DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Omen

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next
AutorSpráva
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   23.05.13 17:34

Já chci a potřebuji pokračování Prosím To byla sranda, ale vážně už se nemůžu dočkat Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.05.13 9:51

Najskôr moje úprimné ospravedlnenie všetkým čitateľom za dlhú prestávku. Vďaka niekoľkým no, povedzme osobným a pracovným komplikáciám, jednoducho nestíham . Rozhodne nebolo mojím úmyslom privodiť niektorému čitateľovi duševnú alebo telesnú újmu 603 .

bohdy - ďakujem . Sammy už je raz taký, mimochodom Dean tiež Very Happy .

Joclynn - ďakujem za Tvoju pochvalu aj za trpezlivosť. Pokračovanie bude, pracujem na tom, dnes len kúsok, (dôvody - viď vyššie) aj ten neprešiel podrobnou jazykovou úpravou. Dúfam, že prípadné chyby Ťa nebudú rušiť.

janča - ďakujem za ocenenie dialógov. Čo narobíš, majú dobre podrezané jazyky.

Danny.T - ďakujem , sa hádať tiež vedia priam exkluzívne. K pokračovaniu - poznáš moje pravidlo: neprezrádzať dopredu, takže ... Možno.

---------------------------------
---------------------------------


Dejstvo štvrté.
Obraz druhý.


Slnko usilovne plnilo svoje pracovné povinnosti aj potom, čo hodiny ukázali koniec pracovnej zmeny a zamestnanci z Jennigsových dielní opustili svoje pracoviská. Dean Winchester s jemnou iróniou, no, skôr so sarkazmom sebe vlastným, pozoroval takmer idylickú scénu – kolegovia vracajúci sa do svojich domovov. V prstoch otáčal kľúče od Impaly, kým sledoval svoj cieľ, jedného z mechanikov, ako opúšťa firemné parkovisko. Neponáhľal sa, do súmraku zostávala pár hodín a skôr ako po zotmení nemôžu vyraziť na návštevu Brianovho vraha. Láskyplne pohladil strechu svojho auta, odomkol a nastúpil. Interiér bol príjemne vyhriaty, slnečné lúče ešte nedokázali počas dňa zmeniť auto na pekárenskú pec. Dovolil si pár minút len tak sedieť a vychutnávať dokonalú chvíľu. Netrvala dlho. Dvere na strane spolujazdca sa otvorili.
„Pekné od teba, že si na mňa počkal.“ Kurt Crowe sa bez pozvania usadil na Samovom mieste.
„Hej, človeče! Vidíš tu niekde nápis TAXI?“ ohradil sa prekvapený majiteľ vozidla.
„Myslím, že je na čase, aby sme sa my dvaja pozhovárali,“ votrelec sa nechystal odísť.
„Pozhovárali? Kvôli tomu si ma nemusel prepadnúť na parkovisku. Vieš, kde ma cez deň zastihneš.“
„Cez deň je okolo priveľa zbytočných svedkov. Na isté veci mám radšej súkromie.“
„Pozri, kamoš, ja o určité veci nemám záujem,“ dôrazne namietol šokovaný Dean. Na jeho veľké prekvapenie sa Kurt začervenal, svaly na tvári mu stvrdli, ako sa snažil ovládnuť.
„Na isté veci, ako policajné vyšetrovanie, napríklad,“ precedil mrazivo. Slnečné lúče sa odrazili od vylešteného policajného odznaku v jeho ruke.
„Poliš, hm,“ vodič sa mimovoľne narovnal na sedadle.
„Nevyzeráš prekvapený,“ skonštatoval policajný dôstojník a schoval odznak.
Dean si v duchu vynadal do somárov, ale na predstieranie už bolo neskoro. Naoko ľahostajne mykol plecom. „Môj otec je súkromný vyšetrovateľ. Často spolupracuje s ochrancami zákona. Rozoznám zákon na päťdesiat krokov aj po tme. Najmä ak nosí pištoľ v areáli, kde sú zbrane prísne zakázané a hovorí ako príučka.“
„Šikovný chlapec,“ Kurt si podozrievavo premeral Dean, akoby ho znovu hodnotil. Winchester odpovedal drzým úškrnom. Nechystal sa tomuto polišovi zavesiť na nos skutočný zdroj svojich vedomostí. Napríklad, že mu v nestráženej chvíli prehrabal skrinku a našiel v nej policajnú placku, alebo svoju nočnú návštevu personálneho oddelenia, ktoré neevidovalo žiadneho zamestnanca s priezviskom Crowe. Nemohol pripomenúť ani Kurtove zvláštne privilégia ako voľný prístup na skúšobné jazdy, pretože oficiálne nikdy nesedel v pretekárskom aute.
„Skutočne hovorím ako príučka?“ pokračoval Kurt spoločenským tónom.
„Pokus o zabitie? Človeče, nikto okrem polišov a právnikov také čosi nevypustí z úst. No, možno môj brat, ale ten sa neráta.“
„Hm, dobrý postreh,“ uznal neveselo detektív. „Tiež mám svoje informácie. Prehnal som tvoje meno cez naše databázy a hádaj, čo vypadlo!“
„Nemám tucha. Pochvala za to, že pomáham babičkám cez ulicu?“
„Nie. Skoro nič,“ Kurta zaujalo niečo za bočným sklom. „Len meno John Winchester,“ vypálil prekvapivo po krátkej pauze a zároveň sa jeho oči zapichli do tváre vodiča, pozoroval účinok svojej informácie, Dean si zachoval dokonale kamenný výraz.
„Vraví ti to niečo?“
„Nie. Malo by?“ Winchester, sediaci za volantom, predstieral nezáujem a dúfal, že policajt vedľa neho nepočuje, ako sa mu rozbúchalo srdce.
„John Winchester je federálne hľadaný zločinec,“ detektív vytiahol z vrecka zložený papier. „Je podozrivý z niekoľkých vrážd, hľadaný pre podvody s kreditnými kartami, hanobenie hrobov, poškodzovanie a ničenie cudzieho majetku.“
„Čo s tým mám ja?“ Deanova otázka zaznela ostrejšie ako zamýšľal.
„Podľa jedného zdroja má John Winchester príbuzných, dvoch synov. Sama a Deana. Pozoruhodná zhoda okolností. Ty máš brata. Nevolá sa náhodou Sam?“
„Volá. No a čo? Winchester je bežné meno. Samov, Deanov a Johnov Winchestrovcov musí byť v Štátoch dvanásť do tucta.“
„Dosť pochybujem“ Kurt sa usmial, veľmi nepríjemným úsmevom. „Ako sa volá tvoj otec?“
„Nič ťa do toho nie je, ale dobre. Jacob Gannascoli.“
„Prosím?“ Kurt sa vôbec nesnažil zamaskovať nedôveru.
„Môj otec sa volá Jacob Gannascoli, taliansky Žid z New Yorku,“ zopakoval zreteľne Dean a ani sa pri tej nehoráznej lži nezačervenal.
Kurt si ho ostro premeral. „Meno v tvojom vodičskom ...“
„Je Winchester, hej. Po matke. Nejako si s otcom nenašli čas na zlegalizovanie vzťahu,“ pokračoval v prispôsobovaní skutočnosti. „Otec nikdy nevydržal na jednom mieste dlhšie ako tri týždne. Zato bol vždy majster v dávaní prázdnych sľubov.“
Možno to bola nefalšovaná trpkosť v mladíkovom hlase, ktorá prinútila policajta zvážiť pravdivosť podávaných informácií.
„Ale jedno sa otcovi musí nechať, po matkinej smrti sa o nás postaral,“ dokončil Dean rýchlu exkurziu rodinnými dejinami.
„Pribalil si vás k cestovnej batožine?“ zisťoval detektív napolo vážne.
„Hej, tak nejako. Prišiel si si pokecať o mojom neradostnom detstve? No, pár rokov meškáš!“
„Čerta starého sa ja starám o tvoje detstvo,“ s bezohľadnou priamosťou sa uškeril Kurt. „Vyšetrujem vraždu!“
„V mojom aute? Ľutujem, ale keď som prišiel do mesta, bolo už po večierku,“ uškrnul sa na oplátku lovec.
„Na nezainteresovaného sa dosť vypytuješ.“
„Prirodzená zvedavosť. Dedičstvo po rodine z otcovej strany.“
„Priveľmi vypytuješ. Pre koho robíš?“ Detektívov ostrý pohľad varoval vypočúvaného, že neuverí hocičomu.
„Pre Vrabčiaka,“ vyhŕkol Dean, väčšinu svojho prekvapenia nemusel predstierať. „Som mechanik.“
„Mechanik, ktorý si iba robí svoju prácu?“ Kurtova ironická otázka zaťala do živého, ale mladík za volantom sa obmedzil na neisté prikývnutie. Predstieranie naivity bola najistejšia taktika, ako prinútiť protivníka odhaliť karty.
„Popri čistení hrdzavých plechov len tak mimochodom poskytuješ detektívne konzultácie a ezoterické poradenstvo?“
„Ezo čo?“ pokračoval Dean vo svojej taktike. „To porno na WC nebolo moje!“ Policajtov zvlášť nepríjemný pohľad mu vymazal úškrn z tváre. „Povedal som ti, že otec je súkromný vyšetrovateľ. Pár vecí ma naučil. Ako si všímať detaily, napríklad. Všímať si nie je zakázané.“
„Nie, nie je,“ pripustil pomaly Kurt, stále si Deana premeriaval akoby odhadoval, koľko dostane na bitúnku za kilo živej váhy jedného všímavého mechanika.
„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa oceňovaný kus priamo a sám sebe v duchu zagratuloval, že sa mu celkom slušne podarilo predstierať sebaistotu, ktorú už hodnú chvíľu necítil.
„Výmenný obchod,“ Kurt sa tiež rozhodol zahrať na rovinu. „Povieš mi všetko, čo vieš o nehodách a Brianovej vražde. Všetko. A ja,“ detektív zaváhal, nadýchol sa a s veľkým sebazaprením pokračoval. „Ja nebudem preverovať údaje v tvojom vodičáku a nebudem sa pýtať v Lawrence v Kansase čo vedia o Deanovi Winchesterovi a jeho rodine.“
Dean Winchester si udržal výraz pokerového hráča, mal ho dobre nacvičený, zároveň cítil ako sa mu prepotené tričko lepí na chrbát. Ten prekliaty poliš našiel ich slabinu! Ešte nikdy nemali pri riešení prípadu tak slabú kryciu legendu a teraz sa im to môže škaredo vypomstiť. Ak ich polícia začne preverovať.... Meno John Winchester pritiahne federálov. Objaví sa sociálka, a pretože Sam ešte nemá osemnásť, skončí v nejakom decáku. On sám... Bol si istý, že nechce vidieť väzenie zvnútra. Intenzívne vyhodnocoval situáciu. Prvý impulzívny nápad, zbiť poliša, vyhodiť ho z auta, nájsť brata a ujsť z mesta, po krátkom rozmýšľaní zavrhol. Bitka v aute by nezostala nepovšimnutá, okolo sa stále motali nejakí ľudia. Kým by stačil nájsť Sama, vyhlásili by po nich pátranie. Väzenská cela by bola len otázkou času a navyše, nedokončili by lov. Druhá možnosť bola lákavejšia, zavesiť Kurtovi na nos nejakú báchorku, dokončiť prípad a do rána zmiznúť. Ale potom detektív určite splní svoju vyhrážku a vyhlási pátranie po nich aj po otcovi. Komplikácia, ktorú Winchestrovci určite nepotrebujú. Zostávala mu len tretia možnosť, najnepríjemnejšia.
„Ako riadny občas s potešením pomôžem polícii,“ zaklamal s trochu kŕčovitým úsmevom. „Môžem ti povedať, čo som si všimol a .... domyslel. Ale nemám žiadne dôkazy.“
V detektívovej tvári sa na okamih zjavilo sklamanie, ale varovanie vzal ako chlap. „Počúvam. No tak!“ posúril Dean po chvíli ticha. Mechanikove zaváhanie si vysvetlil po svojom. „Dobre, chápem, že bez dôkazov nechceš nikoho obviniť. Tak mi povedz, čo sa stalo, čo si myslíš, že sa stalo,“ opravil sa, „len tak, hypoteticky.“
„Hypo čo?“
„Hypoteticky. Teoreticky. Ako mohol byť spáchaný zločin,“ vysvetlil podráždene Kurt. Začal pochybovať, že pokus pritlačiť tohto pehavého manekýna prinesie nejaké ovocie. Nie že by si od Deanovho výsluchu veľa sľuboval, ale poručík stále nástojčivejšie žiadal nejaké výsledky. Ľudia z okolia pretekárskej stajne načisto podľahli výmyslu o Brianovom duchovi, nevedel z nich dostať jediné normálne slovo, nieto nejaké použiteľné informácie. Vďaka pokusu o rutinné preverenie tohto večne vyškereného chalana si v jedálni vypočul jeho veľmi zaujímavý rozhovor s Timom. Stačilo položiť pár otázok niekoľkým zainteresovaným a dozvedel sa o ďalšej sabotáži pretekárskeho auta pripraveného na jazdu. Keď si spojil všetky fakty, dospel k dôvodnému podozreniu, že Dean Winchester nejakým spôsobom vie podozrivo veľa a možno Tima dopredu upozornil, aby auto pred použitím preveril. Samozrejme, odvrátenie trestného činu je chvályhodná vec, ale.... Prezrel si jeho zložku. Pre personálneho úradníka možno vyzerala dobre, policajné oko našlo príliš veľa nezrovnalostí. Zvyšok bola rutinná práca. Z databázy mal dosť podkladov, aby chalana donútil hovoriť, ak by váhal. Nemohol ho zatknúť, aspoň zatiaľ, ale mohol mu pohroziť. Mohol a chcel.
„Do toho! Počúvam! Daj mi nejaký dôvod nezdvihnúť telefón,“ provokoval svoju obeť. Chalan sedel so sklopenými očami, neprítomne sa pohrával s kľúčom od zapaľovania, jeho drzý úškrn bol preč. Kurt nepochyboval, že ho zlomil a Winchester mu vysype všetko čo vie, aj to, čo si myslí, že vie.
Dean s pohľadom upretým na svoje ruky rozmýšľal. Musí tomuto polišovi niečo dať. Lenže... jeho vnútorný radar stál v pozore, bral to ako varovanie, že na prílišnú dôveru by mohol doplatiť. Poliš chce vyriešiť zločin. Fajn, v tom mu môže pomôcť, za vraždu priateľa si Mads zaslúži sedieť v base po zvyšok života. Rodinné záležitosti Winchestrovcov však zostanú v rodine! S ťažkým vzdychom sa pustil do rozprávania.
„Fajn, teda čisto teoreticky... Dajme tomu, že existuje mechanik, robí u Jennigsa a je nasratý na celý svet.“
Kurt prikývol, začiatok Deanovej spovede presne zodpovedal jeho predpokladom.
„Má prístup ku všetkým autám, šéf a chalani mu dôverujú. Keď sa hrabe v niektorom aute, nikto sa ho nepýta prečo. Prvá nehoda, úspech. Ray postavil auto na strechu. Samozrejme, havarovaná kára musela prejsť dôkladnou kontrolou. Lenže, kontrolu som urobil on. Zamaskovať pravú príčinu búračky bolo pre neho hračka, je fakt veľmi dobrý mechanik. Záver obhliadky bol jasný, hrubá chyba vodiča. Ale šéf Raya nevyhodil, naopak, dal mu druhú šancu. Ten cucák dostal druhú šancu a tvoj človek žiadnu. Takže sa pohral s ďalším autom a Ray je von z hry. Tobias, ďalší chalan čo mal smolu. Pôvodne v tom aute mal ísť Brian, veľkoryso dovolil kamošovi povoziť sa na okruhu. Prečo nie, auto bolo v poriadku. Aspoň do chvíle, keď ho začal najlepší mechanik v dielni pred štartom kontrolovať. Je to predsa jeho povinnosť.“
„Skurvený hajzel,“ vykĺzlo Kurtovi. „Bastard so svätuškárskym ksichtom. Takže Brian...?“
„Bol cieľom už od začiatku. Trikrát mu jeho odstránenie nevyšlo. Nevadí, táto hra sa mu zapáčila a mohol ju hrať dlho. Dovtedy, kým sa ako prvý po havárii dostal k autu a mohol zahladiť stopy.“
„K Brianovmu autu sa nedostal. Brian zomrel a Jennigs zavolal políciu. Auto sme zamkli a zapečatili až do príchodu policajného technika a odťahovky.“
„Nemôžeš mu vyčítať, že sa nesnažil,“ s neveselým úškrnom namietol Dean.
„Ten požiar?“ vydýchol neveriacky Kurt po chvíľke rozmýšľania. „To nie. To neurobil! Nepopieram, že tú káru podpálil niekto, kto sa v autách vyzná. Presne vedel, čo má urobiť, aby z nej nič nezostalo. Ale po Brianovej nehode miestni všetkých z areálu odviezli na stanicu a vypočúvali až do rána. Nemohol sa vytratiť a podpáliť DeLorean. Do psej riti! To nedáva zmysel! Ak chcel, aby vyhorel celý areál, mohol si vybrať dvadsať lepších miest na založenie požiaru.“
„Nechcel, aby zhorelo všetko. Sedel na policajnej stanici a čakal na výsluch. Po nehode sa k vraku nedostal a ani už nemal šancu dostať sa. Bol zapečatený a ráno ho mali odviezť. Vedel že ho rozoberú a šikovný mechanik určite zistí, čo urobil. Sedel tam, nemohol odísť, bol zúfalý a mal mobil. Bol predsa svedok, nie podozrivý. Tak niekomu zavolal.“
„Komu?“
„Čo ja viem? Niekomu, kto urobí všetko, čo mu rozkáže. Možno bratrancovi?“
„To zistíme! Pokračuj!“
„Zavolal mu a rozkázal mu podpáliť auto. Jedinú stopu, ktorá viedla k nemu.“
„Fabulácia,“ namietol prezieravo detektív.
„Čože?“
„Výmysel! Ani slepý somár si nepopletie havarovanú Toyotu s opraveným DeLoreanom.“
„Mal by si si nájsť iné zamestnanie,“ poradil mu uštipačne lovec. „Povedal som ti, bol na policajnej stanici, okolo bolo plno polišov a jeho kolegovia a kamaráti, hocikto mohol počúvať. Asi ťažko mohol povedať, hej, počuj, zober benzín a zápalky, choď k Jennigsovi a podpáľ káru, v ktorej sa pred pár hodinami zabil miestny hrdina. Navyše, jeho kumpán nikdy nebol u Jennigsa a nemá fištrónu na rozdávanie. Jednoducho dostal príkaz zapáliť auto na strednej stojke vľavo a presne to urobil.“
„Horelo na strednej stojke vpravo.“
„Keď vojdeš od prednej brány. Ale keď sa prikradneš smerom od okruhu, máš Vrabčiakove stojky po ľavej ruke.“
„To je fakt. Ako len ten hajzel musel na druhý deň zúriť, keď sa dozvedel, že zhorelo nesprávne auto!“
„Ako uragán! Spýtaj sa chalanov na šrotovisku. Videli ich, ako sa hádajú.“
Detektív prikývol. „Nigel?“ nadhodil ďalšiu tému.
„Poliši si odviezli vrak , chvíľu sa motali okolo a potom dali pokoj, asi mali iné starosti. Stále ho nikto nepodozrieval, tak prečo by mal prestať?“
Kurt si zahryzol do pery, nemienil tomuto posmeškárovi vysvetľovať, že starý pán nechcel, aby sa mu v jeho kráľovstve neustále motali policajti. Presadil si nasadenie detektíva v utajení. A navyše, z márnice zmizlo Brianovo telo a nájsť ho bola priorita. Ovšem, ak Winchestrova teória bola správna, tak mali aj zlodeja tela na dosah.
„A nezabudni na ducha. Predsa každý vedel, kto je hlavný podozrivý, všadeprítomný a aj tak nepostihnuteľný. S trochou šikovnosti sa dá taký duch skvelo využiť. Vyľakaní chalani boli schopní vidieť v hocijakom záblesku mŕtveho kamoša. K tomu pár poznámok na vyhecovanie všeobecnej hystérie...“ Dean neurčito mykol plecom.
„Sebaistý, nafúkaný hajzel. Prečo to spravil?“
„Pretože chcel vyniknúť. Byť dobrý mechanik mu nestačilo. Vždy byť len v tieni víťaza. Chcel viac.“
„Zabil človeka a ďalších troch zmrzačil. To je spôsob ako vyniknúť?“
„Sú dve možnosti ako vyhrať,“ nezvykle vážne prehodil Dean. „Prvá je, keď si lepší ako ostatní. Druhá je, keď všetci naokolo sú horší. Keď im pomôžeš, aby boli horší.“
„Mads Dyrholm si vybral druhú možnosť,“ uzavrel detektív. „No, nemôžem tvojej historke uprieť istú... pravdepodobnosť, ale...“
„Zohnať dôkazy je tvoja robota. Ja som len mechanik,“ Dean naštartoval a vyčkávavo pozrel na nezvaného hosťa. „Ešte niečo, detektív?“
„Nie. Zatiaľ. Ak ťa budem potrebovať, ozvem sa.“ Kurt vystúpil.
„Radšej nie,“ zahundral vodič. Jeho slová prehlušil tresk zabuchnutých dverí. „Zkurvysyn jeden! ako to zaobchádzaš s mojím autom?“ spravodlivo sa rozhorčil nahnevaný majiteľ auta. Zbytočne, odchádzajúci policajt ho ignoroval.

Sam za sebou ticho zatvoril dvere a nesmierne opatrne sa vkradol do bytu. Sluch ho neklamal, Dean sa naozaj s niekým zhováral a mladší Winchester mal dosť neblahú predtuchu s kým. Pri bratovom: „Áno, otec.“ ho posledné zvyšky dobrej nálady bez rozlúčky opustili. Pomaly zo seba sťahoval bundu, ľutujúc, že namiesto zipsu nemá aspoň tridsať gombíkov, mal by zámienku na zdržanie. Po krátkom zaváhaní sa vtiahol do haly.
„Ahoj,“ neutrálnym pozdravom neochotne upozornil na svoju prítomnosť. Dean, opierajúci sa o jedálenský stôl, odzdravil kývnutím. Sam si dodal odvahu, zdvihol hlavu a vyvalil oči.
„Zdalo sa mi,“ začal opatrne a keď si všimol telefón v bratovej ruke, už istejšie pokračoval, „že sa s niekým zhováraš.“
„Hej. Volal otec.“
„Čo chcel?“
„Vedieť ako si stojíme s prípadom.“
Ďalšia stručná odpoveď vzbudila Samovu pozornosť, skúmavo pozrel na brata. Podobný výraz videl len raz. U chlapíka ktorého tesne minulo tornádo. „Hm. Povedal si mu, že dnes prípad skončíme?“
„No,“ Dean pozrel na svoj mobil, akoby sa rozmýšľal, či ho hodí o stenu hneď alebo až o chvíľu. „Nie celkom. Nastala zmena plánu.“ Ešte raz pozrel na telefón a rozhodol sa udeliť mu milosť, vopchal ho do vrecka.
„Čo sa stalo? Niečo s otcom? Je v nemocnici?“ Jóbovka tohto typu by vysvetľovala Deanov stav. Alebo...
„Nie. Otec je v poriadku.“
Takže druhá možnosť bola správna. John Winchester si zase raz poriadne podal svojho prvorodeného.
„Tak čo sa stalo?“
„Po šichte si na mňa na parkovisku počkal poliš.“
„Ty si niečo vyviedol? Zistili kto podpálil sociálku?“ Sam v šoku skoro nadskočil.
„Nie. Nevyšiluj! Detektív v utajení. Nasadili ho na vraždu. Prezliekol sa za mechanika a nastúpil u pretekárov ako pomocná sila. Náhodou som sa pred ním prekecol, až potom mi došlo, že je poliš. Vliezol mi do auta a ...“
„Počkaj,“ junior zamával rukami tak vehementne, že by zastavil vlak. „Keď sme sa vlámali k Jennigsovi, už si vedel, že má v dielni detektíva?“
„Jasné! Prečo by som sa tam inak trepal v noci?“ kontroval znechutene starší lovec.
„Kedy si mi to chcel povedať?“
„Neprosil som ťa, aby si vliezol dovnútra. To bol tvoj hlúpy nápad.“
Sam usúdil, že v tejto chvíli je dobrý nápad defenzíva. „Počkal si na teba. A potom?“
„Pritlačil ma, zkurvysyn. Prešiel si moju zložku a preklepol si ma.“
„Našiel niečo?“
„Na mňa nie, ale... Vytiahol otcov register. Stačí mu pohnúť prstom a dostane nás do poriadnej kaše.“
„Čo od teba chcel?“
„Meno vraha. Potreboval pohnúť s prípadom a usúdil, že viem podozrivo veľa.“
„Povedal si mu, že za všetko je zodpovedný Mads?“
„Hej, nemal som na výber. Zahral som hlupáka ale neskočil mi na to. Nemôžeme si dovoliť, aby po nás zase išli poliši.“
Mladší lovec prikývol. „Povedal si to otcovi?“
„Hej.“
„A?“
„Nebol nadšený.“
Samovi skoro vypadli oči z jamiek. S prihliadnutím na Deanov stav po rozhovore s otcom, sa dalo vyjadrenie, že John nebol nadšený, považovať za eufemizmus desaťročia. Rovnako by sa dalo povedať, že vojna vo Vietname bol miestny konflikt dvoch ozbrojených skupín.
„Večerný program platí?“
„Nemôžeme vletieť na Madsa a vytĺcť z neho, čo urobil s Brianovým telom. Pokiaľ Kurt nie je úplný debil, tak by už mal mať v rukách dôkazy a zatykač. Poliši môžu Madsa a jeho kumpána zobrať každú chvíľu. Nerád by som skončil v rovnakej base.“
S touto úvahou mohol mladší lovec len súhlasiť. „Čo na to otec?“
Dean sa frustrovane odvrátil.
„Povedal, že sme to posrali,“ uhádol na prvý šup mladší Winchester. „Typické. Čo od nás chce?“
„Aby sme napravili, čo sa dá.“
„To si ako predstavuje? Prezlečieme sa za FBI, zájdeme na okrsok, vytlčieme z Madsa, kde zahrabal telo, vyhrabeme ho a slávnostne spálime všetkým pod nosom?“
Starší lovec sa zatváril vyhýbavo, ale nakoniec z neho vykĺzlo: „Viac-menej. Ak nebude iná možnosť.“
„Samozrejme,“ znechutene sa uškrnul junior. „Čo teda spravíme?“ Nazlostene sa pozrel na staršieho brata. Čakal, že ako obvykle príde s nejakým šialeným nápadom a pripravoval sa na húževnatý odpor.
„Počkáme, kým poliši zašijú Madsa, “ prekvapil ho Dean, „a nájdu Brianovo telo. Omen sa zvyčajne prestane zjavovať, keď hrozba pominie. Budeme čakať a pozorovať cvrkot. Ak bude treba, tak zasiahneme.“
„Ja nie som proti. A čo otec?“
„On a Martin ešte neskončili. Vráti sa o týždeň alebo neskôr. Vraj sa ozve.“
„Hm,“ Sam bol ten posledný, ktorý by vyjadroval nespokojnosť s daným stavom. S otcovým neochotným požehnaním práve dostali týždeň, možno viac, dovolenky. A navyše, nočná akcia sa nekoná, takže dnešok má voľný. Čo teda podniknúť s načatým večerom?
„Dean, chystáš sa dnes niekde?“
„Nie. Prečo?“
„Môžem si vziať auto?“
„Dobre,“ prekvapivo rýchlo súhlasil majiteľ vozidla. Zrejme sa ešte celkom nespamätal z rozhovoru s otcom. Junior okamžite vyštartoval do svojej izby, rozhodnutý neprepásť svoju šancu. Cestou vyťahoval mobil, Lanino číslo mal na rýchlej voľbe. Mal šťastie, nemala iný program. Najvyššou rýchlosťou vyhádzal skriňu, každá uplynulá minúta v sebe skrývala hrozbu, že Dean sa rozhodne liečiť šok návštevou baru a v tom prípade zbohom auto, zbohom rande. Svetlomodrá košeľa a tmavé rifle spĺňali Samovu predstavu o nedbalej elegancii, ktorou chcel ohúriť dievča svojich snov. Jeho sny o Lane! Začervenal sa, aj keď bol v izbe sám. Niektoré veci sa Lana nemusí dozvedieť. Niektoré veci nemusí vedieť nikto!

S malou dušičkou sa vybral do bratovej izby. Cez otvorené dvere videl, ako poležiačky listuje v nejakom motoristickom časopise. Ako obyčajne, viac ho zaujímali krásky, stojace pri autách, ako najnovšie modely. Dodal si odvahu.
„Dean, kde sú kľúče od auta?“
„Tu,“ vytiahol ich z vrecka. „Kam pôjdeš?“
„Asi do kina.“
„Čo dobré dávajú? Možno by som tiež šiel, ak nemáš inú spoločnosť.“ Deanov úškrn sprevádzajúci otázku sa Samovi ani trochu nepáčil.
„Nejakú spoločenskú drámu, nebavilo by ťa to,“ pokúšal sa junior predstierať ľahostajnosť.
„Hm, náš Sammy má rande.“
„Nie, ja len ...“ vyhŕklo zo Sama automaticky.
„Nie?“ starší brat zdvihol obočie v jednom zo svojich neskúšaj-ma-klamať-braček pohľadov.
„Nie je to rande. Teda, nie je to ozajstné rande... Ja len... No... Vlastne... my...“ začal sa zamotávať.
„Kto je tá šťastná?“
„Lana Merillová, nepoznáš ju.“
„Stredoškoláčka, svetlohnedé vlasy, dobrá kostra, výstavné kozy.“
„Dean!“ Ako mohol čo len na okamih zabudnúť, že zdieľa byt s najkvalitnejším dvojnohým Home Security systémom ? Samozrejme, že o nej vedel!
„Nejako si sčervenel, brácho! Dobrý výber, nemáš sa za čo hanbiť.“
„Nehovor tak o nej.“
„Prečo? Ani ona sa nemá za čo hanbiť. Aspoň, čo sa vizáže týka.“
„Dean, tie kľúče? Prosím!“ pokúsil sa Sam v sebaobrane vrátiť sa k pôvodnej téme rozhovoru.
„Tu máš,“ netrpezlivo potriasol rukou, Sam ich okamžite zhrabol, akoby sa bál, že si brat pôžičku rozmyslí.
„A nie, že ma večer budeš blamovať. Mysli na to, že si chlapec z dobrej rodiny,“ pokračoval potuteľne starší Winchester. „Dal si si sprchu? Umyl si si zuby? Máš čisté ponožky?“
Sam cítil ako mu krv z celého tela stúpa do hlavy, rozhorčením sa nezmohol ani na slovo.
„Najneskoršie o polnoci nech si doma. Skontrolujem si ťa.“ Zodpovedný člen rodiny sa vrátil k rozčítanému časopisu, junior sa otočil na odchod, výchovná prednáška skončila. Po dvoch krokoch ho brat zastavil.
„Počkaj, Sammy! Chytaj!“
Automaticky švihol rukou a zachytil malý predmet, ktorý mu Dean s úsmevom hodil.
„Pre každý prípad. Nikdy nevieš, kedy sa zadarí. Dobre sa zabav!“
Ani nevedel ako sa dostal z bytu, až pred bytom sa odvážil otvoriť ruku. Cez červený opar hnevu a zahanbenia rozoznal predmet na svojej dlani. Nemýlil sa! Kondóm.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.05.13 10:12

aceras1 - vrelá vďaka za ďalší kúsok. Naozaj nemohol prísť v príhodnejšiu chvíľu. Konečne aspoň nejaký svetlý bod v dnešnom maximálne mizernom dni, takže ho už snáď nejako prežijem. Ešte raz vďaka a teším sa na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.05.13 10:22

aceras1: Plně souhlasím s just-me Když už se celé dny drtím na státnice, tak alespoň tohle mi zpříjemnilo ty nekonečné chvíle utrpení. Nejprve jsem trnula při tom rozhovoru Deana s polišem, ale naštěstí to Dean zvládl. Nad telefonátem Johna se ani nepozastavuji, to je typické. Ale ten konec mě fakt pobavil Jak se snažil Sammy rychle zdrhnout, aby ho nakonec Dean nezastavil. A ty jeho rozpaky lol! Takže díky moc
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.05.13 12:25

just-me -fíha, ešte nikto ma neoznačil za tvorcu svetlého bodu , ďakujem . Ak je Tvoj dnešný deň maximálne mizerný, nezúfaj, ten zajtrajší musí byť zákonite lepší Very Happy .

bohdy - ďakujem, že si si popri učení našla čas podeliť sa o svoj názor . Držím Ti všetky palce, aby si štátnice úspešne zvládla.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   25.05.13 17:39

aceras1: Pokračovanie ma veľmi potešilo, zabavilo. Na jednej strane som zvedavá ako príbeh skončí, na druhej by som bola rada keby príbeh pokračoval a pokračoval... Very Happy a ja by som si čítanie užívala čo najdlhšie
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   26.05.13 22:59

Děkuji za dokonalé pokračování Very Happy Žádných chyb jsem si nevšimla a i kdyby, stoprocentně by mě to nerušilo Upřímně ti přeji aby se osobní i pracovní komplikace vyřešili a mezitím se budu těšit na další část Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   30.05.13 10:08

No může to být ještě lepší?! Skvělý pokráčko, jen škoda, že jsme neměli tu čest setkat se s Johnovým rozhovorem. Strašně by mě zajímalo, co zase John vypustil z pusy, že to Deana tak rozhodilo. 601 Teda, já vím, žádné spoilery, ale nešlo by jen naťuknout, jestli se John v povídce ještě objeví? 603 Jinak ten konec, Deanův rozhovor se Samem ohledně Lany - ! Díky a těším se na další část!!!

adrusik napísal:
Na jednej strane som zvedavá ako príbeh skončí, na druhej by som bola rada keby príbeh pokračoval a pokračoval... Very Happy a ja by som si čítanie užívala čo najdlhšie
Přesně tak, neumim/nechci si představit, že to skončí! affraid lol!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   03.06.13 9:42

adrusik - ďakujem . Mám pre Teba dve správy. Tá zlá je, že ešte kúsok a bude koniec poviedky. Tá dobrá je, že ešte kúsok príbehu zostáva 703 , takže, dúfam, si ho ešte užiješ.

Joclynn - ďakujem a ďakujem . Komplikácie prichádzajú a odchádzajú... Škoda, že nie všetky sa dajú vyriešiť jednoducho

Danny.T - ďakujem .

Strašně by mě zajímalo, co zase John vypustil z pusy, že to Deana tak rozhodilo. Teda, já vím, žádné spoilery, ale nešlo by jen naťuknout, jestli se John v povídce ještě objeví?

1, Predstav si strašne nahnevaného Johna Winchestra s vojenským slovníkom, ako potrebuje vypustiť prebytočnú energiu a máš presný obraz o bližšie neopísanom rozhovore .
2, Chceš vedieť, či sa John objaví alebo neobjaví do konca poviedky. Poruším svoje zvyky a odpoveď je áno. 703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   03.06.13 11:24

Dejstvo štvrté.
Obraz tretí.



Tim sa akoby náhodou pritočil k Deanovi ráno na parkovisku pre zamestnancov. Ani poriadne nepozdravil, hneď začal zo seba sypať šokujúce novinky.
„Už si to počul?“ Nepočkal na odpoveď. „Včera večer zatkli Madsa!“
„Ale nehovor,“ predstieral Dean prekvapenie, ako sa od neho očakávalo.
„Fakt! Helen z učtárne býva na tej istej ulici. Videla to na vlastné oči. Prirútilo sa policajné auto s húkačkou, diskotéka na plné otáčky. Poliši sa rojili ako mravce, vyviedli ho v putách. Úplne ako v telke.“
„Páni!“
„Videla to vlastné oči! Dokonca zavolala na okrsok, aby zistila, prečo ho zatkli.“
„Čo sa dozvedela?“
„Vraj jej povedali, že k prebiehajúcemu vyšetrovaniu nepodávajú žiadne informácie. Ale ja mám lepší zdroj,“ sprisahanecky sa usmial Tim. „Helen ráno volala mame a mama mi hneď dala echo. Tak som prezvonil kamoša, čo má brata poliša a podrž sa, kámo! Práve mi volal, že Madsa zatkli pre podozrenie z vraždy Briana Vuckevicha!“
„Žartuješ!“
„Ani trochu,“ mladý mechanik, potešený účinkom svojej správy zdvihol pravú ruku ako pri prísahe. „Fakt. Vraj ho priviedli na okrsok a hneď ho začali vypočúvať. A nie hocikto! Prístup mali len šarže. Myslíš, že to fakt urobil? Že zabil Briana? Prečo by to robil? Boli kamoši!“
Dean neurčito mykol plecom. Čo mohol povedať?
„Ak fakt urobil niečo s Brianovým autom,“ Tim zamyslene rozvíjal svoju myšlienku ďalej, „možno má prsty aj v ostatných nehodách. Možno... ach, ten hajzel! Myslíš, že on mohol vymeniť tie skrátené skrutky?“ Zmeravel uprostred kroku, šokovaný vlastným záverom. Kolega, kamoš, ktorému dôveroval, sa ho bezdôvodne pokúsil zraniť, možno aj niečo horšie.
Dean ho súcitne poklepal po pleci. „Brianov duch to určite nebol. Ak to urobil Mads, poliši to určite z neho dostanú.“
„Ale prečo? Do šľaka, nikdy som mu nič zlé neurobil! Prečo ja?“
Ani na túto otázku nemohol Winchester odpovedať, aspoň zatiaľ. Tim, zničený vlastnou dedukciou, sa vliekol na pracovisko ako bez života.
„Počuj, o akých pretekoch tu posledný týždeň všetci hovoria?“ opýtal sa Dean v snahe odpútať kolegu od čiernych myšlienok.
„Preteky?“ starší mechanik sa strhol. „No hej, preteky. Jennigsov okruh. Starý každý rok usporiada preteky pre amatérov, ako službu verejnosti. Podľa neho je lepšie, ak sa mládež vybúri pod dohľadom a na bezpečnej dráhe.“
„Mládež?“
„Prihlásiť sa môže každý. No, skoro. Vek nerozhoduje.“
„Skoro každý?“
„Hej, preteky sú oficiálne pre amatérov. Poloprofesionálni a profesionálni jazdci nemôžu pretekať. Teda, nie žeby sa práve trhali štartovať na malej súkromnej dráhe. A ešte, nemôže sa prihlásiť nikto, kto sa trikrát umiestnil vo finále. Vraj preto, aby mali šancu aj iní.“
„Budeš pretekať?“
„Nie, už nemôžem,“ v Timovi sa miešala ľútosť s hrdosťou. „Jedno víťazstvo a dvakrát som bol druhý. Na mojich prvých pretekoch. A vlani ma predbehol Brian.“
„Na čom si jazdil?“
„Dal som si dokopy ťuknutú Hondu. Týždeň po pretekoch som ju strelil za dobrú cenu. Stavím sa, že tento rok ju na dráhe uvidím zase. Ten blbec bol príliš hlúpy, nevedel si nájsť vhodnú káru. Vieš, na trať smú len cesťáky, neupravené autá. Žiadne spoilery, dodatočné preplňovanie motora alebo dusík. Proste žiadny tunning,“ uškrnul sa odborník. „Okrem bezpečnostných prvkov. Káru pred štartom prezrú traťoví komisári, ak nájdu nepovolenú úpravu, neštartuje.“
„Tvrdé.“
Tim mykol plecom. „Také sú pravidlá. Na značke a type fára nezáleží, každý rok sa dovalí pár zúfalcov na pick-upoch. Väčšinou vypadnú v prvom kole.“
„V prvom kole?“
„Hej, preteky sú vyraďovacie. Tri kolá. Z každej jazdy postupujú prví traja. Základné kolo sa jazdí v piatok, v sobotu je semifinále a v nedeľu veľká sláva. Pred pretekmi sú atrakcie, moto-rodeo, akrobacie, decká pretekajú na motokárach, proste cirkus. Víťaz dostane šek na tisíc dolárov, lesklú zbytočnosť a ročnú pozornosť miestnych kočiek,“ so zasneným výrazom dokončil Tim.
„Proste, víťaz berie všetko. To by som si dal povedať,“ usúdil Dean.
„Prihlás sa. Do pretekov ostáva niečo vyše týždňa. Tvoje fáro nepotrebuje veľa úprav. Len musíš zablokovať dvere a do vnútra môžeš navariť bezpečnostný rám, ale sú to kilá navyše.“
„Vylúčené,“ zdesil sa majiteľ. „Nezmrzačím svoje auto kvôli amatérskym pretekom.“
„Chvályhodný postoj, Winchester,“ ozvalo sa z nimi. Oboma mechanikmi myklo. V zápale rozhovoru prestali vnímať okolie a zastali uprostred dvora, všetkým na očiach. Aj Vrabčiakovi.
„Prepáč, šéf,“ ospravedlnil sa Dean, „hneď som v dielni.“
„Ja už som preč,“ pratal sa Tim.
„Počkajte,“ zastavil miznúcich mladíkov Stan Lowthorpe. „Počul som, o čom ste sa zhovárali.“
„No a?“ sondoval Winchester neisto, nevediac, či neporušil nejaký predpis alebo nepísané firemné tabu. „To nie je zakázané. Myslím.“
„Nie. Ako zamestnanec môžeš štartovať. Buď pretekáš alebo tri dni pomáhaš ako pomocník organizátora.“
„Asi teda budem chytať zatúlané decká. Nerozbijem svoje auto na amatérskych pretekoch,“ uškrnul sa majiteľ Chevroletu Impala. Jeho zlatíčko si nezaslúži, aby s ním riskoval.
„Sú aj iné vozy,“ usmial sa potuteľne Vrabčiak. „Na šrotovisku som videl obstojný Saab deväťstovku, druhá generácia,“ dvakrát si rýchlo prikývol. „Dvojdverový sedan. Nepojazdný. No, si mechanik a do pretekov je viac ako týždeň. Ako zamestnanec máš nárok na firemnú zľavu pri kúpe šrotu aj použitých súčiastok.
„Saab?“ Mechanik sa zamyslel. „Európania. Švédi, myslím.“
„Hej. Švédi. Robia dobré autá. Bezpečné. Nepotrebujú klietku, ale aj tak ich dávajú do všetkých pretekárskych vozov. Navariť do Saabu bezpečnostnú klietku na takéto preteky by bolo mrhanie materiálom. Navyše, ušetríš pár kíl, teda budeš mať nižšiu spotrebu a vyššiu rýchlosť.“
„Akú má farbu?“
„Je zelený,“ uškrnul sa Vrabčiak. Dean sa nahlas rozosmial, šéf sa k nemu pridal.
Tim sa zamračil. „Tak tento vtip som nepochopil.“
„Keď Saab začal po vojne, po Veľkej vojne, vyrábať autá, prvé tri roky všetky vozy striekal iba na zeleno. Mali veľké zásoby vojenskej zelenej a inú farbu nevedeli zohnať,“ pozrel na neho pobavene Vrabčiak.
„Hm,“ Tim sa zmohol na neistý úsmev.
„Fajn nápad, šéfe. Ale nemám dielňu a s mojím náradím generálku nezvládnem,“ odmietol sa ťažkým srdcom Winchester.
„Ako myslíš, chlapče,“ Stan Lowthorpe dvakrát pokýval hlavou, skoro sklamane. „Ako myslíš. Choďte sa prezliecť.“
„Jasné, šéfe,“ mechanici zamierili do šatne. Začal ďalší obyčajný pracovný deň.

Ako obyčajný pracovný deň aj skončil. Dean si prehrabol vlasy, napravil si úzky remienok na krku, aby prívesok na ňom visel rovno, zaškeril sa do zrkadla a bol pripravený vyraziť do mesta. Zamkol svoju skrinku, mávol na pozdrav posledným oneskorencom, keď sa rozleteli dvere na šatni.
„To som rád, že som ťa ešte zastihol,“ Tim ledva lapal dych. „Počkaj na mňa, kým sa prezlečiem!“
Winchester začudovane zdvihol obočie, ale prikývol. „Budem vonku.“
„Dobre. Poponáhľam sa,“ spotený mechanik si pokojnejšie utrel čelo. Po scivilizovaní zovňajšku našiel mladšieho kolegu, ako pred budovou kope do kamienka a podchvíľou hádže zasnené pohľady na závodisko za zamknutou bránou. Na voľné plochy okolo dráhy začali pribúdať čerstvé plagáty s menami sponzorov, olúpanú farbu nahradili žiarivé odtiene.
„Láka ťa, však? Potvora!“ uškrnul sa viacnásobný umiestnený s porozumením.
Dean neurčito pomrvil plecami. „Čo si chcel?“
„Pred obedom si po mňa poslali poliši. Chceli svedeckú výpoveď... Vraj som potenciálna obeť. Vieš, kto ma vypočúval?“ S očakávaním sa pozrel na kamaráta, dosť ľahostajné myknutie plecom ho sklamalo. „Kurt Crowe.“ Na Timovo veľké prekvapenie ani toto meno nevzbudilo u Deana záujem. „Nevedel som, že je poliš. Ty áno?“
Winchester niečo nezreteľne zašomral.
„Asi hej,“ usúdila potenciálna obeť. „Pretože Kurt sa viac pýtal na teba ako na Madsa.“
Dean prudko zdvihol hlavu. „Čo chcel vedieť?“
„Všetko, čo o tebe viem. Čo teda... nie je veľa.“
Lovec namiesto odpovede kopol do kamienka.
„Pozri, neviem čo mu na tebe vadí a nie som si istý, že to chcem vedieť,“ začal Tim neisto.
„Kámo, ja ...“
„Nechaj ma dohovoriť,“ zdvihol ruku, aby Deana prerušil. „Ako som povedal, nechcem to vedieť. Pretože,“ nadýchol sa, „pretože viem, že si mi zachránil život. A možno aj ostatným. Mads by neskončil, niekto ho musel zastaviť. Hej, ja viem, zatkla ho polícia. Ale veci sa pohli až keď si sa ukázal ty. Neviem, aký máš podiel na tom, čo sa stalo. Len tuším, že...,“ Tim sa odmlčal. Nemal skúsenosti s podobnými rozhovormi a pehavý chalan, ktorému práve vyhlásil dôveru, mu to neuľahčoval. „Tuším, že si sa tu neukázal náhodou a vieš o veciach... O ktorých ja nechcem nič vedieť a chcem aby to tak aj zostalo,“ dokončil rýchlo. „Ale chcem, aby si vedel, že som tvojím dlžníkom, človeče. Ak pre teba môžem niečo urobiť... stačí povedať.“
Lovec sa oceňujúco usmial. „Teda, Tim, normálne si mi vyrazil dych. Vďaka, ale neviem o ničom, čo by si pre mňa mohol urobiť. Iba ak by sme niekde zapadli na pohárik.“
„To neznie zle,“ mechanikovi sa zreteľne uľavilo, keď sa vyhovoril. „Viem o jednom pajzli, kde nalievajú na čierno pálenú domácu. Teda kámo, tá ti prežerie črevá až po šnúrky na topánkach!“
„Skutočne?“ Dean sa ešte raz ľútostivo pozrel smerom ku dráhe a tľapol kolegu po pleci. „Tak na čo čakáš? Poďme!“
„Počkaj,“ Tim si všimol jeho clivý pohľad. „Predsa ma len napadlo, čím by som sa ti mohol revanšovať.“
„Máš peknú sestru?“
„Nie mám dvoch bratov,“ uškľabil sa mechanik. „Starších a obaja sú ženatí. Ale mám jedného známeho. On... no... momentálne sedí. Nejaké nedorozumenie ohľadne súčiastok nejasného pôvodu, ktoré sa neskočilo šťastne a... To je jedno. Ten chlapík má malú autodielňu na predmestí, celkom dobre vybavenú. Jeho žena ju príležitostne prenajíma za dobrú cenu. Ak by si mal záujem, momentálne je voľná. Tá dielňa, myslím.“
„Záujem? Tu som spokojný, nemienim sa osamostatniť,“ nepochopil mladší mechanik.
„Ak si chceš opraviť si káru na preteky,“ upresnil Tim. „Pomôžem ti. Nemáš už veľa času a každá pomocná ruka sa ti zíde, najmä ak je moja a ja mám dve.“
„To myslíš vážne?“
„Hej,“ prikývol „Vážne. Daj mi minútku, zavolám majiteľke.“ Z vrecka vytiahol mobil a kým došli k bráne, obchod bol uzavretý. „Dielňa ti na desať dní hovorí pane,“ spokojne oznámil Tim, odkladajúc telefón. „Čo ďalej?“
Dean sa rozžiaril ako hviezda na vrchole vianočného stromčeka. „Poďme sa pozrieť na toho zeleného Švéda!“

Podľa Sama bola dovolenka báječná vec. Hneď prvý večer bol skvelý. Dostal auto a mohol Lanu pozvať do kina. Dávali nejaký horor, príšerný film, ale Lana sa ho celý čas držala za ruku. Aby sa nebála, ako mu vysvetlila neskôr, keď sa cestou domov zastavili na zmrzlinový pohár. Na druhý deň strávili spolu pár úžasných hodín v knižnici, pretože Lana si chcela zlepšiť výsledky z anglickej literatúry a pani Emshwillerová je dala šancu. Pri vypracovávaní referátu láskavo prijala Samovu pomoc. Keď ju večer odprevádzal domov, cítil sa ako rytier ranného stredoveku pomáhajúci spanilej panne v ťažkostiach. Prechádzka za súmraku pod dáždnikom bola romantická, no v duchu súhlasil s dievčaťom svojich snov, že cesta autom by bola pohodlnejšia. Nasledujúci večer s partiou bol tiež v pohode. Teda... nebol to vyslovený neúspech. Ak sa neráta fakt, že Sam sa prejavil ako absolútny suchár.
Hej, dovolenka je báječná vec. A bola by ešte lepšia, keby si ju Dean tak neužíval.
Teda, predpokladal, že Dean si užíva nečakané voľno.
Niekde.
Pretože v posledných dňoch sa doma sa doma zastavil iba keď sa chcel prezliecť a osprchovať. Telefón dvíhal, nákupy nosil, ale inak sa duchom a väčšinou aj telesne nachádzal v končinách, o ktorých Sam nemal ani tušenia. Tak ako teraz. Nazlostene pozrel na hodiny, skoro osem a Dean stále nie je doma. Ako by ho privolal, začul zaštrkotanie kľúča.
„Dobré ránko, bráško.“ Výborne naladenému súrodencovi sa uráčilo poctiť prenajatý byt svojou prítomnosťou.
„Ahoj,“ Samovi spadol zo srdca kameň o veľkosti dvojposchodového domu. „Kde si bol tak dlho? Už som sa obával...“
„Že ti auto nedoveziem včas?“ dopovedal Dean s úškrnom. „Kto som ja, brácho, aby som ti bránil v kultúrnom vyžití? Daj mi pár minút a môžeme vypadnúť.“
V juniorovi zamrzla krv. „My?“
„Hej, cestou na hodíš na Smrekovú ulicu, potom je auto na celý deň tvoje. Žiadny strach, mám lepšiu zábavu ako ti robiť celý deň garde v múzeu, či kde to idete.“
„Na výstavu súčasného výtvarného umenia do galérie a...,“ začal vysvetľovať. Pre nedostatok poslucháčov v informovaní o svojom dnešnom programe nepokračoval. Upratal mlieko, cereálie, použitý riad poukladal do dresu. Dodatočne si spomenul. „Budeš raňajkovať?“
„Nie, už som jedol,“ ozvalo sa z Deanovej izby pridusene. Obyvateľ si práve obliekal tričko.
„Čo si raňajkoval? Alebo sa mám radšej spýtať kde?“ potuteľne vyzvedal mladší Winchester.
„Nestresuj sa, brácho!“ odrazil útok Dean. „Mám sa snáď ja zaujímať, kto bude sedieť vedľa teba na ceste za kultúrou?“
„Dobre vieš, že ma vždy zaujímalo umenie,“ bránil sa Sam, cítiac ako sa červená.
„Hm, tvoj záujem je tak veľký, že sa oň musíš s niekým podeliť. Najlepšie s niekým dobre tvarovaným. Však, brácho,“ skúsenejší súrodenec jednoducho vedel svoje. „Pohni, nech na teba nečaká,“ vyšiel z izby s flanelovou košeľou v ruke. Sam zdvihol obočie, s vidinou pôžičky auta na celý deň sa zdržal komentára, aj keď bol zvedavý, aký druh zábavy si vyžaduje pracovné oblečenie. Inak sa ošúchané rifle, staré tričko a Deanova vyblednutá košeľa nazvať nedali.
„Tu máš! Šoféruješ,“ starší brat mu hodil kľúče od auta.
„Ja? Prečo?“ podivil sa. Majiteľ auta si len málokedy dobrovoľne sadol na sedadlo spolujazdca.
„Aby si vedel, kde ma večer vyzdvihneš.“
„No, ako myslíš,“ Sam neodporoval. Vcelku mu bolo dosť jedno, ako sa bude zabávať jeho brat, keď na neho čakal príjemný deň s Lanou. Vysadil súrodenca pred malou autodielňou. „Čo tu budeš robiť?“ neodpustil si pri pohľade na chátrajúcu budovu a zanedbané okolie.
„Hrabať sa v aute,“ uškeril sa nadšene Dean.
„Nemáš dosť rozbitých áut v práci?“
„Toto je niečo iné,“ vystúpil.
Sam rezignovane mykol plecom, keď jeho brat ako mieni stráviť voľný deň v spoločnosti hrdzavých plechov, je to jeho vec. On má lepší program a lepšiu spoločnosť, nadšene vyrazil za intelektuálnejšími pôžitkami.

Večerné zore temneli, keď čierna Impala zastala pred chátrajúcou autodielňou. Sam si pogratuloval, že už na druhý pokus našiel tú pravú budovu. Pravdepodobne by ju minul, keby pred ňou nebolo mimoriadne živo. Okolo auta na dvore stáli štyria muži s pivom v ruke, jedno popíjal jeho brat. Sam vypol motor a neisto vystúpil. Dean sa obzrel.
„Poď sem. Čo na to povieš?“ Hrdo ukázal na auto, stojace pred dielňou. Mladší Winchester sa pomaly, z nohy na nohu priblížil, horúčkovito rozmýšľajúc nad prijateľnou odpoveďou. Tvar dvojdverového sedanu bol elegantný, ladné krivky, vkusné okná, aj keď necitlivé zaobchádzanie a nesprávne parkovanie na ňom zanechali stopy. No tá farba!
„Hm, vieš, že ja sa v autách nevyznám,“ začal opatrne v nádeji, že nebude musieť vetu dokončiť.
„Čože?“ zareagoval pomenší, ale plecnatý ryšavec. „Dean, ty nechávaš svojho brata vyrastať v nevedomosti?“
„Každý máme svoje, Isaac,“ odvetil polovážne starší Winchester. „Ja sa hrabem v autách, malý braček sedí nad knihami. S mojím životným štýlom sa Matlock v rodine zíde.“
Praktické rozdelenie úloh v rodine prítomní ocenili, Dean počkal kým všeobecný smiech utíchol.
„Sam, práve si sa zoznámil s Isaacom, to je Jean-Marc,“ fľašou ukázal na tmavovlasého, modrookého chlapíka s príjemnou tvárou, „a Tima si už videl. Chlapci, to je môj brat Sam.“ Mladí muži na pozdrav pozdvihli fľaše.
„Teší ma,“ vytlačil zo seba Sam a cítil sa hlúpo.
„Čo povieš na našu prácu? Hotové umelecké dielo,“ popýšil sa Jean-Marc.
Budúci Matloc nevedel rozlíšiť, či svoju poznámku myslel vážne alebo ironicky. Neisto prehltol. „Nedá sa poprieť určitá podobnosť s moderným výtvarným umením,“ odvetil diplomaticky. Spontánny rehot okolostojacich museli počuť v širokom okolí.
„To si teda trafil, brácho,“ Dean si prehodil fľašu s pivom do druhej ruky a striasal si vyšplechnuté pivo z rukáva košele.
„Moderné umenie,“ dusil sa smiechom Tim, utierajúc si oči.
Sam sa neisto pousmial. Farba vozu mu skutočne pripomínala pár obrazov z dnešnej výstavy. Istým spôsobom. Auto bolo zelené. Pôvodne. Továrenskú linku opustilo s krásnym machovozeleným lakom. Vlastne aj teraz bolo zelené, lenže... v štyroch odtieňoch. Nepravidelné fľaky svetlo, tmavo, machovo a špinavej zelenej sa na aute striedali v bláznivom chaose. Spýtavo sa pozrel na brata.
„Chceš vedieť ako sa nám to podarilo?“ uhádol. „No, tento Švéd mal pokrčené plechy, museli sme ich vyklepať...“
„Ale pri takom experimente opadal lak,“ doplnil Tim.
„Hej, nevyzeral dobe s tou hrdzou a tak sme ho chceli trochu skrášliť,“ ujal sa slova opäť Dean. „Kúpili sme farbu, naplnili striekaciu pištoľ a ....“
„A zistili sme, že sme sa sekli v odtieni,“ skočil mu reči Tim. „V tom obchode bolo fakt mizerné svetlo. Kúpili sme hnusnú zelenú.“
„Aj tak sme zastriekali aspoň najhoršie miesta a ... farba došla. Nekúpili sme jej dosť. Tak Tim išiel kúpiť ešte nejakú. Pre istotu si odpísal kód. Začali sme striekať a ...“
„No čo, iný výrobca, iné kódovanie,“ uškrnul sa nákupca. „ Ponáhľal som sa.“
„Potom pokazil striekaciu pištoľ a musel zavolať Isaacovi, či nejakú nemá po ruke. Mal, ale...“
„Bola v nej farba, svetlozelená,“ dokončil Isaac. „Sadli sme so Jean-Marcom do auta a keď sme videli, čo títo dvaja amatéri vyviedli, tak sme sa neudržali.“
„Našťastie, mali málo farby, inak by z nás urobili šmolkov.“
„Šmolkovia sú modrí,“ bezmyšlienkovite opravil brata Sam.
„Fakt, máš pravdu. Šmolkovia sú modrí,“ vážne pritakal Dean a všetci sa znovu rozrehotali.
„To fáro vyzerá hrozne,“ zhodnotil Jean-Marc. „Tie škvrny... akoby sa chystalo na záškodnícku akciu do džungle. Viete, ako keď sa mariňák ponatiera na zeleno,“ blysol sa Tim.
„To by musel byť veľmi ožratý mariňák,“ prisadil si Isaac.
„Hej, máte pravdu. Vyzerá ako opitý mariňák,“ vyhlásil Dean. „Páči sa mi. Nechám ho tak, neprestriekame ho.“
Mechanici si vymenili pobavené pohľady. Tim, ako najstarší, nalial na predné sklo pár kvapiek piva.
„Krstím ťa menom Opitý Mariňák. Nech má tvoj motor vždy dosť benzínu a defekty nech sa ti vyhýbajú!“
Svedkovia slávnostného aktu ho odmenili nadšenými výkrikmi a piskotom.
„Na úspech Opitého Mariňáka!“ Tim pozdvihol poloprázdnu fľašu. Zvyšok piva padol na slávnostný prípitok. Isaac pozbieral prázdne fľaše, Tim s Deanom odtlačili auto do vnútra, Jean-Marc upratal zvyšky farieb a náradie. Maličká autodielňa bol za chvíľočku pripravená na noc.
„Už končíte?“
„Hej, farba musí zaschnúť,“ vysvetlil mu Dean. Zdvihol ruku na pozdrav odchádzajúcim mechanikom, pozamykal a bol pripravený na odchod.
„Aký si mal deň?“ zaujímalo staršieho cestou.
„Vynikajúci,“ usmial sa Sam trochu neúprimne a rýchlo pokračoval. „Galéria, múzeum, pouličné divadlo, obed v reštaurácii, trochu nakupovania. Toto som už dávno potreboval. Už sa teším na sprchu a do postele.“
„Sprcha až po mne, brácho,“ zareagoval Dean. „Mám na večer plány!“
Mladší ľahostajne mykol plecom. Vedel, že s autom večer nemôže počítať. Mimochodom, auto! „Čo budeš robiť s tou zelenou príšerou?“
„Jazdiť na pretekoch,“ odtušil majiteľ konverzačným tónom.
„Ty budeš čo?!“ Sam odmietol veriť vlastným ušiam.
„Budúci víkend sú na okruhu preteky, budem jazdiť. Už som sa prihlásil,“ oznámil Dean pokojne, ako keby pretekal každú párnu sobotu.
„To nemyslíš vážne!“ zalapal po dychu spolujazdec.
„Prečo nie? Brian má svoj pokoj, Mads dýcha pruhovaný vzduch, Kurt chytil vraha, otec si zapíše ďalší vyriešený prípad, ty si vzal svoje dievča na výlet. Každý má čo chce. Prečo nie aj ja?“
Hm, naozaj. Prečo? Sam radšej zmenil tému. „Kde si vzal tú káru?“
„Opitého Mariňáka? Kúpil som ho na šrotovisku. Kvôli pretekom. Do štvrtka musí byť v kope.“
„Už ste ho opravili?“
„Uvidíme. Zajtra ho ideme vyskúšať ku Abrahamovi. Pridáš sa?“
Sam v odraze predného skla videl svoju prekvapenú tvár. „Mám ísť s vami na skúšobnú jazdu?“
„Hej, bude sranda. Teda, ak chceš,“ usmial sa povzbudivo šofér.
„Možno, ak sa mi bude chcieť vstať,“ vrátil mu úsmev súrodenec. „Ale varujem ťa, ak ma prídeš zobudiť pred deviatou, tak za seba neručím.“
„Pred deviatou? Človeče, dráhu máme zajednanú na siedmu! To chceš prespať mladosť alebo čo?“
Sam zastonal, dobre tušil, že v nečakanej veľkorysej ponuke bude nejaký háčik!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   03.06.13 15:15

aceras1 - jéje, nový kúsok. Takáto správa vždycky poteší. Menej už ale to, že sa blíži koniec poviedky. Tak len dúfam, že to bude ešte celkom dlhý kúsok. A som veľmi zvedavá, koľko z mojich súkromných tipov sa trafí a koľko ich šlo úplne mimo bránku.
A keď už tam Sam premýšľal nad tými háčikmi, tak ma napadá... ale nie, nejdem provokovať, nechám sa prekvapiť Smile Aspoň si potom budem môcť s čistým svedomím povedať: "Ja som to vedela". A keď sa netrafím, aspoň sa to nikto nedozvie Laughing Teším sa na ďalšie pokračovanie (a dúfam, že to nebude už úplný záver 703 ).
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   03.06.13 22:07

Není zač a není zač Very Happy Bohužel ty nejhorší komplikace se řeší nejhůř a nejdýl confused
Děkuji moc za tak rychle přidané pokračování. Sammy by si měl z Deana vzít příklad, jemu nedělá problém brášku kamarádům představit Smile Na Johna už se těším. A napjatě čekám jak se bude Deanovi dařit při závodech, tuším že to nebude úplně v pohodě
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   05.06.13 12:18

citácia :
1, Predstav si strašne nahnevaného Johna Winchestra s vojenským slovníkom, ako potrebuje vypustiť prebytočnú energiu a máš presný obraz o bližšie neopísanom rozhovore .
Jo, mám to!
citácia :
2, Chceš vedieť, či sa John objaví alebo neobjaví do konca poviedky. Poruším svoje zvyky a odpoveď je áno. 703
Díky za info. Už se těším, sem zvědavá v jakém rozpoložení bude jeho návrat.
Další část perfektní! Tak Dean bude závodit, úplně ho vidím. A ten popis, jak vznikal jeho Mariňák... Máš fakt originální nápady!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   05.06.13 21:34

aceras1: Tak mám úspěšně po státnicích a konečně jsem se dostala k pokračování Tvé povídky. Samozřejmě zase jsi nezklamala. Výborné pokračování a já jsem zvědavá, jak to vše nakonec dopadne 703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Omen   06.06.13 20:00

Skvělé pokračování. lol! Doufám, že se Deanovi na těch závodech nic nestane. Shocked
Bohdy: gratuluji.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   06.06.13 20:02

janča: Díky king
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
emilywinchester
Nevinná obeť
Nevinná obeť


Počet príspevkov : 14
Registration date : 06.06.2013

OdoslaťPredmet: Re: Omen   07.06.13 8:42

ahoj moc ráda čtu tvoje povídky a tahle je naprosto úžasná Very Happy takže se strašně těším na pokráčko a doufám, že John nebude na Deana ošklivý Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   10.06.13 9:58

just-me - ďakujem . Kúsok ešte bude - jedno celé dejstvo. Aké bude dlhé? To v tejto chvíli ešte netuším 703 .

Joclynn - ďakujem . sú proste rozdielni, čo už. Ohľadne pretekov - žiadne našepkávanie. Nechaj sa prekvapiť Very Happy

Danny.T - ďakujem za pochvalu, snažím sa 603, ale neobmäkčíš ma Very Happy , žiadne spoilery o Johnovi.

bohdy - ďakujem . Gratulujem k úspešnému zloženiu skúšok

janča - ďakujem . Dúfať môžeš

emilywinchester - ďakujem za Tvoj kompliment. Pokračovanie bude, ak sa nič nepokazí, tak čoskoro 703 . Aký bude John? Uvidíme .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.06.13 9:51

Medzihra.

Vo veľkoplošnej kancelárii, neútulnom útočisku detektívov, ako obyčajne panoval čulý ruch. Kurt Crowe, tiež ako obyčajne, ho úspešne ignoroval. Kontroloval práve napísaný text, podvedome krútiac hlavou nad tým, ako sa tej prekliatej klávesnici nepozorovane darí posúvať mu pod prsty neprávne písmená. Pozoruhodný výkon, ak vezme do úvahy, že pre istotu pri písaní používal len ukazováky a palce.
„Nejaký problém, Kurt?“ zahrmel za jeho chrbtom poručíkov prefajčený bas.
„Žiadny, pane,“ odpovedal okamžite. „Práve dopisujem záverečnú správu.“
„Už?“ podivil sa nadriadený. Ťažkým krokom sa presunul k stoličke pre návštevy a posadil sa, nevšímajúc si jej varovné vŕzganie.
„Áno, pane. Máme všetko čo potrebujeme na uzavretie prípadu,“ pochválil sa detektív s viac ako trochou samoľúbosti. Mohol si to dovoliť, prípad bol skutočne uzavretý.
„Urob mi radosť, synak, prejdime si to ešte raz spolu,“ poručík vytiahol balíček cigariet. Napriek všade prítomným tabuľkám FAJČENIE ZAKÁZANÉ, si zapálil.
„Áno, pane,“ Kurt sa natiahol po zložky, úhľadne uložené na ľavej strane stola. Vzal do ruky prvú.
„Správa policajného technika. Podľa jeho odborného posudku boli v auta, v ktorom sedel Brian Vuckevich, úmyselne poškodené brzdy, následkom čoho došlo k havárii.“ Položil ju pred poručíka a vzal ďalšiu. „Toxikologická správa. Výsledky dokázali prítomnosť veľkej dávky sedatív v krvi obete.“ Starý policajt vzal podávanú zložku, otvoril ju a začítal sa.
„Midazolam,“ zamumlal a prehodil si cigaretu do druhého kútika úst. „Silné sedatívum, používa sa pred operáciami. Také čosi sa len tak nepotuluje po ulici. Ako to chceš dať do súvisu s podozrivým?“
„Jednoducho,“ mladý policajt sa sebavedome usmial. „Mám svedectvo Celie Legerovej. Pracuje ako sestrička na chirurgii a zároveň je blízka priateľka podozrivého. Veľmi blízka priateľka.“
„Chceš povedať, na posteľovú vzdialenosť?“ Lionel Berthold sa zasmial vlastnému vtipu.
„Hej. Priznala, že svojmu milencovi zaobstarala fľaštičku Midazoalmu. Sťažoval sa na nespavosť, vraj obyčajné prášky na spanie u neho už neúčinkujú. Nemala vedomosť o tom, že dotyčné lieky boli použité na uskutočnenie zločinu.“
„Samozrejme, ako ináč,“ uškľabil sa poručík a odklepol popol na dlážku. „Čo tam ešte máš, synak?“
„Výpoveď a úplné doznanie komplica. Anthony Ratchford, zvaný Škrečok, priznal, že na priamy príkaz podozrivého podpálil motorové vozidlo značky DeLorean vyrobené v roku...“ Kurt behal prstom po riadkoch, hľadajúc unikajúci detail.
„Pokračuj, synak. Na parádne autá som nikdy nebol,“ zachrchlal podráždene starý policajt.
„Zároveň uviedol, predmetné vozidlo podpálil nechtiac, omylom. Pôvodným cieľom podpaľačstva bolo zničiť havarované vozidlo značky Toyota...“
„V ktorom sa zabil mladý Vuckevich,“ dokončil vetu nadriadený.
„Áno, pane. Nevyznal sa na mieste činu, tak sa mu podarilo zničiť nesprávne auto. Tiež doznal, že spolu s podozrivým odcudzili telo Briana Vuckevicha z pitevne Úradu koronera a zahrabali ho v lese. Údajne chcel podozrivý zabrániť súdnej pitve.“
„Ten hlupák nevedel, že vzorky pre toxikológa sa odoberajú najskôr,“ poručík sa obzrel ako by sa mohol zbaviť ohorku. Nakoniec ho odhodil na dlážku a zašliapol. Na predraté linoleum pribudlo ďalšie čierne koliesko.
„Na základe výpovede spolupáchateľa sme telo našli,“ Kurt pri tejto spomienke naprázdno prehltol. „Nález bol náležite zdokumentovaný.“ Posunul pred šéfa obálku s fotografiami, dúfajúc, že si ich už nikdy nebude musieť prezerať.
Poručík priložil obálku na rastúcu hromádku. „Telo sme už vydali rodine. Vzhľadom na jeho stav,“ Lionnel Berthold sa zamračil, niektoré veci boli priveľa aj pre jeho oči, „sa rodičia rozhodli pre súkromný obrad a kremáciu.“
Kurt prikývol. „Rozumná voľba. Ďalej tu mám výpovede mechanikov, poškodených, kolegov a ďalšej potenciálnej obete. Všetci zhodne uviedli, že podozrivý mal neobmedzený prístup ku všetkým vozidlám, pred haváriami aj po nich. A,“ triumfálne zdvihol poslednú zložku, „mám kompletné priznanie Madsa Dyrholma. Po predložení nazhromaždených dôkazov sa priznal k naplánovaniu a spáchaniu vraždy na Brianovi Vuckevichovi a taktiež k úmyselnému poškodeniu viacerých motorových vozidiel, ktoré malo za následok ublíženie na zdraví. Zároveň uviedol, že motívom jeho konania bola túžba po uznaní. Mal záujem o miesto oficiálneho jazdca Jennigsovej pretekárskej stajne. Šesťkrát písomne požiadal o toto miesto, neúspešne. Tak začal konať. Jeho úmyslom bolo odstrániť všetky prípadné prekážky. Brian Vuckevich bol jeho najvážnejší konkurent, preto mu pred jazdou nasypal do kávy rozdrvené sedatíva. Ako poistku pre prípad, že by zvládol pokazené brzdy.“
„Dobre, synak. Spíš to,“ poručík vstal z protestujúcej stoličky a už šmátral po ďalšej cigarete. „Prokurátor bude mať radosť. Len tak ďalej, mladý, a bude z teba dobrý policajt.“ Starý pán pri odchode potľapkal Kurta po pleci.
„Pane?“ ohradil sa dotknuto detektív. Práve uzavrel verejnosťou ostro sledovaný prípad, zaslúžil by si trochu viac uznania.
„Dobrý detektív hovorí ako mu zobák narástol, mladý,“ prehodil ponad plece pobavene policajt zo starej školy. „Nie ako príučka.“
Najbližšie sediaci detektív mal odrazu veľa práce. Najskôr preto, aby sa vyhol pohľadu na kolegu, ktorému uši vzplanuli semafórovou červeňou. Kurt vtiahol hlavu medzi plecia a pokračoval v lovení potrebných písmeniek, predstierajúc, že nevníma polohlasné posmešné poznámky prítomných na jeho adresu.

Súboj s počítačom pokračoval až do neskorého popoludnia, skončil nerozhodne, vyčerpaním oboch zúčastnených. No skoro, elektronická jednotka trochu podvádzala, celý čas čerpala energiu zo siete. Kurt sa natiahol až mu zaprašťali kĺby. Skutočne je unavený, keď ho napadajú také hlúposti. Konečná správa bola hotová, skontrolovaná a vytlačená. Dôkazy boli úhľadne uložené do dosiek a pripravené na odovzdanie prokurátorovi. Z podozrivého sa stane obvinený, z obvineného odsúdený. Prípad uzavretý. Aký bude nasledujúci? Skoro udrel dlaňou do stola. Zase to urobil! Nielen hovorí, on už aj myslí ako príučka! Poručík mal pravdu. Musí s tým prestať. Veď aj ten pehavý vyškerenec si to všimol a ocejchoval ho ako policajta. Prekliaty Winchester!
Winchester!!
Detektívove prsty sami od seba navolili na klávesnici vstup do databázy a vložili hľadané meno. O žmurknutie neskôr na neho z obrazovky prísne hľadel zarastený, tmavovlasý muž. Bývalý mariňák, aktívne nasadený vo Vietname, do zálohy bol vyradený v sedemdesiatom treťom v hodnosti desiatnika. Po návrate sa zamestnal ako automechanik, vdovec, dve deti. Manželka zomrela pri požiari, ktorého príčina nebola nikdy poriadne objasnená. Posledné známe bydlisko Lawrence, Kansas. Všetky ostatné informácie udávané ako nepotvrdené.
A zoznam trestných činov, zo spáchania ktorých bol podozrivý.
Dlhý zoznam.
Zatknutím celoštátne hľadaného zločinca by mohol v krátkom čase druhýkrát zabodovať u nadriadených. Má pár dní počkať, kým sa otec Winchester vráti k rodine, alebo vziať do parády bratov? Určite vedia, kde sa ich otec nachádza. Ktorý postup bude výhodnejší?
„Ďalší prípad, Kurt?“ prehodil kolega idúci okolo.
„Ešte neviem,“ detektív Crowe pomaly stačil klávesu Esc. „Možno.“ Tvár Johna Winchestra zmizla. „Vlastne, určite.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.06.13 10:56

Díky za mezihru! Bylo to všechno pěkně shrnuté. Tak to vypadá, že Crowe je pěkná osina a jen tak nedá Winchesterům pokoj... Teda, já se tak těším na pokračování!!!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.06.13 14:25

Hmm... tak ten polda nebude jen tak. Myslím, že Winchesterovci zažijí ještě horké chvilky. A my se v tom případě můžeme těšit na další akci Very Happy Takže díky a těším se na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
FooFighterkaSN
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 314
Age : 24
Registration date : 11.05.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.06.13 15:41

ďalšia poviedka,ktorá mi prirástla k srdcu ...aceras1 toto je úžasná poviedka, úplne si ma ňou dostala a ja som dneska hltala úplne každé slovo study a medzi komentármi hľadala ďalšie pokračovanie...človeče tá znalosť áut a všetkého okolo toho ma totálne odrovnala Very Happy ...rovnako ako rozhovormi medzi bratmi či kreativitou Deana Very Happy ...takže palec hore a teším sa na pokračovanie
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   13.06.13 21:50

Dobře tedy, tak já se nechám překvapit Very Happy Jak by řekl Dean... Kurt je "son of a bitch" Evil or Very Mad Mimochodem... opět skvělý kousek, jsi prostě king
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   25.06.13 10:50

Danny.T, bohdy, Joclynn - ďakujem . Kurta Ste vystihli úplne presne Very Happy.

FooFighterkaSN - ďakujem  za Tvoju pochvalu. Znalosť áut? Mám snáď inú možnosť, keď Den pri každej príležitosti  zo seba sype podrobnosti o motorových vozidlách?Very Happy

------------


Dejstvo piate.
Obraz prvý.
Ruch v nákupnom stredisku sa pomaly sťahoval z obchodov do reštaurácii v pasáži. Veselá vrava  sa ozývala len zo schodiska a od výťahov, ktoré upchala mládež naplnená pukancami, kolou a dojmami z práve zhliadnutého filmu.
„Mám chuť na zmrzlinu,“ oznámila Lana spoločnosti. „Jahodovú.“
Partia sa bez záujmu a zmeny rýchlosti ďalej ťahala k východu z komplexu. Nepríjemne zaskočená kráska zastala. „Idem si kúpiť zmrzlinu. Dá si ešte niekto?“
Sam uhol pohľadom pred výzvou v jej hlase.  Všimla si, že jej oddaný ctiteľ sa odvrátil.
„Sam?“
„Nie, ďakujem. Momentálne nemám chuť na sladké,“ odmietol odmerane.
Nespokojne zvraštila čelo, na okamih. „Karin? Justin?“
„Môžeš mi doniesť broskyňovú,“ uškľabil sa šprt ironicky.
„Mne dones čokoládovú,“ pridal sa Conan. Na rozdiel od kamaráta, úplne vážne. Lana urazene zalapala po vzduchu.  
Rodiaci sa výbuch v zárodku zlikvidoval Brent. „Pomôžem ti.“ Chytil ju za ruku, pár krokov ju skoro ťahal za sebou, kým sa prispôsobila jeho tempu. Justin s Conanom obsadili najbližšiu lavičku a začali rozoberať detaily filmu.
„A videl si, keď mu vrazil a on odletel najmenej päť metrov,“ tenký chlapec nadšene šermoval pästičkami v dokonalej paródii hlavného hrdinu, čím účinne zabraňoval prípadným záujemcom zaujať voľné miesto na lavičke. Winchester v duchu mykol plecom, dnes večer mu už nič nemôže viac pokaziť náladu. Otočil sa k spolužiakom chrbtom, predstierajúc, že ho zaujíma výklad najbližšieho obchodu, zhodou okolností kvetinárstva.
„Nádhera.“   K jeho neurčitému odrazu v skle výkladu sa pridala Karinina silueta.
„Čože?“ nepochopil.
„Oncidium.“
„Prosím?“
„Tá žltá orchidea s malými žltými kvetmi. Oncidium. Veľmi pekná, ale pestovanie je dosť náročné. Tá ružová vedľa nej je Habenaria. Cez leto ju môžeš pestovať pred domom na hriadke. Tá biela s tromi širokými lupienkami hore je Phalaenopsis. Nemá rada veľa vody v črepníku. Tá ružovočervená je Cattleya, ak nemá dostatok svetla, nekvitne.“ Všimla si, že na ňu pozerá s otvorenými ústami. „Teba botanika veľmi nezaujíma, však nie?“
„No, ani veľmi nie,“ pripustil rozpačito. S výnimkou rastlín používaných pri niektorých magických rituáloch.
Ticho po jeho odpovedi sa nedalo označiť inak ako trápne.
„Čo povieš na film?“ trepol bez rozmýšľania a zahanbil sa nad banálnosťou vlastnej otázky.
„Presne ako som predpokladala. Dve,“ pozrela na hodinky, „skoro dve zabité hodiny. Predpotopné triky, herci asi podali najväčší výkon pri preberaní výplatného šeku. A príbeh? Veď ten film nemal dej! Krčmová bitka prerušovaná slabomyseľnými dialógmi. Naozajstný intelektuálny zážitok.“
Nad vcelku výstižným hodnotením sa nemohol neusmiať. „Tak prečo si...?“ Včas si uvedomil aká by bola jeho otázka netaktná.
„Prečo som prišla?“ dopovedala na neho. „Po prvé, Woody Allen nenatočil dosť filmov na každý týždeň v roku. Po druhé, Lana neskutočne naliehala.“
Samovi stuhol úsmev. „Skutočne?“ podarilo sa mu vytlačiť zo siahnutého hrdla.
Karin zľahčujúco mávla rukou, stále sa kochajúc vystavenými orchideami. „Hej, zase a nie naposledy. Ten ich taliansky vzťah mi už začína liezť na nervy. Zakaždým, keď dostane od Brenta kopačky,   dohodne si rande s nejakým chudákom. Brent začne žiarliť a potom vyrábajú scény ako Sophia Lorenová s Marcellom Mastroiannim. Dúfam, že tentokrát sa pomeria potichu a niekde v ústraní.“
„Hm,“ viac zo seba nedostal. Informácia, ktorá mu Karin nevdojak poskytla, všeličo vysvetľovala. Lanino nadšenie, s akým prijala návrh na výlet za kultúrou, aj jej predstieraný záujem o obrazy v galérii  a očividnú nudu v múzeu. Trochu nadšenia ukázala pri obede v reštaurácii  a celkom ožila  až pri trojhodinovom maratóne po nákupných strediskách. Teraz už chápal aj jej rozpaky, keď  ju dnes pozval do kina a jej rýchlu námietku, že večer ide na film celá partia a Sam sa teda môže pokojne pridať. Hlupák Sam, návnada na Brentovu žiarlivosť, ktorá sa dá využiť na vypracovanie esejí a... Pocítil náhle nutkanie vraziť si pár faciek. Ako len mohol byť tak slepý?
„Máš rád európske filmy?“
„Prosím?“ Prekvapene pozrel na svoju spoločníčku, celkom zabudol na jej prítomnosť.
„Pýtala som sa, či máš rád európske filmy.“
„Hej, celkom hej. Westerny s Clintom Eastwoodom  som videl... ani neviem koľkokrát.“ A kopu iných westernov tiež, Dean sa nikdy ovládača na televízor nevzdával ľahko.
„Tie sú celkom fajn,“ prekvapila ho. „Páčia sa mi aj francúzske komédie. Jean Reno je sympaťák, ale Victor Cassel je väčší fešák.“
„No neviem,“ zapochyboval. „Christian Clavier je komik. Ale Jean Reno?  Páčil sa mi v Roninovi.“
„Hej, tam bol dobrý. Robert De Niro tiež, ale najviac sa mi tam páčil Sean Bean. Mám ho rada, odkedy som ho videla v Sharpovi.“
„Hej, ten seriál je fakt dobrý,“ pripustil. „Ale Bean nehral v Roninovi.“
„Hral. Ten nákupca zbraní, čo sa tam pozvracal.“
„Fakt, máš pravdu.“
Pomaly míňali osvetlené výklady, Sam venoval viac pozornosti dlažbe pod nohami ako figurínam za sklom. Najradšej by už bol doma, aby... Aby čo? Vyplakal sa bratovi na pleci, pretože Lana zneužila jeho city? Dean sa bude smiať ešte týždeň.
„Nie je to tvoj brat?“
Spolužiačkina otázka ho šokujúco vytrhla zo sebaľútostivého rozjímania. „Kde?“
„Tam. Stôl v rohu,“ pohodila hlavou k vysvietenej reštaurácii.
Sam zaostril. Fakt! Za rohovým stolom sedel Dean a nebol sám. Mladá žena, sediaca oproti bola... jednoducho kus. Od dokonalých lýtok nad elegantnými lodičkami, až po tmavé vlasy, spletené do elegantného uzla. Jej profil mu bol povedomý, ale nevedel si ju zaradiť. Niečo hovorila, biele zuby sa zablysli v pobavenom úsmeve, ľavú ruku položila v dôvernom geste na Deanovu pravicu, hrajúcu sa s pohárikom. Sam zatajil dych. Nie preto, že jeho brat v belasej košeli s tmavou viazankou a sakom spĺňal kritériá vhodného spoločenského doplnku dámy. Užasnutý pozoroval ako Dean nežne schoval jej prsty do svojej dlane a vrátil jej úsmev. Z oboch vyžarovalo to nedefinovateľné čaro, ktoré z dvoch individualít robí pár.
„Sam, si v poriadku?“
Zažmurkal, násilím odtrhol zrak od dvojice v rohu. „Áno, ja len... Áno, som v poriadku.“
„No,“ Karin zaváhala. „Z tohto uhla pohľadu nevyzeráš.“
„Skutočne?“ prešiel si rukou po vlasoch. „Len ma prekvapilo, že Dean nie je v dielni.“
„Teraz večer?“
„Hej,“ konečne sa úplne spamätal. „Kúpil nejaký starý šrot a po večeroch ho opravuje. Chce jazdiť na pretekoch.“
„Aháá,“ zatiahla. „Každý to raz skúsi. Minimálne.“
„Čo?“
„Preteky. Každý chalan, ktorý má vodičák sa aspoň raz zúčastní na pretekoch. Miestna tradícia. Ale... je to zábava.“
„No, možno. Dean sa nevie dočkať, o ničom inom prakticky nehovorí. Včera sme boli vyskúšať ten jeho krám, o siedmej ráno a skoro zo mňa vytriasol dušu. Zvyšok dňa bol zhrabaný v dielni. Mám dojem, že počíta hodiny do štartu.“
„Prídeš sa pozrieť?“
„No, ja neviem. Zatiaľ nemám plány na víkend, ale musím si ešte vypracovať...“
„Neblázni!“ skočila mu do výhovorky. „Každý sa pôjde pozrieť. V piatok  pred pretekmi sa škola  vždy končí skôr, aj tak polovica decák blicuje. Tvoj brat bude štartovať. To fakt nie si zvedavý ako pôjde?“
„To nie. Teda, chcem ho vidieť jazdiť,“ pripustil.
„No tak, nad čím rozmýšľaš? Môžeš sedieť s nami. Z tribúny je dobrý výhľad na celú trať. Máme rezervované dobré miesta.“
„Hm, tak fajn. Teda, ak to nie je problém.“
„Prestaň s tým okúňaním, lebo si to rozmyslím a budeš stáť za plotom  s obyčajnými čumilmi.“
Mimovoľne sa pozrel k rohovému stolu. Dean niečo hovoril a jeho spoločníčka z neho nespúšťala oči. Dymovo podfarbená sklenená stena prepožičiavala živému obrazu takmer filmovú neskutočnosť, ktorá v Samovi umocňovala pocit, že nediskrétne zíza na cudzí život. Je ten očividne zaľúbený mladý muž skutočne Dean? Čo všetko ešte nevie o svojom bratovi?
„No, Othello a Desdemona sa niekde zabudli aj so zmrzlinou,“ zašomrala Karin nespokojne.
„Čože?“ Samov duch sa vrátil do pasáže obchodného strediska. „Hej, nejako dlho sa nevracajú.“
„Chceš na nich počkať?“
„Nie, dnes už...“, musel si zahryznúť do jazyka, aby nedopovedal, že dnes už videl dosť. „Nie, myslím, že pôjdem.“
„Tiež nemám chuť ďalej tu strácať čas,“ vystrúhala znechutenú grimasu. „Poďme, hodím ťa domov. Ak... teda nechceš počkať na brata. “
„Radšej nie,“ zapol si vetrovku a vopchal ruky do vreciek, odrazu mu bolo chladno a cítil sa veľmi osamelý.  

Prázdny byt nepôsobil ako ten správny liek na Samovu depresiu, zapol televízor a pustil zvuk naplno. Nezaujímalo ho, aký program beží, len chcel nejako vyplniť studené ticho. Uvaril si kávu, zapol počítač a usúdil, že na niečo poriadne sa nedokáže sústrediť. Zavrel rozpracovaný súbor a otvoril hru. Každá činnosť, ktorá mu pomôže nerozmýšľať, je vítaná.
„Čo, do čerta, tu stváraš?“ 
Sam preľaknuto zdvihol hlavu, vôbec si nevšimol, kedy sa vrátil Dean.
„Pýtam sa, čo tu stváraš?“ zopakoval starší Winchester zvýšeným hlasom, aby prekričal moderátorku vychvaľujúcu pleťový krém s vôňou magnólie, najnovšiu zbraň v boji proti vráskam. Keď opäť nedostal odpoveď, vopchal skrkvanú viazanku do vrecka a rezignovane sa pohol stíšiť televízor. Sam, celkom nezúčastnene, akoby niekto cudzí ovládal jeho telo, sa pobral za ním. Dean odhodil sako aj ovládač na pohovku a automaticky si začal vyhŕňať rukávy košele. Moderátorka, napriek strate hlasu, neprestala presviedčať váhajúcich o jedinečnej a neopakovateľnej šanci na výhodnú kúpu.
„Nečakal som ťa,“ Sam sa oprel o stenu.
„Prosím?“
„Hovorím, že som nečakal, že dnes večer prídeš domov.“
„Hm, prekazil som ti párty pre jedného a televízor? Človeče, to si si mohol aspoň vybrať niečo lepšie ako teleshoping! Casa erotica, napríklad.“
„Nepozerám por...,“ zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. Nie, nedá sa zatiahnuť do hádky o ničom, dnes večer nie! „Videl som vás. Dnes večer. V reštaurácii.“ Pôvodne neosobný oznam sa cestou záhadne zmenil, Samove slová v hale zazneli ako obvinenie. Dean stiahol obočie, namiesto odpovede skontroloval kávovar a nalial si šálku kávy.
„To nebolo vaše prvé rande,“ pokračoval tvrdohlavo junior. Dean zamračene skúmal obsah šálky, akoby sa s tmavou tekutinou radil, či má mladšieho brata odbiť alebo priznať zrejmú skutočnosť.
„Nie. S Fidan už nejakú chvíľu vídame,“ pripustil neosobným tónom.
„Kedy si mi to chcel povedať?“
„Povedať čo? Nikdy si sa nezaujímal či s niekým chodím.“
„Teraz sa zaujímam!“ Sam sa mimovoľne vzpriamil, pripravený na  zrážku.
„Ó, čím som si zaslúžil tvoj nečakaný záujem o môj citový život? Obvykle tvrdíš, že žiadne city nemám!“
„To som nikdy nepovedal!“
„Skutočne?“ starší Winchester inkvizítorsky nadvihol obočie.
„Dobre, povedal som to,“ ustúpil mladší. „Práve preto chcem teraz vedieť...“
„Čo?“ nenechal ho brat dokončiť vetu. „Chceš vedieť, či s ňou spím? Hej, spávame spolu. Chceš vedieť, či používam ochranu? Nie, Fidan berie pilulky.“
Sam, červenší ako Lanin rúž, zalapal po dychu. Konkrétne bez týchto dvoch informácií by sa zaobišiel.
„Máš ešte nejaké ďalšie otázky?“ Dean vylial zvyšok kávy do drezu. „Sorry, brácho, ale do môjho intímneho  života ťa nič nie je.“ Vypláchol šálku a odložil ju na odkvapkávač. „Staraj sa radšej o svoj. Pokiaľ nejaký máš!“ vystrelil na rozlúčku, zhrabol sako  a zmizol vo svojej izbe.      
Sam si zahryzol do pery, neisto pozrel na vchod do bratovej izby, váhavo sa pohol.
„Dean,“ opatrne strčil do pootvorených dverí. „Nemyslel som to tak...,“ namáhavo hľadal slová.
Majiteľ izby práve uhladil záhyb na saku, zavesenom na vešiaku a odložil ho do skrine. „Počuj, brácho, mal by si zvážiť návštevu posilňovne.“
„Čože?“ Náhla zmena témy rozhovoru bola Deanova špecialita, ale toto bolo aj na neho priveľa. „Preboha, prečo?“
„Pozri sa na seba. V poslednom čase si naštvaný na celý svet, až to z teba strieka cez všetky švíky, taký si plný hnevu. S otcom ste v jednom kuse v sebe a keď tu nie je, skúšať sa vybiť na mne. Zájdi si radšej do telocvične a zmláť boxovacie vrece, skôr ako si vyrobíš poriadny problém!“
„Dean, ja...“
„Čo to bolo tentokrát?“ Dean zavrel skriňu a sadol si na posteľ, tvárou k bratovi. „To dievča?“
Zneužitý zaľúbenec sklonil hlavu. „Chcela ma len... využiť. Bol som taký hlupák!“
„No, nie si prvý ani posledný,“ na skúsenejšieho súrodenca neurobila bratova tragédia veľký dojem. „Nemusíš sa cítiť zle kvôli dievčaťu na jeden večer.“
„Prosím? Dievča na čo?“
„Na jeden večer. Viac by som od nej nechcel,“ uškrnul sa Dean.
V Samovi vzbĺkli posledné zvyšky romantických citov k Lane, v snahe brániť česť necnostnej panny, zaútočil. „Ako môžeš takto o nej hovoriť? Vôbec ju nepoznáš!“
„Nie. Ale poznám také ako ona. Malomestské zlatokopky. Vždy hľadajú nejaký prospech pre seba. V škole sa zavesia na hlupákov, ktorí im spravia úlohy, neskôr na hlupákov, ktorí im platia účty. Robil si jej domáce úlohy?“
„Eseje,“  podvedený si zahryzol do pery.
„Nabudúce si dáš pozor. Zabudni na ňu,“ Dean zľahčujúco mykol plecom. „Alebo, ešte lepšie, nájdi si inú.“
„Čože?“
„Klin sa klinom vybíja! Prejav trochu iniciatívy, pozvi nejakú kosť na koktail alebo do kina. Do čerta, Sammy, mám ti zopakovať lekcie ako sa balia kočky? Veď sme to už prebrali, keď si mal pätnásť! Hádam si už všetko nezabudol?“
„Nie,“ zamrmlal a cítil ako mu horia uši, pri spomienke na úzko špecializované lekcie spoločenského styku, ktoré dostal od brata.
„Dobre. Stačí trocha cviku  a zas si v sedle, kovboj! Je to ako bicyklovanie, keď raz prídeš na princíp, už to nezabudneš.“
„No, neviem,“ zaváhal Sam.
„Uvidíš, bráško, trocha tréningu  a úspechy sa dostavia. Kľúčový je dobrý výber a potom už ide všetko samo,“ postavil sa a povzbudzujúco potľapkal brata po ramene. „Predpokladám, že nechceš začať  s nácvikom v mojej izbe, takže...,“ obrátil brata a jemne ho vysotil z prah. „Dobrú noc.“
„Dobrú,“ junior zagánil na zatvorené dvere. Ako si len mohol myslieť, že Dean pochopí jeho trápenie?  Jeho vzťahy väčšinou netrvali viac ako jeden večer! Ale...? Kedy sa Dean naposledy dobrovoľne vystrojil do obleku kvôli rande? Vlastne, mal vôbec niekedy na sebe oblek kvôli žene? Hm, situácia je vážnejšia ako sa na prvý pohľad zdá.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   25.06.13 11:02

Ako Sam na druhý deň zistil, ani jemu samému sa nedostávalo dosť času na analýzu svojich zranených citov. Celú anglickú literatúru sa síce pohľadom vyhýbal Lanininým kučerám, radšej študoval vzorku na podlahe a vlastné zaprášené botasky, pretože sedela dve miesta pred ním. Keď ju pani Emshwillerová pochválila za esej, pretiahol tvár, aj keď inokedy by ho pochvala jeho práce potešila. Z triedy sa ťahal ako posledný, nemal chuť na nikoho. Justin a Karin, ktorí na neho čakali na chodbe, ignorovali jeho mizantropickú auru.
„Máš chvíľku čas?“ začala zdvorilo Karin. 
„Máme pre teba ponuku, ktorá sa neodmieta,“ pridal sa Justin s viditeľným sebazaprením .   
Už mal na jazyku výhovorku, ale ich vážne výrazy si zaslúžili aby ich aspoň vypočul.
„Dúfam, že oceníš našu veľkorysosť,“ vychudnutému šprtovi dôležitosť pridávala výšku. Sam hodil rýchly pohľad dolu, skutočne, Justin od vzrušenia stál na špičkách.
„Nemusíš nám skladať otrocké poklony, ale oslovenie dobrodinci moji je to najmenšie, ako môžeš ukázať svoju vďačnosť.“
„Si trápny,“ Karin prevrátila oči. „Nevšímaj si ho, zase mu šibe,“ poradila znechutene Samovi.  „Kevinovi fotrovci sa rozvádzajú. Jeho mama načapala jeho otca s blondínkou v motely a teraz balí kufre a Kevina, sťahujú sa do Coloreda. Tým pádom sme prišli o piateho. Nemáš záujem?“
„Byť piaty v... čom?“ opatrne sondoval, síce tušil, ale neodvažoval sa uveriť.
„V našom tíme, samozrejme,“ vyprskol Justin. Celým telom dával najavo znechutenie, ale nemal veľa možností. Na súťaž v spoločenských vedách potrebovali päťčlenný tím a Sam bol najlepšia momentálna voľba. „Vieš, ako sa bude v tvojej prihláške na univerzitu vynímať účasť v národnom kole?“   
Vedel si to predstaviť veľmi dobre. Ten neznášanlivý šprt mal pravdu, takúto ponuku nemohol odmietnuť. Svoj deň ihneď videl v príjemnejších farbách, prevládala farba ružovej budúcnosti. Kašľať na neverné krásky, tvrdá práca je to, čo teraz potrebuje!
      Ráno si privstal, aby zachytil Dean pred odchodom do práce. V posledných dňoch začínal veľmi skoro, aby mal popoludní viac času na doladenie Opitého Mariňáka. Našiel ho ako potichu nadávajúc,  opatrne uchlipkáva horúcu kávu.
„Nechal si niečo aj pre mňa?“ zaujímal sa namiesto pozdravu.
„Dnes si vstal nejako skoro, brácho,“ Dean naplnil ďalšiu šálku a posunul ju po linke Samovi.  
„Vďaka,“ práve zobudený si chvatne odpil a spálil si jazyk. Jeho vyčítavý pohľad sa bez účinku zviezol po Deanovej škodoradostnej grimase. „Hej, chcel som ťa zastihnúť, kým sa zase na celý deň vyparíš,“ nadviazal na bratov postreh.  „Potrebujem sa s tebou pozhovárať.“
„O kvietkoch a o včeličkách?“
„Vážne pozhovárať.“
Deanovi zmizol z tváre posmešný výraz. „Počúvam.“
„Ďakujem. Viem, že to, čo ti chcem povedať sa ti nebude páčiť, ale prosím ťa, vypočuj ma až do konca.“
„To znie fakt vážne.“
„Dean!“
„Dobre. Nič nesľubujem, ale dobre.“
„Tak fajn,“ vedel, že viac nedostane, musel sa uspokojiť aj s týmto hmlistým sľubom. „Moja škola... Miesta stredná,“ opravil sa, „má tradične úspechy v spoločenských vedách. Aj tento rok sú decká prihlásené do súťaže. Jeden z tímu vypadol, rodinné záležitosti, a jeho miesto ponúkli mne.“ Šálka s horúcou kávou ho pálila do dlaní, položil ju na linku. „Podmienkou účasti je pripraviť spoločný projekt, ktorý navrhne realizovateľný spôsob, akým adolescenti môžu zlepšiť život v miestnej komunite. Projekt je už skoro hotový, až na nejaké detaily. V súťažnej časti budeme musieť prezentovať projekt a preukázať všeobecné vedomosti. Preto chcú mňa. Ten projekt je fakt dobrý, s trochou šťastia sa môžeme dostať do národného kola.“
Dean sa prudko nadýchol, ale svoju reakciu obmedzil na stisnutie pier a pokrútenie hlavou.
„Vzal som to. Chcem ísť na tú súťaž a chcem sa dostať tak ďaleko ako sa bude dať. Účasť v národnom kole môže zavážiť pri prijímacom  pohovore na univerzitu. Preto tu chcem zostať,“ vyhlásil pevne. „A viem,“ pokračoval rýchlo, aby nedal bratovi možnosť protestovať, „že aj tebe sa tu páči. Môžeme tu zostať, máme byt, ja chodím do školy, ty máš dobrú prácu a nikto nevie, že sme lovci. Keď sa vráti otec, poviem mu to. Môže zostať s nami alebo môže zasa vyraziť na lov. Ako bude chcieť. Jemu je predsa jedno, kde nás odloží ako prebytočnú batožinu! Pokojne nás môže nechať aj tu. Chcem zostať a chcem, aby si zostal aj ty.“
Dean dopil svoju kávu a odložil šálku do drezu. Z jeho pokerového výrazu Sam nevedel vyčítať účinok svojho návrhu. Skúsil to ešte raz.
„Chcem len pár mesiacov, do konca školského roku.“
Starší Winchester uhol pohľadom pred úpenlivou prosbou v bratových očiach.
„Dean, prosí ťa, nehovor nie! Nie hneď. Nechaj si to prejsť hlavou. Máme právo aspoň raz dostať šancu. Ja... chcem ísť na tú súťaž! Chcem šancu niečo dokázať. Chcem vedieť, či na to mám. Presne ako ty! Urob to pre mňa! Prosím! Zváž možnosť, že by sme tu chvíľu zostali.“
Urobil, čo mohol. Vlastne, ešte by mohol plakať a žobrať, ale to mu hrdosť nedovolila. V tichu, ktoré nastalo po jeho posledných slovách, si Dean bez slova vzal bundu a odišiel. Mladší Winchester si vzal kávu k oknu. Pozoroval ulicu, tichú v skorej rannej hodine, popíjal chladnúci životabudič a so všetkou zodpovednosťou svojich skoro osemnástich rokov sa vážne zamyslel.
V piatok sa ukázalo, že Karin vedela, o čom hovorí. Po školských chodbách sa ťahalo zreteľne menej školákov, ktorí sa ani nesnažili predstierať, že ich zaujíma vyučovanie.
„Kedy pôjdeš?“
Táto otázka sa ozývala z každého kúta chodby. Bola na každom papieriku, ktorý počas vyučovania dorazil k adresátovi, v každej textovke, ktorá preletela éterom.
 „Kedy pôjdeš?“ Pridala sa Karin k Samovi, zaujato študujúcemu  štartovaciu listinu, ktorú niekto prepašoval do školy a pripol na tabuľu na školské oznamy. Napriek faktu, že sa rozhodne nedala považovať za oficiálny oznam školy, nikto sa neodvážil strhnúť ju.
„Hneď po dejinách. Dean štartuje v tretej jazde. To musím stihnúť.“
„Tiež vtedy končím, zveziem ťa.“
„Ďakujem,“ prijal vďačne. „Au!“ Niekto ho bolestivo štuchol do boku.
„Hej, dlháň! Aj ostatní sa chcú pozrieť!“ ozvalo sa za ním nedotklivo. Hnedovlasý študáčik, nesiahal mu ani po lakeť, zakrýval strach z vlastnej opovážlivosti  nahnevaným výrazom.
„Stačí slušne požiadať,“ poučil ho Sam z nadhľadom svojich sto osemdesiatich centimetrov. „Nemusíš byť hneď agresívny.“
Chlapcovi sa rozšírili oči, pokúsil sa vycúvať z nebezpečnej zóny, ale hlúčik zvedavcov bol pritesný. „Zacláňaš a hneď bude zvoniť,“ podarilo sa mu hrdinsky zo seba vytisnúť.
„To ťa neospravedlňuje,“ stiahol dlháň obočie.
Chlapec naprázdno prehltol. „Tak sorry,“ pozbieral posledné omrvinky odvahy.
„Prijímam tvoje ospravedlnenie. Pre tentokrát,“ s hranou prísnosťou sa zamračil. Previnilec ešte raz naprázdno prehltol, pretlačil sa cez spolužiakov a odpelášil, šťastný, že  z incidentu s vysokým tvrďákom vyviazol so zdravou kožou.
„To bolo impozantné,“ ocenila Karin. „Veľmi pedagogické.“
Cítil, ako ho zalieva červeň, z rozpakov mu pohol školský zvonec.
„Počkaj ma pri aute,“ zaznela posledná inštrukcia a Karin bola preč.   
Nepočkal. Bola pri aute skôr ako on a zo zadného sedadla svetlomodrej Toyoty ho posunkom flegmaticky pozdravil Conan.
„Sadaj,“ prikázala stroho vodička. „Nechcem zmeškať zahájenie.“
Rýchlo sa napresoval na miesto spolujazdca, autíčko nebolo primárne určené pre prerastených študentov. Aj vysoký, širokoplecí Conan sa vzadu krčil ako pri žalúdočnej kolike. Karin vyrazila prakticky okamžite ako zavrel dvere.
„Zahájenie?“ sondoval opatrne Sam.
„Hej, prejavy, balóniky, cukríky zadarmo a tak,“ odpovedal namiesto majiteľky auta Conan.
„Ahá. No, vieš, sú to moje prvé preteky, takže...,“ pokúsil sa Sam ospravedlniť, aj keď vlastne nevedel za čo.
„Takže ty nevieš o našich pretekoch zhola nič?“ Miestny chalan bol rovnako prekvapený, ako keby mu spolužiak oznámil, že neovláda angličtinu.
„No, ak sa mám priznať, tak nie.“
„Mhm, u nás si na správnom mieste,“ pousmiala sa Karin. „Conan, predveď sa!“
„Preteky usporadúva Michael Jennigs raz ročne, na svojej súkromnej dráhe, dlhej jeden tisíc dvesto päťdesiat metrov. Preteky sú vyraďovacie, do ďalšieho kola postupujú prvé tri vozy, ktoré dojdú do cieľa z každej jazdy. Jazda má dvadsať kôl, v jednej je dvanásť áut. Poradie na štarte  v prvom kole sa určuje losovaním, ďalej podľa dosiahnutého času v predchádzajúcom kole.“    
 „Teda, kámo, ja žasnem,“ ocenil Sam príval informácií.
„Preteky sú môj koníček.“
„Varujem ťa, ak ho necháš, odrecituje ti všetky štatistiky za posledných sedem ročníkov,“ uškrnula sa Karin.
„Na štartovacej listine som videl meno Winchester,“ ignoroval sa futbalista. „Tvoj brat?“
„Hej,“ odsekol chladne a dúfal, že tým dostatočne naznačil, že jeho brat nie je téma na rozhovor.
„Štartuje v tretej jazde.“
„Hej,“ Sam pochopil, že jemné náznaky pasažier na zadnom sedadle jednoducho neregistruje. Pokúsil sa zmeniť tému. „Na štartovnej listine je ku každej jazde priradená nejaká farba. Čo to znamená?“
„Farba čísla,“ vysvetlil svalovec.
„Kvôli organizácii má každá jazda číslo inej farby,“ pridala sa Karin. „Na okruhu uvidíš. Už sme skoro tam.“
Malá Toyota s šikovne preplietla pomedzi autá na príjazdovej ceste a zamierila k VIP parkovisku. Strážnik im, po pohľade do zoznamu na podložke, nebránil vo vstupe. Karin a Conan si ho ledva všimli, Sam si povedal, že čudovať sa môže aj neskoršie. Lenže, ako náhle vystúpili z auta, nevychádzal z úžasu. Okolie pretekárskeho areálu pulzovalo životom. Prichádzajúci zapĺňali parkovisko pre návštevníkov, aj každú voľnú plochu, kde sa dalo odstaviť auto. Pred pokladnicami sa hadili dlhé rady záujemcov o vstup.
„Páni,“ vzdychol si nováčik. „Budeme čakať aspoň hodinu.“
„Nebudeme,“ Karin vytiahla z kabelky tri obdĺžniky z tvrdého papiera, jeden podala Samovi, druhý dostal Conan . „Pozornosť podniku.“
Vyvalil oči, v ruke držal trojdňovú VIP vstupenku. „Kde...?“
„Od strýka,“ nenechala ho dokončiť otázku. „Poďte.“ Rýchlym krokom zamierila k jedinému vchodu, pred ktorým na neutvoril rad. Tváre, ktoré míňali, ich sledovali s bezmocnou závisťou. Sam v spotenej ruke zvieral vstupenku a nemohol sa prinútiť uveriť, že je skutočná. Vchod pre privilegovaných strážil vysoký svalnáč a pekná blondínka, oblečená do firemných farieb. Ten chlap je hotový Dolph Lundgren, preblesklo mu hlavou. Chytí ma za golier, rozkrúti a odhodí ako nič. Roztrasenou rukou zdvihol darovanú vstupenku, strážnik stroho prikývol a ... viac sa o rozklepaného študáka nestaral. Sam, ešte stále v šoku, neisto prešiel popri ňom.
„Hej, pane, počkajte,“ zastavil ho ženský hlas práve, keď začal veriť, že sa mu nesníva. „Váš darček,“ blondína mu podala plastovú tašku.  
„Ďakujem,“ vyjachtal automaticky.
„Za málo,“ venovala mu profesionálny úsmev a prestal pre ňu existovať.
Ruch pred závodištom bol ohromný, ale nedal sa porovnať s chaosom vnútri. Zdvihol oči a zalapal po vzduchu, bol stratený v mravenisku.
„Poď,“ potiahla ho za rukáv Karin. „Stalo sa niečo?“ spozornela, keď sa nepohol.
„Hej,“ priznal úprimne. „Nikdy v živote som nebol VIP a som v šoku.“
"Na to si rýchlo zvykneš,“ utešila ho. „Poď, sadneme si, kým sa úplne nezosypeš.“ Poslušne sa nechal odviesť na krytú tribúnu.    
„Tieto sú naše,“ ukázala na sedadlá na okraji deviateho radu. „Usalaš sa,“ postrčila ho. Sadla si vedľa, ďalšie sedadlo obsadil Conan, ktorý sa zaoberal darovanou taškou.  
„Reklamné čačky,“ zhodnotil obsah.
„Nemusel si ju brať.“
„Suvenír,“ veľký chlapec mykol plecom a zrolovanú tašku vopchal pod sedadlo. „Pekné, však,“ prehodil smerom k nováčikovi.
Pekné, nebolo ani zďaleka výstižné slovo. Fascinujúce, bolo priliehavejšie. Pre Samove oči to bol CHAOS, v ktorom bola krytá tribúna jediné ako-tak pokojné miesto. Na rovinke čierneho oválu dráhy pred ňou bol vyznačený štart a cieľ zároveň. Zákruta na vzdialenejšom konci dráhy bola mierne vyspádovaná. Pozdĺž rovného úseku dráhy oproti stálo jednoduché stupňové hľadisko pre masy. Vnútrajšok oválu bol rozdelený na malé parkoviská, na ktorých sa tiesnilo vždy dvanásť áut. Zo svojho miesta rozoznal bojové pomaľovanie Opitého Mariňáka. Conan si všimol, kam sa pozeral.
„To sú autá, ktoré budú pretekať. Komisári ich prezreli a musia parkovať tu, aby ich do štartu mali na očiach.“
„Prečo?“
„Aby nejaký chytrák nerobil nepovolené úpravy na poslednú chvíľu.“
„Čo keď sa niečo pokazí?“
„Tak má smolu, neštartuje. Pôjdu bez neho.“
„To nie je fér:“
„Možno, ale také sú pravidlá,“ mykol plecom odborník. „Štart je tu,“ hrubým prstom ukázal pred tribúnu. „Keď prejdú cieľom, idú tam,“ ukázal na voľnú plochu za bližšou zákrutou, „a von, aby neprekážali. Sú tam aj ťahače, keby niekto havaroval.“
„Pod nami je stanica prvej pomoci, mamka má službu. Dúfam, že sa nič nestane,“ poskytla ďalšiu informáciu Karin.
Samovi prebehol po chrbte mráz. „Často sa stáva ...? Veď vieš, úrazy?“
„Každý rok,“ odtušila nevzrušene. „Väčšinou nič vážne, vlani si jeden chalan zlomil nohu. Stupil na prázdnu fľašu od piva, nemehlo.“
„Na havárky je krásny pohľad, rachot, plechy lietajú. Nádhera,“ zasnil sa Conan. „Komisári nepustia na trať hocijaký šrot,“ všimol si samozvaný expert zhrozenie vedľa sediacich. „Tu sa ešte nikomu nič vážne nestalo. Pár škrabancov, ale to už patrí k veci. Doteraz sa tu nikto nezabil.“
„Okrem Briana,“ namietol mladý lovec.
„Brian sa neráta, to bola vražda,“ Conan nevedomky zaťal päsť. „Brian bol dobrý, nikdy by nerozbil auto.“
„Nastupuje  žltá jazda,“ prerušila ich Karin.
Autá z najbližšieho miniparkoviska v strede oválu sa pohli a disciplinovane vytvorili dva rady za bielou čiarou označujúcou štart.
„Nemal byť nejaký prejav?“ spomenul si Sam.
„Už bol. Prekecali ste ho,“ sarkasticky ho informovala spolužiačka. „Teraz už buďte ticho a dívajte sa.“
Motory áut, pripravených na štart, zarevali. Na rampe nad dráhou sa rozsvietili červené svetlá.
Druhý rad červených svetiel!
Zelená!
Štart!
Uhladený dvojstup sa zmenil v divoko sa zvíjajúceho hada. Ohromenému nováčikovi sa zdalo, že sa nestačil ani nadýchnuť a pretekári znova prehučali popod tribúnu.
„Prvé kolo tohtoročných pretekov majú pretekári úspešne za sebou,“ rozplýval sa niekde za Samovým ramenom amplión. Mimovoľne sa obzrel, prepásol tak zmenu v poradí, ktorá u divákov vyvolala nadšený piskot. Hlavu hada teraz tvorila žltá osmička a udržala sa až do cieľa. Postava na vyvýšenej podeste na konci cieľovej rovinky odmávala všetkých dvanásť áut veľkou zástavkou so šachovnicovým vzorom. Tri autá zamierili na plochu za zákrutou, ostatné opustili areál veľkou bránou pre motorové vozidlá.
„Prečo tam idú?“ zariskoval Sam, prinajhoršom ho vysmejú za hlúpu otázku.   
„Môžu tam parkovať do ďalšej jazdy,“ Karin sa nesmiala, takže jeho otázka nebola úplne od veci. „Parkovisko je strážené celú noc. Pretekár si môže auto vziať domov, ale ráno si ho musí nechať znova skontrolovať.“
„Nepreháňajú to s tou kontrolou?“
„Ani nie. Pred pár rokmi...“
„Pred piatimi,“ spresnil okamžite Conan.
„... si jeden chytrák namontoval do auta dusík, svojpomocne. Vybuchlo ešte pred štartom.“
„Amatér jeden blbý,“ nezdržal sa futbalista.
„Na štart sa dostaví červená jazda,“ zavelil amplión.
Vyzvaných dvanásť áut sa poslušne pohlo k štartovej čiare. Sam pohľadom vyhľadal Opitého Mariňáka. Fľakaté autíčko bolo nápadné, ale v porovnaní s čiernou limuzínou, ktorej pokročilý vek mala zamaskovať dračia hlava na prednej kapote alebo s modrým sedanom so sporo oblečenou  morskou pannou na streche, pôsobil skôr konzervatívne.
„Pripraví sa hnedá jazda,“ oznámil plechový hlas za Samovým chrbtom. Naprázdno prehltol, na prednej kapote a oboch dverách Opitého Mariňáka svietila hnedá dvanástka.
Autá s červenými číslami vyrazili, Sam venoval viac pozornosti činnosti  odohrávajúcej sa vo vnútri oválu ako pretekom na dráhe. Videl brata, ako cez okno vkĺzol za volant. Niekto, možno Tim,  mu podal prilbu, vymenili si pár slov. Na pokyn dôležite vyzerajúceho chlapíka s páskou organizátora na rukáve sa všetci pomocníci stiahli. Videl ako si Dean nasadil prilbu, od výfuku sa zdvihol obláčik dymu, začal zohrievať motor. Divákmi prebehla vlna výkrikov, červená desiatka pri prejazde klopenkou vystrihla dokonalé hodiny. Pár sekúnd hrozilo, že auto vybehne z dráhy, ale  vodič ho na poslednú chvíľu vyrovnal a pokračoval v jazde. Dohnať stratu sa mu však nepodarilo a skončil posledný.
„Hnedá jazda na štart!“
Dôležitý organizátor mávol zástavkou  a autá s hnedými číslami sa pomaly zoradili na dráhe. Sam nevedel odtrhnúť oči od fľakatého Saabu na konci radu.
„Teraz pozor! Štartuje Winchestrov brat!“
Strhol sa, vôbec si nevšimol, kedy dorazil zvyšok party. Justin, rozvalený na sedadle vedľa Conana, sa uškľabil. Dianie na dráhe bolo fajn, ale prečo sa nezabaviť aj na úkor spolužiaka a Brent tiež nemal námietky voči pár vtípkom na účet okolia.
 „Som zvedavý na jeho výkon! Už teraz je posledný,“ nesklamal šprt. Ďalšie duchaplné zlomyseľnosti prerušilo zarevanie motorov. Preteky začali. Sam mimovoľne zaťal päste, zatajil dych, nespúšťal oči z Opitého Mariňáka. Ale aj tak si po treťom kole s prekvapením uvedomil, že autíčko s najvyšším číslom už nie je posledné. Motorový had sa roztiahol. Od štartu viedol svetlý Plymouth s hnedou dvojkou, jeho náskok od auta na druhej pozícii sa stále zväčšoval, rovnako ako medzery medzi ostatnými vozmi. V štvrtom kole pred klopenkou sa dvanástka zreteľne ťahala bližšie k vonkajšej bariére. Pretekár v starom Dodge s desiatkou pred Deanom si všimol jeho manéver a tiež sa posunul doprava, aby mu zabránil v predbiehaní. Takmer okamžite ich napodobnilo vozidlo pred nimi, hrdzavá Fordka s osmičkou. Boli skoro v najvyššom bode zákruty, keď sa okolo nich vnútornou stranou šikovne pretiahol fľakatý Saab.
„Na čele pretekov je situácia stabilná, vo vedení je stále číslo dva o to živšie je však v strede poľa, kde prebieha nemilosrdný boj o štvrté a piate miesto.“ Amplión opísal dianie na dráhe výstižne. Dva otlčené Chevrolety sa zúrivo vzájomne predbiehali, nedarovali si ani centimeter bez boja, nedovoliac súperovi ani ten najmenší náskok. Pár desiatok metrov za nimi Dean hladko postúpil o ďalšie miesto. Siedmy voz v poradí sa pokúsil zelený Saab zablokovať. Dean sa mu prakticky zavesil na zadný nárazník, po jednom kole takéhoto tesného sledovania vodičovi zlyhali nervy a uhol Opitému Mariňákovi  z cesty. Dean využil príležitosť a vyrazil, bezpečne minul  nielen pretekára so slabými nervami ale aj auto pred ním, ktorého vodič viac pozornosti venoval dvom bláznom v Chevroletoch ako dianiu za sebou. Mal aj prečo, Chevrolet s hnedou sedmičkou sa pokúsil pritlačiť svojho protivníka o bariéru. Škrípanie plechov a mrak iskier dokazoval, že sa mu to podarilo. Postihnutý okamžite spomalil, sedmička neopatrne tiež, asi sa chcela pokochať víťazstvom. Jej chyba ju stála poradie, teraz bol siedmy Dean.
„Dobrá práca,“ nahla sa Karin ku Samovi. Nevnímal ju. Až keď zatriasla jeho rukou, opretou o operadlo, nahol sa k nej, neodtrhajúc pohľad od pretekov.
„Dobrá práca,“ zopakovala. Prikývol. Ani jeden z nich si nevšimol, že jej ruka zostala na jeho rukáve.
 „Pretekári začali sedemnáste kolo, do konca zostávajú už len tri,“ oznámil tlampač, každému, kto bol ochotný počúvať. Jazdci, vedomí si blížiaceho sa finišu, žmýkali z áut posledné rezervy. Odstupy medzi vozmi sa skrátili, do klopenky v predposlednom kole sa vrútili všetci takmer všetci naraz. Z plechovej mely v zákrute sa prvý vyrútil starý Dodge Charger, ktorý sa dlhý čas držal na druhom mieste, v tesnom závese na ním opitý Mariňák a svetlý Plymouth. Majiteľ Chargera vytiahol všetky svoje triky, tak sa mu podarilo udržať si  vedenie pred stále dotierajúcimi súpermi. Nie veľké, možno len pol metra, ale na víťazstvo stačilo. Dean došiel do cieľa druhý, o nárazník pred svetlým Plymouthom.
„Páni, to bola jazda,“ vydýchla Karin.
Sam súhlasil, keby nemal stiahnuté hrdlo, povedal by jej to. A možno aj to, že mu jej ruka na jeho rukáve nevadí. Všimla si jeho pohľad, trochu rozpačito si obomi rukami zbytočne uhladila vlasy.
„Tvoj brat sa poriadne odviazal.“
Odkašlal si. „No, ak mám byť úprimný, tak to si ešte nič nevidela. Keď si spomeniem, ako sa učil odbočovať šmykom...“
Pretekárske vozy s hnedými číslami zamierili k východu, prvé tri autá k parkovisku určenému pre postupujúcich. Sam videl ako jeho brat vyšplhal z auta a odhodil prilbu na zadné sedadlo. Za bariérou na neho čakali dve postavy, jedna celkom určite ženská.
„Ten šrot si tvoj brat sklepal do kopy sám?“ Justin rozhodne nemienil prepásť možnosť predviesť  svoje umenie persifláže. Kým sa mladší Winchester rozhodoval, či mu má odpovedať alebo rovno vraziť, zasiahla Karin.
„Blbá otázka! Je predsa mechanik, nie? A mimochodom, rozozná aj francúzsky kľúč od francúzskeho bozku.“ Zo svojho miesta mala dobrý výhľad na ženu, ktorá visela Deanovi okolo krku a jej bozk určite nebol sesterské blahoželanie k druhému miestu. „Na rozdiel od teba, aj v praxi.“
Na jedovatosť tohto stupňa Justin nedokázal pohotovo zareagovať, nahnevane sa hodil o operadlo. Zato Lane zahoreli oči, ako každej šelme, ktorá zistila, že na jej ohrdnutú korisť má zálusk konkurencia. „Mohol si bratovi aspoň pomôcť vybrať auto s nejakou slušnou farbou. Máš predsa umelecké sklony!“
Podvedený zaľúbenec sa usmial nad jej malichernou snahou ublížiť mu. „Prečo by som mal? Mne sa Deanova súkromná recesia páči!“
Lanin škodoradostný úsmev skyslel. „Recesia?“ zopakovala neisto.
„Mhm,“ prikývla Karin. „To je tá vec, ktorú robia ľudia so zmyslom pre humor, drahá. Nemaj obavy, teba nikdy neprepadne.“
Hnedovláska sa zarazene oprela. „To ma chcela uraziť?“ opýtala sa hlasným šeptom vedľa sediaceho Brenta.
Jeho odpoveď prehlušil miestny oznam, vyzývajúci zelenú jazdu na štart. Sam sa strhol.
„Stalo sa niečo?“ zareagovala  vedľa sediaca.
„Chcel som ísť za Deanom, ale teraz už asi nemôžem,“ zagánil na autá zoradené  pred vchodom na tribúnu.
„Ten vchod sa používa len pred začiatkom a po skočení pretekov. Sú tu dva ďalšie. Ukážem ti kde,“ postavila sa.
„Neuvidíš ďalšiu jazdu.“
„Nevadí, dnes budú ešte štyri.“
„Tak ďakujem.“
Odviedla ho k nenápadnému bočnému schodisku, ktoré ich zaviedlo pod tribúnu, minuli ošetrovňu a na svetlo sa vynorili pár krokov od hlavného vchodu do areálu. Prešli okolo firemných boxov a pre Sama neočakávane rýchlo sa ocitli na parkovisku, neďaleko Opitého Mariňáka. Auto ich privítalo širokým úsmevom, spod otvorenej kapoty sa vytiahol Dean, niečo razantne vysvetľoval niekomu za autom. Mladší Winchester sa síce v autách nevyznal, ale odkrytý motor zvyčajne nebolo dobré znamenie. K Deanovi dorazili zároveň so šťúplym postarším chlapíkom s páskou organizátora na rukáve, ktorý sa vynoril nevedno odkiaľ.      
„Nejaký problém, chlapče?“   
„Asi prevodovka, šéfe. Posledné dve kolá išlo radenie poriadne ztuha,“ Dean kývol bratovi nech počká a venoval sa svojmu zamestnávateľovi.
Chlapík dvakrát rýchlo kývol hlavou. „Opravíte to včas?“
„Hej,“ majiteľ auta si obzrel špinavé ruky, „ale nie tu. Tim išiel po auto. Musíme do dielne.“
Organizátor zase dvakrát rýchlo prikývol, prenikavo si premeral Sama a Karin. Mladší Winchester nevedel, čo sa od neho čaká pri stretnutí s bratovým šéfom, vystrúhal teda opatrný úsmev a kývol hlavou, Karin sa obmedzila na neistú napodobeninu pozdravu. Šťúply chlapík zvraštil obočie, zjavne niečím vzbudili jeho nespokojnosť. Zachránila ich vysielačka v chlapíkovej ruke, zachrapčala, niekto sa naliehavo dožadoval pomoci. Majiteľ škaredo pozrel na otravný prístroj a pobral sa za svojimi povinnosťami. Dean pribuchol kapotu a vylovil z auta handru.
„Tak čo povieš, bráško? Parádna jazda!“
„Človeče, polovicu času som bol na infarkt!“ priznal junior úprimne.
„Nepreháňaj!“
„Nepreháňa, nadýchol sa len každé druhé kolo,“ zamiešala sa Karin.
„Môj brat má sklony zveličovať,“ uškrnul sa starší Winchester. „Sammy, nepredstavíš nás?“
„Môj brat Dean, moja spolužiačka Karin.
„Teší ma,“ Dean sa oprel o auto, Sam zavrel oči v zlej predtuche, čo zase z jeho brata vypadne za perlu spoločenskej konverzácie.
„Priniesla som ti vodu.“
 Zamatový alt určite nepatril Deanovi. Otvoril oči, žena z reštaurácie podávala Deanovi plastovú fľašu.
„Vďaka. Pivo nemali?“
„Hm, pretekár na dráhe s pivom v ruke. Chceš zajtra štartovať?“
„Niečo na tom bude,“ uznal vážne. „Fidan, to je môj brat a jeho priateľka Karin.“
„Si vyšší ako som si myslela,“ pestované obočie sa nepatrne nadvihlo. Zblízka bola ešte krajšia ako si ju zapamätal. Hlboké hnedé oči, klasický nos a nádherné ústa. A vyššia. V členkových čižmičkách bez opätkov si mohla pohodlne oprieť hlavu o Deanove plece, ako práve teraz. 
„Niečo vážne?“ poklepala prstami po streche Opitého Mariňáka.
„Môže byť,“ Dean odhodil handru otvoreným oknom do auta. „Uvidíme v dielni.“ Jeho pravá ruka  sa celkom samozrejme pobrala k jej pásu. Zastavil ho jej jediný zhrozený pohľad na zaolejovanú  dlaň.
„Mám si robiť plány na večer?“
Z tónu v jej hlase Samovi naskočili zimomriavky, nie ako pri stretnutí s duchom, ale také nejaké... iné.
„Určite! Počítaj v nich so mnou,“  Kde Dean vzal ten akcent zrelého muža? „Zavolám ti.“
„Budem čakať.“ Krátky bozk, ruka zdvihnutá na pozdrav a bola preč.
Sam ohromene zažmurkal, to sú mi veci. Zakašlal, aby si prečistil hrdlo. „Mám ísť s tebou do dielne?“
„Čo by si tam robil? Bráško, úprimne, nerozoznáš chladič od rozdeľovača. Len by si nás zdržiaval.“ O auto sa zase opieral Dean, večné chlapčisko, ako ho poznal posledných skoro osemnásť rokov. Sklonil hlavu, z nejakého dôvodu, ktorý sám celkom dobre nechápal, ho mrzelo, že brat vytiahol jeho nešikovnosť pred Karin.
„Ak chceš pomôcť, Sammy,“ Dean ho chcel tľapnúť po pleci, ale pri pohľade na vlastnú špinavú ruku si to rozmyslel, „zostaň tu a všímaj si konkurenciu. Zajtra sa mi zíde každá poriadna informácia. Spolieham na teba, že ti neujde nič dôležité.“
„Dobre.“ Junior podrástol minimálne o päť centimetrov.
„Hej, kámo! Doplazíš sa za bránu?“ Tim ledva stačil zabrzdiť pred nárazom do skupinky.
„Určite, ale nechcem zaťažiť prevodovku viac ako je bezpodmienečne nutné.“
„Budeš musieť. Moje fáro nemôže dnu. Musíš sa dostať von a potom ťa odtiahnem.“
„Dobre, keď inak nedáš.“
„A musíme to stihnúť, kým skončia zelení, cez ten chaos sa neprepletieš. Tu máš veci,“ strčil Deanovi do ruky cestovnú tašku.
„Vďaka,“ majiteľ zalovil v bočnom vrecku batožiny. „Sammy, tu máš kľúče. Je na parkovisku pre zamestnancov. Dobre sa bavte.“
„Ako sa dostaneš domov?“
„Vezmem si taxík, ak pôjdem domov,“ uškrnul sa starší významne.
„Iste,“ juniorovi sčerveneli uši, vzal podávané kľúče, v duchu si nadávajúc do hlupákov. „Maj sa,“ zamumlal, ale obaja mechanici sa už venovali autu.
„Poďme,“ drgla do neho Karin. „Možno stihneme finiš.“
„Možno,“ súhlasil neprítomne.
Kyslé tváre, ktorými ich privítali spolužiaci, Sama a Karin prekvapili.
„Organizátorom niečo vadí?“ zaujímal sa Justin.
„Nie, Deanov šéf mal starosť, či má auto v poriadku.“
Rýchla výmena pohľadov medzi zvyšok partie neveštila nič príjemné.
„To bol teda hnusný podraz,“ prvý zaútočil Brent.
„Prosím?“ Winchester si nebol istý, či dobre počul.
„To bol predsa Stan Lowthorpe, tam pri tom fľakatom šrote!“ zazrel na nich  šprt.
„Hej, veď som povedal. Bratov šéf sa prišiel pozrieť, čo je s autom,“ zarazene prisvedčil Sam. „A čo má byť? To predsa nie je zločin!“
Justin, Lana, Brent a Conan nechápavo pozreli na seba, potom nahnevane na vysokého prišelca.
„Nehraj sa na blba,“ vyskočil Brent. „Nemysli si, z nás idiotov nikto robiť nebude!“ Zlostne mykol svoje dievča za ruku.
Lana poslušne vstala. „To bolo od teba odporné!“ šprihla Karin do tváre . Justin sa vyzývavo pomaly postavil, chvíľu hľadal vo svojom archíve zlomyseľností niečo inovatívne, márne. Vyčkávavo pozrel na Conana. Veľký chlapec odtrhol oči od dráhy.
„Majte sa. Dovi zajtra.“
Brent, červený od hnevu sa hrubo predral okolo Karin a Sama, ťahajúc Lanu za sebou. Za nimi sa pakoval Justin, oddaný prvý minister urazeného majestátu.
„Môže mi niekto vysvetliť, čo to malo znamenať?“ Sam sa obzrel za odchádzajúcimi a nevychádzal z úžasu.
Na dráhe zelená jazda úspešne dorazila do cieľa, tribúny ožili nadšenými výkrikmi, na schodoch zacikal predavač občerstvenia.
„Zorganizujem nám niečo na pitie.“ Karin s vráskou na čele odišla.
„Urazili sa,“ oznámil Conan zbytočne, keď mu došlo, že nikto iný na seba nevezme zodpovednosť za objasnenie situácie .
„Hej, to som si všimol. Ale prečo?“
Futbalista pokrčil nos, po chvíli sa ozval: „Povedal si, že tvoj brat je blbý mechanik.“
„Nikdy som nepovedal, že môj brat je hlúpy!“
Neohrozený zadák inštinktívne zdvihol ruku na obranu. „Ukľudni sa, kámo! Povedal si, že maká na šrotovisku!“
„Hej, povedal som to! Robil tam. Zo začiatku. Čo to má spoločné....?“
„Robí pre Vrabčiaka. V jeho dielni!“ Conan sa pomaly prepracovával k podstate problému.
„Hej, ponúkol mu prácu a Dean prijal. Je mechanik a áno robí u neho v dielni! Nerozumiem...“
„Nie si odtiaľto,“ vzdychol miestny. „Robotu u Vrabčiaka nedostane každý.“ S námahou hľadal vhodné slová. „Je to akoby mne ponúkli miesto u Detroit Lions.“
Sam prudko dosadol na najbližšie sedátko. Dean hrá najvyššiu ligu medzi mechanikmi a on o tom ani netušil! „Už chápem, mysleli si, že som ich oklamal. Prečo si nešiel s nimi?“
„Mám tu dobré miesto,“ Conan sa spokojne pohniezdil. „A v škole som nikomu nevykladal, že tvoj brat je retard.“
Mladému lovcovi sa zatmelo pred očami. „Čože?! To si s nimi ešte vybavím!“
„Šetri paru, kámo,“ uškrnul sa futbalista. „V pondelok sa im bude smiať aj školníkov Dunčo, po tej jazde, čo tu tvoj brácho predviedol.“
„Hej, bude sa im smiať aj školníkov Dunčo,“ súhlasil Sam, tiež použijúc školský výraz pre úplné znemožnenie sa. To ale neznamená, že s Brentom nehodím reč. Najlepšie o betónový múr, dodal v duchu.
„Vzala som Sprite, nechladený,“ Karin doniesla tri poháre so slamkami. „Ten predavač má škandalózne úbohý výber. Vždy je to tak, prvý deň pretekov nestojí za nič.“
„Podľa mňa je tu super,“ utešoval hostiteľku rytiersky Winchester. Teda, až na pár maličkosti, rypol si jeho vnútorný hlas.
„Slabota, málo ľudí,“ odporoval Conan, „málo áut, slabé preteky.“
„Šestnásť jázd v základnom kole? To sa mi zdá dosť,“ mienil dočasný obyvateľ mestečka.
„Vlani bolo dvadsať dva,“ vyhlásil expert zachmúrene.
„Conan má pravdu. Tento rok je účasť slabšia, kvôli... veď vieš, Brianovi. Niektorí ľudia si myslia, že na dráhe straší. Veľa pretekárov sa prihlásilo až keď polícia uzavrela Brianov prípad ako vraždu.“
„Volovina,“ vyjadril svoju mienku Conan. „Poverčiví hlupáci.“
Sam si poriadne potiahol z pohára. Keby sme prípad nevyriešili my, možno by ani žiadne preteky neboli. Bublinky mu vrazili do nosa takou silou, že sa rozslzil a zmeškal štart svetlomodrých. Chyba! Bol predsa pasovaný na vysunutého pozorovateľa! V polovici ich jazdy si všimol, že Karin pozrela na opustené sedadlá a stiahla obočie.
„Mrzí ma, že kvôli mne odišli.“ Nebola to od neho čistá pravda, skôr ho mrzelo, že to mrzí ju.
„Nerieš, sme na pretekoch,“ mykla plecom. „Bav sa! Zajtra dolezú.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Omen   Today at 14:31

Návrat hore Goto down
 
Omen
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 3 z 6Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: