DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  RegistráciaRegistrácia  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  Užívateľské skupinyUžívateľské skupiny  StránkaStránka  Prihlásenie  

Share | 
 

 De Miraculis Sui Temporis

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : 1, 2  Next
AutorSpráva
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: De Miraculis Sui Temporis   08.01.12 10:34

Ako tak pozerám, tak sa zdá, že v tejto časti fóra skapal pes (no ale je fakt, že práca a škola sú strašní žrúti času). No tak uvidím, či sa to tu preberie, alebo je to už beznádejné, ale aj napriek tomu to risknem...

Už klasika, ďalšia MuffyMorrigan, tentoraz Hurt!Sam a Protective!Dean, z trošku netradičného obdobia...

Hádam sa bude páčiť.

De Miraculis Sui Temporis

Kapitola 1

Choroba sa malým mestečkom prehnala s rýchlosťou a zúrivosťou, ktorá Johna Winchestera rýchlo presvedčila, že je nadprirodzeného, aj keď nie práve démonického pôvodu. Trhala školy a rodiny s takou divokosťou, až ho to šokovalo. Zasiahla mladých a zdravých oboch pohlaví, znenazdania a úplne. V jednej chvíli boli absolútne v poriadku, v ďalšej bojovali o život, bezdôvodne, bez varovania, proste z jedného okamihu na druhý sa ich životy zmenili. John tomu neveril, v skutočnosti nie, dokonca ani potom, čo hovoril s rodičmi. Až do tých pár osudných minút u nich doma pred troma dňami.
Chlapci boli na poli za predĺženou stavbou motela, v ktorom bývali. John sedel na stoličke na terase, snažiac sa ignorovať ich pokračujúcu hádku. Nemal ani poňatia, o čom bola, či vôbec ako dlho trvala, chlapci s ňou proste niekedy začali, zvyčajne počas tréningu akéhokoľvek druhu. Možno je to práve tréning, ktorý ich tak vyburcuje. John zdvihol oči od knihy, ktorú čítal. Sedemnásťročný Dean bol graciózny ako mačka. Trinásťročný Sam bol skôr ako nemotorné šteniatko. Samove ruky a nohy rástli rýchlejšie ako zvyšok tela a on mal tendenciu o svoje pridlhé nohy zakopávať, presne ako to šteňa labradora, ktoré žilo tri domy nižšie.
„Nie, Sammy, musíš použiť úskok, potom udrieť, takto,“ v Deanovom hlase znela netrpezlivosť. John sledoval, ako Dean vzal bratove ruky a pohol nimi v očakávanej akcii. „Vidíš?“ spýtal sa Dean. Sam prikývol. „Dobre, tak to skús znova.“
„Nechcem, je mi z toho zle,“ Sam sa odtiahol, jemne do Deana strčil a vykročil cez pole.
„Neodchádzaj. Už sme to skoro mali,“ štekol po ňom Dean. John si uvedomil napätie v Deanovych pleciach. „Sammy!“ Deanov hnev a podráždenie mu vibrovali v hlase. John rozumel sklamaniu svojho staršieho syna. Sam potreboval vedieť, ako prežiť. John si vzdychol a vrátil sa k svojmu výskumu. „No tak! Už si to skoro mal.“ Vravel Dean. „SAMMY!“ Výkrik zaznel v úplne inom tóne. John zdvihol oči práve včas, aby videl, ako sa Sam zrútil a brat ho zachytil tesne predtým, než spadol na zem. John vstal a pohol sa k nim ešte skôr, než Deanov výkrik „Otec!“ opustil synove ústa.

„Pred troma dňami, Mary,“ vyslovil John slová adresované svojej žene, keď prechádzal mestom. „Tri dni, každým dňom je to horšie, strácame ho.“ John dovolil slzám stiecť mu po lícach. „Čo môžem robiť?“ Vzdychol si. „Beriem ho domov. Nemôžem žiť s myšlienkou, že umrie sám. Deana by to zabilo. Myslíš, že robím dobre?“
John zastavil pred autodielňou, v ktorej Dean pracoval, chvíľu počkal, kým vystúpil. Zotrel si slzy z tváre, vystúpil a vošiel do malého obchodíku s autosúčiastkami, ktorý bol súčasťou dielne. Dean tu dostal prácu potom, čo sa v obchode zastavil spýtať sa na pár súčiastok do Impaly, majiteľovi, Rodovi Weaverovi, sa Dean zapáčil a tak mu ponúkol prácu. Bola to iba brigáda, len za hotovosť, ale Dean pracoval rád a Weaver mu predal súčiastky do Impaly za výrobnú cenu.
„John.“ Weaver sa usmial, keď vošiel. „Je milé ťa vidieť. Idem po Deana.“
„Počkaj, chcem s tebou hovoriť.“ John si prečistil hrdlo. „Vravel ti Dean...“ Odmlčal sa. Samozrejme, že mu Dean nič nepovedal. „Môj syn Sam...“ znovu sa odmlčal, tentoraz zastavený gučou žiaľu, ktorá ho takmer zadusila.
„Sam? Skvelé dieťa. Nedávno tu bol, ehm, pomáhať Deanovi.“ Rod sa usmial. „A taktiež veľa rozprával!“ Niečo v Johnovej tvári ho zastavilo. „Čo je?“ spýtal sa ticho.
„Sam... je chorý. Práve teraz je u Sv. Martina, ale hovoril som s doktorom a dnes večer ho beriem domov.“
Tvár druhého muža sa skrčila v maske smútku. „Môj syn, Zev, zomrel, keď bol v Samovom veku. Rakovina. Tiež som ho vzal domov. Je mi to ľúto. Deanova robota naňho počká. Bude tu prácu potrebovať, John.“ Rod položil ruku na Johnovo plece. „Viem, že sa často sťahujete, ale zostaňte, kým sa Dean nepostaví znova na nohy. A ty tiež. Chápem to, ak budeš potrebovať, môžeš sa prísť porozprávať.“
„Ďakujem,“ odvetil John. „Bude v poriadku, keď teraz Dean odíde?“
„Iste, vlastne, práve skončil prácu.“ Rod vošiel do dverí, vedúcich do pracovnej oblasti. „Dean!“
„Áno?“ Dean vyšiel zozadu, utierajúc si ruky do handry. „Máš pre mňa niečo ďalšie? Chcel som... Otec?“ Z Deanovej tváre zmizla všetka farba. „Sammy?“
„Je v poriadku, hovoril som s doktorom. Beriem ho domov. Chcel by som, aby si šiel so mnou.“ Slová z Johna priam vyleteli.
„Domov?“
„Hej, domov. Aspoň za teba nebudem musieť platiť kauciu.“ Odvetil John s niečím, v čo dúfal, že je úsmev.
„Kauciu za mňa?“ spýtal sa Dean, keď pred ním zastal.
„Presne. Niekto by ťa mohol prichytiť, ako sa zakrádaš po nemocnici po návštevných hodinách.“
„Ty si to vedel?“ Dean vyzeral prekvapene. „Nerob si starosti, otec, nočné sestry o tom vedeli.“
„Mal si mi to povedať.“ Pretože v tú prvú noc, čo som našiel tvoju posteľ prázdnu, som spanikáril.
Dean sa prikrčil. „Hej, prepáč. Myslel som si, že to vieš.“
„Choď si po veci, Dean. Potrebuješ byť s bratom. Mal si mi o tom povedať skôr,“ ozval sa Rod ticho. „Nerob si starosti, práca nikam neujde.“
„Ďakujem,“ povedal Dean. Otočil sa vykročil preč. John sledoval, ako jeho syn stojí chrbtom k nemu, plecia ohnuté, hlava sklonená, tak zlomený, ako ho John ešte nikdy nevidel. O okamih neskôr Dean vystrel plecia, zdvihol hlavu a otočil sa k nemu, kabát v rukách. „Poďme. Sammy bude prekvapený, keď nás uvidí.“ Usmial sa na Roda a odišiel.
„Ešte raz vďaka.“ John sa otočil, aby nasledoval Deana.
„Hej,“ Rod s ním vošiel do dverí. „Dávajte si pozor.“
John prikývol a prešiel k autu. Dean sedel na sedadle spolujazdca, zízal von oknom. John nastúpil a pozrel na syna. Ruky mal zovreté a John videl pracujúce svaly na sánke, keď stískal zuby. „Dean?“
„Vie Sammy, že prídeme?“ Deanove oči boli stále upreté dopredu.
„Nie, že ho vezmeme domov. Zvyčajne za ním o tomto čase chodím,“ odpovedal John, keď vyrazili.
„Ako mu je? Ešte stále chodí?“ spýtal sa Dean. Vedel o postupe ochorenia rovnako dobre, ako John.
„Doktor vravel, že hej.“ John si vzdychol. „Pošle niekoho, aby nám ukázal, ako sa starať o Sammyho.“
„Nepotrebujem, aby mi niekto ukazoval, ako sa mám starať o Sammyho,“ zavrčal Dean.
„Dean, myslel som...“
„Viem, čo si tým myslel. Požiadal som Toma, jedného z nočných zdravotníkov, aby mi ukázal, čo potrebujem vedieť.“
„Prečo?“ spýtal sa John, snažiac sa potlačiť malý náznak paniky v hrudi. Niečo plánoval. Dean sa prikrčil. „Dean, odpovedz mi.“
„Nič.“
„Dean?“
„Neviem, otec, myslel som, že by som to mal vedieť, to je všetko.“
John si vzdychol. Vedel, kedy už zo svojho staršieho syna žiadne ďalšie informácie nedostane. „Dobrý nápad.“ John zabočil na parkovisko s obsluhou, bolo to ľahšie, ako hľadať miesto na preplnenom parkovisku. Dean vyskočil z auta a zamieril rovno k dverám. „Počkaj na mňa,“ zavolal naňho John. Dean sa zamračene obzrel cez plece, ale zastal a počkal pred vstupom.
Spoločne vstúpili do haly. Boli ticho, kým čakali na výťah. John videl, ako sa jeho syn snaží udržať emócie pod kontrolou. Každý krok bližšie k bratovej izbe dopadal na Deana takmer fyzicky. Samov doktor tam na nich čakal.
„Idem sa porozprávať so Samom,“ Dean sa otočil k Samovej izbe.
„Dean?“ John schmatol syna za rameno, aby ho zastavil.
„Nepotrebujem, aby mi hovoril o Sammym, otec. Viem, čo sa deje.“ Dean sa otočil a odišiel.
John sledoval Deana, ako prešiel chodbou. Jeho syn sa zastavil pred Samovou izbou, John ho videl, ako si na chvíľu oprel hlavu o zárubňu. Dokonca aj z miesta, kde stál, videl, ako sa Deanovi trasú ruky. Zrazu sa objavila myšlienka, s čistou jasnosťou absolútnej pravdy. John prehltol, hruď ho vplyvom tohto uvedomenia si rozbolela. Keď stratíme Sama, Dean už ďalej nepôjde. Oh, bože, čo mám robiť? Mary? Ako mám zachrániť našich synov?

XXX

Dean zastal pred dverami Samovej izby. To, čo povedal otcovi bola pravda, vedel čo sa dialo. Jeho brat umieral. Dean cítil, ako kúsky z neho umierajú spolu so Samom. Dean si vzdychol a oprel si hlavu o studenú zárubňu chvíľu predtým, než vošiel. Zo Samovej izby bolo počuť zvuky zapnutej televízie. Podľa toho, čo počul, Sam si našiel na pozeranie nejaký dokument. Bratova záľuba v dokumentoch bola niečo, čo Dean celkom nebral, ale väčšinou to nechával tak. Mali spolu dohodu – za každý dokument na PBS, ktorý Sam pozeral, mohol Dean sledovať dva programy na iných kanáloch. Až doteraz to perfektne fungovalo.
S hlbokým nádychom a stále sa trasúcimi rukami Dean otvoril dvere a chvíľu sledoval Sama predtým, než vošiel. Ach, Sammy. „Hej,“ ozval sa Dean skôr, než úplne vošiel do izby, dal bratovi vedieť, že je tu.
Sam sa obzrel a zotrel si slzy z tváre tak rýchlo, ako mohol. „Dean? Nemal si byť v práci?“
„Rod mi dal popoludní voľno. Skončil som prácu na Chevrolete a povedal, že môžem odísť.“
„Myslel som, že si sa dnes chystal robiť na Impale,“ Sam sa mračil na Deana, ktorý si práve sadal na kraj postele.
„Plánoval som to, ale rozdeľovač som použil na šesťdesiat šestku, na ktorej som robil predtým. Rod objednal ďalší, ale ten zatiaľ neprišiel.“ Bola to len polovičná lož. Ten rozdeľovač naozaj použil, ale nový došiel dnes ráno. „Myslel som, že sem zájdem a vezmem ťa odtiaľ.“
„Vezmeš ma odtiaľ?“ spýtal sa Sam s rovnakým nesúhlasným zamračením, ktoré použil aj predchádzajúcu noc, keď Dean prišiel s týmto nápadom. Keď to robí, vyzerá oveľa viac ako otec, som zvedavý, či to otec vidí. „Dean...“
„Aj otec je tu, Sammy, prišiel, aby sme ťa vzali domov.“ Dean si položil ruku na bratovu nohu a jemne ňou zatriasol.
„Prišiel?“ Sam sa rozkašľal, tvár sa mu stiahla bolesťou. Dean schmatol vreckovku a podal ju bratovi, takže si Sam mohol zotrieť krv.
„Hej,“ Dean sledoval emócie, premietajúce sa na Samovej tvári. Strach, alebo to možno bola hrôza, ho prinútil zdvihnúť ruku. „Je to v poriadku.“
„Nie, Dean. Viem, čo to znamená. Už nemám žiadnu nádej, však?“ Sam vzdychol, keď Dean otváral ústa, aby mu oponoval. „Viem, že mi nie je lepšie. Zhoršuje sa to.“ Sam sa nahol dopredu a položil ruky na Deanove. „Ale som rád, že ideme domov.“
„Nechaj ma, nech ti donesiem šaty, nemôžeš tu pobehovať s vykukujúcim zadkom.“ Dean vstal a prešiel k šatníku. Prehltol guču v krku. Posledné, čo Sammy teraz potrebuje, sú slzy. Straťte sa. Dean vytiahol z malého šatníka oblečenie, ktoré priniesol minulú noc a pomohol Samovi si ho obliecť, opatrne preťahujúc hadičku od infúzie cez rukáv.
„Charlie zomrel dnes ráno, krátko na to, čo si odišiel,“ povedal Sam.
„Oh,“ Dean sa pozrel na Sama. Charlie Firkins ochorel poldruha dňa pred Samom. „Sammy...“ Dean sa odmlčal, neistý, čo má povedať. Zachránilo ho, že ich otec vošiel do izby, nasledovaný sestrou, ktorá tlačila kolieskové kreslo. Oslobodila Sama od takmer prázdneho vrecka s infúziou. „Nebude to potrebovať?“ zaujímal sa Dean.
„Máme ďalšie, na domov,“ ozval sa John, držal veľkú plastikovú nákupnú tašku.
„OK, dobre. Čas ísť?“ spýtal sa Dean.
„Hej,“ odvetil John ticho. „Pripravený, mladý?“
„Iste,“ Sammy prikývol a zložil nohy z postele. Dean mu pomohol do kresla, nechal Sama spraviť tých pár krokov samého, ale bol pripravený ho zachytiť, keby spadol.
„Ideme,“ Dean schmatol kreslo a vytlačil Sama z izby. Počul Samov chichot, keď takmer behom zabočili za roh k výťahom. Dean jemne nadvihol kolieska. „Stlač gombík, Sammy,“ zavelil. „Predbehneme ho dole.“ Jeho brat sa zasmial, stlačil tlačidlo, dvere výťahu sa otvorili a Dean vtlačil kreslo dnu. Sam udrel do gombíka „zavrieť dvere“ a zamával, keď sa dvere zavreli skôr, ako k nim došiel ich otec. Deanovi sa zdalo, že ho počul zavrčať nadávku, kým sa dvere celkom zavreli. Sam sa smial.
Keď opustili výťah, Dean tlačil Sama chodbou do vestibulu tak rýchlo, ako to šlo. Sam sa smial, radostný zvuk sa rozliehal veľkou miestnosťou. Niekoľko ľudí sa k nim zamračene otočilo, ale nikto ich nezastavil. Dean podišiel od dverí a s výkrikom zastavil na parkovisku s obsluhou.
„Veľmi vtipné,“ ozval sa John, keď k nim prechádzal cez dvere.
Podal potvrdenku čakajúcemu zriadencovi. O pár minút neskôr už auto zastalo pred nimi. Dean pomohol Samovi vstať a jemne ho usadil do stredu. Nastúpil po ňom, dal si ruku okolo Samových pliec, aby mu poskytol viac priestoru. Dean si všimol, že otec zabočil na cestu, ktorá viedla k ich motelu dlhšou okľukou okolo poľnohospodárskej oblasti, ktorá sa Samovi páčila. Pozrel na otca, John sa naňho usmial.
„Lama,“ ukázal Sam so smiechom o pár minút neskôr. Dean sa usmial a spevnil objatie bratových pliec, skúšajúc, či Samov srdečný smiech odoženie hrôzu. Fungovalo to, Sam sa s povzdychom oňho oprel. „Lamy, Dean. Pamätáš si tú, ktorú sme videli na Vianoce? Tú s červenými očami?“
„Démonická lama, kto by na ňu mohol zabudnúť,“ usmial sa Dean na brata. Sam mu úsmev vrátil a sledoval farmársku krajinu ubiehajúcu okolo. V čase, keď došli k motelu, Sam už takmer spal. „Hej, sme doma, Sammy.“
„Oh, zmeškal som bizóny,“ ozval sa Sam smutne.
„Pôjdeme ich pozrieť zajtra,“ Dean jemne stisol Samovo plece.
„Sľubuješ, Dean?“ Jeho brat naňho pozrel s rozžiarenými očami. Keď mu to sľúbim, znamená to, že tu zajtra bude, aby ich videl.
„Hej, Sammy, sľubujem.“
„Okay,“ Sam sa posunul ku kraju sedadla, keď Dean vystúpil. Ten mu pomohol dole, ale nechal ho do izby kráčať samého, šiel za ním, pripravený ho zachytiť, ale nechal ho ísť samého. „Ďakujem, Dean,“ ozval sa Sam, keď si sadol na posteľ.
„Za čo?“
„Nič,“ Sam vkĺzol pod prikrývku, Dean ho zakryl. „Budeš sa hnevať, keď si na chvíľu pospím?“
„Nie, myslím, že je to dobrý nápad. Len ma nechaj, nech ti najprv zavesím infúziu.“
„Mohol by som chvíľku spať bez nej?“ spýtal sa Sam, a keď Dean zaváhal, natiahol sa a položil mu ruku na rameno. „Keď ju mám, tak sa nemôžem pretočiť.“
Hodinka alebo dve hádam taký problém nebudú. „OK, ale len na chvíľu. Zavolaj ma, keď sa zobudíš.“ Dean potľapkal Sama po hrudi. Uistil sa, že Sam po prebudení dočiahne na diaľkový ovládač a vyšiel z izby. „Otec?“
John sedel za stolom, tvár pochmúrna, na lícach slzy. „Ako je Sammymu?“
„Zdriemol si. Vďaka, že si šiel dlhšou cestou. Spravilo mu to radosť.“
„To vždycky.“
„Našiel si niečo?“ spýtal sa Dean, keď si sadol oproti otcovi.
„Nič, ani jednu hlúpu užitočnú vec,“ John si vzdychol a rukami si prešiel po tvári. „Čas beží, musíme nájsť riešenie.“
„Nájdeme, oci, viem, že ho nájdeme.“
„V čas, aby sme zachránili tvojho brata?“
„Áno. Už sme k tomu bližšie. Vieme, že zabíja len deti mladšie ako štrnásť rokov, vieme, že to začalo pred dvoma týždňami. Blížime sa k tomu, oci.“
„Sammy umiera, Dean.“
„Myslíš si, že to neviem?“ tvrdo sa spýtal Dean. „Prepáč,“ vstal a položil ruky otcovi na plecia. „Nájdeme odpoveď včas.“
„Má, možno, tridsať šesť hodín,“ ozval sa John ticho smerom k stolu.
„Nájdeme riešenie,“ Dean sa oprel o otca. „Musíme.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   09.01.12 22:27

just-me: opět super povídka, kterou jsi vybrala, jenom doufám, že se dočkám brzkého pokračování .........
jsem ráda, že opět překládáš, bo mi to dělá radost
takže díky za to cheers

a mimochodem - chudák Dean - ještě otce utěšovat - chjo...........
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Terrik
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 489
Age : 25
Nálada : bez nálady
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   09.01.12 23:11

bože to je geniální 702
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   10.01.12 19:20

Takže pripájam pokračovanie. Príjemné čítanie prajem.

Kapitola 2


Motelové parkovisko bolo takmer prázdne, keď John zastavil pred ich izbou. Dean vyskočil a pomohol Samovi cez dvere a dozadu do izby, v ktorej obaja bývali. John ich sledoval, ako odchádzali, Dean nechal Sama ísť samého, ale šiel za ním, pre prípad, keby Sam spadol. Počul ich hlasy, keď si sadol za kuchynský stôl. Zhlboka sa nadýchol, zdvihol telefón a zavolal Jimovi Murphymu.
„Ako je Samuelovi?“ spýtal sa Jim hneď, ako bol hovor prepojený.
„Vzal som ho domov, Jim,“ odvetil John, sám počul vo svojom hlase stiesnenosť. „Našiel si niečo?“ Prosím.
„Zatiaľ nič. Zavolal som pár ľuďom, teraz čakám, kedy sa ozvú späť. Nie je to náhodné, to zlepšuje naše šance.“ Odmlčal sa. John si predstavil priateľovu tvár. Mierne zamračený, jeho oči sledujú Johnovu tvár, snažiac sa odhadnúť reakciu na niečo, čo chce povedať. John čakal. „Koľko...?“
„Pre Sama? Deň, možno trochu viac. Potrebuje odpovede hneď teraz, Jim.“
„Viem.“ Ďalšia odmlka. „John... Zázraky sa dejú.“
„Jim...“ John prehltol. „Daj mi vedieť, keď niečo zistíš.“ Zložil skôr, než mohol Jim akokoľvek zareagovať. John si položil hlavu do dlaní, zrazu sa ho zmocnilo zúfalstvo – zúfalstvo, podfarbené horkosťou. Ako tomu môže veriť? Po tom všetkom, čo vidíme? Zázraky?
„Otec?“ Dean stál vo dverách.
„Ako je Sammymu?“ spýtal sa John, keď k Deanovi zdvihol zrak.
„Zdriemol si. Vďaka, že si šiel dlhšou cestou. Spravilo mu to radosť.“ Dean prešiel k stolu.
„To vždycky.“
„Našiel si niečo?“ spýtal sa Dean, keď si sadol oproti.
„Nič, ani jednu hlúpu užitočnú vec,“ John si vzdychol a rukami si prehrabol vlasy. „Čas beží, musíme nájsť riešenie.“
„Nájdeme, oci, viem, že ho nájdeme.“ Deanov hlas bol rozhodný.
„V čas, aby sme zachránili tvojho brata?“
„Áno. Už sme k tomu bližšie. Vieme, že zabíja len deti mladšie ako štrnásť rokov, vieme, že to začalo pred dvoma týždňami. Blížime sa k tomu, oci.“
„Sammy umiera, Dean.“ John sa pokúsil zastaviť slzy. Ako mohol? Mary? Čo mám robiť?
„Myslíš si, že to neviem?“ tvrdo sa spýtal Dean, v tvári mal hnev. John videl, ako jeho syn dostal emócie zase pod kontrolu „Prepáč,“ vstal a položil mu ruky na plecia. „Nájdeme odpoveď včas.“
„Má, možno, tridsať šesť hodín,“ ozval sa John ticho smerom k stolu.
„Nájdeme riešenie, otec.“ Dean sa oprel o otca, poskytujúc mu útechu i podporu. „Musíme.“
John sa uvoľnil v jeho objatí, hlavu si oprel o syna. „A kde, Dean? Jim nič nenašiel. Ani Bobby. Caleb... Zoznam pokračuje. Rôzne teórie už začínajú znieť šialene – dokonca aj mne.“
„Čo je ozaj ťažko dosiahnuť,“ odvetil Dean s tichým uchechtnutím. Stisol ruky okolo Johnových pliec, potom ho nechal. Dean chvíľu zápasil s kávovarom, ten začal bublať. Deanov všeliek. Robiť kávu, piť kávu. „Som si istý, že Sammymu urobí šálka kávy dobre, keď sa zobudí. Má rád kávu.“
„Nemôžeš ho nechať piť čiernu,“ John sa na svojho staršieho zamračil.
„Má ju takú rád. Bojíš sa, že to spomalí jeho rast? Úprimne, to by vôbec nebolo zlé, oci,“ Dean sa pokúsil usmiať – a takmer uspel. „Pokiaľ bude aj ďalej rásť takýmto tempom, budeme môcť ľutovať, že sme ho nedali na basketbal.“ Dean obom nalial šálku kávy a vrátil sa k stolu.
„Možno. Ďakujem,“ John si vzal šálku. „Dean...“
„Otec, prestaň.“ Dean sa naňho pozrel – tak veľmi sa podobal na Mary, až to Johnovi niekedy lámalo srdce. Ani nie tak tvárou, ale niečím, čo mal Dean v očiach. „Ja viem. Nepotrebujem to stále počúvať,“ pokračoval Dean tvrdo.
„Dean...“ John zmĺkol, keď videl, ako v synových očiach začína vrieť hnev. Chcem ťa len zachrániť, Dean. „Musíš byť pripravený na to, čo sa stane.“
„Nie, to nie, otec,“ Dean potriasol hlavou.
„Nie si pripravený?“
„Nedovolím, aby sa to stalo.“

XXX

Posteľ bola mäkšia, než tá v nemocnici. Sam sa trochu posunul, počúvajúc šialený štekot šteňaťa z dolného konca. Počul Jeremyho a Isaaca, ako sa vonku hádajú. Zdalo sa, že dvojčatá sú väčšinu času v sebe. Čo ma núti vziať späť prianie, aby sme boli ja a Dean dvojčatá. Vzdychol si, vpich od infúzie na ramene bolel, bolo ťažké spať, ale ťažké bolo všetko.
Sam bol rád, že je doma. Dokonca aj keď vedel, čo to znamená. Otec ho vzal domov umrieť. Ale, nakoniec bol doma, Dean tu s ním môže byť celý čas. Sam si robil starosti, že Deana prichytia, ako sa poneviera po nemocnici po návštevných hodinách, čo by znamenalo, že mu úplne zakážu vstup do nemocnice.
Bol koniec návštevných hodín v prvú noc, čo bol Sam v nemocnici. Dean mu jemne potriasol nohu a odchádzal s otcom. Keď sa Dean naposledy otočil, aby ho pred odchodom ešte raz skontroloval, usmial sa naňho. „Nezabudol som na svoj sľub.“
„Aký sľub?“ zaujímal sa John.
„Ale žiaden, oci.“ Dean žmurkol na Sama a odišiel.
Bol to veľký sľub, a Sam nemal ani potuchy, ako to môže Dean zvládnuť. Bratov prísľub, že ho nikdy nenechá v nemocnici samotného, v tejto situácii nemôže byť dodržaný. Naposledy, keď Sam strávil noc v nemocnici, bol veľmi malý a personál dovolil otcovi a Deanovi, aby sedeli pri ňom. Nemal ani poňatia ako – alebo či vôbec – sa môže Dean dostať späť, ale vedel, že ten sľub mu pomohol. Sam prepínal telku a trochu zadriemal, lieky od bolesti ho uspávali.
„Sammy, som tu,“ Deanov hlas k nemu prenikol cez vrstvu spánku. Brat mu položil ruku na rameno a jemne ho potriasol.
„Dean? Ako si sa dostal späť?“ zašepkal Sam, keď otvoril oči.
„Sľúbil som to.“ Dean pokrčil plecami. „Chceš, aby som odišiel?“
„Nie, ja... nemám rád...“
„Viem.“ Dean zdvihol oči, keď dnu vstúpil nejaký muž. Zastal vo dverách, keď uvidel Deana. Sam sa pozrel na brata.
„Návštevné hodiny skončili,“ povedal chlap.
„Yep.“ Dean sa usmial.
„To znamená, že by si tu nemal byť.“
„Yep.“
„Takže,“ muž si prekrížil ruky.
„Pozrite...“ Dean zaškúlil na chlapovu menovku, „Tom. Ja viem, že by som tu nemal byť, ale sľúbil som Samovi, že ho nikdy nenechám v nemocnici samého.“ Dean pokrčil plecami. „A nenechám.“
„Ty očakávaš, že kvôli tebe poruším pravidlá? Budem riskovať svoju prácu?“ spýtal sa Tom zamračene. Sam hádal, že to malo Deana prinútiť k poslušnosti.
„Yep.“ Prikývol Dean. Sam sa usmial. Bolo toho treba viac, aby to Deana vystrašilo.
Dlho na Deana zíral. Sam zatajil dych, keď si dvaja muži premeriavali jeden druhého. „Okay,“ povedal Tom. „Dám vedieť Paule. Ale keď uvidíš ochranku, choď do kúpeľne.“
„Iste, pôjdem. Ďakujem, Tom,“ dodal Dean ticho. Muž vošiel do izby a skontroloval Samove životné funkcie. Skontroloval prístroje a zmeral mu tlak. „Ako si vedie?“ spýtal sa Dean, keď Tom skončil.
„Fajn,“ Tomov pohľad sa stretol s Deanovým. Sam si všimol pohľad plný pochopenia, ktorý si tí dvaja vymenili. „Vrátim sa za trištvrte hodinu. Mal by si skúsiť trochu si pospať,“ povedal Samovi.
„Skúsi. Ešte raz ďakujem,“ odpovedal Dean za oboch.
„Viem, že som na tom skutočne zle,“ povedal Sam, keď Tom odišiel.
„Sammy...“
„Viem, aké je to zlé... Viem, čo sa stane. Je to v poriadku.“
„Nie,“ zavrčal Dean. „Nie je to v poriadku.“ Prečistil si hrdlo. „Prepáč, Sammy. Skús pozerať telku, dobre? Možno pôjdu Simpsonovci.“
„Iste, Dean.“ Sam sa v posteli oprel. Dean si položil ruku na Samovu a začal prepínať kanály.

Sam si vzdychol a znova sa posunul. Počul Deana a otca rozprávať, vôňa čerstvo uvarenej kávy prenikla do izby. Za chvíľu bude musieť zavolať Deana, ale chcel ešte chvíľu počkať, predtým, než mu to nenávidené infúzne vrecko znova zavesí na rameno. Dosť zlé bolo, už len keď mal v ramene len infúziu – dokonca aj bez vrecka, hadičky mu značne obmedzovali možnosť pretáčania sa. A navyše, bola to pripomienka toho, čo sa má stať. Slzy mu vyvreli z očí. Nebol si istý, či ho takým smutným robí len umieranie, alebo fakt, že bude sám – Dean s ním potom, čo umrie, nebude môcť byť – robí všetko ťažším.
„Sammy?“ zašepkal Dean od dverí.
„Som hore.“ Snažil sa dostať do sedavej pozície a vytieral si slzy z očí. Ešte skôr, než sa dostal až tak ďaleko, za chrbtom pocítil Deanovu ruku, ktorá mu pomohla a pritiahla mu za chrbát vankúše. „Ďakujem.“
„Priniesol som ti kávu,“ povedal Dean, zdvihol hrnček z nočného stolíka a podal ho Samovi.
„Dal mi do nej otec mlieko?“
„Skúsil to,“ Dean sa zasmial a posadil sa na kraj postele. „Opatrne, je horúca.“
„Potrebujem trochu radosti než...“ Sam sa zastavil, s hrôzou pozrel na brata. Oh, Dean, mrzí ma to. Ako to môžem napraviť?
„Než čo, Sammy?“ spýtal sa Dean opatrne. Keď Sam zaváhal, jemne mu potriasol nohou. „Sammy.“
Zrazu ho napadlo niečo, čo počul v nemocnici. „Charlie...“ začal a prestal, aby si odpil z kávy.
„Ten chlapec, ktorého priviezli pred tebou? Hovoril som s jeho otcom v deň, keď prestal chodiť.“
„Viem, povedal mi to. Ale jeho jazyk napuchol, Dean. Stále mohol sám dýchať, ale už nemohol veľmi rozprávať alebo prehĺtať.“ Sam si dal ďalší dúšok kávy. Bola horúca a trochu ho po nej bolela hruď. Sledoval brata. Emócie sa prehrávali na Deanovej tvári, keď sa ich snažil udržať pod kontrolou.
„Nikto sa o tom nezmienil,“ povedal Dean, díval sa naňho, v očiach mal beznádejný strach. „Chceš sprchu predtým, než ti zavesím infúziu?“
„Áno, iste, to by bolo skvelé. V nemocnici som žiadnu poriadnu nemal.“
„Viem, chlape. Môžem to potvrdiť. Smrdíš.“
„Nie.“
„Áno.“
„Nie, nie, nie.“
„Áno, áno, áno.“
„Nesmrdím.“ Sam strčil do Deana, jeho brat so smiechom skĺzol z postele. Sam sa smial. Tak dlho, dokiaľ si ma bude doberať a podpichovať ma, veci budú v poriadku. Zase si odpil z kávy a položil ju na stôl. Dean mu pomohol do kúpeľne. Jeho brat mu držal ruku na ramene, poskytujúc Samovi oporu, ale nechával ho ísť samého, pokiaľ to len bolo možné. Moje nohy nie sú tak silné, ako boli ešte pred hodinou. Dean položil vedľa sprchy nejaké čisté veci, zapol ju a odišiel. Sam si uvedomil, že Dean nezavrel dvere úplne a videl bratov tieň, mihajúci sa za dverami.
Teplá voda mu robila dobre. Sam ju nechal tiecť po boľavom chrbte, ale dával si pozor, aby jeho rameno s infúziou ostalo suché. Obalil vrecko, predtým, než vošiel, ale aj tak si dával pozor. Myšlienka na to, že by sa mal vrátiť a nechať si zaviesť ďalšiu sa mu neznášala ľahko. Sam sa oprel o stenu sprchy, v nohách mal zrazu divný pocit. Zastavil vodu, vyšiel zo sprchy, osušil sa a obliekol sa predtým, než mu nohy definitívne vypovedali poslušnosť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   10.01.12 22:14

teda páni to je fakt super - jsem celá napnutá, co bude dál.........ufff doufám, že to Dean a John nějak celé vyřeší Shocked

chudák Sammy Sad
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   11.01.12 18:04

just-me: Zase super povídka, sice zatím trochu smutná - chudák Sammy, Dean i John. Sad
Oni určitě na něco přijdou, aby Sama zachránili. Rolling Eyes
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
FooFighterkaSN
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 314
Age : 24
Registration date : 11.05.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   11.01.12 18:17

crtá sa tu dalsi skvelý predklad MuffyMorrigan a je sa neviem dockat pokracka 704
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   15.01.12 15:24

Po krátkej zastávke u jednorožcov pokračujeme v hľadaní zázraku.

XXX

Dean počkal, kým nepočul Sama vojsť do sprchy a potom sa rýchlo vrátil do kuchyne vziať ďalšiu šálku kávy. Mal taký zvláštny pocit, že bude potrebovať kofeín. Dean nemal v úmysle ísť spať, pokiaľ sa tomu bude môcť vyhnúť. Sam ho potrebuje, spánok môže počkať. Vrátil sa do ich izby a do steny nad posteľou zabil klinec, ktorý poslúži na zavesenie infúzie pre Sama. Potom, čo vyrovnal posteľ, vrátil sa do kúpeľne a postavil sa za dvere. Nebude to trvať dlho, kým sa Samove symptómy začnú zhoršovať. U ostatných detí to šlo dole kopcom veľmi rýchlo v posledných dvadsiatich štyroch hodinách.
Dean si vzdychol. Zdalo sa, akoby v tomto prípade poslepiačky narážali do stien. Otec bol z toho zmätený, každý lovec, ktorému volal, bol zmätený. Spočiatku sa to zdalo tak jednoduché, veková hranica bola veľmi špecifická – mysleli si, že sa jedná o strigu. Samozrejme, obaja tým boli takmer posadnutý, vyzeralo to dobre – najprv. Keď sa v tom John ale začal vŕtať, možnosti mizli. Nebola to striga, nesedelo nič, okrem veku. Dean počul otca s niekým telefonovať, v rozhovore bolo pripletených množstvo nadávok, z čoho usudzoval, že to bol Bobby alebo pastor Jim. Natočil hlavu, aby z rozhovoru zachytil čo najviac. Rana z kúpeľne ale stiahla jeho pozornosť späť.
„Sammy?“ Dean odolával pokušeniu vtrhnúť do miestnosti. „Sammy?“
„Dean?“ Niečo bolo rozhodne zle. Dean to počul v bratovom hlase. Otvoril dvere. Sam ležal natiahnutý na dlážke.
Dean sa zhlboka nadýchol, aby upokojil svoj hlas a usmial sa. „Potkol si sa na štrbine na dlážke?“
„Nehrá fér, natiahla sa po mne a schmatla ma, keď som sa obrátil.“ Otočil hlavu, takže sa mohol na Deana usmiať.
„Vravel som ti, aby si si na ne dával pozor,“ povedal Dean. „Nechceš pomocnú ruku, pre prípad, že by znova zaútočila?“ Dean si otrel roztrasenú ruku o nohu. Oh, bože, Sammy. Pokračuje to tak rýchlo. Ako to mám zastaviť?
„Hej, ďakujem.“ Sam sa trochu nadvihol. Dean chytil brata pod pazuchy a vytiahol ho na nohy. Samove nohy sa roztriasli v okamihu, keď na nich spočinula jeho váha. Dean ho zachytil a zdvihol jediným pohybom. „Mrzí ma to,“ zamumlal Sam.
„To by ťa malo, nechať sa takto prekabátiť nejakou štrbinou.“ Dean odniesol Sama do spálne. „Môžeš odtiahnuť prikrývku?“ Dean ohol kolená, aby Sam dočiahol na posteľ. Ten odhrnul prikrývku a Dean ho jemne uložil do postele. „A teraz ťa potrebujeme napojiť na infúziu.“ Narovnal deku, využil činnosť na to, aby zakryl, ako veľmi sa mu trasú ruky a vzal infúzne vrecko, ktoré nechal, keď ostatné uložil do chladničky.
„Hej, viem,“ Sam vytiahol spod prikrývky ruku s hadičkou. „Hlúpa infúzia. Pamätáš si, čo ti Tom ukazoval?“
„On mi niečo ukazoval?“ Dean vytiahol striekačku, ktorú potreboval na pripravenie hadičky. „Vážne to robil?“
„Vtipné. Bol som tam, vieš?“
„To si bol ty? Myslel som, že to bolo nejaké iné decko,“ Dean skončil. Zavesil vrecko na klinec v stene. „Hotovo.“
„Robíš to lepšie ako Tom,“ Sam sa naňho usmial. „Mám studenú kávu.“
„Prinesiem ti ďalšiu.“ Dean vzal hrnček a odniesol ho do kuchyne. Otec zízal na stôl, ruku mal položenú na telefóne. „Otec?“
„Nič,“ odpovedal John na nevyslovenú otázku. „Ako je tvojmu bratovi.“
„Dal si sprchu, je napojený na infúziu a sťažuje sa na studenú kávu,“ usmial sa Dean na otca.
„Dobre.“
„Otec...“ Ako mu to mám povedať. Dean sa zhlboka nadýchol. „Spadol v kúpeľni. Nohy ho už viac neunesú.“
„Oh, bože,“ Johnov hlas sa zlomil v niečo, čo veľmi pripomínalo vzlyk. „Deje sa to tak rýchlo.“
„Vravel, že Charliemu Firkinsovi napuchol jazyk.“
„Hej, počul som,“ John si rukami prešiel po tvári.
„Ty si to vedel?“ Dean stisol zuby. „A nepovedal si mi to? Prečo?“
„Ja...“ John sa díval do stola. „Ja...“
„Otec, odpovedz mi!“ Nástojil Dean.
„Nebol som si istý, či to s tým má niečo spoločné. V nemocnici si mysleli, že je to alergická reakcia na lieky alebo na niečo iné.“
„No, tak to nestačí. Potrebujem to vedieť. Musím sa o Sammyho postarať, potrebujem vedieť, čo mám očakávať, otec.“
„Hej.“
„Ešte niečo, čo si mi nepovedal?“
„Nie.“ John si vzdychol. „Dean... Ty... Sammy...“
„Idem mu odniesť kávu.“ Dean zdvihol hrnček a otočil sa otcovi chrbtom. „Pokiaľ sa čokoľvek dopočuješ, budem sedieť u Sammyho.“
„Dean, mrzí ma to,“ ozval sa John ticho. Dean sa otočil späť k otcovi a potriasol Johnovi plecom.
„Hej, oci, mňa tiež.“ Dean rýchlo prešiel chodbou. Jeho brat držal ovládač a prepínal kanály. Zastal na dokumente, rozprávač hučal niečo o historických predstavách démonov. „Oh, dopekla, nie, Sammy,“ protestoval Dean, len čo vošiel do izby. „Už je takmer čas na ,Varenie s Nickom’.“
Samovo obočie vyletelo až k vlasom. „Čo? ,Varenie s Nickom’, Dean? Varenie?“
„Nie je to také, ako tie ostatné, Sammy.“ Dean podal Samovi hrnček s kávou a posadil sa na posteľ. „Opravuje autá a varí skutočné jedlá. Tie nachos, ktoré som spravil včera, to bol jeho recept.“
„Ty chceš sledovať kuchársku šou?“ Sam sa naňho uškrnul.
„Táto je suprová, nie ako tie babské kuchárske programy, Sammy.“ Dean schmatol ovládač a prepol na deviaty kanál. „Bude sa ti to páčiť.“
„Zmeškám históriu démonov kvôli programu o varení?“ Sam bol vytrvalý.
„Zmeškáš nudný dokument kvôli úžasnému programu,“ vrátil mu to Dean. Posunul sa, aby sa mohol oprieť o čelo postele, ale stále nespúšťal oči z brata. Asi v polke relácie si všimol, že sa Sam trochu skrútil. „Sammy?“
„Mal si pravdu, ten program je vážne skvelý,“ Sam sa naňho pozrel a usmial sa. Dean zliezol zo svojej postele a sadol si na kraj Samovej. „Čo?“ spýtal sa Sam.
„Dean, potrebujem s tebou hovoriť,“ ozval sa John od dverí.
„Hneď som späť.“ Potľapkal Sama po nohe a nasledoval otca do kuchyne. „Musím sa vrátiť k Sammymu, otec, o čo ide?“
„Za mestom došlo k útoku. Nejaký bežec tam bol roztrhaný na kúsky divým zvieraťom.“
Dean mykol plecom. „Pravdepodobne to bol divý pes. V správach bola reportáž o svorke pitbulov, potulujúcej sa v okolí. Čo to má spoločné s nami?“
„To som si myslel aj ja, keď som o tom prvý krát počul na policajnej frekvencii.“ John naňho pozrel. „Ale potom mali ďalší hovor – chytili niekoho, kto tvrdil, že to spravil.“
„Myslel som, že si vravel, že to bolo divé zviera?“
„Vravel – oni to tvrdili,“ Johnove oči zaiskrili vzrušením.
„A?“ Niekedy je ťažšie dostať nejaké informácie z teba, než prinútiť Sammyho prestať sa pýtať. „Stále neviem, čo to má spoločné s...“
„Ten chlapík tvrdí, že je vlkolak,“ prerušil ho John.
„Vlkolak?“ Dean sa pozrel na otca. A čo to má spoločné so Sammym.
„Hej, vlkolak. Idem to skontrolovať.“
„Otec...“
„Neviem, čo to všetko znamená, ale mesto je postihnuté nadprirodzeným morom, a zrazu sa tu objaví vlkolak? Musí to spolu súvisieť.“
„A možno nie, otec.“
„Musím to skontrolovať, Dean.“ John si vzal kabát a zaštrngal kľúčmi v ruke.
„Okey, budeme v pohode.“ Musí ísť, musí niečo robiť, čokoľvek, čo môže pomôcť. „Daj nám vedieť.“
„Dám.“ John vyšiel z dverí a o okamih neskôr už Dean počul štartujúci motor džípu.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sam, keď Dean vošiel do izby.
„Otec naháňa vlkolaka.“
„Vlkolaka?“ zamračil sa Sam. „Žartuješ?“
„Vôbec. Policajti chytili nejakého chlapíka, ktorý o sebe tvrdí, že je vlkolak.“ Dean si sadol na Samovu posteľ. „Potrebuješ niečo od bolesti?“
„Som v poriadku, Dean.“
„Sammy,“ Dean položil ruku na Samovo rameno. Cítil napätie v bratových svaloch. „Je to v poriadku, brať ich, a takisto je v poriadku, keď si ich vypýtaš. Neznamená to, že si slaboch.“
„Som v poriadku,“ opakoval Sam.
„Pamätáš si, čo povedal Tom?“ Keď si v nemocnici všetko odmietal a ja som mal chuť ťa zaškrtiť.
„O čom?“
„Ja ťa asi zabijem, Sammy. O liekoch od bolesti. O tom, ako sa tvoje telo nemôže vyliečiť, keď máš bolesti.“
„Potrebujem niečo,“ Sam naňho pozrel. „Ale, nevyliečim sa, Dean.“
„Toto nehovor. Tu máš.“ Dean podal Samovi pár tabletiek. „Neboj sa si ich znova vypýtať, dobre?“
„Dobre, Dean,“ zapil tabletky dúškom kávy. V Samových očiach sa nazbierali slzy a vyliali sa mu po lícach. „Nevyliečim sa, Dean,“ zopakoval, hlas sa mu zlomil.
„Sammy...“ Och, Sammy...
„Umieram, Dean.“
„Nie.“ Zrazu mal slzy v očiach aj Dean, pálili ako kyselina. Nie, nie, nie.
„Pravdepodobne už zajtra. Toto je náš posledný spoločný deň.“
„Nie... Nie, Sammy, to nie.“ Slzy si vypaľovali cestičku po Deanovej tvári.
„Ale ja nechcem, Dean. Prosím.“ Dean sa natiahol a pritiahol si brata k sebe, bradu si položil na Samovu hlavu.
„Nenechám ťa, Sammy. Nenechám.“ Dean si dovolil plakať spolu s bratom.
Čo mám robiť? Ako to môžem napraviť? Prosím, prosím, ako to môžem dať do poriadku?
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   15.01.12 21:57

toto je tak srdcervoucí jenom doufám, že na něco opravdu přijdou a Sama v poslední chvilce zachrání - jinak to snad opravdu obrečím.......

just-me: super překlad -díky
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   17.01.12 18:30

Já taky roním slzy. A netrpělivě čekám, co bude dál. Rolling Eyes
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   19.01.12 18:03

Takže teraz len naozaj krátky kúsok, akosi to časovo nevychádza celkom podľa mojich predstáv...

Kapitola 3

Premávka bola slabá, keď šiel John cez mesto na miesto „útoku zvieraťa“. Ľutoval, že nechal Deana starať sa o Sama, ľutoval, že nechal svojich chlapcov samotných, keď jeden z jeho synov umiera, ale potreboval niečo robiť, čokoľvek, čo mohlo zachrániť Sama. John si vzdychol, dúfal, že to bol vlkolak, dúfal, že to niečo znamená. Pochyboval o tom. Mor a vlkolak nevyzerajú, že by mali niečo spoločné.
Zastavil džíp pri kruhu policajných vozov, vytiahol identifikačný preukaz z príručnej priehradky a vyskočil von. John kývol hliadke, stojacej na hranici vyznačenej policajnou páskou a podliezol ju. Prešiel na miesto činu, telo tu ešte stále bolo. Nečakal na povolenie, nahol sa nad telo a odtiahol plachtu, ktorou bolo prikryté. Krása. Telo bolo roztrhané na franforce, na hrudi a hrdle boli škrabance od pazúrov, na rukách a nohách zasa stopy po zuboch.
„Prekliaty bastard,“ ozval sa vedľa neho hlboký hlas. Postavil sa a pozrel na policajného seržanta, ktorý k nemu pristúpil.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa John a vytiahol z vrecka zápisník.
„Nejaký rekreačný bežec našiel telo, zavolal nám a počkal na nás. Keď sme došli, ten bláznivý pracant tvrdil, že on telo nenašiel – že to spravil. Povedal, neverili by ste tomu,“ urobil dramatickú pauzu. „Povedal, že je vlkolak.“
„Vlkolak?“ John nadvihol obočie a uškrnul sa.
„Hej, môj partner, Orv, sa ho na to pýtal. Veď viete, akoby mu veril, a upozornil na to, že mesiac nebol v splne a on stále vyzerá ako človek.“
„Čo ten chlapík povedal?“
„Stále trvá na tom, že je vlkolak, ale vraj srsť má z vnútornej strany.“ Veľký policajt sa rozosmial.
„Čože?“
„Počuli ste ma. Keď chcete, môžete s ním hovoriť, je stále s Orvom.“ Ukázal na uniformovaného dôstojníka, opierajúceho sa o hliadkovacie auto. John veľkému policajtovi kývol a vyrazil naznačeným smerom.
„Orv?“ spýtal sa, keď k nemu došiel. Policajt sa odtiahol od auta. „Môžem hovoriť s – ehm – vlkolakom...“ John sa uškrnul. „Len pár otázok.“ Policajt s rovnakým úškľabkom na tvári otvoril dvere auta.
„Iste. A len tak mimochodom, je to cvok.“
„Hej.“ John sa zohol vo dverách a pozrel na chudého chlapíka sediaceho na sedadle. „Vy ste vlkolak?“
„Áno!“
„Povedzte mi o tom viac.“
„Čo k tomu treba povedať, človeče? Som vlkolak. Niekoho som zabil.“ Muž prehltol.
„Čo sa stalo?“ John si čupol a položil ruku na chlapovu nohu.
„Šiel som si zabehať, svoju každodennú trasu, viete? Videl som niekoho, ako ide oproti mne, na kraji cesty. Ďalšia vec, na ktorú si spomínam, je, že som sa prebral vedľa tela.“
„Prebral? Bol ste na zemi?“
„Nie, bolo to, ako keby som bol námesačný. V jednej chvíli som videl človeka a v ďalšej som stál nad mŕtvolou. Zavolal som policajtov. Kým som čakal, uvedomil som si, že som to spravil ja a že som vlkolak.“
„Uvedomil ste si? Z čista jasna?“
„Hej, a nik to nemôže potvrdiť, pretože mám srsť zvnútra.“ Muž sa triasol. „Som monštrum. Mal som začať utekať a nechať policajtov, nech ma zabijú.“ Natiahol ruky. „Pozrite, moje ruky sú pokryté krvou.“ John sa na ne pozrel. Nechty nemal polámané a nevyzeralo to, že by tam bolo niečo viac, okrem krvi za nechtami.
„Máme ďalšie hlásenie,“ ozval sa Orv. „Ďalší útok na dolnej ceste.“
„Čože?“ John sa postavil.
„Hej, verte tomu, alebo nie, ale ďalší bláznivý týpek tvrdí, že je vlkolak so srsťou zvnútra.“
„Kde?“
„Asi míľu odtiaľto, práve tam vyrážame.“
„Pôjdem za vami,“ oznámil John. Vrátil sa späť k svojmu autu. Ďalší vlkolačí útok? To si snáď robia žarty. O čo tu ide? Uvažoval nad tým, či sa má vrátiť do motela skontrolovať chlapcov. Nie, toto môže niečo znamenať a Sam je v dobrých rukách. John si vzdychol, prial si, aby bol jeho mladší syn k nemu pripútaný rovnako, ako k staršiemu bratovi.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   19.01.12 18:45

To nevadí, že jen kousek, díky za něj.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
FooFighterkaSN
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 314
Age : 24
Registration date : 11.05.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   19.01.12 20:21

just-me aj keby si to dopisovala po vetach, tak by mi to nevadilo, takze mam radost aj z takehoto kusku
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   24.01.12 21:26

Čo dodať?? Ďalšie pokračovanie...

XXX

Telka bola pustená, ale Dean ju ignoroval, všetku svoju pozornosť sústredil na Sama, ktorý mu stále ticho plakal v náručí. Deanova sánka začínala bolieť. Mal ju pevne stisnutú, aby zabránil vlastným slzám prerásť do vzlykov a znepokojiť tak bračeka. Samove tiché slová – že toto je ich posledný spoločný deň – sa mu stále prehrávali v hlave, a vždy, keď sa tie slová objavili, stiahlo mu hrdlo a bojoval s potrebou pritúliť sa k bratovi.
„Môžem dostať vreckovku?“ spýtal sa Sam ticho.
„Iste,“ Dean sa natiahol a schmatol krabicu s papierovými vreckovkami.
„Vďaka,“ vyfúkal si Sam nos.
„Buď opatrný, nech si nevyfúkneš mozog z hlavy,“ zasmial sa Dean.
„Vieš, že som tomu kedysi veril?“ Sam mu vrátil úsmev. „A že keď som mal nádchu, tak to sa môj mozog pokúša utiecť.“
Vždy ťa to rozosmialo.“ Dean podržal odpadkový kôš tak, že doň mohol Sam hodiť pokrčenú vreckovku.
„Hej, môžem dostať ešte trochu kávy?“ Keď Dean zaváhal, Sam sa naňho pozrel tým svojím pohľadom, ktorý zaručoval, že Dean splní jeho želanie bez ohľadu na čokoľvek. Keď bude starší, kvôli tomu pohľadu mu k nohám padnú stovky žien. „Prosím, Dean?“ pridal k prosbe aj tiché zamrnčanie.
„Fajn,“ Dean sa postavil a zamračil sa na brata. Sam sa naňho usmial. „Hneď som späť.“ Zdvihol Samov hrnček a prešiel do kuchyne. Káva už bola na ohrievači pridlho, tak ju Dean vylial a postavil na novú. „Musím uvariť ďalšiu, Sam, za chvíľu som späť,“ zakričal z kuchynských dverí.
„Okay.“
Dean sa oprel o linku a prešiel si rukami po tvári. Som zvedavý, či si Sam pýtal ďalšiu kávu, aby mi dal trochu času. Jeho brat mal zvláštnu schopnosť vycítiť Deanovu náladu a zdalo sa, že nejako vie, keď Dean potrebuje trochu priestoru. Bratova zúfalá prosba bola takmer viac, než dokázal zniesť. Smrť nie je pre Sama žiadnou možnosťou, v žiadnom prípade. Čo môžem robiť? Dean vyskočil, keď zazvonil telefón.
„Dean? Si to ty?“ zaujímal sa Bobbyho mrzutý hlas, keď to zdvihol. „Kde je John?“
„Šiel naháňať vlkolaka,“ odvetil Dean.
„Vlkolaka?“ spýtal sa Bobby.
„Yep. Otec vravel, že za mestom bol útok a polícia chytila niekoho, kto o sebe tvrdí, že je vlkolak.“
„Vlkolaci a mor...“ zatiahol Bobby, Dean si vedel predstaviť jeho tvár, ako nad tým premýšľa. „Niečo som našiel... Ten vzorec, vek, myslím, že máme dočinenia s Potkaniarom.“
„S čím?“ dostal zo seba Dean, keď sa snažil potlačiť smiech. „No, teraz keď si to spomenul, naokolo tu nepobehuje nejako veľa potkanov.“
„Je veľa záznamov o tom, že Potkaniar je vlastne démon, ktorému robí radosť brať si deti,“ zavrčal Bobby odpoveď.
„Potkaniar, Bobby?“
„Ja neviem, Dean. Chytám sa slamky, ale je to aspoň niečo. Vzorec sedí.“
„Prepáč,“ ozval sa Dean ticho. Vedel, že starší lovec si robí rovnaké starosti z toho, čo sa deje, ako ich otec.
„To je dobré. Ako je Samovi?“
„Vzali sme ho domov,“ Dean počul, ako sa mu láme hlas. „Otec si myslí...“ musel si prečistiť hrdlo.
„Nedovolíme, aby sa to stalo, Dean. Počuješ?“
„Hej. Nechám otcovi odkaz. Myslím, že vezmem Sammyho trochu von.“
„Si si istý, že je to bezpečné? Myslím, pre Sama.“
„Čo mu to tak môže spraviť? Zabiť ho?“ Dean sa zastavil. „Prepáč, Bobby. Je to ťažké tu len tak sedieť, ťažké preňho. Dole po ceste je farma, kde majú stánok s ovocím, ktorý zbožňuje.“
„Hej, máš pravdu. Uvidíme sa niekedy večer.“
„Dnes večer? Čože?“
„Nemôžem tu len tak sedieť na zadku a robiť výskum. Musím nejako pomôcť,“ povedal Bobby pevne. „Budem tam.“
„Ďakujem, Bobby.“ Dean zvesil a vytočil obchod, v ktorom pracoval. „Hej, Rod, tu Dean,“ ozval sa, keď mu to šéf zdvihol.
„Ako sa má tvoj brat?“
„Chcem ho vziať von, trochu si zajazdiť. Myslím, že budem potrebovať menšiu pomoc.“
„To je skvelý nápad. Keď bol Zevvie, môj syn, chorý, stále sme spolu niečo robili. Keď len tak sedíš, myseľ si s tebou čudne pohráva,“ súhlasil Rod jemne.
„Hej. Je nejaká možnosť, že by sa Impala dala dnes spojazdniť?“ spýtal sa Dean, aj keď vedel, že je to beznádejné. Nechal som polku motora naskladanú vedľa nej.
„To si nemyslím,“ odvetil Rod. Dean vzdychol. „Ale nájdeme niečo iné, Dean. Joe a ja tam budeme za desať minút, okay.“
„Rod...“
„Dean, ja tomu rozumiem. Stratil som syna, keď bol v Samovom veku. Urobím čokoľvek, aby som pomohol. Ty len povedz ,Ďakujem, pane’, jasné?“
Dean sa nad jeho tónom uškrnul. „Ďakujem, pane.“
„To už je lepšie. Budem tam za chvíľu.“
„Ďakujem, Rod.“ Dean vzal pero a zaznačil odkaz pre otca. „Otec, volal Bobby. Je na ceste sem. Myslí si, že je to Potkaniar. Ja beriem Sammyho trochu si zajazdiť. Budeme späť za pár hodín. Dean“
Nalial Samovi trochu kávy, vypol kávovar a zamieril do izby.
„Som rád, že si späť,“ Sam sa naňho díval trochu nepokojne.
„Sammy? Čo sa deje? Máš bolesti?“ Dean takmer pustil hrnček, keď sa rýchlo snažil dostať k bratovi.
„To nie. Ale potrebujem niekam ísť,“ povedal Sam s hanblivým úsmevom.
„Oh, jasné,“ Dean odpojil takmer prázdne vrecko z infúzie a zdvihol Sama. Odniesol brata do kúpeľne. „Potrebuješ pomôcť?“ Sam si vzdychol a pretočil očami. „Okay. Budem vonku.“
Dean nechal dvere mierne pootvorené. Prešiel do izby a schmatol nejaké svetre a tričko pre Sama. Ramenom strčil do dverí a hodil veci na umývadlo. „Obleč si to.“
„Ale práve som sa prezliekol.“
„No, pokiaľ chceš ísť von v pyžame, mne je to jedno.“
„Von?“ Sam znel vzrušene.
„Hej, myslel som, že trochu si zajazdiť by mohla byť zábava. V telke aj tak až do večera nič nejde.“
„Skutočne?“
„Hej, skutočne.“ Dean otočil hlavu, keď počul vonku zastať auto. „To bude pravdepodobne Rod. Potrebuješ pomôcť?“
„Potrebujem ešte minútku,“ odvetil Sam kyslo.
„Jasnačka.“ Dean otvoril dvere, keď sa Rod načahoval za zvončekom. „Ahoj.“ Pozrel na parkovisko. „Joe privezie auto?“
„Príde ma vyzdvihnúť. Šiel hneď za mnou, ale dole v meste je nejaký rozruch. Policajti uzavreli križovatku na Oak Street.“ Rod sa usmial a podal mu kľúče od auta. „Tu máš.“
„Rod, to nemôžem,“ Dean sa díval z Roda na auto a späť.
„Tvoj brat má to auto rád, nie?“ Rod sa usmial. „Aspoň tak usudzujem, podľa toho, že keď doň nasadol, bol skoro pätnásť minút ticho.“
„Och áno, zbožňuje ho,“ ubezpečil ho Dean. „V skutočnosti je doňho zamilovaný.“ Dean sa zasmial, keď si spomenul na Samov dlhý a nadšený opis Rodovho Lotus Elite z 1959. „Myslím, že je to prvé auto, ktoré skutočne miluje.“
„Tak si ho vezmi,“ zaštrngal Rod kľúčami pred Deanom.
„Rod...“
„Dean,“ Rod položil ruku Deanovi na plece. „Posledných pár týždňov života svojho syna som strávil tým, že som sa snažil robiť všetko, čo sme nemali šancu spraviť predtým. Nedovoľ, aby sa to stalo aj tu.“
„Sammy neumrie.“
„Chápem. Urobí mu to radosť, nie?“ Rod počkal, kým Dean prikývne. „Tak choďte. Keď už nič iného, aspoň to bude niečo, načo budete môcť spomínať, až budete starší.“ Dean stále váhal. „Dovoľ mi, nech to pre teba urobím, Dean.“
„Ďakujem,“ vzal si Dean kľúče. „Budem opatrný.“
„Je tu dlhý pás cesty, južne od mesta, ktorý niekedy používam, keď mám náladu na trochu rally. Keď vidia auto, tak ma policajti väčšinou nezastavujú.“ Rod sa uškrnul. „Len si pamätaj, je ľahší než Impala, a zabáča rýchlejšie. Pri stodvadsiatke sa už trochu trasie, tak buď opatrný.“ Rod sa otočil, keď na parkovisko dohrmel veľký džíp. „To je Joe. Nerob si starosti s tým, že by si mi mal to auto vrátiť už dnes. Nechaj si ho tak dlho, ako budeš potrebovať. Uvidíme sa zasa v obchode.“
„Rod.“ Dean sa odmlčal a prečistil si hrdlo. Kývol staršiemu mužovi, neschopný dostať zo seba slová. Rod sa usmial a naskočil do čakajúceho auta.
Dean sa dlho díval na kľúče. Často bol zaskočený štedrosťou ľudí. Sam vždycky veril svetu, aj keď vedel, čo všetko tam je. Dean nikdy. To je jeden z dôvodov, prečo ho potrebujem. Rod má pravdu, pokiaľ má byť toto náš posledný deň... Nie. Samova smrť nie je možnosťou, toto bude preňho len rozptýlenie.
„Dean?“ zavolal Sam.
„Áno?“ Dean si vytrel slzy z očí a vrátil sa do chodby. „Si pripravený?“
„Hej, len potrebujem trochu pomôcť dostať zo seba ten pot.“ Dean Sama nadvihol a opatrne mu vyhrnul nohavice, kým ho zdvihol. Dean preniesol Sama do spálne a nahol sa nad nočný stolík. „Čo?“ spýtal sa Sam.
„Vezmi si tabletky.“ Sam spravil, čo mu bolo povedané a Dean ho odniesol do kuchyne. Sam získal pár plechoviek koly z chladničky skôr, než ho Dean odniesol k dverám. „Mám prekvapenie, Sammy. Môžeš mi otvoriť dvere?“ Sam stlačil kľučku a dychtivo sa zahľadel na parkovisko.
„Dean, je to...“ ticho vydýchol.
„Yep.“
„Pôjdeme si zajazdiť v tomto?“ zašepkal, keď ho Dean niesol k malému autu.
„Yep. Rod mi dokonca povedal, kde budeme môcť ísť trochu rýchlejšie.“ Dean jemne usadil brata do auta. Obišiel a nasadol na sedadlo vodiča, pričom vrhol na Sama kradmý pohľad. Oči súrodenca boli široko roztvorené, na tvári úsmev. Práve dostal infúziu, myslím, že si môžeme v pohode zajazdiť bez toho, aby sme si s tým robili starosti. Dean naštartoval auto, započúval sa do hučania motora.
„Úžasné,“ povedal Sam bez dychu.
„Och, do pekla, to hej.“ Dean zabočil na cestu. Malé auto sa ovládalo ľahko, ako vo sne. Ľahké, rýchle, poslušné. Uškrnul sa, keď počul Samov smiech. Prešli mestom a potom šli dvojprúdovou cestou vedúcou na juh, preč z obývanej oblasti. Dean si všimol cestu, o ktorej Rod hovoril. Zabočil na ňu a pozrel na brata. „Pripravený?“
„Och, do pekla, to hej,“ napodobnil Sam Deana.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   24.01.12 21:46

teda budu se opakovat - ale toto je teda tak citová povídka 702 a ač je to smutné, tak mě to vzbuzuje úsměv na tváři - je krásné, jak se Dean o bratříčka stará

a zajímalo by mě, co bude s tou příšerou a zda má Bobby pravdu

just-me: moc díky za další část
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   25.01.12 17:53

just-me: Moc pěkné, dojemné. Už se těším, jak to Dean "rozpálí" po té cestě. Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   27.01.12 17:44

Ďalšie pokračovanie bratského momentu...

Dean zrýchľoval pomaly, stále sledoval, čo robí auto. Sam sa načiahol a zapol rádio. Rod mal podobný vkus ako Dean, Black Sabbath zahučal z reprákov. Dean sa usmial na brata, Sam sa na oplátku uškrnul, stiahol okno, takže vietor šľahal do auta, keď zrýchľovali. Keď prešli dole cestou asi dve míle, všimol si Dean jemné chvenie v aute. Sam sa už smial takmer nepretržite a stromy sa mihali popri nich tak rýchlo, že ich nestíhal počítať.
Koniec tridsaťmíľového rovného úseku cesty prišiel skôr, než sa Dean nazdal. Zahol do veľkej zatáčky, ponúkajúcej nádherný výhľad a pozrel na Sama. Bratove vlasy boli rozstrapatené od vetra z otvoreného okna, stále sa usmieval, ale Dean si všimol tesne stisnuté končeky úst. Bez toho, aby povedal čo len slovo, vytiahol spod sedadla kolu, otvoril ju a podal Samovi. Skôr, než si otvoril svoju, vytiahol zo Samovho vrecka tabletky a jednu mu podal. „Nezabudni si ich pýtať, Sam,“ povedal jemne.
„Chcel som, až keď dôjdeme sem, nechcel som, aby si zastavoval skôr, než sa sem dostaneme,“ odvetil Sam, keď si ju vzal.
„Dobre,“ Dean sa usmial. „Pôjdeme teraz k ovocnému stánku?“
„K tomu s...“ Samove oči sa doširoka roztvorili. „Lamy?“
„Je tu aj nejaký iný?“ Dean sa uškrnul a znova naštartoval auto. „Myslíš, že sa to chvenie stratí?“
„Možno, keď pôjdeš trochu rýchlejšie,“ odvetil Sam s úsmevom. „Možno by sme to mali skontrolovať.“
„To rozhodne!“ Dean stlačil plyn až na podlahu, štrk odletel od kolies a vystrelili po ceste. Na zákrute do nich narazil vetrík a potlačil ich na ceste. Dean upravil jazdu podľa vetra a znova vyrazili, malé autíčko si to šinulo po ceste tak rýchlo, pokiaľ len bolo možné ho bezpečne kontrolovať. Sam sa znova šťastne smial, keď smerovali k dvojprúdovke. Dean spomalil a vyrazil k stánku s ovocím. „Mal som pocit, akoby sme sa plazili, že.“
„Presne!“ súhlasil Sam.
„Šli sme 60 míľ za hodinu.“
„Aj tak sa to zdalo pomalé,“ uškrnul sa Sam. „Môžeme si to zopakovať aj na spiatočnej ceste?“ spýtal sa túžobne.
„Samozrejme. Nemyslím si, že by nám auto dovolilo hocičo iné.“
„Určite nie,“ Sam pozrel z okna. „Behajú tam bizóny,“ povedal so smiechom. Dean spomalil auto, aby si jeho brat mohol lepšie pozrieť obrovské zvieratá, hrajúce sa na poli. Na pol ceste popri nich autom otriasol nárazový vietor, keď ich predbehol nákladiak. Sam sa zachichotal, keď sa dvere rozhojdali. „Tu je stánok s ovocím.“
„Yep. Zastavíme?“
„Majú višne,“ čítal Sam reklamu. „A drobné ovocie.“
Dean zatiahol auto na malé parkovisko, všimol si obdivné pohľady niekoľkých mužov, stojacich pri pokladni. „Pripravený?“ spýtal sa, keď otvoril Samovi dvere. „Najprv ťa trochu nadvihnem, potom zdvihnem hore, okay?“
„Iste, Dean,“ Sam vysunul nohy z auta. Dean ho najprv jemne postavil na nohy, než ho zdvihol. Sam zavrel dvere auta a vykročili k stánku. „Vezmi si, čo chceš.“
„Skutočne?“ Sam sa usmial. „Višne, a pozri, majú maliny. Vezmeme si z nich?“
„Naber si.“ Dean zastavil pri stole a Sam si vzal to, čo chcel. „Môže môj brat použiť stoličku?“ spýtal sa, keď došli k pokladni.
„Samozrejme, synak,“ odvetil muž za pultom s úsmevom. „Vás dvoch som tu už videl.“
„Hej, pred časom sme tadeto šli a brali sme jahody,“ povedal Sam, keď ho Dean usadil na stoličku. „Boli úžasné.“
„Ďakujem, pestujeme si ich tu, viete. Čisto prírodné.“
„Skvelé,“ Sam drgol do Deana. „Pozri.“ Dean sledoval bratov pohľad. Veľká hnedá lama na nich zízala spoza stánku, uši tvaru banánu striehli v pohotovosti.
Predavač sa usmial na Sama. „Chceš sa stretnúť so Ziggym?“
„Ziggy?“ spýtal sa Sam.
„Lama. Má rád návštevy.“
„Môžem? Dean?“
„Samozrejme,“ Dean zdvihol Sama a nasledoval majiteľa cez stánok. Keď sa k nej blížili, lama sa začala vzpínať, naťahovať krk a fŕkať.
„Páčiš sa mu,“ povedal muž. „Ziggy, môžeš sa ukľudniť, prísť sem a pozdraviť.“
Dean priniesol Sama k plotu. Lama pribehla a tisla sa cez oplotenie smerom k Samovi. Zviera sa chvíľu dívalo Samovi do tváre, potom sa natiahlo ponad plot a potiahlo ho za vlasy širokými perami.
„Hej, chceš si zajazdiť?“
„Dean?“ zašepkal Sam.
„Myslíš, že to vydržíš?“ spýtal sa Dean. Díval sa, ako nad tým jeho brat premýšľa.
„Je veľmi krotký,“ dodal muž.
„Hej, myslím, že hej,“ Sam pozrel na Deana.
„Okay, Sammy,“ Dean preniesol Sama k bráne. Muž ju otvoril. Ziggy trpezlivo čakal, ticho odfrkujúc, kým mu Dean vyložil brata na chrbát. Veľké zviera ostalo absolútne pokojné, keď mu Sam ovinul ruky okolo dlhého krku, potom poodstúpilo a vykročilo pozdĺž línie plota. Sam sa smial, radostný výraz na tvári mu dával oveľa mladší výzor. Dean ich sledoval, pokúšajúc sa udržať slzy v očiach. Počuješ? Žiadne slzy, nie teraz. Nepokaz Samovi deň. Počuješ?
„Čo sa deje?“ spýtal sa majiteľ ticho. „Nespomínam si, že by si ho musel posledne nosiť.“
„Nie je mu dobre,“ povedal Dean, v hrdle ho zabolelo. Hlúpe slzy.
„Myslíš, ako ostatným deťom v meste?“
„Hej.“
„To je mi ľúto. Firkinsovci sú naši susedia. Len včera prišli o malého Charlieho.“
„Hej, Sammy sa s ním stretol v nemocnici.“ Dean nespustil oči z brata a lamy.
„Je mi to ľúto,“ zopakoval starší muž.
„Hej.“
„Je tak mäkký,“ ozval sa Sam, keď so Ziggym prechádzali okolo. „A vôbec nepáchne divne. Dúfam, že Rod nebude zúriť kvôli troche lamej srsti v aute.“
„Nebude, Sammy. Ako sa cítiš?“
„Práve teraz som v poriadku, Dean. Dám ti vedieť.“ Sam sa zasmial, keď Ziggy prešiel do pomalého poklusu. „Vrátim sa!“
Predavač sa vrátil do stánku čakať na zákazníkov. Dean sa oprel o plot a sledoval Sama. Stále mal slzy v očiach, bolesť v hrdle sťažovala dýchanie. Rod mal pravdu, aj keby... To sa nestane, to nie je žiadna možnosť. Ale stálo to za to, už len pre pohľad na jeho tvár. Jeho súrodenec sa na lame vracal späť, Dean si rukou prešiel po tvári, prekvapený, keď zistil, že je mokrá. Sammy sa vracia, slzy tu nemajú čo robiť. Lama zastala pri Deanovi. Sam sa nahol dole a Dean zložil brata zo zvieraťa. Ziggy sa otočil, poobhryzával Deanovi vlasy, fúkol Samovi do tváre a namieril si to rovno ku kope sena.
„To bolo tak super,“ oznámil Sam. „Môžeme si teraz vziať naše ovocie?“
„Iste.“ Dean odniesol brata späť do obchodu. Keď sa pokúšal zaplatiť za Samove višne a maliny, predavač s úsmevom odmietol Deanove peniaze. „Ďakujem,“ povedal Dean.
„Kedykoľvek,“ dodal muž. „Niekedy sa znova vráťte navštíviť Ziggyho.“
„Ja už pravdepodobne nebudem môcť, ale ďakujem,“ odvetil Sam vážne.
„Vrátime sa za pár dní,“ ozval sa Dean pevne a otočil sa k autu.
„Už sa nevrátime, Dean. Ty možno, ale ja už nie.“
„Nie, Sammy. To nie je možnosť. Vrátime sa, uvidíš.“ Dean uložil Sammyho na sedadlo spolujazdca v Lotuse.
„Ty tomu skutočne veríš, však,“ spýtal sa ho Sam, keď aj on nastúpil do auta. Dean sa pozrel na brata, Sam mal na tvári slzy. Ach, Sammy.
„Áno, verím. Nájdem cestu von, Sammy.“
„Viem, že sa pokúsiš, Dean, viem.“ Sam položil ruku na Deanovo rameno. „Ale keď nebudeš môcť...“ Sam sa odmlčal.
„Sammy?“
„Premýšľal som o tom, keď som jazdil na Ziggym. Sledoval som ťa, Dean. Keď to nebudeš môcť zastaviť, chcem, aby si mi niečo sľúbil.“
„Čo?“ spýtal sa Dean, srdce mu prudko bilo.
„Sľúb mi, že zostaneš s otcom.“
„Čože? Čo tým myslíš?“ Dean otočil auto a zahol na dvojprúdovku, prial si, aby Sam prestal rozprávať.
„Sľúbil si mi, že nikdy nebudem sám, Dean. Ale ja chcem, aby si zostal s otcom.“
„A kde inde by som šiel, Sammy?“
„So mnou.“
„Sammy...“ Dean civel cez sklo. Ako to vie?
„Sľúb mi to,“ naliehal Sam.
„Mrzí ma to, Sammy. Nemôžem.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
astík
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 488
Bydlisko : Praha
Nálada : with spn awesome
Registration date : 19.01.2012

OdoslaťPredmet: De Miraculis Sui Temporis   28.01.12 20:28

Just-me: Božíčku, co mi to děláš To je tak krááásný Prosím pokračování
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   30.01.12 17:52

A jedeme dál...

Kapitola 4


Keď John zastavil pred motelom, prvá vec, ktorú si všimol, bol Lotus, zaparkovaný pred ich dverami, a hneď vedľa, Bobbyho auto. Unavene vystúpil z auta. Jeho vypočúvanie oboch „vlkolakov“ prinieslo len malý úspech. John mal podozrenie, že je to nejaký druh kúzla. Obaja vraveli, že videli niekoho kráčať po ceste tesne predtým, než našli telo. Taktiež tvrdili, že len čo pozreli na telo, „vedeli“, že to spravili oni. John si vzdychol, bol v rozpakoch. A potom, pri návrate, väčšina centra mesta bola uzavretá – polícia naháňala „monštrum“. John sa pripojil k lovu a dokonca sa mu podarilo tú vec aj zazrieť, bola veľká ako dieťa a na hlave jej rástli rohy. Čo do pekla to všetko má znamenať?
„Chlapci, som späť,“ zavolal, keď otvoril dvere. John sa dosť tvrdým spôsobom naučil, že prekvapiť svojho najstaršieho nie je dobrý nápad.
„Hej,“ odpovedal mu Dean. „Sme v spálni.“ John hodil svoje veci na stôl a prešiel chodbou.
„Potkaniar?“ spýtal sa Sam, jeho hlas znel Johnovi zvláštne.
„Pýtaš sa ma na to už piaty raz, Sam. Hej. Potkaniar,“ reagoval Bobby.
„To isté mi povedal do telefónu,“ dodal Dean a usmial sa na Johna, ktorý práve vstúpil do izby.
„John.“ Bobby vstal. „Akurát som vravel chlapcom, že si myslím, že je to Potkaniar. Všetko sedí.“
„Všetko, až na dvoch vlkolakov a dieťa s rohmi,“ odvetil John. Pozrel sa na Sama, jeho syn sa opieral na posteli, napojený na infúziu a na stolíku pri posteli mal šálku kávy. Trúfal si povedať, že Sam mal bolesti, podľa pevne stisnutých úst a podľa toho, že bol bledší než zvyčajne. Dean sedel na posteli vedľa brata. „Ako sa darí?“
„Som v pohode, oci,“ povedal Sam, v hlase mal zvláštny tón.
„Čo sa deje?“ zamračil sa John na Deana.
„Opuchol mi jazyk,“ ozval sa Sam ticho.
„Koľko to už trvá?“ zagánil John na Deana, dožadujúc sa odpovede.
„Ani nie hodinu,“ bránil sa Dean.
„Čo si to vravel o vlkolakoch?“ zamiešal sa Bobby.
„Čo?“ pozrel John na druhého lovca. Bol zvedavý, či ich Bobby prerušil, lebo vcítil, že sa blíži takzvaný „Winchesterovský moment“, ktorý, podľa Bobbyho, zahŕňa kričanie, prudkú gestikuláciu, trieskanie dvermi a občasné rozbíjanie riadu a nábytku. John pokrútil krkom, aby uvoľnil napätie.
„Hej, Sú tu dvaja ľudia, ktorí tvrdia, že sú vlkolaci.“
„Dvaja?“ spýtal sa Bobby.
„Pri jasnom dennom svetle?“ dodal Dean. „Fáza mesiaca tak trochu nesedí, nie?“
„A – to je na tom najlepšie – obaja tvrdia, že sú stále vo vlčej podobe, len srsť majú zvnútra.“ John si rukami prešiel po tvári. Sam nevyzerá dobre. Ako to môžem zastaviť, Mary?
„Povedali čo?“ zasmial sa Dean.
„Že majú srsť z vnútornej strany. Obaja vraveli, že videli niekoho kráčať po chodníku smerom k nim. A potom, na spiatočnej ceste, som skončil pri pomáhaní policajtom naháňať dieťa s rohami.“
„Vlkolaci so srsťou zvnútra a dieťa s rohmi?“ zahundral Bobby. „Čo to má spoločné s nákazou, ktorá postihla deti?“
„Neviem. Ale je to príliš veľká náhoda, aby to spolu nesúviselo,“ odvetil John.
„Dean?“ ozval sa ticho Sam.
„Áno, Sammy?“
„Môžeš mi doniesť moju tašku s knihami?“
„Iste.“ Dean vstal. „Hneď som späť.“
John sa pozrel na Bobbyho. „Máš nejaký nápad?“
„Myslel som si, že je to Potkaniar.“
„Potkaniar, Bobby?“ zavrčal John so zdvihnutým obočím.
„Všetko to sedelo, veková hranica a aj všetko ostatné. A vieš rovnako dobre ako ja, že je to pravdepodobne démon,“ odvrkol mu aj Bobby.
„Ja viem, ale tie ďalšie veci už nesedia.“ John sledoval, ako Dean položil Samovu tašku na posteľ a Sam sa v nej začal prehrabovať, vytiahol pár kníh a začal v nich listovať. „keby to boli len tie deti, ale...“
„Ja viem.“ Zamračil sa Bobby. „Vlkolaci? Si si istý, John?“
„Som si istý, že to nie sú vlkolaci, ale oni sú presvedčení, že nimi sú.“
„Počul si, o čom hovorili minulú noc, Dean? O tej sestre, ktorá tvrdila, že ju zviedol diabol?“ spýtal sa Sam.
„Hej, Amy, denná sestra z druhého,“ odvetil Dean.
„O čom vy dvaja hovoríte?“ štekol po nich John, díval sa na Sama. Dean sa podvedome pohol tak, aby stál pred bratom.
„Sekundu, otec,“ zamumlal Sam, stále pretáčajúc stránky. „Dieťa s rohmi?“ natiahol sa pre ďalšiu knihu. Dean mu ju podal a držal mu ju otvorenú. „Daj mi ešte minútku, okay?“ Sam sa pozrel na Johna a usmial sa. „Dean, môžeš mi podať tú knihu zo stola?“
Dean vstal a prešiel k malému stolu v rohu izby. „Ktorú, Sammy?“
„Tú od Sabiny Baring Gouldovej,“ Sam neprestával pretáčať listy.
„Sam? O čo ide?“ spýtal sa John, starostlivo sa snažiac udržať svoj hlas pokojný. Dean sa naňho zamračene pozrel.
„Nechaj ho, nech to dokončí,“ Deanov hlas znel pokojne, ale John počul hnev, ktorý pod zdanlivým pokojom začínal vrieť. Počúva ma, poslúcha moje príkazy, pokiaľ sa nejedná o Sama. Potom, a hlavne vtedy, je Sam na prvom mieste. Natlačil som mu to do hlavy možno až príliš dôkladne.
„Čo hľadáš, Sam?“ zaujímal sa John. Dean sa zamračil ešte viac.
„To všetko mi znie povedome,“ Sam ani nezdvihol oči od knihy. Otočil ďalšiu stránku. „Dean, pozri sa na to.“ Ukázal na niečo vo veľkej knihe. Dean sa sklonil a prechádzal prstom po stránke.
„Huh.“ Dean zdvihol ďalšiu knihu. „Prečo ich všetky máš?“
„Chlapci?“ ozval sa John.
„Kvôli práci, ktorú robím o stredoveku.“ Sam sa natiahol za ďalšou knihou.
„A pamätáš si to? Ty si teda riadny bifľoš.“ Dean sa prisunul bližšie k bratovi, takže sa mohol pozrieť na knihu, ktorú Sam držal v rukách.
„Chlapci?“ zopakoval John.
„Hej, to rozhodne,“ Sam si vzdychol, tvár mu trochu zbledla. „Dean?“ zašepkal.
„Rozhodne? Ako to myslíš?“ Dean sa zamračil. John videl, ako jeho najstarší posunul rameno poza Sama a posunul ho tak, aby sa mohol o Deana oprieť. „Lepšie?“
„Hej, ďakujem, Dean,“ Sam sa na brata usmial. „Pamätám si to, lebo to nedávalo žiaden zmysel, chápeš?“
„Chlapci? Haló?“ John trochu zdvihol hlas. Pozrel na Bobbyho, druhý lovec len pokrčil plecami.
„Čo nedávalo zmysel?“ spýtal sa Dean.
„No, všetko. Kým Bobby neprišiel s Potkaniarom a otec nespomenul vlkolakov.“
„Chlapci?“ hlasitosť Johnovej otázky zase o niečo stúpla.
„Ako keby sme tu ani neboli,“ usmial sa Bobby.
„A teraz to už všetko dáva zmysel?“ Dean pozrel na brata.
„Hej, každá jedna časť, Dean. Obzvlášť, ak vezmeš do úvahy aj sestričku Amy,“ Sam odložil knihu.
„Obzvlášť s Amy?“ spýtal sa Dean. „Ako, Sam?“
„Chlapci?“
„Všetko je to tu?“ povedal Sam.
„Čo všetko?“ nechápal Dean.
„CHLAPCI!“ skríkol John, jeho synovia mu konečne venovali pozornosť. „O čo ide?“ Dean sa naňho zamračil.
„No...“ zaváhal Sam, pozrel na Deana.
„Len do toho, Sammy,“ usmial sa naňho brat.
„Čo si myslel tým, ,všetko je tu’, Sam?“ spýtal sa Bobby.
„Potkaniar, vlkolaci, dieťa s rohmi, žena zvedená „diablom“. Všetko je to tu.“ Sam ukázal na knihu. „Boli to práve vlkolaci, vďaka ktorým ma to napadlo.“
„Prečo?“ zaujímal sa John.
„No, keď si povedal, že vlkolaci tvrdili, že majú srsť z vnútornej strany. Vypočuj si toto.“ Sam sa načiahol za knihou, Keď ju zdvihol, vypadla mu z rúk. John pozrel na Sama, synove ruky sa triasli. „Potrebujem niečo,“ povedal Sam ticho.
„Iste,“ Dean otvoril fľaštičku s liekmi, dve tabletky podal Samovi, potom mu podal šálku s kávou, aby ich mohol zapiť.
„Ďakujem,“ povedal Sam.
„Vypočuť si čo?“ Bobbyho tvár odrážala záujem.
„Oh, tu. Je to z Barind Gouldovej, hovorí o sérii útokov v šestnástom storočí. Chytili muža, ktorý tvrdil, že to spravil.“
„A čo to má spoločné s týmto?“ dožadoval sa John odpovede, jeho podráždenosť sa zmierňovala.
„Ten muž tvrdil, že je vlkolak a jediný rozdiel medzi ním a skutočným vlkom bol v tom, že jemu srsť rástla v črevách,“ Sam zdôraznil posledné dve slová.
„Čo?“ ozvali sa Bobby a John súčasne.
„Je tu toho viac. A všetko z toho spolu súvisí, všetko.“ Samova hlava klesla na Deanovo plece.
„Sammy?“ ozval sa Dean ticho.
„Som v poriadku,“ vzdychol si Sam.
„Ako to sedí?“ spýtal sa Bobby jemne.
„Všetko je to v tej istej knihe,“ povedal Sam.
„Sam?“ zavrčal John. „Proste na to povedz, dočerta.“
„Snažím sa,“ Sam sa trochu roztrasene nadýchol. „Všetko je to v knihe, nazvanej Všetko, čo sa týka zázrakov jeho doby od Jobusa Fincelia. Písal v šestnástom storočí a v zozname mal Potkaniara, z vnútra osrstených vlkolakov, dieťa s rohmi aj diablom zvedenú ženu.“
„Skutočne?“ John sa díval na syna.
„Hej, otec, skutočne.“ Sam sa pokúsil zdvihnúť hlavu, vyzeralo to, akoby s niečím bojoval a nezvládal to.
„Dobrá práca, Sam,“ pochválil ho Bobby.
„Myslíš, že to niečo znamená?“ John pozrel na Bobbyho.
„Neviem, ale ako si povedal, nemôže to byť náhoda. Všetko to musí spolu nejako súvisieť.“
„Čo keď...“ Sam sa odmlčal.
„Keď čo?“ spýtal sa Dean brata.
„Čo keď je to Fincelius?“ povedal Sam.
„Myslíš toho chlapíka, čo napísal knihu?“ Dean sa zamračil. „Prečo?“
„Kvôli chaosu?“ uvažoval Bobby.
„A možno sa tým chce pochváliť,“ dodal John.
„Spomínam si na niečo z Nostradama...“ utrúsil Bobby. „Myslím, že Sam má pravdu.“
„Myslíš, že je to démon?“ ozval sa Dean.
„Spomínate si na toho muža, ktorého obaja „vlkolaci“ videli na ceste pred sebou? Mohol by to byť ten, ktorého hľadáme? Mohol by to byť on?“ ozval sa John s istotou.
„Hej, stavím sa, že je to tak,“ súhlasil Bobby.
„Začína mi byť zle,“ ozval sa Sam odrazu. Dean rýchlo zastavil infúziu, zvesil sáčok zo steny a zdvihol brata do náručia. Vybehol so Samom z izby.
„Slabne rýchlejšie, než ostatné deti, Bobby. Tie začali mať príznaky ako teraz až úplne pred koncom,“ povedal John.
„Aké ako teraz, John?“
„Deanovi som to nepovedal, ale predpokladám, že to vie. Ostatné deti začali zvracať krv asi tak desať hodín predtým, než zomreli.“ John si položil hlavu do dlaní, keď do izby prenikli zvuky Samovej nevoľnosti.
„Nájdeme tú vec a zabijeme ho, John. Tvojich chlapcov zachránime,“ položil mu Bobby ruku na plece.
„Čo?“ štekol John a pozrel na Bobbyho.
„Viem, že si robíš starosti, čo to urobí s Deanom. Ja tiež.“ Bobby ním jemne potriasol.
„Otec?“ ozval sa Dean od dverí.
„Čo? Kde je Sam?“
„Potrebuje ešte chvíľku. Počujem ho.“ Dean sa oprel o zárubňu. John v synovom postoji mohol vidieť únavu a žiaľ. „Čo budeme robiť?“
„Ulovíme tú vec.“ Odvetil John. „Teraz.“
„Otec, musíš zostať. Sammy je...“ Dean uhol pohľadom, prehltol. „On nie je... Nie, to nie je možnosť.“ To posledné povedal len sám pre seba. „Mal by si zostať.“
„Musím to uloviť!“
„Otec, Sammy je... Mal by si zostať,“ Dean zovrel ruky v päsť.
„Keď zabijeme tú vec, môžeme zachrániť tvojho brata,“ John takmer kričal.
„To nevieš,“ odvrkol mu Dean.
„Myslím, že je to dobrá myšlienka,“ postavil sa Medzi nich Bobby. „Môžem ísť ja.“
„Môžeš pomôcť, Bobby.“ Nemôžem len tak sedieť a sledovať, ako Sammy umiera. Nie, keď môžem niečo spraviť. Mary? Mary, je to zlé rozhodnutie? Mám zostať? Díval sa Deanovi do očí, cítil medzi nimi horúčavu Deanovho hnevu. Prosím, prosím, pochop to, Dean. John videl pohyby synovej sánky. Dean škrípal zubami. Mohol by ma udrieť. Už to raz v podobnej situácii spravil. John sa vzpružil.
„Dean?“ volanie bolo sotva počuteľné.
„Už idem, Sammy,“ Dean sa otočil. Za chvíľu už bol späť, s bratom na rukách. Sam bol úplne bledý a triasol sa. Dean ho jemne uložil do postele a prikryl ho. „Prinesiem ti niečo na pitie, potom môžeme sledovať telku.“
„Hej,“ Sam si vzdychol. „Môžem dostať niečo, čo prekryje tú pachuť krvi, Dean? Možno mlieko s čokoládou, s extra čokoládou?“ spýtal sa s lišiackym úsmevom.
„Hej, iste. Budeš v poriadku?“ Dean položil ruku Samovi na čelo.
„Ak sa poponáhľaš,“ Sam sa pokúsil zdvihnúť hlavu z vankúša. Dean vzal ďalší, nadvihol Sama a podložil mu ho pod chrbát. „Vďaka.“
„Hneď so späť, Sammy.“ Dean bez slova prešiel popri otcovi. John sa otočil a nasledoval ho do chodby.
„Možno by si mal zostať,“ položil mu Bobby ruku na rameno.
„Musím to ísť loviť, Bobby. Pokiaľ sa niečo stane Samovi...“
„Nájdem to, John.“
„Nemôžem tu len tak sedieť a čakať. Nemôžem. Musím nejako pomôcť.“ John cítil, ako sa mu slová zadrhávajú v hrdle. „Ako môžem...“ Ako by som mohol tomu čeliť, Mary, keby som nechal naše dieťa umrieť a nič nespraviť, aby som ho zachránil?
Bobby sa mu zadíval do očí, chvíľu ho sledoval, potom prikývol. „Dobre, tak ideme. Čím skôr pôjdeme, tým skôr...“
„To zomrie.“ Dokončil John.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Terrik
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 489
Age : 25
Nálada : bez nálady
Registration date : 10.04.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   30.01.12 18:07

pěkné... konečně jsem se sem zase dostala a ta povídka... John a kluci.. to je něco pro mě 702
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   30.01.12 20:29

no pěkně se to vyvíjí - takže Sam si nakonec pomůže sám Very Happy no jo výzkum - to je jeho - je to kluk šikovná - jenom doufám, že nebude pozdě Sad

just-me: znovu a ještě jednou - díky za překlad Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
just-me
Lovec v plienkach
Lovec v plienkach


Počet príspevkov : 225
Bydlisko : Slovensko
Nálada : nevyliečitelný optimista...
Registration date : 26.03.2011

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   02.02.12 19:48

Ďalší kúsok...

XXX

Dean kráčal chodbou, stále vzdorujúc nutkaniu preraziť otca, stenu, chodbové okno, dvere do kuchyne. Aj keď, preraziť stenu by asi nebol najlepší nápad. Vzal Samov obľúbený hrnček z poličky na riad – bol to promo hrnček pôvodných Hviezdnych vojen, ktorý Dean našiel v nejakom výpredaji. Keď vyťahoval mlieko a čokoládu, zastal. Je ozaj mlieko teraz najlepší nápad? Ale pýtal si ho. Naplnil pohár mliekom, pridal čokoládu, viac, než zvyčajne, a zamiešal to. „Otec,“ pripustil otcovu prítomnosť vo dverách.
„Ideme loviť tú vec,“ povedal John ticho. „Nájdeme to, Dean.“
„Môžete to skúsiť,“ odvetil Dean s horkosťou. „Sammy ťa potrebuje tu.“
„Sammy potrebuje zostať nažive. Toto je jediný spôsob, ako to dosiahnuť.“
„Nevieš, či ho to zachráni.“ Dean sa otočil tvárou k otcovi. Bobby stál vedľa neho.
„Je to to najlepšie, čo máme.“ John vkročil do kuchyne. „Umiera, Dean.“
„Sammyho smrť nie je možnosť, otec.“ Dean sa na otca pozrel. Ako to, že tomu nerozumieš.
„Jediný spôsob, ako zastaviť Samovo umieranie je zastaviť tú vec. Mal by si to chápať, Dean.“ Zavrčal John. „Musíme to ísť uloviť – teraz, keď už vieme, kto to je.“
„Vieš to vďaka Samovi.“ Dean cítil, ako sa mu trasú ruky. Odchádza. Sammy je... A on odchádza na lov. Hlboko potlačovaný hnev mu začal napĺňať srdce. Len zriedkakedy to dával najavo, zriedkakedy, aj keď pripúšťal, že to tam je. A občas ho to dostihlo, zaslepilo ho to bezmocnou zúrivosťou, ktorú nebol schopný vyjadriť. „Mal by si ostať.“
„Onedlho budeme späť.“ Otec vyšiel z kuchyne. Dean bol hneď za ním. Schmatol Johna za plece a otočil ho. „Musím ísť.“ Jeho oči prosili Deana, aby pochopil.
„Mal by si zostať,“ Dean stisol zuby, nebol ochotný len tak ustúpiť.
„Musím uloviť tú vec, zabiť ju. Musím. Nemôžem len tak nechať tvojho brata umrieť. Naposledy... Dean... nemôže to dopadnúť ako naposledy.“
„Naposledy?“ spýtal sa Bobby.
„Pred rokom,“ zaškrípal zubami Dean. „Sammy...“
„Čo sa stalo? Nikdy ste to nespomínali.“ Bobby prechádzal pohľadom z Deana na Johna.
„Stratili sme Sama.“ Povedal John ticho. Dean videl v jeho očiach strach – spomienku na emócie a strach z toho, čo sa dialo.
„Stratili? Čo tým myslíš, stratili?“ Bobby bol v šoku.
„Hej, Dean našiel Sama, ja tú vec. Bolo to tesné, dokonca aj potom, čo sme ho zachránili.“
„Hej,“ dodal Dean ako ozvena, keď si spomenul na tiché bdenie pri Samovej posteli, na počúvanie pípania srdcového monitoru, na sledovanie, ako sa mu otec láme pred očami. Hnev z neho vyprchal. „Choď, otec, a zabi tú vec. Pokiaľ to zachráni Sammyho, potom to stálo za to.“ Položil ruku na otcovo plece a jemne ním potriasol. „Ochránim ho, kým to zabiješ.“
„Ďakujem, synček,“ povedal tíško John a na okamih si položil ruku na Deanovu.
„Zavoláme hneď, ako budeme môcť,“ Bobby vzal svoje veci zo stoličky a otvoril dvere. „John? Kde začneme? „Na ceste, kde boli vlkolaci,“ John ešte pozrel Deanovi do očí a otočil sa. „Ideme.“
Dean za nimi zavrel dvere. Počul, ako sa motor otcovho auta prebudil k životu a oni odišli z parkoviska. Dean sa na chvíľu oprel o dvere, srdce mu prudko bilo, ruky sa triasli. Nie, musím sa dať dokopy, kvôli Sammymu. Môžem... Ak... Nie, Sammy nezomrie. Unavene vošiel znova do kuchyne a vzal pohár s bratovým čokoládovým mliekom.
„Dean?“
„Už idem, Sammy.“ Dean rýchlo prešiel chodbou. „Musel som vyprevadiť deti do práce,“ povedal s úškrnom, keď vstúpil do izby. Sam sa tiež uškrnul. Bol to ich súkromný žart, ktorý Sama vždy pobavil. „Nech sa páči, tvoje extra čokoládové mlieko.“ Dean sa posadil na posteľ a podržal Samovi pohár, aby si mohol odpiť. Má to poriadne ťažké. Postupuje to rýchlejšie, než u ostatných detí. Och, bože, nie.
„Ďakujem, Dean,“ usmial sa Sam. „Môžeš...“
„Čo?“
„Môžeš zapnúť telku. Nezvládam stlačiť silnejšie... Nezvládam prinútiť ovládač, aby fungoval, asi má zle baterky.“
Dean vzal ovládač, otvoril mu chrbát a potom ho znova zavrel. Stlačil tlačidlo a televízia sa zapla. Snaží sa mi to uľahčiť. Vie, že už nevládze stlačiť gombík. Ach, Sammy. „Yep, baterky odchádzajú. Budem ich musieť čoskoro vymeniť.“
„Záleží na tom, koľko krát prepneš.“ Povedal Sam ticho. Jeho hlas znel zvláštne, keď sa snažil rozprávať s napuchnutým jazykom.
„Som trénovaný lovec, Sammy. Nejaký dobrý program sa môže zakrádať okolo nás, kým ho nechytím.“ Dean obišiel posteľ a sadol si vedľa Sama. Skĺzol rukou poza neho a posunul si ho tak, aby si ho mohol oprieť o plece a tak Samovi poskytnúť oporu.
„Ďakujem. Mám už teraz trochu problémy udržať sa vzpriamene.“
„Hej,“ Dean prehltol, prial si, aby sa slzy stratili. „Otec a Bobby nájdu Fincelia a zabijú ho.“
„Ja viem, že to spravia, Dean. Ale možno už nie včas pre mňa.“
„Nie, Sammy. Dostatočne včas.“ Dean si pritiahol brata tesnejšie k plecu.
„Nemyslím si to. Umieram.“ Sam si vzdychol. „Ďakujem za môj deň, Dean.“
„Zajtra znova vezmeme auto a pôjdeme za Ziggym.“
„Dean,“ Sam pomaly zdvihol ruku a položil ju Deanovi na hruď. „Viem, že som na tom zle. Charlie Firkins začal zvracať krv pár hodín predtým, než zomrel. Dokonca aj keby ocko zabil Fincelia, aj tak už môže byť neskoro. Nezostáva mi veľa času.“
„Sammy...“
„A ani nevieme, či sa to potom skončí. Nie sme si istí.“
„Tak to potom zastavím ja, Sammy. Nemôžem ťa stratiť.“ Počuješ ma, braček. Nenechám ťa ísť.
„Nemôžeš to zastaviť, Dean. Nemôžeš zastaviť smrť.“
„Sleduj ma.“
„Nemôžem chodiť, môj jazyk napuchol, ja...“ dôvodil Sam.
„Nerob to.“
„Nerob čo?“
„Tie logické veci, ktoré robíš, Sammy. Privádzajú ma do šialenstva.“ Pritiahol si Sama bližšie.
„Hej, viem. A vždycky vyhrám.“ Sam sa zachichotal. Smiech skončil v záchvate kašľa. Dean Sama držal, kým kašľal, potom mu jemne zotrel krv z tváre.
„Tentokrát nevyhráš, Sammy.“
„Myslím, že vyhrám,“ Samov hlas už takmer nebolo počuť.
„V žiadnom prípade,“ Dean počul vo svojom hlase zúfalstvo. A vedel, že to počul aj Sam. Ruku mal späť na jeho hrudi, v pästi zvieral jeho tričko. Objal Sama aj druhou rukou, držal ho a prial si, aby mu mohol vliať trochu sily. Nenechám ťa ísť, Sammy. Nenechám.
Samova ruka sa uvoľnila.
„Sammy,“ Dean sa posunul, aby sa mohol pozrieť na brata. Sam mal zatvorené oči a tvár ako vosk.
„Nemôžem... Dean...“
Dean zdvihol Samovu ruku, pritlačil si ju k hrudi, držal ju na svojom srdci, tak nejako dúfal, že tlkot jeho vlastného pomôže Samovmu. „Vydrž, Sammy. Prosím.“
„Ja...“ Sam sa trasľavo nadýchol. „pokúsim sa.“
„Prosím, Sammy.“
„Hej.“
Dean si položil líce na Samovu hlavu. „Som tu. Nenechám ťa ísť.“ Dean cítil, ako z jeho brata odchádza napätie. Samova hlava bola len mŕtvou váhou na jeho pleci. „Sammy?“ zašepkal.
Oh, Sam, nie, prosím, nie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nemix
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1137
Age : 31
Bydlisko : Praha
Nálada : ...s TFW jde všechno líp...
Registration date : 04.02.2010

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   02.02.12 20:16

just-me: ty trapičko Shocked co to děláš Shocked takto ukončit kapitolku - to je snad i trestný affraid víš, jak já jsem napnutá - jenom mám strach, aby Dean neudělal nějakou (křižovatkovou) kravinu - no nechám se ráda překvapit

ale jinak
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
janča
Winchester
Winchester


Počet príspevkov : 1214
Age : 26
Bydlisko : Vysočina
Nálada : docela fajn
Registration date : 29.07.2009

OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   03.02.12 13:32

Néé, Sammy přece nesmí umřít. Sad Musí být nějaká možnost k záchraně. Rolling Eyes
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
astík
Crossroads demon
Crossroads demon


Počet príspevkov : 488
Bydlisko : Praha
Nálada : with spn awesome
Registration date : 19.01.2012

OdoslaťPredmet: De Miraculis Sui Temporis   04.02.12 15:41

Just-me: já věděla, že si mám udělat sbírku kapesníků , doufám, že toho zmetka pošlou do věčných lovišť a Sammy bude zase ok, chudák Dean, prožívat takové peklo


Naposledy upravil astík dňa 07.02.12 17:59, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: De Miraculis Sui Temporis   Today at 16:22

Návrat hore Goto down
 
De Miraculis Sui Temporis
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 2Choď na stránku : 1, 2  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: Seriál :: Fanfiction :: Dokončené poviedky :: just-me-
Prejdi na: