DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Omen

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next
AutorSpráva
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   14.03.13 9:12

bohdy - ďakujem . No, nechaj sa prekvapiť Very Happy .
--------
Dnes ďalší kúsok a každý/dá, kto chce môže vyhlásiť : "Ja som to vravel/la." Very Happy
-------


Dejstvo druhé.
Obraz druhý.


„O koľkej dnes končíš?“
Po bratovej otázke Sam, chystajúci sa do školy, ustrnul v polovici pohybu ako zmrazený. „Prečo sa pýtaš?“ zaujímal sa opatrne.
„Mám pre teba prácu. Tak o koľkej?“
Mladší Winchester naprázdno prehltol. Dean nabehol na lovecký režim, v takejto nálade nie je ochotný vyjednávať. Zbohom, voľné popoludnie, zbohom, potulka mestom s Lanou.
„Akú prácu?“ pípol odovzdane.
„Nič zložité. Tak o koľkej?“
„O druhej,“ vysúkal zo seba neochotne junior, lúčiac sa s vidinou príjemných chvíľ.
„Dobre, o pol tretej ma počkaj v meste,“ Dean si vzal bundu, pripravený odísť.
„Kde v meste?“ zastavil ho v poslednej chvíli Sam.
„Stretneme sa na námestí, na rohu tej veľkej žltej budovy.“
„Radnice. Tá veľká žltá budova je radnica!“
„Dobre, keď hovoríš. Len tam buď presne.“
„Vynasnažím sa,“ zašomral sám pre seba junior, zaväzujúc si šnúrky. „Teba pustia z práce?“ napadlo ho dodatočne, ale Dean už bol preč.

Stál na dohodnutom mieste a zo všetkých síl sa bránil zlému pocitu, ktorý si opätovne našiel nestráženú štrbinku na nahlodávanie jeho ochoty zúčastniť sa na hmlistom Deanovom podniku. V duchu si formuloval nevyvrátiteľné argumenty, zdôvodňujúce odklad akcie, nech už sa týkala čohokoľvek. Nezdalo sa, že ich bude potrebovať. Na lavičke oproti nemu stará pani kŕmila holuby, pred radnicou sa naháňali deti, ľudia okolo neho sa ponáhľali za svojimi záležitosťami. Okrem nie práve najčistejšieho inštalatéra v šiltovke, spod ktorej trčali dlhé, špinavoblod vlasy, splstnatené do myších chvostíkov, nikto nešiel jeho smerom. Nervózne skontroloval hodinky, poobzeral sa, náhle zneistený, či stojí na tom správnom rohu. Čas a miesto súhlasili, len jeho súrodenec chýbal.
„Čau, brácho.“ Spod inštalatérovej čiapky sa škerila Deanova tvár.
„Ty ...,“ Sam zalapal po dychu. „Skoro ma porazilo!“
„Nepreháňaj!“
„Čo to máš na sebe?“
„Krytie. Je super, však? Pozri,“ falošný inštalatér nadvihol šiltovku, napodobenina blond účesu bola prilepená na jej spodný okraj.
„Vyzeráš v tom ako buzík,“ zasyčal Sam, ešte stále vyvedený z rovnováhy.
„Vážne?“ Deanovo rozčarovanie netrvalo dlho. „Aspoň sa nemusím báť identifikácie.“
„Identifikácie?“ Mladšieho lovca napadlo, že toto je tá pravá chvíľa, začať si robiť starosti. „Dean, čo chceš robiť?“
„Prešmyknúť sa do márnice.“
„Kde?!“ Sam v šoku zabudol, že sú na ulici.
„Tichšie,“ zatiahol ho brat do najbližšieho výklenku. „Potrebujem si obzrieť telo a chcem výsledky z  Brianovej pitvy. Musíme pohnúť s prípadom. Zase vraj niekto videl Briana niekde... v dielni alebo v garáži.“
„Preboha, Dean! Vyber si jeden z tvojich falošných preukazov a choď sa tam spýtať ako normálny človek.“
„To už som skúšal, ty chytrák,“ zasipel starší lovec, obzerajúc sa, či nepútajú neželanú pozornosť. „Preverujú každého, kto chce ísť dnu. Mŕtvoly v tej márnici strážia lepšie ako novicky v kláštore.“
„Z ktorého filmu to máš?“ zasmial sa proti svojej vôli Sam na použitej metafore.
„Mám to zo života, Sammy,“ brat mu venoval povýšený pohľad svetáka.
„Ty si bol teraz niekedy novicka v kláštore? Nechceš sa mi zveriť?“ zatiahol mladší falošne príjemným tónom. Pri pohľade na prekvapeno-urazený Deanov výraz sa skoro neubránil výbuchu smiechu.
„Sklapni. Máme prácu,“ zelenooký lovec sa snažil dostať na istejšiu pôdu. „Tu máš.“ Z inštalatérskej kabely, ktorá mu visela cez plece, vytiahol použitú čiernu šiltovku. „Nasaď si ju!“
„Toto?“ mladší Winchester neskrýval zhnusenie.
„Chceš moju?“ Dean nadvihol svoju prikrývku hlavy aj s falošným skalpom.
„Nie, ďakujem,“ striaslo Sama, s odporom si nasadil šiltovku. „Na čo mi bude?“
„Maskovanie,“ starší brat mu posunul šilt viac do tváre. „Kým nájdeš postieľku pre toto,“ v ruke sa mu zjavila plechovka piva.
„Pivo? Čo ... ? Dean, čo je to?“
„Dymovnica.“
„Čože?“
„Dymovnica,“ zopakoval Dean vážne.
„Na čo, do šľaka, potrebuješ dymovnicu?“
„Ja nie, ty.“
„Preboha, Dean! Čo si zase vymyslel?“
„Vysvetlím ti plán. Tu máš,“ podal mladšiemu bratovi pivovú plechovku a plátennú tašku na plece. „Vopchaj ju dnu, kým si niekto všimne študáka s pivom v ruke.“
Sam automaticky poslúchol.
„Poď!“ Starší lovec vyrazil dolu ulicou, mladší, neochotne, s odstupom pár krokov, za ním.
„V tomto baráku je márnica, hygienici, pozemkový úrad, sociálka a ešte nejaké inštitúcie,“ začal vysvetľovať Dean na dohľad starej úradnej budovy v strede bloku.
„Aké?“
„To je jedno. Nás zaujímajú len dve. Márnica, na prízemí vľavo a sociálka, prvé poschodie vpravo. Ja pôjdem vľavo a ty vpravo hore. “
„Prečo sociálka?“
Dean prevrátil oči. „Pretože je tam veľa ľudí. Jeden študák naviac zapadne. Aby som nezabudol, obleč si toto.“ Z inštalatérskej kabely vytiahol čiernu košeľu so žltým psychodelickým vzorom.
„V žiadnom prípade,“ striasol sa Sam. „Z tej handry sa mi obracia žalúdok.“
„Veď práve. Nikto sa na teba nepozrie dvakrát. Ak sa ešte trochu zhrbíš, tvoje maskovanie bude dokonalé. Pre istotu si vymysli nejaký dôvod... že si chceš vybaviť štipko, ale čo ja viem čo.“
„Nejaký dôvod? To mi hovoríš až teraz? To si ho mám vycucať z prsta alebo čo?“
„Pre mňa za mňa. Ty si ten študovaný. Na niečo prídeš,“ odbil bratove obavy Dean. „Takže, pôjdeš dnu, nenápadne. Odistíš dymovnicu, nenápadne. Niekde ju položíš, nenápadne, a vypadneš. Zvládneš to, alebo potrebuješ vytlačiť príučku?“
„Ako odistím ...,“ márne hľadal vhodnejšie slovo, „dymovnicu?“
„Otvoríš plechovku. Poistku som privaril na uzáver. Na zmiznutie máš asi tridsať sekúnd.“
„Dobre,“ prikývol mladší neisto. „Kde si to vzal?“
„Urobil som si.“
„Nemohol si použiť plechovku od Spritu alebo Coly?“
„Nenapadlo ma to,“ s odzbrojujúcou úprimnosťou priznal výrobca.
„Počkaj! Ty si urobil ... Ako?“
„Ani na to nemysli, brácho! Ja ti to poviem a zajtra si jednu nájdem pod posteľou,“ uškeril sa na starší súrodenec. „A bacha na to, kam ju položíš. Do náplne som musel použiť, čo bolo po ruke. Takže, keď ju spustíš, trochu sa zohreje. Trochu dosť. Ale je bezpečná,“ dodal rýchlo, vidiac bratov vydesený výraz, „Ak ju nepoložíš na kopu papierov, nemalo by sa nič stať. Okrem poriadneho oblaku dymu, samozrejme.“
V Deanovom podaní to bol jednoduchý, blbovzdorný plán. Ako poznal svojho brata, niekde bol háčik. Ale kde?
„Čo budeš robiť ty?“
„Čistiť upchatý odpad v márnici. A keď vypukne poplach, tak sa tam riadne poobzerám.“
„Ako si vedel, že ...“
„Všade sa nájde upchatý odpad,“ skočil mu do reči Dean.
„Aha ... No dobre. Čo by som mal ešte vedieť?“
„Vieš všetko. Obleč si tú košeľu. Daj mi päť minút a choď na vec. A, Sammy, pamätaj! Potrebujem poriadny rozruch.“ Starší lovec nepočkal na odpoveď a vyrazil k budove. „Dúfam, že to neposereš, bráško,“ zašomral si popod nos. Zašmátral vo vrecku, vytiahol žuvačku, odbalil ju a vložil do úst. Zo zriadenca v hale si nerobil ťažkú hlavu, Úrad koronera mal vlastný vchod a vlastného Cerbera. Muž pri informačnom pulte si ani nevšimol, že nejaký inštalatér prešiel halou na dvor za budovou.

Zriadenec, strážiaci vchod do svätyne zosnulých, bol pozornejší.„Kto ste?“
„Joe, inštalatér,“ Dean sa zazubil a prstom ukázal na menovku vyšitú na kombinéze. „Údržba.“
„Aká údržba? Máš písomné povolenie na vstup?“
„Čože?“ Inštalatér spracovával žuvačku otvorenými ústami a poriadne nahlas.
„Písomné povolenie na vstup. Nariadenie zhora, platí od minulého týždňa do odvolania,“ vysvetlil pomaly a zreteľne zriadenec.
„Nie, to nemám,“ zatiahol záujemca o vstup, neustále prevaľujúc žuvačku v ústach.
„Bez povolenia je vstup povolený len zamestnancom úradu a mŕtvym.“

Sam svojich päť minút využil na zmenu vizáže, šiltovku si posunul hlbšie do čela, vyzliekol si bundu a natiahol na seba príšernú košeľu od Deana. Zaváhal, stále sa necítil dosť pripravený na realizáciu bratovho bláznivého nápadu. Nemal však na výber. Nasilu pomalým krokom, v duchu častujúc Deana všetkými nelichotivými prívlastkami, ktoré poznal, sa pobral splniť svoju časť úlohy. Srdce mu bilo tak hlasno, že zriadenec, sediaci za informačným pultom, ho musel počuť. Šťastena mu priala, pravdepodobne nahluchlý, pretože len zdvihol hlavu od papierov pred sebou.
„Kam?“
„Na sociálku,“ počul mladší Winchester sám seba odpovedať.
„Prvé poschodie, vpravo,“ starší muž znechutene odvrátil zrak. Príšerné, čo je schopná na seba navliecť dnešná mládež.
Dean mal pravdu, nikto sa na mňa nepozrie dvakrát, uškrnul sa v duchu diverzant. Som taký nápadný, až si ma nikto nevšíma. Vtiahol hlavu medi plecia, aby si ubral pár centimetrov a trochu sebavedomejšie vyrazil hore schodmi.

„Aha,“ žuvačka sa pred očami svedomitého strážcu premiestnila z pravej strany inštalatérových úst na ľavú. „No, kvôli vášmu upchatému odpadu nezhebnem. Tak sa majte. Poviem šéfovi, že nescete opravu.“ Dean si prstom cvrnkol do šiltu a otočil sa na odchod.
„Upchatý odpad?“ Dve zázračné slová ukázali svoj účinok. Zriadenec v kukani sa až spotil pri predstave nadriadeného, ktorý by zistil, že odpad nie je funkčný a vrátnik vyhodil inštalatéra.
„Hej, v pivárni, či kde.“
„Hádam, v pitevni, nie?“ Zriadencovo podozrenie, že Joea by v inteligenčnom teste porazil aj drevený hojdací koník, sa zmenilo na istotu.
„Môže byť,“ súhlasil blahosklonne Dean, ktorý sa začínal baviť. Keby ho netlačil čas, s potešením by pokračoval v rozhovore s dôležitým zriadencom, ten ho však už mal plné zuby.
„Dobre, choď ďalej. Pitevňa je na konci chodby. Urob, čo máš a ničoho sa nedotýkaj!“
Inštalatér, stále prežúvajúci s otvorenými ústami, prikývol. Až v bezpečnej vzdialenosti si dovolil úškrn. „To vieš, ničoho sa ani nedotknem.“

Prvé poschodie, sídlo sociálky, pulzovalo životom. Miesta pre verejnosť boli obsadené čakajúcimi klientmi. Zamestnanci a zamestnankyne kmitali medzi kanceláriami, zmysle nepísaného úradného zákona, každý s nejakým papierom v ruke. Hierarchická úroveň bola zrejme nepriamo úmerná množstvu neseného papiera. Tí, s jednou tenkou zložkou, sa tvárili najdôležitejšie. Našťastie, každý z nich bol zaneprázdnený svojou hŕbkou agendy a nechcel si pridávať ďalšiu, študenta v príšernej košeli. Sam sa s opatrnosťou nového kocúra na mestskom smetisku, vydal na prieskum. Širokú chodbu po oboch stranách lemovali kancelárie. Nepriehľadným sklom kancelárskych dverí presvitalo denné svetlo, posilnené blikajúcimi žiarivkami na strope. Plastové stoličky, rozostavané pozdĺž stien, hostili vzorku celého spektra spoločnosti, od bezdomovca až po právnika. So sklonenou hlavou, aby sa vyhol prípadnému očnému kontaktu, sa zastavil pri každých dverách. Pozorne si prečítal mená zriadencov a typ agendy, ktorej sa venovali, predstierajúc, že hľadá niekoho konkrétneho. Len pozorný pozorovateľ by si všimol, že prihrbený študent s príšerným vkusom, viac ako informáciám pre verejnosť, venuje pozornosť výklenkom, stolíkom s propagačnými materiálmi a odpadkovým košom. Stále hľadajúc príhodné miesto pre umiestnenie dymovnice, sa hladko prepracovával na koniec chodby. Cestou sa obratne vyhol hlúčiku debatujúcich starších dám, pre ktoré bola návšteva úradu očividne vítaná zmena v každodennej nude, páriku asociálov, ktorí hlasno ocenili jeho výber oblečenia, nepočítanému množstvu znudených čakateľov a početnej hispánskej rodine, ktorá hranolkami a burgermi uspokojovala svoje základné potreby. Oblúkom obišiel matku rodu, úctyhodnú matrónu, ktorej čierne šaty neboli schopné ubrať ani kilo a že ich mala minimálne sto dvadsať. Vrhla na neho pohoršený pohľad, pritiahla si najmenšie dieťa a ďalej ostrou španielčinou komandovala ostatné. Opatrný lovec radšej upustil od obhliadky dverí, pred ktorými čakali. Nechcel vyvolať ani tieň podozrenia, že ju chce predbehnúť u dotyčnej úradnej osoby.

Tmavá chodba bola prázdna, Dean sebavedome vykročil. V kancelárii po pravej strane dva mužské hlasy prekrikovali hudbu z rádia. Dobrá časť správy bola, že zamestnanci Úradu koronera mu nebudú prekážať pri obhliadke. Tá zlá, skoro všetky informácie, ktoré potreboval pravdepodobne boli s nimi v jednej miestnosti. No, s touto časťou problému mohol pomôcť Sammy, ak poslúchne a bude sa držať plánu, ak dymovnica nezlyhá, ak ... Nervózne prehodil žuvačku z jednej strany úst na druhú. Všetky ak budú musieť počkať, teraz má prácu.
„Tak poďme, chlape, pre toto si sem prišiel,“ povzbudil sám seba. Napriek predstieranému entuziazmu si musel utrieť spotenú dlaň do kombinézy, kým položil ruku na kľučku pitevne. Dvere, svet sa čuduj, nevŕzgali.
„Nenechajte sa rušiť, len sa pozriem,“ mrmlal si popod nos, kým otváral jeden box za druhým. „Prepáčte, ja len ... nerád ...,“ zasunul ďalšieho hosťa do jeho vychladenej komôrky. „Do čerta, Dean, pozbieraj sa! Zhováraš sa s mŕtvolami,“ pokarhal sám seba skoro nahlas. Ticho v miestnosti neprirodzene rýchlo pohltilo jeho slová, ďalší hlasný komentár si radšej odpustil.

Koniec chodby sa topil v šere, možno preto bol opustený. Dvere najbližšej kancelárie boli zvnútra prelepené plagátom a žiarivky na strope sa už dávno nepozorovane odobrali do večných lovísk. Na jedinej drevenej stoličke zaparkovanej pri posledných dverách nikto nesedel. V smetnom koši v kúte opustene vysychala šupa z pomaranča. Sam si uľahčene vydýchol, lepšie miesto na umiestnenie dymovnice si nemohol želať. Otočil sa chrbtom k španielsky hovoriacemu kŕdľu, zhlboka sa nadýchol a vytiahol plechovku. Pre istotu pár sekúnd predstieral, že pije, odistil dymovnicu, západka sa jemne poddala a opatrne, kryjúc sa vetrovkou, ktorú držal v druhej ruke, ju pustil do koša. Nič sa nestalo, plechovka od piva pokojne ležala v koši na odpadky. Sotva počuteľný sykot ho upozornil, že je najvyšší čas zmiznúť. Pomaly odísť bolo oveľa ťažšie ako pomaly prísť. Poriadne ním myklo, keď sa povedľa neho prehnal výhonok hispánskej rodiny. Mimovoľne sa obzrel. Asi jedenásťročné chlapiatko sa zastavilo pri odpadkovom koši v kúte a bez zaváhania pochovalo pivovú plechovku pod lavínou mastného papiera. Aby smeti náhodou nevypadli, poriadne ich vtlačil dovnútra a spokojný so svojím výkonom odbehol k matke. Vyplašený Sam nerozhodne zmeravel, má sa vrátiť a vyslobodiť Deanov prototyp alebo dodržať bratove inštrukcie a nenápadne sa porúčať? Kým sa stihol rozhodnúť, dvere poslednej kancelárie sa otvorili, mladý úradník so vzdychom položil ohromnú kopu spisov na vratkú drevenú stoličku vedľa smetného koša a začal si prehľadávať vrecká. Ktosi kdesi otvoril dvere alebo okno, vzniknutý prievan roztvoril nedovreté kancelárske dvere, zároveň zo odpadkového koša vyrazil mohutný kúdol dymu nasledovaný vysokým plameňom. Zvyšky horiacich obalov z fastfoodu sa vzniesli nad kôš a hnané náhle vzniknutým vzdušným vírom pristáli na dlážke, na stoličke, na spisoch. Mladý úradník inštinktívne odskočil, nevediac ako má zareagovať. Oheň využil darovanú príležitosť a dychtivo sa zahryzol do úradných listín. Mihotavé svetlo ožiarilo koniec chodby. Sam zdesene vyvalil oči na kúsky horiaceho papiera, unášaného prúdom vzduchu do otvorenej kancelárie. Mozog mal celkom ochromený. Mal by niečo urobiť, ale nedokázal si spomenúť čo. Niekto za ním tenučko vykríkol. Mechanicky sa obzrel, dievčatko so staromódnymi vrkočmi ťahalo mohutnú hispánku za sukňu a prštekom ukazovalo na oheň.

Dean dokončil obhliadku a mimovoľne si utrel ruky do kombinézy. Nepomohlo mu to, stále cítil nutkavú potrebu poriadne sa vydrhnúť mydlom a horúcou vodou. Nervózne sa pozrel na hodinky. „No tak, Sammy, prečo ti to trvá tak dlho?“ Potriasol hlavou, akoby mu to mohlo pomôcť zbaviť sa myšlienok na katastrofické scenáre, v ktorých sa pokazilo všetko, čo sa mohlo pokaziť.

Matke stačil jediný pohľad. „Fuego!! Madre de Dios!! Fuego!!“ zrevala ako lodná siréna. Schmatla dve najmenšie deti do náručia a dala sa na útek, ženúc pred sebou ostatné deti ako starostlivá kvočka kuriatka. Jej: „Fuego!!“ postavilo do pozoru celú chodbu.
„Horí!! Pomoc!! Horííí!!“ ozvalo sa z tucta hrdiel. Ku všeobecnému chaosu sa rozhodol pridať požiarny hlásič. V tom istom momente sa Samove nohy rozhodli, že urýchlený odchod je jediné rozumné riešenie. Mladý úradník dospel k rovnakému názoru, vyštartovali spoločne. Požiarny poplach a najmä chaos na chodbe presvedčili osadenstvo a návštevníkov budovy, že nejde o cvičenie. Úradníci vybiehali z kancelárií a pridávali sa k vydeseným ľudom na úteku z budovy. Sam sa nechal strhnúť prúdom utečencov, ako mohutná rieka ho vyvliekol dolu schodmi a vstupnou halou na ulicu.

Túžobne očakával vyhlásenie poplachu, aj tak mu šok, spôsobený spustením požiarneho hlásiča, v prvej chvíli vyrazil dych. Niekto vo vedľajšej miestnosti rozrazil dvere.
„Do šľaka, čo sa deje? Zase nejaké poondiate cvičenie? Prečo ma nikto neinformoval?“ chcel vedieť autoritatívny mužský hlas. Takmer v tej istej sekunde dorazil zriadenec. Hrdinsky opustil svoj post, aby varoval ostatných.
„Utekajte! Horí!!! Volajte hasičov!!“
„Nerevte tu! Čo sa deje?“ uzemnil jeho snahu hlas z kancelárie.
„Horíme, pán doktor!“ zakvílil strážca vchodu.
„Čože? To nie je cvičenie? My horíme? Kde? Tu nemá čo horieť!“ Prekvapené hlasy sa ozvali naraz.
„Skontrolujte šatňu!“ K pitevni zamierili nenáhlivé kroky, čiasi ruka otvorila dvere. „Tu nehorí.“
„V šatni tiež nie.“
„O poschodie ... vyššie ... horí,“ vytisol zo seba zadychčane zriadenec. „Musíme opustiť budovu. Evakuovať,“ hláskoval dôležito.
„Nemám čas na ...“
„Ihneď,“ zriadenec si spomenul sa svoje povinnosti. „Prosím. Je to pre vašu bezpečnosť.“
„Dobre,“ súhlasil neochotne autoritatívny doktor. „Poďme.“
Dvere pitevne sa konečne zavreli, kroky zamestnancov opúšťajúcich pracovisko mierili k východu.
„Konečne,“ vydýchol si votrelec, schúlený za dverami v pitevni. Opatrne sa vykradol von. „Dobrá práca, Sammy.“ Plán sa vydaril, opustená kancelária bola ochotná vydať všetky svoje tajomstvá. Nestrácal čas, najskôr prehľadal dva písacie stoly, zrazené širšou stranou k sebe. Hádal dobre, najnovšie výsledky boli urovnané do komínika na jednom z nich. Našiel zložku s menom Brian Vuckewich, obsahovala viac dokladov ako očakával. Zneistel, nemal čas preštudovať ich všetky na mieste a nechcel zanechať stopu tým, že ich odnesie. Oči mu padli na kopírku, postavenú na skrinke pri stene. „Vďakabohu za modernú techniku.“ Napchal všetky papiere do podávača a spustil kopírovanie. Darovaný čas využil na ďalšiu prehliadku stola. Hneď navrchu ležala policajná zápisnica, v rýchlosti ju prebehol. „Páni,“ vydýchol neveriacky.

Pred budovou uviazol v dave zvedavcov, pozorujúcich plamene šľahajúce z dvoch okien. Mladého Winchestra pri tomto pohľade oblial studený pot a zatmelo sa mu pred očami. Pred úplným kolapsom ho zachránil príchod veľkých žltých áut. Stavil by sa, že nikto z prítomných neprivítal zvuk sirén s takou úľavou ako on. Hasiči okamžite ovládli situáciu. Ohradili nebezpečný priestor, začali hasiť a zároveň sa niekoľkí vybrali prehľadať budovu. Pud sebazáchovy pripomenul Samovi, že je čas myslieť na vlastnú bezpečnosť. Nenápadne sa začal posúvať k okraju davu. Zbytočná opatrnosť, usúdil, keď sa poriadne rozhliadol. Všetky oči boli upreté na prúdy vody, zápasiace s ohňom na prvom poschodí. Nikto by mu nevenoval pozornosť ani keby prešiel okolo na cirkusovej maringotke ťahanej zebrami. Zvýšil úsilie a predral sa na okraj davu. Psychodelickú košeľu a šiltovku vsunul do plátennej tašky, nenápadne si natiahol vlastnú vetrovku, nič viac nenasvedčovalo, že nie je len náhodný okoloidúci zvedavec.

Siréna prichádzajúceho hasičského auta mu pripomenula, že by sa mal poponáhľať. Vzápätí sa ozvala druhá. Naľakane zdvihol hlavu. „Čo, do čerta...?“ Brianovu zložku v pôvodnom stave, skoro, vrátil na miesto. Prefotené doklady nešetrne vopchal do inštalatérskej kabely. Úloha skončená, je čas odísť. Vchodové dvere najskôr len odchýlil, vzniknutou škárou skontroloval okolie, čisté. Prešmykol sa von. Po piatich krokoch zdrevenel. Z vedľajších dverí vyšiel muž v hasičskej uniforme. Dean inštinktívne zamieril opačným smerom, späť do budovy. Mladý požiarnik sa rozbehol smerom k nemu.
„Haló, pane! Tam nemôžete!“
„He?“ Lovec okamžite vkĺzol do kože Joea, inštalatéra.
„Nemôžete do budovy. Evakuujeme ju. Nevidíte, horí,“ hasič mávol rukou ku kúdolu dymu, stúpajúcemu nad ulicu. Dean šokovane vyvalil oči. Buď zle vypočítal náplň alebo sa niečo posralo. Veľmi posralo!
„Tadiaľto,“ navigoval ho hasič. „Prejdite cez parkovisko na druhú stranu ulice.“
Mechanicky prikývol a nechal sa odviesť za zábranu. Nevzbudzuj pozornosť, zostaň kľudný, opakoval si v duchu celou cestou. Mobil vytiahol z vrecka hneď ako bol z dosluchu hasičskej jednotky. Samov telefón zvonil, ale hovor nebol prijatý.
„Do čerta, Sam! Kde trčíš?“ Strach o brata sa rýchlo menil na paniku. Na prvom vhodnom mieste zo seba strhol kombinézu, šiltovku s falošnými vlasmi, všetko bleskovo napchal do inštalatérskej kabely a obehol blok. Ulicu zapĺňal dav zvedavcov. Zahrešil, medzi toľkými ľuďmi nemá šancu nájsť brata. Pozrel sa pozornejšie, hneď na kraji stál Sam a s kamennou tvárou si obzeral skazu, ktorú spôsobil.
„Prečo neberieš telefón?“ oboril sa na neho Dean hneď z príchodu.
„Nezvonil,“ mladší Winchester vytiahol z vrecka mobil. Na displeji svietilo upozornenie na neprijatý hovor. „Ahá ... No ... Je tu veľký hluk... Sirény a tak ... Nepočul som.“
„Skoro ma trafil šľak, keď si nezdvihol!“
„Prepáč ...“ Samov pokus o ospravedlnenie pretrhlo rinčanie skla. Okno z kancelárie vedľa horiacej miestnosti skončilo na dlažbe.
„Sam, žiadal som ťa o odvedenie pozornosti, nie o to, aby si vypálil centrum mesta,“ precedil pomedzi zuby starší brat.
„Nemohol som vedieť, že tie decká dojedia všetky odrazu,“ vyhŕkol poplašene junior. Na svoju obranu si nemohol vybrať lepší argument. Nezrozumiteľnou odpoveďou dokonale brata poplietol.
„Aké decká?“ Dean šokovane zamihal riasami. „Nie!“ vzápätí rezolútne zarazil bratov zmätený pokus o vysvetlenie. „Nech je to čokoľvek, rozoberieme to na pokojnejšom mieste.“ Dav zhromaždených zvedavcov rozhodne nebol pravým miestom pre podobný rozhovor.
„Dobre, pozhovárame sa doma,“ súhlasil pokorne junior. Už samotná prítomnosť staršieho súrodenca ho upokojila natoľko, že bol schopný začať znovu rozmýšľať. Aspoň čiastočne. Natoľko, aby si mohol začať robiť starosti.
„Dean,“ začal opatrne stíšeným hlasom. „Myslíš, že je nevyhnutné, aby ...“
„Nie,“ súhlasil rovnako ticho starší Winchester. „Myslím, že o tomto sa otec nemusí dozvedieť.“
Hasiči zase raz zabodovali, dym stúpajúci z okien budovy redol, plamene zmizli.
„Už som videl dosť,“ vyhlásil zachmúrene Dean. „Padám.“ Sam sa neopovážil odporovať, bez slova sa pridal k bratovi.


Dejstvo druhé.
Obraz tretí.


Sotva za nimi zaklapli dvere bytu, Sam sa hnal k televízoru, horúčkovito začal hľadať správy na miestnej stanici. Dean nenamietal, odhodil inštalatérsku kabelu do kúta a zamieril do kúpeľne, cestou odhadzujúc kusy oblečenia. Junior sa pohoršene otočil od obrazovky, ale keď uvidel bratov výraz, múdro si zahryzol do jazyka.
„Tak čo?“ informoval sa o pol hodinu neskôr Dean vynárajúc sa z oblaku pary ako Venuša z morských vĺn. Akurát, že Venuša nebola odetá v uteráku okolo pása.
„Nikto nebol zranený,“ referoval Sam. „Vďaka včasnému zásahu boli škody obmedzené.“ Po dobrej správe zregeneroval a teraz sa napchával výberom z chladničky.
„Nezožer všetko, kým sa oblečiem,“ požiadal ho zdvorilo starší brat.
„Obleč sa rýchlo,“ poradil mu jediaci.
Dean nebral varovanie na ľahkú váhu, ustrojil sa rýchlejšie ako prichytený milenec. Posadil sa k bratovi a vzal mu z ruky tanier s jedlom. „Vďaka.“
„Hej! To je moje,“ ohradil sa Sam dotknuto.
„Mohol si to aspoň ohriať,“ skonštatoval zlodej po prvom hlte. Okradnutý sa naštvane natiahol k tanieru.
„Radšej nie,“ uhol Dean. „Tento byt budeme ešte potrebovať.“ Sam na neho vyčítavo pozrel, Dean opätoval jeho pohľad s darebáckou iskrou v očiach. Obaja sa naraz rozosmiali. V takmer hysterickom záchvate smiechu uvoľňovali napätie z akcie.
„Keby nás tak videl otec,“ roztieral si slzy smiechu po lícach mladší z bratov.
„Pamätáš na ten harmatanec, keď sme ohňostrojom podpálili to pole?“
Sam prikývol. „Otec sa prekonával.“
„Tak teraz by to bolo dvakrát horšie.“
„Trikrát! Podpálili sme úradnú budovu v strede mesta.“
„Hej! Máš pravdu,“ lapal po dychu Dean. „Minimálne.“ Poslúžil si ďalším kúskom opečených rebierok zo včera. „Počuj, aké decká si to spomínal?“ spomenul si naraz. Rozosmiaty Sam mu predviedol celú hispánsku rodinu, matku rodu nevynímajúc. Dean ho na oplátku zoznámil s Joeom, inštalatérom. V dobrej nálade spoločne dojedli studený olovrant, navzájom si podávajúc tanier.
„Máš niečo?“ informoval sa Sam dojedajúc posledný kúsok .
„Hej,“ starší súrodenec odniesol použitý tanier do drezu, cestou nazad vzal svoju inštalatérsku kabelu. Ukoristené dokumenty boli síce dokrčené ale čitateľné.
„Pitevný protokol,“ Dean dlaňou narovnal husto popísaný formulár s husto pokreslenou predtlačenou siluetou ľudského tela. „Fraktúra..., fraktúra..., fraktúra... Prečo radšej nenapísali, ktoré kosti zostali celé? Bolo by toho menej,“ podráždene podal papier bratovi.
Sam prebehol opis zranení, naprázdno prehltol v snahe potlačiť nepríjemný pocit v okolí žalúdka. „Nerád to hovorím, ale asi máš pravdu.“
„Ja mám vždy pravdu,“ zareagoval mierne neprítomne Dean. „Brian sa rozbil na kašu. Akoby zaradil päťku, stupil na plyn a ... proste vyletel z dráhy v plnej rýchlosti.“
„Hm,“ junior sa pozornejšie zahľadel do zoznamu zranení.
„Toto je zvláštne. Pozri,“ starší súrodenec mu strčil pod nos ďalší dokument. „Toxikologická správa. V tele našli midazolam. Do šľaka! Čo je to?“
„Chemická látka,“ poslúžil pohotovou odpoveďou Sam.
„No, keď mi toto nepovieš, tak zomriem sprostý,“ zazrel na neho Dean.
„Blbec.“
„Idiot.“
„Ukáž!“ Junior uchmatol bratovi správu z ruky. „Midazolam. Niečo mi to pripomína. Niekde som to videl. Určite som to slovo nedávno niekde čítal,“ zamyslene sa postavil.
„V škole?“ snažil sa byť užitočný starší Winchester.
„Nie! Nie... tu.“ Sam sa zamyslene poobzeral, akoby čakal, že midazolam na neho vyskočí z niektorého kúta.
„Tu? Sammy, nemáme sklad jedov.“
„Lekárnička!“ víťazoslávne vyhŕkol mladší Winchester a hnal sa po ňu.
„Iba ak tam,“ Dean sa pohodlnejšie oprel
„Vedel som to. Účinná látka midazolam,“ úspešný objaviteľ hodil fľaštičku piluliek bratovi.
„Čo je to?“
„Lieky na spanie, sedatíva s rýchlym účinkom, veľmi silné. Mal som ich v ruke, keď som ti hľadal niečo na pokazený žalúdok. Krieda, pamätáš?“ neodpustil si podpichnutie.
„To nedáva zmysel,“ Dean sa nehodlal chytiť na nastražený háčik. „Prečo by si šofér pred jazdou vzal silnú pilulku na spanie?“
„Pilulky. Podľa správy to určite nebola len jedna.“
„Vedel, že má tréning. Vedel, že bude musieť ísť naplno. Iba blázon alebo sebevrah by si pred jazdou vzal lieky na spanie.“
„Myslíš, že Brian chcel spáchať sebevraždu?“
„Nie,“ starší lovec prešiel k improvizovanej nástenke. „Uchádzal sa o licenciu profesionálneho pretekára, mal auto, sponzora. Bol zdravý ako buk. Žiadne dlhy ani zlomené srdce. Nemal dôvod na samovraždu.“
„Takže vražda?“
„Prečo? Kto by chcel zabiť populárneho chalana? Ešte aj jeho bývalé frajerky o ňom hovoria len v dobrom. “
„Niekto predsa. Ak si lieky na spanie nevzal sám, niekto mu ich musel podstrčiť! Ak Brianovi niekto pred tréningom nasypal do kávy sedatíva.... To je vražda, Dean.“
„Asi máš pravdu,“ pripustil starší nezvyčajne ochotne.
„Mám pravdu?“ Sam vyskočil z pohovky. „Ty súhlasíš so mnou? Čo sa ti stalo?“
„Netrep! Súhlasím s tebou vždy keď máš pravdu. Nemôžem za to, že pravdu máš len zriedka.“
„Dean ...“
„Nie, teraz nebudeme rozobrať tvoje zranené ego. Máme prípad,“ Dean nekompromisne uťal protest mladšieho brata. „Súhlasím s tebou. Briana pravdepodobne niekto zavraždil a ten niekto pravdepodobne aj ukradol jeho telo z márnice.“
„Čože?!“
„Brianovo telo nebolo v márnici. V kancelárii som našiel kópiu policajnej správy. Telo zmizlo druhý deň po havárii. Dvere boli vylomené zvonka, takže neodišiel sám, niekto mu pomohol. Preto premenili márnicu na pevnosť, asi sa boja, že im ten niekto odsťahuje aj ostatných hostí.“
„Ale prečo by ktosi kradol ...?“ nevedel pochopiť Sam.
„Fakt neviem. Možno chcel zabrániť pitve, previesť nejaký šialený rituál alebo čo ja viem čo.“
„To by dávalo zmysel. Ak vrah nechcel aby pri pitve zistili prítomnosť sedatív ...“
„Vtom prípade je vrah úplný debil.“
„Amatér,“ opravil brata Sam. „Nemá ani tušenie ako pracuje Úrad koronera. Robí chyby.“
„Možno. Možno Brianova smrť tiež bola chyba. Tie havárie pred ním aj po ňom... Nikto iný nezomrel.“
„Nie, ale ...“
„Nie, nebudeme to rozoberať. Ak Briana zavraždili, je to vec polišov, nie naša. My máme náš prípad.“
„Dean, oba prípady spolu súvisia. Dobre sa pozri na fakty.“
„Fakt je, že autá vždy boli pred jazdou  úplne v poriadku. Fakt je, že za volantom vždy sedel chalan, ktorý vedel jazdiť. Fakt je, že v dielni sa už nejaký čas deje niečo nezvyčajné. Nezvyčajné v našom zmysle slova.“
„Tým myslíš ...“
„Hej, tým myslím, že Nigel Lepel prisahal, že na vlastné oči videl Briana stáť pri aute. A pravdepodobne niekoľko ďalších mechanikov tiež. Nahlas sa k tomu boja priznať, ale šepká sa o ďalších zjaveniach,“ Dean si prešiel dlaňou po tvári. „Keď si pomyslím, že ho nadopovali práškami na spanie, havaroval, zabil sa a potom ukradli jeho telo z márnice a odvliekli ho bohviekde... Vôbec sa nedivím, že sa chalan nasral. Na jeho mieste by som tiež išiel strašiť.“
„Dean!“ mladší Winchester nevedel, či sa má pohoršiť alebo zasmiať. Znova si prezrel podklady ukradnuté z kancelárie Úradu koronera, nenašiel žiadnu informáciu, ktorá by im pomohla ďalej. Pokúsil sa nájsť nejakú inšpiráciu medzi informáciami prišpendlenými na tapisériu. Jeho pohľad sa potkol o jedovatozelenú časovú os.
„Počuj, brácho,“ začal opatrne. „Podľa očitých svedkov v Jennigsovej pretekárskej stajni straší Brian. Je tak?“
„Hej,“ prikývol zachmúrene starší lovec.
„Brian zahynul zhruba pred dvomi týždňami.“
„Správne.“
„Odvtedy sa jeho duch zjavuje v dielňach. Ale tie nehody aj zjavenia začali skôr. Čo tam strašilo pred Brianovou smrťou?“
„Dobrá otázka,“ skonštatoval Dean zamračene.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   14.03.13 14:41

aceras: po "dlhšej" dobe nakuknem a čo to...pokračovanie príbehu. Naladička mi hneď stúpla o 100 bodov.
Joe inštalatér nemá chybu, viem si živo predstaviť ako si Dean divadielko užíval. A Samové prekvapenie, že Dean je schopný spraviť dymovnicu?! Dean a jeho schopnosti sú jednoducho úžasné. Mám rada keď je Dean zobrazený smart.

Teším sa na pokračovanie
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Omen   15.03.13 13:15

aceras1: Tohle byl povedený kousek. lol! Dean a ty jeho nápady. Díky moc. Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   16.03.13 0:05

aceras1: Opravdu povedené pokračování! Líbí se mi, jak dovedeš psát s takovým humorem. Vždy se u toho dobře pobavím Very Happy Ale ten konec naznačuje, že nás čekají i pernější chvilky doors Těším se na pokračování study
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   18.03.13 10:14

adrusik- ďakujem . Fajn pre poviedku, ak Ti zdvihla náladu Very Happy . Mne náladu dvíhajú pozitívne komentáre 703 . Dean je v podstate dosť šikovný, aj keď sa tým bežne nechváli (aspoň na mňa tak pôsobí).

janča- ďakujem . Jednoducho Dean. Čo dodať?

bohdy- ďakujem . Nemám váčšie ambície ako trochu pobaviť. Spievať neviem, tak len trochu píšem Wink . Pokračovanie bude, to je jediný spoiler, ktorý dostaneš . Aj to neviem, kedy. Raz... Určite.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   21.03.13 16:42

Konečně jsem se dostala k pokračování, už jsem měla trochu absťák... Laughing Tak to se nám to pěkně zamotává! Sem napnutá jak kšandy, co bude dál. Propojování scén s Deanem se scénama se Samem bylo super - vědět co, kde, kdo právě dělá... Je neuvěřitelné, jak ty dokážeš do jedné části nacpat vtip (Joe instalatér mě rozsekal ), akci, napětí, atd.! Jen tak dál a díky!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   22.03.13 9:47

Danny.T - ďakujem za Tvoju pochvalu môjho malého exemperimentu a zvlášť ďakujem za Tvoje pozitívne hodnotenie druhého dejstva 603 .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.03.13 23:56

Opět skvělý kousek Very Happy A jako ostatní i já už se moc těším na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.04.13 9:41

Joclynn - ďakujem .
----------
Dnes len kúsok.


Medzihra.

Kurt Crowe si dýchol na skrehnuté ruky, teplo jeho dychu zmizlo skôr ako sa dotklo bledomodrej pokožky. Nebol prekvapený. Urobil to len preto, aby v sebe vyvolal ilúziu pohybu a tepla. Spríjemniť si čakanie v tmavej uličke a neupozorniť pritom na seba okoloidúcich, bolo sakramentsky ťažké. Pozrel na hodinky, ukazovali o minútu viac ako pri predchádzajúcom pohľade. Prehltol nadávku a zaľutoval, že nefajčí. Mohol by sa aspoň zahriať nad plamienkom zapaľovača. „O chvíľu budem ako mizerné dievčatko so zápalkami,“ zašomral nasrdene. Predstava, že by ho našli ležať v špinavej, tmavej uličke, či už s rozsypanými zápalkami alebo bez, ho rozochvela podstatne viac ako chladný marcový večer. Takýto koniec ho desil. Ako každého policajta, ktorý pracuje v utajení. Nenáhlivé kroky v ústí uličky ho vrátili do reality, pravačkou nahmatal rukoväť zbrane. Nepustil ju ani keď oproti chabému svetlu rozoznal známu siluetu.
„Do psej riti! Nič nevidím. Kurt, si tu?“
Hlas dlhoročného fajčiara poznal, uvoľnil zovretie okolo pažby revolvera. „Hej,“ vykročil z najhlbšieho tieňa. „Som tu, poručík.“
„Do psej riti! Ale som sa zľakol. Ktorého kreténa napadlo, aby sme sa stretli akurát v tejto potkanej diere?“ zahromžil rozložitý šesťdesiatnik.
„Vás.“
„Skutočne? Zvyčajne nemávam sprosté nápady. Na staré kolená senilniem.“
Kurt pokrčil plecami. V tme to nebolo vidieť, ale bola to jediná možná odpoveď na ponosu starého pána. Z vlastnej skúsenosti vedel, že ctiť zlaté pravidlo, nepoštvať proti sebe nadriadeného, sa vyplatí.
„Tak, čo máš nové?“
„Nič.“
„Nič?“
„Okrem zápalu pľúc, ktorý som chytil, kým som na vás čakal.“
„No, no! Nepreháňaj, mladý.“ Starší muž si strčil do kútika úst cigaretu. Plamienok zapaľovača osvetlil biele fúzy, červenú tvár pôžitkára a malé bystré oči človeka, ktorý sa vyzná. Poručík Lionnel Berthold sa skutočne vyznal v odvrátenej strane ľudskej duše. Za tridsať päť rokov u polície sa stretol so všetkými druhmi zločinu. Uličkou sa prehnal mrazivý závan. Poručík si tesnejšie pritiahol hrubý kabát.
„Naozaj je tu zima. Podajte hlásenie, detektív Crowe, nech tu nezmrzneme.“
„Ľutujem, pane. Nezistil som žiadne nové skutočnosti, ktoré by pomohli v objasňovaní vyšetrovaného trestného činu.“ Celkový dojem zo služobného prejavu trochu pokazili zuby, drkotajúce od zimy. „Podľa môjho názoru, ďalšie vyťažovanie svedkov a miesta činu detektívom v utajení bude neefektívne.“
„Ale no, Kurt. Neondi sa!“
„Pane, skutočne sa nazdávam, že tento spôsob vyšetrovania prípadu neprinesie relevantné výsledky.“
„Takže to chceš zabaliť a schovať sa mamke pod sukňu.“
„Pane?“ Husté tiene v uličke skryli znechutený úškľabok mladého muža.
„Strč si toho pána niekde! Sme tu sami. Vieš, že ťa nemôžem stiahnuť z prípadu a vieš aj prečo!“
S týmto výrokom nemohol detektív nesúhlasiť.
Vedel.
Veľmi dobre vedel aj to, že si za svoju situáciu z veľkej časti môže sám. Z naivnej predstavy o vzrušujúcom živote v utajení, aký viedol Vinnie Terranova v jeho obľúbenom seriály Wiseguy, ho čiastočne vyliečil tvrdý výcvik a varovania ostrieľaných inštruktorov. Zostatková romantika ho však priviedla na nápad prihlásiť sa, keď požiadali o dobrovoľníka, ochotného pracovať v utajení na tomto prípade. Voľba padla na neho, nie kvôli schopnostiam alebo skúsenostiam, najviac zavážilo jeho nadšenie pre všetko, čo má štyri kolesá a skutočnosť, že rozoznal obyčajný skrutkovač od krížového.
„Starosta chce výsledky, riaditeľ chce výsledky, aj Jennigs chce výsledky. A chce ich rýchlo! Zabili jeho nádejného chlapca. A urobil to niekto z jeho ľudí. Niekto z jeho stajne. To nedokáže len tak prehltnúť.“
„Ak mu tak záleží na dolapení vraha, mal nás nechať robiť našu prácu naším spôsobom.“
„Hej, mal,“ súhlasil poručík podráždene. „Lenže Mike má svoj rozum. Vždy ho mal. Vo svojich dielňach nechce bordel a podozrievanie.“
„Nechce tam mať bordel? A teraz tam má čo?“
„Má tam policajta v utajení, od ktorého čaká vraha na striebornej tácke. Pekne potichu.“
„Zázraky na počkanie, nemožné do troch dní.“
„Uhádol si, mladý! Nemusím ti hádam zdôrazňovať, že rýchle vyriešenie tohto prípadu bude mať vplyv na tvoju kariéru. A naopak.“ Starý pán sa odmlčal. Chcel, aby si detektív uvedomil vážnosť situácie. Nemusel vysvetľovať, čo znamená to naopak. Nezreteľný štíhly tieň oproti sa nepohol. Poručík si nahlas vzdychol, použil bič, teraz je na rade cukor.
„Kurt, z labáku konečne prišla správa. Brianovo auto malo pokazené brzdy. Čítal som ju, ale technické detaily nie sú moja parketa,“ znechutene odhodil ohorok. „ Technik spomínal nejakú tyčinku.“
„Tlačnú tyčinku. Je napojená na brzdové čeľuste a vratnú pružinu.“
„Možno. Tu máš,“ vytiahol z vrecka správu. „Urobil som ti kópiu. Ty sa v nej možno vyznáš. Mne stačí vedieť, že podľa našich technikov, brzdy poškodil niekto, kto veľmi dobre vedel, čo robí.“
„Takže hociktorý z mechanikov v dielni,“ sucho zhrnul podozrivých detektív.
„Kurt, si v stajni preto, aby si sa im pozeral na prsty! Musíš už mať vytipovaných podozrivých!“
„Poručík, som policajt, nie mechanik! Každý z tých chalanov by mohol pokaziť auto mne priamo pod nosom a neprišiel by som na to. Tí chlapci namiesto materského mlieka asi cicali benzín.“
„Tak rozmýšľaj ako policajt, do psej riti! Kto má najväčší prospech z Brianovej smrti?“
„Nigel Lepel. Dostal Brianovo miesto. Medzičasom je už tiež von z hry.“
„Kto prišiel na jeho miesto?“
„Zatiaľ nikto. Ako sa rozchýrilo, že Nigel videl Brianovho ducha a hneď potom sa zmrzačil, tak sa nikto na jeho miesto nehrnie.“
„Taká sprostosť,“ uľavil si starší muž.
„Možno. Ale chalanov, ktorí sa roztrasení vracajú z garáže alebo vyletia z dielne, pribúda. Žiadny nepripustí, že videl niečo nezvyčajné, ale stále viac sa šíria reči o Brianovom duchovi.“
„To je dobre. V napätej atmosfére vrahovi skôr rupnú nervy a urobí nejakú chybu. To bude tvoja príležitosť, oči maj otvorené!“
„Rozkaz, pane.“ Detektív nezasalutoval, musel by vytiahnuť ruku z vrecka.
„Dávaj na seba pozor,“ zavrčal na rozlúčku starý pán. Ťažko dýchajúc sa pobral preč.
Kurt sa uzimene pomrvil, musel počkať obligátnych desať minút, kým aj on bude môcť odísť. V duchu si prehral rozhovor s nadriadeným. „Do čerta!“ Odkopol starú bačkoru, ktorá sa mu priplietla pod nohy. Zabudol poručíkovi povedať o prírastku. Vrabčiak Stan prijal nového zamestnanca. Vysoký, pehavý, vyškerený chalan, nejaký Dean Winchester. Pozrel do ústia uličky, jeho nadriadený sa zastavil aby si pripálil ďalšiu cigaretu, ponáhľajúci sa okoloidúci ho obtekali ako rieka balvan, nemal najmenšiu šancu zastihnúť ho nepozorovane. „Srať na to,“ rezignoval. Podľa jeho informácií nový zamestnanec prišiel do mesta až po Brianovej nehode. Ten chalan aj tak nemá s prípadom nič spoločné. Ale... nezaškodí, keď si ho preklepne. Len tak, pre istotu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.04.13 12:42

Tak teď bude mít Dean za zadkem ještě policajta. No pěkný! Winchester a policie v jedný dílně, to je kombinace! Díky za kousek, aceras1!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.04.13 14:33

aceras1: Díky za pokračování! No tak to jsem zvědavá, co ten polda na Deana vyčmuchá. Snad nic. Hoši za sebou umí zametat stopy. Tak uvidíme. Už se těším na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.04.13 18:38

aceras1: Určitě na Deana něco "vyštourá", ale pak možná bude rád, když mu ten pihovatý kluk pomůže. Smile Díky za pokráčko. lol!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   05.04.13 21:08

Děkuji za skvělé pokračování Jenže teď už jsem zase napnutá jako struna a nemůžu se dočkat další části Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.04.13 8:31

Ďakujem za záujem .

Danny.T - medzi nami, prečo by to mali mať ľahké?

bohdy - nechaj sa prekvapiť 703

janča - ako vyššie, nechaj sa prekvapiť. 703 Alebo možno ani nie. Very Happy

Joclynn - dúfam, že si čakanie v zdraví prečkala Very Happy.

-----------------------



Dejstvo tretie.
Obraz prvý.


Dean si vložil do úst posledný kúsok sendviča a strhol obal z ďalšieho. Na takéto pracovné podmienky by si vedel zvyknúť. Pohyblivá pracovná doba, vlastné miesto na parkovisku, bufet, kde ku káve na požiadanie dostane sendvič alebo koláč. Alebo dva, ak sa usmeje na bufetárku. Normálni kolegovia, zaujímavá robota, čisté šatne. V porovnaní s predchádzajúcim zamestnaním je toto predsieňou do neba.
„Do čerta, vedel by som si tu zvyknúť,“ zamumlal sám pre seba vo dverách prázdnej šatne. Dnes prišiel neskôr, šéf včera avizoval, že pred desiatou ho nebude potrebovať. Dean s potešením využil možnosť vyspať sa do ružova. Do šľaka! Nedokázal spočítať všetky tie noci strávené na love, keď bol šťastný ak sa ráno o desiatej dostal do postele v nejakom špinavom motely. Odhodil bundu na lavičku, vylovil kľúč od svojej skrinky a zarazil sa. Niečo nebolo v poriadku! Niečo bolo iné ako zvyčajne. Ľavá ruka automaticky zamierila k vystreľovaciemu nožu vo vrecku, kým oči pátrali po cudzom elemente. Z najtmavšieho kúta miestnosti sa ozval potláčaný vzlyk. Vytiahol nôž, krytý skrinkou sa prikradol k zdroju zvuku.
„Tim?“
Za posledným radom skriniek sedel na dlážke Tim Considine, kolená pritisnuté k hrudi si objímal tak pevne, až mu zbeleli prsty.
„Čo tu, preboha, robíš?“ Lovec rýchlo schovával nôž. Otázka bola trochu scestná. Mechanici z pretekárskej stajne mali spoločnú šatňu s mechanikmi z renovačných dielní, takže Tim mal rovnaké právo využívať tieto priestory ako Dean. Vlastne, len vďaka spoločnej šatni sa poznali.
„Dean?“ Mladý mechanik zdvihol hlavu, líca mal mokré od sĺz.
„Tim, čo sa stalo?“ Dean naprázdno prehltol v nepríjemnej predtuche.
„Dean, ja sa tak bojím. Bojím sa.“ Po mladíkových lícach sa pustili teplé kvapky. Winchester sa mimovoľne rozhliadol, nezbadal nič podozrivé.
„Čoho sa bojíš, Tim? Čo sa stalo? Ďalšia nehoda?“
„Videl som Briana,“ zašepkal a pritisol si čelo na kolená, akoby veril, že ak si schová tvár, duch ho nenájde.
„Briana? Kedy? Kde?“
Vydesený mechanik na otázky nereagoval. Dean si čupol k menu a netrpezlivo ho chytil za plece.
„Tim, hovor so mnou! Čo sa stalo?“
Z nesúvislých odpovedí si napokon lovec poskladal jeho stretnutie s duchom.
„Teda, šéf ti prikázal, aby si prevetral káru, ktorú včera večer dokončili.“
Tim prikývol.
„Šiel si skontrolovať, či je garáž otvorená, aby si ju mohol vytiahnuť von.“
Tim prikývol.
„Pri aute niekto stál ...“
„Brian.“
„Čo robil?“
„Akože, čo robil?“ Do Timovej reakcie konečne prenikol náznak života.
„Stál a díval sa na teba? Alebo... čo ja viem čo... Skákal cez švihadlo?“
„Nie. Človeče, keď si sa spýtal... tak... Ukázal na pravé predné koleso a ... zmizol. V jednej chvíli tam bol a potom už nie. Človeče, Dean, úplne ma to rozhodilo.“
„Čo bolo potom?“
„Keď mi došlo, na čo sa pozerám... skoro som si cvrkol do nohavíc. Ja neviem... asi som šiel sem. Fakt neviem. Musel som prísť sem, keď tu sedím.“ Timovi vôbec nevadilo, že sa zveruje človeku, ktorého skoro nepozná a ktorý je dokonca o pár rokov mladší.
„Správna úvaha,“ uškrnul sa Dean.
„Čo mám teraz urobiť? Ja ... Nesadnem si do toho auta! Nemôžem. Ani za nič... ale...“
„Ale ak neurobíš, čo ti šéf povedal, tak ťa vyhodí,“ dokončil vetu druhý mechanik.
„Nemôžem prísť o toto miesto. Tvrdo som drel, aby som sa sem dostal.“ Zúfalý mladík vyvolával súcit.
„Tim vidím len jednu možnosť,“ opatrne navrhol Dean. „Choď za šéfom a povedz mu, že chceš pre istotu skontrolovať auto.“
„Keď večer išlo do garáže bolo OK.“
„To bolo večer,“ namietol mäkko.
„Ty myslíš, že...?“ Tim sa neodvážil dokončiť myšlienku.
„Pri množstve nehôd v poslednom čase, by si mal myslieť aj ty.“
„Čo ak nič nenájdem?“
„Budeš vedieť, že kára je v cajku a budeš mať čas dať sa do kopy.“
Tim si utrel posledné zbytky sĺz. „Fakt, to by som mohol. Ďakujem, Dean. Si fakt kamoš.“
„Nemáš za čo.“ Dean vstal. „A, Tim, kým pôjdeš, opláchni si tvár.“
Starší mechanik prikývol, pomaly sa pozviechal a zamieril k hygienickému zariadeniu. Dean sa vrátil k svojej skrinke, mechanicky ju otvoril a vytiahol modrú kombinézu, v duchu sa zaoberajúc prípadom. Materiálu na rozmýšľanie mal dosť.

Cez obednú prestávku získal ďalší. Ledva si v jedálni sadol k obedu, objavil sa pri ňom Tim.
„Môžem?“
„Ak chceš. Držíš diétu?“ Dean narážal na šálku kávy, ktorej sa mladý mechanik držal ako záchranného kolesa.
„Nie. Nechutí mi jesť. Mám nejaký zovretý žalúdok alebo čo,“ prisadol si.
„Stres má vplyv na chuť do jedla, to je fakt,“ Dean sa pustil do svojej porcie.
„Aj ty by si bol nervózny. Pozri!“ Položil na stôl dve skrutky s rovnakým priemerom, jedna bola o kus dlhšia. Dean, prežúvajúc, pozrel povzbudivo na staršieho mechanika, aby dal najavo záujem.
„Povedal som šéfovi... Proste, že chcem preveriť auto či je v poriadku. Prekvapil ma, fakt. Súhlasil skoro hneď a pustil sa do toho so mnou. Toto sú skrutky z kolesa.“
„Čože?“
„Na predných kolesách bola len jedna riadna skrutka, ostané boli skrátené.“
„A do čerta!“
„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa nad nimi ďalší hladný zamestnanec.
„Nájdi si iné miesto. Máme súkromný rozhovor,“ utrhol sa na prišelca Tim.
„Nechcem sa miešať do vašej mileneckej hádky, ale iné miesto nie je. Nebudem predsa jesť postojačky, len aby si ty v pohodlí vypil kávu!“ Votrelec si sadol aj bez súhlasu.
„Parchant drzý! Zadrhni sa,“ stiahol sa Tim. „Čo povieš teraz?“ obrátil sa k Deanovi, ktorý skúmal kratšiu skrutku. „Vždy sme s Brianom vychádzali dobre. Boli sme kamoši. Prečo mi to urobil?“
„Tim, zaraď spiatočku. Toto rozhodne nie je Brianova robota.“
Tmavovlasý mechanik vyvalil oči. „Dean, videl som ho pri aute. Prisahám!“
„Brian mohol stáť pri aute, ale rozhodne nevymenil skrutky. Pozri,“ strčil predmetný kus kovu Timovi pod nos. „Je originálna, ale niekto z nej kus odpílil. Ručnou pílkou. Všimni si,“ naklonil reznú plochu tak, aby sa od nej odrazilo svetlo. „Rez nie je rovnomerný, vidno na ňom ťahy pílkou. Myslíš, že Brian by sa vo svojom terajšom stave hral s pílkou?“
„To sa rozprávate o Brianovi Vuckevichovi? O mŕtvom Brianovi?“ Ich rozhovor zaujal nepozvaného spoločníka.
„Nestaraj sa!“ zahriakol ho Tim.
„Nestaraj sa? Do psej riti! Po pľaci sa motá dvojtýždňová mŕtvola a ty povieš – nestaraj sa?“
Dean si až teraz pozornejšie obzrel nanúteného suseda. Už sa videli, to bolo tak všetko čo o ňom vedel. Reakcia mladého muža v pracovnej kombinéze na mimoriadnu situáciu bola správna. Teda, takéto slová by použil každý nervák, ale... V hlase nemal ani náznak paniky. Tim si Deanov spýtavý pohľad vysvetlil po svojom.
„Dean, to je Kurt Crowe. Kurt, to Dean Winchester. Kurt je náš nový pomocný mechanik.“
„Ahoj, Kurt.“
„Aj mňa teší,“ opätoval pozdrav pomocný mechanik. „Ty si videl Briana?“ vrátil sa Kurt k veci, ktorá ho zaujímala viac ako nový známy. „Dnes? Tu?“
„Kurt, nepreháňaj,“ predbehol Timovu odpoveď Dean. „Nie sme v Úsvite mŕtvych. Žiadne zombie po trávniku nepobiehajú.“
„Pozri, nie som blbec. Počul som, o čom sa zhovárate. Tim si myslí, že Brian, mŕtvy Brian, mu vymenil skrutky na predných kolesách za kratšie! Mohli sa kedykoľvek uvoľniť. Keby si Tim do toho vozu sadol, tak sa mohol zabiť! To urobil dnes. Čo vyvedie zajtra? Zhodí nám strechu na hlavy?“
„Tak to mám šťastie, že robím na druhej strane dvora,“ uškrnul sa Dean. Mechanici z pretekárskej stajne na neho vyvalili oči.
„To nie je sranda,“ precedil pomedzi zuby Kurt.
„Ale je,“ nedal sa Dean. „Mimoriadne hlúpy, nebezpečný žart nejakého kreténa. Živého kreténa. Žiadny duch predsa nestrávi pol noci skracovaním skrutiek ručnou pílkou. A pochybujem, že nejaký duch je schopný použiť elektrický skrutkovač.“ Prstom ukázal na znaky po náradí na hlavičkách skrutiek.
„Ale to znamená ...,“ vydýchol Tim.
„Hej. Prepíliť skrutky chvíľu trvalo, ale na ich výmenu stačilo niekoľko sekúnd. Mohol ich vymeniť hocikto, kto mal prístup k autu. Niekto si chcel z teba vystreliť, mimochodom, dosť predčasne, do prvého apríla pár dní chýba,“ uzavrel lovec a pustil sa do chladnúceho obeda. Stajňový mechanici pozreli na seba.
„Vymeniť skrutky na kolese nie je žart, skôr pokus o zabitie. Do psej riti. Nejako ma prešla chuť.“ Kurt s hrmotom odsotil stoličku a porúčal sa. Už po dvoch krokoch mal v ruke mobil.
„Videl som Briana v garáži. Som si istý,“ Tim sa naklonil k Deanovi. „Nie som blázon.“
„Ja ti verím, Tim. Ale rozmýšľaj. Aká je pravdepodobnosť, že duch po nociach mení skrutky na kolesách?“
Tim zamyslene pozrel na dva kúsky kovu na dlani. „Už pôjdem.“ Vzal svoju kávu, ktorej sa ani nedotkol a pobral sa za kolegom.
Dean neprítomne prežúval, Brianov duch určite nie je zodpovedný za poslednú sabotáž, to teda znamená, že... Jednotlivé diely skladačky začali do seba zapadať. Ak získa posledné chýbajúce kúsky, prípad bude vyriešený. Možno už dnes v noci.


Dejstvo tretie.
Obraz druhý.


Večerné plány museli počkať. Na pracovisku na neho čakal šéf a prehrdzavené čosi neurčitej farby.
„Naša nová objednávka. Čo mi o nej povieš?“
Dean prebehol očami po kolegoch, nikto nepracoval, postávali okolo a čakali na jeho reakciu. Neurobím vám tú radosť, že trepnem nejakú somarinu, rozhodol sa v duchu. Poriadne si obzrel auto zo všetkých strán, nos strčil aj pod kapotu snažiac sa zistiť čo najviac podrobností.
„Tak,“ vyzval ho šéf po dokončení obhliadky.
„Volkswagen Transporter, klasický typ T dva zo sedemdesiatych rokov, vzduchom chladená dodávka.
„Dobre,“ Vrabčiak Stan dvakrát rýchlo prikývol. „Ako budeš postupovať pri renovácii?“
„Pri renovácii alebo reštaurovaní?“ Mechanikova otázka bola na mieste. Na zreštaurovanie auta sa zásadne mohli použiť len pôvodné súčiastky. Ak nijaké nezohnali, museli si ich vyrobiť. Odchýlky od pôvodného modelu sa netolerovali. Pri renovácii mohli použiť akékoľvek vhodné náhradné diely, rátal sa len výsledok. Funkčné, estetické vozidlo, ktoré bude spoľahlivo slúžiť svojmu majiteľovi ešte pár rokov.
„Renovácii,“ šéf ocenil Deanov zmysel pre detail.
„Najskôr by som ho rozobral. Z karosérie by som zbrúsil starú farbu a vytmelil nerovnosti, epoxidovým tmelom, aby ďalej nehrdzavela. Potom by som nastriekal novú farbu a nový lak. Nové vnútorné obloženie a pozerám, že aj nové sedadlá. Mimochodom, bude vyzerať lepšie s nárazníkmi vo farbe karosérie s chrómovými doplnkami, spätné zrkadlá, kľučky a reflektory. Motor v týchto modeloch nestojí za veľa, oplatil by sa zvýšiť výkon, možno tak na osemdesiat koní.“
„Ako?“
„Namontoval by som nové valce a piesty s väčším objemom, samozrejme nové piestne krúžky a ostatné krámy. Možno dvojitý karburátor s dvojvstupovými rúrkami. Namiesto dynama by som dal alternátor, zvýši sa tým napätie.“
Vrabčiak Stan prikyvoval, ostaní chlapi sa uznanlivo uškŕňali.
„A tiež by som dal nový vzduchový filter a nový výfuk. Kolesá ...“
„Stačí, chlapče.“ Šéf vyzeral spokojne. „Dobre. Ukázal si, že vieš. Za odmenu môžeš prevetrať Fordku. Už je skoro hotová, s Mitchom dotiahneme posledné detaily. Zatiaľ sa vráť k tomu rozobratému Pontiacu, na ktorom si robil doobeda.“
„Ďakujem, šéfe,“ Dean si nebol istý, či dobre počul. „To ako fakt?“
„Tak poďme, mladý,“ ťapol do pleci Mitch. „Reči si mal k veci, ale aj robiť treba. Každý výlet na okruh si musíš zaslúžiť.“
S úškrnom ho poslúchol. Hej, na toto miesto by si vedel zvyknúť.

Vrabčiak Stan nepúšťal reči do vetra. Mitchovo: „Hotovo!“ sa ešte ozývalo po dielni, keď mávol na Deana.
„Chlapče, Mitch ti ukáže, kde držíme bezpečnostné kombinézy. Nezabudni na prilbu.“
Dean prekvapene zažmurkal. Fabrický model Fordu A ani vo svojich najlepších rokoch nemohol byť považovaný za pretekárske auto.
Dlhoročný zástupca šéfa uhádol jeho myšlienky. „Nemedituj, chlapče. Bezpečnostný predpis od najvyššieho bossa. Buď kombinéza a prilba alebo sa na okruh nedostaneš.“
„Prehovoril si ma,“ Dean posunkom pustil staršieho kolegu pred seba.
Predpísaný bezpečnostný odev mal prekvapivo vysokú estetickú hodnotu. Zrkadlo v šatni tvrdilo, že Dean Winchester, s prilbou pod pazuchou, pripomína chlapíkov, ktorí sa po odjazdení päťsto míľ v Daytone postavia na stupeň víťazov. Potešene sa uškrnul na toho fešáka v zrkadle. Radosť mu nepokazila ani skutočnosť, že nikto neocenil ako skvele vyzerá.
„Žiadne excesy, chlapče.“ Šéfa zaujímali len inštrukcie. „V prvom kole len zohreješ motor. Keby začal dymiť, zastaň. Keby začal klepať, zastaň. Keď ti poviem, zastaň.“ Kým sa Dean stačil nadýchnuť na otázku, Stan sa otočil.
„Mitch, vysielačku.“
„Super. Už som fakt ako Tom Cruise v Dňoch hromu.“
„Menej nadšenia, chlapče,“ upozornil ho šéf dobromyseľne. „Nie si na pretekoch. Druhé kolo pôjdeš rýchlejšie, potrebujeme otestovať brzdy, tretie pustíš na doraz. Všetko, čo sa bude vymykať normálu, budeš hlásiť. Auto musíme zákazníkovi odovzdať v sto percentnom stave.“
„Rozkaz, pane.“ Dean sa aj tak nemohol prestať usmievať.

Ford A bol odborne zreštaurovaný a možno vyzeral lepšie ako v deň, keď zišiel z výrobnej linky, ale od Fordov, ktoré krúžili v tomto roku po okruhoch NASCAR, ho delili desaťročia. V šoférovi vzbudzoval skôr úctu svojím vekom než chuť stlačiť plyn na podlahu a jazdiť s vetrom opreteky. No Toyota, ktorá stála na okraji dráhy, pripravená na test, to by bola iná káva. Dean si s nesmiernou ľútosťou nechal zájsť chuť, bezpečne odjazdil povolené tri kolá podľa inštrukcií z vysielačky. Veterán sa hrdo držal, zajtra si ho vyzdvihne majiteľa a bude spokojný. Vrabčiak Stan bol.
„Odviedli sme kus dobrej práce, chlapi. Na dnes máme padla. Chlapče,“ to patrilo Deanovi, „ty odvez starého pána do garáže. Idem s tebou.“ Nepohol sa od auta, kým nebolo bezpečne zamknuté. Od požiaru sa paranoidné kontrolovanie bezpečnosti stalo normou.
„Môžeš ísť,“ prepustil mechanika po tretej kontrole zámky a bezpečnostného systému.
„Tak zajtra, šéfe.“ Dean sa pobral do šatne. Helmu držal frajersky v ruke, niesol sa ako páv. Mať tak po ruke niekoho, kto by ho odfotil, zatúžil v duchu. Šatňa bola nanešťastie prázdna, všetci si už užívali voľno. Teda, až na Tima, sediaceho v kúte. Ale ten rozhodne nemal chuť hrať sa na fotografa.
„Ideš jazdiť?“ Dean si všimol Timovu kombinézu a prilbu položenú vedľa.
„Hej... Nie... Nie! Nemôžem... Nemôžem si sadnúť do toho auta! Jednoducho... nemôžem. Je v poriadku. Skontrolovali sme ho. Je OK. Všetko je OK, ale ja nemôžem,“ vyletelo z Tima. „Bojím sa,“ priznal tichšie.
„To ťa prejde. Lepšíš sa,“ zahlásili veselo Deanove endorfíny.
„Čože?“
„No, nesedíš na dlážke. To je úspech.“
Tim zranene pozrel na vtipkára.
„Človeče, keď sa nechceš posadiť za volant tej,“ Dean si mimovoľne vzdychol, „skvelej káry, tak choď za šéfom, nech si nájde niekoho iného.“
„Nenájde. Poslal všetkých domov, mimoriadne voľno.“
„Fakt?“
„Hej. Aby nevypukla panika, ak bude ďalšia...,“ slovo nehoda nedokázal vysloviť. „Nie som hlúpy. Domyslel som sa.“
Dean si zarazene zahryzol do pery, tak tu bol sa skrýval prameň nečakanej Vrabčiakovej veľkorysosti. Všetci dostali voľno, až na nováčika, ktorý je ešte len v zábehu. „Tak si nenájde nikoho,“ odsekol prudšie ako si mechanik v depresii zaslúžil.
„A mňa vyhodí.“
„Pozri sa na to z lepšej stránky. Potom už duchovia a Jennigsove autá nebudú tvoj problém.“
„Nechcem, aby neboli môj problém. Drel som ako otrok, aby som sa sem dostal. Šéf mi práve ponúkol džob o akom snívam celý život a ja sa ...“
„Bojíš?“
„Nie! Som posratý od strachu! To som!“ Do Timovho hlasu sa začala vkrádať hystéria.
„Človeče, spomaľ! Auto je OK, dráha je OK, ak si udržíš nervy v kľude, nič sa nestane. Práve som urobil tri kolá a som tu.“
„Čože?“
„Dokončili sme tú starú Fordku a Vrabčiak chcel aby som ju prevetral. Stalo sa a... Tradá, som tu! Živý a zdravý a auto je v garáži. Všetko v cajku.“
Do Tima sa vrátilo trochu života. Na chvíľku. „Ale... proti tebe Brian nič nemá. Nikdy ste sa nestretli. Tebe sa nemá za čo mstiť.“
„Tebe hej?“ opatrne sa spýtal lovec.
„On mal dostať to miesto po Arminovi, nie ja.“
„Prosím?“
„Šéf mi dnes povedal, že Tobias a Ray sa už nevrátia. Ak sa osvedčím... tak možno... Ale ja proste nemôžem. Nie teraz. Nie dnes!“ Tim spustil hlavu do dlaní. „Dean, čo mám robiť?“
„Nič ma nenapadá,“ mladší mechanik bezradne pokrčil plecia. „Iba ak... Mohol by si namiesto seba poslať svoj klon.“ Až keď zavrel ústa, došlo mu akú volovinu povedal. „Teda, ak nejaký máš,“ s rozpačitým úškrnom sa pokúsil vylepšiť svoju poslednú vetu. Tim na jeho podnetný návrh nezareagoval a Deana už ďalšia duchaplnosť nenapadla, začal si rozopínať kombinézu.
„Dean, mohol by si...,“ odhodlane sa postavil Tim.
„Čo?“
„Mohol by si...? Si prichystaný na jazdu. Pôjdeš jazdiť namiesto mňa? Auto je v poriadku. Ručím za to! A... nepoznal si Briana ani on teba...Tebe nič nehrozí. Dean, prosím!“
„Tim, ale...,“ námietka automaticky skočila Deanovi na jazyk. Takéto porušenie firemných predpisov by neostalo bez následkov ani pre jedného zúčastneného.
„Dean, prosím! Len dnes! Len raz! Pôjdeš tam namiesto mňa. Sme rovnako vysoký. V kombinéze a v prilbe nikto nespozná rozdiel.“
„Človeče, nikdy v živote som nesedel v pretekárskom špeciály a nejazdil po okruhu,“ odporoval Dean. Možno by jeho argument vyznel presvedčivejšie, keby jeho dušička z celej sily nekričala: „Ty blbec! Taká jedinečná príležitosť! Vezmi to! Prikývni! Kedy sa ti podarí sadnúť si volant NAOZAJSTNÉHO pretekárskeho auta?“ Utlmiť ten vnútorný hlas ho stálo nesmierne úsilie.
„Dnes sa robí prvý test po generálke,“ pokračoval v presviedčaní Tim. „Pár pomalých kôl. To zvládneš. Nepôjdeš rýchlejšie ako na tej starej Fordke. Dean, prosím!“ Starší mechanik prakticky žobral.
„Do čerta s tebou, človeče,“ Winchester zaváhal. Zdravý rozum v ňom pustil do zápasu s túžbou aspoň raz v živote vyskúšať pretekársky okruh za volantom pretekárskeho špeciálu. Samozrejme, zdravý rozum prehral K.O. skôr, ako v ringu doznel gong oznamujúci začiatok prvého kola. „Tak dobre,“ Dean zatiahol zips a vzal prilbu. „Dlžíš mi pohárik, kamoš.“
„A nie len jeden,“ zazubil sa šťastne Tim.
„Beriem ťa za slovo. Tak, čo mám urobiť?“

Nasledujúce chvíle boli ako sen, príliš pekné pre každodennú realitu. Mal pocit, že sa vznáša niekoľko centimetrov nad zemou, akoby sa pretekárska Toyota nedotýkala asfaltu. Impala bola, je a bude jeho zlatíčko, ale táto kára akoby mu čítala myšlienky, boli ako jedno telo, kentaurus so štyrmi pneumatikami namiesto nôh. Z moto-Edenu sa vrátil na Zem až v dielni, posledný príkaz Timovho šéfa bol, odstaviť auto na ďalšiu prehliadku. Zdravý rozum sa pomaly ujímal vlády a pripomínal nutnosť zmiznúť zo scény, kým si niekto všimne zámenu šoférov. Tima našiel v šatni, nechty mal obhryzené do živého mäsa.
„Prečo ti to trvalo tak dlho? Skoro som sa zbláznil. Nie! Ja som sa zbláznil! Preboha, čo ma to napadlo? Mohol si sa... Konečne si tu!“
„Len pokoj! Dýchaj, človeče! Chceli, aby som spravil pár kolečiek naplno.“
„Naplno? Pri prvom teste sa nikdy nejde naplno! Pri prvom kolečku zohreješ motor a pri druhom skúšaš brzdy.“
„No, pustil som káru naplno, keď chceli. Teda, tá ťahá! No, bol to rozkaz šéfov,“ krotil svoje nadšenie pri pohľade na Timovo zdesenie.
„Šéfov?“
„Hej. Tvoj šéf, môj šéf, veľký šéf, niekoľko chlápkov, ktorých som v živote nevidel. Nehovoril si, že všetci šli domov? Zdalo sa mi, že som tam videl aj Kurta.“
„Určite. Šéf všetkých prakticky vyhnal. Možno bol len zvedavý,“ Tim hodil rukou. „Kámo, som tvojím dlžníkom. Zachránil si mi život. Nežartujem. Čo som sľúbil, platí. Dnes večer platím ja. Budeš čumieť, ako to roztočíme!“


Dejstvo tretie.
Obraz tretí.


„Mali ste pravdu. Fajn brloh,“ nadšene vyhlásil Sam po vstupe do Zlatého krokodíla. Nadšenie bolo trochu kŕčovité a absolútne neúprimné, čo našťastie Lane a jej priateľom nevadilo. Nemohol a ani nechcel odmietnuť Lanino popoludňajšie pozvanie do Zlatého krokodíla. Tak teraz bol tu. Napriek nadšenému vychváleniu, U zlatého krokodíla bola reštaurácia skrížená s barom, ozdobeným troma biliardovými stolmi, ktorá sa snažila tváriť drsnejšie ako v skutočnosti bola, oproti dverám visel obrovský krokodíl. Napriek očakávaniu bol skutočne zlatý. Stoly, rozmiestnené pozdĺž dlhších stien obdĺžnikovej miestnosti, poväčšine obsadili decká, ktorých tváre si pamätal zo školy. Smerom k baru v zadnej časti miestnosti vek hostí stúpal. Hranica, za ktorú mládež nesmela, bola jasná, za vysokú ratanovú prepážku smeli len dospelí.
„Super, náš stôl je voľný,“ zajasal Justin.
„Samo,“ zatiahol sebaisto Brent. „Kto by sa odvážil?“ Zamierili k poslednému stolu v časti prístupnej nezletilým. Mali krásny výhľad na bar, ratanová hranica ich od zdroja alkoholu oddeľovala spoľahlivejšie ako Himaláje. Obsluha pri nich bola skôr ako sa stihli poriadne usadiť.
„Čo to bude, mládež?“
„Martini s vodkou, pretrepať, nemiešať. Šesťkrát,“ Brent sa zahral na veľkého chlapa. Čašníčka, ktorej do štyridsiatky veľa nechýbalo, sa bez úsmevu uprene zahľadela na objednávajúceho. Brentov drzí úškľabok zmizol rýchlejšie ako elektronika z pultov obchodov v čierny piatok.
„Šesť pomarančových džúsov. Prosím,“ napadlo ho dodatočne.
Až potom sa čašníčkino pero pohlo. „Uhm. Hneď to bude.“
Zo svojho miesta pri uličke si Sam mohol podrobnejšie prezrieť totem podniku. Zlatá farba sa vplyvom času a možno aj nešetrného zaobchádzania miestami ošúchala. Ani rádoby intímne osvetlenie neschovalo šedozelené fľaky na plastovej atrape dravca, ani triesky, ktorými sa ježila prepážka. Ostatné zariadenie podniku tiež malo svoje najlepšie roky za sebou, ale bar bol výborne zásobený. Romantiku v miestnosti podčiarkla Power of Love z hudobného automatu.
„Ktorý debil?“ zahromžil Brent.
„Mne sa páči,“ usmiala sa sladko Karin. Až príliš sladko.
„Samo. Si na slaďáky.“
„Skvelý postreh,“ pochválila ho presladene. Brent si gestom frajera prehrabol vlasy. Asi mu nikto nevysvetlil význam slova irónia.
Sam sa otočil, aby skryl mimovoľný úškrn. Brenta Burgea v duchu otypoval na alfa samca, ktorý sa životom vznáša v obláčiku úspešného chlapca. Plavovlasý kapitán školského plaveckého družstva s priemerným prospechom a priemerne zarábajúcimi rodičmi. Zaľúbený do vlastných úspechov, či už skutočných alebo imaginárnych, a pocitu vlastnej dôležitosti. Conan Hambleton, tmavovlasý, vysoký, o jeden či dva palce prevyšoval aj Sama, očami visel na Brentovi. Musel sa pri tom naťahovať ponad Laninu hlavu, sedela medzi nimi. Conan sa však výziev nebál, tak ako jeho menovec z Howardových románov a rád poukazoval na svoju podobu s hlavným hrdinom dobrodružných filmov. Na fakt, že slávny Cimmeran okrem svalov vlastnil aj pár šedých mozgových buniek a vedel ich aj používať, sa pred rozrážačom futbalového mužstva nikto neodvážil poukázať.
Čašníčka položila objednané džúsy do stredu stola.
„Ďakujeme,“ Lanin úsmev zostal bez odozvy.
„Nedostane díško,“ zavrčal Brent potichu. Nikto z partie sa nenatiahol za pitím, ani Sam. Síce nevedel prečo, ale vyčkával. Bude nasledovať nejaký rituál? Lana sledovala pohyb obsluhy po miestnosti. „Môžeme.“
„Justin!“ zavelil Brent.
Chlapec, sediaci pri okne, štíhly až vychudnutý, priemerná výška, priemerný vzhľad, okuliare, Justin Cottle, ukážkový šprt, vytiahol z konzervatívnej vetrovky lesklú ploskačku.
„Čo máš?“ vodca partie sa uškrnul.
„Vodku.“
„Pašák! Nalievaj!“
„Rýchlo,“ sykla Lana nenápadne sa rozhliadajúc.
Justin skúsene čľapol do každého pohára približne lyžicu alkoholu.
„Na zdravie,“ Brent sa napil prvý a uznanlivo zdvihol palec.
Ostaní si rozobrali pitie so sprisahaneckými úsmevmi stredoškolákov, ktorí porušujú pravidlá a užívajú si to.
„Aha, Alan sa zase vláči s Emmou.“ Lana mala zo svojho miesta dobrý výhľad na vchod, mohla a aj komentovala, každého nového hosťa. Sam sa poslušne obzrel, tváre mu boli povedomé, tým sa jeho účasť na rozbiehajúcej sa diskusii skončila. Partia si s gustom podávala jedného známeho za druhým. Dospievajúci Winchester s úžasom zisťoval, aké je dôležité je pre jeho priateľov ukázať sa večer v tej správnej spoločnosti v tom správnom podniku. Bolo fajn sedieť s kamošmi pri vylepšenom džúse a hrať sa na obyčajného stredoškoláka.
„Skvelá zábava,“ ozvala sa Karin Ramlowová, sedela medzi nim a Justinom nedefinovateľným tónom.
„Celkom hej,“ neisto sa usmial. Karin skoro nepoznal a nevedel presne, ako má reagovať.
„Nie si veľmi náročný,“ usúdila šedá, vlastne ryšavá myš Karin, v značkovom oblečení a so znepokojujúcim zvykom hovoriť, čo si skutočne myslí.
V rozpakoch sa začal hrať s poloprázdnym pohárom. Čo by chcela počuť? Že s otcom a bratom boli hosťami v pajzloch, o ktorých sa jej ani nesnívalo? Že videl veci, ktoré by Alfrédovi Hitchocockovi poskytli námet na dvadsaťdielny seriál? Že práve preto vie oceniť nudný večer v nudnom podniku?
„To je kto?“ Udivená Lana nevedela zaradiť nových hostí, niečo neslýchané.
Sam využil možnosť prerušiť viaznuci rozhovor a otočil sa v smere zvedavých pohľadov oproti sediacej trojky a stuhol. Do Zlatého krokodíla zavítal Dean v sprievode sympatického mladíka v šviháckej koženej bunde.
„Tim Constabile,“ napovedal jej Brent.
„Toho poznám. Vlani skončil na pretekoch druhý. Kto je ten fešák vedľa neho?“
Sam sa rozhliadol, nielen ich stôl sa zaujímal o dvojicu pri vchode. Tim rýchlo niečo vysvetľoval a Dean nie príliš ochotne prikyvoval, ale nechal sa odviesť k baru. Cestou s darebáckym úškrnom kývol na pozdrav ohromenému bratovi. Sam mechanicky mávol nazad. Sotva dvojica prichodiacich minula ich stôl, päť párov očí sa s otázkou uprelo na mladšieho Winchestra.
„To je môj brat,“ vysvetlil im chabo.
„Tvoj brat Dean?“ spýtala sa Lana na Samov vkus až príliš hlasno. Možno preto namiesto odpovede prikývol.
Oceňujúco zdvihla obočie a obrátila sa k baru. „Kde si ho doteraz schovával?“
Brentovi po tvári preletel znechutený výraz. „Na naše zdravie.“ Pohárom ťukol do Laninho, stojaceho pred ňou. Nezareagovala, tak do nej jemne štuchol lakťom.
„Teraz nie,“ odstrčila ho neprítomne, stále otočená k baru. „Niečo sa deje.“
Sam bezmocne zavrel oči. Samozrejme! Tam, kde sa ukáže Dean, sa vždy niečo deje. Takmer proti svojej vôli sa pozrel k baru.
Barman postavil pred Tima orosený pohár piva. „Tebe?“ preniesol pozornosť na Deana.
„To isté.“
„Alkohol nalievame hosťom od dvadsať jeden vyššie,“ zatváril sa nekompromisne vládca pivného súdka a bataliónu plných fliaš.
„Mám dvadsaťdva,“ nedal sa Winchester.
„A komu si ich ukradol?“ zaujímal sa barman s pobavením človeka, ktorý túto lož počul už tisíckrát.
Sam v duchu vzdychol. Zase sa niekomu podarilo naštvať Deana do biela. Nech jeho brat robil, čo robil, jednoducho na svojich dvadsaťdva nevyzeral a bytostne neznášal, keď mu to niekto pripomenul.
Brent sa uštipačne zarehotal, podstatne hlasnejšie ako si barmanov vtip zasluhoval. Na pult hlasno pleskol Deanov vodičský preukaz. Len Sam vedel ohodnotiť dávku sebaovládania, ktoré musel jeho brat vynaložiť aby neprotestoval iným spôsobom. Muž za barom podozrievavo preštudoval kartičku. Nenašiel žiadnu vadu. Ako ináč, nebol to prvý falošný preukaz, ktorý Dean vyrobil a na tomto si dal zvlášť záležať, veď bol skoro pravý. Kansaský, s jeho skutočným menom a skutočným dátumom narodenia.
„Hneď to bude,“ barman vrátil kartičku majiteľovi a načapoval.
Dean veľkoryso prikývol. „Môžeme?“ Palcom ponad plece ukázal na biliard. K pivu na pulte pribudol žetón na odblokovanie stola.
„Vďaka,“ zhrabol objednávku a s Timom sa presunuli k stolu v kúte.
„Hej, to je stôl, kde hráva Fidan!“ upozornil ich barman.
Mladí muži si vymenili pohľady, Tim rozpačito nadvihol plecia.
„Má ho zaplatený dopredu?“ Hodil otázku Dean smerom k pultu.
„Nie, no...“
„Tak chvíľu počká alebo si zahrá s nami,“ uzavrel vec Winchester. Odložil si pivo, bundu hodil na najbližšiu stoličku a vybral si tágo. Šiestich adolescentov za prepážkou čoskoro prestalo baviť pozorovanie dvoch hráčov biliardu, ktorí sa viac ako hre, venovali tichému rozhovoru.
„Aká náhoda, že ste sa tu s bratom stretli,“ Justinov krivý úsmev hovoril, že na takéto náhody neverí.
„Hej,“ Sam mu vážne vrátil pohľad. „To vieš, tichý podnik s dobrou povesťou priťahuje zákazníkov.“ Pokus zahrať rozhovor na tému rodina do autu sa mu nepodaril.
„Poznáš Tima?“ zaujímalo Lanu.
Sam zablúdil pohľadom k bratovmu spoločníkovi. „Nie, ešte sme sa nestretli. Asi nejaký bratov známy z práce.“
„Tvoj brat robí u Jennigsa?“ spýtal sa konverzačným tónom Brent. „V pretekárskej stajni s Timom?“
„Nie.“
„Tak kde?“
„Prosím?“
„Kde pracuje tvoj brat? Je účtovník alebo čo?“
Sam sa zasmial, Dean a účtovník, to sa podarilo. „Nie, Dean je mechanik, robí niekde smerom na výpadovku na stotridsaťjedničku.“ Mladší Winchester nevidel dôvod robiť tajnosti okolo bratovej práce.
„On je mechanik na šrotovisku?“
„Hej,“ Sam mal nejasný pocit, že Dean spomínal nejaké preloženie. No, bolo mu trápne priznať pred priateľmi, že nevie, kde momentálne jeho brat pracuje a že je mu to vlastne dosť jedno.
„Aha,“ zatiahol významne Justin. Lana odvrátila tvár a Brent a Conan sa na seba uškerili.
„Budeme si musieť nájsť iný lokál. Nerád sa delím o miestnosť so spodinou,“ vyhlásil Brent a Conan prikývol.
„Myslela som, že tvoj brat je starší,“ podivila sa v tej istej chvíli Karin.
„Prosím?“ Samovi pripadalo vhodnejšie zareagovať na jej poznámku.
„Lana vravela, že tvoj brat ťa prakticky vychoval. Myslela som, že je od teba starší o viac, než len o štyri roky. Predsa len, starať sa o dieťa, keď bol sám iba decko ...“
„Teba vychoval brat?“ Brent ju nenechal dokončiť vetu.
„Hej. Nepamätáš sa? Zhovárali sme sa o tom,“ Lana sa cez stôl usmiala na Sama. Brent jej poznámke nevenoval pozornosť, uprene sa pozeral na Sama. Mladší Winchester zdráhavo prikývol. Nepáčilo sa mu akým smerom sa rozhovor uberá a z nejakého dôvodu, ktorý nevedel presne pomenovať, ho mrzelo, že Lana o jeho rodinných záležitostiach porozprávala svojim priateľom. Boli to síce aj jeho priatelia, ale... Cítil sa ako Tarzan v elegantnej londýnskej spoločnosti, rozprávajúci o svojom detstve medzi opicami.
„Skoro. Otec hodne cestoval. Pracovne.“ Aby zakryl svoje rozpaky, zdvihol pohár k ústam.
„Vyrastať s pestúnkami a retardovaným bratom, to muselo byť peklo,“ Brent predvádzal falošný súcit.
Vylepšený džús skončil v nesprávnej dierke Samovho hrdla.
„Aspoň že je manuálne zručný, inak by si ho mal na krku celý život,“ prisadil si Justin, musel trochu zvýšiť hlas, Sam sa úporne snažil zbaviť svoju dýchaciu sústavu štípajúcej tekutiny.
„No čo, na šrotovisku predsa nepotrebuje IQ právnika,“ usmial sa sebavedome šprt.
„To je pravda,“ súhlasil nečakane Conan. „Vymeniť gumy a rozobrať motor sa môže naučiť každá cvičená opica.“
„Ty to už vieš?“ zaujímalo Karin.
„Ja mám vyššie ciele,“ odpovedal dôstojne futbalista. „Športové.“
„Všetci, čo tu sedíme máme vyššie ciele,“ usmiala sa Lana na priateľov. „Pravda, Sam? Tvoj brat je mechanik. No a čo? Určite je pohodlnejšie rozoberať autá ako jazdiť v každom počasí za smetiarskym autom. Hlavne, že ho tá práca baví a je pri nej šťastný.“
„V spoločnosti je miesto aj pre intelektuálne menej obdarených ľudí. Niekto predsa musí robiť pri páse, zbierať smeti alebo triediť odpad na šrotovisku,“ mudroval Justin. „Rozdelenie spoločnosti do sociálnych vrstiev má svoje opodstatnenie a nie náhodou má inteligencia jednotlivcov vplyv na ich zaradenie sa.“
Samovi sa podarilo spriechodniť dýchacie cesty, nezúčastnene sa hral s pohárom a dúfal, že prestanú trepať. Samozrejme, že tárali blbosti, všetci stredoškoláci tárajú hlúposti, ktoré nemyslia vážne. Mohli si síce vybrať inú tému, ale sú to predsa jeho priatelia. Určite nemysleli týmito rečami nič zlé.
„Na to aby jeden rozoznal francúzsky kľúč od francúzskeho bozku, predsa nepotrebuje maturitu,“ Brent jednoducho nevedel, kedy prestať. Conan a Justin sa pohotovo rozrehotali, aj Lane sa rozšírili kútiky úst.
„Jé! Lana! Ahoj.“ Pri ich stola sa zastavili dve spolužiačky. Nepoznal ich bližšie, ich tváre mu boli povedomé zo školských chodieb. Jedna cez druhú zanietene vysvetľovali životne dôležité organizačné podrobnosti večierka, ktorý už pár týždňov zamestnával ženskú časť školy. Sam sa dobrovoľne zaradil medzi nezúčastnených a teraz s vďakou vypol príjem audiosignálu. Odtrhol oči od pohára, ktorý posledných pár minút hypnotizoval. Známa kombinácia farieb za ratanovou prepážkou oproti nemu ho prinútila zaostriť. Modro-čierna flanelová košeľa, obdraté jeansy, dôverne známy účes, Dean sa rozhodol zahrať z druhej strany stola. Sam si s oneskorením uvedomil, že jeho priatelia v rozrušení z debaty hovorili hlasnejšie a hodnota ratanovej prepážky ako zvukovej izolácie bola hlboko pod bodom mrazu. Jeho súrodenec s najväčšou pravdepodobnosťou počul ich rozhovor. V prvej chvíli ho napadlo, že pôjde za bratom a vysvetlí mu, že jeho priatelia tárali do vetra. Organizátorky večierku ho však dokonale zablokovali, nemohol sa ani pohnúť. Cez riedky vzor prútenej mriežky videl brata ako sa skláňa nad stôl aby urobil ďalší strk. Možno bol Dean zaujatý hrou a nevenoval pozornosť rozhovoru pri našom stole, upokojoval sa mladší Winchester. Má predsa spoločnosť, a hrá... a pije... Určite nič nepočul. Nič dôležité... Maximálne nejaké útržky bez zmyslu. Všetko bude v pohode, Sam dopil zvyšok džúsu. Všetko bude v pohode.

Ako keby osud začul Samovo zbožné prianie, večer sa ďalej vyvíjal bezkonfliktne. Organizátorky odišli organizovať, čašníčka doniesla ďalšiu rundu džúsov, ktoré Justin nenápadne vylepšil a rozhovor pri stole sa točil okolo bezpečných tém. Len tak mimochodom si všimol, že Deanov spoločník sa viac ako tágu venuje pohárom, vlastne pohárikom. Pivo vystriedala whisky, spoločenské tlachanie vážny rozhovor. Tim niečo zanietene vysvetľoval, mávajúc rukami ako veterný mlyn, tágom pri tom zavadil o prázdny pivný pohár na stole. Dean ho pohotove zachytil a pri bare vymanil za dva panáky. Timovi muselo veľmi vyschnúť v hrdle, pretože vypil obidva. Staršieho Winchestra to nezaskočilo, zopakoval si cestu k baru. Tim vyprázdnil svoj pohárik a statočne sa snažil pokračovať v hre. Neisto pohyboval tágom ponad zelené súkno, zrejme videl viac hracích gúľ ako ich v skutočnosti bolo.
„Tim už je hotový,“ Justin si všimol mechanikovu slabnúcu koordináciu pohybov. „Na frajera od pretekárov znesie dosť málo.“ Ďalším duchaplným poznámkam zabránil príchod ďalšieho hosťa. Príchod je také obyčajné slovo. Vstup tej ženy do Zlatého krokodíla bol ako triumfálny sprievod víťaznej armády Rímom, v časoch jeho najväčšej slávy, zhutnený do jednej osoby. Uličkou pomedzi stoly kráčala ako diva strieborného plátna na výročnom odovzdávaní cien Akadémie. Chýbali len záblesky fotoaparátov, civejúcich divákov mala dosť. Veď aj bolo na čo pozerať. Dlhé tmavohnedé vlasy za ňou povievali ako závoj, nohavicový kostým z čiernej kože obťahoval postavu Miss Ameriky. Nenútene rozopla zips saka, ladne z neho vykĺzla a prehodila si ho cez plece. Pri vlnobití jej poprsia, spôsobeného týmto pohybom, prizerajúcim sa príslušníkom silnejšieho pohlavia, bez rozdielu veku, vyschlo v ústach. Červený korzet bez ramienok nenechával mužskej fantázii skoro žiadny priestor. Spokojná s účinkom, ktorý vyvolala, žena zamierila k baru.
„Vodku s ľadom.“ Jej alt rozochvel kolená najbližšie sediacim študentom viac ako koncoročný test z matematiky. Vzala si pitie a zamierila k rožnému biliardovému stolu.
„To je môj stôl,“ vyhlásila neadresne, kdesi do priestoru medzi dvoch skamenených mladíkov, s tágami v rukách. Pohŕdavý tón prebral Dean z ohromenia.
„Nevšimol som si, že by mal menovku,“ kontroval rovnako chladne. Hostia od väčšiny stolov sa nahrnuli k prepážke, tušiac skvelé divadlo.
„Uvoľníte mi stôl, džentlmeni,“ nepýtala sa, prikazovala.
„Máme rozohranú hru,“ namietol so svojím najlepším drzým úsmevom Dean.
„Nie som zvyknutá čakať,“ zamatový alt stvrdol.
„Ľutujem,“ potuteľný úsmev svedčil o iných pocitoch. „Ja chcem dohrať. Ak sa pridáš, skôr skončíme. Beztak sa Tim poslednú polhodinu o tágo len opiera. Tim, prepustíš svoju paličku dáme?“
Oslovený, so sympaticky pripitučkým úsmevom, mierne sa potácajúc, ponúkol svoje tágo.
„Mám vlastné,“ prijala výzvu. Zo stojana vybrala tágo s červenou špirálou na hrubšom konci. Dlhým pohľadom zhodnotila pozíciu gúľ na hracej ploche.
„Hráme osmičku,“ informoval Dean.
„Vidím. Mám celé,“ vyhlásila povznesene.
„Mhm, vidím,“ odtušil s pohľadom upretým na horný okraj jej živôtika.
Jej vražedný pohľad nemal očakávaný účinok, radšej sa naklonila nad stôl a pripravila sa na strk. „Päť.“ Čierna koža, napnutá okolo bokov, a hlboko vykrojený výstrih červeného korzetu pritiahol všetky pohľady. „Mám začať vyberať vstupné?“ zavrčala smerom k zvedavcom. Obecenstvo sa okamžite rozpŕchlo. V neprirodzenom tichu bolo počuť náraz plastu o plast a hrkot potopenej gule. Jej ďalší strk nebol taký úspešný.
„Som Fidan,“ využila nútenú pauzu.
„Ja som Dean a to je Tim,“ starší Winchester sa sústredene pripravoval na svoj strk.
„Teší ma.“ Fidan si krúživým pohybom uvoľnila plecia. Z diania v červenom výstrihu Timovi skoro vypadli oči.
„Dvanásť,“ Dean s potuteľným úsmevom poslal ďalšiu guľu do podsvetia pod zeleným súknom. „Dobrý pokus,“ prehodil smerom k Fidan.
„Bavím sa,“ zasmiala sa nahlas.
„Kľudne pokračuj. Ja sa tiež bavím. Dobre. Priam vynikajúco,“ drzo nespúšťal oči z horného okraja jej výstrihu.
Trošku posmešne sa usmiala. „Je tu nejako ticho. Hoď tam niečo na počúvanie!“ otočila sa k barmanovi. Prikývol a reproduktory nad barom sa otriasli pod náporom Kashmir od Ledd Zeppelin.
„Dobrý vkus,“ Dean naznačil úklon.
„Ďakujem,“ žmurkla na neho. „Nerečni a hraj.“
Nasledujúci rozhovor pozostával len z hlásenia čísla gule, ktorá mala byť potopená.
„Osmička,“ zahlásil starší Winchester s kamennou tvárou. Čierna guľa zmizla zo stola.
„Do šľaka, si dobrý,“ neveriacky pokrútila hlavou. „Dáme si odvetu?“
„Rád, ale inokedy,“ odmietol jej protihráč. „Tim už má dosť a dnes večer som jeho pestúnka.“
Obzrela sa, starší mechanik zaspal na vedľajšom stole, skrížené ruky použil namiesto podušky.
„To je škoda,“ ohrnula plné pery.
„Ani nevieš ako to ľutujem.“
Podozrievavo si ho premerala. Skrúšený výraz na jeho tvári ju presvedčil, že hovorí pravdu.
„Tak inokedy,“ prepustila ho gestom kráľovnej.

Sam zo svojho miesta videl Deanov rozhovor s červeno-čiernou kráskou. Bola presne Deanov typ, preto ho prekvapilo, keď namiesto pokračovania vo flirtovaní zobudil svojho spoločníka pobrali sa preč. Teda, Dean podopieral Tima, ktorý nielenže nevedel, kde je sever, ale sám by nenašiel ani dvere.
„Konečne je tu čistý vzduch,“ okomentoval ich odchod Justin. „Aj vám sa zdá, že tu už nepáchne po benzíne?“
„Mne sa zdá, že mám prázdny pohár,“ odsekla Lana.
„Objednám,“ ponúkol sa Sam.
„Radšej nie,“ odmietla. „Nudím sa. Dnes s vami nie je žiadna sranda.“ Sťažovala sa právom. Už hodnú chvíľu zábava viazla. Karin mlčala zo zásady, Sam pre istotu, Conan nemal čo povedať, Brent sa sfučal a Justinove ironické poznámky mali podpriemerný obsah humoru.
„Ideme?“ Brent pohľadom preletel partiu, nikto neprotestoval. Sam zaváhal, práve keď sa chcel opýtať, ozvala sa Karin.
„Dnes platím ja.“ Vytiahla kreditnú kartu a mávla na obsluhu.
„Máme ťa čakať?“ spýtala sa Lana, obliekajúc si kabátik.
„Nie. Dobrú.“
„Sa maj.“
„Ahoj.“
„Dobrú.“
Karin a Sam osameli.
„Naozaj nechceš, aby ...“ Siahol po peňaženke.
„Nie, dnes je rad na mne,“ zarazila ho.
„Ako myslíš. Aspoň ťa odprevadím k autu.“
Prikývla a podala kreditnú kartu čašníčke, mlčky počakali na jej návrat apobrali sa k autu.
„Naozaj chceš šoférovať? Pila si,“ začal si robiť starosti, keď vytiahla kľúče od svetlomodrej Mazdy.
„Ďakujem za upozornenie,“ odbila ho. „Na tvojom mieste by som sa starala ako sa dostanem domov. Ja som pila, ako si správne poznamenal, nevezmem ťa do auta, a Brent ťa tu nechal.“
„Nevadí, prejdem sa,“ Sam sa snažil zachovať si zbytky imidžu.
„Mhm. Aspoň budeš mať čas poriadne porozmýšľať,“ vystrelila na rozlúčku. Naštartovala a bola preč skôr, ako sa stihol opýtať, čo tým myslela. Nebolo to od nej zdvorilé, musel však uznať, že mala pravdu. Skutočne mal o čom rozmýšľať.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.04.13 16:41

aceras1: Děkuji za tak dlouhé pokračování. Moc se mi to líbilo, jako vždy. Čekala jsem, že se Deanovi na tom okruhu něco stane. Naštěstí jsem se mýlila. A jsem zvědavá, jestli ten rozhovor v baru bude mít ještě nějákou dohru. Podle mě Dean určitě slyšel, co o něm Samovi "kamarádi" řikali.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.04.13 17:50

aceras1: Aspoň niečo príjemné po desnom dni v práci. Ďakujem za kvalitné zlepšenie mizernej nálady.
Najnovší príspevok už klasicky kvalitný, postavy uveriteľné, podľa potreby od sympatických po sympaticky nesympatických, prerastení pubertiaci nesklamali - počuj, nie si ty psychologička Wink ?
A, už typicky, som zvedavá, kam to celé povedie, lebo ako som si všimla, držíš sa Poeoveho pravidla o puške na stene a rozohrávok tu bolo celkom dosť, tak už sa teším, či moje typy trafia bránku alebo pôjdu úplne mimo (ale nechám si ich pre seba, aby si nemusela zase vysvetľovať, že nebudeš spoilovať Wink )
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.04.13 19:31

aceras1:Skvele som sa pri čítaní zabavila, príbeh je plný napätia a vtipu, namixovaný presne tvojím vynikajúcim štýlom. A Deanik je proste....MŇAM, úplne dokonalý - lepší ako v show.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   12.04.13 9:19

bohdy - ďakujem , za názor aj za pochvalu. K rozhovoru v bare - žiadny spoiler, prečítaš si v pokračovaní .

just-me - ďakujem za milé slová. Nie, nevyberám nájom za bývanie vo vzdušných zámkoch, radšej ich staviam 703 . Tvoje typy - pokojne sa s nimi môžeš podeliť. Nebudem síce dopredu prezrádzať dej, ale najhoršie, čo sa Ti môže stať, bude to, že Ti zas venujem nejakú tú kapitolku.

adrusik - ďakujem za veľmi milý kompliment.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   13.04.13 0:16

aceras1: Jupí pokračování, ani nevíš jakou radost si mi udělala Very Happy Čekání jsem nakonec přečkala ve zdraví, ale ještě pár dní navíc a nevím jak by to se mnou dopadlo
Tahle část byla opět skvělá a už se nemůžu dočkat dalšího vývoje. Dean je prostě úžasný a Sammy se v povídce chová trochu jako typický puberťák Very Happy Doufám, že budeš dál myslet na mé zdraví a další část bude co nejdřív... ne, že bych na tebe chtěla nějak naléhat ale mohlo by to se mnou dopadnout takhle
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   15.04.13 12:45

citácia :
Danny.T - medzi nami, prečo by to mali mať ľahké?
Přesně tak, jen jim dej! To by ani nebyli Winchesteři, aby šlo všechno hladce...
Díky za další dlouhý pokračování, vůbec jsem se ho nemohla nabažit! Mně přijde, že čím dál se dostáváme, tím je to lepší. Ty tvoje popisy situací a postav jsou tak skvělý, že to úplně vidím. Já vím, já vím, žádný spoiler, ale jestli Dean ten rozhovor slyšel, tak bych Sammyho , že mlčel a nezastal se bráchy.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   18.04.13 14:33

Joclynn - ďakujem za pochvalu . V snahe uchrániť Tvoje okolie pred znázornenou demoláciou ( Very Happy ) posielam ďalší kúsok. Vzhľadom na skutočnosť, že neprešiel pozornejšou úpravou, prosím a žiadam o zhovievavosť k preklepom a pravopisným chybám.
Ale čo už človek neurobí pre uchovanie duševného zdravia svojich čitateľov? 703


Danny.T - ďakujem . Samozrejme, že Dean ten rozhovor počul Very Happy. Dúfam, že Ti nebude vadiť, že sa nekoná. Sama ešte nejakú tú chvíľu budem potrebovať 703 .

------------

Dejstvo štvrté.
Obraz prvý.


Sam si zalieval raňajkové cereálie mliekom, keď sa Dean vytiahol z izby. Mladší Winchester posunul škatuľu s vločkami a mlieko na druhú stranu stola a natiahol sa po ďalšiu misku. Zbytočne. Deanov zamietavý posunok vlastne očakával, o správnom nutričnom zložení raňajok mali odlišné predstavy.
„Na dnes večer si nechystaj žiadny program,“ sucho prikázal starší Winchester, obliekajúc si bundu. Ani to nebolo nič nové, v posledných dňoch odchádzal a prichádzal absolútne nepravidelne, v najnemožnejších hodinách.
„Prečo?“ vyštekol Sam. Zatiaľ žiadny program nemal, ale už z princípu musel demonštrovať nezávislosť.
„Pretože ťa budem potrebovať,“ odsekol Dean spôsobom, ktorý nepríjemne pripomínal otca vydávajúceho svoje nespochybniteľné rozkazy. Nepočkal na prípadné námietky, buchol dvermi a bol preč. Sam prehltol, aj keď mal momentálne prázdne ústa. Dean oficiálne zúril, aj keď zatiaľ neuviedol dôvod. Nemusel, Sam vedel a Dean vedel, že Sam vie. Skutočnosť, že sa vôbec ozval smerom k mladšiemu bratovi, bola sama o sebe malý zázrak, rozhodne nezvestovala oteplenie vzťahov. Odstrčil od seba misku s vločkami, odrazu mali horkú príchuť posledných dní. Dean bol naštvaný. Iste, nie bez dôvodu... Ale mohol si za to sám. Teda... Aspoň z časti. Sam vedel, že by sa mal ospravedlniť. Nejako. A v tom bol problém. Čo mohol povedať? Prepáč, brácho, nemal si počuť, čo si počul? Ako sa môže ospravedlniť niekomu, kto odpočúval cudzí rozhovor?
„Buď k sebe úprimný,“ povedal nahlas do prázdneho bytu. Dean u Zlatého krokodíla rozhodne nebol tajne a musel by sa poriadne namáhať aby nepočul o čom, vlastne o kom, sa zhovárali. Jeho priatelia nehovorili práve potichu. Chceli, aby ich bolo počuť a podarilo sa im to. Ale Dean by mal chápať, že táranie stredoškolákov nemôže brať vážne! Do čerta s Deanom! Bezmocne buchol päsťou do stola. Nikto od neho nemôže žiadať, aby sa ospravedlnil bratovi za niečo, čo formálne nemal počuť a čo navyše povedal niekto iný.
Tak prečo sa cíti tak previnilo?

„Môžeš mi zopakovať kam ideme?“ Keby sa nevrlosť vedela skvapalniť, Samova otázka by premenila ich prenajatý byt na bazén.
„Sedíš si na ušiach?“
„Nie. Len... moja pozornosť vstáva okolo siedmej a teraz sú,“ pozrel na hodiny, „tri. Skoro. Nespomínal si náhodou niečo o tom, že sa chceš vlámať do Jennigsovej kancelárie?“
„Počul si dobre.“
„Dean,“ mladší lovec sa úplne prebral, „tebe ušlo, že tam pracuješ? Môžeš tam ísť legálne cez deň. Skoro legálne. Prečo musíme uprostred noci preliezať múr?“
„Ty si sa fakt ešte nezobudil. Daj si kávu, alebo studenú sprchu, alebo čo ja viem čo, ale pohni si. Strácame čas.“
Kanvica kávovaru bola plná, Sam sa obslúžil, horúca káva zo šálky skoro vrčala. Toto potreboval, poriadny životabudič. „Prečo tam nejdeš cez deň?“
„Že by preto, lebo cez deň je administratívna budova ľudoprázdna? Alebo preto, že ťa zlomyseľne chcem obrať o pár hodín spánku!“
„Čo je také dôležité, že po to musíme ísť o tretej v noci?“ naliehal Sam nalievajúc si druhú šálku. Odpoveď neprišla.
„Počuj, človeče! Neskúšaj na mňa Veľkého Mlčiaceho Lovca! Ak sa mám vlámať do najlepšie stráženej budovy v meste, tak chcem vedieť prečo! Rozumný dôvod! Nie tvoje obvyklé, pretože je to zábava.“
Dean na okamih prestal hádzať do malej čiernej tašky veci potrebné na nezákonné vniknutie.
„Ak so mnou nechceš ísť, povedz to rovno.“
„Nepovedal som ...“
Starší Winchester ešte nekončil. „Nemusíš sa báť, že ťa niekto uvidí s tvojim hlúpym bratom mechanikom. Vonku je slušná tma. Ale fakt je, že jeden nikdy nevie, kto sa pozerá. Možno sa tvoji múdri priatelia túlajú v noci po meste.“
A bolo to tu.
„Ja som nepovedal ...,“ začal Sam ospravedlňujúco, súrodenec ho nenechal dokončiť vetu..
„Kľudne sa vráť do postele. Je to síce práca pre dvoch, ale niečo vymyslím.“ Dean prudko zatiahol zips na taške.
Sam rovnako prudko položil šálku na linku, horúca káva mu vyšplechla na ruku. „Do čerta, ja som ...“
Starší lovec hodil batožinu na plece a bez ďalšieho pohľadu na pokrvného príbuzného odišiel. Mladší si mechanicky utrel ruku do mikiny a usúdil, že povinnosť uchlácholiť brata má prednosť pred domácim poriadkom. Schmatol čiapku a rukavice zo stola a vybehol za Deanom. Bez slova sa hodil na sedadlo spolujazdca. Impala sa pohla skôr ako si stihol poriadne sadnúť. Prudký pohyb ho bolestivo hodil o sedadlo, na pribuchnutie dvier musel poriadne napäť svaly.
„Správaš sa ako blbec,“ otočil sa bez rozmýšľania k šoférovi. Tiene na Deanovej tvári sa prehĺbili, stisnuté pery tvorili jedinú tenkú čiaru. Samovi s oneskorením došlo, čo práve vytresol.
„Prepáč, ja som to tak nemyslel.“
Dean na ospravedlnenie reagoval preradením na vyššiu rýchlosť. Mladší Winchester zaťal päsť. Prečo sa vlastne ospravedlnil? Veď je to pravda! Dean sa správa ako blbec a nielen teraz!
„Beriem to späť!“
„Čo?“
„Ospravedlnenie! Správaš sa ako blbec. Ba horšie! Správaš sa ako malé decko.“
„Čože?“ Dean si dovolil rýchly pohľad na spolujazdca.
Sam červený v tvári, ruky zaťaté do pästí, sa dostával do obrátok. „Malé urazené decko! Vyvádzaš kvôli niekoľkým trápnym poznámkam, ktoré, mimochodom, neboli určené pre tvoje uši! Tebe nikto nepovedal, že počúvať cudzie rozhovory je neslušné?“
„Takže všetko je moja chyba?“
„Hej!... Nie!... Trochu.“
„Aháá. Nezabudni mi pripomenúť, aby som odteraz so sebou nosil zátky do uší pre prípad, že stretnem tvojich kamošov,“ ironicky zdôraznil posledné slová. „Hovoria totiž dosť nahlas. Tak nahlas, akoby chceli aby ich počuli všetci naokolo.“
„Teda to ťa štve, že som si našiel priateľov!“ Samov hnev našiel nový cieľ.
„To myslíš vážne?“
„Hej, teraz to už vidím! Teba štve, že mám priateľov! Že po večeroch nesedím nad lexikónom príšer a nečakám s tebou na telefonát od otca, ktorý aj tak nezavolá!“
„Sam, nevadí mi, keď si nájdeš priateľov. Vadí mi, že tí takzvaní priatelia sú,“ Dean hľadal správny výraz, „nafúkaní kreténi.“
To už bolo na Sama priveľa. „Sklapni! Vôbec ich nepoznáš! Ako sa opovažuješ takto hovoriť o mojich priateľoch? Nie sú dokonalí. No sa čo?! Sme stredoškoláci, máme právo netváriť sa celý deň smrteľne vážne. Ale to ty nemôžeš pochopiť! Ty si nikdy...,“ zarazil sa. Očakával, že Dean každou sekundou exploduje, ale bratov profil bol ... unavený.
„Sammy, ale toto celé... To predsa nie je o mne.“
„Prosím?“ Zo všetkých možných reakcií, bratov chápajúci tón Sama prekvapil najviac.
„Je to o tebe.“
„Nerozumiem. Ty si ten urazený. Kvôli niekoľkým nepremysleným vetám, ktoré, ako dobre vieš, ani neboli moje. Ja som...“
„Mlčal,“ doplnil trpko Dean. „Presne to si robil celý čas. Mlčal si. Tvoji priatelia,“ z jeho úst to slovo znelo ako nadávka, „sa kráľovsky bavili na účet tvojho retardovaného brata a ty si mlčal. Pred chvíľou, keď som o nich povedal, že sú nafúkaní kreténi... Mňa si vedel zahriaknuť.“
„Dean, vôbec ich nepoznáš. Nie sú takí... „
„Oni mňa poznajú? Keď sa o mne tak pekne vyjadrili, tak si hej,“ Dean sa začal rozpaľovať. „Kto vie odkiaľ? Nikdy sme sa nestretli. Že by ma tak pekne vykreslil môj brat? Možno, veď sú to jeho...“
„Prestaň!“ zjačal Sam. „Prestaň,“ zopakoval tichšie. „Nerozprával som im o tebe! A nikdy by som o tebe nepovedal... Možno si blbec, niekedy sa tak správaš, ale to je vec nás dvoch! Neohováral som ťa. Musíš mi veriť! Začali sa do teba navážať ... z dlhej chvíle. Nič tým nemysleli, skutočne. Chcel som ich zastaviť ... fakt, chcel, ale... Proste nezarazil som ich hneď na začiatku a potom ... to už nemalo zmysel,“ dokončil skoro šeptom. „Tie reči o tebe boli od nich, ... od nás, hlúpe. Je mi to ľúto, že si to počul. Ver mi, je mi to ľúto. Mal som to zaraziť.“
Vonkajší svet sa prestal pohybovať, motor stíchol.
„Prečo stojíme?“ zneistel Sam.
Vodič neodpovedal, uprene pozoroval svoje ruky na volante, po tvári mu prebehol sled výrazov, v ktorých sa Sam nevyznal. Znepokojene sa pomrvil. Dean zdvihol hlavu.
„Sme na mieste,“ oznámil dokonale prázdnym tónom.
„Aký je plán?“ zaujímal sa mladší lovec, obzerajúc si dva a polmetrový tehlový múr, oddeľujúci Jennigsovo impérium od okolitého sveta. Aj po tme budil rešpekt.
„Pomôžeš mi hore a počkáš na mňa v aute,“ s chladným odstupom vysvetlil Dean.
„Ako sa vrátiš?“ Sam sa tiež držal prísne vecného tónu. Hádka bola pre túto chvíľu odsunutá, veď sa ona nájde, keď ju nebudú potrebovať.
„Požiarnym východom.“
„Čože? Ty chceš zase niečo podpáliť?“
„Blb...,“ Dean si viditeľne zahryzol do jazyka. „Bezpečnostné dvere v ohrade. Dajú sa otvoriť len zvnútra. Únikový východ v prípade požiaru.“ Vystúpil z auta, otvoril zadné dvere aby si vzal tašku s náradím. Otočil sa chrbtom k bratovi a ukradomky si oblizol dlaň a posvietil si na ňu zlodejským lampášom, aby sa uistil, že nekrváca.
Sam sa múdro rozhodol vzdať sa komentára. „Povedal si, že je to práca pre dvoch,“ poznamenal vecne.
„Hej, veď aj je. Musíš mi pomôcť hore. Hliadka obchádza areál aj zvonka. Keby pri múre našli hŕbu krabíc alebo rebrík, tak vyhlásia poplach.“ Svetlovlasý lovec si natiahol čiernu čiapku. „Môžeme?“
„Počkaj! Kedy bude najbližšia obchôdzka?“
„Dnes má službu Derecova smena. Vonkajšiu obchôdzku začali o tretej, tadiaľto prechádzali asi o tri dvadsať. Do strážnice pri vchode sa vrátia okolo trištvrte na štyri. Podajú hlásenie a druhá skupina, traja ozbrojení chlapi, pôjdu na vnútornú obhliadku. Skontrolujú všetky garáže a budovy, aj zvnútra. To je rutina, ale môže sa stať, že sa niektorý strážnik bude špacírovať po dvore. Hm, dám si pozor. Mám asi,“ hodil rýchly pohľad na hodinky, „polhodinu. Bude lepšie ak sa pohneme.“
Mladší lovec stiahol obočie. Záhada Deanovych odchodov a príchodov v nezvyčajnom čase bola vysvetlená. Koľko času potreboval, kým pozbieral všetky potrebné informácie? Teraz vezme všetko riziko z vlámania na seba, mladšieho bračeka využije ako rebrík a po použití odloží do bezpečia. Tak to teda nie! Náhle zvýšenie tlaku spôsobilo dôkladné prekrvenie mozgu, Sam dostal nápad.
„Hej, ale...,“ začal opatrne.
„Ale?“
„Najskôr musíme skontrolovať, či je čistý vzduch. Nechceš predsa skočiť nejakému strážnikovi do náručia! Nadvihni ma, pozriem sa.“
„Prečo ty?“
„Som ľahší,“ netrpezlivo zavrčal mladší lovec. „Môžem sa poriadne poobzerať. Ja ťa tak dlho neudržím.“
Deanovi sa bratov nápad nepozdával, ale oprel sa o múr a nastavil prstami spojené dlane. Sam sa sotva dotkol bratových dlaní a pleca, s ľahkosťou trénovaného atléta sa vyšvihol na ohradu.
„Vzduch čistý,“ zahlásil dolu a prehupol na druhú stranu.
„Zkurvys...,“ starší Winchester si pritisol ruku na srdce, ktoré hrozilo náhlym vysťahovaním. „Zlámem mu všetky kosti! Fakt, jednu po druhej a nikto mi to nemôže mať za zlé!“ preciedzal pomedzi zaťaté zuby, horúčkovito hľadajúc inú možnosť dostať sa dnu. Pridusený sykot z hlbokého tieňa o pár metrov ďalej zaregistroval, až keď Sam na neho zamával.
„Našiel som dvere,“ referoval natešene. Úsmev mu zmrzol pri pohľade na bratovu tvár, naľakane zaspätkoval. Starší lovec výhražne prešiel okolo neho.
„Prerazím ťa až o chvíľu,“ Deanov hlas súrodencovi sľuboval koniec životnej púte, aký by sa aj Tarantino zdráhal použiť na odstránenie zápornej postavy v niektorom zo svojich filmov. „Choď do auta!“
„Nie. Potrebuješ ma nablízku, aby som ti kryl chrbát.“
„Skôr preto, aby som mohol dávať na teba pozor,“ odsekol nahnevane. Samovu urazenú odpoveď uťal ešte pred vyslovením. „Sklapni! Teraz sa s tebou nebudem hádať!“ Starší lovec zmizol v tme. Junior naprázdno prehltol, zaváhal, ale brat mu nezakázal ísť za ním, tak ho ticho nasledoval. Kradli sa ako divé mačky na slepačej farme, využívajúc každý tieň, každý roh na krytie. Nepozorovaní sa rýchlo dostali ku vchodu do administratívnej budovy. Bezpečnostný systém a zámky nepredstavovali pre Deanove náradie vážnu prekážku. Mladší lovec neisto prešľapoval na rohu a snaživo vypliešťal oči do okolitej temnoty, podchvíľou kútikom oka kontroloval bratov postup. Napätie medzi súrodencami narastalo každou sekundou. Deanov hnev explodoval až v relatívnom bezpečí administratívnej budovy.
„Do pekla! Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať? To si potrebuješ niečo dokázať alebo čo? Preskočilo ti? Ty idiot! Vieš, čo sa mohlo stať? Ty vôbec nerozmýšľaš! Napadlo ťa vôbec...“ Vetu dokončil úderom päste do steny. Sama dosť prekvapilo, že vydržala.
„Doma sa pozhovárame,“ starší lovec výhražne namieril ukazovák na brata. „Vážne pozhovárame.“ Napravil si na pleci tašku s náradím a vyrazil po schodoch nahor. Sam znepokojene prešliapol z jednej nohy na druhú, nápad zúčastniť sa celého vlámania mu už nepripadal taký skvelý ako pred chvíľou. Nešťastne vzdychol a pobral sa za bratom. Našiel ho ako šperhákmi otvára kanceláriu majiteľa. Pán Jennigs by bol veľmi prekvapený, keby sa niekedy dozvedel, akú chabú ochranu poskytujú jeho súkromiu oceľou vystužené dvere a bezpečnostná zámka. Asistentkina kancelária bola elegantná, ale majiteľova vlamačom vzala dych.
„Čo hľadáme?“ informoval sa junior hneď ako sa mu vrátila reč. Jennigsova úradovňa bola zariadená prepychovejšie ako ktorákoľvek miestnosť, do ktorej kedy vkročil.
„Do čerta, ten koberec je mäkší ako moja posteľ,“ zašomral Dean ľútostivo. „Starého vraj policajti pravidelne informujú o postupe vyšetrovania. Takže všetko, čo súvisí s prípadom.“
„Napríklad?“
„Policajné správy, kópie hlásení, technické správy, správu z poisťovne.“
„Skutočne si myslíš, že policajné správy nájdeš tu?“
„Starý má pod palcom celé mesto. Prečo by akurát poliši mali byť výnimka?“
„Tiež pravda,“ uznal tmavovlasý lovec. Prenechal bratovi šéfovu kanceláriu, na stole asistentky tiež videl kopu papierov. Tretia zložka od vrchu bola zaujímavá. Fotografie torza zhoreného auta budili hrôzu.
„Hej,“ pobral sa k bratovi. Uznanlivo nadvihol obočie, Dean mal pravdu, po Jennigsovom koberci sa kráčalo neuveriteľne dobre. Prinútil sa sústrediť na prípad. „Našiel som správu z poisťovne o požiari.“
Dean odložil vlastný nález a prakticky mu vytrhol zložku z ruky.
„Poslúž si,“ zafrflal kyslo Sam. Z nedostatku inej činnosti vzal doklady, ktoré Dean odložil. Technické výrazy mu nič nehovorili, ale vrak na fotkách poznal. V tomto aute sa zabil Brian Vuckevich.
„Vráť to nazad,“ vyrušil ho z prezerania obrázkov brat. „Tu sme skončili.“
Sam prekvapene zdvihol hlavu, ale nehádal sa. Zahladili stopy svojej krátkej prítomnosti a vykradli sa na chodbu.
„Kam teraz?“ riskoval mladší Winchester otázku, kým starší zamykal majiteľovi svätyňu prepychu.
„Na personálne. Musím si overiť pár vecí.“
Kancelária ľudských zdrojov bola zariadená predovšetkým účelne. Pri pohľade na počítač, ktorý kraľoval miestnosti, Deanovi vykĺzla nadávka. Sam rýchlo potlačil zlomyseľný úškrn. Dobre urobil. V Jennigsovom podniku sa ešte nevzdali tradičných postupov, pri stene stála dlhá registračná skriňa. Dean bez zaváhania vytiahol zásuvku označenú veľkým C–D. Junior usúdil, že jeho pomoc nebude žiadaná, vyšiel na chodbu a oknom kontroloval okolie. Strážnici možno mali momentálne prácu niekde inde, ale opatrnosti nie nikdy dosť, mohli sa zjaviť každú chvíľu. Mesiac mal asi podobné myšlienkové pochody, rozhodol sa vynoriť spoza mrakov v najnevhodnejšej chvíli. Sam potichu zaklial. Mal teraz síce lepší výhľad na dvor, ale ich odchod nebude jednoduchý. Strieborné lúče obkreslili jeho siluetu na dlážku. Pritisol sa k stene vedľa okna a rýchle prehľadával okolie, pátrajúc po neželanom svedkovi, ktorý by si mohol všimnúť jeho chvíľkovú neopatrnosť. Kútikom oka zaregistroval pohyb neďaleko vchodu do areálu, sústredil sa a ... brada mu samovoľne klesla. Tlak v hrudi mu pripomenul, že živý potrebujú dýchať, zhlboka do seba vtiahol vzduch. Muž na dvore také starosti nemal. Nesmierne opatrne, akoby ho mohol vidieť alebo počuť, sa Sam presunul k otvoreným dverám. Dean, zahĺbený do čítania nejakých dokumentov, sa spokojne usmieval a nevnímal okolie. „Dean,“ mladší Winchester sa šeptom snažil upútať pozornosť. Nič. „Dean,“ zasyčal zúfalejšie. Oslovený zdvihol hlavu, zo záplavy bratových zúrivých posunkov nezmúdrel, ale prikývol a odložil rozčítanú zložku na miesto, do zásuvky s veľkým V-W. Sam prakticky privliekol súrodenca k oknu.
„Vidíš?“
Prikývol.
„To je...? Je to Brian?“ podarilo sa konečne mladšiemu lovcovi sformulovať zrozumiteľnú otázku.
„Hej. Chudák chlapec.“ Dean sa odvrátil, vytiahol puzdro so šperhákmi a zohol sa ku dverám kancelárie aby ich zamkol.
„Chudák chlapec?“ Samove oči skákali z postavy na dvore na brata a nazad. „Ten... To na dvore je duch!“
Brian, ako keby chcel potvrdiť Samovo obvinenie, zmenil podobu. Z pekného chlapca v elegantnej pretekárskej kombinéze sa zmenil na skrvavené, dolámané torzo, stojace napriek všetkým fyzikálnym zákonom. Mladší lovec zalapal po vzduchu.
„Sammy, čo vyšiluješ? Nie je to tvoj prvý duch.“ Dean hodil šperháky do tašky a vzpriamil sa. „Nevyzeráš dobre,“ skonštatoval s falošnou starostlivosťou. „Budeš zase potrebovať sprchu, kopu mydla a práčku?“ Úskok sa podaril. Samovi sa pri narážke na zahanbujúcu udalosť skoro zatmelo pred očami.
„Človeče, mal som deväť a ten duch bol skutočne desivý. Dokedy mi to budeš pripomínať?“
„Až do tvojej smrti,“ uškrnul sa starší. „A to aj v prípade, že ja zomriem skôr.“
„Nepochybujem, že si toho schopný!“
Postava na dvore zablikala ako dosluhujúca neónová žiarivka a zmizla.
„Poďme, nechcem sa s ním stretnúť zoči-voči,“ priznal Sam úprimne.
„Ráčte, pane,“ Dean mávol rukou smerom k východu. Dve tmavé postavy obozretne vykĺzli z budovy, ich opatrnosť nebola zbytočná. Z miesta Brianovho zjavenia sa ozýval vzrušený hovor. Zamestnanci bezpečnostnej služby síce nevedeli presne, čo hľadajú, ale hľadali zo všetkých síl. Našťastie pre vlamačov, na opačnom konci areálu.
„Pohni si,“ súril Sam staršieho súrodenca nervózne.
„Už končím,“ Dean schoval šperháky a venoval sa zapojeniu bezpečnostného systému. „Daj mi pár sekúnd.“
„Ponáhľaj sa,“ syčal junior, kontrolujúc situáciu spoza rohu. „Všetko prehľadávajú. Za chvíľu budú tu.“
„Hotovo,“ starší lovec zbalil posledné náradie. „Padáme.“
„Konečne.“ Sam vyrazil, ale hneď sa naľakane pritisol k stene.
„Pozrite!! Tam je!!“ zazneli víťazoslávne výkriky zo smeru pátrajúcich strážnikov. Bratia si vymenili vyplašené pohľady, Dean si kľakol a vo výške kolien vyzrel spoza rohu, ktorý ich kryl. Krik ochrancov areálu sa zo sebavedomého zmenil na vyľakaný.
„Brian,“ skonštatoval potichu starší lovec. „Stojí v bráne. Všetci zízajú na neho. Choď. Choď!“
Mladšiemu vlamačovi nemusel povedať dvakrát, napriek mäkkým kolenám okamžite vyrazil. Minúta, kým sa bezpečne dostali k únikovému východu, sa mu zdala nekonečná.
„Vďaka, kamoš,“ zašepkal do tmy za sebou Dean, zatvárajúc zvonka kovové dvere.

Sam v bezpečí Impaly poočku sledoval bratov profil. Deanove stisnuté pery a stiahnuté obočie mu znateľne zvyšovali frekvenciu dychu. Jeho brat bol nahnevaný a poriadne. S tým musel niečo urobiť, posledné na čo mal dnes v noci chuť, bola kázeň o ľahkomyseľnosti. Svojej šance sa chopil hneď po návrate do bytu.
„Chudák chlapec? To myslíš vážne? Je to pomstychtivý duch!“
„Nie. Nie je,“ vyhlásil starší lovec stroho.
Samovi od prekvapenia spadla brada na hrudnú kosť, jeho brat výnimočne nežartoval. Pokročilá hodina sama o sebe naznačovala, že nejde o žart. Ani Dean, popri všetkých svojich chybách nebol schopný o štvrtej ráno žartovať o dôležitých veciach. Ak však hovoril vážne, a jeho výraz rozhodne vážny bol, tak...
„Tak čo, do čerta, tu už tretí týždeň naháňame?“ vyletelo z mladšieho Winchestra razantnosťou delovej gule. „Ak povieš, že kukučku alebo Speedyho Gonzalesa, tak som od dneska jedináčik!“ varoval preventívne brata. Bolo síce niečo po štvrtej, ale s Deanom si jeden nikdy nemohol byť istý, čo ho v nasledujúcej sekunde napadne.
„Omen.“
Sam druhýkrát v priebehu piatich minút vyvalil oči. „Omen? Predzvesť či znamenie násilnej smrti alebo tragických udalostí. Myslíš, že Brian tie nehody nespôsoboval?“
„Nie, chcel ostatných varovať.“
Mladší lovec podišiel k tapisérii pokrytej poznámkami k prípadu. No áno, dávalo to zmysel. Pohľadom skákal z jedného obrázku vraku auta na druhý, kým sa nezastavil na Toyote, v ktorej havaroval Nigel.
„Veľmi sa mu to nedarilo. Robil, čo mohol. Ako strašidlo–nováčik nemal veľa možností,“ Dean s trpkým humorom mykol plecom a hodil sa na pohovku. „Ani skúseností.“
„Kedy si zmenil názor? Myslím, odkedy vieš, že Brian nie je pomstychtivý duch?“
Dean si rukou prehrabol vlasy. „Nigel v nemocnici veľmi živo opisoval ako mu Brian bránil nasadnúť do auta. Prečo? Keby mu chcel len zabrániť nasadnúť, nič mu nebránilo pozametať s ním garáž. Obaja sme už videli, akú paseku za sebou vie nechať nasrdený duch.“
Mladší lovec si mimovoľne pošúchal tú časť tela, kde chrbát stráca poctivé meno. Podliatiny časom vybledli, ale spomienka na bolestivé stretnutie s rozzúrenou magickou entitou nie.
„Ale Brian sa obmedzil len na mávanie rukami, nechcel Nigelovi ublížiť. Chcel ho varovať. Briana v dielňach videl kdekto, ale chalan sa obmedzil na občasné bu-bu-bu. Keď sa mu nepodarilo Nigela varovať, zjavoval sa častejšie, ale to bolo všetko. Žiadne škody, len pár vyľakaných chalanov,“ Dean sa uškrnul pri spomienke na Tima.
„Ale prečo tie ohľady? Myslím, že ak auto nebolo v poriadku nemohol ho, no... zničiť?“
„Brian? Ten chalan žil a dýchal pre všetko čo má štyri kolesá. Sám si mi povedal, že kvôli jazdeniu a pretekom sa rozišiel s babou.“
„A nie jednou,“ prikývol Sam.
„Zničiť auto by bolo pre neho to isté ako ublížiť priateľovi. A presne tomu sa snažil zabrániť.“
„Hej, z tohto uhla pohľadu... môžeš mať pravdu. Mal dôvod zostať, chcel ochrániť priateľov a ... “
„A?“ prejavil záujem straší súrodenec medzi dvomi zívnutiami.
„Jeho pracovisko bolo posledné miesto, ktoré sa mu vtislo do vedomia pred... haváriou. Dielne, autá, kamaráti... Muselo to tam pre neho veľa znamenať, keď to nedokázal opustiť ani po smrti.“
„To určite. Chudák chalan.“
„Hej, chudák chalan,“ súhlasil Sam. Pohľadom sa zastavil na nástenke. „Dobre, Brian je neškodný. Čo teda spôsobilo všetky tie nehody?“
„Si nejaký spomalený, Sammy. Ten, kto podstrčil Brianovi tabletky na spanie. A ten niekto rozhodne nebol éterická bytosť. V celom areáli som nenašiel ani kvapku ektoplazmy.“
„To nie je možné! Už pred Brianovou nehodou svedkovia videli ducha takpovediac na mieste činu!“
„Vlastne, nevideli,“ Dean si unavene pretrel oči. „Chalani si ducha vymysleli po prvej nehode. Prezreli auto a nevedeli nájsť žiadnu poruchu. Niekto zažartoval, že v tom musí mať prsty niečo nadprirodzené. Jediné strašidlo, na ktoré si spomenuli bol duch. Vtip sa im zapáčil a omieľali ho stále dookola. Keď sa stala druhá nehoda a Ray Jenuwein si zlámal obe nohy a na aute nebola žiadna zistiteľná porucha... reči o duchovi tu boli znova. Pár ľudí sa ich historky chytilo a chalani sa neodvážili vysvetľovať, že to mal byť iba žart. Pre niekoho bolo ľahšie hodiť vinu na ducha, niekomu vyhovovalo, že je mimo podozrenia. Z výmyslu sa stala pravda.“
„Nikoho nenapadlo, že celý duch je len výmysel?“
„Aj my sme sa nechali nachytať.“
„Otec bude zúriť,“ mladší Winchester sa uškrnul a zároveň pocítil mravenčenie v žalúdku. Podišiel k linke a doprial si dúšok studenej kávy, mrazenie v bruchu nezoslablo. Odložil šálku a v duchu rekapituloval poskytnuté informácie. „Počuj, odkiaľ to všetko máš?“ otočil sa k bratovi. „Neverím, že sa ti niekto dobrovoľne priznal, že si vymyslel ducha!“
Starší lovec sa zlomyseľne zaškľabil. „Tim veľa neznesie a stavím sa, že si nepamätá, čo všetko na seba porozprával. Veril by si, že na strednej bol platonicky zaľúbený do kapitána basketbalového družstva?“
Sama striaslo. „To vážne?“
„Rozhodne si to nemienim overovať.“
„Škoda, bol by to určite zaujímavý experiment. Hlavne pre teba,“ rypol si junior a uhol pred letiacim ozdobným vankúšom z pohovky, na ktorej sa rozvaľoval Dean.
„Dobre,“ vyhŕkol v snahe odvrátiť ďalší semišový útok, „máme jedno omen a žiadneho pomstychtivého ducha alebo inú zlovoľnú príšeru.“
„Zlovoľnú príšeru? Brácho, kam chodíš na tie výrazy?“
„Alebo inú príšeru,“ nenechal sa prerušiť Sam. „Tak kto je zodpovedný za všetky nehody a Brianovu smrť?“
Dean sa pomaly postavil, z improvizovanej nástenky odšpendlil jeden ústrižok a hodil ho smerom k bratovi. Pohľad na Sama lapajúceho papierik, poletujúci po miestnosti ako roztopašný motýľ, si priam žiadal pár trefných poznámok. Samov vražedný pohľad však dostatočne varoval staršieho súrodenca, aby v záujme zachovania nočného pokoja držal zobák. V takmer trápnom tichu vysoký chlapec prestal vyrábať vzdušného prúdy a namosúrene počkal, kým papierový motýľ dosadne na dlážku. S nasilu vážnym výrazom ho zdvihol a prečítal.
„Si si istý?“ pochybovačne pozrel na brata.
„Hej. Dnes v noci som sa pozrel do jeho zložky. Podal šesť žiadostí o preradenie medzi testovacích jazdcov. Všetky boli zamietnuté. Nechali mu urobiť psychologický posudok. Negatívny. Prihlásil sa do amatérskych pretekov. Zhorel ako zápalka. Podľa šéfa na to proste nemá. Ale chlapec si nedal povedať a začal odstraňovať prekážky k vytúženej kariére.“
„Zranil svojich kolegov. Priateľov! Jedného zabil! To je predsa...“
„Psychopat. Od magora nemôžeš čakať normálne správanie. Mali ho nechať vliezť do auta, rozbil by sa o bariéru a bol by od neho pokoj.“
„Niekedy mám dojem, že ľudia si navzájom vedia ublížiť viac ako by dokázala tá najhnusnejšia príšera, ktorú sme kedy ulovili,“ mladší lovec sa znechutene hodil na pohovku vedľa brata.
„Niečo na tom bude,“ pripustil Dean filozoficky.
„Čo s ním urobíme?“ Sam hodil po bratovi výstrižok.
„Večer zájdeme k nemu na návštevu a požiadame ho, aby nám povedal čo urobil s Brianovým telom. Potom urobíme, čo bude treba, aby ten chudák chalan konečne našiel svoj pokoj.“
„Kam?“
„Podľa adresy v osobnej zložke býva na Píniovej, na južnom predmestí.“
„Čo ak nebude chcieť spolupracovať?“
„Hm, to by bolo dosť zlé. Pre neho,“ usúdil Dean. „Dúfam, že nebude chcieť,“ precedil pomedzi zuby a po tvári mu preletel krátky krutý úsmev.
Inokedy by junior protestoval, ale v tomto prípade prikývol. „Hej, aj ja.“
„Náš Sammy má dnes bojovú náladu. Čože sa s tebou deje, braček?“
Sam sa nenechal oklamať naoko bodrým tónom otázky. Odkedy sa vrátili, čakal kedy Dean vytiahne jeho nočnú eskapádu, takže ho nezastihla nepripraveného. Pri štúdiu rímskych klasikov sa dočítal, že najlepšia obrana je útok, tak zaútočil.
„Skôr čo sa deje s tebou?“ vyskočil na rovné nohy, predstierajúc rozhorčenie, ktoré v skutočnosti necítil.
Dean prekvapene stiahol obočie. „So mnou? Ja som...“
„Hej, ty si náladový ako ženská s predmenštruačným syndrómom!“
„Čože?“
„Ja sa už naozaj vzdávam! Nech robím, čo robím, nikdy nie si spokojný. V poslednom čase naozaj pochybujem, že vieš, čo vlastne chceš!“
„Ja...“
„Áno, ty! Odkedy sme sem prišli, neustále mi vyčítaš, že ti nepomáham s prípadom! Celkom presne sa pamätám, že práve tento argument si použil, keď si pohltal kriedu a celú noc ti bolo zle.“
„Ale...“
Ale Sam sa nehodlal nechať prerušiť. „Ja sa môžem preraziť, aby som pánovi lovcovi ulahodil, ale jemu nie je nič dobré. Zháňam mu informácie ako poondiaty bulvárny novinár a výsledok? Škoda reči,“ znechutene mávol rukou a otočil sa, aby úsmevom, ktorému sa nedokázal ubrániť, neskazil dojem zo svojho vystúpenia.
„Čo to melieš? Tebe preskočilo?“ Dean využil príležitosť na vyjadrenie svojej mienky.
„Mne?“ Nad rýchlosťou Samovej otočky by priemerné tornádo zbledlo závisťou. „Nie, ja som v poriadku. Tebe asi šibe! Do čerta! Celý čas, čo sme tu sa do mňa navážaš, že nepomáham a keď sa usilujem pomôcť, tak sa zase do mňa navážaš! Čo to malo znamenať? O tretej v noci si ma vytiahol z postele a chcel si, aby som ti pomohol pri vlamačke. Šiel som a pomáhal som ti, ako si chcel!“
„Ale...“ starší Winchester sa pokúsil poukázal na jemný, ale dosť podstatný, rozdiel medzi skutočnosťou a jej interpretáciou v Samovom podaní. Príspevok do diskusie tohto typu však nebol vítaný, Sam ho jednoducho prekričal.
„Dostal som ťa dnu! Celý čas som ti kryl chrbát! A ty, do čerta, ty si sa mi vyhrážal, že ma prerazíš, do čerta! Láskavo sa rozhodni, čo vlastne odo mňa chceš a oznám mi to vopred a zrozumiteľným spôsobom!“ Zadychčane skončil a konečne pozrel bratovi do tváre, zvedavý ako jeho taktika zapôsobila.
Deanove oči nemohli byť väčšie. „Sammy, fíha! Ešte som ťa nepočul povedať v jednej vete dvakrát do čerta.“
Ohromený Sam zalapal po vzduchu, jeho brat si z práve dokončenej prednášky skutočne vybral to najdôležitejšie! „Takže vieš, že som skutočne naštvaný,“ nedal si vziať vietor z plachiet.
„Hej, zdalo sa mi,“ pripustil Dean flegmaticky. „Dúfam, že si už skončil, pretože si idem ľahnúť.“
„To je všetko, čo mi chceš povedať?“ neodpustil si záverečné rypnutie Sam, ktorého iritovala bratova ľahostajnosť.
„Hej,“ Dean sa pomaly postavil a chrbtom ruky si pomädlil oči. „Dobrú noc,“ zaželal bratovi a pobral sa do svojej izby. Vo dverách sa otočil. „A Sammy, ak ešte niekedy vyvedieš to, čo dnes v noci, strieskam ťa horšie ako Chuck Norris vietnamského vojaka. Čestné skautské,“ s úsmevom dobre najedeného žraloka zavrel dvere.
Mladší Winchester nasucho prehltol. „No, vyjadril si sa zrozumiteľne,“ zašomral polohlasne, zneistený viac, ako si bol ochotný priznať a pretože nemal lepší nápad, pobral sa do postele.


Naposledy upravil aceras1 dňa 19.04.13 10:35, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   18.04.13 17:16

aceras1: Tahle část je vážně parádní Malý Sammy se mi opravdu líbí. Jak vždy udělá něco, co nemá, a pak se to snaží překroutit na svou stranu. Ale Dean se jen tak nedá Razz A konečně víme, co je Omen! Takže díky a těším se na pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   18.04.13 23:52

aceras1: Já i mé okolí ti velmi děkujeme za další část Very Happy Nakonec díky tobě byli ušetřeni té děsivé podívané Very Happy Pokračování opět dokonalé, tvým povídkám prostě není co vytknout... Skvěle propracované a nikdy ani malý kousek nudy Smile Sammy začíná vystrkovat růžky a Dean opět skvělý, prostě musí mít poslední slovo ať se děje, co se děje
„A Sammy, ak ešte niekedy vyvedieš to, čo dnes v noci, strieskam ťa horšie ako Chuck Norris vietnamského vojaka. Čestné skautské,“ s úsmevom dobre najedeného žraloka zavrel dvere. Musím říct, že to by vyděsilo i mě
Takže ještě jednou a zase jak jinak se moc a moc těším na pokračování lol!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Omen   19.04.13 13:59

Ty slovní "přestřelky" mezi bratry jsou výborné. Tahle povídka se ti opravdu moc povedla. lol! Vždy nedočkavě čekám na další kousek.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   20.04.13 11:33

citácia :
Dúfam, že Ti nebude vadiť, že sa nekoná. Sama ešte nejakú tú chvíľu budem potrebovať 703 .
Vůbec, protože tvůj popis, jak to Dean dal Samovi sežrat a hádka mezi bráchy byli naprosto dokonalý! A třeba Dean ještě Samovým "přátelům" ukáže, jakej je to frajer... Děkuju za další část a nemůžu se dočkat pokračování!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Omen   Today at 9:26

Návrat hore Goto down
 
Omen
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 2 z 6Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: