mu.“
Neochotne vyťukal číslo, dosť ho prekvapilo,  keď dostal spojenie.
„Haló?“
„Tu je Fred,“ musel si prečistiť hrdlo, „Fred Simmons.“
„Odkiaľ máš číslo? Nemusíš odpovedať. Sharon.“ Tento démon mal skutočne dosť rozumu.
„Mám pre teba prácu,“ nenechal sa prerušiť volajúci.
„Nemám záujem.“
„Ide o sedemmesačné dieťa, ktoré čaká na transplantáciu srdca,“ pokračoval rýchlo, aby mu nedal možnosť ukončiť hovor.
Na druhej strane zavládlo ticho.
„Má vrodenú vadu srdca, neviem presne akú. Aj keby, nevyznám sa v tom. Dosť to súri a ponuka je päť tisíc v hotovosti.“
Reproduktor mlčal, ale hovor ešte nebol ukončený.
„Zaručujem ti bezpečný odchod,“ s veľkým sebazaprením zvýšil ponuku príležitostný lovec.
„Nadiktuj mi meno a adresu,“ sucho prikázal démon.
„Andreas Tritten, adresu poznáš, sú to Rogerovi susedia.“
„Zajtra, o siedmej večer. Buď presný,“ démon zložil.
„Tak neviem, či je to dobrá správa alebo nie,“ pozrel Fred na manželku.
„Ak zachráni malého Andreasa, bude to výborná správa,“ usmiala sa.
„Ak.“
      Fred bol presný, ale aj tak v slabom svetle pouličnej lampy videl démona podopierať strom neďaleko domu Trittenovcov, jeho mizernú náladu to nijako nezlepšilo.
„Chceš aby na teba niekto zavolal políciu?“
„Stáť na chodníku je protizákonné?“
„Nestál si na chodníku, opieral si sa o strom!“
„Myslíš, že ten strom ma bude žalovať za obťažovanie?“ Démon si s prehnaným záujmom premeral kmeň a holé konáre potencionálneho sťažovateľa.
„Žaloba za obťažovanie bude tvoj najmenší problém, keď ťa zatknú. Postávať večer na predmestí na ulici je istá cesta do basy.“
„Dojíma ma tvoja starosť o moje bezpečie,“ sarkastický tón viac než popieral obsah vety.
„Tvoja bezpečnosť mi je ukradnutá, tiahni trebárs do pekla. Aj tak tam patríš.“
„Teší ma, že máš o mne takú skvelú mienku. Od lovca by som nič iné ani nečakal.“
„Tak prečo si tu?“
„Náhodou som bol blízko a potrebujem hotovosť. Liečenie je spoľahlivý a diskrétny spôsob získavania financií. Ak teda nemáš ďalšie podnetné poznámky k mojej osobe, mohli by sme sa venovať obchodu.“
„Len jednu. Varujem ťa, pri prvom náznaku falošnej hry ťa najkratšou cestou pošlem tam, odkiaľ si prišiel.“
„Úctyhodný úmysel.“
Fred si ho premeral, z nehybnej tváre toho veľa nevyčítal. Zahnal náhle pochybnosti a s démonom v závese sa pobral k domu. Dvere sa otvorili po prvom zaklopaní, Trittenovci ich už čakali.
„Vitajte u nás,“ privítal ich pán domu. „Ja som Larry a toto je moja žena Mildred.“
Démon bez slova kývol hlavou, Larryho natiahnutú pravicu prehliadol.
„Teší ma,“ Fred potriasol ruku mladého muža, „s vašou manželkou sme sa už stretli.“
„Áno, ja viem,“ ponáhľal sa s odpoveďou. „Keby som mohol, bol by som išiel s ňou, ale niekto musí stále byť s našim maličkým. Neberieme ho von, len keď ideme k lekárovi. Andreas má syndróm hypoplázie ľavého srdca. Jeho srdiečko...,“ rozpačito sa odmlčal.
„Má nedostatočne vyvinutú mitrálnu chlopňu, aortálnu chlopňu, tiež ľavú komoru a aortu,“ ujala sa vysvetľovania Mildred.
Démon prikývol, akože vie o čom hovorí, Fred sa nepokúšal predstierať, že rozumie.
Lekári zamietli rekonštrukčné operácie, pretože nepredstavovali riešenie, Andreas čaká na transplantáciu, je zapísaný na listinu čakateľov, ale...,“ naprázdno prehltla. „Nemôže poriadne dýchať, rýchlo sa unaví, nevládze sa... nevládze sa ani napiť,“ utrela si slzu. „Môžete mu pomôcť?“
„Preto sme tu,“ snažil sa ju potešiť Fred. „Zavediete nás k nemu?“
„Iste,“ zmohla sa neistý úsmev matka. „Je v detskej izbe. Poďte za mnou.“ Previedla ich cez halu, hore schodmi do malej izby. V strede miestnosti stála malá postieľka, na hrubom koberci sa v záplave veselých farieb hrali zajačiky, z pastelových stien sa usmievali rozprávkové postavičky a zvieratká. Zvyšok zariadenia patril skôr do inventára nemocnice, dýchacia maska prispôsobená na detskú veľkosť, monitor dychu, lieky, stojan na infúziu, hračky prísne poukladané na policu. 
Chlapček, ležiaci v postieľke si cudzích ľudí ľahostajne premeriaval veľkými hnedými očami,  na svoj vek bol maličký, pod bielou pokožkou so zreteľným belasým nádychom, sa mu zreteľne črtali žilky.
„Náš Andreas je veľmi dobré dieťa, “ pochválila sa hrdo matka. „Plače len málokedy, vie, že si nesmie namáhať srdiečko.“
„No,“ neisto sa ozval Larry, nevediac čo má očakávať, hneď aj stíchol. Nedôverčivo pozrel na hostí,  nachystali sa robiť nejaké zvláštne prípravy. Nevyťahovali netopierie nohy, pavúčie vajíčka alebo iné nechutnosti, nekreslili na podlahu exotické symboly a nikde nevidel bicie hudobné nástroje, bez ktorých sa žiadny poriadny šaman nezaobíde. Vymenil si rozpačitý pohľad s manželkou, ale ani Mildred nevedela, čo sa vlastne bude diať. Z rozpakov ich vyslobodil démon.
„Predpokladám, že pán Simmons vás oboznámil s podmienkami nášho obchodu?“
Manželia si vymenili poplašený pohľad.
„Ja sa obávam, že.... nie,“ vysúkal zo seba nakoniec muž.
„Ach,“ zatiahol démon. Nespokojne si premeral svojho spoločníka dlhým ako-to-že-si-si-neurobil-domácu-úlohu pohľadom. Fred cítil ako mu tváre stúpa horúca krv, ale v záujme ochrany duševného zdravia mladej rodiny sa rozhodol, že toho parchanta zabije až vonku.
„Po prvé, súhlasíte s použitím alternatívneho spôsobu liečenia?“ pokračoval sivooký mladík, netušiac svoju krátku budúcnosť.
„A-A- Áno,“ vykoktali manželia spoločne.
„Po druhé, očakávam od vás absolútnu diskrétnosť. Nikdy som tu nebol, nikdy ste ma nevideli a uzdravenie vášho dieťaťa bolo spontánne, alebo sa stal zázrak alebo si vymyslite niečo iné.“
„Dobre,“ neisto súhlasil Larry.
„Po tretie, platba za moju prácu bude nasledovná, polovicu dostanem v hotovosti ihneď. Máte desať dní na to, aby ste si overili u lekára, alebo lekárov, podľa vlastného výberu, že váš problém bol odstránený úplne a natrvalo. Druhú polovicu odmeny vyplatíte potom.“
„Súhlasíme,“ istejšie  prikývol domáci pán.
„Môžem teda našu dohodu považovať za uzavretú?“ ubezpečoval sa démon.
„Hej,“ mladý otec znova našiel rovnováhu.
„Takže,“ démon zhodil z pleca ruksak a postavil ho ku dverám. Mladá žena prekvapene zažmurkala, zrejme nečakala, že zázračný liečiteľ, ktorý má vraj zachrániť jej syna, bude bezdomovec. Urobila pohyb, akoby mu chcela zabrániť priblížiť sa k postieľke, ale nedokončila ho. Predsa len, donedávna ochrnutý sused už chodí, síce s barlami, ale chodí.
„Tak ty si pacient,“ naklonil sa mladý muž nad postieľku.
„Nemá rád cudzích ľudí,“ poplašene zareagovala matka.
„Proti mne nebude mať námietky.“ 
Naozaj, Andreas sa apaticky nechal zdvihnúť z postieľky, démon ho skúsene vzal do náručia. Ukazovákom mu pošteklil dlaň, skoro priesvitné pršteky sa obtočili okolo ponúknutého prsta.
„Nepovedali ste mi, že  Andreas  má okrem  hypoplázneho syndrómu aj cukrovku,“ prehodil po chvíľke k rodičom.
Manželia si vymenili pohľad, tentokrát veľmi poplašený.
„Ako...?“ zajachtala žena.
„Odkiaľ to viete?“ vyhŕkol muž.
„Od Andreasa,“ zmiatol ich.
„Nie, nepovedali,“ priznal s previnilým výrazom nakoniec Larry. „My..., no, v poslednom čase sme mali veľké výdavky. Andreasova choroba... rozumiete. Dali sme dohromady päť tisíc, to stačí len... na vyliečenie jeho srdcovej vady, ale viac proste nemáme.“
„Výsledky testov ukázali, že Andeasov pankreas nepracuje, vôbec. Celý život bude odkázaný na inzulín, ale s tým sa vyrovnáme. Keď náš maličký bude mať zdravé srdce, so všetkým ostatným si poradíme. Na cukrovku sa neumiera, dá sa s ňou žiť, skoro normálne,“ pridala sa aj Mildred zúfalo. „Je to snáď problém? Môžete aj tak vyliečiť jeho srdce?“
„Ľutujem, aj alternatívna medicína má svoje obmedzenia,“ nežne si vyslobodil prst.
„Takže nám nepomôžete?“ Mildredin šepot skoro nebolo počuť.
„To som nepovedal.“
„Chcete...,“ Larry si zahryzol do pery. „Potrebujeme viac peňazí?“
 Démon stiahol obočie. „Uzavreli sme obchod, ja vyliečim vášho syna, vy mi zaplatíte. To, že zároveň musím vyliečiť aj cukrovku, je môj problém. Samozrejme, ak nechcete obchod zrušiť.“
„Nie, nechceme,“ vyhŕkla Mildred skôr, ako sa manžel stačil nadýchnuť. „Len pokračujte.“
„Nebudete potrebovať stôl alebo krb alebo... ja neviem...,“ snažil sa byť užitočný Larry.
„Ďakujem, nie. Päť minút ticha bude stačiť. Začneme, drobček?“  prihovoril sa dieťaťu v náručí.
 Andreas poslušne chytil ponúknutý ukazovák, démon palcom nežne prichytil krehké pršteky. Napoly sa obrátil chrbtom k prítomným, šepkané zaklínadlo sa dalo skôr tušiť ako počuť. Maličký pacient disciplinovane znášal magický experiment, protestoval len raz, slabým zamrnčaním. Matka sa automaticky pohla k nemu, Fred ju zachytil.
„Teraz ich nesmiete rušiť,“ varoval ju dôrazným šeptom.
Prikývla, tvár zvraštenú starosťou o dieťa, našťastie jej muky netrvali dlho.
„Si statočný, malý bojovník Andreas,“  démon vložil dieťa do postieľky.
Obaja rodičia sa vrhli k dieťaťu.
„Dajte mu chviľku,“ požiadal ich.
Chlapček v postieľke neisto zdvihol ručičku, akoby skúšal, čo to spraví. Zvedavo si obzrel malé pršteky, ochutnal ich. Zamával mokrou rúčkou, zapáčilo samu to, pridal aj druhú. Pokusne mykol nôžkami, raz, dvakrát a zistil, že je to zábava. Z vyjavených tvári rodičov usúdil, že nie sú nadšení tak ako on. Nahlas sa ohradil proti rodičovskému nesúhlasu. Pri jeho prvom výkriku Mildred priskočila k postieľke.
„Nebráňte mu,“ zastavil ju liečiteľ.
„Keď bude kričať, tak zmodrie,“ obávala sa. „Nebude môcť poriadne dýchať.“
„Pozrite sa na neho.“
Človiečik v postieľke od usilovného kriku zružovel, no zo zavretých očiek netiekli slzy, proste skúšal kričať na plné hrdlo a užíval si to.
„Čo mám robiť?“ mladá matka bola zmätená.
„Pochváľte ho, ide mu to výborne,“ poradil jej mladík. „A pripravte sa na to, že dnes začal trénovať. Však, maličký,“ jedným prstom pohladil zaťatú pästičku. Andreas zarazene pozrel na cudzieho človeka nad svojou postieľkou, vzápätí mu tváričku rozžiaril široký, bezzubý úsmev. Dospeláci okolo neodolali, museli mu ho vrátiť.
Ďalšie udalosti nabrali rýchly spád. Obaja rodičia sa rozplývali vďakou, šťastná matka sa pokúsila objať muža, ktorý jej dieťaťu vrátil zdravie. Našťastie sa neurazila, keď pred ňou cúvol, vynahradila si to na Fredovi. 
Larry sám od seba vytiahol balík bankoviek a vyplatil démona. Mildred sa na striedačku vznášala na obláčku blaženosti alebo napäto striehla pri synovej postieľke na každý jeho výdych a obaja rodičia sa pretekali v slovných prejavoch vďaky. A obom sa zreteľne uľavilo, keď návštevníci odmietli pohostenie a rozlúčili sa. Vydýchol si, až keď odmykal svoju spoľahlivú dodávku. Démon sa bez obzretia pustil dolu ulicou.
„Vráť sa ! Odveziem ťa,“ húkol za ním bývalý vojak.
„Ďakujem za ponuku. Nezdržuj sa, vezmem si taxi.“
„To teda nie,“ mimovoľne zvýšil hlas. „Sľúbil som ti bezpečný odchod! Tak vlez do auta, ja ťa odveziem na stanicu, aby som sa ubezpečil, že si naozaj vypadol z mesta!“
„Je mi skoro ľúto, že musím odmietnuť tvoju láskavú ponuku.“
„Neprichádza do úvahy. Nasadni!“
„So sebazaprením, ale predsa sa cestou na stanicu vzdám tvojej spoločnosti.“
„Nenechám ťa tu pobiehať bez dozoru!“
„Môžeš ma predsa sledovať ako minule.“
Fred mimovoľne zaťal päste, toľko k úspešnému, nenápadnému sledovaniu taxíka dodávkou. „Prestaň
tu robiť teáter!“ majiteľ auta zreteľne prekročil hladinu hluku obvyklú na tejto ulici. Za oknami okolitých domov sa začali objavovať zvedavé tváre, ktoré sa snažili zistiť príčinu nepokoja na ulici.
„Prečo? Máš názorové výhrady proti pouličnému divadlu?“ mladší muž stále odmietal brať situáciu vážne.
„Ľudia sa na nás pozerajú! Sklapni a vlez do auta, kým niekto zavolá na deväťstojedenásť!“ v plukovníkovom hlase zarezonovala vážna hrozba.
Démon mal toľko rozumu, aby poslúchol a posledné slovo nechal mužovi za volantom. Lenže, on to za posledné slovo nepovažoval.
„Klamal si,“ obvinil Fred spolujazdca, keď musel zastaviť na červenú.
Obvinený výčitku nekomentoval.
Vodič hodil rýchly pohľad doprava. „Klamal si,“ zopakoval dôraznejšie. „Povedal si Trittenovcom, že nedokážeš vyliečiť len... ten... defekt na srdci a cukrovku nie. To bola lož! Tej žene, čo napasovala kabriolet do výkladu, si zalátal dieru v krku a ostatné zranenia si nechal tak.“
„Prečo ťa to udivuje?“ tmavé obočie sa nepatrne nadvihlo. „Je predsa všeobecne známe, že démoni klamú.“
„Prečo si to urobil?“
„A prečo nie? Je potrebné mať na podávanie upravených informácií nejaký dôvod?“
„Iste!“
„Aký dôvod si mal ty, keď si ich oklamal?“ zaujímal sa konverzačným tónom spolujazdec.
„Ja?“ Takýto obrat v rozhovore nečakal. „Ja som že klamal?“
„Samozrejme. Neobjasnil si im moju pravú identitu,“ vyhlásil s absolútnou istotou démon.
„Nie, ale to je iná...,“ začal sa Fred brániť, v polovici vety sa zasekol. Uvedomil si, že pred kým, vlastne pred čím sa chce ospravedlňovať! „Drž hubu, parchant!“ precedil pomedzi zuby smerom doprava. 
„Skutočne závažný dôvod,“ uznal vážne démon.
     Fred zatiahol dodávku do bočnej uličky neďaleko vchodu na železničnú stanicu.
„Ten kúsok dôjdeš po vlastných. Nestojím o to, aby ma ľudia s tebou videli. Mohlo by to poškodiť moju povesť.“ Až keď tie slová vyslovil nahlas, uvedomil si ako urážlivo znejú. Nech! Bastard z pekla si aj nič iné nezaslúži. „Nezabudni, sledujem ťa, takže žiadne hlúposti, kúp si lístok a vypadni z mesta.“
„Ďakujem za zvezenie.“
Spolujazdcov pobaveno-nadradený úsmev jedným kútikom úst, Freda neskutočne podráždil.
„Sľúbil som ti, že ťa dostanem z mesta, bezpečne. V dohode nebola zmienka o tom, že budeš v jednom kuse!  Chcem si byť istý, že zmizneš. A nech ťa ani nenapadne niekedy sa sem vrátiť a obťažovať Roga alebo Trittenovcov.“
„Neposkytujem záručný servis. Prajem ti príjemný deň,“ pobavenie z démonovej tváre preniklo aj do jeho hlasu. „A mimochodom, nebola to lož.“  Dokonca aj dvere na aute zavrel jemne.
Šofér sám pre seba zaklial, sledujúc vzďaľujúcu sa postavu. Ako to ten parchant dokázal, že sa teraz cíti ako hlupák? Stále nahnevaný vystúpil, aby dohliadol, či démon splní jeho pokyny a vôbec sa nesnažil skrývať, takže mu na rozlúčku zamával z okna vlaku. Fred zo stanice zmizol zároveň s koncovými svetlami na poslednom vagóne. Jeho stará dodávka ho privítala utešujúcou všednosťou, hneď sa cítil lepšie. Trochu ho zmrazilo pri myšlienke, čo by sa stalo keby sa démon rozhodol zostať? Zaťal ruku v päsť a cvične sa udrel do dlane druhej ruky, na svoje roky bol stále vo forme. Absolvovaný tvrdý výcvik je ďalší bod v jeho prospech. Akú šancu by mal proti pravému, nefalšovanému démonovi? Asi takú, ako má snehová guľa v pekle, pri tomto prirovnaní sa mimovoľne  usmial. Našťastie, pomyslel si spokojne, štartujúc auto, spolky s peklom skočili. Navždy.
     Presne na túto myšlienku si spomenul o desať dní neskôr, keď sedel oproti Mildred a Larrymu v cukrárni na hlavnej triede. Oprava, oproti Mildred, Larrymu a Andreasovi, ktorý v matkinom náručí spokojne obštipkával piškótu. Dospelí nad kávou zahájili rozhovor výmenou zdvorilostí, týkajúcich sa najmä ženskej krásy a detského zdravia, pokračovali krátkym rozborom počasia a skončili pri dôležitých veciach. Pri financiách.
„Trvám na tom, aby ste prijali tie peniaze. Skutočne vám patria,“ Larry opakovane posunul hrubú obálku, ukrytú v zložených novinách k plukovníkovi. „V živote som lepšie neinvestoval,“ dodal s láskyplnom pohľadom na ženu a dieťa.
„Obaja trváme na tom, aby ste ich prijali,“ pridala sa Mildred. „Nemohla by som spokojne spávať, keby som nesplnila dohodu. Stále by ma mátalo, že Andreas znova...,“ v rozpakoch zmĺkla. Pohladila svojho syna a pobozkala ho na čiapočku, odmenil ju úsmevom ozdobeným rozmočenými piškótovými omrvinkami.
„Nechcem vám brať ilúzie,“ znepokojil sa Fred, „ale som si istý, že Andreasovo vyliečenie neznamená, že už nikdy neochorie.“
„Áno, to vieme,“ prikývla vážne matka. „Andreas bude vyrastať ako úplne normálne dieťa, nádcha, kašeľ, rozbité kolená a všetko okolo toho. Vďaka vám a vášmu priateľovi bude môcť vyrásť ako normálne dieťa. Zoberte si tie peniaze,“ cez stôl ho chytila za ruku. „Zaslúžite si ich, splnili ste svoju časť dohody. Nechajte nás, aby sme si aj my splnili svoju.“
„Veď,“ súhlasil Larry, „my sme dostali, čo sme chceli. V troch nemocniciach nám nezávisle na sebe potvrdili, že Andreas je úplne zdravý.“ 
„Keď sa na vec pozeráte takto, nemôžem odmietnuť,“ zasunul zložené noviny do vnútorného vrecka na vetrovke. „Ďakujem.“
„My ďakujeme vám,“ zdôraznila Mildred a pozrela neisto na Larryho. Aj keď peniaze zmizli zo stola, manželia sa neuvoľnili.
„My by sme,“ Larry si rozpačito odkašlal. „Chceli by sme...,“ pohľadom hľadal pomoc u manželky.
„Chceli by sme vás ešte raz požiadať o pomoc,“ vložila sa do rozhovoru. „Moja priateľka, moja veľmi dobrá priateľka,“ zdôraznila, „má choré dieťa. Viem, že sme vám sľúbili diskrétnosť, ale musela som jej povedať... o tom, ako Andreas vyzdravel. Jej chlapček, Fabio, má sedem rokov a ťažkú aortálnu regurgitáciu. To je tiež srdcová choroba, nedomykavosť aortálnej chlopne,“ dodala, vidiac Fredov nechápavý výraz. „Vlastne, tak sme sa spoznali, v nemocnici, na detskom oddelení. Dala som jej vaše číslo, ozve sa vám. Pani Millerová, Mika Millerová.“
Bývalý plukovník v duchu zaúpel, ďalšie choré dieťa. Melly by mu nikdy neodpustila, keby odmietol pomôcť chorému dieťaťu. A jeho vlastné svedomie tiež nie, ale...
„Viete, musela som jej to povedať. Som matka a viem, čo prežíva. Jednoducho, musela som. Dúfam, že sa vášmu priateľovi podarí uzdraviť aj Fabia. Nespôsobila som vám tým žiadny problém?“ dokončila úzkostlivo.
Prinútil sa k úsmevu a záporne pokrútil hlavou. Keby otvoril ústa, tak by nahlas zastonal.
„My sa rozlúčime,“ Mildred s roztomilým úsmevom vstala, nevediac, akú búrku rozpútala v hlave svojho dobrodinca. „Andreas bude o chvíľočku hladný, musíme ho nakŕmiť. Však drobček?“
Chlapček zamával ručičkami a nechal na dospelých aby si vybrali či to bol súhlas alebo odmietnutie.
„Ešte raz vám ďakujeme,“ podal plukovníkovi ruku Larry. Neprítomne ju potriasol.
A potom boli preč.
Konečne.
Mohol sa prestať siliť do úsmevu. Vedel, že si nemal začínať s démonom! Toto jednoducho nemôže skončiť dobre!

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.07.14 17:12

aceras1: Vynikajúci zábavný kúsok. Zatiaľ som medzi hlavnými predstaviteľmi nezazrela ani náznak priateľstva .... a o to je to zábavnejšie    . Som zvedavá čo tento ich zaujímavý vzťah zmení.

PS: Takýto liečiteľ by bol užasný aj mimo sveta fantáze. Pri opise človiečika mi zvieralo srdce   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.07.14 18:53

aceras1 - vďaka za ďalší kúsok, potešil. Je to milé a zábavné, len si neviem pomôcť, keď som čítala o Irvovi s Andreasom, tak som pred očami mala Deana s Bobby Johnom  702 
Ráta sa mi tiež, ako si chudák Fred vešia postupne na krk experta na priťahovanie problémov každého druhu, aj tie ich vzájomné "skutočne vrelé" aktuálne vzťahy. Neviem sa rozhodnúť, či je z tejto spolupráce viac "nadšený" Fred alebo Irv. Takže už klasicky, teším sa na pokračovanie  Very Happy 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   09.07.14 20:02

aceras1: Další luxusní kousek! Vážně jsem se pobavila    Hlavně ten konec! Už vidím Irvinovo nadšení z další léčby    Těším se na pokračování   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mohlo byť   Today at 4:50

Návrat hore Goto down
 
Mohlo byť
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 9Choď na stránku : 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: