DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 Stitches in Time

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
AutorSpráva
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Stitches in Time   01.07.12 19:17

Tak nejak som chcela zistiť, či som ešte nezabudla prekladať a vzniklo z toho toto - ďalšia poviedka, už tradične od MuffyMorrigan, tak dúfam, že sa bude páčiť.

Stitches in time


Sama z ľahkých driemot prebudil zvuk motora, prebúdzajúceho sa k životu. Zazrel otca a Bobbyho, ako v dodávke opúšťajú Impalu, aby prenasledovali démona, ktorého práve lovili. Potriasol hlavou, aby rozohnal posledné zvyšky ospalosti, čakajúc, kedy sa vráti Dean, aby ich mohli nasledovať.
Počas čakania v aute vyrástol. Nechali ho tu ako šteniatko, so zapnutým rádiom a popraskaným oknom. Mal už trinásť, čo je dosť na to, aby mohol spolupracovať. Keď mal trinásť Dean, dovolili mu loviť, ale očividne, čo stačilo pre Deana, nebolo postačujúce u Sama. Nechávali ho v aute, kde bol v bezpečí, alebo mu to tak aspoň vraveli. Ale prinajmenšom, aspoň ho nechávali väčšinu času v aute – nebolo to ani tak dávno, keď ho ešte nechávali v ktoromkoľvek moteli, v ktorom sa zastavili. Samozrejme, tento krát to boli výnimočné okolnosti, zložili sa v izolovanej chatrči, na míle vzdialenej od civilizácie, takže vziať Sama so sebou bola asi jediná možnosť.
Pokúšal sa s otcom hovoriť o tom, aby ho nechal loviť. Keď už zvládol tréning, keď už ho ťahajú so sebou, mohli by mu aspoň dovoliť, aby nejako pomohol. Otcova odpoveď bola jednoduchá – nie. Potom dostal brilantný nápad požiadať Deana, ale nakoniec to až tak brilantne nedopadlo. Dean bol dokonca ešte dôraznejší, než otec.
Takže som tu, zavretý v aute ako trojročný, pomyslel si, a len čakám, kedy sa niekto vráti a vezme ma odtiaľ. Zaujímalo by ma, aký budem musieť byť starý, aby ma konečne nechali ísť. A som zvedavý, či potom ešte vôbec budem chcieť ísť.
Čas pomaly plynul, ale Dean sa nevracal. Sam si začal robiť starosti, Otec odišiel už pred desiatimi minútami, tak kde je Dean? Už by tu mal byť. Počkám ešte päť minút a pôjdem sa za ním pozrieť, rozhodol sa.
Jedna minúta.
Dve minúty.
Tri minúty.
Tri a pol minúty.
Tri minúty a štyridsať päť sekúnd.
Idem teraz. Sam vystúpil z auta, zo zadného sedadla zhrabol baterku a otočil hlavu k lesu. Na sekundu zaváhal... potom sa otočil späť k autu a z predného sedadla vzal aj brokovnicu, ktorú mu tam Dean nechal „Keby náhodou“. Démon možno ušiel, ale v lese sú aj iné veci, ako napríklad medvede.
Sledoval cestičku, ktorú spravili jeho otec a Bobby, keď bežali lesom. Keby sa Deanovi niečo stalo, otec by určite len tak neodišiel? Asi len zbytočne preháňam, pomyslel si Sam. Keď nebol Dean nablízku, necítil sa tak bezpečne, ako zvyčajne.
Bola tma. Aj tá trocha svetla, ktorú poskytoval ustupujúci mesiac a hviezdy, bola zakrytá korunou stromov. Samov svet sa zúžil len na to, čo osvetľovalo svetlo z baterky. Postupoval opatrne, presne, ako ho naučili. Každých pár minút zastal a načúval, presne, ako ho naučili. Len škoda, že nikoho pri všetkých tých lekciách nenapadlo spomenúť, aké desivé to môže byť.
Už sa dostal pekne hlboko do lesa. Očakával, že uvidí Deana, ako k nemu beží, ale Deana nikde nebolo. Sam začal panikáriť. Cítil nepokoj, pocit, že sa stalo niečo hrozné mu nedal pokoj. To bolo to, čo ho nútilo ísť hlbšie a hlbšie do tohto tmavého lesa.
Čo to bolo? Stuhol, zdalo sa mu, že niečo počuje. Stál ticho, každá jeho bunka načúvala. Tam! Znova to začul. Znelo to ako ston, znelo to ako Dean. Snažiac sa potlačiť rastúcu paniku stočil baterku naľavo a potom napravo, pomedzi kríky okolo neho. Vedľa chodníka uvidel niečo ležať. Najprv to považoval za brvno, ale teraz, vo svetle, uvidel, že to bol...
„Dean!“ Ponáhľal sa k bratovi, ktorý ležal tvárou k zemi. „Dean?“ Všetky lekcie prvej pomoci, ktoré dostal od otca, sa mu začali prehrávať v hlave. Najprv skontroluj , či nie je poranená hlava. Posvietil si na Deanovo temeno, žiadna krv. Potom skontroluj, či nie sú zlomené kosti na rukách a nohách. Natiahol sa a opatrne prešiel rukami po Deanovom ramene, nezdalo sa zlomené, potom spravil to isté s jeho vrchnou nohou. Až potom Deana jemne otočil na chrbát.
Až teraz bolo vidieť krv. Na čele mal veľkú ranu, z ktorej mu vytekala krv po celej tvári. Hrudník vyzeral v poriadku, ani druhá ruka nevyzerala zlomená. Keď došiel k ľavej nohe, zastal. Oh, bože, pomyslel si. Na nohe bola obrovská rezná rana, ktorá silne krvácala.
Zastav krvácanie. Najprv silne zatlač, ak to nebude fungovať, použi škrtidlo. Sam si stiahol tričko a roztrhal ho na kusy, ktoré sa dali použiť ako obväzy. Pevne ich stiahol nad ranou. Dean zastonal.
„Dean?“
„Sammy? Si to ty?“
Samovi znel zmätene. „Hej, Dean.“
„Prečo nie si v aute?“ Dean znel nahnevane.
„Bol si preč tak dlho, tak som sa chcel pozrieť, kde si,“ dokonca aj sám sebe znel Sam mladší, než bol.
„Nemal si opúšťať auto. Mal si počkať, kým sa nevrátim.“ Dean stále neotvoril oči.
„Ale ty si sa nevracal, Dean! Čakal som a čakal, ale ty si sa nevracal!“
„Takto to nefunguje, Sammy, vieš to.“ Dean stále znel nahnevane.
„Ale Dean, si zranený,“ hlas sa mu pri poslednom slove trochu zlomil.
„Čo?“ Dean otvoril oči a zameral sa na Sama. „Kde je otec?“
„On a Bobby sú preč, šli za tým démonom a ty si sa nevracal.“
„Vravíš, že som zranený?“ Pokúsil sa posadiť.
„Presne, Dean. Vyzerá to dosť zle, obviazal som to, ale nie som si istý, či to zastaví krvácanie.“
Strach v bratovom hlase, spolu s prichádzajúcim vedomím, konečne Deana prebral. „Oh áno, moja noha. Ako zlé si myslíš, že to je?“
„Zlé. Skutočne zlé, necítiš to? Nebolí to?“
„Práve teraz ani nie. Pomôžeš mi postaviť sa, Sammy?“ Natiahol ruku k bratovi. Sam ho opatrne vytiahol hore. Dean chvíľu neisto postál, potom sa pokúsil spraviť krok, ľavá noha vypovedala poslušnosť a on začal padať. Sam ho zachytil. „Myslím, že mi budeš musieť pomôcť do auta.“
Sam si prehodil bratovo rameno cez plecia a trochu sa zatackal, keď na ňom spočinula Deanova váha. Pomaly napredovali lesom. Každým krokom bol Dean ťažší. Keď konečne vyšli z lesa, musel Sam sústrediť všetky sily, aby pokračoval v chôdzi. Až doteraz si nikdy neuvedomil, aký veľký vlastne jeho veľký brat je. Kráčaj ďalej, vravel si. Dean ho potreboval, takže sa sústredil na každý ďalší krok.
Keď došli k autu, Sam ho oprel o batožinový priestor a dal si malú prestávku, kým sa pokúsi dostať brata na sedadlo. Vyzeralo to dosť zložito. Dean otvoril oči.
„Už sme pri aute?“
„Hej, Dean.“
„Pomôž mi dozadu, nech môžem mať nohu čo možno najrovnejšie.“
„Čože?“
„Počul si ma, Sammy. Pomôž mi dozadu.“
„Ale, Dean...“
„Musíš nás dostať späť do chaty.“
„Chceš, aby som šoféroval?“
„Pokiaľ sa chceš o mňa postarať. Učil som ťa šoférovať pre prípad potreby – toto je prípad potreby, Sammy.“
„OK,“ odvetil Sam. Teraz si už robil vážne starosti. Nikto okrem Deana neriadil jeho auto. Dean dokonca nepustil za volant ani ich otca, pokiaľ sa tomu dalo vyhnúť. Sam ho obišiel a otvoril zadné dvere. „Pripravený?“ Spýtal sa. Videl, ako sa jeho brat snaží vzchopiť, potom Dean prikývol. Sam ho podprel a pomohol mu k otvoreným dverám. Držiac väčšinu Deanovej váhy ho pomaly položil na sedadlo. Keď už sedel, Dean sa len oprel o rám dverí. Sam si uvedomil, že Dean sa ďalej sám nedostane. Obehol auto a prudko otvoril druhé dvere.
„Dean? Pokúsim sa ťa dostať dnu, dobre?“ Sam dúfal, že sa mu v hlase neodráža jeho rastúci strach.
„OK, Sammy, som pripravený. Ale neviem, nakoľko budem schopný pomáhať.“
Sam sa oprel kolenami o okraj sedadla, aby sa mal o čo zaprieť a natiahol sa cez sedadlo k Deanovým pleciam. Prial si, aby bol dosť vysoký na to, aby to šlo hladko. Opatrne položil Deana na sedadlo, ten zastonal. Sam položil ruku Deanovi na chrbát, potom zavrel dvere, takže sa o ne mohol opierať. Obehol auto aby zavrel aj druhé dvere a potom vkĺzol za volant. Nemohol celkom dočiahnuť na pedále, tak posunul sedadlo dopredu a skrútil kľúčmi. Spravil to trochu náhlivo a tvrdo.
„Hej, buď na ňu milší, Sammy.“
„Áno, Dean,“ odvetil poslušne. Bol zvedavý, či zvládne celú cestu do nemocnice. Vedel, ako sa šoféruje, iste, ale to bolo cez deň, na parkovisku a s Deanom na sedadle spolujazdca, nie vzadu, zraneným a v bolestiach.
„Choď do chaty,“ ozval sa Dean. Sam bol zvedavý, či vie jeho brat čítať myšlienky.
„Musíš ísť do nemocnice, Dean:“
„NIE!“
„Ale, Dean...“
„Nie, Sammy. Je to príliš ďaleko. Proste len choď do chaty.“
„OK, Dean.“ Počúvnuť brata bolo teraz skoro ako reflex. Aj keď takmer zúfalo chcel dostať Deana k doktorovi, veril, že Dean vie najlepšie, čo robiť. Sam ho skontroloval v spätnom zrkadle, Dean mal oči pevne zavreté.
Tých dvadsať minút po tmavej ceste bolo tých najdlhších v Samovom živote. Tu a tam oslovil brata menom, len aby sa uistil, že je ešte stále tu. Dean zakaždým odpovedal, aj keď jeho odpovede boli stále kratšie a posledný raz to bolo už len zavrčanie. Konečne Sam zbadal odbočku k chate. Modlil sa, aby tu už otec bol, hoci vedel, že keby sa otec vrátil, už by bol svojich synov hľadal. Žiadna dodávka, otec ešte nebol späť.
Zastal s autom tak blízko pri chate, ako len mohol. Pokúsil sa zistiť, ako najlepšie dostať brata z auta. Ktorou cestou? Rozhodol sa, že nohami napred to bude pre Deana najľahšie. Keď zaparkoval, prešiel k chate a otvoril dvere.
„Dean?“ Ozval sa, keď otvoril dvere na aute. Jeho brat neodpovedal. „Dean?“ Položil ruku na Deanovu nezranenú nohu.
„Sammy?“
„Hej, Dean. Už sme tu. Si pripravený vystúpiť?“
„Iste.“
Opatrne pomohol Deanovi vymanévrovať z auta. Bol si istý, že to pre brata nebolo ľahké. Pot tiekol Deanovi po tvári a ťažko dýchal, keď mu Sam pomáhal postaviť sa. Sam ho takmer odvliekol do chaty a potom na malú posteľ, o ktorú sa delili. Opatrne posadil Deana na nižšiu pričňu postele. Sam prešiel do kúpeľne, namočil uterák, vrátil sa s ním a zotrel Deanovi krv z tváre.
To Deana trochu prebralo. „Musím sa na tú nohu pozrieť.“
„Ale Dean, neviem, či môžem dať ten obväz dole. Krvácal si a...“
„Ja viem, ale musíme vedieť, aké zlé to je a treba to vyčistiť. Alebo chceš, aby som dostal gangrénu?“
„Samozrejme, že nie!“ Sam bol zdesený.
„Nemyslel som to tak, Sammy? Upokoj sa, bude to v poriadku. Dones nožnice, nejaké uteráky, alkohol, teplú vodu a lekárničku.“
„OK.“ Sam sa rozbehol po všetko potrebné. Snažil sa zostať kvôli Deanovi pokojným. Bolo to ťažké. Toto bolo najhoršie Deanovo zranenie za dlhý čas a naposledy bol s nimi otec, aby sa o to postaral. Vbehol späť do izby, v náručí kopa vecí, o ktoré ho Dean žiadal, položil ich na zem k posteli.
„Takže najprv je treba rozstrihnúť obväzy a dostať ich z nohy. Môžeš to pre mňa urobiť?“ Dean udržiaval svoj hlas veľmi pokojný.
„Iste, Dean,“ Samov hlas znel všelijako, len nie isto.
„Tak do toho.“ Sam prešiel nožnicami po vonkajšom obvode jeansov, keď došiel k obväzu, zastal.
„Bude to bolieť.“
„Do toho, Sammy. Viem, že to bude bolieť, je to v poriadku.“
Sam sa zhlboka nadýchol a prestrihával svoj provizórny obväz. Rozstrihol jeansy ešte o trochu vyššie a potom ich obstrihával okolo nohy, aby ich mohol odtrhnúť. Obväz bol presiaknutý krvou a nalepený na nohe. „Dean? Čo mám robiť?“
„Vieš, čo máš robiť – dostať ten obväz preč. Skús ma nedonútiť kričať, ale nerob si starosti o to, či to bude bolieť.“
Sam najprv uvoľnil obväzy to zadnej strany nohy, potom okolo miesta, kde bola škaredá rana, snažil sa pracovať tak jemne, ako to len bolo možné. Prestal, keď počul Deana zasyčať.
„Nie, pokračuj a dokonči to, zvládam to.“
Sam tomu príliš neveril. Deanova tvár vyzerala, akoby v nej nezostala žiadna krv. Sam konečne stiahol obväz. Deanova noha vyzerala ako zmasakrovaný kus mäsa. Sam sťažka prehltol.
„Dobrá práca, Sammy, nechaj ma sa na to pozrieť.“ Ozval sa Dean tým vyrovnaným hlasom. Nahol sa dopredu a poklopal na ranu prstom. „Musíš to vyčistiť. Najprv mydlom a vodou, potom alkoholom. Zvládneš to?“
„Iste, Dean.“ Sam vzal fľašu s teplou vodou a tekuté mydlo a opatrne vyumýval nohu okolo zranenia. Bolo tu strašne veľa krvi a rana začala znova krvácať. Keď to skončil, vzal fľašu s alkoholom a zastal. Toto bude poriadne bolieť. Spomenul si, ako bolí len malé porezanie, keď sa doň dostane alkohol. S fľašou v ruke pozrel na brata. „Dean?“
Dean sa oprel. „OK, sprav to.“
Sam nalial alkohol na Deanovu nohu. Jeho brat zastonal od bolesti skôr, než tomu stihol zabrániť. Sam sa naňho pozrel, Dean mal zatvorené oči, v tvári sa mu zračila bolesť. „To je všetko, Dean.“
Dean otvoril oči. „Dobrá práca. Teraz príde tá ťažšia časť.“
„Aká ťažšia časť?“ Sama to zrazu vystrašilo.
„Musíš to zašiť.“
„Dean, nemôžem!“ Sam sa postavil a cúvol.
„Iste, že môžeš, vieš ako.“
„Dean, nemôžem!“
„Sammy, ja to spraviť nemôžem. Musíš to urobiť ty.“
„Ale Dean...“
„Zvládneš to.“
„Nemôžem.“
„Musíš, potrebujem tvoju pomoc, braček,“ povedal Dean veľmi ticho.
Sam prehltol. Dean ho práve požiadal o pomoc. Vlastne, Sam si uvedomil, že za poslednú hodinu ho Dean požiadal o pomoc viac ako raz. Dean požiadal Sama o pomoc. Veci musia byť ešte horšie, než si myslel.
„Pokúsim sa.“ Odvetil Sam.
„Zvládneš to, Sammy. Vytiahni veci z lekárničky.“
Sam sa prehrabával v lekárničke, kým nenašiel potreby na zašívanie. Potom šiel do kúpeľne a starostlivo si vydrhol ruky. Keď sa vrátil do izby, Dean mal oči znova zatvorené.
„Dean?“
„Som pripravený, Sammy.“ Otvoril oči a trochu sa naňho usmial.
Sam otvoril sterilný balíček s potrebami na zašívanie a podržal ihlu nad bratovou nohou. Zdalo sa mu, že aj keď to trénoval, je to ťažšie, než si myslel. Je veľký rozdiel medzi hovädzinou a Deanovou nohou. Uvedomil si, že sa mu ruky nekontrolovateľne trasú. Dean si to musel všimnúť, pretože položil ruku Samovi na plece a jemne ním zatriasol.
„Dokážeš to, Sammy, verím ti.“
„Veríš?“
„Jasné, Sammy, tak do toho.“ Prikývol.
Sam sa zhlboka nadýchol a opatrne zapichol ihlu, Dean stisol zuby, Sam dokonca počul, ako mu zaškrípali. Prešiel ihlou na druhú stranu rany a opatrne ju stiahol. Zviazal ju a prestrihol niť. Začal ďalší steh, sústredil sa len na prácu, snažil sa nepremýšľať nad tým, čo vlastne robí. Keď to skúsil, začal sa mu dvíhať žalúdok.
Jeden steh.
Dva stehy.
Tri stehy.
Štyri stehy.
Päť stehov.
Desať stehov.
Dvanásť stehov.
Pokračoval, kým zranenie nebolo uzavreté. Dokopy pätnásť stehov. Boli trochu nerovnomerné, ale držali a krvácanie prešlo do pomalého kvapkania. Sam očistil krv a položil na stehy sterilnú gázu, obviazal Deanovi nohu a pozrel sa na brata. Dean mal zavreté oči a šedo-zelenú tvár.
„Chceš si ľahnúť, Dean?“
„Jasné, Sammy, dobrý nápad.“
Sam mu pomohol ľahnúť si a natiahol naňho rezervnú prikrývku. Sam sa začal triasť, zrazu cítil, ako jeho žalúdok protestuje a zvládol sa dostať k záchodu skôr, ako sa zbavil jeho obsahu. Keď už bol prázdny a všetko čo zostalo bola len nevoľnosť, opláchol si tvár studenou vodou. Vzal ďalší uterák, namočil ho a odniesol k Deanovi. Jemne ho položil bratovi na čelo.
„Vďaka, Sammy,“ Dean otvoril oči a usmial sa naňho. „Zvládol si to skvele, mladý.“
Sam sa tiež usmial. „Vďaka, Dean.“

O deväť rokov neskôr

Ellensburg, Washington

Dean sledoval, ako Sam spravil posledný steh na jeho nohe, napravo od jazvy, ktorú mal od svojich sedemnástich. „Zdá sa, že si to nezabudol, Sammy.“
„Som Sam.“ Usmial sa. „Musí to byť ako jazdenie na bicykli. Ide to aj bez toho, aby si na to myslel.“ Začal nohu obväzovať. Bol šťastný, že ruky má pevné. Je to už dlhá doba, čo naposledy ošetroval tak vážne zranenie.
„Pamätáš si, keď si ma zošíval prvý raz?“
Sam si sadol na päty a pozrel na Deana, niekedy si bol istý, že jeho brat vie čítať myšlienky – minimálne jeho myšlienky. „Akurát som na to myslel.“
„Hej, ja tiež.“ Dean sa uškrnul. „Nepotrebuješ sa vyzvracať?“
„Ani nie.“
„Prvý krát si zvracal.“
„Chlape, mal som trinásť.“
„Hej,“ Dean sa mäkko usmial. „Vtedy si to zvládol skvele.“
„Bol som vydesený na smrť. Spanikáril som. Ty si zostal pokojný – to mi pomohlo. Pamätám si, že som sa cítil taký mladý – len chvíľu predtým som premýšľal nad tým, ako som už vyrástol a zrazu som bol znova len malé decko.“
Dean sa zasmial. „Vyzeral si naozaj veľmi nezrelý, ale vedel som, že to zvládneš a spravil si to dobre.“
Sam sa usmial. „Nechceš si teraz ľahnúť, Dean?“
„Myslím, že hej, len na chvíľu, potom pôjdeme ďalej.“
„OK,“ Sam sa natiahol, aby mu pomohol posunúť sa v posteli.
„Zvládnem to.“ Skúsil sa pohnúť, ale prestal, keď sa mu posunula noha.
„Ja viem, že hej.“ Sam mu opatrne pomohol späť a podložil mu pod hlavu ďalší vankúš. Dean zavrel oči. Sam naňho natiahol prikrývku a šiel do kúpeľne priniesť vlhký uterák Deanovi na čelo.
„Ideš sa vyzvracať?“ Ozval sa Dean z postele.
„Nie. Blbec.“
„Idiot.“
Sam sa usmial a priniesol uterák. Položil ho Deanovi na čelo. „Trochu sa vyspi. Budem tu, keby si ma potreboval.“
„Vďaka, Sammy.“
„Jasné, Dean. Rado sa stalo.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
astík
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 488
Bydlisko : Praha
Nálada : with spn awesome
Registration date : 19.01.2012

OdoslaťPredmet: Stitches in Time   01.07.12 21:05

just-me: smekám , máš jednu povídku lepší než druhou, právě čtu v tuto chvíli opět tvoje povídky=překlady 702

tahle povídka je úúúúžasná cheers , škoda jen, že není delší Wink

moc děkuju, potěšila si mě
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: Stitches in Time   03.07.12 19:52

just-me: Povídka byla moc pěkná. Smile Líbí se mi, když hoši v povídkách krvácejí (ne, že bych z toho měla škodolibou radost, chraň Bůh), ale naprosto s nimi cítím tu jejich bolest, strach o toho druhého. Sad Ještě jednou díky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Stitches in Time   Today at 10:49

Návrat hore Goto down
 
Stitches in Time
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Dokončené poviedky :: just-me-
Prejdi na: