DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Omen

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next
AutorSpráva
Joclynn
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 56
Bydlisko : Praha
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   23.07.13 22:01

Danny.T jsem moc ráda, že v tom nejsem sama Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   25.07.13 11:17

just-me - ďakujem a nápodobne. Neživíš sa náhodou výrobou kreslených vtipov? Very Happy  
 
Joclynn - ďakujem a nie, nechcem vás mať na svedomí Very Happy . Pochvalu za technické informácie odovzdám domácemu otrokovi. 703 

Danny.T - ďakujem , ale rozhodne nekonkurujem googlu Very Happy .

---------------------------------- 


Skutočne, Opitý Mariňák, stíhajúci vedúci voz, nespomaľoval. Naopak! Motor o sile stoštyridsaťtri koní, sýtený dvomi karburátormi zareval, povzbudený plynovým pedálom stlačeným až na podlahu. Auto sebavražedne zrýchlilo v ústrety  dvom vozom, ktoré vo vzájomnom objatí nekontrolovateľne križovali trať.  A ako zázrakom sa pretiahlo úzkou medzerou medzi do seba zaklinenými vrakmi a bariérou, ktorá mala šírku akurát tak na jeden Saab a ostrúhaný vlas. O zlomok sekundy neskôr sa predok Mazdy zdeformoval nárazom do bariéry.
„Ak toto nebola ukážka najlepšieho vodičského umenia, tak už neviem čo potom,“ zahlásil do ticha amplión úctivým tónom.
Aj keď modrá štvorka a oranžová sedmička vyžmýkali z bŕzd čo sa dalo, ďalší zázrak sa nekonal. Kvílenie bŕzd ustalo, ukončené nárazmi a stenaním pokrčených plechov.
Komentátorov hlas prebral Sama zo strnulosti, ale to už Opitý Mariňák s neskutočnou drzosťou zaútočil na vedúcu pozíciu. Vodič béžového Mustangu, otrasený pohľadom na kopu plechu v spätnom zrkadle, neopatrne spomalil, čo sa mu skoro vypomstilo. Šťastena dnešný deň ale stála pri ňom. Organizátor so šachovnicovou zástavkou odmával predčasný koniec pretekov. 
Sam s uľahčeným výdychom uvoľnil plecia, pohľadom sa potkol o svoje ruky, neuveriteľne sa triasli. Posadil sa v obave, že ho zradia nohy. Kedy sa vlastne postavil? Vyčerpaný nesmiernym nervovým vypätím spustil hlavu do dlaní.
„Si v poriadku?“  spýtala sa Karin s jemnou obavou.
„Nie,“ odpovedal pravdivo. „Ale budem, hneď ako ho zabijem!“
Nervózne sa zasmiala. „Môžem ti nejako pomôcť? Vodu alebo...“
„Hej,“ nenechal ju dohovoriť. „Môžeš mi ho podržať aby sa veľmi nemykal.“
„Prosím?“ V jej tóne sa odrazila pochybnosť o jeho zdravom rozume.
„Žartujem, samozrejme,“ upokojil ju. „Prepáč, ale... vyľakal ma na smrť!“
„Nielen teba.“                              
„Musím ísť za ním! Hneď!“ Do Sama sa začal vracať život, mohutne poháňaný spravodlivým rozhorčením.
„Počkaj,“ zadržala ho Karin. „Teraz by ťa k bratovi aj tak nepustili. Postupujúci majú právo na čestné kolo, hneď ako pomocníci uvoľnia dráhu.“
Okolo hromadnej havárie sa už činili záchranári a kopa mužov v kombinézach s páskami na rukávoch, ktorí zručne rozoberali plechové mikádo.
„S potešením oznamujem všetkým prítomným dobrú správu. Pri havárii nebol nikto vážne zranený. Niekoľko ľahších zranených bolo ošetrených na mieste, ale všetci pretekári odišli po svojich. Malý oznam o ďalšom programe. Po uvoľnení trate uvidíte čestné kolo, po ktorom nasleduje tretia semifinálová jazda.“
Sam spolu s ostatnými zatlieskal. Nevadí, pôjde za Deanom o pár minút neskôr, dožičí mu posledné potešenie v živote. Možno sa mu dovtedy prestanú triasť nohy. Vlastne, možno sa dovtedy  prestane triasť celý. Oprel sa, ochotný znova vnímať svet okolo seba.
„Poznač si ho, Dean Winchester.“
Poznámka z vedľajšieho sedadla ho prinútila otočiť hlavu. Traja muži, ktorých Karin považovala za hľadačov talentov, sa radili zúrivým šeptom.
„Ten chalan má skvelý odhad a vôbec nemá nervy. Rozhodne sa s ním musíme pozhovárať.“
„Neunáhli sa! Možno mal iba šťastie.“
„Nemyslím,“ uškrnul sa prvý. „S dvanástkou sa dostal na piatu štartovaciu pozíciu v druhom kole. Z posledného miesta sa pretlačil na postupové v sakramentsky dobrom čase. Ale dobre, ako chceš. Ak zajtra skončí v prvej trojke, pozhovárame sa s ním. Potrebujeme v tíme novú krv.“
„Čo ak odmietne?“
„Urobím mu ponuku, ktorá sa neodmieta. Poznáš chalana od áut, ktorý odmietne možnosť jazdiť za profesionálov?“
„To by nemusel byť zlý ťah,“ mienil muž, ktorý doteraz mlčal. „Jazdiť vie, nebude začínať od nuly. Som za. Ponúkneme mu miesto, ak zajtra zaboduje.“
Sam sa ohromene odvrátil. O jeho brata majú záujem v profesionálnom tíme? Dean od radosti vyskočí z kože, keď mu to povie. Nie, radšej nie. Ak bude zajtra jazdiť pod priveľkým tlakom, nemusí skončiť dobre. Bude lepšie ak bude pretekať uvoľnený, pre radosť z víťazstva.
„Dámy a páni, pozdravte postupujúcich, Rod Masterson a Dean Winchester. Som si istý, že o tomto mladom mužovi ešte budeme počuť,“ prorokoval miestny tlampač.
Béžový Mustang a fľakatý Saab vyrazili na svoju čestnú jazdu. Pekne pomaly, aby si užili svojich pár minút slávy a dav im ju dožičil plným priehrštím. Piskot, výkriky a trúbenie vyludzované z nástrojov všetkých možných veľkostí a tvarov, bolo ohlušujúce.  
„Už môžem,“ lúdil  nedočkavo Sam dovolenie od Karin, len čo autá odbočili z dráhy na parkovisko.
„Hej, pôjdem s tebou,“ ochotne sa postavila.
„Ďakujem,“ galantne ju pustil pred seba. A vôbec neprotestoval, keď ho chytila za ruku, vediac, že bez nej by sa v ľudskom mravenisku beznádejne stratil.  
 Ponáhľali sa, ale Fidan bola rýchlejšia.
„Si v poriadku?“ zisťovala Deanov stav s úzkostným výrazom.
„Iste,“ odtušil pretekár, ešte stále sa vznášajúci na vlne endorfínov a slávy. „Neviem, prečo by som nemal byť.“
„Určite?“
„Samozrejme. Auto nemá ani škrabanec, šľape ako hodinky!“
„Ty blázon!“ zjačala a uštedrila mu poriadny úder päsťou do hrudníka. „Sľúbil si mi, že nebudeš riskovať!“
Sam prevrátil oči, iba v duchu, samozrejme. Jeho ani nenapadlo žiadať o brata niečo podobné. Sľuby: „Nebudem riskovať,“ alebo „Dám si pozor,“ Dean automaticky radil do kategórie sľubov čisto formálnych. S rovnakým úspechom by od neho mohol žiadať, aby sa stal vegetariánom.
„Au,“ ohradil sa Dean voči nečakanému útoku. „Neriskoval som.“
„Neriskoval? V ktorom kole? Pretože z môjho miesta...“   
„Neriskoval som,“ obvinený využil skutočnosť, že žalobkyňa a sudkyňa v jednom zaváhala. „Aspoň nie veľmi,“ dodal s podceňujúcim úškrnom, ktorým zvyčajne dokázal vytočiť svoje okolie do nepríčetnosti.
„Nie veľmi?“ Fidanina päsť trafila rameno. „Si blázon! Úplný šialenec!“
„No táák,“ zachytil jej zápästie skôr ako ho stačila znova udrieť. „Nepreháňaj.“
Bez námahy si vyslobodila ruku, rozhliadla sa, hľadajúc podporu, oči jej padli na Sama. „Aj ty si myslíš, že preháňam?“  
„Myslím, že by ho mali hospitalizovať na psychiatrickej klinike,“ vyhŕkol úprimne.
Karin sa potichu zachichotala a Sam si  prekvapene uvedomil dve veci, ešte stále ho držala za ruku  a cítiť teplo jej ruky v dlani mu vôbec nevadilo.  
„Človeče, hádžeš po mne cudzie slová,“ Dean ublížene skrivil ústa.
„Máš šťastie, že nemám po ruke niečo ťažšie! Vystrašil si ma na smrť!“
„Preháňaš!“
„Ani trochu! Si fakt blázon!“
„Prestaňte sa už do mňa navážať,“ Dean stále odmietal brať situáciu vážne. „Som len hravý typ. Rád vyhrávam.“
„Všimol si si vôbec, že do cieľa ste došli len dvaja?“ zaútočila opäť Fidan.
„Hej,“ pretekárovi skyslel úsmev. „Najmä to, že ja som bol ten druhý. Ešte kolo a mal by som ho.“
„Ty...!!“ päsť mladej ženy pristála na Deanovom bruchu. Sam neskrýval úškrn, sám mal sto chutí bratovi pár vraziť.
„Aúúú,“ zavyl Dean, schúlil sa a obranne skrížil ruky na postihnutej časti tela.
„Ublížila som ti? To som nechcela! Si v poriadku?“  Všetka Fidanina bojovnosť sa vytratila.
„Nie,“ zastonal. „Nie som v poriadku. Zomieram od hladu. Vraždil by som za pivo a koláč.“
„Ty blázon! Ja ťa...!“
„Vzdávam sa,“ Dean zdvihol obe ruky nad hlavu. „Bledá tvár žiada o prímerie.“
Fidan, v nízkych čižmičkách, jelenicovej bunde so strapcami, tmavé vlasy zapletené do dvoch vrkočov naozaj pripomínala Pocahontas. „Bojíš sa o svoj skalp?“
„Začínam mať vážne obavy,“ dlaňou si pošúchal brucho.
„To je dobre,“ našla stratenú rovnováhu. „Inak... gratulujem k druhému miestu,“ hodila sa mu do náručia. Dean mimovoľne vyvrátil oči k nebu. Tie ženy! Kto sa má v nich vyznať?! Ale proti bozku neprotestoval. 
„Ehm, tiež gratulujem,“ pokúsil sa ich Sam po chvíli vyrušiť. Napriek zanieteniu pre činnosť, ktorej sa práve venovali, sa predsa museli nadýchnuť. Aspoň občas.
„Díky, bráško,“ odtušil úspešný pretekár trochu omámene. „No, už by sme asi mali ísť.“
„Kam?“ Fidan podozrievavo zdvihla obočie.
„Na tribúnu. O pár sekúnd bude štartovať tretia jazda. Chcem si obzrieť konkurenciu.“
Nikto nemal námietky. Napriek tajným Samovým obavám, na preplnenej tribúne sa okamžite našlo miesto pre Vrabčiakovu neter, momentálneho hrdinu pretekov a ich sprievod. Posledné dve jazdy sledovali z dobrého miesta, rušení len nekonečným množstvom ľudí, ktorí chceli Deana potľapkať po pleci  a povedať mu, aký je frajer. Predavač občerstvenia mu dokonca zadarmo vnútil pohár limonády, pripravenej podľa vlastného, tajného receptu. Sam, vidiac bratov výraz, vyslal tiché poďakovanie k nebesiam za to, že predavač do svojej štedrosti nezahrnul aj jeho.
„Tienistá stránka slávy,“ prehodil Dean sarkasticky, keď nenápadne vyprázdňoval pohár pod sedadlo.  Mladší Winchester sa nemohol neuškrnúť. „Ušetri si to divadielko. Užívaš si každú minútu.“
„Hej,“ brat mu vrátil úškrn. „Ovácie, nadšenie, limonáda zadarmo, vedel by som si na to zvyknúť. Všetci títo ľudia sa na mňa pozerajú, ako na...“ s gestom kráľa obzerajúceho si svoje léno sa rozhliadol a stuhol. Len na okamih, hocikomu inému by to ušlo.
„Čo sa stalo?“ Sam ihneď zareagoval.
„Nič,“ na Deanovu tvár sa vrátil úsmev, s nepredstieraným potešením prijal ďalšiu pochvalu od okolo idúceho divák. Preteky sa pre dnešok skončili, návštevníci sa začali rozchádzať.
„Pôjdeme?“ Sam sa postavil, jeho spoločníčka tiež.
„Hneď.“ Na Deana sa zvesil ďalší verný obdivovateľ, ktorý pred hodinou nemal ani tušenie o jeho existencii.
„My už pôjdeme. Kým vybavíš pána...,“ oznámil junior nevinne
„Počkajte na nás pri aute,“ prebodol ho starší súrodenec pohľadom.
Sam chytil Karin za ruku, z praktických dôvodov, samozrejme, aby sa v tlačenici od seba neoddelili.  
„Aký je ďalší plán?“ prakticky sa spýtala pri vjazde na parkovisko pre postupujúcich.
„Pôjdeme oslavovať, pravdepodobne,“ odvetil neprítomne, prezerajúc si tváre okoloidúcich. Nepredpokladal, že by si nevšimol Deana v pretekárskej kombinéze, ale aj tak sa z nejakého dôvodu nedokázal prestať obzerať. „Dúfam, že nám nedáš košom a vypiješ si s nami na Deanov úspech,“ dodal, pokúšajúc sa o ľahký tón.
„To  má byť pozvanie?“
Začervenal sa. „No... áno. Momentálne mi nič dôstojnejšie nenapadlo,“ priznal rozpačito.
„Hm,“ namotala si na prst uvoľnený pramienok vlasov. „Keď dôkladne uvážim...“
„Ahoj Sam! Človeče, kde máš brata?“ Tim sa dovalil ako veľká voda. Súdiac podľa lesklých očí a jemných problémov s motorikou, ako veľká voda zhustená značnou dávkou alkoholu.
„Čakáme tu na neho,“ mladší Winchester mimovoľne ustúpil o krok. Našťastie v dave sa blysla biela kombinéza, Deanovi sa podarilo pretlačiť k autu.
„Človeče, to teda bol parádny kúsok,“ zahulákal Timmy. „Hovoril som ti, že ten truľo, čo odo mňa kúpil auto, je debil a nevie jazdiť? Ani moja Mazda mu nepomohla. Somár, rozbil také pekné fáro. Ozaj, kamoš! Neviem, či som neurobil riadnu hlúposť, keď som ti pomohol dať do hromady tú kopu šrotu! Po tvojej dnešnej jazde ma šéf vyleje a ty dostaneš moje miesto!“
„Žiadny strach, kámo,“ Dean sa uškeril od ucha k uchu. „Som spokojný tam, kde som.“
„To znamená, po mojom boku?“ zamiešala sa Fidan.
„Neviem o mieste, kde by som bol radšej.“
Sam prekvapene zažmurkal, kde sa v Deanovi vzala toľká galantnosť? Hm, na druhú stranu, ak za pár pekných slovíčok dostane takúto odmenu? Diskrétne odvrátil zrak od bozkávajúcej sa dvojice. Okolo ohrady postávalo niekoľko vytrvalých zvedavcov, bez záujmu po nich prebehol pohľadom a s údivom spoznal známu tvár, Justin. V prvom pohnutí chcel zdvihnúť ruku a zamávať mu, ale intenzita nenávisti, ktorá sršala z tváre malého šprta, mu spôsobila mrazenie pozdĺž chrbtice. Celkom vážne začal ľutovať, že pri sebe nemá svoju spoľahlivú štyridsaťpäťku.
„Ideme oslavovať, nie?" zaujímal sa Tim.
„Iste," prisvedčil Dean. „Sam, pridáte sa k nám? Sammy?!" otočil sa, keď jeho otázka ostala bez odpovede. Mladší Winchester bez slova, len pohybom hlavy ukázal na gániaceho spolužiaka, Deanovi jeho nemé varovanie stačilo.
„Hej, kámo, ideme oslavovať, ale najskôr odveziem Mariňáka do garáže."
„Prečo? Jennigsova ochranka  ti ho do rána postráži."
„Ehm, povedzme, že mám svoje pochybnosti o bezpečnostnom systéme na okruhu," odvetil Dean vyhýbavo.
Sam sa uškrnul. Pochybnosti? Keď sa do Jennigsovho impéria vlámali oni, môže sa hocikto.
„Tak dohodnutí. Postarám sa o auto, Fidan pôjde za mnou,“ počkal kým spomenutá súhlasne prikývne, „a dovezie ma k.... Počkaj, kam to vlastne zapadneme?"
„Najlepšie pivo majú u Peréza."
„Dobre. Sadneš si k Samovi a ukážeš mu kam má ísť."
„Prečo? Na parkovisku mám auto," na dôkaz vytiahol z vrecka kľúčiky.
Dean mu ich obratom vytrhol. „A tam aj zostane, ak si nechceš v pondelok vypratať skrinku."
Tim nebol natoľko opitý, aby neuznal váhu argumentu. „Tak fajn," obrátil sa k Samovi. „Poďme mladý! Nech už sme tam. Nejako mám sucho v krku."



Naposledy upravil aceras1 dňa 25.07.13 12:12, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   25.07.13 11:48

aceras1:Díky za pokračování! Mám obavy, koho to Dean zahlédl v tom davu Suspect  To nebude jen tak. Každopádně jsi to popsala zas úplně skvěle. Vždy mě ta atmosféra dokonale pohltí. Takže díky a těším se na pokračování  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   26.07.13 9:26

aceras1: pokračovanie vždy poteší, a ešte k tomu takéto skvelé...užila som si to MŇAM  .

Ako už písali kočky vyššie nemá to chybu, jediná chybička je, že mi to nestačí, ale to je vada na mojej strane (ešteže je to typ nenásytnosti, z ktorej sa nepriberá).
Takže   a veľmi sa teším na pokračovanie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   29.07.13 9:32

bohdy - ďakujem za kvety  . V dnešnom kúsku náješ odpoveď na otázku, koho že Dean videl v dave 703 .


 adrusik - ďakujem  . Dúfam, že dnešný kúsok bude stačiť Very Happy .

--------------------------------- 


Tim nebol jediný, kto mal chuť na najlepšie pivo v meste. Kým prišli Fidan s Deanom, bar bol plný a zábava už bola v plnom prúde.
„Prvé?" zastavil sa starší Winchester pri bratovi. Sam prikývol. Pivo v jeho ruke skutočne bolo prvé, nestačil z neho odpiť ani polovicu. „Dobre," Dean mu vzal pohár a na dúšok ho vyprázdnil. „Odteraz len nealko."
„Človeče, prišli sme sem oslavovať," ohradil sa prekvapene junior.
„Ja som prišiel oslavovať," opravil ho Dean s dôrazom na prvom slove. „Ty sa budeš správať zodpovedne. Máš na starosti auto."
Vážny podtón v bratovom hlase podráždil Samov inštinkt. „Nejaký problém?" mimovoľne stíšil hlas a rozhliadol sa.
„Nie, ak budeš robiť, čo ti hovorím." Bez ďalšieho vysvetlenia zamieril k pultu s objednávkou nealkoholického nápoja pre maloletých. Obratom bol nazad a obom študentom vnútil vitamínový nápoj v orosenom skle.
„Tvoj brat je fanatický ctiteľ zákonov alebo...," frustrovane sa opýtala Karin, hľadiac na svoj džús.
„Nie," musel sa zasmiať Sam, „a z puritánstva ho tiež podozrievať nemôžeš. Jednoducho, niekedy berie svoju úlohu staršieho brata priveľmi vážne. Zvlášť vtedy, keď je otec dlhšie preč."
„Hm," zmierila sa s oranžovou skutočnosťou vo svojom pohári. Vitamínová prohibícia bola ako-tak znesiteľná, pre študentov bolo horšie prispôsobiť sa téme večera. Všetci naokolo preberali autá, alebo sa zhovárali o autách či celkom otvorene ohovárali... autá. Nejakí neznámi nadšenci ich zatiahli do debaty o najvhodnejšom pomere živíc v brzdových doštičkách, pri ktorej obaja hrali úlohu antického chóru, spoločensky prijateľnými zvukmi vypĺňali prestávky v dialógoch. Z podobne zaujímavej prednášky o rôznych druhoch aditív ich vyslobodilo zvonenie Karininho mobilu.    
„To musím vziať. Mama," ospravedlnila sa s veľavýznamnou grimasou. Znalci aditív s pochopením prikývli a odišli natankovať. Samozrejme, pivo si zriedili vysokopercentným alkoholovým aditívom.
„Musím domov," oznámila, odkladajúc telefón.
„Už? Naozaj nemôžeš ešte chvíľu zostať?"
„No," zaváhala, "keby som na matku trochu zatlačila, možno... Ale už som si vypočula prednášku o doštičkách, o výfukoch, o aditívach a o čom ešte? Ahá, o brzdovom strmeni. Len tak mimochodom, aj tak neviem, čo to je. Na dnes už mám techniky dosť. Radšej pôjdem domov, zavriem sa v izbe a pustím si Pozor na Harryho. Odvezieš ma?" 
„Samozrejme, len poviem Deanovi, že na chvíľku zmiznem."
Dean pohľadom vyprevadil brata z baru.
„To dievča," prehodila Fidan, opretá o jeho plece. „Chodia spolu?"
„Predstavil ju ako spolužiačku."
„Má oči len pre Sama."
„Hej, aj ja som si všimol. Ako poznám svojho brata, on bude posledný, ktorému to dôjde," uškrnul sa. „Ale... nevybral si zle. Pozdáva sa mi viac, ako tá kučeravá zlatokopka. Sama dosť vzalo, keď zistil, že sa s ním len pohrávala."
„Chudáčik," poľutovala podvedeného stredoškoláka. „Máš pravdu, tentokrát si vybral veľmi dobre. Najbohatšiu dedičku v meste."
„Prosím?"
„Karin Ramlowová je Vrabčiakova neter."
„Žartuješ!"
„Ani trochu. Nezabúdaj, že z hľadisko mojej funkcie som informovaná o všetkých a všetkom v meste."
„Páni, môj brat si narazil neter môjho šéfa. Mám požiadať o zvýšenie platu alebo sa pripraviť na vyhadzov?"
„Myslím, že najlepšie urobíš, ak sa nebudeš medzi nich miešať."
„Za koho ma máš?“ urazil sa naoko. „Nestarám sa o Samov intímny život. Mám plné ruky práce so svojim." Pritiahol si ju bližšie, aby jej mohol ukradnúť bozk.
„Nechcete sa utiahnuť do diskrétnej zóny?" pristavil sa pri nich Jean-Marc.    
„Možno o chvíľku," odpovedal za oboch Dean.
„Hoci aj hneď," odporoval s priamočiarosťou pripitého mechanik. „Starý Peréz čapuje najlepšie pivo v meste a ty už hodinu mávaš jedným pohárom."
„Jazdiť finále s opicou po večierku mi asi k prvému miestu nepomôže. Tim by ti o tom mohol rozprávať. Ozaj, kde je?"
 „Padol," zachechtal sa Jean-Marc. „Statočne padol, porazený v bitke s alkoholom.“  Rukou,  v ktorej držal prázdny pivový pohár, ukázal ku stolu, na ktorom si Tim ustlal na skrížených rukách.
„Takto skončí vždy," vzdychol Dean. „Teraz aby som zohnal pestúnku, čo sa o neho postará."
„Nerob si starosti," chlapil sa Jean-Marc. „Ja ho odveziem domov."
„Leda ako spolujazdec," brzdil jeho nadšenie Winchester. „Nie si v stave rozoznať predné dvere od zadných."
„To teda nie," rozmáchol sa obvinený. Prudký pohyb ho zbavil rovnováhy, Dean ho pohotovo zachytil a odviedol k Timovmu stolu. „Počkaj tu, niekoho vám zoženiem." Nestačil urobiť viac ako pár krokov a od stola sa ozvalo dvojhlasné chrápanie. „Jeden ako druhý,“ neodpustil si, vyťahujúc telefón. 
„Vybavené, Timov brat sa pre nich zastaví. Kde sme to prestali?" otočil sa k Fidan.
„Nezdá sa ti, že je tu nejako živo?" odpovedala protiotázkou, do ktorej vkĺzla mierna dávka znepokojenia.
„Hm, to bude tým najlepším pivom v meste," musel poriadne zvýšiť hlas, diskusia o prednostiach ABS sa zvrhla v regulárnu hádku.
Fidan obetovala jeden znechutený pohľad na hlučnú spoločnosť, ktorá sa chystala použiť pádnejšie argumenty ako slovné. „Mám dnes večer ešte nejakú prácu, radšej už pôjdem."
„Dobrý nápad, začína menej noblesná časť večierka." Odložil nedopité pivo na najbližší stôl. „Poďme."
„Nezostaneš?" začudovala sa.
„Nemám chuť nocovať v base," galantne jej pridržal dvere. „Tá banda je na najlepšej ceste urobiť z Perézovej knajpy kopu triesok. Prídem síce o zábavu, ale dnes mám lepší program." Jeho pravica významne zablúdila na jej pás.
„Dnešný večer," nekompromisne zložila jeho ruku, „potrebujem pre seba. Ak chcem byť zajtra krásna, a ja chcem, čaká ma ešte veľa práce."
„Nemusíš pohnúť ani prstom, aj tak budeš najkrajšia žena na pretekoch," oprel sa o jej auto a pritiahol si ju k sebe.
„Lichotník," potešená komplimentom opätovala bozk. „Nezabudol si, však?" Jemne ho odtisla, keď sa dožadoval ďalšieho.
„Nie, samozrejme, že nie," použil automatickú odpoveď každého muža, ktorý netuší o čom je reč, ale už vetrí pohromu. 
„Sľúbil si mi..."
„Nie! Povedz, že to nemyslíš vážne!"
„Úplne vážne," s vedomím prevahy sa usmiala. „Zanedbával si ma kvôli autu a sľúbil si mi, že mi to vynahradíš, každým spôsobom, ktorý si vyberiem. Vybrala som si ples a ty si súhlasil!"
„Do čerta, kde som mal hlavu, keď som na to pristal?"
„Pod paplónom," pripomenula mu šibalsky.
„Ten paplón by sme si mohli zopakovať a dohodneme sa na zajtrajšom programe," navrhol s nevinným úsmevom.
„Dobrý pokus," pohrozila mu a vytiahla z kabelky kľúčiky od auta. „Naozaj ťa nemám odviesť?"
„Nie. Sam sa o chvíľku vráti, pôjdem s ním." Opierajúc sa o predný blatník, pozoroval ako odomyká, ako si sadá, ako si upravuje vlasy.
„Nedáš mi bozk na dobrú noc?"
„Už som sa bál, že sa nespýtaš."
Pobozkali sa cez otvorené okienko.
„A teraz už choď, lebo za seba neručím. Uvidíme sa zajtra," buchol dlaňou po streche auta a odstúpil. Počkal, kým vyšla z parkoviska, zamával jej, otočil sa a zostal stáť zoči-voči dvom povedomím výrastkom. Ďalší gratulanti? Nie, pamäť mu posunula obrázok stola pre šiestich v pološere, Samovi takzvaní priatelia.
„Hľadáte intelektuálnu spoločnosť? Ste na správnej adrese," uškrnul sa.
Ten vysoký, tmavovlasý ho prvým úderom zasiahol do nervového uzla pod hrudnou kosťou. Ochromujúca bolesť mu podlomila kolená. Keby ho odzadu nezachytil ten blondiak, spadol by na zem. Otrasené nervy pracovali len na polovičný výkon, aj tak sa inštinktívne pokúsil vykrútiť zo zovretia. Druhá päsť futbalistu preto namiesto brucha trafila bok. Sila úderu mu vyrazila dych, nohy definitívne vypovedali službu, bezvládne visel na rukách, vykrútených za chrbtom. Z diaľky k nemu doliehali zvuky, prekvapené výkriky, známe vrčanie motora, kvílenie bŕzd, škripot otváraných dverí.
„Dean! Preboha! Dean!"
Bratov počul ako cez vodu. Žalúdok sa mu tlačil do hrdla, narazené rebrá boleli ako šľak, do kolien sa mu bolestivo zaryli kamienky. Všetky pocity odsunul stranou, všetku svoju silu, nenaplnila by ani poldecák, sústredil na jeden cieľ, nadýchnuť sa. Netušil, že výfukové plyny a pach prehriatych pneumatík, zmiešaný s prachom z parkoviska môžu chutiť tak sladko. Vypätím vôle zatlačil žalúdok na jeho zvyčajné miesto a pokúsil sa pohnúť. Zvláštne, vôbec si nepamätal, kedy spadol.
„Dean, si v poriadku? Zabijem tých parchantov! Nevstávaj! Spravím z nich sekanú!  Možno máš niečo zlomené!" Sam, bledý ako stena, drmolil piate cez deviate.
„Do čerta, čo si ti dovoľujú? Hajzlíci zasraní," zahromžil muž vo flanelovej košeli. „Videl som ich z okna," ukázal na vysvietený bar. „Proste ho napadli, keď išiel okolo. Len tak! Chápete to?" vysvetľoval okolo stojacim Perézovým zákazníkom, ktorých incident odlákal od plných pohárov.
Junior ho ignoroval. „Si v poriadku? Zavolám sanitku."
„Nikam nevolaj! Som OK," zaškripel zbitý Winchester.
Sam vyľakane nadskočil, Dean sa nečudoval, jemu samému vlastný hlas znel čudne. Odkašľal si. „Som v poriadku." To už znelo lepšie. „Pomôž mi vstať." So Samovou pomocou sa dostal na nohy. Maratón by nezabehol, no našťastie neďaleko stála Impala. Odstrčil bratovu ruku, nervy a svaly sa vrátili do aktívnej služby. „Nie, nič mi nie je. Áno, odchádzame. Teraz hneď," zodpovedal otázky najneodbytnejších samaritánov a so stonom, ktorý sa mu nepodarilo celkom potlačiť, sa zložil na sedadlo spolujazdca.
Sam rozdal niekoľko ukľudňujúcich poznámok a poďakovaní a tiež vliezol do auta. Položil obe ruky na volant, viditeľne sa triasli.
„Si skutočne v poriadku?"
„Som OK," Dean si pritisol ruku na boľavé rebrá. „Nič zlomené. Aspoň myslím. Do čerta, Sammy, čo to akože malo byť? Stavili proti mne alebo čo?"
„Prosím?"
„Boli to predsa tvoji kamoši!"
„Hej, Conan a Brent," Sam bol zmätený. „Ja... vôbec nechápem. Asi im šiblo alebo čo. Prečo by inak...? Conan mi po tvojej jazde rozprával ako ti fandí a že ti zajtra bude držať palce! Nechápem to! Vôbec! Odkiaľ vedeli, že sme tu?  Ja... jediné čo viem ... keď som sa vrátil, Brent ťa držal od chrbta a Conan ťa mlátil. Ja... vyletel som z auta a strčil som do neho. Brent ťa pustil a ... zdrhli. Jednoducho vzali nohy na plecia. Asi sa zľakli ľudí, čo sem bežali z baru. Museli byť opití alebo... Ja fakt neviem."
„Vďaka za rýchly zásah, bráško," Dean sa pokúsil nájsť znesiteľnejšiu polohu, brušné svaly zaprotestovali. „Ten obor má úder ako kôň. Naštartuj, potrebujem horúcu sprchu."
Mladší Winchester zdvihol obočie. „Ty im to nechceš vrátiť? Viem, ktorým smerom zmizli!"
„Rád by som, brácho, to mi môžeš veriť. Ale... nedá sa. Ten modrý sedan v rohu."
Mladší lovec prikývol. „Vidím."
„Kurt, ten poliš. Keď zatkol Madsa, vzal si do hlavy, že dostane otca. Chvíľu sa za mnou vláčil, ale už som ho pár dní nevidel, až dnes. Prilepil sa nám na zadok ešte na pretekoch. Asi dúfal, že sa otec príde pozrieť na moju jazdu.“ Trpký podtón v Deanovom hlase prezradil, že horlivý poliš nebol jediný, kto dúfal, že John Winchester bude medzi divákmi. „Viem si predstaviť ako zúril, keď sa neukázal. Pasca sklapla naprázdno. Stavím sa, že horí túžbou našiť na nás tú bitku. Na okrsku by nás mohol vymlátiť, kde je otec. Lenže nemôže! Všetci maníci z baru by dosvedčili, že ja som obeť," poškodený sa znechutene zaškľabil. „Keby sme šli po tých dvoch idiotoch, mal by dôvod zadržať nás na dvadsaťštyri hodín."
Sam prikývol, neochotne, no aj on mal na zajtrajší deň iné plány.
„Takže, bráško, naštartuj a nech sme už doma."
Poslúchol, ale v duchu si zaumienil, že poslúchne Deanovu dávnejšiu radu. Skutočne potrebuje zo seba vypustiť negatívnu energiu pri boxovacom vreci. Načo však platiť posilňovňu, keď Brent a Conan poslúžia rovnako dobre?
Ráno veľkého dňa pre mladšieho  Winchestra začalo podivným šramotom. Jeho prvá polobdelá myšlienka patrila včerajšiemu večeru. Conan s Brentom prišli dokončiť prácu? Ako sa im podarilo dostať do bytu? Vyskočil z postele, prehrabal skriňu a spoza tričiek vylovil štyridsaťpäťku, ktorú dostal od otca, keď mal deväť. Skontroloval či je nabitá, odistil a vybral sa na prieskum. Po otvorení dverí šramot zosilnel, prichádzal smerom od kuchynského kúta. Opatrne, s najvyššou možnou obozretnosťou, kladúc jednu bosú nohu pred druhú, sa plížil ku zdroju zvukov. Posledné tri kroky prekonal skoro jediným pohybom, s namierenou zbraňou pred sebou.
„Máme na jedenie aj niečo iné ako suché granule?" Dean zdvihol hlavu od skrinky, ktorú prehľadával a oči sa mu rozšírili. „Sammy, máš nejaký dôvod mieriť na mňa, alebo len každé ráno pobiehaš po byte s pištoľou v ruke?“ spýtal sa opatrne.
Sam pozrel na štyridsaťpäťku vo svojej ruke, akoby si práve uvedomil, čo drží. „Nie, ja..," sklonil pištoľ. „Počul som zvláštne zvuky..."
„No, škvŕkalo mi v bruchu, ale že by až tak hlasno?" Dean sa postavil a zavrel skrinku s cereáliami. „Dnes ráno potrebujem výdatné raňajky. Zvyšky v chladničke už začínajú chodiť, chlieb je zelený od plesne a granule jesť nebudem!"
„Máme ešte paradajky, mlieko a banány."
Odmenou za Samovu snahu bol Deanov pátravý pohľad, ktorým sa snažil zistiť, či si z neho brat neuťahuje. Junior ho zniesol bez mihnutia oka.
„Phe, zelenina? Radšej zbehnem niečo kúpiť! Máš špeciálne želanie?"
„No," Sam prestúpil z jednej bosej nohy na druhú. „Čerstvý chlieb by neškodil a niečo k nemu."
„Dobre, ale nerob si veľké nádeje. Ten Kórejec vo vedľajšom vchode má obmedzený výber. Ak nemáš chuť na údené kobylky."
„Nie, ďakujem," ponáhľal sa odpovedať v predtuche, že Dean by bol schopný doniesť nejakú podobnú ohavnosť a považoval by svoj nákup za skvelý žart.
„Ako chceš. Alebo skôr, ako nechceš," hladný súrodenec trochu sklamane vyrazil na nákup.
Sam zaistil zbraň a usúdil, že je najvyšší čas, obuť sa. A keď už začal s rannou toaletou, pokračoval v každodennom rituáli. Zavŕzganie vchodových dverí ho vyrušilo pri hygiene ústnej dutiny. Dean si niečo zabudol? Tak rýchlo sa predsa nemohol vrátiť s nákupom! Možno bol obchod zavretý? Vykukol z kúpeľne, aby sa brata opýtal, ktorá možnosť je správna. Pri pohľade na postavu, stojacu v strede haly, mu zubná kefka vypadla z ruky.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   29.07.13 9:55

aceras1:Další povedený kousek! Mám tušení, že Conan a Brent byli něčím ovlivněni, protože to jejich chování nebylo normální. A co ta postava na konci affraid Hořím nedočkavostí, o koho jde. Už se nemůžu dočkat pokračování!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   29.07.13 11:58

Tak jsem se po víkendu konečně dostala k pokračování a když už jsem se těžce smiřovala s tím, že je zase konec, objevila se tu další část! Díky aceras1, to bylo načasování! Oba kousky opět strhující a když na závodech Dean ztuhnul, lekla jsem se, že vidí Briana. A on to policajt, ten hajzlík nedá pokoj... Chválím bitku na parkovišti, to jsem si teda fakt vychutnala.   Nejdřív jsem nechápala, proč se Dean nebrání, že se dal tak snadno a pak se to teda zajímavě vysvětlilo. Dean je fakt hlavička! A ten kdo přišel do bytu, že by...? Né, mlčím, žádné spoilery!603  Moc nás nenapínej, prosííím, nemůžu se dočkat...

Jen tak mimochodem - začala jsem číst knížku ze závodnického prostředí a musela jsem ji odložit, protože jsem tam pořád viděla Deana a spol. z Omenu... Holt knížka bude muset počkat, teď mám lepší čtení...


Naposledy upravil Danny.T dňa 27.08.13 9:39, celkom upravené 2 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   31.07.13 10:23

bohdy - k Tvojmu tušeniu - Naozaj nie je normálne, ak dva výrastkovia zbijú tretieho, ktorý im lezie na nervy? 703 A postava na konci? No, ako by som to ...
Žiadny spoiler! Very Happy 

Danny.T - ďakujem  , niet nad opis vlastnej skúsenosti. Tú knihu môžeš pokojne dočítať, kým dopíšem pokračovanie. Do 08.10.2013 času dosť Wink .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   31.07.13 16:33

Nemůžu, právě proto, že mám pořád v hlavě Omen a na každý stránce čekám Deana s Opilým mariňákem!  
8.10.2013?!affraid To je určitě nějaký překlep, viď?Shocked Nemáš v plánu dvouměsíční torturing čtenářů, že ne? 9.série, pokračování Omen -  takový nával bychom nemuseli přežít... 
citácia :
niet nad opis vlastnej skúsenosti
Myslíš tu bitku? To snad ne...Shocked
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Omen   01.08.13 14:00

Urychleně jsem dohnala všechny suprové kapitolky.Patří ti velký dík.  S tou "vlastní zkušeností" to muselo být podlý. Stačí, když to schytal Dean jen "na papíře".Sad
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.08.13 18:07

Danny.T - nie je to preklep, na ten deň sa už dosť teším   . Nie, nemám v pláne dvojmesačnú prestávku, skôr zvažujem tak troj- až päť- mesačnú prestávku    (samozrejme žartujem)

janča - ďakujem :605:Ani nie, na tréningu sa také veci niekedy prihodili. Jeden neustrážený úder ma vyradil skoro na polhodinu. Pretože Dean je podstatne tvrdší chlap dostal dva (len imaginárne). 703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   22.08.13 9:06

Dejstvo piate.
Obraz tretí.


„Otec?“ Sam v údive prehltol guču peny zo zubnej pasty a vôbec necítil jej chuť.
„Dobré ráno, Sammy.“
„Kde sa tu berieš? Ako si sa dostal dnu?“
„Odomkol som si,“ John Winchester položil kľúče od bytu, ktoré ešte stále držal v ruke, na stôl.
„Aha,“ zareagoval neoriginálne junior. Chcel niečo povedať, niečo sa spýtať, aby tam nestáli ako dvaja cudzinci na železničnej stanici. Nič múdre ho nenapadlo, tak sa aspoň zohol po zubnú kefku, aj náznak zbytočnej činnosti bol lepší ako len tak stáť a vyvaľovať oči.
„Kde je Dean?“ Otec nemal problém s komunikáciou.
„Išiel zohnať niečo na raňajky.“
„Sám?“  John sa prudko natiahol za zväzkom kľúčov, ktorý len pred pár sekundami položil na stôl.
Sam už nemohol viac vyvaliť oči, tak otvoril ústa. Dean zásoboval domácnosť prakticky od chvíle, keď dokázal rozoznať hodnotu jednotlivých bankoviek a doteraz to otcovi nikdy nevadilo, skôr naopak. „Iste, ako vždy,“ dostal zo seba prekvapene.
„Kedy odišiel?“  Otázka padla s razantnosťou facky pri výsluchu.
„Pred chvíľočkou. Išiel len vedľa, ku Kórejcovi. Kúpiť chlieb a tak. Musel si ho stretnúť, keď si išiel hore.“
„Nie, nestretli sme sa. Ja...,“ John si pretrel oči unaveným gestom. „Išiel som zadným schodiskom.“
„Otec, si v poriadku?“
„Hej,“ pozrel na kľúče v ruke. „Hej, som v poriadku. Prečo sa pýtaš?“
„No,“ vysoký chlapec v rozpakoch pomrvil plecami. Na svoju otázku mal viac ako jeden dôvod, ale neodvážil sa ich predostrieť. „Musím si opláchnuť kefku, spadla mi,“ zatrúbil na strategický ústup. Studená voda v tvári mu pomohla nájsť stratenú rovnováhu. A nielen tú. Kým vyšiel z kúpeľne mal na jazyku tisíc otázok pre otca. Nestihol položiť ani jednu. John si vyzliekol bundu a hodil ju na stoličku, druhú obsadil sám. V rannom svetle vyzeral strhane, no jeho hlasu sa únava nedotkla.
„Rýchlo sa obleč a pobaľ si veci,“ rozkázal chladne upierajúc oči na svoje ruky, položené na stole. „Odchádzame.“
„Čože?“ zhíkol Sam.
„Len čo sa vráti Dean, odchádzame.“
„To nemyslíš vážne!“ zalapal po vzduchu najmladší Winchester, nestihol sa spamätať z jedného šoku a už sa na neho valil ďalší.
„Myslím to smrteľne vážne. Choď sa zbaliť!“
„Nie!“
„Čože?“ teraz pre zmenu nechcel John veriť svoju sluchu. „Povedal si, nie?“
„Áno,“ Sam sa celý chvel, ale odhodlane zdvihol hlavu a zniesol otcov ťažký pohľad. „Povedal som nie! Nemôžeš sem len tak vpadnúť a rozkázať nám, aby sme vypadli.“
„Môžem,“ vyviedol ho John chladne z omylu. „Som váš otec a vy budete robiť, čo vám poviem. A teraz som ti povedal, aby si sa zbalil!“
„A ja som povedal nie. Dnes nemôžeme odísť, vlastne... Do konca školského roku chcem zostať tu!  V škole som si už zvykol a dohnal som všetko zameškané učivo. Mám rozrobené dva referáty a budúci týždeň ich mám odovzdať,“ chrlil zo seba informácie, ako by mu išlo o život. „A prihlásil som sa do súťaže. Musím pomôcť družstvu s dokončením projektu a začať sa pripravovať na kvíz. Určite sa dostaneme do celoštátneho kola a s troškou šťastia aj do národného. Nemôžem teraz odísť a nechať družstvo v štichu! Spoliehajú sa na mňa!“
„Sam, skutočne musíme zakaždým, keď odchádzame z mesta, preberať to isté?“
„To isté? Toto je moja šanca! Ak zabodujeme, postup do národného kola mi pomôže pri prijímačkách na  univerzitu!“
„Univerzitu?“
„Áno, univerzitu! Myslíš si, že na ňu nemám?“
„To som nepove...“
„Tak mi, prosím, nekaz najlepšiu šancu na poriadne vzdelanie, akú som kedy mal!“
„Sam?“
„Prosím, otec?“
„Choď sa zbaliť.“
„Po tom všetkom, čo som ti povedal, si mám ísť zbaliť batoh? To nemôžeš myslieť skutočne vážne?“
„Sam, do školy môžeš chodiť hocikde, to už sme prebrali najmenej tisíckrát! Aj pripravovať sa na prijímačky. Ak ťa neprejde ten nezmysel s univerzitou,“ dodal tichšie.
„Neprejde!“ Sam rozhodne netrpel žiadnou vadou sluchu. „Otec, ty si mi nerozumel? Ja chcem zostať tu! Len do konca ročníka. Pár týždňov! Čo ti to urobí? Už si nás nechal samých aj na dlhší čas!“ Posledná veta nezodpovedala objektívnej skutočnosti, ale Sam v zúfalej snahe presvedčiť otca, jednoducho odignoroval tento fakt. „A nebude ťa to nič stáť,“ vo svojej žalostnej situácii siahol aj po ekonomickom argumente. „Deana preložili na lepšie miesto, zarobí dosť pre nás oboch. Legálne.“
„Sam, musím uznať, že tentokrát sa prekonávaš, ale odpoveď je stále nie. Nezostaneš tu, ani s Deanom, ani bez Deana. Zbaľ sa, ešte dnes odídeme.“
„Otec, nemôžeme odísť,“ nemohol Sam uveriť svojim ušiam. „Nie dnes.“
„Nebude to prvý krát, čo sme odišli z mesta v nedeľu.“
„Ale Dean ...“
„Čo Dean?“
„Dean má dnes preteky,“ priznal neochotne Sam.
„Hej, ja viem,“ odtušil nevzrušene John. „No a? Zajtra môžem zavolať do školy, ak ti na tom tak veľmi záleží, aby ti poslali papiere, alebo čokoľvek, čo budeš od nich potrebovať. S kamarátmi sa môžeš rozlúčiť mailom, alebo im zavolaj. Hlavne nezdržuj! Mám dôvody...“
„Dôvody?“ vzbĺkol Sam. „Čo je to tentokrát? Meňavec, duch alebo prízrak? Môžeš požiadať Bobbyho alebo Caleba alebo pátra Jima aby to vzali namiesto nás.“
„Nie,“ Johnov hlas zdrsnel, „nikoho nebudem prosiť, aby urobil našu prácu za nás. Zbaľ si veci. Odchádzame!“
Sam sa znechutene odvrátil od otca.
„Čomu si nerozumel na zbaľ sa?“ Johnovi zdrsnel hlas.
„To mu nemôžeš  urobiť, otec,“ najmladší Winchester ignoroval varovanie.
„Sam...“
„Má dobré auto a  tvrdo sa pripravoval!“ pokračoval rýchlo, aby nedal otcovi príležitosť prerušiť ho. „Ak vyhrá, a on vyhrá, tak ...“
„Tak čo?“ John sa oprel oboma rukami o stôl, ktorý ich delil.
„Ty si myslíš, že Dean nemá šancu, však?“ zžieravo viac skonštatoval ako sa spýtal Sam. 
John sa zarazil, na okamih. „Nie je dôležité čo si myslím, ale ...“
„To mu tak málo veríš?“ neprestal útočiť jeho mladší syn. „Naozaj si myslíš, že je úplne neschopný?“
„A čo sa zmení, ak Dean vyhrá? Čo bude potom? Diváci ho budú nosiť desať minút na pleciach a potom pôjdu na pivo a domov? Kvôli tomu nebudeme...“
„Ako môžeš!“ vykríkol Sam hlasnejšie ako chcel. „Ako len môžeš?“ pod prívalom emócií sa mu zlomil hlas, naprázdno prehltol.
„Nemôžem brať ohľad na Deanove zábavky. Čaká nás dlhá cesta,“ tvrdo vysvetlil John.
Sam sklopil oči, napäté svaly na čeľusti prezradili, že sa z všetkých síl snaží ovládnuť. John čakal, poznal svojho mladšieho, ešte neskončili.
„Ty si tam bol,“ obvinil otca prudko. „Na posledných pretekoch, keď Dean prišiel druhý. Videl si ho.“
„Hej,“ prikývol.
„Videl si ho a aj tak chceš odísť teraz? Pred ďalšími pretekmi? Aj keď ti poviem, že ak vyhrá, tak ho vezmú do pretekárskeho tímu? Že môže jazdiť  profesionálne? Že to miesto má takmer isté?“
Johna skoro viditeľne striaslo. Vylúčené, nemôže nechať svojho staršieho syna vstúpiť do nebezpečného sveta rýchlych  áut, kde ho nebude mať pod dohľadom, kde ho nebude môcť chrániť. Nie teraz, keď vie, že Deanov život je v ohrození!
„Dean pozná svoje povinnosti a ...“
„Tvoje imaginárne povinnosti!! Teba vôbec nezaujíma, že tvoj syn konečne našiel niečo v čom je dobrý a čo ho baví?“
„Automobilové preteky nie sú práve bezpečná zábava,“ pokúsil sa obhájiť pred synom.
„Bezpečná zábava?“ vzkypel Sam. „Práve ty sa tak staráš o našu bezpečnosť! Koľkokrát bol Dean od svojich dvanástich v nemocnici kvôli tvojej posadnutosti loviť? Myslíš, že pretekať je pre neho nebezpečnejšie?“  rozrušene sa oprel obomi päsťami o stôl.. „Prečo ho proste nemôžeš nechať nech robí čo chce? Veď si ho predsa videl! Bol šťastný! To pre teba nič neznamená?“
„Sam, mám dôvody...,“ zbieral posledné kúsky trpezlivosti starší Winchester.
„Nie, neznamená,“ trpkosť a sklamanie v synovom hlase bolo pre otca horšie ako úder do tváre. „Včera... na tých pretekoch... Chcel, aby si tam bol... aby si ho videl, ale... Nestál ti ani za to, aby si mu prišiel potriasť ruku.“ Pozrel otcovi priamo do očí. „Kde si bol v noci? Si v meste už od včera. Prečo si neprišiel večer?“
„Musel presvedčiť, či náš byt nesledujú policajti. Dean ma varoval, že sa na vás zavesil nejaký horlivý detektív... A mal som prácu.“
„Prácu! Samozrejme! Zabíjanie monštier, to je jediné, čo ťa zaujíma! Keby si nepotreboval dvoch poslušných vojačikov, tak...“
„Sam! Dávaj pozor na to, čo hovoríš!“
„Nepáči sa ti čo som povedal? Bojíš sa pozrieť pravde do očí? Bojíš sa priznať si, že tvoji synovia  by mohli mať záujem aj o niečo iné ako o lov? Že by sme mohli mať priateľov? Normálnu prácu? Normálny život? Dean kvôli tebe nedokončil strednú! Aj ja mám nechať školu? To je to, čo pre nás chceš?“
John zaťal päste, trafený do citlivého miesta. Na jazyk sa mu tlačili slová, ktoré neskôr určite oľutuje. Našťastie, nestihol ich vysloviť.
„Otec! Kedy si prišiel?“ Vo dverách miestnosti stál rozžiarený Dean, jeho nadšenie opadlo, keď oskenoval situáciu v miestnosti. „To ani chvíľu nemôžete zostať osamote bez toho, aby ste sa nepohádali,“ skonštatoval sucho a položil sáčok s nákupom na kuchynskú linku.
„Otec chce, aby sme ihneď odišli,“ vyprskol Sam, pohľadom sa vyhýbajúc otcovi aj bratovi. Čakal na súrodencovu reakciu, nesúhlas, krik alebo buchnutie dvermi, ticho ho prinútilo zdvihnúť zrak. Na Deanovej tvári zmrzli pozostatky úsmevu, šokom rozšírené zelené oči preskočili zo Sama na otca, akoby očakával, že sa vzápätí obaja rozosmejú na nepodarenom vtipe vystrúhanom na jeho účet.
„Zbaľ si veci, musíme okamžite odísť,“  John zachmúrene potvrdil Samovu informáciu. Ticho z Deanovej strany ho zaskočilo, odvrátil pohľad, nedokázal sa pozerať do tváre synovi, ktorého jeho rozkaz zasiahol tvrdšie ako úder démona. „Nežiadal by som to od vás, keby...“ John cítil potrebu odôvodniť svoj príkaz, aj keď jeho starší nepožadoval vysvetlenie, a nevysvetľovalo sa mu ľahko. „Mám dôvody... Musím okamžite odísť a potrebujem, aby  ste išli so mnou. Ihneď!“ Posledné slovo šľahlo ako úder bičom. „Jeden z mojich dôvodov sedí vonku, v modrom sedane...,“ zmiernil o poznanie hlas.
„Kurt,“ vydýchol Dean. „Zabil si ho?“
„Nie, len omráčil a prilepil páskou o volant. Čoskoro sa preberie. Nesmieme strácať čas, spoznal ma a chcel ma zatknúť.“
„Zbalím si veci,“ starší z bratov si mechanicky vložil do vrecka kľúče od auta,  prešiel okolo brata a otca do svojej izby.
Sam sa nahnevane odvrátil, prečo sa vôbec snažil! Mohol vedieť, že Dean otca poslúchne bez slova. Cestou k sebe si dal záležať, aby poriadne buchol dverami.
Johna mimovoľne myklo, vzápätí sa neveselo usmial. Buchnutie dvermi bol najmiernejší zo Samových spôsobov demonštrácie nesúhlasu. Podišiel k linke, nabral vodu do kávovaru, čerstvá káva mu snáď pomôže zahnať únavu. Potreboval čistú hlavu, aby mohol analyzovať posledné udalosti. V duchu sa vrátil o dvadsať hodín nazad. Do svojho auta, mnoho kilometrov od tohto prekliateho mestečka.

Chrbtom ruky si pretrel páliace oči, zbytočné gesto jeho únavu nezahnalo. Nahmatal termosku, ležiacu na sedadle spolujazdca, na skúšobné zatrasenie odpovedala tichom. Mrzuto si spomenul, že poslednú kvapku kávy vycedil pred zhruba stopäťdesiatimi kilometrami. So vzdychom odhodil prázdnu nádobu, podvedome skontroloval ukazovateľ množstva paliva. Kontrolka svietila sýtou zeleňou. Samozrejme, ráno naplnil nádrž až po okraj. Spomienka na zastávku na pumpe ho priviedla k ďalšej. Bol si istý, že muža, ktorý obchádzal jeho pick-up, kým on čakal na kávu do termosky, zazrel na parkovisku motela, kde strávil pár hodín predošlej noci. Mohla to byť náhoda, cestujúci ako on, ktorý sa potrebuje čo najrýchlejšie dostať zo západného pobrežia na východné. Mohla, no z málo ostražitých lovcov sa veľmi rýchlo stávajú mŕtvi lovci. John Winchester sa k nim nechcel pridať. Skontroloval spätné zrkadlo, nezbadal nič podozrivé, napriek tomu ho po piatich kilometroch skontroloval znova. Vedel, že sa správa paranoidne, ale nemohol a nechcel sa správať inak. Nie teraz. Nie tak blízko cieľa. Nie, keď ho trápi pocit, že vŕši jednu chybu na druhú. Vziať prípad zabitého mechanika bola prvá chyba. Druhú urobil, keď odišiel od nedokončenej práce. A nechať sa spolu s Martinom zatiahnuť do zdĺhavej naháňačky za neurčitými stopami, ktorá skončila až na hraniciach Kalifornie, bola tretia chyba. Potom ich už prestal rátať.
S Martinom namáhavo hľadali a spájali malé kúsky skladačky. Tu mŕtve telo, inde zvláštne úkazy, blesky z jasného neba, nevysvetliteľné správanie hmyzu. Netrvalo dlho a mali dosť dôkazov, že lovia démona. Stopa viedla na západ, stále na západ. Vtedy mu to nebolo podozrivé, nechal sa opantať lovom a nádejou, že možno konečne dostane toho žltookého zkurvysyna, ktorý mu zabil Mary. 
Ďalšia chyba!
V spomienkach sa mu vynorila osamelá farma, ďaleko od najbližšieho mestečka. Zápach preliatej krvi cítili na metre ďaleko. Skrútené telíčka farmárových detí na verande Martina rozzúrili do nepríčetnosti. Nestihol ho zastaviť, keď sa vrútil do domu, z ktorého sa ozýval krik mučenej ženy.
Ďalšia chyba!
Na konci dňa mal síce v pivnici zviazaného démona, ale zranenie jeho parťáka bolo príliš vážne na domáce ošetrenie, on sám potreboval niekoľko stehov a farmárovu ženu sa im nepodarilo zachrániť. Pyrrhovo víťazstvo!
Martin naliehal, aby okamžite začali s výsluchom zajatca. John sám sa triasol od nedočkavosti, no živý priateľ mal prednosť, napriek jeho námietkam ho najskôr odviezol do nemocnice. Aspoň jednu vec urobil správne. Nečakal, že démona po návrate nájde v dome, Šalamúnov kľúč, reťaze a soľ vo všetkých otvoroch však fungovali.
Potriasol hlavou a zosilnil rádio, nechcel myslieť na to, čo musel urobiť, aby démonovi rozviazal jazyk. A ešte menej chcel spomínať na to, čo mu ten čiernooký parchant prezradil.
„Bola to pasca! Od samého začiatku to bola pasca a veľký John Winchester sa chytil na háčik. Môj pán mi prikázal zanechávať stopy. Najľahšia úloha, akú som kedy mal. Vy lovci ste takí hlúpi! Vodil som vás za nos z jedného štátu do druhého a zabával som sa.“
„Tie mŕtve telá, ktoré si za sebou nechával... tomu hovoríš zábava?“
„Mohli ste ma zastaviť, ale vy ste vždy prišli neskoro! Vždy!“
„Dnes nie! Aká bola tvoja úloha?“ 
„Vábiť ťa stále ďalej od tvojich spratkov.“
„Čože?“
„Dôležité decká, títo Winchestrovci. Môj pán ich potrebuje, jedného živého, druhého mŕtveho. Starostlivý otecko by môjmu pánovi mohol skrížiť plány.“
Vyskúšal všetky triky, ktoré sa naučil vo vietnamskej džungli, ale démon viac neprezradil. Poslal ho do horúcich pekiel, doslova, pochoval telá a vyrazil, musel sa k svojim deťom dostať čo najskôr a chrániť ich. Viac než raz držal v ruke mobilný telefón, mohol by svojich synov varovať. Áno, mohol! Ale  pred čím?  S akým plánom prišlo peklo tentoraz? Akú podobu na seba démon vzal, aby sa dostal do ich blízkosti? Ako má svojim deťom do telefónu vysvetliť, že ich celé roky zavádzal? Svoju súkromnú vojnu so žltookým démonom pred nimi úzkostlivo tajil. Na otázky, ktoré by nevyhnutne nasledovali, nemal odpovede. Nemá žiadne odpovede ani pre nich ani pre seba! Čo chce ten parchant od jeho synov? Ktorý z nich má zomrieť? Na čo peklo potrebuje toho druhého? Na svojej donkichotskej výprave nenašiel žiadne odpovede, len ďalšie otázky.
Skontroloval spätné zrkadlo. Nevidel to tmavé kupé už pred polhodinou? Rozhodol sa neriskovať. Pri najbližšom výjazde opustí diaľnicu a ďalej pôjde po okreskách. Stratí síce nejaký čas, ale z málo obozretného lovca je  veľmi skoro mŕtvola.
Nepríjemné tušenie cudzieho pohľadu na cudzích očí na chrbte ho neopúšťalo ani na úzkych asfaltkách, križujúcich okresy. Ak ho niekto sledoval, tak to robil veľmi dobre, nevšimol si nič podozrivé. Jeho inštinkt však vibroval ako struna na gitare Kirka Hammetta, a on bol zvyknutý veriť svojmu inštinktu. Potreboval istotu, sto percentnú istotu, že jeho stopa je čistá.
Po príchode do mesta nezamieril k apartmánovému domu, kde mali prenajatý byt, najskôr potreboval nejaké verejné miesto, kde by si mohol overiť, že nemá prívesok. Možno bude stačiť obchodné stredisko, zabočil do centra. Všadeprítomné plagáty pozývali na návštevu automobilových pretekov. V tej chvíli sa potešil, lepšiu príležitosť si ani nemohol želať.
Ďalšia chyba!
Odstavil pick-up na parkovisko pred okruhom, na krk si zavesil ďalekohľad, do vreciek napchal obvyklú výbavu a bol pripravený zahrať tuctového diváka. Kúpil si najlacnejší lístok, dievčinka v kase ho upozornila, že ide neskoro, práve začala druhá semifinálová jazda. Neodpovedal, bolo mu to jedno. Na tribúne pre plebs si našiel miesto, odkiaľ mal dobrý výhľad na svoje auto.
Preteky museli byť zaujímavé, všetci okolo uprene pozorovali trať, nikomu nebol nápadný zarastený dlháň s ďalekohľadom otočeným nesprávnym smerom. Mimovoľne nahlas zaklial. Tvár chlapíka, ktorý sa na parkovisku obšmietal okolo jeho tereniaka už videl. Pred motelom a na pumpe. Tak predsa, lovecký inštinkt neklamal. Sledovali ho. Kto? Ako to dokázal? Použil predsa všetky svoje triky a že ich počas svojej loveckej kariéry nazbieral dosť! Ak ho niekto dokázal nepozorovane sledovať krížom cez kontinent, tak by musel byť v spolku s...
Démon!
Ruka s ďalekohľadom bezvládne odvisla. Bola to pasca! A on do nej vliezol ako slepý potkan! Démon, ktorého stopoval, ho nemal len vylákať od rodiny. Mal ho svojou krutosťou vydesiť a  presvedčiť, že jeho deťom hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, aby sa im rozbehol na pomoc a odhalil ich úkryt. Roky schovávania, sťahovania a utajovania pravej totožnosti sú fuč. Sám ukázal tým parchantom, kde majú hľadať Sama a Deana.
Chlapík pri jeho aute nazlostene kopol do zadnej pneumatiky a vybral sa jediným logickým smerom, k okruhu. John bezmocne zaťal zuby, teraz môže len dúfať, že jeho chlapci si našli lepšiu zábavu ako preteky. Ticho, ktoré odrazu zavládlo na závodisku, ho prinútilo zdvihnúť hlavu. Naprieč traťou sa neovládateľne krútili dve autá, vzájomne zakliesnené do seba. Smiešne fľakatý zelený voz sa im vyhol v poslednej možnej chvíli, medzierkou popri bariére.
„Ak toto nebola ukážka najlepšieho vodičského umenia, tak už neviem čo potom,“ ocenil výkon miestny rozhlas.
John mohol len súhlasiť. Na taký kúsok sa mohol odvážiť len skutočný majster alebo blázon. Zdvihol k očiam ďalekohľad a snažil sa vypátrať svoj tieň. Kúsok po kúsku prehľadával plochy určené pre verejnosť. Zbytočne, v rozbúrenom dave nemal šancu nájsť tvár hľadaného muža.
Po dramatickom ukončení pretekov okolie dráhy ožilo. Ľudia sa tlačili k zábranám, aby si obzreli hŕbu šrotu, ktorú úctyhodnou rýchlosťou odpratávali chlapíci v kombinézach. Na pol ucha počul informáciu z tlampača o šťastnom konci havárie. Namiesto potlesku sa uškrnul. Aj on by teraz potreboval malý zázrak. Musí vziať svoje deti, rýchlo, a opustiť mesto, bez toho aby ich vysliedil démon alebo vzbudili pozornosť mužov zákona. Podvedome sa dotkol vrecka s telefónom Nie, zatiaľ im nebude volať, zastavila ho spomienka na Deanovu poslednú hlasovú správu z neznámeho čísla.
„Otec, prilepil sa na nás poliš. Ide po tebe. Buď opatrný!“
Polícia! Akoby aj tak nemal dosť starostí. Nemôže riskovať hovor, policajti možno chlapcom odpočúvajú telefóny. Najskôr musí vyriešiť najdôležitejší problém. Kde sú jeho synovia? Nerobil si ilúzie, v sobotu popoludní určite nesedia doma. S najväčšou pravdepodobnosťou sa prišli pobaviť na preteky. Možno budú mať šťastie,  možno ich démon v tom množstve ľudí prehliadne! Zo svojho miesta začal prehľadávať tribúnu pre plebs a miesta na státie. Nič! Kde mohli zaliezť?
„Dámy a páni, pozdravte postupujúcich, Rod Masterson a Dean Winchester. Som si istý, že o tomto mladom mužovi ešte budeme počuť,“ zaznel ponad tribúny komentátorov hlas.
Johnovi vykĺzol ďalekohľad z ruky, keby ho nezadržal remienok prevesený okolo krku, skončil by rozbitý na tisíc kúskov. Zaklial, hlasno a škaredo. Jeho najbližšia susedka, staršia pani s fialovým prelivom, sa od neho pohoršene odtiahla.
„To nemôže byť pravda!“ zastonal nahlas. Vo chvíli, keď ich životy závisia od utajenia, Dean sa prihlási na preteky a ešte pod vlastným menom! Ten nezodpovedný fagan! Cítil ako mu krv stúpa do hlavy. Zhlboka sa nadýchol a násilím sa prinútil upokojiť. Možno len zle počul. Poobzeral sa, mladá dvojica za ním so zaujatím študovala program. Natiahol krk, chlapec držal v ruke rozpis jázd. Bez opýtania mu ho vytrhol z ruky.
„Héj!“ ohradil sa mladík.  
John na decko vo veku jeho synov len pozrel.
„OK,“ mladý muž inštinktívne ustúpil. „Ja... už som to prečítal.“ Zdrapil svoje dievča za ruku a odtiahol ju do bezpečnej vzdialenosti. Znepokojený lovec na dvojicu okamžite zabudol, zaujímalo ho len jedno meno, Dean Winchester, druhá jazda, piata pozícia. Viac zúfalo ako nahnevane skrčil papier a odhodil ho. Všetci okolo neho oslavovali úspech jeho syna, on dokázal myslieť len na jediné. Niekde nablízku je démon, ktorý poľuje na jeho deti. Ako ich môže ochrániť? Keď sa k nim priblíži, polícia ho zatkne ako hľadaného vraha. Z väzenskej cely svojim chlapcom nepomôže. Čo má urobiť? Čo, do čerta, môže urobiť? A hlavne, kde v pekle je ten prekliaty démon?
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   22.08.13 9:15

Muž s priemernou výškou, priemernou váhou a priemerným vzhľadom nazlostene kopol do zadnej pneumatiky čierneho pick-upu. Nepotreboval tento smrdiaci krám, potreboval vodiča. Úbohosť vlastného gesta muža pobavila. Odstúpil od auta a poobzeral sa. John Winchester sa v rekordnom čase, na človeka, dostal od hraníc Kalifornie do Michiganu. Po všetkom tom náhlení odstaví auto na parkovisku v nejakom zapadákove a ide sa pozrieť na amatérske automobilové preteky?
„Ak je naháňanie áut do kolečka zaujímavé pre Johna Winchestra, myslím, že bude zaujímať aj mňa,“ zahundral si popod nos. Tušenie, že je blízko cieľa, vyvolávalo príjemné chvenie okolo žalúdka, podobne ako rev človeka v poslednom štádiu vivisekcie. Pomaly sa vydal k vchodu, cestou po všetkých vreckách hľadal drobné na zaplatenie vstupného. Musí sa správať ako riadny občan, nesmie predsa vyplašiť svoju korisť predčasne.
Ľudské mravenisko za bránou ho nechalo ľahostajným, videl už aj väčšie davy a vedel, čo má urobiť. Našiel si strategicky umiestnené stanovisko neďaleko hlavnej brány, v rohu, tesne pri nekrytom hľadisku, odkiaľ mal dokonalý výhľad na hlavnú bránu a sám zostával nevidený. John Winchester sa môže cítiť v bezpečí, ukrytý medzi množstvom divákov, ale závodisko neopustí bez svojho tieňa. Spokojne sa usmial,  poľovať na lovca je delikátna záležitosť, vhodná len pre majstra. Pre majstra jeho formátu. Do úvah nad vlastnou šikovnosťou mu  násilne vpadol príliš hlasný miestny rozhlas: „Dámy a páni, pozdravte postupujúcich, Rod Masterson a Dean Winchester. Som si istý, že o tomto mladom mužovi ešte budeme počuť.“
Dean Winchester! Johnove deti sú v meste! Tak predsa! Jeho geniálny plán vyšiel! Lovec sa zmenil na štvanú zver a doviedol honcov priamo do svojho brloha. Spokojne si pomädlil dlane, konečne je blízko cieľa. Na okamih zabudol na opatrnosť. Cez rozjasaný dav sa pretlačil na dohľad cieľovej rovinky. Áno, tam pri tom smiešnom aute stoja Sam a Dean, synovia Johna Winchestra. Spokojným, ba nadšeným úsmevom zapadal do davu nadšených divákov, nikto sa na neho nepozrel dvakrát. Aby to tak aj zostalo, neriskoval a nepriblížil sa ku svojej koristi. Najstarší Winchester je niekde v dave, stačí aj najmenšia chyba a dokonalý plán sa zrúti ako domček z karát. Pre istotu sa trochu stiahol, tak, aby zo svojej novej pozície mal prehľad o všetkom, čo sa dialo v blízkosti bratov.
Po chvíli už vo svojom kútiku zúrivo škrípal zubami, celkom nahlas. Bol tak blízko cieľa, jedinou pohybom by mohol ukončiť niekoľkotýždňovú štvanicu... Nie, nemohol, zdvihnutá ruka klesla. Po závodisku sa ešte stále motalo dosť ľudí, mohli byť medzi nimi aj nejakí duchovní alebo lovci. V poslednom čase tá chamraď dosť rozbujnela, ako burina na neoranom poli. V tejto fáze plánu nepotreboval zbytočné komplikácie. A hlavne, nesmie zabudnúť na Johna Winchestra. Ten chlap je otravnejší ako boľavý zub, vždy sa pripomenie v najnevhodnejšej chvíli. Myšlienkou skontroloval svoju magickú plošticu. Žiadna zmena, čierny pick-up ešte vždy stál pred areálom, jeho majiteľ sa teda pofľakoval niekde blízko, o dôvod viac na opatrnosť.
Johnova myseľ horúčkovito pracovala. „Do čerta, sústreď sa! Rozmýšľaj!“ okríkol sám seba v duchu. Ten prekliaty zkurvysyn nevie, že o ňom vieš. Je to tvoja jediná výhoda. Maličká, ale musíš z nej vytĺcť, čo sa dá. Zdvihol ďalekohľad a skontroloval svojich synov. Obaja mali dámsku spoločnosť, Sam placho držal za ruku ryšavú stredoškoláčku, Dean so svojou tmavovláskou pokročil ďalej. Samozrejme, to sa dalo čakať, bol v meste dlhšie ako týždeň. John prehliadol tváre zvedavcov stojacich najbližšie k jeho deťom. Tvár chlapíka, ktorému sa nepáčil jeho čierny pick-up, medzi nimi nenašiel. Na okamih zastal na chudom výrastkovi, uprene sledoval skupinku pri hnedej dvanástke s výrazom fanatického anarchistu pred sebevražednou akciou. Ktorý z jeho chlapcov mu prebral dievča?
Vydýchol si, nezdalo sa, že jeho chlapcom bezprostredne hrozilo nebezpečenstvo. Vďaka Deanovmu kúsku na dráhe boli obaja Winchestrovci neustále obklopení nadšencami. Množstvo potenciálnych svedkov ich chránilo. Skúsený lovec odhadoval, že útok príde neskôr, keď rozruch okolo úspešného pretekára utíchne. Musí využiť darovaný čas. Stále sledujúc svojich synov, druhou rukou vylovil mobil, spamäti navolil číslo.
„Zdravím ťa, John“ ozval sa ženský hlas po druhom zazvonení.
„Missouri, potrebujem pomoc.“
„Ja viem,“ odtušila pokojne vedma. „Čakala som, kedy mi zavoláš.“
Z nedostatku lepšej činnosti si začal pozornejšie obzerať ľudských červov okolo odstavených pretekárskych vozov. Možno niekto bude ochotný predať dušu za budúce víťazstvo. Spokojne si pomädlil ruky, dobrý obchod by mu zdvihol kredit medzi závistníkmi. Udržať sa na vrchných priečkach hierarchického rebríka v pekle bola fuška, najmä po príleve prešpekulovaných manažérov v posledných desaťročiach.
Mladšie ročníky zvedavcov si síce obzerali autá, s číslami nalepenými na kapoty, so závisťou, ale intenzita ich pocitov neprekračovala zdvorilostnú úroveň. Až na jedného. Sila aury negatívnych emócií chudého chlapca s okuliarmi udivila aj démona.
„Nenávisť, závisť, hnev, skôr zúrivosť... S tým by sa dalo niečo podniknúť,“ zašomral si spokojne sám pre seba. „Strach. Pozrime sa, zbabelec. Chlapče, ty by si mohol byť užitočný! Keby som tak mal viac času...“
Lovec trochu pokojnejší odložil telefón. V duchu začal zostavovať plán. S troškou pomoci a s troškou šťastia  sa všetkým trom Winchestrovcov podarí vykĺznuť z démonovej pasce so zdravou kožou. Napriek dobrému predsavzatiu, stálo Johna dosť síl nečinne sledovať ako jeho deti opúšťajú relatívne bezpečie davu každý zvlášť, Sam na Impale, Dean pretekárskym autom, obaja v sprievode rozjarenej spoločnosti. Keď už nič iné, trochu prenasledovateľovi sťažia prácu. Závodisko sa rýchlo vyľudňovalo. Zmätok a vrava sa presunuli pred areál. John sa pohol, toto bola jeho šanca a on ju musel využiť. Majitelia áut, spolujazdci, obyčajní pasažieri, všetci sa motali okolo odstavených vozov, hľadali svoj dopravný prostriedok alebo členov rodiny, priateľov, či všetko naraz. Orientálny trh v Káhire sa mohol schovať. Lovec v polkruhu obehol parkovisko, ak jeho auto niekto pozoroval, z tejto strany ho určite nečakal. V duchu poďakoval majiteľovi minivanu, ktorému sa podarilo nepremysleným manévrom dokonale zablokovať ďalších päť nedočkavcov. Krytý živou stenou, zloženou z rozzúrených vodičov a pasažierov stojacich áut, John prehľadal svoj pick-up. Bingo! Presne ako Missouri predpokladala, hneď za kabínou, v záhybe plachty kryjúcej nákladný priestor, našiel kovový krúžok so znakmi, aké ešte nikdy nevidel.  Magická ploštica, inštalovaná démonom. Okamžite stiahol ruku, vedma ho varovala pred priamym dotykom, minca by mohla varovať svojho démonického majiteľa. Zachmúrene zaškúlil na matný kúsok kovu, prsty ho neznesiteľne svrbeli od pokušenia zbaviť sa jej. Vrazil si ruky pod pazuchy a vykročil, zastavil sa až pri javoroch, lemujúcich odstavnú plochu.
Démonovo meditovanie prerušil náhly pohyb na pretekárskom parkovisku. Bratia sa rozdelili, Dean vliezol do auta, Sam, v hlučnej spoločnosti, zamieril k Impale. Tuctový chlapík v závetrí zahrešil, vývoj situácie ho nepríjemne zaskočil. Winchestrovci nespolupracovali. Nepredviedli dojemné rodinné stretnutie a potom sa neutiahli niekom do ústrania, aby mu urobili radosť. Tak sa tešil na Johnov rev, keď pred jeho očami zabije jedno z jeho detí...
Naopak, bratia vyrazili niekam za zábavou, každý s inou bandou a otec sa potuluje niekde po závodisku. Mimovoľne sa poobzeral, či lovec niekde nečíha s vedrom svätenej vody.
„Skurvené úsporné opatrenia,“ zahromžil z hĺbky svojej čiernej duše. „Zase aby som všetko spravil sám.“ Ale ako? Napriek svojim skvelým schopnostiam nedokáže strážiť Johna Winchestra a zároveň prehľadávať miestne krčmy. Bezpodmienečne potrebuje pomocnú ruku, najlepšie dva páry. Neustále sa obzerajúc, obozretne obišiel pustnúce priestory pre verejnosť. Okolie prenosných toaliet páchlo viac či menej strávenými pozostatkami rýchleho občerstvenia a piva, možno preto si za nimi ustlal alkoholom zmorený občan, ktorého šaty nevoňali o nič lepšie. Démon sa spokojne uškrnul, zabije dve muchy jednou ranou. Dodá peklu dušu a zároveň si vybaví služobný hovor.
Po krátkej práci s nožom bol príjemne prekvapený, množstvo opilcovej krvi stačilo na privolanie dvoch podriadených. Takmer veselo opustil areál, kým dorazia posily, bude robiť tieň tatkovi Winchestrovi. Možno ho privedie k mláďatkám, alebo aspoň do brloha, tam už si na svoje ciele počká. Na okolí nebol nikto ochotný oceniť jeho vtip, tak sa zasmial sám.
John sa utiahol za najhrubší strom a čakal. Nie dlho. Odrazu sa pri jeho aute zjavila chlapík so známou všednou tvárou a znova prejavil nezdravý záujem o jeho tereňák. 
„Len pekne čakaj, ty parchant,“ zašomral spokojne lovec. Kým démon postáva na parkovisku, nemôže ohroziť jeho deti. K podobnému záveru došiel aj nenápadný muž, stále netrpezlivejšie sa obzeral a mlátil päsťou do dlane druhej ruky. Odrazu spozornel, John znepokojene sledoval smer jeho pohľadu. Krížom cez parkovisko sa vliekol chlapec od ohrady. Lovec zaklial, nevidel žiadnu možnosť zasiahnuť včas, mohol len bezmocne sledovať ako dobrovoľný strážca pick-upu chlapca oslovil. Po výrastkovej prudkej odpovedi muž zaspätkoval, ruky zdvihnuté v mierovom geste. John si vydýchol, predčasne. Nenápadný muž sa pohol za stredoškolákom, po pár desiatkach metrov ho bleskurýchle vtiahol do najbližšej uličky. Lovcovi viac nebolo treba, krytie sem – krytie tam, rozbehol sa.  Prišiel neskoro. V úzkej preluke medzi schátralými budovami ležalo neživé telo dospelého muža so všednou tvárou, okuliare s puknutým sklíčkom a rozbitý mobil. Démon sa presťahoval do mladšieho modelu. John naprázdno prehltol, s takýmto vývojom situácie nerátal. Rutinne prehľadal okolie, chudý chlapec akoby sa vyparil. Inštinktívne sa pobral k svojmu autu, zdržiavať sa v blízkosti mŕtvoly nepokladal za prospešné svojmu zdraviu a hlavne slobode. Naštartoval a vyrazil k benzínovej pumpe za mestom. Bez pekelného dozoru sa mu hneď dýchalo lepšie, ale nemohol sa zbaviť dotieravej myšlienky: Na čo démon potrebuje toho chlapca?
Jalové postávanie neďaleko čierneho pick-upu démona skoro začalo nudiť. Chcelo by to nejakú akciu, možno skupinový vražedný amok alebo... Alebo sa môže vykašlať na Johna, má ho predsa pod dohľadom. Minca je stále na svojom mieste, bude vedieť o každom lovcovom pohybe. A to prehľadávanie krčiem tiež nemusí robiť osobne, vhodná anketa medzi miestnymi niekedy robí divy. Ľudia po správnej stimulácii vedia poskytnúť prekvapujúce množstvo informácií. Chcelo by to súkromný rozhovor s nejakým známym najmladšej generácie Winchestrovcov. Mimovoľne sa obzrel za zakvílením bŕzd. Odchádzajúcemu autu sa pod kolesá priplietol nenávistný chalan od ohrady, bronzový hatchback zaflekoval, len tak-tak zabránil znečisteniu verejných priestorov obsahom stredoškolákovho oblečenia. Chlapec sa ani neobzrel.
„Naser si,“ otrčil ruku so vztýčeným ukazovákom šoférovi, ktorý rozčúlene použil klaksón.
Démon sa uškľabil, ajhľa, našiel svojho človeka.
„Hej, chlapče, nechceš si zarobiť?“
„Vyfajči si ho sám, starý!“ Justinovi ponuka neznámeho nestála ani za pohľad. „Nazýva sa to autofelácia.“
„Dám ti stovku za päť minút tvojho času.“
„Odpáĺ, úchyl! Na rýchlej voľbe mám polišov!“ útočne zdvihol mobil.
Nenápadný muž okamžite zaradil spiatočku. „Len pokoj! Keď nie, tak nie.“
Chlapec, spokojný, že odohnal dotieravca, pokračoval v ceste bez obzretia. Pri najbližšej bočnej uličke, pocítil ruku na pleci.
„Čo furt chceš?“ oboril sa neodbytného zvrhlíka s predstieranou odvahou.
„Poznáš Deana Winchestra alebo Sama Winchestra?“ zaskočil ho neznámy nečakanou otázkou.
„Čo je teba do toho?“ Justin sa narovnal v nádeji, že využívajúc životnú stratégiu agamy golierovej, zväčšením svojho objemu zastraší útočníka.
Dotieravý muž zrejme nepozeral prírodopisné seriály, zdrapil ho za rameno a prekvapený stredoškolák pristál s bolestným výkrikom na stene najbližšieho domu.
„Poznáš Deana Winchestra alebo Sama Winchestra?“
„Hej, oboch,“ ponáhľal sa nie celkom pravdivo odpovedať chlapec, ktorému došlo, že by sa mal začať báť.
„Kde bývajú?“
„Čože?“
„Kde bývajú?“ zopakoval netrpezlivo útočník.
„Neviem!“
Nesprávnu odpoveď chlapec zaplatil ďalším nárazom o stenu.
„Kde bývajú?“
„Neviem, skutočne neviem,“ zakvílil vypočúvaný.
„Nevedomosť hriech nečiní, ale zato býva dosť bolestivá,“ uškeril sa neznámy. „Skúsim to inak. Kam išli?“
„Čo ja viem? Mne sa tí nafúkanci nespovedajú!“  Justin nahmatal vo vrecku mobil, s možnosťou privolať pomoc sa mu vrátila aj drzosť, aspoň časť.
„Spýtal som sa, kam išli?“ agresívny chlapík zvýšil hlas, chlapcovo hrdlo zovrela neviditeľná ruka, pritisnutého k stene ho dvíhala stále vyššie, až kým nestratil kontakt s matičkou dlažbou.
Justin, ochromený hrôzou, sa zmohol len na nezrozumiteľné bľabotanie. Telefón mu vypadol z ruky a po tvrdom strete s dlažobnou kockou sa jeho dušička porúčala do elektronického nebíčka.
„Nerozumel som, chlapče. Kamže to išli?“ spýtal sa milo démon.
„Chceli sa stretnúť u Peréza,“ vytlačil zo seba namáhavo vypočúvaný.
„Ako sa dostanem k Perézovi?“
Dusiaci sa chlapec zachrčal a zúfalo sa zazmietal, v márnej snahe uniknúť. Pri prudkom pohybe mu z nosa skĺzli okuliare.
„Táto jednostranná konverzácia ma unavuje,“ nenápadný muž bol skutočne frustrovaný. „Ako vidím, budem si musieť nájsť informácie osobne.“ Urobil malý pohyb, iba dvomi prstami, Justinove ústa sa otvorili ako u zubára. Muž oproti nemu zaklonil hlavu, z hrdla sa vydral oblak čierneho dymu a zamieril k bezmocnému chlapcovi. Chcel kričať, ale nestihol. 
Démon si oprášil nohavice od prachu, zdvihol spadnuté okuliare, jedno sklíčko bolo puknuté.
„Ďakujem, môj zrak je vynikajúci,“ odhodil ich. Napravil si vetrovku na úzkych pleciach. „Hor sa k Perézovi, hra pokračuje.“ Odišiel, nevenujúc ani jeden pohľad mŕtvemu telu nenápadného muža v uličke.
S veľkým pohárom kávy v ruke sa John posadil na lavičku pred obchodom spojeným s bistrom. Popíjajúc horúcu tekutinu pozoroval tankujúce autá, keď ho brzdiaci ťahač zasypal prachom. Monštrum s vlečkou plnou guľatiny zastalo pri stojane a vodič s istou námahou zliezol po schodíkoch.
John sa pomaly sa zdvihol. „Hej, kamoš! Na ktorý smer ťaháš?“ oslovil zavalitého šoféra, ktorý sa tankovacou pištoľou chystal nakŕmiť svojho tátoša.
„Dolu, na juh,“ oslovený mávol rukou o veľkosti malej panvičky pred seba.  „Chceš zviesť?“ prenikavo si obzrel zvedavca. 
„Hej, rád by som, ale potrebujem na západ,“ lovec vystrúhal rozpačitú grimasu.
„Smola, človeče. To drevo čakajú na Floride,“ mykol hlavou k nákladu.
„Smola,“ súhlasil neveselo John.  „Vďaka, kamoš.“
„Za málo,“ odtušil šofér a zaprášený tulák pre neho prestal existovať.
John sa stiahol na svoju lavičku, odkiaľ bokom pozoroval vodiča ťahača. Zavalitý chlapík dotankoval a pobral sa do bufetu natankovať aj seba. Lovec vyskočil, teraz musí konať rýchlo. Z pick-upu vytiahol skrinku s náradím, vylovil z nej kliešte. Natiahol si rukavice, nástrojom opatrne vybral zo záhybu plachty diabolskú mincu. Skoro nedýchajúc sa priplížil k ťahaču a kliešte s mincou zasunul hlboko medzi brvná. „Prepáč, kamoš,“ zašomral smerom k vodičovej siluete za sklom. Stiahol si rukavice, pre istotu ich zahodil do koša, okolo ktorého prechádzal. Vzápätí za čiernym tereniakom zostal len oblak padajúceho prachu.
Odvážil sa zastať až v relatívnom bezpečí anonymity priemyselného predmestia. Vypol motor a vylovil mobil. „Missouri, to som zase ja,“ spustil rýchlo. „Mala si pravdu, sledoval ma pomocou mince. Poslal som ju na Floridu. V tejto chvíli som si istý, že nevie kde som, ale potrebujem, aby to tak aj zostalo. Nesmie ma znova vyňuchať!“
....
„Čarodejné vrecko? To, čo mám mi veľmi nepomohlo!“
....
„Hej, viem, že nebolo od teba.“
....
„Áno, môžem písať. Počkaj moment, nájdem si kúsok papiera.“
...
„Čože? Ženská, kde mám v sobotu večer zohnať čerstvý rozmarín?“
!!!
„Ospravedlňujem sa. Samozrejme, viem, že zohnať rozmarín je moja starosť. A taktiež aj ostatné...“
!!!
„Som ti veľmi vďačný za tvoju pomoc.“
!!!
„Áno, už som ticho a píšem.“
....
„Áno, všetko mám zapísané. Ešte raz sa ospravedlňujem. Máš to u mňa. Prajem ti dobrú noc.“
S tichou nadávkou odhodil telefón na sedadlo spolujazdca. Nepochyboval, že Missouri ako regulárne médium o jeho prehrešku proti etikete vie a príležitostne mu ho otrepe o hlavu. Ak ešte bude nejaká vhodná príležitosť. Zahnal pesimistické myšlienky, nariekať môže, keď peklo vyhrá. Teraz sa musel rozhodnúť. Skontroluje svoje deti alebo začne kompletizovať ochranné vrecúško? Prečítal si zoznam potrebných prísad, bez vlámania, skôr dvoch ako jedného, nezoženie všetko potrebné. Na realizáciu trestného činu je príliš veľa svetla, skontroluje radšej synov. Kde by ich mohol nájsť? Ako pozná svojho staršieho, určite niekde oslavuje. Kde? V biliardovej herni, v bare s obsluhou hore bez alebo v najlepšej nálevni na okolí? Prítomnosť tmavovlásky, zavesenej do Deana vylučovala druhú možnosť. Prvá bola pravdepodobná, ale dnes sa jeho syn už  predviedol na trati, nemusel sa pred svojou dievčičkou vyťahovať aj pri biliardovom stole. Naštartoval, musí nájsť nejakú krčmu, tam sa už dozvie, kde nalievajú najlepšie pivo v meste. 
Na križovatke bočnej ulice a hlavnej mestskej tepny sa chudý chlapec zastavil.
„Kade mám ísť ďalej?“ oslovil démon drsne Justina utiahnutého v najzapadnutejšom kútiku jeho vlastnej hlavy. Odpoveďou mu bolo len tichučké kvílenie.
„No tak, zasran, spolupracuj! Mal by si byť rád! Máš príležitosť podkúriť Samovi Winchestrovi, tomu nafúkanému nímandovi. Ja viem,  lezie ti na nervy od prvého okamihu, máš toho plnú hlavu. Vysoký, fešák, šikovný a dostal babu, na ktorú myslíš od svojich desiatich rokov. Teda, poviem ti, tie tvoje fantázie.... S takými prasačinkami som sa už dvesto rokov nestretol a to som už videl všeličo!“
Kvílenie šokovane zamrelo.
„Odpovedaj, lebo prestanem byť milý!“
Od  vydeseného chlapca nedostal ani náznak využiteľnej myšlienky.
„Ako chceš,“ démon zaryl do chlapcovej pamäte. Bolestný rev majiteľa mu nevadil, naopak, robil mu vyslovene dobre. „Takže skratka,“ usmial sa potešene a zabočil do úzkej uličky, ktorá ho doviedla na námestie.
Všetky nálevne v strede mesta a v najbližšom okolí mali plno. Niekto zapíjal víťazstvo, niekto žiaľ, väčšina vydarený deň. Chudý stredoškolák nerušene prechádzal okolo oslavujúcich skupiniek.
„Hej, Justin! Nedáš si s nami?“
Pozor, niekto spoznal jeho oblek! Otočil sa za hlasom. Pár krokov od neho sa o stenu baru opierali dvaja vysoký mládenci, obaja s pivom v ruke.
„Brent a Conan“,  poslúžila mu náhlivo Justinova pamäť, „dobrí priatelia.“
„Hm, dali by využiť?“
„Nechaj ich, prosím!“
„Nesprávna odpoveď.“
Démon bezohľadne preryl Justinov mozog, vytiahnuť všetky informácie o spolužiakoch bola pre neho záležitosť niekoľkých zlomkov sekundy. Áno, môžu byť užitoční.
„Ahojte,“ s rukami vo vreckách, predstierajúc ľahostajnosť, prešlo Justinovo telo ku spolužiakom.  „Čo vy tu?“
„Využívame príležitosť,“ Brent nadvihol poloprázdnu fľašu. „Dnes večer nalejú aj nemluvňaťu.“ Súdiac podľa trochu neistej artikulácie, kapitán plaveckého družstva využíval dočasný výpadok prohibície pre maloletých plnými dúškami.
„Dáš si?“ Conan prajne natiahol ruku s chmeľovým džúsom.
Démon sa pri pohľade na zaslinené hrdlo fľaše zachvel odporom „Nie, ďakujem.“
Futbalista mykol plecom a na dúšok stiahol zvyšok tekutiny.
„Kam sa ženieš?“ Brent prejavil ľahký záujem o svojho verného nohsleda.
„K Perézovi.“
„A čo tam?“
„Bude sranda,“ Justinove ústa sa skrivili v škodoradostnom úškľabku. „Mám z dobrého zdroja, že sa u Peréza chystá poriadna mela.“
„To znie dobre,“ Brent sa odlepil od steny. „Poď,“ plesol futbalistu po bicepse, „zabavíme sa.“ Conan prikývol, spôsobne položil prázdne pivo ku stene a bol pripravený.
Plavovlasý kapitán zašmátral vo vrecku po kľúčoch od auta.
 „Dnes večer sú poliši v strehu,“ namietol iniciátor akcie. „Prejdeme sa. Aj tak si potrebujete vyvetrať hlavy.“
„Ale...,“ Brent sa pokúsil o neurčitú námietku.
„Nemusíme sa ponáhľať,“ zatiahol posmešne šprt. „Bez nás sa zábava nezačne,“ zasmial sa vlastnému žartu.
„To teda nie,“ pridal sa vodca partie, aj keď nepochopil pointu.
Conan ku konverzácii prispel neverbálne, precvičil si päste, až mu zaprašťali kĺby. Trochu tápavým krokom vyrazili naprieč námestím, celkom netradične, s Justinom v čele.
„Hej, odkedy sa k Perézovi ide tadiaľto,“ spomalil svetlovlasý kapitán pred vstupom do tmavej medzery medzi domami.
„Je to skratka a čakajú tam na mňa moji známi,“ chudý chlapec nezmenil smer.
„Známi? Justin, okrem nás nemáš žiadnych kamošov,“ pokúsil sa zastaviť malého šprta Brent, ktorému sa očividne nechcelo do tmavej uličky.
„Ak chceš, zoznámim vás. Teda, ak sa nebojíš tmy,“ ponúkol posmešne malý stredoškolák.
Brent srdnato vykročil, za chrbtom počul ťažké Conanove kroky a tichšie cupitanie Justinových botasiek. Prítomnosť kamarátov mu dodávala istotu, vypité pivá pseudoodvahu, aj keď tiene vo výklenkoch  budov sa mu zdali oveľa hustejšie a černejšie ako sa patrilo na podvečernú hodinu.
„Kde máš tých známych?“ otočil sa ku kamarátovi, ktorého malú siluetu ledva rozoznával oproti svetlám prenikajúcim ústím uličky.
„Priamo tu,“ v Justinových očiach sa žlto zablyslo.
Od múrov sa oddelili dva oblaky čierneho dymu a obklopili Breta a Conana. Prekvapené výkriky chlapcov zanikli vo veselej vrave a hlasných prípitkoch.
„Môj pán rozkáže?“ Conanov hlas znel škrípavo a jeho poklone k dokonalosti chýbalo mnoho, démon v chlapcovom tele ho ešte neovládol úplne.
„Poďte za mnou,“ sebavedome prikázal Justin. „Ideme k Perézovi. Čaká na nás zábava.“
Obaja chlapci sa poslušne pohli za ním.
Podnapitý štamgasti sa nezhodli na jednom názve, no zoznam barov, ktoré prichádzali do úvahy, bol prekvapivo krátky. Čiernu Impalu s kansaskou značkou našiel na tretí pokus, pred barom U Peréza. Zatiahol svoj pick-up do medzery medzi sklad a dielňu na druhej strane ulice a čakal. Ukrytý v hustnúcom šere, pozoroval svojho mladšieho ako nasadá do auta s ryšavým dievčaťom z popoludnia. Odhadol ju na spolužiačku. Ako poznal Sama, galantne odprevadí dámu svojho srdca do bezpečia domova a pôjde spať do vlastnej postele. Výborne, byt Winchestrovcov, aj keď prenajatý, je určite najbezpečnejšie miesto v celom meste. Ale Dean? Ani on sám veľakrát večer nevedel, v čej posteli skončí!
Zábava v bare musela byť naozaj skvelá, oslavujúcich bolo počuť  do ďaleka. John hluk uvítal, zabraňoval mu zadriemať. Hudba z juke boxu náhle zosilnela, svetlo z otvorených dverí zaclonil odchádzajúci párik, Dean a jeho slečna. Otec Winchester s viac než miernymi rozpakmi sledoval rozlúčku svojho syna s tmavovlasou krásavicou. „Ako to len ten chalan robí, že skoro vždy sa mu podarí uloviť najkrajšie dievča v meste?“ položil si otázku  len tak, aby nahlas vyjadril svoj údiv.
Dean samopašne buchol dlaňou po streche auta a mladá žena vyrazila s riadnym odpichom, tak ako sa patrí na frajerku pretekára, kamienky spod kolies fŕkali na všetky strany. Pri sklade obchodu vedľa parkoviska sa niečo pohlo. Dvaja mládenci, ten vyšší bol poriadna väzba, sa preplietli pomedzi zaparkované vozy až za Deanov chrbát. Útok zo zálohy prekvapil otca rovnako ako syna. Kým ohromený John stihol nahmatať kľučku, na mieste činu šmykom zabrzdila Impala, z ktorej ako zúrivý guľový blesk vyletel Sam. Z baru sa ozvalo niekoľko výkrikov a z budovy sa vyhrnuli dobrovoľníci, pripravený brániť hviezdu dnešných pretekov. Lovec pribuchol dvere, jeho pomoc nebude potrebná, a uchopil ďalekohľad. Útočníci sa stiahli ku skladu, niekto tam na nich čakal. John prudko vydýchol, o stenu sa opieral vyziabnutý chlapec, posledný výkrik módy v odievaní démonov. Zaostril sklá až na hranicu možností, obaja násilnícky mládenci sa k čakajúcemu správali ako podriadení. Očividne patrili k tomu istému metadruhu. Lovec cítil ako mu napätím tuhne šija, Dean napadli démoni! Teraz už chápal, prečo stačili dva údery, aby dostali na zem vycvičeného lovca. Ale prečo sa stiahli, keď sa ukázal Sam?  Je Dean ten, ktorého chcú mŕtveho? Aké plány má peklo so Samom? Namiesto odpovedí stále nachádza len ďalšie otázky.
„Pane,“ obaja chlapci padli pred Justinom na kolená, nevšímajúc si štrk, ktorý im rozodieral oblečenie, „nepodarilo sa nám splniť príkaz. Dean Winchester žije. Nečakane prišiel jeho brat. Museli sme sa stiahnuť, ako si nám prikázal.“
„Videl som,“ sucho odtušil vyššie postavený démon.
„Čo rozkážeš, pane?“ odvážil sa položiť otázku démon v svetlovlasom stredoškolákovi, vytušiac, že pre tentoraz nebudú potrestaní za zlyhanie.
„Stiahneme sa. Už nemusím improvizovať. “
„Pane?“
„Zmena plánu. John Winchester opustil mesto, mieri na juh.“
„Máme ho sledovať, pane?“
„Nie. Nájdem si ho, kedy budem chcieť a momentálne ho nepotrebujem. Premešká síce skvelé predstavenie, tragédiu o jednom dejstve, so svojím synom v hlavnej úlohe, ale taký už je život. Jeho život,“ krutý úsmev v skoro detskej tvári pôsobil hrôzostrašne. „Celé divadlo patrí len mne a bola by škoda nevyužiť takú príležitosť.“  
„Nerozumiem, pane,“ odvážil sa ozvať futbalista.
„To ma neprekvapuje,“ prezieravo odvrkol samozvaný autor a zároveň režisér vo vypožičanej osobe. „Náhodná smrť staršieho Winchestra pri bitke pred barom by poslúžila svojmu účelu, ale skutočného majstra neuspokojí. Chcem niečo efektnejšie!“
„Čo rozkážeš, pane?“ Obaja mládenci sa postavili do pozoru.
„Dám vám možnosť napraviť vaše zlyhanie,“ tenké ústa sa skrivili v nepríjemnom úškrne. „Pripravíte javisko na zajtrajší vrcholový dramatický výstup.“ Je pozoruhodné, čo všetko môže génius dosiahnuť, keď má k dispozícii dvoch démonov, automobilové preteky a niekoľko sto litrov benzínu.
„Nesklameme ťa, pane,“ obaja chlapci sa ponáhľali s pokorným uistením.
„Viem, že nie. Viac príležitostí nedostanete. Zajtra bude náš veľký deň. Oslávime ho ohňostrojom. Milujem ohňostroj.“  
Z prízvuku na jeho posledných slovách oboch démonov striaslo, vymenili si vyplašené pohľady.
„Poďte za mnou, musíme sa na zajtrajšiu oslavu poriadne pripraviť,“ Justin sa pohol smerom k centru. „A hlavne, musíme sa prezliecť. Zajtra chcem mať na sebe niečo dôstojnejšie.“
Od hlúčika podnapitých návštevníkov baru sa odpútala Impala s dvoma pasažiermi, Sam a Dean. John zbystril pozornosť, ak sa teraz na jeho deti zavesia démoni, zasiahne a  nech už sa stene čokoľvek! Podvedome nahmatal fľašu so svätenou vodou na vedľajšom sedadle. Vo svetle dokorán otvorených okien a dverí baru jasne rozoznal trojicu pri rohu skladu, démoni bez pohnutia sledovali odchod bratov, sami ukrytí za krovím bez lístia.
Hlúčik na parkovisku redol, niekto sa vrátil do baru, niekto sadol do auta a odišiel. Trojica chlapcov sa po chvíli otočila a pustila sa pomalým krokom na opačnú stranu ako zmizla Impala. Lovec ich zobďaleč sledoval, kým sa neutiahli do malého baru neďaleko námestia. Kúpili si pitie a dvaja väčší stredoškoláci pozorne počúvali malého študáka. John tušil, že ich plány by sa mu nepáčili, ale teraz, keď si bol istý, že Sam a Dean sú aspoň prechodne v bezpečí, musel sa postarať o iné záležitosti. Vrátil sa k autu a pobral sa hľadať kvetinárstvo s lacným alarmom.
                       
Kurt Crowe nespokojne zmenil polohu. Do čerta, prečo už konečne niekto nezačne vyrábať autá určené pre policajtov, ktorý trávia množstvo hodín svojho života, sediac za volantom, a striehnu na narušiteľov zákona. Zimomravo si pritiahol bundu a skrížil ruky na hrudi, v snahe udržať si trošku telesného tepla. Skorá jar rozhodne nepriala celonočným sledovačkám v nevykúrenom aute. Prekliaty John Winchester. Celý včerajší deň visel jeho faganom za pätami. Zbytočne. Veľký zlý ocko sa neukázal. Vôbec ho nezaujímalo, že jeho starší preukázal ohromnú snahu rozbiť sa vo vyradenom šrote na Jennigsovom okruhu. Len zázrakom sa mu to nepodarilo. Niekde, v civilom kúsku jeho svedomia, sa nesmelo ozval súcit. Čo je to vlastne za otca, keď sa nepríde pozrieť na synove preteky? Okamžite ten slabučký hlások udusil. Nebude predsa ľutovať Deana Winchestra, toho namysleného frajera. Taká kombinácia by mala byť trestná! Má ksicht ako z dvojstránky Playgirl, prácu vo vyhlásenej dielni, v posteli bývalú miestu kráľovnú krásy a víťazstvo v pretekoch na dosah ruky.
Najmä tá posledná položka je dôvod, prečo nemôže zatknúť Winchestra bez nepriestrelných dôkazov. Poručík by ho roznosil v zuboch, keby pokazil mestskú atrakciu roka.
Bitka pred barom vyzerala nádejne, no množstvo svedkov, ktorí sa vyhrnuli z Perézovho baru, by stálo na strane Winchestrovcov. Nemalo zmysel zatknúť ich za rušenie verejného pokoja, do hodiny by boli vonku. Dosť ho prekvapilo, že zbabelo stiahli chvosty a ufujazdili domov. Dean sa v práci predviedol skôr ako typ, čo si nenechá skákať po hlave, aj napriek tomu, že v dielňach bol skoro najmladší a navyše nováčik. Dúfal, že dôvodom ich rýchleho odchodu bol otec, čakajúci na  svojich synov v byte, ale sklamal sa. Svetlo v oknách zhaslo pár desiatok minút po ich návrate, Winchestrovci išli skoro spať. Stále sa však nevzdával nádeje, že hľadaný subjekt sa objaví. Nemôže byť taký mizerný rodič, aby si nechal ujsť  synove finále!
Oboma rukami si pomädlil oči, v noci si ukradol pár minút spánku, no na poriadny odpočinok nestačili. Možno kvôli únave takmer nezareagoval, keď sa dvere na jeho sedane prudko otvorili. Vysoký muž, ktorý sa zjavili nevedno odkiaľ, mu šplechol do tváre najmenej liter studenej vody.
„Čo, do čerta...,“ vyrazil zo seba pobúrene policajt, inštinktívne si vytierajúc tekutinu z očí.
„Máš šťastie, mladý,“ precedil cez zuby zarastený, šedivejúci dlháň.
Kurtovi sa podarilo sprevádzkovať zrak a hneď ho aj použil. A od prekvapenia stratil dych. Muž, ktorý ho napadol bol... hľadaný John Winchester. Kým stačil vydýchnuť: „V mene zákona...,“ z otvorených dverí priletela päsť a svet sčernel.
Kávovar zasyčal, do  kanvice padli prvé kvapky tmavej tekutiny. Zo Samovej izby sa sporadicky ozýval buchot aj iné podozrivé zvuky, ktoré určite nevznikli následkom balenia šatstva. John si dovolil pochmúrny úškľabok, jeho mladší syn zúril. Pozrel smerom k dverám do jeho izby a sám pre seba pokrútil hlavou. Bude lepšie, ak ho nechá vychladnúť. Ďalšia hádka je to posledné, čo teraz potrebujú, len by zbytočne strácali čas. V myšlienkach sa pristavil pri snaživom policajtovi, zviazanom vo vlastnom aute. Narazil na neho pri prehľadávaní okolia, potreboval sa uistiť, že démoni nestriehnu na jeho chlapcov niekde za rohom. Modrý sedan síce odpratal z očí, ale je len otázkou času, kedy si niekto všimne jeho vodiča oblepeného páskou ako staroegyptskú múmiu.
Dvere na Deanovej izbe vrzli, jej dočasný obyvateľ ju opustil, nesúc dva plné vojenské vaky. Zastavil sa pri stole v hale a položil naň kľúče od bytu.
„V izbe som nechal pre kamoša pár vecí, čo mi požičal. Volal som mu, za chvíľu si príde po ne. Keď budeš odchádzať, polož kľúče pod rohožku, aby sa dostal dnu.“ Bez pohľadu späť na miesta, kde prežili s bratom posledných pár týždňov, vyšiel z bytu.
John si nalial plnú šálku, nestrácal čas hľadaním cukru a po stojačky sŕkal horúci životabudič. Šálka bola skoro prázdna, keď sa Sam vytiahol z izby. Odvracajúc tvár, hodil svoje kľúče od bytu na stôl, schytil svoju batožinu a s buchnutím dverí opustil prenajatý byt. John si so vzdychom nalial druhú šálku kávy, čo iné mohol čakať od svojho mladšieho? Na dúšok dopil a zanadával, pretože si spálil jazyk. Použitú šálku postavil do drezu, nech si za nimi uprace, kto chce. Jeho čakala ešte jedna povinnosť, musel skontrolovať izby chlapcov. Hocijaká zabudnutá maličkosť by v rukách nepovolaného mohla znamenať ohrozenie ich životov.  
Samova izba odrážala duševné rozpoloženie svojho obyvateľa. Pokrovec pokrývali rozhádzané papiere ako v zlosti hodil plnú zložku o stenu. Veľké písmená hlásali, že stojí na pozostatkoch projektu... názov nerozoznal, ani sa o to nesnažil. Sam mu ho v blízkej budúcnosti určite viackrát pripomenie, veľmi hlasno a nahnevane. Skriňa, zásuvky, police, písací stôl, všetko bolo metodicky vyprázdnené. Samozrejme, junior má so sťahovaním bohaté skúsenosti.
Na Deanovej posteli trónila plná športová taška. Nahovárajúc si, že len kontroluje, nazrel dovnútra. Našiel úhľadne poskladanú bielu kombinézu, prilbu, visačku pretekára, doklady a kľúče od auta. Pretekárska budúcnosť jeho syna navŕšená na hromádke čakala na odvoz medzi nepotrebné veci. Namáhavo prehltol a v rozpakoch odvrátil zrak. Jeho pozornosť upútal zhúžvaný papier vedľa koša. Vedel, že by nemal, ale neodolal. Opatrne rozmotal zlisovanú guličku, zvedavý, prečo Dean obetoval takú námahu na zničenie .... potvrdenky o  rezervácii pánskeho večerného obleku čislo..., na mieste evidenčného čísla bola trhlina. Nostalgicky sa usmial, on sám mal na sebe smoking len raz. Asi rok po ich svadbe ho Mary prinútila zúčastniť sa charitatívneho plesu, ktorý usporiadala cirkevná obec v ich štvrti. Varoval ju, ale v niektorých veciach vedela byť veľmi tvrdohlavá. Bol to ich jediný ples. Mary by bola zúfalá, keby vedela, že ich synovia zdedili po otcovi antipatie ku všetkým druhom spoločenských akcií.
Zhúžvaný papier v jeho ruke sa zachvel. Ples! Iste, Dean by sa nikdy sám od seba nezúčastnil akcie s predpísaným večerným oblekom. Na tom dievčati mu muselo veľmi záležať. Prečo si nevšimol, že jeho starší má už dvadsaťdva? Vek, v ktorom mladí muži začínajú rozmýšľať nad založením vlastnej rodiny? Možno... Mal predsa dobré miesto v miestnej firme, črtala sa mu sľubná kariéra profesionálneho pretekára... A Sam? Sníval o štúdiu na vysokej s vytrvalosťou fetišistu, všetka jeho snaha v posledných rokoch smerovala k tomuto cieľu.
Johnovi začala dochádzať veľkosť škôd, ktoré tentokrát napáchal. Zničil najlepšiu príležitosť na normálny život, akú kedy jeho chlapci mali. Mimovoľne nahlas vyslovil vetu, ktorá ho mátala od chvíle, keď svojim deťom prikázal opustiť mesto. „Za toto budem horieť v pekle!“
           
Synovia na neho čakali v Impale, náhlivo podišiel k dverám vodiča, podozrievavo sa obzerajúc na všetky strany. Dean spustil okienko, Sam sa odvrátil.
„Za mestom na sedemdesiatpäťku, na sever a potom dvadsaťosmičkou na západ.“
„Áno, pane.“ Dean nemal čo dodať.
„Pôjdeš prvý.“
„Áno, pane,“ poslušne naštartoval, počkal kým otec nasadne do svojho pick-upu a vyrazil prikázaným smerom.
John sa zaradil tesne za syna, vďaka vyvýšenému podvozku terénneho auta mal dobrý výhľad do  interiéru starého Chevroletu. Presne ako predpokladal, potlačené emócie zo Sama vybuchli ihneď, ako si bol istý, že ho otec nemôže počuť. Prudké juniorove gestá svedčili o zvlášť temperamentnom rozhovore, najmä z jeho strany. Sam jednoducho potreboval vykričať svetu nespravodlivosť, ktorá ho postihla a Deanovi nedobrovoľne pripadla úloha ľudského hromozvodu a nárazníka medzi bratom a otcom zároveň. John sa neveselo uškľabil, nasledujúcich pár hodín svoju staršiemu rozhodne nezávidel, zmieriť Sama s nečakanou skutočnosťou bola úloha pre svätca alebo pre staršieho brata. A nie po prvýkrát sa pozastavil nad faktom, ako môže byť Dean, so svojou vznetlivou povahou, taký schopný mediátor.
„Prečo si otcovi nepovedal, že chceme zostať? Ty k tomu nemáš čo povedať? Mlčíš! To je všetko, čo budeš robiť? Mlčať?“ Sam nechcel kričať, ale nemohol si pomôcť.
„Hej! A tebe radím spraviť to isté, ak nechceš ísť pešo!!“ Aj Dean vedel zdvihnúť hlas.
„Nebudem ticho!“ odvážil sa protirečiť spolujazdec. „Nemôžeš ma vysadiť, pretože otec nám rozkázal opustiť mesto. A ty veľmi dobre vieš, že keby si ma vysadil, tak ma už z tohto mesta nedostaneš.“
„Ďakujem za upozornenie, ale zabúdaš, že z mesta ťa môže odviesť aj otec pod plachtou na korbe.“
„To by si neurobil,“ namietol Sam, napriek suverénnemu výrazu trochu zneistel.
„Chceš sa staviť?“
Bratova suchá odpoveď prinútila Sama zmeniť taktiku. „Viem, že ani ty nechceš odísť.“
„Do čerta, prečo si myslíš...“
„Nehraj to na mňa! Pridobre ťa poznám na to, aby som ti uveril tú tvoju predstieranú ľahostajnosť! Viem, že sa ti vo Vrabčiakovej dielni páčilo a aj oni boli s tebou spokojní a viem, že ty to vieš tiež. Videl som ťa, keď si čítal svoju zložku!“
Dean sa prekvapene nadýchol.
„Vtedy, keď sme sa vlámali do Jennigsovej kancelárie,“ spresnil mladší Winchester. „Myslel si si, že som si ťa nevšimol? Chyba, veľmi dobre som videl ako si sa spokojne škeril.“
„No a?“
Krátka odpoveď neprispela k upokojeniu atmosféry.
„Prosím ťa, prestaň sa tváriť, že ja som jediný, kto má dôvody zostať,“ vybuchol dotknuto junior.  
„Čože?“
„Do pekla, posledné dva týždne si chodil vytešený ako malé decko pred Vianocami! To mi fakt chceš nahovoriť, že pár hodín pred pretekmi odídeš  z mesta a vôbec ti to nevadí?“
Z miesta vodiča neprišla odpoveď.
Sam sa zaškaredil, vedel svoje, stačilo pozrieť na napäté svaly v bratovej tvári. „Pozri, otec si vôbec neuvedomuje o čo prichádzame. Mali by sme mu to rukolapne dokázať!“
„Ako si to predstavuješ?“
„Jednoducho. Odstav auto na krajnicu a otcovi povieme, že z mesta odídeme až po pretekoch. Na pár hodinách nezáleží,“ mykol ľahostajne plecom.
„To nám otec nedovolí,“ skonštatoval sucho Dean.
Spolujazdec si zahryzol do pery, presne takúto reakciu očakával, ale skúsiť to musel. „Je aj druhá možnosť.“
„A síce?“
„Proste zahneš do prvej uličky a stratíš sa. Kým nás otec nájde, bude po pretekoch, okolo teba sa bude motať kopa ľudí a otec nás nebude môcť odvliecť nasilu.“    
„Dobrý pokus.“
„Dobrý pokus? Dean, do čerta, netváril by si sa tak nadradene, keby si vedel, že...,“ Sam si v poslednej chvíli akože zahryzol do jazyka.
„Vedel čo?“ chytil sa vodič.
„Nechcel som si to povedať, ale...,“ začal s nevinnosťou hada v raji. „Včera vedľa mňa na tribúne sedeli nejakí chlápkovia z profi-tímu. Jeden z nich povedal, že ak dnes zaboduješ, ponúkne ti miesto. Brácho, celý život sa hrabeš v autách. Vieš každú podrobnosť o všetkom, čo sa kedy postavilo na štyri kolesá. Nesnaž sa mi nahovoriť, že si nesníval o kariére profesionálneho pretekára. Už nikdy nebudeš mať lepšiu príležitosť. Ktovie, či ešte niekedy nejakú budeš mať,“ skončil s účasťou v hlase, časť empatií bola dokonca pravá. Bokom pozrel na brata, aby zistil účinok svojho najlepšieho tromfu. Z Deanovho výrazu usúdil, že zarezal do živého, no zbytočný súcit si teraz nemohol dovoliť. V hre bola jeho šanca na slušný, obyčajný život. Nebol na seba práve hrdý, ale ak  teraz brata presvedčí, neskôr mu možno bude vďačný za záchranu pretekárskej kariéry.  
Čierna Impala bez zníženia rýchlosti minula poslednú možnosť odbočiť do neprehľadnej priemyselnej štvrte, kde by sa mohli s otcovým pick-upom hrať na schovávačku celé hodiny.
„Ty si nepočul, čo som povedal?!“ rozčúlený Sam sa pomaly prestával ovládať.
„Počul.“
„Brácho, toho chlapíka som si fakt nevymyslel len preto, aby som ťa prinútil zostať. Skutočne ti chceli ponúknuť miesto profesionálneho pretekára.“
„Viem. Včera, keď ste s Karin odišli, mi prišiel dať ponuku.“
„Dean, preboha, tak prečo jednoducho nejdeš rovno na okruh a nenecháš otca aby tentoraz odišiel z mesta sám. Nemôžeš sa predsa vzdať takejto šance! K otcovi sa môžeme pridať neskoršie, ak budeme chcieť!“
„Počul si, otec nás potrebuje.“
„Zaobíde sa aj bez nás! Nemôže sa nám stále miešať do života. Sme obaja dospelí!“
„Skutočne?“
„Áno, ty máš dvadsaťdva a ja mám skoro osemnásť!  Na tých pár týždňoch už skutočne nezáleží! Teraz alebo o mesiac! Aký je v tom rozdiel?“
„Cítiš sa dospelý, bráško? Dobre, budem sa s tebou rozprávať ako s veľkým chlapcom! Fajn, vrátime sa do mesta, ja vyhrám preteky, ty pobozkáš svoju krásku a čo potom? Ak sa Kurt neoslobodil sám, niekto ho už určite našiel. Poliši ma prídu zatknúť rovno na stupeň víťazov. Nádherné divadlo pre celé mesto. To by si chcel? Ja nie! Fidan si to nezaslúži!“
„Nemôžu ťa zatknúť! Toho poliša predsa napadol otec! Nič ti nemôžu dokázať.“
„To je fakt, napadnutie policajta mi nemôžu dokázať. Žiadne dôkazy. Nada. Nula. Nič. Čo mi teda môžu? No, môžu zavolať federálov. Môžu ma každý deň otravovať v práci a teba v škole. Čo myslíš, ako dlho budeš členom miestneho VIP-klubu alebo ako dlho ma Vrabčiak strpí v dielni, keď sa rozchýri, že náš otec je federálne hľadaný vrah a hanobiteľ hrobov? Myslíš, že ešte budeme patriť medzi miestnu obľúbenú zlatú mládež? Ako sa budú miestni pozerať na tvoje dievča? Veď sa vláčila so synom vraha!“
„Otec tých ľudí nezabil! Teda zabil, ale vtedy to už neboli ľudia a ty to veľmi dobre vieš!!“
„Hej, ja to viem, ty to vieš a možno to dokážeš vysvetliť aj Karin. A čo ostatní? Polícia? Škola? Aj im chceš porozprávať rozprávky o duchoch, vlkolakoch a tvaromeničoch? Ukážeš im ako sa zabíja wendigo! Do toho, brácho!“       
Sam zaťal zuby. Brent nie je obľúbený, jeho otec spreneveril peniaze, zaznel mu v ušiach hlas Karin. Ako by sa pozerali decká v škole na syna hľadaného vraha? Ako sa bude cítiť Karin, keď...
„Takže jednoducho ujdeme a za nami potopa?“
Dean pevnejšie zovrel volant. „Našim zmiznutím Kurt prišiel o všetky tromfy. Nemá nič, čo by mohol nahlásiť federálom. Čo im povie? Že strávil noc pred naším bytom, hľadaný zločinec mu rozbil nos v jeho vlastnom aute a on nemá žiadny dôkaz, svedkov ani žiadnu stopu, kam sa podel? Myslíš, že chce spáchať profesionálnu sebevraždu? Keby nás mal v rukách, mal by páku na otca. Otec ho predsa napadol pred naším bytom, ako dôkaz, že sme boli v kontakte a dôvod strčiť nás za mreže, by to stačilo. Prečo asi sa nám zavesil na zadok? Teraz nemá nič a bude čušať.“
Junior sa otočil k bočnému oknu, zúrivo hľadajúc chybu v bratovej logike. „Takže podľa teba, zmiznúť z mesta bolo najlepšie riešenie?“
„Hej,“ tvrdo prisvedčil Dean. „Bola to jediná možnosť ako ochrániť Fidan, Karin a ostatných, čo sa k nám správali férovo.“ Bokom pozrel na skľúčeného brata a mäkšie pokračoval. „Dospelí berú ohľady na záujmy... najbližších.“
Sam sa nahnevane otočil k oknu. Kedy budú jeho najbližší brať ohľad aj na jeho záujmy?
„Nepovedal som, že byť dospelý je vždy len zábava,“ zašomral vodič ticho popod nos, ale spolujazdec ho aj tak počul.
„No, pre mňa určite nie,“ vybuchol ako pretlakovaný balón. „Dokedy mi bude otcov bordel ničiť život? Stačilo aby sa ukázal a všetko, všetko šlo do čerta!“ Škola, súťaž, Karin, univerzita, všetky sny a nádeje. Päsťou buchol do sedadla.
„To nie je otcova vina,“ zabrzdil ďalší výbuch vodič. „Nemôže za to, že svet je... taký, aký je. Nájdeš si iné dievča...“
„Kto povedal, že...“
„Nájdeš si iné dievča,“ dôraznejšie zopakoval s prevahou staršieho súrodenca, ktorý ešte neskočil vetu. „S tvojou hlavou môžeš strednú ukončiť kdekoľvek a univerzity sa budú trhať, aby ti mohli dať štipko. Uvidíš, budeš si môcť vybrať, ktorú poctíš svojou prítomnosťou.“
„Hej,“ Sam vykúzlil smutný, rezignovaný úsmev. „Určite. Čaká ma krásna, dúhová budúcnosť.“  Chvíľu zachmúrene sledoval pochmúrny kraj bežiaci za oknom. „Počuj, človeče, teba fakt ne...“
„Sam, sklapni.“ Deanov tón balansoval na hranici sebaovládania, mladší Winchester z vlastnej skúsenosti vedel, že ďalšie rozpitvávanie témy bratovej neúčasti na pretekoch by mohlo skončiť dosť bolestivým spôsobom. Pre neho. Mrzuto sa oprel a z nedostatku iného rozptýlenia začal ladiť rádio. Vodič ho rýchlo capol po ruke, zo starej škatule od topánok po pamäti vytiahol magnetofónovú pásku a vložil ju do prehrávača.
„To myslíš vážne?“ nezdržal sa Sam. Všetky bratove pásky dôverne poznal a v tejto chvíli sa And Justice for All, nedala vziať inak, ako číra provokácia. 
„Sammy, poznáš pravidlá, vodič vyberá hudbu a spolujazdec drží hubu.“
Spolujazdec sa urazene sa hodil o sedadlo a svoju rozladenosť ticho demonštroval až po The Shortest Straw, potom sa už problém, ktorý ho zožieral predral na povrch.
„Dean?“
„Čo zas?“
„Rozlúčil si sa s Fidan?“
Prekvapený vodič vrhol vrcholne podozrievavý pohľad doprava. „Prečo ťa to zaujíma?“
„Ja... ešte som Karin nevolal a... chcem aby... Chcem jej sám povedať, že sme odišli z mesta. Ale... neviem ako. Čo si povedal Fidan?“
„To ťa nemusí zaujímať!“
„Dean,“ zaskučal nešťastne junior.
„Povedz jej, že naša babička dostala porážku alebo že otec dostal stálu prácu v Seatli.“
„Nechcem jej klamať.“
„Tak neklam.“
„Vďaka za radu,“ kyslo zašomral Sam. „Brácho, veď mi pomôž. Čo si povedal Fidan?“
„Ešte stále ťa to nemusí zaujímať.“
„Brácho, no ták!“
„Do čerta, Sammy, ty si ten študovaný. Vymysli si vlastnú bájku. Celé dni ležíš v knihách, určite si vyčítal nejakú použiteľnú rozprávku!“
„No, to ti fakt pekne ďakujem,“ Sam sa nahnevane obrátil k oknu. „Dneska ste sa všetci na mňa dohodli, či čo? Otcovi preskočilo, ty si vyslovene odporný a...“
„Ďakujem za kompliment!“
„A vieš, čo ma ešte štve?“ pokračoval v sťažnostiach junior.
„Nie, ale ty mi to určite povieš.“
„Štve ma,“ nenechal sa odradiť bratovou sarkastickou odpoveďou, „že som si nevyrovnal všetky účty!“  Brent a Conan... Mal pre nich prichystaných pár pádnych argumentov a teraz sa im včerajší večer prepečie!
Conan neisto otvoril oči, bolelo to. Bolelo ho celé telo. Prešiel ho náklaďák alebo... V hlave mal úplne prázdno. Niečo ho tlačilo na pleci, s námahou sa pootočil. O jeho pravé rameno sa opieralo telo, pohybom narušil jeho vratkú rovnováhu, svetlovlasá hlava skĺzla na Conanove kolená. Neisto žmurkol, chlapcova tvár mu bola zvláštne povedomá. Mal by ho poznať? Z hĺbky jeho pamäte k nemu priplávalo meno.
Brent.
Kamoš Brent.
Spolužiak.
Nevedel si spomenúť, odkiaľ ho pozná a v tej chvíli mu to bolo jedno. Bolo mu zle, chcel domov a potreboval pomoc. Nejaká racionálne uvažujúca čiastočka mozgu, ktorá ešte fungovala, mu napovedala, že kamoš nepomôže. Brentove oči bez žmurkania hľadeli na veci, ktoré videl len on sám. Z úst mu vytekali sliny, už dlhšie, na košeli pod vetrovkou mal veľký mokrý fľak. V rozkroku nohavíc tiež. Nezdalo sa, že si kvôli tomu Brent robí starosti. Nezdalo sa, že si ešte niekedy bude robiť starosti s čímkoľvek.
Ku Conanovým bolestiam sa pridala ďalšia, z okolia žalúdka sa telom začal šíriť podivný chlad. S nádejou otočil hlavu na druhú stranu. Niekde predsa musí byť niekto, kto mu pomôže! Pri protiľahlej stene prázdneho skladu ležalo ďalšie telo.
Justin.
Nebol zranený, Conan nevidel žiadnu krv, no niečo na malom chlapcovi, ležiacom v špine, bolo zvláštne. Niečo nebolo v poriadku. Conan zažmurkal, jeho boľavej hlave trvalo dlho, veľmi dlho, kým zistila kde je chyba.
Justin nedýchal.

John si vydýchol, čierny Chevrolet pred ním odbočil na diaľnicu číslo sedemdesiatpäť smerom na sever. Tiež stočil volant a v spätnom zrkadle znova skontroloval cestu za nimi, bola prázdna, premávka v nedeľu ráno nestála za reč. Prvá časť plánu sa podarilo, odišli z mesta nepozorovane. Teraz mu už len zostávalo dúfať, že Missourine protidémonské váčky ich ochránia. Svoj uložil do priehradky v prístrojovej doske, druhý vpašoval do zmätku, ktorý Dean plánovito udržiaval v kufre Impaly, malé vrecúško sa v ňom stratilo ako zrnko piesku na pláži.
Konečne boli na diaľnici, fyzicky cítil úľavu, že tesne unikli z démonovej pasce. Rozjarená nálada mu vydržala presne päť kilometrov. Tentoraz unikli! A čo nabudúce? Vôbec nepochyboval, že bude aj nabudúce, a nie jedno. Včerajšie popoludnie, to bolo jeho omen, predzvesť udalostí, ktoré prídu, aby zničili jeho rodinu. Opäť. Démon sa nevzdá, najmä ak sa včera dostal takmer na dosah ruky k svojmu cieľu. Vďaka jeho chybe, pocítil trpkú chuť žlče stúpajúcu do hrdla.  Za každú cenu chcel ochrániť svoje deti pred pravdou a práve táto zaťatosť sa mu vypomstila. Doviedol démona takmer až na prah ich bytu. Podarilo sa mu zničiť všetko, o čom snívali, všetko, čo....
Všetko.
Jednoducho, všetko.
Zúrivo si vytrel slzu z kútika oka. Nie, teraz nebude... Nemôže rozmýšľať o tom, aký  je nanič otec. Musí sa sústrediť na iný problém. Ako dlho sa mu ešte podarí ukrývať pravdu pred synmi? Pre Deanom, s tou jeho čertovskou schopnosť všímať si detaily a dávať do súvislosti zdanlivo nesúvisiace fakty? Pred Samom, s jeho nadšením pre skúmanie najneuveriteľnejších zdrojov informácii a výnimočnou pamäťou? Ak chlapci zavetria tajomstvo, ktoré sa pred nimi snaží ukývať a spoja sa, aby ho odhalili... Otec Winchester si utrel studený pot, ktorý mu pri tejto myšlienke vyrazil na čele. Snehová guľa v pekle bude mať väčšie šance na dlhý a spokojný život ako jeho tajomstvo. Už dnes večer, keď sa zastavia v nejakom moteli na noc, musí mať pripravenú hodnovernú historku, prečo tak narýchlo museli opustiť mesto.
„Potrebujem zázrak,“ zastonal nahlas. Po pamäti nahmatal mobil, jedným okom škúlil na cestu pred sebou, druhým na displej mobilu. Navolil číslo a veľmi mu odľahlo, keď sa z neho po niekoľkých zazvoneniach  ozval drsný mužský hlas.
„No čo chceš?“
„Bobby, musíš mi pomôcť! Potrebujem prípad. Okamžite!“

Koniec.



Naposledy upravil aceras1 dňa 23.08.13 8:35, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   22.08.13 14:30

KONEC?!Shocked  Jako vážně? Fakt tam to slovíčko bylo? 
 
Teda já fakt nemám slov. Tohle byla prostě ta nejdokonalejší povídka, co jsem kdy četla! Od začátku do konce nabitá naprostou originalitou, humorem, akčností, napětím, a vším možným a přesto ani na chvilku nevybočila z kolejí skutečného Supernaturalu, naopak ho naprosto skvěle doplňuje.
 
Jsi prostě génius, aceras1 a patří Ti velký dík za Tvou povídku a sem si jistá, že se k ní budu ještě nespočetněkrát vracet, poněvadž sem se na ní stala nenapravitelně závislá...   
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   23.08.13 8:43

Danny.T - tak teraz si ma skutočne dostala do rozpakov. Kedy si po mňa prišiel Smrťák?602 Taká záplava superlatívov sa zvyčajne objavuje na pohreboch 703  Very Happy .
Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem:605:    .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
adrusik
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 53
Bydlisko : stredné Slovensko
Registration date : 03.08.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   23.08.13 14:50

aceras1 - takže je tu koniec:8161: a tu znovu vychádza na povrch moja schizofrénia (hrozne som bola zvedavá ako to skončí a zároveň som koniec nechcela)....Asi sú aj horšie poruchy.

Keďže moja slovná zásoba je omnoho chudobnejšia ako Tvoja ...budem sa opakovať. Poviedka bola skvelá, zábavná, smutná, napínavá, hrdinovia boli presne podľa môjho gusta...nie nadarmo si moja najobľúbenejšia fanfiction spisovateľka  (prepáč za privlastňovanie  )

A pretože sa vždy snažím byť optimista.... tak koniec tohto príbehu znamená, že začne nejaký nový, dúfam:D . Kľudne si oddýchni, ak to potrebuješ a potom hor sa do práce, lebo si si vypestovala kolektív závislých čitateľov  a hádam nás nenecháš dlho trpieť, prosííím.

 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
bohdy
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1570
Age : 31
Bydlisko : Vlčovice, ČR
Nálada : Viva slash!!!
Registration date : 18.09.2010

OdoslaťPredmet: Re: Omen   24.08.13 15:21

aceras1: Děkuji za tuto skvělou povídku  Opravdu se mi moc líbila. Jsi jedna z mála autorek, které na tomto fóru pravidelně čtu, a zcela po právu. Máš úžasnou slovní zásobu, i znalosti. I Tvůj smysl pro vtip je již legendární. Krásně jsi spojila seriálovou spn linii s tou svou vymyšlenou. Krásně to do sebe vše zapadlo. Takže ještě jednou díky a budu se těšit na další Tvé výtvory
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   27.08.13 15:24

adrusik - buď pokojná, to nie je žiadna porucha, (zato my, grafomaniaci, by sme vedeli rozprávať 703 ). Ďakujem za Tvoje milé slová, privlastňovanie nevadí, aj keď od spisovateľa mám tak ďaleko ako taikonaut na Mesiac Very Happy . 

bohdy - napriek mojej bohatej slovnej zásobe sa budem opakovať Smile . Ďakujem za milé slová  a zvlášť ma potešilo Tvoje ocenenie humoru  (moje okolie ma vo všeobecnosti pokladá za dosť nudnú osobu  ).

Ešte raz moje veľké ĎAKUJEM obidvom   .
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
emilywinchester
Nevinná obeť
Nevinná obeť


Počet príspevkov : 14
Registration date : 06.06.2013

OdoslaťPredmet: Re: Omen   27.08.13 22:38

Ten konec byl tak strašně smutnej:384:  Já už jsem se tak trochu tušila jak to skončí, ale i tak mě to zaskočilo. Děkuju moc za super povídku, tahle je naprosto geniální  
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   01.09.13 10:34

emilywinchester - iný koniec sa jednoducho nehodil:703: . No, čo už Very Happy . Ďakujem za Tvoju pochvalu  a vytrvalosť až do konca.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   02.09.13 19:20

Hmmm, aceras1, si si istá, že toto patrí do kategórie poviedky? Keď som si to dávala dokopy do wordu, tak sa mi toho nazbieralo na takú slušnú minimálne novelu   Wink - teda nie, že by som sa chcela nejako sťažovať na rozsah, to ani náhodou.

Ale každopádne, také sumarizovanie bolo celkom užitočné nielen pre zaradenie diela do mojej elektronickej knižnice (v ktorej máš, mimochodom, vlastnú poličku 703 ), ale aj pri čítaní.
Predsa len, pri takomto postupnom pridávaní sa na pľac dostanú na striedačku akčnejšie časti s trochu pomalšími a pri dlhšej čakacej lehote tie pomalšie na mňa pôsobili, no... ako sa bol vyjadril istý hobit - ako maslo natreté na priveľký krajec chleba (tak ale všetko má svoje plusy aj mínusy, holt, svet nie je dokonalý). A keďže som od prírody trošku pohodlnejší exemplár homo sapiens literalis, nechcelo sa mi vždy čítať všetky predchádzajúce časti a potom mi trošičku občas unikali súvislosti a niektoré narážky. Keď to ale človek číta takto pekne v kope, tak to tempo a švih je oveľa lepšie a literárny zážitok kvalitnejší a vôbec sa to oveľa lepšie číta (že by som ja aspoň občas nevymýšľala confused  ).

Musím povedať, že poviedka ako celok sa mi páčila, konkrétnejšie som sa vyjadrila aj v iných komentoch, tak sa nejdem opakovať.
Nevadí mi ani ten spôsob ukončenia, je taký typicky "supernaturalovský" a Johnovo správanie... no však načo by sa v rodine mala pestovať úprimnosť, keď je jednoduchšie veci zatajovať a topiť sa s celou rodinou v následnej kope problémov je predsa taká zábava (a že po kom to chalani majú, hlavne teda Sam, ale aj Dean je v tom špičkový) ... akurát, že si neviem pomôcť, ale tie Johnove opletačky mi do charakteru poviedky už nepasovali - ale je mi jasné, že tatko potreboval nejaký dôvod, aby chalanom pokazil radosť a rozhodne súhlasím s Chuckom, že konce sú osina v zadku (pre mňa teda určite  ).

Takže suma sumárum, celkovo je to príjemné dielko, ktoré poteší dušičku, ale osobne zastávam názor, že máš v repertoári aj lepšie kúsky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   04.09.13 9:53

just-me:
1, Nie, ale vzhľadom na skutočnosť, že na stránke nie je priečinok rozpísaná novela alebo pidiromán, tvári sa ako poviedka 703 .
2, Ďakujem za vlastnú poličku, (tlačenicu z duše neznášam) 
3, Za čakanie sa ospravedlňujem, no ani v najprudšom záchvate tvorby nestíham písať tak rýchlo, ako Ty (alebo ktorýkoľvek čitateľ) stíhaš čítať  . Inak, máš pravdu. Omen je zbytočne rozťahaná a zoštíhlenie by jej len prospelo. To je večný problém nás grafomanov, keď máme dosť miesta, nevieme kedy prestať 603 .
4, Johnove opletačky – viď vyššie. Grafoman vo mne jednoducho potreboval vysvetliť, že John svoje konanie  myslel dobre, ale cesta do pekla (pre všetkých troch) bola vydláždená dobrými úmyslami. Fakt je, že to s tými cca dvadsiatimi stranami dosť prehnal  . (Aj keď písať Azazela bola dosť zábava.) A mimochodom, súhlasím s Tebou a s Chuckom.

Suma sumárum, aj ja osobne zastávam názor, že tejto poviedke by dodatočná cenzúra pomohla. No, čo už, beriem to ako nevýhodu uverejňovania na pokračovanie confused .

Ďakujem Ti za Tvoj názor a najmä za konštruktívnu kritiku. Neviem, ako ostatní pisatelia, ale ja osobne potrebujem, aby ma niekto upozornil na chyby, ktoré robím, (ja viem, ja viem, nikto nie je perfektný, ani ja nie, aj keď k tomu nemám ďaleko;)   ). V budúcnosti mi to snáď pomôže vyhnúť sa nudným miestam.

Ešte raz, ďakujem   .         
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   10.09.13 13:26

Cenzúru na Omen?!affraid Ale fuj!
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
aceras1
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 279
Registration date : 03.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: Omen   11.09.13 9:15

No, čo sa cenzúry týka, súhlasím s Tebou, Danny.T, cenzúra (poťažne korektúra textu) je fuj. Dokonca, ani môj domáci otrok ju nechce robiť, zostáva vždy na mňa.  
 Ovšem, je to jediný známy spôsob ako odstrániť chyby a nielen pravopisné. (Aj keď chýb po mne je aj tak vo výsledom texte dosť 603 ).  Samozrejme, viem, že medzi pojmami cenzúra a korektúra je rozdiel. Výraz cenzúra bol v predchádzajúcom texte použitý najmä preto, že vynechanie niektorých prebytočných scén z Omen, by pomohlo plynulejšiemu plynutiu deja.703
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Danny.T
Pocestný duch
Pocestný duch


Počet príspevkov : 86
Age : 26
Bydlisko : Praha
Nálada : Winchesterovská!<3
Registration date : 31.05.2012

OdoslaťPredmet: Re: Omen   12.09.13 10:52

Jojo, chápu, jak jste to mysleli.Wink Jen jsem tím chtěla říct, že jsem si užila každý řádek a líbí se mi taková, jaká je. Když navíc porovnám s některými výtvory, které jsem kdy četla (a občas se nestačím divit, co jsou někteří schopni zveřejnit), tak Tvé práce jsou velice kvalitním balzámem na čtenářskou duši. Navíc u Omen se mi právě líbí ty úplně obyčejné scény, které člověku nastíní "běžné chvilky" kluků, co asi tak dělají, když zrovna neloví... atd. I v samotném seriálu jsou speciální díly tak trochu mimo děj a jak je máme rádi, že?lol! Ale mé plkání neber vůbec na vědomí, mám tendence se zastávat věcí, které se mi líbí... Rolling Eyes lol! Co se týče pravopisných chyb, tak nemůžu posoudit, jelikož ve slovenském textu je nejsem schopna rozeznat, takže asi výhoda pro mě. Každopádně, když je dobrý příběh, tak ačkoliv mám pravopis ráda, přehlížím i nějakou tu chybičku. Tak jsem se zase vykecala, a teď slibuju, že už budu zticha. 
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Omen   Today at 16:23

Návrat hore Goto down
 
Omen
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 5 z 6Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Rozpísané poviedky-
Prejdi na: